S cirkevnými otcami na Kalvárii

Kategória: S cirkevnými otcami na Kalvárii

Sv. pápež Lev Veľký

(ok. 400 – 461; učiteľ Cirkvi):

Kristov kríž

prameň každého požehnania a príčina všetkých milostí

Náš rozum, osvietený Duchom pravdy, má čistým a slobodným srdcom zachytiť slávu Kríža vyžarujúcu na nebi i na zemi a vnútorným zrakom má jasne vidieť, čo Pán chcel povedať, keď hovoril o svojom nastávajúcom utrpení: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený;“ a ďalej: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svojho Syna.“ A keď z neba zaznel Otcov hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim,“ Ježiš povedal okolostojacim: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetko pritiahnem k sebe.“ Obdivuhodná moc kríža! Nevýslovná sláva umučenia! Lebo v ňom je Pánova sudcovská stolica, súd nad svetom a moc Ukrižovaného.

Pane, všetko si pritiahol k sebe, aby to, čo sa konalo, v tajomných náznakoch v jedinom chráme v Judei, všade nábožne slávili všetky národy v plnom a viditeľnom sviatostnom znamení.

Teraz je rad levitov slávnejší, dôstojnosť starších vyššia a pomazanie kňazov svätejšie, lebo Tvoj kríž je prameňom každého požehnania a príčinou všetkých milostí. On dáva veriacim silu v slabosti, slávu v potupe, život v smrti. Teraz už prestali rozličné krvavé obety a všelijaké obetné dary dokonale nahrádza jediná obeta Tvojho tela a krvi, lebo Ty si pravý „Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. Takto v sebe završuješ všetky tajomstvá, aby tak, ako je jediná obeta, ktorá nahrádza všetky ostatné, bolo aj jedno kráľovstvo zo všetkých národov.

Vyznávajme teda, milovaní, čo slávnostne vyznal svätý apoštol Pavol, učiteľ národov, keď vyhlásil: „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na tento svet zachrániť hriešnikov.“

A tak je Božie milosrdenstvo voči nám tým obdivuhodnejšie, že Kristus nezomrel za spravodlivých ani za svätých, ale za nespravodlivých a bezbožných. Ale pretože sa Jeho božskej prirodzenosti osteň smrti dotknúť nemohol, narodil sa z nás a vzal si, čo mohol za nás obetovať.

Už dávno sa moc Jeho smrti vyhrážala našej smrti. Veď prostredníctvom proroka Ozeáša povedal: „Smrť, ja budem tvojou smrťou, ja budem tvojím zhubcom, podsvetie.“ V smrti sa podrobil zákonom podsvetia, ale zmŕtvychvstaním ich zrušil; a do trvalej platnosti smrti zasiahol tak, že z večnej urobil dočasnú. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“

(Sv. pápež Lev Veľký, Sermo 8 de passione Domini, 6 – 8: PL 54, 340 – 342)

***

Sv. Efrém Sýrsky

(306? – 373; učiteľ Cirkvi)

Kríž je vzkriesením mŕtvych i nádejou kresťanov. Krížopora chromých, útecha chudobných. Krížuzda bohatých a porážka pyšných. Krížtriumf nad zlými duchmi a vychovávateľ mladých. Krížzisk kupcov, nádej pochybujúcich, kormidlo plaviacich sa, prístav pre zmietaných búrkou, múr proti útočníkom. Krížotcec sirôt, radca spravodlivých, potešenie utrápených, strážca nedospelých, hlava mužov, veniec starcov. Krížsvetlo tých, ktorí sedia v temnotách, ozdoba kráľov, múdrosť prostáčikov, sloboda otrokov, učenosť nevzdelaných. Krížobsah náuk prorokov, sprievodca apoštolov, chvála mučeníkov, nevinnosť panien, radosť kňazov. Krížzáklad Cirkvi, upevnenie sveta, koniec modlárskych chrámov, pohoršenie pre Židov (1 Kor 1, 23). Kríž sila slabých, lekár chorých, očistenie malomocných, uzdravenie ochrnutých. Krížchlieb pre hladných, prameň pre smädných, ochrana mníchov, odev nahých.

Touto svätou zbraňou Kristus zničil všetko pohlcujúce kráľovstvo smrti, zatvoril satanovi tlamu. Smrť sa pri pohľade na Kríž vydesila a všetkých nad ktorými vládla od stvorenia sveta opustila. Krížom ozbrojení apoštoli pošliapali silu protivníka, ulovili do svojich sietí národy a zhromaždili ich pre jeho kult. S Krížom, sťa s pancierom vyzbrojení mučeníci a Kristovi bojovníci odrazili rany tyranov a odvážne ho ohlasovali. , ktorí ho na seba vzali a nosia, zriekajúc sa všetkého pre Krista, žijú vo veľkej radosti na púšti, v horách, v jaskyniach i skrýšach.

Ó, nevýslovná Božia dobrota! Koľko požehnaní daroval Boh ľudskému pokoleniu skrze Kríž! Za to Mu patrí vďaka, česť a chvála po celú večnosť.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Z Veľkonočnej reči ku cti sv. Kríža)

***

„Brat môj, ak si vezmeš na pomoc Kríž, nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma (Ž 91 (90), 10). Zlé mocnosti pri pohľade naň utekajú. Kríž zničil modly, osvietil celý svet, rozptýlil mraky a prinavrátil svetlo. Kríž zhromaždil národy zo západu i severu, od mora i východu a zjednotil ich v láske, v jednej Cirkvi, v jednej viere a v jednom krste.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Z Veľkonočnej reči ku cti sv. Kríža)

***

„Mečom cherubína bola zamknutá cesta k stromu života. Avšak Pán tohoto stromu dal národom, v (eucharistickej) obeti, sám seba za pokrm. Prvému Adamovi boli v Edene dané za pokrm stromy. Ale pre nás sa sám Záhradnik Záhrady, vo vlastnej osobe, stal pokrmom pre naše duše. Všetci sme vyšli spolu s Adamom z Raja, ktorý ho zanechal za sebou. No, teraz, keď bol meč odstránený kopijou, tam (na kríži), sa doň môžeme vrátiť.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Hymnus 49, 9 – 11)

***

„Smrť vrhla Krista k svojim nohám, ale On ju pošliapal, ako sa šliape cesta. Z vlastnej vôle prijal smrť a poddal sa jej, aby ju ňou samou zničil. A tak náš Pán vyšiel a niesol kríž, pretože to chcela smrť. Ale na kríži zvolal mocným hlasom a proti vôli smrti vyviedol mŕtvych z priepasti. Smrť zabila Pána v jeho ľudskom tele, ale On tou istou zbraňou nad ňou zvíťazil…

Aký je len veľký, Syn tesára. Svoj kríž vztýčil nad všetko požierajúcu priepasť a ľudstvo priviedol do domu života. Skrze drevo ľudstvo spadlo až na dno pekla; skrze drevo sa povznieslo do domu života…

Tebe patrí chvála! Tebe, ktorý si kríž urobil mostom ponad smrťou, aby mohli po ňom duše prejsť z krajiny smrti do krajiny života

Tvoji kati si počínali ako roľníci: zasiali Ťa do vnútra zeme, ako pšeničné zrno, aby si odtiaľ zmŕtvychvstal a spolu so sebou vzkriesil mnohých.

Poďme, obetujme Mu našu lásku ako veľkú všeobecnú obetu, vyšlime piesne a modlitby k Tomu, ktorý Bohu obetoval svoj kríž, aby nás prostredníctvom neho obohatil.“

(Sv. Efrém Sýrsky, Z kázne O našom Pánovi 3 – 4, 9)

***

Sv. Ján Zlatoústy

(ok. 349 – 407; učiteľ Cirkvi):

Čím diabol zvíťazil, tým ho Kristus porazil

Videl si obdivuhodné víťazstvo? Videl si veľký čin na kríži? Môže byť niečo ešte obdivuhodnejšie? Budeš ešte viac žasnúť, keď si všimneš spôsob tohto víťazstva. Čím diabol zvíťazil, tým ho Kristus porazil. Vzal jeho vlastné zbrane a nimi ho premohol.

Počúvaj, ako.

Panna, drevo a smrť boli znaky našej porážky. Panna bola Eva, lebo ešte nepoznala muža, drevo bol strom a smrť bol Adamov trest. A pozri, zasa Panna, drevo a smrť: znamenia porážky sa stali znakmi víťazstva. Namiesto Evy je Mária, namiesto stromu poznania dobra a zla strom kríža a namiesto Adamovej smrti Kristova smrť.

Vidíš, čím zvíťazil, tým bol porazený! Pri strome diabol zničil Adama, na strome Kristus premohol diabla. To prvé drevo posielalo do podsvetia, toto druhé však odtiaľ vyvolalo tých, čo sa ta dostali. Ďalej, prvé drevo zahalilo oklamaného a nahého človeka, toto druhé všetkým vo výške ukázalo nahého víťaza. Prvá smrť odsúdila tých, čo sa po nej narodili, táto smrť zobudila aj tých, čo sa narodili pred ňou. »Kto vyrozpráva mocné skutky Pánove?« Smrť nás urobila nesmrteľnými: toto je veľký čin kríža.

Pochopil si toto víťazstvo? Rozumieš aj spôsobu tohto víťazstva? Teraz pozri, ako sa toto víťazstvo zrodilo bez našej námahy a bez nášho potu. My sme krvou nesfarbili zbrane, nestáli sme v šíku, neboli sme ranení, ani sme nevideli boj, a predsa sme zvíťazili; bojoval Pán, veniec sme dostali my. Keď sme teda zvíťazili, spievajme dnes radostným hlasom víťazné piesne ako vojaci; oslavujme Pána: »Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Kdeže je tvoj osteň, podsvetie?«

Na kríži sa nám zrodili tieto slávne činy: kríž je víťazné znamenie, proti diablovi, meč proti hriechu, ktorým Kristus prebodol hada; kríž je Otcova vôľa, sláva jednorodeného, plesanie Ducha, hrdosť anjelov, istota Cirkvi, Pavlova chvála, ochrana svätých a svetlo celého sveta.“

(Z Homílií sv. biskupa Jána Zlatoústeho – De coemeterio et de cruce, 2: PG 49, 396)

***

Sv. Ambróz

(ok. 340 – 397; učiteľ Cirkvi):

„Pozri, kde si pokrstený, odkiaľ je krst, ak nie je z Kristovho kríža, z Kristovej smrti. Celé tajomstvo je v tom, že trpel za teba. V Ňom si vykúpený, v Ňom si spasený.“

(Sv. Ambróz, De sacramentis, 2, 2, 6: CSEL 73, 27 – 28; PL 16, 425 – 426)

***

„Akým spôsobom je zem plná Pánovho Milosrdenstva (pozn. Ž 119 (118), 64), ak nie skrze Umučenie nášho Pána Ježiša Krista? Teda zem je plná Pánovho Milosrdenstva, lebo všetkým je darované odpustenie hriechov… Ak niekto neverí v Krista, zbavuje sa tohoto všeobecného dobrodenia.“

(Sv. Ambróz, Z výkladu Žalmu 118)

***

Sv. Augustín

(354 – 430; učiteľ Cirkvi, Doctor Gratiae):

„Milovaní bratia,… »strom života«… rozumieme ním strom kríža, z ktorého sme získali život.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 1, 16)

***

Nikto nemôže prekonať more tohto sveta,

iba ten, kto je nesený Kristovým Krížom.

„2. … »Na počiatku bolo Slovo« (pozn.: Jn 1, 1). Vždy to isté, a vždy tak isto. Aké je teraz, také je stále. Nepodlieha zmene, a presne to znamená, že »je«. Toto svoje meno povedalo svojmu služobníkovi Mojžišovi: »Ja som ten, ktorý som«, a »poslal ma ten, ktorý je« (porovn. Ex 3, 14). Kto má tomuto rozumieť, keď vidíte, že všetko je smrteľné a pominuteľné? Keď vidíte že nielen telá menia svoje vlastnosti do narodenia, počas rastu, cez starnutie, až po smrť, ale aj duše sa nadchýnajú záľubou v rozličných túžbach, ale nadšenie z nich aj vyprchá. Keď vidíte, že ľudia si vedia získať múdrosť, ak sa pozdvihnú k jej svetlu a jasu, ale môžu ju aj stratiť, keď kvôli zlej túžbe z jej svetla ustúpia. Keď teda vidíte, že všetko to je pominuteľné, aké je potom to, čo »je«? Len niečo také, čo stojí nad všetkými týmito vecami, ktoré sú akoby neboli. Kto to teda môže pochopiť?

Keby aj niekto akokoľvek napäl sily svojej mysle, aby sa nejakým možným spôsobom dotkol toho, čo »je«, ako by sa potom mohol aj dostať k tomu, čoho sa jeho myseľ ako-tak dotkla? Je to tak, ako keď niekto v diaľke vidí vlasť, ale oddeľuje ho od nej more. Vidí kam mieri, ale svoj cieľ ešte nedosiahol. Tak aj my sa túžime dostať do takého trvania našej existencie, túžime sa dostať tam, kde je to, čo »je«, pretože jedine to zostáva stále také, aké je. More tohto sveta nás však oddeľuje od nášho cieľa, hoci aj vidíme, kam máme namierené. Mnohí však nevidia ani to, kam idú. Aby teda bolo aj kadiaľ ísť, prišiel odtiaľ Ten, za ktorým sme tam ísť chceli. A čo urobil? Vybral Drevo, na ktorom môžeme zdolať more. Nikto totiž nemôže prekonať more tohto sveta, iba ten, kto je nesený Kristovým Krížom. V tomto Kríži konečne nájde záľubu aj človek so slabým zrakom. A ten, kto doďaleka nevidí kam smeruje, nech sa ho nepúšťa a Kríž ho bude viesť.

3. Bratia moji, preto by som rád oznámil vašim srdciam toto: »Ak chcete zbožne a kresťansky žiť, držte sa Krista takého, akým sa pre nás stal, aby ste prišli k Nemu takému, aký je teraz a aký bol od počiatku.« Najmä preto, že sa takým stal práve kvôli nám. Sám sa pre nás totiž stal tým, čo ponesie slabých, ktorí tak prekonajú more tohto sveta a dostanú sa do vlasti, kde už loď nie je potrebná, lebo žiadne ďalšie more už netreba prekonať.

Lepšie je potom nevidieť mysľou to, čo »je«, a aspoň neopustiť Kristov Kríž, ako umom dovidieť až tam a Kristov Kríž preto zavrhnúť. Nadovšetko dobré, ba najlepšie však je, ak to dokážeš zvládnuť, aby aj oko videlo, kam treba kráčať, aj bol zachovaný smer, ktorým má byť nesený ten, kto sa vydal na cestu. Toto vedeli urobiť významné duše vrchov – ľudí, čo dostali meno vrchy – ktorých najviac osvecovalo Svetlo spravodlivosti. Dokázali to a videli to, čo »je«. Veď vidiaci Ján hovoril: »Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh« (pozn.: Jn 1, 1). Toto teda videli; aby sa však dostali k tomu, na čo z diaľky hľadievali, neopustili Kristov Kríž a nezavrhli Jeho poníženosť. Prostí ľudia, ktorí tomu nevedia porozumieť a neopúšťajú Kristov Kríž, Jeho umučenie a zmŕtvychvstanie, sa dostanú tam, kam nedovidia, na tej istej lodi, na ktorej tam prišli aj ľudia vidiaci.

4. A naozaj; objavili sa niektorí filozofi tohto sveta a našli Stvoriteľa pomocou stvorenia. Dá sa predsa nájsť aj cez stvorenie, ako to jasne hovorí Apoštol: »Veď to, čo je v Ňom neviditeľné – Jeho večnú moc a božstvo – , možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky«. A pokračuje: »Hoci Boha poznali«, nepovedal, že (Ho) nepoznali. Povedal: »Hoci Boha poznali, neoslavovali Ho ako Boha, ani Mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo«. Prečo sa zatemnilo? Pokračuje a ešte jasnejšie vraví: »Hovorili, že sú múdri a stali sa hlupákmi« (Rim 1, 20 – 22). Videli totiž, kam sa treba dostať. Ale boli nevďační voči Tomu, kto im umožnil vidieť, chceli pripísať sami sebe to, že videli. Boli plní pýchy; opustili to, čo videli, a obrátili sa k modlám, obrazom, sochám a k službe démonom, klaňať sa stvoreniam a zavrhovať Stvoriteľa. Toto však robili už keď boli zničení. A práve vďaka nafukovaniu sa pýchou boli zničení. A spyšneli zasa tak, že sami o sebe vraveli, že sú múdri. To sú teda tí, o ktorých Apoštol povedal: »hoci poznali Boha«. Videli to, o čom hovorí Ján: že skrze Božie Slovo povstalo všetko (pozn.: Jn 1, 3). Veď aj toto sa dá nájsť vo filozofických knihách. A ešte to, že Boh má jednorodeného Syna, skrze ktorého je všetko. Dokázali vidieť to, čo »je«, ale hľadeli na to z diaľky. Odmietli však prijať Kristovu poníženosť, na ktorej by sa ako na bezpečnej lodi dostali k tomu, čo z diaľky mohli vidieť. Kristov Kríž bol pre nich totiž poškvrnou.

Treba prejsť cez more a ty zavrhneš Drevo? Ty pyšná múdrosť! Smeješ sa nad ukrižovaným Kristom? To je Ten istý, ktorého si videl v diaľke: »Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha« (pozn.: Jn 1, 1)! Prečo je potom ukrižovaný? Lebo práve ty si potreboval toto Drevo Jeho poníženosti. Teba už nadúvala pýcha, hoci si bol ešte veľmi vzdialený od vlasti. Cesta však bola prehradená vlnobitím tohto sveta a do vlasti sa nedá dostať inak, iba plávať na Dreve. Ty nevďačník, vysmievaš sa Tomu, ktorý k tebe prišiel preto, aby si sa ty mohol vrátiť! Sám sa stal cestou cez toto more. Preto aj kráčal po mori (porovn. Mt 14, 25); aby ukázal, že cesta vedie cez more. Ty však nevieš kráčať po mori ako On, preto sa nechaj odviezť na lodi, nechaj sa niesť Drevom.

Ver v Ukrižovaného a dokážeš prejsť. Kvôli tebe bol ukrižovaný, aby učil poníženosti. Aj preto, že keby prišiel ako Boh, nespoznali by sme Ho. Keby bol prišiel ako Boh, nedostal by sa k tým, ktorí nie sú schopní vidieť Boha. Neprišiel teda ani neodišiel taký, aký je Boh – prítomný všade a pritom sa nezdržuje na žiadnom mieste. Ako potom prišiel? Zjavil sa ako človek.

13. …Čo… dal tým, čo Ho prijali? »Dal im moc stať sa Božími deťmi. Tým, čo uverili v Jeho meno« (porovn. Jn 1, 12) tak, že uchopili Drevo a plávajú cez more.

16. …nevzďaľujte sa od Dreva, na ktorom môžete prekonať more.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 2, 2 – 4; 13; 16)

***

Vtelený Boh Bohočlovek Ježiš Kristus

ťa z večnej smrti uzdravil tam, kde sa podujal časne zomrieť

„2. Nazdávam sa, že vašu lásku netreba príliš presviedčať o tom, že sme ľudia kresťanskí. Ak sme teda kresťania, už len kvôli menu určite patríme Kristovi. Jeho Znamenie nosíme na čele a nehanbíme sa zaň, ak ho nosíme aj v srdci. Jeho Znamenie predstavuje Jeho poníženosť. Mudrci Ho spoznali podľa hviezdy (porovn. Mt 2, 2). Toto znamenie, dané aby ohlásilo Pána, bolo na nebi a bolo nádherné. Nechcel však, aby veriaci nosili na čele ako Jeho znamenie hviezdu, ale Jeho Kríž. Kam až zašlo Jeho poníženie, odtiaľ začalo Jeho oslávenie. Pokorených teda pozdvihol odtiaľ, kam sám v pokorení zostúpil…

3. Kto je lekár? Náš Pán, Ježiš Kristus. A kto je náš Pán Ježiš Kristus? Ten, ktorého videli aj tí, čo Ho ukrižovali. Ten, ktorého uväznili, fackovali, bičovali, na ktorého pľuvali a korunovali Ho tŕním, ktorého vyzdvihli na kríž, potom zomrel, bol zranený kopijou, zložili Ho z kríža a uložili do hrobu. Jedine toto je náš Pán Ježiš Kristus. Veru, jedine Tento je ním a celý je lekárom našich zranení. Ukrižovaný, ktorému sa vysmievali a nad ktorým potriasali hlavami protivníci, keď si Ho doberali slovami: »Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!« (Mt 27, 39 – 40). Veru On, On celý je naším lekárom.

Prečo nedokázal posmievačom, že On je Boží Syn? Keď už dovolil, aby Ho vyzdvihli na kríž, aspoň keď Mu hovorili: »Ak si Boží Syn, zostúp z kríža«, mal z kríža zostúpiť a ukázať im, že je naozaj Božím Synom, ktorému sa oni opovážili posmievať. To nechcel. Prečo nechcel? Azda preto, že nemohol? Celkom určite mohol. Veď čo je viac: zostúpiť z kríža, alebo vstať z hrobu? Povzniesol sa však nad posmievačov; veď kríž neslúžil ako dôkaz Jeho sily, ale ako príklad trpezlivosti. Tvoje rany vyliečil tam, kde tak dlho znášal svoje. Z večnej smrti ťa uzdravil tam, kde sa podujal časne zomrieť. Zomrel teda. Hádam s Ním zomrela aj smrť? Akáže je to smrť, ktorá smrť zniesla zo sveta?

13. Smrť bývala trestom za hriech. V prípade nášho Pána však bola darom milosrdenstva, nie trestom za hriech. Pán totiž neurobil nič, za čo by mal spravodlivo zomrieť. Sám povedal: »Hľa, prichádza knieža tohto sveta. Nado mnou nemá nijakú moc«. Prečo teda zomieraš? »Aby všetci spoznali, že plním vôľu svojho Otca. Vstaňte, poďme stadiaľto!« (porovn. Jn 14, 30 – 31). On zomrel, hoci nemal začo zomrieť. Ty máš začo a odmietaš smrť? S pokojnou mysľou prijmi za svoju zlobu také utrpenie, aké sa On podujal vytrpieť, aby ťa oslobodil od večnej smrti.

Človek a človek. Jeden je iba človekom, druhý človekom i Bohom. Prvý je človek hriechu, druhý mužom spravodlivosti. Zomrel si v Adamovi, povstaň v Kristovi, veď oboje máš zaslúžene. Už si uveril v Krista, ešte vráť, čo musíš vrátiť kvôli Adamovi. Putá hriechu ťa však nebudú zvierať naveky, lebo tvoju večnú smrť zrušila časná smrť tvojho Pána. Bratia moji, toto je milosť. Toto je pravda, lebo to bolo predpovedané aj sa to splnilo.

14. Toto v Starom zákone neplatilo. Zákon totiž striehol, ale nepomáhal, prikazoval, ale neuzdravil, poukazoval na nedostatky, ale neodstraňoval ich. On len pripravoval pre Lekára, prichádzajúceho s milosťou a pravdou. Je to ako keď lekár, ktorý chce niekoho liečiť, posiela najskôr svojho sluhu, aby pacienta našiel už zviazaného. On síce nebol zdravý, ale – pretože sa nechcel uzdraviť – pýšil sa, že zdravý je, aby ho neliečili. Bol poslaný Zákon, ktorý ho poviazal. Spoznal, že je vinný, a spútaný už kričal. Prichádza Pán a lieči prídelom trpkosti a ostrými liekmi, keď chorému hovorí: »znes to«, hovorí: »vydrž to«, hovorí: »Nemiluj svet a zachovaj trpezlivosť. Uzdraví ťa oheň zdržanlivosti. Nech tvoje rany znesú nôž prenasledovaní (porovn. Lk 21, 12)«. Preľakol si sa, lebo hoci ty si poviazaný, On voľný a nespútaný sa napije toho istého, čo podáva tebe. On to strpel ako prvý, aby ťa utíšil a akoby tým hovoril: »Keďže ty sa bojíš trpieť za seba samého, najskôr ja budem trpieť namiesto teba«. A to je milosť; a veľká milosť! Ktože by ju dosť dobre ospieval?

15. Bratia moji, a to hovorím o Kristovom ponížení sa. Kto však porozpráva o Jeho velebnosti a božstve? Už keď vysvetľujeme a hovoríme tak, aby sme – akokoľvek by to bolo možné – vyrozprávali Kristovo poníženie, nestačíme na to, ba rovno sa vzdávame. Všetko zverujeme tým, čo premýšľajú a tých, čo len počúvajú, neuspokojíme.

Premýšľajte teda o Kristovom pokorení sa. Povieš: »Ale kto nám ho objasní, ak to nerozpovieš ty?« Ten, čo hovorí vnútri. Lepšie to povie Ten, čo býva vnútri, ako ten, čo hlasno kričí vonku. Nech vám teda milosť svojej poníženosti odhalí Ten, kto začal prebývať vo vašich srdciach. Ak sa vzdávame už teraz, keď treba objasniť a vysvetliť Jeho poníženosť, kto má vypovedať o Jeho sláve? Keď nás zmätie už Slovo, ktoré sa stalo telom, kto bude vysvetľovať, ako »bolo Slovo na počiatku?« Bratia, uchovajte si to však ako istú vec.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 3, 2 – 3; 13 – 15)

***

Vzácna smrť mučeníkov bola zaplatená Kristovou smrťou

Svätí konali také slávne činy, ktoré ctia Cirkev na celom svete, a my na vlastné oči poznávame, aké je pravdivé, čo spievame: V Pánových očiach má veľkú cenu smrť Jeho svätých.“ Keď má veľkú cenu v našich očiach, má ju aj v očiach Toho, pre meno ktorého ju podstúpili. Ale výkupným týchto smrtí je smrť Jedného. Koľko smrtí vykúpil Tento zomierajúci?! Veď keby nebol zomrel, obilné zrnko by sa nebolo rozmnožilo. Počuli ste Jeho slová, keď sa blížilo Jeho umučenie, teda keď sa blížilo naše vykúpenie: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo; ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“

On na kríži urobil veľký obchod, tam za nás zaplatil mešec výkupného: keď Mu vojak kopijou otvoril bok, vytieklo z Neho výkupné za celý svet. Vykúpení sú veriaci aj mučeníci: ale viera mučeníkov je dokázaná; ich krv je svedkom. Oni vrátili, čo sa na nich vynaložilo, a splnili, čo hovorí svätý Ján: „Kristus položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“ A inde sa hovorí: „Sadol si si k bohatému stolu. Dávaj dobrý pozor, čo ti predkladajú, lebo aj ty musíš také pripraviť.“ Je to bohatý stôl, pri ktorom je pokrmom sám hostiteľ. Nik nekŕmi hosťov sebou samým: toto urobil iba Kristus Pán. On je hostiteľ, On je jedlo i nápoj.

Mučeníci vedeli, čo jedli a pili, aby mohli také isté vrátiť. Ale skade mohli vrátiť niečo také, keby im nebol dal Ten, ktorý vždy prvý investuje, aby bolo čo vrátiť? „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy.“ Čo je to za kalich? Horký, ale liečivý kalich utrpenia: a keby z neho nebol pil najprv Lekár, chorý by sa ho bál dotknúť. Je to kalich, ktorý poznáme z Kristových úst, keď hovorí: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ O tomto kalichu povedali mučeníci: „Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo.“ A nebojíš sa, že pri tom padneš? Hovorí, že nie. Prečo? Lebo budem vzývať meno Pánovo. Ako by boli mohli mučeníci zvíťaziť, keby v nich nebol zvíťazil Ten, ktorý povedal:Radujte sa, veď ja som premohol svet? Ich myseľ a jazyk riadil nebeský vládca, skrze nich porazil na zemi diabla; a v nebi korunoval mučeníkov. Blažení, ktorí takto pili z tohto kalicha! Bolesť sa skončila a oni získali slávu.

(Z Rečí sv. biskupa Augustína, Sermo 329, 1 – 2: PL 38, 1454 – 1455)

***

Kristove utrpenia nie sú iba v Kristovi

Ježiš Kristus je jeden človek s Hlavou a s Telom. Spasiteľ Tela a údy Tela sú dvaja v jednom Tele, v jednom hlase a v jednom utrpení, a keď sa pominie neprávosť, aj v jednom odpočinku. A tak Kristove utrpenia nie sú iba v Kristovi, a pritom sú Kristove utrpenia iba v Kristovi.

Lebo ak chápeš Krista ako Hlavu a Telo, sú Kristove utrpenia iba v Kristovi. Ale ak chápeš Krista iba ako Hlavu, Kristove utrpenia nie sú iba v Kristovi. Veď keby boli Kristove utrpenia iba v Kristovi, čiže iba v Hlave, ako by mohol jeden jeho úd, apoštol Pavol, povedať: „Aby som na vlastnom tele dopĺňal to, čo chýba Kristovmu utrpeniu?“

Ak teda patríš ku Kristovým údom, nech si ktokoľvek, človeče, čo toto počúvaš, aj ty, čo to teraz nepočúvaš (a predsa počúvaš, ak patríš ku Kristovým údom), všetko, čo trpíš od tých, ktorí nepatria ku Kristovým údom, to chýbalo Kristovmu utrpeniu. Pridáva sa preto, že chýbalo. Dopĺňaš mieru, neprelievaš. Trpíš toľko, koľko bolo treba dodať z tvojich utrpení k celému Kristovmu utrpeniu, lebo on trpel ako naša Hlava a trpí vo svojich údoch, totiž v nás samých. Do tohto nášho, v istom zmysle spoločného majetku splácame každý podľa svojej miery to, čo sme povinní, a podľa svojich síl prinášame doň akoby daň svojich utrpení. Celá úhrada všetkých utrpení sa nenaplní, kým sa neskončí svet.

Preto si, bratia, nemyslite, že ku Kristovým údom nepatrili všetci spravodliví, ktorých nespravodlivo trápili, alebo že by tí, čo prišli pred Pánovým príchodom zvestovať Pánov príchod, nepatrili ku Kristovým údom. Nie je možné, aby nepatril ku Kristovým údom ten, kto patrí do Obce, ktorej kráľom je Kristus. Teda celá táto Obec hovorí, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša. A potom od krvi Jána Krstiteľa cez krv apoštolov, cez krv mučeníkov, cez krv veriacich v Krista je to jedna Obec, čo hovorí.

(Sv. Augustín, Ps 61, 4: CCL 39, 773 – 775)

***

„Prečo odmietame počúvať z úst Hlavy hlas Tela (pozn.: Kol 1, 18)? Keď trpel pre Cirkev, bola to Cirkev, čo trpela v Ňom. Takisto keď Cirkev trpela pre Neho, bol to On, čo trpel s Cirkvou. Ako sme počuli hlas Cirkvi, ktorá trpela v Kristovi: »Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?« (pozn.: Mt 27, 46), tak sme počuli aj hlas Krista, ktorý trpel v Cirkvi: »Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?« (pozn.: Sk 9, 4).“

(Sv. Augustín, List 140, 18)

***

Ustavične sa radujte v Pánovi

Apoštol nám prikazuje, aby sme sa radovali, ale v Pánovi, nie vo svete. Veď Písmo hovorí: „Kto chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha.“ Lebo ako človek nemôže slúžiť dvom pánom, tak sa nik nemôže radovať aj vo svete, aj v Pánovi.

Preto nech víťazí radosť v Pánovi, kým sa neskončí radosť vo svete. Nech stále rastie radosť v Pánovi a radosť vo svete nech sa stále zmenšuje, až kým sa neskončí. Tým sa nechce povedať, že by sme sa nemali radovať, kým sme tu, na tomto svete, ale aby sme sa už teraz na tomto svete radovali v Pánovi.

No niekto povie: Som vo svete. A teda keď sa radujem, radujem sa tam, kde som. Nuž ako? Si teda vo svete, a v Pánovi nie si? Počuj, čo ten istý Apoštol hovorí v Skutkoch apoštolov Aténčanom o Bohu, našom Pánovi a Stvoriteľovi: „V Ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ Veď kde nie je Ten, ktorý je všade? A neupozornil aj nás na to? „Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení.“

Je veľkým tajomstvom, že vystúpil ponad všetky nebesia a blízky je tým, čo žijú na zemi. Kto je to Ten vzdialený a pritom blízky, ak nie Ten, ktorý sa nám z milosrdenstva stal blízkym?! Lebo celé ľudské pokolenie je oným človekom, ktorého zbojníci nechali polomŕtveho ležať na ceste, kňaz i levita ho ľahostajne obišli a okoloidúci Samaritán pristúpil k nemu, aby sa oň postaral a pomohol mu. Hoci teda Nesmrteľný a Spravodlivý bol ďaleko od nás smrteľníkov a hriešnikov, zostúpil k nám, aby sa nám, On vzdialený, stal blízkym.

Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov.“ Veď sme synovia. Ako to dokážeme? Zomrel za nás Jediný, aby nezostal sám. Nechcel byť sám Ten, ktorý sám zomrel. Jediný Boží Syn urobil totiž mnohých Božími synmi. Svojou krvou si kúpil bratov, zavrhnutý ich odporúčal, predaný vykúpil, zneuctený povýšil, zabitý oživil.

Preto, bratia, „radujte sa v Pánovi“, nie vo svete. To znamená: Radujte sa v pravde, nie v neprávosti, radujte sa v nádeji na večnosť, nie v kvete márnosti. Tak sa radujte. A kdekoľvek a akokoľvek dlho tu budete: „Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení.“

(Sv. Augustín, Sermo 171, 1 – 3. 5: PL 38, 933 – 935)

***

Aj my sa máme chváliť Pánovým krížom

Umučenie nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista zaisťuje slávu a učí trpezlivosti

Preto, bratia, vyznávajme bez strachu alebo aj ohlasujme, že Kristus bol za nás ukrižovaný. Ohlasujme Ho, nie bojazlivo, ale s radosťou, nie hanblivo, ale chváliac sa Ním.

Práve tento dôvod chvály videl sv. Apoštol Pavol a všetkým ho odporúčal. Hoci poznal veľa božských a úžasných skutočností, ktoré ohlasoval o Kristovi, nepovedal, že sa chváli tými obdivuhodnými zázrakmi, aké v Ňom vidí, že On, ktorý je Boh, rovný Otcovi, stvoril svet a ako človek, taký ako my, rozkazoval tomuto svetu. Naopak vyhlásil:

»Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista«.“

(Sv. Augustín, Sermo Guelferbytanus 3: PLS 2, 545 – 546)

***

Vchod je otvorený: Kristus je brána. Aj pre teba sa otvoril, keď jeho bok otvorila kopija. Pamätaj, čo z neho vyšlo; potom uváž, kade môžeš vojsť. Z boku Pána, ktorý visel a zomrel na kríži, vyšla krv a voda, keď ho otvorila kopija. Vo vode je tvoje očistenie, v krvi tvoje vykúpenie.“

(Sv. Augustín, Sermo 311, 3: PL 38, 1415)

***

Stvorenie ženy z mužovho boku prorocky naznačuje Krista a Cirkev. Mužov spánok zobrazoval Kristovu smrť na kríži, z ktorého otvoreného boku vyšla krv a voda (pozn.: Gn 2, 21 – 22; Jn 19, 34). To sme poznali ako tajomstvo, na ktorom sa buduje Cirkev. Tie slová používa aj Písmo, keď hovorí o žene, že ju Boh nie stvárnil (formavit), nie stmelil (finxit), ale vybudoval (aedificavit), preto aj apoštol hovoril o budovaní Kristovho tela, označujúc tým Cirkev (porov. Ef 4, 12).“

(Sv. Augustín, Boží štát, 22, 17)

***

„Evanjelista použil slová uvážlivo, pretože nepovedal: prebodol Mu (pozn.: ukrižovanému Bohočlovekovi Ježišovi Kristovi) bok alebo zranil alebo niečo iné, no on povedal: »otvoril« (pozn.: v Jn 19, 34); aby sa tam istým spôsobom otvárala brána života, odkiaľ vyprúdili sviatosti Cirkvi, bez ktorých sa nepríde k životu, ktorý je ozajstným životom. Tá krv je vyliata na odpustenie hriechov. Tá voda sa primiešava do spásonosného kalicha: ona dáva i umytie, i nápoj.

To predznačovalo, čo bolo prikázané Noemovi, aby urobil otvor do boku archy (pozn.: porovn. Gn 6, 16), kadiaľ vošli zvieratá, ktoré nemali zahynúť v potope, ktorými sa predobrazovala Cirkev.

Pre toto prvá žena bola utvorená z boku spiaceho muža (pozn.: porovn. Gn 2, 21 – 22) a bola nazvaná životom a matkou žijúcich (pozn.: porovn. Gn 3, 20). Označovala totiž veľké dobro pred veľkým zlom hriechu. Tento druhý Adam, skloniac hlavu na kríži, aby sa Mu odtiaľ utvorila manželka tak, že vyprúdila z boku usnutého.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 120, 2)

***

Noemov koráb predobrazuje Krista a Cirkev

Tým, že Boh rozkázal Noemovi, človekovi spravodlivému, a ako o ňom hovorí Písmo, vo svojom pokolení dokonalému (pravda, nie tak dokonalému, ako budú dokonalí občania Božieho štátu v budúcej nesmrteľnosti, kde sa vyrovnajú Božím anjelom ‒ podľa možnej dokonalosti na tejto pozemskej púti), zhotoviť koráb, aby sa zachránil so svojimi blízkymi, čiže s manželkou, synmi, nevestami a so zvieratami, čo vošli s ním na Boží príkaz do korábu pred potopou, nepochybne sa predstavuje na tomto svete putujúci Boží štát, totiž Cirkev vykúpená na dreve kríža, na ktorom visel sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus. Aj rozmery ‒ dĺžka, výška a šírka korábu ‒ predstavujú ľudské telo, o ktorom bolo predpovedané, že v ňom príde sprostredkovateľ, a aj skutočne prišiel. Dĺžka ľudského tela od temena až po päty sa rovná šesťnásobku šírky, merajúc od jedného boku k druhému, a desaťnásobku šírky, ktorá sa meria od chrbta po brucho, človek je teda šesťkrát dlhší než široký od pravého boku k ľavému a desaťkrát dlhší, ako je široký od chrbta k bruchu. Preto zhotovil koráb tristo lakťov dlhý, päťdesiat lakťov široký a tridsať vysoký. Vráta korábu znamenajú akoby ranu v ľudskom boku. Môže nám pripomínať ranu na tele Ukrižovaného, keď Ho prebodli kopijoutadiaľ vstupujú všetci tí, ktorí prichádzajú k Nemu, odtiaľ pramenia sviatosti, ktorými sa posväcujú veriaci. Skutočnosť, že Noe dostal príkaz stavať zo štvorhranného dreva, znamená, že v živote svätých sa opiera o stálosť na všetkých stranách, lebo i keď sa na hociktorú stranu obráti, vždy má pevnú polohu. Rovnako aj ostatné veci spomínané pri stavbe korábu sú predobrazmi vecí, týkajúcich sa Cirkvi.

(Sv. Augustín, Boží štát, 15, 26)

***

Noemovi synovia ako prorocké predobrazy

Teraz, keď sa tie veci v neskorších časoch splnili, je jasné, čo prv bolo zastreté. Kto dôkladne a rozumne uvažuje o týchto proroctvách, nemôže nepoznať ich splnenie v Kristovi. Meno Sem, z ktorého sa podľa tela narodil Kristus, znamená „menom vyznačený“. A kto je viac vyznačený ako Kristus, ktorého samo meno všade vydáva vôňu, ako o ňom v prorockom nadšení spieva Pieseň piesní, keď ho prirovnáva k rozliatemu voňavému oleju (porov. Pies 1, 3). V Jeho domoch, to jest kostoloch, prebýva šírava národov, a to je vlastne význam slova Jafet, ktoré sa vysvetľuje ako širokosť, šírosť, šírava. Cham, ktorého meno znamená „horúci“, prostredný syn Noemov, je odlišný od oboch, stojí akoby uprostred nich a nepatrí ani k izraelským prvotinám, ani k pohanskej hojnosti. Čo iné znamená jeho meno, ako horúce plemä kacírov ‒ horúce nie duchom múdrosti, ale duchom vzdoru, akým obyčajne prekypujú srdcia kacírov a ktorý ruší pokoj svätých. Ale aj to sa obracia na úžitok v ľuďoch zdokonaľujúcich sa v dobrom, podľa apoštolových slov: „Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí“ (1 Kor 11, 19). Preto čítame: „Syn dobre vyučený bude múdry a používa nemúdreho služobníka“ (Prísl 10, 4 ‒ podľa Septuaginty). Mnoho vecí patriacich do katolíckej viery, keď ich napáda ohnivá nespokojnosť kacírov, treba brániť čo najstarostlivejšími úvahami, čo najjasnejším výkladom a čo najhorlivejším hlásaním. A tak z otázky vyvolanej odporom, naskytá sa príležitosť na prehĺbenie učenia. Nielen tí, ktorí sa zjavne odtrhli, ale aj všetci, ktorí sa chvália kresťanským menom a pritom vedú spustnutý život, zdajú sa byť obrazom prostredného Noemovho syna, lebo takí ľudia síce vyznávajú ústami Kristovo utrpenie, ktoré predobrazovala Noemova nahota, ale zlými skutkami ho sami zneuctievajú. O takých ľuďoch bolo povedané: „Po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7, 20). Preto aj Cham bol prekliaty vo svojom synovi ako v ovocí, to jest vo svojom diele. Meno jeho syna Kanaán sa dá priliehavo vyložiť slovami „ich pohyb“, a čo iného to znamená, ak nie ich skutky? Sem a Jafet znamenajú obriezku a neobriezku, alebo ako sa vyjadruje apoštol, Židov a Grékov, povolaných a ospravodlivených, ktorí sa dajako dozvedeli o otcovom obnažení, (zobrazujúcom Spasiteľovo utrpenie) a ktorí vzali plášť, dali si ho na ramená a odvrátení pristúpili, aby zakryli nahotu svojho otca, pričom nevideli, čo hanblivo prikryli. Aj my pri Kristovom utrpení vlastne oslavujeme a uctievame, čo bolo vykonané pre nás, a oškliví sa nám židovská nešľachetnosť. Plášť znamená sviatosť, ramená pamiatku predošlých vecí, lebo za našich čias, keď už Jafet prebýva v Semových domoch a zlý Cham medzi nimi, Cirkev oslavuje utrpenie Kristovo ako minulé, neočakávajúc už jeho splnenie v budúcnosti.

Zlý brat sa volá vo svojom synovi, to jest vo svojom diele chlapcom, čiže služobníkom svojich bratov, lebo zlých dobrí rozumne používajú buď na cvičenie sa v trpezlivosti, buď na to, aby sa aj zlí vzmáhali v múdrosti. Podľa apoštola niektorí ľudia nezvestujú Krista s čistým úmyslom: „Čo na tom?! Len nech sa akýmkoľvek spôsobom, či už pod dajakou zámienkou, alebo úprimne zvestuje Kristus. A ja sa tomu teším a budem sa tešiť“ (Flp 1, 18). On sadil vinicu, o ktorej hovorí prorok: Vinicou Pána zástupov je dom Izraela“ (Iz 5, 7). On aj pil z jej vína. Tým treba rozumieť kalich, o ktorom hovorí: „Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ (Mt 20, 22), a inde: Otče môj, ak je možné, nech sa minie tento kalich“ (Mt 26, 39), čím nepochybne naznačuje svoje utrpenie. Keďže víno je plodom vinice, možno to vysvetľovať aj tak, že z tej istej vinice, to jest z izraelského rodu prijal za nás na seba telo a krv, aby mohol trpieť, a obrazneopil sa“, to jest trpel, aobnažený bol“, aby sa obnažila, čiže ukázala Jeho slabosť, o ktorej hovorí apoštol: „Lebo aj keď bol ukrižovaný v slabosti, z moci Božej žije“ (2 Kor 13, 4). A na inom mieste hovorí: „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (1 Kor 1, 25). Tým, že Písmo k výroku „a obnažený ležal“ dodáva „vo svojom stane“ (Gn 9, 21), jemne naznačuje, že od národa svojho tela a od čeľade svojej krvi, čiže od Židov mal prijať kríž a podstúpiť smrť. Toto Kristovo utrpenie bezbožníci ohlasujú len navonok, hlasom úst. Nábožní ľudia však zachovávajú vo svojom vnútri veľké tajomstvo, vo svojom srdci vedia uctievať slabosť a „Božie bláznovstvo“, ktoré veľmi prevyšujú všetku silu a ľudskú múdrosť. Predobrazom toho je, že Cham vyšiel von zo stanu a tam zvestoval otcovo obnaženie, zatiaľ čo Sem aj Jafet vošli dnu, aby ho zakryli, čiže uctili.

Tajomstvo Svätého písma skúmame tak, ako kto vieme ‒ jeden vhodnejšie, iný menej vhodne. Veríme však a sme presvedčení, že udalosti zaznamenané v knihách sa nediali bez predobrazu budúcnosti, ani že sa nevzťahujú na nikoho iného, len na Krista a na Cirkev, ktorá je Božím štátom. O Ňom už od začiatku ľudského pokolenia bolo predpovedané všetko to, čo teraz vidíme a čo sa plní.

(Sv. Augustín, Boží štát, 16, 2)

***

Predobrazy záchrany

Potopa a Noemova archa

(XIX,) 32. …V potope z ktorej boli spravodliví zachránení vďaka drevu – bola ako tajomným predobrazom dopredu ohlásená budúca Cirkev, ktorú jej kráľ a Boh Kristus tajomstvom svojho kríža vyzdvihol, aby sa neutopila v záplave tohoto sveta. Boh vedel, že aj z tých, ktorí sa v arche zachránili, sa v budúcnosti narodia zlí ľudia a znova naplnia tvár zeme neprávosťami, dal však tento príklad budúceho súdu a dopredu oznámil vyslobodenie svätých skrze tajomstvo dreva

XXVII, 53. …Kedysi nastala potopa na celej zemi, aby boli zahubení hriešnici, tí však, ktorí vošli do archy, naznačovali tajomstvo budúcej Cirkvi, ktorá teraz pláva na vlnách sveta a skrze drevo Kristovho kríža zachraňuje pred utopením

Vyvedenie vyvoleného národa z otroctva

XX, 34. Tento národ, presídlený do Egypta, otročil ukrutnému vládcovi, a keď prešiel školou veľmi ťažkých útrap, hľadal Boha, osloboditeľa. Bol mu poslaný jeden človek z toho istého národa, svätý Boží služobník Mojžiš, ktorý vtedy v Božej sile desil veľkými zázrakmi bezbožný egyptský ľud a vyviedol odtiaľ Boží ľud cez Červené more, kde im voda, ktorá sa rozostúpila, vytvorila cestu. Egypťania však, keď ich prenasledovali, boli zatopení vracajúcimi sa vlnami a zahynuli. A tak ako bola zem potopou očistená od neprávostí hriešnikov – tí vtedy zahynuli vo vodách, ale spravodliví vyviazli vďaka drevenému korábu –, tak ľud vychádzajúci z Egypta našiel cestu vo vodách, ktoré ich nepriateľov pohltili. A ani vtedy nechýbal tajomný predobraz dreva, pretože palicou udrel Mojžiš, aby sa stal zázrak. Oboje je znamením svätého krstu, ktorým veriaci prechádzajú do nového života, zatiaľ čo ich hriechy rovnako ako nepriatelia hynú a umierajú.


Pascha

Kristovo umučenie bolo v tomto národe zobrazené ešte jasnejším znamením, a to keď im bolo prikázané zabiť a jesť baránka, jeho krvou označiť veraje svojich dverí a každoročne sláviť túto udalosť a nazvať ju paschou (prechodom) Pána. Potom najvýraznejšie hovorí proroctvo o Pánovi Ježišovi, keď vraví, že bol ako baránok vedený na zabitie“ (pozn. Iz 53, 7). A znamením Jeho utrpenia a kríža máš byť (pozn. katechumen – kandidát na krst) dnes označený na čeleako na verajach dverí – aj ty, a značia sa ním všetci kresťania.

(Sv. Augustín, De katechizandis rudibus (O náboženskom vyučovaní katechumenov), XIX, 32.; XXVII, 53.; XX, 34.)

***

Abrahámova ochota obetovať syna

Apoštol v Liste Hebrejom…(píše): S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: »Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo«. Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť.“ Potom dodáva: „Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz“ (Hebr 11, 17 – 19).

Za čí predobraz, ak nie za predobraz Toho, o ktorom hovorí apoštol: Keď On ani vlastného Syna neušetril, ale vydal Ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32). Podobne ako Pán niesol svoj kríž, aj Izák sám niesol drevo na obetné miesto, na ktoré mal byť položený. Napokon, keďže Izák nemal byť zabitý, lebo otcovi bolo zabránené syna zabiť, obetu symbolizoval baran, ktorého obetovaním bola (zástupne) krvou splnená obeta. Keď ho Abrahám zbadal, bol rohami zamotaný v tŕní. Koho zobrazoval, ak nie Ježiša, židmi tŕním korunovaného skôr, ako sa obetoval?

(Sv. Augustín, Boží štát, 16, 32)

Prečo sa Jakub menuje aj Izraelom?

Jakuba volali, ako som vyššie spomenul, aj Izraelom a toto meno dostal neskôr celý národ, pochádzajúci od neho. Toto meno mu dal anjel, s ktorým zápasil na spiatočnej ceste z Mezopotámie, čo slúžilo takto zjavne za predobraz Krista. Keď Jakub premohol anjela, stalo sa z anjelovej vôle, aby sa predobrazilo Kristovo utrpenieakoby aj nad ním boli zvíťazili Židia zo svojej moci. A predsa si od toho anjela, ktorého premohol, vyžiadal požehnanie a ten ho požehnal tým, že mu udelil meno Izrael. Toto meno sa vykladá ako „vidiaci Boha“ a na konci sveta bude všetkým svätým odmenou. Potom sa anjel, ktorého premohol, dotkol jeho bedrového kĺbu a Jakub začal krívať (porov. Gn 32, 26). Ten istý Jakub bol aj požehnaným aj krívajúcim ‒ požehnaným bol totiž v tých potomkoch zo svojho národa, ktorí uverili v Krista, krívajúcim však ostal v ľuďoch neveriacich. Bedrový kĺb* značí hojné pokolenie. A je mnoho ľudí z toho kmeňa, o ktorom bolo prorockým duchom predpovedané: „A kuľhali zo svojich ciest“ (Ž 17, 46**).

(Pozn.: * pozri: Sv. Augustín, Boží štát, 16, 33; Gn 35, 11; 46, 26; ** pozri: v LXX.

Sv. Augustín, Boží štát, 16, 39)

***

Priprav sa na skúšku

Už ste počuli, čo majú radi zlí pastieri. Pozrite sa, čo zanedbávajú. »Slabé ste neposilňovali, choré neliečili, zranené« čiže zlomené „neobviazali, blúdiace ste nevolali, stratené nehľadali a silné ste umorili,“ zabili, zavraždili (pozn. pozri Ez 34, 4). Ovca je slabá, čiže má slabé srdce, takže môže ono podľahnúť pokušeniam, ak ju prekvapia nečakane a nepripravenú.

Keď taká ovca uverí, nedbalý pastier jej nepovie: »Syn môj, keď sa chystáš slúžiť Bohu, upevni sa v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku.« (pozn.: Sir 2, 1) Lebo kto takto hovorí, posilňuje slabého a zo slabého robí silného, aby veriaci nevkladal svoju nádej do blaha tohto sveta. A ak bol poučený, aby vkladal nádej do svetského blaha, samo blaho ho zničí. Ak potom prídu protivenstvá, zlomí sa, alebo azda aj zahynie.

Kto teda takto stavia, ten ho nestavia na skalu, ale stavia ho na piesok. »Tou skalou bol Kristus.« (pozn.: pozri 1 Kor 10, 4) Kresťania majú nasledovať Krista v utrpení, a nie zháňať sa za rozkošami. Slabého posilní, keď mu povedia: »Čakaj, že prídu pokušenia tohto sveta, ale Pán ťa vytrhne zo všetkých, ak sa tvoje srdce neodvráti od Neho. Lebo On prišiel trpieť, On prišiel zomrieť, prišiel sa dať opľuť, prišiel sa dať tŕním korunovať, prišiel si vypočuť urážky a nakoniec prišiel sa dať pribiť na drevo, aby posilnil tvoje srdce. To všetko On pre teba, ty nič. Nie pre seba, ale pre teba.«

Ale akí sú to pastieri, keď sa boja, že urazia tých, ktorým hovoria; a nielenže ich nepripravia na hroziace pokušenia, ale sľubujú im šťastie tohto sveta, hoci Boh ho tomuto svetu nesľúbil?! On predpovedá, že na tento svet budú až do konca prichádzať trápenia na trápeniaa ty chceš, aby bol kresťan z týchto útrap vyňatý? Práve preto, že je kresťanom, má o niečo viac trpieť na tomto svete.

Veď Apoštol hovorí: »Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní.« (pozn.: pozri 2 Tim 3, 12) Či sa ti to páči alebo nie, pastier, ktorý hľadáš vlastné záujmy, a nie záujmy Ježiša Krista, On hovorí (pozn.: pozri 2 Kor 13, 3): »Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní Ale ty povedz: »Ak budeš žiť nábožne v Kristovi, budeš oplývať všetkými dobrami. A ak aj nemáš deti, narodia sa ti a vychováš všetky a nik ti nezomrieTakto staviaš? Pozri sa, čo robíš, kde staviaš! Na piesku je ten, koho staviaš. Príde dážď, privalia sa vody, strhne sa víchrica, oboria sa na ten dom a dom sa zrúti; zostane z neho veľké rumovisko (pozn.: pozri Mt 7, 27).

Vezmi ho z piesku, postav ho na skalu: nech stojí na Kristovi, koho chceš mať kresťanom. Nech hľadí na Kristove utrpenia, ktoré si nezaslúžil, nech hľadí na Toho, ktorý je bez najmenšieho hriechu a musí vrátiť, čo neulúpil; nech si všimne, čo mu hovorí Písmo: »Šľahá každého, koho prijíma za syna.« (pozn.: Hebr 12, 6) A nech sa pripraví na šľahy, alebo nech sa neusiluje, aby ho prijal.

(Z reči sv. biskupa Augustína O pastieroch, Sermo 46, 10 – 11: CCL 41, 536 – 538)

***

Poskytni obväz útechy

Písmo hovorí: »Šľahá každého, koho prijíma za syna.« (pozn.: Hebr 12, 6) A ty hovoríš: »Možno budem výnimkou«? Ak budeš vyňatý spod rán biča, budeš vyňatý aj z počtu synov. Povieš: »A prečo šľahá každého syna?« Šľahá bez výnimky každého syna, aj svojho jediného. Toho jediného, narodeného z Otcovej podstaty, rovného Otcovi »v božskej prirodzenosti«, Slovo, skrze ktoré bolo všetko stvorené, nebolo kadiaľ šľahnúť. Preto sa odel telom, aby nebol bez šľahania. A Ten, ktorý šľahá jediného bez hriechu, vynechá adoptovaného, ktorý zhrešil? Apoštol hovorí, že my sme povolaní za adoptovaných. Dostali sme adoptívne synovstvo, aby sme boli spoludedičmi jediného a boli aj Jeho dedičstvom: »Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy.« Svojím utrpením nám dal príklad.

Ale aby slabý nepodľahol v budúcich pokušeniach, nesmie sa dať oklamať falošnou nádejou ani zlomiť strachom. Povedz mu: »Priprav sa na skúšku.« (pozn.: Sir 2, 1) A možno začína klesať, chvieť sa, odmieta ísť ďalej. Máš iné: »Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily.« (pozn.: 1 Kor 10, 13) Toto sľubovať a predpovedať budúce utrpenia znamená posilňovať slabého (pozn.: pozri Ez 34, 4). Keď tomu, kto sa veľmi bojí a je tým ochromený, sľúbiš Božie milosrdenstvo, nie že nebude skúšok, ale že Boh nedovolí skúšať nad sily, obväzuješ zlomené (pozn.: pozri Ez 34, 4).

Lebo jedni, keď počujú o budúcich súženiach, ešte väčšmi sa ozbroja a túžia po nich ako po svojom nápoji. A liek veriacich považujú pre seba za slabý, ale hľadajú aj slávu mučeníkov. Iní zasa, keď počujú o budúcich skúškach, ktoré nevyhnutne prídua vlastne je potrebné, aby prišli na kresťana, a nezakúsi ich nik, iba ten, kto chce byť pravým kresťanom – , ak im už hrozia, lámu sa a kolíšu.

Poskytni obväz útechy, obviaž, čo je zlomené. Povedz: Neboj sa! Ten, v ktorého si uveril, neopúšťa v skúškach. Boh je verný. On ťa nedovolí skúšať nad tvoje sily (pozn.: pozri 1 Kor 10, 13). A to nepočuješ odo mňa, ale hovorí to Apoštol, ktorý hovorí aj toto: »Žiadate dôkaz, že vo mne hovorí Kristus?« (pozn.: 2 Kor 13, 3) Keď teda toto počuješ, počuješ to od samého Krista, počuješ to aj od toho Pastiera, ktorý pasie Izrael. Veď to sa Jemu hovorí: »Slzami nás budeš napájať s mierou.« Lebo čo hovorí Apoštol: »Nedovolí vás skúšať nad vaše sily,« to hovorí aj Prorok: »S mierou.« Len ty neopusť Toho, ktorý karhá aj povzbudzuje, odstrašuje aj teší, zraňuje aj lieči.

(Z reči sv. biskupa Augustína O pastieroch, Sermo 46, 11 – 12: CCL 41, 538 – 539)

***

Sv. Ján Damascénsky

(ok. 675 – ok. 749; učiteľ Cirkvi):

Kríž vo svetle viery

Hoci všetky Kristove diela boli veľké, božské a hodné údivu na úrovni Jeho zázrakov, jednak nad všetkými sa týči Jeho nádherný Kríž. Lebo len Kríž nášho Pána Ježiša Krista, a nič iné, zvíťazil nad smrťou, sňal hriech praotca, premohol peklo, daroval nám zmŕtvychvstanie, udelil silu povznesenia sa nad dočasnosť a nad samú smrť, pripravil návrat k dávnemu šťastiu, otvoril brány raja, umiestnil našu prirodzenosť po Božej pravici, učinil nás Jeho deťmi a dedičmi (Rim 8, 16 n. a Gal 4, 7). Veď predsa toto všetko sa dokonalo vďaka Krížu.

Apoštol hovorí: Ktokoľvek z nás bol v Kristovi pokrstený, v Jeho smrti bol pokrstený (porov. Rim 6, 3). Lebo všetci, ktorí ste boli v Kristovi pokrstení, v Krista ste sa obliekli (Gal 3, 27). Ale Kristus je Božia moc a Božia múdrosť (porov. 1 Kor 1, 24). Hľa, akým spôsobom Kristova smrť a Jeho kríž nás obliekli v zosobnenú Božiu Múdrosť a Moc. Božou Mocou je tiež samotný Kríž, v tomto význame, že skrze neho sa nám zjavila moc Boha, ktorý smrťou zvíťazil, alebo v onom význame: štyri ramená kríža, spájajúce sa a zjednocujúce sa v jeho strede, znázorňujú Božiu Moc, ktorá spája spolu výšku a hĺbku, dĺžku a šírku (Ef 3, 18), čiže celé viditeľné a neviditeľné stvorenie.

Kríž nám bol daný ako znak na čele, podobne ako Izraelu bolo dané obrezanie, keďže znakom kríža sa odlišujeme a rozoznávame medzi neveriacimi ako veriaci. On je pre nás štítom, zbraňou a zástavou v boji so satanom. On je tou pečaťou, ktorá zapríčiňuje, že nás míňa (anjel) ničiteľ spomínaný v Písme (Ex 12, 23, Hebr 11, 28). On je povstaním pre tých, ktorí upadli, mocou tých, ktorí stoja, podporou slabých, pastierskou palicou pre strážených na pastvisku (Ž 2, 9 podľa Septuaginty), vedúcou dlaňou pre obrátených, dokonalosťou pre postupujúcich v dobrom, spásou tela a duše, obranou pred každým zlom, zárukou každého dobra, sňatím hriechu, ratolesťou, z ktorej vykvitá zmŕtvychvstanie, drevom večného života.

Zasluhuje si teda každú česť toto drahocenné a skutočne hodné úcty drevo Kríža, keď na ňom Kristus samého seba obetoval za nás a keď ho posvätil dotknutím sa svojím najsvätejším telom a krvou. Podobne (by sme mali uctievať) klince, kopiju, šaty a sväté miesta, kde prebýval: jasle, jaskyňu (Betlehemskú), spasiteľnú Golgotu, životodarný Hrob, pravzor chrámov Sijon a iné. Praotec Boží, Dávid, hovorí takto: Vstúpme do Jeho príbytkov, pokloňme sa miestu, kde stáli Jeho nohy (Ž 131, 7). Ďalšie slová tohto Žalmu dokazujú, že mal na mysli Kríž. Vstaň, Pane, k svojmu odpočinku (Ž 131, 8 podľa Septuaginty). Lebo po kríži prišlo zmŕtvychvstanie. Ak sú pre nás vzácne dom, pohovka, odev osôb, ktoré milujeme, o koľko vzácnejšie by malo byť to všetko, čo patrilo nášmu Pánovi a Spasiteľovi a pričinilo sa o našu spásu.

S úctou tiež obklopujeme každý obraz drahocenného a životodárneho Kríža, hoci by bol zhotovený z akéhokoľvek materiálu. Lebo neuctievame samotný materiál (Bože chráň!), ale ten znak symbolizujúci nám Krista. Predsa On sám oznámil svojim učeníkom: A vtedy sa ukáže na nebi znak Syna človeka (Mt 24, 30), čiže znak kríža. Preto aj anjel zmŕtvychvstania povedal ženám: Hľadáte Ježiša Nazaretského, ukrižovaného (Mk 16, 6). A Apoštol hovorí: A my hlásame Krista ukrižovaného (1 Kor 1, 23). Lebo Kristov a Ježišov bolo mnoho, ale len jeden (bol) Ukrižovaný (1 Kor 2, 2). A nepovedal: prebodnutého kopijou, ale ukrižovaného. Teda nepochybne našu úctu si zasluhuje samotný znak Krista. Lebo kdekoľvek bude Jeho znak, tam je aj On sám. Ale materiálu, z ktorého bol zhotovený kríž – hoci by to bolo zlato alebo drahé kamene – nevzdávame kult, ak by už náhodou prestali vytvárať podobu kríža. Teda náš kult k všetkému, čo má spojitosť s Bohom, je toho druhu, že samotná úcta sa vzťahuje na Neho.

Prototypom drahocenného Kríža bol strom života, ktorý Boh zasadil v raji (Gn 2, 9). Lebo ako skrze drevo prišla smrť, tak sa aj patrilo, aby skrze drevo (Kríža) bol darovaný život a vzkriesenie. I Jakub poukázal na Kríž, keď vzdal česť vrcholu Jozefovej berly (Gn 47, 31 podľa Sepuaginty; Hebr 11, 21); predstavoval znak Kríža, keď s prekríženými rukami požehnával jeho synov (Gn 48, 14). Znázornením Kríža bola tiež Mojžišova palica, ktorou v tvare kríža udrel na more, aby zachránil Izraelitov a potopil faraóna (Ex 14, 16 n.); neskôr Mojžišove ruky rozprestreté v tvare kríža, ktoré porazili Amalekitov (Ex 17, 11 n.); drevo, ktorým bola premenená horká voda na sladkú (Ex 15, 25), palica, ktorá rozštiepila skalu, aby z nej vytryskol prúd vody (Ex 17, 6) a (rozkvitnutá) palica, ktorá potvrdila Áronovu kňazskú dôstojnosť (Nm 17, 8 n.) a tiež drevo, na ktorom ako zabitý visel had na znak triumfu, ktoré zachraňovalo od smrti tých, ktorí s vierou pozerali na neživého nepriateľa (Nm 21, 9). Tak bol Kristus pribitý klincami na drevo v tele hriechu (Rim 8, 3), ktoré hriech nepoznalo (2 Kor 5, 21). A ten veľký Mojžiš volal: Uzriete váš život visiaci na dreve pred vašimi očami (Dt 28, 66). A Izaiáš (hovorí): Celý deň som vystieral svoje ruky k neveriacemu a zlorečiacemu ľudu (Iz 65, 2). Kiežby sme skrze česť Kríža dosiahli hlbší kontakt s Ukrižovaným Kristom. Amen.

(Sv. Ján Damascénsky, Výklad ortodoxnej viery, 4, 11, Kríž vo svetle viery)

***

Sv. Gregor Naziánsky

(330 – 390; učiteľ Cirkvi):

„Usilujme sa byť ako Kristus, lebo aj Kristus sa stal podobný nám: staňme sa skrze Neho bohmi, ako sa On skrze nás stal človekom. Vzal na seba najväčšie zlo, aby nám daroval najväčšie dobro.“

(Sv. Gregor Naziánsky, Oratio 1, 5: SC 247, 78)

***

Sv. Gregor z Nyssy

(ok. 335 – po roku Pána 394):

Z knihy

ŽIVOT MOJŽIŠA alebo O ceste k dokonalosti

Symbol hada

31. Pokiaľ ide o premenu palice na hada, nech sa tí, čo milujú Krista, neznepokojujú, že jeho mystérium chceme prirovnať k zvieraťu, ktoré sa na to vôbec nehodí. Veď samotná Pravda – podľa záznamu Evanjelia – neodmieta tento obraz, pretože hovorí:

Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka.“ (Porov. Jn 3, 14.)

32. Význam je jasný. Ak Písmo nazýva otca hriechu hadom a ak všetko, čo sa rodí z hada, je iste had, z toho vyplýva, že hriech má rovnaké meno ako ten, ktorý ho splodil. A slovo apoštola naozaj dosvedčuje, že Pán sa pre nás stal hriechom (porov. 2 Kor 5, 21), keď si obliekol našu hriešnu prirodzenosť.

33. Je to logické. Tento symbol sa teda môže použiť na Pána. Ak je totiž had hriechom a Pán sa stal hriechom, všetkým je zrejmé, čo z toho prirodzene vyplýva: že Ten, ktorý sa stal hriechom, sa stal hadom, lebo ten nepredstavuje nič iné ako práve hriech. Pán sa pre nás stal hadom, aby tak pohltil a zničil egyptských hadov, ktorých vytvorili čarodejníci (porov. Ex 7, 8 – 12).

34. Potom sa znova premenil na palicu, ktorá hriešnikov privádza k zdravému rozumu a pomáha tým, ktorí vystupujú po strmej a namáhavej ceste cnosti, lebo sa v dobrej nádeji môžu opierať o palicu viery. Viera je totiž základom toho, v čo dúfame (porov. Hebr 11, 1).

Roztiahnuté rukykoniec pliagy

78. Čo sa stalo, keď Mojžiš roztiahol svoje ruky nad Egypťanmi? Žaby zmizli. Tento úkaz môžeme pozorovať aj v súčasnosti u tých, ktorí prijali roztiahnutie rúk Zákonodarcu. (Iste chápeš, čo chce povedať tento obraz: totiž že pod zákonodarcom treba rozumieť pravého Zákonodarcu a pod roztiahnutím rúk Jeho ruky, ktoré roztiahol na kríži.) Tí teda, aj keď ešte pred nedávnom žili s takýmito nečistými a živočíšnymi myšlienkami, ak uprú svoj zrak na Toho, ktorý nad nami roztiahol svoje ruky, sa zbavia ich škodlivej prítomnostivášeň je usmrtená a začína zapáchať (porov. Ex 8, 9 – 10).

79. Naozaj, pre tých, ktorí sa zbavili takejto choroby a v duši ktorých bol usmrtený tento zákerný nepokoj, sa spomienka na to, ako žili v minulosti, stáva nepríjemnou a začína zapáchať, lebo ich napĺňa znechutením a hanbou. Tak hovorí aj apoštol, keď oslovuje tých, ktorí sa odvrátili od zla a nasledujú cnosť: „Aký úžitok ste vtedy mali z toho, za čo sa teraz hanbíte?“ (Porov. Rim 6, 21.)

Trpká voda v Máre

131. Po prechode cez more nasledovala trojdňová cesta (porov. Ex 15, 22). Počas nej táborili (pozn. Izraeliti) na istom mieste, kde sa nedalo napiť, lebo hoci sa tam nachádzala voda, zo začiatku bola horká. Keď však do nej Mojžiš vhodil drevo, premenila sa na chutný nápoj tíšiaci smäd (porov. Ex 15, 25).

132. Doslovné znenie príbehu sa zhoduje so skutočnosťou. Pre toho, kto zanechal egyptské rozkoše, ktorým slúžil, prv než prešiel cez more (pozn.: Na inom mieste (121.) sv. Gregor z Nyssy píše, že prechod cez toto (Červené) more symbolicky hovorí o mystériu „krstnej vody, do ktorej človek vstupuje s celou armádou protivníkov, no vystupuje z nej sám, lebo vojsko nepriateľov sa vo vode utopilo“, Ex 14, 1 – 31), sa život bez rozkoší zdá zo začiatku ťažký a nepríjemný. Ale keď sa k vode pridá drevo, čiže keď človek prijme tajomstvo Zmŕtvychvstania, ktoré má svoj počiatok v dreve – iste rozumieš, že keď hovoríme „drevo“, máme na mysli „kríž“ –, vtedy sa život v súlade s cnosťou stane veľmi lahodným, sladším než akákoľvek pochúťka, ktorou rozkoš dráždi zmyslové vnímanie, pretože je ochutený nádejou na budúce dobrá.

Mojžišove roztiahnuté ruky

149. Ak ľud vidí zdvihnuté ruky zákonodarcu, víťazí nad šíkmi protivníkov, no ak ich vidí spustené, prehráva (porov. Ex 17, 11 – 12). Mojžišove ruky vo výške označujú objavovanie duchovného významu zákona, na druhej strane jeho ruky sklonené k zemi znamenajú nízky a prízemný výklad a zachovávanie doslovného znenia zákona.

150. Oťažené Mojžišove ruky zdvíha kňaz a jeden člen rodiny (porov. Ex 17, 10) mu v tom pomáha. Ani tento detail nie je bez významu pri duchovnom vysvetľovaní textu. Zákon, oťažený židovským chápaním, sa skláňa k zemi a padá. No pravé kňazstvo, keď je spojené s Božím slovom, jeho pôsobenie zdvíha znova do výšky a podopiera ho kameňom (porov. Ex 17, 12). Takto vztýčený zákon môže tým, čo naň hľadia, obrazom svojich roztiahnutých rúk naznačovať svoj skutočný zmysel.

151. Naozaj totiž je to tak, že tí, ktorí sú schopní hlbšieho vnímania, v zákone ľahko uvidia tajomstvo kríža. Preto evanjelium na jednom mieste hovorí, že zo zákona sa nepominie ani jota, ani dĺžeň (porov. Mt 5, 18). Týmito slovami naznačuje zvislú a vodorovnú čiaru (pozn. v Mt 5, 18: gr. ἰῶτα = gr. písmeno I a nad ním gr. κεραία = (okrem iného =) gr. dĺžeň = vodorovná čiarka, spolu tvoria T = Tau kríž, alebo pri prekrížení:= latinský kríž), ktoré tvoria znak kríža. Tento znak možno vidieť aj v Mojžišovi, ktorý symbolizuje zákon pre tých, ktorí naňho upierajú svoj zrak, sa stane znamením víťazstva a jeho pôvodcom.

153. … Víťazstvo v tomto boji mu (pozn. bojovníkovi s Amalekitmi – Ex 17, 8 – 13) prinesie roztiahnutie rúk zákonodarcu, ktoré je predzvesťou tajomstva Ukrižovania.

Pažravosť ľudu a vyzvedači

267. Veliteľom tej skupiny vyzvedačov (moja pozn.: porov. Nm 13, 1 – 34; 14, 1 – 38), ktorá prinášala priaznivé správy a svojím svedectvom potvrdila dôveryhodnosť prísľubov, bol Jozue (moja pozn.: meno Jozue (napr. v Ex 17, 10) = hebr. יהושע = (v gr. LXX: Ex 17, 10 =) gr. Iησους = (napr. v Jn 19, 19 = gr. Iησους =) Ježiš, to znamená, že starozákonný Jozue je predobrazom Ježiša Krista…). Mojžiš, hľadiac naňho, sa utvrdil v nádeji ohľadom krajiny, kam smerovali, a za predzvesť blaha, ktoré ich tam očakáva, pokladal strapec hrozna, ktorý Jozue priniesol zavesený na tyčiach (porov. Nm 13, 24). Keď počuješ o Jozuem, ako podáva správu o tamtej krajine a prináša strapec hrozna na dreve, iste chápeš, prečo bol Mojžiš pri tomto pohľade taký neotrasiteľný vo svojich nádejach.

268. Veď tento strapec hrozna visiaci na dreve predsa nie je nič iné ako ten vinič, ktorý bol zavesený na drevo v posledných dňoch a ktorého krv sa stala spásonosným nápojom pre veriacich. To nám predpovedal aj Mojžiš, keď obrazne hovoril: Pili víno, krv hrozna“ (porov. Dt 32, 14), čím je naznačené spásonosné utrpenie.

Pokánie – opätovné vyvedenie vody zo skaly

269. Znova putovali púšťou a ľud, ktorý prestal dúfať v prisľúbené dobrá, začal trpieť smädom. Mojžiš pre nich znova vyviedol zo skaly vodu a zvlažil ňou púšť (porov. Nm 20, 2 – 11). Toto rozprávanie, vysvetlené duchovne, nás môže poučiť o sviatosti pokánia. Tí totiž, ktorí už raz okúsili vodu zo skaly, a predsa sa od nej odvrátili k bruchu, telu a egyptským rozkošiam, sú odsúdení na stratu účasti na dobrách.

270. Po pokání však môžu znova nájsť skalu, ktorú opustili, znova mať prístup k prameňu a znova uhasiť svoj smäd vodou vychádzajúcou zo skaly. Kto uveril, že pravdivé sú Jozuove výzvedné správy, a nie tie, ktoré vravia opak, a kto hľadel na strapec hrozna, ktorý bol pre nás zavesený na drevo a krvácal, ten svojou palicou znova nechal zo skaly tryskať vodu pre ľud.

Zmyselné túžby a medený had

271. No ľud sa ešte nenaučil kráčať v šľapajach Mojžišovej veľkosti. Zase sa nechal strhnúť zotročujúcimi zmyselnými túžbami a priklonil sa k egyptským pôžitkom. Prostredníctvom týchto udalostí nám zaznamenané podanie ukazuje, že ľudská prirodzenosť má zo všetkých vášní najväčšiu slabosť práve voči zmyselným túžbam, pretože táto choroba na ňu útočí tisíckami spôsobov.

272. Ale tak ako lekár, ktorý svojím umením zastavuje neduh, čo chce natrvalo zvíťaziť, ani Mojžiš nedovolil, aby ich táto choroba ovládla natoľko, aby ich usmrtila. Ich nezdravá túžba totiž spôsobila, že sa objavili hady, ktorých uhryznutie vlievalo smrtonosný jed do žíl svojich obetí. Vtedy veľký zákonodarca obrazom hada zneškodnil moc skutočných plazov (porov. Nm 21, 4 – 9).

273. Myslím, že teraz nastala tá pravá chvíľa, aby sme jasne vysvetlili tento obraz. Je len jediný prostriedok, ktorým sa dá brániť proti týmto vášňam, a tým je očistenie našich duší, ktoré sa deje pôsobením mystéria pravej viery. Základom pre tých, čo uverili v toto mystérium, je pohľad na utrpenie Toho, ktorý trpel za nás. A utrpenie, to je kríž. Kto teda naň hľadí, ako uvádza naše rozprávanie, tomu jed žiadostivosti neuškodí.

274. Hľadieť na kríž znamená urobiť celý svoj život mŕtvym a ukrižovaným pre svet (porov. Gal 6, 14), takže ním skutočne nijaký hriech nebude môcť pohnúť. Ako vraví aj prorok – treba si bázňou pred Bohom nechať ako klincom preniknúť svoje telo (porov. Ž 118 (119), 120 – LXX). A klincom, ktorý bude pridŕžať naše telo, je zdržanlivosť.

275. Keďže nezdravá túžba spôsobila, že zo zeme vyliezli smrtonosné hadykaždá zlá túžba totiž plodí hada –, zákon nás vyzýva hľadieť na to, čo je na dreve. Je tam podoba hada, a predsa nie had, ako hovorí aj veľký Pavol: Prišiel v podobe hriešneho tela“ (porov. Rim 8, 3). Skutočným hadom je hriech a ten, kto sa oddáva hriechu, získava podobnosť s hadom.

276. Človeka teda oslobodzuje od hriechu Ten, ktorý na seba vzal obraz hriechu a ktorý sa stal podobným nám, čo sme sa premenili na hadov. On zabraňuje tomu, aby hadie uštipnutie bolo smrteľné, ale samotné plazy nezničil. Pod plazmi tu rozumiem zmyselé túžby. Veď tí, ktorí hľadia na kríž, síce nepodliehajú zhubnej smrti pochádzajúcej z hriechov, no predsa túžba proti duchu (porov. Gal 5, 17), ktorá väzí v ich tele, celkom nezahynula.

277. Isteže aj medzi veriacimi sa často vyskytujú uštipnutia žiadostivosti. Ale kto hľadí na Toho, ktorý bol vyzdvihnutý na dreve, sa môže zbaviť tejto vášne tým, že jej jed rozpustí ako nejakým liekom úctou voči prikázaniu. A o tom, že had vyzdvihnutý na púšti je obrazom mystéria kríža, nás jasne učí Pánov hlas týmito slovami: Ako Mojžiš na púšti vyzdvihol hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka“ (porov. Jn 3, 14).

***

Sv. Cyril Jeruzalemský

(ok. 313 – 386; učiteľ Cirkvi):

Nech je kríž tvojou radosťou aj v čase prenasledovania

Každý Kristov čin je chválou katolíckej Cirkvi, ale chválou chvál je kríž. Pavol bol o tom presvedčený, a preto hovorí: »Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom Krista

Obdivuhodné bolo aj to, že slepý od narodenia dostal v Siloe zrak, ale čo je to, keď bolo na svete toľko slepcov?! Veľkou a nadprirodzenou vecou bolo vzkriesenie Lazára mŕtveho štyri dni. Ale túto milosť obsiahol iba on jediný. Čo to však je, keď bolo po celom svete toľko mŕtvych hriechmi?! Je obdivuhodné, že päť chlebov stačilo ako prameň pokrmu pre päť tisíc ľudí. Ale čo je to, keď toľkých po celom svete trápil hlad nevedomosti?! Je iste obdivuhodné oslobodiť ženu, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú. Ale, čo to je, ak pozrieš na nás všetkých, čo sme boli spútaní reťazami svojich hriechov?!

No sláva kríža osvietila aj tých, čo boli slepí nevedomosťou, oslobodila aj všetkých, čo boli v zajatí hriechu, a vykúpila všetkých ľudí na svete.

Preto sa nehanbime za Spasiteľov kríž, ale chváľme sa ním. Lebo hoci je slovo kríža pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom, pre nás je spásou. Aj pre tých, čo idú do záhuby, je bláznovstvom, ale pre nás, čo sme na ceste spásy, je Božou mocou. Veď to nebol obyčajný človek, čo za nás zomrel, ale Boží Syn, Boh, ktorý sa stal človekom.

Ak už ten baránok, čo bol zabitý z Mojžišovho nariadenia, ďaleko odvracal ničiteľa, neoslobodil by Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta, oveľa účinnejšie od hriechov? Ak zachraňovala krv nerozumnej ovce, nezachráni oveľa skôr krv Jednorodeného?

Nevzdal sa života z donútenia, ani nebol násilím zabitý, ale dobrovoľne. Počuj, čo hovorí: »Mám moc dať svoj život a mám moc zasa si ho vziať.« Teda zo slobodného rozhodnutia ide v ústrety umučeniu, raduje sa z vynikajúceho diela, teší sa na veniec, blahoželá si k spáse ľudí. Nehanbil sa za kríž, lebo on daroval svetu spásu. Veď to nebol obyčajný človek, čo trpel, ale vtelený Boh, ktorý bojoval o odmenu za poslušnosť.

Nech nie je kríž tvojou radosťou iba v pokojných časoch; ale aj v čase prenasledovania maj tú istú vieru, aby si nebol v čase pokoja Ježišovým priateľom a v čase bojov nepriateľom. Teraz prijímaš odpustenie svojich hriechov a štedré milosti duchovných darov od svojho kráľa. Keď sa strhne bitka, odhodlane bojuj za svojho kráľa.

Ježiš bol za teba ukrižovaný, hoci sa ničím neprevinil. A ty by si nechcel byť ukrižovaný za Toho, ktorý sa dal za teba pribiť na kríž? Nie ty Jemu robíš milosť. Veď si ju prv dostal. Ty vraciaš milosť, keď splácaš dlh Tomu, ktorý bol za teba na Golgote ukrižovaný.“

(Z Katechéz sv. Cyrila Jeruzalemského, Cat. 13, 1. 3. 6. 23: PG 33, 771 – 774. 779. 799. 802)

***

Sv. Chromácius z Akviley

(ok. 345 – ok. 407):

Patriarcha Jakubvidel rebrík, ktorého vrchol siahal do neba a na ktorého vrchole stál Pán (pozn.: Gn 28, 12 – 13). Rebrík opretý o zem siahajúci do neba je Kristov Kríž, skrze ktorý máme prístup do neba a ktorý skutočne vedie až do neba. Tento rebrík obsahuje veľa stupňov cností, po ktorých vystupujeme do neba: Viera, spravodlivosť, skromnosť, svätosť, trpezlivosť, nábožnosť a ostatné dobrá cností sú stupňami tohto rebríka. Niet pochýb o tom, že ak budeme po nich verne vystupovať prídeme do neba.

Oprávnene považujeme rebrík za symbol Kristovho Kríža, pretože ako sa rebrík nachádza medzi jeho dvoma ramenami, tak podobne aj Kristov Kríž stojí medzi dvoma Zmluvami a obsahuje stupne nebeských prikázaní, po ktorých sa vystupuje do neba.“

(Sv. Chromácius z Akviley, Z reči O zázračnom uzdravení chromého Apoštolmi, 6)

***