Šaštín – srdce Slovenska

Kategória: Šaštín - srdce Slovenska

Na obr. milostivá socha šaštínskej Sedembolestnej Panny Márie, ktorú zhotovil v roku Pána 1564 neznámy ľudový rezbár z hruškového dreva. Je vysoká 85 cm a široká 91 cm.

***

1. Tie šaštínske zvony – k sebe nás volajú, – Patrónke Slovenska – poklonu vzdávajú.

SedembolestnáPanna Mária, – tebe Slovenská – spieva krajina: – Tisíc ráz buď Zdravas, – oroduj vždy za nás!

2. Radostná chvíľa nám, – vždy vtedy nastáva, – keď Matka Šaštínska – zvonmi nás zvoláva.

- Poďme rodáci, ženy a panny, – milostivý chrám – tu je pred nami. – Radostne spievajme, – Máriu vítajme.

3. Šaštínsky chrám vzácnou – zdobený je perlou; – Patrónka Slovenska - TU si tróni s berlou.

- Matka premilá – nášho národa, – oroduj za nás – u svojho Syna! – Národ ťa zve, – volá, – vypros mu pokoja!

4. Vy, šaštínske zvony, – hlaholte slávnostne, – nech sa váš zvučný hlas – Slovenskom roznesie.

- Zaznej radosťou – každá dedina, – slávou zajasaj – celá krajina! - Slovenský národ nášochraňuj v každý čas!

Šaštín – Stráže; v pozadí šaštínska národná Bazilika

***

Prehľad najdôležitejších udalostí:

V roku Pána 1564 bola zhotovená socha Sedembolestnej Panny Márie – začiatok úcty.

Koncom 16. storočia bola v Šaštíne postavená trojhranná kaplnka a do nej uložená socha Sedembolestnej Panny Márie.

V roku Pána 1654 socha Sedembolestnej Panny Márie bola uložená do zámockej kaplnky sv. Imricha.

Koncom 17. storočia bola socha vrátená na pôvodné miesto – do trojhrannej kaplnky.

Apríl október 1732 – vyšetrovanie zázračných udalostí arcibiskupskou komisiou.

25. augusta roku Pána 1732 bola socha Sedembolestnej Panny Márie uzavretá v Loretánskej kaplnke.

18. októbra roku Pána 1732 arcibiskup Imrich Esterházi vyhlásil sochu Sedembolestnej Panny Márie za zázračnú a povolil jej verejnú úctu.

9. novembra roku Pána 1732 bola milostivá socha prenesená do trojhrannej kaplnky.

2. apríla roku Pána 1733 bola kaplnka s milostivou sochou zverená reholi pavlínov. Pavlíni sa v Šaštíne podujali postaviť veľký pútnický chrám a tiež kláštor.

Rok Pána 1736 – začiatok stavby v Šaštíne nového mariánskeho pútnického chrámu pod vedením Jána Damianiho, staviteľa z Viedne. Neskôr stavbu viedol Matej Vépy.

14. júl 1736 – do Šaštína prišiel ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházi a na stavebnom pozemku pri trojhrannej kaplnke osadil veľký drevený kríž a požehnal ho.

Súčasná obnovená trojhranná šaštínska kaplnka a vedľa nej vztýčený kríž, pri ktorom 1. júla roku Pána 1995 slúžil v Šaštíne bl. pápež Ján Pavol II. slávnostnú sv. omšu a pri ktorom bola umiestnená milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie

15. júl 1736 – arcibiskup Imrich Esterházi požehnal a položil základný kameň budúceho chrámu. Do kameňa zabudovali schránku s relikviami svätých mučeníkov Marciala a Urbana, ako aj pápeža Inocenta XI. Vložili do nej i voskové mince vtedajšieho pápeža Klementa XII. a latinskú listinu s týmto textom:

„Ostrihomskému arcibiskupovi Imrichovi Esterházimu, ktorý položil tento kameň a je veľkým ctiteľom šaštínskej Panny Márie, želajú a vyprosujú od Boha a od Panny Márie šaštínskej zdravie, prosperitu, život a slávu otcovia pavlíni a ctitelia šaštínskej Panny Márie.“

Rok Pána 1748 – bola dokončená stavba a strecha nad kostolom a v roku Pána 1751 bol zastrešený aj kláštor.

Rok Pána 1757 – ukončenie výmaľby kostola a oltárnych malieb.

Rok Pána 1760 – pokračuje vnútorná výzdoba chrámu podľa návrhu Františka Antona Hildebranta, cisárskeho staviteľa, ktorý navrhol aj stavbu hlavného oltára z červeného mramoru a celého priečelia chrámu. Celá stavba bola financovaná zo zbierok prostého ľudu a s prispením cisárovnej Márie Terézie.

12. august 1762 – Konsekrovanie chrámu.

15. august 1762 – slávnostné prenesenie milostivej sochy na hlavný oltár mariánskeho chrámu za prítomnosti cisárovnej Márie Terézie a jej manžela cisára Františka Lotrinského. Prvé korunovanie sochy Sedembolestnej Panny Márie.

Koruny a zo striebra utkaný plášť pre sochu Sedembolestnej Panny Márie, ako i pozlátené lúče, ktoré boli upevnené za milostivú sochu spolu s veľkou lampou so 16 pozlátenými retiazkami boli kráľovským darom cisárovnej Márie Terézie.

Rok Pána 1765 – posvätili zvony na vežiach, ktoré dosahovali len výšku strechy a boli ukončené ihlanmi.

Rok Pána 1771 – bol postavený organ s 25 variáciami a kazateľnica. Postupne postavili bočné oltáre z mramoru, okrem jedného. Autorom oltárnych obrazov je Ján Lukáč Kracker.

Rok Pána 1776 – ukončenie stavby priľahlého kláštora.

Rok Pána 1786 – cisár Jozef II. zrušil rehoľu pavlínov, ktorých bolo v Šaštíne sedemnásť. Odišli do Poľska.  Mariánsky pútnický chrám prešiel pod správu šaštínského farára – dekana Jakuba Schneidera a štyroch kaplánov a stal sa farským kostolom. Starý farský kostol v Šaštíne zatvorili. Faru presťahovali do časti kláštora, ktorý sa stal cisárskym majetkom.

Rok Pána 1832 – storočná slávnosť vyhlásenia sochy za milostivú.

26. jún 1864 – ukončenie prác na stavbe nových vyšších veží chrámu.

8. september 1864 – hlavný deň jubilejných 300-ročných osláv milostivej sochy. Druhé korunovanie sochy.

Z dekrétu pápeža Pia IX.:

„Slávne panujúci pápež Pius IX. 26. februára a 15. marca 1864 uznal za vhodné udeliť na túto slávnosť a tiež navždy tomuto posvätnému miestu dvoje plnomocných odpustkov a dovolil prímasovi Scitovskému, aby v jeho mene požehnal korunky a vykonal korunovanie. Tebe, drahý náš syn, dovoľujeme a oprávňujeme Ťa, aby si spomínané korunky na sviatok Narodenia Panny Márie, v našom mene a mocou našej autority mohol požehnať.

Dané v Castel Gandolfo dňa 12. augusta 1864.

Podpísaný kardinál Paracciani Clarelli.“

V dňoch 7. – 10. septembra roku Pána 1864 do Šaštína na jubilejné 300-ročné oslavy milostivej sochy Sedembolestnej Panny Márie prišlo vyše 120 000 pútnikov.

Rok Pána 1902 – dekan Jozef Mária Škarda, pri príležitosti príchodu cisára do Šaštína na ukončenie manévrov, dal obnoviť chrám.

Rok Pána 1914 – počas 1. svetovej vojny zobrali z veží zvony, okrem najmenšieho, pretavili ich a urobili z nich vojenské delá.

8. september 1924 – rozhodnutím trnavského biskupa Dr. Pavla Jantauscha prišli do Šaštína saleziáni – synovia Don Bosca. Opravili starý farský kostol na námestí, ktorý bol 150 rokov sýpkou. Zasvätili ho svojmu zakladateľovi sv. Jánovi Boscovi (pôvodne bol zasvätený Povýšeniu sv. Kríža).

31. október 1926 – slávnostné požehnanie štyroch nových zvonov.

22. apríl 1927 – pápež Pius XI. dekrétom Celebre apud Slovaccham gentem vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za Patrónku Slovenska.

Z knihy Naša národná svätyňa – Bazilika v Šaštíne

(Vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave v roku 1990. S cirkevným schválením Arcibiskupského úradu v Trnave, č. č. 717/90 zo dňa 26. februára 1990.):

„Rok 1927 je pamätným rokom nielen Šaštína, nielen nás katolíkov, ale celého národa. Na mnohé prosby a žiadosti vyhovela Sv. Stolica žiadosti predloženej v mene Slovákov prostredníctvom arcipastierov Slovenska a Sedembolestnú Pannu Máriu vyhlásila za patrónku Slovenska. Stalo sa tak dekrétom z 22. apríla 1927, tohto znenia:

„Slávna u Slovenského národa stojí svätyňa v Šaštíne, na území Apoštolskej administratúry Trnavskej, ku cti Preblahoslavenej Panny Márie Bolestnej. Svätyňu túto už vyše dvesto rokov vyhľadávajú veriaci pre nespočetné milosti, ktorých sa im tu dostáva. Akou láskou a akou zbožnosťou lpia Slováci k Bohorodičke, ktorú vzývajú ako „Sedembolestnú“ vysvitá aj z toho, že všade sa k jej úcte stavali kostoly, že pápež Benedikt XIII. v roku 1727 povolil úctu Sedembolestnej Panny Márie, napokon, že sa jej materinskému príhovoru pripisuje, že katolíci Slovenska boli ochránení od moru inoverectva a zachovaní v pravej viere. Aby ani v týchto ťažkých časoch neutrpela jednota viery nijakej ujmy, na väčšie posilnenie viery otcov a nábožnosti z príležitosti dvestoročných radostných osláv úcty Sedembolestnej, arcipastieri Slovenska pokorne prosili Sv. Otca pápeža nášho Pia XI., aby dovolil katolíckym Slovákom v loretánskych litániach pridať zvláštne vzývanie ku cti Matky Bolestnej. Svätá Kongregácia obradov schvaľuje úmysel arcipastierov Slovenska a odporúčajúc ho, na základe svojich splnomocnení daných Sv. Otcom, tým spôsobom vyhovela ich žiadosti a prosbe, že dovolila v Loretánskych litániach po treťom vzývaní „Baránku Boží…“ pridať vzývanie: „Oroduj za nás, Panna Najbolestnejšia“, alebo „Matka Sedembolestná“, podľa schválených formúl s odpoveďou: „Aby sme boli hodní zasľúbení Kristových“ a so zodpovedajúcou modlitbou: „Nech sa primlúva za nás…“ atď., alebo „Bože, v ktorého umučení…“ atď., alebo aj inou odobrenou, len aby bola v tejto veci za súhlasu biskupov jednotnosť v diecézach Slovenska. Čomu nesmie prekážať nič protivného.

Dané v Ríme, u Sv. Kongregácie obradov dňa 22. apríla 1927.

+ Card. Vico, biskup portuenský, prefekt. Angelus Mariani, S.R.C. sekretár. S. 43/27.“

21. 22. máj 1927 – ďakovná púť za vyhlásenie Patrónky Slovenska. Do Šaštína prišlo ďakovať do 40 000 veriacich s vyše 100 kňazmi. Slávnostné sv. omše slúžili a veriacim kázali otcovia biskupi Dr. Pavol Jantausch, Mons. Ján Vojtaššák a Mons. Michal Bubnič.

28. október 1928 – posviacka „Národného zvonu“.

8. september 1929 – zavedenie elektrického osvetlenia do chrámu.

29. jún 1930 – národná púť spojená s jubilejnými svätovojtešskými oslavami.

Jún 1931 požehnanie oltára sv. Jána Bosca.

Rok Pána 1943 – opravy chrámu.

19461947 – opravy fasád chrámu.

Rok Pána 1950 – inštalovanie nového organa.

14. Apríl 1950 – zrušenie kláštorov – zo Šaštína boli saleziáni násilne vyhnaní a správa prešla do rúk diecéznych kňazov.

23. november 1964 – pápež Pavol VI. dekrétom Ad perpetuam rei memoriam vyhlásil a povýšil národnú svätyňu Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne do hodnosti basilica minor – bazilika menšia (prvá na Slovensku).

Z knihy Naša národná svätyňa – Bazilika v Šaštíne

(Vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave v roku 1990. S cirkevným schválením Arcibiskupského úradu v Trnave, č. č. 717/90 zo dňa 26. februára 1990.):

Štyristé výročie milostivej sošky Sedembolestnej Panny Márie a jej úcta pripadla na rok 1964. Náš národ, ktorý vždy s úctou a oddane sa vinul k Petrovmu Stolcu, bol nesmierne potešený významným vyznačením. Sv. Otec pápež Pavol VI. vyhovel žiadosti ľudu a jeho arcipastierov biskupa Dr. Ambróza Lazíka, apošt. administrátora trnavského a biskupa Dr. Eduarda Nécseyho, apošt. administrátora nitrianskeho a 23. novembra 1964 vyhlásil národnú svätyňu v Šaštíne na baziliku menšiu.

PAVOL VI. PATRÓNKE SLOVENSKA.

„Na večnú pamäť!

Aká krásna, nesmrteľná, tvorivá a víťazoslávna je viera, ktorú nám priniesol Kristus Pán, očividne dosvedčujú rozmanitým spôsobom skúšané a utláčané národy, ktoré sa za krutých sužovaní neprestajne utiekali do chrámov božích pred oltáre Pánove a panenskej Bohorodičky. Aj teraz tak robia s tou istou dôverou. Takúto neochvejnú vieru prejavoval v priebehu storočí ľud Slovenska, vedený učením a príkladmi svätého Cyrila a Metoda. A v tejto viere Slováci ani dnes neochabujú. Na veľkú útechu im bola vrúcna úcta k Sedembolestnej Panne Márii, ktorú oni oddávna jednomyseľne vzývajú ako Patrónku celého Slovenska; i Náš predchodca blahej pamäti pápež Pius XI. ju neskoršie, roku 1927, svojou autoritou potvrdil za nebeskú ochrankyňu tejto krajiny v šaštínskom chráme (teraz Šaštínske Stráže), na území Apoštolskej administratúry trnavskej, kde je zvlášť horlivo uctievaná. Táto svätyňa patrí celému slovenskému národu, pretože sa tam sústreďujú viaceré pradávne archidiakonáty a preslávili ju početné púte i z ďalekých krajov: veriaci tam prichádzajú pred dávnu sochu Sedembolestnej Panny Márie, aby jej vo vrúcnych modlitbách vyliali svoje žiale a svoje súženia. Tento chrám okrem toho štedro obdarili poprední mužovia a vladári drahocenným zariadením a umeleckými dielami; biskupi zas, ba aj rímski pápeži ho obohatili a zahrnuli duchovnými výsadami. Zvlášť roku 1864, na tristé výročie založenia, Náš predchodca, sluha boží Pápež Pius IX. popri niektorých odpustkoch ochotne dovolil korunovať sochu Panny Márie. Z tohto dôvodu ctihodný brat Ambróz Lazík, tit. biskup apiánsky a apoštolský administrátor trnavský, i v mene ctihodného brata Eduarda Nécseyho, tit. biskupa velicianského a apoštolského administrátora nitrianskeho, ako aj v mene všetkých archidiakonov toho kraja a všetkých veriacich obrátil sa na Nás s naliehavou prosbou, aby sme šaštínsku mariánsku svätyňu vyhlásili za baziliku (menšiu), správne poukazujúc, že na Slovensku nijaký iný chrám nie je povýšený na túto hodnosť. A My, chcejúc sa pričiniť o vzrast mariánskej úcty, ako aj preukázať otcovskú lásku duchovenstvu a veriacim Slovenska, sme veľmi ochotne ustanovili, aby sa tejto prosbe vyhovelo. Preto po porade s Posvätnou Kongregáciou obradov, dobre si všetko uvedomiac a zrelo uvážiac, plnosťou Našej Apoštolskej moci týmto listom natrvalo povyšujeme chrám zasvätený Sedembolestnej Panne Márii v obci Šaštín, na území Apoštolskej administratúry trnavskej, na hodnosť baziliky menšejso všetkými právami a výsadami, ktoré riadne prináležia tomuto titulu. Tomuto nech nie je na prekážku akékoľvek iné ustanovenie. Takto sme rozhodli a stanovili, nariadiac, aby tento list bol a zostal vždy platný, záväzný a účinný, aby nadobudol a dosiahol všetku a plnú pôsobivosť a aby sa s ním v plnej miere zhodovali tí, ktorých sa to týka alebo môže týkať tak v prítomnosti, ako aj v budúcnosti; podľa toho treba právoplatne súdiť a rozhodovať; a už teraz je neplatné a pozbavené účinku, čokoľvek by hocikto z akéhokoľvek titulu, vedome alebo nevedome proti tomuto podnikol.

Dané v Ríme, pri Sv. Petrovi, opečiatkované rybárskym prsteňom, dňa 23. novembra r. P. 1964, v druhom roku Nášho pontifikátu.

Kardinál Amleto Giovanni Cicognani,
zodpovedný za verejné cirkevné záležitosti.“

V čase čiastočného uvoľnenia u nás – 2. júna 1968 bola veľká púť, kde sa vyše 75 000 veriacich zúčastnilo, pod vedením Otca biskupa Dr. Ambróza Lazíka, slávnosti vďaky patrónke SlovenskaSedembolestnej Panne Márii v Šaštíne. Tu počas slávnostnej sv. omše bola prečítaná listina o povýšení chrámu na baziliku.“


20. december 1977pápež Pavol VI. zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a Trnavské arcibiskupstvo.

Roku Pána 1987 pri návšteve Slovenska prišla do Šaštína na púť i bl. matka Terézia z Kalkaty.

Rok Pána 1987 – začiatok rozsiahlych generálnych opráv a reštaurátorských prác šaštínskej baziliky.

Rok Pána 1990 – po páde komunistického totalitného režimu sa koncom februára do Šaštína vracajú saleziáni.

22. apríl 1990 – sv. pápež Ján Pavol II. na helikoptére priletel na jednodňovú návštevu Slovenska pričom na jeho žiadosť helikoptéra zakrúžila nad šaštínskou bazilikou. Pápež si takýmto spôsobom uctil a pozdravil Patrónku Slovenska.

Na zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska vzišla myšlienka poďakovať sa Bohu a Sedembolestnej za všetky dobrodenia spoločnou púťou duchovných do Šaštína. Púť sa uskutočnila 9. mája roku Pána 1990. Spolu s biskupmi sa jej zúčastnilo 900 kňazov a 7 000 pútnikov.

3. jún 1990šaštínska svätodušná púť na ktorej sa zúčastnilo asi 80 000 pútnikov.

1. november 1990 – baziliku Sedembolestnej Panny Márie navštívil prezident Českej a Slovenskej federatívnej republiky Václav Havel v rámci trojdňovej návštevy Slovenska. Popoludní bola za jeho účasti slávená sv. omša.

11. júna roku Pána 1991 dostala šaštínska národná bazilika najvyššie ocenenie od štátnych činiteľov, keď rozhodnutím vlády Slovenskej republiky bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Na národnej púti 14. 15. septembra roku Pána 1991 pri príležitosti sviatku Sedembolestnej Panny Márie bolo v Šaštíne úradne otvorené gymnázium sv. Jána Bosca.

Od roku Pána 1994 sa stal 15. september – sviatok Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska dňom pracovného pokoja.

21. novembra roku Pána 1994 navštívil šaštínsku národnú baziliku vtedajší taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro s dcérou Mariannou a so svojím sprievodom. Sprevádzal ho vtedajší prezident Slovenskej republiky Michal Kováč.

1. júl 1995 – sv. pápež Ján Pavol II. počas svojej druhej návštevy Slovenska navštívil Šaštín, kde v prítomnosti vyše 400 000 pútnikov slávil sv. omšu a korunoval milostivú sochu Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska (tretia korunovácia).

Od 1. septembra roku Pána 2001 sa Šaštín spolu so Strážami nad Myjavou stal mestom s názvom Šaštín-Stráže.

Rok Pána 2014 vyhlásený Konferenciou biskupov Slovenska za Rok Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska.


***

O tom ako sa červenému drakovi

podarilo na čas zraniť pätu Slovenska

V roku Pána 1960 1. júla na sviatok (vigíliu) Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista celý svet rozkvitol do červenej Božej krásy. Spasiteľova červená Predrahá Krv, nekonečne drahšia a krásnejšia ako všetky červené rubíny sveta bola povýšená pred celým svetom k ešte väčšej úcte a sláve. Sv. Pápež Ján XXIII. apoštolským listom Inde a primis zaviedol v svätej katolíckej Cirkvi Litánie k Predrahej Krvi Krista Pána. A bol to práve tento deň, kedy slovenskí katolíci na Slovensku, v tom čase zaodetom do ohavného bezbožného červeného šatu totalitného komunizmu utrpeli od boľševikov ďalší tvrdý úder. Štátne a stranícke orgány (ÚV KSČ) dňom 1. júla 1960 zo Šaštína urobili Šaštínske Stráže. Tak bol Šaštín, srdce Slovenska, s národnou svätyňou Patrónky Slovenska Sedembolestnej Panny Márie vymazaný z mapy Slovenska.

„Z podstatného mena Šaštín (komunisti) urobili prídavné meno, prívesok k názvu Stráže nad Myjavou, hoci Šaštín počtom obyvateľov značne prevyšoval Stráže. Tak vznikol názov Šaštínske Stráže. Ďalšie už mal urobiť čas.“

(Ernest Macák, Naša Sedembolestná Matka, str. 147)

Na Slovensku vládli predstavitelia cudzej moci – hlásateľky Bohu a náboženstvu podstatne nepriateľskej ideológie, ktorej Sedembolestná Patrónka Slovenska bola dvojnásobným tŕňom v oku. Bezbožníci ju nenávideli ako Božiu Matku a cudzí uchvatitelia moci spolu s ich domácimi kolaborantmi sa jej báli ako symbolu jednoty a sily slovenského národa. Preto použili všetko svoje úsilie, aby udusili kult Sedembolestnej.

V roku 1950 v nočnom čase prepadli starobylý kláštor v Šaštíne a násilne deportovali všetkých saleziánov, ktorým, ako sme videli, v roku 1924 trnavský apoštolský administrátor biskup Dr. Pavol Jantausch zveril starostlivosť o slovenskú národnú svätyňu. Nátlakom na diecéznu vrchnosť potom dosiahli, že za správcov chrámu Sedembolestnej Panny Márie boli menovaní vyčerpaní a nemocní kňazi, neschopní zastávať taký dôležitý úrad. To malo neraz za následok aj zatvorenie šaštínskej baziliky, prípadne obmedzovanie prístupu pre veriacich iba na určité dni v týždni.

No ani tieto protináboženské opatrenia neuspokojili tých , čo nenávidia Boha a veriacich Slovákov sa boja. V roku 1960 siahli k novému kultúrnemu barbarstvu: aby časom vymazali z povedomia nových generácií ešte aj pojem Šaštínskej Panny Márie, pokúsili sa vymazať sekulárne meno Šaštína z máp Slovenska, zo zoznamov obcí, zo slovníkov vôbec. Akcia bola maskovaná ako administratívne zlúčenie dvoch obcí – Šaštín a Stráže nad Myjavou – („elegantne“ motivovaná tým, aby Šaštín dosiahol potrebný počet obyvateľov na titul mesta), pričom proti proti všetkej histórii a proti všetkej logike súčasného stavu väčšia jednotka bola podriadená menšej. Šaštín totiž bol v roku 1218 dôležitým sídlom archidiakonátu a v 14. storočí dostal mestské práva, čím sa stal strediskom šaštínskeho panstva. Stráže boli kedysi skromnou strážnou osadou, od roku 1392 vo vlastníctve šaštínskeho panstva. Ako Stráže nad Myjavou (19271960) a potom až do našich čias zostali iba periférnou dedinkou pri Šaštíne. Výsledok tohto zlúčenia v roku 1960 oficiálne nazvali Šaštínske Stráže, čím bol historický názov mesta Šaštín úplne odstránený z mapy Slovenska. Ostala po ňom iba bledá stopa vo forme adjektíva vzťahujúceho sa na obec Stráže. Ako keby Šaštín bola pohltila zem alebo vyhladila atómová bomba. (V Japonsku však mesto Hirošima nebolo vytreté z máp ani po atómovej katastrofe.)

Že nešlo pri tom o dajaké nepremyslené administratívne opatrenie, akých po vojne na Slovensku nechýbalo, to dokazuje i skutočnosť, že „tabu“ na Šaštín bolo dekrétované už dávno predtým. Tak napríklad v roku 1957 Spolok sv. Vojtecha v Trnave vydal knihu E. Lorada Umelecko-historické pamätné kostoly na Slovensku. Autor v nej opisuje 26 významných i menej dôležitých kostolov, ale jednému z najväčších chrámov na Slovensku a opravdivému skvostu barokového umenia, akým je bezpochyby národná bazilika Sedembolestnej v Šaštíne, nevenuje – lebo akiste nesmel venovať – ani jeden riadok.

Šaštínska národná Bazilika vnútorný priestor

Ako všetky publikácie akéhokoľvek druhu, aj táto kniha mohla vyjsť iba po predbežnej štátnej cenzúre a jej tlač bola povolená pod číslom C-HSV/I-24841/56. Aj novšie publikácie striktne zachovávali toto „tabu“ zo smutne vychýrených päťdesiatych rokov.“

(Milan S. Ďurica, Slováci a Sedembolestná, str. 42 – 44)

A čo na to patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária? Ako na toto všetko odpovedala? Stála bdelo na stráži? Ochránila srdce SlovenskaŠaštín a svoj trón v ňomsvoju šaštínsku národnú svätyňu? Samozrejme, že áno. Jej odpoveď bola pre červeného drakasatana (Zjv 12, 3; 9) a jeho služobníkov naozaj zdrvujúca:

1 .) Keď na sviatok Zvestovania Pána, 25. marca 1984, v Ríme, na Námestí sv. Petra sv. pápež Ján Pavol II. v spojení s biskupmi celého sveta zasväcoval Rusko a celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, jeden biskup konal toto zasvätenie priamo v Rusku, v moskovskom Kremli. Bol to slovenskí biskup – jezuita, ktorý sa denne modlieval SEDEMBOLESTNÝ ruženec a vo svojom biskupskom erbe mal SEDEMBOLESTNÚ Pannu Máriu ŠAŠTÍNSKU. Bol to biskup Pavol Mária Hnilica, SJ.

2.) V ten istý deň, o 4 roky neskôr, 25. marca 1988 katolícka Cirkev slávila sviatok Zvestovania Pána a súčasne aj sviatok SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie, tzv. Máriin Veľký Piatok, pretože bol piatok pred Veľkým Piatkom (Tento sviatok, podobne ako 1. júl – sviatok Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista boli po II.Vatikánskom koncile v katolíckej Cirkvi zrušené, niektorým reholiam však boli ponechané a tie ich slávia dodnes.). Na Slovensku, v Bratislave sa na Hviezdoslavovom námestí v tento deň konala pokojná sviečková modlitebná manifestácia (Bratislavský Veľký Piatok), ktorá sa považuje za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku .

3.) 22. apríla 1990, na 63. výročie vyhlásenia SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie za Patrónku Slovenska pápežom Piusom XI. (22. apríl 1927) vo vrtuľníku preletel nad srdcom Slovenska, nad ŠAŠTÍNSKOU národnou bazilikou SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie sv. pápež Ján Pavol II. z Velehradu letiaci do Bratislavy na svoju prvú pastoračnú návštevu Slovenska.

Zlatý klinec na koniec:

4.) 1. júla 1960 červený draksatan (Zjv 12, 3; 9) a jeho červený služobnícikomunisti v snahe, aby upadla SEDEMBOLESTNÁ Panna Mária Patrónka Slovenska do zabudnutia vymazali Šaštín z mapy Slovenska.

O 35 rokov neskôr, presne v ten istý deň, 1. júla 1995, na prvú sobotu v mesiaci júl, ktorý je zasvätený Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista, na sviatok Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista ŠAŠTÍN zažil najslávnejší deň z celej svojej vyše tisícročnej histórie. Na radosť slovenských katolíkov z celého sveta sv. pápeža Ján Pavol II. v prítomnosti vyše 400 tisíc pútnikov korunoval milostivú sochu ŠAŠTÍNSKEJ SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie.

Okrem toho:

23. novembra 1964 pápež Pavol VI. povýšil národnú svätyňu Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne do hodnosti basilica minor bazilika menšia (prvá na Slovensku);

od 1. septembra 2001 sa Šaštín spolu so Strážami nad Myjavou stal mestom s názvom nie Šaštínke Stráže, ale Šaštín-Stráže;

11. júna 1991 dostala šaštínska národná bazilika najvyššie ocenenie od štátnych činiteľov, keď rozhodnutím vlády Slovenskej republiky bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

od roku 1994 sa stal 15. september sviatok Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska dňom pracovného pokoja.

!

Šaštínsky chrám vzácnou zdobený je perlou; Patrónka Slovenska TU si TRÓNI s berlou.

(Z piesne JKS 405 „Tie šaštínske zvony“)

***

Korunovácia

milostivej sochy

Sedembolestnej Panny Márie,

1. júla roku Pána 1995

Niekoľko pamätihodných slov a myšlienok zo Šaštína, zo slávneho dňa 1. júla roku Pána 1995, kedy bola sv. pápežom Jánom Pavlom II. korunovaná milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie patrónky Slovenska:

O tento krásny akt po skončení svätej omše požiadal Svätého otca arcibiskup – metropolita Ján Sokol týmito slovami:

Svätý otče, tu na pódiu, kde sa slávila najsvätejšia obeta, je aj milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Táto socha, v ktorej prítomnosti, akoby s ňou pod krížom sme všetci stáli. Teraz by som vás prosil, keby ste túto milostivú sochu Sedembolestnej Panny Márie, patrónky nášho národa, korunovali a tak TÚTO SOCHU, pod ktorou a pred ktorou sa toľkí naši predkovia schádzali, osúšali si slzy a získavali útechu a posilu, vyznačili, a týmto spôsobom EŠTE VIAC nášmu Božiemu ľudu, žijúcemu pod Tatrami, ju sprítomnili, ZVÝRAZNILI a PODNIETILI náš veriaci ľud k EŠTE VÄČŠEJ úcte k Sedembolestnej Panne Márii, patrónke nášho národa, I K TEJTO NAŠEJ NÁRODNEJ BAZILIKE, kde je trón tejto milostivej sochy Sedembolestnej.“

Homília

sv. pápeža Jána Pavla II.,

ktorú nám adresoval počas svojej druhej návštevy Slovenska, v Šaštíne 1. júla roku Pána 1995:

„Ty si mať dobrotivá, patrónka ľútostivá, oroduj vždy za náš národ u svojho Syna.“ (JKS 394)

Takto spievajú pútnici, keď prichádzajú do Šaštína z celého Slovenska a pozdravujú Božiu Matku, svoju patrónku. Podobne ju pozdravujú aj poľskí pútnici v Čenstochovej: Ty si veľká sláva nášho národa!“

Drahí bratia a sestry, tu v Šaštíne je národná svätyňa Slovenska. Dnes do tejto baziliky prichádza pápež ako pútnik hneď na začiatku svojej návštevy.

Táto svätyňa si pamätá veľa pokolení pútnikov, ktorí sem prichádzali zo všetkých končín vašej krajiny, a uchováva spomienku na všetko, čo úzko súvisí s ich životom: na radosť, na smútok a utrpenie, ktoré nechýbali vo vašich dejinách, ako nechýbajú v živote nijakého človeka a nijakého národa na zemi. Je dobre, keď má človek niekoho, s kým sa môže podeliť o radosti a žiale. Je dobre, keď máte vo svojej veľkej slovenskej rodine Matku, ktorej možno dôverovať a zveriť jej všetky bolesti a nádeje. Na tomto mieste ju uctievate ako Sedembolestnú, ako Matku, ktorej srdce bolo pod krížom prebodnuté siedmimi mečmi bolesti, ako to zdôrazňuje tradícia.

Je prozreteľnostné, že práve toto je mariánska svätyňa vášho národa, chrám, do ktoré putuje celé Slovensko. Vaši predkovia tu hľadali posilu v životných ťažkostiach. Hľadali tu posilu v časoch poznačených utrpením.

Šaštínsku svätyňu môžeme vo svetle dnešnej liturgie pripodobniť k jeruzalemskému večeradlu. Večeradlo bolo miestom, kde Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu. Bolo aj miestom, kde apoštoli po nanebovstúpení zotrvávali na modlitbách spolu s Pannou Máriou, Ježišovou Matkou. Táto dnešná liturgia nám chce povedať, že tu, na tomto mieste sa Panna Mária modlí s nami. Tu jej nepredkladáme iba my svoje modlitby, prosby, vďaky a odprosenia, ale predovšetkým ona sa modlí s nami, ako sa modlila s apoštolmi v očakávaní Turíc. A toto očakávanie v modlitbe bolo zavŕšené zoslaním Ducha Svätého, ktorý spočinul na apoštoloch zhromaždených vo večeradle a premenil im srdcia. V sile tejto premeny sa z ustráchaných ľudí stávajú odvážni svedkovia, odhodlaní plniť úlohu, ktorú im zveril Kristus. A hneď na Turíce začínajú v Jeruzaleme plniť svoje apoštolské poslanie.

Čo to znamená pre nás tu zhromaždených, pre vás, ktorí ste prišli do Šaštína z rozličných častí Slovenska? Panna Mária nás tu prijíma do toho istého spoločenstva modlitby, ktoré spolu s ňou vytvorili apoštoli v jeruzalemskom večeradle, a v tomto spoločenstve sa modlí s nami za obrátenie našich sŕdc. Veď mariánske svätyne sú naozaj miestami duchovnej premeny, miestami obrátenia. Skúsenosť ukazuje, že sú to miesta, kde sa ľudia najčastejšie vracajú k sviatosti pokánia, aby začali v matkinom dome nový život a vrátili sa duchovne obnovení.


Ako pastier Cirkvi chcel by som sa dnes v Šaštíne osobitne poďakovať Sedembolestnej Panne Márii za túto premenu ľudských sŕdc. A súčasne so zreteľom na nové časy a nové duchovné potreby ľudí, ktorí obývajú túto krajinu, chcem v tejto svätyni poprosiť Pannu Máriu, aby aj naďalej poskytovala materskú pomoc pri premene sŕdc. Prosím ju, aby bdela nad celým duchovným životom Slovenska. Zvlášť jej odporúčam mladú generáciu, všetkých trpiacich a všetkých, čo hľadajú pravdu. Odporúčam jej celý váš národ, ktorý nedávno prekročil prah samostatnosti, po ktorej ste tak dlho túžili. Ako nezávislý národ môžete pri vstupe do šaštínskej mariánskej svätyne ešte s väčšou radosťou spievať: „Ty si Mať dobrotivá, patrónka ľútostivá, oroduj vždy za náš národ u svojho Syna.“

Na mnohých miestach sveta a veľa ráz cez rok sa ohlasuje stať evanjelia svätého Jána, ktorá predstavuje Pannu Máriu pod krížom. Takýmito miestami sú hlavne mariánske svätyne, kde sa vždy znova aktualizuje toto evanjelium. Keď Ježiš z výšky kríža videl svoju Matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal Matke: „Žena, hľa, tvoj syn.“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja Matka.“ A od tej chvíle si ju učeník vzal k sebe (porov. Jn 19, 25-27).

Ježiš Kristus nás učil volať Boha: „Otec“, ako to robil On. Tatko sa obraciame na Neviditeľného, ktorý je na nebesiach a súčasne objíma celé stvorenie: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje.“ túto modlitbu nás naučil Ježiš Kristus, jednorodený Syn nebeského Otca, pravý Boh. A zhrnul do nej to najdôležitejšie, čo človek môže a má povedať nebeskému Otcovi.

Podobne nás ten istý Kristus ako prvý človek naučil obracať sa na svoju pozemskú Matku slovami, ktoré našli svoje definitívne potvrdenie vo chvíli jeho smrti na kríži: „Žena, hľa, tvoj syn.“ Panna Mária ich prijíma z hlasu a zo srdca ukrižovaného Ježiša. Vzťahuje sa priamo na apoštola a evanjelistu Jána, ktorý je tam spolu s ňou pod krížom. Jemu Kristus hovorí: „Hľa, tvoja Matka.“ Ale tie slová majú aj širšiu platnosť. Kristus, Syn Boží a syn Panny Márie, zjavuje v hodine svojej smrti pravdu o všeobecnom materstve svojej matky ako matky všetkých ľudí. Apoštol Ján stojí pod krížom, aby zastupoval nás všetkých. A my môžeme v slovách, ktoré Kristus povedal Jánovi, nájsť tú istú pravdu o Máriinom materstve, ako bola odovzdaná jemu. Odvtedy jej môžeme vravieť „Matka moja“ a „Matka naša“. „Matka moja“ – ako jednotlivci; „Matka naša“ – ako spoločenstvo. Celé národy ju môžu volať Matka, tak ako to robíte vy, keď jej zverujete každý svoj deň.

Potvrdením toho sú záverečné slová dnešného evanjelia: „Učeník si ju vzal k sebe“ ako vlastnú Matku. Ona bude bývať s ním ako Matka so synom. Tento detail, zachytený v evanjeliu podľa svätého Jána je dôležitý aj pre vás, ktorí voláte Pannu Máriu „Matka!“ Ona túži, aby ste ju prijali do svojho domu, do každého slovenského domu, do celého života vášho národa.

Veď čo predstavuje táto šaštínska svätyňa, ak nie skutočnosť, že Panna Mária, Matka Slovákov, býva v tomto JEDINEČNOM dome, v ktorom sa všetci synovia a dcéry vášho národy cítia ako v MATKINOM DOME? TU (v Šaštíne) chce Panna Mária, Kristova Matka, „byť pre vás Matkou“. Chce, aby ste boli voči nej veľmi úprimní a jednoduchí. TU JE JEJ PRÍBYTOK a vďaka tomu, že na vašej slovenskej zemi stojí dom Božej Matky, nik z vás nie je bez domova. Sem môže prísť každý a môže sa cítiť ako v Matkinom dome.

Dnešnou návštevou šaštínskej svätyne sa pápež chce osobitne poďakovať Božej Matke za tento rodinný domov, v ktorom sa môžu všetci obyvatelia Slovenska, všetci veriaci, bez ohľadu na ich národnú príslušnosť, cítiť ako doma a zveriť sa láske Matky, ktorá ich TU stále ČAKÁ, aby ich vypočula, pochopila a posilnila.

Mária, Matka Kristova a Matka Cirkvi i naša Matka, oroduj za nás!

***

Niekoľko poznámok

ku korunovaniu šaštínskej Piety

Osemdesiatpäť centimetrov vysoká šaštínska milostivá socha, či presnejšie reliéf, je vyrezaná z dreva. Podľa starších zmienok bol do jeho podstavca vyrytý dátum 1564 ako rok jej vytvorenia. Pojem Pieta, čiže súcit, ľútosť, zdieľanie bolesti, môže vyjadrovať okrem materinskej blízkosti Panny Márie k Synovi Ježišovi aj pozvanie veriacim spoluprežívať s Máriou Kristove bolesti.

Táto spiritualita má svoj pôvod nielen u nemeckého dominikánskeho mystika Heinricha Susa (1300-1366), ale tiež v neskoro-stredovekých ženských rádoch a mariánskych piesňach žobravých reholí. V nemeckej jazykovej oblasti volali Piety Vesperbild, Vešperový obraz používaný predovšetkým pri veľkopiatočnej večernej modlitbe. V priebehu 14. až 15. storočia prešli Piety určitým vývojom najmä v spôsobe stvárnenia Kristovho mŕtveho tela – buď zosunutého pred Máriu, alebo napoly sediaceho v lone Panny Márie, alebo s celkom vystretým telom.

Jeden z variantov takzvaných horizontálnych Piet predstavuje šaštínska milostivá socha: Ukrižovaný leží vodorovne s mierne vytočeným bokom a pravou rukou bezvládne klesnutou. Tento typ horizontálnej piety vznikla v Durínsku v polovici 14. storočia, reprezentujú ju napríklad coburská, erfurtská či naumburská Pieta.

Novoveké vyobrazenia Piety sa rozšírili v rámci neskorostredovekej pašiovej mystiky, čo úzko súvisí s úctou k Sedembolestnej Panny Márie rozšírenej najprv františkánmi, neskôr servitmi. Práve z ich iniciatívy zaradili v roku 1667 sviatok Bolestnej Panny Márie medzi liturgické sviatky na nedeľu 3.septembra. V ranom novoveku sa k modlitbám o horkej trpkosti Panny Márie a utrpení Ježiša Krista odriekaných pred Pietami pripájali aj pápežom udelené plnomocné odpustky, zakladali sa tiež náboženské bratstvá k úcte Bolestnej Panny Márie. V Šaštíne vzniklo Sodalias Dolorosae B. Mariae Virginis v roku 1766 na podnet generála provincie paulínov, Pavla Esterházyho.

Bolo bežné, že ctitelia svoju úctu k Panne Márii vyjadrovali aj korunovaním jej sôch. Šaštínsku pietu – hlavu Matky aj Syna – zdobila do roku 1864 typická, dvakrát vykrojená rakúsko-uhorská koruna, kým na ňu v uvedenom roku nevložili novú, dodnes zachovanú korunu. Koruny navrhnuté architektom Jozefom Lippertom tvoria ľaliové lupienky spojené do veľkej ľaliovej koruny, zdobenej celkom 121 drahokamami, z ktorých najvrchnejšie sú nad Máriinou hlavou lazuritové guľôčky. Nad nimi je už len kríž podobne, ako na Kristovej korune. Tej obruč kontúrovanú tiež drahokamami obopína štylizovaná tŕňová koruna ozvláštnená golgotským kvetom zvaným Passiflora, čiže Mučenka. Takto kvet nazvali jezuiti kvôli jeho podobnosti nástrojom Kristovho umučenia: výhonky pripomínajú šľahanie bičovaného Ježiša, čnelky sa podobajú trom klincom, tyčinky kladivám a lúčový sústredný kruh tŕňovej korune. Okolie kríža i samotný kríž zdobia ametystové guľôčky. Zvnútra vryté nápisy pripomínajú darcu i tvorcu oboch klenotov: In jubilaeo trisaeculari donavit Emin. Card. Princ. Primas Reg. Hung. Scitovszky 1860. Podľa menšieho textu Invenit Josephus Lippert Atradiensis.

S oboma korunami za spevu antifóny o Dcére Sionskej vystúpil prímas Ján Scitovský po špeciálne pripravenom schodisku k soche, aby počas vkladania prvej na hlavu Panny Márie pohnutý volal Sancta Maria! Sancta Dei Genitrix! Mater dolorosa!, na čo znela odpoveď ľudu Ora pro nobis. Po slávnostných salvách a hlahole zvonov nasledovalo korunovanie sochy Krista. Jesu, Fili Dei vivi! Jesu, qui pro nobis spinis coronatus est! Jesu, qui pro nobis vulneratus es! – modlil sa prímas striedaný odpoveďami Miserere nobis! Toto korunovanie interpretoval arcibiskup aj v homílii o pomyselných slovách Panny Márie, ktoré by povedala prítomným veriacim: V dnešný deň som síce po tristo rokoch mojej prítomnosti v Šaštíne svojimi ctiteľmi skrášlená a ozdobená korunou radosti, avšak tu na tróne slávy od vás, pútnikov mojich, po tristo rokov očakávam dokonalý, čnostný, pobožný život. Dychtivo ho očakáva môj Syn Ježiš Kristus, doráňaný za vaše hriechy a dokrvavený a zavraždený za vašu nešľachetnosť.

Spracoval: Mons. Jozef Haľko

Zdroj: www.ave.kbs.sk/obsah/sekcia/h/o-roku/p/logo-52/c/o-sastinskej-piete-52

***

Homília

otca biskupa Júliusa Gábriša,

ktorú predniesol pred desaťtisícovým davom pútnikov v Šaštíne 16. septembra roku Pána 1984:

Beda národu, ktorý sa zriekol náboženstva!

Drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia!

Pred niekoľkými dňami som uvažoval nad tým, či mi zdravotný stav dovolí, aby som mohol dnes prísť na púť do Šaštína. Včera som sa však definitívne rozhodol. Aj keby sa môj zdravotný stav zhoršil, aj tak pôjdem do Šaštína, aby som k vám ako biskup prehovoril a aby som vám poukázal na nesmierny význam Panny Márie pre náš slovenský národ. Ďalej, aby som vám poukázal na to, kedy náš slovenský národ prijal Bolestnú Pannu Máriu za svoju Patrónku. Dnes vám nebudem hovoriť na podklade dajakých písomných poznámok, lebo by to bolo zbytočné. No hovorím k vám z hĺbky svojej duše. Historické veci sa budem snažiť podať objektívne, ako bývalý profesor histórie. Preto by som bol rád, keby ste ma pozorne vypočuli.

Milí bratia a sestry!

V Európe niet takého malého národa, ktorý by mal toľko mariánskych kostolov a pútnických miest, ako ich má náš slovenský národ. Táto vec je každému, kto trochu pozná históriu, jasná. Zrod nášmu národu dalo kresťanstvo. Mariánsky kult zase umožnil slovenskému národu šťastlivý historický vývin cez celé jeho dejinné obdobie. Kto pozná cirkevní dejiny vie, že mariánsky liturgický kult vznikol v stredoveku a to v Byzantskej ríši. Z Byzantskej ríše prišli k nám svätý Cyril a Metod. Prišli k nám roku 863, teda vtedy, keď naši predkovia boli z väčšej časti kresťania, pretože kresťanstvo sprostredkovali iroškótski misionári. Títo zaviedli u nás latinskú liturgiu. Cyril a Metod hneď po svojom príchode urobili u nás tri dôležité nábožensko-kultúrne zásahy. Po prvé: Reč ľudu prehlásili za liturgickú. Po druhé: Vynašli pre túto reč písmo. A po tretie: Priniesli nám mariánsky kult podľa byzantského vzoru.

Táto tretia skutočnosť spôsobila, že sa naši predkovia stali horlivými propagátormi mariánskej úcty nielen doma, ale aj u susedov. Arcibiskup Szelepchényi nám zanechal rukopis zvaný HISTORIA HUNGARIAE a v ňom napísal: “Maďari nemali pôvodne náboženský zmysel, predpoklady pre náboženstvo, a predsa mimoriadne rýchlo prijali kresťanstvo. Prečo? Preto, lebo im ho sprostredkovali naši predkovia vo forme mariánskej úcty. Len takto je možné vysvetliť, že prvý uhorský kráľ Štefan, zasvätil svoju ríšu Preblahoslavenej Panne Márii.

Mariánska úcta sa ešte viac prehĺbila u našich predkov za čias tatárskeho pustošenia. tatári napadli naše územia roku 1241. Pri rieke Slanej porazili uhorské vojsko. Keď sa naši predkovia dozvedeli o tejto porážke a o tom, že tatári bojujú na koňoch, pochopili, že ak sa chcú zachrániť, musia sa utiahnúť do hlbokých lesov. Tam Tatári na koňoch nepreniknú. Zanechali takmer všetko vo svojich dedinách a zobrali si len najpotrebnejšie. Ako však hovorí tradícia, nebolo rodiny, ktorá by nebola so sebou zobrala obrázok alebo sošku Panny Márie najmä BOLESTNEJ Matky Božej. Keď Tatári pustošili naše kraje na rovinách, v našich horách zaznievali mariánske piesne. Slovenské hory sa premenili na mariánske chrámy. Keď tatári opustili územie, vrátili sa naši predkovia za spevu mariánskych piesní do svojich zrúcaných domovov. Neplakali, nežalostili, ale ďakovali Matke Božej, že im zachránili životy. Postavili aké-také kostolíky, ktoré zaiste zasvätili Panne Márii a okolo kostolíkov postupne vystavili svoje príbytky. Mariánska úcta sa hlboko vtlačila do duší našich predkov počas tejto pohromy.

Keď vymrel rod Arpádovcov, o kráľovský titul Uhorska sa uchádzali Róbert z rodu Anjouovcov. Podporoval ho pápež Bonifác VIII. a to preto, lebo mu sľúbil, že keď sa stane kráľom Uhorska, zruší – tam právne ešte existujúce – otroctvo. Skutočne, len čo sa stal kráľom, hneď po korunovácii vydal dekrét, ktorým v Uhorsku, a teda aj v našej slovenskej krajine, zrušil otroctvo. Kto má cit k histórii, ten si uvedomí, že to bol mimoriadne veľký historický zásah. Málokto sa môže pochváliť ako my, že prechod z otroctva do feudalizmu sa stal pomocou Cirkvi, pomocou pápeža Bonifáca VIII. Slovenský národ si veľmi obľúbil Karola Róberta. Bol horlivý propagátor mariánskej úcty a dal v našej krajine postaviť viacero mariánskych kostolov. Aj jeho syn Ľudovít Veľký pokračoval v rozširovaní mariánskej úcty na Slovensku. Tento panovník väčšinu svojho života strávil v našej krajine a zomrel roku 1382 v Trnave.

V tejto dobe sa začali hrnúť z Ázie do Európy Turci. Za krátky čas zabrali rozsiahle územia Európy. Za vlády sultána Mehmeda II. siahala turecká ríša od Eufratu až k rieke Dunaj na Balkánskom polostrove. Odtiaľto prichádzali jednotlivé turecké supiny, ktoré pustošili územia až po hranice Slovenska. V tejto dobe bol ostrihomským arcibiskupom Ján Vitéz zo Zredna. Pochádzal zo zemianskej slovenskej rodiny. Vidiac turecké nebezpečenstvo, preniesol arcibiskupské sídlo z Ostrihomu do Bratislavy a tu založil prvú vysokú školu na našom území, zvanú ACADEMIA ISTROPOLITANA.

Roku 1470 vydal pastiersky list pre svoju arcidiecézu, ktorá prakticky zaberala celé územie Slovenska. V tomto pastierskom liste píše:

Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám naše zbrane, ani zbrane našich susedov. Musíme sa obrátiť na nadprirodzenú pomoc. Dejiny nás učia, že naši predkovia sa v ťažkých časoch utiekali k Panne Márii, ju prosili o pomoc a ona ich vyslyšala. Ako arcibiskup obraciam sa na vás: Zasväťme sa spoločne BOLESTNEJ Panne Márii, aby bola aj naďalej našou Ochrankyňou a chránila nás pred všetkými nebezpečenstvami.”

Milí bratia a sestry!

Toto je veľmi dôležitá historická správa, lebo sa tu prvýkrát úradne spomína a do istej miery cirkevne potvrdzuje, že náš národ uctieval BOLESTNÚ Matku Božiu ako svoju Patrónku.

Kráľ Metej Korvín, ktorý bol žiakom Jána Vitéza, reagoval na tento pastiesky list tak, že dal na našom území vybudovať niekoľko dielní, v ktorých sa z pálenej hliny robili reliéfy BOLESTNEJ Panna Márie. Pavol Jedlička, trnavský arcibiskupský vikár, známy historik a najmä zberateľ starožitností, nám zanechal správu, podľa ktorej počas vlády Mateja Korvína v Hornom Uhorsku, čiže na území terajšieho Slovenska,

NEBOLO rodiny, ktorá by nemala takýto reliéfový obraz BOLESTNEJ Matky Božej.

Priniesol som vám jeden takýto reliéfový obraz na ukážku. Nesie dátum 1484. To znamená, že bol vyhotovený presne pred päťsto rokmi. To nám názorne dokazuje, že úcta k SEDEMBOLESTNEJ Panne Márii je u nás veľmi stará a že je to úcta ľudová.

Náš slovenský národ strašne veľa trpel. Keď bolo s národom zle, mohol sa uchádzať len o nadprirodzenú pomoc. Naši veriaci tiež cítili, že nikto na svete netrpel tak, ako Panna Mária, keď držala vo svojom náručí mŕtve telo svojho Syna. Preto nikto na svete neporozumie utrpeniu nášho národa tak, ako práve Ona. Pre túto príčinu sa vytvoril taký teplý vzťah k BOLESTNEJ Matke Božej u našich predkov. Preto si ju zo srdca uctievali a vyvolili za Patrónku.

Úcta k Bolestnej Matke sa ešte viac prehĺbila, keď Turci roku 1526 zvíťazili pri Moháči. Z celého Uhorska zostalo prakticky nedobyté iba územie Slovenska. Arcibiskupi z Ostrihomu preniesli sídlo do Trnavy. Oni boli tiež veľkí propagátori úcty k Sedembolestnej. Azda najväčším rozširovateľom tejto úcty bol Juraj SzelepchényiPohronec, arcibiskup a miestodržiteľ Uhorska.

Pochádzal zo slovenskej rodiny a aj ako najvyšší predstaviteľ Cirkvi v Uhorsku a vysoký štátny úradník, ostal povedomým Slovákom. Vieme o ňom, že cisár ho poslal ako vyslanca k Turkom do Carihradu. On azda najlepšie poznal úmysly a taktiku Turkov. Keď sa dozvedel, že Turci majú v pláne zmocniť sa Viedne, vybral sa do Poľska ku kráľovi Jánovi Sobieskemu. Poliaci mali vtedy úzke vzťahy s Francúzmi, ktorí boli úhlavnými nepriateľmi Habsburgovcov a tajne sa spájali s Turkami proti nim. Szelepchányimu ako erudovanému diplomatovi sa podarilo napriek všetkému presvedčiť kráľa Jána Sobieskeho prísť na pomoc Viedni, lebo ináč sa Turci zmocnia aj strednej Európy a padne aj Poľsko. Ján Sobiesky prisľúbil pomoc. Medzitým sa Turci prihnali k Viedni a čoskoro ju obkľúčili. Viedeň chránilo iba osemtisíc dobrovoľníkov. Keď títo zhrození videli obrovskú prevahu tureckého vojska, plánovali sa vzdať. Vtedy Szelepchényi ako miestodržiteľ Uhorska poslal do Viedne pol milióna zlatých dukátov so žiadosťou, aby Viedeň za nijakých okolností nevydali, že za krátky čas príde účinná vojenská pomoc.

Ján Sobiesky dodržal svoje slovo a v auguste roku 1683 prišiel so svojim vojskom na územie Slovenska. Szelepchényi ho čakal v Bratislave. Slúžil svätú omšu pre vojsko a v kázni zdôraznil: “Nebojte sa, nebudete bojovať proti nepriateľom náboženstva sami. Bude s vami Panna Mária!”

Po svätej omši dal rozkaz rozdať vojakom posvätené medailónky, ktoré dal zhotoviť v náklade stotisíc. Na jednej strane medaily bola vyrazená SEDEMBOLESTNÁ Panna Mária a na druhej strane meno Mária.

Vojaci si pripli medaily na svoje uniformy a kráľ Sobiesky dal rozkaz, aby na každej vojenskej zástave bolo vyšité meno Mária. Takto sa vydali cez Dunaj a čoskoro dosiahli pahorky okolo Viedne. Keď sa vojská zoradili, kráľ vydal rozkaz vyraziť proti Turkom. Turkov bolo dva razy toľko ako kresťanských vojakov, ale výpad bol taký náhly a prekvapujúci, že v tureckom vojsku nastala veľká panika. Keď to videl Kara Mustafa, najvyšší turecký veliteľ, rozkázal, aby sa jeho vojská stiahli od Viedne. Tureckí vojaci začali neusporiadane utekať s narabovanými vecami. Sobiesky sa ich dal prenasledovať a veľa Turkov bolo zabitých. Zbytky vojska sa stiahli k Budínu, ale čoskoro museli opustiť mesto a postupne celé Uhorsko.

Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, za akých okolností bola Viedeň zachránená a ako kresťanskí vojaci bojovali s medailou Panny Márie na prsiach a pod zástavami s menom Matky Božej, prehlásil deň víťazstva 12. september za sviatok Panny Márie pre celú Cirkev. Od tej doby sa svätí sviatok mena Panny Márie práve 12. septembra.

Teda vďaka Panne Márii SEDEMBOLESTNEJ bolo Slovensko uchránené od tureckej pohromy a tiež aj Záhorie. Tu na Záhorí žila zbožná grófka Angelika Czoborová - Bakičová, veľká ctiteľka Bolestnej Matky Božej. Ona dala roku 1564 zhotoviť sochu Sedembolestnej so Synom v náručí a umiestnila ju v trojhrannej kaplnke, ktorá sa ešte aj dnes nachádza pri tejto bazilike. Sem chodievala grófka veľmi často aj s obyvateľmi Šaštína a tu sa modlili, aby Panna Mária zachránila naše kraje pred Turkami, o ktorých počuli, že pustošia všetko. Keď sa rozšírila zvesť, že mnohí veriaci boli aj zázračne vypočutí a omilostení na príhovor Sedembolestnej pred jej sochou v Šaštíne, trnavský arcibiskup dal vec aj úradne vyšetriť. Zápisnicu o tom vyšetrení poslal do Ríma pápežovi Benediktovi XIII. Tento roku 1727 poslal do Trnavy tento odkaz: “Súhlasím, aby si slovenskí ľud aj naďalej uctieval Bolestnú Pannu Máriu ako svoju Patrónku.” Bol to odkaz veľmi stručný, ale mal nesmierny dosah. Keď sa rozšírilo, že Svätý Otec v Ríme súhlasí s tým, aby bola Sedembolestná uctievaná ako naša Patrónka, začali do Šaštína putovať ľudia z celého Slovenska. Vtedy sa arcibiskup Esterházy rozhodol povolať rehoľníkov paulínov a žiadal ich, aby poskytovali ľudu náboženskú útechu a duchovnú pomoc.

V tej dobe v neďalekých Strážach mala letné sídlo Mária Terézia. Aj ona počas svojho pobytu takmer každú nedeľu prichádzala ku kaplnke a veľmi zbožne sa modlila pred sochou Panny Márie Sedembolestnej. A keď videla tie veľké zástupy, ktoré sem prichádzali na púť, dala si zavolať predstavených paulínov a požiadala ich, aby sa dali do stavania tohto veľkého chrámu. Dala im aj veľkú sumu peňazí a sľúbila im, že bude podporovať celú stavbu. Urobila to dosť tajne, veď bola cisárovnou v krajine, kde náboženské pomery neboli ešte usporiadané, kde bolo mnoho šľachticov protestantov, ktorí mali negatívny postoj k úcte k Panne Márii. Robila to teda viac-menej tajne a preto máme málo historických záznamov. Je však pravdou, že tento chrám by neexistoval, keby na jeho výstavbu nebola poskytla Mária Terézia veľkú finančnú pomoc. Roku 1764 bol tento chrám dokončený. Na slávnostnej posviacke chrámu sa zúčastnila aj Mária Terézia so svojím dvorom. Slávnostne preniesli sochu Piety z trojhrannej kaplnky a umiestnili ju na oltári. Odvtedy sa tento chrám stal pútnickým miestom zasväteným Sedembolestnej - Patrónke Slovenska.

Náš národ, milí bratia a sestry, prežil ťažké časy a zachránil sa iba preto, že sa opieral o mariánsku úctu. Spomenul som iba tri udalosti a to zánik Veľkomoravskej ríše, vpád Tatárov a stopäťdesiatročné pustošenie Turkov na našom území. V týchto obdobiach boli všetky predpoklady, aby náš slovenský národ bol úplne zničený, vytrhnutý zo zeme. A predsa nezanikol! Prečo nezanikol? Len preto, že sa opieral o Božiu pomoc a o pomoc Matky Božej BOLESTNEJ.

Dejiny nás učia, že v stredoveku najväčším a najbohatším národom boli Polabskí Slovania. A dnes niet po nich chýru. Čo sa s nimi stalo? Zahynuli! Prečo zahynuli? Lebo neprijali kresťanstvo. V stredoveku bolo viacero takých národov, ktorým nebolo dopriate prijať kresťanstvo a preto zanikli.

To je pre nás výstraha, veľké poučenie!

V tomto čase si budeme spomínať na tisíce výročie smrti svätého Metoda, ktorý prvý zasvätil náš slovenský národ Panne Márii. Kto pozná dejiny, vie, že toto zasvätenie sa z času na čas viackrát opakovalo. Koncom cyrilometodského roku sa my, slovenskí katolíci, chceme zasvätiť BOLESTNEJ Panne Márii, chceme je povedať, že túžime zostať navždy mariánskym národom: “Prosíme Ťa, zostaň našou Matkou, zostaň našou Patrónkou, chráň nás v týchto ťažkých časoch!”

Je potrebné, aby sme na toto zasvätenie mysleli už teraz. Preto sa musíme usilovať, aby sa v našich rodinách šírili náboženské pravdy, aby tieto náboženské pravdy dostali naše deti a naša mládež, aby sme všetci podľa týchto náboženských zásad po kresťansky žili. Častejšie pristupujme k svätej spovedi a k svätému prijímaniu. Musíme sa snažiť prejavovať aj navonok vždy rastúcu úctu a lásku voči svätej Cirkvi, najmä voči hlave, svätému otcovi Jánovi Pavlovi II., ktorý má taký vrelý vzťah voči nášmu národu.

Milí bratia a sestry, končím svoj príhovor výzvou, aby sme si všetci spoločne a to nielen ústami, ale celou svojou bytosťou zaspievali mariánsku pieseň na oslavu Sedembolestnej Panny Márie: Ó Mária Bolestivá, naša ochrana, slovenský náš národ volá, pros za nás Boha!


(SUNLAS)

***