S apoštolskými otcami na Kalvárii

Kategória: S apoštolskými otcami na Kalvárii

Z knihy doc. ThDr. ICLic. Štefana Mordela PhD.,
DIELA APOŠTOLSKÝCH OTCOV,
Pojednanie o dielach Apoštolských Otcov a spisy zo života prvotnej cirkvi

Spišské Podhradie 2007

NIHIL OBSTAT: prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak, PhD.
Člen DLK a prednášateľ
Na RK CMBF KU – TI Sp. Kapitula

S predslovom Mons. Františka Tondru, Spišského biskupa

BARNABÁŠOV LIST

Úvodné poznámky k Barnabášovmu listu

Úplný text Barnabášovho listu sa zachoval v dvoch gréckych rukopisoch a to v kódexe Sinajskom zo štvrtého storočia a v kódexe Jeruzalemskom z roku 1056. Je veľmi pravdepodobné, že tento list Barnabášov poznal už sv. Justín. Ako prvý z autorov o tomto spise svedčí Klement Alexandrijský, ktorý ho viac krát cituje vo svojom spise Stromata. Ako autora uvádza apoštola a proroka Barnabáša, pričom udáva, že sa jedná o apoštola Barnabáša, ktorý bol spolupracovníkom sv. Pavla a ktorého spomínajú Skutky apoštolov. Klement sa však staval voči spisu kriticky, čo v skutočnosti znamená, že listu nepripisoval takú autoritu, ako ostatným kánonickým spisom. List cituje aj Origenes. Podľa jeho názoru je autorom apoštol Barnabáš, ktorý bol spolupracovníkom Pavla. Euzébius považuje tento list za nepravý a zaraďuje ho medzi spisy, ktoré sú sporné a sú o nich pochybnosti, čo sa týka ich pôvodu a pravosti. Sinajský kódex zo 4. stor. považuje Barnabášov spis za kánonický. Sv. Hieronym ho pripočítava ku apokryfom…

List sa zmieňuje o prvom zničení Jeruzalema v roku 70, ale nehovorí nič o druhej židovskej vojne v roku 132, preto treba vložiť vznik spisu medzi tieto dva časové medzníky.

Z Listu Barnabáša

7. kap.: Predobrazy v Starom zákone

Vidíte teda, milované deti, že nám to predobrý Pán všetko zjavil dopredu. Aspoň vieme, komu za to všetko máme vďačiť. Ak teda Boží Syn, hoci je Pánom a raz bude súdiť živých i mŕtvych (2 Tim 4, 1), trpel a Jeho utrpenie nám dalo život, verme, že Boží Syn nemohol trpieť kvôli nikomu inému, len kvôli nám.

On však bol na kríži napájaný octom a žlčou. Počujte, čo predpovedali o tom kňazi chrámu: Je napísaný zákon: „Kto by sa nepostil, nech zomrie“ (Lv 23, 29), tak to prikázal Pán. Pretože On sám sa rozhodol obetovať za naše hriechy stánok ducha (t. j. svoje telo), aby tak naplnil predobraz Izáka, obetovaného na oltári. Čo teda hovorí prorok? „Nech jedia baránka, ktorého chceli obetovať v deň pôstu za naše hriechy.“ (porov. Nm 29, 11) „Dávaj dobrý pozor! Nech jedia neumyté vnútornosti s octom len kňazi.“ Prečo? Pretože mňa, čo chcem obetovať svoje telo za hriechy celého ľudu, budete napájať žlčou a octom, preto ste jedli len vy, zatiaľ, čo ľud posypávaný popolom a oblečený do hrubých šiat sa postí a bije sa do pŕs. Chcel tým poukázať na to, že musí za nás veľmi mnoho trpieť.

Počujte, čo prikázal: „Vezmite dvoch krásnych, sebe podobných kozlov a obetujte ich; kňaz nech vezme jedného z nich na zápalnú obetu za hriechy.“ (Lv 16, 7; 9) Čo urobí s druhým baránkom? „,Jeden, nech je prekliaty.“ Aha, aký to je predobraz Ježiša! „A napľujte na neho všetci, prebodnite ho a šarlátové rúno mu oviňte okolo jeho hlavy, a tak ho hoďte na púšť.“ Potom ten, čo niesol baránka na púšť, vezme rúno a položí ho na ostružinové tŕnie. Sladké plody týchto ostružín jedávame. Čo to znamená? Dávajte pozor! Jedného obetovali, druhého prekliali (porov. Lv 16, 8.). A prekliateho ozdobili korunou. Až v onen deň ho uvidia v šarlátovom rúchu, siahajúcom až po päty, vtedy povedia: „Nie je to Ten, ktorým sme pohrdli, ktorého sme ukrižovali, popľuli a prebodli? Naozaj, bol to Ten, ktorý o sebe tvrdil, že je Boží Syn.“ A tá podobnosť! Preto si žiadal kozlov krásnych a rovnakých, aby keď Ho uvidia prichádzať, zhrozili sa podobnosťou s kozlom. Hľa, kozľa, ako predobraz budúceho Ježišovho utrpenia.

A prečo kladú rúno medzi tŕnie? Je to predobraz Ježišovej Cirkvi. Kto chce dostať toto šarlátové rúno, dostane ho s veľkou námahou, lebo ostré tŕnie mu spôsobí veľa utrpenia. Pán týmto chce povedať, že tí, čo Ho chcú vidieť a dostať sa do Jeho kráľovstva, dosiahnu ho cestou utrpenia.

8. kap.: Ďalšie predobrazy

Aký predobraz vidíte v tom, že Izraelskému ľudu bol daný príkaz, aby hriešni muži obetovali za svoje hriechy jalovicu, aby ju zabili a spálili a aby chlapci dali popol z nej do nádoby a ovinuli drevo šarlátovým rúnom (hľa, opäť predobraz kríža a šarlátová vlna), a potom chlapci museli yzopom pokropiť ľud, aby bol takto očistený od hriechov? Hľa, ako jednoducho k vám hovorí Pán! Obetované zviera predstavuje Ježiša. (Porov. Hebr 9, 13 a nasl.) Hriešni muži, ktorí ho privádzajú k obeti, predstavujú tých, ktorí Ježiša priviedli na popravisko. Avšak nechajme stranou mužov, dosť reči o hriešnikoch. Pokropení chlapci, znamenajú tých, čo nám ohlásili odpustenie hriechov a ozdravenie srdca, ktorých bolo dvanásť a dal im plnú moc hlásať evanjelium na svedectvo pre dvanásť kmeňov Izraela. A prečo sú ale traja chlapci pokropení? Na svedectvo Abraháma, Izáka a Jakuba, ktorí sú pred Bohom veľkí. Prečo je však rúno na dreve? Pretože Jeho kráľovstvo spočíva na dreve (kríža) a pretože tí, ktorí v Neho dúfajú, budú žiť večne.

Prečo rúno a yzop súčasne? (Porov. Hebr 9, 19) Pretože dni v Jeho kráľovstve, keď budeme spasení, budú zlé a trpké. Bude to tak, ako keď chorý lieči svoje ochorenie trpkou šťavou z yzopu. A preto je pre vás toto všetko jasné, temné je však pre tých, ktorí nepočuli hlas Pána.

9. kap.: Obriezka je predobrazom čistoty srdca

A opäť hovorí o ušiach ako obrezal naše srdce. „Počuli ste sluchom vášho ucha“, hovorí Pán u proroka. „Na počutie ucha ma poslúchli.“ (Porov. Ž 18, 45) A opäť hovorí: „Počúvaním počujú tí zďaleka a poznajú, čo učinil.“ (Iz 33, 13) „Obrežte svoje srdcia, hovorí Pán.“ (Porov. Jer 4, 4 a) A opäť: „Počuj, Izrael, lebo toto hovorí Pán, tvoj Boh.“ (Jer 7, 23 a) A znovu prorokuje Pánov duch: „Kto chce žiť večne? Ten nech počúva pozorne hlas môjho služobníka.“ (Ž 34, 13; Ex 15, 26) A znovu hovorí: „Počujte nebesia a počúvaj zem, lebo Pán hovoril toto na svedectvo.“ A opäť hovorí: „Počujte hlas volajúceho na púšti.“ (Porov. Iz 1, 2; 1, 10) Obrezal teda naše uši, aby sme počuli slovo a uverili. Avšak obriezka, ktorej dôverovali, je prekonaná. Nehovoril totiž o telesnej obriezke. Zišli z cesty, zlý anjel ich zaslepil. Hovorí im: „Toto hovorí Pán, váš Boh“ – toto považovali za rozkaz – „nesejte do tŕnia, obrežte sa Pánovi.“ (Jer 4, 3 – 4) Ako? „Obrežte tvrdosť predkožky svojho srdca a nezatvrdzujte svoje šije.“ (Porov. Dt 10, 16) A znovu: „Hľa, hovorí Pán, všetky pohanské národy nie sú obrezané na predkožke, tento ľud však nie je obrezaný na srdci.“ (Jer 9, 25; 26) Namietaš, že ľud je obrezaný na znamenie zmluvy s Bohom. Avšak i Sýrčan, i Arab a všetci kňazi, ktorí obetujú modlám sú obrezaní. Teda aj oni patria pod Pánovu zmluvu. Ale aj Egypťania sú obrezaní.

Chápte teda, milované dietky! Abrahám, ktorý prvý obrezával, už vtedy, keď písal tie tri písmená, myslel na Ježiša. Písmo totiž hovorí: „I obrezal Abrahám zo svojho domu osemnásť a tristo mužov.“ (Gn 17, 23; 27) Aké poznanie mu bolo tým dané? Pozrite, že najprv spomína osemnásť až potom po pomlke tristo. Číslo osemnásť zložené z 10 a 8 napísané gréckymi písmenami je I a H a máš meno Ježiš. A pretože kríž v Tau (Τ) predobrazuje milosť, preto hovorí o tristo (moja pozn.: Gn 14, 14; 17, 23; 27; č. h. gr. písmen: I = 10, H = 8 a Τ = 300 (názov gr. písmena Τ = Tau); gr. IH sú prvé dve písmená po gr. napísaného Mena JEŽIŠ = ΙΗΣΟΥΣ). Je teda jasné, že Ježiš je obsiahnutý v dvoch písmenách a kríž v jednom. Ten, ktorý nám dal dar svojej náuky, to vedel. Nikto nepočul odo mňa lepší výklad, ale viem, že si to zaslúžite.

11. kap.: Predobrazy kríža a krstu

Pátrajme teda, či Pánovi záležalo na tom, aby nám niečo zjavil o vode a kríži. O vode je u Izraelitov napísané, že neprijmú krst, ktorým sa odpúšťajú hriechy, ale že sa budú naň pripravovať. Prorok totiž hovorí: „Žasnite nebesia a zhroz sa nad tým zem, pretože dvojakú zlobu učinil tento ľud: mňa, zdroj života, opustil a sebe vykopal jamu smrti.“ (Jer 2, 12; 13) „Nie je snáď opustenou skalou môj svätý vrch Sion? Budete totiž ako vtáčie mláďatá, ktoré vylietajú, keď im zoberú hniezdo.“ (Iz 16, 1; 2) A opäť prorok: „Ja pôjdem pred tebou, hory zrovnám so zemou, kovové brány rozlámem a železné závory rozdrvím a dám ti skryté poklady, tajné a neviditeľné, aby poznali, že ja som Pán, tvoj Boh.“ (Iz 45, 2; 3) „Budeš bývať v hlbokej jaskyni na mohutnej skale.“ „Voda mu nevyschne. Uvidíte kráľovstvo slávy a vaša duša bude mať v úcte Pána.“ (Iz 33, 16 – 18)

Iný prorok zase hovorí: „Kto takto koná, bude ako strom zasadený pri tečúcej vode, ktorý vydá svoj plod vo vhodnom čase a jeho listy neuvädnú. A všetko, čo podniká, sa podarí. Nie tak bezbožní, nie tak, ale ako pleva, ktorú vietor zavieva zo zeme. Preto neobstojí bezbožný pri súde, ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých. Lebo Pán pozná cestu spravodlivých a cesta bezbožných vedie do záhuby.“ (Ž 1, 3 – 6)

Pozrite, ako pri tom myslel na vodu a kríž! Akoby chcel povedať: Blažení, ktorí dúfajúc v kríž vstúpili do vody. Tým „vo vhodnom čase“ myslí odmenu. Akoby chcel povedať, vo vhodnom čase odmením. Slová „lístie nezvädne“ znamenajú to, že každé slovo, ktoré bude vyslovené s láskou a vierou, mnohých obráti a povzbudí. A opäť iný prorok hovorí: „A išla chvála Jakubovej zeme po celom svete,“ čím chce povedať, že On oslávi nádobu svojho ducha. (Telo Kristovo?)

A čo hovorí ďalej? „I bola tečúca rieka z pravej strany a z nej vystupovali krásne stromy. A kto by z nich jedol, bude žiť naveky.“ (Ez 47, 1; 12) Tie slová znamenajú, že síce vstupujeme do vody plní hriechov a nečistoty, ale z vody vystupujeme obohatení bázňou a nádejou v Ježiša Krista. Slovom: „A kto bude z nich jesť, bude žiť naveky“, chce povedať toto: Kto vypočul ich slová a uveril, bude žiť naveky.

12.kap.: Pokračovanie

Podobne veľmi presne hovorí o kríži ústami Jeho proroka: „Kedy sa to stane? Keď sa skloní drevo a keď bude vztýčené a keď z dreva vytryskne krv.“ Je to predpoveď o kríži a ukrižovaní.

Keď iné národy bojovali proti Izraelu, tým im vo vojne pripomínal, že kvôli svojim hriechom boli vydaní smrti; tak hovorí duch v Mojžišovom srdci, aby mu postavil predobraz kríža a toho, ktorý bude trpieť, že sa totiž budú neustále zmietať vo vojnách, keď nebudú dúfať v neho. Uprostred boja Mojžiš teda odložil štíty jeden za druhým, potom sa postavil na miesto kde prevyšoval všetkých a rozpäl ruky. A Izrael opäť víťazil. Keď však ruky spustil, Izraelitom potom znovu išlo o život. Prečo? Aby poznali, že nebudú môcť byť zachránení, ak nebudú dúfať v neho (moja pozn.: Ex 17, 8 – 16).

U iného proroka zase hovorí: „Celý deň som rozpínal svoje ruky nad neposlušným ľudom, ktorý nekráča po mojej spravodlivej ceste.“ (Porov. Iz 65, 2)

A ešte raz im dal Mojžiš, keď Izrael umieral, predobraz Ježiša, že On bude musieť trpieť a že práve On bude oživovať, ktorého budú veriť, lebo Ho zabili na znamení (kríža). Boh totiž dopustil, aby ich štípali hady. A preto zomierali, pretože kedysi Eva prostredníctvom hada zhrešila a Boh ich tak chcel presvedčiť, že za svoje previnenia budú vydaní mukám smrti.

A konečne sám Mojžiš o tomto dal nariadenie: „Neulejte si obraz Boha ani z kovu, ani ho nevyrežte z dreva.“ (Dt 27, 15) A predsa potom sám dal zhotoviť kovového hada, ktorý bol predobrazom Ježiša, postavil ho na viditeľnom mieste a prostredníctvom heroldov zvolal ľud. Keď sa ľudia zhromaždili, prosili Mojžiša, aby sa modlil za ich uzdravenie. Mojžiš im však povedal: „Keby bol niekto z vás uštipnutý, nech príde k hadovi, ktorý je zavesený na dreve, s pevnou nádejou, že ho môže zachovať pri živote, hoci on sám je už mŕtvy, bude ihneď zachránený.“ (Nm 21, 8; 9) A oni tak urobili. Opäť tu máš naznačenú Ježišovu slávu, lebo v Ňom a cez Neho je všetko zachránené.

A prečo hovorí Mojžiš Nunovmu synovi, prorokovi Jozuovi, aby ho poslúchal všetok ľud, ak nie preto, že Otec všetko zjaví vo svojom Synovi Ježišovi? Mojžiš povedal teda Jozuovi, Nunovmu synovi, keď ho poslal obhliadnuť zem: „Vezmi do rúk knihu a napíš, čo hovorí Pán: Syn Boží na konci časov aj s koreňmi vyničí celý dom Amalekitov.“ (Porov. Ex 17, 14).

+++

Sv. Ignác Antiochijský

(*ok. 30 – † ok. 107; žiak apoštolov):

Z listu sv. Ignáca Antiochijského Efezanom:

„Ignác, nazývaný tiež Theoforus, veľmi blaženej cirkvi v ázijskom Efeze, požehnanej mocou a plnosťou Boha Otca, predurčenej k trvalej sláve a stálej jednote, vyvolenej Otcovou vôľou a skutočným utrpením nášho Boha Ježiša Krista čo najviac najúprimnejších pozdravov v Ježišovi Kristovi.

Spoznal som vaše Bohom veľmi milované meno, ktoré ste si zaslúžili pre vieru a lásku zakotvenú v Ježišovi Kristovi, našom Spasiteľovi. Povolaní krvou Božou k životu išli ste za Bohom a krásne ste dokončili dielo bratskej lásky. Keď ste sa teda dopočuli, že pre meno nám spoločné a pre vieru som v putách odvedený zo Sýrie do Ríma, dúfam, že pre vašu modlitbu sa dočkám boja so zverou a stanem sa tak opravdivým učeníkom, ponáhľali ste sa, aby ste ma uvideli…

Je len jeden lekár tela i duše, narodený i nenarodený, vtelený Boh, v smrti pravý život, narodený z Márie i z Boha, trpiaci a teraz už netrpiaci Ježiš Kristus, náš Pán.

Nech vás tak ako doteraz nikto neuvedie do bludu…

Dozvedel som sa, že odkiaľsi prichádzajú so zlými názormi. Nedovoľte im, aby ich zasiali medzi vás. Zapchajte si uši, aby nemohli prijať ich semeno. Vy ste pripravenými kameňmi do stavby chrámu Boha Otca, ktoré vyťahuje do výšky stroj Ježiša Krista, kríž, po lane Ducha Svätého. Hore vás vyťahuje vaša viera a láska je cestou k Bohu…

Modlite sa stále aj za druhých. U nich je nádej na obrátenie, a tak i oni môžu dosiahnuť Boha. Obráťte teda svoju pozornosť na nich a pomáhajte im svojimi skutkami. Na ich hnev odpovedajte miernosťou, na ich pýchu pokorou, na ich urážky modlitbami, na ich skazené názory pevnou vierou, na ich krutosť láskavosťou. Nesnažte sa ich napodobňovať. Buďte im vľúdnymi bratmi. Snažte sa napodobniť Pána. Kto vytrpel viac krívd, kto bol viac zradený, kto bol viac opovrhnutý? Nech nikto u vás nenájde zlú zelinu. V Ježišovi Kristovi zostaňte telom i duchom nepoškvrnení a láskaví…

Bratia moji, nedajte sa na bludnú cestu! Tí ktorí zničia v sebe Boží chrám, nebudú mať účasť na Božom kráľovstve (pozn.: 1 Kor 6, 9; 10). Ak teda zomreli tí, ktorí takto narábali so svojim telom, nestane sa to tiež tomu, kto zlým učením zničil vieru v Boha, za ktorú bol ukrižovaný Ježiš Kristus? Tento, pretože sa poškvrnil, odíde do neuhasiteľného ohňa. Rovnako sa to stane tomu, kto ho počúva.

Preto Pán, aby vdýchol do Cirkvi neporušiteľnosť, dal si pomazať hlavu voňavou masťou. Nenatierajte sa páchnucim učením vládcu tohto veku, aby vás neodviedol ako zajatcov z terajšieho života. Prečo nie sme všetci múdri, keď sme prijali poznanie Boha, ktorým je Ježiš Kristus? Prečo pochabo hynieme, keď prehliadame dar milosti, nám zoslaný Pánom!

Môj duch je očistnou obeťou kríža, ktorý je pohoršením pre neveriacich, pre vás však spásou s večným životom (pozn.: 1 Kor 1, 18). Kde je múdry? Kde je bádateľ tohto veku (pozn.: 1 Kor 1, 20)? Kde je vystatovanie takzvaných svätých? Boh náš, Ježiš Kristus, bol totiž počatý v Márii z Dávidovho rodu podľa Božej vôle z Ducha Svätého. Narodil sa a bol pokrstený, aby utrpením očistil vodu…

Rád dám svoj život v očistnú obetu za vás a za tých, ktorých ste na česť Božiu poslali do Smyrny, odkiaľ vám píšem. Vďaka Bohu za to. Polykarpa milujem ako vás. Pamätajte na mňa, ako Kristus pamätá na vás. Modlite sa za cirkev v Sýrii, odkiaľ mňa, posledného z tamojších veriacich, vedú v putách do Ríma. Kiež by som bol uznaný za hodného takej Božej cti. Buďte silný v Bohu Otcovi a v našej spoločnej nádeji Ježišovi Kristovi.“

(List sv. Ignáca Antiochijského Efezanom / pozn.: Pozdrav, / 1, 1 – 2; 7, 2; 8, 1; 9, 1; 10, 1 – 3; 16, 1 – 2; 17, 1 – 2; 18, 1 – 2; 21, 1 – 2).

+++

Z listu sv. Ignáca Antiochijského cirkevnej obci v Tráloch:

„Ignác, nazývaný aj Theoforus, svätej Cirkvi milovanej Bohom, Otcom Ježiša Krista, v Trálii v Ázii, ktorá je vyvolená a hodná Boha a má pokoj v tele, v krvi a v umučení Ježiša Krista, našej nádeje, že vstaneme z mŕtvych a budeme s ním. Pozdravujem ju v plnosti, ako to robili apoštoli, a želám jej hojnú spásu…

Ja vás preto napomínam, no nie ja, ale láska Ježiša Krista; požívajte iba kresťanský pokrm, zdržiavajte sa avšak cudzej potravy, čiže bludu. Pretože tí, čo sa sami oháňajú Ježišom, aby sa urobili hodnovernými, podobajú sa tým, ktorí primiešavajú smrtiaci jed do sladkého vína; a ten, kto nič netuší, prilákaný zhubnou sladkosťou, sám siahne po smrti…

Keď však niektorí bezbožníci, čiže neveriaci tvrdia, že je to iba zdanie, že on (Ježiš Kristus) trpel, potom sú oni sami zdanliví; prečo som potom spútaný, prečo potom túžim po boji s divými zvermi. Nadarmo teda zomieram. Rozprávam teda nepravdy o Pánovi.

Vyhýbajte sa preto týmto zlým výhonkom, ktoré nesú smrtonosné plody. Kto ich okúsi, ihneď zomrie. Lebo títo ľudia nie sú zo sadenice Božej. Keby boli, ukázali by sa ako vetvy kríža a ich ovocie by bolo neporušiteľné. On svojim utrpením a krížom pozýva vás, svoje údy. Lebo hlava sa nemôže narodiť bez údov, keďže Boh sľubuje jednotu, ktorou je on sám…“

(List sv. Ignáca Antiochijského cirkevnej obci v Tráloch / pozn.: Pozdrav, / 6, 1 – 2; 10, 1; 11, 1 – 2).

+++

List sv. Ignáca Antiochijského Rimanom:

„Ignác, ktorý sa nazýva tiež Theoforus cirkvi, ktorá zakúsila Božie milosrdenstvo v sláve najvyššieho Otca a Ježiša Krista, jeho jediného Syna, ktorá je milovaná a osvietená vôľou toho, ktorý chce všetko, čo chce láska nášho Boha Ježiša Krista, cirkvi, ktorá má prednostné postavenie v krajine Rimanov a ktorá je hodná Boha, ctihodná, ctená, chvályhodná, hodná úspechu, čistá a predsedníčka v spoločenstve lásky, ktorá sa riadi Kristovým zákonom, ktorú aj pozdravujem v mene Ježiša Krista, Syna Otcovho; tým, ktorí sú v tele i v duchu v jednote so všetkými jeho prikázaniami, nerozdielne naplnení milosťou Božou, ktorí nie sú prefarbení žiadnou cudzou farbou.

Keď som sa modlil k Bohu, vynorili sa mi vznešené tváre, takže som si prial, aby som ich mal pri sebe. I keď som spútaný pre Ježiša Krista, dúfam, že vás pozdravím osobne, ak však budem toho hodný. Začiatok je dobrý. Ak dosiahnem milosť, dostanem sa bez prekážky ku svojmu dedičstvu. Bojím sa vašej lásky, aby mi neuškodila. Čo chcete urobiť, je pre vás ľahké. Pre mňa však, ak ma budete šetriť, bude ťažké dosiahnuť Boha.

Mojím prianím je, aby ste sa nepáčili ľuďom, ale Bohu, ako je tomu až doteraz. Pretože ani ja už nebudem mať nikdy takúto príležitosť prísť ku Bohu, tak aj vy, keď budete mlčať, budete sa môcť lepšie zapísať na svoje diela. Ak budete o mne mlčať, ja budem slovom Božím, ak budete mať radi moje telo, budem opäť len prázdnou nádobou. Viac mi nemôžete dať, ako to, aby som bol obetovaný Bohu. Až bude pripravený obetný oltár, zaspievajte radostne spoločne Otcovi v Kristovi Ježišovi, že Boh uznal sýrskeho biskupa, ktorého povolal z východu, za hodného obeti. Je krásne zapadnúť pred svetom, aby som pri ňom mohol povstať.

Vy ste nikdy nikomu nič nezávideli. Iných ste učili. Prajem si, aby to, čo ste učili a prikazovali, teraz aj dodržali. Vyprosujte mi len vonkajšiu i vnútornú silu, aby som nielen rozprával, ale aj chcel, aby som sa nielen kresťanom volal, ale aby som ním aj bol. Že som taký a že som verným kresťanom, to môžem povedať práve vtedy, keď pre tento svet budem neviditeľný. Nič nie je dobré, čo je na tomto svete viditeľné. Pretože náš Boh Ježiš Kristus sa zjavuje oveľa nádhernejšie odkedy je znovu pri Otcovi. Kresťanstvo nie je dielom prehovárania, ale dielom (vnútornej) veľkosti, keď ho svet nenávidí.

Píšem všetkým cirkvám a všetkým pripomínam, že rád zomriem za Boha, ak mi v tom nezabránite. Prosím vás, nepreukazujte mi nevhodnú dobrotivosť. Nechajte ma, aby som sa stal korisťou divej zveri, ktorá mi umožní dosiahnuť Boha. Som Božím obilím a budem zomletý zubami zvierat, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom. Radšej prikážte zveri, aby sa mi stala hrobom a nezanechala nič z môjho tela, aby som, keď zomriem, nebol pre niekoho na príťaž. Ak svet neuvidí moje telo, vtedy budem ozajstným Kristovým žiakom. Vrúcne proste Krista, aby zuby zvierat pripravili zo mňa Božiu obeť. Neprikazujem vám to ako Peter a Pavol. Oni sú apoštolmi, ja odsúdenec. Oni sú slobodní, ja až doteraz len služobník. Ak však budem trpieť, stanem sa prepustencom Ježiša Krista. V ňom vstanem z mŕtvych ako slobodný. Teraz sa v putách učím netúžiť po ničom inom.

Od Sýrie až po Rím, na zemi i na mori, vo dne i v noci zápasím so zverou. Som pripútaný k desiatim leopardom, čo znamená k vojenskému oddielu; títo, keď sa im preukazuje dobrodenie, sú ešte horší. Ich bezprávie je pre mňa školou, ale tým ešte nie som ospravedlnený. Kiež by som sa stal sústom pre pripravenú zver. Modlím sa, aby so mnou nerobila žiadne okolky. Len si prajem, aby ma rýchlo zjedla, nie tak, ako sa niektorých zo strachu ani nedotkla. A keby nechcela – a ja to chcem – prinútim ju. Uznajte mi. Viem čo mi prospieva. Teraz začínam byť žiakom. Kiež by som nedal prednosť tomu čo je viditeľné pred tým, čo je neviditeľné, aby som tak mohol dosiahnuť Krista. Nech ma pália, križujú, nech na mňa pošlú svorku zveri, nech ma trhajú, rozsekajú, nech rozmetajú moje kosti, rozbijú údy, rozdrvia celé telo, nech si na mňa vymyslia diabolské tresty, len nech dosiahnem Krista.

Svetské radosti ani kráľovstvá sveta mi nič neprospejú. Pre mňa je lepšie zomrieť v Ježišovi Kristovi, ako vládnuť nad celým svetom. Túžim po tom, ktorý za nás zomrel. Chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Pôrod pre večný život mi už nastáva. Odpustite mi, bratia. Nebráňte mi žiť, nechcite aby som nezomrel. Kto chce patriť Bohu, tomu nezalichotíte svetom, ani ho nezvediete hmotou. Dovoľte, aby som uzrel jasné svetlo. Keď tam prídem, až vtedy budem človekom. Nechajte ma, aby som napodobnil utrpenie svojho Boha. Kto má v sebe Boha, ten pochopí, čo chcem. Nech má so mnou zľutovanie, nech si uvedomí čo zamestnáva moju myseľ.

Vládca tohto sveta ma chce uchvátiť a zničiť moju túžbu dostať sa k Bohu. Preto nikto z vás, ktorí budete pri tom, nech mu nepomáha. Stojte pevne pri mne, pri Bohu. Nehovorte o Ježišovi Kristovi, ak túžite po svete. Závisť nech nemá u vás miesto. Ak by som vás o to osobne prosil, neverili by ste mi: verte aspoň tomu, čo vám píšem. Píšem vám, pokiaľ som ešte na žive. Túžim zomrieť. Moja láska je ukrižovaná. Nehorí vo mne oheň spaľujúci drevo, ale živá voda, ktorá mi vo vnútri hovorí: rýchle k Otcovi. Netúžim po pokrme záhuby ani po rozkošiach tohto pozemského života. Chcem Boží chlieb, telo Ježiša Krista, toho z Dávidovho rodu. Za nápoj chcem jeho krv, jeho nekonečnú lásku.

Už nechcem žiť ako ľudia. Ak budete chcieť, bude to tak. Rozhodnite sa chcieť. Stručne som vám napísal, o čo vás prosím. Verte mi. Ježiš Kristus vám dosvedčí, že hovorím pravdu, že neklamú ústa, ktorými Boh pravdivo prehovoril. Proste za mňa, aby som to dosiahol. Praje si to nie telo, ale Boh. Chcite, aby som trpel. Neradi by ste videli, keby som bol zavrhnutý.

Pamätajte vo svojej modlitbe na cirkev v Sýrii. Jej pastierom namiesto mňa je teraz Boh. Namiesto jej biskupa ju bude riadiť Ježiš Kristus a vaša láska. Hanbím sa hovoriť v ich mene. Nie som toho hodný, som len posledným z nich, nedonosený plod. Dostanem však milosť byť niečím, ak dosiahnem Boha. Pozdravuje vás moja duša a láska cirkví, ktoré ma prijali v mene Ježiša Krista, nie ako (obyčajného) pútnika. Pozdravujem aj tie cirkvi, ktoré neležali na mojej ceste, ktorou som šiel a odprevádzali ma z mesta do mesta.

Píšem vám zo Smyrny prostredníctvom blažených Efezanov. Okrem mnohých iných je tu so mnou i Krokos, ktorý je mi veľmi milý. O tých, ktorí prišli zo Sýrie, na slávu Boha, do Ríma už predo mnou, predpokladám, že ste ich spoznali; povedzte im tiež, že už nie som ďaleko. Všetci sú totiž hodní Boha i vás; doprajte im u vás osvieženia, držte sa dobre. Napísal som vám to deviateho dňa pred októbrovými kalendami (24. augusta). Žite dobre až do konca v trpezlivosti Ježiša Krista.“

Z listu sv. Ignáca Antiochijského cirkevnej obci vo Filadelfii:

„Ignác, ktorý sa nazýva tiež Theoforus, cirkvi Boha Otca a Pána Ježiša Krista v ázijskej Filadelfii, ku ktorej bol Boh dobrotivý, ktorá je pevná svojou jednotou Božou, ktorá sa úprimne hlási k utrpeniu nášho Pána a k jeho zmŕtvychvstaniu a ktorej sa dostalo veľa milostí. Pozdravujem ju v krvi Ježiša Krista, ktorý dáva večnú a stálu radosť tým, ktorí žijú v jednote s biskupom, jeho kňazmi a diakonmi zvolenými podľa vôle Ježiša Krista, ktorých, aby boli pevní, posilnil On z vlastného rozhodnutia Duchom Svätým…

Bratia moji, neschádzajte na bludné cesty. Kto nasleduje odpadlíkov, ten nepríde do Božieho kráľovstva. Kto sa zaoberá falošnou náukou, ten nemá nijakej účasti na utrpení (Ježišovom).“

(List sv. Ignáca Antiochijského cirkevnej obci vo Filadelfii / pozn.: Pozdrav, / 3, 3).

(Zdroj: Z knihy doc. ThDr. ICLic. Štefana Mordela PhD., DIELA APOŠTOLSKÝCH OTCOV, Pojednanie o dielach Apoštolských Otcov a spisy zo života prvotnej cirkvi, Spišské Podhradie 2007)

+++

Sv. Polykarp zo Smyrny

(*ok. 69 – † ok. 155; žiak apoštolov):

Martýrium sv. Polykarpa, biskupa v Smyrne

Cirkev Božia, bývajúca v Smyrne, cirkvi Božej, bývajúcej vo Filoméliu, a všetkým spoločenstvám svätej a katolíckej cirkvi: Nech sa rozmnoží milosrdenstvo, mier a láska Boha Otca a Pána nášho Ježiša Krista.

Písali sme vám, bratia, o tých, ktorí vydali svedectvo a o blaženom Polykarpovi, ktorý akoby zapečatil a svojim svedectvom (pozn.: Grécke slovo martýrium znamená jednak »svedectvo« a jednak »umučenie«.) ukončil prenasledovanie. Dá sa takmer povedať, že sa všetko predošlé stalo preto, aby nám Pán zhora ukázal svedectvo podľa evanjelia. Polykarp počkal, aby bol vydaný podobne ako Pán; aby sme sa aj my stali nasledovateľmi, nehľadiac len na seba, ale aj na svojich blížnych. Patrí ku skutočnej a spoľahlivej láske to, že nechce byť len sám spasený, ale chce, aby boli spasení aj všetci bratia.

Blažené a ušľachtilé sú všetky svedectvá, ktoré sa udiali podľa vôle Božej. Musíme byť úprimne zbožní a odovzdávať Bohu moc nad všetkým. Kto by sa nedivil nad ich ušľachtilosťou, vytrvalosťou a láskou k Pánovi? Niektorí boli zbičovaní do krvi, až bolo vidieť ich orgány až po vnútorné cievy a žily, a vydržali, takže ich okolostojaci ľutovali a nariekali. Oni došli v ušľachtilosti až tak ďaleko, že nikto z nich neprehovoril ani nevzdychol, a tak nám všetkým dokázali, že utrápení v onú hodinu opustili telo ako najušľachtilejší svedkovia Kristovi, ba ešte viac, Pán bol pri nich a rozprával sa s nimi. I pridŕžali sa Kristovej milosti a nedbali na svetské mučenie a za jednu hodinu si kúpili večný život. Aj oheň odporných sudcov im bol studený. Dbali totiž o to, aby unikli ohňu večnému a nehasnúcemu a očami srdca vzhliadali na dobrá zachované pre tých, ktorí vytrvajú, dobrá, ktoré ucho nepočulo a oko nevidelo a ktoré do ľudského srdca nevstúpili. Pán ich však ukázal im, ktorí už neboli ľudia, ale anjeli. Podobne i tí, ktorí boli odsúdení k šelmám, vytrpeli hrozné tresty; podkladali pod nich ostré mušle a trestali ich inými druhmi všelijakých mučení, aby ich tyran – pokiaľ možno – vytrvalým trestaním prinútil k zapretiu. Diabol totiž vymyslel veľa proti nim.

Ale vďaka Bohu – so žiadnym nič neurobil. Najušľachtilejší Germanikos ich v bázni posiloval svojou vytrvalosťou a úspešne bojoval so šelmami. Keď ho chcel prokonzul presvedčiť a hovoril mu, aby ľutoval svoju mladosť, násilím si pritiahol šelmu, pretože chcel rýchlejšie opustiť ich bezprávny a bezbožný život. Tu však celý dav, diviaci sa ušľachtilosti kresťanského ľudu, milujúceho a ctiaceho si Boha, zvolal: »Preč s bezbožníkmi, hľadajte Polykarpa!«

Ale jeden, menom Quintus, Fryžan, ktorý nedávno prišiel z Frýgie, sa zhrozil, keď zbadal šelmy. A pritom to bol on, ktorý spôsobil, že on a niektorí iní pristupovali dobrovoľne. Prokonzul ich veľmi prosil a presvedčil ho, aby prisahal a obetoval. Preto teda, bratia, nechválime tých, ktorí sami seba vydávajú, lebo tak evanjelium neučí.

Keď to najpodivuhodnejší Polykarp po prvýkrát počul, nevyľakal sa, ale chcel zostať v meste; väčšina ho však presvedčila, aby odišiel. I odišiel na statok nie príliš vzdialený od mesta a prebýval tam so zopár ľuďmi. Vo dne v noci nečinil nič iného, než sa modlil za všetkých a za spoločenstvá po celom svete, ako mal vo zvyku. A keď sa modlil, mal videnie – tri dni predtým, ako bol zatknutý – a videl, ako je jeho vankúš spaľovaný ohňom. I obrátil sa a povedal tým, ktorí boli u neho: »Musím byť za živa upálený.«

A keď ho stále hľadali, prešiel na iný statok. A hneď prišli tí, ktorí ho hľadali. Keď ho nenašli, chopili sa dvoch mladých otrokov, z ktorých druhý pri mučení prehovoril. Napokon bolo nemožné, aby sa skrýval, keď tí, ktorí ho zradili, patrili k domu. Veliteľ polície, ktorý zdedil rovnaké meno a zvaný Héródés, ponáhľal s jeho privedením na štadión, aby sa Polykarp stal spoločníkom Kristovým a dokonal tak svoj osud. A aby tí, ktorí ho zradili, podstúpili ten istý trest ako Judáš.

S tým mladým otrokom sa teda v piatok v čase večere vypravili vojaci a jazdci so svojimi obvyklými zbraňami – ako keby naháňali zlodeja. A v neskorú hodinu ho prepadli a našli ho ležiaceho na hornom poschodí. Odtiaľ mohol ešte odísť na iný statok, ale nechcel – povedal: »Staň sa vôľa Božia.« Keď ich počul prichádzať, zostúpil a hovoril s nimi. Prítomní sa divili jeho veku a pokoju, a či bolo také súrne zatýkať tak starého muža. Hneď nariadil, aby im v tú hodinu dali jesť a piť koľko by len chceli a požiadal ich, aby mu dali hodinu, aby sa mohol v pokoji pomodliť. Keď to dovolili, vstal a plný Božej milosti sa modlil, až ho dve hodiny nemohli utíšiť. Tí, ktorí to počuli, desili sa, že sa vydali na tak bohumilého starca.

Keď potom ukončil modlitbu, spomenúc na všetkých, s ktorými sa kedy stretol – na malých i na veľkých, na slávnych i neslávnych, a na všeobecnú cirkev celého sveta, a prichádzala hodina odchodu, posadili ho na osla a viedli do mesta – bolo to na veľký sabat. Naproti mu vyšiel veliteľ polície Héródés a jeho otec Nikétés – tí ho presadili do kočiara, sadli si vedľa neho a prehovárali ho. Hovorili: »Čo je zlého na tom povedať: Cisár je pán, obetovať a vykonať to, čo s tým súvisí, a zachrániť sa?« On im spočiatku neodpovedal, ale keď neprestávali, povedal: »Nevykonám to, čo mi radíte.« Keď sa im ho nepodarilo presvedčiť, hovorili mu hrozné veci a rýchlo ho vyhodili, takže si pri vystupovaní z kočiara odrel holeň. Ale ani sa neobrátil a ochotne sa ponáhľal, akoby sa mu nič nestalo, keď ho viedli na štadión. Na štadióne bol taký hluk, že nikto nemohol nič počuť.

Keď Polykarp vchádzal na štadión, zaznel hlas z neba: »Polykarp, buď silný a zmužilý.« Hovoriaceho nikto nevidel, ale mnohí z našich, ktorí tam boli prítomní, ten hlas počuli. Napokon keď ho privádzali, opýtal sa ho prokonzul, či je Polykarpom. Keď prisvedčil, prehováral ho, aby zaprel. Hovoril: »Šetri svoj vek« a iné veci v tomto smere, ako to vravievali: »Prisahaj pri Fortune cisárovej, rozmysli si to, povedz: Preč s bezbožníkmi!« Keď prokonzul naliehal a hovoril: »Prisahaj a prepustím ťa, zloreč Kristovi!«, Polykarp odpovedal: »Osemdesiatšesť rokov mu slúžim a nikdy mi neublížil; ako by som sa mohol rúhať svojmu kráľovi, ktorý ma zachránil?«

Keď prokonzul neprestával a opäť hovoril: »Prisahaj pri šťastí cisárovom,« odpovedal: »Robíš si márne nádeje, že budem prisahať na Fortunu cisára ako tvrdíš, činíš, akoby si nevedel kto som. Počuj jasne: Som kresťan. Ak chceš spoznať zmysel kresťanstva, stanov deň a počúvaj.« Na to prokonzul: »Presvedči ľud!« Polykarp povedal: »Mal som ťa za hodného slova. Sme totiž naučení vydávať vládam a mocnostiam ustanoveným od Boha príslušnú česť, pokiaľ nám to neškodí; oni však nie sú hodní, aby som sa pred nimi obhajoval.«

Prokonzul povedal: »Mám šelmy a im ťa hodím, ak nezmeníš svoje zmýšľanie.« On potom povedal: »Zavolaj, pre nás je totiž nemožná zmena zmýšľania od lepšieho k horšiemu, avšak je pekné odkloniť sa od zlého k spravodlivému.« On k nemu opäť: »Nechám ťa strestať ohňom, keď pohŕdaš šelmami – pokiaľ nezmeníš svoje zmýšľanie.« Polykarp povedal: »Hrozíš ohňom, ktorý horí hodinu a za chvíľočku zhasne; nepoznáš totiž, že pre bezbožného je pripravený oheň budúceho súdu a večného trestu. Ale čo otáľaš? Vynes, čo chceš!«

Keď toto i mnoho iného hovoril, naplnil sa odvahou i radosťou a jeho výzor bol plný milosti, čiže nielenže nepadol vydesene pred tým, čo mu hovorili, ale naopak, prokonzul bol zmätený a poslal svojho hlásateľa, aby uprostred štadióna trikrát vyhlásil: »Polykarp sa priznal, že je kresťan.« Keď to hlásateľ oznámil, celé to množstvo pohanov a Židov (pozn.: O Židoch žijúcich v Smyrne, porov. Zjv 2, 9.) žijúcich v Smyrne zvolalo v neviazanom hneve a veľkým hlasom: »To je ten učiteľ Ázie, ten otec kresťanov, vrah našich bohov, ktorý mnohých učí, aby im neobetovali a neklaňali sa!« To vraveli a volali a žiadali aziarchu Filipa, aby vypustil na Polykarpa levy. Ten povedal, že nemôže, pretože štvanice sa už skončili. Tu sa im podarilo jednotne zvolať, aby Polykarpa zaživa upálil. Malo sa totiž splniť videnie, ktoré sa mu zjavilo na vankúši, pretože ho videl horieť, keď sa modlil a obrátil sa vtedy k verným, čo boli s ním, a prorocky im riekol: »Musím zaživa zhorieť.«

To sa udialo tak rýchlo, rýchlejšie, ako sa to povedalo – a davy hneď z dielní a kúpeľní znášali dreva a raždia, a zvlášť Židia boli tomu ochotne nápomocní, ako je ich zvykom (pozn.: O tom, že Židia nezriedka podnecovali prenasledovanie kresťanov, svedčí i Tertullián, ktorý nazýva synagógy »fontes persecutionum«.). Keď potom bola hranica pripravená, odložil Polykarp všetko šatstvo, odviazal pás a snažil sa i zobuť, hoci to predtým nerobil, pretože každý z verných sa vždy ponáhľal, kto z nich sa rýchlejšie dotkne jeho kože, pretože pre svoje dobré správania bol i pred martýriom zdobený všetkým krásnym. Hneď mu začali pripevňovať veci používané k upaľovaniu. A keď ho mali ešte pribiť, povedal: »Nechajte ma tak, ten, ktorý dáva vydržať oheň, dá aj bez vášho zaistenia v pokoji vydržať hranicu.«

Oni ho teda nepribili, ale priviazali. Dali ruky dozadu a bol spútaný ako vybraný baránok z veľkého stáda k obeti, k príjemnej zápalnej obeti pripravenej Bohu a vzhliadnuc k nebesiam povedal: »Pane Bože všemohúci, Otec svojho milovaného a dobrorečeného služobníka Ježiša Krista, skrze ktorého sme prijali poznanie teba, Bože anjelov a mocností, všetkého stvorenia a celého rodu spravodlivých, ktorí žijú pred tebou: Dobrorečím ti, že si ma uznal za hodného tohto dňa a tejto hodiny, že môžem zaujať miesto v počte svedkov na kalichu tvojho Krista na vzkriesenie života večného duše i tela v neporušiteľnosti Svätého Ducha. Medzi ne nech som dnes prijatý pred tebou v obeti príjemnej, ako si to pripravil a predzjavil a naplnil, ty neklamúci a pravdivý Bože. Preto ťa i za všetko chválim, dobrorečím ti a oslavujem ťa skrze večného a nebeského veľkňaza Ježiša Krista, tvojho milovaného služobníka, skrze neho buď sláva tebe, jemu i Svätému Duchu teraz i na veky vekov. Amen.«

Keď vyslal nahor amen a skončil modlitbu, ľudia od ohňa podpálili. A keď vyšľahol veľký plameň, tí z nás, ktorým to bolo dané vidieť, videli div; a boli sme zachovaní, aby sme zvestovali ostatným, čo sa stalo. Oheň totiž vytvoril tvar prístrešku, ako lodná plachta naplnená vetrom, a akoby okolo obstavil telo mučeníkovo a prostriedok nebol ako horiace telo, ale ako pečený chlieb alebo ako zlato a striebro prepaľované v peci. A pocítili sme takú vôňu, ako keby zavanulo kadidlo či iná zo vzácnych vôní.

Konečne, keď bezbožní videli, že jeho telo nemôže byť strávené ohňom, prikázali, aby k nemu prišiel dobíjač a prebodol (ho) dýkou. Keď tak urobil, vyšla holubica a množstvo krvi, takže oheň zhasol a všetok dav sa divil, či je taký rozdiel medzi neveriacimi a vyvolenými, z ktorých jeden bol najpodivuhodnejší svedok Polykarp, v našich časoch apoštolský a prorocký učiteľ, episkopos katolíckej cirkvi v Smyrne. Každé slovo, ktoré povedal, bolo dokonané a dokoná sa.

Keď ten závistlivec a neprajník a zlý, protivník rodu spravodlivých, videl veľkosť jeho svedectva a od počiatku bezúhonné konanie, ako je korunovaný korunou neporušiteľnosti a ako si odniesol nepopierateľnú cenu, postaral sa, aby sme nemohli odniesť ani jeho ostatky, hoci mnohí túžili tak urobiť a mať (tak) spoločenstvo s jeho svätým telom. Tajne totiž podnietil Nikétu, otca Héródovho a brata Alčina, aby vládcu prehovoril, že nemá vydať jeho telo – aby, povedal, neopustili ukrižovaného a nezačali uctievať tohto. To povedali podnecovaní a nabádaní Židmi, ktorí videli, že ho chceme vytiahnuť z ohňa. Nevedeli, že nikdy nebudeme môcť ani opustiť Krista, ktorý bol bez poškvrny a trpel za hriešnikov, za spasenie všetkých zachránených celého sveta, ani uctievať kohokoľvek iného. Jemu sa totiž klaniame, pretože je Synom Božím; mučeníkov milujeme ako učeníkov a napodobiteľov Pána pre neprekonanú horlivosť voči svojmu kráľovi a učiteľovi – kiežby sme sa i my stali ich spoločníkmi a spoluučeníkmi.

Keď stotník videl neznášanlivosť prichádzajúcu od Židov, položil ho, ako je ich zvykom, na prostriedok i zhorel. A tak sme neskôr vzali jeho kosti, vzácnejšie ako drahé kamene a cennejšie nad zlato, a pochovali sme ich, kam sa patrilo. Tam, ak sa budeme môcť zhromaždiť, nech nám Pán dá v jasote a radosti sláviť výročie jeho mučeníctva, na pamiatku tých, ktorí už dokonali zápas, a na cvičenie a prípravu budúcich.

Toľko teda o blaženom Polykarpovi, ktorý – s tými z Filadelfie – svedčil v Smyrne ako dvanásty, ale na neho pamätajú všetci najviac, takže i pohania o ňom všade hovoria. Nebol to len slávny učiteľ, ale i vynikajúci svedok, ktorého svedectvo, (vydané) podľa Kristovho evanjelia, túžia všetci napodobniť. Svojou vytrvalosťou premohol nespravodlivého vládcu, a tak dostal veniec neporušenosti. S apoštolmi a všetkými svätými jasá a oslavuje Boha a Otca vládcu všetkého a dobrorečí nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi našich duší, vládcovi našich tiel a pastierovi všeobecnej cirkvi po celom svete.

Zaslúžite si, aby vám bolo dôkladne vyrozprávané, čo sa stalo; zatiaľ sme vám povedali to hlavné skrze svojho brata Markiona. Keď to prečítate, pošlite tento list i vzdialenejším bratom, aby i oni oslavovali Pána, ktorý si vyvolí zo svojich vlastných služobníkov. Tomu, ktorý nás všetkých môže milosťou a darom voviesť do svojho večného kráľovstva skrze svojho Syna, jednorodeného Ježiša Krista, tomu nech je sláva, česť, moc, veľkosť na veky. Pozdravujte všetkých svätých. Pozdravujú vás tí, ktorí sú s nami, a ten, ktorý písal, Euarestos, s celým svojím domom.

Blažený Polykarp bol umučený druhého Xanthika, sedem dní pred marcovými kalendami, cez veľký šabat, o ôsmej hodine. Zatkol ho Héród za veľkňaza Filipa Tralliana, keď bol prokonzulom Statius Quadratus, a keď naveky kraľoval náš Pán Ježiš Kristus, ktorému (buď) sláva, česť, veľkosť a večný trón od pokolenia do pokolenia. Amen.

Modlíme sa, aby ste sa mali dobre, bratia, a držali sa podľa slov evanjelia Ježiša Krista, s ktorým (nech je) sláva Bohu a Otcovi a Svätému Duchu pre spasenie svätých vyvolených, ako svedčil blažený Polykarp – nech nás nájdu v jeho stopách v kráľovstve Ježiša Krista. Toto prepísal Gáios z Eirénaia, Polykarpov žiak, ktorý takisto pracoval s Eirénaiem. Potom ja, Sókratés Pionios, som to opísal z vyššie uvedeného (exemplára), ktorý som vyhľadal, keď sa mi vo videní zjavil blažený Polykarp, ako to nižšie popíšem. Zhromaždil som to, čo bolo časom takmer už zničené, aby Pán Ježiš Kristus i mňa zhromaždil so svojimi vyvolenými vo svojom nebeskom kráľovstve; jemu buď sláva s Otcom a Svätým Duchom na veky vekov. Amen.

(pozn.: Iný záver z moskovského kódexu)

Toto prepísal Gáios z Eirénaiových spisov; on sám obcoval s Eirénaiem, ktorý bol žiakom svätého Polykarpa. Tento Eirénaios, ktorý bol v dobe mučeníka biskupa Polykarpa v Ríme, učil mnohé a zapísal mnohé prekrásne a veľmi správne spisy, v nich zmieňuje Polykarpa ako svojho učiteľa; šikovne karhal každú herézu a postúpil ďalej cirkevné a katolícke učenie, ktoré prijal od toho svätého. Uvádza toto: Keď raz blaženého Polykarpa stretol Markion (pozn.: Markion patril medzi najvýznamnejšie osobnosti heretikov 2. stor.), podľa neho sú tzv. markioniti, a povedal: »Poznaj nás, Polykarp.« On Markionovi povedal: »Poznávam, poznávam prvorodencov satanových.« Ešte to sa uvádza v Eirénaiových spisoch, že toho dňa a tej hodiny, kedy bol v Smyrne Polykarp umučený, začul Eirénaios, ktorý bol v meste Rimanov, ako hlas poľnice oznamujúci: Polykarp bol umučený. Z týchto Eirénaiových spisov, o ktorých bola reč, (toto) opísal Gáios, a z Gáiovho exempláru potom Isokratés v Korinte. Ja, Pionios, som opäť opisoval z Isokratovho exempláru – hľadal som ho podľa zjavenia svätého Polykarpa, a zhromaždil som ho, keď bol už časom takmer zničený, aby Pán Ježiš Kristus priviedol i mňa do svojho nebeského kráľovstva; jemu buď sláva s Otcom a Svätým Duchom na veky vekov. Amen.

(Zdroj: Z knihy doc. ThDr. ICLic. Štefana Mordela PhD., DIELA APOŠTOLSKÝCH OTCOV, Pojednanie o dielach Apoštolských Otcov a spisy zo života prvotnej cirkvi, Spišské Podhradie 2007)

+++

Zo starobylej homílie na svätú a veľkú sobotu

Pánovo zostúpenie do ríše zosnulých

Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov. Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých.

Isto ide hľadať prvého otca ako stratenú ovcu. Určite chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu.

Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí. Len čo ho zbadal prvý otec Adam, od úžasu sa bil do pŕs a zavolal na všetkých: »Môj Pán so všetkými.« A Kristus odpovedá Adamovi: »I s duchom tvojím.« Berie ho za ruku, budí ho a hovorí: »Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus.

Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom, kvôli tebe a kvôli tým, čo vzídu z teba, teraz hovorím a svojou mocou rozkazujem tým, čo sú vo väzení: Vyjdite, tým, čo sú vo tme: Zažiarte, a tým, čo spia: Vstaňte!

Rozkazujem ti: Prebuď sa, ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli. Vstaň, dielo mojich rúk! Vstaň, moja podoba, stvorená na môj obraz! Vstaň, vyjdime stadiaľto! Veď ty si vo mne a ja v tebe; sme jedna a nerozdielna prirodzenosť.

Pre teba som sa ja, tvoj Boh, stal tvojím synom. Pre teba som si ja, tvoj Pán, vzal tvoju prirodzenosť sluhu. Pre teba som ja, čo som nad nebesiami, prišiel na zem, ba zostúpil som do podsvetia. Pre teba, človeka, stal som sa človekom, ktorému niet pomoci; moje lôžko je medzi mŕtvymi. Pre teba, čo si odišiel zo záhrady, v záhrade som bol vydaný Židom a v záhrade som bol ukrižovaný.

Pozri na sliny na mojej tvári, ktoré som prijal pre teba, aby som ti vrátil prvotný život. Pozri, ako ma bili po tvári; zniesol som to, aby som obnovil tvoju znetvorenú tvár podľa svojho obrazu.

Pozri sa na môj zbičovaný chrbát, na rany, ktoré som prijal, aby som odstránil bremeno tvojich hriechov, ktoré zaťažovali tvoj chrbát. Pozri na moje ruky, pre teba klincami pevne pribité k drevu, lebo ty si kedysi siahol rukou po strome zla.

Zaspal som na kríži a kopija prenikla do môjho boku, lebo ty si zaspal v raji a z tvojho boku vzišla Eva. Môj bok zahojil ranu tvojho boku. Môj spánok ťa vyvedie zo spánku v ríši smrti. Moja kopija odrazila kopiju namierenú proti tebe.

Vstaň, poďme stadiaľto. Nepriateľ ťa vylákal z rajskej krajiny a ja ti dám miesto už nie v raji, ale na nebeskom tróne. On ti zahatal obrazný strom života, ale ja, ktorý som sám život, spojil som sa s tebou. Ustanovil som cherubov, aby ťa strážili ako sluhovia; teraz urobím, že sa ti budú klaňať, akoby si bol Boh.

Nebeský trón je prihotovený, nosiči ochotní a prichystaní, svadobná komnata zariadená, jedlá pripravené, večné stánky a príbytky vyzdobené, pokladnice otvorené a nebeské kráľovstvo je od vekov pripravené.«

(PG 43, 439. 451. 462-463; zdroj: Liturgia hodín: Biela (Veľká) sobota, druhé čítanie)

+++