So svätými na Kalvárii

Kategória: So svätými na Kalvárii

Sv. Pavol z Kríža

(1694 – 1775; zakladateľ rehole passionistov):

Z Listov svätého kňaza Pavla z Kríža

Najlepšie a najsvätejšie je premýšľať o Pánovom Utrpení a rozjímať o ňom, lebo touto cestou sa prichádza k svätému spojeniu s Bohom. V tejto najsvätejšej škole sa učí pravej múdrosti: všetci svätí sa jej tam naučili.

Keď však drahý kríž nášho Ježiša zapustí vo vašom srdci hlbšie korene, potom budete spievať: „Trpieť a nezomrieť,“ alebo: „Buď trpieť alebo zomrieť,“ alebo ešte lepšie: „Ani trpieť ani zomrieť, ale iba dokonale sa obrátiť podľa Božej vôle.“

Láska je zjednocujúca sila a osvojuje si muky milovaného Dobra. Tento oheň preniká až do špiku a mení milujúceho na milovaného. Láska sa vyšším spôsobom primiešava do bolesti a bolesť do lásky, vzniká akási zmes lásky a bolesti, taká jednotná, že už nemožno oddeliť lásku od bolesti ani bolesť od lásky. Preto sa milujúca duša raduje vo svojej bolesti a vo svojej bolestivej láske plesá.

Preto sa vytrvalo cvičte vo všetkých čnostiach, najmä v nasledovaní milého trpiaceho Ježiša, lebo toto je vrchol čistej lásky. Žite tak, aby bolo všetkým známe, že nielen vnútri, ale aj navonok nosíte obraz ukrižovaného Krista, vzoru každej dobroty a miernosti. Lebo kto je vnútorne spojený so Synom živého Boha, nosí aj navonok jeho obraz tým, že sa vytrvalo cvičí v hrdinskej čnosti, najmä v silnej trpezlivosti, ktorá sa nežaluje ani tajne ani verejne. Skryte sa teda v ukrižovanom Ježišovi a neželajte si nič iné, len aby sa všetci vo všetkom obrátili podľa jeho vôle.

Keď sa tak stanete pravými milovníkmi Ukrižovaného, budete v chráme svojho vnútra ustavične sláviť sviatok kríža, mlčky trpieť, a nebudete sa spoliehať na nijaké stvorenie. A pretože sviatky treba sláviť s radosťou, tí, čo milujú Ukrižovaného, budú sláviť sviatok kríža tichým utrpením s veselou a jasnou tvárou tak, aby to zostalo skryté pred ľuďmi a známe iba najvyššiemu Dobru. Na takýto sviatok bývajú vždy slávnostné hody, kde za pokrm slúži Božia vôľa podľa príkladu našej ukrižovanej Lásky.

(Epist. 1, 43; 2, 440. 825)

***

Sv. Bonaventúra

(1221 – 1274; učiteľ Cirkvi – Doctor Seraphicus):

Istého dňa sa sv. Tomáš Akvinský opýtal sv. Bonaventúru, z ktorých kníh čerpá svoje hlboké myšlienky. Vtedy sv. Bonaventúra ukázal na kríž a povedal: „To je moja knižnica, z ktorej som sa naučil všetko čo viem.“

***

Sv. Maximilián Mária Kolbe

(1894 – 1941):

Nepoznáme vznešenejšiu knihu ako ukrižovaného Ježiša Krista, aby sme mohli napredovať v Božej láske.“

***

Sv. Bernard z Corleone

(1605 – 1667):

Rehoľný kapucínsky brat sv. Bernard z Corleone nevedel čítať, bol analfabet. Keď sa pod vedením mnícha Benedikta z Cammaraty snažil naučiť čítať, zjavil sa mu Spasiteľ a povedal mu:

„Bernard, nehľadaj to, čo je napísané v knihách, pretože moje rany ti stačia. V nich nájdeš učenie omnoho účinnejšie, ako je to, ktoré ti môžu poskytnúť ostatné knihy.“

***

Sv. Konrád z Parzhamu

(1818 – 1894):

„Aby som sa pocvičil v čnostiach, skromnosti a pokore, postačí mi uprieť pohľad na kríž. Lebo on je pre mňa knihou. Z jediného pohľadu na ukrižovaného Krista sa dozviem, ako sa mám správať v rôznych okolnostiach. Tu sa priúčam pokore, skromnosti, trpezlivosti, skrátka, ako mám niesť svoj kríž.“

***

Sv. Jozef Freinademetz

(1852 – 1908):

Sv. Jozef Freinademetz vo svojom príhovore seminaristom a študentom povedal: „V hornatom Tyrolsku možno vidieť obraz Ukrižovaného všade, kde sa len pozriete: na každej ceste a chodníku, na poli i v lese, na kopčeku i na horskom končiari. Dobre to padne každému, kto si po namáhavom výstupe potrebuje odpočinúť a nabrať dych, keď si sadne na chvíľu pod kríž a zahľadí sa na Toho, čo na ňom visí… Aké nádherné by to bolo, keby ste si už teraz osvojili zvyk čítania z tejto knihy kríža čo i len na päť minút! Ak by sa pominuli všetci učitelia duchovného života a stratili sa všetky duchovné príručky, a zostala by vám iba kniha kríža bohato by vám stačila.“

Sv. Jozef Freinademetz po namáhavom výstupe do nebeskej vlasti, zanechajúc za sebou svoju životnú krížovú cestu cez bránu smrti do nej vstúpil 28. januára roku Pána 1908. Jeho duša sa vo večnosti už teší z pohľadu na oblažujúcu Božiu velebu a jeho telo, ktoré bolo pochované pod 12. stanicou krížovej cesty, pod krížom na ktorom visí Ukrižovaný odpočíva očakávajúc deň vzkriesenia mŕtvych.

***

Mária Marta Chambonová

(1844 – 1907):

Božský Spasiteľ v mnohých zjaveniach povzbudzoval svoju služobnicu sestru Máriu Martu Chambonovú z rehole Navštívenia Panny Márie a potvrdzoval jej opäť a opäť, že je naozaj povolaná, aby obnovila pobožnosť k Jeho sv. ranám. V jednom z nich jej povedal:

Vyvolil som ťa, aby si v smutných časoch, v ktorých žijete, oživila pobožnosť k môjmu trpkému utrpeniu.“

Potom jej ukázal svoje rany ako knihu z ktorej sa mala učiť čítať a povedal:

Neodvracaj oči od tejto knihy a naučíš sa z nej viac než vedia najväčší učenci. Modlitba k mojím sv. ranám obsahuje všetko.“

Inokedy, keď sa jej zjavil náš Pán Ježiš Kristus Ho sestra Mária Marta s detskou prostotou a smelosťou prosila: „Predobrý Majster, vyučuj ma katechizmus!“ Ježiš jej ukázal svoje rany a povedal:

Poď, moja nevesta, do svojho príbytku, v ňom nájdeš všetko.

Budem tvojím učiteľom a naučím ťa, ako sa máš pre mňa a pre blížnych obetovať.

Tvojou knihou je kríž. Všetka pravá veda je obsiahnutá v štúdiu mojich rán a v rozjímaní o nich. Keby ich všetci ľudia chceli študovať a zahĺbiť sa do nich, našli by v nich dosť a nepotrebovali by už iné knihy. V tejto knihe čítajú moji svätí a budú v nej čítať naveky. To je jediná kniha, ktorú musíš milovať, jediná veda, o ktorú sa musíš zaujímať. Ak čerpáš z mojich rán, tešíš Ukrižovaného.“

***

Sv. Faustína Kowalská

(1905 – 1938):

Den. 304 - „Ježišu môj, nádej moja jediná, ďakujem Ti za tú knihu, ktorú si otvoril pred očami mojej duše. Tou knihou je Tvoje umučenie, podstúpené z lásky ku mne. Z tej knihy som sa naučila, ako milovať Boha a duše. Táto kniha obsahuje nevyčerpateľné poklady pre každého. Ó, Ježišu, ako málo duší Ťa chápe v Tvojom mučeníctve lásky.“

Den. 267 - „Ježiš mi povedal, že najviac sa Mu budem páčiť, keď budem rozjímať o Jeho bolestnom umučení.

Vtedy moja duša dostáva najviac svetla. Kto sa chce naučiť skutočnej pokore, nech rozjíma o Ježišovom umučení. Keď rozjímam o Ježišovom umučení, začínam chápať mnohé veci, ktoré som predtým nemohla pochopiť. Chcem sa podobať Tebe, Ježišu, Tebe ukrižovanému, umučenému, pokorenému.

Vtlač do mojej duše a do môjho srdca Tvoju pokoru (pozn. Flp 2, 5 – 8). Ježišu, milujem Ťa k zblázneniu. Teba zničeného, takého, akého Ťa opisuje prorok (pozn. Iz 53, 2 – 9), akoby v Tebe nemohol nájsť ľudskú podobu kvôli veľkým bolestiam. V takomto stave Ťa milujem Ježišu, šialene.“

Den. 1632 – „A odrazu sa pohľad mojej duše zastavil na Tebe, ó PaneJežišu Kriste, na kríži rozpätý. Hľa, moja láska, s ktorou spočiniem v hrobe, to je môj Ženíchmôj Pán a Boh nepochopiteľný.“

***

Sv. František z Assisi

(1182 – 1226):

„Keď bol (pozn.: sv. František z Assisi) chorý a voľakto mu radil, aby si dal predčítať nejakú zbožnú knihu, odpovedal:

»Mojou knihou je Ježiš Ukrižovaný«.

Neustále povzbudzoval svojich bratov, aby neprestajne rozjímali o umučení Ježiša Krista.“

(Z knihy sv. Alfonza Mária de´ Liguori, Cesta lásky I., 21)

***

Sv. Klára

(1193 – 1253):

Vezmi kríž a nasleduj Krista, ktorý išiel pred nami, pretože skrze neho po mnohých rozličných útrapách skutočne vojdeme do slávy. Miluj Boha z celého srdca, aj Ježiša Krista, jeho Syna, ktorý bol za nás hriešnikov ukrižovaný. Jeho pamiatka nech nikdy nevymizne z tvojej mysle. Bez prestania rozjímaj o tajomstvách kríža a mukách Matky, keď stála pod krížom.“

(Z listu sv. Kláry Ermentrúde z Brügge)

***

Sv. Vincent Pallotti

(1795 – 1850):

Ako naše rieky prúdia z vysokých hôr, tak aj sv. Vincent Pallotti čerpal svoje zásady z vysokej školy na hore Golgote, z tajomstva kríža. Povedal:

Aby nám umučenie Pána Ježiša i bolesti Panny Márie osožili, musíme o nich mnoho rozmýšľať, a tým si získame väčší poklad, ako sú všetky iné duchovné poklady.“

„Chcete potešiť srdce milosrdnej Matky? Starajte sa, aby ste boli bohatí v pokladoch jej Syna! Buďte vďačný Bohu, ktorý pre nás toľko vykonal! Uvažujte zvlášť pri sv. omši o Kristovom umučení a bolestiach Panny Márie! Je to veľká milosť, keď človek to vôbec vie a môže sa na tom zúčastňovať.“

Sv. Vincent sa takto modlieval: „Bože môj, iba Ty môžeš poznať zatvrdnutosť môjho srdca! Nie som hodný mať najcennejší dar, t. j. srdce plné dokonalej ľútosti, čo spolucíti s Ježišom a Máriou v ich duševných a telesných bolestiach. Pre Tvoje nekonečné milosrdenstvo a nekonečné zásluhy Ježiša, tiež pre zásluhy a príhovor najsvätejšej Panny Márie, všetkých anjelov a svätých a celej Kristovej Cirkvi udeľ mi, prosím Ťa, aby som mohol stále a celkom mať účasť na bolestiach a súženiach ich duší, ktoré trpeli po všetky dni života. Dovoľ, aby moja duša mala vždy súcit s Ježišom a Máriou!(Prepositi – Predsavzatia 486.)

Čo žiadal pre seba, to doprial aj druhým. Preto píše: „Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista a bolesti najčistejšej Panny Márie nech sú stále v našich srdciach! (Prepositi – Predsavzatia 25.)

***

Sv. Ján Mária Vianney

(1786 – 1859):

„Je veľmi kruté musieť trpieť, poviete. Veru nie, nie je to kruté, kríž je plný sladkej útechy a svätej blaženosti. Keď však trpíme, musíme milovať. Viete, deti moje, na ceste kríža je najťažší ten prvý krok. Strach pred krížom je náš najťažší kríž

Ľudia vo svete sú zúfali, ak majú kríže; dobrí kresťania by mali byť zúfali bez kríža! Majú žiť uprostred krížov ako ryba vo vode. Cez kríž sa prichádza do neba. Choroby, pokušenia, utrpenia, to sú kríže, ktoré vedú do neba. To všetko raz pominie. Náš Pán je náš vzor. Vezmime svoj kríž a nasledujme ho! Robme ako Napoleonovi vojaci. Keď mali prejsť cez most pod spŕškou delových gúľ, nikto nemal odvahu. Tu Napoleon vzal zástavu, vykročil prvý a všetci išli za ním. Robme aj my takisto! Poďme za naším Pánom, ktorý nás predišiel… !

Kríž objíma svet. Je vztýčený vo všetkých končinách zeme. Na ceste k nebu sú kríže ako najkrajšie kamenné mosty. Bez kríža sa len ťažko možno stať svätým. Taký človek bude iba ako malá hviezdička na oblohe. Kto však pre Boha bojoval a trpel, ten bude žiariť ako krásne slnko

Že trpieť je ťažké, čo na tom záleží? To trvá iba okamih. Kríž je dar, ktorým Boh obdarúva svojich priateľov. Aké je to krásne každé ráno sa darovať Pánu Bohu ako obeť! Musíme prosiť o lásku ku krížom a stanú sa nám sladkými.

Ja som to zakúsil počas veľa a veľa rokov. Osočovali ma, prenasledovali ma a sužovali. Ó, mal som veru kríže! Azda som ich mal viac, než som mohol uniesť. Ale veľmi úprimne som sa modlil za lásku ku krížu. Potom som sa cítil šťastný, a aký šťastný! Povedal som si: Skutočne, jestvuje len jedna blaženosť! Kríž! Nikdy sa nemusíme spytovať, odkiaľ prichádzajú kríže. Veď všetky prichádzajú od Boha. Vždy je to Boh, ktorý nám v nich dáva príležitosť, ako mu dokázať svoju lásku.“

Keď milujem svoj kríž, vôbec ho necítim, ale keď ho odmietam, rozdrví ma.“

Kríž staviame pri cestách, na výšinách, na námestiach, aby sme mali pred očami, ako nás Boh miloval.“

Vôbec nechápem, ako môže kresťan nemilovať kríž a utekať pred ním! Nie je to to isté, ako utiecť od Toho, ktorý na ňom visel a zomrel za nás?

Kríž je najučenejšia kniha, ktorú môžeme čítať.“

Ako dobre sa zomiera človeku, ktorý žil na kríži!

***

Sv. Terézie Benedikta z Kríža – Edita Steinová

(1891 – 1942; spolupatrónka Európy):

Veriacim v Ukrižovaného sa otvára brána života

Kristus prijal jarmo zákona, zákon plne zachoval a pre zákon a skrze zákon zomrel. Tým spôsobom oslobodil tých, čo skrze Neho chcú prijať život. Nemôžu ho však prijať, ak neobetujú vlastný život. Lebo všetci, čo sú pokrstení v Kristovi Ježišovi, v Jeho smrť sú pokrstení. Vnárajú sa do Jeho života, aby sa stali údmi Jeho tela a ako Jeho údy s Ním trpeli a umreli. Tento život nastane hojnejšie v deň slávy; ale už teraz, keď sme v tele, máme na ňom účasť, ak veríme; ak veríme, že Kristus pre nás zomrel, aby nám dal život. Touto vierou sa s Ním spájame ako údy s Hlavou; táto viera nám odkrýva prameň Jeho života.

Preto viera, ktorá je v Ukrižovanom, čiže živá viera spojená s oddanou láskou, je pre nás bránou života a začiatkom budúcej slávy; preto je kríž naša jediná chvála: Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. Kto si vyvolil Krista, zomrel pre svet a svet preňho. Nosí na svojom tele Kristove znaky, je slabý a ľuďmi opovrhovaný, ale stále platí, že Božia sila sa prejavuje v slabosti. Týmto poznaním Ježišov učeník nielen prijíma daný kríž, ale aj sám seba križuje: Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Tvrdo bojovali proti svojej prirodzenosti, aby v nich umrel život hriechu a otvoril sa priestor pre život Ducha. V tomto zápase sa vyžaduje najvyššia odvaha.

Kríž však nie je koniec; kríž je vyzdvihnutý, aby ukázal nebo. Nie je len znamením, ale aj nepremožiteľnou Kristovou výzbrojou; palicou pastiera, ktorou Boží Dávid bojuje proti ničomnému Goliášovi a ktorou Kristus mocne búcha na bránu neba a otvára ju. Keď sa to deje, Božie svetlo sa vylieva a napĺňa všetkých, čo nasledujú Krista.

(Z diela sv. Terézie Benedikty z Kríža „Scientia Crucis“ – „Veda Kríža“, Edith Steins Werke, Ed. L. Gelber – R. Leuven, Tom. I, Freiburg 1983, 15 – 16)

***

Sv. Ružena Limská

(1586 – 1617):

Bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba

Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal:

»Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali sa oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba

Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí každého veku, pohlavia a postavenia: »Počúvajte, ľudia, počúvajte, národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z Jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenia. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše

Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: »Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby si získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milosti. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.«“

(Ad medicum Castillo: edit. L. Getino, La Patrona de América, Madrid 1928, pp. 54 – 55)

***

Sv. Antonín Pierozzi (Florentský)

(1389 – 1459):

Ukrižovaný Kristus je strom života, ktorý rodí ovocie spásy

V Knihe zjavenia svätý Ján hovorí: Pán mi ukázal strom života, ktorý je z oboch strán rieky a rodí ovocie (pozn.: porovn. Zjv 22, 2). Tým stromom života je ukrižovaný Kristus; hovorí o ňom, že je z oboch strán rieky, pretože spasil otcov Starého i Nového zákona. A sám Boh na kríži, obrazne povedané, prináša všetky druhy ovocia pre spásu ľudstva, ktoré zo seba vydal strom života. Z nich štyri druhy sa vysoko hodnotia so zreteľom na ľudské pokolenie.

Prvé ovocie je cena nášho vykúpenia, pretože podľa slov svätého Ambróza náš hriech bol taký veľký, že sme nemohli byť vykúpení, keby jednorodený Syn Boží nebol zomrel za nás hriešnych. Zdôvodnenie dáva takéto: Hriech ľudského pokolenia bol nekonečný so zreteľom na Toho, koho urazil, a tiež so zreteľom na dobro, ktoré ľudstvo stratilo, aj so zreteľom na ľudskú prirodzenosť, ktorá sa hriechom narušila. Preto bolo nevyhnutné, aby hriech zmylo utrpenie Pána. A práve o tom hovorí svätý Peter: »Zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahocennou Krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka (pozn.: 1 Pt 1, 18 – 19)«.

Druhým ovocím je privilégium na Božiu lásku. Darček zvyčajne vyburcuje človeka k láske, a väčší dar povzbudí k väčšej láske, podľa výroku: »Komu sa menej odpúšťa, menej miluje (pozn.: Lk 7, 47)«. Božia láska je ten väčší dar, ktorý je aj viac milovaný. Ale spomedzi všetkých vecí, hodných lásky, hneď po prvej z nich, Božej milosti, väčšiu lásku si zasluhuje život. Kto teda za priateľa obetuje svoj život, ten dáva najväčší dar, podľa známeho výroku svätého Bernarda: »Dobrý Ježišu, kalich, ktorý si pil ako dielo nášho vykúpenia, robí Ťa u mňa nadovšetko milým

Tretím ovocím je štít k našej obrane. Pred Kristovým umučením veľa ľudí upadlo do modloslužby a nemohli sa ubrániť pred diablom. Ale po Kristovej smrti nepriateľ bol taký oslabený, že iba ten môže byť porazený a podľahnúť, kto sám chce, ako vraví svätý Gregor: Slabý to nepriateľ, ktorý víťazí iba nad tým, kto sa dobrovoľne poddá. Toto predsa sme získali Jeho smrťou, preto sa aj hovorí: »Oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu Krv (pozn.: Zjv 12, 11)«. Zaiste táto Krv vierou musí byť v očiach veriacich, ktorá ich oduševňuje do boja, podľa slov svätého Pavla: »Myslite na Toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu (pozn.: Hebr 12, 3)«.

Štvrtým ovocím je vrchol nášho povýšenia. Pre niektoré mesto by bolo najväčším povýšením, keby dakoho z neho zvolili za cisára, ktorý vládne nad celým svetom, alebo za pápeža, ktorý stojí na čele Cirkvi. V tomto zmysle aj dôstojnosť ľudskej prirodzenosti je veľmi vyzdvihnutá, pretože Kristus smrťou, ktorú podstúpil v ľudskej prirodzenosti, získal meno, čo je nad všetky mená, podľa slov apoštola Pavla: »Preto Ho Boh nad všetko povýšil a dal Mu meno, ktoré je nad každé iné meno (pozn.: Flp 2, 9)«. A v tejto prirodzenosti, v ktorej trpel, musí súdiť všetky stvorenia, podľa slov: »Jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre Jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v Neho verí (pozn.: Sk 10, 42 – 43)«.

(Z Reči sv. biskupa Antonína Florentského, Cod. ms. 308, 126 – 128: Biblioteca Riccardiana, Firenze)

***

Sv. Anastáz Antiochijský

Kristus mal trpieť, a tak vojsť do svojej slávy

Keď Kristus svojimi slovami a skutkami ukázal, že je pravý Boh a Pán všetkého, šiel do Jeruzalema a hovoril svojim učeníkom: »Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný pohanom, veľkňazom a zákonníkom, aby Ho zbičovali, vysmiali a ukrižovali.« Čo hovoril, súhlasilo s predpoveďami prorokov; oni predpovedali, že Jeho odchod sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Sväté písmo od začiatku predpovedalo Kristovu smrť a utrpenie pred smrťou; predpovedá aj to, čo sa po smrti stalo s Jeho mŕtvym telom, a tiež, že Ten, ktorému sa toto stalo, je Boh, nemôže trpieť a je nesmrteľný. Veď iba preto, že bol Bohom a že sa naozaj vtelil, môžeme právom a spravodlivo vyznávať oboje: že trpel a že trpieť nemôže, aj to, prečo prišlo Božie Slovo trpieť, hoci ináč trpieť nemohlo. Veď bez toho by človek nemohol byť spasený. A to vie iba On jediný a tí, ktorým to On zjavil. Lebo On vie o všetkom, čo je Otcovo, tak ako »Duch skúma hlboké« tajomstvá.

Ale Kristus musel trpieť. A vonkoncom nemohol netrpieť, ako to sám potvrdil, keď nazval ťarbavými a nechápavými tých, čo nevedeli, že Kristus mal takto trpieť, a tak vojsť do svojej slávy. Veď prišiel spasiť svoj ľud. Preto opustil slávu, ktorú mal u Otca prv, ako povstal svet. A táto spása je dokonalosťou, ktorá sa mala dosiahnuť utrpením a pripísať pôvodcovi nášho života, ako učí Pavol, keď hovorí: »On je pôvodca života, zdokonalený utrpením.« A zdá sa, že skrze kríž sa Mu v prijatom tele vrátila sláva, ktorej sa Jednorodený kvôli nám na krátky čas zriekol. Veď keď svätý Ján vo svojom evanjeliu vysvetľuje, aká je to voda, o ktorej Spasiteľ povedal, že »z vnútra toho, kto verí, potečú akoby prúdy«, hovorí: »To povedal o Duchu Svätom, ktorého mali dostať tí, čo v Neho uveria. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávenýSlávou nazýva smrť na kríži. Preto keď sa Pán modlil pred svojou dobrovoľnou smrťou na kríži, prosil Otca, aby ho oslávil slávou, ktorú mal Uňho prv, ako bol svet.

(Z Rečí sv. Anastáza Antiochijského, Oratio 4, 1 – 2: PG 89, 1347 – 1349)

***

Sv. Pavlín z Noly

(355 – 431):

Ó, Krížnesmierna Božia dobrota; ó, Krížchvála nebies; ó, Krížvečná spása ľudí; ó, Kríž postrach ničomníkov, moc spravodlivých a svetlo veriacich. Ó, Kríž, ktorý si spravil, že Boh vtelený na zemi sa stal otrokom našej spásy a naopak, že človek sa stal Kráľom v Bohu na nebesiach. Skrze teba sa rožiarilo svetlo pravdy a noc neprávosti utiekla. Ty si zničil modly, ktoré vybudovali pohania, spojil si ľudí s pokojom a skrze zmluvu KristaProstredníka si zmieril človeka. Stal si sa schodom, vďaka ktorému človek môže vystúpiť do nebies. Buď trvalou oporou pre bohabojných, buď našou kotvou, aby v našom dome prebýval úspech, aby sa naša loď bezpečne plavila chránená krížom, z kríža si upletúc veniec.“

(Pieseň 16, 718 – 730, PL 61, 550)

***

Sv. Vincent de Paul

(1581 – 1660):

Hľaďme na Syna Božieho; ó, aké srdce lásky! Aký plameň lásky! Môj Ježišu, povedz nám, kto Ťa pritiahol z neba, aby si prišiel na zem trpieť protirečenie, toľko prenasledovaní a trápení, ktorých sa Ti dostalo. Ó, Spasiteľu! Ó, zdroj lásky, zníženej k nám a k hanebnému utrpeniu, kto v tomto viac miloval blížneho ako Ty sám? Ty si prišiel, aby si sa vydal všetkým našim biedam, vzal podobu hriešnika, viedol život utrpenia a trpel hanebnú smrť za nás; či je podobnej lásky? Kto by mohol milovať takým zvrchovaným spôsobom? Iba náš Pán je taký zaľúbený do stvorení, že opustil trón svojho Otca, aby si prišiel vziať telo, predmet slabosti. A prečo? Aby medzi nami svojím príkladom a slovom ustanovil lásku k blížnemu. Táto láska Ho ukrižovala a obdivuhodne privodila naše vykúpenie.

Ó, páni, keby sme mali trošku tejto lásky, zostali by sme s prekríženými rukami? Nechali by sme zahynúť tých, ktorým by sme mohli poslúžiť? Ó, nie, láska nemôže zostať nečinná; vedie nás k spáse a k úteche druhých.“

(Sv. Vincent de Paul, Konferencie SI/4, 555; Coste, XII, 264)

***

Sv. Ján Fisher

(1469 – 1535):

Keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu

Ježiš Kristus je náš Veľkňaz, Jeho predrahé telo je naša obeta, ktorú priniesol na oltári kríža za spásu všetkých ľudí. Krv, čo vylial za našu spásu, nebola krv teliat ani capov (ako v Starom zákone), ale krv najnevinnejšieho Baránka Ježiša Krista, nášho Spasiteľa.

Chrám, v ktorom náš Veľkňaz konal obetu, nebol zhotovený rukou, ale postavený mocou samého Boha. Lebo vylial svoju krv pred celým svetom a ten je chrámom zhotoveným iba Božou rukou. A tento chrám má dve časti: jednou je zem, ktorú my teraz obývame, druhú my smrteľníci ešte nepoznáme. Najprv priniesol obetu tu na zemi, keď podstúpil ukrutnú smrť. Potom, odetý novým rúchom nesmrteľnosti, vošiel so svojou vlastnou krvou do Svätyne svätých, čiže do neba, a tam priniesol pred trón nebeského Otca túto krv nesmiernej ceny, ktorú sedem ráz vylial za všetkých ľudí, čo otročili hriechu. A táto obeta je Bohu taká milá a príjemná, že len čo ju zazrel, nemohol urobiť nič iné, iba sa hneď zmilovať nad nami a láskavo zaobchodiť so všetkými, čo sa opravdivo kajajú. A je večná: neprináša sa len raz do roka (ako to bolo u Židov), ale každý deň na našu útechu, ba v každú hodinu a v každý okamih, aby sme mali veľkú posilu. Preto apoštol dodáva: „A tak získal večné vykúpenie“ (pozn.: Hebr 9, 12).

Na tejto svätej a večnej obete majú účasť všetci, čo opravdivo ľutujú a kajajú sa za svoje zločiny a pevne sa rozhodli svoje hriechynezopakovať, ale vytrvalo napredovať v začatom úsilí o čnosti. Svätý Ján to formuluje takto: „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (pozn.: 1 Jn 2, 1 – 2).

(Z Komentára sv. Jána Fishera k žalmom, Ps 129: Opera omnia, edit. 1579, p. 1610)

***

Bl. Honorát Kożmiński

(1829 – 1916):

Žiadny svätý nemal cestu do neba vystlanú lupeňmi z ruží a nevystupoval do neba ovenčený pozemskou radosťou sprevádzaný výbuchmi smiechu a bujarou radosťou. Všetci išli po krížovej ceste, ovenčení tŕňovou korunou a sprevádzaní tisícmi súženiami, v práci a námahách.

Boli však určite šťasní, pretože sa tešili z dotykov Božej milosti a z okamihov nebeskej radosti a pociťovali, že ukrižovaný Kristus je blízko nich a nesie ich kríž spolu s nimi. Cítili, ako sa ich srdce zahrieva láskou Jeho Srdca. A tam niekde v hmlistej diaľke pred sebou hľadeli na náznaky budúcej slávy, šťastia a nekonečnej radosti. Z ľudského pohľadu im šťastie na zemi neprialo. A pokiaľ áno, vtedy si od neho zachovávali odstup, chránili sa pred ním, keď im prichádzalo v ústrety utekali pred ním, mali z neho väčší strach ako z kríža. A ku krížu vystierali ruky, ako k prístavu spásy. Hneď ako si zvolili cestu kríža, už nikdy ju nechceli opustiť. A Boh, ktorý dokonale pozná cenu utrpenia ich neváhal navštevovať rôznymi krížmi.

Keď náš Spasiteľ raz hovoril svojim učeníkom o horkom umučení, ktoré Ho čaká, sv. Peter sa v náhlom vzplanutí lásky s bolesťou v srdci bránil myšlienke, že by jeho Majster mal trpieť a namietal:

»Pane, to sa Ti nikdy nesmie stať!«

Pán sa však obrátil k Petrovi a povedal mu:

»Satan, choď preč odo Mňa! Na pohoršenie si Mi, protože neuvažuješ ako Boh, ale ako ľudia!«

Ten, kto sa v uvažovaní nechá viesť Bohom, neodmieta kríž a nenarieka na neho, pretože vie, že on je jeho jediná nádej, jediná cesta, ktorou sa vstupuje do neba, jediný prostriedok na posvätenie, prameň každej milosti a spôsob ako dosiahnuť najvyšší stupeň nebeskej slávy.

Satan klame svoje obete pozemským šťastím, ponúka im kalich naplnený otrávenými pôžitkami; Boh naopak ponúka kríž, ktorý je pokladnicou plnou nespočítateľných pokladov i radostí ducha a večného šťastia. Preto sa svätí tak tešili, keď ho dostali a nikdy sa od neho nechceli odlúčiť. Žili a umierali s ním a na ňom.“

(Z reči bl. Honoráta, ktorú predniesol počas slávnosti Všetkých svätých, Antológia spisov Honoráta Kožmińského, časť 1, Varšava 1981, s. 206 – 207; porov. Analecta OFMCap. 104 [1988], s. 440 – 441)

***

Sv. Peter z Alkantary

(1499 – 1562):

Z Listu sv. Petra z Alkantary sv. Terézii z Ávily

Nemálo som sa čudoval tomu, že vaši predstavení zverili túto záležitosť učencom, ktorým to nepatrí. Kde ide o spory alebo veci svedomia, je iste chvályhodné poradiť sa s právnikmi alebo teológmi a držať sa ich názoru. Ale o dokonalosti života sa treba poradiť iba s tými, ktorí sa sami k nej hlásia. Odporúča sa to pre veľmi vážny dôvod, pretože učenci sa nemôžu o dokonalosti života vyjadriť ani mať o nej lepšiu mienku. Celkom zreteľne svedčí o tom zistená skutočnosť, na čo sa zameriavajú a ako sa prejavujú ich skutky. Ani o evanjeliových radách nie je potrebné pýtať si radu od cudzích, to jasne poukazuje na prejav slabej viery, treba uvážiť, či ich treba prijať a či ich možno zachovávať.

Božie rady totiž nemôžu byť iné ako dobré ani ťažké na zachovávanie, iba ak ľuďom neveriacim alebo Bohu málo dôverujúcim, pretože tie rady sú stavané na základe poznania ľudských schopností. Veď Ten, čo radu dal, dá tiež pomoc na jej zachovávanie, pretože On môže všetko. A naopak, sám človek nemôže dať zo seba nijakú dobrú radu, aj keby chcel, aby bola dobrá, lebo svojou vlastnou prirodzenosťou je zlý. O čo viac Ten, ktorý je Dobro samo, bude chcieť i môcť dať rady tým, čo Ho nasledujú, aby mali v dobrom úspech.

Ak chce niekto Kristovu radu k vyššej dokonalosti nasledovať, nech ju nasleduje. Niečo viac ako ona nebolo dané ani mužom, ani ženám. A Kristus mu pomôže, aby to šťastne dokázal, tak ako pomohol toľkým iným, ktorí Ho nasledovali. Ak sa však chce pridŕžať rady učencov bez ducha, nech sa skôr usiluje mať dobré príjmy, aby mohol vyskúšať, či tieto príjmy platia na oboch stranách viac ako zrieknutie sa všetkého podľa Pánovej rady.

Keď však vidíme nejaké nedostatky v kláštoroch chudobných žien, uvážme, že sa to skôr stáva preto, že túto chudobu znášajú proti svojej vôli, a nie podľa Božej rady. Ani ja nechválim každú chudobu, ale iba takú, ktorú znášame trpezlivo pre lásku k nášmu ukrižovanému Vykupiteľovi, a o to viac takú chudobu, po ktorej túžime a ktorú dobrovoľne prijímame z lásky k Nemu. Lebo keby som inakšie zmýšľal alebo veril tomu s určitou výhradou, necítil by som sa príliš istý vo viere. Ale ja v tom všetkom dôverujem Kristovi a pevne verím, že Jeho rady sú najlepšie, pretože sú božské. A hoci by ma aj neviazali pod hriechom, jednako dokonalejší je ten, čo nimi viazaný nasleduje Krista, ako ten, čo bez viny nemá o ne záujem. Hovorím, že zaväzujú v tom, že človeka nabádajú k dokonalosti a tým ho robia svätejším a milším Bohu. Nazdávam sa teda, že blahoslavení, ako Pán hovorí, sú chudobní v duchu, totiž dobrovoľne, ako som sám spoznal, hoci viac verím Bohu ako vlastnej skúsenosti.

Pán nech dá vašim predstaveným toľko svetla, aby dokázali pochopiť túto pravdu a ju uskutočňovať a aby neverili tým, čo tvrdia opak z nedostatku svetla, buď preto, že neveria, alebo nikdy neskúsili, aký dobrý je Pán k tým, čo Mu slúžia, čo Ho milujú a z lásky k Nemu sa zriekajú všetkých svetských vecí, ktoré nie sú potrebné. Lebo takíto ľudia sú nepriateľmi Kristovho kríža a neveria v slávu, ktorá predsa čoskoro bude nasledovať.

Ďalej nech Pán dá vašim predstaveným, aby nepochybovali o takej zrejmej pravde a neprijímali radu od hocikoho, ale iba od tých, čo vážne nasledujú evanjeliové rady. Lebo hoci tí, čo zachovávajú prikázania, ktorými sú viazaní, budú spasení, predsa vôbec nevidia do iných vecí jasnejšie, ako do tých, ktoré konajú. A nech je ich rada akokoľvek dobrá, predsa len rada nášho Pána Ježiša Krista bude lepšia, lebo On s týmto darom poskytuje aj pomoc na jeho uskutočnenie a napokon odmeňuje tých, ktorí celú svoju dôveru vkladajú do Neho, a nie do vecí pozemských.

(Annales Minorum, XIX, s. 340 – 341)

***

Sv. Ján de Brébeuf

(1593 – 1649):

Nech zomriem iba za Teba, Ježišu, lebo Ty si zomrel za mňa

„Dva dni som nepretržite pociťoval veľkú túžbu po mučeníctve a žiadal som si znášať všetky muky, ktoré vytrpeli mučeníci. Čím sa Ti môžem odplatiť, Ježišu, môj Pán a môj Spasiteľ, za všetky dobrodenia, ktorými si ma predišiel? „Vezmem“ z Tvojej ruky „kalich“ Tvojich bolestí „a budem vzývať Tvoje meno“.

Sľubujem pred Tvojím večným Otcom a Duchom Svätým, pred Tvojou presvätou Matkou a jej prečistým ženíchom, pred anjelmi, apoštolmi a mučeníkmi, pred mojím svätým otcom Ignácom a svätým Františkom Xaverským, opravdivo Ti, Ježišu, môj Spasiteľ, sľubujem, že sa nikdy, nakoľko to bude závisieť odo mňa, neodtiahnem od milosti mučeníctva, ak ju niekedy zo svojho nekonečného milosrdenstva ponúkneš mne, svojmu najnehodnejšiemu sluhovi. Zaväzujem sa tak, že na celý život, čo mi ešte zostáva, odmietam možnosť a slobodu vyhnúť sa príležitostiam zomrieť a vyliať krv pre Teba, iba ak by som bol niekedy presvedčený, že v danej chvíli bude väčšmi vyhovovať Tvojej sláve, aby som konal inak. Zaväzujem sa aj k tomu, že keď bude mať prísť smrteľný úder, prijmem ho z Tvojich rúk s najväčšou duchovnou rozkošou a radosťou. A preto, môj milovaný Ježišu, keďže ma ovláda ohromná radosť, už teraz Ti obetujem svoju krv, telo i život, aby som zomrel iba za Teba, ak mi dáš tú milosť, lebo Ty si zomrel za mňa. Daj, nech ja žijem tak, aby si mi Ty udelil dar tak šťastne zomrieť. Tak, môj Boh a môj Spasiteľ, „vezmem“ z Tvojej ruky „kalich“ Tvojich utrpení „a budem vzývať Tvoje meno“: Ježiš, Ježiš, Ježiš! Môj Bože, ako ma bolí, že Ťa nepoznajú, že sa táto barbarská krajina ešte neobrátila celá k Tebe, že odtiaľto ešte nie je vykorenený hriech! Nech na mňa, môj Bože, padnú všetky muky, ktoré sú krutejšie ako smrť a majú ich niesť zajatci v tejto krajine. Ochotne sa za nich ponúkam, nech ich ja sám vytrpím.“

Z duchovných zápiskov sv. kňaza a mučeníka Jána de Brébeuf, The Jesuit Relations and Allied Documents, The Burrow Brothers C°, Cleveland, 1898, 164. 166)

Čo jezuitský misionár Bohu sľúbil, to s Božou pomocou, keď sa ocitol tvárou v tvár mučeníctvu aj dodržal. Posledným dňom jeho života a účinkovania medzi indiánmi sa stal 16. marec 1649.

Vtedy prepadol misiu sv. Ignáca, kde bol P. de Brébeuf, oddiel irokézskych bojovníkov. Mučenie zajatcov, ktorí boli určení na smrť, patrilo k rituálu všetkých Indiánov. Ale Irokézi aj v tomto vynikali nad ostatných. Keď začali mučiť pátra de Brébeufa, ten povzbudzoval svojich spolutrpiteľov, hurónskych mužov. Jemu venovali osobitnú pozornosť. Najprv mu vytrhali nechty. Potom mu zavesili na krk rozpálené sekery, ktoré mu pražili chrbát aj prsia. Boky mu opásali stromovou kôrou, napustenou živicou, a tú zapálili. Z tela mu trhali pásiky upraženej kože a tie jedli pred jeho očami. Z hlavy mu strhli kožu s vlasmi (skalp) a na krvavú lebku mu liali horúcu vodu ako výsmech krstu. Keď sa napriek všetkému modlil a povzbudzoval iných, odrezali mu pery, vytrhli jazyk, vybili zuby a do hrdla mu pchali žeravý kus dreva. Najviac zúrili preto, že z neho nemohli dostať nijaký ston alebo prejav bolesti. Konečne po troch hodinách mučenia mu dýkou otvorili hrudník a vytrhli srdce. Toto srdce potom jedli a pili z jeho krvi. Boli presvedčení, že takto získajú čosi z jeho nepochopiteľnej nadľudskej statočnosti.

(Z knihy: Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole, Dobrá kniha 2001)

***

Sv. Pavol Le Bao Tinha

(1793 – 1857):

Účasť mučeníkov na víťazstve Krista, Hlavy

„Ja, Pavol, väzeň pre Kristovo meno, chcem vám porozprávať o svojich súženiach, v ktorých som deň čo deň pohrúžený, aby ste mohli, zapálení láskou k Bohu, spolu so mnou chváliť Boha, „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.

Toto väzenie je naozaj obrazom večného pekla. Popri hroznom týraní každého druhu, ako sú klady, železné reťaze a okovy, je tu nenávisť, pomsta, úklady, neprístojné slová, vyšetrovanie, zlé činy, krivé prísahy, kliatby a potom úzkosti a smútok. Ale Boh, ktorý kedysi vyslobodil troch mladíkov z ohnivej pece, je stále so mnou a vyslobodil ma z týchto súžení a premenil ich na slasť, „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.

Uprostred týchto útrap, ktoré iných zvyčajne zlomia, som z Božej milosti naplnený radosťou a útechou, lebo nie som sám, ale som s Kristom. On, náš Učiteľ, nesie celú ťarchu kríža; na mňa položil iba tú najmenšiu a poslednú čiastku. Veď On nie je len pozorovateľ môjho zápasu, ale je bojovník i víťaz a zavŕšiteľ celého zápasu. Preto má na hlave víťazný veniec a na jeho sláve majú účasť aj Jeho údy. Ale ako mám hľadieť na toto divadlo, keď vidím, ako sa každý deň velitelia, mandaríni a ich pomáhači rúhajú Tvojmu svätému menu, Pane, „čo tróniš nad Cherubmi“ a Serafmi?! Pozri, po Tvojom kríži šliapu nohy pohanov! Kdeže je Tvoja sláva? Keď to všetko vidím, najradšej by som zapálený láskou k Tebe s odseknutými údmi zomrel na svedectvo Tvojej lásky. Ukáž, Pane, svoju moc, zachráň ma a posilňuj ma, aby sa v mojej slabosti ukázala a oslávila pred pohanmi sila, aby Tvoji nepriatelia nemohli pyšne dvíhať hlavu, keby som sa azda zapotácal na ceste.

Milovaní bratia, keď toto všetko počujete, vzdávajte v radosti nesmrteľné vďaky Bohu, od ktorého pochádza všetko dobro, zvelebujte so mnou Pána, „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.

Nech moja duša velebí Pána a môj duch nech jasá v mojom Bohu, „lebo zhliadol na poníženosť“ svojho služobníka a od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky budúce pokolenia: „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.

„Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho všetci ľudia,“ lebo „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných, a čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh“, aby zahanbil urodzených. Cez moje ústa a cez môj rozum zahanbil filozofov, ktorí sú žiakmi múdrych tohto sveta, „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.

Toto všetko vám píšem, aby sa vaša a moja viera zjednotili. Uprostred tejto búrky vyhadzujem kotvu až k Božiemu trónu; živú nádej, ktorá je v mojom srdci. Vy však, milovaní bratia, „bežte tak, aby ste sa zmocnili venca“, oblečte si „pancier viery“ a vezmite si Kristove „zbrane do pravej i ľavej ruky“, ako učil môj patrón svätý Pavol. „Je pre vás lepšie, keď vojdete do života s jedným okom alebo zmrzačení“, ako keby ste mali všetky údy a vyhodili by vás von. Pomáhajte mi svojimi modlitbami, aby som dokázal bojovať podľa zákona, čiže „bojovať dobrý boj“ a bojovať až do konca, aby som šťastlivo dokončil svoj beh. A keď sa už v tomto živote neuvidíme, naša blaženosť bude v budúcom veku, keď budeme stáť pri tróne nepoškvrneného Baránka a keď mu budeme jednomyseľne v jasavej radosti naveky spievať chvály víťazstva. Amen.“

(Z listu sv. Pavla Le Bao Tinha, ktorý poslal roku Pána 1843 chovancom seminára v Ke Vinhu, Launay A.: Le clergé tonkinois et ses prètres martyrs, MEP, Paris 1925, 80 – 83)


***

Sv. Ignác Antiochijský

(ok. 30 – ok. 107; apoštolský otec):

Som Božou pšenicou, nech ma teda rozomelú zuby divej zveri

„Píšem všetkým cirkvám a všetkých uisťujem, že rád zomriem za Boha, ak mi to vy neprekazíte. Prosím vás, nepreukazujte mi nevhodnú láskavosť. Nechajte, aby som bol pokrmom divej zveri, pomocou ktorej možno dosiahnuť Boha. Som Božou pšenicou, nech ma teda rozomelú zuby divej zveri, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom.

Modlite sa za mňa ku Kristovi, aby som sa pomocou týchto nástrojov stal obetným darom pre Boha. Nič mi nepomôžu svetské radosti ani kráľovstvá tohto sveta. Pre mňa je výhodnejšie zomrieť v Kristovi Ježišovi ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Už sa blíži chvíľa môjho narodenia. Odpusťte mi, bratia! Nezabráňte mi žiť, nechcite, aby som zomrel. Túžim byť Boží, nevydávajte ma svetu, ani ma nezvádzajte hmotou. Nechajte ma vnímať čisté svetlo. Keď sa ta dostanem, budem človekom. Dovoľte mi nasledovať utrpenie môjho Boha. Kto má Jeho v sebe, pochopí, čo chcem, a zľutuje sa nado mnou, lebo vie, čo ma zviera. Knieža tohto sveta ma chce uchvátiť a zničiť moju túžbu po Bohu. Nech mu teda nepomáha nik z vás, čo ste tu. Radšej pomáhajte mne, čiže Bohu.

Nehovorte o Ježišovi Kristovi, kým dychtíte po svete. Nech vo vás neprebýva závisť. Neverili by ste mi, keby som vás o to prosil osobne, tým viac verte tomu, čo vám píšem. Veď vám píšem živý, hoci túžim zomrieť. Moja láska je ukrižovaná, už vo mne nehorí oheň lásky k hmote. Je vo mne živá voda, ktorá mi vnútri hovorí: „Poď k Otcovi.“ Nemám záľubu v porušiteľnom pokrme ani v radostiach tohto sveta. Túžim po Božom chlebe; je ním telo Ježiša Krista, ktorý pochádza z Dávidovho rodu, a za nápoj chcem krv toho, ktorý je neporušiteľnou láskou. Už nechcem žiť, ako žijú ľudia. A splní sa mi to, ak budete vy chcieť. Prosím, aby ste chceli, aby ste aj vy našli priazeň.

Niekoľkými riadkami vás prosím: verte mi. Ježiš Kristus vám ukáže, že hovorím pravdu. On má pravdivé ústa, ktorými naozaj hovoril Otec. Proste za mňa, aby som to dosiahol. Nepísal som vám podľa tela, ale podľa Božieho zmýšľania. Ak budem trpieť, bude to znamenať, že ste mi chceli dobre. Ak budem odmietnutý, bude to znamenie, že ste ma nenávideli.“

(Z Listu sv. biskupa a mučeníka Ignáca Antiochijského Rimanom, Cap. 4, 1 – 2; 6, 1 – 8: Funk 1, 217 – 223)

***

Tomáš Hemerken Kempenský

(1380 – 1471):

Štyri knihy o nasledovaní Krista

(Kniha O nasledovaní Krista (lat. De imitatione Christi) od augustiánskeho mnícha Tomáša Kempenského je po Svätom písme asi najrozšírenejšou knihou svetovej literatúry. Zakladateľ rádu jezuitov, sv. Ignác z Loyoly (1491 – 1556) si z nej čítaval denne dve kapitoly. Podľa jeho biografa P. Ribadeneiru duch tejto knihy ho prenikol tak hlboko, že jeho život bol odrazom v nej uvedených pravidiel. A učiteľ Cirkvi, kardinál sv. Róbert Bellarmín (1542 – 1621) sa vyslovil, že od mladosti často čítaval túto knihu a až do jeho vysokého veku bola jeho každodenným čítaním.)

DRUHÁ KNIHA

11. kapitola

MILOVAŤ KRISTA ZNAMENÁ MILOVAŤ KRÍŽ

1. Ježiš má teraz mnoho priateľov svojho nebeského kráľovstva, ale medzi nimi je málo takých, čo by radi niesli Jeho kríž.
2. Má mnoho takých, čo dychtia po úteche, ale málo tých, čo túžia po súženiach.

3. Nachádza dosť spoločníkov svojho stola, ale málo nasledovníkov svojho odriekania.
4. Všetci sa chcú s Ním radovať, ale máloktorí chcú pre Neho trpieť.
5. Mnohí nasledujú Ježiša až po lámanie chleba, ale máloktorí až ta, kde treba piť kalich utrpenia.
6. Mnohí obdivujú Jeho zázraky, ale nie je mnoho tých, čo sú ochotní znášať potupu kríža.
7. Mnohí milujú Ježiša, kým ich nestihne nejaké protivenstvo.
8. Mnohí Ho chvália a velebia, kým dostávajú od Neho rozličné potechy.
9. Ale keď sa im Ježiš skryje a na chvíľu ich opustí, nariekajú a veľmi klesajú na mysli.
10. Ale tí, čo milujú Ježiša pre Ježiša, a nie pre nejakú svoju vlastnú útechu, chvália Ho rovnako v každom súžení a úzkosti srdca, ako aj v čase najväčších radostí.
11. A keby im nikdy nechcel dať útechu, predsa by Ho vždy chválili a vždy by Mu chceli ďakovať.
12. Čo všetko zmôže čistá láska k Ježišovi, neskalená nijakým vlastným prospechárstvom alebo samoľúbosťou!
13. Či všetkých, čo bažia stále iba po potešeniach, netreba vlastne nazývať nádenníkmi?
14. Či nemilujú viac seba ako Krista, keď premýšľajú vždy len o svojom zisku a pohodlí?
15. Kde nájdeš človeka, ktorý by chcel slúžiť Bohu celkom nezištne?
16. Zriedka sa nájde niekto natoľko duchovný, aby bol odpútaný od všetkého pozemského.
17. Lebo kde nájdeš človeka naozaj chudobného duchom a oslobodeného od všetkých tvorov? „Jeho cena je ako to, čo zďaleka a od kraj sveta prichodí“ (Prís 31, 10).
18. I keby človek rozdal všetok svoj majetok, ešte je to nič.
19. A keby činil veľké pokánie, všetko je ešte málo.
20. A keby dosiahol všetky vedomosti, ešte je ďaleko od cieľa.
21. A keby bol veľmi čnostný a úprimne nábožný, ešte by mu mnoho chýbalo: to jedno totižto, čo mu je najviac potrebné.
22. A čo je to? Aby, opustiac všetko, celkom zanechal aj seba a neponechal si ani trochu samoľúbosti.
23. A keď vykonal všetko, čo uznáva ako svoju povinnosť, nech si myslí, že nič nevykonal.
24. Nech necení vysoko, čo by sa mohlo pokladať za niečo veľkého, ale v skutočnosti nech sa uznáva za neužitočného služobníka, ako hovorí Pravda: „Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční sluhovia“ (Lk 17, 10).
25. Vtedy bude môcť, naozaj chudobný v duchu a vnútorne slobodný povedať s prorokom: „Som sám a úbohý“ (Ž 25, 16).
26. A nikto nie je bohatší, nikto mocnejší, nikto slobodnejší, než ten, kto vie seba a všetko ostatné opustiť a pokladať sa za najmenšieho.

12. kapitola

KRÁĽOVSKÁ CESTA SVÄTÉHO KRÍŽA

1. Mnohým sa zdá tvrdý výrok: „Zapri sa, vezmi kríž a nasleduj Ježiša“ (Mt 16, 24; Lk 9, 23).
2. Ale oveľa tvrdšie bude počuť tieto posledné slová: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa!“ (Mt 25, 41).

3. Tí, čo teraz radi počúvajú slovo o kríži a správajú sa podľa neho, nebudú sa potom obávať, že počujú večné zavrhnutie.
4. Toto znamenie kríža bude na nebi, keď Pán príde súdiť.
5. Vtedy všetci sluhovia kríža, ktorí sa v živote pripodobňovali Ukrižovanému, pristúpia pred Krista sudcu s veľkou dôverou.
6. Čo sa teda bojíš vziať na seba kríž, keď je to cesta do Kráľovstva?
7. V kríži je spása, v kríži je život, v kríži je obrana proti nepriateľom; v kríži je zdroj nebeskej slasti, v kríži je posila mysle, v kríži je duchovná radosť; v kríži je vrchol čnosti, v kríži je dokonalá svätosť.
8. Len v kríži je spása duše a nádej večného života.
9. Vezmi teda svoj kríž a choď za Ježišom; tak vojdeš do večného života.
10. On šiel pred tebou, niesol svoj kríž a zomrel za teba na kríži, aby si aj ty niesol svoj kríž a túžil zomrieť na kríži.
11. Lebo keď s Ním zomrieš, budeš s Ním aj žiť, a keď Mu budeš druhom v utrpení, budeš s Ním i v sláve.
12. Všetko sa zakladá na kríži, a všetko záleží na smrti; a niet inej cesty k životu a k pravému vnútornému pokoju, ako cesta svätého kríža a každodenného umŕtvovania.
13. Choď, kade chceš, hľadaj, čo chceš, a nenájdeš krajšiu cestu hore a bezpečnejšiu tu dolu, ako cestu svätého kríža.
14. Uprav si a zariaď všetko podľa svojej vôle a náhľadu, a uvidíš, že stále nám prichodí niečo trpieť, či sa ti to páči alebo nie. Vždy nájdeš kríž.
15. Lebo buď budeš znášať telesnú bolesť alebo duševnú trýzeň.
16. Niekedy ťa opustí Boh, niekedy ťa potrápi tvoj blížny; a čo horšie – sám si budeš často na ťarchu.
17. A niet nijakého lieku a nijakej útechy, aby si sa mohol vyslobodiť alebo si uľaviť; načim trpieť, dokiaľ Boh bude chcieť.
18. Boh totižto chce, aby si sa naučil znášať trápenia bez útechy, aby si sa Mu celkom podrobil a aby si sa utrpením stal pokornejším.
19. Nikto necíti Kristove muky tak hlboko ako ten, kto trpí podobne.
20. Kríž je teda stále pripravený a čaká ťa všade.
21. Neunikneš mu, kamkoľvek by si utekal; lebo kdekoľvek ideš, všade nesieš seba a vždy nájdeš seba.
22. Obráť sa hore, obráť sa dolu, obráť sa von, obráť sa dnu, všade nájdeš kríž; a všade ti treba mať trpezlivosť, ak chceš mať vnútorný pokoj a zaslúžiť si večnú korunu.
23. Keď budeš niesť kríž oddane, aj on ťa ponesie a privedie ťa k žiadanému cieľu, kde totiž bude koniec utrpeniu, čoho sa tu nemôžeš dočkať.
24. Ak no nesieš nerád, robíš si ťarchu, a len väčšmi si priťažuješ; ale predsa ho musíš niesť.
25. Keď odhodíš jeden kríž, iste nájdeš iný, a hádam ešte ťažší.
26. Myslíš si, že sa vyhneš tomu, čomu nemohol uniknúť ani jeden smrteľník? Ktorý svätý bol na svete bez kríža a bez trápenia?
27. Veď ani Ježiš Kristus, náš Pán, nebol ani hodinu bez bolesti a utrpenia, pokiaľ len žil. „Kristovi bolo treba trpieť,“ hovorí (Lk 24,26; 46) „a vstať z mŕtvych, a tak vojsť do svojej slávy.“
28. A ty akým právom hľadáš inú cestu, ako je táto kráľovská cesta, cesta svätého kríža?
29. Celý Kristov život bol kríž a mučeníctvo; a ty hľadáš pre seba pokoj a radosť?
30. Mýliš sa, mýliš, ak túžiš po niečom inom, ako znášať súženie; lebo celý tento smrteľný život je plný bied, všade označený samými krížmi.
31. A čím vyššie kto pokročí v duchu, často tým ťažšie kríže nachádza; lebo trýzeň vlastného vyhnanstva je tým väčšia, čím väčšia je sama láska.
32. Ale zato človek, hoci mnohonásobne skúšaný, nie je bez útechy a úľavy, lebo cíti, ako mu vzrastá veľký úžitok z toho, že nesie svoj kríž.
33. Lebo keď sa mu dobrovoľne poddáva, celé bremeno útrap mení sa mu v dôveru božskej útechy.
34. A čím viac telo slabne súžením, tým väčšmi silnie duch vnútornou milosťou.
35. Ba neraz, chtiac sa z lásky pripodobniť Kristovmu krížu, býva natoľko posilnený v útrapách a protivenstvách, že by ani nechcel byť bez bolesti a utrpenia; lebo je presvedčený, že je Bohu tým milší, čím väčšie a ťažšie utrpenia vládze pre Neho zniesť.
36. To nie je čnosť človeka, ale milosť Božia, ktorá v slabom tele toľko zmôže a natoľko účinkuje, že vrúcne túži po tom a to žiada, čoho sa prirodzenosť desí a čomu sa vyhýba.
37. Pravda, s ľudskou prirodzenosťou sa nezrovnáva kríž niesť, kríž milovať, telo trestať a podrobovať službe, vyhýbať sa poctám, krivdy radostne znášať, pohŕdať sebou a želať si pohŕdanie, akýmkoľvek protivenstvám a škodám sa podvoľovať a netúžiť po nijakom šťastí na tomto svete.
38. Keď pozrieš na seba, vidíš, že sám nič takého nezvládzeš.
39. Ale keď budeš dôverovať v Boha, On ti dá silu z neba a svet i telo podrobia sa tvojej moci.
40. A ani nepriateľa diabla sa nebudeš báť, keď budeš obrnený vierou a poznačený Kristovým krížom.
41. Odhodlaj sa teda, ako dobrý a verný sluha Kristov, mužne niesť kríž svojho Pána, ktorý sa dal ukrižovať z lásky k tebe.
42. Priprav sa v tomto biednom živote znášať mnohé protivenstvá a rozličné ťažkosti; lebo to je tvoj údel, kdekoľvek budeš, a len to skúsiš, kdekoľvek by si sa schoval.
43. Tak to musí byť, a niet spôsobu vyviaznuť zo zlého súženia a z bolesti, ako že ich musíš trpezlivo znášať.
44. Pi radostne kalich Pánov, ak chceš byť Jeho priateľom a mať s Ním podiel.
45. Útechu ponechaj Bohu; nech s ňou naloží, ako sa Mu páči.
46. Ty sa len priprav znášať útrapy a predstav si ich ako najväčšie potešenia, veď „utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18), čo by si ich hneď sám mal všetky podstúpiť.
47. Keď dospeješ až ta, že utrpenie ti bude milé a príjemné kvôli Kristovi, vtedy súď, že je dobre s tebou, lebo si našiel raj na zemi.
48. Pokiaľ ti je utrpenie nepríjemné, a hľadíš len, ako by si sa mu vyhol, dotiaľ bude s tebou zle a všade ťa bude prenasledovať trápna túžba uniknúť súženiu.
49. Keď sa pripravíš na to, čomu nemožno vyhnúť, totiž na utrpenie a na smrť, hneď ti bude lepšie a nájdeš pokoj.
50. A čo by si bol vynesený s Pavlom až do tretieho neba, predsa by si nebol istý, že by ti nebolo treba znášať nič zlého. „Ja mu ukážem,“ hovorí Pán, „koľko musí trpieť pre moje meno“ (Sk 9, 16).
51. Neostáva ti teda, len trpieť, ak chceš Ježiša milovať a večne mu slúžiť.
52. Kiež by si bol hoden trpieť niečo pre meno Ježišovo! Koľká sláva by ťa očakávala, aký by to bol ples pre všetkých svätých Božích, a aké povzbudenie pre ostatných blížnych!
53. Lebo trpezlivosť každý chváli, hoci málokomu sa chce trpieť.
54. Právom by si mal rád trochu trpieť pre Krista, keď toľkí oveľa viac trpia pre svet.
55. Máš vedieť, že ti treba žiť život umierania. A kto čím viac umiera sebe, tým viac začína žiť Bohu.
56. Len ten môže pochopiť nebeské veci, kto je ochotný znášať protivenstvá pre Krista.
57. Nič nie je Bohu milšie a tebe na tomto svete osožnejšie, ako ochotne trpieť pre Krista.
58. A keby si si mohol voliť, mal by si si vrúcnejšie želať, aby si mohol pre Krista trpieť, než aby ťa osviežovali mnohé útechy, lebo tak by si bol podobnejší Kristovi, a viac by si sa podobal všetkým svätým.
59. Lebo naša zásluha a náš pokrok v dobrom nezáleží v hojných príjemnostiach a potešeniach, ale skôr v tom, aby sme vedeli znášať veľké ťažkosti a trápenia.
60. Veď keby bolo pre spásu ľudstva niečo lepšie a užitočnejšie ako trpieť, Kristus by nám to bol slovom a príkladom zaiste ukázal.
61. Ale takto aj učeníkov, ktorí chodili s Ním, aj všetkých, čo Ho chcú nasledovať, zjavne povzbudzuje znášať kríž, keď hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech sa zaprie a vezme svoj kríž a nech ma nasleduje“ (Mt 16, 24; Lk 9, 23).
62. Záverom tohto čítania a uvažovania nech sú slová: „Že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14, 22).

***