O tajomnej bratislavskej soche Sedembolestnej Panny Márie

Kategória: O tajomnej bratislavskej soche Sedembolestnej Panny Márie...

O tajomnej bratislavskej soche Sedembolestnej Panny Márie, ktorú dal zhotoviť mŕtvy

Nižšie opísané udalosti nám odhalia tajomné, nadprirodzené okolnosti vzniku bratislavskej sochy Sedembolestnej Panny Márie, ktorú aj dnes môžno nájsť v Bratislave, v Dóme sv. Martina.

Bratislavský Dóm sv. Martina

Po dôkladnom vyšetrení cirkevná vrchnosť vyhlásila tieto udalosti za pravdivé a vierohodné. Boli potvrdené protokolom podpísaným 32 prísažnými svedkami, evanjelikmi i katolíkmi, medzi ktorými boli rehoľníci z radov jezuitov aj františkánov, tiež viacerí kanonici, kapláni, bohoslovci i študenti. Okrem toho o vierohodnosti a pravdivosti tajomných a nadprirodzených udalostí, ktoré sa v Bratislave diali od 24. júla 1641 do 29. júna 1642 svedčia i mnohé úradné akty a tiež cisárske nariadenie Ferdinanda III., ktoré nariaďuje, aby prostrednica Regina Fischerová, ktorá „vyslobodila onoho ducha z očistca” bola odmenená doživotnou rentou jedného uhorského zlatého denne.

Opát a kanonik Alexander M. Gaibl vydal v Bratislave knihu Narratio Rei Admirabilis čiže Popis podivuhodnej udalosti v Bratislave, trvajúcej odo dňa 24. júla 1641 až do dňa 29. júna 1642. Táto kniha bola biskupským úradom r. 1910 schválená. Spisovateľ ju vydal vlastným nákladom. Nasleduje podstatná časť z tejto knihy:

Už roku 1643 vyšla tlačou v Bratislave správa o oných udalostiach, ktorej autorom bol biskup Michal Kopchani. Biskup ju venoval vtedajšiemu arcibiskupovi Jurajovi Lippaymu. Skôr, ako arcibiskup povolil jej vydanie a prijal venovanie, dal zaviazať spomenutých tridsiatich svedkov prísahou a vypočuť ich komisiou. Až potom, keď komisia skončila svoju prácu, mohla byť kniha vytlačená a šírená. Táto Kopchaniova správa vyšla bezprostredne po udalostiach, kedy boli ešte všetci svedkovia nažive. Pristupujem k vlastnému rozprávaniu.

V meste Bratislava žil istý Ján Klement, ktorého obyčajne volali Zwespenbauer. Bol to muž nemeckej národnosti. Temer tridsaťpäť rokov bol luteránskeho vierovyznania, ale neviedol bezúhonný život. Sedem rokov pred smrťou konvertoval na katolícku vieru a s ňou zmenil aj svoje mravy. Často ho bolo vídať v kostole plakať a vzdychať. Zomrel vo veku šesťdesiatich rokov. O tohto muža ide v našom príbehu, pretože jeho duch opakoval mnohokrát, že je Jánom Klementom.

Objavoval sa v tej istej podobe a hovoril rovnakým hlasom ako zaživa a ako neklamné známky jeho existencie zostali po ňom na truhlici, na posteli a na dvoch prestieradlách vpálené odtlačky ruky, o ktorých budeme hovoriť neskôr.

Hoci sa objavil skoro stokrát, niektorí ho videli iba raz, ale istej Regine Fischerinovej sa objavoval stále, a práve prostredníctvom nej a s jej pomocou, ako sa duch vyjadril, mu bolo poskytnuté vyslobodenie.

Dotyčná dievčina pochádzala z Horného Rakúska, z mestečka Halstadt. Mala asi devätnásť rokov, kedy ju po prvýkrát obťažoval duch Jána Klementa. Dievča bolo vzhľadom na svoje spoločenské postavenie a vek obdarené vzácnym rozumom a duševnou skromnosťou, čo uznali nielen katolíci, ale aj nekatolíci. Jej zbožnosť bola všeobecne známa a rovnako jej pevná viera.

Sotva Ján Klement pred mesiacom zomrel, objavil sa dňa 29. júla 1641 medzi jedenástou a dvanástou nočnou hodinou panne Regine v Halstadte, v jej otcovskom dome. Najskôr zaklopal trikrát na posteľ panny, a keď sa prebudila, zjavil sa jej. Mal biely odev, ktorý mu siahal až k nohám, a jeho postava sa podobala starému mužovi. Tak stál nejakú dobu pred prestrašeným dievčaťom, a potom zmizol.

Teta dievčaťa, u ktorej bývala už jej mladšia sestra, vyslovila želanie, aby sa obe – mladšia sestra i Regina – odobrali k nej do Bratislavy. Ako zdanlivý dôvod uvádzala teta, že ju potrebuje v domácnosti, ale v skutočnosti chcela obe dievčatá primäť, aby zasa prestúpili na luteránsku vieru. Regina odišla na lodi do Bratislavy a pri Steine, ktorý leží pri dunajskom brehu, sa jej na lodi znova objavil onen duch, v tú istú hodinu a rovnako odetý. Ale zasa nepovedal ani slova.

Tieto zjavy však Reginu veľmi prestrašili a bola by sa rada zbaviť toho obťažovania teraz i v budúcnosti. Aby si vyprosila Božiu pomoc, zaviazala sa slávnostným sľubom, že sa po celý život bude každú sobotu prísne postiť na počesť Matky Božej, bude sa zdržiavať teplých jedál, a okrem toho sa bude denne pred spaním modliť určité modlitby.

No duch jej nedopriaval pokoja. Sotva prišla do Bratislavy, začal sa zjavovať ešte častejšie – aspoň dvakrát týždenne. Dom, v ktorom sa to dialo, bol skvostne zariadený a stál na predmestí neďaleko zámku. Pred nedávnom ho dal postaviť gróf Pavol Pállfy. Tam sa diali po niekoľko mesiacov oné zjavy, až do Vianoc. Onedlho sa duch objavil oproti nej vo dverách do pivnice a vrhol sa k nej, akoby ju chcel objať, čo dievča tak rozrušilo, že musela tri týždne ležať. Pretože si nevedela rady, odišla k jednému mníchovi, františkánovi prísnej rehole, a poprosila ho o radu. Kňaz jej poradil, aby zavolala na ducha, keď sa jej objaví, slová žalmu 156: „Každý duch chváli Pána…“ Regina poslúchla radu a akonáhle sa jej duch najbližšiu noc objavil, vykríkla tieto slová, na čo zjav bez váhania opakoval: „Ja tiež ho chválim!“ A to bol začiatok jeho prehovorenia, ako aj ďalších zdelení. V nádeji, že bude čoskoro vyslobodená, dodala si Regina odvahy a opýtala sa ducha, čo si praje. Keď ho vyzvala, aby hovoril jasným, ale miernym hlasom, odpovedal: „Dcéra moja, prosím ťa pre Boha, zájdi k mojej manželke, aby ti dala dvesto zlatých, lebo sú to krvavé peniaze!“ K tomu ešte dodával, že už počas života zložil sľub, že dá zhotoviť sochu bolestnej Matky Božej, ktorá drží v lone svojho Syna, sňatého z kríža a že túto sochu dá postaviť v hlavnom mestskom kostole. Zároveň sa zaviazal, že dá slúžiť tri omše, obetuje dvanásť posvätených sviečok, a že dá almužnu niektorým chudobným. Ešte povedal, že práve to je príčinou jeho nepokoja a že ju preto musí znepokojovať.

Čiastočne zo strachu pred touto úlohou, ale čiastočne aj preto, že sa dievča domnievalo, že záležitosť je príliš zapletená, odpovedala duchovi: „Prečo nejdeš radšej k svojej žene? Vôbec sa s ňou nestýkam, a tiež s ňou nechcem nič mať.“ Nato odpovedal, že so svojou ženou nechce hovoriť a vzápätí zmizol.

Ale táto okolnosť neprinútila Reginu, aby išla k manželke ducha. Zjav sa znova vrátil a prosil ju pre Boha, aby vec vybavila. Lenže Regina sa zdráhala. „Veď neviem, kto si,“ povedala, „a tiež neviem, ako sa voláš!“ Duch potom odpovedal: „Volám sa Klement, Zwespenbauer.“ Ale pretože stále váhala, nepoznajúc ani dom, kde jeho manželka bývala, ani onoho Klementa, objavil sa jej znova v obvyklej nočnej hodine a prosil ju i žiadal, aby išla k jeho vdove. Tentoraz mu konečne sľúbila, že na druhý deň vyhovie jeho žiadosti.

Po skončení svojej pobožnosti v kostole odišla do mesta, aby vyhľadala dom Klementov. Keď jej dom ukázali, vošla dovnútra a prosila manželku zomrelého, aby sa na ňu nehnevala, lebo je k tomu donútená, pretože jej mŕtvy manžel sa jej každý týždeň objavuje a žiada o vrátenie dvesto zlatých. Žena sa prekvapila, ale poprela, že by o peniazoch niečo vedela, alebo žeby o nich niekedy niečo počula. Potom Reginu napomínala, aby neprenášala svoj strach na iných a dodala, že jej matka už beztak v celom dome po svojej smrti blúdila a desila všetko služobníctvo ako strašidlo. Ďalej povedala, že by bolo vhodné ísť ku kňazovi.

Regina odpovedala: „Okrem toho váš muž sľúbil, že dá urobiť votívnu sochu!“ „O túto sochu sa postarám,“ odpovedala vdova. Ale Regina odpovedala, že zomrelý muž si praje, aby peniaze na sochu boli vydané jej!

Vdova však nechcela o niečom podobnom ani počuť a povedala iba, že našla po zomrelom niekde – nevedela už kde – niekoľko ríšskych toliarov. Preto sa obe ženy rozišli nedohodnúc sa.

Keď sa manžel dievčinej tety, ktorý bol tiež luterán dozvedel, že Regina s onou vdovou vyjednávala, rozčúlil sa a zaprisahal ju, aby tam nechodila. Keď sa však o prípade riadne poinformoval, sám jej poradil, aby išla k spovedníkovi z rádu jezuitov a požiadal ho o radu. Ešte v ten deň sa Regina odobrala do kostola, a potom k svojmu spovedníkovi. Pri prudkom prelievaní sĺz mu rozprávala o celej záležitosti a úpenlivo kňaza prosila, aby jej pomohol. Spovedník ju potešil a sľúbil jej, že sa o to postará – ak to bude v jeho moci – a že sám onú ženu navštívi. Čoskoro taktiež odišiel k onej vdove a vykreslil jej stav jej muža – no jeho námaha bola márna.

Potom sa duch objavil znova. Regina prosila, aby ju už nechal na pokoji. „Nie!“ povedal, „neodstúpim od teba, dokiaľ nebude moja záležitosť vyriešená, a keby si chcela utiecť neviem kam, budem ťa nasledovať!“ Zaprisahal ju a ona sľubovala, ale on nechcel ďalšie predlžovanie a naliehal na ňu. Ale Regina vtedy už trpela práve tak od ľudí ako od ducha. Zvlášť niektorí nekatolíci to všetko považovali iba za rozprávky, čarodejníctvo alebo diablove dielo. Boli aj takí, ktorí jej radili, aby sa zbavila týchto múk preklínaním ducha, ak sa jej znova objaví.

Regina, ktorá chcela za každú cenu dosiahnuť pokoj, keďže bola vo veku, kedy možno človeka poľahky na niečo naviesť, zavolala na ducha, aby ho zapudila: „Aby ťa ďas skáral! Odstúp, starý darebák a choď tam, odkiaľ si prišiel, nemáš so mnou nič do činenia!“

Duch síce ustúpil pred tými strašnými slovami a zmizol so smutnou tvárou, akoby bol udretý, ale nasledujúceho dňa sa objavil zasa, aby kliatbu potrestal. A teraz sa stalo niečo desivé!

Keď dievčina chcela ísť večer na povalu a zatvárala za sebou dvere, objavil sa duch, stál oproti nej a vyťal jej niekoľko veľmi silných zaúch, takých silných, že sa domnievala, že má rozbitú hlavu. A aby sa niekto nedomnieval, že to bol sen, zostalo po silných zauchách veľmi zreteľné znamenie, pretože jej z nosa a z úst vytrysklo toľko krvi, že mala zakrvácanú nielen tvár a ruky, ale aj šaty, čo videli aj domáci ľudia. Je zvláštne, že traja vynikajúci svedkovia odprisahali, že táto krv zapáchala ako krv mŕtveho tela. Jeden zo svedkov ešte vypovedal, že sa dotkol krvi prstami, a potom celé dva dni cítil zo svojho celého tela mŕtvolný zápach. Ale nijaké poranenie u dievčaťa nenašli! Dôkazom toho, že rany, ktoré dievčina utŕžila, boli veľmi silné, boli mdloby, do ktorých dievča upadlo a zotrvalo v nich až do druhého dňa.

Od tej chvíle sa duch zjavoval veľmi často, a s tým aj desivé obrazy a napomínania i zaprisahávania zo strany ducha, aby sa ničoho zlého nebála. Potom ju zasa prosil, aby už neváhala. A stále jej naďalej hrozil, že nebude mať od neho pokoj, pretože vidí, že on bude musieť ešte dlho trpieť, ak mu Regina nepomôže.

Uvedené udalosti primäli grófa Pavla Pálffyho, aby povolal dievča k sebe a keď mu podrobne vyrozprávala všetky podrobnosti spojené so zjavením sa ducha, sľúbil jej, že dá na vlastné trovy vyhotoviť sochu Matky Božej. Povedal jej, aby sa ducha opýtala, či bude spokojný s takýto riešením. Ďalej jej nariadil, aby sa ducha opýtala, prečo ju vyzauškoval. Potom ihneď poslal svojho správcu k sochárovi s rozkazom, aby sa dal do práce na soche.

Sochár, ktorý v ten istý deň nemohol nájsť vhodné drevo, hľadal ho aj na druhý deň v lese. Zrazu zbadal na jednom rázcestí nejakého starca, ktorý sa opieral o palicu. Mal šedivé vlasy, zhrbený chrbát a jeho tvár a odev sa zhodovali s popisom Klementa, ktorý mu bol neskôr opísaný.

Keď starec sochára prívetivo oslovil: „Priateľu, kam sa uberáš a čo hľadáš?“, ten odpovedal: „Na rozkaz pána grófa tu hľadám nejakú lipu, aby som zhotovil sochu bolestnej Matky Božej. Ale žiadna sa mi nepáči – sú buď malé, alebo veľmi vlhké.“ Potom starec povedal: „Milý priateľu, tuná, na pravej strane údolia nájdeš lipu, ktorá bola zoťatá pred štyrmi rokmi a dobre sa hodí k tvojej práci.“

Majster sochár sa riadil týmto pokynom a našiel na označenom mieste strom, čo mu prichodilo tým podivuhodnejšie a nápadnejšie, pretože napriek častým potulkám v týchto miestach nikdy túto lipu nevidel. Potom sa s radosťou vrátil do svojho domu. Veľmi ho prekvapilo, keď tam zbadal toho istého starca, ktorý mu predtým povedal o lipe. Sochár povedal svojmu pomocníkovi: „Tu je muž, ktorý mi ukázal vhodný strom! Postarám sa, aby nepreukázal dobrodenie nevďačníkovi!“ Ale jeho pomocník poznamenal:

„Podľa zovňajšku by som ho považoval za Klementa, keby som nevedel, že už dávno zomrel!“ Keď pomocník vyriekol tieto slová, starec zrazu zmizol. Ale sochár Klementa nepoznal a taktiež nevedel, prečo má sochu zhotoviť.

Uplynulo niekoľko dní a duch sa znova objavil pred Reginou a takto odpovedal na obe otázky grófa Pálffyho: Udrel som ťa preto, lebo si vyriekla kliatby, a ja som bol vtedy vykonávateľom a nositeľom Božej spravodlivosti. Čo sa sochy týka: nesmie byť zhotovená za cudzie peniaze, ale za tie z mojej pozostalosti, pretože sú to „krvavé peniaze“. Ďalej duch povedal, pre túto sumu dvesto zlatých zavraždil kedysi jedného človeka. Potom ešte dodával, že sa síce od tohto hriechu očistil pri spovedi a kajal sa, ale keďže mu vtedy kňaz neuložil primerané pokánie za taký ťažký hriech, musí teraz znášať najťažšie tresty.

Až doposiaľ sa duch správal v celom svojom konaní – okrem oných zaúch – veľmi jemne a nedával najavo žiadne dôkazy o svojich mukách, ani o svojej povahe – totiž, či je duchom dobrým alebo zlým. Jeho objavovanie sa bolo však teraz spojené s hlukom a stávalo sa násilnejším a vážnejším. Všetko sa dialo len s tým účelom, aby sa Regina konečne odhodlala vyplniť jeho žiadosti. Duchov zjav dievčinu často poľakal, ba niekedy upadala aj do mdlôb. Inokedy zasa na nejakú dobu stratila reč. Mnohí ľudia počuli zvuky, akoby za sebou vláčil reťaze alebo ako keby okolo neho praskal a syčal oheň. Dvere sa s buchotom zatvárali a takisto bolo počuť nárek a vzlykanie.

Niekto z domácich povedal Regine, aby sa snažila dotknúť ducha prstom, až sa jej objaví. Pokúsila sa o to, ale nemohla nič uchopiť. Duch bol akoby zo vzduchu či prázdny tieň. Pretože sa bála klamu, poprosila ho, aby sa jej dotkol malíčkom. Dotkol sa jej pravej ruky – a dievča ihneď pocítila na mieste dotyku pľuzgier a malo pocit, akoby tam bola popálená. Na dôkaz jej ostala značka, ktorú mnohí domáci videli. Ale aby to nebolo považované za diabolské dielo, celá rodina žiadal ducha, aby vykonal svätý znak kríža.

„Tu to máš,“ povedal duch, „o čo si žiadala.“ Po týchto slovách vypálil do truhlice cez prestieradlo, ktoré bol na nej rozprestreté, ohnivý kríž; a k tomu tam ešte hlboko a zreteľne vypálil svoju pravicu – čo mohli všetci vidieť a ešte dnes to možno vidieť v chráme Pozsony (pozn.: v Bratislave). (Takto sa to píše v starom texte z r. 1643, ale teraz je v tamojšom chráme iba prestieradlo. Truhlica kamsi zmizla. – Poznámka biskupa Gaibla.)

Dievčina však nebola spokojná a prosila o ešte silnejší dôkaz. Predtým dala Regina duchovi list, ktorý dostala od biskupa zo Syrmie a od bratislavského prepošta. V liste boli otázky, o ktorých dievčina nemala ani potuchy. Na list duch odpovedal: „Nenaučil som sa čítať, ale odpovedal by som na všetko ústne.“ Potom uchopil list tromi prstami a dotykom ich prepálil. Čo sa týka listu, ešte povedal: „Z peňazí, získaných onou vraždou, musí tu ešte niečo byť (tento zvyšok sa tiež našiel), zostatok sa použil pri stavbe domu, a preto musí byť na sochu pridané z mojej pozostalosti.“

Ale ani tentoraz nebolo dievča spokojné. Na jej žiadosť duch znova vypáli svoju pravicu a kríž tak ako predtým do truhlice, tentoraz však do drevenej dosky, cez ktorú bolo položené prestieradlo. Pritisol svoju ruku s takou silou, až vytryskli plamene na dievča i na jej sestru, ako aj na stenu oproti. Regina upadla do mdlôb a aj jej sestra už nevidela, čo sa potom dialo. Ľudia však našli na prestieradle i v drevenej doske vypálenú ruku a prezerali obe prestieradlá, ako aj truhlicu, drevenú dosku a papiere. (Táto drevená doska s prestieradlami je uložené v chráme v Pozsony. – Poznámka biskupa Gaibla.)

(Na fotografiách: do drevenej dosky a prestieradiel vypálená ruka, ktorú do nich v jednom zo svojich 100 zjavení 19-ročnej Regine Fischerovej z nemeckého Hallstattu vypálil duch mŕtveho, v očistci strašne trpiaceho richtára Jána Klementa Zwespenbauera, a ktorú aj dnes je možné nájsť a pozrieť si ju v bratislavskom Dóme sv. Martina. )

Tie vypálené značky sú pozoruhodné. Ich obrysy sú neuveriteľne presné a nenachádzajú sa okolo nich žiadne spálené miesta, ako by sa stalo za obvyklých okolností pri látke či dreve. Je vhodné ešte podotknúť, že vypálená pravá Klementova ruka je práve tak odtlačená, ako keby to bola jeho prirodzená ruka. Počas života mu totiž odstránili prvý článok na pravom ukazováku, pretože hnisal; a toto znetvorenie je tiež vidno na vypálenej ruke. Keďže vec dospela už tak ďaleko, biskup nariadil, aby niekoľko kňazov v noci, kedy sa duch objavoval, bdelo vo vedľajšej miestnosti – aby mohli všetko pozorovať. Z rôznych kláštorov prišli štyria rádoví kňazi, a neskôr ešte jeden kňaz z kapituly a niekoľko iných. Všetci počuli o jedenástej hodine silný lomoz pri domových dverách, z čoho usúdili, že duch je už pri Regine.

Otvorili teda dvere a zaklínali ducha, aby prehovoril. Ale duch povedal Regine, že nemôže hovoriť v prítomnosti iných. Dievča ukázalo kňazom miesto, kde duch stojí, a on, aby nepochybovali o jeho prítomnosti, sám postriekal prítomných svätenou vodou, ktorá bola po ruke. Na dvanástu hodinu, keď pokropil svätenou vodou aj stoličky a podlahu, vtlačil do kotlíka s vodou, bližšie k otvoru, znamenie kríža a povedal: „Tu je ešte jedno znamenie, aby si vedela, že patrím k dobrým duchom!“ A vzápätí so žalostnou tvárou zmizol. Pri odchode ešte šmaril veľkou silou o zem nádobu, v ktorej bola voda, až sa kus odrazil. Tým sa však objavil v ľavom rohu vtlačený kríž, ktorý predtým nebol viditeľný. Duch tiež vysvetlil, že nemohol rozprávať v prítomnosti kňazov preto, lebo po jeho pravici neustále stojí anjel, ktorého musí vo všetkom poslúchnuť. Pri inej príležitosti počuli kňazi, ktorí sa zdržiavali vo vedľajšej miestnosti, ducha hovoriť jeho prirodzeným hlasom, pričom mnohí, ktorý ho za života poznali, dosvedčili, že to bol hlas Klementa. Kňazi za začali modliť, a potom zborovo povedali: „Všetci duchovia chvália Pána.“ Klementov duch odpovedal: „Áno, ja tiež.“ Potom sa začali slávnostne modliť za zomrelého: „Daj mu, ó Pane, večný mier! Zmiluj sa nad ním, Pane!“ A duch odpovedal trikrát – „Amen, amen, amen!“

Konečne nadišiel piatok, deň, ktorý predurčil duch na prenesenie zhotovenej sochy do kostola, čo sa dialo s povolením arcibiskupa. Za zomrelého sa slúžila slávnostná omša, svätené sviečky boli rozsvietené a rozdávali sa almužny, pričom bol celý chrám zaplnený množstvom veriacich. Potom prišla sobota, deň pokoja, ako duch predpovedal. Bolo 28. júla 1642. Do domz Reginy prišli kňazi aj iní ľudia – bolo ich asi dvadsať – a tu sa na poludnie duch, ako to predpovedal, zjavil Regine v podobe bielej holubice, pričom sa taktiež pohyboval stolík, ktorý dievčina pripravila. Všetci prítomní to taktiež videli. Od tej doby sa duch už viac neukázal.“

Podotýkam ešte, že všetky listiny, ako aj svedecké výpovede, aj rôzne listy a úradné dokumenty – hlavne cisárske udelenie dennej podpory Regine Fischerovej – sú uschované vo finančnom archíve vo Viedni.

+++

V nadväznosti na okolnosti vzniku sochy Sedembolestnej Panny Márie, bolo krátko po týchto udalostiach, v roku Pána 1647 v Bratislave, v hlavnom chráme sv. Martina založené Bratstvo Sedembolestnej Matky Božej, Milosrdnej Matky zomierajúcich a v Pánu zosnulých. Jeho členovia sa pod duchovným vedením jezuitov orientovali výslovne na dómsku Pietu pred ktorou sa modlievali za zomierajúcich a za vyslobodenie duší z očistca. Po storočnom jestvovaní koncom 18. storočia bolo Bratstvo rozpustené. Roku Pána 1894, keď sa slávila 200-ročná pamiatka založenia bratislavskej Kalvárie – ktorú roku Pána 1694 vystavali vďaka hmotnej pomoci tohoto Bratstva – obnovili a znova oživili zaniknuté Bratstvo, čo sa stalo arcibiskupským prípisom zo dňa 29. novembra 1894; a od Svätého otca Leva XIII., pápežským listom zo dňa 29. novembra 1894, ktorým obdržalo viaceré odpustky. Pápež Lev XIII. odpustkami obdaril aj bočný oltár kostolu sv. Martina so záhadnou sochou Sedembolestnej Panny Márie, ktorá bola zhotovená na žiadosť mŕtveho, v očistci trpiaceho Jána Klementa Zwespenbauera.

Bohužiaľ, neskôr Bratstvo, ktorého cieľom bolo rozširovať úctu k Sedembolestnej Panne Márii, poskytovať duševnú pomoc a útechu zomierajúcim a trpiacim dušiam v očistci zaniklo a do dnešných dní nebolo oživené...

+++

Nech nás neudivuje veľkosť utrpenia richtára Jána Klementa Zwespenbauera trpiaceho v očistci pretože:

Z cirkevne schválenej knihy Prof. F. Spiraga Utrpenie a radosti očistca, ktorú vydali Školské sestry O.S.F. v roku Pána 1936:

„Muky v očistci sú podľa názoru vynikajúcich teológov horšie než trápenia na zemi. Sv. Augustín vraví, že očistcový oheň je horší a pálčivejší než ktorýkoľvek pozemský trest; takisto tvrdí, očistcové tresty sú väčšie než muky mučeníkov . Sv. Bernard podotýka, že očistcový oheň je horší a pálčivejší než pozemské utrpenie. Podobne usudzujú sv. Gregor Veľký, sv. Anzelm a sv. Bonaventúra. Sv. Tomáš Akvinský vraví, že žeravosť očistca je rovnaká ako žeravosť pekla; rovnaký oheň , trápiaci zatratených, očisťuje duše v očistci. (Sv. Katarína Janovská tvrdí: „Utrpenie v očistci sa rovná mukám pekelným.”)… Sv. Magdaléne de Pazzi opísal očistec jej brat, ktorý tam trpel za svoje poklesky. Podľa neho sú muky mučeníkov zábavou v porovnaní s očistcovým utrpením. Sv. Tomáš Akvinský dokonca tvrdí: »Aj najmenší trest v očistci prevyšuje všetky utrpenia tohoto sveta.«”

+++

Sv. Veronika Giuliani (1660 – 1727), ktorá z Božej vôle bola veľakrát v očistci nám zanechala o ňom toto svedectvo:

„Tresty v očistci sú také ukrutné, že žiaden ľudský rozum ich nedokáže pochopiť. Oheň je taký žeravý, taký prenikavý, že keby mal zásah ako blesk, zničil by svet a roztavil by ho ako vosk. Duše sú akoby vtelené do ohňa… nieto odpočinku: neskončilo sa jedno trápenie a hneď začína druhé, ešte tvrdšie než bolo predtým. Z utrpenia duša umiera, a znova sa narodí, aby ešte trpela.

Čo sú muky mučeníkov? Nič, nič v porovnaní s týmto… v predpoklade, že by sa duša mohla vrátiť na zem, prijala by radšej všetky mučeníctva, len aby sa vyhla očistcu… Kiež by som mohla bežať po svete a kričať všetkým: Pokánie! Pokánie! Už nie hriechy, ale čnosti a obety! Predchádzajte očistcovému ohňu!… prehovorila som a nepovedala som nič… telesné bolesti nie sú ničím v porovnaní s bolesťami duše… každá minúta je ako večnosť!”

„Ešte neskončí jedna bolesť, keď príde ďalšia a ešte väčšia… Ja verím, že hromada bičov, ktoré používali na mučenie mučeníkov, nie je ničím, nulou v porovnaní s najmenšou bolesťou v očistci…”

+++

Svedectvo z 20. storočia:

Z cirkevne schváleného Denníku sv. Faustíny Kowalskej (1905 – 1938):

425 – „Vtom som uzrela istú dušu, ktorá sa odlučovala od tela v strašných mukách. Ó, Ježišu, keď mám o tom písať, celá sa trasiem pri pohľade na hrôzy, ktoré svedčia proti nej…”

426 – „Ó, strašná hodina, v ktorej treba vidieť všetky svoje skutky v celej nahote a biede. Nestratí sa ani jeden z nich. Budú nás verne sprevádzať pred Boží súd. Nemám slov ani prirovnania na vypovedanie týchto strašných vecí. Hoci sa mi zdá, že tá duša nie je zatratená, jej muky sa nijako neodlišujú od pekelných múk. Rozdiel je len v tom, že raz sa skončia.”

20 – „Uzrela som anjela strážcu, ktorý mi kázal, aby som ho nasledovala. Čoskoro som došla na hmlisté miesto, ktoré bolo plné ohňa a v ňom veľké množstvo trpiacich duší. Tieto duše sa modlia veľmi vrúcne, ale pomôcť si už nemôžu…Vyšli sme za dvere tohto väzenia plného utrpenia. Začula som vnútorný hlas, ktorý mi povedal: »Moje milosrdenstvo to nechce, ale spravodlivosť to prikazuje.«…”

1226 – »Dnes mi priveď duše, ktoré sú vo väzení očistca, a ponor ich do priepasti môjho milosrdenstva, nech potoky mojej krvi ochladia ich páľavu. Všetky tieto duše veľmi milujem, splácajú dlh mojej spravodlivosti. Je v tvojej moci priniesť im úľavu. Zober z pokladnice mojej Cirkvi všetky odpustky a obetuj ich za ne… Ó, keby si poznala ich utrpenie, neprestajne by si obetovala za ne duchovnú almužnu a splácala mojej spravodlivosti ich dlhy.«