So svätými na Kalvárii
Kategória: So svätými na Kalvárii
Sv. Pavol z Kríža
(*1694 – † 1775; zakladateľ rehole passionistov):
Z Listov svätého kňaza Pavla z Kríža
„Najlepšie a najsvätejšie je premýšľať o Pánovom Utrpení a rozjímať o ňom, lebo touto cestou sa prichádza k svätému spojeniu s Bohom. V tejto najsvätejšej škole sa učí pravej múdrosti: všetci svätí sa jej tam naučili.
Keď však drahý kríž nášho Ježiša zapustí vo vašom srdci hlbšie korene, potom budete spievať: „Trpieť a nezomrieť,“ alebo: „Buď trpieť alebo zomrieť,“ alebo ešte lepšie: „Ani trpieť ani zomrieť, ale iba dokonale sa obrátiť podľa Božej vôle.“
Láska je zjednocujúca sila a osvojuje si muky milovaného Dobra. Tento oheň preniká až do špiku a mení milujúceho na milovaného. Láska sa vyšším spôsobom primiešava do bolesti a bolesť do lásky, vzniká akási zmes lásky a bolesti, taká jednotná, že už nemožno oddeliť lásku od bolesti ani bolesť od lásky. Preto sa milujúca duša raduje vo svojej bolesti a vo svojej bolestivej láske plesá.
Preto sa vytrvalo cvičte vo všetkých čnostiach, najmä v nasledovaní milého trpiaceho Ježiša, lebo toto je vrchol čistej lásky. Žite tak, aby bolo všetkým známe, že nielen vnútri, ale aj navonok nosíte obraz ukrižovaného Krista, vzoru každej dobroty a miernosti. Lebo kto je vnútorne spojený so Synom živého Boha, nosí aj navonok jeho obraz tým, že sa vytrvalo cvičí v hrdinskej čnosti, najmä v silnej trpezlivosti, ktorá sa nežaluje ani tajne ani verejne. Skryte sa teda v ukrižovanom Ježišovi a neželajte si nič iné, len aby sa všetci vo všetkom obrátili podľa jeho vôle.
Keď sa tak stanete pravými milovníkmi Ukrižovaného, budete v chráme svojho vnútra ustavične sláviť sviatok kríža, mlčky trpieť, a nebudete sa spoliehať na nijaké stvorenie. A pretože sviatky treba sláviť s radosťou, tí, čo milujú Ukrižovaného, budú sláviť sviatok kríža tichým utrpením s veselou a jasnou tvárou tak, aby to zostalo skryté pred ľuďmi a známe iba najvyššiemu Dobru. Na takýto sviatok bývajú vždy slávnostné hody, kde za pokrm slúži Božia vôľa podľa príkladu našej ukrižovanej Lásky.“
(Epist. 1, 43; 2, 440. 825)
+++
Sv. Bonaventúra
(*1221 – † 1274; učiteľ Cirkvi – Doctor Seraphicus):
Istého dňa sa sv. Tomáš Akvinský opýtal sv. Bonaventúru, z ktorých kníh čerpá svoje hlboké myšlienky. Vtedy sv. Bonaventúra ukázal na kríž a povedal: „To je moja knižnica, z ktorej som sa naučil všetko čo viem.“
+++
Sv. Maximilián Mária Kolbe
(*1894 – † 1941):
„Nepoznáme vznešenejšiu knihu ako ukrižovaného Ježiša Krista, aby sme mohli napredovať v Božej láske.“
+++
Sv. Bernard z Corleone
(*1605 – † 1667):
Rehoľný kapucínsky brat sv. Bernard z Corleone nevedel čítať, bol analfabet. Keď sa pod vedením mnícha Benedikta z Cammaraty snažil naučiť čítať, zjavil sa mu Spasiteľ a povedal mu:
„Bernard, nehľadaj to, čo je napísané v knihách, pretože moje rany ti stačia. V nich nájdeš učenie omnoho účinnejšie, ako je to, ktoré ti môžu poskytnúť ostatné knihy.“
+++
Sv. Konrád z Parzhamu
(*1818 – † 1894):
„Aby som sa pocvičil v čnostiach, skromnosti a pokore, postačí mi uprieť pohľad na kríž. Lebo on je pre mňa knihou. Z jediného pohľadu na ukrižovaného Krista sa dozviem, ako sa mám správať v rôznych okolnostiach. Tu sa priúčam pokore, skromnosti, trpezlivosti, skrátka, ako mám niesť svoj kríž.“
+++
Sv. Jozef Freinademetz
(*1852 – † 1908):
Sv. Jozef Freinademetz vo svojom príhovore seminaristom a študentom povedal: „V hornatom Tyrolsku možno vidieť obraz Ukrižovaného všade, kde sa len pozriete: na každej ceste a chodníku, na poli i v lese, na kopčeku i na horskom končiari. Dobre to padne každému, kto si po namáhavom výstupe potrebuje odpočinúť a nabrať dych, keď si sadne na chvíľu pod kríž a zahľadí sa na Toho, čo na ňom visí… Aké nádherné by to bolo, keby ste si už teraz osvojili zvyk čítania z tejto knihy kríža čo i len na päť minút! Ak by sa pominuli všetci učitelia duchovného života a stratili sa všetky duchovné príručky, a zostala by vám iba kniha kríža – bohato by vám stačila.“
Sv. Jozef Freinademetz po namáhavom výstupe do nebeskej vlasti, zanechajúc za sebou svoju životnú krížovú cestu cez bránu smrti do nej vstúpil 28. januára roku Pána 1908. Jeho duša sa vo večnosti už teší z pohľadu na oblažujúcu Božiu velebu a jeho telo, ktoré bolo pochované pod 12. stanicou krížovej cesty, pod krížom na ktorom visí Ukrižovaný odpočíva očakávajúc deň vzkriesenia mŕtvych.
+++
Mária Marta Chambonová
(*1844 – † 1907):
Božský Spasiteľ v mnohých zjaveniach povzbudzoval svoju služobnicu sestru Máriu Martu Chambonovú z rehole Navštívenia Panny Márie a potvrdzoval jej opäť a opäť, že je naozaj povolaná, aby obnovila pobožnosť k Jeho sv. ranám. V jednom z nich jej povedal:
„Vyvolil som ťa, aby si v smutných časoch, v ktorých žijete, oživila pobožnosť k môjmu trpkému utrpeniu.“
Potom jej ukázal svoje rany ako knihu z ktorej sa mala učiť čítať a povedal:
„Neodvracaj oči od tejto knihy a naučíš sa z nej viac než vedia najväčší učenci. Modlitba k mojím sv. ranám obsahuje všetko.“
Inokedy, keď sa jej zjavil náš Pán Ježiš Kristus Ho sestra Mária Marta s detskou prostotou a smelosťou prosila: „Predobrý Majster, vyučuj ma katechizmus!“ Ježiš jej ukázal svoje rany a povedal:
„Poď, moja nevesta, do svojho príbytku, v ňom nájdeš všetko.
Budem tvojím učiteľom a naučím ťa, ako sa máš pre mňa a pre blížnych obetovať.
Tvojou knihou je kríž. Všetka pravá veda je obsiahnutá v štúdiu mojich rán a v rozjímaní o nich. Keby ich všetci ľudia chceli študovať a zahĺbiť sa do nich, našli by v nich dosť a nepotrebovali by už iné knihy. V tejto knihe čítajú moji svätí a budú v nej čítať naveky. To je jediná kniha, ktorú musíš milovať, jediná veda, o ktorú sa musíš zaujímať. Ak čerpáš z mojich rán, tešíš Ukrižovaného.“
+++
Sv. Faustína Kowalská
(*1905 – † 1938):
Den. 304 – „Ježišu môj, nádej moja jediná, ďakujem Ti za tú knihu, ktorú si otvoril pred očami mojej duše. Tou knihou je Tvoje umučenie, podstúpené z lásky ku mne. Z tej knihy som sa naučila, ako milovať Boha a duše. Táto kniha obsahuje nevyčerpateľné poklady pre každého. Ó, Ježišu, ako málo duší Ťa chápe v Tvojom mučeníctve lásky.“
Den. 267 – „Ježiš mi povedal, že najviac sa Mu budem páčiť, keď budem rozjímať o Jeho bolestnom umučení.
Vtedy moja duša dostáva najviac svetla. Kto sa chce naučiť skutočnej pokore, nech rozjíma o Ježišovom umučení. Keď rozjímam o Ježišovom umučení, začínam chápať mnohé veci, ktoré som predtým nemohla pochopiť. Chcem sa podobať Tebe, Ježišu, Tebe ukrižovanému, umučenému, pokorenému.
Vtlač do mojej duše a do môjho srdca Tvoju pokoru (pozn. Flp 2, 5 – 8). Ježišu, milujem Ťa k zblázneniu. Teba zničeného, takého, akého Ťa opisuje prorok (pozn. Iz 53, 2 – 9), akoby v Tebe nemohol nájsť ľudskú podobu kvôli veľkým bolestiam. V takomto stave Ťa milujem Ježišu, šialene.“
Den. 1632 – „A odrazu sa pohľad mojej duše zastavil na Tebe, ó Pane – Ježišu Kriste, na kríži rozpätý. Hľa, moja láska, s ktorou spočiniem v hrobe, to je môj Ženích – môj Pán a Boh nepochopiteľný.“
+++
Sv. František z Assisi
(*1182 – † 1226):
„Keď bol (pozn.: sv. František z Assisi) chorý a voľakto mu radil, aby si dal predčítať nejakú zbožnú knihu, odpovedal:
»Mojou knihou je Ježiš Ukrižovaný«.
Neustále povzbudzoval svojich bratov, aby neprestajne rozjímali o umučení Ježiša Krista.“
(Z knihy sv. Alfonza Mária de´ Liguori, Cesta lásky I., 21)
+++
Sv. Klára
(*1193 – † 1253):
„Vezmi kríž a nasleduj Krista, ktorý išiel pred nami, pretože skrze neho po mnohých rozličných útrapách skutočne vojdeme do slávy. Miluj Boha z celého srdca, aj Ježiša Krista, jeho Syna, ktorý bol za nás hriešnikov ukrižovaný. Jeho pamiatka nech nikdy nevymizne z tvojej mysle. Bez prestania rozjímaj o tajomstvách kríža a mukách Matky, keď stála pod krížom.“
(Z listu sv. Kláry Ermentrúde z Brügge)
+++
Sv. Vincent Pallotti
(*1795 – † 1850):
Ako naše rieky prúdia z vysokých hôr, tak aj sv. Vincent Pallotti čerpal svoje zásady z vysokej školy na hore Golgote, z tajomstva kríža. Povedal:
„Aby nám umučenie Pána Ježiša i bolesti Panny Márie osožili, musíme o nich mnoho rozmýšľať, a tým si získame väčší poklad, ako sú všetky iné duchovné poklady.“
„Chcete potešiť srdce milosrdnej Matky? Starajte sa, aby ste boli bohatí v pokladoch jej Syna! Buďte vďačný Bohu, ktorý pre nás toľko vykonal! Uvažujte zvlášť pri sv. omši o Kristovom umučení a bolestiach Panny Márie! Je to veľká milosť, keď človek to vôbec vie a môže sa na tom zúčastňovať.“
Sv. Vincent sa takto modlieval: „Bože môj, iba Ty môžeš poznať zatvrdnutosť môjho srdca! Nie som hodný mať najcennejší dar, t. j. srdce plné dokonalej ľútosti, čo spolucíti s Ježišom a Máriou v ich duševných a telesných bolestiach. Pre Tvoje nekonečné milosrdenstvo a nekonečné zásluhy Ježiša, tiež pre zásluhy a príhovor najsvätejšej Panny Márie, všetkých anjelov a svätých a celej Kristovej Cirkvi udeľ mi, prosím Ťa, aby som mohol stále a celkom mať účasť na bolestiach a súženiach ich duší, ktoré trpeli po všetky dni života. Dovoľ, aby moja duša mala vždy súcit s Ježišom a Máriou!“ (Prepositi – Predsavzatia 486.)
Čo žiadal pre seba, to doprial aj druhým. Preto píše: „Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista a bolesti najčistejšej Panny Márie nech sú stále v našich srdciach!“ (Prepositi – Predsavzatia 25.)
+++
Sv. Ján Mária Vianney
(*1786 – † 1859):
„Je veľmi kruté musieť trpieť, poviete. Veru nie, nie je to kruté, kríž je plný sladkej útechy a svätej blaženosti. Keď však trpíme, musíme milovať. Viete, deti moje, na ceste kríža je najťažší ten prvý krok. Strach pred krížom je náš najťažší kríž…
Ľudia vo svete sú zúfali, ak majú kríže; dobrí kresťania by mali byť zúfali bez kríža! Majú žiť uprostred krížov ako ryba vo vode. Cez kríž sa prichádza do neba. Choroby, pokušenia, utrpenia, to sú kríže, ktoré vedú do neba. To všetko raz pominie. Náš Pán je náš vzor. Vezmime svoj kríž a nasledujme ho! Robme ako Napoleonovi vojaci. Keď mali prejsť cez most pod spŕškou delových gúľ, nikto nemal odvahu. Tu Napoleon vzal zástavu, vykročil prvý a všetci išli za ním. Robme aj my takisto! Poďme za naším Pánom, ktorý nás predišiel… !
Kríž objíma svet. Je vztýčený vo všetkých končinách zeme. Na ceste k nebu sú kríže ako najkrajšie kamenné mosty. Bez kríža sa len ťažko možno stať svätým. Taký človek bude iba ako malá hviezdička na oblohe. Kto však pre Boha bojoval a trpel, ten bude žiariť ako krásne slnko…
Že trpieť je ťažké, čo na tom záleží? To trvá iba okamih. Kríž je dar, ktorým Boh obdarúva svojich priateľov. Aké je to krásne každé ráno sa darovať Pánu Bohu ako obeť! Musíme prosiť o lásku ku krížom a stanú sa nám sladkými.
Ja som to zakúsil počas veľa a veľa rokov. Osočovali ma, prenasledovali ma a sužovali. Ó, mal som veru kríže! Azda som ich mal viac, než som mohol uniesť. Ale veľmi úprimne som sa modlil za lásku ku krížu. Potom som sa cítil šťastný, a aký šťastný! Povedal som si: Skutočne, jestvuje len jedna blaženosť! Kríž! Nikdy sa nemusíme spytovať, odkiaľ prichádzajú kríže. Veď všetky prichádzajú od Boha. Vždy je to Boh, ktorý nám v nich dáva príležitosť, ako mu dokázať svoju lásku.“
„Keď milujem svoj kríž, vôbec ho necítim, ale keď ho odmietam, rozdrví ma.“
„Kríž staviame pri cestách, na výšinách, na námestiach, aby sme mali pred očami, ako nás Boh miloval.“
„Vôbec nechápem, ako môže kresťan nemilovať kríž a utekať pred ním! Nie je to to isté, ako utiecť od Toho, ktorý na ňom visel a zomrel za nás?“
„Kríž je najučenejšia kniha, ktorú môžeme čítať.“
„Ako dobre sa zomiera človeku, ktorý žil na kríži!“
+++
Sv. Terézie Benedikta z Kríža – Edita Steinová
(*1891 – † 1942; spolupatrónka Európy):
Veriacim v Ukrižovaného sa otvára brána života
„Kristus prijal jarmo zákona, zákon plne zachoval a pre zákon a skrze zákon zomrel. Tým spôsobom oslobodil tých, čo skrze Neho chcú prijať život. Nemôžu ho však prijať, ak neobetujú vlastný život. Lebo všetci, čo sú pokrstení v Kristovi Ježišovi, v Jeho smrť sú pokrstení. Vnárajú sa do Jeho života, aby sa stali údmi Jeho tela a ako Jeho údy s Ním trpeli a umreli. Tento život nastane hojnejšie v deň slávy; ale už teraz, keď sme v tele, máme na ňom účasť, ak veríme; ak veríme, že Kristus pre nás zomrel, aby nám dal život. Touto vierou sa s Ním spájame ako údy s Hlavou; táto viera nám odkrýva prameň Jeho života.
Preto viera, ktorá je v Ukrižovanom, čiže živá viera spojená s oddanou láskou, je pre nás bránou života a začiatkom budúcej slávy; preto je kríž naša jediná chvála: Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. Kto si vyvolil Krista, zomrel pre svet a svet preňho. Nosí na svojom tele Kristove znaky, je slabý a ľuďmi opovrhovaný, ale stále platí, že Božia sila sa prejavuje v slabosti. Týmto poznaním Ježišov učeník nielen prijíma daný kríž, ale aj sám seba križuje: Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Tvrdo bojovali proti svojej prirodzenosti, aby v nich umrel život hriechu a otvoril sa priestor pre život Ducha. V tomto zápase sa vyžaduje najvyššia odvaha.
Kríž však nie je koniec; kríž je vyzdvihnutý, aby ukázal nebo. Nie je len znamením, ale aj nepremožiteľnou Kristovou výzbrojou; palicou pastiera, ktorou Boží Dávid bojuje proti ničomnému Goliášovi a ktorou Kristus mocne búcha na bránu neba a otvára ju. Keď sa to deje, Božie svetlo sa vylieva a napĺňa všetkých, čo nasledujú Krista.“
(Z diela sv. Terézie Benedikty z Kríža „Scientia Crucis“ – „Veda Kríža“, Edith Steins Werke, Ed. L. Gelber – R. Leuven, Tom. I, Freiburg 1983, 15 – 16)
+++
Sv. Ružena Limská
(*1586 – † 1617):
Bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba
„Pán a Spasiteľ pozdvihol hlas a s neporovnateľnou velebnosťou povedal:
»Všetci by mali vedieť, že po súžení nasleduje milosť, mali by poznať, že bez bremena utrpenia nemožno dosiahnuť vrchol milosti, mali by pochopiť, že miera duchovných darov sa zväčšuje úmerne rastu ťažkostí. Nech si ľudia dávajú pozor, aby sa nepomýlili a nedali sa oklamať. Toto sú jediné pravé schody do raja a bez kríža nemožno nájsť cestu, ktorou by sa dalo vystúpiť do neba.«
Keď som počula tieto slová, zmocnila sa ma silná túžba ísť doprostred námestia a volať veľkým hlasom na všetkých ľudí každého veku, pohlavia a postavenia: »Počúvajte, ľudia, počúvajte, národy. Z Kristovho poverenia slovami, ktoré vyšli z Jeho úst, vás napomínam: Milosť nedosiahneme, ak nebudeme znášať utrpenia. Musíme teda k námahe pridať námahu, aby sme dosiahli čo najúplnejšiu účasť na božskej prirodzenosti, slávu Božích detí a dokonalé šťastie duše.«
Ten istý podnet ma silno pobádal ohlasovať krásu Božej milosti; zvieral ma úzkosťou a vyvolával pot a vzdychanie. Zdalo sa mi, že už nemožno dušu udržať v žalári tela a že rozlomí putá, aby slobodná a sama mohla ísť pohyblivejšie celým svetom a volať: »Kiežby smrteľníci spoznali, aká veľká vec je Božia milosť, aká je krásna, aká vznešená a drahocenná! Koľko v sebe skrýva bohatstva, koľko pokladov, koľko radostí a slastí! Určite by vynaložili všetku usilovnosť a vynaliezavosť, aby si získali tresty a útrapy. Všetci po celom svete by vyhľadávali radšej ťažkosti, choroby a muky ako šťastie, aby získali neoceniteľný poklad milosti. To je výťažok a najväčší zisk trpezlivosti. Nikto by nenariekal nad krížom ani nad útrapami, s ktorými sa môže stretnúť, keby poznal váhy, na ktorých sa vážia a rozdeľujú ľuďom.«“
(Ad medicum Castillo: edit. L. Getino, La Patrona de América, Madrid 1928, pp. 54 – 55)
+++
Sv. Antonín Pierozzi (Florentský)
(*1389 – † 1459):
Ukrižovaný Kristus je strom života, ktorý rodí ovocie spásy
„V Knihe zjavenia svätý Ján hovorí: Pán mi ukázal strom života, ktorý je z oboch strán rieky a rodí ovocie (pozn.: porovn. Zjv 22, 2). Tým stromom života je ukrižovaný Kristus; hovorí o ňom, že je z oboch strán rieky, pretože spasil otcov Starého i Nového zákona. A sám Boh na kríži, obrazne povedané, prináša všetky druhy ovocia pre spásu ľudstva, ktoré zo seba vydal strom života. Z nich štyri druhy sa vysoko hodnotia so zreteľom na ľudské pokolenie.
Prvé ovocie je cena nášho vykúpenia, pretože podľa slov svätého Ambróza náš hriech bol taký veľký, že sme nemohli byť vykúpení, keby jednorodený Syn Boží nebol zomrel za nás hriešnych. Zdôvodnenie dáva takéto: Hriech ľudského pokolenia bol nekonečný so zreteľom na Toho, koho urazil, a tiež so zreteľom na dobro, ktoré ľudstvo stratilo, aj so zreteľom na ľudskú prirodzenosť, ktorá sa hriechom narušila. Preto bolo nevyhnutné, aby hriech zmylo utrpenie Pána. A práve o tom hovorí svätý Peter: »Zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahocennou Krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka (pozn.: 1 Pt 1, 18 – 19)«.
Druhým ovocím je privilégium na Božiu lásku. Darček zvyčajne vyburcuje človeka k láske, a väčší dar povzbudí k väčšej láske, podľa výroku: »Komu sa menej odpúšťa, menej miluje (pozn.: Lk 7, 47)«. Božia láska je ten väčší dar, ktorý je aj viac milovaný. Ale spomedzi všetkých vecí, hodných lásky, hneď po prvej z nich, Božej milosti, väčšiu lásku si zasluhuje život. Kto teda za priateľa obetuje svoj život, ten dáva najväčší dar, podľa známeho výroku svätého Bernarda: »Dobrý Ježišu, kalich, ktorý si pil ako dielo nášho vykúpenia, robí Ťa u mňa nadovšetko milým.«
Tretím ovocím je štít k našej obrane. Pred Kristovým umučením veľa ľudí upadlo do modloslužby a nemohli sa ubrániť pred diablom. Ale po Kristovej smrti nepriateľ bol taký oslabený, že iba ten môže byť porazený a podľahnúť, kto sám chce, ako vraví svätý Gregor: Slabý to nepriateľ, ktorý víťazí iba nad tým, kto sa dobrovoľne poddá. Toto predsa sme získali Jeho smrťou, preto sa aj hovorí: »Oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu Krv (pozn.: Zjv 12, 11)«. Zaiste táto Krv vierou musí byť v očiach veriacich, ktorá ich oduševňuje do boja, podľa slov svätého Pavla: »Myslite na Toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu (pozn.: Hebr 12, 3)«.
Štvrtým ovocím je vrchol nášho povýšenia. Pre niektoré mesto by bolo najväčším povýšením, keby dakoho z neho zvolili za cisára, ktorý vládne nad celým svetom, alebo za pápeža, ktorý stojí na čele Cirkvi. V tomto zmysle aj dôstojnosť ľudskej prirodzenosti je veľmi vyzdvihnutá, pretože Kristus smrťou, ktorú podstúpil v ľudskej prirodzenosti, získal meno, čo je nad všetky mená, podľa slov apoštola Pavla: »Preto Ho Boh nad všetko povýšil a dal Mu meno, ktoré je nad každé iné meno (pozn.: Flp 2, 9)«. A v tejto prirodzenosti, v ktorej trpel, musí súdiť všetky stvorenia, podľa slov: »Jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych. Jemu vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre Jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v Neho verí (pozn.: Sk 10, 42 – 43)«.“
(Z Reči sv. biskupa Antonína Florentského, Cod. ms. 308, 126 – 128: Biblioteca Riccardiana, Firenze)
+++
Sv. Gaudencius z Brescie
(*? – † 410):
Dedičný dar Nového zákona
„Nebeská obeta ustanovená Kristom je naozaj dedičným darom Jeho novej zmluvy, ktorý nám zanechal v tú noc, keď bol vydaný na ukrižovanie, ako záruku svojej prítomnosti.
Je naším pokrmom na cestu. Ním sa živíme a sýtime na ceste tohto života, kým neodídeme z tohto sveta a nedostaneme sa k Nemu. Preto hovorí ten istý Pán: »Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe život« (porov. Jn 6, 53).
On chcel, aby Jeho dobrodenia trvalo zostali u nás. Chcel, aby sa duše, vykúpené Jeho drahou krvou, stále posväcovali podľa obrazu Jeho umučenia. A preto prikazuje verným učeníkom, ktorých ustanovil za prvých kňazov svojej Cirkvi, aby ustavične slávili tieto tajomstvá večného života. A majú ich sláviť všetci kňazi po jednotlivých cirkvách na celom svete, kým znova nepríde Kristus z neba. Takto máme mať aj my kňazi, aj všetok veriaci ľud každodenne pred očami živý obraz Kristovho utrpenia, ba dotýkať sa ho rukami a prijímať ústami i srdcom, aby sme si zachovali nezničiteľnú pamiatku svojho vykúpenia.
Chlieb sa pripravuje vodou z mnohých pšeničných zŕn rozomletých na múku a musí sa dotvoriť ohňom. Preto v ňom právom vidíme obraz Kristovho tela. Aj o ňom vieme, že je jedným telom, utváraným z množstva ľudí z celého ľudského pokolenia a dotvoreným ohňom Svätého Ducha.
Veď aj On sa narodil z Ducha Svätého a keďže sa patrilo, aby splnil všetko, čo je spravodlivé, vošiel do vody krstu, aby ju posvätil, a potom plný Svätého Ducha, ktorý naňho v podobe holubice zostúpil, vrátil sa od Jordánu, ako o tom svedčí Evanjelista: »Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého« (Lk 4, 1).
Podobne sa aj víno Jeho krvi, získané z mnohých bobúľ, čiže hrozien vinice, ktorú sám vysadil, vytláča v lise kríža a kvasí vlastnou silou v objemných nádobách tých, čo ho prijímajú s veriacim srdcom.
Vy všetci, čo ste unikli egyptskej a faraónovej, čiže diablovej moci, prijmite s nami s veľkou dychtivosťou nábožného srdca túto spasiteľnú veľkonočnú obetu, aby sám náš Pán Ježiš Kristus, o ktorom veríme, že je prítomný vo svojich sviatostiach, posvätil celé naše vnútro. Veď Jeho nesmierna moc trvá po všetky veky.”
(Z Traktátov sv. Gaudencia Bresciského, Tract. 2: CSEL 68, 30 – 32)
+++
Eucharistia, Pánova Veľká noc
„Jeden zomrel za všetkých (porov. 2 Kor 5, 14); a ten istý v každom chráme Cirkvi v tajomstve chleba a vína posilňuje tých, čo obetujú, oživuje tých, čo v Neho veria, a premenený posväcuje tých, čo Ho premieňajú.
Toto je Baránkovo telo, toto je Jeho krv. Lebo Chlieb, ktorý zostúpil z neba, hovorí: »Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta« (Jn 6, 51). Výstižne sa aj spôsobom vína vyjadruje krv Toho, ktorý sám v evanjeliu hovorí: »Ja som pravý vinič« (Jn 15, 1). Čím dostatočne jasne vyhlasuje, že Jeho krvou je každé víno obetované na znak Jeho umučenia. Preto svätý patriarcha Jakub prorokoval o Kristovi: »Vo víne vyperie si odev a v krvi hrozna svoj plášť« (Gn 49, 11). Svoje rúcho, čiže naše telo, ktorým sa zaodial, mal obmyť vlastnou krvou.
Teda sám Stvoriteľ a Pán prírody, ktorý zo zeme vyvádza chlieb (porov. Ž 104, 14), z chleba zasa – pretože môže a aj prisľúbil (porov. Jn 6, 51) – tvorí svoje vlastné telo, a ktorý urobil z vody víno, urobil aj z vína svoju krv.
Hovorí: »Je Pánova Veľká noc« (porov. Mt 26, 2; Ex 12, 11), čiže Pánov prechod. Nepokladaj za pozemské to, čo urobil nebeským Ten, ktorý doň prešiel a premenil ho na svoje telo a krv.
Čo prijímaš, je telom onoho nebeského Chleba a krvou onoho svätého Viniča. Lebo keď podával svojim učeníkom premenený chlieb a víno, hovoril: »Toto je moje telo, toto je moja krv« (Mt 26, 26; 28). Verme, prosím, Tomu, Komu sme uverili. Pravda nepozná lož (porov. 2 Tim 1, 12).
Keď rozprával zástupom, že treba jesť Jeho telo a treba piť Jeho krv, oni sa divili a šomrali: »Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!« (Jn 6, 60.) A tak aby nebeským ohňom zmazal myšlienky, ktorých, ako som už povedal, treba sa chrániť, dodal: »Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život« (Jn 6, 63).”
(Z Traktátov sv. Gaudencia Bresciského, Tract. 2: CSEL 68, 26. 29 – 30)
+++
Sv. Fulgencius z Ruspe
(*ok. 467 – † ok. 533):
On seba samého vydal za nás
„Najsvätejšia Trojica, ten istý Boh Starého i Nového zákona, prikázala našim otcom prinášať krvavé obetné dary. Ony boli predobrazom toho najvzácnejšieho obetného daru, v ktorom mal za nás milosrdne obetovať seba samého sám Boží Syn v ľudskej prirodzenosti.
Lebo on, podľa apoštolského učenia, »vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône« (Ef 5, 2). On, pravý Boh a pravý veľkňaz, vošiel za nás raz navždy do Svätyne, a to nie s krvou býkov a capov, ale so svojou vlastnou krvou (porov. Hebr 9, 12). A toto naznačoval tamten veľkňaz, keď vchádzal každý rok s krvou do Svätyne svätých.
On je to teda, ktorý len sám na sebe urobil všetko, čo uznal za potrebné pre naše vykúpenie. On jediný, kňaz i obeta, Boh i chrám. Kňaz, ktorý nás zmieril, obeta, ktorou sme zmierení, chrám, v ktorom sme zmierení, Boh, s ktorým sme zmierení. On sám kňaz, obeta i chrám, lebo toto všetko bol Boh v prirodzenosti sluhu. Ale nie sám Boh, lebo to bol s Otcom a Svätým Duchom podľa božskej prirodzenosti.
Pevne teda ver a ani trochu nepochybuj, že sám jednorodený Boh, vtelené Slovo, vydalo samo seba Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône. Jemu, Otcovi a Duchu Svätému obetovali patriarchovia, proroci a kňazi v Starom zákone zvieratá; a jemu, ako aj Otcovi a Duchu Svätému, s ktorými je jeden Boh, neprestáva teraz, v Novom zákone, svätá katolícka Cirkev po celom svete s vierou a láskou prinášať obetu chleba a vína.
V tamtých krvavých obetách sa naznačovalo Kristovo telo, ktoré mal on, sám bez hriechu, obetovať za naše hriechy, a krv, ktorú mal vyliať za odpustenie našich hriechov. V tejto obete sa vzdávajú vďaky a slávi sa pamiatka Kristovho tela, ktoré za nás obetoval, a krvi, ktorú za nás ten istý Boh vylial. Svätý Pavol o tom hovorí v Skutkoch apoštolov: »Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou« (Sk 20, 28).
V tamtých obetách sa obrazne naznačovalo, čo máme dostať, v tejto obete sa viditeľne ukazuje, čo sme už dostali.
V tamtých obetách sa predpovedalo, že má byť za bezbožných zabitý Boží Syn, v tejto sa zvestuje, že už bol zabitý za bezbožných, ako svedčí Apoštol: »Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní« (Rim 5, 6), a: »S Bohom sme boli zmierení smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi« (Rim 5, 10).“
(Z traktátu sv. biskupa Fulgencia Ruspenského Petrovi O viere, Cap. 22, 62: CCL 91 A, 726. 750 – 751)
+++
Sv. Paschasius Radbertus
(*ok. 790 – † 865):
„Preto Spasiteľ opäť pokračoval: »Znova vám hovorím, že je ľahšie, aby ťava prešiel uchom ihly, ako bohatý do nebeského kráľovstva« (pozn.: Mt 19, 24). Týmto výrokom sa nedokazuje obťažnosť, ale nemožnosť vojsť. Ak totiž bohatý nemôže vojsť do nebeského kráľovstva rovnako ako ťava nemôže vstúpiť uchom ihly, potom nebude spasený žiadny boháč: O čo viac je to nemožné, keď hovorí, že prvé je pravdepodobnejšie ako druhé?
Preto sa zdá, že niektorí o tomto výroku pochybujú, pretože proti nemu počúvajú, že aj boháči vstupujú do nebeského kráľovstva. A pretože sa o tom druhom nečíta, zostáva jasne nemožné, čo sa ohlasuje ako ľahšie. Títo vskutku zabúdajú na spôsob reči, ktorý používajú vo svojich príhovoroch (a to často) aj svetskí ľudia, ktorí sa nazývajú filozofi. A nazýva sa to obrazné vyjadrenie, hyperbola (zveličenie). Takáto reč (ako sami vedia) často vzbudí nadmernú dôveru.
My ale považujeme za pravdivé o boháčoch tohto sveta i o Židoch, ktorých zobrazuje tento mladík, že je nemožné, aby vošli do blaženého života, dokiaľ títo aj tamtí proti Kristovi pyšne mudrujú a vkladajú svoju nádej do neistého bohatstva. Ak si teda najprv všimneme Židov, stále sa potvrdzuje, že je ľahšie, aby pohania (ktorých symbolizuje ťava) – ktorí boli pokrivení a deformovaní mnohými bremenami hriechu – vošli cez úzku škáru kráľovstva nebeského, než Židia – ktorí sa zdajú bohatí na Zákon, na prorokov a patriarchov, na božské Písma, na kňazov, na levitov, na obete i desiatky a na ostatné ustanovenia Zákona. Ako bohatí z národov alebo zo Židov prichádzajú alebo vstupujú do onoho nebeského Jeruzalema, napísal Izaiáš: »Záplava tiav ťa pokryje, dromedáre z Madiánu a Efy, všetci prídu zo Sáby a prinesú zlato aj kadidlo« (Iz 60, 6): takže tí, ktorí boli najprv pokrivení, boli tlačení hrbom a dokrivení svojimi neresťami, vstúpia bránami Jeruzalema. Všetci pravoverní sú presvedčení o tom, že Evanjelium týmto mladíkom zobrazuje týchto boháčov.
A preto Pán hovorí: Je ľahšie, aby ťava prešiel uchom ihly ak odloží svoj náklad, ktorým je obťažená, než aby pyšný boháč, ktorý svoju nádej skladá do svojho bohatstva, vstúpil do nebeského kráľovstva. Kvôli obťažnosti tejto veci niektorí hovoria, že ucho ihly bola zadná opevnená bránka v Jeruzaleme, ktorá sa tak volala, a že o nej Pán hovoril, pretože cez ňu nemohli vojsť naložené ťavy.
Iní vravia, že hovoril jednoducho o tej ihle, ktorou sa zošívajú odevy. Pritom sa niektorí utiekajú k duchovnému významu a hovoria, že ucho ihly je vyznanie viery, ktorá je v Kristovi, alebo tiež pokánie. Konečne iní v tom chcú vidieť umučenia Krista, pri ktorom bol sám prebodnutý kopijou. A znovu samotný zákon a samotné umučenie nazývajú uchom ihly: tieto všetky výklady sa tu zhodujú, že keby bohatý alebo akýkoľvek Žid odložili ťažký náklad svojich nerestí, alebo preťažké bremeno Zákona (pozn.: Sk 15, 10), rovnako ako židovské povery aj všetku nádej v modly a hrabivosť vecí, ale tiež pokrivenosť celej mysle a tela, mohli by vstúpiť skrze úzku a tesnú cestu, ktorá vedie do života (pozn.: Mt 7, 14).
Ak tomu dobre rozumieme, je to isté ucho ihly, to isté pravé vyznanie viery, jedno je pravé pokánie, skrze ktoré sa vstupuje do nebeského Jeruzalema. Ihla má totiž dve časti: prvú veľmi ostrú, ktorou všetko prepichuje a preniká, potom druhú, zadnú, ktorá je prebodnutá a za sebou ťahá nite. Preto nie je neprimerané, aby touto ihlou bol mienený sám Kristus, prebodnutý utrpením; On skrze túto ranu všetko k sebe a za sebou ťahá. Jeho božstvo preniká všetkým a všetko poznamenáva. Jeho ľudskosť, pretože trpela, ťahá za sebou všetko. Skrze túto ranu utrpenia vstupujú pohania do večného života. Touto ranou On jediný dokáže zošiť naše rany, keď Jeho božstvo (ako predná časť ihly) preniká a presvecuje všetky naše vnútornosti. Ním je zošitá tunika nesmrteľnosti, ktorú kedysi roztrhol Adam. To je ihla, ktorou sa zošíva telo s duchom v jedno, aby sa to druhé nemohlo odtrhnúť. Touto uzdravujúcou ihlou bol spojený židovský národ rovnako ako pohania, a stali sa jedným stádom. Pretože »On je náš pokoj, ktorý z oboch urobil jedno« (Ef 2,14). Čo z oboch? Všetko roztrhnuté a rozlámané – to je skrze Neho povolané späť k jednote. “Keď to učeníci počuli, veľmi sa divili a hovorili: »Kto teda môže byť spasený?« Ježiš sa na nich zahľadel a povedal im: »Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné«” (pozn.: Mt 19, 25 – 26). Ukázal teda, že ako ťava sama od seba nemôže vojsť uchom ihly, ale pre Boha to možné je: tak bohatý nemôže sám od seba vojsť do nebeského kráľovstva, ale pre Boha to možné je, pretože môže svojou nevysloviteľnou mocou stenčiť šírku tiav a narovnať ich hrboľatosť. Tiež dokáže zmenšiť hlúposť nechápavého človeka a osvietiť jeho myseľ, aby ho tak uschopnil prejsť úzkym vstupom alebo byť človekom hodným Boha a všetkej slávy a cti. Takže kvôli obťažnosti vstupu a nie kvôli nemožnosti, používa Kristus tento príklad o uchu ihly a ťave. Na to apoštoli veľmi udivení hovoria: »Kto teda môže byť spasený?« Pán im odpovedá: »Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné«. Je totiž pre Boha možné, aby ťava vošla uchom ihly, ale nie pre ľudí. Ako je to ale u Boha možné, vie On a ten, komu to zjavil. Vieme totiž len to, že celá príroda je podriadená božskej moci.“
(Sanctus Paschasius Radbertus Corbeiensis Abbas, Expositio In Evangelium Matthaei, Liber IX, cap. XIX, 807 – 809)
+++
Sv. Anastáz Antiochijský (Sinajský)
(*? – † 599):
Kristus mal trpieť, a tak vojsť do svojej slávy
„Keď Kristus svojimi slovami a skutkami ukázal, že je pravý Boh a Pán všetkého, šiel do Jeruzalema a hovoril svojim učeníkom: »Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný pohanom, veľkňazom a zákonníkom, aby Ho zbičovali, vysmiali a ukrižovali.« Čo hovoril, súhlasilo s predpoveďami prorokov; oni predpovedali, že Jeho odchod sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Sväté písmo od začiatku predpovedalo Kristovu smrť a utrpenie pred smrťou; predpovedá aj to, čo sa po smrti stalo s Jeho mŕtvym telom, a tiež, že Ten, ktorému sa toto stalo, je nesmrteľný Boh, ktorý nemôže trpieť. Veď iba preto, že bol Bohom a že sa naozaj vtelil, môžeme právom a spravodlivo vyznávať oboje: že trpel a že trpieť nemôže, aj to, prečo prišlo Božie Slovo trpieť, hoci ináč trpieť nemohlo. Veď bez toho by človek nemohol byť spasený. A to vie iba On jediný a tí, ktorým to On zjavil. Lebo On vie o všetkom, čo je Otcovo, tak ako »Duch skúma hlboké« tajomstvá.
Ale Kristus musel trpieť. A vonkoncom nemohol netrpieť, ako to sám potvrdil, keď nazval ťarbavými a nechápavými tých, čo nevedeli, že Kristus mal takto trpieť, a tak vojsť do svojej slávy. Veď prišiel spasiť svoj ľud. Preto opustil slávu, ktorú mal u Otca prv, ako povstal svet. A táto spása je dokonalosťou, ktorá sa mala dosiahnuť utrpením a pripísať pôvodcovi nášho života, ako učí Pavol, keď hovorí: »On je pôvodca života, zdokonalený utrpením.« A zdá sa, že skrze kríž sa Mu v prijatom tele vrátila sláva, ktorej sa Jednorodený kvôli nám na krátky čas zriekol. Veď keď svätý Ján vo svojom evanjeliu vysvetľuje, aká je to voda, o ktorej Spasiteľ povedal, že »z vnútra toho, kto verí, potečú akoby prúdy«, hovorí: »To povedal o Duchu Svätom, ktorého mali dostať tí, čo v Neho uveria. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.« Slávou nazýva smrť na kríži. Preto keď sa Pán modlil pred svojou dobrovoľnou smrťou na kríži, prosil Otca, aby ho oslávil slávou, ktorú mal Uňho prv, ako bol svet.“
(Z Rečí sv. Anastáza Antiochijského, Oratio 4, 1 – 2: PG 89, 1347 – 1349)
+++
Sv. Pavlín z Noly
(*355 – † 431):
„Ó, Kríž – nesmierna Božia dobrota; ó, Kríž – chvála nebies; ó, Kríž – večná spása ľudí; ó, Kríž – postrach ničomníkov, moc spravodlivých a svetlo veriacich. Ó, Kríž, ktorý si spravil, že Boh vtelený na zemi sa stal otrokom našej spásy a naopak, že človek sa stal Kráľom v Bohu na nebesiach. Skrze teba sa rožiarilo svetlo pravdy a noc neprávosti utiekla. Ty si zničil modly, ktoré vybudovali pohania, spojil si ľudí s pokojom a skrze zmluvu Krista – Prostredníka si zmieril človeka. Stal si sa schodom, vďaka ktorému človek môže vystúpiť do nebies. Buď trvalou oporou pre bohabojných, buď našou kotvou, aby v našom dome prebýval úspech, aby sa naša loď bezpečne plavila chránená krížom, z kríža si upletúc veniec.“
(Pieseň 16, 718 – 730, PL 61, 550)
+++
Sv. Vincent de Paul
(*1581 – † 1660):
„Hľaďme na Syna Božieho; ó, aké srdce lásky! Aký plameň lásky! Môj Ježišu, povedz nám, kto Ťa pritiahol z neba, aby si prišiel na zem trpieť protirečenie, toľko prenasledovaní a trápení, ktorých sa Ti dostalo. Ó, Spasiteľu! Ó, zdroj lásky, zníženej k nám a k hanebnému utrpeniu, kto v tomto viac miloval blížneho ako Ty sám? Ty si prišiel, aby si sa vydal všetkým našim biedam, vzal podobu hriešnika, viedol život utrpenia a trpel hanebnú smrť za nás; či je podobnej lásky? Kto by mohol milovať takým zvrchovaným spôsobom? Iba náš Pán je taký zaľúbený do stvorení, že opustil trón svojho Otca, aby si prišiel vziať telo, predmet slabosti. A prečo? Aby medzi nami svojím príkladom a slovom ustanovil lásku k blížnemu. Táto láska Ho ukrižovala a obdivuhodne privodila naše vykúpenie.
Ó, páni, keby sme mali trošku tejto lásky, zostali by sme s prekríženými rukami? Nechali by sme zahynúť tých, ktorým by sme mohli poslúžiť? Ó, nie, láska nemôže zostať nečinná; vedie nás k spáse a k úteche druhých.“
(Sv. Vincent de Paul, Konferencie SI/4, 555; Coste, XII, 264)
+++
Sv. Ján Fisher
(*1469 – † 1535):
Keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu
„Ježiš Kristus je náš Veľkňaz, Jeho predrahé telo je naša obeta, ktorú priniesol na oltári kríža za spásu všetkých ľudí. Krv, čo vylial za našu spásu, nebola krv teliat ani capov (ako v Starom zákone), ale krv najnevinnejšieho Baránka Ježiša Krista, nášho Spasiteľa.
Chrám, v ktorom náš Veľkňaz konal obetu, nebol zhotovený rukou, ale postavený mocou samého Boha. Lebo vylial svoju krv pred celým svetom a ten je chrámom zhotoveným iba Božou rukou. A tento chrám má dve časti: jednou je zem, ktorú my teraz obývame, druhú my smrteľníci ešte nepoznáme. Najprv priniesol obetu tu na zemi, keď podstúpil ukrutnú smrť. Potom, odetý novým rúchom nesmrteľnosti, vošiel so svojou vlastnou krvou do Svätyne svätých, čiže do neba, a tam priniesol pred trón nebeského Otca túto krv nesmiernej ceny, ktorú sedem ráz vylial za všetkých ľudí, čo otročili hriechu. A táto obeta je Bohu taká milá a príjemná, že len čo ju zazrel, nemohol urobiť nič iné, iba sa hneď zmilovať nad nami a láskavo zaobchodiť so všetkými, čo sa opravdivo kajajú. A je večná: neprináša sa len raz do roka (ako to bolo u Židov), ale každý deň na našu útechu, ba v každú hodinu a v každý okamih, aby sme mali veľkú posilu. Preto apoštol dodáva: „A tak získal večné vykúpenie“ (pozn.: Hebr 9, 12).
Na tejto svätej a večnej obete majú účasť všetci, čo opravdivo ľutujú a kajajú sa za svoje zločiny a pevne sa rozhodli svoje hriechy už nezopakovať, ale vytrvalo napredovať v začatom úsilí o čnosti. Svätý Ján to formuluje takto: „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (pozn.: 1 Jn 2, 1 – 2).“
(Z Komentára sv. Jána Fishera k žalmom, Ps 129: Opera omnia, edit. 1579, p. 1610)
+++
Sv. Aelred z Rievaulx
(*ok. 1110 – † 1167):
Bratská láska sa má riadiť podľa Kristovho príkladu
„Nič nás tak nepobáda k láske k nepriateľom, ktorá je vrcholom bratskej lásky, ako keď vďačne uvažujeme o onej obdivuhodnej trpezlivosti, s akou »najkrajší z ľudských synov« (Ž 45, 3) nastavil svoju pôvabnú tvár bezbožníkom, aby ju opľúvali, s akou dovolil ničomníkom zakryť tie oči, čo svojím mihnutím riadia všetko, s akou vystavil svoje boky bičom, s akou sklonil hlavu, pred ktorou sa chvejú kniežatstvá a mocnosti (porov. Kol 1, 16), pod ostré tŕne, s akou prijímal potupu a urážky a napokon s akou prijímal kríž, klince, kopiju, žlč a ocot; a pri všetkom bol mierny, tichý a pokojný.
Nakoniec »bol ako ovca vedený na zabitie, ako baránok, ktorý onemie pred strihačmi a neotvorí ústa« (porov. Iz 53, 7).
Kto počuje ten obdivuhodný hlas, plný nežnosti, plný lásky, plný nezmeniteľného pokoja: „Otče, odpusť im“ (Lk 23, 34), a neobjíme hneď so všetkou láskou svojich nepriateľov? Hovorí: »Otče, odpusť im« (Lk 23, 34). Akú nehu a lásku mohol ešte pridať k tejto modlitbe?
A predsa pridáva. Bolo mu málo, že sa modlil. Chcel ešte aj ospravedlniť. Hovorí: »Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia« (Lk 23, 34). Áno, sú veľkí hriešnici, ale malí v úsudku, preto: »Otče, odpusť im«. Križujú ma. Ale nevedia, koho križujú, lebo »keby boli vedeli, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy« (1 Kor 2, 8.). Preto: »Otče, odpusť im«. Pokladajú ma za porušovateľa zákona, myslia si, že si neoprávnene osobujem božstvo, vidia vo mne zvodcu ľudu. Skryl som pred nimi svoju tvár, nepoznali moju velebnosť, preto: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34).
Ak teda má človek milovať seba samého, nesmie sa dať skaziť nijakým telesným pôžitkom. Ale aby nepodľahol telesnej žiadostivosti, nech upriami celú svoju pozornosť na Pánovo láskyhodné telo. A potom, aby mohol dokonalejšie a príjemnejšie spočinúť v slasti bratskej lásky, nech zovrie do náručia pravej lásky aj nepriateľov.
Ale aby tento božský oheň v ustavičných príkoriach neochladol, treba stále duchovným zrakom pozerať na tichú trpezlivosť nášho milovaného Pána a Spasiteľa.“
(Zo spisu „Zrkadlo lásky“ [Speculum caritatis] sv. opáta Aelréda; Lib. 3, 5: PL 195, 582)
+++
Sv. Józef Sebastian Pelczar
(*1842 – † 1924):
„Všetkým bez výnimky, aj dokonalým, treba odporúčať ako predmet rozjímania život nášho Pána Ježiša Krista (pozn. sv Terézia od Ježiša, Vlastný životopis); On totižto je vzorom a majstrom dokonalosti, a tajomstvá Jeho života sú baňami, plných Božích pokladov, prameňmi, z ktorých sa vylievajú prúdy svätých myšlienok a citov. Kto rozjíma o Kristovi Pánovi, stane sa Jemu podobným; lebo ako deti, ktoré keď neustále počúvajú svoje matky a bľabocú s nimi, učia sa ich reč: tak aj duša, ktorá v rozjímaní rozpráva sa s najsvätejším Spasiteľom a pozoruje Jeho skutky, učí sa s pomocou milosti tak hovoriť, tak konať a tak chcieť, ako On (pozn. sv. František Saleský, Filotea Časť II., kap. 1).
Raz prišiel za blah. Petrom Faberom (pozn. prekl. od roku Pána 2013 vyhlásený za svätého) istý významný pán a opýtal sa ho, ako má žiť, aby sa dostal do neba. Boží muž mu odporučil každý deň uvažovať o týchto slovách:
»Kristus v najväčšej biede, a ja v bohatstve;
Kristus hladujúci a smädný, a ja uprostred labužníckych hostín;
Kristus nahý, a ja v drahých šatách;
Kristus v bolestiach, a ja v zábavách.«
Ale toto poučenie sa nepáčilo svetákovi, a až neskôr, počas bohatej hostiny, spomenul si na tieto slová a tak ho silno vzrušili, že v tej chvíli vzdychol, zaplakal a zmenil život.
Osobitne rozjímaj o umučení a smrti Spasiteľa, čiže o kríži, lebo kríž je obsahom Božích tajomstiev, skráteným Evanjeliom a školou všetkej dokonalosti. Toto rozjímanie prináša nie malé ovocie; veď podľa duchovných majstrov jedna spomienka alebo rozjímanie o kríži má väčšiu cenu, než keby sa niekto cez celý rok v každom týždni bičoval až do krvi (pozn. prekl. pozri Denníček sv. Faustíny 369), postil o chlebe a vode, alebo každý deň prečítal celý Žaltár (Albert Veľký; pozn. prekl. od roku Pána 1931 vyhlásený za svätého; Žaltár je kniha 150 žalmov).
Podobne, podľa sv. Augustína, väčšiu zásluhu má jedna slza vyronená pri spomienke na umučenie Spasiteľa, ako týždenný pôst o chlebe a vode (pozn. sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky I, 21).
Z tohto rozjímania prúdi múdrosť, lebo kríž je knihou najmúdrejšou, najdokonalejšou a pre všetkých otvorenou, ktorú už sv. Apoštol Pavol tak usilovne čítal, že nechcel nič iné vedieť, iba Ježiša Krista a to ukrižovaného (porov. 1 Kor 2, 2).
Raz prosil sv. Tomáš Akvinský, veľký učiteľ Cirkvi, iného majstra, sv. Bonaventúru, aby mu ukázal knihy, z ktorých čerpal tak hlbokú učenosť. Sv. Bonaventúra ho zaviedol ku svojmu oltáriku a ukazujúc na kríž, povedal: »Otče, toto sú knihy, z ktorých všetko čerpám v hojnosti; pri nohách tohto Učiteľa kľačiac nadobudol som väčšiu múdrosť, než zo všetkých kníh.«
Podobne sv. Filip Benícius, ležiac na smrteľnom lôžku, zvolal: »Dajte mi moju knihu.« Tí čo stáli okolo jeho lôžka podávali mu rôzne knihy, nakoniec mu podali kríž, na ktorý svätec ustavične hľadel. Vtedy pritisol ho s radosťou k srdcu a povedal: »Toto je moja najmilšia kniha, z ktorej vypíšem testament; do tejto knihy som počas života často pozeral, s ňou túžim zomierať.«
Z rozjímania o kríži prúdi láska, lebo kríž, ako večný pomník Božej lásky, nás pohýna k takej vzájomnej láske, že žiadna obeta podstúpená pre Toho, ktorý za nás zomrel na kríži nezdá sa veľkou. Pohľad na neho tak veľmi otriasol srdcom sv. Františka z Assisi, že hory a lesy napĺňal kvílením. Pohľad na neho tiež spôsobil, že sv. František z Pauly hlasno volal: »Ó, láska! Ó, láska! Ó, láska!«, a sv. Magdaléna de‘ Pazzi slzami oblievala kláštorné múry.
Z takéhoto rozjímania prúdia hojné milosti (pozn. prekl. pozri Denníček sv. Faustíny 737), ako to zjavil Pán Ježiš sv. Angele z Foligna: »Ktokoľvek túži nájsť milosť, nemal by nikdy svoje oči odvracať od kríža, či už moja prozreteľnosť mu zosiela utrpenia, alebo mu udeľuje radosť a veselosť.«
Nakoniec, takéto rozjímanie je veľmi milé Pánovi, lebo Mu nejako pripomína nesmiernu lásku k ľudskému rodu. O. Rodriguez (Kresťanská dokonalosť, II. časť, VII. kniha, IX., 4.) hovorí, že istý rehoľník mal zvyk každý deň na uctenie sv. Rán Pána Ježiša modliť týmito slovami: »Klaniame sa Ti a dobrorečíme Ti, Kriste, lebo si svojím svätým krížom svet vykúpil«, pričom päťkrát si kľakol na kolená a pomodlil sa päťkrát »Otče náš«. Raz sa mu zjavil Pán Ježiš, a privábiac ho k svojim najsv. Ranám dovolil mu ich pobozkať. Čo keď on s veľkou úctou urobil, takú radosť pocítil, že potom všetko okrem Boha zdalo sa mu horkým.
Ak aj ty, milá duša, chceš mať silnú pomoc i sladkú útechu, tak nech kríž nikdy nezmizne spred tvojich očí a z tvojho srdca. Povzbudením a príkladom nech sú pre teba svätí. Medzi inými sv. Kazimír mal tak veľkú nábožnú úctu k Umučeniu Pána, že už len pri pohľade na kríž sa začal rozplývať v srdečných slzách a upadal do extázy. Sv. Angela z Foligna s tak živým pocitom bolesti rozjímala o Umučení Pána, že z tohto svätého cvičenia vychádzala obyčajne v stave horúčky. Preto rehoľné sestry starostlivo odstraňovali spred jej očí zobrazenia Ukrižovaného, keďže už samotný pohľad jej spôsoboval chorobu. Sv. Katarína Švédska venovala každodenne štyri hodiny rozjímaniu o Umučení Pána. Nie menšia bola nábožnosť jej matky sv. Brigity. Mala ona len deväť rokov, keď sa jej zjavil Pán Ježiš, pribitý na kríži, z otvorenými ranami, z ktorých hojne vytekala krv. Preniknutá obrovskou bolesťou zvolala: »Ktože Ťa, ó, Pane môj, priviedol do takéhoto stavu?« A Pán jej odvetil: »Tí, ktorí pohŕdajú mojimi prikázaniami a ktorí nedbajúc na to, čo som pre nich vytrpel, za moju nesmiernu lásku k nim odplácajú sa mi nevďačnosťou.« Toto videnie na ňu tak mocne zapôsobilo, že od toho času mala ho neustále pred očami a neraz, kvôli plaču, musela prerušovať svoju prácu.
Ale ako rozjímať o kríži?
Niektoré sväté duše, ako sv. František z Assisi, sv. Katarína Sienská, sv. Veronika Giuliani, sv. Františka od piatich Rán, a v našich časoch (pozn. prekl. od roku Pána 2004 blahoslavená) Anna Katarína Emmerichová, Mária Mörl a Louise Lateau, nielenže duchom hľadeli na umučenie Spasiteľa, ale túto v sebe opakovali, lebo utrpenia Pána Ježiša obnovovali sa v ich tele i duši, niekedy dokonca aj viditeľne; odtiaľ oné jazvy na rukách i nohách, stopy od tŕňovej koruny, bolesti umierania atď. Takto nemôžeš rozjímať, pretože je to mimoriadna milosť a dar pre vyvolené nevesty. Môžeš však nasledovať iných svätých. Sladký spôsob rozjímania mal bohabojný (pozn. prekl. od roku Pána 2011 blahoslavený) biskup Palafox. Predstavoval si, že je vtáčikom a lieta okolo kríža, a unavený lietaním sadá si na klinec, prerážajúci dlaň Pána Ježiša, že sa prizerá rane a pije z nej svätú krv; – a znova, že je včielkou a akoby z kvietku na kvietok prelieta z jednej rany do druhej, a z každej si odnáša med sladkej lásky; – a znova, ako pocestný vyčerpaný z cesty vrhal sa k nohám Spasiteľa, aby si na chvíľu odpočinul. Podobne aj ty si predstavuj, že hľadíš na Umučenie Pána; spájaj sa teda so Spasiteľom kráčajúcim na Kalváriu, pomáhaj Mu niesť kríž, stieraj tečúce kvapky krvi, pripomínaj si, že On za teba a pre teba trpí, a tým prebúdzaj v sebe city ľútosti za hriechy, spolucítenia, lásky, vďačnosti, obetovania sa, osobitne zaumieň si nasledovať Ho v nesení kríža.
Najmä každý deň rozjímaj, hoci len štvrť hodinu, alebo niekoľko minút, o nejakom tajomstve Umučenia Pána. Toto cvičenie nevyžaduje hlbokú učenosť, – potrebné je len predstaviť si konkrétne tajomstvo, potom rozjímať, kto trpí, prečo trpí, ako trpí, – rozjímanie preplietať úkonmi viery, úcty, lásky, ľútosti, vďačnosti, – a nakoniec dať si predsavzatie, že odteraz budeme nasledovať Spasiteľa, konkrétne, že ochotne budeme znášať tú či onú ťažkosť z lásky k Nemu. Dobré je tiež vykonávať »krížovú cestu«, s krátkym rozjímaním pri jednotlivých zastaveniach, ako aj nosiť pri sebe malý krížik a bozkávať ho s veľkou láskou, pripomínajúc si Umučenie Spasiteľa.
Okrem toho utiekaj sa vo všetkých pokušeniach, trápeniach i potrebách do svätých Rán Pána; ony sú totižto živými prameňmi spásy a nevyčerpateľnými žriedlami milosti, – v nich spravodlivý nachádza odpočinok, hriešnik nádej a pomoc, trpiaci úľavu a potešenie.“
(Preklad z knihy sv. Józefa Pelczara, Życie duchowne czyli doskonałość chrześcijańska według najcelniejszych mistrzów duchownych, 4. vyd., rok Pána 1886, Diel I, kap. V, 6, 3)
+++
„Duše milujúce Boha žialia nad láskou Pána Ježiša, ktorou mnohí pohŕdajú, i nad Jeho Umučením, ktoré mnohým neosoží, a takto vynahrádzajú Pánovi bolesti, ktoré Mu spôsobili a spôsobujú ľudské hriechy. Pán Ježiš túži po tejto vynáhrade.
»Túžim,« – povedal On vo videní blahoslavenej Veronike – »aby ľudia sa snažili vzdávať môjmu Umučeniu úctu srdečnej bolesti a prejavovali živý súcit nad mojim utrpeniami. Keby nad ním len jedinú slzičku vyronili, môžu si byť istý, že urobili veľa, pretože ľudský jazyk nedokáže vysloviť radosť a uspokojenie, aké mi spôsobuje takáto slzička«.
Preto svätí s takýmito slzami nešetria.
Sv. František z Assisi, zranený bolesťou, volá do umbrijských hôr: »Hory a skaly nariekajte, lebo Boh zomrel za ľudí, a ľudia nemilujú Boha!«
Bl. Jacopone da Todi, pobehújúc po poliach, volal so slzami: »Ó, Ježišu najsladší! Ó, Ježišu najchvályhodnejší! Ó, Ježišu najláskavejší!« – a keď sa ho raz opýtali, prečo plače, odvetil: »Preto, lebo Láska nie je milovaná.«
Podobne žialil sv. Alfonz Liguori: »Úbohý Ježiš, úbohý Ježiš, ktože na Neho myslí? Ktože sa o Neho zaujíma?!«
To isté sv. Pavol od Kríža opakoval často: »Ako to! Boh človekom! Boh ukrižovaný! Boh poddaný smrti!… Boh pod sviatostným spôsobom ukrytý!… Kto?… Boh!« – a potom zotrvával nejaký čas v mlčaní, akoby v extaickom sne, a znovu volal: »Ó, žeravá láska! Ó, nesmierna láska! Kto je On, a kto sme my, pre ktorých tak veľa učinil? Ó, nevďačné stvorenia! A ako môže byť, aby ste nemilovali Boha? Ach! prečo ja nemôžem rozpáliť po celom svete oheň lásky Božej?… Prečo nemám tú silu, aby som ohlasoval na poliach, pod klenbou neba môjho najsladšieho Ježiša ukrižovaného, nášho dobrého Otca, umierajúceho za nás hriešnikov!…«“
(Preklad z knihy sv. Józefa Pelczara, Życie duchowne czyli doskonałość chrześcijańska według najcelniejszych mistrzów duchownych, 4. vyd., rok Pána 1886, Diel II, kap. XVI, 9)
+++
„Pamätaj, že si Pánovým bojovníkom, a modlitba je tvojím mečom, nech ti teda tento meč nikdy nehrdzavie, ak nechceš utrpieť porážku. Keď nepriateľ útočí, vytas ihneď tento meč z pošvy, to jest, udri pokušenie strelnou modlitbou, a zároveň si spomeň na Božiu prítomnosť, lebo táto spomienka tým je pre bojujúcu dušu, čím je brnenie pre bojovníka.
A ako dávny rytieri si nasadzovali na hlavu prilbu, aby boli chránený pred údermi, tak i ty si daj na svoje čelo znamenie svätého kríža; pretože je to mocná zbraň proti nepriateľom duše. Kríž kedysi zvíťazil nad satanom (pozn.: Kol 2, 14 – 15), znamenie kríža víťazí nad ním i teraz, lebo toto znamenie vyjadruje, že sa utiekame do Umučenia Pána a skrze zásluhy Krista Pána vzývame Božiu pomoc.
»Koľkokrát ma zlý duch chcel zmiasť a poraziť« – vraví o sebe sv. Gregor Naziánsky – »odháňal som ho znamením kríža, pretože moja sila a sláva je jedine v kríži. Vyzbrojený týmto znamením, vravím smelo zlému duchu: Odíď odo mňa – neodvažuj sa priblížiť; inak ťa zrazím mojou zbraňou – krížom.«
Toto znamenie používal aj sv. Tomáš Akvinský proti silným pokušeniam a vždy zvíťazil.
Podobne blahoslavený Cézar, vždy keď na neho doľahli pokušenia, bral do ruky kríž, ktorý neustále nosil na prsiach, a volal: »Utekajte, nepriatelia Boha i duše! odíďte zlý duchovia! hľa, Pánov kríž; hľa, nástroj, ktorý zlámal brány pekla.«“
(Preklad z knihy sv. Józefa Pelczara, Życie duchowne czyli doskonałość chrześcijańska według najcelniejszych mistrzów duchownych, 4. vyd., rok Pána 1886, Diel I, kap. XI, 9)
+++
„Dôveruj, keď nešťastím upadneš do hriechov, že ti Pán odpustí, lebo »čím je hriech voči Božiemu milosrdenstvu, ak nie pavučinou, ktorú vietor rozvieva« (sv. Ján Chryzostom, Hom. II. in Ps. 1.). Ak chceš spoznať toto milosrdenstvo, hľaď s vierou na kríž, – on ti povie, čo Syn Boží urobil pre spásu tvojej duše. »Vari sa môžeš báť, že ti Pán neodpustí hriechy, ak ich budeš ľutovať? Akože ťa zavrhne Ten, ktorý za teba zomrel, aby si nebol zatratený? Ak ku Nemu dvíhaš ruky a padáš k Jeho nohám, akože ťa odvrhne Ten, ktorý prišiel z neba, aby ťa našiel, keď si pred Ním utekal?« (Sv. Tomáš de Villanueva.) Hľaď teda počas života často, a najmä pred spoveďou, na Ukrižovaného a oživuj v sebe dôveru, vraviac vtedy Pánovi: Hoci počet a zloba mojich hriechov robí ma nehodným odpustenia, napriek tomu neprestávam dôverovať Ti, keďže hľadím na priepasť Tvojej dobroty a Tvojho milosrdenstva, ó, Bože najľútostivejší! A akože ti nemám dôverovať, keď ťa vidím odpúšťajúceho verejnej hriešnici i lotrovi, a dokonca umierajúceho na kríži, aby si sňal moje hriechy. Vpravde, tieto hriechy volajú po spravodlivosti, ale Tvoja Krv zvoláva milosrdenstvo, a hlas Tvojej Krvi je silnejší, než hlas mojich hriechov, zvlášť, keď z hlasom Tvojej Krvi spojím hlas mojej ľútosti. – Čítame v živote svätého Filipa Nériho, že istý raz ho volali k umierajúcemu mládencovi, ktorého trápili strašné pokušenia zúfalstva. Svätý okamžite rýchlo k nemu prišiel a povedal s otcovskou sladkosťou: »Maj dobrú myseľ, môj synu, a neľakaj sa, lebo hoci si zhrešil, vedz, že Ježiš Kristus za teba zomrel a tvoje hriechy zmyl svojou Krvou. Vojdi teda do Jeho najsvätejšieho Srdca, skry sa v Jeho ranách a nezúfaj«. Tieto slová mládenca upokojili, a spôsobili, že zosnul v Pánovi s blaženou dôverou. Dokonca i vtedy, keby tvoje hriechy boli tak početné, ako morský piesok, ani vtedy nezúfaj, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečne väčšie.“
(Preklad z knihy sv. Józefa Pelczara, Życie duchowne czyli doskonałość chrześcijańska według najcelniejszych mistrzów duchownych, 4. vyd., rok Pána 1886, Diel II, kap. XV, 5)
+++
Bl. Honorát Kożmiński
(*1829 – † 1916):
„Žiadny svätý nemal cestu do neba vystlanú lupeňmi z ruží a nevystupoval do neba ovenčený pozemskou radosťou sprevádzaný výbuchmi smiechu a bujarou radosťou. Všetci išli po krížovej ceste, ovenčení tŕňovou korunou a sprevádzaní tisícmi súženiami, v práci a námahách.
Boli však určite šťasní, pretože sa tešili z dotykov Božej milosti a z okamihov nebeskej radosti a pociťovali, že ukrižovaný Kristus je blízko nich a nesie ich kríž spolu s nimi. Cítili, ako sa ich srdce zahrieva láskou Jeho Srdca. A tam niekde v hmlistej diaľke pred sebou hľadeli na náznaky budúcej slávy, šťastia a nekonečnej radosti. Z ľudského pohľadu im šťastie na zemi neprialo. A pokiaľ áno, vtedy si od neho zachovávali odstup, chránili sa pred ním, keď im prichádzalo v ústrety utekali pred ním, mali z neho väčší strach ako z kríža. A ku krížu vystierali ruky, ako k prístavu spásy. Hneď ako si zvolili cestu kríža, už nikdy ju nechceli opustiť. A Boh, ktorý dokonale pozná cenu utrpenia ich neváhal navštevovať rôznymi krížmi.
Keď náš Spasiteľ raz hovoril svojim učeníkom o horkom umučení, ktoré Ho čaká, sv. Peter sa v náhlom vzplanutí lásky s bolesťou v srdci bránil myšlienke, že by jeho Majster mal trpieť a namietal:
»Pane, to sa Ti nikdy nesmie stať!«
Pán sa však obrátil k Petrovi a povedal mu:
»Satan, choď preč odo Mňa! Na pohoršenie si Mi, protože neuvažuješ ako Boh, ale ako ľudia!«
Ten, kto sa v uvažovaní nechá viesť Bohom, neodmieta kríž a nenarieka na neho, pretože vie, že on je jeho jediná nádej, jediná cesta, ktorou sa vstupuje do neba, jediný prostriedok na posvätenie, prameň každej milosti a spôsob ako dosiahnuť najvyšší stupeň nebeskej slávy.
Satan klame svoje obete pozemským šťastím, ponúka im kalich naplnený otrávenými pôžitkami; Boh naopak ponúka kríž, ktorý je pokladnicou plnou nespočítateľných pokladov i radostí ducha a večného šťastia. Preto sa svätí tak tešili, keď ho dostali a nikdy sa od neho nechceli odlúčiť. Žili a umierali s ním a na ňom.“
(Z reči bl. Honoráta, ktorú predniesol počas slávnosti Všetkých svätých, Antológia spisov Honoráta Kožmińského, časť 1, Varšava 1981, s. 206 – 207; porov. Analecta OFMCap. 104 [1988], s. 440 – 441)
+++
Sv. Peter z Alkantary
(*1499 – † 1562):
Z Listu sv. Petra z Alkantary sv. Terézii z Ávily
„Nemálo som sa čudoval tomu, že vaši predstavení zverili túto záležitosť učencom, ktorým to nepatrí. Kde ide o spory alebo veci svedomia, je iste chvályhodné poradiť sa s právnikmi alebo teológmi a držať sa ich názoru. Ale o dokonalosti života sa treba poradiť iba s tými, ktorí sa sami k nej hlásia. Odporúča sa to pre veľmi vážny dôvod, pretože učenci sa nemôžu o dokonalosti života vyjadriť ani mať o nej lepšiu mienku. Celkom zreteľne svedčí o tom zistená skutočnosť, na čo sa zameriavajú a ako sa prejavujú ich skutky. Ani o evanjeliových radách nie je potrebné pýtať si radu od cudzích, to jasne poukazuje na prejav slabej viery, treba uvážiť, či ich treba prijať a či ich možno zachovávať.
Božie rady totiž nemôžu byť iné ako dobré ani ťažké na zachovávanie, iba ak ľuďom neveriacim alebo Bohu málo dôverujúcim, pretože tie rady sú stavané na základe poznania ľudských schopností. Veď Ten, čo radu dal, dá tiež pomoc na jej zachovávanie, pretože On môže všetko. A naopak, sám človek nemôže dať zo seba nijakú dobrú radu, aj keby chcel, aby bola dobrá, lebo svojou vlastnou prirodzenosťou je zlý. O čo viac Ten, ktorý je Dobro samo, bude chcieť i môcť dať rady tým, čo Ho nasledujú, aby mali v dobrom úspech.
Ak chce niekto Kristovu radu k vyššej dokonalosti nasledovať, nech ju nasleduje. Niečo viac ako ona nebolo dané ani mužom, ani ženám. A Kristus mu pomôže, aby to šťastne dokázal, tak ako pomohol toľkým iným, ktorí Ho nasledovali. Ak sa však chce pridŕžať rady učencov bez ducha, nech sa skôr usiluje mať dobré príjmy, aby mohol vyskúšať, či tieto príjmy platia na oboch stranách viac ako zrieknutie sa všetkého podľa Pánovej rady.
Keď však vidíme nejaké nedostatky v kláštoroch chudobných žien, uvážme, že sa to skôr stáva preto, že túto chudobu znášajú proti svojej vôli, a nie podľa Božej rady. Ani ja nechválim každú chudobu, ale iba takú, ktorú znášame trpezlivo pre lásku k nášmu ukrižovanému Vykupiteľovi, a o to viac takú chudobu, po ktorej túžime a ktorú dobrovoľne prijímame z lásky k Nemu. Lebo keby som inakšie zmýšľal alebo veril tomu s určitou výhradou, necítil by som sa príliš istý vo viere. Ale ja v tom všetkom dôverujem Kristovi a pevne verím, že Jeho rady sú najlepšie, pretože sú božské. A hoci by ma aj neviazali pod hriechom, jednako dokonalejší je ten, čo nimi viazaný nasleduje Krista, ako ten, čo bez viny nemá o ne záujem. Hovorím, že zaväzujú v tom, že človeka nabádajú k dokonalosti a tým ho robia svätejším a milším Bohu. Nazdávam sa teda, že blahoslavení, ako Pán hovorí, sú chudobní v duchu, totiž dobrovoľne, ako som sám spoznal, hoci viac verím Bohu ako vlastnej skúsenosti.
Pán nech dá vašim predstaveným toľko svetla, aby dokázali pochopiť túto pravdu a ju uskutočňovať a aby neverili tým, čo tvrdia opak z nedostatku svetla, buď preto, že neveria, alebo nikdy neskúsili, aký dobrý je Pán k tým, čo Mu slúžia, čo Ho milujú a z lásky k Nemu sa zriekajú všetkých svetských vecí, ktoré nie sú potrebné. Lebo takíto ľudia sú nepriateľmi Kristovho kríža a neveria v slávu, ktorá predsa čoskoro bude nasledovať.
Ďalej nech Pán dá vašim predstaveným, aby nepochybovali o takej zrejmej pravde a neprijímali radu od hocikoho, ale iba od tých, čo vážne nasledujú evanjeliové rady. Lebo hoci tí, čo zachovávajú prikázania, ktorými sú viazaní, budú spasení, predsa vôbec nevidia do iných vecí jasnejšie, ako do tých, ktoré konajú. A nech je ich rada akokoľvek dobrá, predsa len rada nášho Pána Ježiša Krista bude lepšia, lebo On s týmto darom poskytuje aj pomoc na jeho uskutočnenie a napokon odmeňuje tých, ktorí celú svoju dôveru vkladajú do Neho, a nie do vecí pozemských.“
(Annales Minorum, XIX, s. 340 – 341)
+++
Sv. Ján de Brébeuf
(*1593 – † 1649):
Nech zomriem iba za Teba, Ježišu, lebo Ty si zomrel za mňa
„Dva dni som nepretržite pociťoval veľkú túžbu po mučeníctve a žiadal som si znášať všetky muky, ktoré vytrpeli mučeníci. Čím sa Ti môžem odplatiť, Ježišu, môj Pán a môj Spasiteľ, za všetky dobrodenia, ktorými si ma predišiel? „Vezmem“ z Tvojej ruky „kalich“ Tvojich bolestí „a budem vzývať Tvoje meno“.
Sľubujem pred Tvojím večným Otcom a Duchom Svätým, pred Tvojou presvätou Matkou a jej prečistým ženíchom, pred anjelmi, apoštolmi a mučeníkmi, pred mojím svätým otcom Ignácom a svätým Františkom Xaverským, opravdivo Ti, Ježišu, môj Spasiteľ, sľubujem, že sa nikdy, nakoľko to bude závisieť odo mňa, neodtiahnem od milosti mučeníctva, ak ju niekedy zo svojho nekonečného milosrdenstva ponúkneš mne, svojmu najnehodnejšiemu sluhovi. Zaväzujem sa tak, že na celý život, čo mi ešte zostáva, odmietam možnosť a slobodu vyhnúť sa príležitostiam zomrieť a vyliať krv pre Teba, iba ak by som bol niekedy presvedčený, že v danej chvíli bude väčšmi vyhovovať Tvojej sláve, aby som konal inak. Zaväzujem sa aj k tomu, že keď bude mať prísť smrteľný úder, prijmem ho z Tvojich rúk s najväčšou duchovnou rozkošou a radosťou. A preto, môj milovaný Ježišu, keďže ma ovláda ohromná radosť, už teraz Ti obetujem svoju krv, telo i život, aby som zomrel iba za Teba, ak mi dáš tú milosť, lebo Ty si zomrel za mňa. Daj, nech ja žijem tak, aby si mi Ty udelil dar tak šťastne zomrieť. Tak, môj Boh a môj Spasiteľ, „vezmem“ z Tvojej ruky „kalich“ Tvojich utrpení „a budem vzývať Tvoje meno“: Ježiš, Ježiš, Ježiš! Môj Bože, ako ma bolí, že Ťa nepoznajú, že sa táto barbarská krajina ešte neobrátila celá k Tebe, že odtiaľto ešte nie je vykorenený hriech! Nech na mňa, môj Bože, padnú všetky muky, ktoré sú krutejšie ako smrť a majú ich niesť zajatci v tejto krajine. Ochotne sa za nich ponúkam, nech ich ja sám vytrpím.“
Z duchovných zápiskov sv. kňaza a mučeníka Jána de Brébeuf, The Jesuit Relations and Allied Documents, The Burrow Brothers C°, Cleveland, 1898, 164. 166)
Čo jezuitský misionár Bohu sľúbil, to s Božou pomocou, keď sa ocitol tvárou v tvár mučeníctvu aj dodržal. Posledným dňom jeho života a účinkovania medzi indiánmi sa stal 16. marec 1649.
„Vtedy prepadol misiu sv. Ignáca, kde bol P. de Brébeuf, oddiel irokézskych bojovníkov. Mučenie zajatcov, ktorí boli určení na smrť, patrilo k rituálu všetkých Indiánov. Ale Irokézi aj v tomto vynikali nad ostatných. Keď začali mučiť pátra de Brébeufa, ten povzbudzoval svojich spolutrpiteľov, hurónskych mužov. Jemu venovali osobitnú pozornosť. Najprv mu vytrhali nechty. Potom mu zavesili na krk rozpálené sekery, ktoré mu pražili chrbát aj prsia. Boky mu opásali stromovou kôrou, napustenou živicou, a tú zapálili. Z tela mu trhali pásiky upraženej kože a tie jedli pred jeho očami. Z hlavy mu strhli kožu s vlasmi (skalp) a na krvavú lebku mu liali horúcu vodu ako výsmech krstu. Keď sa napriek všetkému modlil a povzbudzoval iných, odrezali mu pery, vytrhli jazyk, vybili zuby a do hrdla mu pchali žeravý kus dreva. Najviac zúrili preto, že z neho nemohli dostať nijaký ston alebo prejav bolesti. Konečne po troch hodinách mučenia mu dýkou otvorili hrudník a vytrhli srdce. Toto srdce potom jedli a pili z jeho krvi. Boli presvedčení, že takto získajú čosi z jeho nepochopiteľnej nadľudskej statočnosti.“
(Z knihy: Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole, Dobrá kniha 2001)
+++
Sv. Pavol Le Bao Tinha
(*1793 – † 1857):
Účasť mučeníkov na víťazstve Krista, Hlavy
„Ja, Pavol, väzeň pre Kristovo meno, chcem vám porozprávať o svojich súženiach, v ktorých som deň čo deň pohrúžený, aby ste mohli, zapálení láskou k Bohu, spolu so mnou chváliť Boha, „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.
Toto väzenie je naozaj obrazom večného pekla. Popri hroznom týraní každého druhu, ako sú klady, železné reťaze a okovy, je tu nenávisť, pomsta, úklady, neprístojné slová, vyšetrovanie, zlé činy, krivé prísahy, kliatby a potom úzkosti a smútok. Ale Boh, ktorý kedysi vyslobodil troch mladíkov z ohnivej pece, je stále so mnou a vyslobodil ma z týchto súžení a premenil ich na slasť, „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.
Uprostred týchto útrap, ktoré iných zvyčajne zlomia, som z Božej milosti naplnený radosťou a útechou, lebo nie som sám, ale som s Kristom. On, náš Učiteľ, nesie celú ťarchu kríža; na mňa položil iba tú najmenšiu a poslednú čiastku. Veď On nie je len pozorovateľ môjho zápasu, ale je bojovník i víťaz a zavŕšiteľ celého zápasu. Preto má na hlave víťazný veniec a na jeho sláve majú účasť aj Jeho údy. Ale ako mám hľadieť na toto divadlo, keď vidím, ako sa každý deň velitelia, mandaríni a ich pomáhači rúhajú Tvojmu svätému menu, Pane, „čo tróniš nad Cherubmi“ a Serafmi?! Pozri, po Tvojom kríži šliapu nohy pohanov! Kdeže je Tvoja sláva? Keď to všetko vidím, najradšej by som zapálený láskou k Tebe s odseknutými údmi zomrel na svedectvo Tvojej lásky. Ukáž, Pane, svoju moc, zachráň ma a posilňuj ma, aby sa v mojej slabosti ukázala a oslávila pred pohanmi sila, aby Tvoji nepriatelia nemohli pyšne dvíhať hlavu, keby som sa azda zapotácal na ceste.
Milovaní bratia, keď toto všetko počujete, vzdávajte v radosti nesmrteľné vďaky Bohu, od ktorého pochádza všetko dobro, zvelebujte so mnou Pána, „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.
Nech moja duša velebí Pána a môj duch nech jasá v mojom Bohu, „lebo zhliadol na poníženosť“ svojho služobníka a od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky budúce pokolenia: „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.
„Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho všetci ľudia,“ lebo „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných, a čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh“, aby zahanbil urodzených. Cez moje ústa a cez môj rozum zahanbil filozofov, ktorí sú žiakmi múdrych tohto sveta, „lebo Jeho milosrdenstvo je večné“.
Toto všetko vám píšem, aby sa vaša a moja viera zjednotili. Uprostred tejto búrky vyhadzujem kotvu až k Božiemu trónu; živú nádej, ktorá je v mojom srdci. Vy však, milovaní bratia, „bežte tak, aby ste sa zmocnili venca“, oblečte si „pancier viery“ a vezmite si Kristove „zbrane do pravej i ľavej ruky“, ako učil môj patrón svätý Pavol. „Je pre vás lepšie, keď vojdete do života s jedným okom alebo zmrzačení“, ako keby ste mali všetky údy a vyhodili by vás von. Pomáhajte mi svojimi modlitbami, aby som dokázal bojovať podľa zákona, čiže „bojovať dobrý boj“ a bojovať až do konca, aby som šťastlivo dokončil svoj beh. A keď sa už v tomto živote neuvidíme, naša blaženosť bude v budúcom veku, keď budeme stáť pri tróne nepoškvrneného Baránka a keď mu budeme jednomyseľne v jasavej radosti naveky spievať chvály víťazstva. Amen.“
(Z listu sv. Pavla Le Bao Tinha, ktorý poslal roku Pána 1843 chovancom seminára v Ke Vinhu, Launay A.: Le clergé tonkinois et ses prètres martyrs, MEP, Paris 1925, 80 – 83)
+++
Tomáš Hemerken Kempenský
(*1380 – † 1471):
Štyri knihy o nasledovaní Krista
(Kniha O nasledovaní Krista (lat. De imitatione Christi) od augustiánskeho mnícha Tomáša Kempenského je po Svätom písme asi najrozšírenejšou knihou svetovej literatúry. Zakladateľ rádu jezuitov, sv. Ignác z Loyoly (1491 – 1556) si z nej čítaval denne dve kapitoly. Podľa jeho biografa P. Ribadeneiru duch tejto knihy ho prenikol tak hlboko, že jeho život bol odrazom v nej uvedených pravidiel. A učiteľ Cirkvi, kardinál sv. Róbert Bellarmín (*1542 – † 1621) sa vyslovil, že od mladosti často čítaval túto knihu a až do jeho vysokého veku bola jeho každodenným čítaním.)
DRUHÁ KNIHA
11. kapitola
MILOVAŤ KRISTA ZNAMENÁ MILOVAŤ KRÍŽ
1. Ježiš má teraz mnoho priateľov svojho nebeského kráľovstva, ale medzi nimi je málo takých, čo by radi niesli Jeho kríž.
2. Má mnoho takých, čo dychtia po úteche, ale málo tých, čo túžia po súženiach.
3. Nachádza dosť spoločníkov svojho stola, ale málo nasledovníkov svojho odriekania.
4. Všetci sa chcú s Ním radovať, ale máloktorí chcú pre Neho trpieť.
5. Mnohí nasledujú Ježiša až po lámanie chleba, ale máloktorí až ta, kde treba piť kalich utrpenia.
6. Mnohí obdivujú Jeho zázraky, ale nie je mnoho tých, čo sú ochotní znášať potupu kríža.
7. Mnohí milujú Ježiša, kým ich nestihne nejaké protivenstvo.
8. Mnohí Ho chvália a velebia, kým dostávajú od Neho rozličné potechy.
9. Ale keď sa im Ježiš skryje a na chvíľu ich opustí, nariekajú a veľmi klesajú na mysli.
10. Ale tí, čo milujú Ježiša pre Ježiša, a nie pre nejakú svoju vlastnú útechu, chvália Ho rovnako v každom súžení a úzkosti srdca, ako aj v čase najväčších radostí.
11. A keby im nikdy nechcel dať útechu, predsa by Ho vždy chválili a vždy by Mu chceli ďakovať.
12. Čo všetko zmôže čistá láska k Ježišovi, neskalená nijakým vlastným prospechárstvom alebo samoľúbosťou!
13. Či všetkých, čo bažia stále iba po potešeniach, netreba vlastne nazývať nádenníkmi?
14. Či nemilujú viac seba ako Krista, keď premýšľajú vždy len o svojom zisku a pohodlí?
15. Kde nájdeš človeka, ktorý by chcel slúžiť Bohu celkom nezištne?
16. Zriedka sa nájde niekto natoľko duchovný, aby bol odpútaný od všetkého pozemského.
17. Lebo kde nájdeš človeka naozaj chudobného duchom a oslobodeného od všetkých tvorov? „Jeho cena je ako to, čo zďaleka a od kraj sveta prichodí“ (Prís 31, 10).
18. I keby človek rozdal všetok svoj majetok, ešte je to nič.
19. A keby činil veľké pokánie, všetko je ešte málo.
20. A keby dosiahol všetky vedomosti, ešte je ďaleko od cieľa.
21. A keby bol veľmi čnostný a úprimne nábožný, ešte by mu mnoho chýbalo: to jedno totižto, čo mu je najviac potrebné.
22. A čo je to? Aby, opustiac všetko, celkom zanechal aj seba a neponechal si ani trochu samoľúbosti.
23. A keď vykonal všetko, čo uznáva ako svoju povinnosť, nech si myslí, že nič nevykonal.
24. Nech necení vysoko, čo by sa mohlo pokladať za niečo veľkého, ale v skutočnosti nech sa uznáva za neužitočného služobníka, ako hovorí Pravda: „Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: Sme neužitoční sluhovia“ (Lk 17, 10).
25. Vtedy bude môcť, naozaj chudobný v duchu a vnútorne slobodný povedať s prorokom: „Som sám a úbohý“ (Ž 25, 16).
26. A nikto nie je bohatší, nikto mocnejší, nikto slobodnejší, než ten, kto vie seba a všetko ostatné opustiť a pokladať sa za najmenšieho.
12. kapitola
KRÁĽOVSKÁ CESTA SVÄTÉHO KRÍŽA
1. Mnohým sa zdá tvrdý výrok: „Zapri sa, vezmi kríž a nasleduj Ježiša“ (Mt 16, 24; Lk 9, 23).
2. Ale oveľa tvrdšie bude počuť tieto posledné slová: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa!“ (Mt 25, 41).
3. Tí, čo teraz radi počúvajú slovo o kríži a správajú sa podľa neho, nebudú sa potom obávať, že počujú večné zavrhnutie.
4. Toto znamenie kríža bude na nebi, keď Pán príde súdiť.
5. Vtedy všetci sluhovia kríža, ktorí sa v živote pripodobňovali Ukrižovanému, pristúpia pred Krista sudcu s veľkou dôverou.
6. Čo sa teda bojíš vziať na seba kríž, keď je to cesta do Kráľovstva?
7. V kríži je spása, v kríži je život, v kríži je obrana proti nepriateľom; v kríži je zdroj nebeskej slasti, v kríži je posila mysle, v kríži je duchovná radosť; v kríži je vrchol čnosti, v kríži je dokonalá svätosť.
8. Len v kríži je spása duše a nádej večného života.
9. Vezmi teda svoj kríž a choď za Ježišom; tak vojdeš do večného života.
10. On šiel pred tebou, niesol svoj kríž a zomrel za teba na kríži, aby si aj ty niesol svoj kríž a túžil zomrieť na kríži.
11. Lebo keď s Ním zomrieš, budeš s Ním aj žiť, a keď Mu budeš druhom v utrpení, budeš s Ním i v sláve.
12. Všetko sa zakladá na kríži, a všetko záleží na smrti; a niet inej cesty k životu a k pravému vnútornému pokoju, ako cesta svätého kríža a každodenného umŕtvovania.
13. Choď, kade chceš, hľadaj, čo chceš, a nenájdeš krajšiu cestu hore a bezpečnejšiu tu dolu, ako cestu svätého kríža.
14. Uprav si a zariaď všetko podľa svojej vôle a náhľadu, a uvidíš, že stále nám prichodí niečo trpieť, či sa ti to páči alebo nie. Vždy nájdeš kríž.
15. Lebo buď budeš znášať telesnú bolesť alebo duševnú trýzeň.
16. Niekedy ťa opustí Boh, niekedy ťa potrápi tvoj blížny; a čo horšie – sám si budeš často na ťarchu.
17. A niet nijakého lieku a nijakej útechy, aby si sa mohol vyslobodiť alebo si uľaviť; načim trpieť, dokiaľ Boh bude chcieť.
18. Boh totižto chce, aby si sa naučil znášať trápenia bez útechy, aby si sa Mu celkom podrobil a aby si sa utrpením stal pokornejším.
19. Nikto necíti Kristove muky tak hlboko ako ten, kto trpí podobne.
20. Kríž je teda stále pripravený a čaká ťa všade.
21. Neunikneš mu, kamkoľvek by si utekal; lebo kdekoľvek ideš, všade nesieš seba a vždy nájdeš seba.
22. Obráť sa hore, obráť sa dolu, obráť sa von, obráť sa dnu, všade nájdeš kríž; a všade ti treba mať trpezlivosť, ak chceš mať vnútorný pokoj a zaslúžiť si večnú korunu.
23. Keď budeš niesť kríž oddane, aj on ťa ponesie a privedie ťa k žiadanému cieľu, kde totiž bude koniec utrpeniu, čoho sa tu nemôžeš dočkať.
24. Ak no nesieš nerád, robíš si ťarchu, a len väčšmi si priťažuješ; ale predsa ho musíš niesť.
25. Keď odhodíš jeden kríž, iste nájdeš iný, a hádam ešte ťažší.
26. Myslíš si, že sa vyhneš tomu, čomu nemohol uniknúť ani jeden smrteľník? Ktorý svätý bol na svete bez kríža a bez trápenia?
27. Veď ani Ježiš Kristus, náš Pán, nebol ani hodinu bez bolesti a utrpenia, pokiaľ len žil. „Kristovi bolo treba trpieť,“ hovorí (Lk 24,26; 46) „a vstať z mŕtvych, a tak vojsť do svojej slávy.“
28. A ty akým právom hľadáš inú cestu, ako je táto kráľovská cesta, cesta svätého kríža?
29. Celý Kristov život bol kríž a mučeníctvo; a ty hľadáš pre seba pokoj a radosť?
30. Mýliš sa, mýliš, ak túžiš po niečom inom, ako znášať súženie; lebo celý tento smrteľný život je plný bied, všade označený samými krížmi.
31. A čím vyššie kto pokročí v duchu, často tým ťažšie kríže nachádza; lebo trýzeň vlastného vyhnanstva je tým väčšia, čím väčšia je sama láska.
32. Ale zato človek, hoci mnohonásobne skúšaný, nie je bez útechy a úľavy, lebo cíti, ako mu vzrastá veľký úžitok z toho, že nesie svoj kríž.
33. Lebo keď sa mu dobrovoľne poddáva, celé bremeno útrap mení sa mu v dôveru božskej útechy.
34. A čím viac telo slabne súžením, tým väčšmi silnie duch vnútornou milosťou.
35. Ba neraz, chtiac sa z lásky pripodobniť Kristovmu krížu, býva natoľko posilnený v útrapách a protivenstvách, že by ani nechcel byť bez bolesti a utrpenia; lebo je presvedčený, že je Bohu tým milší, čím väčšie a ťažšie utrpenia vládze pre Neho zniesť.
36. To nie je čnosť človeka, ale milosť Božia, ktorá v slabom tele toľko zmôže a natoľko účinkuje, že vrúcne túži po tom a to žiada, čoho sa prirodzenosť desí a čomu sa vyhýba.
37. Pravda, s ľudskou prirodzenosťou sa nezrovnáva kríž niesť, kríž milovať, telo trestať a podrobovať službe, vyhýbať sa poctám, krivdy radostne znášať, pohŕdať sebou a želať si pohŕdanie, akýmkoľvek protivenstvám a škodám sa podvoľovať a netúžiť po nijakom šťastí na tomto svete.
38. Keď pozrieš na seba, vidíš, že sám nič takého nezvládzeš.
39. Ale keď budeš dôverovať v Boha, On ti dá silu z neba a svet i telo podrobia sa tvojej moci.
40. A ani nepriateľa diabla sa nebudeš báť, keď budeš obrnený vierou a poznačený Kristovým krížom.
41. Odhodlaj sa teda, ako dobrý a verný sluha Kristov, mužne niesť kríž svojho Pána, ktorý sa dal ukrižovať z lásky k tebe.
42. Priprav sa v tomto biednom živote znášať mnohé protivenstvá a rozličné ťažkosti; lebo to je tvoj údel, kdekoľvek budeš, a len to skúsiš, kdekoľvek by si sa schoval.
43. Tak to musí byť, a niet spôsobu vyviaznuť zo zlého súženia a z bolesti, ako že ich musíš trpezlivo znášať.
44. Pi radostne kalich Pánov, ak chceš byť Jeho priateľom a mať s Ním podiel.
45. Útechu ponechaj Bohu; nech s ňou naloží, ako sa Mu páči.
46. Ty sa len priprav znášať útrapy a predstav si ich ako najväčšie potešenia, veď „utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18), čo by si ich hneď sám mal všetky podstúpiť.
47. Keď dospeješ až ta, že utrpenie ti bude milé a príjemné kvôli Kristovi, vtedy súď, že je dobre s tebou, lebo si našiel raj na zemi.
48. Pokiaľ ti je utrpenie nepríjemné, a hľadíš len, ako by si sa mu vyhol, dotiaľ bude s tebou zle a všade ťa bude prenasledovať trápna túžba uniknúť súženiu.
49. Keď sa pripravíš na to, čomu nemožno vyhnúť, totiž na utrpenie a na smrť, hneď ti bude lepšie a nájdeš pokoj.
50. A čo by si bol vynesený s Pavlom až do tretieho neba, predsa by si nebol istý, že by ti nebolo treba znášať nič zlého. „Ja mu ukážem,“ hovorí Pán, „koľko musí trpieť pre moje meno“ (Sk 9, 16).
51. Neostáva ti teda, len trpieť, ak chceš Ježiša milovať a večne mu slúžiť.
52. Kiež by si bol hoden trpieť niečo pre meno Ježišovo! Koľká sláva by ťa očakávala, aký by to bol ples pre všetkých svätých Božích, a aké povzbudenie pre ostatných blížnych!
53. Lebo trpezlivosť každý chváli, hoci málokomu sa chce trpieť.
54. Právom by si mal rád trochu trpieť pre Krista, keď toľkí oveľa viac trpia pre svet.
55. Máš vedieť, že ti treba žiť život umierania. A kto čím viac umiera sebe, tým viac začína žiť Bohu.
56. Len ten môže pochopiť nebeské veci, kto je ochotný znášať protivenstvá pre Krista.
57. Nič nie je Bohu milšie a tebe na tomto svete osožnejšie, ako ochotne trpieť pre Krista.
58. A keby si si mohol voliť, mal by si si vrúcnejšie želať, aby si mohol pre Krista trpieť, než aby ťa osviežovali mnohé útechy, lebo tak by si bol podobnejší Kristovi, a viac by si sa podobal všetkým svätým.
59. Lebo naša zásluha a náš pokrok v dobrom nezáleží v hojných príjemnostiach a potešeniach, ale skôr v tom, aby sme vedeli znášať veľké ťažkosti a trápenia.
60. Veď keby bolo pre spásu ľudstva niečo lepšie a užitočnejšie ako trpieť, Kristus by nám to bol slovom a príkladom zaiste ukázal.
61. Ale takto aj učeníkov, ktorí chodili s Ním, aj všetkých, čo Ho chcú nasledovať, zjavne povzbudzuje znášať kríž, keď hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech sa zaprie a vezme svoj kríž a nech ma nasleduje“ (Mt 16, 24; Lk 9, 23).
62. Záverom tohto čítania a uvažovania nech sú slová: „Že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14, 22).
+++