S učiteľom Cirkvi sv. Alfonzom Mária de´ Liguori na Kalvárii

Kategória: S učiteľom Cirkvi sv. Alfonzom Mária de´ Liguori na Kalvárii

Sv. Alfonz Mária de´ Liguori

(1696 – 1787; učiteľ Cirkvi):

„Na misiách nekladieme veriacim na srdce nič tak, ako lásku k umučenému Spasiteľovi.“

(Z listu sv. Alfonza kňazom a bratom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, Nocera, 8. august roku Pána 1754)

+++

„Kto môže poprieť, že zo všetkých pobožností je pobožnosť k Umučeniu Ježiša Krista pre hriešnikov najužitočnejšia a najväčšmi rozplameňuje milujúce duše? Odkiaľ nám plynú také veľké duchovné dobrá, ak nie z Umučenia Ježiša Krista? Odkiaľ máme nádej na odpustenie, silu proti pokušeniam, dôveru, že sa dostaneme do neba? Odkiaľ prichádza všetka tá pravda, ktorá je svetlom, odkiaľ také láskyplné volanie, také podnety na obrátenie, také túžby zasvätiť sa Bohu, ak nie z Umučenia Ježiša Krista?

Svätý Bonaventúra hovorí, že niet vhodnejšej pobožnosti, ktorou by sme svoju dušu posvätili ako rozjímanie o Umučení Ježiša Krista. Preto radí, aby sme každý deň meditovali o Jeho Umučení ak chceme pokročiť v láske k Bohu: »Ak chceš napredovať, denne uvažuj o Kristovom Umučení. Nič totiž tak nerozvíja v duši dokonalú svätosť ako rozjímanie o Utrpení Ježiša Krista.«

A už svätý Augustín povedal, že väčšiu cenu má jedna slza vyronená pri spomienke na Umučenie, ako pôst o chlebe a vode každý týždeň.

Preto svätí STÁLE uvažovali o Umučení Kristovom…

V Ukrižovanom Ježišovi nájdeme VŠETKY bohatstvá a KAŽDÚ milosť.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky I, 20 – 21; III, 8.)

+++

„Je potrebné často meditovať nad Utrpením Ježiša Krista. Svätý Bonaventúra napísal, že Ježišove rany rania srdcia a zapaľujú ich láskou.“

„Veľmi dôverovať najprv Utrpeniu Ježiša Krista a potom orodovaniu Panny Márie. A prosiť Boha každý deň o dar tejto dôvery.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Výber cností, v ktorých sa má cvičiť osoba túžiaca po dokonalosti a svätosti)

+++

„Často meditovať o Jeho (Ježiša Krista) umučení.“

„V pokušeniach sa utiekať k Ukrižovanému Ježišovi a k Bolestnej Panne Márii.“

„Dôverovať Utrpeniu Ježiša Krista.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Duchovné zásady pre človeka, ktorý miluje Ježiša Krista, 3; 32; 33)

+++

„Ako si Ježiš zaslúži, aby sme Ho milovali pre lásku, ktorú nám prejavil vo svojom utrpení.

Či si Boh nezaslúži všetku našu lásku? Miloval nás od večnosti: »Láskou odvekou ťa milujem« (Jer 31, 3). Muž, žena, vraví Pán, pamätaj, že Ja som ťa miloval prvý. Ešte si na svete nebol, ba ešte ani svet nejestvoval, už som ťa miloval…

Boh vedel, že ľudí si možno získať dobrodeniami, preto ich zahrnul svojimi darmi. »Ľudskými putami som ich priťahoval, povrazmi lásky« (Oz 11, 4). …Týmito putami lásky boli vlastne všetky dobrodenia, ktorými Boh zahrnul ľudskú bytosť. Predovšetkým ho obdaril dušou stvorenou na svoj obraz, ktorej dal schopnosť pamäti, rozumu a vôle; utvoril mu telo vybavené zmyslami. Potom pre neho na znak svojej lásky stvoril nebo a zem, ktoré naplnil rozličnými vecami: oblohou, hviezdami, planétami, moriami, riekami, prameňmi, vrchmi, rovinami, kovmi, plodmi a mnohými druhmi zvierat; to všetko Boh stvoril z ničoho, len aby tieto veci slúžili ľudskej bytosti a aby mu človek z vďačnosti za všetky tieto dary venoval svoju lásku.

»Nebo i zem i všetko, čo je na nich, všetko mi hovorí, aby som Ťa miloval.« Pane môj, všetko, čo vidím na zemi i na nebi, všetko mi hovorí a vyzýva ma, aby som Ťa miloval: všetky veci mi hovoria, že čo si stvoril, stvoril si z lásky ku mne…

Boh sa však neuspokojil tým, že nám dal všetky tieto krásne tvory. Aby si získal všetku našu lásku, zašiel v láske tak ďaleko, že sa nám celý daroval. Večný Otec sa rozhodol, že nám dá svojho vlastného a jediného Syna: »Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna« (Jn 3, 16). Boh videl, že sme boli všetci mŕtvi a hriechom pozbavení Jeho milosti. A čo urobil? Z nesmiernej, áno – ako píše Apoštol – z prílišnej lásky poslal svojho milovaného Syna, aby zadosťučinil za nás, a tak nám vrátil život, o ktorý nás pripravil hriech: »…pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom« (Ef 2, 4 – 5). A dal nám Syna. Jeho neušetril preto, aby ušetril nás. Zároveň s Ním nám dal všetko dobré, svoju milosť, svoju lásku a nebo, lebo všetky tieto dobrá sú istotne menšie ako Syn: »Keď On vlastného Syna neušetril, ale vydal Ho za nás všetkých, akože by nám s Ním nedaroval všetko?« (Rim 8, 32).

Ale aj Syn sa nám z lásky k nám celý daroval: Syn, »ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa« (Gal 2, 20). Aby nás vyslobodil od večnej smrti a vrátil nám milosť Božiu a stratené nebo, stal sa človekom a priodel sa naším telom: »A Slovo sa telom stalo« (Jn 1, 14). Hľa, ako sa Boh ponížil: »…nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka« (Flp 2, 6 n). Pán sveta sa tak ponižuje, že berie na seba podobu sluhu a podrobuje sa všetkým biedam, ktoré sú údelom človeka.

Ale najväčšmi nás udivuje, že hoci nás mohol spasiť bez toho, žeby trpel a umrel, predsa si vyvolil život plný opovrhnutia, trpkú a potupnú smrť, smrť na kríži, nástroji hanby, určenom zločincom: »Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži« (Flp 2, 8.). Keď nás mohol vykúpiť bez utrpenia, prečo si teda vyvolil smrť, a to na kríži? Vyvolil si ju, aby nám prejavil svoju lásku: »Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás« (Ef 5, 2). Pretože si nás zamiloval, podvolil sa bolestiam, pohŕdaniam a ukrutnejšej smrti, než akú vôbec vytrpel niektorý človek na zemi.

Práve preto zvolal svätý Pavol, veľký milovník Ježiša Krista: »Lebo nás ženie Kristova láska« (2 Kor 5, 14). Apoštol chcel povedať, že nie natoľko to, čo Ježiš Kristus vytrpel, ako skôr láska, ktorú nám prejavil utrpením, nás zaväzuje, ba núti, aby sme Ho milovali. Svätý František Saleský rozvíja ďalej Apoštolove slová: »Keď uvažujeme, že Ježiš, pravý večný Boh, nás tak miloval, že podstúpil za nás smrť, a to smrť na kríži, či to neznačí toľko, ako mať srdcia pod lisom tak mocne stlačené, že láska tryská silou; a čím je sila väčšia, láska je lahodnejšia?« Pokračuje: »Ach, prečo sa teda nevrhneme v duchu k Ježišovi, aby sme s Ním na kríži zomreli, keď On chcel na ňom umrieť z lásky k nám? Objímem Ho, mal by každý z nás povedať, a nikdy viac Ho už neopustím. Umriem s Ním a spálim sa v plameňoch Jeho lásky. Ten istý oheň spáli tohto Božského Stvoriteľa a Jeho biedne stvorenie. Môj Ježiš sa mi dáva celý a ja sa dávam celý Jemu. Chcem žiť a umrieť na Jeho srdci. Ani život, ani smrť ma neodlúčia od Neho. Večná Láska, moja duša Ťa hľadá a naveky sa Ti zasväcuje. Príď, Duchu Svätý, a zapáľ naše srdcia svojou láskou! Alebo milovať, alebo zomrieť! Zomrieť a milovať! Zomrieť každej inej láske, aby som žil láske k Ježišovi. Ó, Spasiteľu mojej duše, daj, nech večne spievam: Nech žije Ježiš! Milujem Ježiša! Nech žije Ježiš, ktorého milujem; milujem Ježiša, ktorý žije a vládne na večné veky.«“

„Taká horúca bola láska Ježiša Krista k ľuďom, že túžil po hodine smrti, aby im dokázal, akou nehou ich zahŕňa. Preto ustavične opakoval: »Ale krstom mám byť pokrstený, a ako mi je úzko, kým sa to nestane!« (Lk 12, 50). Mám byť pokrstený svojou vlastnou krvou a ako ma ženie túžba, aby čo najskôr prišla hodina môjho umučenia, aby človek čo najskôr poznal, ako ho milujem. Preto svätý Ján píše o tej noci, v ktorej sa začalo Ježišovo utrpenie: »Ježiš vedel, že nadišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti« (Jn 13, 1). Božský Vykupiteľ nazýva tú hodinu svojou, lebo okamih Jeho smrti bol okamihom, po ktorom túžil. Veď chcel dať ľuďom posledný dôkaz svojej lásky, keď sa chystal zomrieť za nich na kríži, bolesťami celkom preniknutý.

Ale čo priviedlo Boha k tomu, že umrel ako odsúdenec na kríži medzi dvoma zločincami, že sa dal tak potupovať vo svojej Božskej velebnosti? »Kto to urobil?« pýta sa svätý Bernard. A hneď si odpovedá: »Urobila to láska, ktorá nehľadí na vlastnú dôstojnosť.« Áno, láska, ktorá sa chce prejaviť, neusiluje sa o to, čo by lepšie zodpovedalo dôstojnosti milujúceho, ale skôr hľadá najvhodnejší prostriedok, ako sa milovanému prejaviť. Právom teda zvolal svätý František z Pauly pri pohľade na Ukrižovaného: »Ó, láska, ó, láska, ó, láska!«

Ktože by mohol uveriť, že všemohúci, úplne blažený Boh a Pán všetkého tak veľmi miloval človeka, že sa zdá, akoby bol celý bez seba z lásky k nemu, keby nás o tom neuisťovala viera? »Videli sme, že sama Múdrosť, to jest večné Slovo, zošalelo z prílišnej lásky k ľuďom,« povedal svätý Vavrinec Justiniani. Tak isto zvolala raz vo vytržení svätá Mária Magdaléna de Pazzi, keď držala v rukách Ukrižovaného: »Áno, Ježišu môj, Ty si bláznom z lásky!«“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky I, 2 – 3; 5 – 11)

+++

„Ó, keby sa ľudia pri pohľade na ukrižovaného Ježiša odhodlali uvažovať o Jeho láske ku každému z nich! »Taká láska,« hovorí svätý František Saleský, »nedala by im pokoja, kým by sami nevzbĺkli pri pohľade na plamene, ktoré blčia v srdci Vykupiteľovom. Či nie je šťastie smieť byť spaľovaný tým istým ohňom, ktorým horí sám Boh? A či nie je šťastie byť spojený s Bohom putami lásky?« Svätý Bonaventúra nazval rany Ježiša Krista ranami, ktoré zraňujú a rozplameňujú najbezcitnejšie a najchladnejšie duše. Koľko šípov lásky vyráža z tých rán a preniká najtvrdšie srdcia! Aké plamene vyšľahujú z horiaceho srdca Ježiša Krista a zapaľujú najstudenejšie srdcia! Aké putá vychádzajú z Jeho otvoreného boku, čo vedia spútať najneskrotnejšie srdcia!…

Nijaký rozum nemôže pochopiť, aký silný oheň horí v srdci Ježiša Krista. Keby Mu Otec prikázal podstúpiť smrť nie raz, ale tisíckrát, bol by mal toľko lásky, že by bol podstúpil všetky. A keby Mu rozkázal, aby miesto jedinej smrti za všetkých ľudí umieral za spásu každého zvlášť, bol by to urobil za každého, ako to urobil za všetkých. Na kríži visel tri hodiny, ale keby bolo bývalo treba, aby tam zostal až do súdneho dňa, bol by mal dosť lásky, aby to prijal. Ježiš Kristus nás teda oveľa väčšmi miloval, ako za nás trpel. Ó, láska Božia, ty si oveľa väčšia ako všetko, čo si nám dala zo seba poznať. Svoju veľkosť si prejavila navonok, veď rany a zmučené telo nám rozprávajú o veľkej láske, ale nevyjadrujú celú jej nesmiernosť. Vnútorná láska prevyšuje všetko to, čo sa prejavilo navonok. Bola to iba jedna iskra, ktorá vyletela z toho obrovského ohniska lásky. Položiť život za priateľov je najväčší dôkaz lásky. Ale ani tento dôkaz nestačil Ježišovi Kristovi, aby vyjadril všetku svoju lásku.

Toto je tá láska, ktorá uchvacuje zbožné duše a napĺňa ich úžasom, keď sa im dáva poznať. Z nej pochádzajú plamene, čo stravujú srdce, túžba po mučeníctve, útecha v utrpení; človek s radosťou znáša muky rozpáleným ražňom, kráča po žeravom uhlí ako po ružiach, baží po trýznení, nachádza radosť v tom, čoho sa svet bojí, pokoj v tom, čoho sa svet hrozí. Svätý Ambróz hovorí, že duša spojená s Ježišom Kristom na kríži nič nepokladá za vznešenejšie, ako nosiť na sebe znaky Ukrižovaného.

Čímže Ti splatím, môj Miláčik, túto Tvoju lásku, ktorou si ma zahrnul? Je spravodlivé, aby preliata krv bola splatená krvou. Kiežby mi bolo dopriate, aby sa moja krv zmiešala s krvou vyliatou na kríži, ktorý teraz objímam! Ó, svätý kríž, prijmi aj mňa do svojho náručia! Rozviň sa, tŕňová koruna, naširoko, aby som aj ja mohol do teba vložiť svoju hlavu! Ó, ukrutné klince, vyjdite z týchto nevinných rúk môjho Pána a prebodnite moje srdce súcitnou láskou! Môj Ježišu, prečo si umrel? Svätý Pavol vraví, že Ty si umrel preto, aby si rozšíril svoju vládu nad živými i mŕtvymi nie násilím, ale láskou: »Veď Kristus práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi aj nad živými« (Rim 14, 9).

Ó, Ty dobyvateľ sŕdc, sila Tvojej lásky obmäkčila ešte aj naše tvrdé srdcia. Ty si zapálil celý svet svojou láskou. Najmúdrejší Pane, opoj aj naše srdcia týmto vínom, roznieť ich týmto ohňom a zraň ich týmto šípom svojej lásky! Tvoj kríž je strelou, ktorá zraňuje srdcia. Nech vie celý svet, že moje srdce je zranené. Ó, moja najsladšia Láska, čo si urobila? Prišla si ma uzdraviť, a Ty si ma zranila! Prišla si ma naučiť žiť, a urobila si zo mňa blázna! Ó, najmúdrejšia pochabosť, bez teba už nechcem žiť! Pane, na kríži, ktorý mám pred sebou, všetko ma vyzýva, aby som Ťa miloval. Drevo kríža, Tvoja tvár, Tvoje telo pokryté ranami, nadovšetko Tvoja láska ma zvú, aby som Ťa miloval a nikdy na Teba nezabúdal…

Svätí STÁLE uvažovali o Umučení Kristovom.

Svätý František z Assisi sa takto stal serafínom lásky. Raz ho navštívil istý šľachtic. Svätý František práve žalostne plakal a hlasne bedákal. Keď sa ho šľachtic opýtal, prečo plače, odvetil: »Oplakávam bolesti a potupenie svojho Pána. Najväčšmi ma však núti k plaču to, že ľudia, pre ktorých toľko trpel, na to zabúdajú.« A rozplakal sa ešte viac. Šľachtic bol taký dojatý, že musel plakať s ním. Kedykoľvek svätý počul bľačať baránka alebo uzrel voľačo, čo mu pripomínalo trpiaceho Ježiša, hneď ronil hojné slzy. Keď bol chorý a voľakto mu radil, aby si dal predčítať nejakú zbožnú knihu, odpovedal:

»Mojou knihou je Ježiš Ukrižovaný«.

Neustále povzbudzoval svojich bratov, aby neprestajne rozjímali o umučení Ježiša Krista.

Scupoli píše: »Kto sa nezapáli láskou k Bohu, keď rozjíma o mŕtvom Ježišovi na kríži, nebude Ho nikdy milovať!«…

Duša moja, miluj Boha, ktorý bol pre teba spútaný ako zločinec, bičovaný ako otrok, ktorý sa stal pre teba kráľom potupy a ktorý napokon za teba umrel na kríži ako zločinec.

Áno, môj Spasiteľ, Bože môj, milujem Ťa. Stále mi pripomínaj, čo všetko si za mňa vytrpel, aby som už nikdy nezabudol milovať Ťa. Povrazy, ktorými bol Ježiš spútaný, pripútajte ma k Ježišovi; tŕne, ktoré ste korunovali Ježiša, zraňte ma láskou k Ježišovi; klince, ktoré ste prerazili Ježišove údy, pribite ma na Ježišov kríž, aby som s Ním žil a umrel spasený s Ním. Ó, Ježišova krv, opoj ma svätou láskou. Ó, Ježišova smrť, daj, nech zomriem každej pozemskej náklonnosti. Prerazené nohy môjho Pána, objímam vás, zachráňte ma pred peklom, ktoré som si zaslúžil.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky I, 12; 15 – 18; 21; Modlitba)

+++

„S udatnou mysľou začnime boj, majúc zrak upretý na ukrižovaného Ježiša, ktorý nám zo svojho kríža ponúka pomoc a korunu víťazstva. V minulosti sme padali, lebo sme nemysleli na Vykupiteľove rany a poníženia, preto sme Ho ani nevolali na pomoc. No v budúcnosti, ak budeme mať pred očami to, čo trpel z lásky k nám, a ak Ho zavoláme, ochotne nám pomôže a určite zvíťazíme nad nepriateľmi…

Umučenie Ježiša Krista a Sviatosť oltárna sú pre nás veľkými tajomstvami lásky a nádeje. Tajomstvami takými veľkými, že by sme im nemohli ani veriť, keby nás o nich neuisťovala viera. Všemohúci Boh sa chcel stať človekom, vyliať všetku svoju krv a od bolesti zomrieť na dreve! A prečo? Aby vykúpil naše hriechy a spasil nás, odbojných červov! Chcel nám dať za pokrm vlastné telo, to telo, ktoré obetoval za nás na kríži, aby sa s nami úplne spojil. Ó, Bože, či by nemali tieto dve tajomstvá rozplameniť láskou všetky ľudské srdcia?

Môže sa ešte teraz nájsť kajúci hriešnik, ktorý by zúfal, či mu bude odpustené, keď vie, ako Boh ľudí miluje a aký je blahosklonný? Či nemusíme naplnení dôverou zvolať so svätým Bonaventúrom: »Budem Mu dôverovať. Pevne dúfam, že mi neodmietne nič, čo potrebujem ku spáse, veď toľko pre moju spásu vykonal a vytrpel. Ako by mi mohol odoprieť potrebné milosti Ten, čo toľko urobil a vytrpel, aby ma spasil?«

Apoštol nás povzbudzuje: »Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase« (Hebr 4, 16). Trón milosti je kríž, na ktorom Ježiš spočíva, aby rozdával milosti a zmilovával sa nad tými, ktorí Ho vzývajú. Ale treba sa k nemu ponáhľať ihneď, len tak nájdeme pomoc k spáse. Možno príde čas, keď ju už nebudeme môcť nájsť. Ponáhľajme sa preto objať Ježišov kríž a vložme doňho nesmiernu dôveru. Nech nás neľakajú naše úbohosti.

V ukrižovanom Ježišovi nájdeme všetky bohatstvá a každú milosť…

Ó, Ježišu môj, moja láska, akú krásnu nádej mi dáva Tvoje utrpenie. Ako by som sa mohol obávať, že mi neodpustíš, že mi nedáš nebo a všetky potrebné milosti, Ty všemohúci, ktorý si vylial za mňa všetku svoju krv? Ó, Ježišu môj, moja nádej a moja láska! Aby si ma nestratil, sám si obetoval svoj život.

Môj Vykupiteľ a Boh môj! Milujem Ťa nadovšetko. Ty si sa mi celý daroval. I ja Ti oddávam všetku svoju vôľu a uisťujem Ťa, že Ťa milujem. Milujem Ťa a chcem to stále a stále opakovať. Toto Ti chcem šepkať celý život a s tým chcem i zomrieť. S týmto drahým slovom na perách: »Môj Bože, milujem Ťa!« chcem naposledy vydýchnuť, aby som Ťa od toho okamihu miloval láskou večnou.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky III, 6 – 8; Modlitba)

+++

„Ježiš Kristus zaslúži si všetku našu lásku už preto, lebo je Boh. Ale láskou, ktorú nám preukázal, chcel nás – povedal by som – donútiť, aby sme Ho milovali aspoň z vďačnosti za to, čo pre nás urobil a vytrpel. Miloval nás veľmi, aby sme Ho aj my milovali…

Kto by mohol odoprieť lásku Bohu, ktorého vidí z lásky k nám umierať na kríži? Príliš hlasno kričia tie tŕne, tie klince, ten kríž, tie rany a tá krv a vyzývajú nás, aby sme milovali Toho, ktorý nás tak veľmi miloval… »Ach, prečo sa v duchu nevrhneme k nohám ukrižovaného Ježiša,« zvolal svätý František Saleský, »aby sme s Ním zomreli na kríži, na ktorom si On vyvolil smrť z lásky k nám?« Výborne to vyjadruje Apoštol, keď vraví: »(Kristus) zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre Toho, ktorý za nich zomrel« (2 Kor 5, 15).

Kniha Sirachovho syna nás napomína: »Na dobrotu ručiteľa nezabúdaj, veď sa vydal do nebezpečenstva pre teba« (Sir 29, 20). Nezabudni na Toho, ktorý je tvojou zárukou: dal výkupné za tvoje hriechy a zaplatil svojou krvou trest, ktorý si si zaslúžil.

Akú radosť prežíva Ježiš Kristus, keď si často pripomíname Jeho utrpenie, a bolí Ho, keď na to zabúdame! Niekto sa dá za priateľa urážať, trýzniť a väzniť. Ale priateľ si na neho ani nespomenie, nechce o ňom ani počuť, ba nechce o ňom ani hovoriť. Či by to šľachetného trpiteľa veľmi nebolelo? Naopak, ako by ho tešilo vedomie, že priateľ o tom rozpráva vždy s pohnutím a je mu stále nesmierne vďačný! Tak isto sa teší aj Ježiš, keď s vďačnou láskou spomíname na Jeho bolesti a na smrť, ktorú za nás podstúpil.

Pred svojím príchodom na tento svet bol predmetom túžob patriarchov, očakávali Ho všetky národy. Tým skôr by mal byť našou jedinou túžbou a jedinou láskou teraz, keď vieme, že už prišiel, keď vieme, čo všetko urobil, čo vytrpel za nás, keď vieme, že zomrel na kríži z lásky k nám!

Preto deň pred svojou smrťou ustanovil Sviatosť oltárnu a rozkázal nám, aby sme si vždy pripomínali Jeho smrť, kedykoľvek prijímame Jeho presväté telo. »Vezmite a jedzte… toto je moje telo,… toto robte na moju pamiatku… A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb… zvestujete Pánovu smrť« (Mt 26, 26; 1 Kor 11, 24; 26). Svätá Cirkev sa modlí: »Pane Ježišu, v tejto vznešenej sviatosti si nám zanechal pamiatku svojho umučenia…« A inokedy spieva: »Ó, svätá Hostia, v ktorej sa Kristus prijíma, obnovuje sa pamiatka Jeho umučenia…« Ako to teší Ježiša, keď často rozjímame o Jeho utrpení. Preto sa nám sviatostne zanechal na oltároch, aby sme mali ustavičnú pamiatku na to, čo pre nás vytrpel, a aby sme mocneli v láske k Nemu. Svätý František Saleský nazval Kalváriu vrchom milujúcich. Nie je možné myslieť na Kalváriu, a nemilovať Ježiša Krista, ktorý na nej zomieral z lásky k nám.

Ó, Bože, prečo teda ľudia nemilujú tohto Boha, ktorý toľko urobil, aby bol milovaný?

Pred vtelením Slova mohol človek ešte pochybovať, či ho Boh miluje opravdivou láskou. Ale ako by sme mohli pochybovať teraz, keď Boží Syn prišiel a z lásky k nám zomrel? »Človeče,« vraví svätý Tomáš z Villanovy, »pozri na tento kríž, na tieto bolesti, na túto trpkú smrť, ktorú za teba Ježiš Kristus vytrpel! Po toľkých a takých veľkých dôkazoch Jeho lásky nebudeš už azda pochybovať, že ťa miluje a veľmi miluje. Dôkazom Jeho lásky je kríž, bolesti, trpká smrť, ktorú za teba podstúpil.«

Svätý Bernard hovorí, že kríž a každá rana na tele nášho Vykupiteľa sú takým hlasným výkrikom lásky, že ju nemožno nepoznať.

V tomto veľkom tajomstve nášho vykúpenia treba si všimnúť, koľko námahy Ježiš vynaložil na to, aby vynašiel rozličné spôsoby, ktorými by si získal našu lásku. Keď už chcel zomrieť za našu spásu, bolo by postačilo, keby bol zomrel s ostatnými chlapcami, ktorých usmrtil Herodes. Ale to nestačilo Jeho láske. Tridsaťtri rokov chcel viesť život plný útrap a nevýslovnej biedy, chcel sa nám predstavovať v toľkých podobách, len aby nás donútil milovať Ho.

Predovšetkým sa zjavil ako chudobné dieťa v maštaľke. Potom ako učeň v dielni a napokon ako zločinec odsúdený na kríž. Pred smrťou na kríži sa ochotne podrobil rozličným utrpeniam len preto, aby v nás prebudil súcit a lásku. Chcel, aby sme Ho videli počas smrteľného zápasu v Olivovej záhrade zaliateho krvavým potom, kruto zbičovaného v Pilátovej predsieni, ako šašovského kráľa s trstinou v ruke, s roztrhaným purpurovým plášťom na pleciach a s tŕňovou korunou na hlave, vlečeného ulicami na smrť, s krížom na pleciach a konečne na Kalvárii troma klincami pribitého na kríž.

Nezaslúži si tento Boh našu lásku, keď vytrpel také strašné muky a všemožne sa usiloval, aby si získal naše srdcia?…

Ako RÝCHLO napreduje v dokonalosti, kto má vo VŠETKOM a VŠADE na zreteli IBA Ježiša UKRIŽOVANÉHO, kto netúži po ničom, len aby sa Mu páčil…

Najmilostivejšie a najmilšie Srdce Ježišovo! Aké úbohé je srdce, ktoré Ťa nemiluje!

Ó, Bože, Ty si zomrel na kríži z lásky k ľuďom, zbavený každej útechy. Ako je možné, že ľudia na Teba celý život zabúdajú?

Ó, láska, Božia! Ó, nevďačnosť ľudská! Ó, ľudia, ľudia, uprite pohľad na Baránka Božieho, Baránka nevinného, ktorý v smrteľnej úzkosti visí na kríži a zomiera za vás, aby Božskej spravodlivosti splatil výkupné za vaše hriechy a tak získal vašu lásku. Nepočujete, že v tom strašnom okamihu prosí svojho večného Otca, aby vám odpustil? Pozrite naňho a zahrňte Ho svojou láskou!

Ježiš môj, ako málo je tých, ktorí Ťa milujú!…

Ó, bolesti Ježišove, ó, potupy Ježišove, ó, rany Ježišove, ó, smrť Ježišova, ó, láska Ježišova, prebodnite moje srdce! Nech zostane v ňom navždy sladká spomienka na vás a nech ma táto láska jednostajne zraňuje a rozplameňuje!

Milujem Ťa, môj Ježišu. Milujem Ťa, moje najvyššie dobro. Milujem Ťa, moja láska, moje všetko. Milujem Ťa a chcem Ťa vždy milovať. Nedopusť, aby som Ťa voľakedy opustil a stratil. Daj, aby som bol celý Tvoj! Urob to pre zásluhy svojej smrti. Pevne sa spolieham na Tvoje zásluhy.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky IV, 1 – 6; 10; Modlitba)

+++

„Duše, ktoré milujú Ježiša Krista, milujú utrpenie.

Táto zem je miestom zásluh, a práve preto i miestom utrpenia. Naša vlasť je nebo. Tam nám Boh pripravil odpočinok vo večných radostiach. Len krátky čas sa zdržíme na tomto svete; ale tento krátky čas je plný utrpenia, ktoré musíme znášať (porov. Jób 14, 1).

Tu je miesto utrpenia. Trpieť musia všetci, spravodliví i hriešnici. Každý musí niesť svoj kríž. Kto ho nesie trpezlivo, bude spasený; kto ho nesie s odporom, bude zatratený. »Jedno a to isté trápenie privádza niektorých do raja, iných do pekla« – »Utrpenie je skúška,« vraví svätý Augustín, »ktorá oddeľuje v Božej Cirkvi plevy od zrna. Kto sa v súženiach poníži a odovzdá sa do Božej vôle, je zrnom, ktoré sa zhromaždí do raja; kto spyšnie a s hnevom sa odvráti od Boha, je plevou pre peklo.«

Ak chceme počuť priaznivý výrok predurčených, keď sa bude rozhodovať o našej spáse, náš život sa musí pripodobniť životu Ježiša Krista. »Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu Jeho Syna« (Rim 8, 29).

Ježišov obraz je vtelenou bolesťou. Večné Slovo zostúpilo na zem, aby nás svojím príkladom naučilo trpezlivo niesť kríže, ktoré nám Boh posiela. »Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás a dal vám príklad, aby ste kráčali v Jeho šľapajach« (1 Pt 2, 21). Kristus chcel trpieť, aby nás povzbudil v utrpení. Ó, Bože, aký bol život Ježiša Krista? Život pohŕdania a útrap. Prorok povedal o našom Vykupiteľovi: »Opovrhnutý bol a najposlednejší z ľudí, muž bolestí« (Iz 53, 3).

Ako večný Otec zaobchádzal so svojím milovaným Synom, tak zaobchádza s každým, koho miluje a prijíma za syna. »Lebo koho Pán miluje, toho tresce a šľahá každého, koho prijíma za syna« (Hebr 12, 6)…

Duša, ktorá miluje Ježiša Krista, chce sa Mu vo všetkom pripodobniť. Milujúci sa chce pripodobniť milovanému. Svätý František Saleský hovorí: »Všetky rany Ukrižovaného sú slovami, ktoré jasne hovoria, ako treba pre Neho trpieť. Trpieť stále pre Ježiša je vedou svätých. V tejto škole sa aj my rýchlo staneme svätými.« Kto miluje Krista, túži po rovnakom osude, aký mal On: bol chudobný, trýznený, opovrhnutý…

Zásluha duše, ktorá miluje Ježiša Krista, je v tom, že miluje a trpí. To nie sú moje slová, ale slová, ktorými sa Pán prihovoril svätej Terézii: »Myslíš , dcéra, že zásluha je v útechách? Nie, je v utrpení a v láske. Mysli na to, že celý môj život bol plný útrap. Ver, dcéra, že koho môj Otec väčšmi miluje, toho navštevuje väčším utrpením. Utrpenia zodpovedajú láske. Pozri na tieto rany. Tvoje bolesti sa im nikdy nevyrovnajú. Bolo by omylom myslieť si, že môj Otec prijme za svojho priateľa niekoho, kto netrpel.« Svätá Terézia dodáva pre naše povzbudenie: »Boh nám nikdy neposiela utrpenie bez toho, žeby ho hneď nesplatil nejakým prejavom priazne.«…

Svätý Jozef Kalazanský hovorieval: »Každá námaha je nepatrná, ak si môžeme získať nebo.« Apoštol píše: »A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť« (Rim 8, 18)… »Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy« (2 Kor 4, 17)… Kto chce byť v nebi korunovaný, musí na svete bojovať a trpieť: »… ak vytrváme, s Ním budeme aj kraľovať« (2 Tim 2, 12). Nie je možná odmena bez zásluh, ani zásluha bez trpezlivosti. »A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí podľa pravidiel« (2 Tim 2, 5). Kto závodí s väčšou trpezlivosťou, dostane žiarivejšiu korunu…

Pokoj nemožno nájsť v živote plnom nepokoja, nezriadenosti, ale výlučne v živote spojenom s Bohom a s Jeho svätou vôľou… Buďme presvedčení, že v tomto slzavom údolí nemôžeme nadobudnúť pravý pokoj srdca, ak s láskou neznášame utrpenia a neprijímame ich, aby sme sa zaľúbili Bohu. Sme v stave poškvrnenia, do ktorého nás uvrhol dedičný hriech. Stav svätých na zemi je v láske trpieť. Stav svätých v nebi je v láske sa radovať.

Spovedník páter Segneri napísal jednej kajúcnici, chcejúc ju povzbudiť k prijatiu utrpenia, aby si napísala pod kríž slová: »Tak sa miluje.« Najbezpečnejším znakom, že naozaj milujeme Boha, nie je samo utrpenie, ale rozhodná vôľa trpieť z lásky k Ježišovi Kristovi… Ježiš nechce slabé duše, ktoré utekajú pred každým trápením. Nechce slabochov: »Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma« (Lk 9, 23). Kríž treba vziať a niesť nie z donútenia a s odporom, ale pokorne, s trpezlivosťou a láskou. Ako veľmi sa ľúbi Bohu ten, kto pokorne a trpezlivo prijíma kríže, ktoré mu posiela.

Svätý Ignác z Loyoly hovorí: »Niet vhodnejšieho dreva na roznietenie a udržiavanie ohňa Božej lásky v nás ako drevo svätého kríža.«

Svätá Gertrúda sa pýtala Pána, čo by Mu mohla a mala obetovať, aby sa Mu čo najviac zaľúbila. A Pán jej odpovedal: »Dcéra moja, nič milšie mi nemôžeš obetovať, ako keď trpezlivo znesieš všetky súženia, ktoré ti pošlem.« Veľká služobnica Božia, sestra Vittoria Angelini, sa vyslovila, že jediný deň prežitý na kríži má väšiu cenu ako sto rokov duchovných cvičení. Podobne hovorí svätý Ján z Avily: »Jediný raz zvelebovať Pána v utrpení má väčšiu cenu ako tisíce vďakyvzdávaní v šťastí.« Škoda, že ľudia nepoznajú cenu utrpenia, znášaného z lásky k Bohu. Blahoslavená Angela z Foligna vraví, že keby si to ľudia uvedomili, utrpenie by sa stalo predmetom lúpeže. Každý by sa usiloval obrať iných o príležitosti trpieť pre Boha…

Duša, ktorá miluje Boha, nestará sa o nič iné, iba o to, aby sa celkom spojila s Bohom. Ale vedzme, že kto chce dosiahnuť spojenie s Bohom, musí prejsť útrapami. Boh chce utrpením vypáliť v nás všetky zlé náklonnosti, ktoré pôsobia na našu dušu a na naše konanie…

Svätý František Saleský hovorí: »Umŕtvenia, ktoré prichádzajú priamo od Boha alebo z Jeho dopustenia od ľudí, sú oveľa vzácnejšie ako tie, ktoré si sami zvolíme. Je všeobecným pravidlom, že čím menej sa v niečom uplatní naša vôľa, tým je to milšie Bohu a osožnejšie pre našu dušu.« Na to isté upozorňuje svätá Terézia: »Utrpeniami, ktoré nám posiela Boh alebo ktoré nám zaviňujú ľudia, získame za jediný deň viac, ako za desať rokov utrpeniami, ktoré sme si sami zvolili.«… Svätý Hippolyt Durazzo vraví: »Nech Boh stojí, koľko chce, nikdy nie je pridrahý.«

Prosme Boha, aby nás urobil hodnými svätej lásky. Keby sme Ho dokonale milovali, pokladali by sme všetky dobrá tohto sveta za dym a blato, ale pohŕdania a utrpenia by nám boli rozkošou. Pre dušu, ktorá sa zasvätila výhradne Bohu, nejestvuje nič iné okrem Boha. Svätý Ján Chryzostom píše: »Keď niekto dosiahne dokonalú lásku k Bohu, zdá sa mu, ako by bol na svete sám. Nestará sa o slávu ani potupu, pohŕda pokušeniami i utrpením, stráca záujem o všetko a netúži po ničom. Keďže nenachádza nikde oporu ani odpočinok, neúnavne hľadá milovanú Bytosť. V práci i pri jedle, v spánku i v bdení, v každom zamestnaní i v každom rozhovore myslí na svojho Milého a hľadá Ho, lebo kde má svoj poklad, tam má i svoje srdce.«“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky V, 1 – 3; 5 – 13)

+++

„Len veľmi málo ľudí skutočne pracuje na svojom posvätení. Svätý Bernard vraví: »Dokonalé je to, čo je zriedkavé.« Ak sa chceme pripodobniť väčšine ľudí, budeme vždy nedokonalí ako väčšina z nich. Treba všetko premôcť, všetkého sa zrieknuť, aby sme získali všetko. Svätá Terézia vravievala: »Keďže sme sa ešte celkom neoddali Bohu, ani Boh nám ešte nedal všetku svoju lásku.« Ó, Bože, všetko je nepatrné, čo konáme pre Ježiša, ktorý za nás obetoval krv i život. Všetko, čo môžeme urobiť, je blato, ak to porovnáme s jedinou kvapkou krvi, ktorú Pán vylial za nás. Svätí obetujú všetko, zriekajú sa všetkého, aby sa zaľúbili Bohu, ktorý sa nám celý daroval bez výhrady práve preto, aby sme Mu nič neodopreli. Svätý Chryzostom píše: »Všetko ti dal, nič si neponechal.« Boh sa ti dal celý! Nie je to dôvod, aby si aj ty patril výhradne Bohu? Kristus »zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre Toho, ktorý za nich zomrel« (2 Kor 5, 15)…

Kto neuvažuje o večných pravdách, nemôže bez zázraku žiť ako kresťan. Bez rozjímania ubúda svetla a človek kráča v tmách… Rozjímanie usporadúva naše city a zameriava k Bohu naše skutky. Bez rozjímania sa naše city pripútavajú k zemi, skutky sa prispôsobujú citom a nastáva neporiadok… Svätá Terézia hovorievala, že kto zanedbáva modlitbu, stane sa v krátkom čase alebo zvieraťom alebo diablom. Kto zanedbáva rozjímanie, ochladne v láske k Ježišovi Kristovi. Rozjímanie je blažené ohnisko, v ktorom sa zapaľuje a udržuje oheň svätej lásky: »Srdce sa mi rozpálilo v hrudi a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň« (Ž 39, 4). Svätá Katarína Bolonská povedala: »Kto často nerozjíma, zbavuje sa puta, ktoré ho spája s Bohom. Diabol sa nemusí namáhať pri zvádzaní duše, ktorá ochladla v láske k Bohu, aby okúsila otrávené jablko.« Svätá Terézia… píše: »Diabol sa preto tak namáha, aby dušu odvrátil od rozjímania, lebo vie, že duša, ktorá vytrvá v modlitbe, je pre neho stratená.«… Svätá Terézia vraví: »Duša, ktorá zanedbáva modlitbu, vrhá sa do pekla sama a nepotrebuje na to diabla.«… kto nerozjíma, slabo pozná potreby svojej duše, nepozná nebezpečenstvá svojej spásy, nepozná prostriedky, ako zvíťaziť nad pokušeniami. A keďže nie je presvedčený o nevyhnutnosti modlitby, modlitbu zanechá a smeruje k istej záhube.

Je nesmierne užitočné uvažovať o posledných veciach: o smrti, o súde, o pekle a o nebi. No zvlášť užitočné je rozjímať o smrti: predstavme si, že sme na smrteľnej posteli, že objímame kríž a chystáme sa vstúpiť do večnosti. To sú veľmi užitočné rozjímania. Predsa však pre toho, kto miluje Ježiša Krista a chce v tejto láske rásť, nejestvuje účinnejšia kontemplácia ako kontemplácia o utrpení Božského Vykupiteľa.

Svätý František Assiský nazýval Kalváriu vrchom milujúcich. Všetci priatelia Ježiša Krista sa zdržujú na tomto vrchu, odkiaľ veje vánok Božej lásky. Je nemožné, aby sme nezahoreli vrúcnou láskou k Bohu, keď rozjímame o Ježišovi Kristovi, ktorý z lásky k nám umiera. »Kristus nás miluje a vydal seba samého za nás« (Ef 5, 2). Z rán Ukrižovaného neprestajne vychádzajú také ostré šípy, že zraňujú i srdcia z kameňa. Blahoslavený je ten, kto v živote ustavične prebýva na Kalvárii! Ó, blahoslavený vrch, miesto lásky! Ó, drahý vrch, kto by ťa mohol opustiť? Ó, vrch, ktorý vrháš plamene a zapaľuješ duše, ktoré tam zotrvávajú!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky VIII, 17 – 21; 24 – 25)

+++

„Svätá Terézia hovorievala: »Nemysli si, že si pokročil v dokonalosti, ak sa nepovažuješ za najhoršieho zo všetkých a ak netúžiš byť podnožkou všetkým.« To neboli prázdne slová, tak sa svätica správala. A tak si počínali všetci svätí. Svätý František Assiský, svätá Mária Magdaléna de´ Pazzi a ostatní svätí sa pokladali za najväčších hriešnikov na svete. Divili sa, ako ich zem môže nosiť, prečo sa neotvára pod ich nohami…

Keď o sebe nízko zmýšľame, keď sa pokladáme za bedárov, to ešte nie je pokora. Naozaj pokorný pohŕda sebou a túži, aby aj druhí ním pohŕdali. Ježiš Kristus nám odporúča, aby sme nasledovali Jeho príklad: »Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom« (Mt 11, 29). Kto sa považuje za najväčšieho hriešnika na svete, ale sa hnevá, keď iní ním pohŕdajú, je pokorný ústami, nie však srdcom. Svätý Tomáš Akvinský vraví, že ten, kto je smutný, keď ním pohŕdajú, je veľmi ďaleko od dokonalosti, aj keby robil zázraky…

Ako môže duša, ktorá miluje Ježiša Krista, nemilovať pohŕdanie pri pohľade na svojho Boha, ktorého zauškujú a pľujú mu do tváre? To všetko Ježiš strpel pri svojom umučení: »Potom Mu pľuli do tváre a bili Ho päsťami, iní Ho zauškovali« (Mt 26, 67). Božský Vykupiteľ chcel, aby bol na oltároch vystavený nie v lesku svojej oslávenej ľudskosti, ale na kríži, aby sme mali VŽDY na očiach opovrhnutie, ktorému bol na konci života vystavený.

Týmto pohľadom sa povzbudzovali svätí, keď ich svet znevažoval.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky IX, 4; 6 – 7)

+++

„Môj Ježišu, moja duša je do Teba zaľúbená a túži len po Tebe. A mohol by som milovať niečo iné, keď si zomrel takou bolestnou smrťou na kríži, aby si ma spasil? Ako by som mohol pozerať na Teba, ktorý si zomrel bolesťou strávený, a nemilovať Ťa celým srdcom? Milujem Ťa, môj drahý Vykupiteľ! Milujem Ťa celou svojou dušou a po ničom netúžim, iba po tom, aby som Ťa miloval v tomto živote i po celú večnosť…

Láska mojej duše, Tebe sa obetujem a Tebe sa oddávam, aby som splnil Tvoju túžbu po spojení so mnou. Chcem sa s Tebou celkom spojiť, môj Boh a moje všetko! Príď teda. Môj Ježišu, zmocni sa ma celého a ovládni všetky moje myšlienky a všetky moje žiadosti. Zriekam sa všetkých svojich túžob, všetkej útechy a každého stvorenia. Ty jediný mi postačíš. Daj mi milosť, aby som na nič iné nemyslel, iba na Teba, nič iné si neželal, iba Teba, nič iné nehľadal, iba Teba, moja jediná láska a moje jediné dobro!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky XI, Modlitba)

+++

„Hovoríš, že sa nemôžeš ani modliť, ani rozjímať, lebo ťa bolieva hlava. Ale prečo si nevzbudzuješ úkony odovzdanosti do Božej vôle? To by bola zaiste najkrajšia modlitba, ktorú by si mohol konať. Prijmi teda s láskou choroby, ktoré ťa sužujú!…

Nemôžeš sa modliť? Vari je krajšia modlitba, ako zadívať sa občas na kríž a Mužovi bolesti obetovať svoje drobné utrpenia, ktoré spojíš s Jeho nesmiernymi bolesťami na kríži?

Istá čnostná pani ležala na posteli, sužovaná mnohými chorobami. Slúžka jej podala kríž a prehovárala ju, aby prosila o vyslobodenie zo svojich múk. No chorá odvetila: »Ako by som mohla zostúpiť z kríža, keď držím v rukách ukrižovaného Boha? Bože uchovaj! Chcem trpieť pre Toho, ktorý chcel pre mňa trpieť oveľa väčšie bolesti, ako sú moje.« A práve toto zdôraznil sám Ježiš svätej Terézii, keď bola chorá a veľmi trpela. Zjavil sa jej pokrytý ranami a povedal jej: »Pozri, dcéra moja, aké ukrutné sú moje muky. Môžu sa tvoje muky merať s mojimi?«

V tejto škole kríža sa svätá naučila trpieť: »Keď si pomyslím, akými rozličnými mukami trpel Pán, ktorý bol celkom nevinný, neviem, či by som mala odvahu sťažovať sa na svoje utrpenie.«

Svätá Lidvína tridsaťosem rokov trpela na všetky možné choroby: horúčky, dnu, zápal hrdla, rany na celom tele; a predsa na lôžku bola vždy spokojná, ba veselá, lebo mala stále na očiach bolesti Ježiša Krista.

Kapucín svätý Jozef de Leonessa sa musel podrobiť ťažkej operácii. Bratia ho chceli poviazať, aby sa pre ukrutné bolesti nemykal. On však zvieral v ruke kríž a povedal im: »Načo povrazy! Hľa, Tento ma spúta, aby som z lásky k Nemu pokojne zniesol každú bolesť.«

Svätý mučeník Jonáš bol na tyranov rozkaz po celú noc ponorený v ľadovej vode . Ráno sa vyslovil, že nikdy nemal takú pokojnú noc ako túto, lebo si predstavoval Ježiša visiaceho na kríži a vlastné bolesti v porovnaní s Jeho bolesťami sa mu zdali skôr pohladkaním ako utrpením…

Svätá Terézia napísala tieto pamätihodné slová: »Kto túži po dokonalosti, nech sa chráni povedať, že sa mu bez príčiny krivdí. Kto chce niesť iba ten kríž, ktorý si zaslúži, nikdy nedosiahne dokonalosť.«

Známa je odpoveď, ktorú dal Ukrižovaný svätému mučeníkovi Petrovi, keď sa Pánovi sťažoval, že ho bez príčiny uväznili: »A čo zlé som urobil ja, že som pribitý na kríži, aby som trpel a umrel za ľudí?«

Akú útechu nachádzali svätí v súženiach, keď si pomysleli na potupy, ktoré vytrpel Ježiš Kristus! Svätého Eleazara sa pýtala jeho manželka, ako môže tak trpezlivo znášať toľké príkoria, dokonca i od svojich sluhov. Manžel odvetil: »Keď sa zadívam na potupeného Ježiša, poznávam, že moje príkoria nie sú ničím v porovnaní s tým, čo On vytrpel pre mňa. Potupený Ježiš mi dáva silu, že všetko znášam pokojne.«“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky XIV, 4 – 5; 16)

+++

„Čím väčšmi niekto miluje Ježiša Krista, tým pevnejšia a živšia je jeho viera…

Mnohí ľudia majú slabú vieru pre svoje zlé mravy. Kto pohŕda Božím priateľstvom a oddáva sa zakázaným rozkošiam, žiada si, aby nebolo prikázania, ktoré ich zakazuje, ani trestu pre hriešnika. Táto túžba ho vedie k tomu, že odvracia zrak od večných právd, od smrti, od súdu, od pekla a od Božej spravodlivosti. Tieto pravdy ho zastrašujú a prekážajú mu v rozkošiach, preto si láme hlavu, ako by našiel aspoň pravdepodobné dôkazy, ktorými by sa presvedčil alebo si nahovoril, že niet ani Boha, ani duše, ani pekla. A tak chce žiť a umrieť ako zviera, ktoré nemá ani zákon ani rozum.

Táto skaza mravov je prameňom, z ktorého vyvieralo a stále vyviera toľko kníh a toľko systémov, ako materializmus, indiferentizmus, deizmus, polyteizmus, naturalizmus. Jedni popierajú jestvovanie Boha, iní Božiu prozreteľnosť. Títo hovoria, že Boh síce ľudí stvoril, ale viac sa o nich nestará. Je mu to jedno, či Ho milujú, alebo urážajú, či budú spasení, alebo zatratení. Iní popierajú Božiu dobrotu. Tvrdia, že Boh stvoril niektoré duše pre peklo, a preto ich sám navádza na hriech, aby zahynuli a večne Mu v ohni zlorečili.

Akí sú ľudia nevďační a zlomyseľní! Boh ľudí stvoril vo svojom milosrdenstve, aby boli v nebi večne blažení. Zahrnul ich takým svetlom, dobrodeniami a milosťami, len aby mali účasť na Jeho večnom živote. Preto ich vykúpil nesmiernym utrpením a nesmiernou láskou. A ľudia sa usilujú neveriť, aby sa mohli voľne vyžívať v nerestiach. No darmo sa namáhajú. Pred Bohom sa neskryjú. Títo nešťastníci nebudú môcť nikdy umlčať výčitky svedomia a strach z Božej pomsty…

Ó, keby ľudia zanechali svoje neresti a vrátili sa k milovanému Ježišovi! Potom by zmizli pochybnosti o dare viery a všetci by pevne uverili v pravdy, ktoré Boh zjavil…

Všetci kresťania nie sú takí zlí, ako tí, o ktorých sme hovorili, že nič nechcú veriť, aby sa mohli voľne a bez výčitiek oddávať svojim vášňam. Sú kresťania, ktorí veria, ale ich viera chradne. Veria v najsvätejšie tajomstvá, veria v pravdy zjavené v evanjeliu, v Najsvätejšiu Trojicu, vo vykúpenie, vo sviatosti. A predsa neveria celému evanjeliu. Ježiš Kristus blahoslaví chudobných v duchu, blahoslaví tých, čo žalostia, tých, čo sú hladní a smädní, tých, ktorých svet prenasleduje a na ktorých nepravdivo všetko zlé hovorí (porov. Mt 5, 1 – 12). Oni však hovoria: »Blahoslavený, kto má peniaze, blahoslavený, kto netrpí, blahoslavený ten, čo si môže dopriať. Chudobný je ten, čo je prenasledovaný a s kým svet zle zaobchádza.« Treba o nich povedať, že vôbec neveria v evanjelium alebo veria len sčasti…

Môj milovaný Vykupiteľ, život mojej duše, verím, že Ty si jediné dobro, hodné milovania. Verím, že Ty ma najväčšmi miluješ, lebo len láska Ťa priviedla k tomu, že si za mňa zomrel strávený bolesťami. Verím, že najväčšie šťastie v tomto i onom živote je milovať Ťa a plniť Tvoju vôľu. Toto všetko pevne verím, a preto sa zriekam všetkého, aby som bol celý Tvoj, aby som nemal nič iné okrem Teba. Pomôž mi pre zásluhy Tvojho utrpenia a povedz, čo si odo mňa žiadaš.

Neomylná Pravda, verím v Teba! Nekonečné Milosrdenstvo, dúfam v Teba. Nekonečná Dobrota, milujem Ťa. Nekonečná Láska, ktorá si sa mi celá darovala vo svojom utrpení a vo Sviatosti oltárnej, celý sa Ti oddávam.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky XV, 1; 3 – 5; 7; Modlitba)

+++

„Nezabúdajme ani na znamenie svätého Kríža. Diabol sa ho bojí. Žehnajme sa ním v pokušení a satan odstúpi.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Cesta lásky XVII, 12)

+++

„Všetko znesie ten, kto rozjíma o ukrižovanom Ježišovi.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Súhrn čností objasňovaných v knihe Cesta lásky 24.)

+++

„Čo vie spraviť kresťan, ak nevie strpieť jedno poníženie kvôli Bohu? Koľké poníženia trpel Ježiš Kristus pre nás? Facky, vysmievanie, bičovanie, pľuvance do tváre… Ech, keby sme mali skutočnú lásku k Ježišovi Kristovi, nielenže by sme sa netrápili nad znevažovaniami druhých, ale dokonca mali by sme v nich záľubu, že sme znevažovaní, ako bol znevážený Ježiš Kristus.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Zásady kresťanského života, III, 1)

+++

„Svätá Mária Magdaléna de´ Pazzi hovorí: »Každá ťažkosť môže byť príjemná, ak sa pozerá na Ježiša Krista na kríži.«

A svätý Jozef Kalazanský dodáva: »Nezíska Ježiša Krista ten, kto pre Neho netrpí.«…

Svätá Terézia napísala: »Ako ťarchu cíti kríž ten, kto ho prijíma nasilu, ale kto ho objíma s ochotou, ten necíti jeho ťažobu.«…

V chorobe sa ukáže, aký človek v skutočnosti je, či je zo zlata alebo z olova. Niektorí sú veľmi zbožní a radostní, keď sú zdraví. Keď však ochorejú, strácajú trpezlivosť, nariekajú na všetkých, poddávajú sa malomyseľnosti a robia tisíc chýb… Niektorí nariekajú: »Keď je so mnou takto, nemôžem už ísť do chrámu, na sväté prijímanie ani na svätú omšu, vlastne nemôžem robiť nič.« Nemôžeš robiť nič? Robíš všetko, ak plníš Božiu vôľu. Povedz mi, prečo chceš robiť tie veci, ktoré spomínaš? Aby si sa páčil Bohu? Bohu sa páči to, ak prijmeme s trpezlivosťou to, čo nás stretne, a necháme všetky ostatné veci, ktoré sme chceli robiť. Svätý František Saleský napísal: »Bohu slúžime väčšmi utrpením než činnosťou.«…

Prijmime s trpezlivosťou „zneváženia“ a „prenasledovania“. Povieš mi: »Čo zlé som urobil, že na mňa doľahli tieto prenasledovania? Prečo musím trpieť túto ťažkosť?« Brat môj, povedz tieto slová ukrižovanému Ježišovi Kristovi, ktorý ti odpovie: »A ja, čo zlé som urobil, že som musel trpieť také bolesti, potupenie a takú smrť na kríži?« Keď teda Ježiš Kristus trpel tak veľa z lásky k tebe, nie je veľká vec, ak ty znesieš aspoň trochu utrpenia z lásky k Ježišovi Kristovi. A zvlášť, keď si niekedy vo svojom živote spáchal ťažký hriech, pomysli, že mal by si byť v pekle, kde sa trpia oveľa väčšie zneváženia a prenasledovania zo strany démonov…

V pokušeniach… veľmi… pomáha urobiť znak Kríža na čele a na srdci.

So znakom Kríža svätý Anton pustovník vyháňal diablov.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Zásady kresťanského života, III, 4)

+++

„Kto sa chce s istotou zapáliť láskou k Ježišovi Kristovi, nech sa usiluje často rozjímať o Jeho utrpení. Jednému svätému pustovníkovi bolo zjavené, že niet cvičenia vhodnejšieho k zapáleniu božskej lásky, než časté uvažovanie nad utrpením, ktoré Ježiš Kristus podstúpil z lásky k nám.

Ja hovorím, že nie je možné, aby sa človek, ktorý často medituje o utrpení Ježiša Krista, do Neho nezamiloval. On vlastne kvôli tomu, že hoci nás mohol spasiť preliatím jednej kvapky krvi, jednou jedinou modlitbou, chcel toľko trpieť a vyliať svoju krv, aby pritiahol naše srdcia k Jeho láske. Teda kto medituje nad Jeho utrpením, robí Mu veľmi milú vec.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Zásady kresťanského života, III, 9)

+++

„Kto uvažuje nad nekonečnou láskou, ktorú nám Ježiš prejavil vo svojom živote, zvlášť tým, že pre našu spásu pretrpel strašné muky a zomrel za nás, nemôže tým nebyť dotknutý a nemôže ho to nepohnúť milovať Boha, ktorý šalie láskou k nám.

Svätý Bonaventúra nazýva rany nášho Vykupiteľa ranami, ktoré obmäkčujú i najzatvrdlivejšie srdcia a i tie najchladnejšie duše dokážu zapáliť Božou láskou.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, Úvod)

+++

„»Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna« (Jn 3, 16). Aké dôležité je tu slovíčko »tak«! Znamená, že nikdy dostatočne nepochopíme lásku, ktorá dovolila Bohu poslať svojho Syna na smrť, aby zachránil strateného človeka. Kto iný nás mohol obdarovať takým nevýslovným darom, ak nie Boh, ktorý je nekonečná Láska?

Ďakujem Ti, večný Otče, že si mi dal svojho Syna za Vykupiteľa. A Tebe, Boží Syn, ďakujem, že si ma vykúpil svojím nesmiernym utrpením a nezmerateľnou láskou.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, II.)

+++

„»A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze Neho mali život« (1 Jn 4, 9). Pre hriech všetci ľudia boli duchovne mŕtvi a mŕtvi by aj zostali, ak by nebeský Otec neposlal svojho Syna, aby im skrze Jeho smrť opäť daroval život. Áno, počujeme dobre – Boh zomrel za človeka! Boh – za človeka! Čím teda je človek? Kto som ja, Pane? Prečo ma až tak miluješ? Táto skutočnosť odráža nekonečnosť Božej lásky. V tom sa prejavila Božia láska. Svätá Cirkev takto spieva na Veľkú sobotu: Aká nesmierna je voči nám Tvoja dobrota, Otče, aká nevyspytateľná je Tvoja láska! Aby si vykúpil človeka, vydal si na smrť vlastného Syna! Ó, nekonečná láska! Ó, div! Ó, nadmiera Božej lásky! Aby si zachránila hriešnika od večnej smrti, ktorú si zaslúžil, poslal si na smrť svojho nevinného Syna!

Toto všetko si, môj Bože, urobil preto, aby sme žili pre Ježiša. Áno, je správne žiť pre Toho, ktorý pre nás vylial svoju krv a dal za nás svoj život. Môj drahý Vykupiteľ, keď sa dívam na Tvoje rany a keď Ťa vidím za mňa umučeného na kríži, odovzdávam Ti celý svoj život, celú svoju vôľu. Áno, učiň ma darom pre seba, aby som odteraz nehľadal nič okrem Teba. Milujem Ťa, nekonečná Dobrota! Milujem Ťa, nekonečná Láska! Daj, aby som mohol stále opakovať: Milujem Ťa, milujem Ťa, môj Bože. A daj taktiež, aby moje posledné slová pri odchode z tohto sveta boli: Môj Bože, milujem Ťa… milujem Ťa.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, V.)

+++

„»Opovrhnutý a posledný z ľudí« (Iz 53, 3). Hľa, aký bol život Božieho Syna, ktorý sa stal človekom – učinil sa posledným z ľudí. Dívali sa naň s pohŕdaním. Ako viac sa ešte Kristus mohol uponížiť než tak, že sa narodil v chudobnej maštali, žil skrytým životom pomocníka v tesárskej dielni, bol spútaný ako odsúdenec, bičovaný ako otrok, zauškovaný, posmešne nazývaný kráľom, opľuvaný do tváre a nakoniec usmrtený ako zločinec na potupnom kríži!? Svätý Bernard zvolá: »Ó, kam až zašiel!« Ježišu, Ty si Pánom všetkých ľudí. A predsa si rád prijal od všetkých takéto strašné zhanobenie. Ako by som si potom ja, Ježišu môj, vidiac Teba takého poníženého z lásky ku mne, mohol nárokovať od všetkých ľudí ich pozornosť a slávu!? Ach, ja hriešny a pyšný človek!

Môj ponížený Vykupiteľ, daj, aby som si pri pohľade na Tvoje poníženie aj ja zamiloval pohŕdanie od druhých a život v ťažkostiach. Odteraz chcem s Tvojou pomocou a z lásky k Tebe objať všetku potupu, ktorej sa mi od ľudí dostane, podobne, ako si ju z lásky ku mne objal Ty. Odpusť mi pýchu minulého života a daruj mi len lásku. Milujem Ťa, môj potupený Ježišu! Predchádzaj ma svojím krížom, lebo ja Ťa chcem nasledovať s tým svojím, a to až po ukrižovanie a smrť z lásky, ako si sa aj Ty z lásky ku mne nechal ukrižovať a zomrel si za mňa. Môj znevážený Ježišu, spájam sa s Tebou a takto s Tebou zjednotený chcem žiť i umrieť.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XI.)

+++

„»Muž bolestí « (Iz 53, 3 ). Aký bol Ježišov život ? Bol to život plný bolesti. Od začiatku až do konca plný najrozmanitejších bolestí. Avšak to, čo Ježiša najviac zarmucuje, sú hriechy a nevďačnosť ľudí, ktorými sa Mu odvďačujú za utrpenie znášané z lásky k nim. Robí Ho to natoľko skormúteným, že sa z Neho stáva snáď najsmutnejší človek, aký tu kedy na zemi žil.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XII.)

+++

„»A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti« (Jn 13, 1). Láska medzi priateľmi je najviditeľnejšia vtedy, keď sú nútení definitívne sa navzájom rozlúčiť, a teda v hodine smrti. Preto sa vtedy snažia dať si najavo lásku, ktorú voči sebe prechovávajú, ešte vo väčšej miere než inokedy. Ježiš už počas svojho života nám nespočetnekrát ukázal, ako veľmi nás miluje. Avšak keď sa priblížil Jeho čas, chcel nám dať najdokonalejší dôkaz. A aký väčší dôkaz by nám mohol dať než ten, že sa vydal za každého jedného z nás a za každého prelial svoju krv?! A akoby Mu to nestačilo, ešte aj telo, ktoré nechal pribiť na drevo kríža, nám zanechal ako pokrm, aby každý, kto Ho prijíma, sa s Ním úplne zjednotil a aby v ňom rástla jeho láska. Ó, nekonečná Dobrota! Ó, bezhraničná Láska!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XIII.)

+++

„»On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti« (Iz 53, 5). Stačil by jediný úder, ktorý by tento Bohočlovek musel zniesť, aby bolo zadosťučinené za hriechy celého sveta. Ale Jemu to nestačilo. On za naše neprávosti chcel byť prebodnutý a strýznený, to znamená doráňaný od hlavy po päty tak, že Mu na Jeho presvätom tele nezostal kúsok zdravého miesta. Ten istý prorok Ho inde vidí takého doráňaného, ako je doráňaný malomocný človek: »My sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného« (Iz 53, 4).

Ó, rany trpiaceho Ježiša, vy ste dôkazy lásky, ktorú môj Vykupiteľ prechováva voči mne! Ste nežným hlasom, ktorý ma pozýva milovať Ho za všetko, čo vytrpel z lásky ku mne. Môj milovaný Ježišu, kedyže sa Ti darujem tak, ako si sa Ty daroval mne? Milujem Ťa, Ty moje najvyššie dobro! Milujem Teba, ktorý si zamilovaný do mňa! Bože lásky, daruj mi lásku! Daj, aby som Ti svojou láskou vynahradil trpkosť, ktorú som Ti kedysi spôsobil! Daj, aby som vyhnal zo svojho srdca všetko, čo nie je zamerané na lásku k Tebe! Večný Otče, »pohliadni na tvár svojho pomazaného« (Ž 83, 10), viď rany svojho Syna, ktoré Ťa prosia o zmilovanie pre mňa. A pre tieto rany mi odpusť všetky urážky, ktoré som Ti spôsobil. Zober si celé moje srdce, aby som nehľadal a nemiloval nič, okrem Teba.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XVI.)

+++

„»Buď pozdravený, židovský kráľ!« (Mt 27, 29). Takto sa rímski vojaci posmievali nášmu Vykupiteľovi. Kľakali si pred Ním, keď mal na hlave tŕňovú korunu, posmešne Ho nazývali židovským kráľom, potom sa postavili a za výsmechu a kriku Ho zauškovali a pľuli Mu do tváre. Evanjelista Matúš to opisuje takto: »Z tŕnia uplietli korunu a položili Mu ju na hlavu, do pravej ruky Mu dali trstinu, padali pred Ním na kolená a posmievali sa Mu: ´Buď pozdravený, židovský kráľ!´ Pľuli Naňho, brali Mu trstinu a bili Ho po hlave« (Mt 27, 29 – 30). Evanjelista Ján k tomu dodáva: »A bili Ho po tvári« (Jn 19, 3).

Áno, môj Ježišu, tá tŕňová koruna, ktorá Ti obopína hlavu, tá trstina, ktorú držíš v ruke, a ten roztrhaný purpurový plášť, ktorý Ti dali, aby Ťa vysmiali, hovoria o tom, že si kráľ – kráľ lásky. Židia Ťa nechceli uznať za svojho kráľa, a preto povedali Pilátovi: »Nemáme kráľa, iba cisára!« (Jn 19, 15). Môj predrahý Vykupiteľ, aj keď Ťa iní nechcú za svojho kráľa, ja Ťa prijímam a chcem, aby si bol jediným kráľom mojej duše. Odovzdávam sa Ti celý, rob so mnou, ako sa Ti páči. Ty si predsa preto prijal výsmech, utrpenie a smrť, aby si si získal naše srdcia a mohol v nich kraľovať svojou láskou: »Veď Kristus práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými« (Rim 14, 9). Zmocni sa teda celého môjho srdca, môj kráľ, a panuj v ňom navždy. Kedysi som Ťa odmietal prijať ako svojho Pána a slúžil som svojim chúťkam; teraz chcem byť celý Tvoj a iba Tebe chcem slúžiť. Priviň ma k sebe svojou láskou a daj, aby som mal vždy na mysli Tvoju prehorkú smrť, ktorú si pre mňa podstúpil. Ach, môj kráľ, môj Bože, moja láska, moje všetko, čo iné chcem, ak by som odmietol Teba? »Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý« (Ž 72, 26). Bože môjho srdca, milujem Ťa, si mojím údelom, mojím jediným dobrom!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XVII.)

+++

„»Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa)« (Iz 53, 7). Práve túto stať čítal eunuch a veľmož etiópskej kráľovnej Kandake, avšak nechápal, o kom sa tam hovorí. Svätý Filip osvietený Pánovým Duchom si sadol k nemu do voza a vysvetlil mu, že ide o nášho Spasiteľa, Ježiša Krista (porov. Sk 8, 32). Ježiš bol nazvaný Baránkom, pretože ako nevinný baránok najprv mĺkvo stál pred Pilátom a potom bol vedený na zabitie. Preto aj Ján Krstiteľ Ho takto nazýva: »Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta« (Jn 1, 29). Baránok, ktorý znáša utrpenie a zomiera na kríži za hriechy ľudí. »On niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil« (Iz 53, 4).

Akí úbohí sú tí, ktorí počas života nemilovali Ježiša! V deň Jeho posledného príchodu pohľad naň ich prinúti volať k vrchom a bralám: »Padnite na nás a skryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred Baránkovým hnevom!« (Zjv 6, 16)…

Ó, rany a krv môjho Vykupiteľa, ktoré ste už toľko duší zapálili božskou láskou, zapáľte aj moje srdce! Ježišu, daj, aby som neustále pamätal na Tvoje utrpenie, ktoré si pre mňa znášal, a tak aby som sa odvrátil od pozemských dobier a obrátil sa celkom k Tebe, môjmu jedinému a nekonečnému dobru! Milujem Ťa, Boží Baránok, ktorý si sa mi z lásky bezvýhradne daroval na dreve kríža!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XIX.)

+++

„»Tam Ho ukrižovali a s Ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku« (Jn 19, 18)… Pohliadnime teda na kríž a živo si uvedomme, že človek plný bolesti, ktorý je na ňom pribitý, je náš Boh, a že je na ňom len preto a preto na ňom zomiera, že nás veľmi miluje.

Ach, môj Ježišu, keby sa všetci ľudia pristavili pri Tvojom kríži a s vierou by sa na Teba dívali v úprimnom presvedčení, že si skutočný Boh a že si zomrel pre ich spásu, akože by mohli zotrvávať ďaleko od Teba a bez lásky k Tebe?!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXI.)

+++

„»Naklonil hlavu a odovzdal ducha« (Jn 19, 30). Môj presladký Vykupiteľ, kam Ťa až priviedla Tvoja láska k ľuďom!? Chcel si pre nich zomrieť v mori bolesti a pohŕdania, ako to o Tebe predpovedal prorok Dávid: »Dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval« (Ž 69, 3). Svätý František Saleský vraví: »Pozrime sa na toho božského Spasiteľa, ležiaceho na dreve kríža sťa na oltári slávy a zomierajúceho z lásky k nám. Prečo sa s Ním v duchu nespojíme, aby sme zomreli na kríži s tým, ktorý tam zomiera z lásky k nám? Každý z nás by mal povedať: Áno, ja sa s Ním takto spojím a s Ním tam chcem zomrieť. Chcem s Ním zomrieť a nechať sa spáliť Jeho láskou. Ten istý oheň spáli Boha Stvoriteľa i Jeho nehodné stvorenie. Ježiš je celý môj a ja som celý Jeho. Žijem i umieram na Jeho hrudi. Ani život, ani smrť ma nikdy neodlúčia od môjho Pána.«

Áno, môj predrahý Vykupiteľ, objímam Tvoj kríž, bozkávam Tvoje prebodnuté nohy, pohnutý a dojatý láskou, ktorá Ťa tam pribila. Prijmi ma a priviaž si ma k sebe, aby som sa od Teba už nikdy neodlúčil.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXII.)

+++

„»Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži« (Flp 2, 8.)… Pripomínaj mi stále, Pane, svoju ukrutnú smrť, ktorú si pre mňa podstúpil, aby som pri pohľade na takú veľkú lásku ani ja nezabúdal milovať Teba.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXVI.)

+++

„»Lebo nás ženie Kristova láska« (2 Kor 5, 14). Ohľadne týchto slov Svätého písma svätý František Saleský vo svojej knihe o Božej láske píše: »Nič tak nepobáda ľudské srdce ako láska. Ak sa človek cíti niekým milovaný, je pobádaný takisto milovať toho, kto miluje jeho. Ak je potom človeku prejavená priazeň zo strany nejakého pána, táto pozornosť ho pobáda byť mu ešte vďačnejší. Čo potom povedať, ak ide o nejakého vznešeného panovníka? Nemali by sme sa teda cítiť pobádaní v najväčšej možnej miere milovať Ježiša Krista, ktorý je pravý Boh, ak vieme, že nás miloval až tak, že za nás trpel a zomrel na dreve kríža!?«

Môj Ježišu, keďže chceš, aby som Ťa miloval, pripomínaj mi stále svoju lásku a bolesti, ktoré si pre mňa vytrpel. Daj, aby som to mal neustále pred očami a nech na to pamätajú aj ostatní ľudia, pretože je nemysliteľné, aby si nebol milovaný po tom všetkom, čo si pre nás vytrpel, len aby si si získal našu lásku. Práve to, že som na Tvoju lásku v minulosti zabúdal, bolo príčinou môjho kedysi nezriadeného života. Hoci som vedel, ako Ťa svojimi hriechmi zarmucujem, jednako som v nich zotrvával a znova som ich páchal. Teraz, keď si na to spomeniem, veľmi to ľutujem. A odvážim sa očakávať od Teba odpustenie len preto, že viem, že si zomrel práve preto, aby si mi mohol raz odpustiť. Ježišu, Ty si trpel, aby pri pohľade na Tvoje utrpenie, ktoré som Ti spôsobil, a bolestnú smrť, ktorú si pre mňa podstúpil, vo mne vzplanula naozajstná ľútosť a láska k Tebe. Zo srdca ľutujem, môj najdrahší Vykupiteľ, že som Ťa urážal, a milujem Ťa z celého svojho srdca. Po toľkých prejavoch Tvojej lásky a milosrdenstva Ti sľubujem, že už nechcem nič iné milovať iba Teba, a to zo všetkých síl. Ty, Ježišu, si moja láska a moje všetko. Ty si moja láska, pretože na Teba som upriamil celú svoju dušu. Si pre mňa všetkým, pretože už nič iné si nežiadam. Daj teda, aby som Ti vždy – v živote i v smrti a potom i po celú večnosť – mohol vravieť: Môj Boh, moja láska, moje všetko!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXVII.)

+++

„»Lebo nás ženie Kristova láska« (2 Kor 5, 14). Zamyslime sa nad týmito slovami. Apoštol nám chce povedať, že milovať Ježiša Krista nás nemá pohýnať ani tak samotné utrpenie, ktoré pre nás znášal, ako skôr láska, ktorú nám takto prejavil. Pre túto lásku náš Spasiteľ počas svojho života umieral túžbou po tej hodine, keď nám na kríži bude môcť ukázať, ako veľmi nás miluje: »Krstom mám byť pokrstený, a ako je mi úzko, kým sa to nestane« (Lk 12, 50). A táto láska Ho taktiež primäla povedať v poslednú noc: »Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka« (Lk 22, 15).

Pane Ježišu, tak veľmi si túžil po našej láske, že si neváhal trpieť, ba ani zomrieť za nás, aby si nás – keď uvidíme tú hojnosť lásky, akou nás miluješ – pohol milovať Ťa aspoň z vďačnosti. Ty dychtíš po našej láske, a my tak málo túžime po tej Tvojej…“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXVIII.)

+++

„»Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov« (Jn 15, 13). Čo viac ti, duša moja, mohol dať Boh, než to, že za teba položil svoj život, aby si získal tvoju lásku? Položiť za niekoho život je najväčší prejav lásky medzi priateľmi. Tu svoj život položil Stvoriteľ za svoje stvorenia. Svätý evanjelista Ján vo svojom liste píše: »Čo je láska, poznali sme z toho, že On položil za nás svoj život« (1 Jn 3, 16). Ak by nás teda viera neučila, že Boh zomrel, aby nám zjavil svoju lásku, ako by sme tomu potom verili?

Ježišu, verím, že si pre mňa zomrel, a viem, že som si zaslúžil odsúdenie za nevďačnosť voči Tvojej láske, ktorú si mi preukázal obetovaním svojho života za mňa. Ďakujem Ti za Tvoje milosrdenstvo, ktoré sľubuje odpustenie tomu, kto činí pokánie. Dôverujúc v toto Tvoje prisľúbenie dúfam v Tvoje odpustenie a už teraz ľutujem z celého srdca, že som často pohŕdal Tvojou láskou. A keďže Tvoja láska ma nikdy neopustila, ňou pohnutý sa Ti celý dávam. Ježišu môj, Ty si položil svoj život za mňa na dreve kríža; čo Ti ja môžem ponúknuť? Dávam Ti svoj život a prijímam všetko utrpenie, ktoré mi zošleš počas života i v hodine smrti. Pohnutý bohatstvom Tvojho milosrdenstva, ktoré si mi preukázal, objímam Tvoj kríž, viniem sa k Tvojim nohám a takto chcem žiť i umierať. Môj predrahý Vykupiteľ, pre lásku, ktorú si mi preukázal, keď si za mňa zomrel, nedovoľ, aby som sa niekedy ešte od Teba odlúčil. Nech žijem i umieram v spojení s Tebou. Ježišu môj, tak nech sa stane!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXIX.)

+++

„»A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe« (Jn 12, 32). Môj Spasiteľ, povedal si, že na kríži si k sebe pritiahneš všetky naše srdcia. Prečo teda moje srdce dlho bolo od Teba tak vzdialené? Nebola to Tvoja vina. Veď koľkokrát si mi ponúkal svoju lásku, a ja som sa tváril, že nepočujem! Koľkokrát si mi odpustil a s láskou napomínal, aby som sa k hriechu nevracal, a ja som Ťa opäť urážal! Ježišu, zachráň ma od pekelného ohňa, pretože tam by som všetky milosti, ktorými si ma obdaroval, naveky preklínal. Všetky milosti: svetlo, ktorým si ma viedol, pohnútky srdca, trpezlivosť, ktorú si so mnou mal, krv, ktorú si prelial pre moju spásu – to všetko by pre mňa bolo tou najväčšou výčitkou uprostred všetkého pekelného utrpenia. Avšak teraz cítim, že sa ku mne opäť obraciaš a s láskou mi vravíš: »Miluj Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom« (Dt 6, 5). Hovoríš mi, aby som Ťa miloval, a to celým svojím srdcom. Ale aj keby si ma k tomu nevyzýval, Ježišu môj, mohol by som azda – po všetkých dôkazoch lásky, ktoré si mi dal – žiť bez toho, aby som Ťa miloval?! Áno, Pane, milujem Ťa, Ty moje najvyššie Dobro, milujem Ťa celým svojím srdcom. Milujem Ťa, lebo ma k tomu vyzývaš. Milujem Ťa, lebo si hoden nekonečnej lásky. Už si nič nežiadam, iba Ťa milovať. A ničoho sa tak nebojím ako toho, že sa od Teba odlúčim a budem žiť bez Tvojej lásky.

Moja ukrižovaná Láska, nedovoľ, aby som Ťa prestal milovať! Upriamuj neustále môj zrak na Tvoju obetu, prinesenú za mňa. Daj, aby som pamätal na dobrotu, ktorú si mi preukázal, a spomienka na ňu nech roznecuje stále viac moju lásku k Tebe a nech ma pohýna dať sa Ti úplne tak, ako si sa Ty na kríži z lásky dal úplne mne.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXX.)

+++

„»Keď On vlastného Syna neušetril, ale vydal Ho za nás všetkých, akože by nám s Ním nedaroval všetko?!« (Rim 8, 32). Aký plameň lásky by mali zapáliť tieto slová v našich srdciach! Božia spravodlivosť sa pre naše hriechy domáhala skôr zadosťučinenia, a čo robí Boh?! Aby nám odpustil, chce, aby Jeho Syn bol odsúdený na smrť a zaplatil za nás: »Neušetril vlastného Syna.« Ak by existoval ešte nejaký horší spôsob, ktorým by nás Boh mal vykúpiť, aj tak by sa k nemu odhodlal. Predstavme si Otca so svojím umučeným Synom v náručí, ktorý šepce: »Pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný« (Iz 53, 8.). Má pravdu svätý František z Paoly, keď pri rozjímaní o Ježišovej smrti povie: »Ó, láska! Ó, láska! Ó, láska!« Koľko dôvery nám majú vliať slová: »Akože by nám s Ním nedaroval všetko«? Ako by som, Bože môj, mohol pochybovať o Tvojom odpustení, o zotrvaní v dobrom, o Tvojej láske ku mne, o svojej spáse a o ďalších dobrách, ktoré pre mňa máš prichystané, keď si mi dal to najdrahšie, čo si mal – svojho Syna?! Už chápem, čo mám robiť, ak chcem od Teba niečo dosiahnuť: mám o to prosiť pre lásku Ježiša Krista. Veď sám Ježiš ma k tomu povzbudzuje slovami: »Veru, veru, hovorím vám, ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to« (Jn 16, 23).“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXXI.)

+++

„»My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo« (1 Kor 1, 23). Svätý Pavol vraví, že keď pohania počuli, že Boží Syn bol ukrižovaný pre spásu všetkých ľudí, považovali to za bláznovstvo. Ako keby povedali: Kto uverí tomu, že nejaký Boh zomrel z lásky k svojim stvoreniam?! »Bláznovstvom je,« vraví svätý Gregor, »keď Boh chce zomrieť pre spásu ľudí.« Aj svätá Mária Magdaléna de´ Pazzi ohromená Božou láskou zvolala vo vytržení: »Neviete, sestry, že môj Ježiš nie je nič iné, iba láska?! Viac, je blázon lásky! Áno, Ježišu, Ty si blázon lásky! To vravím a stále to budem vravieť!«

Milovaný môj Vykupiteľ, kiež by som mohol ovplyvniť duše všetkých ľudí a v dušiach všetkých Ťa milovať tak, ako si to zaslúžiš! Prečo, môj Bože, tak málo ľudí tu na zemi, kde si prelial svoju svätú krv a dal z lásky k nim svoj život, horí Tvojou láskou?! Veď nato si prišiel, aby si v našich srdciach zapálil oheň tejto lásky a iné nechceš, len aby horel: »Oheň som prišiel vrhnúť na zem, a čo chcem? Len aby už vzplanul« (Lk 12, 49). Preto Ťa spolu s Cirkvou prosím vo svojom mene i v mene všetkých ľudí žijúcich na zemi: Oheň svojej lásky v nich zapáľ, zapáľ, zapáľ. Môj Bože, nekonečná Dobrota, Láska, daj sa všetkým spoznať, aby Ťa všetci milovali! Nebudem sa hanbiť o toto Ťa prosiť, ja, ktorý som kedysi Tvojou láskou pohŕdal viac ako ostatní ľudia. Áno, dnes osvietený Tvojím svetlom a ranený toľkou láskou, vychádzajúcou z Tvojho horiaceho Srdca, už Ti nechcem byť nevďačný ako kedysi, ale chcem Ťa milovať zo všetkých síl a chcem aj ja horieť touto láskou. O toto Ťa prosím! Neprosím útechu ani pochopenie. Neprosím o ne, lebo viem, že si to nezaslúžim. Stačí mi, ak Ťa budem môcť milovať. Milujem Ťa, Ty moje najvyššie dobro! Milujem Ťa, môj Bože, moje všetko! Deus meus et omnia – môj Boh a moje všetko!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXXII.)

+++

„»Pán na Neho uvalil neprávosť nás všetkých… Pánovi sa však páčilo zdrviť Ho utrpením« (Iz 53, 6; 10). Hľa, kam až siahala Božia láska k človeku! Večný Otec uvalil na plecia svojho Syna všetky naše hriechy a »páčilo sa Mu zdrviť Ho«: chcel, aby Syn zaplatil to, čo sme mali zaplatiť my, nechajúc Ho zomierať v ukrutných bolestiach na hanebnom kríži. Má pravdu apoštol Pavol, keď túto Božiu lásku nazýva nesmiernou, pretože nás vykúpil smrťou svojho milovaného Syna: »… pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom« (Ef 2, 4 – 5).

Príliš si ma, Bože, miloval, a ja som Ti bol príliš nevďačný, keď som Ťa urážal a obracal som sa Ti chrbtom. Pohliadni, večný Otče, na kríž, na ktorom je pre mňa potupený Tvoj jednorodený Syn, a pre Jeho lásku mi odpusť a moje srdce pritiahni k sebe, aby Ťa milovalo. »Bože, Ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým« (Ž 51, 19): áno, Pane, Ty pre lásku Ježiša Krista, umučeného pre našu spásu, nevieš pohrdnúť srdcom, ktoré sa poníži a robí pokánie.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXXIII.)

+++

„»Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce« (Jn 10, 11). Ježišu môj, čože to vravíš!? Ktorýže pastier je ochotný dať život za svoje ovečky? Jedine Ty, Boh nekonečnej lásky, si mohol povedať: »Aj svoj život položím za ovce« (Jn 10, 15). Iba Ty si mohol svetu ukázať tú nadmieru lásky, keď ako Boh a náš Pán si zatúžil za nás zomrieť. O tejto nadmiere lásky, ktorá sa mala zjaviť umučením a smrťou Ježiša v Jeruzaleme, hovorili aj Mojžiš a Eliáš na vrchu Tábor: »Zjavili sa v sláve a hovorili o Jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme« (Lk 9, 31). Aj svätý Ján nám pripomína, aby sme milovali Boha, ktorý prvý miloval nás: »My milujeme, pretože On prvý miloval nás« (1 Jn 4, 19). Akoby povedal: Ak už nemilujeme Boha pre Jeho nekonečnú dobrotu, milujme Ho aspoň pre lásku, ktorú nám ukázal, keď pretrpel všetko namiesto nás.

Spomeň si, predrahý Ježišu, že ja som jednou z tých ovečiek, za ktoré si položil život. Pohliadni na mňa tým istým milosrdným pohľadom, akým si na mňa pohliadol z kríža, keď si za mňa umieral. Pohliadni na mňa, zmeň moje zmýšľanie a zachráň ma! Veď si povedal, že si Dobrý pastier, ktorý s radosťou berie na svoje ramená stratenú ovečku a zvoláva svojich priateľov, aby sa tešili s Ním: »Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila« (Lk 15, 6). Áno, ja som tá stratená ovca, preto ma hľadaj a nájdi si ma: »Blúdim ako ovca, čo sa stratila, hľadaj svojho sluhu« (Ž 118, 176).

Ak si ma doteraz mojou vinou ešte nenašiel, zober si ma teraz a priviň si ma k sebe, aby si ma už nikdy nestratil. Tým putom, ktorým si ma privinieš, nech je Tvoja láska, pretože ak si ma nepriviažeš týmto sladkým putom, znova ma stratíš. Z Tvojej strany táto láska nikdy nechýbala, avšak ja nevďačný som od Teba stále utekal. Pre Tvoje nekonečné milosrdenstvo, ktoré Ťa priviedlo na zem, aby si ma hľadal, prosím Ťa teraz, aby si si ma privinul k sebe obrovskou silou svojej lásky, aby si ma už nikdy nestratil a aby ja som nikdy nestratil Teba. Môj milovaný Vykupiteľ, už nikdy sa od Teba nechcem odlúčiť. Zriekam sa všetkých dobier tohto sveta a som ochotný prijať všetko utrpenie, ba aj smrť, len nech sa od Teba už nikdy neodlúčim. Milujem Ťa, presladký Ježišu! Milujem Ťa, Dobrý pastier, ktorý si zomrel za mňa, stratenú ovečku. Vedz, že táto stratená ovca Ťa teraz miluje viac ako seba a nič iné si už nežiada, iba Ťa milovať a horieť ohňom lásky k Tebe. Zmiluj sa nado mnou, Ježišu, a nedovoľ, aby som sa od Teba ešte niekedy odlúčil.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXXIV.)

+++

„»Dávam svoj život… nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba« (Jn 10, 17 – 18). Vtelené Slovo, pohnuté láskou k nám, prijíma smrť na kríži, aby nám vrátilo stratený život. Svätý Tomáš vraví, že viac pre človeka už Boh urobiť nemohol. Akoby človek bol preňho Bohom a akoby bez neho nebol šťastný. My sme páchali hriechy, a tým sme si zaslúžili večný trest. A aká je Ježišova odpoveď? Berie na seba povinnosť zadosťučinenia a svojím utrpením a smrťou spláca náš dlh: »On niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil« (Iz 53, 4).

Môj Ježišu, keďže ja som bol príčinou všetkých bolestí, ktoré si tu na zemi pretrpel, daj mi precítiť bolesť, ktorú si Ty pociťoval nad mojimi hriechmi, a daj, aby som Ti pre Tvoje utrpenie dôveroval. Veď aký by bol môj koniec, ak by si za mňa nezadosťučinil? Ó, nekonečná Veľkosť, zo srdca ľutujem, že som Ťa tak potupil! Ale dúfam v Tvoje milosrdenstvo, Ty nekonečná Dobrota! Ukáž na mne, Spasiteľ, prebohaté ovocie svojej smrti a z nevďačníka učiň svojho milovníka, ktorý okrem Teba nebude milovať nič iné a ničoho sa tak nebude báť ako toho, že sa Ti znepáči. Nekonečná láska, ktorá Ti dovolila dať sa pre mňa ukrižovať a zomrieť, nech vo mne spáli všetku náklonnosť k pozemským veciam. Ježišu, zober si celé moje telo, aby slúžilo iba Tebe, celé moje srdce, aby si nič nežiadalo, iba sa Ti zaľúbiť, celú moju vôľu, aby nechcela nič, iba to, čo chceš Ty. Objímam Ťa a viniem si Ťa na svoje srdce, môj predrahý Vykupiteľ, neodvrhuj ma. Milujem Ťa, Bože lásky! Milujem Ťa, Ty moje jediné dobro! Akože by som Ťa teraz mohol opustiť, keď si mi dal spoznať, ako veľmi ma miluješ a koľko milosrdenstva si mi prejavil, keď si mi namiesto zaslúženého trestu daroval svoju milosť a svoje pochopenie?!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXXV.)

+++

„»Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž« (Kol 2, 14). Už bol proti nám vynesený ortieľ večnej smrti, pretože sme sa postavili proti Božiemu majestátu. A čo urobil Ježiš Kristus? Svojou krvou zotrel rozsudok smrti a aby nás oslobodil od každého strachu, pribil ho na kríž, na ktorom svojou smrťou zadosťučinil Božej spravodlivosti. Duša moja, vidíš, čo pre teba urobil tvoj Vykupiteľ? Počuj teda, čo ti teraz hovorí Duch Svätý: »Na dobrotu ručiteľa nezabúdaj« (Sir 29, 20). Nezabúdaj na milosť svojho ručiteľa, ktorý zobral na seba tvoj dlh a sám ho splatil. Istota splatenia je v kríži. Keď si teda spomenieš na svoje hriechy, pozri sa na kríž a dôveruj. Pohliadni na to sväté drevo, zmáčané krvou Božieho Baránka, ktorý sa obetoval z lásky k tebe, a dôveruj. Ba viac, miluj toho Boha, ktorý ťa až tak veľmi miloval.

Áno, Ježišu, dôverujem nekonečnej Dobrote, ktorou sám si. Toto je vlastné Tebe ako Bohu: odplatiť sa dobrom za zlo tomu, kto spoznáva svoje hriechy, ľutuje ich a chce Ťa milovať…

Chcem, aby si bol pre mňa všetkým, a to navždy. Nikdy nechcem zabudnúť na to, čo si pre mňa vytrpel, a to preto, aby ma tie spomienky rozpaľovali stále väčšou láskou k Tebe. Milujem Ťa, môj najsladší Vykupiteľ! Milujem Ťa, vtelené Slovo, môj poklad, moje všetko! Milujem Ťa, milujem Ťa!“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXXVI.)

+++

„»Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním« (Mt 11, 28). Počujme Ježiša, pribitého na kríži i prítomného sviatostne na oltároch, ako nás biednych hriešnikov pozýva k sebe, aby nás obohatil svojimi milosťami. Akým veľkým tajomstvom lásky je pre nás Kristova smrť na kríži a Jeho sviatostná prítomnosť v Eucharistii! Ak by neboli osvetľované svetlom viery, zdali by sa neuveriteľné.

Boh preleje svoju krv do poslednej kvapky: »Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás…« (porov. Mt 26, 28). Prečo to urobil? Aby zadosťučinil za naše hriechy. A tiež dá ako pokrm pre naše duše svoje telo, ktoré nechal pribiť na drevo kríža pre našu spásu. Toto veľké tajomstvo by malo obmäkčiť aj najtvrdšie srdcia a vliať nádej aj najväčším hriešnikom. Veď aj apoštol Pavol píše, že v Kristovi sme boli obohatení vo všetkom, takže nám nechýba žiadna milosť: »…v Ňom ste boli obohatení vo všetkom… takže vám nechýba nijaký dar milosti« (1 Kor 1, 5; 7). Stačí sa na Boha obrátiť s prosbou o Jeho milosrdenstvo a On nás zahrnie bohatstvom svojich milostí, ako nás o tom opäť uisťuje apoštol Pavol: »…bohatý pre všetkých, ktorí Ho vzývajú« (Rim 10, 12).“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Ohnivé šípy, XXXVIII.)

+++

„Ježišovo zarmútené Srdce

Nie je možné, aby sme rozjímali o tom, akému nesmiernemu zármutku bolo Ježišovo Srdce z lásky k nám vystavené, a nemali by sme s ním pritom súcit. On sám nám dáva spoznať, že naňho doliehala taká skľúčenosť, že mu mohla privodiť až smrť, nebyť jeho božstva, ktoré ho od smrti zo zármutku zázrakom uchránilo: »Moja duša je smutná až na smrť« (Mk 14, 34). Najväčší zármutok mu nespôsobovala ani tak blízkosť bolesti a potupy, ktoré mu ľudia pripravili, ale skôr ich nevďačnosť za jeho nesmiernu lásku. Dopredu videl hriechy, ktoré budeme páchať už po tom, ako podstúpil svoje utrpenie a hanebnú smrť na kríži. Zvlášť videl strašné urážky, ktoré ľudia spôsobia jeho najmilšiemu Srdcu, ktoré nám zanechal v Najsvätejšej oltárnej sviatosti ako svedectvo svojej lásky.“

(Sv. Alfonz Mária de´ Liguori, Novéna k Božskému Srdcu, 4. meditácia)

+++

„O smrti Ježiša Krista

Ako môžeme veriť, že Stvoriteľ chcel umrieť za ľudí, za svojich tvorov? Ale musíme to veriť, lebo tak nás učí viera. Preto nicejský snem nám prikazuje vyznávať: Verím v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý pre nás ľudí a pre naše spasenie bol ukrižovaný, trpel a bol pochovaný. A ak je pravda, ó láskavý Bože, že si umrel z lásky k ľuďom, je možné, aby sa medzi ľuďmi našiel niekto, kto by to veril a nemiloval by tohto tak milujúceho Boha? Ale, och, Bože, jedným z týchto nevďačníkov som ja, môj Vykupiteľ, ktorý ťa nielen nemiloval, ale toľko ráz pre biedne a otravné chúťky sa zriekol tvojej milosti a tvojej lásky.

Teda, môj Pane a Bože, ty si umrel pre mňa, ale keď som o tom vedel, ako som ťa mohol toľko ráz nepoznať a odvrátiť sa od teba? Pravda, ty môj Spasiteľ si prišiel s neba na zem, aby si zachránil stratených: Syn človeka prišiel spasiť, čo zahynulo. Teda moja nevďačnosť ma nemôže zbaviť nádeje na odpustenie. Áno, Ježišu môj, dúfam, že mi odpustíš urážky, ktoré som ti spôsobil, práve pre tú smrť, ktorú si ty na Kalvárii podstúpil za mňa. Oh, kiež by som mohol umrieť bolesťou a láskou vždy, keď myslím na urážky, ktoré som ti spôsobil, a na lásku, ktorou si ma zahrnul! Povedz mi, Pane, čo mám robiť odteraz, aby som vyvážil toľkú svoju nevďačnosť. A pripomínaj mi stále trpkú smrť, ktorú si ty, môj Boh, chcel podstúpiť za mňa, aby som ťa miloval a už viac neobrážal.

Boh teda umrel za mňa, a ja by som mohol milovať niečo iného ako Boha? Nie, môj Ježišu, nechcem milovať nič okrem teba. Ty si ma veľmi miloval, nuž mal by si ma prinútiť, aby som i ja miloval teba. Svojimi hriechami som ťa nútil, aby si ma odohnal zpred svojej tvári; ale vidím, že si ma ešte neopustil, vidím, že ešte hľadíš na mňa láskavo, cítim, že ma neprestávaš volať k svojej láske. Nechcem už odporovať. Milujem ťa, najvyššie dobro; milujem ťa, môj Bože, hodný nekonečnej lásky, milujem ťa, Bože, čo si umrel za mňa. Milujem ťa, ale milujem ťa málo, preto mi daj viac lásky. Daj, aby som opustil všetko a zabudol na všetko, aby som netúžil po inom, ako milovať teba a páčiť sa tebe, môj Vykupiteľ, moja láska, moje všetko.

Ó Mária, nádej moja, odporúčaj ma svojmu Synovi.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 7, I. – III.)

+++

„Baránok Boží chcel byť obetovaný, aby nám získal odpustenie

Hľa, Baránok Boží, tak oslovil nášho Spasiteľa svätý Ján Krstiteľ: Baránok Boží, ktorý obetoval svoju krv a život, aby nám získal odpustenie a večné spasenie. Tu, hľa, je v Pilátovej súdnej sieni ako nevinný baránok, ktorý si dá ostrihať už nie vlnu, ale svoje sväté telo bičmi a tŕňami: Ako baránok pred strihajúcim zamĺkne a neotvorí svoje ústa (pozn. Iz 53, 7). Neotvorí svoje ústa, ani sa nesťažuje, pretože on sám sa chcel obetovať, aby svojím utrpením odčinil tresty, ktoré sme si my zaslúžili. Nech zvelebujú anjeli a všetky stvorenia, ó môj Vykupiteľ, toľké tvoje milosrdenstvo a toľkú lásku, ktorú si preukázal ľuďom. My sme spáchali zločiny a ty ich odčiňuješ!

Preto ho paholci sviazali a priviedli na Kalváriu, aby bol žertvou veľkej obety, ktorou sa vykoná dielo nášho vykúpenia: A som ako krotký baránok, vedený na zabitie (pozn. Jer 11, 19). Povedz mi, Ježišu môj, kam ťa vedú títo ľudia obťaženého krížom a natoľko zmučeného? Odpovedáš mi: Vedú ma na smrť a ja idem rád, lebo idem umrieť, aby som ťa spasil a aby si pochopil, ako ťa milujem. A ja, môj Pane, ako som ti dal najavo lásku, ktorou som ti povinný? Už to vieš; urážkami a potupami, tým, že som toľko ráz opovrhoval tvojou milosťou a tvojou láskou; ale tvoja smrť je mojou nádejou. Ľutujem, moja láska, že som ťa obrazil, ľutujem a milujem ťa.

Keď svätý František videl viesť na jatky baránka, nemohol zadržať slzy a povedal: Ako vedú tohto baránka na smrť, tak kedysi viedli môjho nevinného Pána, aby umrel za mňa. Teda, Ježišu môj, ty sa nezdráhaš ísť obetovať svoj život z lásky ku mne a ja sa zdráham dať ti všetku svoju lásku? O túto lásku ma žiadaš: Milovať budeš Pána Boha svojho. A po tejto láske túžim a ňou ťa chcem milovať z celého srdca. Ty si ma miloval bez výhrad, bez výhrad ťa chcem milovať aj ja. Ľutujem, že som ťa obrazil, ó Božský Baránok, a celý sa ti dávam. Prijmi ma, Ježišu môj, a svojou milosťou ma sprav verným.

Ó Mária, Matka môjho Spasiteľa, svojím orodovaním sprav ma celkom svojím.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 23, I. – III.)

+++

„Zranený Ježiš zachraňuje srdcia

Sv. Bonaventúra hovorí, že Ježišove rany zraňujú najtvrdšie srdcia a rozplameňujú najchladnejšie duše: Rany zraňujúce kamenné srdcia a zapaľujúce studené mysle. A naozaj ako je možné veriť, že sa Boh dal zauškovať, bičovať, tŕním korunovať a konečne chcel umrieť z lásky k nám, a nemilovať ho? Sv. František plakal pri myšlienke na ľudskú nevďačnosť: Láska nie je milovaná, láska nie je milovaná! Hľa, Ježišu môj, ja som jeden z tých nevďačníkov, ktorý žil toľko rokov na svete a nemiloval ťa. A bude to, môj Vykupiteľ, vždy takto? Nie, chcem ťa milovať prv, než umriem a chcem sa dať celkom tebe; prijmi ma, prosím ťa, a pomôž mi.

Cirkev svätá, keď nám ukazuje ukrižovaného Krista, spieva: Láskou dýcha celé jeho telo, sklonená hlava, roztiahnuté ruky, otvorený bok. Pozri, človeče, vraví ti, pozri na svojho Boha, ktorý umrel z lásky k tebe; vidíš, ako otvára náručie, aby ťa objal, ako skláňa hlavu, aby ti dal bozk pokoja, ako má otvorený bok, aby ťa prijal do svojho srdca, ak ho chceš milovať. Áno, chcem ťa milovať, môj poklad, moja láska, moje všetko. A koho by som mal milovať ak nie Boha, ktorý umrel za mňa?

Láska Kristova nás podnecuje (2 Kor 5, 14). Ach, môj Vykupiteľ, ty si umrel z lásky k ľuďom, ale ľudia ťa nemilujú, pretože zabudli na smrť, ktorú si podstúpil z lásky k nim. Keby na ňu mysleli, ako by mohli žiť tak, aby ťa nemilovali? »Keďže vieme,« píše sv. František Saleský, »že Ježiš, pravý Boh, nás natoľko miloval, že podstúpil za nás až smrť na kríži, či je to nie toľko ako mať srdcia pod lisom a cítiť, ako sa svierajú pod tlakom a ako sa z nich vytláča láska silou, ktorá je tým väčšia, čím je príjemnejšia?« A práve to je to, čo povedal sv. Pavol: Láska Kristova nás podnecuje, láska Ježiša Krista nás núti, aby sme ho milovali. Ach, môj milovaný Pane, v minulosti som tebou opovrhoval, ale teraz si ťa vážim a milujem viac ako svoj vlastný život a necítim inú bolesť, ktorá by ma zarmucovala okrem spomienky na toľké urážky, ktoré som ti spôsobil. Ach, Ježišu môj, odpusť mi a pripútaj k sebe celé moje srdce, aby som netúžil, nehľadal a nevzdychal po inom ako po tebe.

Ó Mária, Matka moja, pomôž mi milovať Ježiša.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 30, I. – III.)

+++

„Ukrižovaný Ježiš rozplameňuje srdcia

Náš láskavý Vykupiteľ vyhlásil, že prišiel na zem zapáliť božskú lásku a že nechce iné než vidieť, ako v našich srdciach horí tento svätý oheň: Oheň som priniesol na zem a nechcem iné, iba aby horel. A skutočne koľko šťastných duší sa tak rozplamenilo pri pohľade na ukrižovaného Boha, že opustily všetko, aby sa celkom oddaly jeho svätej láske. Čo viac mohol urobiť Ježiš Kristus, aby si získal našu lásku, než umrieť bolestnou smrťou na kríži z lásky k nám? Mal teda pravdu sv. František z Pauly, keď pri pohľade na ukrižovaného Ježiša v extáze lásky zvolal: Ó láska, láska, láska!

Ale ako ľudia zabúdajú na tohto milujúceho Boha! Keby najposlednejší človek na svete, keby môj sluha vykonal pre mňa to, čo vykonal a vytrpel Ježiš Kristus, ako by som mohol žiť a nemilovať ho? Ó Bože, kto je ten človek, čo visí na kríži? Je to ten istý, čo ma stvoril a teraz za mňa umiera. Privolávajú mi to kríž, tŕne, klince, a ešte silnejším hlasom jeho rany a prosia o lásku.

Sv. František vravel: Ježišu môj, nech umriem z lásky k tvojej láske, pretože ty si umrel z lásky k mojej láske. Ach, veru na vyváženie lásky Boha, ktorý umiera, bolo by treba iného Boha, aby umrel zaňho. Bolo by teda málo, bolo by nič, keby sme my všetci dali tisíc životov z lásky k Ježišu Kristovi. Ale Ježiš sa uspokojí, ak mu dáme srdce: nie je však spokojný, ak mu ho nedáme celé. Preto vraví apoštol, že umrel, aby sa celkom zmocnil našich sŕdc. Kristus nato umrel, aby vládol aj nad mŕtvymi aj nad živými (pozn. Rim 14, 9). Milovaný môj Vykupiteľ, ako budem môcť zabudnúť na teba? Ako budem môcť milovať niečo iného, keď som ťa videl bolestne umrieť na potupnom dreve, aby si odčinil moje hriechy? A ako budem môcť myslieť, že moje viny ťa naň pribily, a neumrieť bolesťou pri spomienke na urážky, ktoré som voči tebe spáchal? Ježišu môj, pomôž mi; chcem iba teba a nič iného; pomôž mi milovať ťa.

Mária, nádej moja, pomáhaj mi aj ty svojím orodovaním.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 37, I. – III.)

+++

„Ježiš muž bolesti

Prorok Izaiáš nazval nášho Vykupiteľa mužom bolesti, lebo celý život Ježiša Krista bol životom bolesti. Vzal na seba všetky naše viny: je pravda, že nakoľko bol človekom a Bohom, stačila jednoduchá jeho modlitba, aby zadosťučinila za všetky hriechy sveta, ale náš Spasiteľ chcel prísne zadosťučiniť Božej spravodlivosti a preto si vyvolil život plný opovrhovania a bolesti a z lásky k ľuďom dovolil, aby s ním zaobchádzali ako s posledným a najnaničhodnejším z ľudí, ako to predvídal už Izaiáš: Videli sme ho… opovrhnutého a najposlednejšieho z ľudí. Ježišu môj opovrhnutý, svojím opovrhovaním si splatil opovrhovania, ktorých som sa dopustil voči tebe samému. Oh, kiež by som bol radšej umrel a neurazil ťa.

Oh, Bože, kto zpomedzi ľudí bol taký zničený a utrápený ako náš najdobrotivejší Spasiteľ? Hocijako je niekto sužovaný na tejto zemi, jednako kde-tu sa mu dostane úľavy a útechy. Takto náš milosrdný Boh zaobchádza so svojimi tvormi, i keď sú nevďačné a odbojné. Ale nechcel sa takto zachovať k svojmu milovanému Synovi; život Ježiša Krista na tomto svete bol nielen najsužovanejším životom, ale bol sužovaný vždy od počiatku až po smrť a zbavený každej útechy a úľavy. Slovom, narodil sa iba preto, aby trpel a bol mužom bolesti. Ach, Ježišu môj, nešťastný ten, kto ťa nemiluje alebo ťa miluje málo, keď si ty tak veľmi miloval nás biednych červíkov, ktorí sme ťa urazili. Nuž daj mi silu, aby som oddnes nemiloval nikoho okrem teba, ktorý jedine si zaslúžiš byť milovaný!

Okrem toho ľudia sú skľúčení iba vo chvíli, keď ňou trpia, pretože nevedia o skľúčení, ktoré má na nich ešte len prísť. Ježiš Kristus však, nakoľko ako Boh poznal všetky budúce veci, trpel v každej chvíli svojho života nielen muky, ktoré naňho vtedy zaľahly, ale i tie, ktoré ho ešte len čakaly, a najmä muky svojho bolestného utrpenia, pretože vždy mal pred očami bičovanie, korunovanie tŕním, ukrižovanie a svoju trpkú smrť so všetkými bolesťami a opustenosťou, ktoré ju sprevádzaly. Ježišu môj milý, mala pravdu sv. Mária Magdaléna dei Pazzi, že ťa nazvala Bláznom z lásky. A prečo si trpel toľko pre mňa, ktorý som ťa tak veľmi urazil? Nuž dovoľ teraz, aby som ťa miloval, pretože oddnes nechcem milovať nikoho okrem teba. Láska moja a všetko moje dobro, prijmi ma a daj mi silu. Chcem sa stať svätým, aby som sa ti zapáčil. Ty ma chceš celkom pre seba a ja chcem byť celkom tvoj.

Ó Mária, ty si moja nádej.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 43, I. – III.)

+++

„Ježiš umrel z lásky k ľuďom

Bolo vôbec možné, aby Boh, stvoriteľ všetkého, chcel umrieť z lásky k svojim stvoreniam? A predsa je to článok viery: Miloval nás a seba samého vydal za nás (Ef 5, 2). Istého dňa teda na úžas neba a prírody videli Ježiša, Jednorodeného Syna Božieho, Pána sveta umierať od bolesti na potupnom dreve, a prečo? Z lásky k ľuďom. A nájdu sa ľudia, čo by to verili a nemilovali toho Boha? Pane, ja som to veril a nielen že som ťa nemiloval, ale som ťa veľmi obrážal. Nuž odpusť mi a pripomínaj mi vždy smrť, ktorú si podstúpil za mňa, aby som ťa už viac neobrážal a vždy ťa miloval.

Nebolo veru potrebné pre spasenie ľudí, aby Syn Boží umrel; stačila jedna kvapka krvi, slza, prosba, pretože ona pre nekonečnú cenu stačila na spasenie sveta a tisíc svetov. Ale ty, Ježišu môj, si chcel trpieť viac, aby si nám dal najavo veľkú lásku, ktorú k nám máš. Preto ti vraví sv. Bonaventúra, ale väčším právom ti to poviem ja, ktorý som ťa toľko obrážal: Nuž, môj Bože, prečo si ma tak veľmi miloval? Prečo, Pane, prečo? Kto som ja? Môj Božský Pastier, hľa, ja som tá stratená ovečka, ktorú hľadáš. Ja nevďačný som ušiel od teba, ale keďže si zabudol na urážky, ktoré som ti spôsobil a voláš ma do svojej lásky, biedny, ale dojatý toľkou dobrotou vrhám sa k tvojim prebodnutým nohám, Ježišu, moja láska, môj poklad, milujem ťa a pretože ťa milujem, ľutujem, že som ťa obrazil.

Sv. Bernard si predstavil, že je prítomný, keď Pilát vyniesol rozsudok smrti proti nášmu Spasiteľovi a majúc s ním súcit povedal mu toto: Čo si urobil, najnevinnejší Spasiteľ, že si takto odsúdený? Ty si sama nevinnosť, nuž ako to, že ťa teraz vidím odsúdeného na smrť a to na smrť na kríži? Aký zločin si spáchal? A potom odpovedá: Tvojím hriechom je tvoja láska. Chcel povedať: Aha, už chápem. Zločinom, ktorý si spáchal, bola prílišná láska, ktorú si nám preukazoval, a táto láska, nie Pilát, ťa odsudzuje na smrť. Drahý môj Vykupiteľ, keď si spomeniem na urážky, ktorých som sa voči tebe dopustil, ide mi do plaču nie tak pre peklo, ktoré som si zaslúžil, ako pre lásku, ktorú si mi preukázal. Ach, môj Bože ukrižovaný, oddnes chcem byť celkom tvoj, nechcem milovať nikoho okrem teba. Pomôž mojej slabosti, daj, aby som ti bol verný.

Matka moja Mária, daj, aby som miloval Ježiša Krista: to je jediná milosť, o ktorú ťa žiadam.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 51, I. – III.)

+++

„Ukrižovaná láska

Kto by si bol mohol pomyslieť, že Syn Boží, Pán sveta chcel bolestne umrieť na kríži, aby vyjadril svoju lásku k nám, keby on sám nebol na to myslel a keby to nebol vykonal? Mali teda pravdu Mojžiš a Eliáš na vrchu Tábor, keď smrť Ježiša Krista nazvali prílišnou láskou: Shovárali sa o jeho prílišnej láske, ktorú mal zavŕšiť v Jeruzaleme (Lk 9, 31). A či nie je to prílišná láska, vidieť Stvoriteľa umierať z lásky k stvoreniam? Ach, môj Vykupiteľ, aby sa ti odplatila tvoja láska, bolo by treba, aby druhý Boh umrel za teba. Je teda málo, je nič, keby sme my úbohé červy dali všetci život za teba, ktorý si umrel za nás.

To, čo nás najviac núti obľúbiť si tohto tak milujúceho Boha, je poznanie, ako on vo svojom živote túžil po svojej smrti, aby nám ňou vyjadril lásku, ktorú k nám mal. Krstom mám byť pokrstený (ako vravel, keď žil) a ako ma úzkosť sviera, kým sa to nevykoná (Lk 12, 50)! Mám byť pokrstený krstom samej svojej krvi, aby som zmyl hriechy ľudí, a ako zmieram túžbou, aby prišlo moje utrpenie a moja smrť! Duša moja, zdvihni oči a pozri na svojho Pána, ako visí na potupnom dreve, pozri, ako vyteká jeho božská krv, pozri na jeho rany, ktoré čakajú na tvoju lásku. Zdá sa, že tvoj Vykupiteľ svojím utrpením chce, aby si ho aspoň zo súcitu milovala. Ach, Ježišu môj, ty si mi neodoprel krv a život a ja ti odopriem niečo, čo odo mňa chceš? Nie, ty si sa bez výhrad dal celkom mne, ja bez výhrad sa darujem celkom tebe.

Sv. František Saleský rozprávajúc o týchto slovách sv. Pavla: Láska Kristova nás podnecuje (2 Kor 5, 14), hovorí: »Keď vieme, že Ježiš, opravdivý Boh nás tak miloval, že podstúpil za nás smrť, a to smrť na kríži, či to neznačí toľko ako mať svoje srdcia pod lisom a cítiť ako ich mocne sviera a násilím z nich vytláča lásku?« Potom dodáva: »Prečo sa teda nevrhneme na ukrižovaného Ježiša, aby sme umreli na kríži s ním, ktorý chcel umrieť z lásky k nám? Budem ho držať, mali by sme povedať a nikdy ho neopustím, umriem s ním a zhorím v plameňoch jeho lásky. Môj Ježiš sa dáva celkom mne a ja sa dávam celkom jemu. Budem žiť a umriem na jeho hrudi, ani život ani smrť ma od neho neodlúčia. Oh, večná láska, moja duša ťa hľadá a naveky si ťa volí.«

Matka Božia Mária, urob ma celkom Ježišovým.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 58, I. – III.)

+++

„Boh nás miluje, lebo nám dáva svojho Syna

Toľká je láska, ktorú Boh preukazuje ľuďom, že nás naplnil nielen svojimi darmi a milosťami, ale daroval nám i svojho vlastného Syna: Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16). Na tomto svete my sme biedne červy a pre nás večný Otec dal svojho milovaného Syna, aby žil chudobným a opovrhovaným životom na tejto zemi a nakoniec ho opustil pri najpotupnejšej a najtrpkejšej smrti, akú kedy na zemi človek podstúpil, takže od bolestí vonkajších a vnútorných v poslednej chvíli svojho života zvolal: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ó Bože večný, kto nám mohol dať dar takej nekonečnej ceny, ak nie ty, ktorý si Bohom nekonečnej lásky? Milujem ťa teda, nekonečná dobrota, nekonečná láska, milujem ťa.

Neušetril vlastného Syna, ale vydal ho v obeť za nás všetkých (Rim 8, 32). Ale, ó Bože večný, uváž si, že tento Syn, ktorého chceš, aby umrel nevinný, ťa vždy a vo všetkom poslúchal, že ho miluješ ako seba samého, nuž ako ho môžeš za naše hriechy odsúdiť na smrť? Ale Otec odpovedá: Práve preto, že je mojím Synom, že je nevinný, že ma vo všetkom poslúcha, chcem, aby dal za vás život, aby ste pochopili lásku, ktorú vám ja a on preukazujeme. Bože môj, nech vždy chvália všetky stvorenia túto prílišnú dobrotu, že si chcel pre oslobodenie sluhov, aby umrel sám tvoj Syn. Pre lásku tohto Syna zmiluj sa teda nado mnou, odpusť mi a spas ma; a nech je mojím spasením milovať ťa vždy v tomto živote i vo večnosti.

Boh, bohatý na zmilovanie, vo svojej veľkej láske, ktorou si nás zamiloval… oživil nás s Kristom (Ef 2, 4. 5). Príliš veľká, vraví apoštol, príliš veľká bola láska tohto Boha k nám. My pre hriech sme boli mŕtvi a on nám chcel vrátiť život Synovou smrťou. Ale táto láska vzhľadom na nekonečnú dobrotu, akou je dobrota nášho Boha, bola nielen príliš veľká, lež nakoľko Boh je nekonečný vo svojich dokonalostiach, je nekonečný i vo svojej láske. Ale, Pane, ako je to možné, že po toľkej láske preukázanej ľuďom, nájde sa tak málo ľudí, ktorí ťa milujú? Ale medzi tými chcem byť aj ja. V minulosti som ťa ani ja nepoznal a opustil, ale teraz to z celého srdca ľutujem a milujem ťa tak, že i keby ťa všetci ľudia opustili, ja ťa nechcem opustiť, môj Bože, moja láska a moje všetko.

Ó Mária, spájaj ma vždy viac a viac s mojím drahým Pánom.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 64, I. – III.)

+++

„Boh umrel z lásky ku mne, a ja ho nebudem milovať?

Zamiloval si ma a seba samého vydal za mňa (Gal 2, 20). Kedy a kde na svete sme videli umrieť pána z lásky k svojmu sluhovi? Kráľa z lásky k poddanému? A jednako je isté, že môj Stvoriteľ, Pán neba a zeme, Syn Boží chcel umrieť za mňa nehodné a nevďačné svoje stvorenie. Sv. Bernard hovorí: Nešetril seba samého, aby nezatratil sluhu. Aby odpustil mne, nechcel odpustiť sebe samému a odsúdil sa na bolestnú smrť na kríži. Ježišu môj, verím, že si umrel za mňa: ale keď to verím, ako som mohol žiť toľké roky bez toho, aby som ťa miloval?

Ale ty, môj Vykupiteľ, dal si život nielen za svoje nehodné stvorenie, ale za stvorenie nevďačné a odbojné, ktoré sa toľko ráz od teba odvrátilo a pre nejakú biednu chúťku sa pred tvojou tvárou zrieklo tvojej lásky a milosti. Ty svojou jemnosťou si sa usiloval vyvolať vo mne potrebu milovať ťa, ale ja svojimi hriechami som sa usiloval vyvolať v sebe potrebu nenávidieť ťa a poslať sa do pekla. Lenže tá láska, ktorá ťa pobádala umrieť za mňa, teraz mi dodáva odvahy dúfať, že ma neodoženieš, keď sa k tebe vraciam. Odpusť mi, Ježišu môj, poznám zlo, ktoré som ti spôsobil a poznám aj veľkú krivdu, ktorú by som ti spôsobil, keby som ťa málo miloval: nie, chcem ťa veľmi milovať: veľmi si to zaslúžiš, prispej mi na pomoc.

Ah, môj drahý Spasiteľ, čo si ešte mohol urobiť, aby si si získal moje srdce, než umrieť za mňa? Akú väčšiu lásku môžeme dať najavo svojmu priateľovi, než umrieť z lásky k nemu? Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dušu položí za priateľov (Jn 15, 13). Teda, ó vtelené Slovo, už nič viac si nemohlo pre mňa vykonať, aby si si získalo moju lásku, a ja budem i ďalej voči tebe nevďačný? Ale nie, pretože sa už blíži moja smrť a možno, je už celkom blízko; nechcem umrieť taký neuznanlivý, aký som bol v minulosti. Milujem ťa, Ježišu, láska moja. Ty si sa dal celkom mne, ja sa dávam celkom tebe. Sputnaj a sviaž ma raťazami svojej lásky, aby som žil a umrel zamilovaný do tvojej dobroty.

Ó Matka Božia, Mária, drž ma pod svojím plášťom a daj, aby som horel láskou k tomu Bohu, ktorý umrel z lásky ku mne.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 72, I. – III.)

+++

„Ako Boh miluje dušu

Veľká je láska, ktorú Boh prejavuje duši. Miluje ju už od večnosti: Večnou láskou som ťa miloval (Jer 31, 3). Boh, pretože je Bohom, miluje každú dušu, ktorá je na svete. Pre spásu duše postavil do sveta všetky ostatné stvorenia: Všetko kvôli vyvoleným. Nakoniec poslal svojho jediného Syna na zem, aby sa stal človekom a umrel na kríži pre spásu duše. Teda, môj Bože, ty si ma miloval od večnosti, umrel si pre mňa, nuž ako som ti mohol spôsobiť toľko urážok?

Hľa, jednorodený Syn Boží z lásky k duši prichádza s neba, aby ju svojou vlastnou smrťou vyslobodil od večnej smrti; a keď ju vykúpil svojou krvou, volá anjelov, aby sa tešili s ním, že našiel stratenú ovečku: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu (Lk 15, 6). Drahý môj Vykupiteľ, ty teda si ma prišiel hľadať, a ja som v minulosti pred tebou utekal! Nie, môj Ježišu, nechcem už pred tebou utekať. Milujem ťa: nuž pripútaj ma k sebe svojou láskou a takto spútanému daj mi žiť i umrieť.

Pre moju dušu teda večný Otec dal Syna a Syn dal krv a život, a koľko ráz som ju ja vzal Bohu a predal za nič diablovi? Slovom ty, môj Bože, nič si nešetril, aby si nestratil mňa, a ja som mal toľko ráz odvahu pre biednu chúťku stratiť tvoje priateľstvo. Ty si bol ku mne trpezlivý, aby som mal čas oplakať urážky, ktorých som sa voči tebe dopustil, a aby som ťa miloval, ó, Bože duše mojej. Áno, milujem ťa, jediné moje dobro, a ľutujem nadovšetko, že som ťa urazil. Nuž nedaj, aby som sa niekedy odlúčil od tvojej lásky. Pripomínaj mi vždy, čo si vykonal pre moju spásu, pripomínaj mi lásku, ktorú si mi preukázal, aby som ťa už nikdy neprestal milovať, môj poklad, môj život, moje všetko. Daj, aby som ťa stále miloval, a potom urob so mnou, ako sa ti páči.

Ó Matka Božia, Mária, tvoj Syna ti nič neodoprie, odporúčaj mu moju dušu.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 77, I. – III.)

+++

„Ježiš kráľ lásky

Sv. Fulgenc, uvažujúc o Jezuliatku, utekajúcom do Egypta pred Herodesom, ktorý z obavy o svoje kráľovstvo chce ho pozbaviť života, nežne volá: Herodes, prečo si taký rozrušený? Kráľ, ktorý sa narodil, neprišiel premôcť kráľov bitkou, ale podmaniť si ich smrťou. Herodes, čoho sa bojíš? Vedz, že tento nebeský Kráľ neprišiel si nás vydobyť zbraňou, ale láskou; neprišiel nás usmrtiť, ale vyslobodiť nás od smrti tým, že on sám umrie za nás. A preto právom Ježiš sa má volať kráľom, ale kráľom lásky. Ó kiež by som ťa bol vždy miloval, Ježiš, môj kráľ! Kiež by som ťa nebol nikdy urazil! Ty si prežil triatridsať rokov útrap a námah, aby som nebol zatratený, a ja som pre krátku rozkoš neľutoval stratiť teba, svoje najvyššie dobro. Otče môj, odpusť mi, daj mi bozk pokoja.

Nevďační židia, povedzte mi, prečo nechcete za svojho kráľa tohto Kráľa, ktorý je taký milý a ktorý vás tak miluje? Prečo vravíte: Nemáme kráľa, iba cisára? Cisár vás nemiluje ani nechce umrieť za vás: ale tento váš skutočný Kráľ prišiel s neba na zem, aby umrel z lásky k vám. Ach, sladký môj Spasiteľ, ak ťa iný nechcú prijať za svojho kráľa, ja nechcem iného kráľa ako teba: Kráľ môj si ty. Viem, že iba ty ma miluješ: len ty si ma vykúpil svojou krvou; kde teda budem môcť nájsť niekoho, kto by ma miloval viac ako ty? Mrzí ma, že v minulosti ani ja som ťa nechcel, za svojho kráľa, lebo som sa búril proti tebe tým, že som si ťa nevážil. Odpusť mi, kráľ môj Ježiš, veď si umrel, aby si mi odpustil.

Kristus nato umrel a nato ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi aj nad živými (Rim 14, 9). Milovaný môj kráľ, drahý môj Ježiš, keďže si prišiel na zem, aby si si získal naše srdcia, ak som dosiaľ odporoval tvojmu láskavému volaniu, teraz už nechcem odporovať. Nezavrhni ma teraz, keď sa ti celkom dávam. Kráľ môj, zmocni sa dnes celej mojej vôle a mňa celého a daj, aby som ti bol verný: a keby som ťa mal zradiť, som spokojný s tým, že ma necháš umrieť, kráľ môj, moja láska a moje jediné dobro.

Ó kráľovná a Matka môjho Kráľa, Mária, vypros mi vernosť, ktorú dnes sľubujem tvojmu Synovi.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 79, I. – III.)

+++

„Láska triumfuje nad Bohom

Náš Boh je všemohúci, kto teda ho môže premôcť a zvíťaziť nad ním? Ale nie, hovorí sv. Bernard, láska k ľuďom ho premohla a triumfovala nad ním: Láska triumfuje nad Bohom, lebo táto láska ho priviedla na smrť na potupnom kríži, aby spasil človeka. Ó nekonečná láska, biedny je ten, kto ťa nemiluje!

Keby niekto bol išiel po Kalvárii v ten deň, keď Ježiš Kristus dokonal život na kríži, a keby sa bol spýtal, kto je ten ukrižovaný a doriadený vinník, a keby mu boli odpovedali, že je to Syn Boží, pravý Boh ako Otec, čo by bol povedal, keby nebol mal vieru? Bol by povedal to, čo povedali pohani, že veriť to je bláznovstvom: Videlo sa hlúpym, aby Pôvodca života umrel za ľudí (Hom. sv. Greg. 6.). Zdalo by sa bláznovstvom, aby kráľ z lásky k červíkovi sa stal červíkom; ešte väčším bláznovstvom sa zdá, že Boh sa chcel stať človekom z lásky k človeku a umrieť pre človeka. Povedala to sv. Mária Magdaléna dei Pazzi, keď uvažovala o nesmiernej láske Božej: Ježišu môj (povedala), ty si blázon z lásky. A ja úbohý som tohto Boha nemiloval a toľko som ho urážal!

Duša moja, zdvihni oči a zahľaď sa na kríži na toho človeka, ktorý v bolesti a skľúčenosti už agonizuje, aby ochvíľu vydýchol dušu a umrel od múk. Vieš, kto to je? To je tvoj Boh. A ak veríš, že je tvoj Boh, spýtaj sa ho, kto ho tak doriadil. Kto to urobil? pýta sa sv. Bernard a potom odpovedá: Urobila to láska, čo nepoznala svoju dôstojnosť. Bola to láska, ktorá sa nezrieka múk ani potupy, keď ide o to dať sa poznať a konať dobro milovanému. Ježišu môj, teda preto, že si ma tak veľmi miloval, toľko si trpel na kríži; keby si ma bol menej miloval, bol by si menej trpel. Milujem ťa, môj Vykupiteľ, z celého svojho srdca. A ako môžem zaprieť všetku svoju lásku k Bohu, ktorý mi neodoprel krv a život? Milujem ťa, Ježišu môj, moja láska, moje všetko.

Ó svätá Panna Mária, vypros mi, aby som si zamiloval Ježiša.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 90, I. – III.)

+++

„(…) Ak sa teda naozaj chceme stať svätými, rozhodnime sa

po 1. vyhýbať sa i najmenšej všednej chybe.

Po 2. odtrhnime sa od každej zemskej náklonnosti.

Po 3. nevynechávajme nikdy obvyklé cvičenia v modlitbe a umŕtvovaní, nech sú hocako nudné a nechutné.

Po 4. rozjímajme každý deň o utrpení Ježiša Krista, ktoré rozplamení každé srdce, čo o ňom medituje.

Po 5. pokojne sa odovzdajme do vôle Božej vo všetkých protivenstvách. P. Baltazar Alvarez povedal: Kto sa v trápeniach odovzdá do vôle Božej, veľmi rýchlo beží k Bohu.

Po 6. prosme ustavične Boha o dar jeho svätej lásky. (…)“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Druhá časť 5.)

+++

„(…) Veda svätých je vedieť milovať Boha. Koľkí ľudia vo svete sa vyznajú v literatúre, matematike, cudzích a antických rečiach, ale čo im pomôže táto veda, ak nevedia milovať Boha? Blažený ten, povedal svätý Augustín, kto Boha pozná, i keď iné nevie! Kto Boha pozná a miluje ho, i keby nevedel to, čo vedia druhí, bude učenejší ako všetci učenci, ktorí nevedia milovať Boha.

(…) Nuž nezáviďme ľuďom, ktorí vedia mnoho, záviďme iba tým, ktorí vedia milovať Ježiša Krista; a napodobňujme svätého Pavla, ktorý napísal, že nechce vedieť iné ako Ježiša Krista, Ježiša ukrižovaného: Zaumienil som si, že nič iné nebudem vedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to ukrižovaného (1 Kor 2, 2). Sme šťastní, ak prichádzame k poznaniu lásky, ktorú nám ukrižovaný Ježiš preukázal na kríži, a z tejto knihy božskej lásky sa ho učíme milovať. (…)“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Druhá časť 6.)

+++

„Príprava na smrť

Smrť je istá: je ustanovené, že ľudia raz umrú (Žid 9, 27). Naproti tomu neistý je čas a akosť našej smrti. Preto nás Ježiš Kristus upozorňuje: Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa ani nenazdáte (Lk 12, 40). Hovorí buďte pripravení, preto na spasenie nestačí pripravovať sa na smrť vtedy, keď smrť prichádza, ale je potrebné, aby sme vtedy boli pripravení prijať ju tak a v takej podobe, v akej sa nám nanúti. Preto je užitočné, aby každý aspoň raz do mesiaca opakoval tieto slová:

Bože môj, som ochotný prijať takú smrť, akú mi ty určíš. Prijímam ju už odteraz a obetujem ti svoj život na počesť tvojej velebnosti a aj ako pokánie za svoje hriechy. Súhlasím s tým, aby toto moje telo, pre ukájanie ktorého som ťa toľko obrážal, zožraly červy a aby sa obrátilo na prach.

Ježišu môj, spájam bolesti a agóniu, ktorú vtedy budem musieť podstúpiť, s bolesťami a agóniou, ktorú si ty, môj Spasiteľ, podstúpil na svojom tele. Prijímam smrť so všetkými okolnosťami, ktoré ty chceš; prijímam čas, po mnohých rokoch alebo onedlho; prijímam spôsob, na posteli alebo mimo nej, s predtuchou či náhle, v bolestnej alebo menej bolestnej chorobe, ako sa tebe páči. Vo všetkom sa odovzdávam do tvojej svätej vôle. Daj mi silu zniesť všetko trpezlivo.

Čo dám Pánovi za všetko, čo mi dal? Ďakujem ti, Bože môj, predovšetkým za dar viery, a vyhlasujem, že chcem umrieť ako syn katolíckej Cirkvi. Ďakujem ti, že si ma nenechal umrieť vtedy, keď som bol v hriechu, a že si mi toľko ráz milosrdne odpustil. Ďakujem ti za toľké osvietenia a milosti, ktorými si sa usiloval pritiahnuť ma do svojej lásky.

Prosím ťa, aby si mi dal umrieť po prijatí sviatostí umierajúcich, aby som spojený s tebou predstúpil pred tvoju súdnu stolicu. Nezasluhujem si počuť z tvojich úst: Správne, sluha dobrý a verný! Keďže si bol nad málom verný, nad mnohým ťa ustanovím; vojdi do radosti svojho pána (Mt 25, 21). Nezasluhujem, pretože v ničom som ti nebol dokonale verný, ale tvoja smrť mi dáva nádej, že ma pripustíš do neba, aby som ťa tam večne a všetkými silami miloval.

Moja ukrižovaná láska, zmiluj sa nado mnou, pozri na mňa s tou láskou, s ktorou si na mňa hľadela s kríža, keď si pre mňa umierala. Nespomínaj, Pane, zločiny mojej mladosti a moju nevedomosť. Hriechy mi naháňajú strach, ale útechu mi poskytuje ten kríž, na ktorom ťa vidím umretého z lásky ku mne: Hľa, drevo kríža, na ktorom visela spása sveta. Túžim skončiť svoj život, aby som ťa prestal obrážať; nuž pre krv vyliatu za mňa odpusť mi všetky urážky prv, než príde smrť. Ó krv nevinného, smy škvrny kajúceho.

Ježišu môj, túlim sa k tvojmu krížu a bozkávam rany tvojich svätých nôh, do ktorých chcem vdýchnuť svoju dušu. Nuž neopusť ma v tej poslednej chvíli: Teba teda prosíme, príď na pomoc svojim služobníkom, ktorých si drahou krvou vykúpil. Milujem ťa z celého srdca, milujem ťa viac než seba samého a ľutujem z celej duše, že som tebou v minulosti pohŕdal. Pane, ja som bol stratený, ale ty svojou dobrotou si ma vyslobodil zo sveta; prijmi teda už odteraz moju dušu pre tú chvíľu, v ktorej opustím zem; preto so svätou Agatou ťa prosím: Pane, pretože si ma zbavil lásky k svetu, prijmi moju dušu. V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky; vykúpil si ma, Pane Bože pravdy.

Ó svätá Panna, pomôž mi vo chvíli mojej smrti. Svätá Mária, Matka Božia, pros za mňa hriešneho teraz i v hodinu smrti mojej; v teba, Pani, som dúfal, nebudem zahanbený naveky. Ochranca môj, svätý Jozef, vypros mi svätú smrť; môj anjel strážca, svätý Michal archanjel, bráňte ma pred peklom v poslednom boji. Svätí moji orodovníci, všetci nebeskí svätí, pomôžte mi v poslednej chvíli. Ježiš, Mária a Jozef, stojte pri mne v hodinu mojej smrti.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Druhá časť 9.)

+++

„Naša spása je v kríži

Hľa, drevo kríža, na ktorom visela spása sveta, tak spieva svätá Cirkev na Veľký piatok. V kríži je naša spása, naša sila proti pokušeniam, odtrhnutie sa od zemských radostí; v kríži je pravá láska k Bohu. Treba sa teda odhodlať niesť trpezlivo ten kríž, ktorý nám posiela Ježiš Kristus a umrieť na ňom z lásky k Ježišovi Kristovi, ako on umrel na svojom z lásky k nám. Niet inej cesty, aby sme mohli vstúpiť do neba, ako odovzdať sa útrapám až do smrti.

A toto je prostriedok, aby sme našli pokoj aj v utrpení. Pýtam sa: Keď príde kríž, aký prostriedok máme na to, aby sme nestratili pokoj, ak nie prispôsobenie sa vôli Božej? Ak nepoužijeme tento prostriedok, choďme, kam chceme, robme, čo môžeme, jednako sa nebudeme môcť vyhnúť ťarche kríža. Naproti tomu, ak ho ponesieme s dobrou vôľou, zavedie nás do neba a dá nám pokoj na tejto zemi.

Čo robí ten, kto odmieta kríž? Zväčšuje si jeho ťarchu; ale kto ho prijme a nesie trpezlivo, zľahčuje si jeho ťarchu a tá ťarcha sa mu obráti na útechu, pretože Boh zahŕňa milosťami všetkých tých, čo s dobrou vôľou nesú kríž, aby sa mu páčili. Prirodzene, utrpenie nie je milé, ale božská láska, keď panuje v srdci, mu ho urobí príjemným.

Ó keby sme sa zamysleli nad šťastím, ktoré budeme požívať v nebi, ak sme verní Bohu v nesení útrap a ak sa neponosujeme na Boha, ktorý na nás utrpenie posiela, ale hovoríme s Jóbom: To mi buď útechou, že hoc ma bolesťou trápi, neprotirečím slovám Svätého (Jób 6, 10). A ak sme hriešnikmi a zaslúžili sme si peklo, útechou v útrapách, čo na nás prídu, má nám byť to, že vidíme, ako nás Boh v tomto živote trestá, pretože to je bezpečný znak, že Boh nás chce oslobodiť od večného trestu. Beda tomu hriešnikovi, ktorému sa na tejto zemi dobre vodí.

Kto má nejaké trápenie, nech pozrie do pekla, ktoré si zaslúžil, pretože takto sa mu každé utrpenie bude zdať ľahším.

Ak sme teda spáchali hriechy, toto má byť našou ustavičnou modlitbou k Bohu: Pane, tráp ma bolesťou, ale prosím ťa, aby si mi súčasne dal i silu trpieť trpezlivo, aby som nevzdoroval tvojej svätej vôli a aby som neprotirečil rečiam Svätého; a vo všetkom ma podrob svojej vôli, aby som vždy hovoril s Ježišom Kristom: Áno, Otče, lebo tak sa ti to páčilo (Mt 11, 26), Pane, tak sa ti páčilo, tak nech bude.

Duša, v ktorej panuje láska k Bohu, nehľadá iné ako Boha. Ak človek dá všetko bohatstvo svojho domu za lásku, nebude ho pokladať skoro za nič (Pies 8, 7). Kto miluje Boha, opovrhuje všetkým a zrieka sa všetkého, čo mu nepomáha milovať Boha; a za dobré skutky, ktoré koná, za všetky svoje pokánia a námahy pre slávu Božiu nehľadá útechu a duchovné slasti; stačí mu vedomie, že Boh má v ňom záľubu. Slovom usiluje sa vždy a vo všetkom zaprieť seba samého a zriecť sa každej svojej radosti; a potom sa ničím nechvastá ani sa nenadúva, ale nazýva sa sluhom; a kladie sa na posledné miesto a odovzdáva sa do rúk Božej vôle a milosrdenstva.

Treba zmeniť príchuť, aby sme sa stali svätými. Ak nedosiahneme to, aby sa nám sladké zdalo trpkým a trpké sladkým, nebudeme sa môcť nikdy dokonale spojiť s Bohom. V tom je všetka naša bezpečnosť a dokonalosť, že znášame odovzdane všetky protivenstvá, malé i veľké, ktoré na nás denne doliehajú. A treba ich znášať pre tie spravodlivé ciele, pre ktoré Pán chce, aby sme ich niesli, to jest

1. aby sme sa očistili od spáchaných hriechov;

2. aby sme si zaslúžili večný život;

3. aby sme sa zaľúbili Bohu, ktorý je hlavným a najvznešenejším cieľom, aký môžeme mať pri svojich skutkoch.

Preto ponúknime sa vždy Bohu niesť každý kríž, ktorý nám posiela a usilujme sa byť vždy hotoví znášať každé trápenie z lásky k nemu, aby sme, keď na nás príde, boli hotoví prijať ho so slovami, ktoré povedal Ježiš Kristus svätému Petrovi, keď ho židia chytili v Getsemanskej záhrade, aby ho odviedli na smrť: Vari by som nemal vypiť kalich, ktorý mi dal Otec? (Jn 18, 11.) Boh mi posiela tento kríž pre moje dobro, a ja mu poviem, že ho nechcem?

A keby sa nám ťarcha takého kríža zdala veľmi ťažká, uchýľme sa hneď k modlitbe, lebo Boh nám dá silu zniesť ho záslužne. A spomeňme si na to, čo hovorí svätý Pavol; že každé trápenie tejto zeme, nech je hocako tvrdé, nie je úmerné sláve, ktorú nám Boh pripravuje v budúcom živote. Utrpenia terajšieho času nie sú rovné sláve, v ktorej sa máme zjaviť (Rim 8, 18). Oživme teda vieru, keď nás utrpenie tlačí; pozrime sa najprv na Ukrižovaného, ktorý z lásky k nám umiera na kríži; a potom sa pozrime na nebo a na dobrá, ktoré Boh chystá tým, čo trpia z lásky k nemu, lebo vtedy nebudeme nariekať, ale poďakujeme mu za muky, ktoré nám spôsobuje, a budeme ho prosiť, aby nám dal trpieť ešte viac. Ó, ako sa tešia svätí v nebi nie preto, že sa im dostalo pôct a radostí na zemi, ale preto, že trpeli pre Ježiša Krista. Všetko, čo pominie, je malé,; veľké je len to, čo je večné a čo nikdy nepominie.

Ako ma teší, Ježišu môj, to, čo od teba počujem: Obráťte sa ku mne a ja sa obrátim k vám (Zach 1, 3). Ja pre stvorenie a svoje biedne chúťky som ťa opustil; teraz upúšťam všetko a obraciam sa k tebe; a som si istý, že ma neodoženieš, ak ťa chcem milovať, lebo mi hovoríš, že si hotový ma prijať: Obrátim sa k vám. Prijmi ma teda do svojej milosti a daj mi poznať veľké dobro, ktorým si, a lásku, ktorú si mi preukázal, aby som ťa už viac neopustil. Ježišu môj, odpusť mi, milovaný môj, odpusť mi, láska moja, odpusť mi všetky nepríjemnosti, ktoré som ti spôsobil. Daj mi svoju lásku a potom rob so mnou, čo sa ti páči. Trestaj ma, koľko chceš, zbav ma všetkého, ale nezbav ma teba. I keby mi celý svet ponúkol svoje dobrá, chcem iba teba a nič viac.

Ó Mária, odporúčaj ma svojmu Synovi; on ti dá, o čo ho prosíš.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Druhá časť 11.)

+++

„Ježišu Kristovi je milé, ak trpíme z lásky k nemu

Kto chce za mnou ísť, nech zaprie sám seba, vezme každodenne svoj kríž a nasleduje ma! (Lk 9, 23.) Nad týmito slovami Ježiša Krista sa tu treba lepšie zamyslieť. Vraví: Kto chce ísť za mnou, nehovorí: ísť ku mne, ale za mnou. Pán chce, aby sme išli za ním, treba nám teda ísť tou istou cestou, cestou tŕnistou a bolestnou, akou išiel on. On ide popredku a nezastaví sa dotiaľ, kým nepríde až na Kalváriu, kde umiera, preto ak ho milujeme, musíme ho nasledovať až do svojej smrti. A preto je potrebné, aby každý z nás zaprel sám seba, to jest aby odoprel samému sebe to, čo od neho žiada samoláska, ale čo sa nepáči Ježišu Kristovi.

Okrem toho hovorí: Nech vezme každodenne svoj kríž a nasleduje ma. Uvážme jedno po druhom tieto posledné slová: Nech vezme: málo je platné niesť kríž násilne, všetci hriešnici ho nesú, ale bez zásluhy; aby sme ho niesli záslužne, treba ho vziať s radosťou. Kríž: pod menom kríža sa rozumie každé utrpenie, ktoré Ježiš Kristus nazýva krížom, aby ho toto meno urobilo sladkým pri myšlienke, že on musel umrieť na kríži z lásky k nám.

Hovorí svoj; niektorí, keď sa im dostane nejakej duchovnej útechy, sú hotoví trpieť to, čo trpeli mučeníci; ale potom nemôžu zniesť bolesť hlavy, priateľovu nepozornosť, obťažovanie príbuzného. Brat, sestra moja, Boh nežiada od teba, aby si trpel muky mučeníkov, ale žiada, aby si trpezlivo znášal tú bolesť, to opovrhovanie, to obťažovanie. Niektorá mníška by chcela ísť trpieť na púšť chcela by robiť veľké pokánie, ale zatiaľ nemôže zniesť predstavenú alebo niektorú spolusestru; ale Boh chce, aby niesla kríž, ktorý na ňu položil, a nie ten, ktorý by ona chcela niesť.

Hovorí každodenne; niektorí prijímajú kríž zpočiatku, keď na nich príde; ale keď trvá dlhšie, hovoria: Teraz už nevládzem. Ale Boh chce, aby si ho i ďalej niesol trpezlivo, i keby si ho musel niesť ustavične až do smrti. V čom teda spočíva spása a dokonalosť? Spočíva v splnení týchto troch slov: Nech zaprie, zaprime nemiestnu samolásku. Nech vezme, prijmime kríž, ktorý nám posiela Boh. Nech nasleduje, kráčajme v šľapajach Ježiša Krista až do smrti.

Je potrebné, aby sme boli presvedčení, že Boh nás preto necháva na svete, aby sme niesli kríže, ktoré nám posiela; a v tom je zásluha nášho života. Preto náš Spasiteľ, nakoľko nás miluje, prišiel na túto zem nie užívať, ale trpieť, aby sme šli po jeho stopách: Na to ste aj povolaní, aby ste kráčali v šľapajach Kristových, ktorý trpel za vás a dal vám príklad (1 Pt 2, 21). Pozrime naňho, ako kráča napred so svojím krížom, aby nám kliesnil cestu, po ktorej musíme ísť za ním, ak sa chceme spasiť. Preto veľmi pomáha v každom trápení povedať Ježišu Kristovi: Pane, chceš, aby som niesol tento kríž? Áno, prijímam ho a chcem ho niesť, dokiaľ sa ti to bude ľúbiť.

Mnohé duše rady počúvajú, keď sa hovorí o modlitbe a o pokoji, o láske k Ježišovi Kristovi, ale neradi počujú o kríži a o utrpení. Milujú ho len dotiaľ, kým duje vietor duchovnej pohody; ale keď prestane a príde nejaké protivenstvo alebo bezútecha, v ktorých sa Pán skryje, aby ich skúšal, a zbavuje ich zvyčajnej útechy, nechajú modlitbu, sv. prijímania, umŕtvovanie, oddajú sa smútku a vlažnosti a vyhľadávajú zemské záľuby. Tieto duše milujú viac seba ako Ježiša Krista; naproti tomu tie duše, ktoré ho nemilujú láskou, čo sleduje záujem útechy, ale láskou čistou a len preto, že je hoden lásky, nevynechávajú zvyčajné pobožnosti, i keby sa ich chytala hocaká suchopárnosť a clivosť, a uspokojujú sa s vedomím, že sa páčia Bohu. A ponúkajú sa znášať tú bezútechu do smrti a cez celú večnosť, ak by to Boh chcel. Ježiš Kristus (hovorí sv. František Saleský), je priam taký milý v úteche ako v opustenosti. Duše zaľúbené do Boha nachádzajú svoju útechu a sladkosť v utrpení, vo vedomí, že trpia z lásky k nemu, a vravia:

Môj milý Pane, aké je sladké pre milujúceho trpieť pre teba! Kiež by som umrel z lásky k tebe, Ježišu môj, čos´ umrel za mňa.

Toto, ba viac než toto si od nás zasluhuje Ježiš Kristus, ktorý si vyvolil život útrap a bolestnú smrť bez najmenšej úľavy z lásky k nám, aby nám dal na vedomie, že ak ho chceme milovať, musíme ho milovať tak ako on miloval nás. Ó aká milá je Ježišu Kristovi duša, ktorá trpí a miluje ho. Ó akým božským darom, darom nad všetky dary je milovať v utrpení a trpieť v milovaní.

Môj Ježišu, len ty si nás mohol naučiť týmto zásadám spásy, ktoré sa celkom protivia zásadám sveta, a len ty nám môžeš dať silu, aby sme kríže niesli trpezlivo; neprosím ťa, aby si ma vyňal z utrpenia; len ťa prosím, aby si mi dal silu trpieť trpezlivo a odovzdane. Večný Otče, tvoj Syn nám sľúbil, že o čokoľvek budeme prosiť v jeho mene, všetko nám dáš: Veru, veru, vravím vám, že ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to (Jn 16, 23). Hľa, o čo ťa prosíme: daj nám milosť znášať trpezlivo útrapy tohto života, vyslyš nás pre lásku k Ježišu Kristovi. A ty, Ježišu môj, odpusť mi všetky urážky, ktorých som sa dopustil tým, že som nechcel byť trpezlivý v trápeniach, ktoré si mi poslal. Daj mi svoju lásku, lebo ona mi dá silu znášať všetko z lásky k tebe. Zbav ma všetkého, všetkého pozemského dobra, príbuzných, priateľov, telesného zdravia, každej útechy; zbav ma aj života, ale nezbavuj ma svojej lásky. Daj mi teba a nežiadam si nič viac.

Najsvätejšia Panna, vypros mi stálu lásku k Ježišovi Kristovi až do smrti.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Druhá časť 12.)

+++

„Kto miluje Ježiša Krista, musí nenávidieť svet

Kto miluje Ježiša Krista opravdivou láskou, ten sa teší, keď vidí, že svet s ním zaobchádza tak, ako zaobchádzal s Ježišom Kristom, ktorého nenávidel, tupil, prenasledoval a usmrtil na potupnom dreve kríža.

Svet je opakom Ježiša Krista, a preto keď nenávidí Ježiša Krista, nenávidí všetkých jeho sluhov. Preto Pán povzbudzoval svojich učeníkov, aby pokojne niesli prenasledovanie sveta, a povedal im, že keď opustili svet, nemôžu nebyť nenávidení svetom: Nie ste zo sveta… preto vás svet nenávidí (Jn 15, 19).

Nuž ako ľudia milujúci Boha sú v nenávisti vo svete, tak svet musí byť v nenávisti u tých, ktorí milujú Boha. Svätý Pavol povedal: Kiež by som sa ničím iným nechválil než krížom Pána nášho Ježiša Krista, v ktorom je svet ukrižovaný mne a je svetu (Gal 6, 14). Svetu pôsobí hrôzu apoštol tak, ako pôsobí hrôzu človek odsúdený a pribitý na kríž: naproti tomu sv. Pavlovi pôsobí hrôzu svet: Mne je svet ukrižovaný.

Ježiš Kristus preto chcel umrieť ukrižovaný za naše hriechy, aby nás vyslobodil z lásky tohto zlomyseľného sveta: Vydal sa v obeť za naše hriechy, aby nás vytrhol z tohto zlého veku (Gal 1, 4).

Náš Spasiteľ tým, že nás volá do svojej lásky, chce, aby sme premohli sľuby a hrozby sveta. Chce, aby sme nebrali ohľad ani na jeho výčitky ani na jeho súhlas. Treba prosiť Boha, aby nám dal celkom zabudnúť na svet a tešiť sa, keď sa nám svet začne oškliviť.

Nestačí byť celkom Božím a opustiť svet, ale treba túžiť, aby nás svet opustil a celkom zabudol na nás. Niektorí opúšťajú svet, ale i potom túžia, aby ich svet chválil aspoň preto, že ho opustili; tí, keďže živia v sebe ešte túžbu, aby si ich svet vážil, prezrádzajú, že v nich ešte žije svet.

Ako svet nenávidí sluhov Božích, ich dobré príklady a sväté zásady, tak musíme i my nenávidieť zásady sveta. Smýšľanie telesné je Bohu nepriateľské a nepodrobuje sa Božiemu zákonu, ba ani sa nemôže (Rim 8, 7). Apoštol vraví, že sa ani nemôže, pretože svet má za cieľ len vlastný záujem a svoje dobro, a tak sa nemôže shodnúť s tými, čo sa usilujú páčiť Bohu.

Áno, Ježiš môj, ukrižovaný pre mňa, iba tebe sa chcem páčiť. Čo je svet, čo bohatstvo, čo hodnosti! Chcem, aby si ty, môj Vykupiteľ, bol celým mojím pokladom; milovať teba je moje bohatstvo. Ak chceš, aby som bol chudobný, chcem byť chudobný, ak chceš, aby som bol od všetkých pokorený a opovrhnutý, všetko to prijímam z tvojich rúk; tvoja vôľa bude mi vždy tešiteľkou. O túto milosť ťa prosím; daj, aby som sa ani v jednom prípade neodchýlil od tvojej svätej vôle.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Druhá časť 21.)

+++

„Ježiša je dobrý pastier

On sám povedal: Ja som dobrý pastier (Jn 10, 11). Povinnosťou dobrého pastiera je viesť svoje ovečky na dobrú pašu a strážiť ich pred vlkmi; ale ktorý pastier, ó sladký môj Vykupiteľ, bol taký dobrý ako ty, že dal krv a život, aby zachránil svoje ovečky, ktorými sme my, a oslobodil nás od zaslúžených trestov?

Naše hriechy on sám vzal na svojom tele na kríž, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti. Jeho siné rany vás uzdravily (1 Pt 2, 24). Aby nás teda tento dobrý Pastier uzdravil z našich chorôb, vzal na seba ťarchu všetkých našich previnení a odpykal ich na svojom tele tým, že bolestne umrel na kríži.

Táto prílišná láska k nám, ovečkám, roznietila túžbu sv. Ignáca mučeníka, aby dal život za Ježiša Krista a povedal: Moja láska bola ukrižovaná. Napísal to vo svojom liste, čím chcel povedať: môj Boh chcel umrieť za mňa na kríži a ja môžem žiť bez túžby umrieť zaňho? Po pravde, čo všetkého vykonali mučeníci, že dali život za Ježiša Krista, ktorý umrel z lásky k nám? Ach, veď smrť Ježiša Krista, ktorú podstúpil pre nich, osladzovala im všetkým muky, mučidlá a najhroznejšiu smrť.

Ale láske tohto dobrého Pastiera nebolo dosť obetovať život za svoje ovečky, po svojej smrti chcel im zanechať to isté svoje telo, ktoré už predtým obetoval na kríži, aby bolo pokrmom a pašou ich duší. Horúca láska, ktorú nám preukázal, hovorí sv. Ján Zlatoústy, viedla ho na to, aby sa s nami spojil a splynul v jedno: Seba samého vlial do nás, aby sme boli jedno… to totiž je vlastnosť horúco milujúcich. (…)“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Druhá časť 26.)

+++

„Ó sväté rany môjho Vykupiteľa, uctievam vás, bozkávam vás a do vás sa skrývam.“

(Sv. Alfonz Mária z Liguori, Cesta spásy, »Via della salute«, Spolok sv. Vojtecha 1950; so schválením Biskupského úradu v Spišskej Kapitule č. 1385/49 zo dňa 11. júla 1949 v edícii »Ad fontes«; Prvá časť 13, I.)

+++

„Po štvrté: každého z vás (pozn. rehoľných spolubratov) napomínam, aby neustále prosil Ježiša Krista o dar Jeho svätej lásky, inak nám všetky dobré predsavzatia nebudú nič platné. A aby sme dospeli k tejto svätej láske, hľaďme zahorieť veľkou láskou voči Umučeniu Pána, a preto denne venujme nejaký čas modlitbe a rozjímaniu nad Umučením Pána a podľa možností konajme i krížovú cestu. Ak budeme myslieť na bolesti a potupu, ktoré pre nás vytrpel Ježiš Kristus, iste Mu spôsobíme veľkú radosť. Zdá sa mi celkom nemožné, aby ten, kto často myslí na Pánove bolesti a utrpenie, si naozaj nezamiloval Ježiša Krista.

Prosím teda terajších aj budúcich predstavených, aby pri kapitule často vštepovali svojim poddaným lásku k Ježišovi Kristovi a k Jeho svätému Umučeniu. Lebo ani na misiách nekladieme veriacim na srdce nič tak, ako lásku k umučenému Spasiteľovi. Aká by to bola pre nás hanba, keby sa na Poslednom súde ukázalo, že niekto z nás miloval Ježiša Krista menej ako nejaká skromná starenka…

Opäť uisťujem, že všetko, čo som tu napísal tak, ako mi to prišlo do pera, som nenapísal zvlášť pre jednotlivcov, ale pre všetkých vôbec a skôr pre budúcnosť ako pre minulosť.“

(Z listu sv. Alfonza kňazom a bratom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, Nocera, 8. august roku Pána 1754)

+++