S 1. prezidentom Slovenskej republiky – mučeníkom, katolíckym kňazom Msgr. ThDr. Jozefom Tisom na Kalvárii

Kategória: S 1. prezidentom Slovenskej republiky – mučeníkom, katolíckym kňazom Msgr. ThDr. Jozefom Tisom na Kalvárii

Z knihy:

Milan S. Ďurica

Jozef Tiso

1887 – 1947

Životopisný profil

Tretie, opravené a doplnené vydanie
LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2006

+++

(Citované s láskavým dovolením pána Prof. Dr. Milana Stanislava Ďuricu, SDB; zvýraznenia v texte urobil autor tejto internetovej stránky)

„Keď 17. apríla 1947 prišla do Bratislavy správa o zamietnutí milosti, Tisovi to oznámil jeho obhajca Dr. Ernest Žabkay krátko predtým, než člen súdneho senátu, jeden z najvyšších predákov KSČ, pôvodom z Mikulčíc na Morave, Ľudovít Benada (1899 – 1973) prišiel k nemu a úradne mu prečítal vyhlásenie rozsudku a text Benešovho odmietnutia milosti.

Tiso pokojne odvetil: »Zamietol, no dobre!«

Nato mu Benada oznámil, že nasledujúceho dňa ráno o 5. hodine bude popravený, a spýtal sa ho na jeho posledné želanie. Tiso povedal, že si želá, aby mu zavolali spovedníka a aby bol pochovaný podľa cirkevných obradov vo svojej farnosti v Bánovciach nad Bebravou. Ešte sa ho spýtal, či si želá návštevu príbuzných, na čo Tiso odpovedal, že áno. Potom Benada rozkázal, aby Tisu odviedli do cely, a opustil vyšetrovaciu miestnosť, kde sa to odohralo.

…prišiel ho zaopatriť páter Hilár, OFM cap., z kláštora kapucínov v Bratislave… Keď páter Hilár vošiel do väznice, oznámili mu, že Tiso práve prijíma svojich príbuzných, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť… Páter vošiel a bol svedkom poslednej časti rozlúčky Tisu s najbližšími príbuznými. Keď príbuzní odišli, strážcovia ich dvoch zaviedli do Tisovej cely. Tam sa po krátkom zoznamovacom rozhovore začali modliť, ale vyrušil ich strážca, ktorý oznámil, že prišli Tisovi obhajcovia. Bolo to o 20. hodine. Tiso nechal pátra čakať a zašiel so strážnikom do vyšetrovacej miestnosti pozdraviť svojich obhajcov.

Obhajca Dr. Ernest Žabkay si takto spomína na tie chvíle rozlúčky:

„… okrem nás bol prítomný člen Národnej bezpečnosti. (…) Tiso neprejavoval nepokoj, správal sa akoby neosobne, čo zvyšovalo dusivé napätie. Povedal nám, že rozhovorom s nami chce skončiť svoje pozemské vzťahy; po našom odchode sa chce duševne pripraviť na smrť. V cele ho čaká kapucín, s ním prežije noc.

…

Môj konečný dojem z rozhovoru bol, že Tiso je presvedčený o svojom poslaní a o nevyhnutnosti obete pre myšlienky, pre ktoré žil. Videl som v tom akýsi mesianizmus, ktorý neprejavil zaváhanie, ani strach pred smrťou, aspoň nie navonok.

Potom sme prešli na politické otázky. Uviedol, že nech je osud Slovákov ako etnika a politického celku akýkoľvek, národná suverenita, ktorá našla svoj výraz v štátnosti, tu zostane a bude nepochybná. Hovoril, že nechce predbiehať udalosti, ale nespornosť Slovákov ako národa je nenapadnuteľná. Politická suverenita národa môže mať akúkoľvek i kompromisnú formu, ako je to vo federácii a podobne. Tiso zdôraznil, že jeho smrťou sa tieto myšlienky len utvrdia, budú spojené i s jeho menom a jeho obeťou budú sankcionované, preto mu nie je ťažko zomrieť. Povedal, že sa nepridŕža zásady úplnej štátnej samostatnosti. Ak sa národ sám slobodne rozhodne pre spolužitie vo federatívnej forme s Čechmi, i tým je prebojovaná idea plnej národnej suverenity a bez neho by sa k tomuto výsledku nebolo dospelo. Povedal, že odsúdenie na trest smrti predpokladal už pred začiatkom procesu a teraz vidí, že tvrdé dovŕšenie rozsudku smrti si vynútili politickí odporcovia. Je to ich záujem.

…

Výslovne povedal, že hoci z náboženskej príslušnosti ľudí, ktorí mali v jeho procese účasť, možno tušiť nenávisť i pomstu, je presvedčený, že evanjelické cirkevné kruhy a väčšina evanjelikov nestoja za tým, čo sa má zajtra stať. Nevidel v tom náboženské pohnútky, tie sú politické a za týmto riešením vraj stojí Beneš a komunisti.

…

Napokon povedal, že je vnútorne vyrovnaný; vie, čo ho čaká. Hlboko verí v Kristovo učenie a prosí Všemohúceho Boha, aby mu dal silu na túto cestu a aby mu odpustil jeho pochybenia, lebo je len človek. Duševnú stránku nechcel rozvádzať, za chvíľu bude v spoločnosti duchovného, kapucínskeho Otca a pripraví sa na odchod zo života a zvyšok noci do trpkého konca prežije s ním. Nám obhajcom poďakoval za svoju obhajobu a odovzdal nám ďakovací list datovaný 16. apríla 1947.

Ja som sa potom Tisu spýtal, či nám chce zveriť svoj posledný odkaz. Prisvedčil dojatým hlasom a zvýšeným akcentom povedal:

»Svornosť národa nech je pokrstená mojou obetou. Cítim sa byť mučeníkom slovenského národa a protiboľševického stanoviska.«

Vytrhol som list zo svojho zápisníka, ceruzou som napísal odkaz na vytrhnutú stranu a požiadal som Tisu, aby zápis podpísal. Tak sa i stalo. V rozrušení som však mylne uviedol dátum 18. apríl 1947, hoci ešte nebola polnoc, no mal som na mysli deň popravy.

Krátko pred polnocou sa Tiso s nami rozlúčil. Uviedol, že od polnoci chce patriť len Bohu a bude sa pripravovať na smrť. Povedal, že ráno pred popravou už nebude s nikým hovoriť. Ďakoval nám, že sme sa rozhodli prísť na ten neľahký koniec a byť s ním. Nesmieme mu zazlievať, že sa nám už nebude venovať; to už nebude svetská cesta. Veľmi srdečne nám potriasol ruku, objal nás a dojatý odchádzal. Neprejavoval smútok ani strach, bol však zjavne rozcitlivený. Obdivoval som jeho duševnú silu i sebavedomý a hrdý postoj.“

(E. Žabkay: c. d., s. 105 – 107.)

…

Od polnoci teda zostal Tiso vo svojej cele iba s pátrom Hilárom – jeho občianske meno bolo Štefan Párik (1918 – 1977). Aj on nám zachoval svoje zážitky na papieri. Už predtým, prv než prišli Tisu zavolať na rozlúčku s jeho obhajcami, Tiso ho vyzval, aby sa spolu pomodlili tie modlitby, ktoré sa modlieval každodenne. Boli to: posvätný ruženec – všetky tri cykly, a štvoro litánií: k Božskému Srdcu, k Menu Ježiš, loretánske a k svätému Jozefovi. Uprostred týchto modlitieb prišiel strážnik a Tisu odviedol k jeho obhajcom. Nechajme rozprávať človeka, ktorý strávil posledné hodiny s Jozefom Tisom. Počas Tisovho rozhovoru s obhajcami páter Hilár zostal v cele sám, strážený na chodbe dvoma dozorcami.

»Títo prišli dnu a ukázali mi svoje nové modlitebné knižky, ktoré si vraj zvlášť preto kúpili, lebo chcú, aby sa im pán prezident podpísal. Potom sme chvíľu rozprávali o ňom, pričom spomínali, že je ho škoda pre slovenský národ, že už druhého takého syna slovenský národ asi mať nebude. Hovorili, že by dali život za neho, ale že sami sú pod dozorom partizánov. Sú vraj viacerí, ktorí by ho chceli vyslobodiť, ale nenašla sa žiadna príležitosť. Ja som sa čudoval, že tak otvorene hovoria so mnou, ktorého nikdy predtým nevideli a nemôžu vedieť, čo som za človeka. (…)

Keď sa potom Tiso vrátil a vchádzal do cely, povedal:

´Chudáci väzni. Dnes majú nepokojnú noc, asi sa veľa nevyspia. Stále sa tu chodí, štrngá kľúčami, klopká… veru veľmi oči nezažmúria´

– Ja som ho v duchu obdivoval. Na seba nemyslí ten človek. Ráno sa má tak brutálne skončiť jeho život a on myslí na to, že sa azda niekto prebudí a bude mať nepokojnú noc!

…

Potom aj dozorcovia vyšli a Tiso si vykonal generálnu svätú spoveď z celého života. Keďže dvere boli iba privreté a na chodbe sa vymieňali väzenskí strážcovia, Tiso sa spovedal po latinsky. Potom sa ešte spolu modlili tie na začiatku prerušené litánie.

V nasledujúcom rozhovore »… Tiso mi rozprával, ako sa snažil súd vždy zapliesť do vyšetrovania Cirkev, ako sa musel namáhať, aby sa vyhol týmto zlomyseľným úkladom. Preto tiež nechcel volať za svojich svedkov pánov biskupov, avšak oni si to neodpustili.

Tiež mi spomenul jednu udalosť, ktorá mu zvlášť zostala v pamäti. Nikdy vraj ani obhajcovia, ani sudcovia neboli s ním osamote, vždy mali svedka. Iba raz bol osamote, tak vedel, že to bude niečo znamenať. Predložili mu návrh, že by sa mohol zachrániť, keby vydal vyhlásenie, aby sa slovenský národ nevzpieral komunizmu, ale aby prijal priateľstvo, ktoré mu sovietske Rusko ponúka. Vtedy on rozhodne vyhlásil, že také niečo nemôže urobiť. A keď mu namietali, že s Hitlerom a nacizmom mohol spolupracovať, on odvetil, že v národnom socializme bolo niekoľko bodov, ktoré sme mohli prijať a s Nemcami sme spolupracovali natoľko, nakoľko to bolo nutné ako so spriateleným národom, avšak v materialistickej ideológii nie je nič prijateľné z kresťanského hľadiska. Keď mu sudca namietal, že vraj katolícki kňazi sú v komunistickej strane, povedal, to nech si oni sami so svojím svedomím vyriešia, ale ja sa na to nepodujmem. Celý život som bojoval proti boľševizmu a teraz už meniť nebudem ani za cenu svojho života; nestál by za to. Keď mu pohrozili, že bude ľutovať, povedal, že nikdy. Nemôže uviesť slovenský národ na nesprávnu cestu ani za takúto cenu. Potom už nenaliehali, a tak bol môj osud spečatený. Ostatne už od dvoch rokov viem, aký bude môj koniec, a nič inšie som ani nečakal. O milosť som žiadal, lebo som bol požiadaný zvonka a nechcel som, aby sa povedalo, že azda svojou tvrdohlavosťou som zmaril dobré úmysly tých, ktorí ma chceli zachrániť. A som vďačný Pánu Bohu, že mi doprial čas na pokánie: dva roky a že mi dal vedieť poslednú hodinu. Považujem to za jednu z najväčších milostí, že mi doprial, aby som sa mohol dobre pripraviť na poslednú hodinu«.

… páter Hilár pripomenul, aby mu nadiktoval svoj odkaz, ktorý spomínal pri rozlúčke s príbuznými. Tiso mu odkaz nadiktoval a páter si to písal svojím osobným stenografickým písmom, ktoré iba on vedel presne prečítať:

„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady – za Boha a za národ – vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon On stvoril a do národa a každého príslušníka vštepil.

Tomuto zákonu slúžil som celý život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale i v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť.

Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť Svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a za národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“

…páter pripísal dátum 18. IV. 1947 a Tiso to podpísal.

Nasledovali modlitby za umierajúcich s litániami a krížovou cestou z nábožných výlevov ako príprava na poslednú svätú omšu, ktorú potom o pol štvrtej hodine Tiso slúžil v kaplnke väznice. Vybral si liturgický formulár omše na česť Božského Srdca Ježišovho.

»Svätá omša bola tichá, okrem mňa boli prítomní naši dvaja dozorcovia a ten starší, ktorý nám pripravoval oltár. Nejaké zvláštne pohnutie alebo predlžovanie omše nebolo badať; zachoval prísne rubriky.«

Primičný obrázok (na obr. sv. Alžbeta Bratislavská) prvého prezidenta Slovenskej republiky – mučeníka Msgr. ThDr. Jozefa Tisu

Po svätej omši sa Tiso sústredil na modlitby poďakovania. Páter Hilár odišiel s jedným dozorcom do cely, aby si zobral liturgické oleje na udelenie sviatosti zomierajúcim. Pri návrate do kaplnky k Tisovi zastavil ma jeden dozorca a vytiahol niečo, čo mi chcel ukázať. Pritom vravel:

»Pozrite, dôstojný pán, čo priniesli pred chvíľou. Ešte aj túto pohanu mu chcú urobiť. Ale ja som ich schoval a nikomu som nepovedal. Nedám mu ich, aj keby ma to malo stáť život!«

Boli to oceľové putá na ruky.

(Š. Párik: Posledná kapitola. In: K. Murín: c. d., s. 279 – 312.)

Tu vsuniem doložku, že okrem tohto a spomenutého stručného odkazu, ktorý povedal a podpísal svojmu obhajcovi Žabkayovi (niektorí autori spojili obidva tým, že text Žabkayovho odkazu pripojili ako záverečný odsek k tomuto, ktorý možno pokladať za skutočne posledný), Tiso ešte predtým, na prosbu jedného z väzenských strážcov – bol to strážmajster Ján Taraba, evanjelického vyznania, ktorý sa neskôr stal katolíkom – vlastnou rukou napísal trocha kratší svoj „posledný pozdrav slovenskému národu“:

»Národu slovenskému posledný svoj pozdrav:

Tebe som sa usiloval slúžiť verne a poctivo; prinášam i poslednú obeť na oltár Tvojho prirodzeného práva na svojský, slovenský život!

Naspäť cesta nemožná – buď vždy verný a oddaný svojej slovenskosti dľa vôle Božej!

Br. 16. IV. 1947

Dr. Jozef Tiso«

Sám Ján Taraba mi dal tento dokument, pričom uviedol, že dátum, ktorý Tiso napísal, nezodpovedá skutočnosti, lebo sa to udialo 17. apríla 1947 krátko predtým, než ukončil svoju službu.

O samom výkone popravy sa podávali rozličné verzie, ktoré nachádzame aj v niektorej literatúre. Keďže úradný záznam o vykonaní popravy, o jej priebehu neobsahuje okrem mien prítomných úradných osôb a časových údajov nič podrobnejšieho (SNA, PS, kart. 18. – F. Vnuk: Dokumenty o postavení katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 – 1948, s. 123 – 124), a zase iné opisy pochádzajú z druhej či z tretej ruky, teda od žiadneho z prítomných, prevezmem tu podstatné prvky z dosť podrobného opisu popravy, ako ho zaznamenal tam prítomný Tisov obhajca Dr. Žabkay. Mal som príležitosť s ním osobne dôkladne prediskutovať všetky otázky, ktoré mi neboli jasné, a tak si doplniť aj to, čo on publikoval na túto tému. Jednoznačne mi poprel rozširovanú verziu, že sa poprava na prvý raz nevydarila a že ju museli opakovať, čo zavinilo mimoriadne predĺžené utrpenie odsúdeného.

Dr. Žabkay, ktorý si počas celého procesu robil písomné záznamy, o poprave Tisu napísal takto:

»Po predvedení odsúdeného Tisu, ktorý vošiel do miestnosti vzpriamene a hrdo, sme všetci prechádzali chodbou cez špalier nastúpených dozorcov a dozorkýň (pozn.: tento deň, t. j. 18. IV. roku Pána 1947 bol piatok, teda deň, v ktorom, po nespravodlivom rozsudku, bol na kríži vyzdvihnutý a na ňom zabitý náš Pán a Spasiteľ – večný Veľkňaz, Bohočlovek Ježiš Kristus). Na čele sprievodu šiel Tiso v sprievode stráží spolu s bradatým kapucínskym mníchom v kamži a štóle. Skľučujúce ticho bolo priam absolútne, prerušované iba krokmi odrážajúcimi sa v zlej akustike chodby. Jedna z nastúpených dozorkýň nezvládla psychické vypätie a spustila kvílivý plač, ktorý strhol i ďalšie dozorkyne a dozorcov. Vznikol neuveriteľný zvuk davového plaču s ozvenami vysokých tónov kvílenia v akustike železobetónovej chodby, z ktorého mi behal mráz po chrbte. Sprievod prešiel na väzenský dvor, odsúdenec sa správal dôstojne, kráčal so vztýčenou hlavou tvrdým, istým vojenským krokom. Keď sprievod došiel k popravnému kolu, odsúdenec sa postavil k nemu, vedľa neho stál kapucínsky mních. Zástupca Národného súdu znovu prečítal enunciát rozsudku a rozhodnutie prezidenta republiky o zamietnutí milosti a odovzdal odsúdeného popravnému majstrovi, ktorý stál pri kole s dvoma pomocníkmi. Kat v ošumelom občianskom obleku so žltkastými, kedysi bielymi semišovými rukavicami, mu zviazal ruky povrazom. Povrazom ho previazal aj pod pazuchami, vystúpil po rebríku k vrcholu kola a povraz spod pazúch prevliekol cez kladku. Jeho pomocníci vytiahli odsúdenca hore na kôl a povraz držali tak, aby odsúdený visel vo vzduchu zachytený pod pazuchami. Kat potom zostúpil, zviazal nohy odsúdeného, previazal dlhý povraz od nôh, pretiahol ho kladkou na spodku kola a koniec povrazu podal pomocníkom, ktorí držali aj povraz prevlečený cez hornú kladku. Kat znovu vystúpil po rebríku na vrcholec kola, pripevnil na krk odsúdenca sľučku a zavesil ju na hák kola. Keď dal povel, holomci pustili odsúdenca visiaceho na povraze cez pazuchy a nacvičeným pohybom trhli povrazom od nôh. Ten váhou tela a ťahom od nôh padol do slučky pod krkom zavesenej na kole a pritom sa kat hore na kole pokúšal trhnutím slučky odsúdencovi zlomiť krčný stavec. Zrejme sa mu to nepodarilo. Nedošlo k prerušeniu miechy. Odsúdený sa dusil, začal chrčať, niekoľko ráz trhol telom a po chvíli roztvoril ruky, pokiaľ mu to dovolil povraz. Zo zopnutých rúk vypadol veľký, kovový, podľa zvuku strieborný kríž a po páde na betónovú dlažbu v tom strašnom tichu ostro zacvendžal. Telo obeseného zmeravelo a po niekoľkých minútach ticha prokurátor vyzval lekárov. Lekári súhlasne konštatovali smrť odsúdeného a prokurátor vyhlásil, že rozsudok smrti obesením bol vykonaný. (…) J. Tiso sa počas popravy správal neuveriteľne sebavedome, hrdo a dôstojne, akoby sa ho to netýkalo a nešiel na smrť. Vyvolalo to vo mne obdiv a priznám sa, že som mal obavy, že pri jeho masívnej postave poprava nebude dôstojná. Tiso od predvedenia až po smrť už nepovedal ani slovo, ale v očiach mu bolo vidieť hrdé sebavedomie.«

(E. Žabkay: c. d., s. 107 – 108.)

Tu treba iba spresniť, že Tiso – ako to bol povedal vo väznici – s nikým z ľudí už nehovoril. Ale aj stručná úradná správa Povereníctva vnútra zaznamenala:

»Na popravu šiel odsúdený pokojne a modlil sa. Pri výkone exekúcie sa stále modlil a odpovedal po latinsky na modlitby kňaza.«

(F. Vnuk: Stopäťdesiat rokov v živote národa. Bratislava 2004, s. 253.)

To všetko sa udialo 18. apríla 1947 medzi 5.15 hod. a 5.39 hod. na dvore väznice Justičného paláca v Bratislave. Vlastný akt popravy trval od 5.22 hod. do 5.30 hod., keď lekári konštatovali smrť.

…

Pre históriu treba ešte spomenúť Žabkayov záznam, mne potvrdený aj jeho osobnou výpoveďou, že totiž keď vo väznici viedli Tisu na popravu, zjavil sa tam český dôstojník, ktorého meno si presne nezapamätal – asi Kratochvíl, hovoril – , s hodnosťou podplukovníka. Ukázal povolenie vystavené prezidentskou kanceláriou a povedal:

»Jsem zvláštní posel presidenta republiky a jsem tu proto, abych osobně dohlížel a podal presidentovi zprávu o téhle exekuci.«

»Týmto výrokom som bol priam šokovaný« komentoval Žabkay »a pokladal som vyslanie posla na Tisovu popravu za hrubú urážku národa, ktorého orgánom prezident očividne nedôveroval. Rozladenie som pozoroval i u ostatných prítomných.«

(E. Žabkay: c. d., s. 107.)

Vidno, že Dr. Žabkay vtedy ešte nevedel, aký bol skutočný vzťah Dr. Beneša nielen k osobe Jozefa Tisu, ale aj k Slovensku a jeho novým štátnym predstaviteľom. Takýmto postupovaním však Beneš poskytol veľmi vážny náznak pre zistenie, komu najväčšmi záležalo na smrti Jozefa Tisu.

…

Tisova poprava skutočne otriasla srdcami, mysľami i svedomím drvivej väčšiny slovenského národa. Všetci vedeli, že Tiso bude odsúdený, ale nikto si nedokázal predstaviť, že by sa jeho politickí protivníci nezastavili pred zavraždením politika, ktorý šesť rokov vládol v štáte počas najzúrivejšej svetovej vojny, ale nedovolil siahnuť na život nielen svojim politickým odporcom, ale ani vojenským zbehom a najrozličnejším zradcom, ani na smrť odsúdeným najhorším zločincom, akých v tom čase stíhali smrťou aj také stáročiami zakorenené demokracie ako napríklad Švajčiarsko.

…

Ináč, napriek tomu, že vládne kruhy v Prahe i v Bratislave urobili celý rad policajných i vojenských opatrení pre prípad mohutnej vzbury Slovákov, ktorých sa báli, a stíhali každý prejav nespokojnosti, slovenský ľud kontroloval svoj hnev.

…

V Bratislave 11. mája 1947 katolíci zorganizovali krížovú púť do Mariatálu (teraz Marianka), počas ktorej najmä univerzitní študenti niesli ťažký drevený kríž od kostola jezuitov v centre mesta až do pútnického chrámu Panny Márie. Účastníci sa zastavili pri prezidentskom paláci a na kolenách sa modlili za Jozefa Tisu. Na púti sa na začiatku zúčastnilo asi 15 000 osôb, ktorých počet rástol, až ich pri návrate bolo okolo 30 000 osôb.

O týždeň neskôr sa na podobnej púti zúčastnilo vyše 50 000 veriacich. Tento príklad našiel širokú ozvenu na celom Slovensku.

A na Turíce bola podobná púť vo Svätom Beňadiku nad Hronom, potom nasledovali: Ružomberok, Topoľčany, Komjatice, Trenčín, Topoľčianky, Gaboltov, Stropkov, Nitra, Bobrov, Banská Štiavnica, Modrý Kameň, Veľké Kostoľany, Dubnica nad Váhom, Višňové, Košice, Prešov a mnohé ďalšie mestá i dediny.

Na tradičnej púti na Mariánskej hore v Levoči 1. júla 1947 sa už zúčastnilo, tiež s mnohými krížmi, vyše 130 000 veriacich.

To bol vlastne začiatok tradície veľkých pútí, ktoré potom zostali najvýraznejšou charakteristikou reakcie slovenských katolíkov na nevraživosť, príkoria, diskriminácie a všetky druhy prenasledovania Cirkvi počas neľudského komunistického režimu. Na všetky tieto púte Štátna bezpečnosť vysielala desiatky svojich pozorovateľov, ale proti takým mohutným zástupom občanov sa neodvážila teroristicky postupovať.

…

Ani zahraničie nezostalo indiferentné k odsúdeniu a poprave Jozefa Tisu. Švajčiarsky denník Vaterland už 19. apríla 1947 vo svojom úvodnom článku písal:

»Prvý a hlavný „zločin“ Tisov bol, že nechcel padnúť do záhuby s celým českým štátom, ale chcel zachrániť Slovensko vo vtedajších politických okolnostiach. (…) Drvivá väčšina slovenského národa stojí za Tisom, lebo sa mu za štátnej samostatnosti podarilo uchrániť svoj národ od vojny a ušetriť mu nezmerateľné muky, ktoré museli znášať iné národy. (…) Tisova hrdinská smrť je ako záloha krvi pre budúcu nezávislú Slovenskú republiku. Tiso nezomrel ako vinný. Položil svoj život ako obetu krvavú na oltár svojej otčiny. Boh, ktorý ho prijal na milosť, neodmietne túto čistú obeť, ale posvätí ňou ideu, za ktorú bola obetovaná. Dr. Jozef Tiso nezomrel nadarmo.«

Dnes vidíme, že to boli priam prorocké slová, aj keď na ich uskutočnenie bolo treba čakať a trpieť pol storočia.

Jeden z najvýznamnejších holandských denníkov De Tijd 21. apríla 1947 publikoval obsažnú reportáž z Bratislavy, z ktorej citujem:

»…Proces proti Tisovi bol súčasne aj zúčtovaním so slovenským klérom. Súd v Bratislave kládol veľkú váhu na to, aby všetci vysokí hodnostári Katolíckej cirkvi vystúpili v procese. Súd vedel, že biskupi potvrdia Tisovu lásku k vlasti, a preto sa náležite pripravil na výsluch. Biskupom kládli nielen otázky vzťahujúce sa na Tisu, ale aj na ich vlastný postoj počas okupácie. Súd sa zaujímal o pastiersky list, v ktorom vyzývali slovenský národ modliť sa za vtedajšiu hlavu štátu. (…) Každý, kto pri tomto procese bol prítomný, mal dojem, že popri Tisovi aj biskupi sedeli na lavici obžalovaných. (…) Neslýchaný antiklerikalizmus dosiahol svoj vrchol, keď súd odoprel biskupom prisahať. (…) Priebeh procesu jasne dokázal, že tu nešlo o osobu Tisovu, ani o rešpektovanie štátnej jednoty, ale o problém: kresťanstvo, alebo boľševizmus.«

V americkom parlamente už 23. apríla 1947 kongresman Alvin O´ Konski zo štátu Wisconsin takto prehovoril:

»Nedávne obesenie poctivého a hrdinského monsignora Jozefa Tisu komunistami Československa bolo vraždou v najpríšernejšej a najhanebnejšej forme. (…) Ale samo obesenie monsignora Tisu nie je najväčšou tragédiou. Najväčšou tragédiou je mlčanie nášho amerického prezidenta a nášho amerického Štátneho departmentu, keď sa tá vražda chystala… náš prezident a náš Štátny department neboli dosť mužní, aby sa postavili a protestovali proti tejto sovietskej vražde…«

(Congressional Record, Wednesday, April 23, 1947.)

A nebola to prvá reč v americkom parlamente o Dr. Jozefovi Tisovi. Už 31. marca 1947 kongresman Ray J. Madden z Gary (Indiana) upozornil Kongres USA na to, že proces proti Tisovi je akt bezprávia, ktorý hrozí popravou za politické zmýšľanie. Poukázal na to, že

»ČSR vznikla za pomoci Moskvy a že Moskva žiada zničenie udatného vodcu národa a jeho inteligencie.«

Preto vyzýval členov Kongresu, aby sa usilovali lepšie pochopiť slovenskú situáciu.

(J. Paučo: Doslov. In: Dr. Jozef Tiso o sebe, s. 347.)

…

Americký časopis Catholic Universe Bulletin chápal »odsúdenie Tisu na smrť ako náznak toho, že Benešova vláda je už úplne podrobená Moskve«.

(Jednota, 30. 4. 1947.)

…

Možno povedať, že všetky slovenské americké noviny a časopisy – s výnimkou bezvýznamnej komunistickej tlače – v Spojených štátoch amerických a v Kanade sa priam pretekali v informovaní svojich čitateľov o procese a o poprave Tisu, ktorého ľutovali a oslavovali, pričom tvrdo odsudzovali jeho morálnych vrahov. Minister vnútra Václav Nosek preto zakázal na celom území ČSR distribúciu a rozširovanie ďalších slovenských amerických časopisov: Osadné hlasy a Slovenský katolícky sokol. Začiatkom septembra 1947 tento zákaz postihol aj Kanadský Slovák a 26. septembra Zbor povereníkov na Slovensku zakázal dokonca citovať v slovenskej tlači americký slovenský katolícky časopis Jednota.

Najväčšia slovenská organizácia v Spojených štátoch amerických, Slovenská liga v Amerike, na svojom 29. kongrese v Clevelande (Ohio) vydala deklaráciu:

»Česko-slovenská vláda v Prahe sa dopustila najväčšej nespravodlivosti, keď obesila Msgr. Jozefa Tisu, príkladného kňaza, iskrenného slovenského rodoľuba a vojnového prezidenta Slovenskej republiky proti želaniu celého slovenského národa a proti záujmom česko-slovenských vzťahov. Sme presvedčení, že tu prišlo svojvoľne k zosmiešneniu spravodlivosti, a preto čo najrozhodnejšie odsudzujeme Dr. Edvarda Beneša a jeho vládu.«

Osadné hlasy – ináč česko-slovensky orientované, ale aj pre národne uvedomelých Slovákov otvorené noviny vychádzajúce v Chicagu (Illinois), 16. mája 1947 písali:

»Človek by ani nebol veril, že Dr. Tiso je taký obľúbený medzi americkými Slovákmi. Keď sa správa o jeho poprave rozniesla, ľudia chodili ako omráčení a potom pustili sa do plaču a skutočného ronenia sĺz. A keď tu v Amerike, ďaleko od Slovenska, ľudia plakali za Dr. Tisom, čo asi bolo na Slovensku, keď ľudia boli pocítili jeho otcovskú lásku a starostlivosť a všeobecný blahobyt za jeho múdreho úradovania? Slováci na Slovensku museli naozaj plakať za ním.«

…

Fakt je, že po Tisovom odsúdení a jeho poprave Komunistická strana Československa urýchlila svoj boj o totálne ovládanie štátu a netrvalo ani rok, kým odstránila všetky zvyšky zdanlivo demokratického systému a uviedla stalinistický režim hrôzovlády, ktorý celé nasledujúce polstoročie „železnou oponou“ delil Česko i Slovensko od európskeho sveta.

Po celý ten čas mohutná mašinéria štátnej propagandy všetkými masovokomunikačnými prostriedkami, ovládaním školenia občanov „od detských jasieľ až po univerzitu“, pretvorením vedeckých inštitúcií na ideologické pracoviská marxizmu leninizmu čechoslovakistického razenia, teroristickým vymývaním mozgov občanov sa na Slovensku usilovala predovšetkým vymazať z dejín tak obdobie prvej Slovenskej republiky, ako hlavne pamäť jej prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Kde nestačilo úplné ignorovanie, boli naporúdzi tie najošklivejšie znevažovania, tupenia, zneucťovania, osočovania a lživé falšovania historických faktov, podľa potreby aj pseudovedeckými publikáciami. Napriek tomu si Slováci v srdciach zachovali hlbokú úctu a pietnu pamäť na svojho prvého prezidenta a dokazovali to tak, ako mohli. Strieborné dvadsaťkorunové a päťdesiatkorunové mince s portrétom Tisu boli nielen uchovávané státisícami slovenských rodín, ale aj „vyvážané“ s veľkou úctou a odvahou mnohými z tých, ktorí sa aj celkom oficiálne dostávali do zahraničia. Sám som z nich takto urobil celú zbierku a vtedajší mocipáni by žasli, kto všetko mi tie mince doniesol.

Tretina slovenského národa, ktorá žije rozptýlená už naozaj po všetkých kontinentoch Zeme – ale najmä Spojených štátoch amerických – , využívala slobodu všetkých štátov a novinami, časopismi, knihami, najrozličnejšími oslavami a spoločenskými podnikmi udržiavala túto pamäť národa a slobodní vedeckí pracovníci na poli histórie predstavovali svetu objektívny obraz Slovenska a dejín slovenského národa „tak, ako sa to skutočne udialo“. Slovenský akčný výbor v Ríme hneď po Tisovej poprave vydal smútočné oznámenia vo forme memoranda v slovenskom, latinskom, vo francúzskom, v nemeckom, anglickom a španielskom jazyku, ktoré so stručným hodnotením života a diela Dr. Jozefa Tisu rozposielal do mnohých štátov na svete spolu so svätým obrázkom Sedembolestnej Panny Márie a na druhej strane s malým portrétom Tisu s modlitbou za jeho oslávenie.

Preto sme sa nečudovali, že po zmene režimu v roku 1989 – 1990 aj na Slovensku ožil verejný záujem o objektívne poznanie osobnosti Dr. Jozefa Tisu

…

Široké vrstvy občanov očakávali, že podobne ako v niektorých iných bývalých satelitných štátoch ZSSR nové zákonodarné zhromaždenie vydá zákon, ktorým sa zrušujú všetky ideologicky motivované nespravodlivé rozsudky retribučných súdov, a že sa teda zruší alebo obnoví súdny proces proti prvému prezidentovi Slovenskej republiky Dr. Tisovi. Ukázalo sa však, že aj v pozmenenom režime prvé husle hrali politické osobnosti, ktorým kresťanské hodnoty prirodzeného zákona, spravodlivosti a základných ľudských práv, akým je aj právo slovenského národa na samostatný štát, boli alebo celkom cudzie, alebo podmieňované ideologickým tlakom nových mocenských medzinárodných podmieňovateľov. Iba takto sa dá vysvetliť, že úradné vyhlásenie generálneho prokurátora v Prahe, ktorým bol v roku 1990 Slovák JUDr. Tibor Böhm, že Dr. Jozef Tiso nikdy nebol kompetentnými medzinárodnými orgánmi vyhlásený za vojnového zločinca – čo však tvrdil Dr. Edvard Beneš a dosiaľ tvrdia niektorí jeho nasledovníci – , bol by prinútený zrieknuť sa svojej funkcie.

Aj jeho nástupca JUDr. Ivan Gašparovič 28. februára 2000 v relácii na TV Markíza vyhlásil:

»Keď som ja bol generálnym prokurátorom, preskúmali sme túto vec a môžem povedať, že nebol.«

…

VI. OTÁZKA BLAHOREČENIA A SVÄTOREČENIA DR. TISU

…Niet pochybnosti o tom, že Dr. Jozef Tiso už za života bol značnou časťou slovenských katolíkov doma i v zahraničí uctený nielen ako úspešný a nezištný politik a štátnik, ale aj ako príkladný katolícky kňaz bezúhonného života. Vyhlásili to opätovne najkompetentnejšie osoby, ktorými boli vtedajší slovenskí biskupi.

…

Počas jeho niekoľkotýždňového pobytu v kláštore kapucínov v Altöttingu pred zaistením americkou vojenskou políciou ho iste dôkladne pozorovali tamojší mnísi, s ktorými žil v klauzúre. Aj po rokoch, keď si Slováci v zahraničí pripomínali tento Tisov pobyt púťou do Altöttingu – sám som sa na nej niekoľkokrát zúčastnil – , tamojší starší mnísi, ktorí ho poznali, menovite vtedajší gvardián páter Hubert a páter Rhaban, OFM cap., – nám hovorili:

»V kláštore sme už vtedy považovali Dr. Tisu za svätca.«

Ponižovania a trýznenia v amerických koncentračných táboroch nechali v jeho spoluväzňoch dojmy:

»Vysoko si vážili Tisu; u jedných platil za štátnika širokého formátu, u druhých za veľkého slovenského muža a u iných za svätca.«

(P. Dobiš: Generácia… s. 86.)

Aj potom v bratislavskej väznici znášal všetky príkoria a obmedzovania s kresťanskou trpezlivosťou a dôstojne.

…

Preto sa nemožno čudovať, že po Tisovej smrti mnohí veriaci priam inštinktívne ho súkromne začali uctievať ako svätého… spontánny hlas veriaceho ľudu bol od najstarších čias Cirkvi, ba i teraz v mnohých prípadoch je, prvým impulzom na otvorenie cirkevného procesu blahorečenia.

…

Túžba po oslávení Tisu sa neprestala prejavovať aj medzi Slovákmi roztrúsenými po svete.

Bývalý Tisov kaplán v Bánovciach v rokoch 1938 – 1941 Augustín Záň (1911 – 1999), ktorý hneď v roku 1945 odišiel do exilu a v roku 1946 bol vymenovaný za delegáta Pápežskej misie pre Slovákov v Rakúsku a Nemecku, bol po celý život veľkým ctiteľom Jozefa Tisu. Ak niekto pozná dôkladne osobu katolíckeho farára, tak sú to istotne jeho kapláni. V roku 1993 Záň písal košickému arcibiskupovi Alojzovi Tkáčovi:

»Bol som kaplánom v Bánovciach u vtedajšieho pána dekana, neskôr mučeníka Jozefa Tisu. Môžem svedčiť o jeho vysokej svätosti ako kňaza, ale aj ako politika. Robil všetko najlepšie podľa viery, čo v tom čase by sotva kto vedel. (…) Ja som potom bol vymenovaný za pápežského delegáta pre Rakúsko a Nemecko a pápež Pius XII. mi osobne povedal, že Tiso bol prezidentom so súhlasom Vatikánu a že v danej situácii nemohol lepšie robiť, ako robil.«

(Kanadský Slovák, č. 41, 6. 11. 1993.)

Tento kňaz, ktorý potom pôsobil v Danville (Pensylvánia), dosiahol na príhovor Jozefa Tisu dve uzdravenia, ktoré dal potvrdiť svojimi lekármi a predložil ich svojmu biskupovi, ktorý to odoslal Kongregácii pre kauzy svätých v Ríme.

+++