PASSIONISTI,
Congregatio Passionis Iesu Christi (C. P.)
- Kongregácia Umučenia Ježiša Krista
+++
Svätý Pavol z Kríža, C. P.,
(3. I. 1694 – 18. X. 1775),
kňaz, ľudový misionár, mystik, zakladateľ
Kongregácie Bosých Klerikov Najsvätejšieho Kríža
a Umučenia nášho Pána Ježiša Krista,
tzv. rehole passionistov
sviatok sv. Pavla z Kríža – 19. október
Sv. Pavol z Kríža pochádzal z Piemontu (v terajšom severozápadnom Taliansku). Narodil sa 3. januára roku Pána 1694 v obci Ovada pri Alessandrii. Jeho občianske meno bolo Paolo Francesco Danei.
Rodina Daneiovcov bola početná. Pavol sa narodil ako druhý zo šestnástich detí. Pavol už ako dieťa, bez toho, že by ho bol niekto o tom poučil, začal umŕtvovať svoje zmysly a svojho ducha. Vyhýbal sa spoločnosti a hrám svojich početných bratov, radšej trávil dlhé hodiny niekde v kúte domu v modlitbe alebo rozjímaní, najmä o ukrižovanom Spasiteľovi. Rodičia boli spočiatku zámožní, ale politické otrasy a rodinné nešťastia priviedli Daneiovcov do hmotných ťažkostí. To poznačilo aj Pavlov život, lebo ako najstarší z chlapcov sa delil s rodičmi o ich trápenia, starosti a práce. Hoci mal silnú a energickú povahu, ostal po celý život citlivý voči telesnej a duševnej biede iných.
Pavol bol dobrý chlapec a mládenec. No ako devätnásťročný mal silný duchovný zážitok, ktorý nazýval obrátením a ktorý ho podnecoval k pokániu a väčšej kresťanskej dokonalosti. Keď pápež Klement XI. vyzýval do boja proti Turkom, Pavol sa hlásil ako vojak do armády, ktorú organizovala Benátska republika. Ale čoskoro spoznal, že Boh mu určil inú úlohu.
Boh Pavla rôznymi nadprirodzenými zážitkami pripravoval a formoval pre jeho budúce poslanie. Napríklad, keď sa v istý deň modlil pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou, pocítil ako jeho dušu zaplavuje plamenná láska a náhle začul vnútorný hlas, ktorý mu hovoril: „Syn môj, kto sa mi s láskou oddáva, približuje sa k tŕňom.“ Pohrúžený v hlbokom sústredení uzrel anjela, ktorý mu prinášal zlatý kríž. A znova sa ozval Boží hlas, ktorý ho upozorňoval pred budúcnosťou: „Chcem z teba urobiť druhého Jóba.“ Vtedy uzrel bič so zlatými remeňmi na ktorom bolo napísané jedno slovo: „Láska“. A pochopil, že nejakým spôsobom, teraz zatiaľ pred ním ukrytým, bude v budúcnosti musieť veľmi trpieť. A tak to aj naozaj bolo, celý budúci život Pavla z Kríža – tak sa neskôr nazval – bol jedným veľkým krížom. Raz, o mnoho rokov neskôr povedal svojmu spovedníkovi bez toho, aby sa sťažoval, len konštatujúc: „Nakoľko si spomínam, vyše 50 rokov som nemal ani jediný deň bez utrpenia.“
Sv. Pavol z Kríža mal i viacero videní o budúcej reholi, ktorú mal založiť. V jednom z nich – v roku Pána 1720 – ho Panna Mária v jeho pochybnostiach uistila, že naozaj je povolaný založiť rehoľu passionistov, ktorí majú šíriť úctu k Ježišovmu umučeniu a ktorí majú chodiť zaodetý tak, ako sa mu zjavila v tomto zjavení, v čiernom rúchu a na srdci so znakom passionistov – s bielym Ježišovým Srdcom s nápisom IESU XPI PASSIO (UMUČENIE JEŽIŠA KRISTA) nad ktorým sa týči biely kríž.
Pre rodinné záväzky tento zámer mohol začať uskutočňovať až od 22. novembra roku Pána 1720 (tento deň je považovaný za počiatok vzniku rehole passionistov), kedy prijal od alessandrijského biskupa F. A. Gattinara čierne kajúcne rúcho. Po tom, čo si ho obliekol a prepásal sa šnúrou, zavesil si naň krucifix, vyzul si topánky (odvtedy chodil bosí) a utiahol sa na 40 dní v Castellazzo do samoty malej pustovne pri kostole sv. Štefana. Tam sa oddal modlitbe a pokániu a napísal prvé stanovy neskoršej rehole passionistov.
Prvým spoločníkom a neskôr po založení rehole Pánovho umučenia aj passionistom, ktorý verne vytrval so sv. Pavlom z Kríža až do konca svojho života (r. 1756) bol jeho rodný, o rok mladší brat Ján Krstiteľ (rehoľným menom Ján Krstiteľ od sv. Archanjela Michaela), ktorý prijal od alessandrijského biskupa F. A. Gattinara čierne kajúcne rúcho 28. novembra roku Pána 1721. Ján bol nerozlučným spoločníkom svojho brata sv. Pavla z Kríža a vyše 30 rokov bol aj jeho duchovným vodcom a spovedníkom. Sv. Pavol z Kríža sa raz o ňom vyjadril že, ho považuje „za najsvätejšieho rehoľníka, akého máme v našej reholi“ a zložiac mu tento najvyšší hold dodal že, „okrem Boha, vďačí v prvom rade otcovi Jánovi Krstiteľovi, že zamýšľaná rehoľa (pozn. passionisti) bola šťastne ustanovená.“
Najvyšší, vrcholný stupeň duchovného života, ktorý na našej zemi dosiahli len máloktorí sa zvyčajne nazýva mystická svadba s Bohom. Sv. Pavol z Kríža mal len 28 rokov, keď ho Boh obdaril touto veľkou milosťou. Zakladateľ passionistov vrchol duchovného života dosiahol na Monte Argentario na sviatok Obetovania Panny Márie, 21. novembra roku Pána 1722, alebo 1723. Bolo to tajomstvo, ktoré pred svetom žiarlivo strážil. Vyjavil ho až tesne pred koncom svojho života Rose Calabresi, ktorá pri apoštolskom procese v Ríme pod prísahou o tom vydala toto svedectvo:
„Počas tých duchovných rozhovorov, v ktorých nebola reč o ničom inom, len o Bohu, alebo o tom, čo mi mohlo napomôcť v napredovaní v mojom duchovnom živote mi sluha Boží v istý deň povedal, že Najmilosrdnejší Pán, z Jeho nekonečnej dobroty ho previedol cez všetky stupne kontemplácie a obdaril darom povýšenia do stavu mystickej svadby. S tou pre neho charakteristickou úprimnosťou a prostotou srdca mi povedal, že v istom roku, na slávnosť Obetovania Panny Márie, voči ktorej prechovával osobitnú nábožnosť, v momente kedy bol celkom pohrúžený v Bohu, ukázala sa mu najsvätejšia a najhodnejšia lásky Matka Božia s jej Božím Synom v jej lone. Sprevádzali ju viacerí svätci, ktorých Ona pre neho vymenovala po mene. Boli tam sv. Pavol, sv. Alžbeta, sv. Ján Evanjelista, sv. Terézia z Ávily, sv. Ján z Kríža, sv. Mária Magdaléna de´Pazzi a takisto svätí anjeli. Nato sa vrhol na kolená, skloniac hlavu až k zemi. Súčasne počul vo svojich ušiach hlas Najsvätejšej Panny, ako aj hlas jej Božieho Syna. Pýtali sa ho, či nechce byť obdarený milosťou uzavretia manželstva jeho duše s Božím Slovom. Pred takou otázkou zmĺkol, neschopný vysloviť akékoľvek slovo. Všetko v ňom hovorilo, že je nehodný byť obdarený takou výnimočnou milosťou. Preniknutý touto myšlienkou, uzrel a pocítil, že je pozdvihovaný zo zeme sv. Alžbetou, sv. Máriou Magdalénou a svätými anjelmi. Naliehali na neho, aby prijal od Pána ponúknutú veľkú milosť a vzal si mystickú obrúčku. V tom istom čase mu ju Panna Mária a sv. Alžbeta nastokli na prst. Bola to zlatá obrúčka na ktorej boli vyryté náradia Pánovho umučenia. Dieťatko Ježiš dokončilo jej nasadzovanie na jeho prst. Potom mu bolo dané poznať, že moc pochádzajúca z tejto svadby bude spôsobovať, že neustále bude pamätať na najbolestnejšie umučenie Ježiša Krista, ako aj veľkú lásku ukrižovaného Spasiteľa k jeho duši. Počas toho ako mi to hovoril, otec Pavol bol tak vzrušený, že nemohol zadržať slzy, ktoré mu prúdom tiekli z očí. Bolo možné tiež u neho pozorovať osobitné potešenie, ktoré pramenilo zo spomienky na túto veľkú milosť, ktorá mu bola darovaná najvyššou Božou dobrotou.“
Boh sv. Pavla z Kríža okrem iného obdaril aj darom konať zázraky. Na slávu Božiu a pre dobro blížnych ich vykonal mnoho. Z toho množstva zázrakov ktoré vykonal, spomeňme aspoň jeden:
Keď raz sv. Pavol z Kríža prechádzal okolím Ríma stretol roľníka, ktorý oral na mladých voloch, ale pretože tie neboli navyknuté na prácu, nepočúvali ho a boli neposlušné. Nahnevaný oráč chrlil zo seba tie najhnusnejšie rúhania. Sluha Boží plný horlivosti a lásky ho láskavo napomenul, aby sa spamätal. Ale ten v čoraz väčšej zúrivosti do rúhaní, ktorými urážal nekonečne dobrého Boha, pridal ešte aj diabolskú zlosť voči otcovi Pavlovi a to až do takej miery, že schmatol pušku, ktorá pri ňom ležala a chcel do neho vystreliť. Sv. Pavol z Kríža pobúrený viac ohavnými rúhaniami, ako svojím nebezpečenstvom vezmúc do ruky svätý Kríž, ktorý nosil na prsiach zúrivcovi odvážne povedal: „Pretože si nechceš uctiť tohoto Krista, tak si ho uctia voly!“ Po tom, ako vyslovil tieto slová, voly akoby porozumeli a chcejúc prejaviť svoju úctu a zadosťučiniť za urážky ktorých sa dostalo ich Stvoriteľovi a Pánovi, hneď si pred tým svätým Znamením kľakli. Keď to videl rozzúrený roľník spamätal sa, odhodil pušku a celý vzrušený nasledujúc svoje voly aj on sa vrhol na kolená vedľa sluhu Božieho a prosil ho o odpustenie. Potom išiel na miesto kde konal otec Pavol misie, vyspovedal sa a zmieril s Bohom, z čoho sa veľmi radoval nielen on, ale aj sv. otec Pavol z Kríža.
V roku Pána 1725 sv. Pavol z Kríža išiel do Ríma, kde dostal od pápeža Benedikta XIII. ústne dovolenie založiť nové rehoľné spoločenstvo.
Istý čas (1726 – 1728) ostal Pavol aj s rodným bratom Jánom Krstiteľom v Ríme, kde v nemocnici S. Gallicano ošetrovali chorých. 7. júna roku Pána 1727 boli obidvaja samotným pápežom Benediktom XIII. vysvätení za kňazov. Neskôr sv. Pavol z Kríža vyznal svojmu spovedníkovi, že počas dlhých rokov nikdy neslúžil sv. omšu bez toho, že by počas nej neplakal.
V marci nasledujúceho roku sa usadili na Monte Argentario pri meste Orbetello na sever od Ríma. Roku Pána 1731 im pápež Klement XII. dovolil konať ľudové misie. V Orbetelle vznikol roku Pána 1737 prvý kláštor passionistov pod vedením sv. Pavla z Kríža. S týmto kláštorom, ktorý bol zasvätený Obetovaniu Panny Márie sa viaže jedna veľmi zaujímavá udalosť. V čase, keď ešte nebol celkom dokončený sa ho skupina neprajníkov v istú noc rozhodla zničiť. No v tej chvíli ako chceli dokonať svoje dielo skazy, zjavil sa sv. Archanjel Michael s ohnivým mečom brániaci nedokončený kláštor a zdesení neprajníci passionistov sa rozutekali kade ľahšie.
Misijné kázne sv. Pavla z Kríža mali veľký úspech. O ich pôsobivosti svedčia slová istého vojaka, ktorý sa priznal, že na bojisku sa nezachvel ani v najtuhšej bitke, kým pri kázni otca Pavla z Kríža sa celý triasol. Pápež udelil úspešnému kazateľovi a jeho bratovi Jánovi Krstiteľovi titul apoštolských misionárov a dovolil im na konci kázní dávať apoštolské požehnanie.
Neprestali však ťažkosti s povolením rehoľných stanov. V pôvodnej podobe ich v Ríme nechceli schváliť pre ich veľkú prísnosť. Sv. Pavol z Kríža musel niektoré pravidlá zmierniť. Takto upravené stanovy im potom schválil pápež Benedikt XIV. roku Pána 1741, ktorý povedal, že „táto rehoľa Pánovho Umučenia sa vo svete ukázala ako posledná, a mala vzniknúť ako prvá pred všetkými inými.“
Passionisti okrem troch tradičných večných sľubov (chudoby, poslušnosti a čistoty), skladajú ešte jeden večný sľub – zo všetkých síl šíriť úctu k umučeniu nášho Pána Ježiša Krista.
Napriek prísnym pravidlám a mnohým vonkajším ťažkostiam nové rehoľné spoločenstvo vzrastalo. V rokoch 1744 – 1773 sv. Pavol z Kríža založil dvanásť kláštorov v strednom Taliansku. Sám sa zdržiaval najviac v kláštore Vetralla neďaleko Viterba. Roku Pána 1771 založil aj ženskú vetvu rehole passionistov.
Roku Pána 1769 sa sv. Pavol z Kríža ako generálny predstavený rehole passionistov presťahoval do Ríma. Posledné dva roky života strávil v kláštore sv. Jána a Pavla, ktorý sa stal trvalým sídlom generálnych predstavených. V tomto kláštore sv. Pavol z Kríža s očami upretými na kríž, ktorý mu pred očami držal jeho spovedník a počúvajúci pašie sv. Jána, ktoré mu čítal jeden z jeho synov 18. októbra roku Pána 1775 zomrel. Tu bol tiež pochovaný. Hrob sv. Pavla z Kríža sa nachádza hneď vedľa tohto kláštora, v kostole sv. Jána a Pavla.
Sv. Pavol z Kríža sa po svojej smrti zjavil istej pobožnej duši a povedal jej, že tesne pred svojou smrťou mal zjavenie, v ktorom videl ako k nemu prichádzajú náš Pán Ježiš Kristus, spolu so svojou Matkou Pannou Máriou, v spoločenstve sv. apoštola Pavla, sv. Lukáša, sv. Petra z Alkantary, jeho brata Jána Krstiteľa a iných jeho rehoľných spolubratov a tiež mnohých spasených duší, ktorým sv. Pavol z Kríža svojou apoštolskou činnosťou dopomohol ku ich večnej spáse.
Sv. Pavol z Kríža patril medzi najvplyvnejších kazateľov 18. storočia. S vonkajším pôsobením spájal hlboký vnútorný život, bohatý na mystické zážitky. Stredobodom jeho duchovného života bol trpiaci Kristus, ktorého nazýval aj „ukrižovaná Láska“.
Náš Pán Ježiš Kristus povedal: „Z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34). Srdce sv. Pavla z Kríža bolo Kalváriou na ktorej bol vztýčený trón – sv. Kríž, z ktorého nad celým životom zakladateľa passionistov vládla ukrižovaná Nekonečná Láska. Preto mali jeho slová o umučení nášho Pána Ježiša Krista takú veľkú moc, lebo on celým svojím srdcom miloval ukrižovanú Nekonečnú Lásku a Jej sv. Kríž a navyše dostal od Boha k tomu výnimočnú charizmu.
Sv. Pavol z Kríža niekedy ľuďom kázal na misijnej platforme o umučení nášho Pána Ježiša Krista s tŕňovou korunou, ktorú si počas kázne nasádzal na svoju hlavu až tak silno, že mu spod nej začala vytekať krv.
Veľké množstvo ľudí, ktorí sv. Pavla z Kríža počas jeho misijných kázní počúvali ako hovorí o umučení nášho Pána Ježiša Krista plakali od dojatia a zriekali sa hriešneho spôsobu života. A niektorí z nich vidiac s akým zápalom a plamennou láskou im ohlasuje ukrižovaného Krista si navzájom medzi sebou šeptali: „Uvidíte, že v niektorý deň otec Pavol rozprávajúc o Pánovom umučení na platforme padne mŕtvy.“ U žiadneho iného kazateľa sa nedalo niečo také predpokladať, ale u sv. Pavla z Kríža áno. Bola to jeho veľká túžba, milosť, o ktorú prosil Boha dlhé roky – zomrieť na misijnej platforme pri ohlasovaní ukrižovaného Krista. Táto milosť mu nebola daná, ale dostal inú veľkú milosť o ktorú Boha dlho a vytrvalo prosil, totiž aby mal vo svojom srdci vyryté Najsvätejšie umučenie Ježiša Krista. Svedectvo o tom vydala nielen Rosa Calabresi, ale aj iní svedkovia.
Keď bol sv. Pavol z Kríža v istý Veľký Piatok pohrúžený v modlitbe pred krucifixom, náhle si vo svetle nadprirodzeného poznania uvedomil, že mocou milosti Božieho milosrdenstva mu boli do jeho srdca vyryté znaky Pánovho umučenia. V tej chvíli mu opuchlo srdce do tej miery, že tri rebrá sa vyduli zo svojho normálneho stavu (Túto telesnú anomáliu pri kanonizačnom procese pod prísahou potvrdil aj lekár, ktorý ju dôkladne preskúmal.). Sv. Pavol z Kríža nadobudol presvedčenie, že za iných okolností by určite zomrel pod vplyvom tohto strašného zážitku, v ktorom boli láska a hrôza zjednotené s nevýslovnými mukami. Počas posledných troch dní Veľkého Týždňa bolesť dosiahla takú intenzitu, až sa mu zdalo, že už čoskoro zomrie. Túžiac utíšiť túto bolesť, ktorá ho pomaly zabíjala, išiel prosiť Pána Ježiša Krista, aby mu dovolil ukryť sa v Jeho svätých ranách. V tej chvíli ukrižovaný Kristus na kríži pred ktorým kľačal odtrhol ruky od kríža a pritúlil si ho k Srdcu. Sv. Pavol z Kríža vyše troch hodín zotrval v tomto objatí pri Božom Srdci, v extáze lásky, v ktorej sa cítil, akoby bol v raji.
Sv. Cirkev nazvala sv. Pavla z Kríža „Lovcom duší“. A lovcom duší zostal až do konca. V čase svojej poslednej choroby, keď už nebol schopný veľa rozprávať, tak ostal len pri tom, že každému kto ho prišiel navštíviť niekoľkými málo slovami odporučil, aby pamätal na umučenie Pána. A aby na to nezabudli zanechával im ako poslednú pamiatku po sebe malý krucifix, ktoré mu vo väčšom množstve podaroval na rozdávanie dobrodinec passionistov Dom Nicolas. Ráno, 18. októbra roku Pána 1775, v deň smrti sv. Pavla z Kríža boli do jeho cely pripustení už len rehoľník z kláštoru sv. Gregora a istý pán z Ravenny. Sv. Pavol z Kríža už nedokázal hovoriť, no výrečnosť jeho gesta aké urobil bolo jednoznačné a nemohlo vzbudzovať pochybnosti. Uchopiac jeden z malých krucifixov svojou vyčerpanou trasúcou sa rukou pozdvihol si ju k hlave a priložil si malý krucifix na čelo. Jeho láskavé prosiace oči vraveli výraznejšie ako slová: „Treba vždy pamätať na utrpenie nášho Pána.“ Bolo to posledné úsilie a námaha „Lovca duší“ v ohlasovaní ukrižovanej Nekonečnej Lásky. O niekoľko hodín neskôr skrze bránu smrti vkročil do večnej blaženosti…
Pápež Pius IX. sv. Pavla z Kríža 1. mája roku Pána 1853 vyhlásil za blahoslaveného a 29. júna roku Pána 1867 za svätého.
Na hornom aj dolnom obr.: socha sv. Pavla z Kríža (Bazilika sv. Petra)
„Začnite“ – hovoril všetkým sv. Pavol z Kríža – „každé ráno pred vyjdením z izby rozjímať štvrť hodiny o Pánovom umučení, alebo o ukrižovanom Ježišovi Kristovi a uvidíte, že preniknutý dnes alebo zajtra tou myšlienkou – Boh zbičovaný! Boh tŕním korunovaný! Boh pribitý na kríž! – nebudete viac hrešiť a dokonca stanete sa svätými. Takýmto spôsobom“ – dodával – „som obrátil najtvrdohlavejších hriešnikov, banditov a ľudí rôznych stavov. Keď som ich po čase spovedal, nenašiel som u nich matériu potrebnú na rozhrešenie, lebo vytrvalo rozjímali o umučení Ježiša Krista, tak ako som im to odporučil.“
+++
Sv. Vincent Mária Strambi, C. P.,
(1745 – 1824), sviatok – 24. september
Sv. Vincent Mária Strambi (v reholi passionistov otec Vincent Mária od sv. Apoštola Pavla) sa narodil v meste Civitavecchia, v Taliansku 1. januára roku Pána 1745. Keď mal 17 rokov, napriek odporu jeho vlastného otca, vstúpil do kňazského seminára. Po svojom kňazskom svätení (r. P. 1767), v septembri roku Pána 1768 sa stal passionistom. Ako veľmi populárny misionár pôsobil v Umbrii a v okolí Neapolu. Bol prvým životopiscom zakladateľa rehole passionistov sv. Pavla z Kríža a aj postulátorom v procese jeho blahorečenia.
V roku Pána 1801 ho pápež Pius VII. vymenoval za biskupa Maceraty a Tolentina. Ako rehoľník sľúbil žiť v chudobe a v chudobe žil aj ako biskup. Sv. Vincent Mária Strambi vynikal láskou k chudobným, ktorých všemožne podporoval aj na svoj úkor. Staval útulky pre siroty. Pre starých ľudí dal postaviť starobinec. Jeho heslo bolo „Passio Domini“ – „Umučenie Pána“.
Venoval sa aj katolíckemu vzdelávaniu – zaviedol vyučovanie katechizmu pre dospelých a otvoril školu katechetickej pedagogiky. Obnovil konferencie o kazuistike pre kňazov a osobitne sa venoval farárom a spovedníkom. Svojich kňazov nabádal na nosenie reverendy a každodenné slúženie svätej omše. Bol vyhľadávaným duchovným vodcom. K jeho radám a podpore sa utiekala aj blahoslavená Anna Mária Taigiová či ctihodná Lujza Mauriziová. Medzi rokmi 1804 – 1814 bol kvôli vernosti pápežovi vo vyhnanstve v Novare a neskôr v Miláne, pretože odmietol zložiť prísahu vernosti, ktorú proti pápežovi nariadil Napoleon I..
V roku Pána 1823 sa zriekol biskupského úradu a z vôle pápeža bol povolaný do Ríma ako pápežov radca. Sv. Vincent Mária Strambi po 40 dňoch pobytu v Ríme, v paláci na Kvirinále (vtedy pápežovom dome) po obetovaní svojho života za zdravie ťažko chorého pápeža Leva XII., v deň svojich 79. narodenín, 1. januára roku Pána 1824 zomiera na následky mozgovej príhody. Pápež Lev XII. zakrátko po jeho smrti vyzdravel.
Sv. Vincent Mária Strambi bol beatifikovaný pápežom Piusom XI. 26. apríla roku Pána 1925 a svätorečený pápežom Piusom XII. 11. júna roku Pána 1950. Jeho telo spočíva a je uctievané v kostole sv. Filipa v Macerate.
+++
Sv. Karol od sv. Andreja (Andrej Houben), C. P.,
(1821 – 1893), sviatok – 5. január
Ján Andrej Houben sa narodil 11. decembra roku Pána 1821, v Munstergeleene v Holandsku, ako štvrté z jedenástich detí. Jeho rodičia, oddaní katolíci do sŕdc svojich detí vštepili predovšetkým starosť o svoju spásu. Andrej v 19 rokoch narukoval na vojnu, kde namiesto piatich rokov strávil len tri mesiace. Ako vojak vraj trávil veľa času v kostole. Po návrate domov pracoval, podobne ako zbytok rodiny v mlyne, ktorý patril jeho strýkovi. V 24 rokoch vstúpil do rehole passionistov v belgickom Ere, kde dostal rehoľné meno Karol od sv. Andreja. Rehoľný habit prijal z rúk bl. Dominika Barberiho, C. P.. V roku Pána 1850 bol vysvätený za kňaza a krátko nato bol vyslaný do Anglicka, kde pôsobil ako vicemajster novicov. Po šiestich rokoch ho preložili do novozaloženého kláštora Mount Argus na okraji Írskeho Dublinu. Do rodného Holandska sa už nikdy nedostal. Dublin, v ktorom v tej dobe žilo množstvo britských vojakov a so svojím nemalým počtom verejných domov nebol nijakým svätým miestom. Írsky ľud si otca Karola z Hory Argus (father Charles of Mount Argus) – tak ho volali – zamiloval, a to i napriek tomu, že nebol slepý voči im chybám a nešvárom. Pre svoju nedokonalú angličtinu sa nestal chýrnym kazateľom, ale zato sa stal vyhľadávaným spovedníkom a poradcom. Ľudia z rôznych spoločenských vrstiev za ním prichádzali z celého Írska, hovorí postulátor kanonizačného procesu, P. Giovanni Zubiani:
„Vyhľadávali jeho pomoc vo svojich ťažkostiach, pochybnostiach a skúškach. Keď choroba celkom znivočila remeslo, alebo kariéru, keď išlo o zvláštne prípady z duchovného života, keď stihla rodiny pohroma, alebo tragédia a chýbala akákoľvek pozemská nádej, prichádzali za otcom Karolom. Počet návštevníkov, ktorí každý deň prichádzali vzrástol natoľko, že bolo potrebné zaviesť návštevné hodiny. Inak by mu neostal čas ani na jedlo.“
Otec Karol bol mužom modlitby, ktorý tiež prežíval mystické stavy. Okrem toho nekonečne dobrý a štedrý Boh ho, už počas života obdaril darom uzdravovať chorých, čo vyvolalo zo strany anglickej vrchnosti určité znepokojenie.
Ako skutočný, pravdivý passionista, bol známy osobitnou úctou ku Ježišovmu utrpeniu. Prežíval ho, akoby sa stalo včera, akoby patril k skupine okolo Panny Márie pod Spasiteľovým krížom. Ustavične nosieval v ľavej dlani krížik a často otváral ruku, aby s láskou pozeral na Ukrižovanú nekonečnú Lásku.
Keď prežíval dlhotrvajúcu chorobu ani vtedy sa nestránil od prísneho kajúceho spôsobu života. Otec Karol zomrel v povesti svätosti, 5. januára roku Pána 1893, vo veku 72 rokov.
Bol beatifikovaný pápežom Jánom Pavlom II. 16. októbra 1988 a svätorečený pápežom Benediktom XVI. 3. júna 2007. Jeho telesné pozostatky spočívajú v hrobke na Mount Argus.
+++
Sv. Gabriel od Matky Sedembolestnej, C. P.,
(1838 – 1862), sviatok – 27. február
Tento svätec passionistickej rehole sa narodil 1. marca roku Pána 1838 v talianskom Assisi, v meste sv. Františka Assiského. Bol pokrstený v tej istej krstiteľnici ako sv. Františka z Assisi. Azda preto mu dali meno František. Jeho otec Sante Possenti bol guvernérom pápežského štátu, a preto sa s rodinou sťahoval na rôzne miesta, ako to vyžadovalo jeho povolanie. Tak otec ako aj matka boli dobrí kresťania a svedomití rodičia. Zvlášť matka sa oddane venovala rodine. Prvé štyri roky musel malý František niekoľkokrát meniť bydlisko spolu s rodinou. Ustavičné sťahovanie prestalo na konci r. 1841, keď sa otec stal asesorom v meste Spolete. Tam bývala rodina 15 rokov. Malému chlapcovi však chýbala matka, ktorá zomrela vo februári roku Pána 1842, keď František nemal ani plné štyri roky. Otec sa však venoval deťom, ako len mohol a usiloval sa im zabezpečiť dobrú školskú výchovu. Do ľudovej školy chodil František ku školským bratom. Stredoškolské vzdelanie získal v jezuitskom kolégiu.
František cítil už od desiateho alebo najneskôr od dvanásteho roku povolanie k rehoľnému životu. No mal veselú povahu, ktorá niekedy prechádzala až do ľahkomyseľnosti. Rád tancoval a s obľubou sa zúčastňoval na poľovačkách. Ale keď videl priame nebezpečenstvo pre svoju dušu, vedel energicky zasiahnuť. Tak keď ho raz istý nemravník pokúšal, odohnal ho veľkým záhradníckym nožom. Takéto počínanie prekvapilo jeho kamarátov, ale František vedel, prečo to robí. Predsa však niekedy cítil, že ľahkomyseľné oddávanie sa tancu a poľovačke sa nedá dobre spojiť s vážnym úmyslom vstúpiť do rehole. Vznikal bolestný vnútorný rozpor zosilnený neraz aj vonkajšími skúškami. Viackrát cítil, že je pri konci svojich síl, modlil sa o pomoc a sľuboval, že skončí s osudnou dvojkoľajnosťou. Ale definitívne a neodvolateľne sa rozhodol až 22. augusta 1856 pred milostivým obrazom Panny Márie. Vtedy uzrel ako z milostivého obrazu neseného v slávnostnej procesii sa na neho Panna Mária pozerá s nevýslovnou ľútosťou a spolucítením a začul ako mu hovorí: „František, čo tu robíš? Ty nie si určený pre to, aby si žil vo svete. Ihneď choď do rehole.“
Krátko po tejto udalosti, dňa 6. septembra roku Pána 1856 vyše osemnásťročný František sa rozlúčil s otcom, súrodencami a s niektorými priateľmi a odišiel do noviciátu prísnej rehole passionistov v Morrovalle. Po predbežných skúškach a osemdňových duchovných cvičeniach prijal 21. septembra rehoľné rúcho a rehoľné meno Gabriel od Matky Sedembolestnej (Gabriele dell´Addolorata).
V reholi passionistov sa túžil stať kňazom, kazateľom a misionárom ohlasujúci ľuďom Ukrižovaného Ježiša Krista a Sedembolestnú Pannu Máriu. Po takmer dvoch rokoch ho predstavení poslali v júli roku Pána 1858 na filozofické a teologické štúdiá do rehoľného strediska Pievetorina a odtiaľ do Isola del Gran Sasso. Pre Gabriela to boli dôležité roky. Znamenali bezprostrednú prípravu na kňazstvo, a to tak štúdiom ako aj duchovnou formáciou. Mladý bohoslovec pokračoval v jednom i druhom. Veľké úsilie vyvinul najmä v duchovnom živote. Vyznačoval sa vernosťou rehoľným pravidlám, duchom pokánia, horlivosťou v modlitbe, obdivuhodnou trpezlivosťou a úctou k Sedembolestnej Panne Márii.
Sedembolestná to bol spomedzi všetkých titulov Panny Márie jeho srdcu najdrahší titul. V sobotu zvykli v kláštore v ktorom žil, rozjímať o večnej blaženosti. Raz sa ho ktosi opýtal, či rozjímal o nebi. Odpovedal: „Mojím nebom je Bolestné Srdce mojej najmilovanejšej Matky.“ V jej bolestiach s ňou spolutrpel. Okrem iného sa denne modlieval sedembolestný ruženec, Stabat Mater Dolorosa (Stála Matka Bolestivá). Pred začatím štúdia kľačiac s dokorán do kríža roztvorenými rukami sa modlieval sedemkrát Zdravas Mária a modlitbu k Bolestnej Matke. Keď sa v svojej cele učil, neuspokojoval sa s položeným krížom s ukrižovaným Spasiteľom na stole, ako je to vo zvyku u passionistov. Kládol si ho vedľa otvorenej knižky a najčastejšie ho držal v dlaniach a znova a znova ho bozkával. Od neustáleho používania sa ošúchal a očernel.
Vždy keď sa nad dušou sv. Gabriela zatiahli temné mraky, čerpal jedinú útechu z rozjímania umučenia nášho Pána Ježiša Krista, pamätajúc o tom, že toľko svätých sa triaslo o svoju spásu. Odvracal myšlienky od vlastných zásluh, aby sa spoliehal jedine na nevyčerpateľné vykupiteľské zásluhy Kristovho umučenia.
Sv. Gabriel od Matky Sedembolestnej zložil túto modlitbu o šťastnú smrť, ktorú sa často modlieval:
„Ó Matka Bolestná, skrze lásku i hrôzu, s akými si stála pri päte Ježišovho kríža, ráč stáť pri mne, keď nadíde hodina mojej smrti. Tvojmu materinskému srdcu zverujem tri posledné hodiny môjho života. Tieto hodiny chci obetovať Večnému Otcovi v zjednotení so zomieraním nášho najdrahšieho Pána, na odpustenie mojich hriechov. Ráč obetovať Večnému Otcovi predrahú krv Kristovu, zmiešanú s tvojimi slzami vyliatymi na Kalvárii, aby som pred smrťou mohol prijať sv. prijímanie s láskou a ľútosťou tak dokonalou, aby som svoju dušu oddal Bohu v Ježišovej prítomnosti. Najmilostivejšia Matka Bolestná! Keď nadíde hodina mojej smrti, predstav ma Ježišovi ako svoje dieťa. Upros Ho, aby ma ráčil prijať do kráľovstva slávy, kde ma so sebou zjednotí na veky vekov. Amen.“
Ťažká choroba (pravdepodobne tuberkulóza) sv. Gabrielovi nedovolila dokončiť štúdium a dosiahnuť kňazstvo. Zomrel 27. februára roku Pána 1862. Pochovali ho v Isola del Gran Sasso.
Hoci Gabriel zomrel v povesti svätosti, proces blahorečenia sa pre spomenuté búrlivé obdobie mohol začať až o 30 rokov – v r. 1892. Jeho telesné pozostatky chceli preniesť do passionistického kláštora Madonna della Stella pri Spolete. Avšak akosi sa o tom dozvedeli miestni obyvatelia, vo veľkom počte sa zhromaždili pri svätcovom hrobe a nedovolili ho odniesť. Bol to podnet pre vznik svätyne v Isole del Gran Sasso.
Pápež Pius X. vyhlásil Božieho služobníka Gabriela od Matky Sedembolestnej 31. mája roku Pána 1908 za blahoslaveného. Pápež Benedikt XV. ho spolu so sv. Margitou Máriou Alacoque, 13. mája roku Pána 1920 kanonizoval za svätého. V r. 1926 pápež Pius XI. vyhlásil tohto sympatického svätca za spolupatróna talianskej mládeže a v r. 1959 ho Ján XXIII. vyhlásil za hlavného patróna celej abruzzskej oblasti (v strednom Taliansku).
Sv. Gabriel od Matky Sedembolestnej prežil ako rehoľník v sv. kongregácii passionistov odo dňa vstupu do noviciátu 5 rokov, 5 mesiacov a 17 dní. Zomrel bez dvoch dní 24 ročný. Počas svojho života ukrytý v kláštore pred očami sveta nenapísal žiadnu knihu, neurobil žiadny zázrak, nič mimoriadne. Nesplnil sa mu ani jeho sen, nedožil sa svojho kňazského svätenia a nestal sa kazateľom a misionárom Ukrižovaného Ježiša Krista a Sedembolestnej Panny Márie. A predsa sa po jeho smrti stalo niečo neuveriteľné. O niekoľko rokov po jeho odchode do večnej blaženosti k jeho hrobu začali prúdiť davy nespočetných pútnikov. A krátko po jeho kanonizácii, v petícii 787 predstaviteľov cirkevnej hierarchie, z toho 28 kardinálov a 600 biskupov prosilo Apoštolskú Stolicu o zavedenie celocirkevnej liturgickej spomienky na tohoto svätca. Tak sa i stalo. V roku Pána 1934 bola do liturgického kalendára na 27. februára zaradená spomienka (po II. Vatikánskom koncile, po liturgickej reforme bola zrušená) na sv. Gabriela od Matky Sedembolestnej.
A nielen to. Svätyňa v Isola del Gran Sasso, v ktorej sa nachádzajú jeho telesné pozostatky, sa stala jedným z najslávnejších katolíckych pútnických miest z celého sveta. Ročne do nej prichádza asi 700 000 pútnikov. Podľa vierohodných štatistík, týkajúcich sa počtu pútnikov, Isola ustupuje len Lurdám a Fatime. V najintezívnejšom pútnickom období, v druhej polovici augusta až 40 kňazov spovedá v priebehu celého dňa.
Keď sa ľudia veľakrát pýtali otca Norberta, ktorý bol spovedníkom a duchovným otcom sv. Gabriela od Matky Sedembolestnej až do jeho smrti, čo robil Gabriel, aby sa stal svätým, on im odpovedal: „Ten chlapec naozaj nič mimoriadne nerobil, ale do toho, čo robil, vkladal celé srdce.“
+++
Sv. Gemma Galgani, C. P., (terciárka),
(1878 – 1903), sviatok – 11. apríl
Sv. Gemma Galgani sa narodila 12.marca roku Pána 1878 v jednej talianskej dedinke pri meste Lucca. Jej matka Angela bola veľmi nábožná a svoje deti od malička vychovávala v náboženskom duchu. Gemmu to poznačilo na celý život, modlitbu si už v detskom veku veľmi obľúbila. Keď však mala sedem rokov, matka ochorela na tuberkulózu a zanedlho zomrela. Ako deväťročná Gemma pristúpila k prvému sv. prijímaniu. Navštevovala školu sestier sv. Zity, bola veľmi obľúbená medzi učiteľmi aj spolužiakmi. Bola tichšej povahy, ale stále mala na perách úsmev. Bola veľmi dobrou žiačkou, no dlhá choroba jej prekazila ďalšie štúdiá. Musela zostať pripútaná na lôžko a aj po vyliečení ostala veľmi zoslabnutá a nemohla sa vrátiť späť k štúdiu. Začala sa teda starať o domácnosť. Po čase, keď mala 19 rokov, jej zomrel otec. Zomrel úplne chudobný a čo po ňom zostalo, zhabali exekútori. Deti teda museli odísť k príbuzným.
Gemma sa dostala k tete do Camaiore, no nevydržala tam dlho. Tetin život ju totiž odvádzal od Ježiša, teta bola až príliš spoločenská. Gemma ju požiadala, aby sa mohla vrátiť domov do Luccy. Vrátila sa do spustnutého domu. Tam však ochorela – zakrivila sa jej chrbtica, ochrnula na nohy, stratila sluch a vypadali jej vlasy. Nikto jej nevedel pomôcť. Až príhovor k ctihodnému (dnes už sv.) passionistovi Gabrielovi Possentimu (od Matky Sedembolestnej) pomohol a ona bola zázračne uzdravená. Z vďačnosti sa Gemma rozhodla vstúpiť do kláštora. No neprijali ju, aj napriek viacerým pokusom. Gemma si potom uvedomila, že Božia vôľa bude zrejme iná, a tak žila naďalej v rodičovskom dome.
8. júna roku Pána 1899 dostala stigmy. Každý štvrtok večer potom upadala do extázy. Popritom sa rany obnovili. Krvácali zvyčajne do piatku poobedia alebo až do soboty rána. Potom sa zatvorili a na ich mieste zostali len biele jazvy. To sa opakovalo tri roky. Keď tento jav prestal, na miestach stigiem jej až do smrti zostali biele jazvy. Okrem toho bola aj mysticky bičovaná – na jej tele sa zjavovali rany, ktoré Ježiš dostal pri bičovaní. Trpela aj bolesti tŕňovej koruny, prežívala Kristovu agóniu, znášala ťarchu jeho kríža. Po čase sa zoznámila s istou rodinou Gianniniovcov. K nim potom chodievala častejšie na návštevy, až sa tam nakoniec úplne presťahovala. Mali jedenásť detí a Gemmu prijali ako svoju vlastnú. Tam zostala až do smrti.
Gemma veľmi trpela aj duchovne. Zažila priame útoky diabla. Ten ju často aj fyzicky napádal, zjavoval sa jej v príšerných podobách, trhal jej vlasy, hádzal ju o zem. Spočiatku sa veľmi bála, no neskôr, na príhovor ct. Gabriela Possentiho, dokázala odolať a neskôr sa už ani nebála. Na druhej strane často sa jej zjavoval jej anjel strážny, ktorého pokladala akoby za člena svojej rodiny. Často po ňom posielala listy alebo ústne odkazy pre svojho spovedníka passionistu o. Germana do Ríma.
V januári roku Pána 1903 dostala tuberkulózu. Začala veľmi rýchlo chradnúť, až vychudla na kosť a kožu. Popritom znášala aj duchovné utrpenia – znova útoky zlého ducha, ale aj duchovnú opustenosť, samotu. Všetko to však obetovala Bohu. Zanedlho, 11. apríla, v tom istom roku, ticho zomrela s úsmevom na perách. Mala dvadsaťpäť rokov. Bol pri nej miestny farár. Za blahoslavenú bola vyhlásená v roku Pána 1933 a za svätú 2. mája roku Pána 1940. Je patrónkou v pokušení diabla a takisto patrónkou sirôt.
+++
Sv. Innocent Canoura Arnau, C. P.,
(1887 – 1934), sviatok – 9. október
Innocent Canoura Arnau sa narodil 10. marca 1887 v Santa Lucia del Valle de Oro v provincii Lugo (diecéze Mondoñedo-Ferrol) v Galícii na severe Španielska. Od rodičov dostal meno Emmanuel a pevnú kresťanskú výchovu. V roku Pána 1905 vstúpil do rehole passionistov a prijal rehoľné meno Innocent od Nepoškvrneného Počatia Panny Márie (Inocencio de la Inmaculada). Po filozofických a teologických štúdiách bol 20. septembra roku Pána 1913 vysvätený za kňaza. Bol vzorným rehoľníkom a pastierom. Pracoval s morálne a nábožensky zanedbanou mládežou.
Pri vykonávaní svojej pastoračnej činnosti počas španielskej občianskej vojny bol v Turóni 5. októbra roku Pána 1934 spolu s ôsmimi školskými bratmi zatknutý. O štyri dni neskôr 9. októbra ich skupina ozbrojencov priviedli na miestny cintorín, kde bola vykopaná jama, ktorá mala slúžiť ako spoločný hrob. Všetkých deviatich rehoľníkov priviedli k jame a bez prieťahov postrieľali. Nato ich dali zahrabať.
Innocent od Nepoškvrneného Počatia Panny Márie bol blahorečený bl. pápežom Jánom Pavlom II. 29. apríla roku Pána 1990 a vyhlásený za svätého tým istým pápežom 21. novembra roku Pána 1999.
+++
Sv. Mária Goretti
(1890 – 1902), sviatok – 6. júl
Sv. Mária Goretti, pochádzala z chudobnej roľníckej rodiny. Narodila sa 16. októbra roku Pána 1890 v Corinalde pri Ancone v stredovýchodnom Taliansku. Bolo to anjelsky dobré dievča.
Keď sa ju 5. júla roku Pána 1902 pokúsil 18-ročný Alessandro Serenelli znásilniť a ona sa zo všetkých síl bránila, zúrivý násilník ju dopichal nožom. Mária sa vo veľkých bolestiach ešte dožila nasledujúceho dňa. Zomrela 6. júla roku Pána 1902. Pred smrťou svojmu vrahovi zo srdca odpustila.
27. apríla roku Pána 1947 pápež Pius XII. vyhlásil Máriu Goretti za blahoslavenú a o tri roky neskôr, 24. júna roku Pána 1950 za svätú. Na obidvoch slávnostiach sa zúčastnila matka mučeníčky, a na svätorečení aj súrodenci a jej vrah Alessandro Serenelli. Ten sa počas takmer 30-ročného väzenia zmenil k dobrému a po prepustení na slobodu žil ako pomocník v jednom kapucínskom kláštore.
A akým putom je sv. Mária Goretti zviazaná s rehoľou passionistov? Je ich viac:
Passionista, otec Hieronym od sv. Archanjela Michaela sv. Máriu Goretti pripravoval na prvé sv. prijímanie. A bol to tiež on od koho 11-ročná sv. Mária Goretti po prvýkrát (pravdepodobne na sviatok Božieho Tela 29. mája roku Pána 1902) prijala Ježiša v Eucharistii. Telo sv. Márie Goretti bolo uložené v kostole passionistov v Nettuno, kde je dodnes. V procese blahorečenia a svätorečenia bol postulátorom passionista otec Mauro.
+++
Bl. Lorenzo Salvi, C. P.,
(1782 – 1856), sviatok – 12. jún
Lorenzo (Vavrinec) Salvi sa narodil v Ríme 30. októbra roku Pána 1782. Keď mal 19 rokov vstúpil do rehole passionistov a prijal rehoľné meno Lorenzo Mária od sv. Františka Xaverského.
29. decembra roku Pána 1805 bol vysvätený za kňaza. Vyznačoval sa tým, že okrem úcty k umučeniu nášho Pána Ježiša Krista, bol aj milovníkom a šíriteľom pobožnosti k Božskému dieťatku Ježiš. Napísal 4-zväzkové dielo Duša zamilovaná do dieťatka Ježiš. Už počas svojho života bol obdarený mocou konať zázraky.
Zomrel v Capranica blízko mesta Viterbo 12. júna roku Pána 1856. Za blahoslaveného ho vyhlásil bl. pápež Ján Pavol II. 1. októbra roku Pána 1989.
+++
Bl. Dominik Barberi, C. P.,
(1792 – 1849), sviatok – 27. august
Dominik Barberi sa narodil 22. júna roku Pána 1792 v chudobnej roľníckej rodine v talianskom meste Viterbo. Keď mal osem rokov osirel. Jeho strýko s tetou si ho vzali k sebe na statok. Dominik nechodil do školy, ale počas toho ako chodieval pásť ovce sa sám učil čítať a písať. Jeho prostý život ovplyvnilo stretnutie s passionistami.
Vstúpil do ich rehole a prijal rehoľné meno Dominik od Matky Božej. 1. marca roku Pána 1818 bol vysvätený za kňaza. Dominik veľmi túžil stať sa misionárom v Anglicku. Jeho veľká túžba sa mu splnila v roku Pána 1842. Mal podiel na konverzii známeho, dnes už bl. kardinála Johna Henryho Newmana. Dominik od Matky Božej je označovaný za apoštola Anglicka.
Zomrel na infarkt v Readingu 27. augusta roku Pána 1849, vo veku 57 rokov. Pápež Pavol VI. ho blahorečil 27. októbra roku Pána 1963.
+++
Bl. Bernard Mária od Ježiša (Cézar Silvestrelli), C. P.,
(1831 – 1911), sviatok – 9. december
Cézar Peter Silvestrelli sa narodil v Ríme 7. novembra roku Pána 1831. V 9 rokoch prijal sviatosť birmovania a 25. marca roku Pána 1854 vstúpil, na Monte Argentario do rehole passionistov. Kvôli zdravotným problémom však po mesiaci musel prerušiť svoj noviciát. Vyprosil si, aby mohol naďalej zostať v kláštore na Monte Argentario a dokončiť teologické štúdia. V roku Pána 1856 bol vysvätený za kňaza a znova prijatý do noviciátu, tentoraz v Morrovalle, kde dostal rehoľné meno Bernard Mária od Ježiša. Tu bol v noviciáte spolu so sv. Gabrielom od Matky Sedembolestnej. Otec Bernard sa neskôr stal predstaveným kláštora passionistov pri Scala Santa v Ríme. Potom bol zvolený za provinciála talianskej provincie a v roku Pána 1878 za generálneho predstaveného celej Kongregácie passionistov. V tomto úrade múdro slúžil vyše 24 rokov podľa vzoru zakladateľa, sv. Pavla z Kríža. Sám sa vyznačoval čnosťami, ktoré zodpovedali prvotnému duchu rehole. Pričinil sa o rozšírenie rehole po celom svete.
V posledných rokoch svojho života sa oddal rozjímaniu o Pánovom umučení. Zomrel 9. decembra roku Pána 1911 v rímskej provincii, v Moricone. Bol beatifikovaný bl. pápežom Jánom Pavlom II. (spolu s ďalším passionistom, v súčasnosti už sv. Karolom od sv. Andreja), 16. októbra roku Pána 1988.
Z reči bl. Bernarda Mária od Ježiša, ktorú predniesol novicom
„Kto sme? Nevolajú nás passionisti, alebo rehoľníci Pánovho Umučenia? Nepochybne, tak sa voláme. A aby sa s týmto pomenovaním všetko zhodovalo, sme oblečení v čiernom habite na znak smútku a na prsiach nosíme znak na ktorom sú vyryté slová: Umučenie Ježiša Krista, aby sme týmto spôsobom ukázali naše heslo a náš znak. Moji drahí, to všetko vám jasne ukazuje, že naša rehoľa sa výrazným spôsobom odlišuje od iných, predovšetkým v osobitnom oddaní sa tajomstvu Umučenia nášho Vykupiteľa. Dodajme k tomu, že počas našej profesii sa od nás vyžaduje okrem sľubov, ktoré skladajú iný rehoľníci, aby sme zložili ešte jeden sľub, v ktorom Bohu sľubujeme, že budeme zo všetkých síl ohlasovať pobožnosť k trpiacemu Ježišovi…
Ak vás, moji drahí, Pán obdaroval týmto povolaním, tak je to výrazné znamenie, že nás chce vidieť preniknutých tým duchom, ktorý vyžaduje od nás špeciálne oddanie. Pohliadnite na Ježiša, ktorý ide s učeníkmi do Getsemanskej záhrady. Na Kalváriu, kde si vybral len Jána, aby mal účasť na posledných bolestných vzdychoch svojho Majstra. A tu je dôkladne predstavené naše povolanie. Toto je naše dielo, do ktorého sme boli povolaní, nielen spomedzi kresťanov, ale predovšetkým spomedzi všetkých rehoľníkov: zachovávať špeciálne puto s trpiacim Ježišom, spočívajúcom vo veľmi blízkom prebývaní pri oltári Ukrižovaného…“
+++
Bl. Pio Campidelli, C. P.,
(1868 – 1889), sviatok – 2. november
Bl. Pio Campidelli, vlastným menom Luigi (Alojz) Campidelli sa narodil 29. apríla 1868 v Trebbio v talianskej diecéze Rimini. Bol štvrtým dieťaťom síce chudobných, ale zato zbožných rodičov Giuseppe i Filomény Campidelliových. Keď mal šesť rokov zomrel mu otec na týfus.
V roku Pána 188o spoznal rehoľu passionistov. Zapísal sa do svetského združenia sv. Pavla z Kríža a obliekol si passionistický škapuliar. Mal dvanásť rokov, keď pod vplyvom svojej veľkej túžby stať sa passionistom sa s mamou vybral do kláštora v Casale. Predstavený v ňom rozpoznal výnimočného kandidáta, ale poslal ho domov, pretože nato, aby mohol byť prijatý musel mať štrnásť rokov. A tak musel čakať dva roky. V roku Pána 1882, v kláštore v Casale začal navštevovať Apoštolskú Školu pre kandidátov na kňazstvo. S prijatím passionistického habitu prijal rehoľné meno Pius od sv. Alojza. Od samého začiatku odhodlane a veľkodušne smeroval k svätosti. Svojej kňazskej vysviacky sa nedožil.
Zomrel na tuberkulózu, keď mal 21 rokov, 2. novembra roku Pána 1889. Po jeho smrti začali do kláštora prichádzať správy o milostiach, ktoré Boh ľuďom udeľoval na jeho príhovor. Do sanktuáriu v Casale k jeho hrobu začali prúdiť i púte veriacich. Keď istého dňa pútnici z Rimini prišli za známym stigmatizovaným kapucínskym mníchom pátrom Piom ten im povedal: „Prečo prichádzate za otcom Piom kapucínom, veď predsa máte u vás svätého Pia passionistu.“
Neskôr, po tejto udalosti a po smrti sv. pátra Pia, 17. novembra, v roku Pána 1985, bl. pápež Ján Pavol II. vyhlásil passionistu Pia Campidelliho za blahoslaveného.
+++
Bl. Izidor de Loor, C. P.,
(1881 – 1916), sviatok – 6. október
Blahoslavený Izidor de Loor sa narodil 18. apríla roku Pána 1881 v obci Vrasene v Belgicku. Bol najstarším synom hlboko nábožných rodičov Alojza de Loor a Kamily rodenej Hutsebautovej. Každý deň sa zúčastňoval na svätej omši a večer sa s rodičmi modlieval ruženec. Sviatosť birmovania prijal 25. mája roku Pána 1894 a po ďalšie roky pomáhal pri príprave na prijatie tejto sviatosti mladším spolužiakom. Izidor miloval rozjímať o Spasiteľovom utrpení.
Od svojich 14 rokov mal túžbu stať sa rehoľníkom. Ale pretože bol potrebný na otcovom hospodárstve, svoju túžbu mohol zrealizovať až keď mal 26 rokov, kedy ho zastúpil jeho mladší brat František. Izidor sa v roku Pána 1907 zveril so svojou túžbou vstúpiť do rehole otcovi Boukaertovi z kongregácie redemptoristov, ktorý konal misije v Saint Gilles. Ten mu poradil, aby vstúpil k passionistom. Izidor 15. apríla roku Pána 1907 vycestoval do Ere, v diecézy Tournai, aby vstúpil do noviciátu passionistov. Tam ho srdečne privítali. Po dokončení postulátu pred noviciátom prijal rehoľné meno Izidor od sv. Jozefa. Prvé rehoľné sľuby zložil 15. septembra roku Pána 1908. V decembri roku Pána 1910 bol preložený do kláštora vo Wezembeek-Oppem blízko Bruselu. Tu vo veľmi ťažkých podmienkach plnil k všeobecnej spokojnosti spolubratov službu kuchára. Brat Izidor bol v tej dobe považovaný za „vtelenie reguly passionistov“, nového „Gabriela od Matky Sedembolestnej“. 9. novembra roku Pána 1911, vo svojom liste rodine napísal:
„Neprajem si, ani netúžim po ničom inom, iba to, aby som sa celkom oddal spáse duší a rozširovaniu nábožnosti k umučeniu nášho Pána Ježiša Krista, čo môžem z mojej strany robiť skrze moju prácu a modlitbu. Moji drahí, nikto nemôže pochopiť, aké je to šťastie žiť v ústraní prostý rehoľný život, kde neznámy a často opovrhnutý svetom, žijeme pre Boha a pre vlastnú Kongregáciu, vypĺňajúc čo najdôkladnejšie svoje povinnosti.“
Inokedy rodine napísal: „Nevlastním mnoho. Mám viac-menej len kríž, ruženec a ceruzku. Keď mám písať list, idem do sakristie po pero a atrament… Neviem, či chápete tú veľkú radosť, ktorá plynie zo zrieknutia sa všetkého… neviazať sa srdcom na nič okrem Ježiša.“
V lete roku Pána 1911 brata Izidora postihlo veľmi bolestivé očné nádorové ochorenie, pre ktoré musel podstúpiť náročnú operáciu a prišiel o pravé oko. Ďalší rok bol preložený do Kortrijk (Courtrai), kde svedomite a príkladne vykonával službu kuchára, záhradníka a vrátnika. V septembri roku Pána sa začali rakovinové bunky šíriť po celom organizme. A hoci brat Izidor veľmi trpel nenariekal, len sa modlil a pripomínal si „aké krásne je nebo“, či „raz získané, je získané na veky!“. Do konca svojho života si zachoval horlivú lásku k Ukrižovanému Spasiteľovi, ktorému obetoval život. Zomrel 6. októbra roku Pána 1916 v kláštore v Kortrijk.
Bl. pápež Ján Pavol II. vyhlásil brata Izidora de Loor za blahoslaveného v Ríme, 30. septembra roku Pána 1984.
Bl. Izidor de Loor nám radí: „Neviažte sa príliš na maličkosti tohto sveta, lebo všetko sa to rýchlo pominie. Posilňujte sa často prijímaním svätých sviatostí. Majte osobitnú nábožnosť k Ježišovmu umučeniu. Každý týždeň sa modlite krížovú cestu, čo ja robím každú noc.“
+++
Bl. Grimoaldo Santamaria, C. P.,
(1883 – 1902), sviatok – 18. november
Narodil sa v talianskom meste Pontecorvo 4. mája roku Pána 1883. Pri krste dostal meno Ferdinand. Už od ranného detstva chodieval veľmi rád do kostola a mal vrúcny vzťah k Božej Matke. Keď mal 13 rokov zatúžil vstúpiť do rehole passionistov. Jeho túžba však narazila na otcov odpor.
Napokon však po prekonaní odporu rodičov 15. februára roku Pána 1899 začal noviciát v reholi passionistov v Paliano. Prijal rehoľné meno Grimoaldo od očistenia Najsvätejšej Panny Márie. Týmto menom si chcel uctiť sv. Grimoalda, mučeníka, patróna Pontecorvo a tiež vyjadriť svoju lásku k Panne Márii, ktorá počas obetovania svojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista si vypočula od Simeona proroctvo, že jej dušu prenikne meč bolesti. O rok neskôr zložil rehoľné sľuby a pretože sa chcel stať kňazom začal teologické štúdium. Verne zachovával Regulu passionistov. Grimoaldov rehoľný život sa vyznačoval prostotou a navonok sa nijako výrazne neodlišoval od života rehoľných spolubratov, ale každý kto s ním prišiel do kontaktu pociťoval jeho hlboké zjednotenie s Bohom, ktoré z neho vyžarovalo.
Koncom októbra roku Pána 1902 ochorel na zápal mozgových blán a čoskoro nato, v kláštore Ceccano 18. novembra roku Pána 1902, vo svojich 19 rokoch zomrel. Povesť o jeho svätosti sa rýchlo rozšírila po Taliansku a v diecézy Rochester, v USA, kde žilo veľa jeho rodákov a vďaka milostiam a zázrakom, ktoré boli pripisované jeho orodovaniu sa posilnila ešte viac.
Bl. pápež Ján Pavol II. mladého passionistu Grimoalda Santamariu vyhlásil za blahoslaveného 29. januára roku Pána 1995.
+++
26 bl. španielsky mučeníci - passionisti,
(1936), sviatok – 23. júl
Ako viaceré iné revolúcie aj španielska v tridsiatych rokoch 20. storočia sa dopustila veľkých násilností proti katolíckej Cirkvi. Revolucionári zaberali kláštory, ničili kostoly, cirkevné archívy a vybavenie nábožensko-kultúrnych alebo charitatívnych ustanovizní. Obeťami revolúcie sa stali tiež početní kňazi a rehoľníci či rehoľné sestry, ba aj mladí kandidáti kňazstva alebo rehoľného života. Výnimku netvorila ani rehoľa passionistov.
Španielski passionisti mali formačný dom v meste Daimiel v stredojužnom Španielsku, kde vychovávali budúcich misionárov. V dome bolo šesť kňazov, štyria rehoľní bratia a pätnásť študentov-seminaristov vo veku 18 – 21 rokov. K nim sa v lete roku Pána 1936 pripojil ich provinciálny predstavený páter Nicefor de Jesus y Maria, ktorý mal občianske meno Vicente Díez Tejerina. Krátko predtým sa vrátil z vizitácie v Latinskej Amerike. Okolo polnoci 21. júla obkľúčilo dom passionistov asi 200 ozbrojených vojakov. Tí vyzvali rehoľníkov, aby ihneď opustili dom. Páter provinciál povzbudil rehoľníkov a študentov k odovzdanosti do Božej vôle a k vernosti voči Cirkvi. Pred odchodom z kláštora všetci prijali všeobecné rozhrešenie a sv. prijímanie. Takto povzbudzoval otec Nicefor pred prijatím viatika svojich spolubratov:
„Obyvatelia Kalvárie (pozn. passionisti), hľa prišla naša Getsemani (pozn. Mt 26, 36)! Naša ľudská prirodzenosť v perspektíve Kalvárie vo svojej slabšej časti klesá a ľaká sa. Tak ako človečenstvo Ježiša je zdesená a zdrtená. Ale Ježiš Kristus je s nami. Dávam vám (pozn. vo sv. prijímaní) Toho, ktorý je silou slabých. Anjel posilňoval Ježiša. Nás však podopiera sám Ježiš. …Obyvatelia Kalvárie, odvahu! Treba, aby sme zomreli za Krista.“
Ozbrojenci ich viedli k miestnemu cintorínu, kde ich chceli postrieľať alebo dokonca pochovať za živa. Ale veliaci major v poslednej chvíli rozhodol inakšie. Rozkázal 26-člennú skupinu rozdeliť na päť častí. Otca provinciála Nicefora s piatimi študentmi dal odviesť do mesta Manzanares, kde ich zastrelili o dva dni – 23. júla. Dvoch kňazov, dvoch bratov a ďalších piatich študentov zabili v ten istý deň v Carabanchel Bajo. O dva dni neskôr (25. júla) zabili jedného kňaza, jedného brata a jedného študenta v Urde. Jedného kňaza a brata zastrelili 25. septembra v meste Carrion de Calatrava. Zvyšok, t.j. dvoch kňazov a štyroch študentov, zabili 23. októbra v meste Manzanares.
26. bl. španielsky mučeníci – passionisti:
* o. Nicéforo de Jesús y María (Vicente Díez Tejerina, nar. 1893 – † 1936)
* o. Germán de Jesús y María (Manuel Pérez Jiménez, nar. 1898 – † 1936)
* o. Juan Pedro de San Antonio (José María Bengoa Aranguren, nar. 1890 – † 1936)
* o. Felipe del Niño Jesús (Felipe Valcobado Granado, nar. 1874 – † 1936)
* o. Ildefonso de la Cruz (Anatolio García Nozal, nar. 1898 – † 1936)
* o. Pedro del Corazón de Jesús (Pedro Largo Redondo, nar. 1907 – † 1936)
* o. Justiniano de San Gabriel de la Dolorosa (Justiniano Cuesta Redondo, nar. 1910 – † 1936)
* br. Pablo María de San José (Pedro Leoz Portillo, nar. 1882 – † 1936)
* br. Benito de la Virgen de Villar (Benito Solana Ruiz, nar. 1882 – † 1936)
* br. Anacario de la Inmaculada (Anacario Benito Lozal, nar. 1906 – † 1936)
* br. Felipe de San Miguel (Felipe Ruiz Fraile, nar. 1915 – † 1936)
* Eufrasio del Amor Misericordioso (Eufrasio de Celis Santos, nar. 1913 – † 1936)
* Maurilio del Niño Jesús (Murilio Macho Rodríguez, nar. 1915 – † 1936)
* Tomás del Santísimo Sacramento (Tomás Cuartero Gascón, nar. 1915 – † 1936)
* José María de Jesús y María (José María Cuartero Gascón, nar. 1918 – † 1936)
* José del Sagrado Corazón, (José Estalayo García, nar. 1915 – † 1936)
* José de Jesús y Maria (José Osés Sáinz, nar. 1915 – † 1936)
* Julio del Corazón de Jesús, (Julio Mediavilla Consejero, nar. 1915 – † 1936)
* Félix de las Cinco Heridas (Félix Ugalde Ururzun, nar. 1915 – † 1936)
* José María de Jesús Agonizante (José María Ruiz Martínez, nar. 1916 – † 1936)
* Fulgencio del Corazón de Maria (Fulgencio Calvo Sánchez, nar. 1916 – † 1936)
* Honorino de Nuestra Señora de los Dolores (Honorino Carracedo Ramos, n. 1916 – † 1936)
* Laurino de Jesús Crucificado (Laurino Proaño Cuesta, nar. 1916 – † 1936)
* Epifanio de San Miguel (Epifanio Sierra Conde, nar. 1916 – † 1936)
* Abilio de la Cruz (Abilio Ramos y Ramos, nar. 1917 – † 1936)
* Zacarías del Santísimo Sacramento (Zacarías Fernández Crespo, nar. 1917 – † 1936)
Bl. pápež Ján Pavol II. vyhlásil týchto hrdinov viery za blahoslavených v nedeľu 1. októbra roku Pána 1989.
+++
Bl. Eugenius Bossilkov, C. P.,
(1900 – 1952), sviatok – 11. november
Vincent Bossilkov sa narodil v 16. novembra roku Pána 1900 v bulharskej dedinke (v súčasnosti je už mestom) Belene. Mal zbožných a pracovitých rodičov.
Dňa 18. apríla roku Pána 1919 vstúpil Vincent do noviciátu passionistov v dedinke Ere v Belgicku, obliekol si rehoľný habit a prijíma meno Eugen od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Večné sľuby zložil 29. apríla roku Pána 1923 počas pobytu v Mooku v Holandsku. 25. júna roku Pána 1926 bol vysvätený za kňaza. O šesť rokov neskôr sa vracia do Bulharska, aby doma začal svoju horlivú apoštolskú činnosť. 7. októbra roku Pána 1947 bol vysvätený za biskupa v diecéze Nicopoli. Jeho povolanie passionistu ho vyzýva verne stáť pod krížom. Toto sľúbil v deň svojich rehoľných sľubov. To vedel veľmi dobre už ako kňaz, tým viac ako biskup, keď generálovi passionistov napísal: „Ja a moji spolubratia sme zdraví a šťastní, že sme na obľúbenom mieste synov svätého Pavla z Kríža, na Kalvárii.“
Biskup Eugen vrúcne prosil Pannu Máriu, aby mu u Boha vyprosila milosť mučeníctva. Keď biskup Eugen, ktorý si do svojho rehoľného mena vložil „od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho“ a ktorý ho tiež nosil ako znak passionistov na svojom srdci si v deň Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, na prvý piatok v mesiaci október (3. X.) roku Pána 1952 vypočul rozsudok, ktorým bol komunistickým režimom odsúdený na trest smrti, jeho srdce zaplavila radosť. Tešil sa z toho, že jeho prosba bola vypočutá. Mons. Georgi Kupen, odsúdený v tom istom súdnom procese na 12 rokov väzenia, napísal: „Keď som počul slová výroku smrti pre môjho biskupa, prenikla ma nesmierna bolesť. Hľadel som na biskupa Eugena a zbadal som ľahký úsmev, znamenie radosti mučeníka, ktorý obetuje svoj život Bohu.“
Biskupa Eugena od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho ako „nepriateľa“ štátu zastrelili vo veku 52 rokov, v utorok 11. novembra roku Pána 1952 o 23.30 hod.
Mons. Bossilkov bol 15. marca roku Pána 1998 v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne vyhlásený bl. pápežom Jánom Pavlom II. za blahoslaveného. Je prvým blahoslaveným katolíckej Cirkvi Bulharska.
+++