O ukrižovaní ukrižovateľov Pána Ježiša Krista

Kategória: O ukrižovaní ukrižovateľov Pána Ježiša Krista

Evanjelium podľa Matúša 27, 1 – 2; 11 – 26:

„Keď sa rozodnilo, veľkňazi a starší ľudu sa uzniesli, že Ježiša vydajú na smrť. Preto ho spútaného odviedli a odovzdali vladárovi Pilátovi…

Keď Ježiš stál pred vladárom, vladár sa ho spýtal: »Si židovský kráľ?«

Ježiš odpovedal: »Sám to hovoríš.«

A keď naňho veľkňazi a starší žalovali, nič neodpovedal.

Vtedy sa ho Pilát opýtal: »Nepočuješ, čo všetko proti tebe svedčia?«

Ale on mu neodpovedal ani na jediné slovo, takže sa vladár veľmi čudoval.

Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: »Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?« Lebo vedel, že ho vydali zo závisti.

Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: »Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.«

Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili.

Vladár sa ich opýtal: »Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?«

Oni zvolali: »Barabáša!«

Pilát im povedal: »Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?«

Všetci volali: »Ukrižovať ho!«

On vravel: »A čo zlé urobil?«

Ale oni tým väčšmi kričali: »Ukrižovať ho!«

Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: »Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!«

A všetok ľud odpovedal: »Jeho krv na nás a na naše deti!«

Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali…“

***

„Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“

Sk 2, 36 (pozri tiež: Sk 2, 22 – 23; 4, 8 – 12)

***

Z Misionárskeho kalendára z roku Pána 1945:


S povolením cirkevnej vrchnosti nitrianskej č. 2049/1944.

P. V. Bošanský SVD

»Jeho krv na nás a našich synov!«

(Mat. 27, 25.)

Pilátovi je drahšia a cennejšia priazeň cisára ako spravodlivosť a nevinnosť človeka. Vie, že Kristus Pán je nevinný, a predsa Ho vydáva na smrť, na najpotupnejšiu smrť. Keď vidí, že nemôže nič vykonať, naopak, že ešte väčší krik povstáva, chce si uľaviť touto ceremóniou a svaliť so seba zodpovednosť. Dá si priniesť vody. Sadne si na sudcovskú stolicu a umýva si pred ľudom a jeho poprednými ruky, hovoriac: »Ja som nevinný v tejto krvi, vy sa musíte prizerať.«

Strašná odpoveď hučí povetrím: »Jeho krv na nás a na našich synov!« Nikdy nebola ešte vypovedaná strašnejšia kliatba ako táto. A nikdy žiadna kliatba sa tak hrozne nesplnila ako táto. Keby boli mohli sa dívať štyridsať rokov do budúcnosti tí, ktorí vyriekli tú kliatbu za onoho rána pri hrade Antonia, veru bola by im krv v žilách stuhla. Veď už pred obľahnutím Jeruzalema (66 – 67 p. Kr.) tiekla krv potokmi, krv ich a ich synov.

Koncom roku 66 bolo v Caezarei zavraždené 20.000 Židov pohanskými spoluobčanmi.

V meste Skytopolis pobili zúriaci Sýrovia 13.000 Židov.

Podobne to bolo v iných mestách a dedinách. V Alexandrii, kde mali Židia zvláštneho správcu a bývali v dvoch štvrtinách oddelení od druhých, bolo ich 50.000 pobitých Grékmi, ale i rímskymi vojakmi. Ich domy do základov spálili.

Pri dobytí Gamaly povraždili Rimania ešte i kojencov. Iba dve ženy, ktoré sa schovaly, zostaly nažive.

V Jeruzaleme to bolo ešte strašnejšie. V meste zúrila občianska vojna. Až do chrámu sa dostaly bojujúce strany. Stávalo sa občas, že i pri bohoslužbách bolo vnútorné nádvorie premenené v jazero krvi (POZN.: Jn 19, 34; Mt 27, 24 – 26). Toľkí tam boli pobití.

A potom pri obľahnutí! Vyhladovaní obyvatelia najstrašnejším mučením boli povstalcami (svojimi súkmenovcami) donútení vydať i posledné zásoby. Od strašného hladu ohrýzali kožu zo starých topánok a opaskov (POZN.: Jn 19, 28)!!

A keď v noci šli v celých zástupoch von z mesta sbierať si aspoň nejaké zeleniny, chytili ich rozzúrení vojaci, zbičovali (POZN.: Jn 19, 1 – 3) a ukrižovali (POZN.: Mt 27, 15 – 50). Každý deň zomrelo ich okolo 500 na krížoch. Na koniec nebolo žiadneho dreva pre kríže, čo aj dvoch na jeden pribíjali.

Keď bolo konečne mesto dobyté, zúril mor a hlad. Bez ohľadu zabíjali i deti a starcov. Jozef Flavius, očitý svedok, píše vo svojej histórii Židovskej vojny, že pri celom obľahnutí zahynulo 1,100.000 ľudí. Víťazi ušetrili iba silných, zdravých mužov, aby ich predali za otrokov. 97.000 ich bolo tak predaných (POZN.: Mt 26, 14 – 16; 27, 3 – 10). Aby však mnohými otrokmi nebol trh preplnený, tisíce z nich boly určené na to, aby bojovali v Amfiteátre ako zápasníci a s divými šelmami. Ostatní zmizli vo frýgskych baniach.

Zbytok Sikáriov (sprisahanci židovskí proti Rimanom) ušiel do pevnosti Mazaba na západnom brehu Mŕtveho mora. Roku 73 i táto padla. Keď boli Rimania vybili veľkú dieru do obranného múru a nebolo nádeje na útek, povraždili uzavretí obhajcovia najprv ženy a deti a potom seba. Keď Rimania vnikli do pevnosti, našli len mŕtvoly.

Ešte raz zúrilo židovské povstanie, šesťdesiat rokov neskoršie, za cisára Hadriána. Zas tiekla krv potokmi. Dejepisec Dio Kassius rozpráva o 580.000 mŕtvych. Judsko sa stalo pustatinou, rozpráva ten istý starý letopisec. Za bagateľ vraj mohol človek vtedy dostať židovského otroka. Ale Hadrián dal ešte i základy chrámu vybrať a na jeho mieste dal postaviť chrám Jupiterovi. Na zrúcaninách Svätého mesta bolo vystavané pohanské mesto Aelia Kapitolská (POZN.: Jn 2, 18 – 22; Mt 27, 22 – 31; 39). Pod trestom smrti bolo Židom zakázané ta vstúpiť.

»JEHO KRV NA NÁS A NA NAŠICH SYNOV!« – Boží súd…

Pristúpme my s povďačnosťou a láskou k Veľkňazovi nášmu, ktorého krv sa za nás vyliala. Kiež nevolá ako krv Abela o pomstu, lež o milosrdenstvo!

Šetri, Pane, šetri ľudu svojho, ktorý si vykúpil svojou predrahou krvou!

Klaniame sa Ti, Kriste, a dobrorečíme Tebe, lebo si svojím krížom a predrahou krvou svet vykúpil.

(Misionársky kalendár 1945, str. 100 – 101)

***