S cirkevnými otcami na Kalvárii

Kategória: S cirkevnými otcami na Kalvárii

Sv. pápež Lev Veľký

(*ok. 400 – † 461; učiteľ Cirkvi):

Kristov kríž

prameň každého požehnania a príčina všetkých milostí

Náš rozum, osvietený Duchom pravdy, má čistým a slobodným srdcom zachytiť slávu Kríža vyžarujúcu na nebi i na zemi a vnútorným zrakom má jasne vidieť, čo Pán chcel povedať, keď hovoril o svojom nastávajúcom utrpení: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený;“ a ďalej: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svojho Syna.“ A keď z neba zaznel Otcov hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim,“ Ježiš povedal okolostojacim: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetko pritiahnem k sebe.“ Obdivuhodná moc kríža! Nevýslovná sláva umučenia! Lebo v ňom je Pánova sudcovská stolica, súd nad svetom a moc Ukrižovaného.

Pane, všetko si pritiahol k sebe, aby to, čo sa konalo, v tajomných náznakoch v jedinom chráme v Judei, všade nábožne slávili všetky národy v plnom a viditeľnom sviatostnom znamení.

Teraz je rad levitov slávnejší, dôstojnosť starších vyššia a pomazanie kňazov svätejšie, lebo Tvoj kríž je prameňom každého požehnania a príčinou všetkých milostí. On dáva veriacim silu v slabosti, slávu v potupe, život v smrti. Teraz už prestali rozličné krvavé obety a všelijaké obetné dary dokonale nahrádza jediná obeta Tvojho tela a krvi, lebo Ty si pravý „Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. Takto v sebe završuješ všetky tajomstvá, aby tak, ako je jediná obeta, ktorá nahrádza všetky ostatné, bolo aj jedno kráľovstvo zo všetkých národov.

Vyznávajme teda, milovaní, čo slávnostne vyznal svätý apoštol Pavol, učiteľ národov, keď vyhlásil: „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na tento svet zachrániť hriešnikov.“

A tak je Božie milosrdenstvo voči nám tým obdivuhodnejšie, že Kristus nezomrel za spravodlivých ani za svätých, ale za nespravodlivých a bezbožných. Ale pretože sa Jeho božskej prirodzenosti osteň smrti dotknúť nemohol, narodil sa z nás a vzal si, čo mohol za nás obetovať.

Už dávno sa moc Jeho smrti vyhrážala našej smrti. Veď prostredníctvom proroka Ozeáša povedal: „Smrť, ja budem tvojou smrťou, ja budem tvojím zhubcom, podsvetie.“ V smrti sa podrobil zákonom podsvetia, ale zmŕtvychvstaním ich zrušil; a do trvalej platnosti smrti zasiahol tak, že z večnej urobil dočasnú. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“

(Sv. pápež Lev Veľký, Sermo 8 de passione Domini, 6 – 8: PL 54, 340 – 342)

+++

Sv. Efrém Sýrsky

(*306? – † 373; učiteľ Cirkvi)

Kríž je vzkriesením mŕtvych i nádejou kresťanov. Krížopora chromých, útecha chudobných. Krížuzda bohatých a porážka pyšných. Krížtriumf nad zlými duchmi a vychovávateľ mladých. Krížzisk kupcov, nádej pochybujúcich, kormidlo plaviacich sa, prístav pre zmietaných búrkou, múr proti útočníkom. Krížotec sirôt, radca spravodlivých, potešenie utrápených, strážca nedospelých, hlava mužov, veniec starcov. Krížsvetlo tých, ktorí sedia v temnotách, ozdoba kráľov, múdrosť prostáčikov, sloboda otrokov, učenosť nevzdelaných. Krížobsah náuk prorokov, sprievodca apoštolov, chvála mučeníkov, nevinnosť panien, radosť kňazov. Krížzáklad Cirkvi, upevnenie sveta, koniec modlárskych chrámov, pohoršenie pre Židov (1 Kor 1, 23). Kríž sila slabých, lekár chorých, očistenie malomocných, uzdravenie ochrnutých. Krížchlieb pre hladných, prameň pre smädných, ochrana mníchov, odev nahých.

Touto svätou zbraňou Kristus zničil všetko pohlcujúce kráľovstvo smrti, zatvoril satanovi tlamu. Smrť sa pri pohľade na Kríž vydesila a všetkých nad ktorými vládla od stvorenia sveta opustila. Krížom ozbrojení apoštoli pošliapali silu protivníka, ulovili do svojich sietí národy a zhromaždili ich pre jeho kult. S Krížom, sťa s pancierom vyzbrojení mučeníci a Kristovi bojovníci odrazili rany tyranov a odvážne ho ohlasovali. , ktorí ho na seba vzali a nosia, zriekajúc sa všetkého pre Krista, žijú vo veľkej radosti na púšti, v horách, v jaskyniach i skrýšach.

Ó, nevýslovná Božia dobrota! Koľko požehnaní daroval Boh ľudskému pokoleniu skrze Kríž! Za to Mu patrí vďaka, česť a chvála po celú večnosť.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Z Veľkonočnej reči ku cti sv. Kríža)

+++

„Brat môj, ak si vezmeš na pomoc Kríž, nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma (Ž 91 (90), 10). Zlé mocnosti pri pohľade naň utekajú. Kríž zničil modly, osvietil celý svet, rozptýlil mraky a prinavrátil svetlo. Kríž zhromaždil národy zo západu i severu, od mora i východu a zjednotil ich v láske, v jednej Cirkvi, v jednej viere a v jednom krste.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Z Veľkonočnej reči ku cti sv. Kríža)

+++

Kresťan, túto zbraň (pozn.: svätý Kríž), každý deň a každú noc, každú hodinu i chvíľu, a na každom mieste neprestávaj so sebou nosiť, bez nej nič nepodnikaj.“

(Sanctus Ephraem Syrus, Serm. de S. et vivif. Cruc.)

+++

„Mečom cherubína bola zamknutá cesta k stromu života. Avšak Pán tohoto stromu dal národom, v (eucharistickej) obeti, sám seba za pokrm. Prvému Adamovi boli v Edene dané za pokrm stromy. Ale pre nás sa sám Záhradnik Záhrady, vo vlastnej osobe, stal pokrmom pre naše duše. Všetci sme vyšli spolu s Adamom z Raja, ktorý ho zanechal za sebou. No, teraz, keď bol meč odstránený kopijou, tam (na kríži), sa doň môžeme vrátiť.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Hymnus 49, 9 – 11)

+++

„Smrť vrhla Krista k svojim nohám, ale On ju pošliapal, ako sa šliape cesta. Z vlastnej vôle prijal smrť a poddal sa jej, aby ju ňou samou zničil. A tak náš Pán vyšiel a niesol kríž, pretože to chcela smrť. Ale na kríži zvolal mocným hlasom a proti vôli smrti vyviedol mŕtvych z priepasti. Smrť zabila Pána v jeho ľudskom tele, ale On tou istou zbraňou nad ňou zvíťazil…

Aký je len veľký, Syn tesára. Svoj kríž vztýčil nad všetko požierajúcu priepasť a ľudstvo priviedol do domu života. Skrze drevo ľudstvo spadlo až na dno pekla; skrze drevo sa povznieslo do domu života…

Tebe patrí chvála! Tebe, ktorý si kríž urobil mostom ponad smrťou, aby mohli po ňom duše prejsť z krajiny smrti do krajiny života

Tvoji kati si počínali ako roľníci: zasiali Ťa do vnútra zeme, ako pšeničné zrno, aby si odtiaľ zmŕtvychvstal a spolu so sebou vzkriesil mnohých.

Poďme, obetujme Mu našu lásku ako veľkú všeobecnú obetu, vyšlime piesne a modlitby k Tomu, ktorý Bohu obetoval svoj kríž, aby nás prostredníctvom neho obohatil.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Z kázne O našom Pánovi 3 – 4, 9)

+++

Sv. Ján Zlatoústy

(*ok. 349 – † 407; učiteľ Cirkvi):

Čím diabol zvíťazil, tým ho Kristus porazil

Videl si obdivuhodné víťazstvo? Videl si veľký čin na kríži? Môže byť niečo ešte obdivuhodnejšie? Budeš ešte viac žasnúť, keď si všimneš spôsob tohto víťazstva. Čím diabol zvíťazil, tým ho Kristus porazil. Vzal jeho vlastné zbrane a nimi ho premohol.

Počúvaj, ako.

Panna, drevo a smrť boli znaky našej porážky. Panna bola Eva, lebo ešte nepoznala muža, drevo bol strom a smrť bol Adamov trest. A pozri, zasa Panna, drevo a smrť: znamenia porážky sa stali znakmi víťazstva. Namiesto Evy je Mária, namiesto stromu poznania dobra a zla strom kríža a namiesto Adamovej smrti Kristova smrť.

Vidíš, čím zvíťazil, tým bol porazený! Pri strome diabol zničil Adama, na strome Kristus premohol diabla. To prvé drevo posielalo do podsvetia, toto druhé však odtiaľ vyvolalo tých, čo sa ta dostali. Ďalej, prvé drevo zahalilo oklamaného a nahého človeka, toto druhé všetkým vo výške ukázalo nahého víťaza. Prvá smrť odsúdila tých, čo sa po nej narodili, táto smrť zobudila aj tých, čo sa narodili pred ňou. »Kto vyrozpráva mocné skutky Pánove?« Smrť nás urobila nesmrteľnými: toto je veľký čin kríža.

Pochopil si toto víťazstvo? Rozumieš aj spôsobu tohto víťazstva? Teraz pozri, ako sa toto víťazstvo zrodilo bez našej námahy a bez nášho potu. My sme krvou nesfarbili zbrane, nestáli sme v šíku, neboli sme ranení, ani sme nevideli boj, a predsa sme zvíťazili; bojoval Pán, veniec sme dostali my. Keď sme teda zvíťazili, spievajme dnes radostným hlasom víťazné piesne ako vojaci; oslavujme Pána: »Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Kdeže je tvoj osteň, podsvetie?«

Na kríži sa nám zrodili tieto slávne činy: kríž je víťazné znamenie, proti diablovi, meč proti hriechu, ktorým Kristus prebodol hada; kríž je Otcova vôľa, sláva jednorodeného, plesanie Ducha, hrdosť anjelov, istota Cirkvi, Pavlova chvála, ochrana svätých a svetlo celého sveta.“

(Z Homílií sv. biskupa Jána Zlatoústeho – De coemeterio et de cruce, 2: PG 49, 396)

+++

„Počas celého roku neprestávame vyzývať k posteniu sa, ale nemnohí venujú pozornosť tomu čo hovoríme. Keď však nadíde Štyridsiatnica najviac lenivý sa budia, hoci ich nikto nenapomína ani neupozorňuje, upozorňuje a napomína nadchádzajúce obdobie.

Ak sa teda nejaký Žid, alebo Hellén opýta: »prečo sa postíš?«, neodpovedaj: »na pamiatku Paschy«, alebo »Kríža«, lebo dáš mu argumenty na kritiku. Chcejúc pristúpiť k svätým mystériám, nepostíme sa na pamiatku Paschy, alebo Kríža, postíme sa kvôli naším hriechom. Zmyslom Paschy nie je pôst a smútok; ona je dobrou príležitosťou na radosť a veselosť.

Kríž odstránil hriech,
oslobodil svet od viny,
uzdravil minulé nenávisti,
a otvoril brány neba.
Priateľmi učinil tých, ktorí sa odvrátili;
posadil nás po pravej strane trónu,
a dal nám nekonečne mnoho iných dobier.

Naozaj, nesmúťme a neplačme, ale skôr buďme spokojný a tešme sa. Preto Pavol povedal: »Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista« (pozn.: Gal 6, 14), a tiež: »Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici« (pozn.: Rim 5, 8.). A ďalej Ján hovorí viac-menej takto: »Boh tak miloval svet« (pozn.: Jn 3, 16). Ako? Povedz! Či, odvrhnúc všetko, nepoukázal na kríž? »Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna«, aby bol ukrižovaný, »a každý, kto v Neho verí, nezahynul, ale mal večný život« (pozn.: Jn 3, 16). Keď teda kríž je základom lásky a slávy, nehovorme, že ho oplakávame. Nie kvôli nemu plačeme. Nie. Plačeme z dôvodu vlastných hriechov. Pre toto sa postíme.“

(Sanctus Ioannes Chrysostomus, Adversus Judaeos Orationes, Oratio III, 4)

+++

Sv. Ján Zlatoústy,

De Cruce et Latrone, homilia I.

Dnes je náš Pán Ježiš Kristus na kríži, a my slávime slávnosť, aby bolo vidieť, že kríž je duchovný sviatok a slávnosť. Pred tým bol »kríž« slovom zavrhnutia, teraz sa však stal vecou úctyhodnou, prv bol znamením odsúdenia, dnes je príčinou našej spásy. Kríž nám získal nespočítateľné dobrá, zbavil nás bludu, osvietil nás v temnotách, zmieril padlých s Bohom, vyhnaných priviedol späť do domu, privtelil odcudzených. Kríž je zničenie nepriateľstva, záruka mieru, poklad duchovného bohatstva. Kríž spôsobil, že už neblúdime po pustatinách, ale že sme našli pravú cestu. Neprebývame už mimo paláca, lebo sme našli vchod, nebojíme sa diablových ohnivých šípov, lebo vidíme prameň vody. Kríž spôsobil, že nie sme v stave vdovstva, lebo sme našli Snúbenca; že sa nebojíme vlka, lebo máme dobrého pastiera: Ja som dobrý pastier (Jn 10, 11). Pre kríž sa nebojíme tyrana, lebo slúžime kráľovi. Preto teda slávime slávnosť, keď si chceme uctiť kríž. Aj sv. Pavol chcel, aby kríž bol oslávený. Slávme teda nie s kvasom starým ani s kvasom zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom úprimnosti a pravdy (1 Kor 5, 8.) a uvádza príčinu: Veď náš obetovaný baránok je Kristus. Hľa teda, ako sv. Pavol predpisuje oslavu kríža, lebo na ňom bol obetovaný Kristus, a kde je obeť tam je zničenie hriechov, tam je zmierenie s Bohom, tam je radosť a veselosť. Kde, prosím, bol obetovaný? Na povýšenom dreve. To je nový oltár pre obeť, lebo novou bola táto obeť. Ten istý Kristus bol aj obeťou aj obetujúcim kňazom, obeťou podľa tela, obetujúcim kňazom podľa ducha. Ten istý obetoval a podľa ducha bol tiež obetovaný. Počúvaj, ako to vyjadruje sv. Pavol: Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, preto je potrebné, aby aj on mal niečo, čo by obetoval. Hľa, on obetoval sám seba. (Hebr 5, 1; 8, 3.) Inde zasa vraví: Kristus raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz bez hriechu sa zjaví na spásu tým, čo ho očakávajú (Hebr 9, 28). Hľa, bol obetovaný a obetoval seba, a tak bol obetou i kňazom, a kríž stal sa tak oltárom. A pýtaš sa, prečo sa neobetuje táto obeta v chráme, ale za mestom a za hradbami? Aby sa splnilo ono: Pripočítali ho k zločincom (Iz 53, 12). Prečo pod šírym nebom, nie pod strechou? Aby očistil vzduch, lebo keď bol obetovaný Baránok pod šírym nebom, bol tým očistený vzduch a nielen vzduch, ale i zem krvou tečúcou z jeho boku (pozn. Jn 19, 34). Nebol obetovaný v Židovskom chráme, aby si Židia túto obeť neprivlastnili, a aby bolo zrejmé, že nebol obetovaný výhradne len pre tento národ. Preto teda bol obetovaný za mestom a za hradbami, lebo to bola obeta všeobecná za celý svet a nie obeta zvláštna len pre Židov. Židom totiž prikázal Boh, aby obetovali a modlili sa iba na jedinom mieste, pretože ostatná zem bola poškvrnená pohanskými obetami. My sa však modlíme na každom mieste, pretože Kristus očistil celý svet. Preto sv. Pavol napomína, aby sme sa modlili bez strachu na každom mieste. Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste, dvíhajúc čisté ruky (1 Tim 2, 8.). Hľaďte teda, ako celá zem bola posvätená, ba bola svätejšia ako chrámové miestnosti, lebo v chráme bola obetovaná nerozumná ovca, tu však duchovná a čím väčšia obeta, tým väčšie i posvätenie. Preto oslavujeme kríž.

Chceš sa poučiť ešte o inom účinku kríža? Dnes (pozn.: túto homíliu sv. Ján Zlatoústy vyhlásil na Veľký Piatok) nám otvoril raj, ktorý bol viac ako päťtisíc rokov pre nás zatvorený. Dnešný deň, v tejto hodine uviedol do neho lotra a tak ukázal dva vzácne skutky: predovšetkým, že otvoril raj, a po druhé, že do neho uviedol lotra. Dnes nám vrátil vlasť a uviedol nás do otcovského mesta a tak dal spoločný domov ľudskej prirodzenosti: Dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 43). Čo to vravíš? Si ukrižovaný, pribitý klincami a sľubuješ raj? Áno, aby si sa naučil spoznať moju moc na kríži. Aby si nehľadel len na samotný kríž, ale aby si spoznal moc Ukrižovaného, urobil tento div na kríži, ktorý najviac ukazuje Jeho moc. Keď mŕtvych kriesil, tíšil more a vetry, vyháňal zlých duchov, vtedy nezmenil zločinného ducha lotrovho, keď však bol ukrižovaný, klincami prebodnutý, potupami a opovrhnutím obťažený, až vtedy ho zmenil. Hľaď na Jeho dvojakú moc: Pohol celou prírodou, rozlomil skaly (pozn.: Mt 27, 51), a pritiahol k sebe od skaly tvrdšie lotrovo srdce a uctil ho, lebo vraví: Dnes budeš so mnou v raji. Raj strážili Cherubíni s plamenným mečom (pozn.: Gn 3, 24), ale On je Pánom aj Cherubínov, pekelného ohňa, života i smrti. Žiadny kráľ na svete by nedovolil, aby niektorý z jeho služobníkov, tým menej lotor, vošiel s ním do hlavného mesta. Kristus to však urobil, voviedol do svojej vlasti zlodeja a nezneuctil, skôr poctil tým raj, lebo je to česť raja, že má takého Pána, ktorý môže aj lotra urobiť hodným raja. Takisto keď mýtnikov a verejné hriešnice uvádzal do nebies, nebol to prejav neúcty, ale úcty. Ako obdivujeme lekárov, ktorí dokážu vyliečiť aj nezahojiteľné choroby, tak obdivujeme Krista, ktorý vyliečil nezahojiteľné vredy, ktorý úplne vyliečil mýtnikov a verejné hriešnice, tak že sa stali hodní neba. Nuž, pýtaš sa, čo také veľké urobil tento lotor, že po kríži dosiahol raj? Chceš, aby som v krátkosti ukázal jeho čnosť? Keď Peter na zemi zapieral, on na kríži vyznával (pozn.: Mt 26, 69 – 74; Lk 23, 40 – 42). Bože chráň, aby som to Petrovi predhadzoval, ale chcem tým poukázať na lotrovu veľkodušnosť. Apoštol nezniesol hrozby obyčajnej slúžky, lotor však, hoci videl stáť, kričať a rúhať sa všetok ľud, neobzerajúc sa na poníženie Ukrižovaného, očami viery k Nemu vzhliadajúc vravel: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva (Lk 23, 42). Neprehliadajme, prosím, bez povšimnutia tohto lotra, nehanbime sa od neho učiť sa, veď aj Pán sa nehanbil uviesť ho ako prvého do raja, ale zamyslime sa nad jednotlivosťami, aby sme sa naučili, akú moc má kríž. Kristus nepovedal lotrovi ako Petrovi: Poď za mnou, urobím ťa rybárom! (Mt 4, 19.) Nepovedal mu tiež ako oným dvanástim: Budete sedieť na stolcoch a súdiť dvanásť kmeňov Izraela (Mt 19, 28). Ba ani jediné slovo mu nepovedal, neukázal zázrak, lotor nevidel ani vzkrieseného človeka, ani vyhnaných démonov, ani poslušné more, Kristus mu nevravel ani o nebi, ani o pekle, a on predsa Ho vyznal pred všetkými, hoci druhý lotor sa mu posmieval. Bol s ním ukrižovaný aj iný lotor, aby sa splnilo ono: Pripočítali ho k zločincom (Iz 53, 12). Židia chceli zatemniť Kristovu slávu, ale pravda žiarila odvšadiaľ a rástla prekážkami. Druhý lotor sa mu posmieval. Hľaďte, nie je lotor, ako lotor; obaja boli na kríži, obaja lotri páchali neprávosti a viedli lúpežný život, a predsa jeden dostal za dedičstvo nebeské kráľovstvo, druhý však bol poslaný do pekla. Tak podobne to bolo aj s učeníkom a učeníkmi, Judášom a jedenástimi. Títo vravia: Kde chceš, aby sme ti pripravili Paschu, tamten však snuje zradu, vraví: Čo mi dáte a ja vám ho vydám? (Mt 26, 15; 17.) Títo sa pripravovali na posluhovanie a nebeskú hostinu, tamten sa náhlil zradiť.

Takisto aj teraz, jeden lotor sa posmieva, druhý sa pokoruje, jeden sa rúha, druhý dobrorečí a rúhača karhá slovami: Ani ty sa nebojíš Boha? My isto spravodlivo trpíme za svoje skutky (Lk 23, 40 – 41). Vidíte na kríži lotrovu dôveru, jeho pravú múdrosť počas znášania trestu a zbožnosť v utrpení? Kto by sa nedivil, že hoci bol pribitý klincami, má tak sústredenú myseľ? Nielen to, on ešte zabudnúc na seba staral sa o iných a stal sa na kríži učiteľom, takto karhajúc: Ani ty sa nebojíš Boha? Akoby tým povedal: Nehľaď na ľudský súd, je ešte iný neviditeľný Sudca, existuje nepodplatiteľný súd. Nech ťa nemýli, že si tu odsúdený, nebeský súd je iný. Na tomto svetskom súde bývajú niekedy odsúdení aj spravodliví, a vinníci uniknú trestu, vinníci sú zbavení viny, nevinní potrestaní. Sudcovia niekedy nevedomky, inokedy úmyselne sú nespravodliví, lebo niekedy nepoznajú právo, alebo sú oklamaní, a zasa inokedy sú zvedení zlatom. V nebi je to však inak. Boh je spravodlivý Sudca, jeho rozsudok je ako jasné svetlo bez akejkoľvek tmy a nevedomosti. Preto, aby nemohol povedať, že bol tu odsúdený, poukazuje mu na nebeský súd a tým ho napomína, akoby povedal: Tam pozeraj, tam nebudeš stáť pred podplatenými sudcami. Spoznávate lotrovu pravú múdrosť, jeho opatrnosť a rozumnosť?

Ďalej vraví: Nebojíš sa, hoci si odsúdený na to isté? (Lk 23, 40.) Čo to znamená: hoci si odsúdený na to isté? To znamená: na ten istý trest. Nie si aj ty na kríži? Keď sa jemu posmievaš, postihuješ najskôr sám seba, ako by mu čítal apoštolský zákon: Nesúďte, aby ste neboli súdení (Mt 7, 1). Čo robíš, lotor, azda sa tým vyhlasuješ za jeho spoločníka, keď ho obhajuješ? Nie, lebo už predtým to vylúčil, keď povedal: My isto spravodlivo trpíme za svoje skutky (Lk 23, 41). Hľa, úplne vyznanie, hľa, ako sa na kríži zbavil svojich hriechov. Vraví sa: Najskôr vyznaj svoje hriechy, aby si bol ospravodlivený (Iz 43, 26). Nikto ho nenútil, on sám od seba vravel: My isto spravodlivo trpíme za svoje skutky, ale on neurobil nič zlé (Lk 23, 41).

A neskôr dodáva: Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Skôr sa to neodvážil povedať, ale až potom, keď vyznaním odložil špinu hriechu. Spoznávate teda, akú cenu má vyznanie? Vyznal sa, a otvoril raj, vyznal sa a išiel z lotrovstva do kráľovstva. Vidíš teda, aké dobrá nám vydobyl kríž? Túžiš po kráľovstve, pred tebou však sú klince a kríž, ktorý je insígniou toho kráľovstva. Je povinnosťou kráľa zomrieť za poddaných. Preto Kristus povedal: Dobrý pastier položí život za svoje ovce (Jn 10, 11), teda i dobrý kráľ položí život za poddaných, a pretože Kristus dal život, preto je nazývaný kráľom. Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.

Chceš aj odinakiaľ sa ešte poučiť, že kríž je insígniou kráľovstva? Kristus ho nenechal na zemi, ale vzal so sebou do neba. Z čoho je to zrejmé? Pretože s ním príde pri svojom druhom slávnom príchode, aby sme videli, že kríž je úctyhodný, preto ho nazval i slávou. Pozrime sa, ako príde. Keď vám povedia: Hľa, v skrýšach je Kristus, nevychádzajte (Mt 24, 26). To Kristus vraví kvôli falošným Kristom, kvôli falošným prorokom, kvôli Antikristovi, aby nikto nebol zvedený a nepridal sa k nemu. Pretože Antikrist príde pred Kristom, aby nikto, možno hľadajúc Pastiera, nenatrafil na vlka, dám ti znamenie Pastierovho príchodu. Aby sa nikto nedomnieval, že druhý Kristov príchod bude tak neznámym ako prvý, preto ti dal toto znamenie. Prvý príchod bol neznámym plným právom, lebo prišiel hľadať, čo zahynulo, druhý príchod nebude taký, ale: Ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka (Mt 24, 27). Ihneď sa zjaví všetkým a nebude sa treba pýtať, či Kristus je tu, alebo tam. Ako keď sa ukáže blesk, nie je potrebné pýtať sa, či sa objavil, tak rovnako, keď sa ukáže Kristus, nebude potrebné pýtať sa, či už prišiel. No otázka je, či príde s krížom. Počúvaj, čo ďalej nasleduje. Keď príde Syn človeka, slnko sa zatmie a mesiac nevydá svoje svetlo (pozn.: Mt 24, 29). Taká bude hojnosť svetla, že jasné hviezdy budú zatienené. Vtedy budú padať hviezdy, a na nebi sa ukáže znamenie Syna človeka (pozn.: Mt 24, 29 – 30). Všímaš si, aké mocné je znamenie kríža? Slnko sa zatmie, a mesiac sa neobjaví, aby bolo zjavné, že kríž je jasnejší. Keď kráľ vchádza do mesta, vojaci nesú pred ním insígnie čím zvestujú jeho príchod, tak rovnako, keď Pán pôjde z nebies, pôjdu pred Ním zástupy anjelov a archanjelov, nesúc Jeho insígniu a zvestujúc Jeho príchod. Vtedy sa zachvejú nebeské mocnosti (pozn.: Mt 24, 29); to je povedané o anjeloch, lebo sa ich zmocní veľká bázeň. Prečo? Bude to hrozný pohľad, keď bude súdená celá príroda a bude stáť pred hrozným Sudcom. Ale prečo sa budú strachovať anjeli, veď predsa oni súdení nebudú? Ako keď vojvodca prísne súdi, boja sa ho aj nevinní, tak rovnako, keď bude súdená celá naša prirodzenosť, budú sa v prítomnosti Sudcu vzbudzujúcom veľkú hrôzu chvieť aj anjeli, hoci sú nevinní. Prečo sa vtedy zjaví kríž, a prečo On s ním príde? Aby tí, ktorí Ho ukrižovali, spoznali svoju hroznú nevďačnosť, preto ukáže znak ich nehanebnosti. Že kvôli tomu ho ponesie, dosvedčuje evanjelista. Pokolenia zeme, vidiac Sudcu, budú kvíliť a vyznávať svoj hriech. Vtedy ukáže i svoje rany: Uvidia, koho prebodli (pozn.: Zjv 1, 7; Jn 19, 37; Zach 12, 10). Ako kedysi učinil Tomášovi, aby napravil jeho neveru, ukazoval prebodnutia od klincov, rany, hovoriac: Vystri svoju ruku, a pozri, že duch nemá mäso a kosti (pozn.: Jn 20, 27; Lk 24, 39), tak aj vtedy ukáže rany a kríž, aby dosvedčil, že je ten istý, ktorý bol ukrižovaný.

Ale nielen z kríža, ale aj zo slova, ktoré Kristus na kríži vyslovil, spoznávame jeho veľkú dobrotu. Ukrižovaný, potupou a slinami zneuctený, modlí sa: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia (Lk 23, 34). Ukrižovaný modlí sa za tých, ktorí ho križujú, hoci oni sa mu rúhajú hovoriac: Ak si Boží Syn, zostúp z kríža, a uveríme ti (pozn.: Mt 27, 40; 42). On však nezostúpil práve preto, že bol Boží Syn, lebo preto prišiel, aby za nás zomrel. Zostúp a uveríme ti, týmito slovami zakrývali svoju neveru, lebo väčším divom bolo, že z hrobu kameňom privaleným vstal z mŕtvych, väčším divom bolo vyviesť už zapáchajúceho Lazára z hrobu, a predsa neuverili (pozn.: Mk 16, 1 – 6; Jn 11, 1 – 44). Ďalej vraveli: Ak si Boží Syn, zachráň sám seba (pozn.: Mt 27, 39 – 42), on však nič nezanedbal, aby spasil ich, vraviac: (Otče,) odpusť im, lebo nevedia, čo robia (Lk 23, 34). Odpustil im teda tento hriech? Istotne by im ho odpustil, keby chceli robiť pokánie. Keby im hriech neodpustil, nikdy by sa Pavol nestal apoštolom, neuverilo by oných 3000 a 5000 (pozn.: Sk 2, 41; 4, 4) a mnohé desaťtisíce. To, že mnohé desaťtisíce uverili, dosvedčuje, čo hovorili Pavlovi v Skutkoch Apoštolov: Pozri, brat, že sú tu státisíce Židov, ktorí uverili (pozn.: Sk 21, 20).

Nasledujme teda Pána a modlime sa za nepriateľov. Už piaty deň hovorím o tomto predmete, nie však preto, aby som vás tým karhal, ako neposlušných, ale pretože dúfam, že zaiste poslúchnete. Ak však niekto predsa je tvrdý, hnevlivý a neochotný, keď už nie moje slová, zahanbí ho snáď toto množstvom dní. Nasleduj Pána, lebo on, keď ho križovali modlil sa za nepriateľov. Ja že by som mohol nasledovať Pána, pýtaš sa? Áno, ak budeš chcieť, lebo keby to bolo nemožné, nebol by povedal: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29), nebol by povedal sv. Pavol: Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista (1 Kor 11, 1). Ak však nechceš nasledovať Pána, nasleduj aspoň človeka Štefana. Ako Kristus prosil za nepriateľov Otca, tak i Štefan, keď ho kameňovali, vravel: Otče, nezapočítaj im tento hriech (Sk 7, 60). Vidíte, ako sa modlí Pán i jeho sluha. Ukážem ti iného človeka, ktorý mnoho trpel, Pavla, ktorý vraví: Židia ma tri razy bičovali, raz kameňovali, noc a deň som bol na morských hlbinách (pozn.: 2 Kor 11, 24 – 25). A za to: Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela (Rim 9, 3). Chceš vidieť ešte niekoho nie z Nového, ale zo Starého Zákona? Je to podivuhodné, že tam dospeli k evanjeliovej dokonalosti, lebo tam nebolo predpísané milovať nepriateľov, ale skôr platilo: rovnaké rovnakým, oko za oko, zub za zub (Ex 21, 24). Počúvaj, čo vraví Mojžiš, proti ktorému sa Židia tak často s potupovaním vzopreli: Odpusť im, ak im neodpustíš, vymaž ma z knihy života (Ex 32, 32). Spoznávate teda, že každý tento spravodlivý dával prednosť cudzej spáse pred svojou vlastnou. Tieto príklady iste stačia, ale aby sme sa iste polepšili, uvediem ešte jeden. Keď anjel hrozil záhubou všetkému ľudu, Dávid prosil: Ja pastier som zhrešil, ja pastier som bezbožne konal, nech je tvoja ruka proti mne a proti domu môjho otca (2 Sam 24, 17). A ešte iný príklad ukážem. Prorok Samuel bol ľudom znevážený, opustený a zneuctený, takže sám Pán ho teší: Neopovrhli tebou, ale mnou (1 Sam 8, 7), a predsa prosí: Nech je odo mňa ďaleko, žeby som sa prestal za vás modliť (1 Sam 12, 23). Za hriech pokladal nemodliť sa za nepriateľov. Kristus sa modlil: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia! Štefan: Pane, nezapočítaj im tento hriech! Pavol: Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov! Mojžiš: Odpusť im, ak im neodpustíš, vymaž ma z knihy života! Dávid: Nech je tvoja ruka proti mne a proti domu môjho otca! Samuel: Nech je odo mňa ďaleko, žeby som sa prestal za vás modliť! Aké zľutovanie si teda zaslúžime my, keď Pán a jeho služobníci v Starom i Novom Zákone sa modlili za nepriateľov, a my snáď ešte na nich zvolávame kliatbu? Nerobme to, bratia, lebo čím viac príkladov máme, tým ťažší bude trest. Šľachetnejšie je modliť sa za nepriateľov než za priateľov, lebo tu nedostaneme takú odplatu ako vo večnosti. Ak budete milovať tých, ktorí vás milujú, nerobíte nič veľké, lebo to robia aj mýtnici (Mt 5, 46). Preto ak sa modlíme len za priateľov, to nás ešte nerobí lepšími od farizejov a pohanov. Ale ak milujeme nepriateľov, tu podľa ľudskej schopnosti stávame sa podobnými Bohu, ktorý velí slnku vychádzať nad zlými i dobrými a pršať na spravodlivých i nespravodlivých (Mt 5, 45). Buďme teda podobní Otcovi, lebo Kristus povedal: Buďte podobní vášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach, aby sme dosiahli nebeské kráľovstvo milosťou a dobrotou Pána a Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorému sláva a panovanie na veky vekov. Amen.

(Sanctus Ioannes Chrysostomus, De Cruce et Latrone, homilia I.)

+++

Názvy krstu

„Musím vám menovite objasniť, čím je krst, prečo vstupuje do nášho života a aké veľké milosti nám udeľuje. Ale dovoľte, že najskôr poviem o názve tohto mystického očistenia. Má nie jedno, ale veľa rôznych mien.

Nazýva sa menovite kúpeľom znovuzrodenia. Lebo je povedané: Spasil nás kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom (Tít 3, 5).

Nazýva sa tiež osvietením. Tak ho pomenováva Pavol: Rozpomeňte sa na prvé dni, keď ste po osvietení prestáli veľký boj v utrpení (Hebr 10, 32). A ešte: Nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním (Hebr 6, 4. 6).

Nazýva sa tiež krstom. Vy všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli (Gal 3, 27).

Nazýva sa pohrebom: Krstom sme s Ním boli pochovaní v smrť (Rim 6, 4).

Obriezkou: V Ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie ľudskou rukou, ale úplným vyzlečením z tela (Kol 2, 11).

Nazýva sa krížom: Náš starý človek bol s Ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené (Rim 6, 6).

Dali by sa vymenovávať ešte iné názvy.“

(Z Krstných katechéz sv. Jána Zlatoústeho, Katechéza IX, 8.)

+++

Krst krížom i smrťou

„Ten (pozn.: Pán Ježiš Kristus) – hovorí Písmo sv. – bol pribitý na kríž (porov. 1 Kor 1, 23; Gal 3, 13) ty máš byť ukrižovaný skrze krst. Lebo krst je tiež krížom i smrťou, ale smrťou hriechu i krížom starého človeka (porov. Rim 6, 3.6; Kol 2, 12).

Preto počúvaj, čo hovorí Pavol, ako dáva o krste jedno i druhé vysvetlenie, že on je pre hriech smrťou i krížom. Alebo neviete, že my všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi, v Jeho smrť sme boli pokrstení? (Rim 6, 3.) A ďalej: Náš starý človek bol s Ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené (Rim 6, 6). A aby si sa, keď budeš počuť slová: smrť a kríž, nevydesil dodal, že kríž je smrťou hriechu (Rim 6, 6.11). Pochopil si, ako krst je krížom? Vedz, že aj Kristus nazval kríž krstom, dajúc ti jedno i druhé na zámenu. Tvoj krst nazval krížom. Môj krížhovorí nazývam krstom.

Kde o tom hovorí? – Krstom mám byť pokrstený (Lk 12, 50), o čom vy neviete. Čo poukazuje na to, že hovorí o kríži? Pristúpili k Nemu Zebedejovi synovia (Mk 10, 35), či skôr matka Zebedejových synov (porov. Mt 20, 20), vraviac: Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v Tvojom kráľovstve jeden po pravici a druhý po Tvojej ľavej strane (Mt 20, 21). Takáto bola prosba matky. Čo odpovedal Kristus? – Či môžete piť kalich, ktorý mám Ja piť? (Mt 20, 22) a krstom, ktorým som krstený, byť pokrstení? (Mk 10, 38.) Vidíš, ako nazval kríž krstom? Čo na to poukazuje? Či môžete – hovorí – piť kalich, ktorý mám Ja piť? Svoje umučenie nazýva kalichom a preto hovorí: Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich (Mt 26, 39). Či vidíš, ako kríž nazval krstom a svoje umučenie kalichom? Taký názov použil nie preto, že by sa mal očistiťako by to mohol Ten, ktorý sa nedopustil hriechu, a v ktorého ústach nebola lesť (1 Pt 2, 22)ale že sám vyliatím svojej krvi očistil celý svet. Preto Pavol vysvetľuje: Skrze smrť, podobnú Jeho smrti, boli sme s Ním zjednotení v jedno (porov. Rim 6, 5), skrze krst (porov. Rim 6, 4). Nepovedal: »skrze smrť«, ale skrze smrť, podobnú Jeho smrti. Ako v prvom, tak i v druhom prípade ide o smrť, ale nie o tú istú skutočnosť. Prvá je totiž smrťou fyzickou, druhá smrťou hriechu; preto povedal: smrť podobná.“

Krst pohrebom i zmŕtvychvstaním

„Čo teda? Či ide iba o to, aby sme zomreli s Pánom a s Ním sa zúčastňovali v smutných situáciách? V skutočnosti nie je nič smutné v zúčastňovaní sa na smrti Pána. Trpiac trochu, uvidíš tiež, že si s Ním zjednotený v situáciách šťastných. Ak sme s Nímhovorí Pavolzomreli, veríme, že s Ním vstaneme z mŕtvych (porov. Rim 6, 5.8.). Pretože pochovanie i zmŕtvychvstanie sú v krste prítomné v tej istej chvíli: [pokrstený] sa zbavuje starého človeka a prijíma nového a vstáva ako i Kristus vstal z mŕtvych v sláve Otca (porov. Rim 6, 4). Vidíš, ako tiež hovorí o zmŕtvychvstaní? Ale prečo naše zmŕtvychvstanie, pohreb i smrť sú v tej istej chvíli – lebo v tej istej chvíli budeme pochovaní aj vstaneme z mŕtvych, zatiaľ čo zmŕtvychvstanie Pána nasledovalo neskôr. Veď tretieho dňa vstal z mŕtvych. Prečo my vstávame hneď a Pán vstal neskôr?

Aby si vedel, že to oneskorenie nevyplýva zo slabosti. Lebo Ten, ktorý dokázal vzkriesiť v krátkej chvíli sluhu (porov. Jn 11, 43 – 44), tým skôr mohol vzkriesiť seba. Prečo teda to oneskorenie? Prečo to pochovanie na tri dni? Aby trvanie smrti cez istý čas a jej oneskorenie bolo nepopierateľným dôkazom zmŕtvychvstania. Veď i teraz po takom silnom dôkaze sú ľudia, ktorí tvrdia, že Kristus trpel iba zdanlivo, pretože nebol na to čas, v skutočnosti sa tak nerozpráva len o zmŕtvychvstaní, proti ktorému diabol bojuje, ale i proti viere, že [Kristus] zomrel, lebo vie, vie jasne, že spasiteľná smrť je spoločným liekom dostupným pre celú zem a pričiňuje sa na posilňovaní viery pri získavaní spásy.“

(Z Krstných katechéz sv. Jána Zlatoústeho, Katechéza X, 3 – 5)

+++

Sv. Ambróz

(*ok. 340 – † 397; učiteľ Cirkvi):

„Pozri, kde si pokrstený, odkiaľ je krst, ak nie je z Kristovho kríža, z Kristovej smrti. Celé tajomstvo je v tom, že trpel za teba. V ňom si vykúpený, v ňom si spasený.“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 2, 2, 6: CSEL 73, 27 – 28; [ PL 16, 425 – 426 ] )

+++

„»… Vzýval Elizeus meno Pána a z vody vyplávala železná sekera, ktorá sa v nej potopila?« (pozn.: 2 Kr 6, 1 – 7)

Aha, to je ďalší druh krstu. Prečo? Lebo každý človek pred krstom je ako železo, ktoré sa kvôli vlastnej váhe ponára. Ale keď je pokrstený, už sa vznáša: nie je viac ako železo, ale ako niektoré z ľahkých ovocných driev.

To je ďalší predobraz. Bol sekerou, ktorá stína stromy. Rúčka zo sekery však vypadla, a preto sa železná čepeľ potopila. Prorocký syn nevedel, čo má urobiť, vedel však jedno: zavolať proroka Elizea a požiadať ho o pomoc. Ten hodil do vody drevo a železo vyplávalo. Tu vidíš, že Kristov kríž odstraňuje biedy všetkých ľudí.

A ešte ďalšia vec, hoci tým narušujeme postup výkladu. Ale kto môže odhaliť všetky Kristove skutky, ako hovoria apoštoli? (pozn.: Jn 21, 25) Keď Mojžiš prišiel na púšť a ľud vysmädol, došiel ľud k prameňu v Mare a chcel sa napiť. No len čo prvý raz načrel, pocítil horkosť a nemohol z neho piť. Preto Mojžiš hodil do prameňa drevo a voda, ktorá bola predtým horká, zosladla. (pozn.: Ex 15, 22 – 25)

To rozhodne naznačuje, že každé stvorenie podrobené porušeniu je pre všetkých horkou vodou. Na istý čas je príjemná, na istý čas poteší, ale je horká, lebo nevie odstrániť hriech. A keď sa z nej napiješ, zasa vysmädneš. Vždy, keď okúsiš ten slastný nápoj, zacítiš aj jeho horkosť.

Voda je teda horká, ale keď sa k nej pridá Kristov kríž, tá nebeská sviatosť, stáva sa sladkou a príjemnou. A skutočne je sladká, lebo odníma vinu.“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 2, 4, 11 – 13)

+++

„Krstný prameň je teda: akoby pochovaním.

Dostal si otázku (pozn.: počas krstu), či veríš v Boha, Otca všemohúceho. Povedal si: »verím« a ponoril si sa, čiže bol si pochovaný. A zasa si dostal otázku, či veríš v nášho Pána Ježiša Krista a v jeho kríž. Povedal si: »verím« a ponoril si sa. Tak si bol pochovaný s Kristom. Lebo »kto je pochovaný s Kristom, s Kristom vstáva z mŕtvych (pozn.: Rim 6, 4; Kol 2, 12).« Tretí raz si dostal otázku, či veríš v Ducha Svätého. Odpovedal si: »verím« a tretí raz si sa ponoril, aby trojité vyznanie zmazalo opakované poklesky predošlého života.

Napokon, veď aj svätý apoštol Peter, aby sme vám uviedli nejaký príklad, pri Pánovom umučení pre slabosť ľudskej prirodzenosti očividne padol. Ale ten, čo vtedy Krista zaprel (pozn.: Jn 18, 17; 25 – 27), potom od Krista dostal trojitú otázku, či Krista miluje, aby tak odčinil a zmyl svoj poklesok. Vtedy odpovedal: »Pane, ty vieš, že ťa mám rád.« A povedal to trikrát, aby trikrát získal odpustenie (pozn.: Jn 21, 15 – 17).

Tak odpúšťa hriechy Otec, tak odpúšťa i Syn, tak i Duch Svätý. V jednom mene sme boli pokrstení: »v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (pozn.: Mt 28, 19).« Nečuduj sa, že povedal jedno meno, lebo ide o jednu podstatu, jedno božstvo, jednu velebu.

To je to meno, o ktorom bolo povedané, že »v ňom majú byť spasení« (pozn.: Sk 4, 12) všetci. V tomto mene ste boli spasení aj vy všetci a všetkým sa vám prinavrátila milosť života.

Preto aj Apoštol volá, ako ste počuli v dnešnom čítaní, že každý, »kto je pokrstený, je pokrstený v Ježišovej smrti (pozn.: Rim 6, 3).« Čo znamená, že je to: »v smrti«? Že tak, ako zomrel Kristus, máš aj ty okúsiť smrť. Lebo ako »Kristus zomrel hriechu a žije Bohu« (pozn.: Rim 6, 10), tak aj ty máš vo sviatosti krstu odumrieť predošlým zvodom hriechov (pozn.: Rim 6, 2), aby si v Kristovej milosti mohol vstať z mŕtvych.

Ide teda o smrť, ale nie o ozajstnú smrť v tele, ale o jej spodobnenie. Keď sa totiž ponáraš, berieš na seba podobu mŕtveho v hrobe a získavaš podiel na tajomstve jeho kríža tak, ako bol Kristus zavesený na kríž a jeho telo bolo pribité klincami. Čiže aj ty si bol ukrižovaný, a preto patríš ku Kristovi (pozn.: Rim 6, 6; Gal 2, 19). Si pripútaný klincami nášho Pána Ježiša Krista, aby ťa diabol nemohol odtiaľ odtrhnúť: nech ťa drží Kristov klinec, keď ťa bude zvádzať slabosť ľudskej prirodzenosti.

Keď si sa už ponoril, prišiel ku kňazovi. Čo ti vtedy povedal? Sám Boh, Všemohúci Otec, ktorý ťa znovuzrodil z vody a z Ducha a odpustil ti tvoje hriechy, ťa aj pomaže pre večný život.

Všimni si, pre akú vec si bol pomazaný. Povedal, že pre večný život. Preto neuprednostňuj tento život pred tamtým. Keď napríklad povstane proti tebe nejaký nepriateľ a chce, aby si sa zriekol viery, a keď sa ti bude vyhrážať smrťou, len aby si sa nejako previnil, uváž, čo si treba vybrať. Nevyberaj to, pre čo si nebol pomazaný, ale vyber to, pre čo si pomazaný bol: daj prednosť večnému životu pred životom časným.“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 2, 6, 19 – 7, 24)

+++

(Pozn.: Pán Ježiš) »vzal blato, potrel mu (pozn.: slepému človekovi) ním oči a povedal mu: ´Choď k Siloe.´ A on vstal, šiel, umyl sa, a keď sa vrátil, videl (pozn.: Jn 9, 1 – 7)

Aj ty si všimni oči svojho srdca! Telesným zrakom si videl telesné veci, ale to, čo patrí k tajomstvu, si doteraz očami srdca vidieť nemohol.

Keď si však zapísal svoje meno, vzal blato a natrel ti ho na oči. Čo to znamená? Že si máš uvedomiť svoje hriechy, že si máš spytovať svedomie, že sa máš kajať za prehrešky. Máš si uvedomiť, akou životnou cestou kráča ľudský rod. Veď keby aj niekto pristupoval ku krstu tak, že by nevyznal svoje hriechy, predsa už tým, že žiada o krst, aby bol ospravedlnený, a tak prešiel od hriechu k milosti, ponúka vyznanie všetkých hriechov.

A nemyslite si, že toto je výmysel. Sú istí ľudia, – aj ja s istotou viem o jednom – ktorí na našu výzvu, že už sú vo veku, keď by sa rozhodne mali dať pokrstiť, odpovedali: »Načo sa mám dať pokrstiť? Ja nemám hriechy. Alebo som niečo spáchal?«

Tento človek nemal blato, ktoré by mu Kristus mohol natrieť, a preto mu ani nemohol otvoriť oči. Žiaden človek totiž nie je bez hriechu.

Kto sa prikláňa ku Kristovmu krstu, si teda uvedomuje, že je človekom. Preto aj tebe naniesol blato, čiže zahanbenie, zmúdrenie a spoznanie vlastnej krehkosti, a povedal ti: »Choď k Siloe!«

Čo znamená: Siloe? On (pozn.: Evanjelista sv. Ján) povedal, že »v preklade to znamená: Poslaný«. Choď teda k tomu prameňu, kde sa ohlasuje kríž Krista Pána. Choď k tomu prameňu, v ktorom Kristus odpúšťa chyby všetkých ľudí.

Šiel si, umyl si sa, prišiel si k oltáru a začal si vidieť to, čo si predtým nevidel. Čiže cez Pánov prameň a zvestovanie Pánovho umučenia sa ti otvorili oči. Predtým si sa javil ako slepý srdcom, a zrazu si videl svetlo sviatostných tajomstiev.“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 3, 2, 11 – 15)

+++

„Pri Pánovom utrpení, keď už nastávala významná sobota (pozn.: Jn 19, 31), boli poslaní tí, čo ich mali doraziť. Lebo náš (pozn.: ukrižovaný) Pán, Ježiš Kristus, prípadne aj lotri ešte žili. Keď prišli, uvideli, že náš Pán, Ježiš Kristus, je už mŕtvy. Vtedy mu jeden z vojakov kopijou prebodol bok a z jeho boku vytiekla voda a krv (pozn.: Jn 19, 32 – 34). Prečo voda? Prečo krv? Voda, aby očisťovala, krv, aby vykupovala. Prečo z boku? Lebo odkiaľ je vina, odtiaľ je aj milosť. Vina je skrze ženu (pozn.: Gn 2, 21 – 22; 3, 1 – 13), milosť je skrze nášho Pána, Ježiša Krista (pozn.: Jn 1, 17).“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 5, 1, 4)

+++

„Už vtedy (pozn.: v knihe Pieseň piesní) Šalamún naznačoval manželstvo buď medzi Kristom a Cirkvou, alebo medzi duchom a telom, alebo medzi Duchom a dušou.

A dodal: »Tvoje meno je olejom rozliatym, preto si ťa dievčence zamilovali« (pozn.: Pies 1, 3). Tými dievčatami sú istotne duše jednotlivých ľudí, ktoré odložili starobu tohto tela a obnovili sa v Duchu Svätom.

»Pritiahni nás, aby sme bežali za vôňou tvojich voňaviek« (pozn.: Pies 1, 4). Pozri, čo chcel povedať: »Nemôžeš nasledovať Krista, keď ťa on sám nepritiahne.« A aby si si bol istý, tak ešte aj toto: »Keď budem (pozn.: Pán Ježiš) vyzdvihnutý (pozn.: na kríži, Jn 12, 32 – 33), všetkých pritiahnem k sebe.«“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 5, 2, 8 – 10)

+++

„Zakaždým, keď si počul dvadsiaty druhý žalm (pozn.: sv. Ambróz používa číslovanie podľa LXX, podľa hebrejského číslovania je to 23. žalm), nerozumel si mu. Pozri len, ako ladí s nebeskými tajomstvami.

»Pán ma pasie a nič mi nechýba
na mieste hojnej potravy,
kam ma zaviedol.
Zaviedol ma k osviežujúcej vode,
dušu mi zachránil.
Priviedol ma na cesty spravodlivosti
kvôli svojmu menu.
Aj keby som mal kráčať stredom tieňa smrti,
nebudem sa báť zlého,
lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica,
tie ma upokojili« (pozn.: Ž 23, 1 – 4).

Prútom je moc, palicou utrpenie. Čiže večné Božstvo Krista, ale aj jeho telesné utrpenie. Tým prvým stvoril, tým druhým vykúpil.“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 5, 3, 13)

+++

„Ďalej (pozn.: v modlitbe Otče náš) je toto: »a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.« Tou vinou je samozrejme hriech. Keby si si nebol vzal cudzie bohatstvo za úrok, neupadol by si do biedy, a preto sa ti to počíta ako hriech. Mal si majetok, s ktorým si sa narodil ako boháč. Veru, bol si boháč. Veď si povstal ako obraz a podoba Boha (pozn.: Gn 1, 26 – 27). No toto svoje vlastníctvo, čiže pokoru, si stratil. Zatiaľ čo ty sa pokúšaš obhajovať túto svoju bezočivosť, prišiel si o svoje bohatstvo a zostal si nahý ako Adam (pozn.: Gn 3, 7). U diabla si si otvoril účet, hoci si ho nepotreboval. Tak si sa ty, čo si bol slobodný v Kristovi, stal dlžníkom diabla. Tvoj dlžobný úpis vlastnil nepriateľ, ale Pán ho pribil na kríž a zmazal svojou krvou (pozn.: Kol 2, 14). Splatil tvoj dlh a vrátil ti slobodu.“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 5, 4, 27)

+++

„Tak si dostal (poučenie) o sviatostiach a všetko si sa dozvedel do najmenšej podrobnosti. Ako si bol pokrstený v mene Trojice, tak aj vo všetkom, čo sme urobili, sa ukrývalo tajomstvo Trojice. Všade bol Otec, Syn a Duch Svätý: jedno pôsobenie, jedno posvätenie, aj keď niekedy sa zdá, akoby niektorému z nich patrili výlučne.

V akom zmysle? Boh ťa pomazal, Pán ťa označil pečaťou a vložil ti do srdca Svätého Ducha (pozn.: 2 Kor 1, 21 – 22). Prijal si teda do svojho srdca Ducha Svätého. Ale vezmi si aj inú vec. Ako je v srdci Duch Svätý, tak je v srdci aj Kristus. Prečo? V Piesni piesní nachádzaš Kristovu výzvu k Cirkvi: »Na srdce si ma pritlač ako pečať, sťa pečať na svoje ramená« (pozn.: Pies 8, 6).

Boh ťa teda pomazal, Kristus ťa označil pečaťou. Prečo? Lebo si bol poznačený tvarom jeho kríža, čiže jeho utrpením. Dostal si odtlačok, aby si mal jeho podobu, aby si ako jeho obraz vstal z mŕtvych a žil ako jeho spodobnenie, ktoré »bolo ukrižované hriechu, a žije Bohu« (pozn.: Rim 6, 10). Tvoj starý človek bol totiž po potopení do prameňa ukrižovaný hriechu, ale vstal z mŕtvych Bohu (pozn.: Rim 6, 3 – 6).

Aj inde badáš istú samostatnosť. Povolal ťa predsa Boh (pozn.: Rim 8, 30), ale v krste si bol akoby spoluukrižovaný samostatne s Kristom (pozn.: Rim 6, 6). A ďalšou výlučnou vecou je to, že prijímaš pečať Ducha. Vidíš teda rozdiel medzi osobami, ale každé tajomstvo je zviazané s Trojicou.“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 6, 2, 5 – 8.)

+++

„Vezmi si aj iné svedectvo. Každé telo bolo skazené svojimi neprávosťami. Preto hovorí: »Môj duch nezostane v ľuďoch, lebo sú len telo« (pozn.: Gn 6, 3). Boh tým ukazuje, že telesná nečistota a poškvrna ťažkého hriechu marí milosť Ducha. Preto keď chcel Boh obnoviť to, čo daroval, spôsobil potopu a spravodlivému Noemovi rozkázal nastúpiť do korába (pozn.: Gn 6, 9 – 18). A keď potopa ustupovala, vypustil najprv krkavca, ktorý sa už nevrátil. Potom vypustil holubicu, ktorá sa vrátila s olivovou ratolesťou, ako čítame (pozn.: Gn 8, 5 – 11). Vidíš vodu, vidíš drevo, hľadíš na holubicu – a pochybuješ o tajomstve?

To, do čoho sa (pozn. počas sviatosti sv. krstu) ponára telo, aby sa obmylo zo všetkých telesných hriechov, je voda. Stáva sa hrobom každej hanebnosti. Drevo je zasa to, na čom bol pribitý Pán Ježiš, keď za nás trpel (pozn.: Sk 5, 30). Duch Svätý je ten, čo zostúpil v podobe holubice, ako si sa to dozvedel z Nového zákona (pozn.: Lk 3, 21 – 22). On ti do duše vdychuje pokoj a do mysle kľud. Havran je obrazom hriechu, ktorý odišiel a nevracia sa, kým v tebe zotrváva ostražitosť a podoba spravodlivého.“

(Sv. Ambróz, De mysteriis, 3, 10 – 11)

+++

„Mára bol horký prameň. Mojžiš doň hodil drevo a stal sa sladkým (pozn.: Ex 15, 23 – 25). Veď voda bez zvestovania Pánovho kríža by nijako neposlúžila budúcej spáse. Ale po jej posvätení spasiteľným tajomstvom kríža je uspôsobená stať sa duchovným kúpeľom a spásnym nápojom. Ako teda Mojžiš, čiže prorok, hodil do tamtoho prameňa drevo, tak vkladá kňaz do tohto prameňa zvestovanie Pánovho kríža a voda sa stáva sladkou pre milosť.“

(Sv. Ambróz, De mysteriis, 3, 14)

+++

„Čítal si, že »traja« svedkovia pri krste »sú zajedno«: voda, krv a Duch (pozn.: porovn. 1 Jn 5, 8.). Keď z nich jedného uberieš, už to nebude sviatosť krstu. Veď čo je voda bez Kristovho kríža? Iba obyčajný živel bez akéhokoľvek sviatostného účinku. Ale ani bez vody nieto tajomstva znovuzrodenia. Lebo iba ten, kto »sa narodí z vody a z Ducha, môže vojsť do Božieho kráľovstva« (pozn.: porovn. Jn 3, 5). Veď aj katechumen verí v kríž Pána Ježiša, ktorým sa aj sám značí, ale jedine ak bude pokrstený v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, môže dosiahnuť odpustenie hriechov a získať duchovný dar milosti.“

(Sv. Ambróz, De mysteriis, 4, 20)

+++

„Zostúpil si teda (pozn.: do krstného prameňa). Spomeň si, ako si odpovedal. Že veríš v Otca, veríš v Syna, veríš v Ducha Svätého. Nemáš tam: Verím v staršieho, v mladšieho a v posledného. S tou istou váhou svojho slova sa zaväzuješ veriť v Syna rovnako, ako veríš v Otca, a veriť v Ducha rovnako, ako veríš v Syna, iba s tou výnimkou, že nutnosť veriť v kríž vyznávaš iba u Pána Ježiša.“

(Sv. Ambróz, De mysteriis, 5, 28)

+++

„Keď Kristus vidí svoju Cirkev v bielom odeve – veď kvôli nej sám prijal »špinavý odev« (pozn.: porovn. Zach 3, 3), ako to máš v Knihe proroka Zachariáša, – alebo dušu obmytú a očistenú v kúpeli znovuzrodenia, hovorí: »Aká si krásna, priateľka moja, aká si krásna! Tvoje oči sú ako holubice« (pozn.: Pies 4, 1), čo je podoba, v ktorej zostúpil z neba Duch Svätý. To sú krásne oči, ako sme povedali predtým, lebo zostúpil ako holubica.

A ďalej: »Tvoje zuby ako stádo strižných oviec, čo vystupujú z kúpeľa. Každá z nich splodila dvojičky a ani jedna nie je jalová. Tvoje pery sťa purpurová šnúrka« (pozn.: Pies 4, 2 – 3). To nie je pochybná chvála. Najprv ide o milé porovnanie k strižným ovciam. Vieme totiž, že kozy sa bezpečne pasú aj na horách a bezpečne si hľadajú pokrm aj v rozsadlinách. A keď ich potom ostrihajú, zbavia sa toho, čo nepotrebujú. Cirkev sa prirovnáva k takémuto stádu. Má totiž v sebe množstvo cnostných duší, ktoré v kúpeli (pozn. vo sviatosti krstu) odkladajú nepotrebné hriechy a prinášajú Kristovi tajomnú vieru i mravnú krásu, ktoré ospevujú kríž Pána Ježiša.

V tom spočíva krása Cirkvi. Preto sa jej Božie Slovo prihovára: »Celá si krásna, priateľka moja, a nič ti nemožno vytknúť« (pozn.: Pies 4, 7), lebo vina bola utopená.“

(Sv. Ambróz, De mysteriis, 7, 37 – 39)

+++

„Akým spôsobom je zem plná Pánovho Milosrdenstva [ pozn. Ž 119 (118), 64 ], ak nie skrze Umučenie nášho Pána Ježiša Krista? Teda zem je plná Pánovho Milosrdenstva, lebo všetkým je darované odpustenie hriechov… Ak niekto neverí v Krista, zbavuje sa tohto všeobecného dobrodenia.“

(Sv. Ambróz, Z výkladu Žalmu 118)

+++

„Podivná vec! Ktorého učeník zaprel toho vyznáva lotor (pozn.: Mt 26, 69 – 74; Lk 23, 39 – 43). Podivná, vravím, je to vec! Lotor vzdáva česť trpiacemu, ktorého zradil Judáš pobozkaného (pozn.: Mt 26, 45 – 50; Lk 23, 39 – 43).“

(Sanctus Ambrosius Mediolanensis, Sermo XLIV. De sancto Latrone)

+++

„»Blúdim ako ovca, čo sa stratila; hľadaj svojho sluhu, lebo nezabúdam na tvoje predpisy« (pozn.: Ž 118, 176). Príď, Pane Ježišu, hľadaj svojho sluhu, hľadaj Tvoju vyčerpanú ovcu! Príď, Pastier, hľadaj ma… Nes ma na Kríži, ktorý je záchranou pre zblúdilých, jediným odpočinkom pre vyčerpaných, jedine na ktorom nachádzajú život všetci, ktorí umierajú.“

(Sancti Ambrosii, Expositio Psalmi CXVIII., 28; 30.)

+++

Sv. Augustín

(*354 – † 430; učiteľ Cirkvi, Doctor Gratiae):

„Milovaní bratia,… »strom života«… rozumieme ním strom kríža, z ktorého sme získali život.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 1, 16)

+++

Nikto nemôže prekonať more tohto sveta,

iba ten, kto je nesený Kristovým Krížom.

„2. … »Na počiatku bolo Slovo« (pozn.: Jn 1, 1). Vždy to isté, a vždy tak isto. Aké je teraz, také je stále. Nepodlieha zmene, a presne to znamená, že »je«. Toto svoje meno povedalo svojmu služobníkovi Mojžišovi: »Ja som ten, ktorý som«, a »poslal ma ten, ktorý je« (porovn. Ex 3, 14). Kto má tomuto rozumieť, keď vidíte, že všetko je smrteľné a pominuteľné? Keď vidíte že nielen telá menia svoje vlastnosti do narodenia, počas rastu, cez starnutie, až po smrť, ale aj duše sa nadchýnajú záľubou v rozličných túžbach, ale nadšenie z nich aj vyprchá. Keď vidíte, že ľudia si vedia získať múdrosť, ak sa pozdvihnú k jej svetlu a jasu, ale môžu ju aj stratiť, keď kvôli zlej túžbe z jej svetla ustúpia. Keď teda vidíte, že všetko to je pominuteľné, aké je potom to, čo »je«? Len niečo také, čo stojí nad všetkými týmito vecami, ktoré sú akoby neboli. Kto to teda môže pochopiť?

Keby aj niekto akokoľvek napäl sily svojej mysle, aby sa nejakým možným spôsobom dotkol toho, čo »je«, ako by sa potom mohol aj dostať k tomu, čoho sa jeho myseľ ako-tak dotkla? Je to tak, ako keď niekto v diaľke vidí vlasť, ale oddeľuje ho od nej more. Vidí kam mieri, ale svoj cieľ ešte nedosiahol. Tak aj my sa túžime dostať do takého trvania našej existencie, túžime sa dostať tam, kde je to, čo »je«, pretože jedine to zostáva stále také, aké je. More tohto sveta nás však oddeľuje od nášho cieľa, hoci aj vidíme, kam máme namierené. Mnohí však nevidia ani to, kam idú. Aby teda bolo aj kadiaľ ísť, prišiel odtiaľ Ten, za ktorým sme tam ísť chceli. A čo urobil? Vybral Drevo, na ktorom môžeme zdolať more. Nikto totiž nemôže prekonať more tohto sveta, iba ten, kto je nesený Kristovým Krížom. V tomto Kríži konečne nájde záľubu aj človek so slabým zrakom. A ten, kto doďaleka nevidí kam smeruje, nech sa ho nepúšťa a Kríž ho bude viesť.

3. Bratia moji, preto by som rád oznámil vašim srdciam toto: »Ak chcete zbožne a kresťansky žiť, držte sa Krista takého, akým sa pre nás stal, aby ste prišli k Nemu takému, aký je teraz a aký bol od počiatku.« Najmä preto, že sa takým stal práve kvôli nám. Sám sa pre nás totiž stal tým, čo ponesie slabých, ktorí tak prekonajú more tohto sveta a dostanú sa do vlasti, kde už loď nie je potrebná, lebo žiadne ďalšie more už netreba prekonať.

Lepšie je potom nevidieť mysľou to, čo »je«, a aspoň neopustiť Kristov Kríž, ako umom dovidieť až tam a Kristov Kríž preto zavrhnúť. Nadovšetko dobré, ba najlepšie však je, ak to dokážeš zvládnuť, aby aj oko videlo, kam treba kráčať, aj bol zachovaný smer, ktorým má byť nesený ten, kto sa vydal na cestu. Toto vedeli urobiť významné duše vrchov – ľudí, čo dostali meno vrchy – ktorých najviac osvecovalo Svetlo spravodlivosti. Dokázali to a videli to, čo »je«. Veď vidiaci Ján hovoril: »Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh« (pozn.: Jn 1, 1). Toto teda videli; aby sa však dostali k tomu, na čo z diaľky hľadievali, neopustili Kristov Kríž a nezavrhli Jeho poníženosť. Prostí ľudia, ktorí tomu nevedia porozumieť a neopúšťajú Kristov Kríž, Jeho umučenie a zmŕtvychvstanie, sa dostanú tam, kam nedovidia, na tej istej lodi, na ktorej tam prišli aj ľudia vidiaci.

4. A naozaj; objavili sa niektorí filozofi tohto sveta a našli Stvoriteľa pomocou stvorenia. Dá sa predsa nájsť aj cez stvorenie, ako to jasne hovorí Apoštol: »Veď to, čo je v Ňom neviditeľné – Jeho večnú moc a božstvo – , možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky«. A pokračuje: »Hoci Boha poznali«, nepovedal, že (Ho) nepoznali. Povedal: »Hoci Boha poznali, neoslavovali Ho ako Boha, ani Mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo«. Prečo sa zatemnilo? Pokračuje a ešte jasnejšie vraví: »Hovorili, že sú múdri a stali sa hlupákmi« (Rim 1, 20 – 22). Videli totiž, kam sa treba dostať. Ale boli nevďační voči Tomu, kto im umožnil vidieť, chceli pripísať sami sebe to, že videli. Boli plní pýchy; opustili to, čo videli, a obrátili sa k modlám, obrazom, sochám a k službe démonom, klaňať sa stvoreniam a zavrhovať Stvoriteľa. Toto však robili už keď boli zničení. A práve vďaka nafukovaniu sa pýchou boli zničení. A spyšneli zasa tak, že sami o sebe vraveli, že sú múdri. To sú teda tí, o ktorých Apoštol povedal: »hoci poznali Boha«. Videli to, o čom hovorí Ján: že skrze Božie Slovo povstalo všetko (pozn.: Jn 1, 3). Veď aj toto sa dá nájsť vo filozofických knihách. A ešte to, že Boh má jednorodeného Syna, skrze ktorého je všetko. Dokázali vidieť to, čo »je«, ale hľadeli na to z diaľky. Odmietli však prijať Kristovu poníženosť, na ktorej by sa ako na bezpečnej lodi dostali k tomu, čo z diaľky mohli vidieť. Kristov Kríž bol pre nich totiž poškvrnou.

Treba prejsť cez more a ty zavrhneš Drevo? Ty pyšná múdrosť! Smeješ sa nad ukrižovaným Kristom? To je Ten istý, ktorého si videl v diaľke: »Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha« (pozn.: Jn 1, 1)! Prečo je potom ukrižovaný? Lebo práve ty si potreboval toto Drevo Jeho poníženosti. Teba už nadúvala pýcha, hoci si bol ešte veľmi vzdialený od vlasti. Cesta však bola prehradená vlnobitím tohto sveta a do vlasti sa nedá dostať inak, iba plávať na Dreve. Ty nevďačník, vysmievaš sa Tomu, ktorý k tebe prišiel preto, aby si sa ty mohol vrátiť! Sám sa stal cestou cez toto more. Preto aj kráčal po mori (porovn. Mt 14, 25); aby ukázal, že cesta vedie cez more. Ty však nevieš kráčať po mori ako On, preto sa nechaj odviezť na lodi, nechaj sa niesť Drevom.

Ver v Ukrižovaného a dokážeš prejsť. Kvôli tebe bol ukrižovaný, aby učil poníženosti. Aj preto, že keby prišiel ako Boh, nespoznali by sme Ho. Keby bol prišiel ako Boh, nedostal by sa k tým, ktorí nie sú schopní vidieť Boha. Neprišiel teda ani neodišiel taký, aký je Boh – prítomný všade a pritom sa nezdržuje na žiadnom mieste. Ako potom prišiel? Zjavil sa ako človek.

13. …Čo… dal tým, čo Ho prijali? »Dal im moc stať sa Božími deťmi. Tým, čo uverili v Jeho meno« (porovn. Jn 1, 12) tak, že uchopili Drevo a plávajú cez more.

16. …nevzďaľujte sa od Dreva, na ktorom môžete prekonať more.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 2, 2 – 4; 13; 16)

+++

„Ak sa pokúsim vlastnými silami preplávať oceán tohto sveta, celkom isto ma jeho vlny pohltia. Aby som prežil, musím vstúpiť na palubu lode zhotovenej z dreva. Drevom je Kristov Kríž. Samozrejme, dokonca ani paluba lode nie je oslobodená od hrozieb a nebezpečných búrok mora dočasnosti. Ale Boh mi pomôže udržať sa na palube a bezpečne doplávať do prístavu večnosti.“

(Sv. Augustín, Kázne na Nový zákon, Kázeň XXV, 2)

+++

Vtelený Boh Bohočlovek Ježiš Kristus

ťa z večnej smrti uzdravil tam, kde sa podujal časne zomrieť

„2. Nazdávam sa, že vašu lásku netreba príliš presviedčať o tom, že sme ľudia kresťanskí. Ak sme teda kresťania, už len kvôli menu určite patríme Kristovi. Jeho Znamenie nosíme na čele a nehanbíme sa zaň, ak ho nosíme aj v srdci. Jeho Znamenie predstavuje Jeho poníženosť. Mudrci Ho spoznali podľa hviezdy (porovn. Mt 2, 2). Toto znamenie, dané aby ohlásilo Pána, bolo na nebi a bolo nádherné. Nechcel však, aby veriaci nosili na čele ako Jeho znamenie hviezdu, ale Jeho Kríž. Kam až zašlo Jeho poníženie, odtiaľ začalo Jeho oslávenie. Pokorených teda pozdvihol odtiaľ, kam sám v pokorení zostúpil…

3. Kto je lekár? Náš Pán, Ježiš Kristus. A kto je náš Pán Ježiš Kristus? Ten, ktorého videli aj tí, čo Ho ukrižovali. Ten, ktorého uväznili, fackovali, bičovali, na ktorého pľuvali a korunovali Ho tŕním, ktorého vyzdvihli na kríž, potom zomrel, bol zranený kopijou, zložili Ho z kríža a uložili do hrobu. Jedine toto je náš Pán Ježiš Kristus. Veru, jedine Tento je ním a celý je lekárom našich zranení. Ukrižovaný, ktorému sa vysmievali a nad ktorým potriasali hlavami protivníci, keď si Ho doberali slovami: »Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!« (Mt 27, 39 – 40). Veru On, On celý je naším lekárom.

Prečo nedokázal posmievačom, že On je Boží Syn? Keď už dovolil, aby Ho vyzdvihli na kríž, aspoň keď Mu hovorili: »Ak si Boží Syn, zostúp z kríža«, mal z kríža zostúpiť a ukázať im, že je naozaj Božím Synom, ktorému sa oni opovážili posmievať. To nechcel. Prečo nechcel? Azda preto, že nemohol? Celkom určite mohol. Veď čo je viac: zostúpiť z kríža, alebo vstať z hrobu? Povzniesol sa však nad posmievačov; veď kríž neslúžil ako dôkaz Jeho sily, ale ako príklad trpezlivosti. Tvoje rany vyliečil tam, kde tak dlho znášal svoje. Z večnej smrti ťa uzdravil tam, kde sa podujal časne zomrieť. Zomrel teda. Hádam s Ním zomrela aj smrť? Akáže je to smrť, ktorá smrť zniesla zo sveta?

13. Smrť bývala trestom za hriech. V prípade nášho Pána však bola darom milosrdenstva, nie trestom za hriech. Pán totiž neurobil nič, za čo by mal spravodlivo zomrieť. Sám povedal: »Hľa, prichádza knieža tohto sveta. Nado mnou nemá nijakú moc«. Prečo teda zomieraš? »Aby všetci spoznali, že plním vôľu svojho Otca. Vstaňte, poďme stadiaľto!« (porovn. Jn 14, 30 – 31). On zomrel, hoci nemal začo zomrieť. Ty máš začo a odmietaš smrť? S pokojnou mysľou prijmi za svoju zlobu také utrpenie, aké sa On podujal vytrpieť, aby ťa oslobodil od večnej smrti.

Človek a človek. Jeden je iba človekom, druhý človekom i Bohom. Prvý je človek hriechu, druhý mužom spravodlivosti. Zomrel si v Adamovi, povstaň v Kristovi, veď oboje máš zaslúžene. Už si uveril v Krista, ešte vráť, čo musíš vrátiť kvôli Adamovi. Putá hriechu ťa však nebudú zvierať naveky, lebo tvoju večnú smrť zrušila časná smrť tvojho Pána. Bratia moji, toto je milosť. Toto je pravda, lebo to bolo predpovedané aj sa to splnilo.

14. Toto v Starom zákone neplatilo. Zákon totiž striehol, ale nepomáhal, prikazoval, ale neuzdravil, poukazoval na nedostatky, ale neodstraňoval ich. On len pripravoval pre Lekára, prichádzajúceho s milosťou a pravdou. Je to ako keď lekár, ktorý chce niekoho liečiť, posiela najskôr svojho sluhu, aby pacienta našiel už zviazaného. On síce nebol zdravý, ale – pretože sa nechcel uzdraviť – pýšil sa, že zdravý je, aby ho neliečili. Bol poslaný Zákon, ktorý ho poviazal. Spoznal, že je vinný, a spútaný už kričal. Prichádza Pán a lieči prídelom trpkosti a ostrými liekmi, keď chorému hovorí: »znes to«, hovorí: »vydrž to«, hovorí: »Nemiluj svet a zachovaj trpezlivosť. Uzdraví ťa oheň zdržanlivosti. Nech tvoje rany znesú nôž prenasledovaní (porovn. Lk 21, 12)«. Preľakol si sa, lebo hoci ty si poviazaný, On voľný a nespútaný sa napije toho istého, čo podáva tebe. On to strpel ako prvý, aby ťa utíšil a akoby tým hovoril: »Keďže ty sa bojíš trpieť za seba samého, najskôr ja budem trpieť namiesto teba«. A to je milosť; a veľká milosť! Ktože by ju dosť dobre ospieval?

15. Bratia moji, a to hovorím o Kristovom ponížení sa. Kto však porozpráva o Jeho velebnosti a božstve? Už keď vysvetľujeme a hovoríme tak, aby sme – akokoľvek by to bolo možné – vyrozprávali Kristovo poníženie, nestačíme na to, ba rovno sa vzdávame. Všetko zverujeme tým, čo premýšľajú a tých, čo len počúvajú, neuspokojíme.

Premýšľajte teda o Kristovom pokorení sa. Povieš: »Ale kto nám ho objasní, ak to nerozpovieš ty?« Ten, čo hovorí vnútri. Lepšie to povie Ten, čo býva vnútri, ako ten, čo hlasno kričí vonku. Nech vám teda milosť svojej poníženosti odhalí Ten, kto začal prebývať vo vašich srdciach. Ak sa vzdávame už teraz, keď treba objasniť a vysvetliť Jeho poníženosť, kto má vypovedať o Jeho sláve? Keď nás zmätie už Slovo, ktoré sa stalo telom, kto bude vysvetľovať, ako »bolo Slovo na počiatku?« Bratia, uchovajte si to však ako istú vec.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 3, 2 – 3; 13 – 15)

+++

Vzácna smrť mučeníkov bola zaplatená Kristovou smrťou

„Svätí konali také slávne činy, ktoré ctia Cirkev na celom svete, a my na vlastné oči poznávame, aké je pravdivé, čo spievame: V Pánových očiach má veľkú cenu smrť Jeho svätých.“ Keď má veľkú cenu v našich očiach, má ju aj v očiach Toho, pre meno ktorého ju podstúpili. Ale výkupným týchto smrtí je smrť Jedného. Koľko smrtí vykúpil Tento zomierajúci?! Veď keby nebol zomrel, obilné zrnko by sa nebolo rozmnožilo. Počuli ste Jeho slová, keď sa blížilo Jeho umučenie, teda keď sa blížilo naše vykúpenie: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo; ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“

On na kríži urobil veľký obchod, tam za nás zaplatil mešec výkupného: keď Mu vojak kopijou otvoril bok, vytieklo z Neho výkupné za celý svet. Vykúpení sú veriaci aj mučeníci: ale viera mučeníkov je dokázaná; ich krv je svedkom. Oni vrátili, čo sa na nich vynaložilo, a splnili, čo hovorí svätý Ján: „Kristus položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“ A inde sa hovorí: „Sadol si si k bohatému stolu. Dávaj dobrý pozor, čo ti predkladajú, lebo aj ty musíš také pripraviť.“ Je to bohatý stôl, pri ktorom je pokrmom sám hostiteľ. Nik nekŕmi hosťov sebou samým: toto urobil iba Kristus Pán. On je hostiteľ, On je jedlo i nápoj.

Mučeníci vedeli, čo jedli a pili, aby mohli také isté vrátiť. Ale skade mohli vrátiť niečo také, keby im nebol dal Ten, ktorý vždy prvý investuje, aby bolo čo vrátiť? „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy.“ Čo je to za kalich? Horký, ale liečivý kalich utrpenia: a keby z neho nebol pil najprv Lekár, chorý by sa ho bál dotknúť. Je to kalich, ktorý poznáme z Kristových úst, keď hovorí: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ O tomto kalichu povedali mučeníci: „Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo.“ A nebojíš sa, že pri tom padneš? Hovorí, že nie. Prečo? Lebo budem vzývať meno Pánovo. Ako by boli mohli mučeníci zvíťaziť, keby v nich nebol zvíťazil Ten, ktorý povedal:Radujte sa, veď ja som premohol svet? Ich myseľ a jazyk riadil nebeský vládca, skrze nich porazil na zemi diabla; a v nebi korunoval mučeníkov. Blažení, ktorí takto pili z tohto kalicha! Bolesť sa skončila a oni získali slávu.“

(Z Rečí sv. biskupa Augustína, Sermo 329, 1 – 2: PL 38, 1454 – 1455)

+++

Plnosť lásky

„Drahí bratia, plnosť lásky, akou sa máme navzájom milovať, Pán definoval slovami: »Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov« (Jn 15, 13). Z toho vyplýva, čo hovorí ten istý evanjelista Ján vo svojom liste: »Ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov« (porov. 1 Jn 3, 16); teda vzájomne sa milovať, ako On miloval nás, keď za nás položil svoj život.

Veď už v Šalamúnových Prísloviach čítame: »Keď si sadneš jesť k stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú; a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíš také pripraviť« (porov. Prís 23, 1). Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv Toho, čo položil za nás svoj život? A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť? A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať, ako si zasluhuje taký dar? A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov? Tak to hovorí apoštol Peter: »Kristus trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v Jeho šľapajach« (1 Pt 2, 21). To znamená pripraviť také isté. To robili s horúcou láskou svätí mučeníci. A ak nemáme márne sláviť ich spomienky a pristupovať k Pánovmu stolu na tej istej hostine, na ktorej sa aj oni sýtili, musíme ako oni aj my také pripraviť.

Preto si pri tomto stole nespomíname na nich tak ako na ostatných, čo odpočívajú v pokoji a my sa za nich modlíme, ale skôr tak, že sa oni budú modliť za nás, aby sme vytrvalo išli v ich šľapajach; veď dokázali tú lásku, o ktorej Pán povedal, že väčšej niet. Lebo svojim bratom preukázali to isté, čo sami prijali z Pánovho stola.

Tým nechcem povedať, že by sme sa mohli vyrovnať Kristovi Pánovi, aj keby sme preňho podstúpili mučeníctvo až do krvi. On mal moc dať svoj život a zasa si ho vziať (porov. Jn 10, 18). My však nežijeme, dokiaľ chceme, a umierame, aj keď nechceme. Keď On zomrel, hneď v sebe zabil smrť, my sa v Jeho smrti vyslobodzujeme zo smrti. Jeho telo nevidelo porušenie, naše si až po porušení na konci vekov skrze Neho oblečie neporušenosť. On nás nepotreboval, keď nás mal spasiť; my bez Neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15, 5). On je pre nás, ratolesti, viničom, my bez Neho nemôžeme mať život.

A napokon: aj keby bratia zomierali za bratov, nijaký mučeník nevylieva krv na odpustenie bratových hriechov, ako to urobil On za nás. Ale tým pre nás neurobil niečo, čo by sme mali nasledovať, ale za čo máme ďakovať. A pokiaľ mučeníci vyliali svoju krv za bratov, potiaľ preukázali to isté, čo prijali z Pánovho stola. Milujme sa teda navzájom, ako aj Kristus miluje nás (porov. Jn 13, 34) a vydal seba samého za nás (porov. gal 2, 20; Ef 5, 2).“

(Z Traktátov sv. Augustína na Jánovo evanjelium, Tract. 84, 1 – 2: CCL 36, 536 – 538)

+++

Kristove utrpenia nie sú iba v Kristovi

Ježiš Kristus je jeden človek s Hlavou a s Telom. Spasiteľ Tela a údy Tela sú dvaja v jednom Tele, v jednom hlase a v jednom utrpení, a keď sa pominie neprávosť, aj v jednom odpočinku. A tak Kristove utrpenia nie sú iba v Kristovi, a pritom sú Kristove utrpenia iba v Kristovi.

Lebo ak chápeš Krista ako Hlavu a Telo, sú Kristove utrpenia iba v Kristovi. Ale ak chápeš Krista iba ako Hlavu, Kristove utrpenia nie sú iba v Kristovi. Veď keby boli Kristove utrpenia iba v Kristovi, čiže iba v Hlave, ako by mohol jeden jeho úd, apoštol Pavol, povedať: „Aby som na vlastnom tele dopĺňal to, čo chýba Kristovmu utrpeniu?“

Ak teda patríš ku Kristovým údom, nech si ktokoľvek, človeče, čo toto počúvaš, aj ty, čo to teraz nepočúvaš (a predsa počúvaš, ak patríš ku Kristovým údom), všetko, čo trpíš od tých, ktorí nepatria ku Kristovým údom, to chýbalo Kristovmu utrpeniu. Pridáva sa preto, že chýbalo. Dopĺňaš mieru, neprelievaš. Trpíš toľko, koľko bolo treba dodať z tvojich utrpení k celému Kristovmu utrpeniu, lebo on trpel ako naša Hlava a trpí vo svojich údoch, totiž v nás samých. Do tohto nášho, v istom zmysle spoločného majetku splácame každý podľa svojej miery to, čo sme povinní, a podľa svojich síl prinášame doň akoby daň svojich utrpení. Celá úhrada všetkých utrpení sa nenaplní, kým sa neskončí svet.

Preto si, bratia, nemyslite, že ku Kristovým údom nepatrili všetci spravodliví, ktorých nespravodlivo trápili, alebo že by tí, čo prišli pred Pánovým príchodom zvestovať Pánov príchod, nepatrili ku Kristovým údom. Nie je možné, aby nepatril ku Kristovým údom ten, kto patrí do Obce, ktorej kráľom je Kristus. Teda celá táto Obec hovorí, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša. A potom od krvi Jána Krstiteľa cez krv apoštolov, cez krv mučeníkov, cez krv veriacich v Krista je to jedna Obec, čo hovorí.“

(Sv. Augustín, Ps 61, 4: CCL 39, 773 – 775)

+++

„Prečo odmietame počúvať z úst Hlavy hlas Tela (pozn.: Kol 1, 18)? Keď trpel pre Cirkev, bola to Cirkev, čo trpela v Ňom. Takisto keď Cirkev trpela pre Neho, bol to On, čo trpel s Cirkvou. Ako sme počuli hlas Cirkvi, ktorá trpela v Kristovi: »Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?« (pozn.: Mt 27, 46), tak sme počuli aj hlas Krista, ktorý trpel v Cirkvi: »Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?« (pozn.: Sk 9, 4).“

(Sv. Augustín, List 140, 18)

+++

Ježiš Kristus sa modlí za nás, modlí sa v nás

a aj my sa modlíme k nemu

„Boh nemohol dať ľuďom nijaký väčší dar, ako keď im ustanovil za Hlavu svoje Slovo, skrze ktoré stvoril všetko (porov. Kol 1, 16; 18), a keď ich k nemu pripojil ako údy, keď sa Boží Syn stal aj synom človeka, jediný Boh s Otcom, jedným človekom s ľuďmi. Preto keď sa modlíme k Bohu, Syna z toho nesmieme vylúčiť, a keď sa modlí Synovo telo, nesmie od seba oddeliť svoju Hlavu. A tak je náš Pán Ježiš Kristus, Boží Syn, jediným Spasiteľom svojho tela: modlí sa za nás, modlí sa v nás a aj my sa modlíme k nemu.

On sa modlí za nás ako náš kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu.

Poznávajme teda svoj hlas v ňom a jeho hlas v nás. A keď sa hovorí niečo, najmä v proroctvách, o Pánu Ježišovi Kristovi, čo by vyzeralo ako nejaké poníženie nehodné Boha, neváhajme to vzťahovať na toho, ktorý neváhal spojiť sa s nami. Veď jemu slúži celé stvorenie, lebo skrze neho bolo stvorené všetko.

Preto keď hľadíme na jeho vznešenosť a božstvo, keď počúvame: »Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič« (Jn 1, 1 – 3), a vidíme nesmiernu velebu božskej prirodzenosti Božieho Syna, prevyšujúcu všetku vznešenosť stvorení, počúvajme v inej časti Písma, ako plače, ako sa modlí a prosí.

Váhame vzťahovať na neho tieto slová, lebo naša myseľ nemá chuť zostúpiť k jeho poníženiu, keď sa už zabrala do rozjímania o jeho božstve. Akoby sme mu krivdili, keby sme pripustili, že sa hovorí ako o človeku o tom, ku ktorému sme sa modlili ako k Bohu. Obyčajne sa zarazíme a chceli by sme takú výpoveď zmeniť. Ale v Písme nie je nič, čo by sa nevzťahovalo na neho, a to nám nedovolí obísť ho.

Precitnime teda, nech sa v nás prebudí viera. A pochopme, že ten, na ktorého sme len teraz hľadeli v jeho božskej prirodzenosti, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka, uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť (porov. Flp 2, 6 – 8.). A keď visel na kríži, privlastnil si slová žalmu: »Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?« (Ž 22, 2).

Modlíme sa k jeho božskej prirodzenosti, on sa modlí v prirodzenosti sluhu: tam je stvoriteľom, tu je stvorením; nemenný si vzal prirodzenosť tvora, ktorú treba zmeniť; zo seba a z nás urobil jedného človeka: Hlavu a telo. Modlíme sa teda k nemu, skrze neho a v ňom; my hovoríme s ním a on hovorí s nami.“

(Z Výkladu žalmov od sv. Augustína, Ps 86, 1: CCL 39, 1176 – 1177)

+++

Utrpenie celého Kristovho tela

„»Pane, k tebe som volal, vyslyš ma« (porov. Ž 141, 1). Takto môžeme povedať všetci. To nehovorím ja, to hovorí celý Kristus. Ale bolo to povedané skôr v mene jeho tela; lebo keď bol tu, keď žil v ľudskom tele a modlil sa, modlil sa k Otcovi v mene svojho tela. A keď sa modlil, z celého jeho tela stekali kvapky krvi. Tak sa píše v evanjeliu: »Ježiš sa vrúcne modlil a potil sa krvou« (porov. Lk 22, 44). Čo to znamená, že z celého tela vytekala krv, ak nie utrpenie mučeníkov celej Cirkvi?!

»Pane, k tebe som volal, vyslyš ma; počuj môj prosebný hlas, keď budem volať k tebe« (porov. Ž 141, 1). Myslel si si, že už netreba volať, keď si povedal: »K tebe som volal«? Volal si, ale ešte nebuď spokojný. Ale ak súženie Cirkvi a Kristovho tela trvá až do konca sveta, nech nehovorí len: »K tebe som volal, vyslyš ma,« ale aj: »Počuj môj prosebný hlas, keď budem volať k tebe« (porov. Ž 141, 1).

»Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta« (Ž 141, 2).

Každý kresťan vie, že sa to obyčajne rozumie o Hlave. Lebo keď sa už deň schyľoval k večeru, Pán na kríži odovzdával život, aby si ho zasa vzal (porov. Jn 10, 17 – 18); neprišiel oň proti svojej vôli. Ale aj tam sme boli zobrazení my. Veď čo z neho viselo na dreve, ak nie to, čo si vzal od nás? A ako je možné, že Boh Otec niekedy opustí a zanechá jediného Syna, ktorý je s ním jeden Boh? A predsa, keď pribil našu slabosť na kríž, keď »bol náš starý človek«, ako hovorí Apoštol, »s ním ukrižovaný« (Rim 6, 6), hlasom toho nášho človeka volal: »Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?« (Mt 27, 46; Ž 22, 2).

Je to teda večerná obeta, Pánovo umučenie, Pánov kríž, prinášanie spasiteľnej obety, žertva milá Bohu. Z tejto večernej obety v zmŕtvychvstaní urobil rannú obetu. Preto modlitba, ktorá nábožne prýšti z veriaceho srdca, vystupuje ako kadidlo zo svätého oltára. Nič nie je príjemnejšie ako Pánova vôňa; nech takto voňajú všetci, čo veria.

Teda »náš starý človek« – sú to slová Apoštola – »bol s ním ukrižovaný, aby hriešna prirodzenosť stratila moc, aby sme už neotročili hriechu« (Rim 6, 6).“

(Z Výkladu žalmov od sv. Augustína, Ps 140 [141], 4 – 6: CCL 40, 2028 – 2029)

+++

„Vznešená je naša vlasť, cesta do nej pokorná. Naša vlasť je život Krista, cesta do nej smrť Krista. Naša vlasť je tam, kde prebýva Kristus. Cesta do nej umučenie Krista. Kto odmieta cestu, prečo hľadá vlasť? Nakoniec (pozn.: Kristus) aj tým, ktorí hľadali povýšenie takto odpovedal: »Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?« (pozn.: Mt 20, 22.) Hľa, ako sa ide k povýšeniu, po ktorom túžite. Samozrejme poukázal na kalich pokory a utrpenia.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 28, 5)

+++

Ustavične sa radujte v Pánovi

„Apoštol nám prikazuje, aby sme sa radovali, ale v Pánovi, nie vo svete. Veď Písmo hovorí: »Kto chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.« Lebo ako človek nemôže slúžiť dvom pánom, tak sa nik nemôže radovať aj vo svete, aj v Pánovi.

Preto nech víťazí radosť v Pánovi, kým sa neskončí radosť vo svete. Nech stále rastie radosť v Pánovi a radosť vo svete nech sa stále zmenšuje, až kým sa neskončí. Tým sa nechce povedať, že by sme sa nemali radovať, kým sme tu, na tomto svete, ale aby sme sa už teraz na tomto svete radovali v Pánovi.

No niekto povie: Som vo svete. A teda keď sa radujem, radujem sa tam, kde som. Nuž ako? Si teda vo svete, a v Pánovi nie si? Počuj, čo ten istý Apoštol hovorí v Skutkoch apoštolov Aténčanom o Bohu, našom Pánovi a Stvoriteľovi: »V Ňom žijeme, hýbeme sa a sme.«Veď kde nie je Ten, ktorý je všade? A neupozornil aj nás na to? »Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení.«

Je veľkým tajomstvom, že vystúpil ponad všetky nebesia a blízky je tým, čo žijú na zemi. Kto je to Ten vzdialený a pritom blízky, ak nie Ten, ktorý sa nám z milosrdenstva stal blízkym?! Lebo celé ľudské pokolenie je oným človekom, ktorého zbojníci nechali polomŕtveho ležať na ceste, kňaz i levita ho ľahostajne obišli a okoloidúci Samaritán pristúpil k nemu, aby sa oň postaral a pomohol mu. Hoci teda Nesmrteľný a Spravodlivý bol ďaleko od nás smrteľníkov a hriešnikov, zostúpil k nám, aby sa nám, On vzdialený, stal blízkym.

»Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov Veď sme synovia. Ako to dokážeme? Zomrel za nás Jediný, aby nezostal sám. Nechcel byť sám Ten, ktorý sám zomrel. Jediný Boží Syn urobil totiž mnohých Božími synmi. Svojou krvou si kúpil bratov, zavrhnutý ich odporúčal, predaný vykúpil, zneuctený povýšil, zabitý oživil.

Preto, bratia, »radujte sa v Pánovi«, nie vo svete. To znamená: Radujte sa v pravde, nie v neprávosti, radujte sa v nádeji na večnosť, nie v kvete márnosti. Tak sa radujte. A kdekoľvek a akokoľvek dlho tu budete: »Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení.«

(Sv. Augustín, Sermo 171, 1 – 3. 5: PL 38, 933 – 935)

+++

Chváľme sa aj my Pánovým krížom

Umučenie nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista zaisťuje slávu a učí trpezlivosti.

Veď čo by si nemohli od Božej milosti sľubovať srdcia veriacich, keď sa pre nich jediný Boží Syn, spoluvečný s Otcom, nielen narodil ako človek z človeka, ale aj zomrel rukami ľudí, ktorých stvoril?

Je veľké, čo nám Pán sľúbil v budúcnosti. Ale oveľa väčšie je to, čo sa už pre nás stalo a čo oslavujeme. Kde boli, alebo čo boli, keď Kristus zomrel za bezbožných? Kto by pochyboval, že dá svätým svoj život, keď im už dal svoju smrť? Prečo sa krehký človek zdráha uveriť, že raz budú ľudia žiť s Bohom?

Omnoho neuveriteľnejšie sa už stalo: Boh zomrel za ľudí.

Veď kto je Kristus, ak nie »Slovo«, ktoré »bolo na počiatku a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh« (Jn 1, 1)? Toto Božie Slovo »sa telom stalo a prebývalo medzi nami« (Jn 1, 14). Lebo samo v sebe nemalo nič, z čoho by bolo mohlo za nás zomrieť, keby si nebolo z nás vzalo smrteľné telo. Tak mohol nesmrteľný zomrieť, tak chcel smrteľným darovať život: chcel dať účasť na svojom živote tým, s ktorými mal účasť najprv na ich živote. My sme nemali nič svoje, z čoho by sme žili, On zasa nič svoje, z čoho by bol zomrel.

A tak s nami vzájomnou účasťou vykonal obdivuhodnú výmenu: naše bolo, z čoho On zomrel, Jeho bude, z čoho my máme žiť.

Nielenže sa teda nemáme hanbiť za smrť Pána, nášho Boha, ale máme do nej vkladať bezhraničnú nádej a máme sa ňou zanietene chváliť: veď tým, že od nás prijal smrť, ktorú v nás našiel, dal nám neotrasiteľnú istotu, že nám v sebe dá život, ktorý sami zo seba mať nemôžeme.

Lebo keď nás tak miluje, že On, bez hriechu, trpel za hriešnikov, čo sme si my hriechom zaslúžili, ako nám nedá, čo vyžaduje spravodlivosť, Ten, ktorý ospravedlňuje?! Ako nedá odmenu svätých Ten, ktorý verne plní slovo, keď úplne nevinne znášal trest za ničomníkov?!

Preto, bratia, vyznávajme neohrozene alebo aj ohlasujme, že Kristus bol za nás ukrižovaný: povedzme to nie so strachom, ale s radosťou, nie hanblivo, ale sa tým chváľme.

Apoštol Pavol Ho videl a uvádza dôvod chvály. Hoci mohol o Kristovi povedať mnoho veľkých a božských vecí, nehovorí, že sa chváli Kristovými obdivuhodnými činmi, že stvoril svet, keď bol u Otca ako Boh, ani tým, že riadil svet, keď bol človek ako my. Ale hovorí: »Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista« (Gal 6, 14).“

(Sv. Augustín, Sermo Guelferbytanus 3: PLS 2, 545 – 546)

+++

Vchod je otvorený: Kristus je brána. Aj pre teba sa otvoril, keď jeho bok otvorila kopija. Pamätaj, čo z neho vyšlo; potom uváž, kade môžeš vojsť. Z boku Pána, ktorý visel a zomrel na kríži, vyšla krv a voda, keď ho otvorila kopija. Vo vode je tvoje očistenie, v krvi tvoje vykúpenie.“

(Sv. Augustín, Sermo 311, 3: PL 38, 1415)

+++

Stvorenie ženy z mužovho boku prorocky naznačuje Krista a Cirkev. Mužov spánok zobrazoval Kristovu smrť na kríži, z ktorého otvoreného boku vyšla krv a voda (pozn.: Gn 2, 21 – 22; Jn 19, 34). To sme poznali ako tajomstvo, na ktorom sa buduje Cirkev. Tie slová používa aj Písmo, keď hovorí o žene, že ju Boh nie stvárnil (formavit), nie stmelil (finxit), ale vybudoval (aedificavit), preto aj apoštol hovoril o budovaní Kristovho tela, označujúc tým Cirkev (porov. Ef 4, 12).“

(Sv. Augustín, Boží štát, 22, 17)

+++

Keď spal na kríži, prinášal tak znamenie, napĺňal to, čo bolo naznačené v Adamovi, pretože, keď bolo Adamovi odňaté vo sne rebro, bola utvorená Eva. Takto, keď spal Pán na kríži, kopijou mu bol otvorený bok a vytiekli sviatosti, z ktorých je utvorená Cirkev. Lebo Cirkev bola utvorená ako Pánova manželka z boku, tak ako Eva bola utvorená z boku. Ale ako tamtá bola utvorená len z boku spiaceho, tak aj táto bola utvorená len z boku zomierajúceho (pozn.: Gn 2, 21 – 23; Jn 11, 11 – 13; 19, 33 – 34).“

(Sv. Augustín, Enarratio in psalmum 126, 7)

+++

Ako nás Boh veľmi miluje, keď poslal Krista na kríž kvôli hriešnikom a bezbožným a jeho drahou krvou nás vykúpil (pozn.: 1 Kor 6, 20) a my sme boli jeho nepriateľmi; keď sme milovali to, čo učinil, namiesto toho, kto to učinil! Preto keď sme tieto veci činili, »poslal Boh ako hovorí apoštol, »svojho Syna« (pozn.: Gal 4, 4) a jeho vydal za nás hriešnikov, aby ho iní hriešnici zabili (pozn.: Rim 5, 6).

Bojujte proti hriechu, proti slovám ľudí, ktorí hovoria zle: »Takže ty nechceš odplatiť? Ostaneš bez obrany, nič mu neukážeš? Keby sa to mne stalo!« Zápaste a zvíťazte. Keby Kristus chcel a rozkázal by zemi, keď toľko trpel od Židov, aby sa otvorila a pohltila jeho prenasledovateľov, vari by sa tak nestalo? Takže ten, kto má moc, znášal ich, až kým ho nezdvihli s krížom, a keď visel na kríži, povedal: »Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia (pozn.: Lk 23, 34)«. Ty, sluha vykúpený krvou svojho ukrižovaného Pána, nenapodobníš svojho Spasiteľa? Prečo mu bolo treba toľko trpieť, ak bolo možné aj netrpieť? Veď on toto riekol: »Mám moc položiť svoj život a mám moc si ho naspäť vziať. Nik mi ho neberie, ale ja ho kladiem a zoberiem si ho späť (pozn.: Jn 10, 17 – 18)«. Tak aj urobil. Bratia, čo sa vlastne stalo? Visel na kríži, ako sme o tom čítali na dôležitých miestach. Ale on, len čo videl, že sa naplnilo Písmo a že mu podali ocot, povedal: »Dokonané je«. Naklonil hlavu a vypustil ducha (pozn.: Jn 19, 30), akoby len preto tu bol, aby toto vyplnil. Vlastne, keď chcel, aj položil svoj život (pozn.: Jn 10, 18). Preto on bol Boh a tamtí boli len ľuďmi, čo boli s ním ukrižovaní. On umrel rýchlejšie a tamtí pomalšie. Potom keď prišiel odkaz, aby telá boli z krížov zložené kvôli sobote, aby ich pochovali, našli zločincov ešte živých a polámali im kosti, Pána však našli už mŕtveho. A tak jeden z nich mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda (pozn.: Jn 19, 31 – 34). Hľa, tu je tvoja cena.

Čo iné vytieklo z rany boku než sviatosť, ktorú prijímajú veriaci? »Duch, krv, voda« (pozn.: 1 Jn 5, 8.). Duch, ktorého vypustil, a krv i voda, ktoré mu vytiekli z boku (pozn.: Jn 19, 30; 34). Z tejto krvi a vody sa zrodila Cirkev, ako je to oznámené. Kedy však vyšla krv a voda z boku? Keď už Kristus usnul na kríži, lebo i Adam usnul v raji a z jeho boku bola utvorená Eva (pozn.: Jn 11, 11 – 13; 19, 33 – 34; Gn 2, 21 – 23). Vlastne tu je tvoja cena. Napodobňuj svojho Pána a jeho stopy a nehovor: »Kto toto dokáže?« Možno je niekto pri tebe, kto to nedokáže. Ale keby si to urobil, v tom zástupe by si vyzeral ako to zrno na humne plnom slamy. Ťažko nájdeš spolu dve zrnká, ale skôr pomiešané so slamou. Podobne i medzi tými, ktorí chcú slúžiť Bohu, je plno hluku a množstvo zlých ľudí, ktorí ich obklopujú, a kdekoľvek sa obrátia, nenájdu nikoho, iba zlých radcov. Usiluj sa o to, aby si bol zrnom, a o slamu sa nestaraj. Príde čas, že sa to oddelí (pozn.: Mt 3, 12; 13, 24 – 30; 36 – 43; 25, 31 – 46).“

[Sv. Augustín, Sermo 5 (De luctatione Iacob cum angelo – Zápas Jakuba s anjelom), 2; 3]

+++

„Evanjelista použil slová uvážlivo, pretože nepovedal: prebodol Mu (pozn.: ukrižovanému Bohočlovekovi Ježišovi Kristovi) bok alebo zranil alebo niečo iné, no on povedal: »otvoril« (pozn.: v Jn 19, 34); aby sa tam istým spôsobom otvárala brána života, odkiaľ vyprúdili sviatosti Cirkvi, bez ktorých sa nepríde k životu, ktorý je ozajstným životom. Tá krv je vyliata na odpustenie hriechov. Tá voda sa primiešava do spásonosného kalicha: ona dáva i umytie, i nápoj.

To predznačovalo, čo bolo prikázané Noemovi, aby urobil otvor do boku archy (pozn.: porovn. Gn 6, 16), kadiaľ vošli zvieratá, ktoré nemali zahynúť v potope, ktorými sa predobrazovala Cirkev.

Pre toto prvá žena bola utvorená z boku spiaceho muža (pozn.: porovn. Gn 2, 21 – 22) a bola nazvaná životom a matkou žijúcich (pozn.: porovn. Gn 3, 20). Označovala totiž veľké dobro pred veľkým zlom hriechu. Tento druhý Adam, skloniac hlavu na kríži, aby sa Mu odtiaľ utvorila manželka tak, že vyprúdila z boku usnutého.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 120, 2)

+++

Noemov koráb predobrazuje Krista a Cirkev

„Tým, že Boh rozkázal Noemovi, človekovi spravodlivému, a ako o ňom hovorí Písmo, vo svojom pokolení dokonalému (pravda, nie tak dokonalému, ako budú dokonalí občania Božieho štátu v budúcej nesmrteľnosti, kde sa vyrovnajú Božím anjelom ‒ podľa možnej dokonalosti na tejto pozemskej púti), zhotoviť koráb, aby sa zachránil so svojimi blízkymi, čiže s manželkou, synmi, nevestami a so zvieratami, čo vošli s ním na Boží príkaz do korábu pred potopou, nepochybne sa predstavuje na tomto svete putujúci Boží štát, totiž Cirkev vykúpená na dreve kríža, na ktorom visel sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus. Aj rozmery ‒ dĺžka, výška a šírka korábu ‒ predstavujú ľudské telo, o ktorom bolo predpovedané, že v ňom príde sprostredkovateľ, a aj skutočne prišiel. Dĺžka ľudského tela od temena až po päty sa rovná šesťnásobku šírky, merajúc od jedného boku k druhému, a desaťnásobku šírky, ktorá sa meria od chrbta po brucho, človek je teda šesťkrát dlhší než široký od pravého boku k ľavému a desaťkrát dlhší, ako je široký od chrbta k bruchu. Preto zhotovil koráb tristo lakťov dlhý, päťdesiat lakťov široký a tridsať vysoký. Vráta korábu znamenajú akoby ranu v ľudskom boku. Môže nám pripomínať ranu na tele Ukrižovaného, keď Ho prebodli kopijoutadiaľ vstupujú všetci tí, ktorí prichádzajú k Nemu, odtiaľ pramenia sviatosti, ktorými sa posväcujú veriaci. Skutočnosť, že Noe dostal príkaz stavať zo štvorhranného dreva, znamená, že v živote svätých sa opiera o stálosť na všetkých stranách, lebo i keď sa na hociktorú stranu obráti, vždy má pevnú polohu. Rovnako aj ostatné veci spomínané pri stavbe korábu sú predobrazmi vecí, týkajúcich sa Cirkvi.“

(Sv. Augustín, Boží štát, 15, 26)

+++

Noemovi synovia ako prorocké predobrazy

„Teraz, keď sa tie veci v neskorších časoch splnili, je jasné, čo prv bolo zastreté. Kto dôkladne a rozumne uvažuje o týchto proroctvách, nemôže nepoznať ich splnenie v Kristovi. Meno Sem, z ktorého sa podľa tela narodil Kristus, znamená „menom vyznačený“. A kto je viac vyznačený ako Kristus, ktorého samo meno všade vydáva vôňu, ako o ňom v prorockom nadšení spieva Pieseň piesní, keď ho prirovnáva k rozliatemu voňavému oleju (porov. Pies 1, 3). V Jeho domoch, to jest kostoloch, prebýva šírava národov, a to je vlastne význam slova Jafet, ktoré sa vysvetľuje ako širokosť, šírosť, šírava. Cham, ktorého meno znamená „horúci“, prostredný syn Noemov, je odlišný od oboch, stojí akoby uprostred nich a nepatrí ani k izraelským prvotinám, ani k pohanskej hojnosti. Čo iné znamená jeho meno, ako horúce plemä kacírov ‒ horúce nie duchom múdrosti, ale duchom vzdoru, akým obyčajne prekypujú srdcia kacírov a ktorý ruší pokoj svätých. Ale aj to sa obracia na úžitok v ľuďoch zdokonaľujúcich sa v dobrom, podľa apoštolových slov: „Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí“ (1 Kor 11, 19). Preto čítame: „Syn dobre vyučený bude múdry a používa nemúdreho služobníka“ (Prísl 10, 4 ‒ podľa Septuaginty). Mnoho vecí patriacich do katolíckej viery, keď ich napáda ohnivá nespokojnosť kacírov, treba brániť čo najstarostlivejšími úvahami, čo najjasnejším výkladom a čo najhorlivejším hlásaním. A tak z otázky vyvolanej odporom, naskytá sa príležitosť na prehĺbenie učenia. Nielen tí, ktorí sa zjavne odtrhli, ale aj všetci, ktorí sa chvália kresťanským menom a pritom vedú spustnutý život, zdajú sa byť obrazom prostredného Noemovho syna, lebo takí ľudia síce vyznávajú ústami Kristovo utrpenie, ktoré predobrazovala Noemova nahota, ale zlými skutkami ho sami zneuctievajú. O takých ľuďoch bolo povedané: „Po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7, 20). Preto aj Cham bol prekliaty vo svojom synovi ako v ovocí, to jest vo svojom diele. Meno jeho syna Kanaán sa dá priliehavo vyložiť slovami „ich pohyb“, a čo iného to znamená, ak nie ich skutky? Sem a Jafet znamenajú obriezku a neobriezku, alebo ako sa vyjadruje apoštol, Židov a Grékov, povolaných a ospravodlivených, ktorí sa dajako dozvedeli o otcovom obnažení, (zobrazujúcom Spasiteľovo utrpenie) a ktorí vzali plášť, dali si ho na ramená a odvrátení pristúpili, aby zakryli nahotu svojho otca, pričom nevideli, čo hanblivo prikryli. Aj my pri Kristovom utrpení vlastne oslavujeme a uctievame, čo bolo vykonané pre nás, a oškliví sa nám židovská nešľachetnosť. Plášť znamená sviatosť, ramená pamiatku predošlých vecí, lebo za našich čias, keď už Jafet prebýva v Semových domoch a zlý Cham medzi nimi, Cirkev oslavuje utrpenie Kristovo ako minulé, neočakávajúc už jeho splnenie v budúcnosti.

Zlý brat sa volá vo svojom synovi, to jest vo svojom diele chlapcom, čiže služobníkom svojich bratov, lebo zlých dobrí rozumne používajú buď na cvičenie sa v trpezlivosti, buď na to, aby sa aj zlí vzmáhali v múdrosti. Podľa apoštola niektorí ľudia nezvestujú Krista s čistým úmyslom: „Čo na tom?! Len nech sa akýmkoľvek spôsobom, či už pod dajakou zámienkou, alebo úprimne zvestuje Kristus. A ja sa tomu teším a budem sa tešiť“ (Flp 1, 18). On sadil vinicu, o ktorej hovorí prorok: Vinicou Pána zástupov je dom Izraela“ (Iz 5, 7). On aj pil z jej vína. Tým treba rozumieť kalich, o ktorom hovorí: „Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ (Mt 20, 22), a inde: Otče môj, ak je možné, nech sa minie tento kalich“ (Mt 26, 39), čím nepochybne naznačuje svoje utrpenie. Keďže víno je plodom vinice, možno to vysvetľovať aj tak, že z tej istej vinice, to jest z izraelského rodu prijal za nás na seba telo a krv, aby mohol trpieť, a obrazneopil sa“, to jest trpel, aobnažený bol“, aby sa obnažila, čiže ukázala Jeho slabosť, o ktorej hovorí apoštol: „Lebo aj keď bol ukrižovaný v slabosti, z moci Božej žije“ (2 Kor 13, 4). A na inom mieste hovorí: „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (1 Kor 1, 25). Tým, že Písmo k výroku „a obnažený ležal“ dodáva „vo svojom stane“ (Gn 9, 21), jemne naznačuje, že od národa svojho tela a od čeľade svojej krvi, čiže od Židov mal prijať kríž a podstúpiť smrť. Toto Kristovo utrpenie bezbožníci ohlasujú len navonok, hlasom úst. Nábožní ľudia však zachovávajú vo svojom vnútri veľké tajomstvo, vo svojom srdci vedia uctievať slabosť a „Božie bláznovstvo“, ktoré veľmi prevyšujú všetku silu a ľudskú múdrosť. Predobrazom toho je, že Cham vyšiel von zo stanu a tam zvestoval otcovo obnaženie, zatiaľ čo Sem aj Jafet vošli dnu, aby ho zakryli, čiže uctili.

Tajomstvo Svätého písma skúmame tak, ako kto vieme ‒ jeden vhodnejšie, iný menej vhodne. Veríme však a sme presvedčení, že udalosti zaznamenané v knihách sa nediali bez predobrazu budúcnosti, ani že sa nevzťahujú na nikoho iného, len na Krista a na Cirkev, ktorá je Božím štátom. O Ňom už od začiatku ľudského pokolenia bolo predpovedané všetko to, čo teraz vidíme a čo sa plní.“

(Sv. Augustín, Boží štát, 16, 2)

+++

Predobrazy záchrany

Potopa a Noemova archa

(XIX,) 32. …V potope z ktorej boli spravodliví zachránení vďaka drevu – bola ako tajomným predobrazom dopredu ohlásená budúca Cirkev, ktorú jej kráľ a Boh Kristus tajomstvom svojho kríža vyzdvihol, aby sa neutopila v záplave tohoto sveta. Boh vedel, že aj z tých, ktorí sa v arche zachránili, sa v budúcnosti narodia zlí ľudia a znova naplnia tvár zeme neprávosťami, dal však tento príklad budúceho súdu a dopredu oznámil vyslobodenie svätých skrze tajomstvo dreva

XXVII, 53. …Kedysi nastala potopa na celej zemi, aby boli zahubení hriešnici, tí však, ktorí vošli do archy, naznačovali tajomstvo budúcej Cirkvi, ktorá teraz pláva na vlnách sveta a skrze drevo Kristovho kríža zachraňuje pred utopením

Vyvedenie vyvoleného národa z otroctva

XX, 34. Tento národ, presídlený do Egypta, otročil ukrutnému vládcovi, a keď prešiel školou veľmi ťažkých útrap, hľadal Boha, osloboditeľa. Bol mu poslaný jeden človek z toho istého národa, svätý Boží služobník Mojžiš, ktorý vtedy v Božej sile desil veľkými zázrakmi bezbožný egyptský ľud a vyviedol odtiaľ Boží ľud cez Červené more, kde im voda, ktorá sa rozostúpila, vytvorila cestu. Egypťania však, keď ich prenasledovali, boli zatopení vracajúcimi sa vlnami a zahynuli. A tak ako bola zem potopou očistená od neprávostí hriešnikov – tí vtedy zahynuli vo vodách, ale spravodliví vyviazli vďaka drevenému korábu –, tak ľud vychádzajúci z Egypta našiel cestu vo vodách, ktoré ich nepriateľov pohltili. A ani vtedy nechýbal tajomný predobraz dreva, pretože palicou udrel Mojžiš, aby sa stal zázrak. Oboje je znamením svätého krstu, ktorým veriaci prechádzajú do nového života, zatiaľ čo ich hriechy rovnako ako nepriatelia hynú a umierajú.


Pascha

Kristovo umučenie bolo v tomto národe zobrazené ešte jasnejším znamením, a to keď im bolo prikázané zabiť a jesť baránka, jeho krvou označiť veraje svojich dverí a každoročne sláviť túto udalosť a nazvať ju paschou (prechodom) Pána. Potom najvýraznejšie hovorí proroctvo o Pánovi Ježišovi, keď vraví, že bol ako baránok vedený na zabitie“ (pozn. Iz 53, 7). A znamením Jeho utrpenia a kríža máš byť (pozn. katechumen – kandidát na krst) dnes označený na čeleako na verajach dverí – aj ty, a značia sa ním všetci kresťania.

[Sv. Augustín, De katechizandis rudibus (O náboženskom vyučovaní katechumenov), XIX, 32.; XXVII, 53.; XX, 34.]

+++

Abrahámova ochota obetovať syna

„Apoštol v Liste Hebrejom…(píše): S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: »Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo«. Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť.“ Potom dodáva: „Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz“ (Hebr 11, 17 – 19).

Za čí predobraz, ak nie za predobraz Toho, o ktorom hovorí apoštol: Keď On ani vlastného Syna neušetril, ale vydal Ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32). Podobne ako Pán niesol svoj kríž, aj Izák sám niesol drevo na obetné miesto, na ktoré mal byť položený. Napokon, keďže Izák nemal byť zabitý, lebo otcovi bolo zabránené syna zabiť, obetu symbolizoval baran, ktorého obetovaním bola (zástupne) krvou splnená obeta. Keď ho Abrahám zbadal, bol rohami zamotaný v tŕní. Koho zobrazoval, ak nie Ježiša, židmi tŕním korunovaného skôr, ako sa obetoval?“

(Sv. Augustín, Boží štát, 16, 32)

+++

Prečo sa Jakub menuje aj Izraelom?

„Jakuba volali, ako som vyššie spomenul, aj Izraelom a toto meno dostal neskôr celý národ, pochádzajúci od neho. Toto meno mu dal anjel, s ktorým zápasil na spiatočnej ceste z Mezopotámie, čo slúžilo takto zjavne za predobraz Krista. Keď Jakub premohol anjela, stalo sa z anjelovej vôle, aby sa predobrazilo Kristovo utrpenieakoby aj nad ním boli zvíťazili Židia zo svojej moci. A predsa si od toho anjela, ktorého premohol, vyžiadal požehnanie a ten ho požehnal tým, že mu udelil meno Izrael. Toto meno sa vykladá ako „vidiaci Boha“ a na konci sveta bude všetkým svätým odmenou. Potom sa anjel, ktorého premohol, dotkol jeho bedrového kĺbu a Jakub začal krívať (porov. Gn 32, 26). Ten istý Jakub bol aj požehnaným aj krívajúcim ‒ požehnaným bol totiž v tých potomkoch zo svojho národa, ktorí uverili v Krista, krívajúcim však ostal v ľuďoch neveriacich. Bedrový kĺb* značí hojné pokolenie. A je mnoho ľudí z toho kmeňa, o ktorom bolo prorockým duchom predpovedané: „A kuľhali zo svojich ciest“ (Ž 17, 46**).“

(Pozn.: * pozri: Sv. Augustín, Boží štát, 16, 33; Gn 35, 11; 46, 26; ** pozri: v LXX.

Sv. Augustín, Boží štát, 16, 39)

+++

Priprav sa na skúšku

„Už ste počuli, čo majú radi zlí pastieri. Pozrite sa, čo zanedbávajú. »Slabé ste neposilňovali, choré neliečili, zranené« čiže zlomené „neobviazali, blúdiace ste nevolali, stratené nehľadali a silné ste umorili,“ zabili, zavraždili (pozn. pozri Ez 34, 4). Ovca je slabá, čiže má slabé srdce, takže môže ono podľahnúť pokušeniam, ak ju prekvapia nečakane a nepripravenú.

Keď taká ovca uverí, nedbalý pastier jej nepovie: »Syn môj, keď sa chystáš slúžiť Bohu, upevni sa v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku.« (pozn.: Sir 2, 1) Lebo kto takto hovorí, posilňuje slabého a zo slabého robí silného, aby veriaci nevkladal svoju nádej do blaha tohto sveta. A ak bol poučený, aby vkladal nádej do svetského blaha, samo blaho ho zničí. Ak potom prídu protivenstvá, zlomí sa, alebo azda aj zahynie.

Kto teda takto stavia, ten ho nestavia na skalu, ale stavia ho na piesok. »Tou skalou bol Kristus.« (pozn.: pozri 1 Kor 10, 4) Kresťania majú nasledovať Krista v utrpení, a nie zháňať sa za rozkošami. Slabého posilní, keď mu povedia: »Čakaj, že prídu pokušenia tohto sveta, ale Pán ťa vytrhne zo všetkých, ak sa tvoje srdce neodvráti od Neho. Lebo On prišiel trpieť, On prišiel zomrieť, prišiel sa dať opľuť, prišiel sa dať tŕním korunovať, prišiel si vypočuť urážky a nakoniec prišiel sa dať pribiť na drevo, aby posilnil tvoje srdce. To všetko On pre teba, ty nič. Nie pre seba, ale pre teba.«

Ale akí sú to pastieri, keď sa boja, že urazia tých, ktorým hovoria; a nielenže ich nepripravia na hroziace pokušenia, ale sľubujú im šťastie tohto sveta, hoci Boh ho tomuto svetu nesľúbil?! On predpovedá, že na tento svet budú až do konca prichádzať trápenia na trápeniaa ty chceš, aby bol kresťan z týchto útrap vyňatý? Práve preto, že je kresťanom, má o niečo viac trpieť na tomto svete.

Veď Apoštol hovorí: »Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní.« (pozn.: pozri 2 Tim 3, 12) Či sa ti to páči alebo nie, pastier, ktorý hľadáš vlastné záujmy, a nie záujmy Ježiša Krista, On hovorí (pozn.: pozri 2 Kor 13, 3): »Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní Ale ty povedz: »Ak budeš žiť nábožne v Kristovi, budeš oplývať všetkými dobrami. A ak aj nemáš deti, narodia sa ti a vychováš všetky a nik ti nezomrieTakto staviaš? Pozri sa, čo robíš, kde staviaš! Na piesku je ten, koho staviaš. Príde dážď, privalia sa vody, strhne sa víchrica, oboria sa na ten dom a dom sa zrúti; zostane z neho veľké rumovisko (pozn.: pozri Mt 7, 27).

Vezmi ho z piesku, postav ho na skalu: nech stojí na Kristovi, koho chceš mať kresťanom. Nech hľadí na Kristove utrpenia, ktoré si nezaslúžil, nech hľadí na Toho, ktorý je bez najmenšieho hriechu a musí vrátiť, čo neulúpil; nech si všimne, čo mu hovorí Písmo: »Šľahá každého, koho prijíma za syna.« (pozn.: Hebr 12, 6) A nech sa pripraví na šľahy, alebo nech sa neusiluje, aby ho prijal.“

(Z reči sv. biskupa Augustína O pastieroch, Sermo 46, 10 – 11: CCL 41, 536 – 538)

+++

Poskytni obväz útechy

Písmo hovorí: »Šľahá každého, koho prijíma za syna.« (pozn.: Hebr 12, 6) A ty hovoríš: »Možno budem výnimkou«? Ak budeš vyňatý spod rán biča, budeš vyňatý aj z počtu synov. Povieš: »A prečo šľahá každého syna?« Šľahá bez výnimky každého syna, aj svojho jediného. Toho jediného, narodeného z Otcovej podstaty, rovného Otcovi »v božskej prirodzenosti«, Slovo, skrze ktoré bolo všetko stvorené, nebolo kadiaľ šľahnúť. Preto sa odel telom, aby nebol bez šľahania. A Ten, ktorý šľahá jediného bez hriechu, vynechá adoptovaného, ktorý zhrešil? Apoštol hovorí, že my sme povolaní za adoptovaných. Dostali sme adoptívne synovstvo, aby sme boli spoludedičmi jediného a boli aj Jeho dedičstvom: »Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy.« Svojím utrpením nám dal príklad.

Ale aby slabý nepodľahol v budúcich pokušeniach, nesmie sa dať oklamať falošnou nádejou ani zlomiť strachom. Povedz mu: »Priprav sa na skúšku.« (pozn.: Sir 2, 1) A možno začína klesať, chvieť sa, odmieta ísť ďalej. Máš iné: »Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily.« (pozn.: 1 Kor 10, 13) Toto sľubovať a predpovedať budúce utrpenia znamená posilňovať slabého (pozn.: pozri Ez 34, 4). Keď tomu, kto sa veľmi bojí a je tým ochromený, sľúbiš Božie milosrdenstvo, nie že nebude skúšok, ale že Boh nedovolí skúšať nad sily, obväzuješ zlomené (pozn.: pozri Ez 34, 4).

Lebo jedni, keď počujú o budúcich súženiach, ešte väčšmi sa ozbroja a túžia po nich ako po svojom nápoji. A liek veriacich považujú pre seba za slabý, ale hľadajú aj slávu mučeníkov. Iní zasa, keď počujú o budúcich skúškach, ktoré nevyhnutne prídua vlastne je potrebné, aby prišli na kresťana, a nezakúsi ich nik, iba ten, kto chce byť pravým kresťanom – , ak im už hrozia, lámu sa a kolíšu.

Poskytni obväz útechy, obviaž, čo je zlomené. Povedz: Neboj sa! Ten, v ktorého si uveril, neopúšťa v skúškach. Boh je verný. On ťa nedovolí skúšať nad tvoje sily (pozn.: pozri 1 Kor 10, 13). A to nepočuješ odo mňa, ale hovorí to Apoštol, ktorý hovorí aj toto: »Žiadate dôkaz, že vo mne hovorí Kristus?« (pozn.: 2 Kor 13, 3) Keď teda toto počuješ, počuješ to od samého Krista, počuješ to aj od toho Pastiera, ktorý pasie Izrael. Veď to sa Jemu hovorí: »Slzami nás budeš napájať s mierou.« Lebo čo hovorí Apoštol: »Nedovolí vás skúšať nad vaše sily,« to hovorí aj Prorok: »S mierou.« Len ty neopusť Toho, ktorý karhá aj povzbudzuje, odstrašuje aj teší, zraňuje aj lieči.“

(Z reči sv. biskupa Augustína O pastieroch, Sermo 46, 11 – 12: CCL 41, 538 – 539)

+++

Apoštol hovorí: », čo patria Ježišovi Kristovi, ukrižovali svoje telo s vášňami a žiadosťami (Gal 5, 24)Na tomto kríži musí kresťan neustále visieť po celý svoj život, v ktorom sa prediera uprostred pokušení. Tento život nie je časom na vytiahnutie klincov (…) Ak sa nechceš ponoriť do pozemského bahna, nezostupuj z tohto kríža.“

(Sanctus Aurelius Augustinus Hipponensis, Sermones Ad Populum, Classis II. De Tempore, Sermo CCV, 1)

+++

Pevné a bezpečné odpočinutie pre všetkých chorých a hriešnych ľudí je v ranách a jazvách Spasiteľa. … Jazvy a rany nášho Pána Ježiša Krista sú plné milosrdenstva, plné dobroty, plné sladkosti a milosti. … V rozličných protivenstvách a trápeniach, nenachádzam žiadny tak mocný liek ako sú rany Pána Ježiša Krista. V nich spím bezpečne a odpočívam bez strachu. Kristus zomrel za nás. Nič nie je tak horké, …čo by Kristovou smrťou nemohlo byť osladené a uzdravené. Všetka moja nádej je v smrti môjho Pána. Jeho smrť moja zásluha, a útočište moje, spasenie, život i vzkriesenie moje: moja zásluha Pánovo zmilovanie.“

(Sv. Augustín, Manuale, cap. XXI. – XXII.)

+++

Sv. Hieronym

(*ok. 347 – † 420; učiteľ Cirkvi):

Pri každej činnosti, pri každom našom kroku nech ruka kreslí znamenie kríža.“

(Epistula XXII, 37)

+++

„Pán všetkých vyslobodil a vykúpil utrpením kríža a vyliatím svojej krvi: keď Jeho duša vstúpila do podsvetia a Jeho telo neokúsilo porušenie a keď prehovoril k smrti a podsvetiu: Budem tvojou smrťou, ó smrť. Lebo preto som zomrel, aby si mojou smrťou bola zničená. Budem tvojou záhubou podsvetie, ktoré si svojou tlamou všetko pohltilo.“

(Sanctus Hieronymus, Commentariorum In Osee Prophetam, Liber III, cap. XIII, 151 – 152)

+++

Sv. Ján Damascénsky

(*ok. 675 – † ok. 749; učiteľ Cirkvi):

Kríž vo svetle viery

Hoci všetky Kristove diela boli veľké, božské a hodné údivu na úrovni Jeho zázrakov, jednak nad všetkými sa týči Jeho nádherný Kríž. Lebo len Kríž nášho Pána Ježiša Krista, a nič iné, zvíťazil nad smrťou, sňal hriech praotca, premohol peklo, daroval nám zmŕtvychvstanie, udelil silu povznesenia sa nad dočasnosť a nad samú smrť, pripravil návrat k dávnemu šťastiu, otvoril brány raja, umiestnil našu prirodzenosť po Božej pravici, učinil nás Jeho deťmi a dedičmi (Rim 8, 16 n. a Gal 4, 7). Veď predsa toto všetko sa dokonalo vďaka Krížu.

Apoštol hovorí: Ktokoľvek z nás bol v Kristovi pokrstený, v Jeho smrti bol pokrstený (porov. Rim 6, 3). Lebo všetci, ktorí ste boli v Kristovi pokrstení, v Krista ste sa obliekli (Gal 3, 27). Ale Kristus je Božia moc a Božia múdrosť (porov. 1 Kor 1, 24). Hľa, akým spôsobom Kristova smrť a Jeho kríž nás obliekli v zosobnenú Božiu Múdrosť a Moc. Božou Mocou je tiež samotný Kríž, v tomto význame, že skrze neho sa nám zjavila moc Boha, ktorý smrťou zvíťazil, alebo v onom význame: štyri ramená kríža, spájajúce sa a zjednocujúce sa v jeho strede, znázorňujú Božiu Moc, ktorá spája spolu výšku a hĺbku, dĺžku a šírku (Ef 3, 18), čiže celé viditeľné a neviditeľné stvorenie.

Kríž nám bol daný ako znak na čele, podobne ako Izraelu bolo dané obrezanie, keďže znakom kríža sa odlišujeme a rozoznávame medzi neveriacimi ako veriaci. On je pre nás štítom, zbraňou a zástavou v boji so satanom. On je tou pečaťou, ktorá zapríčiňuje, že nás míňa (anjel) ničiteľ spomínaný v Písme (Ex 12, 23, Hebr 11, 28). On je povstaním pre tých, ktorí upadli, mocou tých, ktorí stoja, podporou slabých, pastierskou palicou pre strážených na pastvisku (Ž 2, 9 podľa Septuaginty), vedúcou dlaňou pre obrátených, dokonalosťou pre postupujúcich v dobrom, spásou tela a duše, obranou pred každým zlom, zárukou každého dobra, sňatím hriechu, ratolesťou, z ktorej vykvitá zmŕtvychvstanie, drevom večného života.

Zasluhuje si teda každú česť toto drahocenné a skutočne hodné úcty drevo Kríža, keď na ňom Kristus samého seba obetoval za nás a keď ho posvätil dotknutím sa svojím najsvätejším telom a krvou. Podobne (by sme mali uctievať) klince, kopiju, šaty a sväté miesta, kde prebýval: jasle, jaskyňu (Betlehemskú), spasiteľnú Golgotu, životodarný Hrob, pravzor chrámov Sijon a iné. Praotec Boží, Dávid, hovorí takto: Vstúpme do Jeho príbytkov, pokloňme sa miestu, kde stáli Jeho nohy (Ž 131, 7). Ďalšie slová tohto Žalmu dokazujú, že mal na mysli Kríž. Vstaň, Pane, k svojmu odpočinku (Ž 131, 8 podľa Septuaginty). Lebo po kríži prišlo zmŕtvychvstanie. Ak sú pre nás vzácne dom, pohovka, odev osôb, ktoré milujeme, o koľko vzácnejšie by malo byť to všetko, čo patrilo nášmu Pánovi a Spasiteľovi a pričinilo sa o našu spásu.

S úctou tiež obklopujeme každý obraz drahocenného a životodárneho Kríža, hoci by bol zhotovený z akéhokoľvek materiálu. Lebo neuctievame samotný materiál (Bože chráň!), ale ten znak symbolizujúci nám Krista. Predsa On sám oznámil svojim učeníkom: A vtedy sa ukáže na nebi znak Syna človeka (Mt 24, 30), čiže znak kríža. Preto aj anjel zmŕtvychvstania povedal ženám: Hľadáte Ježiša Nazaretského, ukrižovaného (Mk 16, 6). A Apoštol hovorí: A my hlásame Krista ukrižovaného (1 Kor 1, 23). Lebo Kristov a Ježišov bolo mnoho, ale len jeden (bol) Ukrižovaný (1 Kor 2, 2). A nepovedal: prebodnutého kopijou, ale ukrižovaného. Teda nepochybne našu úctu si zasluhuje samotný znak Krista. Lebo kdekoľvek bude Jeho znak, tam je aj On sám. Ale materiálu, z ktorého bol zhotovený kríž – hoci by to bolo zlato alebo drahé kamene – nevzdávame kult, ak by už náhodou prestali vytvárať podobu kríža. Teda náš kult k všetkému, čo má spojitosť s Bohom, je toho druhu, že samotná úcta sa vzťahuje na Neho.

Prototypom drahocenného Kríža bol strom života, ktorý Boh zasadil v raji (Gn 2, 9). Lebo ako skrze drevo prišla smrť, tak sa aj patrilo, aby skrze drevo (Kríža) bol darovaný život a vzkriesenie. I Jakub poukázal na Kríž, keď vzdal česť vrcholu Jozefovej berly (Gn 47, 31 podľa Sepuaginty; Hebr 11, 21); predstavoval znak Kríža, keď s prekríženými rukami požehnával jeho synov (Gn 48, 14). Znázornením Kríža bola tiež Mojžišova palica, ktorou v tvare kríža udrel na more, aby zachránil Izraelitov a potopil faraóna (Ex 14, 16 n.); neskôr Mojžišove ruky rozprestreté v tvare kríža, ktoré porazili Amalekitov (Ex 17, 11 n.); drevo, ktorým bola premenená horká voda na sladkú (Ex 15, 25), palica, ktorá rozštiepila skalu, aby z nej vytryskol prúd vody (Ex 17, 6) a (rozkvitnutá) palica, ktorá potvrdila Áronovu kňazskú dôstojnosť (Nm 17, 8 n.) a tiež drevo, na ktorom ako zabitý visel had na znak triumfu, ktoré zachraňovalo od smrti tých, ktorí s vierou pozerali na neživého nepriateľa (Nm 21, 9). Tak bol Kristus pribitý klincami na drevo v tele hriechu (Rim 8, 3), ktoré hriech nepoznalo (2 Kor 5, 21). A ten veľký Mojžiš volal: Uzriete váš život visiaci na dreve pred vašimi očami (Dt 28, 66). A Izaiáš (hovorí): Celý deň som vystieral svoje ruky k neveriacemu a zlorečiacemu ľudu (Iz 65, 2). Kiežby sme skrze česť Kríža dosiahli hlbší kontakt s Ukrižovaným Kristom. Amen.

(Sv. Ján Damascénsky, Výklad ortodoxnej viery, 4, 11, Kríž vo svetle viery)

+++

„Očitý svedkovia a služobníci Slova neodovzdali cirkevné učenie len písomne, ale tiež v istej nepísanej podobe. Odkiaľ poznáme svätý vrchol Golgoty, hrob života? Nie je to snáď prostredníctvom ústneho podania z otca na syna? O ukrižovaní Pána na Golgote sa píše, že bol uložený v hrobke, ktorú dal Jozef vytesať do skaly. Ale to, že sa jedná práve o miesta, ktorým sa dnes klaniame, vieme z nepísanej tradície, rovnako ako sa z nej dozvedáme o mnohých ďalších podobných veciach. Kde inde než v nepísanej tradícii sa vzal zvyk krstiť trojitým ponorením a klaňať sa krížu? Preto hovorí svätý apoštol Pavol: »Bratia, stojte teda pevne v učení, ktoré sme vám odovzdali, či už ústne, alebo písomne« (pozn.: 2 Sol 2, 15)… Nikto ma nepresvedčí, že sa má Cirkev riadiť ustanoveniami kráľa. Bude sa riadiť písaným i nepísaným podaním Otcov. Rovnako ako bolo celému svetu zvestované evanjelium nepísaným spôsobom, tak sa ustanovilo i zobrazovanie Krista, vteleného Boha, a svätých, klaňanie krížu a modlitba čelom k východu.

Výroky, ktoré uvádzaš proti uctievaniu ikon, nehania náš spôsob klaňania, ale ten pohanský, ktorý ctí obrazy ako bohov…

Keď sa klaniam krížu, kopiji, trstine, špongii (pozn.: Jn 19, 17 – 18; 34; Mt 27, 48) a uctievam ich ako prostriedky svojej spásy, s pomocou ktorých Židia, vrahovia Boha, ponížili a umučili môjho Pána, prečo by som sa neklaňal obrazom k oslave a pamiatke Kristových utrpení, ktoré vytvorili veriaci s dobrým úmyslom? Ak sa klaniam krížu vyrobenému z akéhokoľvek dreva, prečo by som sa nemal klaňať obrazu Ukrižovaného, ktorý poukázal na spasiteľnú moc kríža? Ach, aká ohavnosť! Veď je zrejmé, že sa neklaniam hmote, a keď sa naruší tvar kríža, ktorý je práve z dreva, hádžem ho do ohňa ako každé iné drevo. To isté platí o obrazoch.“

(Sv. Ján z Damasku, Druhá obranná reč proti tým, ktorí zavrhujú sväté obrazy, 16; 17; 19)

+++

Sv. Gregor Naziánsky

(*330 – † 390; učiteľ Cirkvi):

„Usilujme sa byť ako Kristus, lebo aj Kristus sa stal podobný nám: staňme sa skrze Neho bohmi, ako sa On skrze nás stal človekom. Vzal na seba najväčšie zlo, aby nám daroval najväčšie dobro.“

(Sv. Gregor Naziánsky, Oratio 1, 5: SC 247, 78)

+++

Budeme mať účasť na veľkonočnom tajomstve

„Budeme mať účasť na veľkonočnom tajomstve, nateraz síce len obrazne, ale predsa jasnejšie ako v Starom zákone (totiž v starozákonnej Veľkej noci; a nebojím sa to povedať, lebo obraz od obrazu bol temnejší). A o nejaký čas to bude ešte dokonalejšie a čistejšie, vtedy totiž, keď ho bude Slovo s nami piť ako nové v Otcovom kráľovstve (porov. Mt 26, 29), keď nás naučí a odhalí nám, čo nám doteraz menej jasne povedalo. A vskutku, čo teraz chápeme, je vždy čosi nové.

Našou úlohou je učiť sa, aký to bude nápoj a aké pitie. Jeho úlohou je učiť a odovzdať toto učenie svojim učeníkom. Lebo učenie je pokrmom aj pre toho, kto ho podáva.

Nuž teda majme aj my účasť na Zákone, ale na základe evanjelia, nie podľa litery; dokonale, nie nedokonale; večne, nie do času. Vyvoľme si za hlavné mesto nie pozemský Jeruzalem, ale nebeskú metropolu (porov. Gal 4, 26); nie to, po ktorom šliapu vojaci, ale to, ktoré chvália a zvelebujú anjeli.

Obetujme nie býčky ani barance, ktorým rastú rožky a ratice (porov. Ž 69, 32), lebo sú väčšinou mŕtve a nič necítia. Radšej obetujme Bohu obetu chvály (porov. Ž 50, 14) na nebeskom oltári s chórmi anjelov. Prejdime cez prvú oponu, pristúpme k druhej a hľaďme do Svätyne svätých.

Ba poviem ešte viac. Obetujme Bohu seba, obetujme každý deň samých seba a všetku svoju činnosť. Berme všetko doslova. Utrpením napodobňujme jeho utrpenie, krvou uctievajme jeho krv, ochotne vystupujme na kríž.

Ak si Šimon z Cyrény, vezmi kríž a choď za ním (porov. Lk 23, 26).

Keď s ním budeš ukrižovaný ako zločinec (porov. Lk 23, 40), uznaj Boha ako statočný človek; a ak bol on aj pre teba a pre tvoj hriech pripočítaný k zločincom (porov. Iz 53, 12), ty sa staň kvôli nemu spravodlivým. Klaňaj sa tomu, ktorý bol pre teba zavesený; a ak sám visíš, aj z tohto zla získaj nejaký osoh. Smrťou si kúp spásu a vojdi s Ježišom do raja, aby si pochopil, aké dobro si stratil (porov. Zjv 2, 5). Dívaj sa na tú krásu a šomravého rúhača nechaj umrieť vonku.

Ak si Jozef z Arimatey, pýtaj si telo od toho, ktorý ho pribil na kríž (porov. Lk 23, 50), a privlastni si zmiernu obetu za svet.

Ak si Nikodém, ten nočný ctiteľ Boha (porov. Jn 3, 1 – 2), pomaž ho masťami na pohreb (porov. Jn 19, 39).

Ak si jedna či druhá Mária, Salome alebo Jana, prelievaj zavčas ráno slzy a usiluj sa prvá vidieť odvalený kameň, možno aj anjelov, ba aj samého Ježiša (porov. Lk 24, 10; Mk 16, 1).“

(Z Rečí sv. biskupa Gregora Nazianzského; Oratio 45, 23 – 24: PG 36, 654 – 655)

+++

Sv. Gregor z Nyssy

(*ok. 335 – † po roku Pána 394):

Z knihy

ŽIVOT MOJŽIŠA alebo O ceste k dokonalosti

Symbol hada

31. Pokiaľ ide o premenu palice na hada, nech sa tí, čo milujú Krista, neznepokojujú, že jeho mystérium chceme prirovnať k zvieraťu, ktoré sa na to vôbec nehodí. Veď samotná Pravda – podľa záznamu Evanjelia – neodmieta tento obraz, pretože hovorí:

Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka.“ (Porov. Jn 3, 14.)

32. Význam je jasný. Ak Písmo nazýva otca hriechu hadom a ak všetko, čo sa rodí z hada, je iste had, z toho vyplýva, že hriech má rovnaké meno ako ten, ktorý ho splodil. A slovo apoštola naozaj dosvedčuje, že Pán sa pre nás stal hriechom (porov. 2 Kor 5, 21), keď si obliekol našu hriešnu prirodzenosť.

33. Je to logické. Tento symbol sa teda môže použiť na Pána. Ak je totiž had hriechom a Pán sa stal hriechom, všetkým je zrejmé, čo z toho prirodzene vyplýva: že Ten, ktorý sa stal hriechom, sa stal hadom, lebo ten nepredstavuje nič iné ako práve hriech. Pán sa pre nás stal hadom, aby tak pohltil a zničil egyptských hadov, ktorých vytvorili čarodejníci (porov. Ex 7, 8 – 12).

34. Potom sa znova premenil na palicu, ktorá hriešnikov privádza k zdravému rozumu a pomáha tým, ktorí vystupujú po strmej a namáhavej ceste cnosti, lebo sa v dobrej nádeji môžu opierať o palicu viery. Viera je totiž základom toho, v čo dúfame (porov. Hebr 11, 1).

Roztiahnuté rukykoniec pliagy

78. Čo sa stalo, keď Mojžiš roztiahol svoje ruky nad Egypťanmi? Žaby zmizli. Tento úkaz môžeme pozorovať aj v súčasnosti u tých, ktorí prijali roztiahnutie rúk Zákonodarcu. (Iste chápeš, čo chce povedať tento obraz: totiž že pod zákonodarcom treba rozumieť pravého Zákonodarcu a pod roztiahnutím rúk Jeho ruky, ktoré roztiahol na kríži.) Tí teda, aj keď ešte pred nedávnom žili s takýmito nečistými a živočíšnymi myšlienkami, ak uprú svoj zrak na Toho, ktorý nad nami roztiahol svoje ruky, sa zbavia ich škodlivej prítomnostivášeň je usmrtená a začína zapáchať (porov. Ex 8, 9 – 10).

79. Naozaj, pre tých, ktorí sa zbavili takejto choroby a v duši ktorých bol usmrtený tento zákerný nepokoj, sa spomienka na to, ako žili v minulosti, stáva nepríjemnou a začína zapáchať, lebo ich napĺňa znechutením a hanbou. Tak hovorí aj apoštol, keď oslovuje tých, ktorí sa odvrátili od zla a nasledujú cnosť: „Aký úžitok ste vtedy mali z toho, za čo sa teraz hanbíte?“ (Porov. Rim 6, 21.)

Trpká voda v Máre

131. Po prechode cez more nasledovala trojdňová cesta (porov. Ex 15, 22). Počas nej táborili (pozn. Izraeliti) na istom mieste, kde sa nedalo napiť, lebo hoci sa tam nachádzala voda, zo začiatku bola horká. Keď však do nej Mojžiš vhodil drevo, premenila sa na chutný nápoj tíšiaci smäd (porov. Ex 15, 25).

132. Doslovné znenie príbehu sa zhoduje so skutočnosťou. Pre toho, kto zanechal egyptské rozkoše, ktorým slúžil, prv než prešiel cez more (pozn.: Na inom mieste (121.) sv. Gregor z Nyssy píše, že prechod cez toto (Červené) more symbolicky hovorí o mystériu „krstnej vody, do ktorej človek vstupuje s celou armádou protivníkov, no vystupuje z nej sám, lebo vojsko nepriateľov sa vo vode utopilo“, Ex 14, 1 – 31), sa život bez rozkoší zdá zo začiatku ťažký a nepríjemný. Ale keď sa k vode pridá drevo, čiže keď človek prijme tajomstvo Zmŕtvychvstania, ktoré má svoj počiatok v dreve – iste rozumieš, že keď hovoríme „drevo“, máme na mysli „kríž“ –, vtedy sa život v súlade s cnosťou stane veľmi lahodným, sladším než akákoľvek pochúťka, ktorou rozkoš dráždi zmyslové vnímanie, pretože je ochutený nádejou na budúce dobrá.

Mojžišove roztiahnuté ruky

149. Ak ľud vidí zdvihnuté ruky zákonodarcu, víťazí nad šíkmi protivníkov, no ak ich vidí spustené, prehráva (porov. Ex 17, 11 – 12). Mojžišove ruky vo výške označujú objavovanie duchovného významu zákona, na druhej strane jeho ruky sklonené k zemi znamenajú nízky a prízemný výklad a zachovávanie doslovného znenia zákona.

150. Oťažené Mojžišove ruky zdvíha kňaz a jeden člen rodiny (porov. Ex 17, 10) mu v tom pomáha. Ani tento detail nie je bez významu pri duchovnom vysvetľovaní textu. Zákon, oťažený židovským chápaním, sa skláňa k zemi a padá. No pravé kňazstvo, keď je spojené s Božím slovom, jeho pôsobenie zdvíha znova do výšky a podopiera ho kameňom (porov. Ex 17, 12). Takto vztýčený zákon môže tým, čo naň hľadia, obrazom svojich roztiahnutých rúk naznačovať svoj skutočný zmysel.

151. Naozaj totiž je to tak, že tí, ktorí sú schopní hlbšieho vnímania, v zákone ľahko uvidia tajomstvo kríža. Preto evanjelium na jednom mieste hovorí, že zo zákona sa nepominie ani jota, ani dĺžeň (porov. Mt 5, 18). Týmito slovami naznačuje zvislú a vodorovnú čiaru (pozn. v Mt 5, 18: gr. ἰῶτα = gr. písmeno I a nad ním gr. κεραία = (okrem iného =) gr. dĺžeň = vodorovná čiarka, spolu tvoria T = Tau kríž, alebo pri prekrížení:= latinský kríž), ktoré tvoria znak kríža. Tento znak možno vidieť aj v Mojžišovi, ktorý symbolizuje zákon pre tých, ktorí naňho upierajú svoj zrak, sa stane znamením víťazstva a jeho pôvodcom.

153. … Víťazstvo v tomto boji mu (pozn. bojovníkovi s Amalekitmi – Ex 17, 8 – 13) prinesie roztiahnutie rúk zákonodarcu, ktoré je predzvesťou tajomstva Ukrižovania.

Pažravosť ľudu a vyzvedači

267. Veliteľom tej skupiny vyzvedačov (moja pozn.: porov. Nm 13, 1 – 34; 14, 1 – 38), ktorá prinášala priaznivé správy a svojím svedectvom potvrdila dôveryhodnosť prísľubov, bol Jozue (moja pozn.: meno Jozue (napr. v Ex 17, 10) = hebr. יהושע = (v gr. LXX: Ex 17, 10 =) gr. Iησους = (napr. v Jn 19, 19 = gr. Iησους =) Ježiš, to znamená, že starozákonný Jozue je predobrazom Ježiša Krista…). Mojžiš, hľadiac naňho, sa utvrdil v nádeji ohľadom krajiny, kam smerovali, a za predzvesť blaha, ktoré ich tam očakáva, pokladal strapec hrozna, ktorý Jozue priniesol zavesený na tyčiach (porov. Nm 13, 24). Keď počuješ o Jozuem, ako podáva správu o tamtej krajine a prináša strapec hrozna na dreve, iste chápeš, prečo bol Mojžiš pri tomto pohľade taký neotrasiteľný vo svojich nádejach.

268. Veď tento strapec hrozna visiaci na dreve predsa nie je nič iné ako ten vinič, ktorý bol zavesený na drevo v posledných dňoch a ktorého krv sa stala spásonosným nápojom pre veriacich. To nám predpovedal aj Mojžiš, keď obrazne hovoril: Pili víno, krv hrozna“ (porov. Dt 32, 14), čím je naznačené spásonosné utrpenie.

Pokánie – opätovné vyvedenie vody zo skaly

269. Znova putovali púšťou a ľud, ktorý prestal dúfať v prisľúbené dobrá, začal trpieť smädom. Mojžiš pre nich znova vyviedol zo skaly vodu a zvlažil ňou púšť (porov. Nm 20, 2 – 11). Toto rozprávanie, vysvetlené duchovne, nás môže poučiť o sviatosti pokánia. Tí totiž, ktorí už raz okúsili vodu zo skaly, a predsa sa od nej odvrátili k bruchu, telu a egyptským rozkošiam, sú odsúdení na stratu účasti na dobrách.

270. Po pokání však môžu znova nájsť skalu, ktorú opustili, znova mať prístup k prameňu a znova uhasiť svoj smäd vodou vychádzajúcou zo skaly. Kto uveril, že pravdivé sú Jozuove výzvedné správy, a nie tie, ktoré vravia opak, a kto hľadel na strapec hrozna, ktorý bol pre nás zavesený na drevo a krvácal, ten svojou palicou znova nechal zo skaly tryskať vodu pre ľud.

Zmyselné túžby a medený had

271. No ľud sa ešte nenaučil kráčať v šľapajach Mojžišovej veľkosti. Zase sa nechal strhnúť zotročujúcimi zmyselnými túžbami a priklonil sa k egyptským pôžitkom. Prostredníctvom týchto udalostí nám zaznamenané podanie ukazuje, že ľudská prirodzenosť má zo všetkých vášní najväčšiu slabosť práve voči zmyselným túžbam, pretože táto choroba na ňu útočí tisíckami spôsobov.

272. Ale tak ako lekár, ktorý svojím umením zastavuje neduh, čo chce natrvalo zvíťaziť, ani Mojžiš nedovolil, aby ich táto choroba ovládla natoľko, aby ich usmrtila. Ich nezdravá túžba totiž spôsobila, že sa objavili hady, ktorých uhryznutie vlievalo smrtonosný jed do žíl svojich obetí. Vtedy veľký zákonodarca obrazom hada zneškodnil moc skutočných plazov (porov. Nm 21, 4 – 9).

273. Myslím, že teraz nastala tá pravá chvíľa, aby sme jasne vysvetlili tento obraz. Je len jediný prostriedok, ktorým sa dá brániť proti týmto vášňam, a tým je očistenie našich duší, ktoré sa deje pôsobením mystéria pravej viery. Základom pre tých, čo uverili v toto mystérium, je pohľad na utrpenie Toho, ktorý trpel za nás. A utrpenie, to je kríž. Kto teda naň hľadí, ako uvádza naše rozprávanie, tomu jed žiadostivosti neuškodí.

274. Hľadieť na kríž znamená urobiť celý svoj život mŕtvym a ukrižovaným pre svet (porov. Gal 6, 14), takže ním skutočne nijaký hriech nebude môcť pohnúť. Ako vraví aj prorok – treba si bázňou pred Bohom nechať ako klincom preniknúť svoje telo (porov. Ž 118 (119), 120 – LXX). A klincom, ktorý bude pridŕžať naše telo, je zdržanlivosť.

275. Keďže nezdravá túžba spôsobila, že zo zeme vyliezli smrtonosné hadykaždá zlá túžba totiž plodí hada –, zákon nás vyzýva hľadieť na to, čo je na dreve. Je tam podoba hada, a predsa nie had, ako hovorí aj veľký Pavol: Prišiel v podobe hriešneho tela“ (porov. Rim 8, 3). Skutočným hadom je hriech a ten, kto sa oddáva hriechu, získava podobnosť s hadom.

276. Človeka teda oslobodzuje od hriechu Ten, ktorý na seba vzal obraz hriechu a ktorý sa stal podobným nám, čo sme sa premenili na hadov. On zabraňuje tomu, aby hadie uštipnutie bolo smrteľné, ale samotné plazy nezničil. Pod plazmi tu rozumiem zmyselé túžby. Veď tí, ktorí hľadia na kríž, síce nepodliehajú zhubnej smrti pochádzajúcej z hriechov, no predsa túžba proti duchu (porov. Gal 5, 17), ktorá väzí v ich tele, celkom nezahynula.

277. Isteže aj medzi veriacimi sa často vyskytujú uštipnutia žiadostivosti. Ale kto hľadí na Toho, ktorý bol vyzdvihnutý na dreve, sa môže zbaviť tejto vášne tým, že jej jed rozpustí ako nejakým liekom úctou voči prikázaniu. A o tom, že had vyzdvihnutý na púšti je obrazom mystéria kríža, nás jasne učí Pánov hlas týmito slovami: Ako Mojžiš na púšti vyzdvihol hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka“ (porov. Jn 3, 14).

+++

Sv. Cyril Jeruzalemský

(*ok. 313 – † 386; učiteľ Cirkvi):

Nech je kríž tvojou radosťou aj v čase prenasledovania

Každý Kristov čin je chválou katolíckej Cirkvi, ale chválou chvál je kríž. Pavol bol o tom presvedčený, a preto hovorí: »Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom Krista

Obdivuhodné bolo aj to, že slepý od narodenia dostal v Siloe zrak, ale čo je to, keď bolo na svete toľko slepcov?! Veľkou a nadprirodzenou vecou bolo vzkriesenie Lazára mŕtveho štyri dni. Ale túto milosť obsiahol iba on jediný. Čo to však je, keď bolo po celom svete toľko mŕtvych hriechmi?! Je obdivuhodné, že päť chlebov stačilo ako prameň pokrmu pre päť tisíc ľudí. Ale čo je to, keď toľkých po celom svete trápil hlad nevedomosti?! Je iste obdivuhodné oslobodiť ženu, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú. Ale, čo to je, ak pozrieš na nás všetkých, čo sme boli spútaní reťazami svojich hriechov?!

No sláva kríža osvietila aj tých, čo boli slepí nevedomosťou, oslobodila aj všetkých, čo boli v zajatí hriechu, a vykúpila všetkých ľudí na svete.

Preto sa nehanbime za Spasiteľov kríž, ale chváľme sa ním. Lebo hoci je slovo kríža pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom, pre nás je spásou. Aj pre tých, čo idú do záhuby, je bláznovstvom, ale pre nás, čo sme na ceste spásy, je Božou mocou. Veď to nebol obyčajný človek, čo za nás zomrel, ale Boží Syn, Boh, ktorý sa stal človekom.

Ak už ten baránok, čo bol zabitý z Mojžišovho nariadenia, ďaleko odvracal ničiteľa, neoslobodil by Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta, oveľa účinnejšie od hriechov? Ak zachraňovala krv nerozumnej ovce, nezachráni oveľa skôr krv Jednorodeného?

Nevzdal sa života z donútenia, ani nebol násilím zabitý, ale dobrovoľne. Počuj, čo hovorí: »Mám moc dať svoj život a mám moc zasa si ho vziať.« Teda zo slobodného rozhodnutia ide v ústrety umučeniu, raduje sa z vynikajúceho diela, teší sa na veniec, blahoželá si k spáse ľudí. Nehanbil sa za kríž, lebo on daroval svetu spásu. Veď to nebol obyčajný človek, čo trpel, ale vtelený Boh, ktorý bojoval o odmenu za poslušnosť.

Nech nie je kríž tvojou radosťou iba v pokojných časoch; ale aj v čase prenasledovania maj tú istú vieru, aby si nebol v čase pokoja Ježišovým priateľom a v čase bojov nepriateľom. Teraz prijímaš odpustenie svojich hriechov a štedré milosti duchovných darov od svojho kráľa. Keď sa strhne bitka, odhodlane bojuj za svojho kráľa.

Ježiš bol za teba ukrižovaný, hoci sa ničím neprevinil. A ty by si nechcel byť ukrižovaný za Toho, ktorý sa dal za teba pribiť na kríž? Nie ty Jemu robíš milosť. Veď si ju prv dostal. Ty vraciaš milosť, keď splácaš dlh Tomu, ktorý bol za teba na Golgote ukrižovaný.“

(Z Katechéz sv. Cyrila Jeruzalemského, Cat. 13, 1. 3. 6. 23: PG 33, 771 – 774. 779. 799. 802)

+++

Sv. Hilár z Poitiers

(*ok. 310 – † 367; učiteľ Cirkvi):

Cirkev je údom Krista, ona, ktorá bola počatá z jeho boku prostredníctvom vody a oživená jeho krvou (pozn.: Jn 19, 34).“

(Sv. Hilár z Poitiers, De Adam 3)

„Aj Adamov spánok a stvorenie Evy treba pokladať za sviatostné zjavenie skrytého tajomstva, ktoré sa týka Krista a Cirkvi. Toto zjavenie nám ponúka tiež dôvody na to, aby sme verili vo vzkriesenie tiel, ako aj v jeho predobraz. Skutočne, pri stvorení ženy to už nie je hlina, ktorá by sa použila, už sa nemodeluje zem, aby mala formu tela, Boží dych už nepremieňa bezduchú matériu v živú dušu, ale telo rastie na kosti, dokonalosť tela je daná mäsu a sila ducha sa pridáva k dokonalosti tela. Tento poriadok pri vzkriesení oznámil Boh prostredníctvom Ezechiela učiac to, čo zmôže jeho moc vo veciach, ktoré majú nastať (porov. Ez 37, 4 – 11). Všetko tam totiž ide pospolu: je tam prítomné telo, duch sa vznáša, ani jedno z jeho diel nie je pre Boha stratené, pre neho kvôli oživeniu jeho tela, ktoré je jeho dielom, pomohli tie veci, ktoré neboli.

Podľa apoštola však ide o »Boží plán, skrytý u Boha od počiatku vekov« (porov. Kol 1, 28 a Ef 3, 9), že »pohania budú spoludedičmi a členmi jeho tela a spoluúčastníkmi jeho prisľúbení v Kristovi« (porov. Ef 3, 6), »ktorý má moc«, podľa toho istého apoštola »prerobiť telo našej pokory na podobu svojho osláveného tela« (porov. Flp 3, 21).

Tak teda po spánku svojho umučenia nebeský Adam, pri prebudení sa v zmŕtvychvstaní, spoznáva v Cirkvi svoju kosť, svoje telo, ktoré už nie je utvorené zo zeme, ani nežije z vnuknutia, ale zrastené s vnútrom dosahuje svoju telesnú dokonalosť zo vznášajúceho sa Ducha. Tí totiž, ktorí sú v Kristovi, budú vzkriesení podľa Krista (porov. 1 Sol 4, 16), v ktorom je vzkriesenie celého tela uskutočnené už odteraz, pretože on sám je zrodený z nášho tela v Božej moci, v ktorej ho jeho Otec zrodil pred všetkými vekmi. A pretože Žid a Grék, barbar a Skýt, otrok a slobodný človek, muž a žena, všetci sú jedným v Kristovi, uznajúc, že on je telo, ktoré vyšlo z tela, že Cirkev je Kristovo telo a že tajomstvo, ktoré je v Adamovi a v Eve, je proroctvom týkajúcim sa Krista a Cirkvi, všetko, čo pripravil Kristus pre Cirkev, aby sa naplnil čas, už bolo uskutočnené v Adamovi a v Eve na začiatku prítomného veku.“

(Sv. Hilár z Poitiers, De Adam 5)

+++

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„…Večná spravodlivosť kričí vo tvojom svedomí: Tak ako spravuješ svoje pole, spravuj aj svoje srdce. Ako obrábaš svoje gazdovstvo, obrábaj aj svoju dušu. Ako zbieraš zbytočné výhonky zo svojej vinice, tak zbieraj aj zo svojej duše zlé vlastnosti. Odstraňuješ zo svojej vinice to, čo je zlé, odstrihni zo svojej duše to, čo je nespravodlivé.

Keby niekto nechcel ostrihať svoju vinicu počas jedného roka, tá by v tom istom roku vyprodukovala v nadbytku, ale potom by zostala planá, bez úrody. Tak aj ten, kto neodstráni zo svojej duše zlé myšlienky a zlé túžby, bude sa zdať plný ovocia zbojníctva a krádeže v roku svojho života, ktorý žije v tomto svete, ale potom zostane neúrodný vo večnosti. A pretože neukázal opravdivé ovocie, večný oheň ho bude mučiť bez milosrdenstva, tak ako zbytočné a neplodné výhonky, podľa tohto Pánovho slova: »Spáli slamu v neuhasiteľnom ohni« (pozn.: Mt 3, 12). Tak ako vo svojej vinici odtrhávaš zbytočné púčiky a nechávaš dva alebo tri, ktoré sú potrebné, tak podobne máš vytrhnúť zo svojej duše kladivom Svätého Ducha a prerezávacím nožom kríža všetky zlé túžby, ktorými prenikajú cudzie zlé myšlienky a spôsobujú najhoršie žiadostivosti, a máš si ponechať len tie, kde rozpoznávaš spravodlivosť a milosrdenstvo.

Veď predsa viete, najmilovanejší bratia, akým spôsobom sa zvyčajne obrába pôda. Najskôr sa vytrhávajú tŕne, odhadzujú kamene, potom sa rýľuje pôda, znovu sa tak robí druhý- a tretíkrát, potom štvrtý- alebo piatykrát, potom sa zaseje v náležitom poriadku. Kiež sa tak deje, najmilovanejší bratia, aj v našej duši. Nech sa najprv vytrhajú tŕne, to znamená zlé myšlienky. Potom sa odnesú kamene, to znamená, že sa očistí od všetkej zloby a tvrdosti. Potom prerýľujeme naše srdce pluhom evanjelia kríža, rozdrvme ho pokáním, skyprime ho almužnou, pripravme ho láskou na Pánovo semeno, aby zem nášho srdca, keď už je očistená a dobre obrobená, mohla prijať s radosťou semeno Božieho slova a priniesla nielen tridsať-, ale šesťdesiat- a stonásobne svoje ovocie…“

(Sv. Cézar z Arles, Sermo 6, 6 – 7)

+++

Sv. Chromácius z Akviley

(*ok. 345 – † ok. 407):

Patriarcha Jakubvidel rebrík, ktorého vrchol siahal do neba a na ktorého vrchole stál Pán (pozn.: Gn 28, 12 – 13). Rebrík opretý o zem siahajúci do neba je Kristov Kríž, skrze ktorý máme prístup do neba a ktorý skutočne vedie až do neba. Tento rebrík obsahuje veľa stupňov cností, po ktorých vystupujeme do neba: Viera, spravodlivosť, skromnosť, svätosť, trpezlivosť, nábožnosť a ostatné dobrá cností sú stupňami tohto rebríka. Niet pochýb o tom, že ak budeme po nich verne vystupovať prídeme do neba.

Oprávnene považujeme rebrík za symbol Kristovho Kríža, pretože ako sa rebrík nachádza medzi jeho dvoma ramenami, tak podobne aj Kristov Kríž stojí medzi dvoma Zmluvami a obsahuje stupne nebeských prikázaní, po ktorých sa vystupuje do neba.“

(Sv. Chromácius z Akviley, Z reči O zázračnom uzdravení chromého Apoštolmi, 6)

+++