OZNAMY

Kategória: OZNAMY

NOVÉ:

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 5. august roku Pána 2022:

Sv. pápež Lev Veľký

(*ok. 400 – † 461; učiteľ Cirkvi):

Kristov kríž

prameň každého požehnania a príčina všetkých milostí

Náš rozum, osvietený Duchom pravdy, má čistým a slobodným srdcom zachytiť slávu Kríža vyžarujúcu na nebi i na zemi a vnútorným zrakom má jasne vidieť, čo Pán chcel povedať, keď hovoril o svojom nastávajúcom utrpení: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený;“ a ďalej: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svojho Syna.“ A keď z neba zaznel Otcov hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim,“ Ježiš povedal okolostojacim: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetko pritiahnem k sebe.“ Obdivuhodná moc kríža! Nevýslovná sláva umučenia! Lebo v ňom je Pánova sudcovská stolica, súd nad svetom a moc Ukrižovaného.

Pane, všetko si pritiahol k sebe, aby to, čo sa konalo, v tajomných náznakoch v jedinom chráme v Judei, všade nábožne slávili všetky národy v plnom a viditeľnom sviatostnom znamení.

Teraz je rad levitov slávnejší, dôstojnosť starších vyššia a pomazanie kňazov svätejšie, lebo Tvoj kríž je prameňom každého požehnania a príčinou všetkých milostí. On dáva veriacim silu v slabosti, slávu v potupe, život v smrti. Teraz už prestali rozličné krvavé obety a všelijaké obetné dary dokonale nahrádza jediná obeta Tvojho tela a krvi, lebo Ty si pravý „Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. Takto v sebe završuješ všetky tajomstvá, aby tak, ako je jediná obeta, ktorá nahrádza všetky ostatné, bolo aj jedno kráľovstvo zo všetkých národov.

Vyznávajme teda, milovaní, čo slávnostne vyznal svätý apoštol Pavol, učiteľ národov, keď vyhlásil: „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na tento svet zachrániť hriešnikov.“

A tak je Božie milosrdenstvo voči nám tým obdivuhodnejšie, že Kristus nezomrel za spravodlivých ani za svätých, ale za nespravodlivých a bezbožných. Ale pretože sa Jeho božskej prirodzenosti osteň smrti dotknúť nemohol, narodil sa z nás a vzal si, čo mohol za nás obetovať.

Už dávno sa moc Jeho smrti vyhrážala našej smrti. Veď prostredníctvom proroka Ozeáša povedal: „Smrť, ja budem tvojou smrťou, ja budem tvojím zhubcom, podsvetie.“ V smrti sa podrobil zákonom podsvetia, ale zmŕtvychvstaním ich zrušil; a do trvalej platnosti smrti zasiahol tak, že z večnej urobil dočasnú. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“

(Sv. pápež Lev Veľký, Sermo 8 de passione Domini, 6 – 8: PL 54, 340 – 342)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 15. október roku Pána 2021:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Chromácius z Akviley

(*ok. 345 – † ok. 407):

„V tej noci smrť zostala zmätená, život ožíva, Kristus vstal z mŕtvych. Je to ten istý život, o ktorom kedysi Mojžiš vravel ľudu: »Uzriete váš život visiaci na dreve, vo dne i v noci, a neuveríte v život váš« (pozn.: Dt 28, 66). Ten život, totiž Kristus Pán, visel na dreve (pozn.: Jn 11, 25; Sk 5, 30), keď Ho zavesili na kríž pre spásu sveta.“

(Sv. Chromácius z Akviley, citát zo Sermo XVII.)

+++

Patriarcha Jakubvidel rebrík, ktorého vrchol siahal do neba a na ktorého vrchole stál Pán (pozn.: Gn 28, 12 – 13). Rebrík opretý o zem siahajúci do neba je Kristov Kríž, skrze ktorý máme prístup do neba a ktorý skutočne vedie až do neba. Tento rebrík obsahuje veľa stupňov cností, po ktorých vystupujeme do neba: Viera, spravodlivosť, skromnosť, svätosť, trpezlivosť, nábožnosť a ostatné dobrá cností sú stupňami tohto rebríka. Niet pochýb o tom, že ak budeme po nich verne vystupovať prídeme do neba.

Oprávnene považujeme rebrík za symbol Kristovho Kríža, pretože ako sa rebrík nachádza medzi jeho dvoma ramenami, tak podobne aj Kristov Kríž stojí medzi dvoma Zmluvami a obsahuje stupne nebeských prikázaní, po ktorých sa vystupuje do neba.“

(Sv. Chromácius z Akviley, Z reči O zázračnom uzdravení chromého Apoštolmi, 6)

+++

1-vý Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 4. december roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O troch mužoch, ktorý sa ukázali Abrahámovi

Milovaní bratia! Často som vás nabádal, že biblickým textom, ktoré sú v týchto dňoch čítané v kostole, mali venovať toľko pozornosti, aby sme sa oboznámili s vyrozprávanými udalosťami, a aby sme za závojom litery pozorne hľadali ich oživujúceho ducha. Veď apoštol hovorí: »Litera zabíja, duch oživuje« (pozn.: 2 Kor 3, 6). Nakoniec nešťastní Židia a ešte viac nešťastní heretici zostávajú mŕtvi preto, lebo vidia len zmysel doslovný, neberúc do úvahy oživujúceho ducha. Vypočujme si Apoštola, ktorý hovorí: »Všetky tieto veci pre nich boli obsiahnuté v predobrazoch, a boli napísané kvôli nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). Pozrime sa teda, čo znamená to, čo sme si vypočuli počas čítania Božieho textu vo včerajšom dni.

(…) Abrahám prijal troch mužov a predložil im chleby z troch mier (pozn.: múky; Gn 18, 1 – 8.). Bratia, či nie preto urobil to tým spôsobom, že pochopil tajomstvo Svätej Trojice? Predložil im tiež teľa; nebolo tvrdé, ale »dobré a jemné« (pozn.: Gn 18, 7 – 8.). A čo je také jemné, čo také dobré, ako nie Ten, ktorý kvôli nám sa uponížil až do smrti? (pozn.: Flp 2, 8.) On sám je tým vykŕmeným teľaťom, ktoré zabil otec pre syna konajúceho pokánie (pozn.: Lk 15, 23). »Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jediného Syna« (pozn.: Jn 3, 16).

(Sv. Cézar z Arles, časť z 83. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 27. november roku Pána 2020:

Sv. pápež Lev Veľký

(*ok. 400 – † 461; učiteľ Cirkvi):

Zákon bol daný skrze Mojžiša; milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista

„Pán zjavuje svoju slávu pred vyvolenými svedkami a svoje telo, ktoré má spoločné s ostatnými ľuďmi, prežaruje takým jasom, že Jeho tvár žiarila sťa slnko a Jeho odev bol biely ako sneh (porov. Mt 17, 1 – 8.).

Pri tomto premenení išlo predovšetkým o to, aby sa v srdciach učeníkov predišlo pohoršeniu z kríža; bola im odhalená veľkosť skrytej dôstojnosti, aby poníženie dobrovoľne podstúpeného umučenia nezmiatlo ich vieru.

Ale nemenšia prozreteľnosť tu položila základy nádeje svätej Cirkvi, aby celé Kristovo telo poznalo, akou premenou bude obdarené, a aby aj jeho údy túžili mať účasť na sláve, ktorá zažiarila na ich Hlave.

Vravel to ten istý Pán, keď hovoril o svojom príchode v sláve: »Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca« (Mt 13, 43). A svätý apoštol Pavol dosvedčuje to isté: »Myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť« (Rim 8, 18). A opäť: »Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s Ním v sláve« (Kol 3, 3 – 4).

Ale aby sa apoštoli utvrdili a dospeli k plnému poznaniu, pridáva sa k tomuto zázraku ešte iné poučenie.

Zjavil sa Mojžiš a Eliáš, to jest zákon a proroci, a rozprávali sa s Pánom, aby sa v prítomnosti piatich mužov čo najpravdivejšie naplnil ich výrok: »Každá výpoveď nech je potvrdená dvoma alebo troma svedkami« (porov. Dt 17, 6; Mt 18, 16).

Čo môže byť stálejšie, čo spoľahlivejšie než toto slovo, kde pri jeho hlásaní súzvučne zneje poľnica Starého i Nového zákona a nástroje dávnych svedectiev ladia s evanjeliovou náukou?!

Áno, stránky oboch zmlúv si navzájom prisviedčajú. A Toho, ktorého niekdajšie znamenia sľubovali pod závojom tajomstva, jas prítomnej slávy ukázal viditeľne a zreteľne. Lebo, ako hovorí svätý Ján, »zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista« (Jn 1, 17). V Ňom sa naplnilo aj prisľúbenie prorockých obrazov, aj zmysel zákonných predpisov, lebo tým, že je tu, dokazuje pravdivosť proroctiev a milosťou robí prikázania splniteľnými.

Nech sa teda hlásaním najsvätejšieho evanjelia upevní viera všetkých a nech sa nikto nehanbí za Kristov kríž, skrze ktorý bol vykúpený svet.

Ani nech sa nik nebojí trpieť pre spravodlivosť a nepochybuje, že sa splní, čo bolo sľúbené, lebo k odpočinku sa ide cez prácu a k životu cez smrť. Ak budeme vytrvalo vyznávať a milovať Toho, ktorý vzal na seba všetku slabosť našej prirodzenosti, zvíťazíme nad tým, nad čím On zvíťazil, a dostaneme, čo prisľúbil.

Preto ak máme zachovávať prikázania a trpezlivo znášať protivenstvá, musí stále zaznievať v našich ušiach Otcov hlas: »Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho« (Mt 17, 5). “

(Z Rečí svätého pápeža Leva Veľkého, Sermo 51, 3 – 4. 8: PL 54, 310 – 311. 313)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 20. november roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O Rafidim, Amalekovi a udretej skale na púšti

(…) Keď Izraelitom hrozila vojna, Mojžiš zavolal Ježiša a povedal mu: »Vyber nám ľudí a choď bojovať s Amalekom« (pozn.: Ex 17, 9, v LXX: Jozue = gr. Ιησούς = Ježiš). Až do tohto okamihu nebola zmienka o tomto požehnanom mene, teda o Ježišovi. Tu prvýkrát zažiarila veľkoleposť tohto mena, Mojžiš privoláva Ježiša; Zákon povoláva Ježiša: »Vyber nám ľudí.« Mojžiš nebol schopný vybrať vplyvných ľudí; Ježiš je jediný, ktorý to môže urobiť. To On povedal Apoštolom: »Nie vy ste si vybrali Mňa, ale Ja som si vybral vás« (pozn.: Jn 15, 16). To On vošiel do domu siláka a ulúpil jeho dobrá (pozn.: Mt 12, 29).

Teraz Mojžiš vystúpil na vrchol kopca; a stalo sa, »že kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, Izrael víťazil v boji« (pozn.: Ex 17, 11). Všimnite si, bratia, Mojžiš skutočne zdvíha ruky, ale ich nerozťahuje. Lebo kto môže roztiahnuť ruky ako iba náš Pán Ježiš Kristus? On bol roztiahnutý na kríži, akoby preto, aby mohol objať celý svet. On roztiahol ruky svojej dobroty. Preto Mojžiš zdvihol ruky, a hoci ich neroztiahol, ich zdvihnutím ukázal tajomstvo kríža. Pochopte, bratia, že už vtedy, bojujúce krajiny boli porazené skrze tajomstvo kríža. Ak, s pomocou Pána, zdvihneme naše ruky, milovaní, my tiež porazíme diabla. Mali by sme vziať do svojich rúk naše skutky. Ak sú vaše činy také, že ich môžete zdvihnúť vysoko pred Pánovým pohľadom (pozn.: Ž 5, 6), potom môžete tiež zničiť svojich nepriateľov, ktorí sú vo vás (pozn.: 1 Pt 2, 11). Kto správne zdvíha svoje ruky, ak nie človek, ktorý prostredníctvom almužny neustále odkladá poklad v nebi? Kto správne zdvíha svoje ruky, ak nie ten, kto neustále poskytuje jedlo a oblečenie chudobným? Kto správne zdvíha svoje ruky? Iste človek, ktorý plní slová Apoštola: »Zdvíhajúc nepoškvrnené ruky bez hnevu a hádky« (pozn.: 1 Tim 2, 8.). Preto tiež, keďže boj proti nepriateľským mocnostiam každý deň ohrozuje rovnako vás aj nás, ak chceme zvíťaziť, naše skutky a naše rozhovory nesmú byť na zemi. Ako vraví Apoštol: »Naše rozhovory máme mať v nebi, aj keď kráčame po zemi« (pozn.: Kol 3, 2).“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 103. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 13. november roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

(…) Pán povedal Mojžišovi: »Vezmi si palicu a udri ňou do skaly, aby mohla vydať vodu pre ľud« (pozn.: Ex 17, 5 – 6). Všimnite si, je tam skala, ktorá obsahuje vodu. Ale ak táto skala nebude udretá, nemá žiadnu vodu; ale keď bola udretá druhý raz, vydá prúdy a rieky, ako čítame v Evanjeliu: »Ten kto verí vo Mňa, z jeho vnútra potečú rieky živej vody« (pozn.: Jn 7, 37 – 38). Keď Kristus bol udretý na kríži, vylial prúdy Nového Zákona, preto nevyhnutné pre Neho bolo to, aby bol prebodnutý. Keby nebol udretý, aby voda a krv tiekli z Jeho boku (pozn.: Jn 19, 34), zahynul by celý svet trpiaci smädom po Božom Slove. Preto »Mojžiš udrel do skaly dva razy palicou« (pozn.: Nm 20, 11). Čo to znamená, bratia? Nemyslím si, že v tom nie je tajomstvo. Čo to znamená, že skala bola palicou udretá nie raz, ale dva razy? Skala bola udretá aj druhý raz, lebo šibenica kríža bola zhotovená z dvoch brvien: na jednom boli roztiahnuté Kristove sväté ruky, na druhom Jeho bezhriešne telo od hlavy po chodidlá.

O tomto tajomstve, to jest o skale, ktorá bola udretá, hovorí tiež Apoštol, keď vraví: »Oni všetci pili ten istý nápoj,« (lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi, a tou skalou bol Kristus. pozn.: 1 Kor 10, 4). Všimnite si dobre, bratia. Keďže tamtá skala nebola duchovná, čo bolo to, čo Apoštol nazval duchovným, keď ešte dodal: »skala, ktorá išla za nimi«? To, čo bolo predpovedané telesne, istotne sa splnilo v našom Pánovi. Keď povedal: »skala, ktorá išla za nimi« chápeme, že v budúcnosti sa objaví pravá skala, aby ponúkla ľuďom duchovný nápoj.

Keď sa ľud napil zo skaly, hneď nato začali vojnu s Amalekitmi (pozn.: Ex 17, 8.). Všimnite si, bratia, že každý z ľudu, po pití zo skaly, teda po prijatí Kristových sviatostí, cítil potrebu bojovať. Tak dlho, ako človek chce vykonávať dielo diabla, nepocíti, že bojuje proti nemu. Ale ak ho človek opustí, pijúc zo skaly rozhodne sa nasledovať Krista, musí trpieť kvôli nepriateľstvu diabla, ktorého správnym rozhodnutím, odmietol uprednostniť pred Kristom. Preto každý kto je zjednotený s Kristom, musí byť pripravený na boj, nie na príjemnosti, pretože: »Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní. Cez mnohé súženia musíme vojsť do Božieho kráľovstva« (pozn.: 2 Tim 3, 12; Sk 14, 22).“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 103. Kázne)

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 6. november roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O narodení Mojžiša a kríku

Vo svätých lekciách, ktoré nám boli čítané sme počuli, že po narodení bol Mojžiš vložený do košíka a zo strachu pred faraónom bol vhodený do rieky (pozn.: Ex 1, 15 – 16. 22; 2, 1 – 3). Ak budeme veľmi pozorní, milovaní, uvedomíme si, že tak ako blahoslavený Izák, Jakub a Jozef, rovnako Mojžiš je predobrazom Krista. Navyše, keď sa hlbšie zamyslíte, uvidíte, aké veľké tajomstvá v ňom boli predpovedané.

(…) Keď Mojžiš pásol ovce svojho tesťa na púšti, v (pozn.: tŕňovom) kríku sa mu zjavil Pán. Mojžiš povedal: »Musím tam ísť a pozrieť sa, prečo krík horí a nezhára.« Keď sa priblížil Pán mu povedal: »Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!« (pozn.: Ex 3, 1 – 5.) Tento tŕňový krík, ktorý horí a nemôže zhorieť symbolizuje židovskú synagógu (pozn.: Židov). Veľmi dlhý čas bol v nich oheň Ducha Svätého, ale boli tak spurní a odporujúci Duchu Svätému a Božej milosti, že ich hriechy a zlé skutky nemohli byť Duchom Svätým spálené (pozn.: Sk 2, 3 – 4. 38; 7, 51).

(…) Neskôr sa Pán spýtal Mojžiša: »Čo to máš v ruke?« a on odvetil: »Palicu.« Nato Pán povedal: »Hoď ju na zem!« Keď ju hodil, palica sa premenila na hada, a Mojžiš odskočil na bok (pozn.: Ex 4, 2 – 3). Táto palica, milovaní, symbolizuje tajomstvo kríža. Tak ako skrze palicu na Egypt spadlo 10 rán (pozn.: Ex 4, 17. 20; 7, 14 – 20; 8, 1 – 2. 12 – 13; 9, 22 – 23; 10, 12 – 15), tak aj celý svet bol upokorený a porazený skrze kríž. Tak ako faraón a jeho ľud boli zasiahnutí mocou kríža a v dôsledku toho boli Židia prepustení a mohli slúžiť Bohu, tak aj diabol a jeho anjeli sú utrápení pod ťarchou tajomstva kríža do takej miery, že nie sú schopní odtrhnúť kresťanov od služby Bohu.

(…) Zamyslime sa tiež, čo znamená skutočnosť, že palica hodená na zem sa premenila na hada. Pán hovorí v Písme, že had symbolizuje múdrosť. Hovorí: »Buď múdry ako hady« (pozn.: Mt 10, 16). Spomenuli sme, že palica symbolizuje kríž, ktorý neveriaci považujú za hlúposť, tak hovorí Apoštol: »To je pre neveriacich hlúposť« (pozn.: 1 Kor 1, 23). Potom, ako bol hodený na zem, to jest po jeho prichystaní na Umučenie Pána, sa premenil na hada, čiže múdrosť (pozn.: Jn 3, 14; 19, 18; 1 Kor 1, 24). Je to veľká múdrosť, ktorá mala pohltiť všetku vedu tohto sveta (pozn.: 1 Kor 1, 17 – 25). Nakoniec pohltila všetkých hadov, ktoré vytvorili mágovia svojimi čarami (pozn.: Ex 7, 8 – 12). Egypt bol trápený skrze túto palicu, tak ako svet a diabol boli porazení skrze kríž.

Preto modlime sa, milovaní, aby Kristus vo svojej dobrote, chcel poraziť pre nás žiadostivosť tohto sveta a zoslať nám šťastlivé víťazstvo nad diablom a jeho anjelmi. Jemu sláva a moc na veky vekov. Amen.“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 95. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 23. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O trojdňovej ceste po púšti

V Božích lekciách, ktoré nám boli čítané počas posledných dní, sme počuli, že Pán prikázal Mojžišovi, aby sa so všetkými ľuďmi, vybral na trojdňovú cestu do púšte a tam Mu priniesli obetu (pozn.: Ex 3, 18; 5, 3; 8, 23).

Vypočujte si, čo povedal Mojžiš: »Pôjdeme na trojdňovú cestu do púšte, aby sme mohli priniesť obetu Pánovi, nášmu Bohu.« Mojžiš to skutočne chcel, ale faraón nesúhlasil; nechcel, aby synovia Izraela odišli tak ďaleko. Knieža tohto sveta nechcel, aby vojsko Pána (pozn.: Jn 12, 31; Ex 13, 18; 14, 20) rozpoznalo túto činnosť, ako toho, o ktorom hovoril prorok: »Po dvoch dňoch On nás obnoví, na tretí deň nás vynesie hore« (pozn.: Oz 6, 2). Prvým dňom je pre nás ten v k ktorom bol Spasiteľ Umučený, druhým, v ktorom zostúpil do pekiel a tretím dňom, v ktorom vstal z mŕtvych. Tak teda tretí deň Boh sa zjavil ako oblačný stĺp cez deň, a v noci ako ohnivý stĺp a ľudia boli prevedení cez Červené more (pozn.: Ex 13, 18. 21 – 22; 14, 15 – 30). Tieto tri dni môžeme výstižne pomenovať: Otec, Syn a Duch Svätý; lebo Otec je dňom, Syn je dňom aj Duch Svätý je dňom a tieto tri dni sú jedným. Táto trojdňová cesta, ktorá viedla k vyjdeniu z Egypta, je správne chápaná tak ako On vraví: »Ja som cesta, pravda a život.«; lebo nik nepríde k Otcovi, iba skrze Neho (pozn.: Jn 14, 6). On je cesta, skrze ktorú ľudia zjednotení s Bohom sú vyvádzaní z Egypta, to znamená oddialení od uctievania modiel. Skrze Červené more, červené od Kristovej Krvi a dokonca istým tajomným spôsobom posvätení skrze sviatosť krstu, Boží ľud je vyslobodený, zatiaľ čo faraón je zatopený (pozn.: Ex 13, 18; 14, 15 – 30; 1 Kor 10, 1 – 2. 11; 1 Pt 3, 20 – 21). V skutočnosti, bratia, toto je to, čo sa deje, keď kresťania sú tri razy ponáraní v uzdravujúcich (pozn.: krstných) vodách; tak ako skrze trojdňovú cestu duchovní Egypťania, to jest prvotný hriech a terajšie hriechy sú zatopení, akoby v Červenom mori, zatiaľ čo synovia Izraela prechádzajú do služby Bohu a ich hriechy sú vymazané. Ba čo viac, nech nikto nepochybuje a nemyslí si, že krst neodstraňuje všetky jeho hriechy, ale nech si je vedomý toho a pochopí, že tak ako žiadny z Egypťanov neprežil (pozn.: Ex 14, 28. 30), tak nič nezostane z jeho hriechov.

(…) Potom Mojžiš dostal rozkaz, aby palicou udrel more (pozn.: Ex 14, 15 – 16. 21. 26 – 27). V palici, ako som už povedal skôr, je rozpoznané tajomstvo svätého kríža. Čo viac, veru, bratia, počúvajte a všimnite si, že keby palica nebola vyzdvihnutá nad morom, Boží ľud by sa nevyslobodili z moci faraóna. Je to tak, milovaní, že keby svätý kríž nebol vyzdvihnutý (pozn.: Jn 3, 14; 12, 32 – 33) kresťania by navždy zahynuli. Ale keď kríž bol vyzdvihnutý, vlny mora sa rozdelili, to jest svet a jeho sily boli porazené (pozn.: Jn 12, 31; 16, 33).“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 97. Kázne)

+++

Dal by Pán Boh, že by 14. septembra roku Pána 2020, na sviatok Povýšenia Svätého Kríža, bol nad naším Slovenskom, ktoré má vo svojom štátnom znaku Spasiteľov Svätý Kríž, v hlavnom meste Bratislave,

povýšený svietiaci Spasiteľov Svätý Kríž!

O tom, že sa to môže stať viac na:

https://www.vezanakalvarii.sk

https://www.vezanakalvarii.sk/2020/09/14/verejnost-o-nom-informoval-predseda-oz-jan-figel-pocas-slavnosti-konsekracie-kostola-panny-marie-sneznej/

https://www.vezanakalvarii.sk/2020/10/07/o-obnove-veze-v-radiu-lumen/

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 9. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O kríku a šnúrke do topánky

(…) Nebolo to bez príčiny, milovaní bratia, ani bez významu, že v kríku bol plameň: »A krík nezhorel« (pozn.: Ex 3, 2). Krík bol tŕňový. To čo urodila zem hriešnemu človekovi, nemôže byť chválené, lebo najskôr bolo povedané človekovi, po tom, ako zhrešil: »Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť zem« (pozn.: Gn 3, 18). To, že krík nezhorel, nepohltili ho plamene, chápeme, že neznamená niečo dobré. V plameňoch vidíme Ducha Svätého, krík a tŕnie symbolizujú tvrdých a pyšných Židov. Nepochybne plameň symbolizuje niečo dobré, pretože v ňom ukázali sa Pán aj anjel. Ba čo viac, keď Duch Svätý bol zoslaný na Apoštolov: »Tam zjavili sa im ohnivé jazyky« (pozn.: Sk 2, 3). Kiež by tento oheň sa v nás zakorenil, ale keď nás nájde tvrdých, nebude nás môcť pohltiť. Modlime sa, aby tento oheň v nás horel, ničil a zabíjal tŕnie hriechov.

Sú dva druhy ohňa: oheň dobročinnosti od Ducha Svätého a oheň žiadostivosti; ten prvý ničí všetko čo je zlé, ten druhý požiera všetko čo je dobré. Keď oheň dobročinnosti horí v duši, odstraňuje všetko čo je zlé; naopak nič dobré nezostane v človekovi, v ktorom sa rozhorel oheň žiadostivosti. Preto nech každý prizrie sa svojmu svedomiu. Ak niekto cíti v sebe hoci len najmenšiu iskru výčitiek svedomia, mal by pestovať milosť Božieho milosrdenstva, skrze dobré skutky a ďalej roznecovať oheň výčitiek svedomia. To je ten oheň, o ktorom náš Pán povedal: »Prišiel som zapáliť oheň na zemi a on bude roznietený« (pozn.: Lk 12, 49). Ale ak niekto vie, že v ňom horí oheň žiadostivosti, s Božou pomocou mal by z celej sily pracovať na tom, aby ho uhasil a vznietil dobročinnosť. Čokoľvek dobrého urobí človek, v ktorom horí oheň žiadostivosti, to veľmi rýchlo zmizne. Podobne naopak, v človekovi, v ktorom horí oheň dobročinnosti, omyly, ktorých sa dopúšťa, sú veľmi rýchlo ničené a nie je im umožnené aby získali nadvládu. Skutočne, Židia boli zožieraní skrze žiarlivosť a závisť. Z tohto dôvodu krík symbolizuje Židov, ktorí bojovali s Bohom; isto boli to ľudia tŕnistí, o ktorých bolo napísané: »Hľadal som úrodu hrozna, a našiel som tŕnie« (pozn.: Iz 5, 2. 4. 6 – 7; 2 Sam 23, 6; Ez 2, 6). K týmto ľuďom bol poslaný Mojžiš. Tak teda krík nezhorel, nebol zničený (pozn.: Ex 3, 2), pretože zatvrdnutosť Židov, ako som povedal, bojovala so Zákonom: »Keby títo ľudia neboli tŕňmi, nekorunovali by nimi Krista« (pozn.: Jn 19, 2; Sk 2, 22 – 23).”

(Sv. Cézar z Arles, časť z 96. Kázne)

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 2. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O tom, čo je napísané: »Jozef zomrel a počet detí Izraela vzrástol«

Počuli sme v prečítanej lekcii, milovaní, že: »Keď Jozef zomrel, Izraeliti sa stali nesmierne plodnými a objavovali sa ako tráva« (pozn.: Ex 1, 6 – 7). Čo to znamená, bratia? Tak dlho, dokiaľ Jozef žil, nebolo napísané, že počet detí Izraela veľmi vzrástol, ale keď zomrel, bolo povedané, že vzrástol tak rýchlo, ako rastie tráva. Zaiste tento počet mal vzrásť vtedy, keď boli pod vedením a starostlivosťou Jozefa. Tieto slová predpovedali, milovaní, že v Jozefovi, ale v našom Jozefovi, to jest v Kristovi Pánovi, vyplní sa pravda. Predtým, ako náš Jozef zomrel, to znamená predtým, ako bol ukrižovaný, málokto v Neho uveril. Ale keď zomrel a vstal z mŕtvych, vtedy po celom svete Izraeliti, to znamená kresťania (pozn.: Gal 6, 16), vzrástli a rozmnožili sa. Sám Pán hovorí v Písme: »Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu« (pozn.: Jn 12, 24). Keď drahocenné pšeničné zrno zomrelo a bolo pochované skrze Umučenie, tak z tohto jedného zrna objavila sa úroda Cirkvi po celom svete.

(…) V súlade so slovami Apoštola: To všetko »stalo sa Židom ako predobraz a bolo napísané pre nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). To čo bolo predpovedané v nich telesne, splnilo sa v nás duchovne.“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 94. Kázne)

+++

27. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

(Pozn.: Jozef Egyptský, syn Jakubov) Bol predobrazom toho, čo sa neskôr splní v našom Pánovi Spasiteľovi. Tak ako Jozef bol uvrhnutý do väzenia kvôli úkladom a obvineniam ženy (pozn.: dvorana) faraóna (pozn.: Gn 39, 1 – 20), tak aj Kristus bol ukrižovaný kvôli úkladom a obvineniam synagógy (pozn.: Mt 26, 3 – 4; 59 – 60; 27, 11 – 26) a chcel zostúpiť do podsvetia, akoby do väzenia (pozn.: 1 Pt 3, 18 – 19).“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 92. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 25. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O manne a horkej vode

Keď včera, milovaní, bola čítaná Božia lekcia, počuli sme, že po prechode cez Červené more, Izraeliti došli do Máry, to jest horkej vody. Ľudia ju nemohli piť, lebo bola horká. Vtedy Pán ukázal blahoslavenému Mojžišovi drevo, ktoré on hodil do vody a tak sa stala voda sladkou (pozn.: Ex 15, 22 – 25). Zaiste je to čudné, že Boh ukázal Mojžišovi drevo, ktoré on hodil do vody, aby sa stala sladkou. Akoby Boh nemohol urobiť vodu sladkou bez dreva, alebo Mojžiš nepoznal drevá, tak mu ho ukázal. Teraz sa musíme pozrieť, čo v týchto veciach obsahuje vnútorný poriadok, aby všetko bolo v súlade.

Červené more bolo predobrazom sviatosti krstu; horká voda symbolizovala literu zákona. Skutočne, ak sa zákon prijíma ako litera, tak je celkom horký. Ako to, čo zabíja môže nebyť horké, ak Apoštol hovorí: »litera zabíja«? (Pozn.: 2 Kor 3, 6.) Čo je tak horké pre chlapca ako prijatie rany obrezania v ôsmom dni, kedy ako jemné nemluvňa znáša drsnosť noža? Tak horký, veru nesmierne horký je tento druh zákona, že ľudia Boží, nie tí, ktorí »boli pokrstení v Mojžišovi aj v oblaku i v mori« (pozn.: 1 Kor 10, 2), ale kresťania, ktorí boli pokrstení v Duchu i vo vode, nemohli piť túto vodu. Nemohli dokonca ochutnať horkosť obrezania, alebo zniesť zabíjanie obetných zvierat, alebo zachovať sabat. No keď im (pozn.: Boh) ukáže drevo, ktoré bolo hodené do tej horkosti, aby sa litera zákona stala sladkou, vtedy ju kresťania môžu piť.

(…) Keď horkosť zákona je premenená v sladkosť duchovného chápania, vtedy ho ľudia Boží môžu piť. Preto, aby voda Máry sa dala piť, Boh poukazuje na drevo, ktoré má byť do nej vhodené, čo má spôsobiť, že každý kto ju bude piť, nezomrie a nebude cítiť jej horkosť. Preto je isté, že ak človek pije z litery zákona bez dreva života, to jest bez tajomstva kríža (pozn.: 1 Pt 2, 24), viery v Krista, či duchovného chápania – zomrie od nadmernej horkosti. Apoštol Pavol vedel o tom, keď hovoril: »Litera zabíja.« Inými slovami »horká voda zabíja«, ak nie je premenená skrze Ducha. Z tohto dôvodu bolo do vody hodené drevo, aby sa mohla premeniť v sladkosť. To je pravda, bratia, horkosť je odstraňovaná z vody, keď drevo kríža sa zjednotí so sviatosťou krstu. (…)“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 102. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 18. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O blahoslavenom Jakubovi a Labanovi

Často som vám pripomínal, že blahoslavený Jakub zosobňoval nášho Pána Spasiteľa. Ba čo viac, tak ako Kristus, ktorý mal prísť na svet, aby sa zjednotil z Cirkvou, tak rovnako to bolo nepochybne aj s blahoslaveným Jakubom, keď cestoval do ďalekej krajiny, aby si v nej našiel manželku. Blahoslavený Jakub, ako sme to počuli, išiel do Mezopotámie nájsť si manželku (pozn.: Gn 28, 1 – 2. 5). Keď prišiel k istej studni, uzrel Ráchel prichádzajúcu s ovcami; keď zvedel, že je jeho sesternicou, hneď potom ako stádo dostalo vodu, ju pobozkal (pozn.: Gn 29, 9 – 11). Ak, bratia, dobre zameriate svoju pozornosť, poznáte, že sa to nestalo bez príčiny, že vodcovia nachádzali manželky pri studniach a prameňoch. Keby sa to stalo len raz, niekto by mohol povedať, že sa to stalo náhodou, nie z nejakej špeciálnej príčiny. Blahoslavená Rebeka, ktorá sa mala vydať za Izáka, bola postretnutá pri studni (pozn.: Gn 24, 11 – 15); Ráchel, s ktorou sa mal oženiť Jakub, tiež bola nájdená pri studni (pozn.: Gn 29, 1 – 6) aj Sefora, ktorá sa vydala za Mojžiša, takisto bola postretnutá pri studni (pozn.: Ex 2, 15 – 21). Nepochybne teda máme tieto udalosti chápať tak, že obsahujú isté tajomstvá. Všetci traja patriarchovia si našli manželky pri studniach a prameňoch preto, lebo Kristus mal nájsť svoju (pozn.: Ef 5, 31 – 32; Manželku) Cirkev vo vodách krstu. Keď Jakub prišiel k studni, Ráchel najskôr napojila stádo, a potom on ju pobozkal. To je pravda, milovaní, ak kresťania nie sú najprv očistení zo všetkého zla vodami krstu, tak si nezasluhujú vlastniť Kristov pokoj (pozn.: 1 Pt 5, 14; Kol 3, 15). Či blahoslavený Jakub nemohol pobozkať sesternicu, predtým než bolo napojené stádo? Isteže mohol, ale s tým bolo späté tajomstvo: lebo bolo to pre Cirkev nevyhnutné, aby bola oslobodená od všetkých neprávostí a nepriateľstva skrze milosť krstu a týmto spôsobom si zaslúžila Boží pokoj.

Na tej ceste Jakub si vzal dve ženy (pozn.: Gn 29, 16 – 28); ony boli predobrazom dvoch skupín ľudí: Židov a Nežidov. Po príchode Krista nemalý počet ľudí, aj Židov, veril v Neho, a neskôr omnoho viac tisícov. Sám Kristus Pán potvrdzuje v Písme, že dve skupiny ľudí v Neho verilo: »Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca; aj tie musím priviesť, aby bolo jedno stádo a jeden pastier« (pozn.: Jn 10, 16). Teda dve ženy, ktoré boli manželkami Jakuba: Lea a Ráchel predpovedali dve skupiny ľudí: Lea Židov, Ráchel Nežidov. Ako dve steny z rôznych strán zbiehajúce sa v uholnom kameni, tak je Kristus zjednotený s týmito dvoma skupinami ľudí (pozn.: Sk 4, 11; Ef 2, 11 – 20). V Ňom si zaslúžili nájsť večný pokoj, ako hovorí Apoštol: »Lebo On sám je náš pokoj; On je tým, ktorý z dvoch urobil jedného« (pozn.: Ef 2, 14). Ako On urobil z dvoch jedného? Skrze zjednotenie dvoch stád a zjednotenie so sebou dvoch stien.

Teraz sa prizrite tomu, čo sa stalo neskôr, Písmo Sväté hovorí, že blahoslavený Jakub stal sa bohatým. Tak ako svätý Jakub, keď zbohatol a vrátil sa do svojej krajiny, tak pravdivý Jakub, náš Pán Ježiš Kristus, prišiel na tento svet, aby zjednotil so sebou dve skupiny ľudí, Židov a Nežidov; zrodil z nich nespočetných duchovných synov a stal sa nesmierne bohatým. Počúvajte, čo On hovorí: »Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi« (pozn.: Mt 28, 18). Po orabovaní diabla (pozn.: Mt 12, 29) zaniesol všetky bohatstvá Otcovi, a tak vyplnil to, čo vopred predpovedal žalmista: »Vzal si zajatcov a urobil si ich ctiteľmi« (pozn.: Ž 68, 19).

Keď sa Jakub vracal do krajiny, prenasledoval ho Laban so spoločníkmi. Po tom ako Laban prehľadal všetko, čo bolo Jakubove, nemohol ho zastaviť, lebo nenašiel nič, čo by mu patrilo (pozn.: Gn 31, 23. 30 – 35). Laban tu bol výstižne zobrazený ako symbol diabla, pretože slúžil bôžikom a prekážal blahoslavenému Jakubovi, ktorý bol predobrazom Pána. Prenasledoval Jakuba, ale nič svoje u neho nenašiel. Počúvajte pravdivého Jakuba, oznamujúceho v Písme: »Knieža tohto sveta prichádza, ale nenájde nič (svoje vo Mne)« (pozn.: Jn 14, 30). Nech Božie milosrdenstvo učiní, aby náš nepriateľ nenašiel v nás nič z jeho (diabla) skutkov, pretože ak nenájde čo je jeho, nebude nás môcť zastaviť alebo odviesť od večného života. Preto tiež, milovaní, prizrime sa pokladu v našom svedomí, preskúmajme tajomné miesta nášho srdca a ak tam nenájdeme nič, čo patrí diablovi, radujme sa a ďakujme Bohu. S Jeho pomocou sa usilujme, ako len môžeme, aby dvere nášho srdca boli vždy otvorené pre Krista a vždy zatvorené pre diabla. Ale ak v našich dušiach spozorujeme nejaké diabolské skutky, alebo lesť, rýchlo to vyhoďme a zbavme sa toho, ako smrteľného jedu. Vtedy, keď diabol bude sa nás chcieť zmocniť a nenájde nič, čo jemu patrí, odíde zmätený, a my môžeme ďakovať Bohu a s prorokom volať k Pánovi: »Zachránil si nás pred našimi nepriateľmi a tých, čo nás nenávideli si zahanbil« (pozn.: Ž 44, 8.).

Preto Lea, ako sme vyššie povedali, bola symbolom Židov, ktorí sa zjednotili s Kristom; Ráchel zasa symbolizovala Cirkev z pohanských národov. A preto bola to Ráchel a nie Lea, ktorá ukradla otcovi modly (sošky bôžikov), pretože pri príchode Krista (… pozn.: pohania – Nežidia slúžili modlám; Sk 17, 16; 21, 25; 1 Kor 12, 2). Čítame, že nie u Lei, čiže nie v synagóge boli schované Labanove modly, ale u Ráchel, ktorá bola predobrazom Nežidov.

Teraz o tom, čo sa stalo, keď Jakub prišiel k Jordánu a kedy po príchode všetkého jeho dobytku zostal sám a až do večera bojoval s anjelom (pozn.: Gn 32, 23 – 25). V tomto boji bol Jakub predobrazom Židov, anjel, s ktorým bojoval, bol predobrazom nášho Pána Spasiteľa. Jakub zápasil s anjelom, pretože Židia mali zápasiť s Kristom, dokonca až na smrť (1 Sol 2, 14 – 15). No nie všetci Židia boli neverní Kristovi, ako sme o tom hovorili skôr; ale veľká ich časť, ako o tom čítame, verila v Jeho Meno a preto sa anjel dotkol Jakubovho údu (pozn.: bedrového kĺbu) a ochromil ho (pozn.: Gn 32, 26. 32 – 33). Noha, na ktorú kríval bola predobrazom Židov, ktorí neverili v Krista; tá, ktorá nebola zranená, bola predobrazom tých, ktorí prijali Krista Pána. Všimnite si, že Jakub v tomto zápase nakoniec zvíťazil a hľadal požehnanie. Keď mu anjel povedal: »Pusť ma«, Jakub odpovedal: »Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš« (pozn.: Gn 32, 27). To, že Jakub zvíťazil poukazovalo na Židov, ktorí prenasledovali Krista; keď prosil o požehnanie, to predpovedalo tých, ktorí mali uveriť v Krista Pána. Čo nám anjel povedal? »Zápasil si s Bohom i ľuďmi a zvíťazil si« (pozn.: Gn 32, 29). Splnilo sa to v čase, keď Židia ukrižovali Krista Pána (pozn.: Sk 2, 22 – 23. 36). »Pusť ma«, povedal anjel, »svitá«. To bolo predpoveďou zmŕtvychvstania Pána, lebo Pán, ako dobre viete, vstal pred svitaním (pozn.: Jn 20, 1 – 2).

To, že Jakub bol predobrazom Pána, potvrdzuje to, že prosil Boha, aby ho chránil pred bratom Ezauom: »Ó, Pane, nie som hoden Tvojej láskavosti. Prešiel som cez Jordán len s mojou palicou; teraz som vzrástol do dvoch táborov« (pozn.: Gn 32, 11). To je pravda, milovanípalicou kríža Kristus získal do vlastníctva svet a vrátil sa víťazne k Otcovi s dvoma spoločnosťami, čiže s dvoma skupinami ľudí (pozn.: Iz 53, 10. 12; Jn 12, 24. 31 – 33; Ef 2, 16. 18; Kol 2, 14 – 15).

Zamyslite sa nad týmito pravdami, milovaní bratia a duchovne ich prežujte ako čisté zvieratá a poskytnite tak vašim dušiam užitočnú energiu a nevyhnutný pokrm (pozn.: Gn 7, 2; Dt 14, 6; 1 Kor 9, 9 – 10). Nepochybne je to pokrm, o ktorom Pán hovorí v Písme: »Nepracuj pre pokrm, ktorý je pominuteľný, ale pre ten, ktorý ostáva pre večný život« (pozn.: Jn 6, 27).

Nech vás Pán vo svojej dobrote privedie k Tomu, ktorému patrí sláva a moc spolu s Otcom a Duchom Svätým, do sveta bez konca. Amen.

(Sv. Cézar z Arles, Kázeň 88.)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 11. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O Jakubovi, jeho synovi Jozefovi a jeho bratoch

Každý raz, keď sú čítané lekcie zo Starého zákona, milovaní, mali by ste nielen počúvať slová, ale tiež venovať svoju pozornosť tomu, čo je vám odovzdávané duchovne, čo často radím vám robiť. Rovnako často pripomína to Apoštol, keď hovorí: »Litera zabíja, ale duch dáva život« (pozn.: 2 Kor 3, 6). Všetko o čom čítame v Starom zákone, ako hovorí Apoštol: »sa im stalo ako predobraz a bolo napísané pre nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). Keď kresťania nábožne prichádzajú do kostola, aký majú osoh z toho, že počúvajú o svätých patriarchoch, ako sa ženili, alebo ako sa im rodili ich deti? Osoh z toho majú vtedy, keď sú schopní chápať to duchovne prečo to tak bolo a čo to znamená.

Počuli sme, že blahoslavený Jakub mal syna a dal mu meno Jozef. A miloval ho viac než ostatných svojich synov (pozn.: Gn 37, 3). Tu blahoslavený Jakub symbolizuje Boha, svätý Jozef Spasiteľa. Jakub miloval svojho syna, pretože Boh miloval svojho jediného Syna, ako to sám povedal: »Toto je môj milovaný Syn« (pozn.: Mt 3, 17; 17, 5). Jakub poslal svojho syna, aby sa postaral o bratov (pozn.: Gn 37, 13 – 14), a Boh Otec poslal svojho jediného Syna k ľuďom (pozn.: Jn 3, 17; 5, 23), ktorí boli oslabení hriechom a stratení ako ovce. Keď Jozef hľadal bratov blúdil po púšti. Kristus takisto hľadal ľudí, ktorí blúdili po svete. On tiež, dá sa povedať, blúdil po svete, pretože hľadal blúdiacich. Jozef hľadal bratov v Sicheme. Sichem symbolizuje plece, lebo hriešnici vždy sa odvracajú, keď vidia tvár spravodlivých, a plecia sú vždy vzadu. Tak ako Jozefovi bratia plní žiarlivosti, odvrátili sa chrbtom, namiesto toho, aby sa postavili tvárou v tvár otcovej láske, tak rovnako nešťastní Židia rozhodli sa Spasiteľa, ktorý k nim prišiel, nie milovať, ale byť voči Nemu závistlivý (pozn.: Mt 27, 18). O takýchto ľuďoch sa hovorí v Žalmoch: »Dovoľte, aby sa im oči zatemnili, aby nevideli, a nech ich chrbty budú navždy slabé« (pozn.: Ž 69, 24).

Jozef našiel bratov v Dotaine (pozn.: Gn 37, 17), Dotain symbolizuje vzburu. Veru, ľudia, ktorí premýšľali o zabití bratov sa búrili. Keď bratia uzreli Jozefa, začali rozprávať o jeho smrti (pozn.: Gn 37, 18); tak ako Židia, keď uzreli pravdivého Jozefa, Krista Pána, rozhodli sa, že ho ukrižujú. Bratia ukradli Jozefovi plášť, ktorý bol farebný (pozn.: Gn 37, 23); Židia vyzliekli Krista s tuniky, keď Ho križovali (pozn.: Jn 19, 23; Sk 2, 22 – 23. 36). Keď Jozefovi bola vzatá tunika, bol hodený do jamy (pozn.: Gn 37, 24; ďalšia časť kázne chýba).“

(Sv. Cézar z Arles, Kázeň 89.)

+++

+++

!!!

Ak Boh dovolí, na túto internetovú stránku bude neskôr do nej vložený po zhotovení (napísaní) jej ZÁVEREČNÝ VRCHOL - 5 Kníh VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE.

Z VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE sú už HOTOVÉ tieto jednotlivé knihy:

1. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky v dokonalých číslach,

2. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti

a

5. Kniha: V náručí ukrižovaného Božieho Slova.

+++

+++