OZNAMY

Kategória: OZNAMY

NOVÉ:

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 1. december roku Pána 2023:

Z knihy:

P. Arrighini A.

Dvanásti

So schválením Biskupského úradu
v Banskej Bystrici čís. 1597/1949
zo dňa 12. septembra 1949

SVÄTÝ ONDREJ

„… Pred tyranmi.

…Veľké úspechy nášho apoštola vyvrcholily najmä v Patrase, ktorý bol aj hlavným mestom Achajska Toto veľké a krásne mesto, zrkadliace sa svojím prístavom v mori Jónskom, ktoré v stredoveku slávne dobyli a spravovali Benátčania, v časoch sv. Ondreja veľmi zle spravoval istý rímsky prokonzul, zvaný Egeas.

Bol pohanom v plnom smysle slova a popri tom ešte nadutý a krutý. Nemohol nijako zniesť vzrastajúcu obľubu nášho apoštola a jeho boj proti modlám. Preto, keď prišiel do Patrasu, predvolal ho pred svoj súdny tribunál.

Smelý Ondrej nečakal, kým ho ta dovlečú, ale dobrovoľne, s krížom v ruke, prechádza pred prokonzula a napomenie ho pre jeho prenasledovanie. Oznámi mu tiež pravdu viery, pohrozí mu strašnými trestami božími a pozýva ho, aby sa aj on sklonil pred Ukrižovaným, ktorý je Bohom a pri mene ktorého ohýba kolená všetko stvorenie na nebi, na zemi, ba i v samom podsvetí (pozn.: Flp 2, 10).

Tyran žasne nad toľkou smelosťou a pod hrozbou najprísnejších mučení nariaďuje apoštolovi, aby obetoval božstvám.

Ale Ondrej, stále pokojný a odhodlaný, odpovie: »Som kňazom Najvyššieho a Jemu prinášam každý deň obetu nepoškvrneného Baránka, ktorý umrel na kríži za spásu celého pokolenia ľudského. Akože by som mohol priniesť obetu vašim klamným a lživým božstvám? Vaše modly majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú, nohy, ale nechodia. Náš Boh však je živý a pravý. Je všade, vidí a počuje všetko a my všetci v Ňom žijeme a sme…« (pozn.: Nicefor: Hist. Eccles. 2, 39.)

Ale bezbožný tyran nechce počuť vysvetlenie. Márne sa apoštol pokúša obrátiť ho tým, že poukazuje na nesmyselnosť pohanstva, že mu podáva pravdy svojej viery, vyššiu mravnosť kresťanstva… Pochopil, že naprázdno by boly vyznely jeho slová v tej chvíli a aj samotné zázraky, ktoré maly pohnúť tohto tyrana, ktorý mu vyhrážal, a preto sa asi uspokojil s tým, že sa začal vrúcne modliť k Bohu, aby On zasiahol so svojou milosťou.

Čoskoro poznáme, ako bola táto jeho modlitba vyslyšaná, zatiaľ však nášho Ondreja väznili a odsúdili na smrť kríža.

Len čo sa tento výrok rozniesol po Patrase, obyvatelia sa vzbúrili a pribehli k väzeniu, aby väzňa oslobodili. Hovorí sa aj o tom, že aj tyranov brat bol uprostred zástupu. Ale mučeník ich cez mreže svojho väzenia veľmi dojímavými slovami prehovoril. Povedal, že je presvedčený, že nadišiel najkrajší deň jeho života, lebo práve sa mu má dostať koruny za tridsaťročné apoštolské námahy, že smrť mu je nie mučeníctvom, ale oslobodením, že kríž nie je mu trestom, ale milosťou, slávou a radosťou, po ktorej toľko túžil, aby ho teda nechali kráčať mu v ústrety. A jeho túžba sa splnila.

Kríž.

Ako sme spomenuli, ukrutný Egeas odsúdil Ondreja na najhroznejšiu smrť. A hoci ľudská ukrutnosť neprestala nikdy v dejinách vynachádzať nové mučenie: popravná sekera, povraz, klada na hrdlo, upálenie na hranici, narazenie na kôl, gilotína, elektrické kreslo…, uprostred tejto »záhradky mučenia«, ktorú istý moderný spisovateľ (pozn.: Okt. Mirabeau: III. giardino dei supplizi) má záľubu brutálne opisovať, strom kríža zaujíma vždy prvé miesto ako taký, ktorý sjednocuje a sústreďuje všetky ostatné tresty: In cruce omnium poenarum genera concurunt, – je výrok A. Lapida (pozn.: Cornelio a Lapide: I Tesori). Kríž je súčasne mečom, ktorý štiepa nohy a ruky, je mučiacim koňom, ktorý rozpína a trhá údy, je česadlom, ktoré driape, je zvieraťom divým, ktoré roztrháva, a je ohňom, ktorý napáda telo a pomaly, kŕčovitými záchvatmi ho spaľuje… Preto Bossuet pokladá smrť na kríži za »najneľudskejšiu zo všetkých smrtí« (pozn.: Bossuet: Sermon pour la fête de l’ Exalt. de la S. Croix). To konečne uznali aj nebojazliví Rimania. A Cicero, keď z tribúny prudko napádal zločiny Verronove, vyhlásil o kríži, že je »Crudelissimum, teterrimumque supplicium« (pozn.: Cicero: In Verrem v. 64.).

Avšak pritom všetkom Rimania boli najfanatickejšími a najneúnavnejšími križovateľmi. Ešte Cicero odsudzuje jeho zneužívanie, ktoré sa však pretiahlo až do čias Konštantína. Odsúdenie na kríž vyhlasoval zvyčajne sudca obradnou formulou: »Ibis in crucem …«, »pôjdeš na kríž«, po čom obeť sverili katovi, ktorý odsúdeného podroboval predbežnému trestu bičovaním a potom ho s hŕstkou vojakov viedol na miesto popravy, nesúc i tabuľku, na ktorej bol uvedený zločin a ktorú potom pribili na kríž; okrem toho niesol opojný nápoj, urobený z myrhy a horkých zelín, a tyč, aby ňou pobádal odsúdeného kráčať dopredu pod ťarchou popravného dreva. Ale vždy ho neniesol celé: keď bola cesta príliš dlhá alebo strmá, niesol len priečne brvno, nazývané tiež »patibulum«, zatiaľ čo brvno druhé, zvané crux, bolo už na popravnom mieste.

Keď sem prišli, začalo sa ukrižovanie za všeobecnej zvedavosti a urážok čvargy. Robili ho dvoma rozličnými spôsobmi: niekedy kríž vystreli na zem a keď naň odsúdenca priviazali, alebo pribili, zdvihli ho a zem okolo neho udupali, ako nám je známe z umučenia sv. Pionia (pozn.: Acta Sanctorum, Febr. 1.). Častejšie však kríž najprv dobre zasadili do zeme a potom musel úbožiak vyjsť naň tak, že si sadol na sedlo, alebo na vyčnievajúci kolík, ktorý bol umiestený uprostred svislého dreva. A kým ho shora pribíjali alebo mu rozpínali ruky na dva okraje patibula, robili dolu to isté s nohami. Keď mal byť trest ešte krutejší, používali kríž »crux decussata«, vo forme písmeny X, na ktorom údy vyťahovali skoro až po vytrhnutie. Takýto bol práve kríž, ktorý prokonzul Egeas pripravil nášmu apoštolovi Ondrejovi, od čoho dostal takýto kríž i svoje pomenovanie, hoci už pred ním touto smrťou umreli nespočetní nešťastníci.

Zaiste však nikdy nikto ho neprijal s takým oduševnením a radosťou ako náš mučeník. Hovorí sa, že sotva sa mu vynoril pred očami, roztiahol ruky, ako k osobe, ktorú dlho očakávame a po nej túžime, a pozdravil ho slovami, ktoré v každom kresťanskom srdci musia vzbudiť najväčšie dojatie: »Ave, crux, diu desiderata!« – »Pozdravujem ťa, ó kríž, tak dlho očakávaný, tak vrúcne milovaný! Prijmi ma teda do svojho náručia a pritisni ma svojimi klinmi, opoj ma svojimi bolesťami, vysloboď ma z tohto sveta a vráť ma môjmu božskému Majstrovi, ktorý ma miloval a vykúpil!« (Pozn.: Euzebius cit. d. 2, 5… Nicefor cit. d. 2, 39…)

Na kríži.

Inou zvláštnosťou mučeníctva sv. Ondreja je, že veľmi dlho zostal na kríži živý a hovoril. Podľa veľmi starého podania vraj na kríži ostal niekoľko dní a niektorí ešte dodávajú, že to vraj trvalo tri až štyri dni.

Také dlhé vzdorovanie bolo by ľudsky nemožné, keď si pomyslíme na ťažké a hlboké znetvorenia, ktoré tento druh popravy vyvoláva v odsúdenom. Napätie svalstva, zapálenie rán, srazenie krvi v hlave, v pľúcach, v srdci, potom nevysloviteľná úzkosť, ktorá vyplýva z neprirodzenej polohy, prudká horúčka a spaľujúci smäd, to všetko sužuje ukrižovaného. Krv v ňom, ako vyhlasujú lekári, ženie sa tepnami do tých čiastok tela, ktoré sú najviac napäté a stiahnuté, takým silným prúdom, že žily nestačia ju odvádzať. Preto tepna, keď naráža na prekážky, ktoré sa nachádzajú na konci rúk a nôh, zalieva brucho a najmä hlavu, čím sa na tvári pre neobyčajne silné prekrvenie ciev vytvára veľmi tuhá červeň a v ostatnom tele všeobecná, neznesiteľná bolesť. Ešte horšie je, že tepna nemôže už dosť rýchle rozviesť krv do okrajov údov, ktoré sú zapchaté, a prestáva prijímať to, čo jej posiela ľavá srdcová komora. Táto zase nemôže voľne prijímať krv, prichádzajúcu z pľúc, a pravá srdcová komora nemôže hnať spracovanú krv do pľúc, lebo sú zapchaté krvou; týmto nastáva všeobecný neporiadok v obehu krvnom. Sústava nervová býva tiež veľmi hlboko zasiahnutá: »Ukrižovanie predstavuje taký otras nervov, že by vedel zničiť i leva.« Veľmi sa preto začudujeme, keď počujeme, že niektorí vydržali toto mučenie i niekoľko dní. Origenes (pozn.: Origenes: Comm. in Mt) spomína prípad, že odsúdenci zostali na kríži živí až do večera nasledujúceho dňa. Langen potvrdzuje, že v Sudane videl ľudí na kríži celé tri dni, ba Kosegarten (pozn.: Kosegarten: Chrest – Arab.) spomína mohamedánskeho vojaka, ktorého ukrižovali v stredu a ešte v nedeľu na poludnie bol živý…! Ak však sú tieto prípady naozaj pravdivé, tak treba sa pridŕžať náhľadu Justína Lipcia, že odsúdenci neboli pribití, ale len priviazaní na priečne brvno, čo sa konečne dosť často vyskytovalo u Rimanov. Robievali takto najmä vtedy, keď chceli predĺžiť smrteľný zápas a umučenie trýzneného. U tých však, ktorí boli pribití, nemohol tento zápas trvať dlho, ak nešlo o fyziologický zázrak. Historik Jozef Flavius (pozn.: Jozef Flavius: Židovská vojna) rozpráva, že keď chcel pri dobytí Jeruzalema zachrániť svojich zdravých a mocných mladých priateľov, vrhol sa k nohám Titovým, aby ich omilostil. Keď sa však Titus rozhodol vyhovieť prosbe, traja mladíci boli už niekoľko minút pribití na krížoch. S najväčším urýchlením ich složili s krížov a odovzdali opatere skúseného chirurga: ale neprešla ani hodina a dvaja z nich boli už mŕtvi a všetkým bolo čudné, že aj tretí takto neskončil.

Podľa tvrdení očitých svedkov vieme, že aj na najsilnejších a najodolnejších z ukrižovaných prejavujú sa onedlho známky vysokej horúčky, vyvolanej azda hnisaním alebo nákazou, alebo konečne otravou krvi, a badať na nich aj rýchle a všeobecné ochabnutie síl a neznesiteľný zápal: niektorý blúzni a niektorý prechádza čoskoro do stavu blízkeho agónii… Ak teda náš Ondrej naozaj odolával na kríži po niekoľko dní a mohol za ten čas aj hovoriť, kázať, ako je to zachované v tradícii, treba predpokladať, že bol na kríž len priviazaný, alebo pripustiť zvláštny zázrak všemohúcnosti božej, ktorá je vždy taká podivuhodná pri svojich svätých.

Naozaj sa hovorí, že celé tri dni, čo svätý mučeník bol na kríži, neprestal sa modliť a kázať, a že rozprával tak, ako by nebol ani na kríži, ale na kazateľnici. Zabudol na svoje mučeníctvo, na svoje bolesti a ako by ich ani necítil, silným a výrečným hlasom bez prestania káže zástupom, ktoré sa nahrnuly pod jeho kríž, aby boly svedkami tohto zázraku. Kázanie týchto posledných troch dní ako by vraj obsahovalo kázne všetkých tridsiatich rokov apoštolátu. Hovorí o Bohu ako o Otcovi, o Bohu stvoriteľovi celého sveta, o Bohu spasiteľovi ľudí; hovorí o Cirkvi, o obeti Kalvárie a o nekrvavej obeti na našich oltároch, o Božom súde, o večnom živote a – čo najviac prekvapuje – robí náražky na článok viery o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, takže niektorí jemu pripisujú tieto múdre slová: »Tak ako z nepoškvrnenej zeme bol stvorený prvý Adam, tak isto bolo potrebné, aby aj druhý Adam, totiž Ježiš Kristus, bol vytvorený z nepoškvrnenej panny.« (Pozn.: Euzebius cit. d.)

Tieto pravdy, ktoré s krvou vychádzaly zo srdca apoštola mučeníka, prenikly hlbšie než hocikedy predtým do sŕdc okolostojacich a boly jeho poslednými a najväčšími výdobytkami. Tradícia hovorí, že vyše dvadsaťtisíc ľudí vystriedalo sa za tie dni pod jeho krížom a obrátilo sa na kresťanstvo.

Hovorí sa tiež, že národ, ktorý videl nášho mučeníka po takom dlhom čase živého a hovoriaceho, dojatý zázrakom, vzbúril sa po druhý raz, napadol súdny tribunál prokonzula Egea a za vyhrážania žiadal pre neho milosť.

Prokonzul, prestrašený, privolí a sám ide ku krížu, aby s neho oslobodil mučeníka. A vtedy vraj, ako hovoria niektorí dejepisci, malo nastať aj jeho obrátenie. Milosť božia dotkla sa konečne toho srdca, ktoré bolo predtým tvrdšie než kameň, a obmäkčila ho a posledné slová jeho obety dokončily toto dielo.

Škoda len, že iné legendy spierajú sa prijať takýto radostný koniec a hovoria, že sa stalo práve naopak. Prokonzul vraj odmietol udeliť milosť, ako by bol posadlý diablom, preto ho dav vytlačil zo súdnej siene a potom zavliekol na prostriedok námestia a tu v zúrivosti zaškrtil (pozn.: Rufinus cit. d. Nicefor, cit. dielo).

Medzitým už náš mučeník dospel ku koncu svojho dlhého smrteľného zápasu. Okolo neho namiesto tmy, ktorá zaľahla na Kalváriu, ukázalo sa svetlo a hovorí sa, že v tých posledných chvíľkach jeho telo bolo ožiarené takým jasom, že oslepovalo okolostojace zástupy, ktoré, vrhnúc sa na kolená, začaly vzdávať veľkému apoštolovi Ondrejovi takú úctu, ktorá – ako to hneď uvidíme – sa v Cirkvi čoraz viac šírila.

Uctievanie.

Slávny skon nášho svätého apoštola a mučeníka Ondreja mal sa stať, podľa najpravdepodobnejších výpočtov, 30. novembra roku 63, teda štyri roky skôr, než umučili jeho brata Petra.

Keď jeho telo složili s kríža a veľmi zbožná pani Maximila ho starostlivo nabalzamovala vzácnymi masťami, pochovali ho v samom meste Patrase, kde ho po tri storočia strážila neobyčajne živá pobožnosť veriacich.

V roku 357 ho však preniesli spolu s telom sv. Lukáša a sv. Timoteja, žiaka sv. Pavla, do Konštantinopolu, do nádherného chrámu svätých Apoštolov, ktorý dal vystaviť cisár Konštantín.

Sv. Hieronym a sv. Pavol z Noly spomínajú niektoré zázraky pri tomto prenášaní pozostatkov svätých, ako by tým chceli potvrdiť opodstatnené príslovie ľudu, že keď sa pohýbu telá svätých, stane sa vždy niečo neobyčajného.

Po páde Konštantinopola roku 1206 boly odnesené aj pozostatky nášho apoštola a väčšinu z nich uložili do katedrály v Amalfi, ktorej až dosiaľ je hlavným patrónom. Jedno rameno však odniesol opát sv. Regulus do Škótskeho mesta, ktoré odvtedy nesie meno nášho svätého. Skoro celú dolnú čeľusť poslali do Milána, kde je dosiaľ v starodávnej bazilike sv. Ambróza. Iné pozostatky boly prenechané niektorým iným mestám. Asi v polovici XV. storočia, za pontifikátu pápeža Pia II., bola do Ríma prenesená práve hlava apoštola a s veľkou nádherou a so zbožnou úctou uložená bola v bazilike sv. Petra, vedľa hrobu jeho veľkého brata. Iná význačná relikvia z nášho apoštola je tiež v Ríme, v chráme sv. Jána Lateránskeho.

Známy kríž sv. Ondreja, tak žiarlivo strážený v Ázii jeho žiakmi, bol onedlho prenesený do kláštora sv. Viktora pri Marseille, ktorý z neho časť prepustil kostolu, čo vystavala cisárovná Eudoxia v Ríme, chrámu sv. Petra v Okovách. Aj Filip, vojvodca burgundský a brabantský, dostal z neho značnú čiastku, ktorú uschovali do podivuhodného relikviára z pozláteného striebra a slávnostne preniesli do Bruselu. Vzápätí po získaní takej vzácnej relikvie zbožný panovník založil r. 1431 na počesť sv. Ondreja rytiersky rad Zlatého rúna.

Aj v Škótsku, kde nášho apoštola nadovšetko uctievali, hneď potom, čo jeho významnú relikviu sem priniesol sv. opát Regulus, založil v VIII. storočí kráľ Akai rytiersky rad sv. Ondreja, obnovený potom Jakubom VII.

Bolo by nemožné spomenúť všetky nádherné chrámy a baziliky, vystavené na počesť nášho apoštola po celom katolíckom svete. Nadovšetko vyniká však ohromný chrám v Ríme, so svojimi veľkolepými freskami, predstavujúcimi život a smrť svätca.

Zakončíme však týmto zbožným a praktickým povzbudením istého rečníka (pozn.: P. Al. Spedaliere: Panegirici): »Ako hlava sv. Ondreja spočíva v Ríme blízko hrobu sv. Petra, kým ostatné relikvie jeho tela sú roztrúsené po celom svete, tak i my, ktorí sme roztrúsení po celom svete, položme si hlavu vedľa hrobu sv. Petra. Stredisko Cirkvi katolíckej, apoštolskej a rímskej, nástupca Kniežaťa apoštolov, oživený Peter vo Vatikáne nech stojí vždy nad všetkými našimi myšlienkami a činmi a nikdy neprestaňme mu vzdávať česť a slávu.«“

(Zdroj: P. Arrighini A., Dvanásti; z talianskeho originálu (I Dodici) preložil Jozef Máček. Obálka a kresby od Edity Ambrušovej. So schválením Biskupského úradu v Banskej Bystrici čís. 1597/1949 zo dňa 12. septembra 1949 (text) a Apošt. administratúry v Trnave čís. 8106/49 zo dňa 9. decembra 1949 (kresby) v náklade 11.000 ex. vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1950; str. 135 – 146.)

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 3. november roku Pána 2023:

Vtelená Pravda Boh Ježiš Kristus povedala:

„Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a MNOHO je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a MÁLO je tých, čo ju nachádzajú!…

MNOHÍ mi v onen deň povedia: »Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene? Nevyháňali sme v Tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v Tvojom mene veľa zázrakov?« Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“

Mt 7, 13 – 14; 22 – 23

Boh ústami proroka Izaiáša povedal:

„Lebo ohňom bude súdiť Pán a svojím mečom každé telo a bude VEĽA tých, čo Pán porazí… Áno, ich červík neumrie a ich oheň nevyhasne. A budú hrôzou pre každé telo.“

Iz 66, 16; 24

A preto: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.“

Flp 2, 12

+++

Sv. Leonard z Porto Maurizio

(1676 – 1751)

Františkán, sv. Leonard z Porto Maurizio je jedným z najväčších misionárov v dejinách Cirkvi. Počet ľudí, ktorí sa zúčastňovali na jeho kázňach, prekvapoval všetko očakávanie; v Janove sa na kázne sv. Leonarda zhromažďovalo až do stotisíc osôb. Veľmi si ho vážili pápeži Klement XII. a Benedikt XIV., ktorý sa s ním neraz radil. Pápež Pius XI. ho v marci v roku Pána 1923 vyhlásil za patróna misionárov v katolíckych krajinách.

Jedným z najpôsobivejších príhovorov sv. Leonarda bola jeho kázeň o malom počte spasených. Na jej silu sa spoliehal pri potrebe obrátenia veľkých hriešnikov. Táto kázeň, podobne ako ostatné spisy, bola predložená na kánonické skúmanie počas procesu svätorečenia. Tu je celý text tejto vzácnej kázne:

Je málo tých, čo sú a budú spasení?

Úvod

Vďaka Bohu, počet učeníkov Vykupiteľa nie je taký malý, že by skazenosť zákonníkov a farizejov mohla nad nimi zvíťaziť. Navzdory tomu, že sa svojou zákernou sofistikou usilovali hanobiť nevinných a zavádzať zástupy diskreditovaním učenia a charakteru nášho Pána, nachádzajúc škvrny dokonca i na slnku, mnohí ho uznali za pravého Mesiáša, a bez obávania sa úderov či hrozieb sa otvorene pridali na jeho stranu. Nasledovali ho však všetci tí, čo išli za Kristom, až po jeho slávu? Och, v tomto si ctím hlboké tajomstvo a mlčky sa skláňam pred priepasťami božských nariadení, skôr než by som vynášal zbrklé súdy o takom dôležitom probléme! Téma, o ktorej dnes budem hovoriť, je veľmi závažná; vyvolala dokonca záchvevy pilierov Cirkvi, veľkých svätcov naplnila hrôzou a púšte zaľudnila pustovníkmi. Témou tohto poučenia je zistiť, či počet spasených kresťanov je väčší alebo menší než počet zatratených kresťanov. Dúfam, že vo vás vyvolá prospešný a blahodarný strach pred Božími súdmi.

Bratia, pre lásku, ktorú k vám mám, želal by som si môcť vás opätovne uistiť o vyhliadke večného šťastia tým, že by som každému z vás povedal: Je isté, že pôjdeš do raja; väčší počet kresťanov je spasený, aj ty budeš spasený.

Avšak, ako vám môžem dať toto sladké ubezpečenie, ak sa proti Božím nariadeniam búrite, sťaby ste boli jeho vlastnými najhoršími nepriateľmi? V Bohu pozorujem úprimnú túžbu spasiť vás, avšak vo vás nachádzam rozhodný sklon byť zatratení. Čože urobím dnes, ak prehovorím tak jasne? Rozhorčím vás. Ale ak nebudem hovoriť, zarmútim Boha.

Preto rozdelím túto tému na dva hlavné body. V prvom, ktorý vás naplní hrôzou, dovolím teológom a cirkevným otcom, aby oni posúdili vec rozhodnutím, že väčší počet dospelých kresťanov je zatratený; a v tichom rozjímaní o tomto hrôzostrašnom tajomstve si ponechám vlastné názory pre seba. V druhom bode sa pokúsim obhajovať Božiu dobrotivosť voči bezbožným ľuďom dokazovaním, že tí, čo sú zatratení, sú zatratení pre vlastnú zlovôľu, pretože takými chceli byť. Takto teda máme dve veľmi dôležité pravdy. Ak vás prvá pravda desí, nemajte mi to za zlé, ako keby som pre vás cestu do neba chcel urobiť tesnejšiu, lebo ja chcem byť v tejto veci nestranný. Majte to skôr za zlé teológom a cirkevným otcom, ktorí vryjú túto pravdu do vášho srdca silou rozumu. Ak ste rozčarovaní druhou pravdou, vzdávajte za to vďaky Bohu, lebo On chce iba jediné: aby ste mu celkom odovzdali svoje srdcia. Napokon, ak ma donútite povedať vám jasne, čo si myslím, urobím tak, pre vašu útechu.

Učenie cirkevných otcov

Nie je to zbytočná zvedavosť, ale užitočné preventívne opatrenie vyhlasovať z výšky kazateľnice určité pravdy, ktoré vynikajúco pomáhajú skrotiť lenivosť nemravníkov, čo stále rozprávajú o Božom milosrdenstve a o tom, aké ľahké je obrátenie a ktorí žijú hovejúc si vo všetkých druhoch hriechov a nerušene spia na ceste do pekla. Aby sme im vzali ilúzie a prebrali ich z ich ustrnutia, skúmajme dnes túto dôležitú otázku: Je počet spasených kresťanov väčší než počet kresťanov, ktorí sú zatratení?

Zbožné duše, vy môžete odísť, táto kázeň nie je pre vás. Jej jediným účelom je skrotiť pýchu zhýralcov, ktorí zo svojich sŕdc vyrvali svätú bázeň pred Bohom a spájajú sily s diablom, ktorý, podľa zmýšľania Eusébia, zatracuje duše tým, že ich učičíka. Aby sme vyriešili túto pochybnosť, postavme na jednu stranu cirkevných otcov, gréckych i latinských, na druhú stranu dajme najučenejších teológov a erudovaných historikov, a položme do stredu Sväté písmo, aby ho všetci videli. A teraz počúvajte, nie to, čo vám budem hovoriť ja, lebo ja som vám už povedal, že nechcem hovoriť za seba či rozhodnúť v tejto veci. Vypočujte si však, čo vám musia povedať títo veľkí myslitelia, ktorí sú majákmi v Božej Cirkvi poskytujúcimi svetlo druhým, aby nevybočili z cesty do neba. Takýmto spôsobom, vedení trojnásobným svetlom viery, autority a rozumu, budeme schopní vyriešiť túto ťažkú záležitosť s istotou.

Dobre si všimnite, že tu nejde o ľudské pokolenie vzaté ako celok, ani o všetkých katolíkov bez rozlíšenia, ale iba o dospelých katolíkov, ktorí sa môžu slobodne rozhodovať, a takto sú schopní spolupracovať v dôležitej záležitosti svojej spásy. Najskôr sa poraďme s teológmi, ktorí sú uznávaní, že veci skúmajú s najväčšou starostlivosťou a že vo svojom učení nepreháňajú: vypočujme si dvoch učených kardinálov, Kajetána a Bellarmína. Učia, že väčší počet dospelých kresťanov je zatratený a keby som mal čas poukázať na dôvody, na ktorých stavajú, sami by ste sa o tom presvedčili. No obmedzím sa tu na citovanie Suaréza. Potom, čo sa poradil so všetkými teológmi a urobil svedomitú štúdiu o danej problematike, napísal: „Všeobecne rozšírená mienka je, že medzi kresťanmi je viac duší zatratených, než duší spasených.“

Pridajte autoritu gréckych a latinských otcov k autorite teológov a zistíte, že takmer všetci hovoria to isté. Toto je názor sv. Teodora, sv. Bazila, sv. Efréma a sv. Jána Chryzostoma. A navyše, podľa Baronia to bol bežný názor medzi gréckymi otcami, že táto pravda bola výslovne zjavená sv. Simeonovi Stylitovi. Po tomto zjavení, aby sa zachránil si zaumienil žiť stojac na vrchole stĺpa štyridsať rokov, vystavený nepriazni počasia, je vzorom pokánia a svätosti pre všetkých. Teraz sa poraďme s latinskými otcami. Počujete sv. Gregora, ktorý jasne hovorí: Mnohí dospejú k viere, no iba máloktorí k nebeskému kráľovstvu.“ Sv. Anzelm vyhlasuje: „Je len málo tých, ktorí budú spasení.“ Sv. Augustín konštatuje dokonca ešte jasnejšie: Preto málo bude spasených v porovnaní s tými, ktorí sú zatratení.“ Najviac desivo hovorí však sv. Hieronym. Na konci svojho života, v prítomnosti svojich učeníkov, vyslovil tieto hrozné slová: „Zo stotisíc ľudí, ktorých životy boli vždy zlé, nájdete sotva jedného, kto je hoden zhovievavosti.

Slová Svätého písma

Načo však hľadať názory cirkevných otcov a teológov, keď Sväté písmo jasne hovorí o tejto otázke? Pozrite sa do Starého i Nového zákona a nájdete tam veľa postáv, symbolov a slov, ktoré jasne poukazujú na túto pravdu: spasených bude iba veľmi málo. V čase Noema bolo celé ľudské pokolenie zaplavené pri potope a v korábe sa zachránilo iba osem ľudí. Sv. Peter hovorí: „Táto archa bola obrazom Cirkvi,“ a sv. Augustín dodáva: „A týchto osem ľudí, čo sa zachránili, znamená, že je zachránených veľmi málo kresťanov, pretože je veľmi málo tých, ktorí sa úprimne zriekajú sveta, a tí, čo sa ho zriekajú iba slovami, nepatria k tajomstvu, ktoré predstavuje archa.“ Biblia nám tiež hovorí, že iba dvaja Hebreji z dvoch miliónov tých, čo odišli z Egypta, vošli do Zasľúbenej zeme a že iba štyria utiekli pred ohňom Sodomy a iných horiacich miest, ktoré v dôsledku ohňa zanikli. Všetko to znamená, že počet zatratených, ktorí budú ako slama vrhnutí do ohňa, je omnoho väčší než počet zachránených, ktorých nebeský Otec jedného dňa zhromaždí vo svojich stodolách ako vzácnu pšenicu.

Neskončil by som, keby som musel poukázať na všetky postavy Svätého písma, ktoré potvrdzujú túto pravdu. Uspokojme sa s počúvaním živého proroctva vtelenej Múdrosti. Čo odpovedal náš Pán zvedavému mužovi v evanjeliu, ktorý sa ho spýtal: „Pane, bude iba málo spasených?“ Mlčal? Odpovedal váhavo? Ukryl si svoju myšlienku zo strachu, aby nevydesil zástup? Nie. Spýtal sa ho iba jeden, ale On odpovedal všetkým prítomným. Povedal im: „Pýtate sa ma, či je iba málo spasených? Tu je moja odpoveď: Usilujte sa vojsť tesnou bránou; lebo veru, hovorím vám, mnohí sa budú usilovať vojsť a nebudú môcť.“ Kto tu hovorí? Boží Syn, Večná Pravda, ktorý pri inej príležitosti hovorí dokonca jasnejšie: „Mnohí sú povolaní, ale málo je vyvolených.“ Nehovorí, že všetci sú povolaní a že zo všetkých ľudí je málo vyvolených, ale že mnohí sú povolaní; čo znamená, ako vysvetľuje sv. Gregor, že zo všetkých ľudí je veľa povolaných k pravej viere, ale z nich je málo spasených. Bratia, toto sú slová nášho Pána Ježiša Krista. Sú jasné? Sú pravdivé! Teraz mi povedzte, či môžete mať vieru v svojom srdci a nechvieť sa.

Spása v rôznych životných stavoch

Och, vidím, že keď hovorím takto všeobecne o všetkých, stráca sa hlavná myšlienka. Poďme teda uplatniť túto pravdu na rôzne stavy, a pochopíte, že buď musíte dať nabok rozum, skúsenosť a zdravý úsudok veriacich, alebo priznať, že väčší počet katolíkov je zatratený. Existuje azda vo svete priaznivejší stav pre nevinnosť, v ktorom sa spása zdá ľahšia a o ktorom majú ľudia vyššiu predstavu, než je kňazský stav, stav zástupcov Boha? Na prvý pohľad by sa každý nazdal, že väčšinu z nich tvoria kňazi dobrí, ale i dokonalí; a predsa som zhrozený, keď počujem sv. Hieronyma vyhlásiť, že hoci svet je plný kňazov, sotva jeden zo sto žije spôsobom v súlade so svojím stavom; keď počujem Božieho služobníka dosvedčovať, že zo zjavenia pozná, že počet kňazov, ktorí každý deň idú do pekla, je taký veľký, až sa mu zdá nemožné, že vôbec ešte nejakí na zemi zostali; keď počujem sv. Chryzostoma zvolať so slzami v očiach: „Neverím, že mnoho kňazov je spasených; naopak, verím, že počet tých, ktorí sú zatratení, je väčší.“

Pozrime sa ešte vyššie, a viďme prelátov svätej Cirkvi, pastierov, ktorí sú poverení starosťou o duše. Je počet tých, ktorí sú medzi nimi spasení, väčší než počet tých, čo sú zatratení? Počúvajme Kantimpreho; opíše vám istú udalosť a vy si vyvoďte závery. V Paríži sa konala synoda a bolo na nej prítomných veľké množstvo prelátov a pastierov, poverených starostlivosťou o duše. Prišli tiež kráľ a kniežatá, aby svojou prítomnosťou zhromaždeniu dodali lesk. Bol tiež pozvaný slávny kazateľ. Keď si pripravoval svoju kázeň, objavil sa pred ním hrozný diabol a povedal: „Odlož knihy nabok. Ak chceš predniesť kázeň, ktorá bude užitočná pre tie kniežatá a prelátov, uspokoj sa tým, že im povieš o našej úlohe: My, kniežatá temnosti vám ďakujeme, kniežatá, preláti, pastieri duší, že pre vaše zanedbávanie je zatratený väčší počet duší veriacich; za túto láskavosť vám pripravujeme odmenu, keď budete s nami v pekle.“

Beda vám, ktorí riadite druhých! Ak je tak veľa zatratených vašou vinou, čo sa vám stane? Ak z tých, ktorí sú prví v Božej Cirkvi, je málo spasených, čo sa vám stane? Vezmite všetky stavy, obidva rody, každé postavenie: manželia, manželky, vdovci, mladé ženy, mladí muži, vojaci, obchodníci, remeselníci, bohatí a chudobní, šľachtici a plebejci. Čo máme povedať o všetkých týchto ľuďoch, ktorí žijú tak zle? Nasledujúce rozprávanie od sv. Vincenta Ferrerského vám ukáže, čo si máte o tom myslieť. Opisuje, ako istý arcidiakon v Lyone sa vzdal svojho poverenia a odišiel do púšte konať pokánie, a zomrel v ten istý deň a v tú istú hodinu ako sv. Bernard. Po svojej smrti sa zjavil svojmu biskupovi a povedal mu: „Viete, monsignore, že v tej hodine, keď som odišiel, zomrelo tiež 33 000 ľudí. Z tohto množstva Bernard a ja sme išli hore do neba bezodkladne, traja išli do očistca a všetci ostatní padli do pekla.“

Naše kroniky opisujú dokonca hroznejšiu udalosť. Jeden z našich bratov, známy svojou učenosťou a svätosťou, kázal v Nemecku. Predstavoval ošklivosť hriechu nečistoty tak pôsobivo, že jedna žena pred všetkými z hrôzy omdlela. Potom, keď sa prebrala k životu, povedala: „Keď som bola predstavená pred Boží Súd, prišlo tam zároveň 60 000 ľudí zo všetkých strán sveta; a z toho počtu boli traja spasení a išli do očistca, a všetci ostatní boli zatratení.“

Ó, priepasť Božích súdov! Z 30 000 boli iba piati spasení! A zo 60 000 išli iba traja do neba! Vy hriešnici, čo ma počúvate, do ktorej kategórie budete započítaní?… Čo hovoríte?… Čo si myslíte?…

Vidím, že takmer všetci skláňate hlavy, preniknutí úžasom a hrôzou. No nechajme svoj údiv bokom a miesto toho, aby sme si lichotili, snažme sa zo svojho strachu vydolovať nejaký úžitok. Či nie je pravda, že existujú dve cesty vedúce do neba: nevinnosť a pokánie? Nuž, ak vám teraz ukážem, že veľmi málo ľudí si vyberá jednu z týchto dvoch ciest, vy ako racionálne bytosti si urobíte záver, že je iba veľmi málo spasených. A uvediem dôkazy: v ktorom veku, zamestnaní alebo v akom stave nájdete, že počet zlých nie je stonásobne väčší než počet dobrých a o ktorých možno povedať: „Dobrých je tak vzácne a zlých je tak veľa?“ O našich časoch by sme mohli povedať to, čo Salvianus povedal o svojej dobe: je ľahšie nájsť nespočetné množstvo hriešnikov ponorených do všetkých druhov neprávostí než niekoľkých nevinných ľudí. Koľko sluhov je úplne čestných a verných svojim povinnostiam? Koľko obchodníkov je čestných a spravodlivých v obchodných záležitostiach? Koľko remeselníkov je precíznych a pravdivých? Koľko predavačov nezištných a úprimných? Koľkí právnici sa nevzdávajú spravodlivosti? Koľkí vojaci nešliapu po nevinnosti? Koľkí majstri nestrhávajú nespravodlivo mzdu tých, ktorí im slúžia, alebo sa neusilujú ovládnuť svojich podriadených? Všade je, čo do počtu, dobrých vzácne málo a zlých veľa. Kto nevie, že v súčasnosti je tak veľa zhýralosti medzi dospelými ľuďmi, slobody medzi mladými dievčatami, márnivosti medzi ženami, nemravnosti medzi urodzenými, korupcie v stredných vrstvách spoločnosti, rozpad rodinných a iných vzťahov medzi ľuďmi, nehanebnosti medzi biednymi, že by sa dalo povedať to, čo povedal Dávid vo svojej dobe: „Všetci podobne vybočili z pravej cesty… niet ani jedného, kto koná dobro, ani jedného.“

Choďte do ulíc a na námestia, do palácov i domov, do veľkomiest i na vidiek, na súdy a súdne dvory, ba dokonca i do Božieho chrámu. Kde nájdete čnosť? „Beda!“ kričí Salvianus, „okrem veľmi malého počtu tých, ktorí utekajú pred zlom, čím je zhromaždenie kresťanov, ak nie žumpou nerestí?“ Všade môžeme nachádzať len sebectvo, ctižiadostivosť, obžerstvo a prepych. Nie je väčšia časť ľudí poškvrnená neresťami nečistoty a nehovorí sv. Ján správne: „Celý svet – ak niečo také odporné môže byť tak nazvané – si hovie v nemravnosti?“ To nie som ja, kto vám to hovorí; rozum vás núti uveriť, že z tých, ktorí žijú tak zle, je spasených iba veľmi málo.

Avšak vy poviete: Nemôže pokánie účinne napraviť stratu nevinnosti? To je pravda, pripúšťam. No viem tiež, že pokánie je v praxi také ťažké, úplne sme stratili zvyk kajať sa, a hriešnici ho tak vážne zneužívajú, že už iba to by stačilo presvedčiť vás, že tou cestou je spasených veľmi málo. Och, aká je strmá, tesná, tŕnistá, až je strašné na ňu čo len sa pozerať a namáhavé vyjsť po nej! Všade, kam sa pozeráme, vidíme stopy krvi a veci, ktoré vyvolávajú smutné spomienky. Mnohí ochabnú už pri pohľade na ňu. Mnohí odstúpia na úplnom začiatku. Mnohí od vyčerpanosti upadnú uprostred a mnohí sa zúfalo vzdávajú na konci. A ako málo je tých, čo vydržia na ceste pokánia až do smrti! Sv. Ambróz hovorí, že je ľahšie nájsť tých, čo si zachovali nevinnosť, než nájsť niekoho, kto koná náležité pokánie.

Ak uvažujete o sviatosti pokánia, jestvuje tak veľa zdeformovaných spovedí, tak veľa zámerných výhovoriek, tak veľa klamlivej kajúcnosti, tak veľa falošných sľubov, tak veľa neúčinných rozhodnutí, tak veľa neplatných rozhrešení! Považovali by ste za platnú spoveď, ak ten, kto si prizná hriechy nečistoty, sa vôbec nevyhýba príležitostiam k nim? Alebo ten, čo sa obviní zo zjavných nespravodlivých činov, nemá vôbec v úmysle urobiť za ne akékoľvek odčinenie? Och, strašné zneužívanie takej veľkej sviatosti! Niekto sa spovedá, aby sa vyhol vyobcovaniu z Cirkvi, iný, aby mal povesť kajúcnika. Niekto sa zbavuje hriechov, aby upokojil svoje výčitky, iný ich z hanby skrýva. Niekto vyznáva hriechy nedokonale zo zlomyseľnosti, iný ich vyznáva zo zvyku. Niekto nepozná pravdivý cieľ sviatosti, inému chýba nevyhnutná ľútosť a inému pevný úmysel. Úbohí spovedníci, aké úsilie vyvíjate, aby ste priviedli väčší počet kajúcnikov k týmto rozhodnutiam a činom, bez ktorých je spoveď svätokrádežou, rozhrešenie odsúdením a pokánie ilúziou?

Kde sú teraz tí, čo veria, že počet spasených medzi kresťanmi je väčší než počet zatratených, a ktorí na podporu svojho názoru, dôvodia takto: väčšina dospelých katolíkov zomiera na svojom lôžku zaopatrená sviatosťami Cirkvi, a preto väčšina dospelých katolíkov je spasená? Och, aké skvelé zdôvodnenie! Musíte povedať presný opak. Väčšina dospelých katolíkov sa pred smrťou spovedá zle, preto väčšina z nich je zatratená. Hovorím „viac ako isto“ pretože umierajúci človek, ktorý sa nevyspovedal dobre, pokiaľ mal ešte dobré zdravie, bude mať sotva čas učiniť tak, keď je pripútaný na lôžko s ťažkým srdcom, nestálou hlavou a popletenou mysľou; keď sa rôznymi spôsobmi stavajú proti nemu ešte žijúce predmety, ešte čerstvé príležitosti, zaužívané návyky, a predovšetkým diabli, ktorí sa všemožne usilujú vrhnúť ho do pekla. A teraz, ak pridáte k všetkým týmto falošným kajúcnikom všetkých ostatných hriešnikov, ktorí umierajú v hriechu neočakávane v dôsledku nevedomosti lekárov či chybou ich príbuzných, ktorí zomierajú pri otravách, či sú pochovaní pri zemetrasení, zomierajú na infarkt, pri páde, či na bitevnom poli, chytení do pasce, zasiahnutí bleskom, spálení či utopení, nie ste nútení vyvodiť si záver, že väčšina dospelých kresťanov je zatratená? Toto je zdôvodnenie sv. Chryzostoma. Tento svätec hovorí, že väčšina kresťanov počas svojho života kráča po ceste, ktorá vedie do pekla. Prečo, potom, ste takí prekvapení, že väčšina ľudí ide do pekla? Aby ste prišli k bráne, musíte ísť cestou, ktorá k nej vedie. Čo odpoviete na taký silný dôvod?

Vašou odpoveďou bude, že Božie milosrdenstvo je veľké. Áno, pre tých, ktorí sa ho boja, hovorí prorok; ale veľká je jeho spravodlivosť pre toho, kto sa ho nebojí, a odsudzuje všetkých zaťatých hriešnikov.

Tak mi poviete: Dobre teda, pre koho je raj, ak nie pre kresťanov? Je pre kresťanov, samozrejme, ale pre tých, ktorí si nezneucťujú svoj charakter a ktorí žijú ako kresťania. Navyše, ak k počtu dospelých kresťanov, ktorí zomierajú v Božej milosti, pridáme nespočetné množstvo detí, ktoré umierajú po krste a skôr než dosiahnu vek rozumu, nebudete prekvapení, že svätý apoštol Ján, hovoriac o tých, čo sú spasení, povie: „Videl som veľké množstvo, ktoré nik nemôže spočítať.“

A toto klame tých, ktorí tvrdia, že spasených medzi katolíkmi je viac než zatratených… Ak k tomu počtu pridáte dospelých, ktorí si udržali rúcho nevinnosti, alebo ktorí potom, čo si ho poškvrnili, si ho oprali v slzách pokánia, je isté, že väčší počet je zachránený; a toto je vysvetlením slov sv. Jána: „Videl som veľké množstvo,“ a tiež slov nášho Pána: „Prídu mnohí z východu a zo západu, a budú na hostine s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve,“ a ostatných miest zvyčajne citovanými v prospech tohto názoru. Ale ak hovoríme o dospelých kresťanoch, skúsenosti, dôvod, autorita, správnosť a Písmovšetko sa zhoduje v dokazovaní, že je viac zatratených. Neverte, že kvôli tomuto je raj prázdny; naopak, je to veľmi zaľudnené kráľovstvo. A ak sú zatratení „takí početní ako piesok v mori,“ spasení sú „takí početní ako hviezdy na nebi,“ to znamená, že obidve časti sú nespočetné, hoci v rôznych proporciách.

Jedného dňa sv. Ján Chryzostom, kážuc v katedrále v Konštantinopole a rozjímajúc o týchto proporciách, sa z hrôzy roztriasol a spýtal sa: „Čo si myslíte, koľkí z tohto veľkého počtu ľudí budú spasení?“ A nečakajúc na odpoveď dodal: Medzi toľkými tisícami ľudí by sme nenašli ani sto, ktorí budú spasení, ba dokonca pochybujem aj o počte sto.“ Aké hrozné! Veľký svätec veril, že z toho veľkého množstva ľudí bude sotva sto spasených; a ešte ani vtedy nemal istotu o tomto počte. Čo sa stane s vami, čo ma počúvate? Veľký Bože, nemôžem myslieť na to bez toho, aby som sa celý netriasol! Bratia, problém spásy je veľmi závažná vec; lebo podľa väčšiny teológov, keď si cieľ vyžaduje veľké úsilie, dosiahnu ho iba máloktorí.

Preto sv. Tomáš, anjelský doktor, po uvážení všetkých dôvodov vo svojej obrovskej erudícii napokon uzavrie, že väčšie množstvo dospelých katolíkov je zatratených. Hovorí: „Pretože večná blaženosť prevyšuje prirodzený stav, najmä odkedy bol zbavený pôvodnej milosti, je málo tých, čo sú spasení.“

Tak potom odstráňte si pásku z očí, ktorá vás oslepuje sebaláskou, ktorá vám bráni uveriť takej zrejmej pravde tým, že vám dáva veľmi falošné predstavy o spravodlivosti Boha: „Spravodlivý Otče, svet ťa nepoznal,“ hovorí náš Pán Ježiš Kristus. Nehovorí: „Všemohúci Otče, predobrý a milosrdný Otče.“ Hovorí: „Spravodlivý Otče“, a tak môžeme pochopiť, že zo všetkých atribútov Boha, žiadny nie je menej známy ako jeho spravodlivosť, pretože ľudia odmietajú uveriť to, čo sa boja podstúpiť. A preto, odstráňte si pásku z očí, ktorá vám ich zakrýva, a zvolajte so slzami v očiach: Beda! Väčší počet katolíkov, väčší počet tých, ktorí tu žijú, možno dokonca tých, ktorí sú v tomto zhromaždení, bude zatratených! Ktorý predmet by si viac zasluhoval vaše slzy?

Kráľ Xerxes, stojac na vrchu a pozerajúc dolu na svoju armádu zoradenú na boj so stotisíc vojakmi a uvažujúc, že z nich všetkých o sto rokov nebude nažive ani jeden človek, nedokázal zabrániť svojim slzám. Nemáme vari väčší dôvod plakať pri myšlienke, že z tých mnohých katolíkov bude väčšia časť zatratených? Nemala by táto myšlienka spôsobiť, že nám potečú potoky sĺz z očí, alebo aspoň že vyvolá v našich srdciach súcit, ktorý pociťoval augustiánsky brat, ctihodný Marcel od sv. Dominika? Jedného dňa, keď meditoval o večnom utrpení, Pán mu ukázal, koľké duše v tej chvíli odchádzajú do pekla a dal mu vidieť veľmi širokú cestu, na ktorej 22 000 zatratených bežalo k priepasti, narážajúc jeden do druhého. „Ó, ako veľa! Ako veľa! A stále viac prichádza. Ó, Ježišu! Ó, Ježišu! Aké šialenstvo!“ Dovoľte mi zopakovať s Jeremiášom: „Kto mi naleje vodu na hlavu a dá prameň sĺz mojim očiam? A budem plakať dňom i nocou pre zavraždenie dcéry môjho ľudu.“

Úbohé duše! Ako môžete bežať tak náhlivo k peklu? Pre milosrdenstvo, zastavte sa a počúvajte ma chvíľu! Buď chápete, čo znamená byť spasený a byť zatratený na večnosť, alebo nechápete. Ak chápete a napriek tomu sa nerozhodnete už dnes zmeniť svoj život, urobiť si dobrú spoveď a šliapať po svete, slovom, ak nevyviniete všemožné úsilie, aby ste boli pripočítaní do malého počtu tých, ktorí sú spasení, hovorím vám, že nemáte vieru. Dalo by sa vás viac ospravedlniť, keby ste to nechápali, lebo inak si človek musí pomyslieť, že ste blázon. Byť spasený na celú večnosť, byť zatratený na celú večnosť a neusilovať sa zo všetkých síl, aby ste sa vyhli zatrateniu a ubezpečili o spasení, je niečo nepochopiteľné.

Azda ešte stále neveríte tej hroznej pravde, ktorú som vám práve ukázal. Avšak cezo mňa k vám prehovorili teológovia, považovaní za vrcholné kapacity a najvznešenejší cirkevní otcovia. Tak potom, ako môžete odolávať dôvodom, ktoré podopreli toľké príklady a slová Písma? Ak ešte napriek tomu stále váhate, a ak vaša myseľ je naklonená k opačnému názoru, nestačí, že už samotná úvaha vás roztrasie? Ó, to ukazuje, že sa nie veľmi staráte o svoju spásu! Citlivého človeka v tejto takej dôležitej veci zasiahne silnejšie i tá najjemnejšia pochybnosť jestvujúceho rizika, než dôkaz úplného zničenia v iných veciach, ktoré sa netýkajú jeho duše. Jeden z našich bratov, blahoslavený Giles, mal vo zvyku hovoriť, že keby len jeden človek išiel do zatratenia, urobil by všetko, čo by zmohol, aby sa presvedčil, že tým človekom nie je on.

Tak čo musíme robiť, my, čo vieme, že väčší počet ide do zatratenia, a nielen zo všetkých katolíkov? Čo musíme robiť? Rozhodnúť sa, aby sme patrili k tomu malému počtu tých, čo sú spasení. Hovoríte: Ak ma chcel Kristus zatratiť, potom prečo ma stvoril? Mlč, ty neuvážený jazyk! Boh nestvoril nikoho, aby ho zatratil; ale ktokoľvek je zatratený, je zatratený, pretože chce byť. A preto, teraz sa budem usilovať obraňovať dobrotu môjho Boha a oslobodiť ju od všetkej viny: toto bude predmetom druhého bodu.

Božia dobrota

Než budeme pokračovať, dajme na hromadu na jednu stranu všetky knihy a všetky herézy Luthera a Kalvína, a na druhú stranu knihy a herézy Pelagianov a Polo-pelagiánov, a spáľme ich. Niektoré ničia milosť, iné slobodu a všetky sú plné bludov; tak hoďme ich do ohňa. Všetci zatratení nosia na čele proroctvo proroka Ozeáša: „Tvoje zatratenie pochádza od teba,“ takže môžu pochopiť, že ktokoľvek je zatratený, je zatratený svojou zlou vôľou a zlomyseľnosťou a pretože chce byť zatratený.

Najprv si vezmime tieto dve nepopierateľné pravdy ako základňu: „Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení“ a „Všetci potrebujú Božiu milosť.“ Teraz, keď vám ukážem, že Boh chce spasiť všetkých ľudí a že za týmto účelom dáva všetkým ľuďom svoju milosť a všetky ostatné nutné prostriedky na dosiahnutie tohto vznešeného cieľa, budete nútení súhlasiť, že ktokoľvek je zatratený, musí z toho obviniť svoju vlastnú nevôľu, a že ak je zatratených viac kresťanov, je to preto, že chcú byť. „Tvoje zatratenie pochádza od teba; tvoja pomoc je jedine vo mne.“

Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení

Na sto miestach v Svätom písme nám Boh hovorí, že jeho túžbou je skutočne spasiť všetkých ľudí. „To je moja vôľa, aby hriešnik zomrel, a nie aby sa obrátil od svojich ciest a žil?… Ja žijem, hovorí Pán Boh. Netúžim po smrti hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.“ Keď niekto veľmi chce niečo, hovorí sa, že umiera z túžby; je to zveličenie. Ale Boh tak veľmi chcel a stále chce našu spásu, že zomrel z túžby a podstúpil smrť, aby nám dal život. Táto vôľa spasiť všetkých ľudí preto nie je predstieraná, povrchná a zdanlivá vôľa Boha; je to skutočná, účinná a dobročinná vôľa; lebo On nám zabezpečuje všetky prostriedky, ktoré sú pre nás najvhodnejšie, aby sme boli spasení. Neposkytuje nám ich nedosiahnuteľným spôsobom. Dáva nám ich s úprimnou vôľou, s úmyslom, aby mohli mať svoj účinok. A ak ho nedosiahnu, jeho samého to zarmucuje a uráža. Dokonca prikazuje i tým, čo spejú do zatratenia, aby ich použili, a aby tak boli spasení. Vyzýva ich k tomu. Zaväzuje ich k tomu. Ak tak nerobia, zostávajú v hriechu. Teda majú tak urobiť a byť tým spasení.

Navyše, nakoľko Boh vidí, že bez jeho pomoci my by sme ani nemohli mať z jeho milosti úžitok, dáva nám ďalšie pomôcky. A ak zavše zostanú neúčinné, je to naša chyba. Lebo zatiaľ čo tie isté pomôcky môže človek zneužiť a byť nimi zatratený, iný človek ich môže používať správne a byť spasený. Môže byť dokonca spasený nie až tak moc silnými pomôckami. Áno, môže sa stať, že zneužijeme väčšiu milosť a sme zatratení, zatiaľ čo iný spolupracuje s menšou milosťou a je spasený.

Sv. Augustín zvolá: „Ak sa z toho dôvodu niekto odvráti od spravodlivosti, je unášaný svojou slobodnou vôľou, vedený svojou žiadostivosťou, klamaný vlastným presvedčením.“ Avšak pre tých, ktorí nerozumejú teológii, pozrite, čo im musím povedať: Boh je taký dobrý, že keď vidí hriešnika bežať do záhuby, beží za ním, volá ho, úpenlivo ho prosí a sprevádza ho dokonca až k bráne pekla. Čo by len neurobil, aby ho obrátil? Posiela mu dobré vnuknutia a sväté myšlienky, a ak z nich nemá úžitok, nahnevá sa a rozhorčí, sleduje ho. Udrie ho? Nie. Bije do vzduchu a odpúšťa mu. Avšak hriešnik sa ešte stále neobráti. Boh naňho posiela smrteľnú chorobu. Určite už všetko pre neho vykonal. Nie, bratia, Boh ho uzdraví. Hriešnik zatvrdne v zle a Boh vo svojom milosrdenstve hľadá inú cestu. Dáva mu ďalší rok, a keď sa rok skončí, dopraje mu ešte ďalší.

Ak sa však hriešnik stále ešte chce napriek tomu všetkému vrhnúť do pekla, čo urobí Boh? Opustí ho? Nie. Vezme ho za ruku a kým bol jednou nohou v pekle a druhou mimo, ešte mu káže, ešte ho prosí, aby nezneužíval jeho milosti. A tak sa vás teraz spýtam, ak je ten človek zatratený, nie je pravda, že je zatratený proti vôli Boha a preto, že chce byť zatratený? Poďte a spýtajte sa ma teraz: „Ak ma Boh chcel zatratiť, potom prečo ma stvoril?“

Nevďačný hriešnik, nauč sa dnes, že ak si zatratený, nie je to Boh, kto má na tom vinu, ale ty a tvoja vlastná vôľa. Aby si sa o tom presvedčil, choď dolu dokonca do hĺbok priepasti, a tam ti privediem jednu z tých nešťastných zatratených duší horiacich v pekle, aby ti mohla vysvetliť túto pravdu. Teraz je tu jedna: „Povedz mi, kto si?“ „Som úbohý modloslužobník, narodený v neznámej krajine; Nikdy som nepočul o nebi alebo o pekle, ani o tom, čo teraz trpím.“ „Úbožiak! Choď preč, nie si ten, akého hľadám.“ Prichádza iný, tu je. „Kto si?“ „Ja som schizmatik od koncov Tartary. Vždy som žil v necivilizovanom štáte, sotva vediac, že existuje Boh.“ Ani ty nie si, ktorého chcem, vráť sa do pekla.“ Tu je ďalší. „A kto si ty?“ Ja som úbohý heretik zo Severu. Narodil som sa pod pólom a nikdy som nevidel svetlo slnka alebo svetlo viery.“ Ani ty nie si ten, ktorého hľadám, vráť sa do pekla.“ Bratia, mám zlomené srdce, keď vidím týchto úbožiakov, ktorí ani nikdy nepoznali pravú vieru medzi zatratenými. Vedz aj tak, že rozsudok o odsúdení bol vyhlásený proti nim a bolo im povedané: „Tvoje zatratenie prichádza od teba.“ Boli zatratení, lebo chceli byť. Dostali od Boha tak veľa pomôcok na záchranu! Nevieme, čo boli, ale oni sa poznajú dobre, a teraz vykrikujú: „Ó, Pane, Ty si spravodlivý… a tvoje súdy sú spravodlivé.“

Bratia, musíte vedieť, že najstaršia viera je Boží zákon, a že my ho všetci nosíme vpísaný v našich srdciach. Že sa dá naučiť bez akéhokoľvek učiteľa a že stačí svetlo rozumu, aby človek vedel všetky príkazy toho zákona. A preto sa dokonca i barbari schovali, keď spáchali hriech, pretože vedeli, že konajú zlo. A sú zatratení, pretože nezachovávali prirodzený zákon napísaný v ich srdciach: lebo keby ho zachovávali, Boh by bol radšej urobil zázrak, než by dovolil ich zatratenie. Bol by im poslal niekoho, kto by ich naučil a dal im ďalšie pomôcky, ktorých sa oni sami urobili nehodnými, pretože nežili v súlade s vnuknutiami svojho vlastného svedomia, ktoré nikdy nezlyhalo, aby ich upozornilo na dobro, čo by mali robiť, a varovalo pred zlom, ktorému sa mali vyhýbať. A tak pred Božím súdom ich obviňuje vlastné svedomie, a v pekle im stále hovorí: „Tvoje zatratenie prichádza od teba.“ Nevedia, čo odpovedať a sú nútení priznať, že si svoj údel zasluhujú. A tak, ak títo neveriaci nemajú ospravedlnenie, bude nejaké ospravedlnenie pre katolíka, ktorý mal k dispozícii toľko sviatostí, toľko homílií, toľko pomôcok? Ako sa odváži povedať: „Ak ma Boh chcel zatratiť, potom prečo ma stvoril?“ Ako sa odváži hovoriť takýmto spôsobom, keď mu Boh dáva toľké pomôcky, aby bol spasený? Tak prestaňme už vytvárať zmätok.

Vy, čo trpíte v priepasti, odpovedzte mi! Sú tam medzi vami katolíci? „Určite tu sú!“ Koľkí? Nech sem jeden z nich príde! „To nie je možné, sú príliš hlboko dolu a aby prišli hore, obrátili by celé peklo dolu hlavou; ľahšie by bolo zastaviť jedného padajúceho dnu.“ Tak potom, hovorím k vám, ktorí ste si zvykli žiť v smrteľnom hriechu, v nenávisti, v bahne nerestí nečistoty, a ktorí sa dostávate každým dňom bližšie do pekla. Zastavte sa a poobzerajte sa dookola. Ježiš vás volá a svojimi ranami, ako mnoho výrečným hlasom, kričí na vás: „Môj synu, ak si zatratený, môžeš za to viniť len sám seba: ´Tvoje zatratenie pochádza od teba´. Pozdvihni svoj zrak a uvidíš všetky milosti, ktorými som ťa obohatil, aby som ti zabezpečil večnú spásu. Mohol som ťa nechať narodiť v pralese v barbarstve; takto som urobil mnohým iným, ale ja som ťa nechal narodiť sa v katolíckej viere; dal som ti za vychovávateľa takého dobrého otca, takú vynikajúcu matku, s najrýdzejšími poučeniami a výučbou. Ak napriek tomu budeš zatratený, čia vina to bude? Tvoja vlastná, synu môj, tvoja vlastná: ´Tvoje zatratenie pochádza od teba.´“

Mohol som vás vrhnúť do pekla po prvom smrteľnom hriechu, ktorý ste spáchali, bez toho, aby som čakal na druhý: Urobil som tak mnohým iným, ale k tebe som bol trpezlivý, čakal som na teba mnoho dlhých rokov. A ešte stále dnes čakám na tvoje pokánie. Ak si napriek tomu všetkému zatratený, čia je to vina? Tvoja vlastná, synu môj, tvoja vlastná: ´Tvoje zatratenie pochádza od teba.´ Ty vieš, koľkí skonali priamo pred tvojím zrakom, a boli zatratení, to ti bolo varovaním. Ty vieš, koľkých iných som napravil späť na správnu cestu, aby ti dali dobrý príklad. Pamätáš si, čo ti ten vynikajúci spovedník povedal? Ja som ten, kto ho žiadal, aby ti to povedal. Neprikázal ti, aby si zmenil svoj život, aby si si urobil dobrú spoveď? Ja som ten, kto ho k tomu podnietil. A to, čo sa stalo medzi tebou a mnou v skrytosti tvojho srdca,… na také veci nemôžeš nikdy zabudnúť.

Tie vnútorné inšpirácie, ktoré očisťujú poznanie, tie ustavičné výčitky svedomia, odvážili by ste sa ich poprieť? Tie všetky boli mnohými pomôckami mojej milosti, pretože Ja som vás chcel spasiť. Neudelil som ich mnohým iným, a dal som ich tebe, pretože som ťa nežne miloval. Synu môj, synu môj, keď som k dušiam tak nežne prehovoril, ako hovorím teraz s tebou, koľké sa vrátili na správnu cestu! A ty… obrátil si sa ku mne chrbtom. Počúvaj, čo ti idem povedať, lebo toto sú moje posledné slová: Stál si ma moju Krv; ak chceš byť zatratený napriek Krvi, ktorú som za teba prelial, neobviňuj mňa, musíš obviniť jedine seba; a počas celej večnosti nezabudni, že ak si zatratený napriek mne, si zatratený, pretože ty si to chcel: ´Tvoje zatratenie pochádza od teba.´“

Ó, môj dobrý Ježišu, samotné kamene by pukali počujúc také sladké slová, také nežné výrazy. Je tu niekto, kto chce byť zatratený s toľkými milosťami a pomôckami? Ak je tu niekto, nechajte ho počúvať ma, a potom nech odolá, ak dokáže.

Baronius rozpráva, že po hanebnom odpadlíctve Juliána Odpadlíka, sa ho zmocnila taká veľká nenávisť proti svätému krstu, že deň i noc hľadal spôsob, ako by mohol odstrániť svoj krst. Za týmto účelom si pripravil kúpeľ z krvi kôz a posadil sa doň a chcel touto nečistou krvou obete zasvätenej Venuši vymazať svätý charakter krstu zo svojej duše. Zdá sa vám také správanie odporné? Ale keby aj Juliánov plán mohol byť úspešný, je isté, že by v pekle trpel omnoho menej.

Hriešnici, rada, ktorú vám chcem dať, sa vám nepochybne bude zdať čudná; ale ak ju dobre pochopíte, je naopak, inšpirovaná nežným súcitom s vami. Na kolenách vás úpenlivo prosím, pre Krv Krista a Máriino Srdce, zmeňte svoj život, vráťte sa na cestu, ktorá vedie do neba, a urobte, čo len môžete, aby ste patrili do toho malého počtu tých, ktorí budú spasení. Ak napriek tomu chcete naďalej kráčať po ceste vedúcej do pekla, hľadajte aspoň spôsob, ako vymazať svoj krst. Beda vám, ak si vezmete do pekla sväté meno Ježiša Krista a posvätný charakter kresťana vyrytého vo vašej duši! Váš trest bude o to väčší. Tak urobte, čo vám radím, aby ste urobili: ak sa nechcete obrátiť, choďte ešte dnes za vaším farárom, aby vymazal vaše meno z registra o krstoch, a tak, aby nezostala žiadna spomienka, že si kedysi bol kresťan; úpenlivo pros svojho anjela strážcu, aby vymazal zo svojej knihy milostí, vnuknutia a pomôcky, ktoré ti dal na príkaz Boha, lebo beda ti, ak si na ne spomenie! Povedz nášmu Pánovi, aby si vzal späť jeho vieru, jeho krst, jeho sviatosti.

Ste zarazení takou myšlienkou? Dobre teda, vrhnite sa k nohám Ježiša Krista a povedzte mu so slzami v očiach a so skrúšeným srdcom: „Pane, vyznávam, že až doteraz som nežil ako kresťan. Nie som hoden, aby som bol započítaný medzi tvojich vyvolených. Uznávam, že si zasluhujem byť zatratený. Ale tvoje milosrdenstvo je veľké a ja, plný dôvery v tvoju milosť, ti hovorím, že si chcem zachrániť svoju dušu, aj keby som musel obetovať svoj majetok, svoju česť, samotný život, len aby som bol spasený. Ak som bol doteraz neveriaci, kajám sa, hlboko ľutujem, mám odpor voči svojej nevere a pokorne ťa prosím, odpusť mi to. Odpusť mi, dobrý Ježišu, a posilni ma tiež, aby som mohol byť spasený. Neprosím ťa o bohatstvo, česť alebo aby sa mi darilo; prosím ťa iba o jedno: zachráň moju dušu.“

Záver

Bratia, chcem vás dnes poslať preč všetkých s útechou. Tak, ak sa ma pýtate na môj názor ohľadne počtu spasených, tu je: Či existuje veľa alebo málo tých, čo sú spasení, odpoviem, že každý, kto chce byť spasený, bude spasený; a že nik nemôže byť zatratený, ak nechce byť. A ak je pravda, že bude málo spasených, je to preto, že je málo tých, ktorí žijú správne. Pokiaľ ide o ostatné, porovnajte si tieto dva názory: prvý konštatuje, že je zatratených väčší počet katolíkov; druhý je opačný, že väčší počet katolíkov je spasený. Predstavte si anjela, ktorého poslal Boh, aby potvrdil prvý názor. Prichádza vám povedať, že nielen väčšina katolíkov je zatratená, ale že z celého tu prítomného zhromaždenia bude spasený iba jeden. Ak poslúchate Božie prikázania, ak sa vám oškliví skaza tohto sveta, ak objímate Kríž Ježiša Krista v duchu pokánia, vy budete tým jediným, kto je spasený.

Teraz si predstavte toho istého anjela, ktorý sa vracia k vám a potvrdzuje druhý názor. Hovorí vám, že nielen väčšina katolíkov je spasená, ale že z celého tohto zhromaždenia bude iba jeden zatratený a všetci ostatní spasení. Ak po tomto naďalej vykonávate úžeru, pomsty, konáte zlé skutky, hriechy nečistoty, potom vy budete tým jediným, čo je zatratený.

Čomu to poslúži vedieť, či bude spasených málo alebo veľa? Sv. Peter nám hovorí: „Usilujte sa dobrými skutkami zabezpečiť si svoje vyvolenie.“ Keď sa sestra Tomáša Akvinského pýtala svojho brata, čo musí robiť, aby prišla do neba, povedal jej: „Budeš spasená, ak chceš byť spasená.“ Ja vám hovorím to isté, a tu je dôkaz môjho vysvetlenia. Nikto nie je zatratený bez toho, žeby spáchal ťažký hriech: to je z viery. A nik nespácha ťažký hriech bez toho, žeby ho chcel spáchať: to je nepopierateľný teologický výrok. Preto: nikto nepôjde do pekla bez toho, že by tam chcel ísť; dôsledok je zrejmý. Nepostačuje vám toto, aby som vás utešil? Plačte nad spáchanými hriechmi, vykonajte si dobrú spoveď, v budúcnosti už viac nehrešte, a budete všetci spasení. Prečo sa tak trápite? Lebo je isté, že musíte spáchať smrteľný hriech, aby ste išli do pekla, a aby ste spáchali smrteľný hriech, musíte ho chcieť spáchať, a z toho vyplýva, že nik nepôjde do pekla, bez toho, že by tam chcel ísť. To nie je názor, ale nepopierateľná a veľmi potešujúca pravda; nech vám Boh dopraje pochopiť ju a nech vás žehná.

Amen.

Sv. Leonard z Porto Maurizio predniesol túto kázeň počas pôsobenia pápeža Benedikta XIV., ktorý tak veľmi miloval tohoto veľkého misionára.

+++

Z knihy

cirkevného učiteľa sv. Alfonza Mária de´ Liguori

(1696 – 1787)

VO SVETLE VEČNOSTI

Príprava na smrť

Imprimi potest:
Jaroslav Štelbaský CSsR,
protoigumen č.j. 279/2006

Pápež Pius IX. (1846 – 1878) si toto vynikajúce dielo veľmi vážil a ustavične ho odporúčal seminaristom na čítanie. Sv. Don Bosco (1815 – 1888) ho používal pri svojich prácach a s radosťou ho ponúkal mladíkom. A on naozaj vedel, čo mládež potrebuje. Sám sv. Alfonz Mária de´ Liguori radil svojim spolubratom čerpať z neho najmä pri večernom rozjímaní a v predslove ho doporučuje kňazom ako pomôcku pri príprave kázní.

Dvanáste zamyslenie

DÔLEŽITOSŤ SPÁSY

Väčšina kresťanov žije tak, ako keby smrť, súd, peklo, nebo a večnosť ani neboli pravdami viery, ale bájkami, ktoré vymysleli kňaziAko to, pýta sa Salvián, že kresťania veria, že jestvuje súd, peklo, večnosť, no žijú bez bázne pred nimi?…“

Dvadsiate druhé zamyslenie

NÁVYKOVÝ HRIECH

„…Každý hriech so sebou prináša slepotu. Hromadením hriechov rastie ľudská zaslepenosť. Boh je naším svetlom. Čím viac sa teda duša od Boha vzďaľuje, tým väčšmi slepneZlý návyk, hovorí svätý Augustín, nedovoľuje hriešnikom vidieť zlo, ktoré páchajú. A tak žijú, akoby už ani neverili, že jestvuje Boh, nebo, peklo, večnosť

A tak, kde sú iní dojatí a plačú pri počúvaní kázní o prísnosti Božieho súdu, o mukách zatratených, či umučení Ježiša Krista, hriešnikom, ktorý hreší zo zvyku, to ani nepohne. Bude hovoriť a počúvať s ľahostajnosťou, akoby sa ho večnosť netýkala…“

Dvadsiate tretie zamyslenie

KLAMSTVÁ, KTORÉ ZLÝ DUCH PREDKLADÁ HRIEŠNIKOM

„…Boh má trpezlivosť a vyčkáva, ale keď sa miera hriechov, ktoré je ochotný odpustiť, naplní, ďalej neodpúšťa a hriešnika potrestá. Buď naňho pošle smrť vo chvíli, keď je v stave zatratenia, alebo ho v jeho hriechu opustí, čo je horší trest než smrť. »Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať« (Iz 5, 5). Keď máte kus zeme a ohradili ste ho plotom, obrábali niekoľko rokov a mali s ním veľa výdavkov, a vidíte, že napriek tomu všetkému neprináša úrodu, čo urobíte? Zváľate plot a necháte ho stáť ladom. Dajte si pozor, aby to isté nespravil Boh s vami. Ak budete ďalej hrešiť, prestanete mať výčitky svedomia, prestanete myslieť na večnosť, na svoju dušu, prídete o všetko svetlo, zmizne strachplot je zvalený, Boh vás opustil…“

Trináste zamyslenie

MÁRNOSŤ SVETA

„…Svätí sa trasú pri myšlienke na okamih, od ktorého závisí ich večná spása. Triasol sa páter Segneri, ktorý sa celý zdesený pýtal svojho svojho spovedníka: »Čo poviete, otče, budem spasený?« Chvel sa aj svätý Andrej Avelinský a usedavo plakal, hovoriac: »Ktovie, či aj ja budem spasený?« Táto myšlienka trápila rovnako i svätého Ľudovíta Bertranda. Zhrozený v noci vyskakoval z postele so slovami: »Ach, ktovie, či nebudem zatratený?« A hriešnici žijú v zatratení, a spia, žartujú a smejú sa!…“

Sedemnáste zamyslenie

ZNEUŽÍVANIE BOŽIEHO MILOSRDENSTVA

„Nevieš, že Božia láskavosť ťa chce priviesť k pokániu?“

Rim 2, 4

1. Falošná nádej

V podobenstve o kúkoli (v Matúšovom evanjeliu, kapitola 13) rástol kúkoľ spolu s dobrým semenom. Hospodárovi sluhovia chceli kúkoľ vytrhať: „Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?“ Ale pán im povedal: „Nechajte oboje rásť až do žatvy… Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie.“ Z toho podobenstva je zjavná trpezlivosť Pána voči hriešnikom, ale i prísnosť voči zatvrdilcom. Svätý Augustín hovorí, že zlý duch mámi ľudí dvoma spôsobmi: „Zúfalstvom a nádejou.“ Keď hriešnik spácha hriech, pokúša ho, aby stratil nádej a obával sa Božej spravodlivosti. Avšak prv, než zhreší, povzbudzuje ho k hriechu a posilňuje ho v nádeji v Božie milosrdenstvo. Svätec preto všetkých upozorňuje: „Po hriechu dúfaj v Pánovo milosrdenstvo, pred ním sa boj spravodlivosti.“ Áno, pretože Božie milosrdenstvo si nezaslúži človek, ktorý ho zneužíva na to, aby Boha urážal. Milosrdenstvo prináleží tomu, kto sa bojí Boha, nie tomu, kto ho využíva, aby sa ho nebál. Ten, kto urazí spravodlivosť, vraví Abulense, môže sa uchýliť k milosrdenstvu, ale k čomu sa uchýli ten, kto uráža samotné Milosrdenstvo?

Ťažko by sme našli takého zúfalého hriešnika, ktorý by chcel byť zatratený. Hriešnici chcú hrešiť bez toho, aby stratili nádej v spásu. Hrešia a tvrdia: Boh je milosrdný; spácham hriech a potom sa z neho vyspovedám. „Boh je dobrý, môžem si teda robiť, čo chcem, hovorí hriešnik,“ píše svätý Augustín. Lenže, ó, Pane, tak hovorili aj mnohí dnes už zatratení.

„Ani nehovor: Pánovo zľutovanie je veľké. Odpustí mi hriechy, aj keď ich je mnoho“ (Sir 5, 6). Nehovorte, vraví Boh. A prečo? „Lebo uňho je zľutovanie a hnev veľmi blízko seba a na hriešnikov sa jeho hnev vyleje“ (tamtiež). Božie milosrdenstvo je nekonečné, ale jeho prejavy majú hranice. Boh je milosrdný, ale je aj spravodlivý. „Ja som spravodlivý a milosrdný,“ povedal Pán svätej Brigite, „no hriešnici ma pokladajú iba za milosrdného.“ Hriešnici píše svätý Bazil, berú Boha vážne len z polovice: „Boh je dobrý, ale aj spravodlivý. Neprijímaj Boha len z polovice.“ Páter Avila povedal, že znášanie tých, ktorí využívajú Božie milosrdenstvo na to, aby ho viac urážali, by nebolo milosrdenstvom, ale nedostatkom spravodlivosti. Milosrdenstvo je prísľubom pre kajúcnika, ktorý sa bojí Boha, nie pre toho, kto ho zneužíva. „A jeho milosrdenstvo… s tými, čo sa ho boja,“ ako spievala Božia Matka. Pred zatvrdilcami stojí hrozba spravodlivosti. Boh v prísľuboch neklame, tvrdí svätý Augustín, a neklame ani vtedy, keď varuje.

Dávaj si pozor, aby si nepodľahol, vraví svätý Ján Zlatoústy, keď ti zlý duch (nie Boh) sľubuje Božie milosrdenstvo. Beda tomu, dodáva svätý Augustín, kto dúfa, a hreší: „Dúfa, aby mohol hrešiť. Beda zvrátenej nádeji.“ Ó, koľkí sa nechali touto márnou nádejou oklamať a boli zatratení, vraví svätec. Úbožiak, kto využíva Božie milosrdenstvo na ešte väčšie urážky! Svätý Bernard zdôrazňuje, že Boh potrestal Lucifera tak skoro preto, lebo sa vzbúril v nádeji, že nebude potrestaný. Kráľ Manases bol hriešnik, obrátil sa však a Boh mu odpustil. Keď jeho syn Amon videl, že Boh jeho otcovi odpustil tak ľahko, dal sa cestou zlého života v nádeji, že aj jemu bude odpustené; avšak Amonovi sa milosrdenstva nedostalo. Preto, ako opäť hovorí svätý Ján Zlatoústy, bol zatratený aj Judáš. Zhrešil spoliehajúc sa na dobrotu Ježiša Krista: „Dôveroval v láskavosť Učiteľa.“ Slovom, Boh trpezlivo znáša hriešnika, ale nie donekonečna. Keby to bolo tak, že by Boh zniesol všetko a vždy, nik z hriešnikov by nebol zatratený; všeobecný názor je však ten, že väčšia časť ľudí (hovoríme o dospelých) je zatratená: „Široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú(Mt 7, 13).

Ten, kto uráža Boha s nádejou v odpustenie, „sa vysmieva, a nie kajá“, vraví svätý Augustín. Na druhej strane však svätý Pavol tvrdí: „Boh sa vysmievať nedá“ (Gal 6, 7). Bolo by výsmechom Boha, keby sme ho urážali vždy, keď sa nám zachce, a potom išli do neba. „Čo človek zaseje, to bude aj žať“ (tamtiež). Kto seje hriech, nemá právo dúfať v nič iné, než v trest a peklo. Sieťou, v ktorej vlečie zlý duch do pekla temer všetkých kresťanov, ktorí hrešia, je klamstvo: Slobodne hrešte, záchrana je možná aj napriek vašim hriechom. Ale Boh zatracuje tých, ktorí hrešia s nádejou v odpustenie. „Zlorečený človek, ktorý hreší s nádejou.“ Nádej hriešnika, ktorý sa dá na pokánie, keď spácha hriech, je Bohu milá, ale nádej zatvrdilcov je mu odporná: „Pre nich útočište zaniklo“ (Jób 11, 20). Bezočivá nádej provokuje Boha, aby trestal. Provokuje tak, ako by pána provokoval sluha, ktorý ho urazil, lebo jeho pán je dobrý.

Osemnáste zamyslenie

O POČTE HRIECHOV

„…Hriešnik hovorí: Ale Boh je milosrdný. Odpoviem – a kto tvrdí opak? Božie milosrdenstvo je nekonečné, ale koľkí si napriek nemu neuchránia svoju dušu od zatratenia? »Poslal ma… uzdraviť skrúšených srdcom« (Iz 61, 1). Boh zachraňuje toho, kto preukáže dobrú vôľu. Odpúšťa hriechy, ale neodpustí vôľu hrešiť…

Boh prisľúbil odpustenie človeku, ktorý sa bude kajať, ale neprisľúbil zajtrajšok tomu, kto ho uráža. Keď teraz hrešíte, možno vám Boh dá čas na ľútosť, a možno nie. A ak vám ho nedá, čo bude s vami po celú večnosť?… A ďalej: dali by ste za krátke potešenie všetko – peniaze, dom, slobodu a život? Nie? Prečo potom chcete pre biedne potešenie stratiť v jednej chvíli všetko: dušu, nebo a Boha? Povedzte: Sú pravdivé veci, ktoré nás učí viera, alebo je existencia neba, pekla, večnosti len výmyslom? Veríte, že keď človek zomrie v hriechu, je navždy stratený?…“

Dvadsiate tretie zamyslenie

KLAMSTVÁ, KTORÉ ZLÝ DUCH PREDKLADÁ HRIEŠNIKOM

„…Vedz, že klamstvom, ktoré je skryté za slovami »potom sa z toho vyspovedám«, voviedol zlý duch tisíce kresťanov do pekla. Ťažko sa nájde hriešnik, akokoľvek beznádejný, ktorý by sa chcel naozaj zatratiť. Avšak všetci, čo hrešia, hrešia s nádejou, že sa vyspovedajú. Tak bolo zatratených mnoho úbožiakov. Teraz sa už nemôžu polepšiť…

»Boh je milosrdný.« Toto je… klamstvo, pre ktoré sú dnes mnohí zatratení. Jeden známi autor napísal, že Božie milosrdenstvo viac zatracuje, ako ospravedlňuje. To preto, lebo úbožiaci sa opovážlivo zverujú milosrdenstvu, no hriech nezanechajú. Boh je milosrdný, kto by to mohol poprieť? Ale napriek svojmu milosrdenstvu posiela každý deň mnohých do pekla!…“

+++

Náš Pán Ježiš Kristus povedal:

Ja som Cesta (Jn 14, 6). Istotne, náš Pán Ježiš Kristus je jediná cesta vedúca do neba, ale kresťan, daj si VEĽKÝ POZOR po akej ceste kráčaš, lebo On NIE JE cesta široká, pretože tá nevedie do neba, ale On je, a to tiež povedal, cesta ÚZKA KRÍŽOVÁ (Lk 9, 23; Gal 5, 24!), ktorú len MÁLOKTORÍ nachádzajú (Mt 7, 13 – 14)! Veru, MNOHÝCH „kresťanov“ na konci ich životnej širokej cesty privítalo a MNOHÝCH ešte len privíta desivé prekvapenie (Mt 7, 22 – 23!)

!!!

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 20. november roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O Rafidim, Amalekovi a udretej skale na púšti

(…) Keď Izraelitom hrozila vojna, Mojžiš zavolal Ježiša a povedal mu: »Vyber nám ľudí a choď bojovať s Amalekom« (pozn.: Ex 17, 9, v LXX: Jozue = gr. Ιησούς = Ježiš). Až do tohto okamihu nebola zmienka o tomto požehnanom mene, teda o Ježišovi. Tu prvýkrát zažiarila veľkoleposť tohto mena, Mojžiš privoláva Ježiša; Zákon povoláva Ježiša: »Vyber nám ľudí.« Mojžiš nebol schopný vybrať vplyvných ľudí; Ježiš je jediný, ktorý to môže urobiť. To On povedal Apoštolom: »Nie vy ste si vybrali Mňa, ale Ja som si vybral vás« (pozn.: Jn 15, 16). To On vošiel do domu siláka a ulúpil jeho dobrá (pozn.: Mt 12, 29).

Teraz Mojžiš vystúpil na vrchol kopca; a stalo sa, »že kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, Izrael víťazil v boji« (pozn.: Ex 17, 11). Všimnite si, bratia, Mojžiš skutočne zdvíha ruky, ale ich nerozťahuje. Lebo kto môže roztiahnuť ruky ako iba náš Pán Ježiš Kristus? On bol roztiahnutý na kríži, akoby preto, aby mohol objať celý svet. On roztiahol ruky svojej dobroty. Preto Mojžiš zdvihol ruky, a hoci ich neroztiahol, ich zdvihnutím ukázal tajomstvo kríža. Pochopte, bratia, že už vtedy, bojujúce krajiny boli porazené skrze tajomstvo kríža. Ak, s pomocou Pána, zdvihneme naše ruky, milovaní, my tiež porazíme diabla. Mali by sme vziať do svojich rúk naše skutky. Ak sú vaše činy také, že ich môžete zdvihnúť vysoko pred Pánovým pohľadom (pozn.: Ž 5, 6), potom môžete tiež zničiť svojich nepriateľov, ktorí sú vo vás (pozn.: 1 Pt 2, 11). Kto správne zdvíha svoje ruky, ak nie človek, ktorý prostredníctvom almužny neustále odkladá poklad v nebi? Kto správne zdvíha svoje ruky, ak nie ten, kto neustále poskytuje jedlo a oblečenie chudobným? Kto správne zdvíha svoje ruky? Iste človek, ktorý plní slová Apoštola: »Zdvíhajúc nepoškvrnené ruky bez hnevu a hádky« (pozn.: 1 Tim 2, 8.). Preto tiež, keďže boj proti nepriateľským mocnostiam každý deň ohrozuje rovnako vás aj nás, ak chceme zvíťaziť, naše skutky a naše rozhovory nesmú byť na zemi. Ako vraví Apoštol: »Naše rozhovory máme mať v nebi, aj keď kráčame po zemi« (pozn.: Kol 3, 2).“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 103. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 13. november roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

(…) Pán povedal Mojžišovi: »Vezmi si palicu a udri ňou do skaly, aby mohla vydať vodu pre ľud« (pozn.: Ex 17, 5 – 6). Všimnite si, je tam skala, ktorá obsahuje vodu. Ale ak táto skala nebude udretá, nemá žiadnu vodu; ale keď bola udretá druhý raz, vydá prúdy a rieky, ako čítame v Evanjeliu: »Ten kto verí vo Mňa, z jeho vnútra potečú rieky živej vody« (pozn.: Jn 7, 37 – 38). Keď Kristus bol udretý na kríži, vylial prúdy Nového Zákona, preto nevyhnutné pre Neho bolo to, aby bol prebodnutý. Keby nebol udretý, aby voda a krv tiekli z Jeho boku (pozn.: Jn 19, 34), zahynul by celý svet trpiaci smädom po Božom Slove. Preto »Mojžiš udrel do skaly dva razy palicou« (pozn.: Nm 20, 11). Čo to znamená, bratia? Nemyslím si, že v tom nie je tajomstvo. Čo to znamená, že skala bola palicou udretá nie raz, ale dva razy? Skala bola udretá aj druhý raz, lebo šibenica kríža bola zhotovená z dvoch brvien: na jednom boli roztiahnuté Kristove sväté ruky, na druhom Jeho bezhriešne telo od hlavy po chodidlá.

O tomto tajomstve, to jest o skale, ktorá bola udretá, hovorí tiež Apoštol, keď vraví: »Oni všetci pili ten istý nápoj,« (lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi, a tou skalou bol Kristus. pozn.: 1 Kor 10, 4). Všimnite si dobre, bratia. Keďže tamtá skala nebola duchovná, čo bolo to, čo Apoštol nazval duchovným, keď ešte dodal: »skala, ktorá išla za nimi«? To, čo bolo predpovedané telesne, istotne sa splnilo v našom Pánovi. Keď povedal: »skala, ktorá išla za nimi« chápeme, že v budúcnosti sa objaví pravá skala, aby ponúkla ľuďom duchovný nápoj.

Keď sa ľud napil zo skaly, hneď nato začali vojnu s Amalekitmi (pozn.: Ex 17, 8.). Všimnite si, bratia, že každý z ľudu, po pití zo skaly, teda po prijatí Kristových sviatostí, cítil potrebu bojovať. Tak dlho, ako človek chce vykonávať dielo diabla, nepocíti, že bojuje proti nemu. Ale ak ho človek opustí, pijúc zo skaly rozhodne sa nasledovať Krista, musí trpieť kvôli nepriateľstvu diabla, ktorého správnym rozhodnutím, odmietol uprednostniť pred Kristom. Preto každý kto je zjednotený s Kristom, musí byť pripravený na boj, nie na príjemnosti, pretože: »Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi, budú prenasledovaní. Cez mnohé súženia musíme vojsť do Božieho kráľovstva« (pozn.: 2 Tim 3, 12; Sk 14, 22).“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 103. Kázne)

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 6. november roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O narodení Mojžiša a kríku

Vo svätých lekciách, ktoré nám boli čítané sme počuli, že po narodení bol Mojžiš vložený do košíka a zo strachu pred faraónom bol vhodený do rieky (pozn.: Ex 1, 15 – 16. 22; 2, 1 – 3). Ak budeme veľmi pozorní, milovaní, uvedomíme si, že tak ako blahoslavený Izák, Jakub a Jozef, rovnako Mojžiš je predobrazom Krista. Navyše, keď sa hlbšie zamyslíte, uvidíte, aké veľké tajomstvá v ňom boli predpovedané.

(…) Keď Mojžiš pásol ovce svojho tesťa na púšti, v (pozn.: tŕňovom) kríku sa mu zjavil Pán. Mojžiš povedal: »Musím tam ísť a pozrieť sa, prečo krík horí a nezhára.« Keď sa priblížil Pán mu povedal: »Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!« (pozn.: Ex 3, 1 – 5.) Tento tŕňový krík, ktorý horí a nemôže zhorieť symbolizuje židovskú synagógu (pozn.: Židov). Veľmi dlhý čas bol v nich oheň Ducha Svätého, ale boli tak spurní a odporujúci Duchu Svätému a Božej milosti, že ich hriechy a zlé skutky nemohli byť Duchom Svätým spálené (pozn.: Sk 2, 3 – 4. 38; 7, 51).

(…) Neskôr sa Pán spýtal Mojžiša: »Čo to máš v ruke?« a on odvetil: »Palicu.« Nato Pán povedal: »Hoď ju na zem!« Keď ju hodil, palica sa premenila na hada, a Mojžiš odskočil na bok (pozn.: Ex 4, 2 – 3). Táto palica, milovaní, symbolizuje tajomstvo kríža. Tak ako skrze palicu na Egypt spadlo 10 rán (pozn.: Ex 4, 17. 20; 7, 14 – 20; 8, 1 – 2. 12 – 13; 9, 22 – 23; 10, 12 – 15), tak aj celý svet bol upokorený a porazený skrze kríž. Tak ako faraón a jeho ľud boli zasiahnutí mocou kríža a v dôsledku toho boli Židia prepustení a mohli slúžiť Bohu, tak aj diabol a jeho anjeli sú utrápení pod ťarchou tajomstva kríža do takej miery, že nie sú schopní odtrhnúť kresťanov od služby Bohu.

(…) Zamyslime sa tiež, čo znamená skutočnosť, že palica hodená na zem sa premenila na hada. Pán hovorí v Písme, že had symbolizuje múdrosť. Hovorí: »Buď múdry ako hady« (pozn.: Mt 10, 16). Spomenuli sme, že palica symbolizuje kríž, ktorý neveriaci považujú za hlúposť, tak hovorí Apoštol: »To je pre neveriacich hlúposť« (pozn.: 1 Kor 1, 23). Potom, ako bol hodený na zem, to jest po jeho prichystaní na Umučenie Pána, sa premenil na hada, čiže múdrosť (pozn.: Jn 3, 14; 19, 18; 1 Kor 1, 24). Je to veľká múdrosť, ktorá mala pohltiť všetku vedu tohto sveta (pozn.: 1 Kor 1, 17 – 25). Nakoniec pohltila všetkých hadov, ktoré vytvorili mágovia svojimi čarami (pozn.: Ex 7, 8 – 12). Egypt bol trápený skrze túto palicu, tak ako svet a diabol boli porazení skrze kríž.

Preto modlime sa, milovaní, aby Kristus vo svojej dobrote, chcel poraziť pre nás žiadostivosť tohto sveta a zoslať nám šťastlivé víťazstvo nad diablom a jeho anjelmi. Jemu sláva a moc na veky vekov. Amen.“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 95. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 23. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O trojdňovej ceste po púšti

V Božích lekciách, ktoré nám boli čítané počas posledných dní, sme počuli, že Pán prikázal Mojžišovi, aby sa so všetkými ľuďmi, vybral na trojdňovú cestu do púšte a tam Mu priniesli obetu (pozn.: Ex 3, 18; 5, 3; 8, 23).

Vypočujte si, čo povedal Mojžiš: »Pôjdeme na trojdňovú cestu do púšte, aby sme mohli priniesť obetu Pánovi, nášmu Bohu.« Mojžiš to skutočne chcel, ale faraón nesúhlasil; nechcel, aby synovia Izraela odišli tak ďaleko. Knieža tohto sveta nechcel, aby vojsko Pána (pozn.: Jn 12, 31; Ex 13, 18; 14, 20) rozpoznalo túto činnosť, ako toho, o ktorom hovoril prorok: »Po dvoch dňoch On nás obnoví, na tretí deň nás vynesie hore« (pozn.: Oz 6, 2). Prvým dňom je pre nás ten v k ktorom bol Spasiteľ Umučený, druhým, v ktorom zostúpil do pekiel a tretím dňom, v ktorom vstal z mŕtvych. Tak teda tretí deň Boh sa zjavil ako oblačný stĺp cez deň, a v noci ako ohnivý stĺp a ľudia boli prevedení cez Červené more (pozn.: Ex 13, 18. 21 – 22; 14, 15 – 30). Tieto tri dni môžeme výstižne pomenovať: Otec, Syn a Duch Svätý; lebo Otec je dňom, Syn je dňom aj Duch Svätý je dňom a tieto tri dni sú jedným. Táto trojdňová cesta, ktorá viedla k vyjdeniu z Egypta, je správne chápaná tak ako On vraví: »Ja som cesta, pravda a život.«; lebo nik nepríde k Otcovi, iba skrze Neho (pozn.: Jn 14, 6). On je cesta, skrze ktorú ľudia zjednotení s Bohom sú vyvádzaní z Egypta, to znamená oddialení od uctievania modiel. Skrze Červené more, červené od Kristovej Krvi a dokonca istým tajomným spôsobom posvätení skrze sviatosť krstu, Boží ľud je vyslobodený, zatiaľ čo faraón je zatopený (pozn.: Ex 13, 18; 14, 15 – 30; 1 Kor 10, 1 – 2. 11; 1 Pt 3, 20 – 21). V skutočnosti, bratia, toto je to, čo sa deje, keď kresťania sú tri razy ponáraní v uzdravujúcich (pozn.: krstných) vodách; tak ako skrze trojdňovú cestu duchovní Egypťania, to jest prvotný hriech a terajšie hriechy sú zatopení, akoby v Červenom mori, zatiaľ čo synovia Izraela prechádzajú do služby Bohu a ich hriechy sú vymazané. Ba čo viac, nech nikto nepochybuje a nemyslí si, že krst neodstraňuje všetky jeho hriechy, ale nech si je vedomý toho a pochopí, že tak ako žiadny z Egypťanov neprežil (pozn.: Ex 14, 28. 30), tak nič nezostane z jeho hriechov.

(…) Potom Mojžiš dostal rozkaz, aby palicou udrel more (pozn.: Ex 14, 15 – 16. 21. 26 – 27). V palici, ako som už povedal skôr, je rozpoznané tajomstvo svätého kríža. Čo viac, veru, bratia, počúvajte a všimnite si, že keby palica nebola vyzdvihnutá nad morom, Boží ľud by sa nevyslobodili z moci faraóna. Je to tak, milovaní, že keby svätý kríž nebol vyzdvihnutý (pozn.: Jn 3, 14; 12, 32 – 33) kresťania by navždy zahynuli. Ale keď kríž bol vyzdvihnutý, vlny mora sa rozdelili, to jest svet a jeho sily boli porazené (pozn.: Jn 12, 31; 16, 33).“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 97. Kázne)

+++

Dal by Pán Boh, že by 14. septembra roku Pána 2020, na sviatok Povýšenia Svätého Kríža, bol nad naším Slovenskom, ktoré má vo svojom štátnom znaku Spasiteľov Svätý Kríž, v hlavnom meste Bratislave,

povýšený svietiaci Spasiteľov Svätý Kríž!

O tom, že sa to môže stať viac na:

https://www.vezanakalvarii.sk

https://www.vezanakalvarii.sk/2020/09/14/verejnost-o-nom-informoval-predseda-oz-jan-figel-pocas-slavnosti-konsekracie-kostola-panny-marie-sneznej/

https://www.vezanakalvarii.sk/2020/10/07/o-obnove-veze-v-radiu-lumen/

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 9. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O kríku a šnúrke do topánky

(…) Nebolo to bez príčiny, milovaní bratia, ani bez významu, že v kríku bol plameň: »A krík nezhorel« (pozn.: Ex 3, 2). Krík bol tŕňový. To čo urodila zem hriešnemu človekovi, nemôže byť chválené, lebo najskôr bolo povedané človekovi, po tom, ako zhrešil: »Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť zem« (pozn.: Gn 3, 18). To, že krík nezhorel, nepohltili ho plamene, chápeme, že neznamená niečo dobré. V plameňoch vidíme Ducha Svätého, krík a tŕnie symbolizujú tvrdých a pyšných Židov. Nepochybne plameň symbolizuje niečo dobré, pretože v ňom ukázali sa Pán aj anjel. Ba čo viac, keď Duch Svätý bol zoslaný na Apoštolov: »Tam zjavili sa im ohnivé jazyky« (pozn.: Sk 2, 3). Kiež by tento oheň sa v nás zakorenil, ale keď nás nájde tvrdých, nebude nás môcť pohltiť. Modlime sa, aby tento oheň v nás horel, ničil a zabíjal tŕnie hriechov.

Sú dva druhy ohňa: oheň dobročinnosti od Ducha Svätého a oheň žiadostivosti; ten prvý ničí všetko čo je zlé, ten druhý požiera všetko čo je dobré. Keď oheň dobročinnosti horí v duši, odstraňuje všetko čo je zlé; naopak nič dobré nezostane v človekovi, v ktorom sa rozhorel oheň žiadostivosti. Preto nech každý prizrie sa svojmu svedomiu. Ak niekto cíti v sebe hoci len najmenšiu iskru výčitiek svedomia, mal by pestovať milosť Božieho milosrdenstva, skrze dobré skutky a ďalej roznecovať oheň výčitiek svedomia. To je ten oheň, o ktorom náš Pán povedal: »Prišiel som zapáliť oheň na zemi a on bude roznietený« (pozn.: Lk 12, 49). Ale ak niekto vie, že v ňom horí oheň žiadostivosti, s Božou pomocou mal by z celej sily pracovať na tom, aby ho uhasil a vznietil dobročinnosť. Čokoľvek dobrého urobí človek, v ktorom horí oheň žiadostivosti, to veľmi rýchlo zmizne. Podobne naopak, v človekovi, v ktorom horí oheň dobročinnosti, omyly, ktorých sa dopúšťa, sú veľmi rýchlo ničené a nie je im umožnené aby získali nadvládu. Skutočne, Židia boli zožieraní skrze žiarlivosť a závisť. Z tohto dôvodu krík symbolizuje Židov, ktorí bojovali s Bohom; isto boli to ľudia tŕnistí, o ktorých bolo napísané: »Hľadal som úrodu hrozna, a našiel som tŕnie« (pozn.: Iz 5, 2. 4. 6 – 7; 2 Sam 23, 6; Ez 2, 6). K týmto ľuďom bol poslaný Mojžiš. Tak teda krík nezhorel, nebol zničený (pozn.: Ex 3, 2), pretože zatvrdnutosť Židov, ako som povedal, bojovala so Zákonom: »Keby títo ľudia neboli tŕňmi, nekorunovali by nimi Krista« (pozn.: Jn 19, 2; Sk 2, 22 – 23).”

(Sv. Cézar z Arles, časť z 96. Kázne)

+++

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 2. október roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O tom, čo je napísané: »Jozef zomrel a počet detí Izraela vzrástol«

Počuli sme v prečítanej lekcii, milovaní, že: »Keď Jozef zomrel, Izraeliti sa stali nesmierne plodnými a objavovali sa ako tráva« (pozn.: Ex 1, 6 – 7). Čo to znamená, bratia? Tak dlho, dokiaľ Jozef žil, nebolo napísané, že počet detí Izraela veľmi vzrástol, ale keď zomrel, bolo povedané, že vzrástol tak rýchlo, ako rastie tráva. Zaiste tento počet mal vzrásť vtedy, keď boli pod vedením a starostlivosťou Jozefa. Tieto slová predpovedali, milovaní, že v Jozefovi, ale v našom Jozefovi, to jest v Kristovi Pánovi, vyplní sa pravda. Predtým, ako náš Jozef zomrel, to znamená predtým, ako bol ukrižovaný, málokto v Neho uveril. Ale keď zomrel a vstal z mŕtvych, vtedy po celom svete Izraeliti, to znamená kresťania (pozn.: Gal 6, 16), vzrástli a rozmnožili sa. Sám Pán hovorí v Písme: »Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu« (pozn.: Jn 12, 24). Keď drahocenné pšeničné zrno zomrelo a bolo pochované skrze Umučenie, tak z tohto jedného zrna objavila sa úroda Cirkvi po celom svete.

(…) V súlade so slovami Apoštola: To všetko »stalo sa Židom ako predobraz a bolo napísané pre nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). To čo bolo predpovedané v nich telesne, splnilo sa v nás duchovne.“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 94. Kázne)

+++

27. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

(Pozn.: Jozef Egyptský, syn Jakubov) Bol predobrazom toho, čo sa neskôr splní v našom Pánovi Spasiteľovi. Tak ako Jozef bol uvrhnutý do väzenia kvôli úkladom a obvineniam ženy (pozn.: dvorana) faraóna (pozn.: Gn 39, 1 – 20), tak aj Kristus bol ukrižovaný kvôli úkladom a obvineniam synagógy (pozn.: Mt 26, 3 – 4; 59 – 60; 27, 11 – 26) a chcel zostúpiť do podsvetia, akoby do väzenia (pozn.: 1 Pt 3, 18 – 19).“

(Sv. Cézar z Arles, časť z 92. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 25. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O manne a horkej vode

Keď včera, milovaní, bola čítaná Božia lekcia, počuli sme, že po prechode cez Červené more, Izraeliti došli do Máry, to jest horkej vody. Ľudia ju nemohli piť, lebo bola horká. Vtedy Pán ukázal blahoslavenému Mojžišovi drevo, ktoré on hodil do vody a tak sa stala voda sladkou (pozn.: Ex 15, 22 – 25). Zaiste je to čudné, že Boh ukázal Mojžišovi drevo, ktoré on hodil do vody, aby sa stala sladkou. Akoby Boh nemohol urobiť vodu sladkou bez dreva, alebo Mojžiš nepoznal drevá, tak mu ho ukázal. Teraz sa musíme pozrieť, čo v týchto veciach obsahuje vnútorný poriadok, aby všetko bolo v súlade.

Červené more bolo predobrazom sviatosti krstu; horká voda symbolizovala literu zákona. Skutočne, ak sa zákon prijíma ako litera, tak je celkom horký. Ako to, čo zabíja môže nebyť horké, ak Apoštol hovorí: »litera zabíja«? (Pozn.: 2 Kor 3, 6.) Čo je tak horké pre chlapca ako prijatie rany obrezania v ôsmom dni, kedy ako jemné nemluvňa znáša drsnosť noža? Tak horký, veru nesmierne horký je tento druh zákona, že ľudia Boží, nie tí, ktorí »boli pokrstení v Mojžišovi aj v oblaku i v mori« (pozn.: 1 Kor 10, 2), ale kresťania, ktorí boli pokrstení v Duchu i vo vode, nemohli piť túto vodu. Nemohli dokonca ochutnať horkosť obrezania, alebo zniesť zabíjanie obetných zvierat, alebo zachovať sabat. No keď im (pozn.: Boh) ukáže drevo, ktoré bolo hodené do tej horkosti, aby sa litera zákona stala sladkou, vtedy ju kresťania môžu piť.

(…) Keď horkosť zákona je premenená v sladkosť duchovného chápania, vtedy ho ľudia Boží môžu piť. Preto, aby voda Máry sa dala piť, Boh poukazuje na drevo, ktoré má byť do nej vhodené, čo má spôsobiť, že každý kto ju bude piť, nezomrie a nebude cítiť jej horkosť. Preto je isté, že ak človek pije z litery zákona bez dreva života, to jest bez tajomstva kríža (pozn.: 1 Pt 2, 24), viery v Krista, či duchovného chápania – zomrie od nadmernej horkosti. Apoštol Pavol vedel o tom, keď hovoril: »Litera zabíja.« Inými slovami »horká voda zabíja«, ak nie je premenená skrze Ducha. Z tohto dôvodu bolo do vody hodené drevo, aby sa mohla premeniť v sladkosť. To je pravda, bratia, horkosť je odstraňovaná z vody, keď drevo kríža sa zjednotí so sviatosťou krstu. (…)“

(Sv. Cézar z Arles, časť zo 102. Kázne)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 18. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O blahoslavenom Jakubovi a Labanovi

Často som vám pripomínal, že blahoslavený Jakub zosobňoval nášho Pána Spasiteľa. Ba čo viac, tak ako Kristus, ktorý mal prísť na svet, aby sa zjednotil z Cirkvou, tak rovnako to bolo nepochybne aj s blahoslaveným Jakubom, keď cestoval do ďalekej krajiny, aby si v nej našiel manželku. Blahoslavený Jakub, ako sme to počuli, išiel do Mezopotámie nájsť si manželku (pozn.: Gn 28, 1 – 2. 5). Keď prišiel k istej studni, uzrel Ráchel prichádzajúcu s ovcami; keď zvedel, že je jeho sesternicou, hneď potom ako stádo dostalo vodu, ju pobozkal (pozn.: Gn 29, 9 – 11). Ak, bratia, dobre zameriate svoju pozornosť, poznáte, že sa to nestalo bez príčiny, že vodcovia nachádzali manželky pri studniach a prameňoch. Keby sa to stalo len raz, niekto by mohol povedať, že sa to stalo náhodou, nie z nejakej špeciálnej príčiny. Blahoslavená Rebeka, ktorá sa mala vydať za Izáka, bola postretnutá pri studni (pozn.: Gn 24, 11 – 15); Ráchel, s ktorou sa mal oženiť Jakub, tiež bola nájdená pri studni (pozn.: Gn 29, 1 – 6) aj Sefora, ktorá sa vydala za Mojžiša, takisto bola postretnutá pri studni (pozn.: Ex 2, 15 – 21). Nepochybne teda máme tieto udalosti chápať tak, že obsahujú isté tajomstvá. Všetci traja patriarchovia si našli manželky pri studniach a prameňoch preto, lebo Kristus mal nájsť svoju (pozn.: Ef 5, 31 – 32; Manželku) Cirkev vo vodách krstu. Keď Jakub prišiel k studni, Ráchel najskôr napojila stádo, a potom on ju pobozkal. To je pravda, milovaní, ak kresťania nie sú najprv očistení zo všetkého zla vodami krstu, tak si nezasluhujú vlastniť Kristov pokoj (pozn.: 1 Pt 5, 14; Kol 3, 15). Či blahoslavený Jakub nemohol pobozkať sesternicu, predtým než bolo napojené stádo? Isteže mohol, ale s tým bolo späté tajomstvo: lebo bolo to pre Cirkev nevyhnutné, aby bola oslobodená od všetkých neprávostí a nepriateľstva skrze milosť krstu a týmto spôsobom si zaslúžila Boží pokoj.

Na tej ceste Jakub si vzal dve ženy (pozn.: Gn 29, 16 – 28); ony boli predobrazom dvoch skupín ľudí: Židov a Nežidov. Po príchode Krista nemalý počet ľudí, aj Židov, veril v Neho, a neskôr omnoho viac tisícov. Sám Kristus Pán potvrdzuje v Písme, že dve skupiny ľudí v Neho verilo: »Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca; aj tie musím priviesť, aby bolo jedno stádo a jeden pastier« (pozn.: Jn 10, 16). Teda dve ženy, ktoré boli manželkami Jakuba: Lea a Ráchel predpovedali dve skupiny ľudí: Lea Židov, Ráchel Nežidov. Ako dve steny z rôznych strán zbiehajúce sa v uholnom kameni, tak je Kristus zjednotený s týmito dvoma skupinami ľudí (pozn.: Sk 4, 11; Ef 2, 11 – 20). V Ňom si zaslúžili nájsť večný pokoj, ako hovorí Apoštol: »Lebo On sám je náš pokoj; On je tým, ktorý z dvoch urobil jedného« (pozn.: Ef 2, 14). Ako On urobil z dvoch jedného? Skrze zjednotenie dvoch stád a zjednotenie so sebou dvoch stien.

Teraz sa prizrite tomu, čo sa stalo neskôr, Písmo Sväté hovorí, že blahoslavený Jakub stal sa bohatým. Tak ako svätý Jakub, keď zbohatol a vrátil sa do svojej krajiny, tak pravdivý Jakub, náš Pán Ježiš Kristus, prišiel na tento svet, aby zjednotil so sebou dve skupiny ľudí, Židov a Nežidov; zrodil z nich nespočetných duchovných synov a stal sa nesmierne bohatým. Počúvajte, čo On hovorí: »Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi« (pozn.: Mt 28, 18). Po orabovaní diabla (pozn.: Mt 12, 29) zaniesol všetky bohatstvá Otcovi, a tak vyplnil to, čo vopred predpovedal žalmista: »Vzal si zajatcov a urobil si ich ctiteľmi« (pozn.: Ž 68, 19).

Keď sa Jakub vracal do krajiny, prenasledoval ho Laban so spoločníkmi. Po tom ako Laban prehľadal všetko, čo bolo Jakubove, nemohol ho zastaviť, lebo nenašiel nič, čo by mu patrilo (pozn.: Gn 31, 23. 30 – 35). Laban tu bol výstižne zobrazený ako symbol diabla, pretože slúžil bôžikom a prekážal blahoslavenému Jakubovi, ktorý bol predobrazom Pána. Prenasledoval Jakuba, ale nič svoje u neho nenašiel. Počúvajte pravdivého Jakuba, oznamujúceho v Písme: »Knieža tohto sveta prichádza, ale nenájde nič (svoje vo Mne)« (pozn.: Jn 14, 30). Nech Božie milosrdenstvo učiní, aby náš nepriateľ nenašiel v nás nič z jeho (diabla) skutkov, pretože ak nenájde čo je jeho, nebude nás môcť zastaviť alebo odviesť od večného života. Preto tiež, milovaní, prizrime sa pokladu v našom svedomí, preskúmajme tajomné miesta nášho srdca a ak tam nenájdeme nič, čo patrí diablovi, radujme sa a ďakujme Bohu. S Jeho pomocou sa usilujme, ako len môžeme, aby dvere nášho srdca boli vždy otvorené pre Krista a vždy zatvorené pre diabla. Ale ak v našich dušiach spozorujeme nejaké diabolské skutky, alebo lesť, rýchlo to vyhoďme a zbavme sa toho, ako smrteľného jedu. Vtedy, keď diabol bude sa nás chcieť zmocniť a nenájde nič, čo jemu patrí, odíde zmätený, a my môžeme ďakovať Bohu a s prorokom volať k Pánovi: »Zachránil si nás pred našimi nepriateľmi a tých, čo nás nenávideli si zahanbil« (pozn.: Ž 44, 8.).

Preto Lea, ako sme vyššie povedali, bola symbolom Židov, ktorí sa zjednotili s Kristom; Ráchel zasa symbolizovala Cirkev z pohanských národov. A preto bola to Ráchel a nie Lea, ktorá ukradla otcovi modly (sošky bôžikov), pretože pri príchode Krista (… pozn.: pohania – Nežidia slúžili modlám; Sk 17, 16; 21, 25; 1 Kor 12, 2). Čítame, že nie u Lei, čiže nie v synagóge boli schované Labanove modly, ale u Ráchel, ktorá bola predobrazom Nežidov.

Teraz o tom, čo sa stalo, keď Jakub prišiel k Jordánu a kedy po príchode všetkého jeho dobytku zostal sám a až do večera bojoval s anjelom (pozn.: Gn 32, 23 – 25). V tomto boji bol Jakub predobrazom Židov, anjel, s ktorým bojoval, bol predobrazom nášho Pána Spasiteľa. Jakub zápasil s anjelom, pretože Židia mali zápasiť s Kristom, dokonca až na smrť (1 Sol 2, 14 – 15). No nie všetci Židia boli neverní Kristovi, ako sme o tom hovorili skôr; ale veľká ich časť, ako o tom čítame, verila v Jeho Meno a preto sa anjel dotkol Jakubovho údu (pozn.: bedrového kĺbu) a ochromil ho (pozn.: Gn 32, 26. 32 – 33). Noha, na ktorú kríval bola predobrazom Židov, ktorí neverili v Krista; tá, ktorá nebola zranená, bola predobrazom tých, ktorí prijali Krista Pána. Všimnite si, že Jakub v tomto zápase nakoniec zvíťazil a hľadal požehnanie. Keď mu anjel povedal: »Pusť ma«, Jakub odpovedal: »Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš« (pozn.: Gn 32, 27). To, že Jakub zvíťazil poukazovalo na Židov, ktorí prenasledovali Krista; keď prosil o požehnanie, to predpovedalo tých, ktorí mali uveriť v Krista Pána. Čo nám anjel povedal? »Zápasil si s Bohom i ľuďmi a zvíťazil si« (pozn.: Gn 32, 29). Splnilo sa to v čase, keď Židia ukrižovali Krista Pána (pozn.: Sk 2, 22 – 23. 36). »Pusť ma«, povedal anjel, »svitá«. To bolo predpoveďou zmŕtvychvstania Pána, lebo Pán, ako dobre viete, vstal pred svitaním (pozn.: Jn 20, 1 – 2).

To, že Jakub bol predobrazom Pána, potvrdzuje to, že prosil Boha, aby ho chránil pred bratom Ezauom: »Ó, Pane, nie som hoden Tvojej láskavosti. Prešiel som cez Jordán len s mojou palicou; teraz som vzrástol do dvoch táborov« (pozn.: Gn 32, 11). To je pravda, milovanípalicou kríža Kristus získal do vlastníctva svet a vrátil sa víťazne k Otcovi s dvoma spoločnosťami, čiže s dvoma skupinami ľudí (pozn.: Iz 53, 10. 12; Jn 12, 24. 31 – 33; Ef 2, 16. 18; Kol 2, 14 – 15).

Zamyslite sa nad týmito pravdami, milovaní bratia a duchovne ich prežujte ako čisté zvieratá a poskytnite tak vašim dušiam užitočnú energiu a nevyhnutný pokrm (pozn.: Gn 7, 2; Dt 14, 6; 1 Kor 9, 9 – 10). Nepochybne je to pokrm, o ktorom Pán hovorí v Písme: »Nepracuj pre pokrm, ktorý je pominuteľný, ale pre ten, ktorý ostáva pre večný život« (pozn.: Jn 6, 27).

Nech vás Pán vo svojej dobrote privedie k Tomu, ktorému patrí sláva a moc spolu s Otcom a Duchom Svätým, do sveta bez konca. Amen.

(Sv. Cézar z Arles, Kázeň 88.)

+++

Piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 11. september roku Pána 2020:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

O Jakubovi, jeho synovi Jozefovi a jeho bratoch

Každý raz, keď sú čítané lekcie zo Starého zákona, milovaní, mali by ste nielen počúvať slová, ale tiež venovať svoju pozornosť tomu, čo je vám odovzdávané duchovne, čo často radím vám robiť. Rovnako často pripomína to Apoštol, keď hovorí: »Litera zabíja, ale duch dáva život« (pozn.: 2 Kor 3, 6). Všetko o čom čítame v Starom zákone, ako hovorí Apoštol: »sa im stalo ako predobraz a bolo napísané pre nás« (pozn.: 1 Kor 10, 11). Keď kresťania nábožne prichádzajú do kostola, aký majú osoh z toho, že počúvajú o svätých patriarchoch, ako sa ženili, alebo ako sa im rodili ich deti? Osoh z toho majú vtedy, keď sú schopní chápať to duchovne prečo to tak bolo a čo to znamená.

Počuli sme, že blahoslavený Jakub mal syna a dal mu meno Jozef. A miloval ho viac než ostatných svojich synov (pozn.: Gn 37, 3). Tu blahoslavený Jakub symbolizuje Boha, svätý Jozef Spasiteľa. Jakub miloval svojho syna, pretože Boh miloval svojho jediného Syna, ako to sám povedal: »Toto je môj milovaný Syn« (pozn.: Mt 3, 17; 17, 5). Jakub poslal svojho syna, aby sa postaral o bratov (pozn.: Gn 37, 13 – 14), a Boh Otec poslal svojho jediného Syna k ľuďom (pozn.: Jn 3, 17; 5, 23), ktorí boli oslabení hriechom a stratení ako ovce. Keď Jozef hľadal bratov blúdil po púšti. Kristus takisto hľadal ľudí, ktorí blúdili po svete. On tiež, dá sa povedať, blúdil po svete, pretože hľadal blúdiacich. Jozef hľadal bratov v Sicheme. Sichem symbolizuje plece, lebo hriešnici vždy sa odvracajú, keď vidia tvár spravodlivých, a plecia sú vždy vzadu. Tak ako Jozefovi bratia plní žiarlivosti, odvrátili sa chrbtom, namiesto toho, aby sa postavili tvárou v tvár otcovej láske, tak rovnako nešťastní Židia rozhodli sa Spasiteľa, ktorý k nim prišiel, nie milovať, ale byť voči Nemu závistlivý (pozn.: Mt 27, 18). O takýchto ľuďoch sa hovorí v Žalmoch: »Dovoľte, aby sa im oči zatemnili, aby nevideli, a nech ich chrbty budú navždy slabé« (pozn.: Ž 69, 24).

Jozef našiel bratov v Dotaine (pozn.: Gn 37, 17), Dotain symbolizuje vzburu. Veru, ľudia, ktorí premýšľali o zabití bratov sa búrili. Keď bratia uzreli Jozefa, začali rozprávať o jeho smrti (pozn.: Gn 37, 18); tak ako Židia, keď uzreli pravdivého Jozefa, Krista Pána, rozhodli sa, že ho ukrižujú. Bratia ukradli Jozefovi plášť, ktorý bol farebný (pozn.: Gn 37, 23); Židia vyzliekli Krista s tuniky, keď Ho križovali (pozn.: Jn 19, 23; Sk 2, 22 – 23. 36). Keď Jozefovi bola vzatá tunika, bol hodený do jamy (pozn.: Gn 37, 24; ďalšia časť kázne chýba).“

(Sv. Cézar z Arles, Kázeň 89.)

+++

+++

!!!

Ak Boh dovolí, na túto internetovú stránku bude neskôr do nej vložený po zhotovení (napísaní) jej ZÁVEREČNÝ VRCHOL - 5 Kníh VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE.

Z VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE sú už HOTOVÉ tieto jednotlivé knihy:

1. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky v dokonalých číslach,

2. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti

a

5. Kniha: V náručí ukrižovaného Božieho Slova.

+++

+++