Ó, Mária Bolestivá, naša ochrana…

Kategória: Ó, Mária Bolestivá, naša ochrana...

Obetovanie sa slovenského národa

Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska.

Milostivá šaštínska Pieta

(Dr. Andrej Radlinský, zakladateľ Spolku sv. Vojtecha – Nábožné Výlevy, 14. opravené a doplnené vydanie, Trnava 1945, Nr. 5576/1945. Imprimatur. Tyrnaviae die 8. Novembris 1945. Dr. Ambrosius Lazík m. p., vicarius generalis, str. 941 – 946:)

Sedembolestná Matička, obráť svoje milostivé oči na nás, ktorí tu kľačíme pred tvojím oltárom a s detinskou prítulnosťou sa utiekame pod tvoj materinský plášť ako vďačné deti k dobrej Matke slovenského národa. Teba vzývali naši otcovia a milé matky už tisíc rokov, lebo horela láska nášho rodu k tebe, Matka Božia, a v tebe sme s dôverou i pravou pobožnosťou skladali svoju nádej. A ty, dobrá Matka, plná milosti, cez stáročia, v každý žalostný čas, obrátila si na nás z vysokosti neba ľútostivé oči. Ako ranná dennica si svietila svetlom pravej viery nášmu národu. Zastala a ochránila si nás, Matka dobrej rady, od zahynutia. A preto, od času svätého apoštola Metoda, zaznievajú nám piesňou vŕšky i kvetnaté údolia a po všetkých končinách slovenskej krajiny vznáša sa zbožný hlas tvojho národa: Ty si jediná naša Pomocnica, po Bohu nad teba nemáme.

Pod znakom nášho spasenia, v údolí troch našich hôr, ako na Kalvárii, vyše tisíc rokov sme trpeli a hľadeli na tvoje srdce, krvácajúce bolesťami siedmich mečov. A ty, ktorá si vedela toľko trpieť pre svojho Syna, mala si súcit s plačom nášho národa, ktorý nemal na svete láskavejšej Matky nad teba.

Tisícsto rokov preletelo odvtedy, čo sa na našom Devíne po prvý raz prejavila úcta nášho národa k tebe… Vtedy, keď naši patróni svätí Cyril a Metod priniesli k nám Božie slovo a utiekali sa k tebe, Pomocnici kresťanov, aby si vyprosila u svojho Syna osvietenie sŕdc našich otcov, aby mohli prijať pravú vieru. I rozšírili semeno Božie po celej slovenskej krajine; stavali chrámy tvojmu Synovi popri riekach Morave, Váhu, Nitre, Ipli, Hornáde i Hrone a vrúcnym srdcom ti spievali: Zdravas! Keď ale hrob zakryl sväté telo Metodovo a naši otcovia ako siroty, ktoré stratili dobrého otca, slzami zmáčali svätú devínsku zem, vyrojili sa národy, žijúce v tme nevery, aby nás rozbili a dýkou nevery ranili naše kresťanské srdce. A keď nám pohanstvo hrozilo, že úplne zahynieme, a sila nám upadala, počula si nás v porobe a tvoje prihovorenie sa vytrhlo nás z bludu. Naši otcovia si v týchto utrpeniach pomysleli na tvoju prvú bolesť: vtedy, keď si, Panna, v stajni porodila nebeské Dieťa a betlehemské kraje naplnila slávopieseň anjelských zborov, a keď chcel kráľ Herodes zabiť Dieťa pri tvojich materinských prsiach.

Keď nás pre nesvornosť zastihol Boží trest na bratislavských poliach a padli najlepší synovia nášho rodu, v otroctve a núdzi sme vyliali viac sĺz, ako je rosy na našich nivách za májového rána, počula si, Matka, naše žiaľne spevy. Ujala si sa nás, hriešnych Eviných dietok a poslala si nám apoštola, sv. Vojtecha, ktorý našich roztratených otcov, zachovaných v dedičstve sv. Metoda, povolal do opustených chrámov a obetoval nás tvojmu Synovi. Ale čoskoro prišli mrákavy, keď prácu svätého Vojtecha chceli zničiť pohania od Dunaja. Ostrý meč vojny vtedy ranil naše srdce už po druhý raz. A ty, Matka, si nám bola v nebezpečenstvách na pomoci, vzbudila si v našom národe šľachetných obrancov viery tvojho Syna a cti tvojho mena. Jedni pri Hrone s vojvodom Vencelinom odrazili pohanské útoky a chránili naše kostoly; druhí na čele s naším sv. biskupom Bystríkom mučeníckou smrťou spečatili vernosť k tebe, dobrá Matka slovenského národa.

Rozpomínajúc sa na tie časy nášho národa stretneme sa s tebou, Matička Sedembolestná, keď si v chráme vkladala svoje nemluvniatko do Simeonovho náručia a so srdcom plesajúcim radosťou ho obetovala Bohu. Do tejto radosti ti zahrmela zvesť prorokovaného mučeníctva, že musíš trpieť pre Syna a za nás, hriešne deti, ktoré tak nesmierne miluješ.

V rozpomienkach na našich otcov si vybavujeme nájazdy Tatárov, ktorí našu rodnú matičku zem vyplienili; otcovia i naše matky skrývali vtedy pred pohanom svoj život v tmavých horách. V týchto úzkostlivých rokoch si im ty bola útočiskom a ochranou. Láskavým okom si ich povyhľadávala, nepriateľa odstránila, a preto sme lipnuli na tebe, Potešeniu zarmútených. Cítila si s nami roztratenými, ako keď ťa tretí meč bolesti bodol, keď si tri dni hľadala s materinskou starosťou a utrápeným srdcom Božieho Syna.

Na pamiatku, že si nás vyhľadávala po horách a lesoch, stavali sme ti milé kaplnky, zdobené poľným kvietím, utešené pútnické miesta, ktorými je posiata tvoja slovenská krajina ako hviezdami siné nebo. I pominuli sa už dve storočia od týchto krušných časov a tvoje milostivé oči hľadeli a ešte hľadia z vysokého neba na našu spanilú domovinu, ktorá sa podobá ceste na Kalvárii. Stonali sme pod ťažkým krížom boja za pravú vieru tvojho Syna. Zlosyni nám chceli vyrvať zo srdca lásku k tebe, naša dobrá Matka. Hrnuli sa na nás rozkolníctva vo viere, aby ťa odstránili z našich oltárov. A keď naši otcovia stonali pod krížom bratského boja, zasa sa len k tebe utiekali, aby si im bola pomocnicou na tejto ceste. Vtedy sme si pomysleli na teba, ako si sa s ustrnutým materinským srdcom stretla so svojím Synom na Kalvárii.

A sotvaže sme našli úľavu pod tvojím plášťom, hľa, nový nepriateľ nás chcel vyhnať z rodnej zeme, rozbiť naše rodiny a oddať nás tureckému otroctvu. Temer 200 rokov sme na úpätí našich hôr statočne bojovali pod tvojím práporom za teba a vlastnými telami sme odrážali útoky mohamedánskeho Turka pri bráne katolíckej Cirkvi, a tak sme zachránili od spustošenia rozkvitajúcu nevestu tvojho Syna v Európe. Naši najšľachetnejší synovia padli v rozhodujúcich protitureckých bitkách. A už sme si mysleli, že národ na ťažkom kríži dvestoročných vojen vymrie a naše háje a úrodné polia ostanú prázdne. Avšak vyslyšala si modlitby vdov a sirôt a predostrela ich svojmu Synovi, aby mal s nami súcit a dodal nám silnú vôľu, hrdinskú myseľ, aby sme vytrvali v tomto ťažkom boji – ako ty, Bolestná Matka, keď si s utrápeným srdcom stála pod krížom a pozerala na svojho umierajúceho Syna. A vtedy nás bodol za bojiskom iný meč bolesti. Upadali sme v dôvere v teba. Falošní proroci napadli našu vieru, najcennejšie dedičstvo našich otcov, a siali kúkoľ do sŕdc, umorených od ustavičných bojov a hladu. Nepokoje zachvátili aj na naše tiché chrámy, aby nás odviedli od hrobu hlavného apoštola tvojho Syna a jeho tuzemského námestníka, svätého otca. Ale spamätajúc sa z bludu, zasa sme sa len k tebe pritúlili, dobrá Matka slovenského národa. A ty, Matka, zvolila si si vo svojej slovenskej krajine niekoľko miest, ktoré si obohatila zázrakmi a zvláštnou milosťou. A tak sme na tvoju úctu stavali pútnické miesta v Šaštíne, v Dubnici, v Marianke, vo Višňovom, na Starých Horách a v Levoči, kde ťa národ i podnes vyhľadáva a z vďačnosti ti spieva piesne zbožného a úprimného slovenského srdca, že si mala s nami súcit a zachránila si národ od večnej smrti a národného zahynutia. Keď si spomíname na turecké boje, ktoré nás chceli obrať o našu drahú zem, a na náboženské nesváry, ktoré chceli vyhubiť pravú vieru z nášho srdca, vtedy s bolestným srdcom pozeráme na smutný dej tvojho života, keď do tvojho lona skladali z kríža zomrelého Syna.

Nazaret, Bazilika Zvestovania Panny Márie – mozaika (autor Jozef Cincík) Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska

V živote tvojho slovenského národa objavuje sa aj siedmy kríž bolesti, pod ktorým stále krváca naše srdce. Je to nedostatok každodenného chleba, o ktorý neprestajne prosíme nášho nebeského Otca vo všetkých domoch a chrámoch. Takto nás trápi aj ťažký kríž nášho nedostatku a chudoby. Tvoje deti, dobrá Matka slovenského národa, hnané nepriazňou žitia, túlajú sa po šírom svete. Slovenská krajina ich prepúšťa s ružencom v rukách, s modlitebnou knihou a s odkazom, že ty si jediná Prímluvnica naša a aby sme teba, svoju dobrú Matku, nikdy neopúšťali. Najtrápnejšou bolesťou je vidieť, ako sa berie zbožné slovenské dieťa od kvíliaceho srdca slovenskej matky von z rodnej zeme do cudzieho sveta, akoby do tmavého hrobu.

Sedembolestná Matka! Ty ich chráň, od zlého varuj, buď im Pomocnicou a učiň, aby nezabúdali na hroby zbožných a tebe verných otcov v slovenskej krajine, ktorej si nebeskou Patrónkou. Ty nás všetkých, vo svete žijúcich, spájaj vo viere v tvojho Syna a v láske k slovenskému národu, ktorého si dobrou Matkou. Vypros u svojho Syna, aby nás všetkých posilnil v práci, blaženosti v rodinách, aby nám dal rozumné, zbožné a poslušné deti, starcom zaslúžený pokoj – a aby dal dietkam nášho národa, spočívajúcim v hroboch v tvojej krajine ako aj v neznámom svete, večný odpočinok a niekedy radostné stretnutie v nebeskej vlasti.

Rozjímajúc nad ranami nášho národa a nad siedmimi bolesťami tvojho srdca vidíme, že si nás naučila byť húževnatými ako slovenská lipa a silnými nezúfať pod krížom. Povzbudení touto nádejou a dôverou utiekame sa pod tvoju ochranu: my, tvoje dedičstvo, tvoj národ, ktorí sa cítime byť tvojimi dietkami a ktorí ťa kvôli tvojej zvláštnej ochrane voláme Matkou nášho národa a našu spanilú domovinu Mariánskou krajinou. Prosíme ťa, drahá Patrónka, ochraňuj našu cirkevnú a svetskú vrchnosť, všetkých občanov a našu krajinu, aby osvietená darmi Ducha Svätého slúžila ako príklad zbožnosti, spravodlivosti a mravnosti. Vyžiadaj Božie požehnanie pre všetky stavy a triedy obyvateľstva tejto zeme, aby sa vzájomne uctievali a pamätali, že sme deti jedného Boha, z krvi jedného národa, deti jednej krajiny a dediči jedného blahoslavenstva.

Svojím mocným príhovorom vypros nám povzbudzujúcu milosť, aby sme sa častejším svätým prijímaním a čítaním dobrých kresťanských časopisov a kníh pričinili o zveľaďovanie katolíckeho náboženstva v našej duši; aby sme štedrou obetavosťou napomáhali obnoveniu chrámov, budovaniu katolíckych škôl, zveľaďovaniu katolíckych spolkov, zaopatrovaniu kresťanskej chudoby, chorých a sirôt.

A vy, naši svätí patróni, sv. Michael, stráž nad slovenskou krajinou, naši apoštoli svätí Cyril a Metod, vyproste nám dobrých kňazov, kazateľov a spisovateľov; svätí Vojtech a Bystrík, biskupi a mučeníci, vzbuďte v nás bojovného ducha na ochranu našich svätých dedičstiev; pustovníci svätí Andrej a Beňadik, učte nás milovať Boha väčšmi ako svoje telo a pozemské majetky; blahoslavení (pozn. od r. 1995 svätí) košickí mučeníci, vyproste nám schopnosť premáhať zlosť sveta.

A teraz, naša dobrá Matka, panuj svojou duševnou vládou nad svojím slovenským národom, chráň svoju slovenskú krajinu i nás, ktorí sa ti oddávame telom i dušou. A zostaň s nami, aby sme ťa mohli chváliť a velebiť na veky vekov.

Amen.

O SLOVENSKÝCH

MILOSTIVÝCH SOCHÁCH A OBRAZOCH

SEDEMBOLESTNEJ PANNY MÁRIE:

 

1. O šaštínskej Sedembolestnej Panne Márii

Pôvod milostivej sošky Sedembolestnej Panny Márie a začiatky úcty

Turecké nájazdy, plienenie po bitke pri Moháči (r. 1526) a lúpežníctvo sa stali čímsi bežným… Bolo sa treba brániť. Na obrane sa zúčastňoval aj Imrich Cobor, manžel Angely Bakičovej… Uprostred zabíjania, plienenia a lúpežníctva sa v roku Pána 1564 v Šaštíne začalo čosi zdanlivo bezvýznamné. Malo to však postupne hlboko poznačiť dejiny a život ľudí v tomto ťažkom období, keď mala osmanská moc v strednej Európe vrcholiť.

Istého dňa sa Angela Bakičová so svojim manželom Imrichom koči nazad do svojho kaštieľa v Šaštíne. Cestou si manželia veľmi ostro vymieňali názory. Skončilo sa to tak, že Imrich Cobor kázal zastaviť a celý červený od hnevu vykázal manželku i so služobnou z koča. Kočiš šibol do koní a uháňal s grófom do kaštieľa. Pre Angelu to bola veľká urážka a poníženie. Také niečo sa v prítomnosti služobníctva nestávalo. Urážku však prijala a odpustila. Dobre poznala svojho manžela. Mal panovačnú povahu a neznášal protirečenie. Rýchlo v ňom vzplanul hnev a tvrdo presadzoval svoj názor. Trápila ju však neistota, čo bude nasledovať doma a aké to bude mať následky pre ich ďalší rodinný život. Zmocnila sa jej úzkosť a smútok. Bola však veriaca a východisko hľadala v modlitbe. S plačom sa obrátila na Ježišovu Bolestnú Matku. Tak to robievala v ťažkých chvíľach aj predtým. Ba dala aj sľub, že ak zavládne v ich rodine opäť pokoj a láska, dá urobiť sochu Sedembolestnej Panny Márie a umiestniť ju na to miesto, kde potupená musela vystúpiť z koča. Sľub mal byť prejavom úcty a vďačnosti za milosť, ktorú si prosila a socha mala slúžiť aj ako pamiatka na to, čo sa prihodilo.

A pomoc prišla bleskurýchlo. Koč sa vrátil a kočiš zastal. Manžel odkázal Angele, že koč je pre ňu. Panovačný a hrdý Cobor akoby bol na povel zmäkol, chcel odčiniť krivdu a vrátiť svojej manželke pred služobníctvom česť. Bolo by sa síce žiadalo, aby sa pre ňu vrátil osobne, no čiastočne to napravil tým, že jej šiel naproti k bráne kaštieľa. Tu ju privítal, pomohol jej vystúpiť z koča, poprosil ju o odpustenie a viedol ju domov. Jeho predchádzajúca zlosť sa zmenila na jemnosť a lásku. Dal Angele čestné slovo, že čosi podobné sa už nezopakuje. V rodine zavládol pokoj a láska. Angela sa manželovi zdôverila so svojím sľubom. Nevytýkal jej to, naopak, nástojil, aby ho čím skôr splnila.

Z historického hľadiska bola hádka medzi manželmi Coborovcami bezvýznamnou udalosťou. Boh mal s ňou však svoj mimoriadny plán a všetko usmerňoval.

Po nečakanom zmierení začali manželia Coborovci plniť sľub. Na panstve vyhľadali tvrdé odolné hruškové drevo, vyhľadali neznámeho ľudového rezbára, ktorý zhotovil sochu Sedembolestnej Panny Márie v náručí s mŕtvym Synom. Sochu umiestnili na stĺp vedľa cesty, tam kde Cobor vyhodil manželku z koča. Od tých čias Coborovci na mariánske sviatky spolu so služobníctvom prichádzali k soche a modlitbami a spevmi si uctievali Božiu Matku. Od začiatku ta začali chodiť aj veriaci zo Šaštína a okolia prosiť o pomoc v ťažkostiach a súženiach. Už vtedy sa rozšírili niektoré správy o vypočutiach, o uzdraveniach, o zázračných udalostiach. Preto pribúdalo veriacich. Zemepáni dali postaviť trojhrannú drevenú kaplnku, do ktorej bola slávnostne umiestnená socha Sedembolestnej Panny Márie.

V staršej literatúre nachádzame správy, akoby bola Panna Mária šaštínska plakala. Nepoznáme všetky prípady a chýba najmä veľa detailnejších udalostí. No najpodstatnejšie a najkrajšie boli uzdravenia duší. Veď už prípad Imricha Cobora bol prvým, ale aj dostatočným svedectvom, že Panna Mária vypočula a pomohla!

V časoch, kedy sa turecké nebezpečenstvo a ich protináboženské výpady zostrovali a na mnohých miestach boli drancované kostoly, ničené sochy a obrazy, Coborovci uschovali sochu Sedembolestnej Panny Márie v kaštielskej kaplnke sv. Imricha. Koncom 17. storočia Barbora Erdödyová, manželka Adama Cobora, znovu dala preniesť sochu na pôvodné miesto do trojhrannej kaplnky. Znovu sa tu schádzali veriaci, neraz procesiami, so sviečkami a zástavami a s oduševnenými modlitbami a spevom mariánskych piesní. V predvečer mariánskych sviatkov bola kaplnka ozdobená kvetinami a osvetľovaná mnohými sviečkami a lampášmi. V tom období už vieme o početnejších pútiach aj zo vzdialenejších kútov Slovenska, ale aj z Moravy a susedného Rakúska.

Mor a povstalecké boje

Po porážke Turkov pri Viedni roku Pána 1683 sa zdalo, že v dejinách strednej Európy nastáva nové obdobie. V Šaštíne sa však objavil nový prízrak smrti: mor. Vypukol už roku Pána 1685 a nemilosrdne skosil množstvo ľudských životov. Pochovávali ich mimo obce neďaleko trojhrannej kaplnky. Obec Šaštín sa vtedy rozkladala okolo farského kostola asi pol kilometra od trojhrannej kaplnky. Ulica, ktorá dnes spája centrum mestečka s bazilikou a okolím ešte nejestvovala.

V prvých rokoch 18. storočia vypuklo na Slovensku povstanie proti Habsburgovcom na čele s Františkom Rákocim II. Počas bojov pri Šaštíne padlo v roku Pána 1705 v nerovnom boji asi 700 jazdcov šteinvilského cisárskeho pluku. Časť z nich pochovali v zámockej záhrade Coborovcov a druhú časť pri trojhrannej kaplnke. Z toho obdobia pochádzajú chýry, že sa pri trojhrannej kaplnke v noci ozýva zavše plač a kvílenie, hoci nikoho nevidno. Prvý ho počul Jozef Vacek, kastelán coborovského kaštieľa v roku Pána 1710. Kvílenie sa opakovalo a počulo ho aj nemálo iných obyvateľov kaštieľa. Kastelán Jozef Vacek spolu so strážami viackrát v noci zašiel k trojhrannej kaplnke. Chcel zistiť príčinu kvílenia, aj to, odkiaľ vychádza. No nepodarilo sa mu to. Ľudia hovorili, že to kvília len tak zahrabaní vojaci šteinvilského cisárskeho pluku a prosia o modlitbu, pôst a almužnu. Vacek o všetkom informoval aj grófku Barboru Coborovú.

Zákaz chodiť k trojhrannej kaplnke

Pretože trojhranná kaplnka stála na lúke, vedľa ktorej viedla cesta, prístup k nej mali všetci: ľudia z kaštieľa, zo Šaštína i pútnici zblízka aj zďaleka. Každý si odnášal útechu a silu. Roku Pána 1718 sa stalo niečo nečakané. Coborovci mali v susedstve lúky a bažantnicu. Správca coborovských majetkov Jozef Leeb dal rozšíriť bažantnicu. Dostala sa do nej cesta i trojhranná kaplnka. Postavili ohradu a pod trestom zakázali ľuďom prístup ku kaplnke. Ľudia to prijali s veľkou bolesťou a nevôľou. Jednotlivci, skupiny a púte ostávali pri ohrade a spoza nej si modlitbami a spevmi uctievali Sedembolestnú Pannu Máriu. Niektorým sa zavše pomocou darčekov podarilo uprosiť strážnikov a dostať sa ku kaplnke. Tak sa to zavše podarilo aj skupinám. Putovanie k Sedembolestnej však po čase začalo rednúť.

Trvalo to plných 14 rokov, až do 16. mája roku Pána 1732. V ten deň zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému, ktorý bol vyhlásený za svätého roku Pána 1729, ľudí kráčajúcich v sprievode k jeho soche sa zmocnil smútok, že toľké roky nemôžu chodiť k trojhrannej kaplnke. Plní nadšenia sa odrazu pohli smerom ku kaplnke. Prelomili ohradu, od radosti plakali a vrúcne vzývali Pannu Máriu.

Odpoveď Panny Márie na zákazy a zábrany

Panstvo bolo proti sprievodu bezmocné. Mali vari palicovať ľudí za to, že si uctievajú Pannu Máriu? Doteraz rozdávala Sedembolestná v Šaštíne milosti priehrštím, odvtedy ich rozdávala ešte hojnejšie. Počet pútnikov z Rakúska, z Moravy a Čiech, zo Sliezska a samozrejme zo Slovenska začal narastať. Svedčí o tom aj kniha Novum sidus Hungariae o Šaštíne. Vyšla v jezuitskej univerzitnej tlačiarni v Trnave roku Pána 1746. Píše sa v nej: V roku 1732 dostali ľudia od Bolestnej Matky niekoľko uzdravení. Rozšírila sa i povesť, že posvätná kaplnka bola v noci ožiarená jasným svetlom, akoby slnkom.

Chýr o odstránení ohrady sa bleskovo rozšíril nielen po okolí, ale aj po susedných krajinách. Presvätá Panna rozdávala veriacim podľa ich viery uzdravenia a obrátenia (Novus sidus, str. 5 – 6). Bolo to čosi neslýchané a úžasné. Farská kronika v Šaštíne z rokov 1732 - 1736 zachytila vyše 700 mimoriadnych uzdravení, a to nie sú v nej zachytené všetky. Od roku Pána 1732 sa zo Šaštína stáva jedno z najväčších pútnických miest v strednej Európe.

Uzdravenia a vyslyšania v máji, v júni a v júli roku Pána 1732

Biskup Pavol Spácai, generálny vikár ostrihomskej arcidiecézy pre duchovné záležitosti, ktorý sídlil v Trnave, 25. júla roku Pána 1732, chcejúc upovedomiť a dozvedieť sa stanovisko svojho nadriadeného k zázračným udalostiam, ktoré sa v Šaštíne začali diať, okrem listu poslal ostrihomskému arcibiskupovi kardinálovi Imrichovi Esterházimu i tento opis (Starý ostrihomský archív č. 1028) udalostí a zázračných vyslyšaní v Šaštíne v máji, júni a júli roku Pána 1732:

„Roku 1564 nevedno kto, postavil v Šaštíne trojhrannú kaplnku. Vojde sa do nej šesť ľudí. V kaplnke je drevená socha Sedembolestnej Panny Márie, ktorá drží v náručí telo Pána Ježiša po sňatí z kríža. Kaplnka bola pred deviatimi rokmi, ako hovorí ľud, prístupná všetkým ľuďom. Teraz však podľa nového plánu patrí do ohradenej bažantnice. Ľudia hovoria, že v čase moru zúriaceho v Uhorsku roku 1685 pri kaplnke pochovávali mŕtvych. Roku 1705 tam pochovali okolo 400 zabitých vojakov. Kým bol ku kaplnke prístup, mali ju všetci v úcte. Keď kaplnku ohradili, ostala opustená a zanedbaná. V tomto roku nám však Bolestná Panna Mária znameniami a uzdraveniami v apríli a v máji 1732 potvrdila, že je našou milosrdnou Matkou.

Jozef Walter, 33-ročný, je hájnikom na panstve a má na starosti i záhradu s chovom bažantov, v ktorej stojí kaplnka. Stalo sa to 5. apríla: Popoludní o ôsmej hodine po zvonení na Anjel Pána prišiel do záhrady. Bol to deň po sviatku Bolestnej Panny Márie, sobota pred Kvetnou nedeľou. Naraz videl dve obrovské svetlá, akoby dva veľké svietniky, ktoré osvetľovali kaplnku. Pri pohľade na ne sa prežehnal a odišiel zo záhrady. Je ochotný prísahou to potvrdiť.

Andrej Fišer, 48-ročný, záhradník na panstve Coborovcov. Jeho úlohou je obrábať časť spomenutej záhrady. Fišer tvrdí, že 14. mája okolo dvanástej hodiny napoludnie kráčal smerom ku kaplnke. Naraz počul po slovensky vyslovovať tieto slová: »Bože môj, Bože môj, celý svet ma opustil!« Keď to počul, prestrašený padol pred kaplnkou na kolená a začal sa modliť. Mlčal o tom až do 19. mája. Svedomie mu to však veľmi silno vyčítalo. Keď už nevládal zniesť výčitky, pristúpil k sviatosti pokánia a k svätému prijímaniu. Potom už o tom, čo počul, slobodne rozprával. Je ochotný všetko odprisahať.

No ešte predtým značne vzrastal počet ctiteľov Panny Márie. Ich nábožnosť trvá dodnes. Medzi tými, čo si takto uctievajú a vzývajú Bolestnú Pannu Máriu, sú aj takí, čo svedčia, že dostali od milosrdnej Matky rozličné milosti a vyslyšania. Sú to:

Pán Ján Juraj Bezdecký a jeho manželka. Majú 5-ročnú dcérku Annu Máriu. Keď mala 18 mesiacov, ochorela na osýpky. Na ľavom očku sa jej utvorilo beľmo. Márne boli všetky lieky. Bolo nebezpečenstvo, že úplne oslepne. Dňa 21. mája 1732 starostlivá matka zašla s dcérkou ku kaplnke. Tu zasvätila svoje drahé dieťa Panne Márii. Potom jej kázala modliť sa a tri razy obísť kaplnku. Obetovali Panne Márii i nejaký peňažný milodar. Bolo asi päť hodín popoludní. Vrátili sa domov. Matka sa nazdávala, že si od Panny Márie dar uzdravenia nevyprosili. Na druhý deň, 22. mája bol sviatok Nanebovstúpenia Pána. Matka ako vždy šla dieťaťu obviazať oko. Bolo však čisté a dcérka videla. Je presvedčená, že jej dcérka dostala milosť uzdravenia od Panny Márie. Rodičia sú zo Stráží a všetci v dome sú ochotní potvrdiť to prísahou.

Anna Mikulová, 35-ročná, zo Šaštína je presvedčená, že Panna Mária uzdravila jej 4-ročného chlapčeka. Chlapec dostal padúcnicu, celé tri hodiny sa ukrutne zvíjal. Poradili jej, aby chlapca zasvätila Panne Márii. Hneď ho vzala a utekala s ním ku kaplnke. Tam sa modlila a chlapca zasvätila Panne Márii. Záchvat padúcnice v tom okamihu prestal, hoci chlapec celou cestou ku kaplnke ukrutne trpel. Stalo sa to 26. mája.

Hodonínsky občan Jozef Achinger mal 30-ročnú manželku Annu. Dva roky veľmi trpela, bola zhrbená a chodiť mohla iba s palicou. Nad jej uzdravením kývli rukou i lekári, lebo napriek všetkým dostupným prostriedkom sa jej stav nezlepšoval. Keď sa dopočula, že v Šaštíne pomáha milosrdná Panna Mária, hneď sa jej zasvätila. Navštívila Šaštín a tam ozdravela. Stalo sa to 28. mája.

Hodonínska občianka, 40-ročná Judita Sonbergerinová, bola trištvrte roka nevládna a nesmierne trpela. Aj ona prišla k Panne Márii do Šaštína. Zasvätila sa jej a vrúcne sa modlila. Uzdravená bola 28. mája.

16-ročný syn spomínanej Judity Sonbergerinovej trpel veľkými bolesťami hlavy a mal padúcnicu. Aj on prišiel do Šaštína. Modlil sa a zasvätil sa Panne Márii. Aj on ozdravel. Stalo sa to 28. mája.

Uzdravenia v júni:

Maríne Chovančovičovej z Borského Sv. Petra sa tri týždne pred Veľkou nocou narodil chlapček Janko. Začiatkom mája sa mu po celom telíčku vyhádzali vredy. Liečenie bolo bezúspešné. Matka teda putovala do Šaštína. Tam sa modlila a zasvätila svoje dieťa Panne Márii. Na druhý deň, 4. júna 1732, chlapčekovi všetky vredy zmizli.

Ozdravela aj 36-ročná Polexina, manželka Juraja Spácaia z Čáčova od Senice.

Dňa 8. júna sa k Panne Márii do Šaštína dostala aj 8-ročná Betka zo Štefanova, dcérka Anny Šimonovičovej. Telo mala deformované a nebola schopná urobiť ani krok. Nešťastná matka priniesla dieťa k šaštínskej Panne Márii. Tam kolenačky tri razy obišla kaplnku a pomodlila sa sedemkrát Otče náš a Zdravas. Všetci prítomní naraz zbadali, že dievča začína chodiť.

Dňa 9. júna dostala od šaštínskej Panny Márie veľkú milosť 23-ročná Marína, manželka Martina Morávka z Dojča. Na sviatok sv. Michaela roku 1731 vážne ochorela. Liečenie bolo bezúspešné, a tak sľúbila, že navštívi Šaštín. Keď ráno o piatej vstala, že ide splniť svoj sľub, cítila sa zdravá. Hneď sa vydala pešo do Šaštína.

Dňa 11. júna dopravili do Šaštína barónku Alžbetu Julianu de Temporn et Poldin z Viedne. Stala sa obeťou istého druhu hypochondrie. Lekári sa napokon vzdali nádeje na vyliečenie. Jej stav bol vážny. Navštevovali s ňou rozličné posvätné miesta a dopočuli sa aj o Šaštíne. Barónka sa zasvätila Panne Márii a navštívila Šaštín. Tam sa všetka jej úzkosť ešte v ten deň pominula.

Dňa 14. júna sa stalo čosi úžasné aj 28-ročnému Jánovi Mukovičovi zo Senice. Mal nádor na žalúdku. Napriek liečbe veľmi trpel. Aj on počul o šaštínskej Panne Márii. Navštívil Šaštín a vyzdravel.

V ten istý deň vyzdravela aj 18-ročná Zuzka Jurčovičová, sirota z Borského Sv. Petra. Vrátil sa jej zrak.

Dňa 17. júna náhle z padúcnice vyzdravel 4-ročný Ignácko syn Jána Prochácku zo Zarušíc na Morave.

Ten istý deň bol šťastným dňom aj pre 3-ročnú Aničku, dcérku Anny Jarábkovej zo Senice. Anička nechodila. Ustaraná matka ju vzala do Šaštína, zasvätila ju Panne Márii. V Šaštíne prítomní veriaci na vlastné oči videli, ako dieťa urobilo prvé krôčiky.

K trojhrannej kaplnke 19. júna prišla 20-ročná Betka zo Svätého Jura, dcéra Juraja Guru. Od Kvetnej nedele trpela vysokými teplotami, ktoré nijako neustupovali. Po púti do Šaštína teploty ustúpili.

Hneď na druhý deň, 20. júna, odchádzal zo Šaštína šťastný aj 67-ročný Pavol Gróf z Borského Sv. Petra. Uzdravil sa z padúcnice a ustúpil mu aj nádor.

23. júna prišla do Šaštína z neďalekého Cahnova v Rakúsku 40-ročná Katarína, manželka Juraja Červenku. Nemala ešte ani 5 rokov, keď sa jej na nohe otvorila rana. Po dlhé roky nebolo možné ranu zaceliť. V Šaštíne okamžite pocítila, že rana sa zatvára a bolesti ustupujú.

Juraj Červenka mal aj 15-ročného syna Antona. Okolo Vianoc chlapec náhle opuchol, akoby mal vodnatieľku. Liečenie bolo márne, lekári i chirurgovia sa úplne vzdali nádeje. Rodičia napriek tomu dúfali. Keď jeho matka v Šaštíne pocítila, že Panna Mária ju uzdravila, zasvätila jej aj chlapca. V tom okamihu chlapec vyzdravel.

50-ročná Anna Rušová, vdova z Boskovíc, trpela veľkými bolesťami, neskôr sa jej otvorili na tele rany. V tejto biede žila celých 11 rokov, 26. júna putovala do Šaštína. Zasvätila sa Panne Márii. Bolesti jej v tom okamihu zmizli a rany sa zacelili.

Ten istý deň prišiel aj 67-ročný Jakub Lasel z Levár. Aj on sa tam zbavil svojej choroby.

V ten istý deň dostala veľkú milosť uzdravenia aj 48-ročná vdova Dorota Kľúčiarová z Gajár. Lieky nič neosožili. Prišla do Šaštína, zasvätila sa Panne Márii a ozdravela.

Na druhý deň, 27 júna si zdravie v Šaštíne vyprosili aj 30-ročná, Katarína manželka Pavla Boťánka z Rovenska, ako aj 27-ročná Barbora, manželka Matúša Hortnera z Beiburgu.

Milosti a uzdravenia v júli:

Bolo to hneď 1. júla 1732. Z Borského Sv. Petra prišla do Šaštína 8-ročná Katka, dcéra Adama Raka. Na krku mala od narodenia otvorenú ranu, ktorú nebolo možno nijakými prostriedkami zaceliť. V Šaštíne sa jej rana zavrela.

O Šaštíne sa dopočula aj vznešená pani N. z Cífera. Bola vážne chorá. Len čo sa dopočula o Šaštíne, zasvätila sa Panne Márii a sľúbila, že len čo vyzdravie, bude putovať do Šaštína. Sotva to sľúbila, cítila, ako ju všetky bolesti opúšťajú. Do Šaštína prišla 2. júla.

V ten deň sa v Šaštíne uzdravila aj 98-ročná vdova Anna Kossičová. 15 rokov trpela bolesťami v kĺbe po zlomenine. Nijaké prostriedky nepomáhali. Po príchode do Šaštína sa uzdravila.

V ten istý deň sa zo Šaštína vracala domov ako uzdravená aj 35-ročná Alžbeta Baronková z Kunova aj 14-ročná Rózka Sáčová, dcéra Juraja Sáča zo Zborova.

Dňa 6. júla zavítal k Panne Márii 70-ročný Michal Vojtek z Borského Sv. Mikuláša. Aj on odchádzal zdravý.

Ten istý deň bola Panna Mária štedrá aj k 35-ročnej Anne Liškovej z Mutěníc.

V ten deň neostalo iba pri dvoch uzdraveniach. 16-ročná Katka, dcéra Juraja Martuška z Nového Mesta na Morave trpela už tretí rok bolesťami očí. Už nevidela. Priviedli ju ku kaplnke Panny Márie. Modlila sa, zasvätila sa Sedembolestnej a naraz začala rozoznávať predmety. Odchádzala bez toho, aby ju niekto viedol.

Štvrtý veľký zázrak na príhovor Sedembolestnej sa v ten istý deň stal v Olomouci. Lekárnik Bartolomej Pelc sa viezol na voze spolu so svojou manželkou a s 2-ročnou dcérkou Zuzkou. Dieťa zaspalo a keď sa voz dostal na cestu s väčším sklonom, z voza vypadlo pod kolesá ťažkého voza naloženého viac ako 900 kilogramovým nákladom. Dievčatko ostalo ležať bez života. Matka ho vzala do náručia a začala volať šaštínsku Pannu Máriu, aby ich neopustila. Za sedem minút sa maličká prebrala.

Zatiaľ sa v Šaštíne v jeden deň ešte nestalo toľko uzdravení ako 6. júla 1732. Ozdravela aj Anna, 27-ročná manželka Tomáša Kostúra zo Sudoměříc, po 5 rokov trvajúcej ťažkej chorobe, aj Katarína Slezáková 32-ročná vdova zo Sudoměříc.

Bol to deň plný milostí. Anna, 40-ročná manželka Pavla Hudeca z Vidovan, 28 rokov trpela prudkými bolesťami hlavy a takmer nepočula. Zdravie našla v Šaštíne.

35-ročná Katarína, manželka Melichera Hanzla z Myjavy trpela silnými bolesťami. Do Šaštína prišla 15. júla a aj ona vyzdravela.

Panna Mária 20. júla vyslyšala aj 48-ročnú Alžbetu, manželku Jána Pargáča z Holíča.

Ten istý deň bol uzdravený aj 37-ročný Anton Prad z Holíča.

Aj 30-ročná Dorota, manželka Juraja Doležala z Kostelca, prišla 21. júla do Šaštína. Už viac ako rok takmer nevidela. V Šaštíne sa uzdravila ona i jej dieťa.

Všetci uzdravení sú ochotní pod prísahou svoju výpoveď potvrdiť.“

Prísne vyšetrovanie potvrdilo pravdivosť zázračných udalostí

Mnohé vyslyšania nemohli zostať bez ozveny. Ostrihomský arcibiskup (predtým kňaz rehole sv. Pavla pustovníka – pavlín) Imrich Esterházi, ustanovil komisiu, ktorá už od skorej jari roku Pána 1732 začala prísne vyšetrovanie vypočúvaním uzdravených, svedkov ako aj okolnosti, čas a pod. V prvej komisii boli Juraj Agnelli, dekan a farár holíčsky, Ján Schen, šaštínsky kaplán, P. Raymund, kňaz-kapucín z Holíča, Pavol Spácai, tit. biskup a arcibiskupský vikár a Martin Putsch, farár z Jablonice. Aby priebeh vyšetrovania nebol nijako ovplyvňovaný alebo narušený, soška Sedembolestnej Panny Márie bola 25. augusta roku Pána 1732 v tichosti odnesená a uzavretá v Loretánskej kaplnke. Arcibiskupské konzistórium svedomite a prísne prešetrovalo nielen desiatky prípadov, ale aj samotnú sošku, kaplnku, okolie a pod. Povedľa telesne a duševne uzdravených boli vypočutí aj lekári a bezprostrední svedkovia. Listiny sa zaplňovali a pribúdali.

Napokon všetky prípady ešte znovu skúmala a posudzovala ďalšia komisia pozostávajúca z katedrálnych kanonikov, bratislavských kanonikov a učených kňazov: dvaja zo Spoločnosti Ježišovej, dvaja z rehole sv. Františka, dvaja z rádu kapucínov a jeden kňaz z rehole rytierov s červenou hviezdou. 15. októbra bolo ukončené šetrenie a o tri dni, 18. októbra roku Pána 1732 bola vydaná arcibiskupská listina, potvrdzujúca mimoriadne udalosti na príhovor Sedembolestnej Panny Márie. Udalosti boli uznané ako zázračné a povolená bola súčasne verejná úcta sošky. V tejto listine sa o. i. píše:

„My, Imrich z milosti Božej a Apoštolskej Stolice arcibiskup Cirkvi ostrihomskej, knieža sv. ríše Rímskej, gróf Esterházi z Galanty, rodený legát sv. Apoštolskej Stolice, prímas Uhorska atď. Na pamiatku oznamujeme všetkým, že bežného roku 1732 v jarných a letných mesiacoch veľa návštev veriacich prišlo k soške najblahoslavenejšej Bolestnej Panny Márie v Šaštíne, v župe Nitrianskej, a to nielen z Uhorska, ale aj z Rakúska, Moravy a Čiech, aby či sľuby splniť, alebo pre zdravie i polepšenie života mohli dosiahnuť, ba že mnohí aj rozličné milosti obsiahli nie bez zjavných zázrakov – toto všetko sa nám hodnoverne uviedlo – preto, aby sme nezanedbávali svoju pastiersku povinnosť, podľa 25 sessie ustanovení Tridentského snemu na tie pobožnosti dohliadajúc boli sme povinní vyšetriť zázračné pôsobenia. Z tých príčin sme prikázali svätú sošku počas vyšetrovania premiestniť inde. Skončené vyšetrovanie nám po tieto dni predložené bolo. My podľa Tridentského snemu prizvali sme viacerých teológov a učiteľov sv. Písma a zaviedli sme 15. októbra v našom bratislavskom dome záverečné šetrenie tých zázrakov, milostí a dobrodení, ktoré pod prísahou a očitými svedkami potvrdené i uznané a vypočujúc jednomyseľné odporúčanie učiteľov sv. Písma, o vernosti ktorých niet pochybností, vzývajúc pomoc Božiu a na Jeho väčšiu česť a slávu i Jeho Nepoškvrnenej Matky, ustanovili sme uložiť tú sošku Bolestnej Matky slávnostným spôsobom na pôvodné miesto. Nielen zjavné milosti a zázraky, ako aj horlivá pobožnosť k svätej soške, ale aj samotná soška ku cti Panny Márie, keby aj zázrakmi nebola potvrdená, treba, aby sme si ju ctili na spôsob iných svätých obrazov a sôch. K potvrdeniu toho všetkého ustanovili sme vydať túto našu listinu, ktorá nech bude aj pre budúcnosť zachovaná.

V Bratislave, v našom arcibiskupskom sídle dňa osemnásteho mesiaca októbra roku Pána tisícsedemstého tridsiateho druhého (pozn. 18. októbra 1732).

Imrich, v. r.“

z príkazu: Ján Jelenffi, v. r.
ostrihomský kanonik, radca, notár.

Veľkolepá slávnosť prenesenia milostivej sochy

9. novembra bola veľkolepá slávnosť prenesenia milostivej sošky z Loretánskej kaplnky do pôvodnej trojhrannej kaplnky. Slávnosť viedol v zastúpení chorého arcipastiera jeho synovec, tit. biskup dórsky, kanonik a archidiakon šaštínsky Imrich Esterházi. Radosť veriacich bola obrovská. V početnom sprievode kňazov vošiel biskup Imrich Esterházi ml. do Loretánskej kaplnky, kde počas kanonického skúmania i po ňom bola uložená socha Sedembolestnej Panny Márie. V kaplnke pred oltárom boli už pripravené nosidlá. Biskup zložil sochu z oltára a uložil ju na nosidlá. Štyria duchovní ich zdvihli na plecia a sprievod sa pohol. Na čele sprievodu kráčal otec biskup spolu s duchovnými. Za ním niesli sochu. Po oboch stranách pochodovala čestná stotina vojakov. Za sprievodu dychovej hudby, nábožného spevu a hlaholu zvonov slávnostná procesia kráčala k trojhrannej kaplnke. Na počesť Panny Márie sa strieľalo z mažiarov i z diel. Vzdialenosť od Loretánskej kaplnky k trojhrannej kaplnke bola niečo vyše pol kilometra. Po príchode procesie ku trojhrannej kaplnke otec biskup uložil milostivú sošku na jej pôvodné miesto, načo nasledovala sv. omša a Te Deum. Kázne odzneli slovensky, maďarsky a nemecky.

Na tejto veľkolepej slávnosti, ktorú zorganizoval šaštínsky farár a dekan Ján Schön sa zúčastnili veriaci so svojimi kňazmi aj zo Senice, Holíča, Malaciek, Smoleníc, Chtelnice, Vrbového, Trnavy, ako aj z Rakúska z Ravensburgu, Drenzingu, Landshutu, z Moravy a ďalších miest. Pod 100 zástavami tu bolo prítomných cez 20 000 veriacich s viacerými dychovými hudbami. Na tie časy to bolo neuveriteľné množstvo pútnikov.

Táto prekrásna slávnosť bola veľkým triumfom Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne. Šaštín sa tým stal dôležitým pútnickým miestom v strednej Európe.

Štyri veľké milosti pri prenášaní milostivej sochy

Divy v Šaštíne sa neprestávali diať ani pri prenášaní sochy Sedembolestnej Panny Márie z Loretánskej do trojhrannej kaplnky. Veľký dar dostal neznámy žobrák, ktorý sa v ten deň s veľkou námahou dovliekol na barlách k trojhrannej kaplnke, do ktorej mali v slávnostnom sprievode preniesť sochu Sedembolestnej Panny Márie. Ulica, ktorá ich dnes spája, vtedy ešte nejestvovala, boli tam lúky a polia. Úbožiak pri trojhrannej kaplnke úpenlivo prosil, aby sa mohol zúčastniť sprievodu pri prenášaní milostivej sochy. S touto vrúcnou túžbou sa začal vliecť k Loretánskej kaplnke, kde sa mal začať sprievod. Cestou sa odrazu uzdravil. Zahodil barly a neskôr ich na pamiatku nechal v Šaštíne. Len čo vyzdravel, pridal sa k sprievodu a ďakoval Bohu, spievajúc dobrotivej Matke.

Pisateľ šaštínskej farskej kroniky pokladal za vhodné zapísať ešte inú udalosť, ktorá sa prihodila počas slávnostného prenášania sochy Sedembolestnej Panny Márie. Delá a mažiare, z ktorých sa strieľalo, umiestnili za kaplnkou. Streľbu si vzal na starosť Jozef Merbert, hajtman na šaštínskom panstve. Asi v polovici slávnosti nastal však veľký výbuch. Jedno delo sa pri tom úplne zničilo. Tri veľké kusy kovu padli medzi natlačené zástupy pútnikov. Nikomu sa však nič nestalo. Musel to byť zázrak, konštatovali prítomní. Pán Merbert nechal ako poďakovanie vyhotoviť pamätnú tabuľu a umiestnil ju v kaplnke.

Šaštínska farská kronika spomína aj zvláštnu udalosť, ktorá sa stala v tých dňoch i so samou sochou Sedembolestnej Panny Márie. Keď sa chystalo prenesenie milostivej sochy, zistili, že na tvári sochy je puklina spôsobená dažďami i vekom, veď uplynulo už 168 rokov od jej zhotovenia (1564). Miestny dekan chcel, aby puklinu zaplnili vhodnými kúskami dreva. Do pukliny vošiel hrubší nôž. Kým sa oprava chystala, puklina sa do nasledujúceho rána sama uzavrela. Ostala po nej iba maličká stopa.

Kronikár zaznačil aj iný mimoriadny jav, ktorý sa stal ôsmy deň po prenesení sochy Sedembolestnej Panny Márie, t. j. 18. novembra roku Pána 1732. Šaštínsky kaplán Ján Sádecký, ktorý dostal na starosť trojhrannú kaplnku i sochu, na svoju kňazskú česť spolu s inými potvrdil, že na ôsmy deň po prenesení milostivej sochy napoludnie nad trojhrannou kaplnkou žiarili tri hviezdy. Videl ich veľký počet ľudí. Vysvetľovali si to tak, že toto miesto bude slávne aj v budúcnosti.

Po prenesení sochy Sedembolesnej Panny Márie niektorí dôveryhodní ľudia, medzi nimi i duchovní, referovali, že výraz tváre milostivej sochy sa menil. Raz boli Máriine oči upreté do neba, raz na Syna, ktorého drží v náručí, inokedy na ľudí. Viacerí, čo mali obťažené svedomie, videli ju zachmúrenú, s prísnym výrazom. Keď sa však očistili vo sviatosti pokánia, videli jej tvár vľúdnu, milú.

Aký

výraz tváre by asi mala naša Patrónka Sedembolestná Panna Mária pri pohľade na teba a na tvoj život, drahý brat - sestra, čo čítaš tieto riadky

…?!

2. O bratislavskej Sedembolestnej Panne Márii

História sochy Sedembolestnej Panny Márie nachádzajúcej sa v bratislavskom Dóme sv. Martina (viď horný obr.) je vskutku tajomná a záhadná. Veď bola zhotovená na žiadosť ducha mŕtveho richtára Jána Klementa Zwespenbauera. Ten sa z Božieho dovolenia v čase od 24. júla 1641 do 29. júna 1642 sto krát zjavil 19-ročnej Regine Fischerovej a to z toho dôvodu, že strašne trpel v očistci a Regina mu mala pomôcť vyslobodiť sa z neho. Okrem iného aj tým, že mala dať zhotoviť z jeho pozostalosti sochu Sedembolestnej Panny Márie, ktorú zosnulý richtár ešte počas života sľúbil vyhotoviť pre bratislavský hlavný kostol. Diela sa ujal mladý sochár Juraj Scheibele. Keď mladý sochár nemohol v lese nájsť vhodné drevo na vyhotovenie sochy vtedy sa mu zjavil duch mŕtveho richtára Jána Klementa Zwespenbauera a pomohol mu ho nájsť. A keď bola socha Sedembolestnej Panny Márie dokončená duch mŕtveho richtára ju ešte sám dotvoril: cez sochu Panny Márie prevesil kňazskú štólu, k jej hrudi oprel kríž a do rany na Kristovej pravej nohe vsunul sviecu. Sochu slávnostne preniesli do preplneného hlavného bratislavského kostola sv. Martina 29. júna 1642. Ešte predtým videlo asi 20 svedkov odlietať bielu holubicu, symbol z očistca konečne vyslobodeného Jána Klementa Zwespenbauera.

Po dôkladnom vyšetrení cirkevná vrchnosť vyhlásila tieto udalosti za pravdivé a vierohodné. Boli potvrdené protokolom podpísaným 32 prísažnými svedkami, evanjelikmi i katolíkmi, medzi ktorými boli rehoľníci z radov jezuitov aj františkánov, tiež viacerí kanonici, kapláni, bohoslovci i študenti. Okrem toho o vierohodnosti a pravdivosti tajomných a nadprirodzených udalostí, ktoré sa v Bratislave diali od 24. júla 1641 do 29. júna 1642 svedčia i mnohé úradné akty a tiež cisárske nariadenie Ferdinanda III., ktoré nariaďuje, aby prostrednica Regina Fischerová, ktorá „vyslobodila onoho ducha z očistca” bola odmenená doživotnou rentou jedného uhorského zlatého denne.

(O týchto tajomných a záhadných udalostiach sa čitateľ môže viac dočítať v rubrike: O tajomnej bratislavskej soche Sedembolestnej Panny Márie)

Jezuiti Klementov mysteriózny prípad vnímali ako potvrdenie očistca a legitimity mariánskej úcty. Podľa ich výročnej správy z roku Pána 1642 šlo o mimoriadny zásah dobrotivého Boha „na upevnenie katolíckej viery, na ktorú sektári neprestávajú útočiť”. Sektármi mienili protestantov, ktorí videnia slečny Reginy vyhlasovali za diabolské pokušenia, mariánsku sochu dokonca za „dreveného diabla”.

Úcta k milostivej soche SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie v bratislavskom Dóme však rýchlo vzrastala, najmä pre početné zázračné uzdravenia:

- pozviechal sa 4-ročný zomierajúci chlapec;

- niekoľkí slepí a hluchí znovu videli a počuli;

- vyliečili sa dvaja rybári i dievča postihnutí morom;

- istý chromý mešťan sa postavil na nohy;

- zachránil sa stroskotanec na Dunaji, ktorý – hoci evanjelik – prosil Sedembolestnú o príhovor.

V nadväznosti na okolnosti vzniku sochy Sedembolestnej Panny Márie, krátko po jej zhotovení, v roku Pána 1647 bolo v Bratislave, v hlavnom chráme sv. Martina založené Bratstvo SEDEMBOLESTNEJ Matky Božej, Milosrdnej Matky zomierajúcich a v Pánu zosnulých. Jeho členovia sa pod duchovným vedením jezuitov orientovali výslovne na dómsku Pietu pred ktorou sa modlievali za zomierajúcich a za vyslobodenie duší z očistca. Po storočnom jestvovaní koncom 18. storočia bolo Bratstvo rozpustené. Roku Pána 1894, keď sa slávila 200-ročná pamiatka založenia bratislavskej Kalvárie – ktorú roku Pána 1694 vystavali vďaka hmotnej pomoci tohoto Bratstva – obnovili a znova oživili zaniknuté Bratstvo, čo sa stalo arcibiskupským prípisom zo dňa 29. novembra 1894; a od svätého otca Leva XIII., pápežským listom zo dňa 29. novembra 1894, ktorým obdržalo viaceré odpustky. Pápež Lev XIII. odpustkami obdaril aj bočný oltár kostolu sv. Martina so záhadnou sochou Sedembolestnej Panny Márie, ktorá bola zhotovená na žiadosť mŕtveho, v očistci trpiaceho Jána Klementa Zwespenbauera.

Bohužiaľ, neskôr Bratstvo, ktorého cieľom bolo rozširovať úctu k SEDEMBOLESTNEJ Panne Márii, poskytovať duševnú pomoc a útechu zomierajúcim a trpiacim dušiam v očistci zaniklo a do dnešných dní nebolo oživené…

…?!

Farár Rímskokatolíckeho farského úradu sv. Martina v Bratislave Karol Körper sa ku koncu vojny staral o záchranu Bratislavčanov , najmä keď sa v roku Pána 1945 blížil k mestu front. Preto na sviatok SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie v Dóme sv. Martina zasvätili Bratislavu PATRÓNKE Slovenska, prosiac o jej ochranu. Körper v kázni spomenul „sedem bolestí slovenského národa” , po omši si pred ožiarený mariánsky oltár kľakol mešťanosta Štefan Ravasz. Kajúcne hovoril o vinách privolávajúcich Boží trest a prosil o záchranu mesta pred hrôzami vojny, sľubujúc úctu Bratislavčanov voči SEDEMBOLESTNEJ, ich vytrvalosť vo viere a vernosti voči národu i štátu. Körper ešte dlho spomínal, ako prvý muž hlavného mesta „pohnutým hlasom odriekal modlitbu zasvätenia”. A ako veriaci ešte dlho pod klenbami Dómu spievali Ó, Mária bolestivá, naša ochrana…

Farár Karol Körper i mešťanosta Štefan Ravasz svojimi modlitbami nadviazali na stáročnú miestnu tradíciu mariánskych ctiteľov, ktorí sa pred MILOSTIVOU sochou SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie už tri storočia modlievali v rôznych pohnutých situáciach.

Bohužiaľ v SÚČASNOSTI je MILOSTIVÁ socha SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie opustená. Už sa pred ňou Bratislavčania NEMODLIEVAJÚ, slávna 300-ročná modlitebná tradícia leží v RUINÁCH!

Ach, to bolo vtedy:

Čoskoro sa oltár SEDEMBOLESTNEJ (v bratislavskom Dóme sv. Martina po zhotovení Piety) stal východiskom pútí do najznámejšieho stredoeurópskeho pútnického miesta Mariazell, ktoré v 17. storočí zaznamenávalo svoj najväčší rozkvet. Ich usporiadatelia od účastníkov žiadali čo najduchovnejšie prežitie celého podujatia, ktorému mala predchádzať spoveď a prijímanie, pričom následný prechod k cieľu mal prebiehať v modlitbách a bez zbytočných vzájomných rozhovorov. Každodenný program pozostával z rannej omše, kazateľského povzbudenia a stanovenia osobitného úmyslu na prežitie dňa. Večer pred prepustením sa spievali litánie a vydali sa inštrukcie o programe nasledujúceho dňa. Keď napokon zbožní Prešporčania (Bratislavčania) dorazili do Mariazellu, uvítali ich tamojší benediktíni. V meste potom jezuiti, ktorí prešporských pútnikov po celej ceste sprevádzali, kázali po nemecky, slovensky i maďarsky. Ďalší duchovný program pozostával zo slávnostnej spievanej omše i z popoludňajšieho ruženca pred milostivou sochou. Prešporské púte sa stali povestnými, zachovali sa napríklad správy o Viedenčanoch dojatých k slzám pri pohľade na zbožnosť prešporských (bratislavských) pútnikov.

(V dávnej minulosti Viedenčania pri pohľade na zbožnosť tisícov bratislavských pútnikov putujúcich spred milostivej sochy SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie v Dóme sv. Martina od dojatia plakali. Dnes môžu tiež plakať, ale od žiaľu, nad tým, že ich už niet!)

Prešporok ako jedno z dôležitých východísk pripomína v sakristii Mariazellskej baziliky nástenný votívny obraz Bratislavy s jasne rozoznateľnými kontúrami Dómu sv. Martina: ide o dar prešporských mariánskych ctiteľov pri príležitosti dvojstého výročia prvej púte Prešporčanov v roku Pána 1652. Oni ho podľa dedikačného nápisu venujú „Panne a Pomocnici kresťanov opakujúc svoj záväzok po dvesto rokoch”. Atmosféru pútnických odchodov z Prešporka v polovici 19. storočia, keď nadobúdali najmasovejšiu podobu, podrobne vykresľuje denník Pressburger Zeitung. Napríklad v roku Pána 1857 uviedol, že 15 tisícový zástup zaplnil Dóm i jeho okolie. Sám kardinál knieža Ján Scitovský mu po omši a krátkom povzbudení odovzdal strieborný putovný kríž. Nesmierna účasť veriacich zaujala aj pápežského nuncia Michele Viale-Prela, ktorý z Viedne v ten istý deň referoval do Vatikánu: „Dnes odchádza z Prešporka ohromná procesia, počet pútnikov dosahuje niekoľko tisíc osôb, ktorých vedie jeho eminencia kardinál Scitovský sprevádzaný sufragánnymi biskupmi z Vácu a Sabarie (Szombathely), mnohými ďalšími hodnostármi a približne stovkou kňazov…”

3. O trnavskej Panne Márii

Milostivý obraz Panny Márie Trnavskej

U nás Slovensku, v Trnave, v mariánskej kaplnke v Dóme sv. Mikuláša môžeme nájsť milostivý obraz Panny Márie Trnavskej. Bol namaľovaný podľa milostivého obrazu, ktorý sa nachádza v rímskej Bazilike sv. Alexeja a Bonifáca. Panna Mária Trnavská je namaľovaná na dreve veľkosti 89,5 x 71 centimetrov. Kým rímska maľba má zreteľné črty východného umenia, trnavská je skrášlenou kópiou. Ušľachtilá a smutná tvár Panny Márie je v závoji, okolo hlavy má svätožiaru, ľavú ruku má pod srdcom a na ňom zlatý rovnoramenný Kríž. Pravá ruka Panny Márie je pozdvihnutá a obrátená dlaňou von, akoby nás ňou žehnala znakom svätého Kríža. Na pozadí sú ozdobné kosoštvorce vyplnené ľaliovitými krížmi. Maľba bola umiestnená na múre severnej bočnej lode a po prístavbe bočných kaplniek (1629 – 1636) bola umiestnená v Kaplnke Svätého Kríža.

V roku 1663 sa na obraze Panny Márie objavili KRVAVÉ SLZY

Kópia rímskeho obrazu Panny Márie bola vo veľkej úcte. Začiatkom roka 1663 začali Turci postupovať na sever. Paša Ahmed Köprölüzade pripravoval úder kresťanským vojskám s cieľom dobyť oporné body za Dunajom a pokoriť kresťanskú Európu. Po vybudovaní mosta cez Dunaj pri Štúrove (Parkane) od 5. júla 1663 Turci rýchlejšie napredovali. Porazili uhorské voje pri Štúrove a 26. septembra dobyli Nové Zámky, Nitru, Levice a Novohradskú župu. Hoc Trnava mala pevné mestské hradby, mnohí opúšťali mesto. Ostrihomská kapitula sa odsťahovala do Bratislavy a v Trnave zostali len niektorí kanonici a kňazi Spoločnosti Ježišovej. V takejto panike im zostala len viera.V spomínanom čase, v júli 1663, udiala sa v Trnave mimoriadna a ľudsky nevysvetliteľná udalosť. Na obraze Panny Márie v Dóme sv. Mikuláša sa objavili krvavé slzy. Matka Božia varovala, ale Matka Božia aj chránila mesto. Veď ako si vysvetliť, že v bezprostrednej blízkosti drancujúci Turci Trnavu nenapadli? Drancovali v Hlohovci, na Svätej Katarínke, v Nitre, ba niektoré tlupy zabiehali až po Pezinok a Modru. A Trnava zostala uchránená. Prichádzame k jedinému záveru: bola to Božia pomoc, bol to príhovor nebeskej Matky. Táto ľudsky nevysvetliteľná udalosť žila v srdciach i mysliach veriacich.

O štyridsaťpäť rokov neskôr, pri vyšetrovaní opätovného slzenia obrazu (27. novembra 1708), svedkyňa Alžbeta Turociová uviedla, že jej zomrelá matka ju už zaviazala, aby voči tomuto obrazu, ktorý videla krvavými kvapkami slziť, prejavovala zvláštnu úctu. Aj Juraj Mártonfi vo svojej práci (Denuo erumpens…) z roku 1709 spomína: „Dozvedel som sa od starších obyvateľov mesta o nepretržitej tradícii, ktorá hovorí, že pred onou hroznou porážkou, ktorú kresťania utrpeli od Turkov pri Štúrove v roku 1663, tento obraz sa krvou potil a na tých miestach, kde tento krvavý pot vychádzal, ešte doteraz možno vidieť stopy po farbe krvi.“

(Na tomto mieste je vhodné pripomenúť, že o 20. rokov neskôr, 12. septembra 1683 pri Viedni utrpeli Turci zdrvujúcu porážku od kresťanských vojakov, ktorí mali na srdci posvätenú medailu SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie a ktorí bojovali pod zástavami s menom Mária. Turecké vojsko bolo porazené i napriek tomu, že ich bolo dva razy toľko, ako kresťanských vojakov. Takto – s pomocou Božou a Panny Márie – bola Európa uchránená pred Turkami.)

Podobné správy zaznamenal aj trnavský rodák kanonik Andrej Kürtösi. On dal v roku 1697 postaviť aj prvý oltárik s obrazom Panny Márie v Kaplnke Svätého Kríža. Medzi svedectvami mariánskej úcty je aj slovensky písaná základina Martina Torena z roku 1698, kde sa tiež spomína krvavé slzenie obrazu z roku 1663.

Opätovné TROJNÁSOBNÉ slzenie obrazu v roku 1708

Po zázračných udalostiach v roku 1663 úcta k Panne Márii sa veľmi šírila. Pred zázračný obraz prichádzali veriaci aj z okolia a tu kľačiačky ďakovala a prosili. Oltárik so zázračným obrazom vedľa oltára Svätého Kríža bol neustále ozdobovaný a tešil sa pozornosti kňazstva a veriacich, medzi ktorými nechýbali študenti Trnavskej univerzity, ktorí si tu neraz vykonávali svoje pobožnosti.

Trojnásobné slzenie obrazu Panny Márie spadá do čias tzv. kuruckej vojny (1703 -1711). V roku 1704 kurucké vojská obsadili Leopoldov a Nové Zámky, v tomže roku 26.decembra boli porazené pri Trnave. O dva roky cisárske vojská utrpeli porážku pri Novom Meste nad Váhom a ustupovali k Bratislave. Kurucký generál Mikuláš Berčeni obsadil Trnavu. V roku 1708 sa mariánsky obraz stal predmetom obdivu i úcty. Ľútostivá Kráľovná neba a zeme na starom obraze zaplakala nad ľudskými hriechmi, nad pohromami mesta i jeho okolia, a tak varovala.

1.) Mimoriadne úkazy sa odohrali v čase neprítomnosti mestského farára Ladislava Pybera, ktorý od 6. júna 1708 bol v kuruckom zajatí. Počas jeho neprítomnosti ho zastupoval prepošt kanonik a pomocný vikár Juraj Mártonfi. Dňa 5. júla 1708 pred šiestou hodinou ráno, keď prepošt Mártonfi s kanonikmi dokončieval žalmy, začal obraz slziť. Mnohí videli toto slzenie, čo neskôr pod prísahou potvrdili. Správa o zázračnej udalosti sa rýchle šírila po meste i okolí. Ľudia sa ponáhľali do Dómu sv. Mikuláša, kde padali na kolená a vrúcne prosili Pannu Máriu o pomoc a ochranu.

2.) O necelého pol druha mesiaca, 10. augusta 1708 popoludní po pätnástej hodine, zopakovalo sa slzenie Panny Márie v čase, keď prepošt Mártonfi končil popoludňajšie vešpery v prítomnosti mnohých veriacich. Nastal šum, hlboké vzdychy. Prítomní so slzami v očiach pozorovali obraz Panny Márie a potom aj pod prísahou potvrdili to, čo videli. Na príkaz prepošta Mártonfiho prítomný chtelnický farár František Pamar zotrel purifikátorom predrahé slzy a starostlivo ich uchoval. Slzenie potvrdilo dvadsaťšesť svedkov. Prepošt Mártonfí vyzval prítomných na modlitby. Prosili nebeskú Matku o ochranu a pomoc. Isté je, že prítomní neradi opúšťali chrám. Celé mesto hovorilo len o neuveriteľných udalostiach. Ťažko tu opísať dojmy, ktoré vzbudzovali aj u inovercov pozornosť a úctu.

3.) Nasledujúceho dňa, 11. augusta 1708, bol kostol už od ranných hodín plný. V Kaplnke Svätého Kríža pred zázračným obrazom kľačal prepošt Mártonfi s kňazmi v modlitbách. Okolo sa priam tiesnili veriaci. Len čo zaznel organ a ozvali sa prvé slová mariánskej piesne, slzenie sa zopakovalo ako deň predtým. Spev i organ utíchli a vo svetle sviečok sa jagali slzy, padajúce z očí Panny Márie. Ozývali sa len vrúcne vzdychy, neraz aj nahlas zvolania prerušované modlitbami, ba aj kajúci plač. Sám Mártonfi neskôr povedal: „…celkom jasne som pozoroval a videl pod viečkom pravého oka…, ako vytryskla kvapka potu…“

Tri po sebe nasledujúce zázračné slzenia Panny Márie na kópii rímskeho milostivého obrazu nezostali bez ozveny. Mnohí zblúdilci a zatvrdilci prichádzali pokorne pred obraz Panny Márie, kde na kolenách ronili svoje slzy s prosbami o milosrdenstvo.

Udalosti troch dní rozvírili hladinu všedného života. Veď to boli neuveriteľné a ľudsky nevysvetliteľné javy. Ozvala sa Matka Božia. Vyzývala, varovala!

Vyšetrovanie a správa komisie

Udalosti slzenia Panny Márie na obraze v Trnave v roku 1708 opísal prepošt Juraj Mártonfi a poslal ich ostrihomskému arcibiskupovi kardinálovi Kristiánovi Augustovi. Arcibiskup kardinál Kristián August starostlivo prezrel správu a ustanovil komisiu. Na čele komisie bol sám korunný svedok – prepošt Juraj Mártonfi. Členovia komisie skúmali ľudsky nevysvetliteľné a zázračné javy na obraze Panny Márie. Skúmali samotný obraz, zisťovali jeho pôvod, maľbu, umiestnenie, čas slzenia a vôbec všetko, čo súviselo s mimoriadnymi javmi. Ustanovená komisia vyčerpávajúcim spôsobom vykonala vyšetrovanie a závery zhrnula v zázname z 27. novembra 1708, keď tridsať svedkov pod prísahou vypovedalo priamo do zápisnice. Svedkovia svoje výpovede uvádzali ku trom dňom, teda k 5. júlu, ako aj k 10. a 11. augustu 1708. K prvému dňu boli vypočutí štyria očití svedkovia, k druhému dňu bolo vypočutých dvadsaťpäť svedkov a k tretiemu dňu traja svedkovia, pričom dvaja vypovedali ku dvom dňom. Listina podáva najvernejší obraz skutočnosti a je najhodnovernejším svedectvom. Výsledky vyšetrovania boli predložené ostrihomskému arcibiskupovi a kardinálovi Kristiánovi Augustovi a on schválil verejnú úctu zázračného obrazu Panny Márie Trnavskej 19. decembra 1708.

Korunovanie milostivého obrazu a oltár Panny Márie trnavskej

Zanedlho po schválení verejnej úcty bol milostivý obraz slávnostne korunovaný. Korunku dali zhotoviť manželka palatína Pavla Esterháziho a očitá svedkyňa Alžbeta Turociová. Tu pripomíname smutnú udalosť. V noci zo 4. na 5. novembra 1988 bola korunka ukradnutá. Táto udalosť veľmi rozrušila obyvateľstvo mesta i okolia. Žiaľ, pátranie zostalo bez výsledku.

Ostrihomský kanonik a veľký ctiteľ Panny Márie Andrej Kürtösi dal v roku 1709 zhotoviť v kaplnke Svätého kríža oltár, na ktorý bol položený korunovaný milostivý obraz v postriebrenom ráme. Tento oltár bol oproti oltáru Svätého kríža (kde dnes v mariánskej kaplnke je oltár sv. Terézie Avilskej).

Panna Mária Trnavská a zázračný ústup moru v roku 1710

Neprešli ani dva roky od posledného zázračného slzenia Panny Márie Trnavskej, keď mesto bolo zasiahnuté morovou epidémiou. Po mnohých nepokojných a vojenských ťaženiach 19. júla 1710 zomrela v Trnave prvá obeť moru. Po zdanlivom dvojtýždňovom pokoji sa však mor znova objavil a začal tak šíriť, že ľudia si nevedeli rady. Magistrát mesta urobil rôzne opatrenia na zamedzenie moru, ale bezvýsledne. Mor vchádzal do domov chudobných aj bohatých a ľudské opatrenia nepomáhali. Mestská rada hľadala rôzne spôsoby na zastavenie šíriaceho sa moru, ale epidémia pokračovala a neustále si vyžadovala nové a nové obete. V tých dňoch, plných bolestí, úzkosti, získali si nemalé zásluhy kňazi a bratia zo Spoločnosti Ježišovej, ktorí ľudí nielen povzbudzovali a dodávali im vieru, ale prinášali aj duchovnú a hmotnú pomoc trpiacim a ich rodinám. P. Pavol Oláhpataki osem dní chodil medzi postihnutými morom, až sám podľahol zákernej chorobe. Podobne aj rehoľný brat lekárnik Ferdinand Tindelli.

V tomto strašnom položení predstavenstvo mesta Trnavy urobilo 1. septembra 1710 základinu na votívne sväté omše pri oltári zázračnej Panny Márie. V týchto skutočne nedobrých, ba až zúfalých pomeroch bolo mesto uzavreté pre cudzích. Prestali jarmoky a trhy, ba aj soľné sklady zastavili svoju činnosť. Mestská rada zasadla, radila sa, aby potom s celou vážnosťou a v plnej zodpovednosti obrátila sa na všemohúceho Boha, ako to robia verní kresťania. Magistrát mesta prosil o príhovor orodovnicu, ktorá nikdy neopustila toho, kto sa utiekal pod jej ochranu, ju prosil o pomoc a žiadal o jej orodovanie. Magistrát svoje vážne rozhodnutie zdôraznil a potvrdil aj uznesením z 20 novembra 1710. Chcejúc v takejto pohrome prosiť a dosiahnuť milosrdenstvo Najvyššieho, mesto sa obrátilo o príhovor k nebeskej Matke. Prosbopis, ako úradný dokument mesta, bol prepísaný aj na takzvanú prísľubnú listinu.

Na druhý deň po veľmi vážnom, ale Bohu odovzdanom zasadnutí a sľube mestskej rady, na sviatok Obetovania Panny Márie 21. novembra 1710, všetko zdravé obyvateľstvo mesta sa zhromaždilo vo farskom Dóme sv. Mikuláša i okolo neho. Po prosebnej svätej omši vyšla z chrámu procesia. Cirkevní hodnostári, kanonici, mestský farár, kapláni, všetci kňazi i rehoľníci a rehoľníčky, študenti trnavskej univerzity na čele so svojimi profesormi, školy, spolky, muži, ženy, deti… Všetko zdravé… Milostivý obraz zázračnej Panny Márie niesli na nosidlách kňazi a celé dúfajúce spoločenstvo modlilo sa litánie za neustáleho hlaholu všetkých zvonov mesta. Sprievod sa uberal dnešnou ulicou M.Schneidera-Trnavského a Hviezdoslavovou ulicou na námestie, kde obišiel súsošie Najsvätejšej Trojice a vrátil sa späť do Dómu sv. Mikuláša. Matka Božia hľadela na postihnuté mesto, ktoré sa odovzdalo do Božej vôle jej prostredníctvom s prosbami a sľubmi.

A Panna Mária Trnavská pomohla – zázračne!

Po návrate do chrámu ľud sa modlil, prosil, slzil, plakal, spieval… Mor prestal, keď z úst kňaza i veriacich zaznelo TE DEUM LAUDAMUS…

Áno, úplne prestal v predpoludňajších hodinách 21. novembra 1710 – na sviatok Obetovania Panny Márie.

Nebolo viac umierajúcich na mor. Ťažko tu opísať radosť, ba jasot všetkých obyvateľov Trnavy. Skončili sa bolesti, utrpenie, prestal nezastaviteľný mor, ktorý hubil obyvateľstvo mesta i okolia. Podnes si to pripomíname každú sobotu o desiatej hodine pri svätej omši a v dňoch od 13. do 21. novembra počas novény. Boží zásah na príhovor Panny Márie Trnavskej zanechal aj v tomto prípade jasné stopy Stvoriteľa a Vykupiteľa. Dodnes sviatok Obetovania Panny Márie slávime plní vďaky Bohu! Ľud neopustil Pána a kajúcimi modlitbami prosil o pomoc. Ona sa prihovorila a neopustila mesto. Ešte v roku 1710 arcibiskup a kardinál Kristián August vyhlásil odpustky na sviatok Obetovania Panny Márie. Veriaci rôznymi spôsobmi prejavovali svoju vďačnosť. Ľútosťou, kajúcnosťou, obetami. Vznikli viaceré základiny. Mesto povolalo do Trnavy rehoľu Najsvätejšej Trojice (trinitárov), zameranú na vykupovanie otrokov. Milostivý obraz bol v roku 1737 uložený do nového tepaného, postriebreného a bohato zdobeného rámu.

10. septembra 2003 bol milostivý obraz Panny Márie Trnavskej po svätej omši v Dóme sv. Mikuláša o 18,30 hod. prenesený v procesii do Katedrály sv. Jána Krstiteľa a umiestnený pri obetnom stole. Dôvodom bola návšteva svätého otca Jána Pavla II., ktorý počas svojej poslednej, tretej apoštolskej cesty na Slovensko zavítal 11. septembra 2003 do Trnavy – do katedrálneho chrámu.

 

4. O klokočovskej Panne Márii

Najvýznamnejším pútnickým miestom gréckokatolíkov na Zemplíne je Klokočov. Úcta tohto miesta sa viaže k ikone Bohorodičky v miestnom chráme zasvätenom Zosnutiu Presvätej Bohorodičky. Chrám pochádza z roku 1835 . V súčasnosti v ňom návštevník môže nájsť už len druhú kópiu zázračnej ikony.

Na kópii zázračnej ikony v Klokočove je uvedený tento text: „Skutočná ikona Bohorodičky, ktorá v roku 1670, v chráme rusínskej dediny Klokočov, ktorá patrí k Vinianskemu zámku v Hornom Uhorsku, pred zrakmi mnohých slzila, a potom, keď ju akýsi heretik nožom prebodol, zalievajúc sa slzami plakala.“

Na zadnej strane tejto ikony je zaznamenané, že je kópiou a že ju podľa originálu namaľoval roku 1769 F. Kramer vo Viedni, a táto kópia zázračnej ikony bola dňa 12. marca 1769 rakúskym cisárom darovaná mestu Prešovu namiesto originálu. Ďalej je ešte poznamenané, že kópia bola roku 1802 obnovená maliarom Bodom. V týchto historických zápisoch je zdôraznené, že ikona slzila pred mnohými ľuďmi, ktorí slzenie videli a tiež, že slzenie sa zmenilo na plač, keď ikonu prebodávali nožom. Ako historické doklady o ikone sa ešte zachovali inventarizačné záznamy z majetku Františka II. Rákociho z roku 1711, v majetku ktorého Klokočovská ikona bola bohato ozdobená drahokamami. Ďalej presný zápis dokumentu pokladníka Františka II. Rákociho, ktorý opísal ikonu roku 1688, potom ešte zborník duchovných piesní z roku 1724 z Kamienky (okres Stará Ľubovňa), v ktorom je zapísaná Pisň o obrazi Klokočevskom.

Prvý zo série zázrakov…

Nezvyčajné slzenie ikony v Klokočove v roku 1670 bolo prvým zo série „zázrakov“ aj v iných oblastiach. V roku 1696 plakala ikona v Pócsi, v roku 1699 ikona v Mikole v Sedmohradsku, v roku 1717 ikona v Sájopálfalva a nakoniec ikona v Ľutine v roku 1852. Klokočovská ikona spomedzi ostatných obrazov teda ronila slzy ako prvá v roku 1670.

Chýr o zázraku sa veľmi rýchlo rozšíril do celého Uhorska. Ako to vlastne bolo?

Roky sedemdesiate ako i celé 17. storočie boli rokmi vojen na celom území Mukačevskej eparchie. Bojovali medzi sebou z jednej strany maďarskí magnáti – kalvínskej viery, z druhej strany habsburské vojská – katolíci. Obe strany sa vzájomne ničili, avšak horšie bolo to, že obe strany nešetrili gréckokatolícke chrámy a kláštory, ktoré viackrát v priebehu celého 17. storočia horeli, a v nich zhoreli aj dokumenty. Takto to mohlo byť aj s klokočovským chrámom, ku ktorému sa blížilo maďarské kalvínske vojsko. Bola to pravdepodobne nedeľa, alebo sviatok, pretože v chráme bolo veľa ľudí. Zišli sa tu, pretože počuli o slzení ikony Bohorodičky na ikonostase pri cárskych dverách, namaľovanej na drevenej doske, ktoré trvalo niekoľko dní. Ľudia v chráme ani nespozorovali, že do dediny vošlo maďarské kalvínske vojsko. Spamätali sa až vtedy, keď vojsko s krikom vbehlo do chrámu a začalo nožmi a bajonetmi rezať ikony. Keď zastali pred ikonou Bohorodičky, v očiach Bohorodičky uvideli slzy. Vojak zdvihol bajonet, aby prebodol ikonu a vtedy ľudia videli, že z očí ikony cícerkami tiekli slzy. Presvätá Bohorodička plakala… Nevie sa, či vojak, vyľakaný, odstúpil od ikony, či prítomní ľudia mu zastali cestu k ikone, ktorú vytrhli z ikonostasu a utiekli s ňou do lesa. Pravdepodobne stalo sa to druhé, pretože vojaci podpálili chrám, ktorý zhorel. Ikona bola zachránená, aby potomkom odkázala slávu tohto zázraku.

Putovanie ikony…

Vzácnu ikonu previezli do Prešova a umiestnili v mestskej klenotnici. Tu sa začala jej dobrodružná púť. Žofia Bátoryová, manželka Juraja Rákocziho, preniesla zázračnú ikonu na svoj hrad do Mukačeva. Odtiaľ sa dostala v roku 1688 do Viedne, a v roku 1692 do Turecka, v roku 1705 opäť do kaplnky mukačevského hradu. Po dobytí hradu v roku 1711 bola odvezená znova do Viedne, kde ju uložili v cisárskej kaplnke. Mesto Prešov takmer celé storočie žiadalo cisársky dvor o vrátenie ikony. Mária Terézia preto nariadila, aby bola namaľovaná kópia, ktorú v roku 1769 priniesli do Prešova. Kópiu namaľoval viedenský maliar Franz Krammer a v roku 1802 zrekonštruoval maliar Boda. Terajšia posvätená ikona je druhou kópiou (kópia z kópi). Pre Klokočov ju namaľoval významný maliar Ignác Roškovič. V roku 1948 bola táto kópia korunovaná pomocným prešovským biskupom bl. Dr. Vasiľom Hopkom. Dnes presne nevieme, kde je originál z roku 1670, ale jedna ikona Klokočovskej Panny Márie sa nachádza v podzemnej kaplnke Dómu sv. Štefana vo Viedni.

Do Klokočova každý rok na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky prichádzajú tisíce veriacich. Prichádzajú, aby sa poklonili a pobozkali ikonu, ktorá tu roku 1670 slzila a plakala. V rámci desaťročia duchovnej obnovy Slovenska od 16. septembra 1991 až do februára 1997 navštívila Klokočovská ikona za necelých šesť rokov všetky farnosti Prešovskej eparchie a Košického apoštolského exarchátu.

5. O báčskej Panne Márii

Dejiny milostivého miesta v Báči – Svätý Anton

Kláštor a kostol vo Sv. Antone bol od samého začiatku obľúbeným miestom nielen tohto okolia, ale aj celého Žitného ostrova. Na sviatok sv. Františka (4. októbra), v deň sv. Antona (13. júna), ale zvlášť na púť Porciunkuly (2. augusta) prichádzali veriaci hromadne, takže tunajší rehoľníci ich nestačili vyspovedať a prosili spovedníkov z blízkych kláštorov o výpomoc.

Pôvod zázračného obrazu

V susednej obci Dobrohošť roku 1703 sa vybral na pole sedliacky mládenec Martin Liszkay na voze so záprahom volov a tak nešťastne vystúpil na voz, že spadol a voz ho prešiel. Navonok nemal na tele nijaké zlomeniny, ale utrpel ťažké vnútorné zranenie, takže musel pol roka ležať a ani pohnúť sa nevládal. Keď videl, že lekári sú bezmocní, prosil o pomoc preblahoslavenú Pannu Máriu a sľúbil jej, že keď sa uzdraví, dá jej namaľovať obraz. Jeho zdravotný stav sa zázračne zlepšil a čoskoro vyzdravel.

Martin Liszkay dodržal svoj sľub. Zašiel do Bratislavy a u významnejšieho maliara dal namaľovať obraz preblahoslavenej Panny Márie. Gvardián kláštora dovolil, aby obraz zavesili za hlavný oltár na stenu. V tom čase sa rehoľníci denne tu modlievali vešpery, laickí bratia ho stále ozdobovali kvetmi. Veriaci si ho tiež obľúbili a keď podľa zvyku obišli hlavný oltár, dotkli sa ho a pobozkali ho. Hoci obraz nebol umeleckou maľbou – zjav Panny Márie bol taký príťažlivý, že si získal obľubu všetkých.

Zázračné slzenie

Páter Klement Jancsikovics, rehoľník mimoriadne zbožný, 19. júna 1715 prišiel už ráno o 5. hodine do kostola, aby sa pomodlil súkromné modlitby ešte pred denným rozjímaním. Ako sa tak modlil, zrazu pozrie na obraz a vidí, že z očí Panny Márie najprv vytryskla voda, potom krv. Nechce tomu veriť, pretrie si oči, že azda zle vidí – musí sa presvedčiť, či Panna Mária roní naozaj krvavé slzy. Onedlho prišli aj pátri a bratia na spoločnú modlitbu a všetci prekvapene a s údivom pozerajú na krvavé slzenie. Veriaci prichádzali na rannú sv. omšu a dozvediac sa o zázraku, všetci sa ponáhľali, aby videli slzy Panny Márie. Týmto zjavom boli natoľko dojatí, že mnohí zachytali padnuté slzy do šatiek a vtedy sa presvedčili, že to nie je farba, ale skutočná krv padá z obrazu. Zázrak sa rozšíril po celom okolí, celý deň sa ľudia hromadne hrnuli do kostola, aby sa na vlastné oči presvedčili o pravdivosti tejto veci. Gvardián dal večer odniesť obraz do sakristie, aby bol na bezpečnom mieste chránený.

20. júna za ranného svitania bežali bratia, ktorí strážili obraz ku gvardiánovi, aby mu zahlásili, že obraz opätovne roní krvavé slzy ešte hojnejšie ako predošlý deň. Gvardián dal obraz odniesť na to isté miesto, ale ho museli zavesiť trochu vyššie, aby sa ho ľudia nemohli rukami dotýkať a nezotierali krvavé slzy. Na otázku gvardiána tí, ktorí strážili obraz hlásili, že krvácanie začalo medzi 3. a 4. hodinou ráno.

21. júna cez poludnie, okolo dvanástej hodiny začal obraz znovu slziť omnoho hojnejšie ako dva predošlé dni. Pátri sa znovu ponáhľali do kostola a gvardián dal doniesť zo sakristie dve patény a položili ich pod tečúce slzy. Vtedy krvácalo už len ľavé oko a vypadla z neho ešte jedna veľká slza a tri menšie. Vikár ich zachytil do purifikatória, ktoré hoci bolo zložené štvormo, predsa bolo celkom premoknuté. 22. júna v sobotu, boli stále na stráži pri obraze a očakávali slzenie, ale nič na ňom nezbadali.

V nedeľu 23. júna zrána medzi 4. a 5. hodinou začal obraz znovu slziť, ale nie tak hojne ako v piatok. Prítomní videli, že z pravého oka vypadla jedna veľká slza, tri krvavé slzy strednej veľkosti a jedna veľká na malú paténu. Ráno potom prezreli obraz dôkladne a na jeho ráme našli ešte niekoľko krvavých kvapiek, ktoré páter Bonaventúra Bárdy nechal vsiaknuť do čistého purifikatória.

Vyšetrovanie Cirkvou

O zázračnej veci podal správu hneď v prvý deň, 19. júna gvardián v Bratislave provinciálovi Bernardinovi Ramocsaházymu a ten to hlásil ostrihomskému arcibiskupovi. Remig Rutkay, provinčný tajomník 22. júna 1715 upovedomil o tejto veci bývalého provinciála Dionýza Sneidera. Ostrihomský arcibiskup, hneď vyslal komisiu, aby túto vec preskúmali. Členovia komisie boli: František Mednyánszky, ostrihomský kanonik, Michal Freiweisz, šamorínsky farár a okresný dekan a provinciál Bernardin Ramocsaházy. 25. júna prišla komisia do Sv. Antona a hneď sa dali do vyšetrovania. Večer o desiatej zvesili obraz zo steny a odniesli na poschodie do izby č. 10, položili ho na stôl, okná pozatvárali, dvere zamkli, zapečatili a kľúč odovzdali do ochrany okresnému dekanovi Michalovi Freiweiszovi. 26. júna niekoľkokrát otvorili izbu, obraz preskúmali, ale nezbadali na ňom nijakú zmenu.

Ďalšia zázračná udalosť

27. júna predpoludním viackrát pozreli do izby, ale na obraze nebolo ani stopy po slzení. Prišli návštevníci a prosili gvardiána, aby im ukázal obraz. Gvardián ich poslal k provinciálovi, ten vyhovel ich prosbe a dal zavolať okresného dekana, aby otvoril izbu. Michal Freiweisz otvoril dvere, ukázal obraz návštevníkom, potom zase zamkol dvere a zámok zapečatil. V ten istý deň k večeru znovu prišli pútnici a chceli vidieť zázračný obraz. Na chodbe pri sakristii sa zhováral provinciál s okresným dekanom a s tromi farníkmi, keď prichádzal vikár, rozkázal istému bratovi, aby sa obzrel po kostole a potom ho zamkol. V kostole boli tri ženy a pýtali sa ho, či by si nemohli teraz pozrieť obraz – kvôli tomu prišli. Laický brat im vysvetlil, že teraz je to nemožné, lebo ho zavreli do jednej izby a zámok zapečatili. Po tejto odpovedi ženy odišli, brat zamkol kostol. Keď prechádzal kostolom a prišiel na miesto, odkiaľ bolo vidno okno izby, kde bol obraz, sklonil hlavu a povzdychol si: „Drahá Panna Mária, prečo sa skrývaš pred ľuďmi, toľko zbožných duší ťa chce vidieť a vrúcne uctievať! Prosím ťa, zmiluj sa nad nami!“

Sotva však vyslovil tieto slová, rýchlo sa pozrel nad hlavný oltár, od údivu sa skoro zrútil: zázračný obraz bol na hlavnom oltári. V okamihu bol pri obraze, pokľakol a vrúcnym srdcom sa poďakoval Panne Márii. Potom sa ponáhľal na chodbu, kde stáli ešte provinciál s okresným dekanom a troma pánmi. Brat sa obrátil rovno k okresnému dekanovi s otázkou: „Dôstojný pán, vy ste položili obraz na hlavný oltár?“ Dekan udivene pozeral na brata, akoby nerozumel otázke. Brat ju opakoval zadivenému dekanovi a uistil ho, že obraz je na oltári. Všetci sa poponáhľali do kostola a s prekvapením videli, že obraz je na hlavnom oltári, opretý o svätostánok. Vo veľkom dojatí sotva sa vedeli pomodliť jedno Zdravas Mária ku cti preblahoslavenej Panny. Hneď sa ponáhľali k dverám, aby zistili, či sú pečate na dverách a okne neporušené. Dvere boli zamknuté, zapečatené. S údivom zistili, že obraz v izbe nebol, hoci boli okná zavreté a pečate nedotknuté.

Keď uvideli túto novú zázračnú vec, komisia rozhodla, že obraz predbežne nechajú na hlavnom oltári a pošlú o tom hlásenie ostrihomskému arcibiskupovi. K tomuto hláseniu pripojili aj výsledok vyšetrovania krvavých kvapiek na obraze. 1. júla prišiel z Viedne slávny maliar do sv. Antona, ktorý v prítomnosti komisie dôkladne vyšetril obraz a vyhlásil, že je na ňom stopa 28 väčších krvavých kvapiek, aj na ráme sú viditeľné stopy viacerých, ale určite ich nemožno zistiť koľko, lebo ich raz vikár dal vsiaknuť do purifikatória. Maliar zistil aj to, že kvapky nepochádzajú ani zo suchej farby, ani z látky obrazu, lebo vtedy by bol celý obraz mokrý a škvrnami pokrytý. Kvapky krvi padali len z oboch očí preblahoslavenej Panný Márie, ako to bolo aj jasne viditeľné na smere krvavých kvapiek na obraze. Jeden smer vychádzal z pravého oka Panny Márie, pretekal cez tvár Ježiška a končil na pravej ruke preblahoslavenej Panny, kde sa aj jedna veľká kvapka zrazila; z ľavého oka dvoma smermi kvapkala na ľavú ruku Matky Božej a odtiaľ tri kvapky na nohy malého Ježiša. Stopy krvavých kvapiek boli viditeľné aj na červenej stuhe, ktorú mala Panna Mária na krku so sklenenými perlami.

Komisia poslala hlásenie ostrihomskému arcibiskupovi, ktorý vyslal teraz novú komisiu v osobe biskupa Františka Mednyánszkeho a ostrihomského kanonika Jakuba Rauschera. Títo prišli do Sv. Antona a začali vypočúvaním svedkov, ktorí videli slziť obraz – z rehoľníkov desiati, z farníkov triadsiati pod prísahou potvrdili, že videli krvavé slzy padať z oboch očí Preblahoslavenej Panny. Komisia dala spísať zápisnicu o výpovedi svedkov, títo najprv prisahali, že hovoria pravdu, potom podpísali. Medzi svedkami bol aj šamorínsky lekár Andrej Spacz, ktorý tiež videl slzenie a na žiadosť komisie lekársky preskúmal slzy a prísahou potvrdil, že sú to skutočné krvavé slzy a nie sú z farby.

Komisia po skončení vyšetrovania poslala zápisnicu do Trnavy ostrihomskému arcibiskupovi. Tamojšie arcibiskupské konzistórium znova preskúmalo celú záležitosť. Pretože to dlho trvalo, Bernardín Ramocsházy provinciál požiadal arcibiskupské konzistórium, aby sa vyjadrilo, či sa môže zázračný obraz vyložiť do kostola k uctievaniu alebo nie? 15. októbra 1716 dostal odpoveď, že bez dovolenia ostrihomského arcibiskupa nemôžu rozhodovať o osude obrazu. Napokon sa arcibiskup vyjadril a dovolil, aby zázračný obraz vyložili k verejnému uctievaniu.

Od tohto času každý rok hromadne putujú ľudia do Sv. Antona, aby si pred zázračným obrazom vyprosili pomoc od Preblahoslavenej Panny Márie. Prichádzajú nielen zo Žitného ostrova, ale aj z Bratislavy, z Trnavy, z Győru a aj z ďalších miest vo veľkom počte na toto miesto.

Prvú púť z Bratislavy viedol páter Lev Ágoston 14. septembra 1715 do Sv. Antona – zúčastnilo sa na nej 600 veriacich. Z Trnavy prvá púť prišla v roku 1716, mnohí sa na nej zúčastnili a priniesli so sebou veľký obraz (tento obraz dodnes existuje).

V roku 1737 pápež Klement XII. udelil plnomocné odpustky všetkým, ktorí na výročie zázraku navštívia kostol vo Sv. Antone, vyspovedajú sa, prijímajú a pomodlia sa na úmysel sv. Otca. Túto výsadu im udelil na večné časy.

Krvavé stopy v priebehu časov zmizli, takže teraz sú už neviditeľné. Príčinou tohto faktu je okolnosť, že pútnici nespočetne mnohokrát sa ho dotýkali ružencami, obrázkami, že nevedomky zotreli krvavé stopy.

O dvoch paténach vieme len toľko, že jednu z nich provinciál odniesol do Viedne a ponúkol Karlovi III. maďarskému kráľovi; – druhá paténa s purifikatóriom je uschovaná v sakristii a vo výročný deň zázraku ju vyložia k uctievaniu. Krvavé kvapky zmizli aj zo zlatej patény.

Ostrihomský arcibiskup Ján Scitovszky, maďarský prímas 28. septembra 1855 dáva úpravy gvardiánovi vo sv. Antone, aby na sviatok Panny Márie purifikatórium, na ktorom sú zachytené slzy Panny Márie, predložili veriacim, aby ho mohli pobozkať. Zároveň ho prosí, aby dal vyrobiť pozlátený relikviár pre úschovu purifikatória. Ale sa s tým neuspokojil. 29. fabruára 1856 posiela nový list gvardiánovi – v ňom prikazuje, aby pri každej príležitosti so zvýšenou slávnosťou odporúčali ľudu uctievanie obrazu: gvardián nech povie kázeň o zázračnom krvavom slzení, potom nech ide k bočnému oltáru, kde je purifikatórium uschované v pozlátenom relikviári a nech vyhlási v maďarskom jazyku, že sa to deje na príkaz ostrihomského arcibiskupa a kardinála. Potom nech purifikatórium pobozká a dá pobozkať kňazom aj ľudu.

Po tomto nariadení sa františkáni usilovali účinne rozširovať vo sv. Antone mariánsku úctu. Po zahnaní františkánov (1951) kláštor slúžil ako väzenie pre kňazov. Štátna moc roky bránila, aby sa púte organizovali. Len na konci 80-tich rokov a po nežnej revolúcii sa začali znova zhromažďovať pútnici vo Sv. Antone.

Napísané na základe knihy: Edmund Bölcskey [1930]: Dejiny františkánského kláštora a milostivého miesta.

+++

3. máj roku Pána 2015 – Slávnosť pri príležitosti 300. výročia krvavého slzenia milostivého obrazu Panny Márie v Báči:

6. O leopoldovskej Sedembolestnej Panne Márii

V 18. storočí v Leopoldove, vo farskom kostole sa obraz Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska nad bočným oltárom každú nedeľu a každý mariánsky sviatok jagal v svetle dvoch veľkých sviec. To preto, lebo obraz bol zázračný a mestečko sa roku Pána 1723 slávnostne zaviazalo na spomenuté osvetlenie. Čo sa tam stalo?

Štefan Táborský, popredný občan Leopoldova, mal 8-ročného synčeka. Volal sa Adam a bol najlepším žiakom na škole. Jezuiti, ktorí na nej vyučovali si ho nevedeli vynachváliť.

Keď rodičia 15. augusta roku Pána 1723 išli do Trnavy, malého Adamka zanechali v opatere starej mamy. Predpoludním s ním bola v kostolíku na svätej omši. Popoludní Adamko v nestráženej chvíli utiekol k Váhu za svojím priateľom a spolužiakom Ferkom. Chytro sa vyzliekli a skočili do občerstvujúcej vody. Adamko zmizol pod vodou a viac sa nevynoril, utopil sa. Kým ho ľudia, ktorí sa nedaľeko kúpali, vytiahli, už bol mŕtvy. Zaniesli ho domov. Práve prichádzali jeho rodičia. Keď ho zazrela jeho mama od bolesti vykríkla, akoby jej do srdca vrazili do srdca meč. Prichádzajúci páter, jezuita sa usiloval chlapčeka vzkriesiť umelým dýchaním, ale všetka jeho snaha bola márna. Adamko bol mŕtvy. Každý ľutoval nešťastných rodičov. Kým žiaľom zlomený otec išiel po rakvu, nariekajúca matka sa pobrala do tichého kostolíka, kde sa vrhla na kolená pred obrazom Sedembolestnej Panny Márie. Zopäla svoje ruky a takto vzdychala v modlitbe pred Patrónkou nešťastných matiek:

„Ty vieš, aká je to bolesť stratiť jediného syna! Aj ja som stratila svojho. Padám pod ťarchou tohoto nešťastia. Sedembolestná Matka, vrúcne ťa prosím, vráť mi ho! Zmiluj sa nado mnou, klesajúcou pod týmto ťažkým krížom! “ Sklonila si hlavu a len jej trhavý plač prerušoval posvätné ticho kostola.

A hľa, nebeská Matka ožila a povedala: „Tvoj syn žije!“

Posilnená matka vyskočila a ako zmyslov zbavená utekala domov. Keď pribehla k domu, jej muž práve prichádzal s rakvou. „On žije!“ – vykríkla a vbehla dnu, kde uzrela svojho synčeka živého a zdravého. Schytila ho do náručia, hladkala, bozkávala a utekala s ním v ústrety otcovi. Len čo ich zazrel, od prekvapenia mu z rúk vypadla rakva. Radostne objal ženu i so synčekom.

Keď sa starosta mesta dopočul o tomto zázraku, zvolal predstavenstvo obce, vypočuli svedkov, ktorí videli chlapca mŕtveho a celú vec vyšetrili. Dospeli k záveru, že chlapec bol naozaj mŕtvy a jeho vzkriesenie sa nedá vysvetliť prirodzeným spôsobom a túto skutočnosť aj úradne potvrdili. Za túto milosť sľúbili, že na ťarchu obecnej pokladnice pred obrazom Sedembolestnej Panny Márie budú každú nedeľu a každý mariánsky sviatok vždy horieť dve sviece .

Nábožní občania Leopoldova plnili sľub svojich predkov dlhé časy. Do zrušenia rehole jezuitov, do roku 1773 istotne. Či aj teraz obetujú tie dve sviece Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska , nevieme. Ak nie, urobili by Bohumilý skutok , keby tento sľub učinený ich zbožnými predkami obnovili a naďalej ho i zachovávali.

7. O topoľčianskej Sedembolestnej Panne Márii

Dominantou farského kostola Nanebovzatia Panny Márie v Topoľčanoch je drevená milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie. Ľavá strana jej tváre je od roku 1807 poznačená šikmou ryhou. Ako sa tam dostala?

Vtedajší topoľčiansky richtár Michal Šuchman usporiadal v decembri roku Pána 1807 veľkú hostinu. Okrem stoličných pánov a úradníkov zavolal na ňu aj závadského farára Jána Andrejkoviča. Už bola tma a padal sneh keď sa farár Andrejkovič v koči vydal na cestu domov. Keď prechádzali popri kaplnke, v ktorej bola umiestnená socha Sedembolestnej Panny Márie, kone pri kaplnke odrazu zastali. Darmo ich kočiš nútil ďalej, ani sa z miesta nepohli. Na otázku pána farára, prečo sa kone tak vzpierajú, kočiš odpovedá: „Vidím pred koňmi stáť bielo oblečenú ženu s rozpaženými rukami, ktorá vyšla z kaplnky.“ „Šľahni ju bičom“, hovorí mu farár. Prestrašený kočiš sa zdráhal. Pána farára prešla trpezlivosť. Sám šľahol bičom, pričom zasiahol tajomnú bielu ženu a kone sa rozbehli veľkým cvalom ďalej. Záhadná pani hneď zmizla. Na druhý deň ľudia ktorí prišli ku kaplnke zostali šokovaní. Socha Sedembolestnej Panny Márie bola zmenená. Na jej ľavom líci bola hlboká, krvavá čiaru. (Táto jazva, ktorú spôsobila rana bičom je tam podnes.) Krátko po týchto záhadných udalostiach 8. februára roku Pána 1808 sochu Sedembolestenej Panny Márie z kaplnky preniesli na chórus topoľčianskeho farského kostola. V ten istý deň farár Ján Andrejkovič nečakane zomrel.

Udalosť o tragickej noci, ktorú prežil závadský farár Ján Andrejkovič, zapísal pôvodne z rozprávania svedkov maďarský historik György Fejer (1766 – 1851) v latinskom jazyku v práci Codex diplomaticus Hungariae v 43. kapitole.

Chýr o Sedembolestnej s ranou na ľavom líci sa stal istým symbolom pokory a utrpenia na Slovensku. Socha Sedembolestnej bola veriacimi ľuďmi považovaná za zázračnú. Veriaci sa jej dotýkali, modlili sa pred ňou a prosili Sedembolestnú Pannu Máriu, aby sa za nich u Boha prihovárala a pomohla im v životných ťažkostiach. Ako uviedol kronikár, mnohí chorí a nešťastní, a nebolo ich málo, ďakovali patrónke Slovenska, Sedembolestnej Panne Márii za vypočuté prosby.

V čase, keď už Topoľčany boli známym pútnickým mestom celého Ponitria, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, 15. augusta roku Pána 1854 Topoľčany privítali vzácneho hosťa, ostrihomského kardinála Jána Scitovského. Prišiel, aby posvätil milostivú sochu Sedembolestnej Panny Márie. Táto návšteva a svätenie sa stalo nevšednou ualosťou mesta i širokého okolia. Prišiel slávny deň. Kardinál Ján Scitovský sochu Sedembolestnej Panny Márie s mŕtvym Synom, Ježišom Kristom v náručí na hlavnom oltári korunoval pozlátenými striebornými korunami. Ešte v tom istom roku požiadal predstavenstvo Svätej stolice v Ríme o priznanie titulu „pútnické miesto“ pre Topoľčany s možnosťou získať plnomocné odpustky, ktoré pápež Pius IX. osobne listinou (breve) vydanou 24. novembra 1854 povolil.

Na brehoch bola roku Pána 1856 postavená kalvária, ktorá je dodnes vzácnou ozdobou mesta. Nad studničkou, niekdajším prameňom zázračnej vody v jazierku, postavili, resp. upravili murovanú kaplnku na pamiatku tragickej udalosti, ktorá sa udiala po mikulášskej hostine u richtára Michala Šuchmana v decembri roku Pána 1807.

8. O nitrianskej Sedembolestnej Panne Márii

V Nitre, na úpätí Kalvárie, v kostole Nanebovzatia Panny Márie sa nad hlavným oltárom nachádza vzácne milostivé drevené súsošie Sedembolestnej Panny Márie vysoké 112 cm, ktoré bolo nesené na čele kajúceho sprievodu mešťanov, keď v Nitre zúril mor. Vtedy po tejto kajúcej procesii smrtiaca epidémia zázračne skončila. Od tých čias sa tu takmer tristo rokov pravidelne každý august konajú známe ďakovné púte. Prvá púť k tomuto súsošiu sa uskutočnila v roku Pána 1747.

Nitriansky kostol Nanebovzatia Panny Márie, v pozadí, nad Bohostánkom, stojí milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie.

+++