Zázračný Kríž z Limpias

Kategória: Zázračný Kríž z Limpias

Podľa tradície, v roku Pána 1755 následkom zemetrasenia na dne mora, prístavné mesto Cádiz na juhozápade Španielska, v Andalúzii sa ocitlo v nebezpečí, že bude zatopené morskými vlnami. Obyvatelia Cádizu zorganizovali slávnostnú prosebnú procesiu s osobitne uctievanými obrazmi a sochami, ale situácia bola čoraz hroznejšia. do pohybu sa dala ďalšia procesia. Tentoraz silný muži niesli Kríž s Ježišom v Agónii. Keď sa priblížili k rozbúreným morským vlnám, začali pred Krížom ustupovať. Postupujúc čoraz ďalej smerom k moru, vlny stále ustupovali. Ľudia túto skutočnosť uznali za zázrak. Mesto bolo zachránené.

Neskôr, na naliehanie a prosby obyvateľov, vlastník Kríža, tento nechal umiestniť do jedného z kostolov Cádizu, aby mohol byť verejne uctievaný. Po jeho smrti, v súlade s jeho testamentom, ktorý zanechal bol Kríž, ako dar umiestnený v mestečku Limpias, z ktorého don Diego de la Piedro pochádzal. Od toho času tam bol Kristus v Agónii uctievaný a považovaný za milostivý.

Malé mestečko Limpias, v ktorom sa uchováva v kostolíku svätého Petra 2, 30 m vysoký zázračný Kríž sa nachádza v severnom Španielsku, v provincii Kantábria, blízko prístavného mesta Santander pri Biskajskom zálive.

Kostolík sv. Petra, v ktorom sa nachádza zázračný krucifix


ZÁZRAČNÝ KRUCIFIX Z LIMPIAS

Limpias, Santander, Španielsko; Koniec XVII. stor.


Keď vojdeme do kostola sv. Petra zo 16. storočia, našu pozornosť hneď pritiahne pekná socha ukrižovaného Spasiteľa v životnej veľkosti, ktorá je umiestnená nad hlavným oltárom. Pod krížom, po jeho stranách sa nachádzajú, veľkosťou väčšie od človeka sochy Matky Božej Bolestnej a sv. Jána Apoštola. Prijalo sa považovať, že je to dielo Pedra de Mena, po jeho smrti v 1693 roku ako dar obetované kostolu donom Diegom de la Pedrom Secadurom, narodenom v Limpias v 1716 roku.

Tento krucifix slúži na pripomínanie utrpení nášho Pána, a bol zhotovený tak, aby zobrazoval Ukrižovaného v posledných chvíľach Jeho Umučenia. Šesť stôp vysoké telo zakrýva iba bederná rúška, previazaná kúskom šnúry. Chodidlá spočívajúce jedno na druhom, sú prebité klincom. Prsty, ukazovák s prostredníkom na oboch rukách sú narovnané, akoby v žehnajúcom geste. Tvár nášho Pána charakterizuje osobitná krása a Jeho oči, z čínskeho porcelánu sú obrátené k nebu, tak, že vidieť hlavne ich bielka.

Prvý zaznamenaný zázrak, súvisiaci s touto sochou sa stal v roku 1914, päť rokov pred veľkými zázrakmi roku 1919. Svedkom don Antonio Lopez, mních z rádu pavlínov, ktorý viedol kolégium v Limpias. toto je jeho výpoveď bez akéhokoľvek skrátenia.

„V istý augustový deň roku 1914 som išiel do farského kostola v Limpias, na doporučenie môjho priateľa don Gregoria Bringasa, aby som opravil elektrické osvetlenie nad hlavným oltárom. Aby sa mi pohodlnejšie pracovalo, na oltár som postavil dve veľké skryne a na ne rebrík, ktorého druhý koniec som oprel o stenu na ktorom bolo pozadie pre sochu Ukrižovaného.

Po dvojhodinovej práci, aby som si odpočinul, začal som očisťovať sochu, aby mohla byť lepšie viditeľná. Moja hlava sa nachádzala vo výške Kristovej hlavy, sotva niekoľko stôp od nej. Bol pekný deň a cez okno sanktuária vchádzal prameň svetla, rozjasňujúci celý oltár. Keď som sa veľmi dôkladne zahľadel na krucifix, s údivom som spozoroval, že oči nášho Pána sa postupne zatvárajú a počas piatich minút som ich videl celkom zatvorené.

Zmocnený strachom pre tento neočakávaný pohľad, som ledva mohol uveriť v to, čo som videl a zaumienil som si zísť z rebríka. Bohužiaľ, moje ohromenie bolo tak veľké, že ma náhle opustili sily; stratil som rovnováhu, omdlel som a spadol z rebríka na okraj oltára a potom po schodoch do sanktuária.

Keď som sa trocha prebral, presvedčil som sa z miesta na ktorom som ležal, že oči sochy rozpätej na kríži sú ešte stále zatvorené. Rýchlo som sa pozbieral a vyšiel som, aby som to všetko vyrozprával a taktiež, aby som sa dal vyšetriť, lebo po tom páde ma celé telo veľmi bolelo.

Niekoľko minút po opustení kostola som stretol sakristiána, ktorý práve išiel zvoniť na Anjel Pána, lebo bolo dvanásť hodín na poludnie. Spozorujúc ma tak rozrušeného a zaprášeného, opýtal sa ma, čo sa mi stalo. Povedal som mu, čo sa stalo, ale on z toho nebol udivený a povedal mi, že kedysi už počul, že Santo Cristo zatvoril oči a že pravdepodobne to spôsobuje nejaký vnútorný mechanizmus.

Poprosil som ho, aby pozbieral náradie, odložil rebrík a urobil poriadok. Potom, keď som už prišiel do kolégia, rozpovedal som otcom o celej tejto udalosti. Bol som vyšetrený, ale neboli u mňa nájdené žiadne rany, ani zlomeniny, len niekoľko takmer neškodných modrín. Uznajúc mnou spozorovaný pohyb očí sochy za spôsobený nejakým mechanizmom som tomu, čo som videl nepripisoval väčší význam, ale i tak som sa pokúšal dozvedieť pri akej príležitosti, to bolo dávnejšie pozorované, avšak bez úspechu, lebo mi nikto nedokázal poskytnúť akékoľvek informácie na tú tému.

Pretože som od toho času často čistil krucifix a pritom dôkladne si ho prezeral, som si istý, že na ňom nie sú žiadne pružiny, ani akékoľvek iné mechanizmy. Čo viac, vsadené oči boli tak trvalé, že dokonca silné tlačenie palcami nemohla spôsobiť ich pohyb, ale ani ich obrátenie do nejakého iného smeru, o čom som sa mal možnosť presvedčiť veľakrát.“

Na žiadosť predstavených don Antonio Lopez napísal tu citovanú výpoveď a celú vec uchovával v tajnosti pred osobami zvonka. Až 16. apríla roku 1920, čiže rok po zázračných udalostiach z 1919 bolo zverejnené vyššie citované svedectvo.

Toto neveľké mestečko, ktoré zostalo vyznamenané tým, že vlastní tak zázračný krucifix leží nad riekou Ason, najviac na sever vysunutej časti stredného Španielska, neďaleko Biskajského zálivu. Pre svoju polohu sa rozvíjalo hlavne vďaka rybolovu. V 19. storočí sa rybári postupne presídlovali so svojimi rodinami do domov, ktoré boli bližšie vodným cestám a začali sa zúčastňovať na bohoslužbách v dvoch výhodnejšie položených kostoloch. Toto presídľovanie ľudí a postupný zánik viery tých, ktorí zostali v okolí starého, úctyhodného kostola sv. Petra spôsobili, že rovnako ako v roku 1914, v čase prvého zázraku, tak aj v roku 1919, kedy sa stali nižšie opísané udalosti, táto svätyňa prakticky zívala prázdnotou.

Aby sa nanovo roznietilo uctievanie tak krásneho krucifixu a pritiahli ľudia do starého kostola, farár Tomáš Echevarria sa rozhodol, že požiada o pomoc misionárov. Keď sa obrátil na kláštor kapucínov v Montehano, v blízkosti Santanderu, poskytli mu dvoch kňazov, otca Anselma de Jalona a otca Agatangela de San Miguela, ktorí boli známi apoštolskou horlivosťou a úspechmi v misionárskej práci.

Pred otvorením misií, 22. marca otec Jalon spozoroval, že svietnik v strednej lodi visí príliš nízko a poprosil, aby ho pozdvihli a tak zlepšili viditeľnosť. Robotníci, ktorí vyšli na strechu, aby to urobili zistili, že trám na ktorom bol zavesený tento svietnik je takmer celkom zhnitý a že by mohol každú chvíľu spadnúť dolu. Správa o tomto sa rozniesla do šíreho okolia. Veriaci ďakovali Všemohúcemu za to, že vzdialil od nich tak veľké nebezpečenstvo.

Po druhý raz unikli ľudia nebezpečenstvu, keď v piatom dni misií srdce jedného z kostolných zvonov, spadlo na zem a minulo o päť, či šesť palcov hrajúceho sa tam chlapca.

Nielen obe tieto udalosti boli považované za zázračné zvýšili kostolu množstvo veriacich, ale aj natoľko dodali váhu slovám kázní, že takmer všetci prijali sviatosti, vrátane tých, ktorí už roky túto povinnosť zanedbávali. Obaja misionári priznali, že ešte nikdy pred tým nedosiahli také výsledky.

V poslednom misijnom dni 30. marca, v nedeľu, keď kňaz don Eduardo Miqueli slúžil svätú omšu, misionári sa venovali spovedaniu. Ale i napriek tomu sa otcovi Agatangelovi podarilo vyhlásiť kázeň, rozvíjajúc myšlienku, ktorú obsahovali slová: „Synu, daj mi svoje srdce“ (Prísl 23, 26). Ešte hovoril, keď do spovedelnice otca Jalona prišlo asi 12 ročné dievčatko a informovala spovedníka, že ukrižovaný Kristus zatvoril oči. Kňaz uznajúc to za plod detskej predstavivosti jej uistenia ignoroval, až dovtedy, keď s tou istou správou neprišli za ním aj iné deti. Keď otec Agatangelo skončil kázeň a vybral sa v smerom k svojej spovednici, otec Jalon k nemu pristúpil a povedal mu čo počul od detí. Obaja kňazi sa pozreli na krucifix, ale nepostrehli na ňom nič nezvyčajné. A vtedy jeden z veriacich hlasno žiadal od ostatných, aby obrátili svoju pozornosť na Ukrižovaného. O trocha neskôr zhromaždení v kostole, hlboko vzrušení potvrdili slová detí. Časť ľudí začala plakať, iní volali, že vidia zázrak, ďalší padali na kolená a modlili sa a niektorí prosili Boha o milosrdenstvo.

Keď zo sakristie zavolali farára, a povedali mu, že oči Ukrižovaného sa zatvárajú a otvárajú a že socha pohybuje očami pozerajúc po vnútri kostol, on si tiež kľakol, aby sa pomodli. Jeho modlitbu rýchlo prerušili ľudia, volajúc, že socha sa potí a že otec Jalon by mal vystúpiť do výšky krucifixu, aby to preskúmal. Akonáhle priniesli rebrík, tento misionár vystúpil nahor a uvidel, že krk a prsia sochy naozaj pokrýva pot. Dotknúc sa krku, prizrel sa svojim prstom a uzrel na nich kvapky. Aby potvrdil tento fakt, ukázal vlhkú dlaň tým čo boli v kostole. A znova sa ľudia vzrušili a to tak veľmi, že bolo treba dlho čakať, kým sa utíšili. Žiaden z kňazov nespozoroval pohyb očí, ale otec Agatangelo bol neskôr viackrát svedkom tohoto zázraku, keď sa sám v noci modlil v kostole.

Správa o všetkom, čo sa vtedy stalo kňaz Eduardo predložil biskupovi Santanderu 2 apríla roku 1919. Táto správa bola potom publikovaná na stránkach Boletin Eclesiastico Santanderskej diecézy.

Druhý zázrak sa stal na Palmovú nedeľu, 13. apríla roku 1919, kedy dvaja vážení obyvatelia Limpias popodišli k oltáru. Keď sa rozprávali o očných klamoch a davovej hystérii pozreli sa na krucifix, jeden z nich nečakane vystrel ruku v smere sochy a padol na kolená. V tej chvíli si kľakol aj druhý muž, prosiac o milosrdenstvo a hlasno uisťujúc, že v ten zázrak uveril.

Tretia udalosť bola zaznamenaná na Veľkonočnú nedeľu, 20. apríla, v prítomnosti skupiny rehoľných sestier nazývaných Dcéry Kríža, ktoré spravovali v Limpias školu pre dievčatá. Videli, ako sa hýbu oči a ústa Santo Cristo. Tento zázrak videli i niektoré z ich žiačok a tiež skupina ľudí, ktorá sa tam modlia svätý ruženec. Čím skôr bol o tom oboznámený farár.

Od 24. apríla sa takéto scény opakovali takmer každodenne. Preto nebolo ničím divným, že kostol bol často zaplnený davmi ľudí z Limpias a okolitých miest, túžiacich uvidieť tento zázrak. Velebný barón Von Kleist potom napísal: „Mnohí vraveli, že Spasiteľ sa na nich pozrel; na jedných žičlivo, na iných vážne a na niektorých prenikavo a veľmi prísne. Mnohí tiež videli v Jeho očiach slzy; niektorí spozorovali pramienky krvi stekajúce po spánkoch prebodnutých tŕňami koruny; iný spozorovali penu na Jeho ústach a pot na Jeho tele; bolo tiež spozorované, ako pohyboval očami z jednej strany na druhú pozerajúc sa na všetkých prítomných a ako počas požehnania, tak pohyboval očami, akoby sám všetkých požehnával a ako pri tej istej príležitosti kývol tŕním korunovanou hlavou. Iní mali dojem, že z Jeho hrude vyšiel ťažký povzdych; iní zasa boli presvedčení, že videli, ako niečo šeptal – slovom, tento zázrak sa zjavoval v rôznych spôsobom.“

Ako jeden z prvých svoje zážitky poskytol svetskej tlači tam veľmi známi a veľmi vážený don Adolfo Arenaza. Jeho svedectvo uverejnili 5. mája roku 1919 noviny La Gazeta del Norte, vychádzajúce v Bilbao. Uviedol, že túžiac navštíviť krucifix sa pripojil k procesii smerujúcej do Limpias. Hľadiac cez ďalekohľad som štyrikrát videl pohyb očí. Potvrdil, že to nemohla byť fantázia, ani hra svetiel, lebo ten zázrak videli ľudia z rôznych veľmi odlišných miest. Na koniec sa opýtal: „Či naozaj Pán Ježiš pohybuje očami… Ja tvrdím, že naozaj pohybuje, lebo som to sám videl.“

Skupina obyvateľov z Limpias takisto vystúpili so svedectvom v ktorom uviedli, že oni všetci: „…videli pohyb očí Santo Cristo vo farskom kostole v Limpias v rôznych dňoch a z rôznych miest. Mnohí z nás to videli viac ako raz a pokiaľ ide o nás, nemáme žiadne pochybnosti o pravdivosti týchto pohybov. Niektorí z nás, nižšie podpísaných to dosvedčili dokonca pod prísahou, i napriek tomu, že najskôr odmietli uveriť týmto nezvyčajným faktom…Sme presvedčení, že Kristus z Limpias hýbe očami, pretože sme tento pohyb videli.“

Do Limpias začali prúdiť púte z blízkych i ďalekých miest. Správy z novín, podrobne opisujúce udalosti súvisiace s týmto zázračným krucifixom, rozšírili túto novinu po celom Španielsku a potom aj v iných krajinách, aj v USA. Z Ameriky sa vybrala do Limpias skupina veriacich, ktorú viedol Jopseph Schrembsa, biskup Toleda. Do polovice novembra roku 1919 Limpias navštívilo 66 pútí. Neskôr, okolo roku 1921, počet pútnikov vzrástol až natoľko, že odhadovaný počet sem prichádzajúcich zahraničných pútnikov bol väčší ako do Lúrd. Limpias navštevovali korunované hlavy, taktiež cirkevní hodnostári Španielska, medzi nimi biskupi a kardináli. Nechýbali ani arcibiskupi z Mexika, Peru, Filipín, Kuby a iných ďalekých krajín.

V sakristii kostola v Limpias do dnešného dňa sa uchováva niekoľko albumov. Obsahujú vyše 8000 výpovedí ľudí, ktorí boli svedkami týchto zázrakov. Z tohoto počtu 2500 boli potvrdené prísahou. Medzi týmito svedkami možno vymenovať členov rôzných rehoľných spoločenstiev, kňazov, lekárov, právnikov, profesorov, rektorov univerzít, vojakov, obchodníkov, robotníkov, dedinčanov, neveriacich a dokonca horlivých ateistov.

Prvým biskupom, ktorý bol obdarený milosťou vidieť tento zázrak bol don Manuel Ruiz y Rodrigéz z Kuby, ktorý navštívil Limpias, keď sa vracal z Ríma. Po návrate domov všetko podrobne opísal v pastierskom liste, ktorý adresoval veriacim vo svojej diecéze, lebo mal túžbu porozprávať im o tomto zázračnom krucifixe. Napísal, že videl, ako socha zatvárala a otvárala ústa, hýbala hlavou zo strany na stranu a ako sa jej tvár zmenila a mala výraz umierajúceho. Potom znova uvidel, ako sa hýbu ústa. „Zatváral ich veľmi pomaly, ale otváral rýchlo…zatváranie úst bolo pomalé, až sa pery navzájom spojili.“

Otec Celestíno Mária de Pozuelo, kapucín navštívil Limpias 29. júla roku 1919 a opísal to v osobitnej správe, v ktorej sa nachádzalo takéto svedectvo: „Na tvári sa výrazne zračila bolesť; na tele boli modriny, akoby po ukrutných úderoch a zaliate potom…“.

Velebný Valentín Incio z Gijonu vyhlásil vo svojom svedectve, že prišiel do Limpias 4. augusta roku 1919 a že sa ocitol v skupine pútnikov, ktorí boli svedkami zázraku. Bolo tam asi tak 30 až 40 osôb, medzi nimi ešte dvaja kňazi, desať námorníkov a žena, ktorá neprestávala plakať. Velebný Incio napísal:

„Na začiatku to vyzeralo, akoby náš Pán ožil: Jeho hlava nemenila svoju polohu a výraz Jeho tváre bol stále ten istý, ale oči boli plné života a rozhliadali sa pozerajúc do rôznych smerov… Potom upriamil pohľad do prostriedku, kde stáli námorníci a dlho sa na nich pozeral; neskôr pozeral do ľava, smerom k sakristii, posieľajúc tam udivujúco prísny pohľad a tak nejaký čas zotrval. Nadišiel aj najviac vzrušujúci moment. Ježiš sa pozrel na nás všetkých, ale tak láskavo a srdečne, tak veľavravne, s takou láskou a s takou božskou dôstojnosťou, až sme padli na kolená, plačúc a adorujúc Krista… Náš Pán ešte dlho pohyboval viečkami a očami, ktoré sa tak leskli, akoby boli plné sĺz; potom sa Jeho ústa pokojne pohybovali, akoby niečo hovoril alebo sa modlil. V tom istom čase vyššie spomenutá dáma, ktorá sa nachádzala vedľa mňa videla, ako Pán skúša pohnúť rukami a napína sa, aby ich odtrhol od kríža.“

Pod toto svedectvo sa podpísali traja kňazi, deväť námorníkov a spomínaná dáma. Koadjutor z kostola sv. Mikuláša vo Valencii, don Paulino Girbes, uviedol v svojom svedectve z 15. septembra roku 1919, že kľačal pred krucifixom spolu s dvoma biskupmi a osemnástimi inými kňazmi.

„…Všetci sme videli, že tvár Santo Cristo zosmutnela, zbledla a stala sa akoby viac sinavá. Aj ústa boli otvorené širšie, ako zvyčajne. Oči milo hľadeli najskôr na biskupov a potom v smere sakristii. Súčasne tvár nabrala výraz aký má človeka zápasiaci so smrťou. Toto trvalo dlho. Nemohol som zadržať slzy a začal som plakať; iní to prežívali podobne…“

Člen kapucínskej rehole, otec Antonio Mária de Torrelavega, ktorý navštívil krucifix 11. septembra roku 1919, spozoroval krv, ktorá stekala z kútika úst Pána Ježiša. A na nasledujúci deň… „…som znova spozoroval, viditeľný, ešte výraznejší pohyb očí a postrehol som tiež ešte raz krv stekajúcu z kútika úst… Niekoľkokrát tiež na mňa hľadel. Cítil som, že sa celý prudko trasiem. Preto som tiež vstal a tri, alebo štyri razy som zmenil miesto, po každom raze som však pozoroval tie isté javy… Okolo druhej, keď som kľačal v jednej zo stredných lavíc som uzrel, že Santo Cristo znova na mňa hľadí a to ma tak vzrušilo, že som sa musel silno držať lavice, lebo ma začali opúšťať sily… Spozoroval som, že tvár zmenila farbu a stala sa sinavou a smutnou. Veľa osôb, ktoré kľačali okolo mňa to tiež postrehlo… Teraz potvrdzujem: niet pochybností o tom, že Santo Cristo hýbe očami. počas mojej návštevy som videl tento pohyb očí asi tak 50-krát…“

Otec Tomas Nervi z rehole saleziánov napísal vo svojom svedectve, že videl pohyb očí, úst a pod bradou. Končiac svoju dlhú správu oznámil: „Potvrdzujem, že všetko, čo som tu napísal je pravda. Som pripravený to aj odprisahať a keby nastala taká nutnosť, taktiež to podpísať vlastnou krvou.“

Spisovateľ, prednášajúci a spovedníkom z kostola del Pilar v Saragoze, don Manuel Cubi, zložil svoje prehlásenie 24. decembra roku 1919. Podobne, ako sprevádzajúci ho ľudia, videl Santo Cristo prežívajúceho muky predchádzajúce smrť.

„…Mali sme dojem, že Kristus sa snaží odtrhnúť od kríža prudkými, kŕčovými pohybmi; zdalo sa, akoby bolo počuť smrteľné chrčanie, vychádzajúce z Jeho hrtanu. Potom pozdvihol hlavu, vyvrátil oči a zatvoril ústa. Na chvíľu som uzrel Jeho jazyk a zuby… On nám takmer pol hodinu ukazoval, ako veľa sme Ho stáli a ako veľmi za nás na kríži trpel, opustený a vysmädnutý.“

Velebný Joseph Einsenlohr zverejnil svoju správu 18. júna roku 1919. Po svätej omši, ktorú slúžil pri oltári pod týmto krucifixom, si v kostole sadol, aby sa zúčastnil svätej omše, ktorú slúžil iný kňaz. Potom napísal:

„Po tom, ako tak hýbal hlavou a očami, Santo Cristo nejaký čas sa vyťahoval dohora zvíjal sa a ohýbal, ako živý človek, ktorý je pribitý na kríž. Všetko sa hýbalo, jedine Jeho dlane a chodidlá zostávali silno upevnené. Nakoniec sa celé Jeho telo upokojilo, akoby bolo vyčerpané, znova prijmúc svoj pôvodný vzhľad s hlavou a očami obrátenými ku nebu. Celá táto scéna Spasiteľovej agónie trvala od Sanctus až do prijímania kňaza…“

Je tiež veľa lekárskych svedectiev, ktorí takmer vo všetkých prípadoch neboli ochotní navštíviť tento krucifix, ale urobili to až vtedy, keď ich prehovorili rodiny, alebo priatelia.

Doktor Maximiliano Orts prišiel pod krucifix so svojou ženou a skupinou pútnikov. V tom čase bol kostol plný ľudí tlačiacich sa takým bezohľadným spôsobom, že tento lekár čím skôr stadiaľ vyšiel. Neskôr stojac asi tak 6 yardov (pozn. 1 yard = 0, 914 m) pred presbitériom potvrdil, čo nasleduje:

„Aby som uspokojil svoju zvedavosť, zatúžil som vykonať anatomické štúdium krku. Kedy som sa premýšľal o svale hrudnej a kľúčnej kosti a pŕs, udivený som spozoroval červenú kvapku za pravým uchom, ktorá stekala smerom dole, celkom ako pramienok krvi po prisatí pijavice, v rámci lekárkej liečby v prsnej oblasti; ten pramienok krvi sa predlžoval, až sa dotkol prameňa vlasov, ktorý tam umiestnil tvorca sochy a tam sa stratil… Dal som si prestávku, aby som si všetko premyslel a potom som znova pozdvihol zrak v nádeji, že ten úkaz sa stratil, ale presvedčil som sa, že skutočnosť je iná. Krv sa leskla a stekala v čerstvom prameni; porovnal som ju s krvou vytekajúcou z rany na ľavej dlani (namaľovanou) a potom s tou, ktorá stekala na pravej strane pŕs (takisto namaľovanou). Toto porovnanie mi potvrdilo, že táto krv je čierna a namaľovaná, zatiaľ čo tamtá je červená a sa pohybuje… Aby som si zaujal pozornosť niečím iným, prestal som pozerať na krk a presunul som zrak na spánky, kde som uzrel šedivé vlasy bohato zrosené potom. Za nejakú chvíľu okolo týchto vlasov sa zjavil tmavý tieň, sťa kruh široký asi tak jeden palec (pozn. cca 2, 54 cm) zakrývajúci celú šírku čela a meniaci sa do temno-sinavej farby; potom akoby vybledol, stal sa červený a premenil sa na červenú krv, ktorá začala stekať smerom dole a podobne, ako to bolo v prípade krku, vsiakla do vlasov, ktoré potom naďalej zostali sivé a lesklé.“

Túžiac preskúmať tento úkaz, premiestnil sa tento lekár do bočnej kaplnky a tam z menšej vzdialenosti sa prizeral anatómii sochy a stekaniu krvi. Napísal o tom:

„Ale túto záhadu sa mi nepodarilo rozriešiť; tento fenomén sa opakoval rovnako ako na krku, tak i na spánkoch a to vždy, keď som na to pozeral a to zakaždým tak identicky, až som sa nechal presvedčiť a mimovoľne a úprimne som zvolal: »Niet žiadnych pochybností; to je krv!«“

Lekár zakončil svoje svedectvo tvrdením: „Som kresťan a ako taký prisahám, že celá vyššie uvedená správa presne zodpovedá pravde a že dôkladné bádania, ktorým som podriadil svoje pozorovania ma utvrdily v pevnom a nevyvrátiteľnom presvedčení o ich vierohodnosti.“ Podpísané 28. júla roku 1919 Maximiliánom Ortsaom, municipálnym lekárom v Pravii od roku 1878, adept lekárskych vied.

Doktor Fernandez de Alcalde v auguste roku 1919 takto zhrnul svoje pozorovania: „Som pevne presvedčený, o tom že tu máme dočinenia s vecami, ktoré pochádzajú od Boha, ktorých podstata pred človekom zostane celkom utajená.“

Doktor Eduardo Perez y Perez nám poskytuje neobyčajne plastickú lekársku správu, týkajúcej sa toho, čo pozoroval 6. októbra roku 1919.

„Keď som sa modlil pred krucifixom Santo Cristo, On sa na mňa pozeral s láskou bezmála minútu… potom Kristus zdvihol hlavu a tak zotrval, takmer celkom kľudný. Svaly na krku sa uvoľnili… oči boli vtedy doširoka otvorené a upreté smerom dohora… neskôr nasledoval prudký nádych, ktorý sprevádzalo napnutie krku a osobitne svalu hrudnej a kľúčnej kosti a pŕs, ďalej prsné svaly, scalenus anterior a svaly, ktoré napomáhajú dýchaniu, so značným rozšírením medzireberných priestorov, takým, ako je to v prípade, napríklad pri posledných kŕčoch niekoho smrteľne zraneného… Nejakú chvíľu sa zdal byť na prahu smrti… potom zaujal svoju typickú polohu, v akej túto sochu zhotovil umelec… Ešte musím dodať, že počas celého tohoto popoludnia som videl, že socha bola červenkastá. Ďaľší deň bola žltastá, alebo mala farbu olova, ako ju má nejaký umierajúci…“

V novinách La Montana, z mája roku 1920 bola publikovaná správa doktora Penamaria. Tento lekár opísal niečo, čo by sa mohlo nazvať aj, ako verná rekonštrukcia smrti ukrižovaného Krista. Uviedol, že spozorujúc pohyby očí a úst koľkokrát zmeniac miesto, aby sa utvrdil, že má dočinenie so zázrakom, pomodlil sa o ešte väčší, výraznejší dôkaz, o niečo ešte viac nezvyklé, „… čo by nezanechalo ani tieň pochybností a dalo mi dôveryhodné fakty, aby som to mohol uznať za zázrak, tak by som to mohol oznámiť všetkým spolu aj každému osobne a tiež brániť proti každému oponentovi, dokonca aj za cenu života.“ Tiež napísal:

„Táto prosba sa Pánovi asi zapáčila… O chvíľu sa Jeho ústa ostro vykrivili doľava. Sklovité, bolesťou preplnené oči sa pozdvihli k nebu, so smútkom, aký je v očiach, ktoré hľadia, ale nevidia.

Zdalo sa, že pery olovenej farby sa chveli; svaly na krku a prsiach sa napäli, svedčiac o tom, že sa Mu veľmi ťažko dýcha. Tieto naozaj Hippokratovské rysy boli príznakom, že sa nezvratne blíži smrť. Jeho ramená sa akoby skúšali odtrhnúť od kríža, kŕčovite sa pohybujúc dozadu a dopredu a bolo vidieť výrazne, ako, že klince ktorými boli priklincované Jeho chodidlá a dlane Mu pri každom pohybe tela spôsobovali veľkú bolesť. Potom nasledoval nádych… neskôr ďalší… tretí… Neviem koľko… po každom raze s tým istým bolestným napätím; neskôr, desivý smrteľný kŕč, ako má niekto, kto sa dusí a bojuje o vzduch, široko rozvárajúc ústa aj nos. Vtedy dochádza k vytečeniu krvi, vody a peny, ktoré stekajú na spodnú peru a ktoré Spasiteľ zbiera zmodralým trasúcim sa jazykom, pomaly a opatrne ním pohybujúc dva, alebo tri razy po perách; potom kátka chvíľa bez pohybu, ešte jeden namáhavý dych… nos sa zdá byť ostrý, pery sa rytmicky sťahujú a hneď roztvárajú, zviditeľňujú sa zmodralé lícne kosti, prsia sa napínajú a prudko sťahujú, následne Jeho hlava bezvládne klesá, tak, že je výrazne vidieť záhlavie.  Vtedy… On umiera!… snažil som sa tu v krátkosti opísať, čo som pozoroval viac ako dve hodiny…“

Nezvyčajnú víziu mal aj doktor Pedro Cuesta v auguste roku 1920. Povedal, že ho sprevádzali kňaz, iný lekár a istý manželia. Ráno, počas svätej omše jeho spoločníci spozorovali tie zázračné pohyby, ale nemu to nebolo dané, hoci sa premiestňoval z jedného miesta na druhé. Po obede sa nechal presvedčiť , že by sa mal vrátiť do kostola a tam mohol vidieť niečo naozaj udivujúce.

„Keď som na tretí, alebo štvrtý krát sústredil svoj pohľad na sochu, spozoroval som, že telo celkom zmizlo, tak, že zostala z neho len koža, kostra, ktorá by mi mohla poslúžiť na štúdium anatómie. Hlava celkom vyschla a potom, podobne, ako mnou videná koža bez stopy zmizla. Nejaký čas som sochu nevidel a neskôr sa opäť objavila, ale akoby zmumifikovaná a až potom, postupne sa znovu zaodela do tela. Naozaj, výrazne som videl hypertrofiu (zväčšenie) hlavy a potom sa tento proces rozšíril na celý zvyšok sochy. Každý z týchto úkazov sa opakoval dva razy. Počas posledného štádia druhého zväčšenia som už nebol schopný sa ovládať a s výkríkom hrôzy som vybehol z kostola. Zmocnil sa ma strach zbabelca, hoci nikdy predtým som nemával strach – a nech nikto nepovažuje moju správu za prehnanú… Ja, ktorý som nikdy nebol chorý som si vtedy pomyslel, že padnem na zem mŕtvy. Pud sebazáchovy ma vyhnal z kostola, lebo inak by ma z neho vyniesli mŕtveho. A tak vyrútiac sa z kostola, otvoril som celé svoje srdce pred ľuďmi, ktorí stáli pred ním; mojou lekárskou cťou a čestným slovom ručím za pravdivosť toho, čo som tu opísal a som ochotný potvrdiť to a zaručiť aj vlastnou krvou.“

Tento lekár bol tak veľmi rozrušený, že ešte dodal: „Pocítil som potrebu užiť nejaký povzbudzujúci liek (upokojujúci prostriedok)“, čo aj urobil.

Na koniec zacitujeme časti správy vyhotovenej študentom medicíny, don Heriberta de la Villa, ktoré boli publikované v stĺpcoch novín Del Pueblo Astur, 8. júla roku 1919. Tento mládenec najskôr vyhlásil, „horlivo“, že „…tu nejde o autosugesciu, lebo keď som tam išiel neveril som v tento zázrak “. Ale vtedy po prehováraní priateľa vošiel do kostola a uzrel pohyb očí a úst. Premiestnil sa na iné miesto, aby sa lepšie prizrel tomuto úkazu a vtedy uvidel, že Santo Cristo…

„…ma prebodáva strašným pohľadom plným hnevu, ktorý spôsobil, že som sa začal triasť a mohol som len skloniť hlavu… Znova som pozdvihol zrak a uzrel som, že pozerá vpravo, schyľujúc hlavu a potom sa otáča vpravo a to tak, že môžem vidieť zadnú časť tŕňovej koruny… A znova smeruje ku mne ten istý hnevlivý pohľad, ktorý na mňa až tak veľmi zapôsobil, že som pocítil potrebu odísť z kostola.“

Ešte v ten istý deň, o niečo neskôr sa tam vrátil a videl, že:

„…hruď a tvár sa pomaly stávali temno namodralé, oči sa presúvali do ľavej a pravej strany, smerom nahor a dolu, ústa sa zasa trocha otvárali, akoby mali ťažkosti s dýchaním. Pozeral som sa na to viac ako 15, možno 20 minút… Tiež som spozoroval, že nad ľavým obočím sa otvorila rana, z ktorej pramienok krvi stiekol na obočie, aby sa zastavil na viečku. Potom som uzrel ďalší pramienok krvi vytekjúci spod tŕňovej koruny a zalievajúci tvár. Dokonale som ho mohol odlíšiť, pretože bol veľmi červený a vynikal na temno namodralej tvári. Neskôr som spozoroval krv, ktorá vytekala spod tŕňovej koruny a stekala na rameno, ale táto sa nedotkla tvári. Naširoko otvoril ústa, bolo v nich niečo biele, akoby pena. V tej istej chvíli vyšiel nejaký dominikán na kazateľnicu a Kristus sa na neho pozorne pozeral asi tak 5 až 6 minút… Vtedy, keď tento kazateľ vyslovoval slová: »A teraz, Santo Cristo, udeľ nám Tvoje požehnanie«, Kristus otvoril oči aj ústa, usmievajúc sa a pokýval hlavou, akoby nás naozaj požehnal. Vtedy niekto, kto stál vedľa mňa sa ma opýtal, či by som sa odvážil pod prísahou potvrdiť to, čo vidím; On opäť otvoril ústa, z ktorých vytieklo veľké množstvo peny a krvi, výrazne stekajúce z kútikov úst… Vtedy som uveril, že mojou povinnosťou je svedčiť pod prísahou, o tom, čo som videl a to som aj v sakristii kostola urobil.“

Ako uviedol tento študent medicíny, pre tých, ktorí chceli oficiálne svedčiť o tom, čoho boli svedkom v sakristii vybrali veľkú knihu. Mnohí iní sa rozhodli, že po návrate domov spíšu podrobnú správu a odovzdajú ju kompetentnej vrchnosti.

Zasluhuje si obrátiť pozornosť na to, že takmer všetci svedkovia tohoto zázraku cítili potrebu meniť miesta, aby sa tak utvrdili o pravdivosti toho, čo videli. Časť z nich boli svedkami tohoto zázraku sotva vošli do kostola a neskôr sa už nezopakoval. Iní v prvej chvíli nespozorovali nič nezvyčajné a až neskôr sa dočkali vízie. Boli aj takí, ktorým nebolo dané vidieť tento zázrak. Jeden zo svedkov uviedol: „Fakt, že niektorí tieto úkazy vidia a ostatní nie, nemožno vysvetliť v súlade prirodzenými zákonmi“.

Zázračné zjavenia Santo Cristo neboli jedinými nezvyčajnými úkazmi, aké boli zaznamenané v súvislosti s týmto krucifixom, lebo vtedy sa udialo mnoho zázračných uzdravení. V júli roku 1921 počet takýchto nezvyčajných uzdravení, potvrdených váženými lekármi bol viac, ako tisíc. Nie veľa sa z nich stali v Limpias, väčšina z nich stali v domoch pútnikov, prostredníctvom kontaktu s predmetmi, ktoré sa predtým dotkli krucifixu.

A aký bol oficiálny postoj Cirkvi v otázke týchto zázrakov? Jeho Excelencia Sanchez de Castro, biskup diecézy Santander, do ktorej patril Limpias, 18. júla roku 1920 požiadal o kanonické vyšetrenie upovedomiac Rím o zázračných uzdraveniach a zjaveniach. O rok a jeden deň neskôr všetkým veriacim, ktorí navštívili tento svätý krucifix bola udelená výsada získať plnomocné odpustky po dobu siedmich rokov.

Dňa 10. septembra roku 1921 prišiel do Limpias pápežský nuncijus monsignore Tadeschini. Pomodlil sa pred krucifixom a preskúmal ho zo všetkých strán. Oznámil kléru a ľuďom z Limpias, že táto pekná socha na neho ohromne zapôsobila a vyjadril svoju ľútosť, že sa z nej nemôže dlhšie tešiť, zagratuloval im, že „zostali vyznamenaní, aby sa im Pán zjavil v podobe zázračného zobrazenia v ich kostole“.

Nakoniec privoláme obsažnú výpoveď istého novinára. Vidiac pohyb očí a úst vyhlásil: „Spozoroval som dva pohyby čeluste, tak akoby vyriekol dve slabiky. Zatvoril som dosť silno viečka a opýtal som sa sám seba: »Čo On povedal?« Na odpoveď som dlho nečakal, pretože v hĺbke duše som výrazne započul významné a požehnané slová: »Miluj!«“

Možno že práve preto Pán Ježiš urobil toľko zázrakov pred očami veriacich i neveriacich? V Limpias ukázal svoju agóniu a svoju obrovskú lásku k nám, nielen preto, aby v nás vzbudil ľútosť a skrúšenosť, ale aj preto, aby nás prosil a dokonca úpenlivo prosil, aby sme sa Mu odvďačili svojou láskou.

(Článok je prevzatý a preložený z poľskej, cirkevne schválenej knihy Joan Carroll Cruz, CUDOWNE WIZERUNKI NASZEGO PANA, vyd. EXTER, Gdańsk 2004)

***