Brat Ján Mária od ukrižovanej nekonečnej Lásky
ČUJ, SLOVENSKO! PRIJMI A PÍŠ NA ČELÁ SPÁSNE Tau!
Na Golgote, na suchom Strome kvitne raj.
No tú našu, s bielym dvojkrížom – pozeraj:
bezbožnosť premieňa na neúrodný kraj!
Tá zvädnutá suchá Lipa, by rozkvitla,
svoj veľký smäd blahom – šťastím uhasila,
v jarnom dni, do mora dychtivo vstúpila.
Nechcela na vyťatom Strome večne žiť,
ni Božou Krvou svoj smäd z Neho uhasiť,
z najhlbšej Pokory až k Bohu vystúpiť.
A tak Lipa má, čo chcela: z Neba zhora,
padlé hviezdy na dne ohnivého mora,
rany tnúcej sekery z rúk diktátora.
Suchá Lipa vedz, ak nad Bohom rozkvitáš,
z pyšnej výšky sa na Kristov Kríž pozeráš,
stúpajúc k hviezdam do pekla sa prepadáš!
Halúzka na Kríži, satan ťa chce zotnúť
a ako tú tretinu hviezd, z Neba zvrhnúť.
(Neb-O)j sa! Nemôžeš z dna Pokory padnúť.
Ver, v mori hviezdnej pýchy sa neutopíš,
ak sa po ňom na Golgotskom Dreve plavíš,
ak na Dreve spásy v Duchu Svätom horíš.
Tu vždy prebývaj v bezpečnom útočisku.
Kde? Za Jeruzalemom, na popravisku,
v Nebi –, vo vysiacom svätom Rumovisku.
Darmo satan antikristom do Kríža tne,
ten, kto nad Krížom pyšne stojí, ten padne,
a kto na ňom mrúc žije, v Nebi rozkvitne!
Letný Vánok do sŕdc Lipy smutne duje,
bo skrehnuté sú, SLOVenskO nepočuje
– Veľpieseň o smrti, ktorá oživuje…!?
Zmúdrej, Lipa! Čítaj Srdca list v knihe tej,
tam na Golgote, na halúzke krvavej,
o nekonečnej Láske ukrižovanej.
Na Kríži lev Leva zožral, v hrobe trávil,
no Ten mŕtvy ž(I)vého SMRŤou porazil,
by Strom, vetvy svoje, medom, Sebou sýtil.
Pod Krížom od hladu mrie hlúpa lenivosť
a hore, na ňom, bzučiaca usilovnosť
požíva nekonečnú medovú Múdrosť.
Nad slovenským trojvrším visí Clivota
– opustená na Kríž pribitá Dobrota,
ktorú zaodieva jesenná nahota.
Zlaté srdce z Lipy stiahol boh – mamona,
nemilujúc Kríž, BOHA-tstvo – Krista Pána,
stal sa list žobrákom – vlastníctvom satana.
Jesenné hriešne srdcia z Lipy padajú,
v ťažkom hriechu golgotský Strom opúšťajú,
nenávratne stratiac Nebo, v pekle hnijú!
List, na Dreve, v Chudobnom sa oBOHacUj,
v najhlbšom Ponížení pod zemou pracuj,
v Hrobe Nebo, zlatý Jeruzalem doluj.
Lipa – Slovač! Spásnu jeseň ti žiť treba:
na Golgotskom Strome zomrieť – vyzliecť seba,
odiať sa Nahým a v Ňom padnúť do Neba.
Štít – Božia Pokora, pod ňou vrchy, TaTRI.
Nie, ako tie rozdelené prúty tri,
nezlomia ju žiadne pyšné, zimné vetry.
Boh z Neba do suchého stromu zostúpil,
by na Kríži ho svätým Ohňom zapálil,
rozpäjúc ruky – Krídlami ho obdaril.
Horí Golgotská Halúzka zasnežená,
na tri časti mrazom ľudských sŕdc zlomená,
nad modré nebo, k Trom – k Bohu vyrastená.
Slovenská zem pod Baránkovým Rebríkom,
ktorý spája vrchy, TaTRI s Troma – Nebom,
k Nemu, po dvoch bielych priečkach vystúp po ňom!
Slovač, vo svojich písmenách múdro číTAJ,
keď pochoPÍŠ, mocnú ochranu RozsievAJ:
Vtedy, tvoje prvé písmeno: AZ bol Kríž,
a dnes, vo všetkých, od A po Z Tau vidíš!
Slovensko, pozri tvar nohy – chodidla máš.
Ale kam? Do Neba, či do pekla kráčaš?
Po Kríži, či z Kríža po hadovi stúpaš?
Pokorné hviezdne čisté more slzavé
– Sedembolestná, Patrónka naša, Ave!
Ty na Lebke stojíš, na Hádovej hlave!
Slovač drahá, vo svete miliardy hláv.
Na čelá nie znak šelmy píš, ale Tau,
s Baránkom a Patrónkou, šelme hlavu dláv!
Za Boha a za národ, ťažký je to boj,
preto si obleč neporaziteľnú zbroj
– na Kríži svoju slabosť s Tou Božou spoj!
Slovač! Ber do toho boja Meč víťazný,
na Golgote v ohni Božích Múk kovaný,
i štít, v ktorom je do trojvršia vsadený!
Pred ranou večnej smrti sa neubrániš,
ak Tau – Znak spásy, ktorým sa v štíte hrdíš,
aj na svojom čele ako štít nenosíš!
Lipa! Keď ťa v tom tuhom boji budú ťať
a keď budeš z Ježišových Rán krvácať,
vedz, tak poliata ešte viac budeš vzrastať!
Pýtaš sa, prečo na zemi dobrý trpí?
Hľa, v pravici Nebeského Ženca snopy!
To z Neba na zrno dopadajú cepy!
Nebuď mimo Klas – Svätý Kríž, kúkoľ – hlúpy,
bo keď vstanú zo zeme hlinené črepy,
hriech – hlúposť, ťa navždy o Nebo olúpi…!?
Abba! Slabikovaním,
túto moju báseň – rým,
v čísle na kríž položím.
Na ňom ukrižovaný (sNím)
– s nekonečnou Láskou visím
a veľmi, veľmi Ťa prosím:
Nech v Nej po celý život čo najhlbšie spím
a na Kríži, v Nej, i svoj život ukončím!
S rozpätým náručím prosím, prosím, prosím,
zmiluj sa nad nami, aj nado mnou hriešnym!
(Pre mňa „Veľký Piatok“, 2. december (1. adventná nedeľa) roku Pána 2012, lebo Gal 2, 19; 1 Kor 15, 31. Táto báseň bola zložená pri príležitosti 1700. výročia slávneho zázračného víťazstva cisára Konštantína v znamení Spasiteľovho sv. Kríža – Deo Gratias! – nad Maxentiom, 28. októbra roku Pána 312, po ktorom nasledoval Milánsky edikt…. V čísle „visí“ na kríži preto, lebo má 1271 slabík (ČUJ + SLO + VEN + …) = KRÍŽ = gréc. STAUROS = Σ + T + A + Y + P + O + Σ = 200 + 300 + 1 + 400 + 100 + 70 + 200 = 1271.)
„Cirkev kladie pred nás kríž, Ježiša a Máriu. Slovák a KRÍŽ, tieto dva pochopy sú skoro zrastené a nerozlučiteľné. Nerozumiem tu ten kríž na Golgote vypätý a vystavený. Ten je spoločným majetkom celého pokolenia ľudského. Ale kríž Andrejovský, alebo Cyrilo-methodejský, toto je špecialitou a zvláštnosťou Slováka. Náš národ nezažil nikdy radostí, nám nesluší iný symbol, ako Mária Sedembolestná, meč sedmoraký v srdci a na náruči matkinom mŕtve telo Syna. Osud Slováka je zrastený s osudom Márie, trebárs ju značná čiastka, zvedená bludármi, nectí za svoju patrónku a ochrankyňu. Osud Slováka bol večne ťažký, on bol útrapy a zápasu plný… Že sme ešte dnes tu, to máme ďakovať našej Sedmibolestnej Matke, Patrónke Slovenskej krajiny, ako matke celého kresťanstva v prvom rade. V druhom rade otcom našim sv. Cyrilovi a Metodovi.“
Andrej Hlinka
(Róbert Letz, Sedembolestná Panna Mária v slovenských dejinách. Bratislava: Post Scriptum, 2014, str. 77, 79; Hlinka, Andrej: Matka Sedembolestná Patrónka Slovenskej krajiny. In: Slovák, roč. 9, 8. 4. 1927, č. 80, s. 1.)
+++
Sv. pápež Ján Pavol II. v Slovenskom ústave svätého Cyrila a Metoda v Ríme, 8. novembra roku Pána 1981, Slovákom adresoval tieto slová:
„(Sv.) Cyril, ktorý musel za svoje podujatia veľa bojovať a (sv.) Metod, ktorý za ne mnoho pretrpel, dali národom, čo boli dejiskom ich pôsobenia, ďalší dôkaz rozumnej bedlivosti aj tým, že ich naučili trpieť a viedli ich k vzoru trpiaceho človeka, k Panne Márii… KRÍŽ na Kalvárii, na ňom trpiaci Kristus, pod ním ťažko skúšaná a milujúca Matka:
to je obraz, ktorý visí nad dejinami slovenského národa v minulosti I DNES. TRPIACI Kristus je silou v bojoch a utrpeniach, Mária zase vždy Matkou.”
