OZNAMY

Kategória: OZNAMY

†

NOVÉ:

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 4. júl roku Pána 2025:

Ó, Predrahá Božia Krv, zachráň nás!

„Večné Slovo, ktoré nás chcelo získať pre seba, vzalo si Srdce, aké je to naše; Srdce, ktoré jeho žily mohlo naplniť Krvou a tou nás vykúpiť. My sme neboli vykúpení za cenu zlata či striebra, ako hovorí knieža apoštolov. Naše vykúpenie má cenu Krvi, ktorej hodnota je NEKONEČNÁ.“

sv. Alfonz de Liguori

„Len jedna kvapka Kristovej Krvi by bola stačila obmyť celé ľudstvo od hriechov … ale my dobre vieme a uvedomujeme si, že Pán Ježiš tu na svete vykonal MAXIMÁLNE dostatočnú náhradu.”

sv. Tomáš Akvinský

Bl. pápež Ján XXIII.

Apoštolský list Inde a primis

Ctihodní bratia, pozdrav a apoštolské požehnanie!

Stalo sa viackrát od prvých mesiacov Našej pápežskej služby, a často prechádzal starostlivý a prostý hlas Našich zážitkov, že sme vyzývali veriacich v záležitosti živých a každodenných prejavoch úcty, aby sa obracali s veľkou horlivosťou k prejavom milosrdenstva nášho Pána voči jednotlivým dušiam, voči Cirkvi a voči celému svetu, ktorého je Ježiš Vykupiteľ a Spasiteľ. Máme na mysli úctu k Najdrahšej Krvi.

Tá nám bola vštiepená priamo v domácom prostredí, v ktorom rozkvitalo naše detstvo, a preto spomíname s živým pohnutím na recitáciu Litánií k Najdrahšej Krvi, ktorú naši predkovia konali v mesiaci júl.

Pamätajúc na spásonosné napomenutie Apoštola: Dbajte na seba i na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za predstavených, aby ste spravovali Božiu Cirkev, ktorú si získal svojou vlastnou krvou (Sk 20, 28), veríme, ctihodný bratia, že medzi starosťami našej pastierskej služby, hneď po bdelosti nad zdravou náukou, musí mať svoje privilegované miesto starostlivosť o rozvoj a rast zbožnosti v prejavoch kultu liturgického i súkromného. Preto sa nám zdá obzvlášť vhodné pripomenúť do pozornosti všetkých našich milovaných synov nezrušiteľnú súvislosť medzi dvojitou úctou, ktorá je tak rozšírená medzi kresťanským ľudom, totiž úctou k Najsvätejšiemu Menu Ježišovmu a jeho Najsvätejšiemu Srdcu, a onou úctou k Najdrahšej Krvi vteleného Slova, preliatej za mnohých na odpustenie hriechov.

Keďže je totiž navýsosť dôležité, aby medzi katolíckym Krédom a liturgickým konaním Cirkvi vládla spásonosná harmónia pretože „Lex credendi legem statuat supplicandi“ (Zákon viery je určujúci pre zákon modlitby) a nemá sa udeľovať súhlas s kultom, ktorý nepramení z najčistejšej a pravej viery, je tiež správne, aby kvitla táto harmónia medzi rôznymi pobožnosťami, tak aby nebola v protiklade a nesúlade s tými, ktoré sú základné a najviac posväcujúce a aby súčasne mali prvenstvo v úcte a úkonoch tie, ktoré lepšie pripomínajú všeobecný plán spásy, aký uskutočňuje jediný Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus a človek, ten ktorý vydal sám seba ako cenu za vykúpenie všetkých. Keď sa potom pohybujú veriaci v tejto atmosfére pravej viery a zdravej nábožnosti, môžu si byť istí, že „zmýšľajú podľa Cirkvi“, a naviac, že žijú v spoločenstve modlitby a lásky s Ježišom Kristom, zakladateľom a Veľkňazom tohto vznešeného náboženstva, ktoré od neho prijalo spolu s menom všetku dôstojnosť a hodnotu. Ak sa len letmo pozrieme na obdivuhodné pokroky, ktoré Cirkev urobila na poli liturgickej nábožnosti v spasiteľnom súzvuku s rozvojom viery a v prenikaní do božských právd, je nepochybne potešujúce, keď môžeme konštatovať, že v storočiach, ktoré sú nám najbližšie, nechýbali zo strany Apoštolskej stolice jasné a opätovne potvrdzované prejavy súhlasu a povzbudenia k všetkým vyššie uvedeným formám nábožnosti, aj keď tieto formy úcty praktikovalo od stredoveku mnoho duší a boli rozšírené v mnohých diecézach, rádoch a rehoľných kongregáciách, oni však očakávali, že sa im dostane od Petrovej katedry pečať pravovernosti a súhlasu pre celú Cirkev.

Stačí pripomenúť, že naši predchodcovia už od XVI. storočia obohatili prejavmi priazne kult Najsvätejšieho Mena Ježiš, ktorého neúnavným apoštolom sa stal ešte storočie predtým sv. Bernardín Sienský. Ku cti Najsvätejšieho Mena bolo schválené ofícium, omšový text a ďalej potom litánie. Nemenej významné boli privilégiá, ktoré rímski pápeži udelili kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ku ktorému rozšíreniu značnou mierou prispeli zjavenia, ktoré dostala od Najsvätejšieho Srdca svätá Margita Mária Alacocque.

A tak isto vysoká a jednomyseľná bola úcta najvyšších pastierov k tejto pobožnosti, v ktorej našli zaľúbenie, najrôznejším spôsobom vysvetľovali jej podstatu, bránili jej legitimitu a vtelili ju do mnohých úradných aktov, ktorých korunou sú tri dôležité encykliky na túto tému. Ale tiež úcta k Najdrahšej Krvi, ktorej obdivuhodným propagátorom bol v minulom storočí rímsky kňaz svätý Gašpar Bufalo, ktorý pre ňu vydobyl zaslúžený súhlas a schválenie Apoštolskej stolice. S potešením si pripomíname, že z nariadenia Benedikta XIV. boli zostavené omšové texty a ofícium ku cti úctyhodnej Krvi Božského Spasiteľa a že Pius IX. na základe sľubu udeleného v Gaete rozšíril tento liturgický sviatok pre celú Cirkev. Konečne to bol Pius XI. blahej pamäte, ktorý v XIX. storočí vykúpenia pozdvihol tento sviatok na úroveň slávnosti prvého radu, aby tak povýšením liturgickej slávnosti sa zintenzívnela samotná úcta a vyliali sa tak na ľudstvo hojnejšie plody vykupiteľskej Krvi. Nasledovali sme príklad našich predchodcov a k ďalšej podpore kultu Najdrahšej Krvi obetovaného Baránka Ježiša Krista sme schválili Litánie podľa poriadku stanoveného Svätou Kongregáciou pre obrady a vyzývame, aby sa recitovali v celom katolíckom svete, či už súkromne alebo verejne, a obdarili sme ich zvláštnymi odpustkami (AAS 1960, LIII. 420). Kiež tento nový prejav starostlivosti o všetky cirkvi, ktorá prislúcha najvyššiemu Kňazovi, prebudí v týchto ťažkých dobách s toľkými naliehavými duchovnými potrebami v dušiach veriacich presvedčenie o trvalej, všeobecnej a najnaliehavejšej potrebe praktikovať tri menované formy úcty (pozn. k Najsvätejšiemu Menu Ježiš, k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu a Najdrahšej Ježišovej Krvi).

Keď sme sa teda priblížili k sviatku (pozn. 1. júl) v mesiaci zasvätenému úcte ku Kristovej Krvi (pozn. júl), cene za vaše vykúpenie, záruke spásy a večného života, vyzývame veriacich k rozjímaniu na túto tému a k častejšiemu sviatostnému prijímaniu. Osvietenie spásonosnou náukou, ktorá pramení zo Svätých Kníh a náuky Otcov a učiteľov Cirkvi, nech rozjímajú o nekonečnej hodnote tejto Krvi skutočne najdrahšej, cuius una stilla salvum facere totum mundum quit ab omni scelere (veď jediná jej kvapka stačila, aby celého ľudstva hriech obmyla), ako Cirkev spieva s anjelským Učiteľom a ako múdro potvrdil náš predchodca Klement VI. Zaiste nekonečná je hodnota Krvi Boha - človeka a nekonečná bola jeho láska, ktorá ho primäla, aby ju prelieval na ôsmi deň po svojom narodení a potom zvrchovanou mierou v agónii v záhrade, pri bičovaní a korunovaní tŕním, pri výstupe na Kalváriu a v ukrižovaní a konečne ju prelial zo širokej rany v boku ako symbol tej istej božskej Krvi, ktorá pramení zo všetkých sviatostí Cirkvi, a je preto nielen vhodné, ale nanajvýš nutné, aby jej preukazovali úctu a vďačnosť lásky všetci, ktorí boli znovu zrodení v jej spásnych vlnách. Je teda treba vzdávať Božskú poctu kalichu Krvi Nového zákona predovšetkým v okamihu pozdvihovania pri svätej omši a potom vo chvíli prijímania tejto Krvi vo svätom prijímaní, pretože táto Krv je nerozlučiteľne spojená s jeho Telom. V spojení s celebrujúcim kňazom môžu teda veriaci opakovať tie slová, ktoré on vyslovuje vo chvíli prijímania: „Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Hospodinove… Krv Pána nášho Ježiša Krista nech chráni moju dušu pre život večný. Amen.“

Tak veriaci, kedykoľvek budú hodne pristupovať k svätému prijímaniu, obdržia hojnejšie ovocie vykúpenia, zmŕtvychvstania a večného života, aké Krv Kristova, obetovaná skrze Ducha Svätého (Žid 9, 14), zaisťuje celému ľudskému rodu. A posilnený Telom a Krvou Kristovou stanú sa účastnými božskej sily, ktorá zrodila celé rady mučeníkov. Tá sila spôsobí, že Kristovi veriaci budú lepšie znášať námahu každodenného života a dokonca, ak to bude potrebné, dajú na obeť svoj život na obranu kresťanskej čnosti a záležitosti Božieho kráľovstva. Zanietení týmto žiarom lásky budú opakovať so sv. Jánom Zlatoústym slová, ktoré on napísal uchvátený láskou vo svojich spisoch: „Od tohto stolu odchádzame ako levy, ktorí chŕlia plamene, strašné pre satana a pripomíname si, kto je naša Hlava a akú lásku nám preukázal… Táto krv hodne prijatá odstrašuje diabla a privoláva anjelov, ktorí sprevádzajú samotného Pána… Tá preliata krv obmýva celý svet…, je to cena za svet, je to cena, za ktorú Kristus Pán kúpil Cirkev… Táto úvaha utíši naše vášne… Dokiaľ ešte zostaneme pripútaní k pozemským veciam? Kedy sa už konečne prebudíme? Ako dlho budeme zanedbávať starosť o svoju spásu? Rozpamätajme sa na tie dobrá, ktoré nám udelil Pán, buďme mu za to vďační a vzdávajme mu chválu nielen samotnou vierou, ale tiež skutkami“ (Homília k sv. Jánovi PG LIX, 260-261).

Kiež by všetci, ktorí boli ozdobení menom kresťan, často sýtili svoju dušu otcovskou výzvou prvého pápeža: Žite v bázni v čase vyhnanstva. Viete predsa, že ste zo svojho prázdneho spôsobu života, aký ste zdedili po predkoch, boli vykúpení nie snáď pominuteľnými vecami, ako sú striebro a zlato, ale drahou Krvou Krista, nepoškvrneného Baránka (1 Pt 1, 17 – 19). Kiež by dopriali ochotne sluchu Apoštola národov, ktorý hovorí: Boli ste kúpení za vysokú cenu. Chváľte teda a noste Boha vo svojom tele (1 Kor 6, 20).

Ak veriaci pôjdu za touto výzvou a budú ju uskutočňovať určite ich obyčaje budú šľachetnejšie a natoľko úctivejšie, že sa pre druhých stanú vzorom a obzvlášť dosiahnu to, že Kristova Cirkev, bohatšia o čnostnejších veriacich, bude prinášať tejto zemi viac úžitku pre celý ľudský rod. A ak pôjdu ľudia za výzvou milosti Pána Boha, ktorý túži, aby všetci boli spasení (1 Tim 2, 4), pretože všetkých túžil vykúpiť Krvou jednorodeného Božieho Syna a všetkých pozýva ako údy do jedného mystického tela, ktorého Hlavou je Kristus, akými silnými putami bratskej lásky sa spoja všetci ľudia a všetky národy, akým blahým pokojom zažiari celý svet, hodný skutočne Boha a tej ľudskej prirodzenosti, ktorá je stvorená k jeho obrazu (porov. Gn 1, 26).

K úvahe o tejto dôstojnosti tí kresťania, ktorí pochádzali zo židovstva a mali sklon zachovávať predpisy Starého zákona, i keď bol len nedokonalým obrazom Nového zákona, vyzýval týmito slovami: Vy však ste pristúpili k hore Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k zhromaždeniu obrovského množstva anjelov a k obci prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k sudcovi, Bohu všetkých, k dušiam spravodlivých, ktorí už dosiahli cieľ, a k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy a boli ste pokropení krvou, ktorá hovorí dôraznejšie než krv Ábela (Žid 12, 22 – 24).

Ctihodní bratia, plní dôvery, že túto našu otcovskú výzvu spôsobom, aký uznáte za vhodný, sprístupníte duchovenstvu a kresťanskému ľudu vám zverenému a ochotne a s najväčšou horlivosťou ju uvediete do života, ako závdavok nebeských darov a ako výraz našej otcovskej priazne udeľujeme z celého srdca apoštolské požehnanie, ako vám samotným, tak aj stádu zverenému vašej starostlivosti a obzvlášť tým, ktorí veľkodušne a zbožne odpovedia na našu výzvu.

Dané v Ríme u sv. Petra 30. júna 1960 a na vigíliu sviatku Najdrahšej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista v druhom roku nášho pontifikátu.

+++

Litánie k Predrahej Kristovej Krvi

(Schválil ich pápež Ján XXIII. roku Pána 1960.)

Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa.
Kriste, zmiluj sa. Kriste, zmiluj sa.
Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa.

Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami.
Syn, Vykupiteľ sveta, Bože, zmiluj sa nad nami.
Duch Svätý, Bože, zmiluj sa nad nami.
Svätá Trojica, jeden Boh, zmiluj sa nad nami.

Krv Kristova, krv jednorodeného Syna večného Otca, zachráň nás.
Krv Kristova, krv vteleného Božieho Slova, zachráň nás.
Krv Kristova, krv novej a večnej zmluvy, zachráň nás.
Krv Kristova, tečúca na zem v smrteľnom zápase, zachráň nás.
Krv Kristova, prelievaná pri bičovaní, zachráň nás.
Krv Kristova, ronená pri korunovaní tŕním, zachráň nás.
Krv Kristova, vyliata na kríži, zachráň nás.
Krv Kristova, cena našej spásy, zachráň nás.
Krv Kristova, bez ktorej niet odpustenia, zachráň nás.
Krv Kristova, ktorá napája a očisťuje duše v Eucharistii, zachráň nás.
Krv Kristova, prúd milosrdenstva, zachráň nás.
Krv Kristova, víťaziaca nad zlými duchmi, zachráň nás.
Krv Kristova, odvaha mučeníkov, zachráň nás.
Krv Kristova, sila vyznávačov, zachráň nás.
Krv Kristova, zdroj panien, zachráň nás.
Krv Kristova, opora v nebezpečenstve, zachráň nás.
Krv Kristova, úľava trpiacich, zachráň nás.
Krv Kristova, potešenie plačúcich, zachráň nás.
Krv Kristova, nádej kajúcich, zachráň nás.
Krv Kristova, útecha umierajúcich, zachráň nás.
Krv Kristova, pokoj a nežnosť našich sŕdc, zachráň nás.
Krv Kristova, závdavok večného života, zachráň nás.
Krv Kristova, vyslobodenie duší z očistca, zachráň nás.
Krv Kristova, hodna všetkej cti a slávy, zachráň nás.

Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane.
Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane.
Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.

Vykúpil si nás, Pane, svojou krvou.
A urobil si nás kráľovstvom nášmu Bohu.

Modlime sa. Všemohúci a večný Bože, Ty si svojho jednorodeného Syna ustanovil za Vykupiteľa sveta a Jeho krvou si bol uzmierený; prosíme Ťa, daj, aby sme nábožne uctievali cenu našej spásy, aby nás sila Jeho krvi chránila od časného zla a zabezpečila nám večnú radosť v nebi. Lebo On žije a kraľuje na veky vekov.

Amen.

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 7. marec roku Pána 2025:

†

Z Modlitebnej knihy

Dcér Božského Vykupiteľa

Nihil obstat.
Dr. Ladislaus Hanus, m. p.
censor.

Imprimatur. Nr. 1817.
Scepusii, 18. Julii 1946.
+ Joannes
Eppus.

(Pobožnosť)

K svätému Jozefovi

Na česť 7 bolestí a 7 radostí sv. Jozefa

1. Prečistý ženích najsvätejšej Panny Márie, sv. Jozef! Aké veľké bolo trápenie a súženie tvojho srdca v rozpakoch, či prepustiť svoju nepoškvrnenú nevestu: taká nevýslovná bola radosť, keď ti anjel zjavil vznešené tajomstvo vtelenia.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, poteš našu dušu teraz a v smrteľných bolestiach potechou dobrého života a svätej smrti, ktorá nech je prítomnosťou P. Ježiša a P. Márie podobná tvojej.

Otče náš, Zdravas a Sláva.

2. Prešťastný patriarcha, slávny sv. Jozef! Ty si bol vyvolený na hodnosť pestúna vteleného Slova. Bolesť, ktorú si cítil, keď si videl dieťa Ježiša v toľkej chudobe sa narodiť, chytro sa ti premenila na nebeskú radosť, keď si začul anjelské chválospevy a uzrel slávu tej prejasnej noci.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, vypros nám milosť, aby sme po skončenej púti tohto života mohli počúvať anjelské chválospevy a požívať jasnosť večnej slávy.

Otče náš, Zdravas a Sláva.

3. Najposlušnejší plniteľ božieho zákona, slávny sv. Jozef! Drahocenná krv, ktorú Spasiteľ ako dieťa pri obriezke vylieval, ranila síce tvoje srdce, ale meno Ježiš znovu ti ho oživilo a naplnilo radosťou.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby sme za života zbavení akéhokoľvek hriechu s najsvätejším menom Ježišovým v srdci a na jazyku radostne umierali.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

4. Najvernejší svätý, ktorý si bol zasvätený do tajomstiev nášho vykúpenia, slávny sv. Jozef! I keď ti Simeonovo proroctvo o mukách, ktoré mali pretrpieť Ježiš a Mária, spôsobilo ukrutnú bolesť, predsa naplnilo ťa blaženou radosťou to, že podľa tohto proroctva tie muky budú na spasenie a na slávne vzkriesenie veľkého množstva ľudí.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, vypros nám, aby sme boli pripočítaní k tým, ktorí pre Ježišove zásluhy a na Máriino orodovanie slávne vstanú z mŕtvych.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

5. Najbedlivejší strážca vteleného Syna Božieho, slávny sv. Jozef! Koľko si sa natrápil, aby si vychoval a obslúžil Syna Najvyššieho, najmä keď ti prichodilo s ním utekať do Egypta. Ale koľká bola tvoja radosť, že si mal ustavične pri sebe samého Boha a že si videl, ako sa rúcajú pred ním egyptské modly.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby sme sa vždy stránili pekelného tyrana, najmä útekom pred nebezpečnými príležitosťami, aby takto zmizli z našich sŕdc modly zemských náklonností a aby sme vždy celkom oddaní službe P. Ježiša a P. Márie len pre nich žili a s nimi šťastlivo umreli.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

6. Zemský anjel, slávny sv. Jozef! Ty si obdivoval Kráľa nebies, ako poslúcha na každý tvoj pokyn. A hoci sa aj tvoja radosť, že ho môžeš naspäť priniesť z Egypta, zakalila obavou pred Archelaom, predsa od anjela uspokojený radostne si prebýval s Ježišom a s Máriou v Nazarete.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby naše srdcia, oslobodené od akéhokoľvek škodlivého strachu, požívali pokoj svedomia a my aby sme s Ježišom a Máriou bezpečne žili a s nimi aj umierali.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

7. Vzor všetkej svätosti, slávny sv. Jozef! Keď si bez vlastnej viny stratil Ježiška, hľadal si ho s najväčším žiaľom tri dni, kým si sa z celej duše nepotešil, že si ho v chráme medzi zákonníkmi našiel.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vrúcnym srdcom ťa prosíme, oroduj za nás, aby sme nikdy nestratili Ježiša ťažkým hriechom. A keby sme ho na svoje najväčšie nešťastie predsa stratili, urob, aby sme ho s neprestajnou bolesťou dotiaľ hľadali, kým ho nám priaznivého nenájdeme, a to najmä v hodinu smrti, aby sme potom mohli prísť do neba a tam ho požívať a s tebou na veky ospevovať jeho božské zmilovania.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

Antif. Sám Ježiš, keď začínal, bol asi tridsaťročný a pokladali ho za syna Jozefovho.

V. Oroduj za nás, svätý Jozef.
R. Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.

Modlime sa: Bože, ktorý si nevýslovnou prozreteľnosťou blahoslaveného Jozefa za ženícha najsvätejšej Rodičky tvojej vyvoliť ráčil: daj, prosíme, aby sme si za orodovníka v nebesiach zaslúžili toho, ktorého ctíme ako ochrancu na zemi. Ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

†

Z Pobožnosti pre sedem stried

pred sviatkom sv. Jozefa,

ktorej autorom je

učiteľ Cirkvi

sv. Alfonz Mária de´ Liguori

(*1696 – † 1787)

„Štvrtú stredu.

Ustavičné spolužitie sv. Jozefa s Ježišom.

»Ježiš sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný« (Lk 2, 51).

Keď Mária a Jozef našli Ježiša, vrátili sa všetci do Nazareta. V chráme sa nejako zjavilo Ježišovo Božstvo; ale po kratučkom, skvelom zjavení uchyľuje sa opäť do skrytosti. Ľúbezný nazaretský kvet, ktorý sa na okamih roztvoril, uzatvára sa opäť na niekoľko rokov, čo evanjelista zhŕňa v krátkych slovách: »Prišiel do Nazareta a bol im poslušný.« Teda večné Slovo, ktoré sa stalo človekom, bývalo v chudobnom domčeku u sv. Jozefa, poslúchajúc ho ako svojho otca až do jeho skonania.

Rozjímaj tu o svätom živote, ktorým žil Jozef v spoločenstve Pána Ježiša a Panny Márie. V tejto Svätej Rodine vládlo jediné prianie: páčiť sa Bohu. Boh, ktorý odovzdal sv. Jozefovi pocty a práva, patriace Otcovi jediného Syna, chcel tiež, aby plnil všetky povinnosti tohto úradu. Iste však prvou, najdôležitejšou a najčestnejšou Jozefovou povinnosťou bolo, starať sa o pokrm pre Božie Dieťa. Táto úloha Živiteľa ho úzko spájala s vteleným Božím Synom. I keď tento spravodlivý muž nemal účasť na prvých počiatkoch Kristovho človečenstva, bolo predsa vôľou Božou, aby hojne napomáhal k Jeho rozvoju a zdokonaleniu. Ježiš chcel byť odkázaný na Jozefovu výživu pre svoje zdravie, vzrast a svoj život. Ale pokrm, ktorý požíval Boží Syn nepochádzal z bohatstva predkov, zo zdedeného majetku, ale z denného zárobku práce chudobného tesára, z denného ovocia potu jeho tváre. Ako Mária darovala svetu obeť vykúpenia, tak ju Jozef živil ku dňu obetovania. Chlieb Jozefov živil Spasiteľa sveta, ktorý mal zomrieť na kríži; z neho pochádzala krv, kolujúca v žilách Syna Božieho, ktorá mala byť preliata na Kalvárii.

A toho si boli asi Mária i Jozef dobre vedomí. Koľkokrát asi sa spoločne zhovárali o láske, ktorú ľudia dlhujú Bohu, – o nekonečnej láske, ktorú má Boh k ľuďom, a ktorá sa zjavila zvlášť v tom, že poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby trpel a svoj život dokonal ku spáse ľudského pokolenia v mori bolestí a útrap! Iste asi len so slzami spomínali Mária a Jozef, hľadiac na Ježiša, a poznajúc dobre Sväté písma, na smutné Simeonovo proroctvo: »Hľa, On je ustanovený na znamenie, ktorému budú odporovať« a: »Tvoju dušu prenikne meč« (Lk 2, 34; 35). Úzkosťou a obavami plnila ich duše myšlienka, že ich milovaný Syn bude oným mužom bolesti, o ktorom predpovedal Izaiáš, že Jeho nepriatelia Ho tak stýrajú, že nikto v Ňom nespozná najkrajšieho z ľudských synov; že Jeho sväté telo bude bičmi zbité tak, že bude ranami pokryté ako telo malomocného, On však, Vykupiteľ, bude ako baránok, ktorý onemie pred ukrutníkmi, všetko trpezlivo znesie a nechá sa ochotne viesť na smrť. Aká asi bolesť, aká láska a úzkosť prenikla pri tom srdce sv. Jozefa!

Modlitba.

Svätý Jozef, pre slzy, ktoré si prelieval, keď si uvažoval o budúcom utrpení svojho svätého Zverenca, vypros mi milosť, aby som stále pamätal na bolesti svojho Spasiteľa s nežnou zbožnosťou. Pre svätú horúčosť lásky, ktorá vzplanula v tvojom srdci, keď si spomínal na smrť svojho Spasiteľa alebo o nej hovoril, daj, nech sa dostane jediná iskrička z onej lásky mne úbohému, ktorý som bol svojimi hriechmi príčinou utrpenia Ježiša Krista. Amen.

A ty, blahoslavená Panna, ktorá si toľko vytrpela pri pohľade na muky a smrť svojho premilého Syna v Jeruzaleme, vypros mi veľkú, pravú ľútosť nad mojimi neprávosťami. Amen.

Pane Ježišu, ktorý si trpel i zomrel z lásky ku mne, biednemu hriešnikovi, daj, nech nikdy na tak veľkú lásku nezabudnem. Tvoja smrť, ó, Spasiteľu, je moja jediná nádej; verím, že si umrel i za mňa; milujem Ťa celým srdcom, viac než kohokoľvek iného, viac než seba samého! Milujem Ťa – a z tejto lásky som ochotný znášať všetky bolesti. Najvyššie Dobro, z hĺbky srdca ľutujem urážky, ktorých som sa proti Tebe dopustil! Nežiadam si nič, len Teba milovať a Tebe sa páčiť! Pomôž mi, Pane môj, a nedopusť, aby som sa od Teba niekedy odlúčil. Amen.

(Zdroj: preložené z knihy: Jděte k Josefovi! Napsal P. Ludvík Soengen T. J., přeložil a upravil Prokop Holý, Praha 1931, Tiskem Cyrillo-Methodějské knihtiskárny V. Kotrba, str. 288 – 292; NIHIL OBSTAT. Dr. Franciseus Stejska, censor. IMPRIMATUR. Pragae die 24. Aprilis 1924. + Antonius Podlaha, Episcopus Paphien., Vicarius generalis. N. 4357.)

+++

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„O Rafidim, Amalekovi a udretej skale na púšti

(…) Keď Izraelitom hrozila vojna, Mojžiš zavolal Ježiša a povedal mu: »Vyber nám ľudí a choď bojovať s Amalekom« (pozn.: Ex 17, 9, v LXX: Jozue = gr. Ιησούς = Ježiš). Až do tohto okamihu nebola zmienka o tomto požehnanom mene, teda o Ježišovi. Tu prvýkrát zažiarila veľkoleposť tohto mena, Mojžiš privoláva Ježiša; Zákon povoláva Ježiša: »Vyber nám ľudí.« Mojžiš nebol schopný vybrať vplyvných ľudí; Ježiš je jediný, ktorý to môže urobiť. To On povedal Apoštolom: »Nie vy ste si vybrali Mňa, ale Ja som si vybral vás« (pozn.: Jn 15, 16). To On vošiel do domu siláka a ulúpil jeho dobrá (pozn.: Mt 12, 29).

Teraz Mojžiš vystúpil na vrchol kopca; a stalo sa, »že kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, Izrael víťazil v boji« (pozn.: Ex 17, 11). Všimnite si, bratia, Mojžiš skutočne zdvíha ruky, ale ich nerozťahuje. Lebo kto môže roztiahnuť ruky ako iba náš Pán Ježiš Kristus? On bol roztiahnutý na kríži, akoby preto, aby mohol objať celý svet. On roztiahol ruky svojej dobroty. Preto Mojžiš zdvihol ruky, a hoci ich neroztiahol, ich zdvihnutím ukázal tajomstvo kríža. Pochopte, bratia, že už vtedy, bojujúce krajiny boli porazené skrze tajomstvo kríža. Ak, s pomocou Pána, zdvihneme naše ruky, milovaní, my tiež porazíme diabla. Mali by sme vziať do svojich rúk naše skutky. Ak sú vaše činy také, že ich môžete zdvihnúť vysoko pred Pánovým pohľadom (pozn.: Ž 5, 6), potom môžete tiež zničiť svojich nepriateľov, ktorí sú vo vás (pozn.: 1 Pt 2, 11). Kto správne zdvíha svoje ruky, ak nie človek, ktorý prostredníctvom almužny neustále odkladá poklad v nebi? Kto správne zdvíha svoje ruky, ak nie ten, kto neustále poskytuje jedlo a oblečenie chudobným? Kto správne zdvíha svoje ruky? Iste človek, ktorý plní slová Apoštola: »Zdvíhajúc nepoškvrnené ruky bez hnevu a hádky« (pozn.: 1 Tim 2, 8.). Preto tiež, keďže boj proti nepriateľským mocnostiam každý deň ohrozuje rovnako vás aj nás, ak chceme zvíťaziť, naše skutky a naše rozhovory nesmú byť na zemi. Ako vraví Apoštol: »Naše rozhovory máme mať v nebi, aj keď kráčame po zemi« (pozn.: Kol 3, 2).“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 103. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 13. november roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

(…) Pán povedal Mojžišovi: »Vezmi si palicu a udri ňou do skaly, aby mohla vydať vodu pre ľud« (pozn.: Ex 17, 5 – 6). Všimnite si, je tam skala, ktorá obsahuje vodu. Ale ak táto skala nebude udretá, nemá žiadnu vodu; ale keď bola udretá druhý raz, vydá prúdy a rieky, ako čítame v Evanjeliu: »Ten kto verí vo Mňa, z jeho vnútra potečú rieky živej vody« (pozn.: Jn 7, 37 – 38). Keď Kristus bol udretý na kríži, vylial prúdy Nového Zákona, preto nevyhnutné pre Neho bolo to, aby bol prebodnutý. Keby nebol udretý, aby voda a krv tiekli z Jeho boku (pozn.: Jn 19, 34), zahynul by celý svet trpiaci smädom po Božom Slove. Preto »Mojžiš udrel do skaly dva razy palicou« (pozn.: Nm 20, 11). Čo to znamená, bratia? Nemyslím si, že v tom nie je tajomstvo. Čo to znamená, že skala bola palicou udretá nie raz, ale dva razy? Skala bola udretá aj druhý raz, lebo šibenica kríža bola zhotovená z dvoch brvien: na jednom boli roztiahnuté Kristove sväté ruky, na druhom Jeho bezhriešne telo od hlavy po chodidlá.

O tomto tajomstve, to jest o skale, ktorá bola udretá, hovorí tiež Apoštol, keď vraví: »Oni všetci pili ten istý nápoj,« (lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi, a tou skalou bol Kristus. pozn.: 1 Kor 10, 4). Všimnite si dobre, bratia. Keďže tamtá skala nebola duchovná, čo bolo to, čo Apoštol nazval duchovným, keď ešte dodal: »skala, ktorá išla za nimi«? To, čo bolo predpovedané telesne, istotne sa splnilo v našom Pánovi. Keď povedal: »skala, ktorá išla za nimi« chápeme, že v budúcnosti sa objaví pravá skala, aby ponúkla ľuďom duchovný nápoj.

Keď sa ľud napil zo skaly, hneď nato začali vojnu s Amalekitmi (pozn.: Ex 17, 8.). Všimnite si, bratia, že každý z ľudu, po pití zo skaly, teda po prijatí Kristových sviatostí, cítil potrebu bojovať. Tak dlho, ako človek chce vykonávať dielo diabla, nepocíti, že bojuje proti nemu. Ale ak ho človek opustí, pijúc zo skaly rozhodne sa nasledovať Krista, musí trpieť kvôli nepriateľstvu diabla, ktorého správnym rozhodnutím, odmietol uprednostniť pred Kristom. Preto každý kto je zjednotený s Kristom, musí byť pripravený na boj, nie na príjemnosti, pretože: »Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní. Cez mnohé súženia musíme vojsť do Božieho kráľovstva« (pozn.: 2 Tim 3, 12; Sk 14, 22).“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 103. Kázne)

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 6. november roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„O narodení Mojžiša a kríku

Vo svätých lekciách, ktoré nám boli čítané sme počuli, že po narodení bol Mojžiš vložený do košíka a zo strachu pred faraónom bol vhodený do rieky (pozn.: Ex 1, 15 – 16. 22; 2, 1 – 3). Ak budeme veľmi pozorní, milovaní, uvedomíme si, že tak ako blahoslavený Izák, Jakub a Jozef, rovnako Mojžiš je predobrazom Krista. Navyše, keď sa hlbšie zamyslíte, uvidíte, aké veľké tajomstvá v ňom boli predpovedané.

(…) Keď Mojžiš pásol ovce svojho tesťa na púšti, v (pozn.: tŕňovom) kríku sa mu zjavil Pán. Mojžiš povedal: »Musím tam ísť a pozrieť sa, prečo krík horí a nezhára.« Keď sa priblížil Pán mu povedal: »Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!« (pozn.: Ex 3, 1 – 5.) Tento tŕňový krík, ktorý horí a nemôže zhorieť symbolizuje židovskú synagógu (pozn.: Židov). Veľmi dlhý čas bol v nich oheň Ducha Svätého, ale boli tak spurní a odporujúci Duchu Svätému a Božej milosti, že ich hriechy a zlé skutky nemohli byť Duchom Svätým spálené (pozn.: Sk 2, 3 – 4. 38; 7, 51).

(…) Neskôr sa Pán spýtal Mojžiša: »Čo to máš v ruke?« a on odvetil: »Palicu.« Nato Pán povedal: »Hoď ju na zem!« Keď ju hodil, palica sa premenila na hada, a Mojžiš odskočil na bok (pozn.: Ex 4, 2 – 3). Táto palica, milovaní, symbolizuje tajomstvo kríža. Tak ako skrze palicu na Egypt spadlo 10 rán (pozn.: Ex 4, 17. 20; 7, 14 – 20; 8, 1 – 2. 12 – 13; 9, 22 – 23; 10, 12 – 15), tak aj celý svet bol upokorený a porazený skrze kríž. Tak ako faraón a jeho ľud boli zasiahnutí mocou kríža a v dôsledku toho boli Židia prepustení a mohli slúžiť Bohu, tak aj diabol a jeho anjeli sú utrápení pod ťarchou tajomstva kríža do takej miery, že nie sú schopní odtrhnúť kresťanov od služby Bohu.

(…) Zamyslime sa tiež, čo znamená skutočnosť, že palica hodená na zem sa premenila na hada. Pán hovorí v Písme, že had symbolizuje múdrosť. Hovorí: »Buď múdry ako hady« (pozn.: Mt 10, 16). Spomenuli sme, že palica symbolizuje kríž, ktorý neveriaci považujú za hlúposť, tak hovorí Apoštol: »To je pre neveriacich hlúposť« (pozn.: 1 Kor 1, 23). Potom, ako bol hodený na zem, to jest po jeho prichystaní na Umučenie Pána, sa premenil na hada, čiže múdrosť (pozn.: Jn 3, 14; 19, 18; 1 Kor 1, 24). Je to veľká múdrosť, ktorá mala pohltiť všetku vedu tohto sveta (pozn.: 1 Kor 1, 17 – 25). Nakoniec pohltila všetkých hadov, ktoré vytvorili mágovia svojimi čarami (pozn.: Ex 7, 8 – 12). Egypt bol trápený skrze túto palicu, tak ako svet a diabol boli porazení skrze kríž.

Preto modlime sa, milovaní, aby Kristus vo svojej dobrote, chcel poraziť pre nás žiadostivosť tohto sveta a zoslať nám šťastlivé víťazstvo nad diablom a jeho anjelmi. Jemu sláva a moc na veky vekov. Amen.“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 95. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 23. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„O trojdňovej ceste po púšti

V Božích lekciách, ktoré nám boli čítané počas posledných dní, sme počuli, že Pán prikázal Mojžišovi, aby sa so všetkými ľuďmi, vybral na trojdňovú cestu do púšte a tam Mu priniesli obetu (pozn.: Ex 3, 18; 5, 3; 8, 23).

Vypočujte si, čo povedal Mojžiš: »Pôjdeme na trojdňovú cestu do púšte, aby sme mohli priniesť obetu Pánovi, nášmu Bohu.« Mojžiš to skutočne chcel, ale faraón nesúhlasil; nechcel, aby synovia Izraela odišli tak ďaleko. Knieža tohto sveta nechcel, aby vojsko Pána (pozn.: Jn 12, 31; Ex 13, 18; 14, 20) rozpoznalo túto činnosť, ako toho, o ktorom hovoril prorok: »Po dvoch dňoch On nás obnoví, na tretí deň nás vynesie hore« (pozn.: Oz 6, 2). Prvým dňom je pre nás ten v k ktorom bol Spasiteľ Umučený, druhým, v ktorom zostúpil do pekiel a tretím dňom, v ktorom vstal z mŕtvych. Tak teda tretí deň Boh sa zjavil ako oblačný stĺp cez deň, a v noci ako ohnivý stĺp a ľudia boli prevedení cez Červené more (pozn.: Ex 13, 18. 21 – 22; 14, 15 – 30). Tieto tri dni môžeme výstižne pomenovať: Otec, Syn a Duch Svätý; lebo Otec je dňom, Syn je dňom aj Duch Svätý je dňom a tieto tri dni sú jedným. Táto trojdňová cesta, ktorá viedla k vyjdeniu z Egypta, je správne chápaná tak ako On vraví: »Ja som cesta, pravda a život.«; lebo nik nepríde k Otcovi, iba skrze Neho (pozn.: Jn 14, 6). On je cesta, skrze ktorú ľudia zjednotení s Bohom sú vyvádzaní z Egypta, to znamená oddialení od uctievania modiel. Skrze Červené more, červené od Kristovej Krvi a dokonca istým tajomným spôsobom posvätení skrze sviatosť krstu, Boží ľud je vyslobodený, zatiaľ čo faraón je zatopený (pozn.: Ex 13, 18; 14, 15 – 30; 1 Kor 10, 1 – 2. 11; 1 Pt 3, 20 – 21). V skutočnosti, bratia, toto je to, čo sa deje, keď kresťania sú tri razy ponáraní v uzdravujúcich (pozn.: krstných) vodách; tak ako skrze trojdňovú cestu duchovní Egypťania, to jest prvotný hriech a terajšie hriechy sú zatopení, akoby v Červenom mori, zatiaľ čo synovia Izraela prechádzajú do služby Bohu a ich hriechy sú vymazané. Ba čo viac, nech nikto nepochybuje a nemyslí si, že krst neodstraňuje všetky jeho hriechy, ale nech si je vedomý toho a pochopí, že tak ako žiadny z Egypťanov neprežil (pozn.: Ex 14, 28. 30), tak nič nezostane z jeho hriechov.

(…) Potom Mojžiš dostal rozkaz, aby palicou udrel more (pozn.: Ex 14, 15 – 16. 21. 26 – 27). V palici, ako som už povedal skôr, je rozpoznané tajomstvo svätého kríža. Čo viac, veru, bratia, počúvajte a všimnite si, že keby palica nebola vyzdvihnutá nad morom, Boží ľud by sa nevyslobodili z moci faraóna. Je to tak, milovaní, že keby svätý kríž nebol vyzdvihnutý (pozn.: Jn 3, 14; 12, 32 – 33) kresťania by navždy zahynuli. Ale keď kríž bol vyzdvihnutý, vlny mora sa rozdelili, to jest svet a jeho sily boli porazené (pozn.: Jn 12, 31; 16, 33).“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 97. Kázne)

+++

†

Dal by Pán Boh, že by 14. septembra roku Pána 2020, na sviatok Povýšenia Svätého Kríža, bol nad naším Slovenskom, ktoré má vo svojom štátnom znaku Spasiteľov Svätý Kríž, v hlavnom meste Bratislave,

povýšený svietiaci Spasiteľov Svätý Kríž!

O tom, že sa to môže stať viac na:

https://www.vezanakalvarii.sk

https://www.vezanakalvarii.sk/2020/09/14/verejnost-o-nom-informoval-predseda-oz-jan-figel-pocas-slavnosti-konsekracie-kostola-panny-marie-sneznej/

https://www.vezanakalvarii.sk/2020/10/07/o-obnove-veze-v-radiu-lumen/

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 9. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„O kríku a šnúrke do topánky

(…) Nebolo to bez príčiny, milovaní bratia, ani bez významu, že v kríku bol plameň: »A krík nezhorel« (pozn.: Ex 3, 2). Krík bol tŕňový. To čo urodila zem hriešnemu človekovi, nemôže byť chválené, lebo najskôr bolo povedané človekovi, po tom, ako zhrešil: »Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť zem« (pozn.: Gn 3, 18). To, že krík nezhorel, nepohltili ho plamene, chápeme, že neznamená niečo dobré. V plameňoch vidíme Ducha Svätého, krík a tŕnie symbolizujú tvrdých a pyšných Židov. Nepochybne plameň symbolizuje niečo dobré, pretože v ňom ukázali sa Pán aj anjel. Ba čo viac, keď Duch Svätý bol zoslaný na Apoštolov: »Tam zjavili sa im ohnivé jazyky« (pozn.: Sk 2, 3). Kiež by tento oheň sa v nás zakorenil, ale keď nás nájde tvrdých, nebude nás môcť pohltiť. Modlime sa, aby tento oheň v nás horel, ničil a zabíjal tŕnie hriechov.

Sú dva druhy ohňa: oheň dobročinnosti od Ducha Svätého a oheň žiadostivosti; ten prvý ničí všetko čo je zlé, ten druhý požiera všetko čo je dobré. Keď oheň dobročinnosti horí v duši, odstraňuje všetko čo je zlé; naopak nič dobré nezostane v človekovi, v ktorom sa rozhorel oheň žiadostivosti. Preto nech každý prizrie sa svojmu svedomiu. Ak niekto cíti v sebe hoci len najmenšiu iskru výčitiek svedomia, mal by pestovať milosť Božieho milosrdenstva, skrze dobré skutky a ďalej roznecovať oheň výčitiek svedomia. To je ten oheň, o ktorom náš Pán povedal: »Prišiel som zapáliť oheň na zemi a on bude roznietený« (pozn.: Lk 12, 49). Ale ak niekto vie, že v ňom horí oheň žiadostivosti, s Božou pomocou mal by z celej sily pracovať na tom, aby ho uhasil a vznietil dobročinnosť. Čokoľvek dobrého urobí človek, v ktorom horí oheň žiadostivosti, to veľmi rýchlo zmizne. Podobne naopak, v človekovi, v ktorom horí oheň dobročinnosti, omyly, ktorých sa dopúšťa, sú veľmi rýchlo ničené a nie je im umožnené aby získali nadvládu. Skutočne, Židia boli zožieraní skrze žiarlivosť a závisť. Z tohto dôvodu krík symbolizuje Židov, ktorí bojovali s Bohom; isto boli to ľudia tŕnistí, o ktorých bolo napísané: »Hľadal som úrodu hrozna, a našiel som tŕnie« (pozn.: Iz 5, 2. 4. 6 – 7; 2 Sam 23, 6; Ez 2, 6). K týmto ľuďom bol poslaný Mojžiš. Tak teda krík nezhorel, nebol zničený (pozn.: Ex 3, 2), pretože zatvrdnutosť Židov, ako som povedal, bojovala so Zákonom: »Keby títo ľudia neboli tŕňmi, nekorunovali by nimi Krista« (pozn.: Jn 19, 2; Sk 2, 22 – 23).”

(Sv. Cézar z Arles, časť z 96. Kázne)

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 2. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„O tom, čo je napísané: »Jozef zomrel a počet detí Izraela vzrástol«

Počuli sme v prečítanej lekcii, milovaní, že: »Keď Jozef zomrel, Izraeliti sa stali nesmierne plodnými a objavovali sa ako tráva« (pozn.: Ex 1, 6 – 7). Čo to znamená, bratia? Tak dlho, dokiaľ Jozef žil, nebolo napísané, že počet detí Izraela veľmi vzrástol, ale keď zomrel, bolo povedané, že vzrástol tak rýchlo, ako rastie tráva. Zaiste tento počet mal vzrásť vtedy, keď boli pod vedením a starostlivosťou Jozefa. Tieto slová predpovedali, milovaní, že v Jozefovi, ale v našom Jozefovi, to jest v Kristovi Pánovi, vyplní sa pravda. Predtým, ako náš Jozef zomrel, to znamená predtým, ako bol ukrižovaný, málokto v Neho uveril. Ale keď zomrel a vstal z mŕtvych, vtedy po celom svete Izraeliti, to znamená kresťania (pozn.: Gal 6, 16), vzrástli a rozmnožili sa. Sám Pán hovorí v Písme: »Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu« (pozn.: Jn 12, 24). Keď drahocenné pšeničné zrno zomrelo a bolo pochované skrze Umučenie, tak z tohto jedného zrna objavila sa úroda Cirkvi po celom svete.

(…) V súlade so slovami Apoštola: To všetko »stalo sa Židom ako predobraz a bolo napísané pre nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). To čo bolo predpovedané v nich telesne, splnilo sa v nás duchovne.“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 94. Kázne)

+++

27. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„(Pozn.: Jozef Egyptský, syn Jakubov) Bol predobrazom toho, čo sa neskôr splní v našom Pánovi Spasiteľovi. Tak ako Jozef bol uvrhnutý do väzenia kvôli úkladom a obvineniam ženy (pozn.: dvorana) faraóna (pozn.: Gn 39, 1 – 20), tak aj Kristus bol ukrižovaný kvôli úkladom a obvineniam synagógy (pozn.: Mt 26, 3 – 4; 59 – 60; 27, 11 – 26) a chcel zostúpiť do podsvetia, akoby do väzenia (pozn.: 1 Pt 3, 18 – 19).“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 92. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 25. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„O manne a horkej vode

Keď včera, milovaní, bola čítaná Božia lekcia, počuli sme, že po prechode cez Červené more, Izraeliti došli do Máry, to jest horkej vody. Ľudia ju nemohli piť, lebo bola horká. Vtedy Pán ukázal blahoslavenému Mojžišovi drevo, ktoré on hodil do vody a tak sa stala voda sladkou (pozn.: Ex 15, 22 – 25). Zaiste je to čudné, že Boh ukázal Mojžišovi drevo, ktoré on hodil do vody, aby sa stala sladkou. Akoby Boh nemohol urobiť vodu sladkou bez dreva, alebo Mojžiš nepoznal drevá, tak mu ho ukázal. Teraz sa musíme pozrieť, čo v týchto veciach obsahuje vnútorný poriadok, aby všetko bolo v súlade.

Červené more bolo predobrazom sviatosti krstu; horká voda symbolizovala literu zákona. Skutočne, ak sa zákon prijíma ako litera, tak je celkom horký. Ako to, čo zabíja môže nebyť horké, ak Apoštol hovorí: »litera zabíja«? (Pozn.: 2 Kor 3, 6.) Čo je tak horké pre chlapca ako prijatie rany obrezania v ôsmom dni, kedy ako jemné nemluvňa znáša drsnosť noža? Tak horký, veru nesmierne horký je tento druh zákona, že ľudia Boží, nie tí, ktorí »boli pokrstení v Mojžišovi aj v oblaku i v mori« (pozn.: 1 Kor 10, 2), ale kresťania, ktorí boli pokrstení v Duchu i vo vode, nemohli piť túto vodu. Nemohli dokonca ochutnať horkosť obrezania, alebo zniesť zabíjanie obetných zvierat, alebo zachovať sabat. No keď im (pozn.: Boh) ukáže drevo, ktoré bolo hodené do tej horkosti, aby sa litera zákona stala sladkou, vtedy ju kresťania môžu piť.

(…) Keď horkosť zákona je premenená v sladkosť duchovného chápania, vtedy ho ľudia Boží môžu piť. Preto, aby voda Máry sa dala piť, Boh poukazuje na drevo, ktoré má byť do nej vhodené, čo má spôsobiť, že každý kto ju bude piť, nezomrie a nebude cítiť jej horkosť. Preto je isté, že ak človek pije z litery zákona bez dreva života, to jest bez tajomstva kríža (pozn.: 1 Pt 2, 24), viery v Krista, či duchovného chápania – zomrie od nadmernej horkosti. Apoštol Pavol vedel o tom, keď hovoril: »Litera zabíja.« Inými slovami »horká voda zabíja«, ak nie je premenená skrze Ducha. Z tohto dôvodu bolo do vody hodené drevo, aby sa mohla premeniť v sladkosť. To je pravda, bratia, horkosť je odstraňovaná z vody, keď drevo kríža sa zjednotí so sviatosťou krstu. (…)“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 102. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 18. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O blahoslavenom Jakubovi a Labanovi

Často som vám pripomínal, že blahoslavený Jakub zosobňoval nášho Pána Spasiteľa. Ba čo viac, tak ako Kristus, ktorý mal prísť na svet, aby sa zjednotil z Cirkvou, tak rovnako to bolo nepochybne aj s blahoslaveným Jakubom, keď cestoval do ďalekej krajiny, aby si v nej našiel manželku. Blahoslavený Jakub, ako sme to počuli, išiel do Mezopotámie nájsť si manželku (pozn.: Gn 28, 1 – 2. 5). Keď prišiel k istej studni, uzrel Ráchel prichádzajúcu s ovcami; keď zvedel, že je jeho sesternicou, hneď potom ako stádo dostalo vodu, ju pobozkal (pozn.: Gn 29, 9 – 11). Ak, bratia, dobre zameriate svoju pozornosť, poznáte, že sa to nestalo bez príčiny, že vodcovia nachádzali manželky pri studniach a prameňoch. Keby sa to stalo len raz, niekto by mohol povedať, že sa to stalo náhodou, nie z nejakej špeciálnej príčiny. Blahoslavená Rebeka, ktorá sa mala vydať za Izáka, bola postretnutá pri studni (pozn.: Gn 24, 11 – 15); Ráchel, s ktorou sa mal oženiť Jakub, tiež bola nájdená pri studni (pozn.: Gn 29, 1 – 6) aj Sefora, ktorá sa vydala za Mojžiša, takisto bola postretnutá pri studni (pozn.: Ex 2, 15 – 21). Nepochybne teda máme tieto udalosti chápať tak, že obsahujú isté tajomstvá. Všetci traja patriarchovia si našli manželky pri studniach a prameňoch preto, lebo Kristus mal nájsť svoju (pozn.: Ef 5, 31 – 32; Manželku) Cirkev vo vodách krstu. Keď Jakub prišiel k studni, Ráchel najskôr napojila stádo, a potom on ju pobozkal. To je pravda, milovaní, ak kresťania nie sú najprv očistení zo všetkého zla vodami krstu, tak si nezasluhujú vlastniť Kristov pokoj (pozn.: 1 Pt 5, 14; Kol 3, 15). Či blahoslavený Jakub nemohol pobozkať sesternicu, predtým než bolo napojené stádo? Isteže mohol, ale s tým bolo späté tajomstvo: lebo bolo to pre Cirkev nevyhnutné, aby bola oslobodená od všetkých neprávostí a nepriateľstva skrze milosť krstu a týmto spôsobom si zaslúžila Boží pokoj.

Na tej ceste Jakub si vzal dve ženy (pozn.: Gn 29, 16 – 28); ony boli predobrazom dvoch skupín ľudí: Židov a Nežidov. Po príchode Krista nemalý počet ľudí, aj Židov, veril v Neho, a neskôr omnoho viac tisícov. Sám Kristus Pán potvrdzuje v Písme, že dve skupiny ľudí v Neho verilo: »Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca; aj tie musím priviesť, aby bolo jedno stádo a jeden pastier« (pozn.: Jn 10, 16). Teda dve ženy, ktoré boli manželkami Jakuba: Lea a Ráchel predpovedali dve skupiny ľudí: Lea – Židov, Ráchel – Nežidov. Ako dve steny z rôznych strán zbiehajúce sa v uholnom kameni, tak je Kristus zjednotený s týmito dvoma skupinami ľudí (pozn.: Sk 4, 11; Ef 2, 11 – 20). V Ňom si zaslúžili nájsť večný pokoj, ako hovorí Apoštol: »Lebo On sám je náš pokoj; On je tým, ktorý z dvoch urobil jedného« (pozn.: Ef 2, 14). Ako On urobil z dvoch jedného? Skrze zjednotenie dvoch stád a zjednotenie so sebou dvoch stien.

Teraz sa prizrite tomu, čo sa stalo neskôr, Písmo Sväté hovorí, že blahoslavený Jakub stal sa bohatým. Tak ako svätý Jakub, keď zbohatol a vrátil sa do svojej krajiny, tak pravdivý Jakub, náš Pán Ježiš Kristus, prišiel na tento svet, aby zjednotil so sebou dve skupiny ľudí, Židov a Nežidov; zrodil z nich nespočetných duchovných synov a stal sa nesmierne bohatým. Počúvajte, čo On hovorí: »Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi« (pozn.: Mt 28, 18). Po orabovaní diabla (pozn.: Mt 12, 29) zaniesol všetky bohatstvá Otcovi, a tak vyplnil to, čo vopred predpovedal žalmista: »Vzal si zajatcov a urobil si ich ctiteľmi« (pozn.: Ž 68, 19).

Keď sa Jakub vracal do krajiny, prenasledoval ho Laban so spoločníkmi. Po tom ako Laban prehľadal všetko, čo bolo Jakubove, nemohol ho zastaviť, lebo nenašiel nič, čo by mu patrilo (pozn.: Gn 31, 23. 30 – 35). Laban tu bol výstižne zobrazený ako symbol diabla, pretože slúžil bôžikom a prekážal blahoslavenému Jakubovi, ktorý bol predobrazom Pána. Prenasledoval Jakuba, ale nič svoje u neho nenašiel. Počúvajte pravdivého Jakuba, oznamujúceho v Písme: »Knieža tohto sveta prichádza, ale nenájde nič (svoje vo Mne)« (pozn.: Jn 14, 30). Nech Božie milosrdenstvo učiní, aby náš nepriateľ nenašiel v nás nič z jeho (diabla) skutkov, pretože ak nenájde čo je jeho, nebude nás môcť zastaviť alebo odviesť od večného života. Preto tiež, milovaní, prizrime sa pokladu v našom svedomí, preskúmajme tajomné miesta nášho srdca a ak tam nenájdeme nič, čo patrí diablovi, radujme sa a ďakujme Bohu. S Jeho pomocou sa usilujme, ako len môžeme, aby dvere nášho srdca boli vždy otvorené pre Krista a vždy zatvorené pre diabla. Ale ak v našich dušiach spozorujeme nejaké diabolské skutky, alebo lesť, rýchlo to vyhoďme a zbavme sa toho, ako smrteľného jedu. Vtedy, keď diabol bude sa nás chcieť zmocniť a nenájde nič, čo jemu patrí, odíde zmätený, a my môžeme ďakovať Bohu a s prorokom volať k Pánovi: »Zachránil si nás pred našimi nepriateľmi a tých, čo nás nenávideli si zahanbil« (pozn.: Ž 44, 8.).

Preto Lea, ako sme vyššie povedali, bola symbolom Židov, ktorí sa zjednotili s Kristom; Ráchel zasa symbolizovala Cirkev z pohanských národov. A preto bola to Ráchel a nie Lea, ktorá ukradla otcovi modly (sošky bôžikov), pretože pri príchode Krista (… pozn.: pohania – Nežidia slúžili modlám; Sk 17, 16; 21, 25; 1 Kor 12, 2). Čítame, že nie u Lei, čiže nie v synagóge boli schované Labanove modly, ale u Ráchel, ktorá bola predobrazom Nežidov.

Teraz o tom, čo sa stalo, keď Jakub prišiel k Jordánu a kedy po príchode všetkého jeho dobytku zostal sám a až do večera bojoval s anjelom (pozn.: Gn 32, 23 – 25). V tomto boji bol Jakub predobrazom Židov, anjel, s ktorým bojoval, bol predobrazom nášho Pána Spasiteľa. Jakub zápasil s anjelom, pretože Židia mali zápasiť s Kristom, dokonca až na smrť (1 Sol 2, 14 – 15). No nie všetci Židia boli neverní Kristovi, ako sme o tom hovorili skôr; ale veľká ich časť, ako o tom čítame, verila v Jeho Meno a preto sa anjel dotkol Jakubovho údu (pozn.: bedrového kĺbu) a ochromil ho (pozn.: Gn 32, 26. 32 – 33). Noha, na ktorú kríval bola predobrazom Židov, ktorí neverili v Krista; tá, ktorá nebola zranená, bola predobrazom tých, ktorí prijali Krista Pána. Všimnite si, že Jakub v tomto zápase nakoniec zvíťazil a hľadal požehnanie. Keď mu anjel povedal: »Pusť ma«, Jakub odpovedal: »Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš« (pozn.: Gn 32, 27). To, že Jakub zvíťazil poukazovalo na Židov, ktorí prenasledovali Krista; keď prosil o požehnanie, to predpovedalo tých, ktorí mali uveriť v Krista Pána. Čo nám anjel povedal? »Zápasil si s Bohom i ľuďmi a zvíťazil si« (pozn.: Gn 32, 29). Splnilo sa to v čase, keď Židia ukrižovali Krista Pána (pozn.: Sk 2, 22 – 23. 36). »Pusť ma«, povedal anjel, »svitá«. To bolo predpoveďou zmŕtvychvstania Pána, lebo Pán, ako dobre viete, vstal pred svitaním (pozn.: Jn 20, 1 – 2).

To, že Jakub bol predobrazom Pána, potvrdzuje to, že prosil Boha, aby ho chránil pred bratom Ezauom: »Ó, Pane, nie som hoden Tvojej láskavosti. Prešiel som cez Jordán len s mojou palicou; teraz som vzrástol do dvoch táborov« (pozn.: Gn 32, 11). To je pravda, milovaní. S palicou kríža Kristus získal do vlastníctva svet a vrátil sa víťazne k Otcovi s dvoma spoločnosťami, čiže s dvoma skupinami ľudí (pozn.: Iz 53, 10. 12; Jn 12, 24. 31 – 33; Ef 2, 16. 18; Kol 2, 14 – 15).

Zamyslite sa nad týmito pravdami, milovaní bratia a duchovne ich prežujte ako čisté zvieratá a poskytnite tak vašim dušiam užitočnú energiu a nevyhnutný pokrm (pozn.: Gn 7, 2; Dt 14, 6; 1 Kor 9, 9 – 10). Nepochybne je to pokrm, o ktorom Pán hovorí v Písme: »Nepracuj pre pokrm, ktorý je pominuteľný, ale pre ten, ktorý ostáva pre večný život« (pozn.: Jn 6, 27).

Nech vás Pán vo svojej dobrote privedie k Tomu, ktorému patrí sláva a moc spolu s Otcom a Duchom Svätým, do sveta bez konca. Amen.

(Sv. Cézar z Arles, Kázeň 88.)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 11. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

†

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„O Jakubovi, jeho synovi Jozefovi a jeho bratoch

Každý raz, keď sú čítané lekcie zo Starého zákona, milovaní, mali by ste nielen počúvať slová, ale tiež venovať svoju pozornosť tomu, čo je vám odovzdávané duchovne, čo často radím vám robiť. Rovnako často pripomína to Apoštol, keď hovorí: »Litera zabíja, ale duch dáva život« (pozn.: 2 Kor 3, 6). Všetko o čom čítame v Starom zákone, ako hovorí Apoštol: »sa im stalo ako predobraz a bolo napísané pre nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). Keď kresťania nábožne prichádzajú do kostola, aký majú osoh z toho, že počúvajú o svätých patriarchoch, ako sa ženili, alebo ako sa im rodili ich deti? Osoh z toho majú vtedy, keď sú schopní chápať to duchovne prečo to tak bolo a čo to znamená.

Počuli sme, že blahoslavený Jakub mal syna a dal mu meno Jozef. A miloval ho viac než ostatných svojich synov (pozn.: Gn 37, 3). Tu blahoslavený Jakub symbolizuje Boha, svätý Jozef Spasiteľa. Jakub miloval svojho syna, pretože Boh miloval svojho jediného Syna, ako to sám povedal: »Toto je môj milovaný Syn« (pozn.: Mt 3, 17; 17, 5). Jakub poslal svojho syna, aby sa postaral o bratov (pozn.: Gn 37, 13 – 14), a Boh Otec poslal svojho jediného Syna k ľuďom (pozn.: Jn 3, 17; 5, 23), ktorí boli oslabení hriechom a stratení ako ovce. Keď Jozef hľadal bratov blúdil po púšti. Kristus takisto hľadal ľudí, ktorí blúdili po svete. On tiež, dá sa povedať, blúdil po svete, pretože hľadal blúdiacich. Jozef hľadal bratov v Sicheme. Sichem symbolizuje plece, lebo hriešnici vždy sa odvracajú, keď vidia tvár spravodlivých, a plecia sú vždy vzadu. Tak ako Jozefovi bratia plní žiarlivosti, odvrátili sa chrbtom, namiesto toho, aby sa postavili tvárou v tvár otcovej láske, tak rovnako nešťastní Židia rozhodli sa Spasiteľa, ktorý k nim prišiel, nie milovať, ale byť voči Nemu závistlivý (pozn.: Mt 27, 18). O takýchto ľuďoch sa hovorí v Žalmoch: »Dovoľte, aby sa im oči zatemnili, aby nevideli, a nech ich chrbty budú navždy slabé« (pozn.: Ž 69, 24).

Jozef našiel bratov v Dotaine (pozn.: Gn 37, 17), Dotain symbolizuje vzburu. Veru, ľudia, ktorí premýšľali o zabití bratov sa búrili. Keď bratia uzreli Jozefa, začali rozprávať o jeho smrti (pozn.: Gn 37, 18); tak ako Židia, keď uzreli pravdivého Jozefa, Krista Pána, rozhodli sa, že ho ukrižujú. Bratia ukradli Jozefovi plášť, ktorý bol farebný (pozn.: Gn 37, 23); Židia vyzliekli Krista s tuniky, keď Ho križovali (pozn.: Jn 19, 23; Sk 2, 22 – 23. 36). Keď Jozefovi bola vzatá tunika, bol hodený do jamy (pozn.: Gn 37, 24; ďalšia časť kázne chýba).“

(Sv. Cézar z Arles, Kázeň 89.)

+++

+++

!!!

Ak Boh dovolí, na túto internetovú stránku bude neskôr do nej vložený po zhotovení (napísaní) jej ZÁVEREČNÝ VRCHOL - 5 Kníh VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE.

Z VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE sú už HOTOVÉ tieto jednotlivé knihy:

1. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky v dokonalých číslach,

2. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti

a

5. Kniha: V náručí ukrižovaného Božieho Slova.

+++

+++