OZNAMY
Kategória: OZNAMY
†
NOVÉ:
+++
14. september
(roku Pána 2023)
- sviatok Povýšenia sv. Kríža
HYMNUS
Vitaj, Kríž svätý, vitaj, sveta nádhera,
ty nádej pravá, z ktorej radosť vyviera,
znamenie spásy, v nebezpečí istota,
ty si Strom nadprirodzeného života.
Kríž hoden úcty, Kríž ty životodarný,
ty klenot sveta, balzam duší nezdravých,
vzdávame poctu Krížu, hoci nehodní,
otroci cez Strom, cez Strom Kríža slobodní.
Nech Synov Kríž je na česť Bohu Otcovi,
rovnako na česť Duchu Tešiteľovi;
buď Povýšenie Kríža svetu na spásu
a nebešťanom zdrojom šťastia a jasu.
Amen.
Pánovo sväté Meno je skrze Kríž vyvýšené ponad nebo a zem.
Aleluja.
(Hymnus a antifóna zo sviatku Povýšenia sv. Kríža)
+++
Z Rečí svätého biskupa Ondreja Krétskeho
Kríž je slávou a povýšením Krista
Slávime sviatok Kríža, ktorý zahnal temnoty a navrátil svetlo. Slávime sviatok Kríža a spolu s Ukrižovaným sme pozdvihnutí do výšin, aby sme zem s hriechom zanechali dolu a získali nebeské dobrá. Vlastniť Kríž je taká vzácna a taká veľká vec, že kto ho vlastní, vlastní poklad. Ja som zo všetkých dobier právom nazval pokladom to, čo je v skutočnosti i podľa mena najkrajšie. V ňom, cezeň a do neho je uložená celá naša spása a bola vrátená do pôvodného stavu.
Keby totiž nebolo bývalo Kríža, Kristus by nebol býval ukrižovaný. Keby nebolo bývalo Kríža, život by nebol býval klincami pribitý na drevo. Keby nebol býval klincami pribitý, neboli by z boku vytiekli pramene nesmrteľnosti, krv a voda, ktoré očisťujú svet; nebol by býval zničený dlžobný úpis hriechu, neboli by sme bývali prepustení na slobodu, neboli by sme mohli jesť zo stromu života a raj by bol zatvorený. Keby nebolo bývalo Kríža, smrť by nebola bývala pokorená ani peklo olúpené.
Preto je Kríž veľká a drahocenná vec. Veľká, lebo cezeň vzniklo veľa dobrého; o toľko viac, o koľko väčšiu hodnotu treba pripísať Kristovým zázrakom i mukám. Aj drahocenná, lebo Kríž je Božím utrpením i trofejou. Utrpením, lebo sa dal na ňom dobrovoľne umučiť, a trofejou, lebo na ňom bol zasiahnutý diabol a s ním porazená aj smrť; závory pekla boli rozbité a Kríž sa stal všeobecnou spásou celého sveta.
Kríž sa nazýva aj Kristovou slávou a Kristovým povýšením. To on je ten vytúžený kalich a ukončenie múk, ktoré pre nás Kristus pretrpel. Že Kríž je Kristovou slávou, o tom počuj, čo sám hovorí: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh, a čoskoro ho oslávi.“ A zasa: „Ty, Otče, osláv mňa slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“ A znova: „Otče, osláv svoje meno. A z neba zaznel hlas: Už som oslávil a ešte oslávim.“ Oznamoval tým slávu, ktorú potom dosiahol na Kríži.
A že Kríž je aj Kristovým povýšením, počúvaj, čo sám hovorí: „A ja, až budem vyzdvihnutý, všetkých pritiahnem k sebe.“ Vidíš, že kríž je Kristovou slávou a povýšením.
(Oratio 10 in Exaltatione sanctae crucis: PG 97, 1018-1019. 1022-1023)
+++
R. Obdivuhodný Kríž, na tvojich ramenách visel Poklad a Výkupné za väzňov, * Na tebe bol svet vykúpený Krvou svojho Pána.
V. Buď pozdravený, Kríž, posvätený Kristovým telom a ozdobený Jeho údmi ako perlami. * Na tebe bol svet vykúpený Krvou svojho Pána.
+++
HYMNUS
Hľa, žlč, ocot, sliny, kliny,
trsť a dýka ranivá
trápia telo, z boku tečie
voda a krv neživá,
predsa ten zdroj zem i nebo,
súš i more omýva.
Útulný kríž, najkrajší strom,
ty skvost medzi stromami,
všetkým sadom taký konár,
kvet a plod je neznámy.
Milé drevo s milou ťarchou
milo stojíš pred nami.
Vznešený kmeň, ohni vetvy,
zjemni postoj pristrohý,
hoci Tvorca dal ti tvrdosť,
keď ťa staval na nohy,
neotváraj rany Kráľa,
našej spásnej zálohy!
Len tebe sa ušlo slávy
nosiť Darcu života,
rozosvietiť vo tme maják
svetu, ktorý troskotá,
veď ťa krvou napojila
Baránkova milota.
Tebe, Otče, s Duchom Svätým
nech je sláva naveky
skrze Krista, ktorý telom
nie je nám už ďaleký
a chce krížom zmeniť v radosť
ľudský bôľ a náreky.
Amen.
(Hymnus z ranných chvál Veľkého Piatku)
+++
História sviatku Povýšenia sv. Kríža
Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte, v roku Pána 335 po jeho nájdení sv. Helenou
Sv. Helena vo Svätej zemi, v Jeruzaleme, v roku Pána 326 našla sv. Kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus (Niektorí historici kladú nájdenie sv. Kríža na 14. september roku Pána 320).
Pohľad na Jeruzalem z Olivovej hory, z katolíckeho kostolíka Dominus flevit (Pán zaplakal), ktorý je postavený v tvare slzy nad miestom, kde podľa tradície náš Pán, Ježiš Kristus zaplakal nad Jeruzalemom (Lk 19, 41).
Zachovali sa pomerne včasné zmienky o tejto významnej veci. Tak sv. Cyril Jeruzalemský spomína v katechézach z r. 348 jestvovanie nájdeného sv. Kríža. Podobne na Západe písali už na konci 4. stor. o nájdení sv. Kríža sv. Rufín, sv. Ambróz Milánsky a sv. Paulín z Noly.
Keď bol nájdený sv. Kríž, nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makárius sa aj s Krížom odobral na Golgotu, kde bol Kríž vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Patriarcha Makárius sa obracal na všetky strany, na východ i západ, na sever i na juh, a ukazoval ho všetkým ľuďom.
Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte pri posviacke Baziliky Vzkriesenia 14. sept. roku Pána 335
Keď o deväť rokov neskôr – v roku Pána 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža (gréc. Ὕψωσις τοῦ Τιμίου Σταυροῦ, lat. Exaltatio Sanctae Crucis), v ktorom Východná cirkev od tých čias oslavovala nájdenie sv. Kríža.
Na kresťanskom Západe sa uchytil tento sviatok niekedy v čase pontifikátu sv. Gregora Veľkého (bol pápežom v r. 590-604).
Pútničky Egéria, ktorá v roku Pána 386 navštívila Jeruzalem, nám vo svojom spise zanechala správu o veľkolepom slávení tohoto dňa, v ktorom bol nájdený Spasiteľov sv. Kríž. Napísala:
„Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám Vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov Kríž. …Tieto slávnosti trvajú týždeň.“
Egéria nám vo svojom spise zanechala aj správu o uctievaní Spasiteľovho sv. Kríža na Veľký Piatok:
„Na Veľký Piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou Kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho Kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho Dreva; pri jeho boku z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú po jednom, uklonia sa, pobozkajú Kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia Kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“
Sv. Helena po nájdení sv. Kríža ho rozdelila na tri časti. Jednu časť z neho poslala svojmu synovi do Carihradu. Ďalšiu časť spolu s pravou polovicou nápisu, ktorý visel na Spasiteľovom Kríži (Jn 19, 19 – 20) vzala so sebou do Ríma, kde boli tieto vzácne relikvie spolu s ďalšími relikviami umučenia Pánovho a zemou z Golgoty uložené do novopostavenej Baziliky nazvanej svätý Kríž v Jeruzaleme. Poslednú, tretiu časť sv. Kríža, spolu s ľavou polovicou nápisu, ktorý označoval na Spasiteľovom Kríži Jeho vinu sv. Helena ponechala v Jeruzaleme.
Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte po jeho získaní z rúk Peržanov roku Pána 629
Táto tretia časť sv. Kríža ostala v Jeruzaleme až do roku Pána 614. Vtedy kráľ Perzie Chosroes II. povstal proti oslabenému východnému rímskemu cisárstvu, strašne spustošil Mezopotámiu a časť Sýrie, zaujal kvitnúce kresťanské mestá Edesu a Cézareu v Kapadócii a prepadol aj Palestínu. Meč pohanských Peržanov tam hrozne vyčínal. Koho nezavraždili, stal sa otrokom. Kňazov, mníchov a mníšky v Jeruzaleme neľudsky umučili a iba ctihodného patriarchu Zachariáša ponechali pri živote. Medzi mnohými pokladmi pohania vzali aj relikviu sv. Kríža, uložili ju do skrine, patriarcha Zachariáš musel skriňu svojím prsteňom zapečatiť a potom ho aj s relikviou odvliekli do Ktesifonu. Chosroes II. dobre vedel, že kresťania majú v úcte drevo Kríža, a dúfal, že mu zaň i za patriarchu Zachariáša vyplatia veľké výkupné.
Keď pohan mečom a ohňom spustošil aj Egypt a zmocnil sa opevneného Kartága, východorímsky cisár Herakleios (610 – 641) poslal k nemu vyslancov s prosbou o mier. Pyšní pohanský kráľ ani nepripustil k sebe kresťanských vyslancov a Herakleiovi odkázal:
„Nech Rimania nečakajú prímerie dovtedy, kým ukrižovaného človeka uznávajú za Boha a kým sa nebudú klaňať slnku.“
Carihradský patriarcha Sergius povzbudzoval cisára, aby sa vzmužil, napadol surového pohana a pokoril jeho pýchu.
Cisár zhromaždil svojich popredných bojovníkov, vzal do ruky kríž a prisahal:
„Neopustím vás až do svojej smrti a budem s vami bojovať kým zaťatý nepriateľ svätého náboženstva nebude pokorený.“
To isté prisahali kresťanskí vojaci. Cisár odohnal od seba nezákonitú manželku, obliekol sa do kajúceho rúcha a Chosroovi II. vypovedal vojnu. Postavil sa na čelo svojho oduševneného vojska a niesol pred ním zástavu s obrazom Pána Ježiša Krista. Hoci mal málo vojska, predsa čoskoro vydobil Arménsko a hneď zatým mesto Gazall, v ktorom zrúcal pohanský chrám, zasvätený slnku i skvostný palác Chosroov. S kresťanskej lásky daroval slobodou 50-tisíc zajatým Peržanom a postaral sa o zaopatrenie ľudu, veľmi trpiaceho vojnou. Peržania si obľúbili Herakleia a modlili sa k Bohu, aby ich čím skôr oslobodil od krvilačného Chosroa.
Cisár postupoval za utekajúcim zúrivcom, až ho dňa 12. decembra roku Pána 628 dohonil pri zrúcaninách niekdajšieho mesta Ninive a zvíťazil nad ním v krvavej bitke, v ktorej padol hlavný perzský vojvodca Rezastes. Porazený Chosroes utekal vo svojej krajine z mesta do mesta a vláčil so sebou jeruzalemského patriarchu Zachariáša a pozostatky sv. Kríža. Herakleios ho prenasledoval, ničil jeho pevnosti, ale obyvateľom neublížil a zajatých prepúšťal na slobodu, hoci divý Chosroes ukrutne trýznil a vraždil všetkých kresťanov, čo mu padli do rúk. Sami Peržania nenávideli tyranského kráľa a siahali mu na život. Napokon sa utiahol do opevneného mesta Seleucia na rieke Tigris. Tam dostal červienku; vtedy ustanovil za svojho nástupcu Medarsesa, syna svojej otrokyne. Keď sa kráľov prvorodený syn Sisroes dozvedel, že otec ho vydedil a zbavil trónu, vzbúril sa proti nemu, uväznil ho a dal ho ukrutne zavraždiť. Ako on kedysi zavraždil svojho otca, teraz aj jeho zavraždil vlastný syn.
Keď sa potom Sisroes stal perzským kráľom požiadal Herakleia o mier. Vrátil Rimanom otcom odňaté krajiny, kresťanov prepustil na slobodu a medzi nimi aj patriarchu Zachariáša, vrátil aj drahocenné poklady, ktoré jeho ukrutný otec odvliekol zo Svätej zeme, medzi nimi aj zapečatenú skriňu so sv. Krížom. Cisár Herakleios ju naložil na skvostný voz, do ktorého boli zapriahnuté štyri krotké slony a šiel s patriarchom Zachariášom v slávnostnom sprievode do Jeruzalema, aby zasa povýšil sv. Kríž na Golgote a poďakoval sa Bohu za vydobyté víťazstvo.
Cisár Herakleios si zaumienil, že on sám odnesie sv. Kríž na Golgotu. Celý vyzdobený zlatom a drahokamami vzal si ho na ramená a vykročil z Olivovej hory smerom ku Golgote, k chrámu Pánovho vzkriesenia. Keď sa ale priblížil k bráne vedúcej na Golgotu nedokázal cez ňu prejsť. Zastavila ho nejaká neviditeľná sila a napriek všetkému svojmu úsiliu nemohol urobiť ďalej ani krok. Čím viac sa usiloval urobiť krok dopredu, tým väčšmi sa cítil ako prikovaný na mieste. Vyvolalo to všeobecný úžas.
Vtedy povedal biskup Zachariáš cisárovi:
„Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ty máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“
Vtedy sa cisár Herakleios okamžite zobliekol zo svojich honosných cisárskych šiat a zobul sa. Až potom, keď bol cisár Herakleios zaodetý do prostého rúcha a bosí mu neznáma sila, ktorá ho dovtedy zadržiavala dovolila bez ťažkostí vyniesť Kristov sv. Kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich.
(Z príhody, v ktorej cisár Herakleios mohol niesť Spasiteľov sv. Kríž, až keď bol zaodetý do prostého rúcha a bosí, sa aspoň čiastočne odvodzuje obrad, pri ktorom sa pápež na Veľký piatok, bez slávnostného rúcha a bosý odoberie ku Krížu, aby ho pobozkal.)
Tak sa vzácna relikvia Spasiteľovho sv. Kríža opäť vrátila do Jeruzalema a bola naspäť uložená v Bazilike Vzkriesenia, z ktorej ju pred 15 rokmi ulúpili Peržania. To sa stalo roku Pána 629.
Na kresťanskom Západe vznikol na pamiatku získania relikvie sv. Kríža z rúk Peržanov v roku Pána 629 osobitný sviatok, ktorý sa slávil 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža. Spomienku na nájdenie sv. Kríža sa presunula na 3. mája. Po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile bol sviatok Nájdenia sv. Kríža oslavovaný 3. mája zrušený a naspäť včlenený do sviatku Povýšenia sv. Kríža.
A tak, v súčasnosti, po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile, 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža oslavujeme Spasiteľov sv. Kríž, jeho nájdenie sv. Helenou v roku Pána 326, ako aj jeho získanie z rúk Peržanov späť do rúk kresťanov, v roku Pána 629.
O niekoľko rokov po tom, ako kresťania v roku Pána 629 získali späť vzácnu relikviu Spasiteľovho sv. Kríža z rúk Peržanov, mohamedánski Saracéni zaujali Jeruzalem. Aby časť sv. Kríž z Jeruzalema zasa nepadla do rúk nepriateľov Krista a nebola potupená, preniesli ju do Carihradu. Z tejto časti sv. Kríža, i z tej, ktorá sa tam opatrovala od čias cisára Konštantína Veľkého, udeľovali východní rímsky cisári čiastočky západoeurópskym panovníkom a významným ľuďom, ktorý ich ako najdrahší poklad ukladali do chrámov a vrúcne uctievali.
Podľa náhľadu odborníkov všetky čiastočky spolu zo Spasiteľovho sv. Kríža , ktoré sú rozptýlené po celom svete, zďaleka nepostačujú na to, aby vytvorili 3 – 4 metrový kríž.
+++
RÍMSKY MISÁL
OBNOVENÝ
PODĽA ROZHODNUTIA DRUHÉHO
VATIKÁNSKEHO KONCILU
UVEDENÝ DO PLATNOSTI
PÁPEŽOM PAVLOM VI.
MISSALE ROMANUM
Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vat. II instauratum
Auctoritate Pauli PP. VI promulgatum
II. editio typica
Interpretatio in linguam slovacam confirmata fuit
a Sacra Congregatione pro Sacramentis et Cultu Divino
Romae die 1 decembris 1979 (Prot. CD 1241/79)
14. septembra
POVÝŠENIE SVÄTÉHO KRÍŽA
Sviatok
ÚVODNÝ SPEV (Porov. Gal 6, 14)
Hľadajme slávu v kríži nášho Pána Ježiša Krista.
On je naša spása, náš život, naše vzkriesenie;
on nás oslobodil a spasil.
Oslavná pieseň.
MODLITBA DŇA
Láskavý Otče,
ty si poslal na svet svojho milovaného Syna,
aby smrťou na kríži spasil všetkých ľudí;
daj, prosíme, –
aby sme na zemi stále lepšie poznávali
tajomstvo jeho vykupiteľskej smrti
a dosiahli účasť na jeho sláve v nebi.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,
ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
NAD OBETNÝMI DARMI
Prosíme ťa, milosrdný Bože,
nech nás očistí od každej viny
obeta Ježiša Krista, –
ktorý na oltári kríža sňal hriechy celého sveta.
Lebo on žije a kraľuje na veky vekov.
PIESEŇ VĎAKY
O víťazstve slávneho kríža
V.: Pán s vami.
O.: I s duchom tvojím.
V.: Hore srdcia.
O.: Máme ich u Pána.
V.: Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu.
O.: Je to dôstojné a správne.
Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné
vzdávať vďaky vždy a všade
tebe, Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože.
Lebo vykúpenie ľudstva sa z tvojho rozhodnutia
uskutočnilo na dreve kríža.
Zo stromu v raji prišla na nás smrť,
zo stromu kríža dostali sme nový život.
Nepriateľ, ktorý nás v raji premohol,
na dreve kríža bol premožený Kristom, naším Pánom.
Skrze neho tvoju velebu chvália anjeli,
klaňajú sa ti všetky nebeské zástupy,
i blažení serafíni ťa oslavujú spoločným plesaním.
Prosíme, dovoľ i nám,
aby sme ťa s nimi v pokornej úcte chválili:
Svätý, svätý, svätý Pán Boh všetkých svetov…
SPEV NA PRIJÍMANIE (Jn 12, 32)
Pán Ježiš povedal:
Keď budem vyzdvihnutý od zeme,
všetkých pritiahnem k sebe.
PO PRIJÍMANÍ
Pane Ježišu Kriste,
na dreve kríža zaslúžil si nám nový život
a v tejto sviatosti (pozn.: v Eucharistii)
nám dávaš za pokrm seba samého;
vrúcne ťa prosíme, –
daj nám účasť aj na sláve svojho zmŕtvychvstania.
Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.
+++
O tom, ako krab zázračne
povýšil a niesol Spasiteľov sv. Kríž
„Nikto by v to istotne neuveril, keby nebolo faktu, že o tejto udalosti sa dozvedáme z reči, ktorú kardinál de Monte vyhlásil pred pápežom Gregorom XV. dňa 19. januára r. 1622.
Táto udalosť je spojená so sv. Františkom Xaverským (zom. 1552), veľkým misionárom v Japonsku a Indii… Keď kardinál de Monte adresoval svoje slová pápežovi, hovoril o časoch, kedy sa František Xaverský plavil z Ambionu, mesta na Moluckých ostrovoch do Baranula a keď sa náhle strhla búrka, ktorá hrozila, že rozbije loď. Všetci na palube sa spolu s ním modlili o bezpečie. Svätec vyzdvihol do výšky kríž, ktorý zvykol nosiť na krku a skúšal ním utíšiť vietor. Búrka prestala, ale medzičasom kríž padol do vody.
Loď na druhý deň bezpečne doplávala do Baranula. Svätec išiel popri brehu, keď tu náhle uzrel ako veľký krab, ktorý práve vyliezol z mora nesie kríž „s úctou a povýšený nahor medzi klepetami“. Krab smeroval rovno k svätcovi, odovzdal mu kríž a vrátil sa do mora. Kardinál hovorí, že sv. František od vďačnosti onemel a s roztvorenou náručou padol na zem. V tejto polohe sa modlil vyše pol hodiny. Svedkami tohoto zázraku boli zhromaždení ľudia, ktorí ho prišli privítať.
Táto udalosť sa zdá byť takmer neuveriteľná, ale jeho svedkami museli byť veľmi vážené osoby, keď udalosť bola uznaná Vatikánom za jeden z troch zázrakov nevyhnutných v procese kanonizácie.“
(Joan Carroll Cruz, Tajemnice, cuda i osobliwości w życiu świętych, Exter, Gdańsk 2004, s. 486)
+++
HYMNUS
Kríž, požehnanie pre náš svet,
bez teba šťastia, spásy niet;
kedysi kliatba, záhuba,
teraz si bránou do neba.
Na tebe Svätá obeť pnie,
čo k sebe všetkých privinie;
knieža zla strojí úklady,
lež cúvne s hanbou bez rady.
Ježišu, tebe, Otcovi
sláva aj Tešiteľovi,
že smieme v Božej láske žiť,
víťazstvo kríža zakúsiť.
Amen.
(Poludňajší hymnus Veľkého Piatku)
+++
+++
Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 20. november roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
„O Rafidim, Amalekovi a udretej skale na púšti
(…) Keď Izraelitom hrozila vojna, Mojžiš zavolal Ježiša a povedal mu: »Vyber nám ľudí a choď bojovať s Amalekom« (pozn.: Ex 17, 9, v LXX: Jozue = gr. Ιησούς = Ježiš). Až do tohto okamihu nebola zmienka o tomto požehnanom mene, teda o Ježišovi. Tu prvýkrát zažiarila veľkoleposť tohto mena, Mojžiš privoláva Ježiša; Zákon povoláva Ježiša: »Vyber nám ľudí.« Mojžiš nebol schopný vybrať vplyvných ľudí; Ježiš je jediný, ktorý to môže urobiť. To On povedal Apoštolom: »Nie vy ste si vybrali Mňa, ale Ja som si vybral vás« (pozn.: Jn 15, 16). To On vošiel do domu siláka a ulúpil jeho dobrá (pozn.: Mt 12, 29).
Teraz Mojžiš vystúpil na vrchol kopca; a stalo sa, »že kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, Izrael víťazil v boji« (pozn.: Ex 17, 11). Všimnite si, bratia, Mojžiš skutočne zdvíha ruky, ale ich nerozťahuje. Lebo kto môže roztiahnuť ruky ako iba náš Pán Ježiš Kristus? On bol roztiahnutý na kríži, akoby preto, aby mohol objať celý svet. On roztiahol ruky svojej dobroty. Preto Mojžiš zdvihol ruky, a hoci ich neroztiahol, ich zdvihnutím ukázal tajomstvo kríža. Pochopte, bratia, že už vtedy, bojujúce krajiny boli porazené skrze tajomstvo kríža. Ak, s pomocou Pána, zdvihneme naše ruky, milovaní, my tiež porazíme diabla. Mali by sme vziať do svojich rúk naše skutky. Ak sú vaše činy také, že ich môžete zdvihnúť vysoko pred Pánovým pohľadom (pozn.: Ž 5, 6), potom môžete tiež zničiť svojich nepriateľov, ktorí sú vo vás (pozn.: 1 Pt 2, 11). Kto správne zdvíha svoje ruky, ak nie človek, ktorý prostredníctvom almužny neustále odkladá poklad v nebi? Kto správne zdvíha svoje ruky, ak nie ten, kto neustále poskytuje jedlo a oblečenie chudobným? Kto správne zdvíha svoje ruky? Iste človek, ktorý plní slová Apoštola: »Zdvíhajúc nepoškvrnené ruky bez hnevu a hádky« (pozn.: 1 Tim 2, 8.). Preto tiež, keďže boj proti nepriateľským mocnostiam každý deň ohrozuje rovnako vás aj nás, ak chceme zvíťaziť, naše skutky a naše rozhovory nesmú byť na zemi. Ako vraví Apoštol: »Naše rozhovory máme mať v nebi, aj keď kráčame po zemi« (pozn.: Kol 3, 2).“
(Sv. Cézar z Arles, časť zo 103. Kázne)
+++
Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 13. november roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
(…) Pán povedal Mojžišovi: »Vezmi si palicu a udri ňou do skaly, aby mohla vydať vodu pre ľud« (pozn.: Ex 17, 5 – 6). Všimnite si, je tam skala, ktorá obsahuje vodu. Ale ak táto skala nebude udretá, nemá žiadnu vodu; ale keď bola udretá druhý raz, vydá prúdy a rieky, ako čítame v Evanjeliu: »Ten kto verí vo Mňa, z jeho vnútra potečú rieky živej vody« (pozn.: Jn 7, 37 – 38). Keď Kristus bol udretý na kríži, vylial prúdy Nového Zákona, preto nevyhnutné pre Neho bolo to, aby bol prebodnutý. Keby nebol udretý, aby voda a krv tiekli z Jeho boku (pozn.: Jn 19, 34), zahynul by celý svet trpiaci smädom po Božom Slove. Preto »Mojžiš udrel do skaly dva razy palicou« (pozn.: Nm 20, 11). Čo to znamená, bratia? Nemyslím si, že v tom nie je tajomstvo. Čo to znamená, že skala bola palicou udretá nie raz, ale dva razy? Skala bola udretá aj druhý raz, lebo šibenica kríža bola zhotovená z dvoch brvien: na jednom boli roztiahnuté Kristove sväté ruky, na druhom Jeho bezhriešne telo od hlavy po chodidlá.
O tomto tajomstve, to jest o skale, ktorá bola udretá, hovorí tiež Apoštol, keď vraví: »Oni všetci pili ten istý nápoj,« (lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi, a tou skalou bol Kristus. pozn.: 1 Kor 10, 4). Všimnite si dobre, bratia. Keďže tamtá skala nebola duchovná, čo bolo to, čo Apoštol nazval duchovným, keď ešte dodal: »skala, ktorá išla za nimi«? To, čo bolo predpovedané telesne, istotne sa splnilo v našom Pánovi. Keď povedal: »skala, ktorá išla za nimi« chápeme, že v budúcnosti sa objaví pravá skala, aby ponúkla ľuďom duchovný nápoj.
Keď sa ľud napil zo skaly, hneď nato začali vojnu s Amalekitmi (pozn.: Ex 17, 8.). Všimnite si, bratia, že každý z ľudu, po pití zo skaly, teda po prijatí Kristových sviatostí, cítil potrebu bojovať. Tak dlho, ako človek chce vykonávať dielo diabla, nepocíti, že bojuje proti nemu. Ale ak ho človek opustí, pijúc zo skaly rozhodne sa nasledovať Krista, musí trpieť kvôli nepriateľstvu diabla, ktorého správnym rozhodnutím, odmietol uprednostniť pred Kristom. Preto každý kto je zjednotený s Kristom, musí byť pripravený na boj, nie na príjemnosti, pretože: »Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní. Cez mnohé súženia musíme vojsť do Božieho kráľovstva« (pozn.: 2 Tim 3, 12; Sk 14, 22).“
(Sv. Cézar z Arles, časť zo 103. Kázne)
+++
1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 6. november roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
„O narodení Mojžiša a kríku
Vo svätých lekciách, ktoré nám boli čítané sme počuli, že po narodení bol Mojžiš vložený do košíka a zo strachu pred faraónom bol vhodený do rieky (pozn.: Ex 1, 15 – 16. 22; 2, 1 – 3). Ak budeme veľmi pozorní, milovaní, uvedomíme si, že tak ako blahoslavený Izák, Jakub a Jozef, rovnako Mojžiš je predobrazom Krista. Navyše, keď sa hlbšie zamyslíte, uvidíte, aké veľké tajomstvá v ňom boli predpovedané.
(…) Keď Mojžiš pásol ovce svojho tesťa na púšti, v (pozn.: tŕňovom) kríku sa mu zjavil Pán. Mojžiš povedal: »Musím tam ísť a pozrieť sa, prečo krík horí a nezhára.« Keď sa priblížil Pán mu povedal: »Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!« (pozn.: Ex 3, 1 – 5.) Tento tŕňový krík, ktorý horí a nemôže zhorieť symbolizuje židovskú synagógu (pozn.: Židov). Veľmi dlhý čas bol v nich oheň Ducha Svätého, ale boli tak spurní a odporujúci Duchu Svätému a Božej milosti, že ich hriechy a zlé skutky nemohli byť Duchom Svätým spálené (pozn.: Sk 2, 3 – 4. 38; 7, 51).
(…) Neskôr sa Pán spýtal Mojžiša: »Čo to máš v ruke?« a on odvetil: »Palicu.« Nato Pán povedal: »Hoď ju na zem!« Keď ju hodil, palica sa premenila na hada, a Mojžiš odskočil na bok (pozn.: Ex 4, 2 – 3). Táto palica, milovaní, symbolizuje tajomstvo kríža. Tak ako skrze palicu na Egypt spadlo 10 rán (pozn.: Ex 4, 17. 20; 7, 14 – 20; 8, 1 – 2. 12 – 13; 9, 22 – 23; 10, 12 – 15), tak aj celý svet bol upokorený a porazený skrze kríž. Tak ako faraón a jeho ľud boli zasiahnutí mocou kríža a v dôsledku toho boli Židia prepustení a mohli slúžiť Bohu, tak aj diabol a jeho anjeli sú utrápení pod ťarchou tajomstva kríža do takej miery, že nie sú schopní odtrhnúť kresťanov od služby Bohu.
(…) Zamyslime sa tiež, čo znamená skutočnosť, že palica hodená na zem sa premenila na hada. Pán hovorí v Písme, že had symbolizuje múdrosť. Hovorí: »Buď múdry ako hady« (pozn.: Mt 10, 16). Spomenuli sme, že palica symbolizuje kríž, ktorý neveriaci považujú za hlúposť, tak hovorí Apoštol: »To je pre neveriacich hlúposť« (pozn.: 1 Kor 1, 23). Potom, ako bol hodený na zem, to jest po jeho prichystaní na Umučenie Pána, sa premenil na hada, čiže múdrosť (pozn.: Jn 3, 14; 19, 18; 1 Kor 1, 24). Je to veľká múdrosť, ktorá mala pohltiť všetku vedu tohto sveta (pozn.: 1 Kor 1, 17 – 25). Nakoniec pohltila všetkých hadov, ktoré vytvorili mágovia svojimi čarami (pozn.: Ex 7, 8 – 12). Egypt bol trápený skrze túto palicu, tak ako svet a diabol boli porazení skrze kríž.
Preto modlime sa, milovaní, aby Kristus vo svojej dobrote, chcel poraziť pre nás žiadostivosť tohto sveta a zoslať nám šťastlivé víťazstvo nad diablom a jeho anjelmi. Jemu sláva a moc na veky vekov. Amen.“
(Sv. Cézar z Arles, časť z 95. Kázne)
+++
Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 23. október roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
„O trojdňovej ceste po púšti
V Božích lekciách, ktoré nám boli čítané počas posledných dní, sme počuli, že Pán prikázal Mojžišovi, aby sa so všetkými ľuďmi, vybral na trojdňovú cestu do púšte a tam Mu priniesli obetu (pozn.: Ex 3, 18; 5, 3; 8, 23).
Vypočujte si, čo povedal Mojžiš: »Pôjdeme na trojdňovú cestu do púšte, aby sme mohli priniesť obetu Pánovi, nášmu Bohu.« Mojžiš to skutočne chcel, ale faraón nesúhlasil; nechcel, aby synovia Izraela odišli tak ďaleko. Knieža tohto sveta nechcel, aby vojsko Pána (pozn.: Jn 12, 31; Ex 13, 18; 14, 20) rozpoznalo túto činnosť, ako toho, o ktorom hovoril prorok: »Po dvoch dňoch On nás obnoví, na tretí deň nás vynesie hore« (pozn.: Oz 6, 2). Prvým dňom je pre nás ten v k ktorom bol Spasiteľ Umučený, druhým, v ktorom zostúpil do pekiel a tretím dňom, v ktorom vstal z mŕtvych. Tak teda tretí deň Boh sa zjavil ako oblačný stĺp cez deň, a v noci ako ohnivý stĺp a ľudia boli prevedení cez Červené more (pozn.: Ex 13, 18. 21 – 22; 14, 15 – 30). Tieto tri dni môžeme výstižne pomenovať: Otec, Syn a Duch Svätý; lebo Otec je dňom, Syn je dňom aj Duch Svätý je dňom a tieto tri dni sú jedným. Táto trojdňová cesta, ktorá viedla k vyjdeniu z Egypta, je správne chápaná tak ako On vraví: »Ja som cesta, pravda a život.«; lebo nik nepríde k Otcovi, iba skrze Neho (pozn.: Jn 14, 6). On je cesta, skrze ktorú ľudia zjednotení s Bohom sú vyvádzaní z Egypta, to znamená oddialení od uctievania modiel. Skrze Červené more, červené od Kristovej Krvi a dokonca istým tajomným spôsobom posvätení skrze sviatosť krstu, Boží ľud je vyslobodený, zatiaľ čo faraón je zatopený (pozn.: Ex 13, 18; 14, 15 – 30; 1 Kor 10, 1 – 2. 11; 1 Pt 3, 20 – 21). V skutočnosti, bratia, toto je to, čo sa deje, keď kresťania sú tri razy ponáraní v uzdravujúcich (pozn.: krstných) vodách; tak ako skrze trojdňovú cestu duchovní Egypťania, to jest prvotný hriech a terajšie hriechy sú zatopení, akoby v Červenom mori, zatiaľ čo synovia Izraela prechádzajú do služby Bohu a ich hriechy sú vymazané. Ba čo viac, nech nikto nepochybuje a nemyslí si, že krst neodstraňuje všetky jeho hriechy, ale nech si je vedomý toho a pochopí, že tak ako žiadny z Egypťanov neprežil (pozn.: Ex 14, 28. 30), tak nič nezostane z jeho hriechov.
(…) Potom Mojžiš dostal rozkaz, aby palicou udrel more (pozn.: Ex 14, 15 – 16. 21. 26 – 27). V palici, ako som už povedal skôr, je rozpoznané tajomstvo svätého kríža. Čo viac, veru, bratia, počúvajte a všimnite si, že keby palica nebola vyzdvihnutá nad morom, Boží ľud by sa nevyslobodili z moci faraóna. Je to tak, milovaní, že keby svätý kríž nebol vyzdvihnutý (pozn.: Jn 3, 14; 12, 32 – 33) kresťania by navždy zahynuli. Ale keď kríž bol vyzdvihnutý, vlny mora sa rozdelili, to jest svet a jeho sily boli porazené (pozn.: Jn 12, 31; 16, 33).“
(Sv. Cézar z Arles, časť z 97. Kázne)
+++
†
Dal by Pán Boh, že by 14. septembra roku Pána 2020, na sviatok Povýšenia Svätého Kríža, bol nad naším Slovenskom, ktoré má vo svojom štátnom znaku Spasiteľov Svätý Kríž, v hlavnom meste Bratislave,
povýšený svietiaci Spasiteľov Svätý Kríž!
O tom, že sa to môže stať viac na:
https://www.vezanakalvarii.sk
https://www.vezanakalvarii.sk/2020/09/14/verejnost-o-nom-informoval-predseda-oz-jan-figel-pocas-slavnosti-konsekracie-kostola-panny-marie-sneznej/
https://www.vezanakalvarii.sk/2020/10/07/o-obnove-veze-v-radiu-lumen/
+++
Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 9. október roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
„O kríku a šnúrke do topánky
(…) Nebolo to bez príčiny, milovaní bratia, ani bez významu, že v kríku bol plameň: »A krík nezhorel« (pozn.: Ex 3, 2). Krík bol tŕňový. To čo urodila zem hriešnemu človekovi, nemôže byť chválené, lebo najskôr bolo povedané človekovi, po tom, ako zhrešil: »Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť zem« (pozn.: Gn 3, 18). To, že krík nezhorel, nepohltili ho plamene, chápeme, že neznamená niečo dobré. V plameňoch vidíme Ducha Svätého, krík a tŕnie symbolizujú tvrdých a pyšných Židov. Nepochybne plameň symbolizuje niečo dobré, pretože v ňom ukázali sa Pán aj anjel. Ba čo viac, keď Duch Svätý bol zoslaný na Apoštolov: »Tam zjavili sa im ohnivé jazyky« (pozn.: Sk 2, 3). Kiež by tento oheň sa v nás zakorenil, ale keď nás nájde tvrdých, nebude nás môcť pohltiť. Modlime sa, aby tento oheň v nás horel, ničil a zabíjal tŕnie hriechov.
Sú dva druhy ohňa: oheň dobročinnosti od Ducha Svätého a oheň žiadostivosti; ten prvý ničí všetko čo je zlé, ten druhý požiera všetko čo je dobré. Keď oheň dobročinnosti horí v duši, odstraňuje všetko čo je zlé; naopak nič dobré nezostane v človekovi, v ktorom sa rozhorel oheň žiadostivosti. Preto nech každý prizrie sa svojmu svedomiu. Ak niekto cíti v sebe hoci len najmenšiu iskru výčitiek svedomia, mal by pestovať milosť Božieho milosrdenstva, skrze dobré skutky a ďalej roznecovať oheň výčitiek svedomia. To je ten oheň, o ktorom náš Pán povedal: »Prišiel som zapáliť oheň na zemi a on bude roznietený« (pozn.: Lk 12, 49). Ale ak niekto vie, že v ňom horí oheň žiadostivosti, s Božou pomocou mal by z celej sily pracovať na tom, aby ho uhasil a vznietil dobročinnosť. Čokoľvek dobrého urobí človek, v ktorom horí oheň žiadostivosti, to veľmi rýchlo zmizne. Podobne naopak, v človekovi, v ktorom horí oheň dobročinnosti, omyly, ktorých sa dopúšťa, sú veľmi rýchlo ničené a nie je im umožnené aby získali nadvládu. Skutočne, Židia boli zožieraní skrze žiarlivosť a závisť. Z tohto dôvodu krík symbolizuje Židov, ktorí bojovali s Bohom; isto boli to ľudia tŕnistí, o ktorých bolo napísané: »Hľadal som úrodu hrozna, a našiel som tŕnie« (pozn.: Iz 5, 2. 4. 6 – 7; 2 Sam 23, 6; Ez 2, 6). K týmto ľuďom bol poslaný Mojžiš. Tak teda krík nezhorel, nebol zničený (pozn.: Ex 3, 2), pretože zatvrdnutosť Židov, ako som povedal, bojovala so Zákonom: »Keby títo ľudia neboli tŕňmi, nekorunovali by nimi Krista« (pozn.: Jn 19, 2; Sk 2, 22 – 23).”
(Sv. Cézar z Arles, časť z 96. Kázne)
+++
1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 2. október roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
„O tom, čo je napísané: »Jozef zomrel a počet detí Izraela vzrástol«
Počuli sme v prečítanej lekcii, milovaní, že: »Keď Jozef zomrel, Izraeliti sa stali nesmierne plodnými a objavovali sa ako tráva« (pozn.: Ex 1, 6 – 7). Čo to znamená, bratia? Tak dlho, dokiaľ Jozef žil, nebolo napísané, že počet detí Izraela veľmi vzrástol, ale keď zomrel, bolo povedané, že vzrástol tak rýchlo, ako rastie tráva. Zaiste tento počet mal vzrásť vtedy, keď boli pod vedením a starostlivosťou Jozefa. Tieto slová predpovedali, milovaní, že v Jozefovi, ale v našom Jozefovi, to jest v Kristovi Pánovi, vyplní sa pravda. Predtým, ako náš Jozef zomrel, to znamená predtým, ako bol ukrižovaný, málokto v Neho uveril. Ale keď zomrel a vstal z mŕtvych, vtedy po celom svete Izraeliti, to znamená kresťania (pozn.: Gal 6, 16), vzrástli a rozmnožili sa. Sám Pán hovorí v Písme: »Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu« (pozn.: Jn 12, 24). Keď drahocenné pšeničné zrno zomrelo a bolo pochované skrze Umučenie, tak z tohto jedného zrna objavila sa úroda Cirkvi po celom svete.
(…) V súlade so slovami Apoštola: To všetko »stalo sa Židom ako predobraz a bolo napísané pre nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). To čo bolo predpovedané v nich telesne, splnilo sa v nás duchovne.“
(Sv. Cézar z Arles, časť z 94. Kázne)
+++
27. september roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
„(Pozn.: Jozef Egyptský, syn Jakubov) Bol predobrazom toho, čo sa neskôr splní v našom Pánovi Spasiteľovi. Tak ako Jozef bol uvrhnutý do väzenia kvôli úkladom a obvineniam ženy (pozn.: dvorana) faraóna (pozn.: Gn 39, 1 – 20), tak aj Kristus bol ukrižovaný kvôli úkladom a obvineniam synagógy (pozn.: Mt 26, 3 – 4; 59 – 60; 27, 11 – 26) a chcel zostúpiť do podsvetia, akoby do väzenia (pozn.: 1 Pt 3, 18 – 19).“
(Sv. Cézar z Arles, časť z 92. Kázne)
+++
Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 25. september roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
„O manne a horkej vode
Keď včera, milovaní, bola čítaná Božia lekcia, počuli sme, že po prechode cez Červené more, Izraeliti došli do Máry, to jest horkej vody. Ľudia ju nemohli piť, lebo bola horká. Vtedy Pán ukázal blahoslavenému Mojžišovi drevo, ktoré on hodil do vody a tak sa stala voda sladkou (pozn.: Ex 15, 22 – 25). Zaiste je to čudné, že Boh ukázal Mojžišovi drevo, ktoré on hodil do vody, aby sa stala sladkou. Akoby Boh nemohol urobiť vodu sladkou bez dreva, alebo Mojžiš nepoznal drevá, tak mu ho ukázal. Teraz sa musíme pozrieť, čo v týchto veciach obsahuje vnútorný poriadok, aby všetko bolo v súlade.
Červené more bolo predobrazom sviatosti krstu; horká voda symbolizovala literu zákona. Skutočne, ak sa zákon prijíma ako litera, tak je celkom horký. Ako to, čo zabíja môže nebyť horké, ak Apoštol hovorí: »litera zabíja«? (Pozn.: 2 Kor 3, 6.) Čo je tak horké pre chlapca ako prijatie rany obrezania v ôsmom dni, kedy ako jemné nemluvňa znáša drsnosť noža? Tak horký, veru nesmierne horký je tento druh zákona, že ľudia Boží, nie tí, ktorí »boli pokrstení v Mojžišovi aj v oblaku i v mori« (pozn.: 1 Kor 10, 2), ale kresťania, ktorí boli pokrstení v Duchu i vo vode, nemohli piť túto vodu. Nemohli dokonca ochutnať horkosť obrezania, alebo zniesť zabíjanie obetných zvierat, alebo zachovať sabat. No keď im (pozn.: Boh) ukáže drevo, ktoré bolo hodené do tej horkosti, aby sa litera zákona stala sladkou, vtedy ju kresťania môžu piť.
(…) Keď horkosť zákona je premenená v sladkosť duchovného chápania, vtedy ho ľudia Boží môžu piť. Preto, aby voda Máry sa dala piť, Boh poukazuje na drevo, ktoré má byť do nej vhodené, čo má spôsobiť, že každý kto ju bude piť, nezomrie a nebude cítiť jej horkosť. Preto je isté, že ak človek pije z litery zákona bez dreva života, to jest bez tajomstva kríža (pozn.: 1 Pt 2, 24), viery v Krista, či duchovného chápania – zomrie od nadmernej horkosti. Apoštol Pavol vedel o tom, keď hovoril: »Litera zabíja.« Inými slovami »horká voda zabíja«, ak nie je premenená skrze Ducha. Z tohto dôvodu bolo do vody hodené drevo, aby sa mohla premeniť v sladkosť. To je pravda, bratia, horkosť je odstraňovaná z vody, keď drevo kríža sa zjednotí so sviatosťou krstu. (…)“
(Sv. Cézar z Arles, časť zo 102. Kázne)
+++
Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 18. september roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
O blahoslavenom Jakubovi a Labanovi
Často som vám pripomínal, že blahoslavený Jakub zosobňoval nášho Pána Spasiteľa. Ba čo viac, tak ako Kristus, ktorý mal prísť na svet, aby sa zjednotil z Cirkvou, tak rovnako to bolo nepochybne aj s blahoslaveným Jakubom, keď cestoval do ďalekej krajiny, aby si v nej našiel manželku. Blahoslavený Jakub, ako sme to počuli, išiel do Mezopotámie nájsť si manželku (pozn.: Gn 28, 1 – 2. 5). Keď prišiel k istej studni, uzrel Ráchel prichádzajúcu s ovcami; keď zvedel, že je jeho sesternicou, hneď potom ako stádo dostalo vodu, ju pobozkal (pozn.: Gn 29, 9 – 11). Ak, bratia, dobre zameriate svoju pozornosť, poznáte, že sa to nestalo bez príčiny, že vodcovia nachádzali manželky pri studniach a prameňoch. Keby sa to stalo len raz, niekto by mohol povedať, že sa to stalo náhodou, nie z nejakej špeciálnej príčiny. Blahoslavená Rebeka, ktorá sa mala vydať za Izáka, bola postretnutá pri studni (pozn.: Gn 24, 11 – 15); Ráchel, s ktorou sa mal oženiť Jakub, tiež bola nájdená pri studni (pozn.: Gn 29, 1 – 6) aj Sefora, ktorá sa vydala za Mojžiša, takisto bola postretnutá pri studni (pozn.: Ex 2, 15 – 21). Nepochybne teda máme tieto udalosti chápať tak, že obsahujú isté tajomstvá. Všetci traja patriarchovia si našli manželky pri studniach a prameňoch preto, lebo Kristus mal nájsť svoju (pozn.: Ef 5, 31 – 32; Manželku) Cirkev vo vodách krstu. Keď Jakub prišiel k studni, Ráchel najskôr napojila stádo, a potom on ju pobozkal. To je pravda, milovaní, ak kresťania nie sú najprv očistení zo všetkého zla vodami krstu, tak si nezasluhujú vlastniť Kristov pokoj (pozn.: 1 Pt 5, 14; Kol 3, 15). Či blahoslavený Jakub nemohol pobozkať sesternicu, predtým než bolo napojené stádo? Isteže mohol, ale s tým bolo späté tajomstvo: lebo bolo to pre Cirkev nevyhnutné, aby bola oslobodená od všetkých neprávostí a nepriateľstva skrze milosť krstu a týmto spôsobom si zaslúžila Boží pokoj.
Na tej ceste Jakub si vzal dve ženy (pozn.: Gn 29, 16 – 28); ony boli predobrazom dvoch skupín ľudí: Židov a Nežidov. Po príchode Krista nemalý počet ľudí, aj Židov, veril v Neho, a neskôr omnoho viac tisícov. Sám Kristus Pán potvrdzuje v Písme, že dve skupiny ľudí v Neho verilo: »Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca; aj tie musím priviesť, aby bolo jedno stádo a jeden pastier« (pozn.: Jn 10, 16). Teda dve ženy, ktoré boli manželkami Jakuba: Lea a Ráchel predpovedali dve skupiny ľudí: Lea – Židov, Ráchel – Nežidov. Ako dve steny z rôznych strán zbiehajúce sa v uholnom kameni, tak je Kristus zjednotený s týmito dvoma skupinami ľudí (pozn.: Sk 4, 11; Ef 2, 11 – 20). V Ňom si zaslúžili nájsť večný pokoj, ako hovorí Apoštol: »Lebo On sám je náš pokoj; On je tým, ktorý z dvoch urobil jedného« (pozn.: Ef 2, 14). Ako On urobil z dvoch jedného? Skrze zjednotenie dvoch stád a zjednotenie so sebou dvoch stien.
Teraz sa prizrite tomu, čo sa stalo neskôr, Písmo Sväté hovorí, že blahoslavený Jakub stal sa bohatým. Tak ako svätý Jakub, keď zbohatol a vrátil sa do svojej krajiny, tak pravdivý Jakub, náš Pán Ježiš Kristus, prišiel na tento svet, aby zjednotil so sebou dve skupiny ľudí, Židov a Nežidov; zrodil z nich nespočetných duchovných synov a stal sa nesmierne bohatým. Počúvajte, čo On hovorí: »Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi« (pozn.: Mt 28, 18). Po orabovaní diabla (pozn.: Mt 12, 29) zaniesol všetky bohatstvá Otcovi, a tak vyplnil to, čo vopred predpovedal žalmista: »Vzal si zajatcov a urobil si ich ctiteľmi« (pozn.: Ž 68, 19).
Keď sa Jakub vracal do krajiny, prenasledoval ho Laban so spoločníkmi. Po tom ako Laban prehľadal všetko, čo bolo Jakubove, nemohol ho zastaviť, lebo nenašiel nič, čo by mu patrilo (pozn.: Gn 31, 23. 30 – 35). Laban tu bol výstižne zobrazený ako symbol diabla, pretože slúžil bôžikom a prekážal blahoslavenému Jakubovi, ktorý bol predobrazom Pána. Prenasledoval Jakuba, ale nič svoje u neho nenašiel. Počúvajte pravdivého Jakuba, oznamujúceho v Písme: »Knieža tohto sveta prichádza, ale nenájde nič (svoje vo Mne)« (pozn.: Jn 14, 30). Nech Božie milosrdenstvo učiní, aby náš nepriateľ nenašiel v nás nič z jeho (diabla) skutkov, pretože ak nenájde čo je jeho, nebude nás môcť zastaviť alebo odviesť od večného života. Preto tiež, milovaní, prizrime sa pokladu v našom svedomí, preskúmajme tajomné miesta nášho srdca a ak tam nenájdeme nič, čo patrí diablovi, radujme sa a ďakujme Bohu. S Jeho pomocou sa usilujme, ako len môžeme, aby dvere nášho srdca boli vždy otvorené pre Krista a vždy zatvorené pre diabla. Ale ak v našich dušiach spozorujeme nejaké diabolské skutky, alebo lesť, rýchlo to vyhoďme a zbavme sa toho, ako smrteľného jedu. Vtedy, keď diabol bude sa nás chcieť zmocniť a nenájde nič, čo jemu patrí, odíde zmätený, a my môžeme ďakovať Bohu a s prorokom volať k Pánovi: »Zachránil si nás pred našimi nepriateľmi a tých, čo nás nenávideli si zahanbil« (pozn.: Ž 44, 8.).
Preto Lea, ako sme vyššie povedali, bola symbolom Židov, ktorí sa zjednotili s Kristom; Ráchel zasa symbolizovala Cirkev z pohanských národov. A preto bola to Ráchel a nie Lea, ktorá ukradla otcovi modly (sošky bôžikov), pretože pri príchode Krista (… pozn.: pohania – Nežidia slúžili modlám; Sk 17, 16; 21, 25; 1 Kor 12, 2). Čítame, že nie u Lei, čiže nie v synagóge boli schované Labanove modly, ale u Ráchel, ktorá bola predobrazom Nežidov.
Teraz o tom, čo sa stalo, keď Jakub prišiel k Jordánu a kedy po príchode všetkého jeho dobytku zostal sám a až do večera bojoval s anjelom (pozn.: Gn 32, 23 – 25). V tomto boji bol Jakub predobrazom Židov, anjel, s ktorým bojoval, bol predobrazom nášho Pána Spasiteľa. Jakub zápasil s anjelom, pretože Židia mali zápasiť s Kristom, dokonca až na smrť (1 Sol 2, 14 – 15). No nie všetci Židia boli neverní Kristovi, ako sme o tom hovorili skôr; ale veľká ich časť, ako o tom čítame, verila v Jeho Meno a preto sa anjel dotkol Jakubovho údu (pozn.: bedrového kĺbu) a ochromil ho (pozn.: Gn 32, 26. 32 – 33). Noha, na ktorú kríval bola predobrazom Židov, ktorí neverili v Krista; tá, ktorá nebola zranená, bola predobrazom tých, ktorí prijali Krista Pána. Všimnite si, že Jakub v tomto zápase nakoniec zvíťazil a hľadal požehnanie. Keď mu anjel povedal: »Pusť ma«, Jakub odpovedal: »Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš« (pozn.: Gn 32, 27). To, že Jakub zvíťazil poukazovalo na Židov, ktorí prenasledovali Krista; keď prosil o požehnanie, to predpovedalo tých, ktorí mali uveriť v Krista Pána. Čo nám anjel povedal? »Zápasil si s Bohom i ľuďmi a zvíťazil si« (pozn.: Gn 32, 29). Splnilo sa to v čase, keď Židia ukrižovali Krista Pána (pozn.: Sk 2, 22 – 23. 36). »Pusť ma«, povedal anjel, »svitá«. To bolo predpoveďou zmŕtvychvstania Pána, lebo Pán, ako dobre viete, vstal pred svitaním (pozn.: Jn 20, 1 – 2).
To, že Jakub bol predobrazom Pána, potvrdzuje to, že prosil Boha, aby ho chránil pred bratom Ezauom: »Ó, Pane, nie som hoden Tvojej láskavosti. Prešiel som cez Jordán len s mojou palicou; teraz som vzrástol do dvoch táborov« (pozn.: Gn 32, 11). To je pravda, milovaní. S palicou kríža Kristus získal do vlastníctva svet a vrátil sa víťazne k Otcovi s dvoma spoločnosťami, čiže s dvoma skupinami ľudí (pozn.: Iz 53, 10. 12; Jn 12, 24. 31 – 33; Ef 2, 16. 18; Kol 2, 14 – 15).
Zamyslite sa nad týmito pravdami, milovaní bratia a duchovne ich prežujte ako čisté zvieratá a poskytnite tak vašim dušiam užitočnú energiu a nevyhnutný pokrm (pozn.: Gn 7, 2; Dt 14, 6; 1 Kor 9, 9 – 10). Nepochybne je to pokrm, o ktorom Pán hovorí v Písme: »Nepracuj pre pokrm, ktorý je pominuteľný, ale pre ten, ktorý ostáva pre večný život« (pozn.: Jn 6, 27).
Nech vás Pán vo svojej dobrote privedie k Tomu, ktorému patrí sláva a moc spolu s Otcom a Duchom Svätým, do sveta bez konca. Amen.
(Sv. Cézar z Arles, Kázeň 88.)
+++
Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 11. september roku Pána 2020:
Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:
†
Sv. Cézar z Arles
(*470 – † 542):
„O Jakubovi, jeho synovi Jozefovi a jeho bratoch
Každý raz, keď sú čítané lekcie zo Starého zákona, milovaní, mali by ste nielen počúvať slová, ale tiež venovať svoju pozornosť tomu, čo je vám odovzdávané duchovne, čo často radím vám robiť. Rovnako často pripomína to Apoštol, keď hovorí: »Litera zabíja, ale duch dáva život« (pozn.: 2 Kor 3, 6). Všetko o čom čítame v Starom zákone, ako hovorí Apoštol: »sa im stalo ako predobraz a bolo napísané pre nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). Keď kresťania nábožne prichádzajú do kostola, aký majú osoh z toho, že počúvajú o svätých patriarchoch, ako sa ženili, alebo ako sa im rodili ich deti? Osoh z toho majú vtedy, keď sú schopní chápať to duchovne prečo to tak bolo a čo to znamená.
Počuli sme, že blahoslavený Jakub mal syna a dal mu meno Jozef. A miloval ho viac než ostatných svojich synov (pozn.: Gn 37, 3). Tu blahoslavený Jakub symbolizuje Boha, svätý Jozef Spasiteľa. Jakub miloval svojho syna, pretože Boh miloval svojho jediného Syna, ako to sám povedal: »Toto je môj milovaný Syn« (pozn.: Mt 3, 17; 17, 5). Jakub poslal svojho syna, aby sa postaral o bratov (pozn.: Gn 37, 13 – 14), a Boh Otec poslal svojho jediného Syna k ľuďom (pozn.: Jn 3, 17; 5, 23), ktorí boli oslabení hriechom a stratení ako ovce. Keď Jozef hľadal bratov blúdil po púšti. Kristus takisto hľadal ľudí, ktorí blúdili po svete. On tiež, dá sa povedať, blúdil po svete, pretože hľadal blúdiacich. Jozef hľadal bratov v Sicheme. Sichem symbolizuje plece, lebo hriešnici vždy sa odvracajú, keď vidia tvár spravodlivých, a plecia sú vždy vzadu. Tak ako Jozefovi bratia plní žiarlivosti, odvrátili sa chrbtom, namiesto toho, aby sa postavili tvárou v tvár otcovej láske, tak rovnako nešťastní Židia rozhodli sa Spasiteľa, ktorý k nim prišiel, nie milovať, ale byť voči Nemu závistlivý (pozn.: Mt 27, 18). O takýchto ľuďoch sa hovorí v Žalmoch: »Dovoľte, aby sa im oči zatemnili, aby nevideli, a nech ich chrbty budú navždy slabé« (pozn.: Ž 69, 24).
Jozef našiel bratov v Dotaine (pozn.: Gn 37, 17), Dotain symbolizuje vzburu. Veru, ľudia, ktorí premýšľali o zabití bratov sa búrili. Keď bratia uzreli Jozefa, začali rozprávať o jeho smrti (pozn.: Gn 37, 18); tak ako Židia, keď uzreli pravdivého Jozefa, Krista Pána, rozhodli sa, že ho ukrižujú. Bratia ukradli Jozefovi plášť, ktorý bol farebný (pozn.: Gn 37, 23); Židia vyzliekli Krista s tuniky, keď Ho križovali (pozn.: Jn 19, 23; Sk 2, 22 – 23. 36). Keď Jozefovi bola vzatá tunika, bol hodený do jamy (pozn.: Gn 37, 24; ďalšia časť kázne chýba).“
(Sv. Cézar z Arles, Kázeň 89.)
+++
+++
!!!
Ak Boh dovolí, na túto internetovú stránku bude neskôr do nej vložený po zhotovení (napísaní) jej ZÁVEREČNÝ VRCHOL - 5 Kníh VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE.
Z VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE sú už HOTOVÉ tieto jednotlivé knihy:
1. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky v dokonalých číslach,
2. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti
a
5. Kniha: V náručí ukrižovaného Božieho Slova.
+++
+++