S pápežmi na Kalvárii
Kategória: S pápežmi na Kalvárii
Sv. pápež Klement Rímsky
(*? – † ok. 97):
„Božia Cirkev, ktorá má dočasný pobyt v Ríme, pozdravuje Božiu Cirkev s dočasným pobytom v Korinte, povolanú k svätosti, z Božej vôle očistenú skrze nášho Pána Ježiša Krista. Nech vás naplní milosť a pokoj všemohúceho Boha skrze Ježiša Krista.
Kvôli náhlym a mnohým protivenstvám, opätovným pohromám a utrpeniu, ktoré nás postihli, bratia, môže sa zdať, že sme zanedbali upriamiť svoju pozornosť na záležitosti, ktoré sa stali u vás, menovite mrzký a bezbožný rozbroj nedôstojný Božích vyvolených. Rozdúchalo ho niekoľko nerozvážnych a namyslených osôb až do takého poblúdenia, že vaše vznešené, zvučné i všetkým ľuďom veľmi milé meno zakryla potupa a hanba. Veď ktože z týchto ľudí, čo predtým žili u vás, nebol by obdivoval váš čnostný život a hlbokú vieru? Kto by neobdivoval vašu rozvážnu a vrúcnu nábožnosť, opretú o Krista? Kto by nevychvaľoval vašu veľkodušnú pohostinnosť a láskavosť, kto by nezveleboval vaše dôkladné a isté poznanie? Konali ste vždy nestranne bez prihliadania na osoby, vaše skutky boli podľa zákona Pánovho, pretože ste sa podriaďovali svojim predstaveným a prejavovali ste patričnú úctu svojim kňazom. Mladým ste prikazovali aby boli skromní a zbožní. Ženám ste prikazovali, aby všetko konali s bezúhonnou a svätou svedomitosťou a aby svojich mužov milovali tak, ako im to káže ich povinnosť.
Všetci ste boli skromní, ďaleko od márneho vyvyšovania sa, radšej ste sa podriaďovali ako rozkazovali, radšej ste dávali ako prijímali a uspokojili ste sa s tým, čo vám dal na životnú cestu Kristus a to ste si aj vážili. Riadili ste sa podľa jeho slov a mali ste stále na pamäti jeho utrpenie. Preto vládol medzi vami hlboký a trvalý mier, veľká túžba konať dobro a preto sa na všetkých vyliali hojné dary Ducha Svätého.
…Pohliadnime na Kristovu krv a uvedomme si akou vzácnou je jeho Otcovi, pretože ju vylial za našu spásu a priniesla celému svetu milosť pokánia.“
(List sv. Klementa Rímskeho Korinťanom /pozn.: Pozdrav/ 1, 1 – 3; 2, 1 – 2; 7, 4)
„Kvôli svojej viere a pohostinnosti bola zachránená neviestka Rahab (pozn.: porovn. Joz 2). Keď totiž Naumov syn Jozue poslal vyzvedačov, spoznal kráľ tej zeme, že prišli prezrieť krajinu. I vyslal mužov, aby ich zatkli a usmrtili. Pohostinná Rahab vyzvedačov prijala a ukryla v hornej izbe pod kúdeľ. Keď prišli kráľovi vyslanci a povedali: »Prišli k tebe vyzvedači vyslaní do našej zeme. Vyveď ich, ako prikazuje kráľ«, odpovedala im: »Prišli ku mne muži, ktorých hľadáte, avšak ihneď odišli a sú už na ceste« (pozn.: Joz 2, 3 – 5). Pritom ukázala vyslancom opačný smer. Mužom potom povedala: »Veľmi dobre vidím, že Pán Boh vydá toto mesto. Strach a hrôza z vás zachvátila obyvateľov mesta. Keď sa vám podarí mesto dobyť, ušetrite mňa a dom môjho otca« (pozn.: Joz 2, 14; 18; 19). »Stane sa tak,« odpovedali jej, »ako si nám povedala. Akonáhle zbadáš, že sme prišli, zhromaždíš všetkých svojich príbuzných vo svojom dome a budú zachránení. Kto by sa zdržiaval mimo domu, zahynie.« A prikázali jej, aké má dať znamenie. Má vyvesiť šarlátové rúcho na svojom dome. Znamenalo to, že krvou Pána budú vykúpení všetci, ktorí veria a dúfajú v Boha. Vidíte, milovaní, že táto žena mala nielen vieru, ale i dar proroctva.“
(List sv. Klementa Rímskeho Korinťanom 12, 1 – 8.)
„Kristus patrí pokorným, nie tým, ktorí sa povyšujú nad jeho stádo. Žezlo Božieho majestátu, Pán Ježiš Kristus, neprišiel s veľkolepou nádherou a domýšľavosťou, hoci mohol, ale prišiel pokorne, ako o ňom povedal Duch Svätý. »Pane,« hovorí, »kto uveril našej správe? A komu bola zjavená sila Pánovho ramena? Ohlásili sme to, hoci nechceli: je ako dieťatko, ako koreň zo smädnej zeme. Nemá podoby ani slávy. Videli sme ho, nemal výzor ľudí. Je človekom v zranení a námahe. Vie, že bude trpieť, pretože sa odvrátia od jeho zneuctenej a odsúdenej tváre. Berie na seba naše hriechy a za nás je mučený. A my sme sa domnievali, že právom trpí bolesť a poníženie. Sám však bol ranený pre naše hriechy a zamdlel pre naše neprávosti. Pre náš pokoj na neho doľahli tresty. Jeho slabosťou sme uzdravení. Všetci ako ovce sme zblúdili, človek zblúdil zo svojej cesty. Pán ho vydal za naše hriechy a on neotvoril svoje ústa. Ako baránok bol vedený na zabitie a ako ovca bez muknutia k strihačovi, tak neotvoril svoje ústa. V pokore začala jeho spravodlivosť. Kto vysvetlí jeho pôvod, keď jeho telo je vzaté zo zeme? Pre neprávosť môjho ľudu je vedený na smrť. Budú ho chcieť pochovať s bezbožníkmi, avšak u bohatého bude pochovaný, pretože neurobil nič zlé, ani klamstvo nebolo v jeho ústach. A Pán ho chce očistiť od rany. Ak prinesiete obeť za hriechy, vaša duša uvidí potomstvo po dlhé veky. Pán ho chce zbaviť duševnej bolesti, chce mu ukázať svetlo a obdarovať ho múdrosťou; ospravedlniť spravodlivého, ktorý mnohým dobre slúži; a ich hriechy vezme sám na seba. Preto bude dedičom mnohého a rozdelí zbrane silných. Preto bola jeho duša vydaná na smrť a bol pripočítaný k bezbožným. A sám vzal na seba hriechy mnohých a pre ich hriechy bol vydaný« (pozn.: Iz 53, 1 – 12). A znovu hovorí: »Ja však som červ a nie človek, potupa ľudí, ľudský vyvrheľ. Všetci, ktorí ma videli, posmievali sa mi, rozprávali ústami, kývali hlavou: Dúfal v Pána, nech ho vyslobodí, ak chce« (pozn.: Ž 22, 7 – 9). Vidíte, milovaní bratia, aký príklad nám bol daný. Ak Pán bol taký pokorný, čo urobíme my, ktorí sme skrze Neho dostali jeho milosti?“
(List sv. Klementa Rímskeho Korinťanom 16, 1 – 17)
„Majme v úcte Pána Ježiša Krista, ktorý vydal svoju krv za nás.“
(List sv. Klementa Rímskeho Korinťanom 21, 6)
„Náš Pán Ježiš Kristus z vôle Otca pre lásku, akú nám preukazuje, svoju krv vydal za nás – telo za naše telo, svoj život, za naše životy.“
(List sv. Klementa Rímskeho Korinťanom 49, 5 /pozn.: 49, 6/)
(Zdroj: Z knihy doc. ThDr. ICLic. Štefana Mordela PhD., DIELA APOŠTOLSKÝCH OTCOV, Pojednanie o dielach Apoštolských Otcov a spisy zo života prvotnej cirkvi, Spišské Podhradie 2007)
+++
Sv. pápež Lev Veľký
(*ok. 400 – † 461; učiteľ Cirkvi):
Kristov kríž
— prameň každého požehnania a príčina všetkých milostí
„Náš rozum, osvietený Duchom pravdy, má čistým a slobodným srdcom zachytiť slávu Kríža vyžarujúcu na nebi i na zemi a vnútorným zrakom má jasne vidieť, čo Pán chcel povedať, keď hovoril o svojom nastávajúcom utrpení: »Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený« (Jn 12, 23); a ďalej: »Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svojho Syna« (Jn 12, 27 – 28; porov. Jn 17, 1). A keď z neba zaznel Otcov hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim“ (Jn 12, 28), Ježiš povedal okolostojacim: »Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetko pritiahnem k sebe« (Jn 12, 30 – 32).
Obdivuhodná moc kríža! Nevýslovná sláva umučenia! Lebo v ňom je Pánova sudcovská stolica, súd nad svetom a moc Ukrižovaného.
Pane, všetko si pritiahol k sebe, aby to, čo sa konalo, v tajomných náznakoch v jedinom chráme v Judei, všade nábožne slávili všetky národy v plnom a viditeľnom sviatostnom znamení.
Teraz je rad levitov slávnejší, dôstojnosť starších vyššia a pomazanie kňazov svätejšie, lebo Tvoj kríž je prameňom každého požehnania a príčinou všetkých milostí. On dáva veriacim silu v slabosti, slávu v potupe, život v smrti. Teraz už prestali rozličné krvavé obety a všelijaké obetné dary dokonale nahrádza jediná obeta Tvojho tela a krvi, lebo Ty si pravý »Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta« (Jn 1, 29). Takto v sebe završuješ všetky tajomstvá, aby tak, ako je jediná obeta, ktorá nahrádza všetky ostatné, bolo aj jedno kráľovstvo zo všetkých národov.
Vyznávajme teda, milovaní, čo slávnostne vyznal svätý apoštol Pavol, učiteľ národov, keď vyhlásil: »Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na tento svet zachrániť hriešnikov« (1 Tim 1, 15).
A tak je Božie milosrdenstvo voči nám tým obdivuhodnejšie, že Kristus nezomrel za spravodlivých ani za svätých, ale za nespravodlivých a bezbožných. Ale pretože sa Jeho božskej prirodzenosti osteň smrti dotknúť nemohol (porov. 1 Kor 15, 54 – 56), narodil sa z nás a vzal si, čo mohol za nás obetovať.
Už dávno sa moc Jeho smrti vyhrážala našej smrti. Veď prostredníctvom proroka Ozeáša povedal: »Smrť, ja budem tvojou smrťou, ja budem tvojím zhubcom, podsvetie« (Oz 13, 14 Vg.). V smrti sa podrobil zákonom podsvetia, ale zmŕtvychvstaním ich zrušil; a do trvalej platnosti smrti zasiahol tak, že z večnej urobil dočasnú. »Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi« (1 Kor 15, 22)“.
(Sv. pápež Lev Veľký, Sermo 8, de passione Domini, 6 – 8: PL 54, 340 – 342)
+++
„Pravý ctiteľ Pánovho umučenia má tak hľadieť očami srdca na ukrižovaného Ježiša, že v jeho tele poznáva svoje vlastné telo.
Nech sa zoči-voči utrpeniu svojho Vykupiteľa zachveje každé stvorenie, nech sa puknú skaly neveriacich sŕdc a tí, ktorých gniavil hrob smrteľnosti, nech odvalia kameň, čo im stojí v ceste, a vyjdú von. Nech sa aj teraz vo svätom meste, čiže v Božej Cirkvi, ukážu znamenia budúceho zmŕtvychvstania, a čo sa raz má stať v telách, nech sa teraz uskutoční v srdciach (porov. Mt 27, 51 – 53).
Víťazstvo kríža sa neodpiera nikomu, ani keď je slabý, ani niet nikoho, komu by nepomáhala Kristova modlitba (porov. Lk 23, 34). Keď prospela mnohým, čo proti nemu zúrili, o koľko viac pomôže tým, čo sa obracajú k nemu?
Nevedomosť je odstránená, ťažkosti sú zmiernené a Kristova svätá krv vyhasila ohnivý dvojsečný meč, čo uzatváral kráľovstvo života (porov. Gn 3, 24). Temnota starej noci ustúpila pravému svetlu.
Kresťanský ľud je povolaný do bohatého raja a všetci znovuzrodení majú otvorenú cestu späť do stratenej vlasti, ak si niekto sám nezatvorí cestu, ktorá sa otvorila aj viere zločinca (porov. Lk 23, 40 – 43).
Nech nás nezaujme činnosť terajšieho života ani tak úzkostlivo, ani tak pyšne, aby sme neboli schopní celým srdcom sa pripodobňovať nášmu Vykupiteľovi a kráčať v jeho šľapajach. Veď všetko, čo urobil a vytrpel, bolo na našu spásu; aby sila, ktorá bola v hlave, bola aj v tele (pozn.: Ef 1, 22 – 23).
Lebo keď »sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami« (Jn 1,14), prijalo našu prirodzenosť do svojho božstva. Ktorého človeka by potom vylúčilo zo svojho milosrdenstva okrem toho, čo neverí? A ako by nemal spoločnú prirodzenosť s Kristom, ktorý prijíma toho, ktorý prijal našu prirodzenosť, a koho znovuzrodil ten istý Duch, z ktorého sa počal on? A potom kto by v ňom nepoznával svoje slabosti? Kto by nevidel, že mal prirodzenosť sluhu (pozn.: Flp 2, 7), keď musel jesť a spať, keď ho trápil smútok a plakal zo súcitu?
Túto prirodzenosť bolo treba vyliečiť zo starých rán a očistiť od kalu hriechu; preto sa jednorodený Boží Syn stal aj synom človeka, aby mu nechýbala ani pravá ľudská prirodzenosť, ani plnosť božskej.
To naša prirodzenosť ležala bezducho v hrobe, tretieho dňa vstala z mŕtvych a vystúpila ponad všetky nebeské výšavy na pravicu Otcovej veleby. Ak budeme kráčať po ceste jeho prikázaní a ak sa nebudeme hanbiť vyznávať, čo v slabom tele urobil pre našu spásu, budeme aj my povýšení k účasti na jeho sláve, lebo sa viditeľne splní, čo vyhlásil: »Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach« (Mt 10, 32).“
(Sv. pápež Lev Veľký, Sermo 15, De passione Domini, 3 – 4: PL 54, 366 – 367)
+++
„Nijaká ukrutnosť nemôže zničiť náboženstvo založené na tajomstve Kristovho Kríža.
Prenasledovania nezmenšujú Cirkev, ale podporujú. A Pánovo pole sa odieva do čoraz bohatšej siatiny, keď zrná, ktoré padajú po jednom, schádzajú rozmnožené.“
(Sv. pápež Lev Veľký, Sermo 82, in natali apostolorum Petri et Pauli 1, 6: PL 54, 426 – 428)
+++
Sv. pápež Gregor Veľký
(*ok. 540 – † 604; učiteľ Cirkvi):
„Blahoslavený Jób ako predobraz svätej Cirkvi raz hovorí v zastúpení tela, inokedy zasa v zastúpení Hlavy (pozn.: Ef 1, 22 – 23; 5, 23). A keď hovorí o jej údoch (pozn.: 1 Kor 12, 12 – 13; 27), zrazu prechádza k slovám Hlavy. Tak sa aj tu dodáva: »Takto som trpel, hoci na mojich rukách nelipne neprávosť a moja modlitba k Bohu je čistá« (porov. Jób 16, 17).
Trpel, hoci na jeho rukách nelipla neprávosť. On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach (porov. Iz 53, 9), a predsa znášal bolesť na kríži pre naše vykúpenie. Jedine jeho modlitba k Bohu bola čistá, lebo aj vo chvíli bolestného utrpenia sa modlil za prenasledovateľov: »Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia« (Lk 23, 34).
Veď čo čistejšie možno povedať alebo myslieť si pri modlitbe, ako keď sa niekto milosrdne prihovára aj za tých, ktorí ho týrajú?! Len tak sa mohlo stať, že zúriví prenasledovatelia, ktorí vylievali krv nášho Vykupiteľa, neskôr ju s vierou pili a hlásali o ňom, že je Boží Syn.
O tejto krvi sa výstižne dodáva: »Zem, nezakrývaj moju krv, ani moje volanie nech nenájde na tebe miesto, kde by ho nebolo počuť« (Jób 16, 18). Ale hriešnemu človekovi hovorí: »Zem si a do zeme pôjdeš« (porov. Gn 3, 19).
A zem neukryla krv nášho Vykupiteľa, lebo každý hriešnik, ktorý prijíma cenu svojho vykúpenia, vyznáva ju a chváli a zvestuje blížnym, ako môže.
Zem nezakryla jeho krv, lebo svätá Cirkev už ohlasuje tajomstvo svojho vykúpenia vo všetkých končinách sveta.
Treba si všimnúť, čo sa dodáva: »Ani moje volanie nech nenájde na tebe miesto, kde by ho nebolo počuť.« Sama krv vykúpenia, ktorú prijímame, je volaním nášho Vykupiteľa. Preto aj Pavol hovorí: »Boli ste pokropení krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova« (Hebr 12, 24). A o Ábelovej krvi Boh povedal: »Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme« (Gn 4, 10).
Aby teda sviatosť Pánovho umučenia nebola v nás márna, musíme napodobňovať, čo prijímame, a iným hlásať, čo uctievame.
Lebo keby jazyk mlčal o tom, čo srdce verí, jeho volanie by v nás našlo miesto, kde by ho nebolo počuť. Ale aby v nás jeho volanie nebolo skryté, každý z nás podľa svojich schopností musí oboznamovať blížnych s tajomstvom svojho nového života.“
(Z komentára sv. Gregora Veľkého ku Knihe Jób, Lib. 13, 21 – 23; PL 75, 1028 – 1029)
+++
Sv. pápež Ján Pavol II.
(*1920 – † 2005):
„»Posilni ma, Pane, znakom Tvojho kríža a daj, aby som tak ako tento kríž s relikviami svätých, ktorý nosím na svojej hrudi, VŽDY mal na mysli a na pamäti Tvoje umučenie a víťazstvo tvojich mučeníkov.«
– toto je modlitba, ktorú sa modlí biskup, keď si dáva na krk pektorál (pozn.: pektorál – hrudný kríž (lat. crux pectoralis), ktorý pápež, kardináli a biskupi nosia zavesený na svojich prsiach).
Dnes z tejto prosby robím modlitbu celej poľskej Cirkvi, ktorá, nosiac tisíc rokov znak Kristovho umučenia, sa vždy obnovila zo semena krvi mučeníkov a žije zo spomienky na ich víťazstvo, ktoré priniesli tejto zemi.“
(Z Homílie sv. pápeža Jána Pavla II., ktorú predniesol 13. júna roku Pána 1999, vo Varšave, počas blahorečenia 108 mučeníkov druhej svetovej vojny)
+++
Z Encykliky sv. pápeža Jána Pavla II.
DOMINUM ET VIVIFICANTEM
(O Duchu Svätom v živote Cirkvi a sveta)
Text: KBS, vydaný v SSV Trnava, 1994
Ctihodní bratia, milovaní synovia a dcéry,
pozdrav a apoštolské požehnanie!
…
4. DUCH, KTORÝ PRETVÁRA UTRPENIE NA VYKUPITEĽSKÚ LÁSKU
…
40. Výkupnú cenu Kristovej obety veľmi výstižne vyjadril autor Listu Hebrejom, ktorý najprv spomína obety Starého zákona, v ktorých “krv capov a býkov… telesne očisťuje”, a potom dodáva: “O čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.”150 Hoci sme si vedomí iných možných interpretácií, naše úvahy o prítomnosti Ducha Svätého v celom Kristovom živote nás vedú k tomu, aby sme v tomto texte postrehli výzvu uvažovať o prítomnosti toho istého Ducha aj vo vykupiteľskej obete vteleného Slova.
Najprv uvažujme o úvodných slovách, ktoré hovoria o tejto obete a potom osobitne o “očistení svedomia”, ktoré spôsobuje. Je to totiž obeta prinesená “skrze (= pôsobením) večného Ducha”, ktorý z nej “čerpá” silu spásonosne “ukazovať, čo je hriech”. Je to ten istý Duch Svätý, ktorého podľa prísľubu vo večeradle Ježiš Kristus “prinesie” apoštolom v deň svojho zmŕtvychvstania, keď sa im zjaví s ranami ukrižovania, a ktorého im dá “na odpustenie hriechov”: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.”151
Vieme, že “Boh pomazal Ježiš z Nazareta Duchom Svätým a mocou”, ako povedal Šimon Peter v dome stotníka Kornélia.152 Poznáme veľkonočné tajomstvo jeho “odchodu”, o ktorom hovorí Evanjelium podľa Jána. Slová Listu Hebrejom nám teraz objasňujú, akým spôsobom Kristus “sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny” a že to spravil “skrze večného Ducha”. V obete Syna človeka je Duch Svätý tak prítomný a tak pôsobí ako pri jeho počatí, pri jeho príchode na svet, v jeho skrytom živote a v jeho verejnom účinkovaní. Podľa Listu Hebrejom sa Kristus sám na ceste svojho “odchodu” skrze Getsemani a Kalváriu vo svojom človečenstve naplno otvoril tomuto pôsobeniu Ducha-Parakleta, ktoré z utrpenia vyvádza spásonosnú lásku. Bol teda “vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho čo vytrpel, naučil sa poslušnosti”.153 Takto nám spomínaný list ukazuje, ako sa človečenstvo, podrobené hriechu v potomkoch prvého Adama, stalo v Ježišovi Kristovi dokonale poddané Bohu a zjednotené s ním a zároveň plné milosrdenstva voči ľuďom. Je to nové človečenstvo, ktoré sa v Ježišovi Kristovi skrze utrpenie kríža vrátilo k láske, zradenej Adamovým hriechom. Ocitlo sa v samom Božom zdroji pôvodného darovania: v Duchu, ktorý “skúma Božie hlbiny” a sám je láskou i darom.
Boží Syn Ježiš Kristus ako človek zanietenou modlitbou svojho utrpenia dovolil Duchu Svätému, ktorý už prenikol celú hĺbku jeho človečenstva, pretvoriť to človečenstvo na dokonalú obetu úkonom svojej smrti ako žertvy lásky na kríži. Sám vykonal túto obetu. Ako jediný kňaz “sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny“.154 Vo svojom človečenstve bol hodný stať sa takou obetou, lebo on jediný bol “bez poškvrny”. Ale priniesol ju “skrze večného Ducha“. To značí, že Duch Svätý pôsobil osobitným spôsobom v tomto absolútnom sebadarovaní Syna človeka, aby premenil utrpenie na vykúpenú lásku.
41. V Starom zákone sa viackrát hovorí o “ohni z neba“, ktorý spaľoval obety, čo prinášali ľudia.155 Analogicky možno povedať, že Duch Svätý je “oheň z neba“, ktorý pôsobí v hĺbke tajomstva kríža. Vychádzajúc od Otca, usmerňuje Synovu obetu k Otcovi a uvádza ju do božskej reality trojičného spoločenstva. Ak hriech zrodil utrpenie, tak teraz bolesť Boha – toto utrpenie – nadobúda skrze Ducha Svätého svoje plné ľudské vyjadrenie v ukrižovanom Kristovi. Tak dochádza k paradoxnému tajomstvu lásky: v Kristovi trpí Boh odmietnutý vlastným stvorením: “Neveria vo mňa!” No zároveň z hĺbky tohto utrpenia – nepriamo z hĺbky samého hriechu spočívajúceho v tom, že “neuverili” – Duch čerpá novú mieru daru, ktorý dostal človek i tvorstvo už od začiatku. V hĺbke tajomstva kríža pôsobí láska, ktorá znovu privádza človeka k účasti na živote, ktorým je sám Boh.
Duch Svätý ako láska a dar v istom zmysle zostupuje do samého srdca obety, ktorá sa prináša na kríži. Nadväzujúc na biblickú tradíciu, môžeme povedať, že on spaľuje túto obetu ohňom lásky, ktorá zjednocuje Syna s Otcom v trojičnom spoločenstve. A keďže obeta kríža je Kristovým vlastným činom, on aj v nej “dostáva” Ducha Svätého. Dostáva ho tak, že ho môže – a len on spoločne s Bohom Otcom – “dať” apoštolom, Cirkvi, ľudstvu. On sám ho “posiela” od Otca.156 On sám si stane pred apoštolov zhromaždených vo večeradle “dýchne na nich” a povie: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené,”157 ako predpovedal Ján Krstiteľ: “On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.”158 Týmito Ježišovými slovami Duch Svätý je zjavený a zároveň sprítomnený ako láska, ktorá pôsobí v hĺbke veľkonočného tajomstva ako prameň spasiteľnej sily Kristovho kríža, ako dar nového a večného života.
Táto pravda o Duchu Svätom nachádza svoje každodenné vyjadrenie v rímskej liturgii, keď kňaz pred prijímaním vyslovuje tieto významné slová: “Pane Ježišu Kriste, Syn Boha živého, ty si z vôle Otca a za spoluúčinkovania Ducha Svätého svojou smrťou oživil svet…” A v III. eucharistickej modlitbe kňaz, nadväzujúc na tú istú ekonómiu spásy, prosí: “Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu pre teba.”
5. KRV, KTORÁ OČISŤUJE SVEDOMIE
42. …Pôsobením Tešiteľa sa teda uskutočňuje to obrátenie ľudského srdca, ktoré je nevyhnutnou podmienkou na odpustenie hriechov. Bez skutočného obrátenia, ktoré zahrnuje vnútornú ľútosť, a bez úprimného a pevného rozhodnutia polepšiť sa zostanú hriechy “zadržané”, ako hovorí Ježiš a s ním tradícia Starého i Nového zákona. Prvé slová, ktoré Ježiš vyslovuje na začiatku svojej činnosti, sú v Evanjeliu podľa Marka tieto: “Kajajte sa a verte evanjeliu.”163 Potvrdením tejto výzvy je činnosť Ducha Svätého: “ukazovať, čo je hriech“, ktorej sa ujíma novým spôsobom mocou vykúpenia, uskutočneného krvou Syna človeka. Preto v Liste Hebrejom hovorí, že táto “krv očistí svedomie”.164 Mohlo by sa teda povedať, že ona otvára Duchu Svätému cestu do vnútra človeka, čiže do svätyne ľudského svedomia.
…
TRETIA ČASŤ
DUCH, KTORÝ DÁVA ŽIVOT
…
2. DÔVOD JUBILEA: ZJAVILA SA MILOSŤ
52. V tajomstve vtelenia vrcholí dielo Ducha, “ktorý dáva život”. Nebolo možné darovať život, ktorého plnosť je v Bohu, inak ako tým, že sa stal životom Človeka. Tým Človekom je Kristus vo svojom človečenstve, ktoré si Slovo vzalo v hypostatickom spojení. A súčasne s tajomstvom vtelenia sa novým spôsobom otvára prameň tohoto Božieho života v dejinách ľudstva: Duch Svätý, Slovo, “prvorodené zo všetkého stvorenia”, stáva sa “prvorodeným medzi mnohými bratmi”,210 a tak sa stáva aj hlavou tela, čiže Cirkvi, ktorá sa zrodí na kríži a zjaví sa v deň Turíc – a v Cirkvi sa stane hlavou ľudstva; ľudí všetkých národov, všetkých rás, všetkých krajín a kultúr, všetkých jazykov a svetadielov, všetkých povolaných k spáse. “Slovo sa telom stalo… V ňom bol život a život bol svetlom ľudí… Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.”211 Toto všetko sa však uskutočnilo a stále sa uskutočňuje “mocou Ducha Svätého”.
…
Dané v Ríme pri svätom Petrovi dňa 18. mája – na slávnosť Ducha Svätého – roku 1986, v ôsmom roku nášho pontifikátu.
Ján Pavol II.
POZNÁMKY:
…
150 Hebr 5,7n.
151 Jn 20,22n.
152 Sk 10,38.
153 Hebr 5,7n.
154 Hebr 9,14n.
155 Porov. Lv 9,24; 1Kr 18,38; 2Krn 7,1.
156 Porov. Jn 15,26.
157 Jn 20,22n.
158 Mt 3,11.
…
163 Mk 1,15.
164 Porov. Hebr 9,14.
…
210 Rim 8,29.
211 Porov. Jn 1,14.4.12.
+++
Z Encykliky sv. pápeža Jána Pavla II.
EVANGELIUM VITAE
Biskupom, kňazom a diakonom,
rehoľníkom a rehoľníčkam,
veriacim laikom
a všetkým ľuďom dobrej vôle
o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života
…
Text Konferencie biskupov Slovenska, 1995
…
II. PRIŠIEL SOM, ABY MALI ŽIVOT
…
“Uvidia, koho prebodli” (Jn 19,37): na dreve kríža sa napĺňa Evanjelium života
50. Keď končím túto kapitolu, venovanú uvažovaniu nad kresťanským posolstvom o živote, chcel by som sa s každým z vás na chvíľu zastaviť, aby sme spoločne kontemplovali o tom, ktorého prebodli a ktorý všetkých k sebe priťahuje (porov. Jn 19,37; 12,32). Keď hľadíme na “divadlo” kríža (Lk 23,48), v tomto slávnom strome môžeme objaviť naplnenie a úplné zjavenie celého Evanjelia života.
Na Veľký piatok hneď popoludní “nastala tma po celej zemi (…). Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly” (Lk 23,44-45). Je to obraz veľkého kozmického otrasu a nadľudského zápasu medzi silami dobra a zla, medzi životom a smrťou. I my sa dnes nachádzame v samom centre dramatického boja medzi “kultúrou smrti” a “kultúrou života”. Ale jas kríža tma nezacloní – naopak, na jej pozadí žiari kríž ešte silnejšie a jasnejšie, javí sa ako centrum, zmysel a cieľ celých dejín a každého ľudského života.
Ježiša pribili na kríž a vyzdvihli zo zeme. Prežíva okamihy svojej najväčšej “nemohúcosti” a jeho život je akoby úplne vydaný posmechu protivníkov a násiliu katov: vysmievajú sa mu a potupujú ho (porov. Mk 15,24-36). A práve pri tomto všetkom, keď rímsky stotník “videl, ako vykríkol a skonal”, tento povedal: “Tento človek bol naozaj Boží Syn” (Mk 15,39). A tak sa totožnosť Božieho Syna zjavuje v okamihu jeho krajnej slabosti: na kríži sa ukazuje jeho sláva!
Svojou smrťou Ježiš vrhá svetlo na zmysel života a smrti každej ľudskej bytosti. Pred smrťou sa modlí k Otcovi o odpustenie pre svojich prenasledovateľov (porov. Lk 23,34), a lotrovi, ktorý ho prosí, aby si na neho spomenul vo svojom kráľovstve, odpovedá: “Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji” (Lk 23,43). Po Ježišovej smrti “otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali zmŕtvych” (Mt 27,52). Spása, ktorú Ježiš uskutočnil, je darom života a zmŕtvychvstania. Ježiš po celý svoj život obdarovával ľudí spásou aj tým, že ich uzdravoval a dobre robil všetkým (porov. Sk 10,38). A zázraky, uzdravenia, ba i vzkriesenie boli znakom inej spásy, ktorá spočívala v odpustení hriechov, čiže v oslobodení človeka od najťažšej choroby a v jeho pozdvihnutí k Božiemu životu.
Na kríži sa vo svojej plnej a konečnej dokonalosti obnovuje a uskutočňuje zázrak s hadom, ktorého Mojžiš vyzdvihol na púšti (porov. Jn 3,14-15; Nm 21,8-9). Aj dnešný človek, ohrozený vo svojej existencii, môže obrátiť zrak k tomu, ktorý bol pribitý, a dostane sa mu neklamnej nádeje na oslobodenie a vykúpenie.
51. Je ešte jedna udalosť, ktorá upútava moju pozornosť a vedie ma k hlbokému rozjímaniu. “Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: «Je dokonané.» Naklonil hlavu a odovzdal ducha” (Jn 19,30). A jeden z rímskych vojakov “mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda” (Jn 19,34). Všetko sa už naplnilo. Výraz “odovzdal ducha” opisuje Ježišovu smrť, ktorá sa podobá smrti každého iného človeka, ale zdá sa, že poukazuje na “dar Ducha”, ktorým nás zachraňuje od smrti a otvára novému životu.
Človek dostáva podiel na živote samého Boha. Pomocou sviatostí Cirkvi – symbolmi ktorých sú krv a voda, prýštiace z Kristovho boku – Boží Syn tento život ľuďom neustále odovzdáva, a oni sa tým stávajú ľudom Nového zákona. Z kríža – z prameňa života – vychádza a rozrastá sa “Boží ľud“.
Kontemplácia kríža vedie nás tak k najhlbším koreňom toho, čo sa udialo. Keď Ježiš prišiel na svet a povedal: “Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu” (porov. Hebr 10,9), stal sa vo všetkom poslušný Otcovi a “pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti” (Jn 13,1), odovzdal za nich seba samého bezo zvyšku.
On, ktorý “neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých” (Mk 10,45), na kríži dosahuje vrchol lásky: “Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov” (Jn 15,13). On však za nás zomrel, keď sme ešte boli hriešnici (porov. Rim 5,8).
Týmto Ježiš oznamuje, že život dosahuje svoj vrchol, svoj zmysel a svoju plnosť, keď ho odovzdáme ako dar.
V tomto bode sa naše rozjímanie stane zvelebovaním a vzdávaním vďaky a pobáda nás nasledovať Ježiša, ísť v jeho šľapajach (porov. 1Pt 2, 21).
Aj my sme povolaní, aby sme dali život za bratov, a tak uskutočnili pravý zmysel a určenie našej existencie.
Budeme tak môcť urobiť, lebo ty, ó, Pane, dal si nám svoj príklad a odovzdal si nám moc svojho Ducha. Dokážeme to ak budeme denne s tebou a tak ako ty poslušne plniť Otcovu vôľu.
Daj preto, aby sme vedeli s poníženým srdcom počúvať každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst: tak sa naučíme ľudský život nielen “nezabíjať”, ale dokážeme si ho ctiť, milovať a pomáhať mu.
…
V Ríme, pri sv. Petrovi, dňa 25. marca 1995, na slávnosť Zvestovania Panny Márie, v sedemnástom roku môjho pontifikátu.
Ján Pavol II., pápež
+++
Z Posolstva Svätého Otca (Jána Pavla II.) mladým na celom svete
pri príležitosti XV. svetového dňa mládeže 2000
“Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami” (Jn 1, 14)
Drahá mládež!
1. Pred pätnástimi rokmi, na záver Svätého roka Vykúpenia, som vám zveril veľký drevený kríž a pozval som vás niesť ho vo svete ako znak lásky Pána Ježiša k ľudstvu a ako oznámenie, že jedine v Kristovi zomrelom a zmŕtvychvstalom je spása a vykúpenie. Tento kríž, podporovaný veľkodušnými ramenami i srdcami, vykonal odvtedy dlhú a nepretržitú púť cez jednotlivé svetadiely, ukazujúc, že kríž kráča s mladými a že mladí kráčajú s krížom.
Okolo “Kríža Svätého roka” sa zrodili a rozvinuli Svetové dni mládeže, významné “zastavenia” na vašej ceste mladých kresťanov, ako trvalé a naliehavé výzvy stavať život na skale, ktorou je Kristus. Ako nedobrorečiť Pánovi za početné plody, ktoré v jednotlivých osobách i v celej Cirkvi priniesli Svetové dni mládeže, udávajúce v tejto poslednej časti storočia pravidelný rytmus napredovaniu mladých veriacich v ústrety novému tisícročiu?
Po tom, ako tento kríž prešiel cez jednotlivé svetadiely, teraz sa vracia do Ríma a prináša so sebou modlitbu a úsilie miliónov mladých ľudí, ktorí v ňom spoznali jednoduchý a posvätný znak Božej lásky k ľudstvu. Ako viete, bude to práve Rím, ktorý sa stane hostiteľom Svetového dňa mládeže v roku 2000, v srdci Veľkého jubilea…
2. …Vtelením sa Kristus učinil chudobným, aby nás svojou chudobou obohatil, a dal nám vykúpenie, ktoré je plodom najmä jeho krvi, vyliatej na kríži.3 Na Kalvárii “sa obťažil našimi bôľmi, …bol prebodnutý pre naše hriechy” (Iz 53, 4-5). Vrcholná obeta jeho života, slobodne vydaného za našu spásu, je svedectvom Božej nekonečnej lásky k nám. Apoštol Ján o tom píše: “Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.” (Jn 3, 16) Poslal ho, aby vo všetkom – okrem hriechu – znášal naše ľudské podmienky; plne ho “daroval” ľuďom, napriek ich húževnatému a vražednému odporu (porov. Mt 21, 33-39), aby jeho smrťou dosiahol pre nich zmierenie.4 “Boh stvorenia sa zjavuje ako Boh vykúpenia, ako Boh verný sebe samému, t.j. verný svojej láske k človekovi a k svetu, ktorú prejavil už v deň stvorenia… Akú veľkú cenu musí mať človek v očiach Stvoriteľa, keď si zaslúžil takého vznešeného Vykupiteľa.”
Ježiš šiel v ústrety smrti a neustúpil pred žiadnym dôsledkom toho, že “bol s nami” ako Emanuel. Postavil sa na naše miesto a na kríži nás vyslobodil spod zla a hriechu.5 Podobne ako rímsky stotník, ktorý vidiac, ako Ježiš zomrel, pochopil, že on bol Božím Synom (porov. Mk 15, 39), aj my vidiac a kontemplujúc Ukrižovaného, môžeme pochopiť, kým je skutočne Boh, čo v ňom zjavuje mieru svojej lásky k človekovi.6 “Utrpenie” znamená zanietenú lásku,7 ktorá pri dávaní nepočíta: Ježišovo utrpenie je vrcholom celej jeho existencie, “danej” bratom na vyjavenie Otcovho srdca. Kríž, ktorý sa zdá, že je zdvihnutý zo zeme v skutočnosti visí z neba ako božské objatie, ktoré zahŕňa celý vesmír. Kríž “sa javí ako centrum, zmysel a cieľ celých dejín a každého ľudského života“.8
“Jeden zomrel za všetkých” (2 Kor 5, 14): Kristus “vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône” (Ef 5, 2). V pozadí Ježišovej smrti je plán lásky, ktorý viera Cirkvi nazýva “tajomstvom vykúpenia”: celé ľudstvo je vykúpené, čiže oslobodené z otroctva hriechu a vovedené do Božieho kráľovstva. Kristus je Pán neba i zeme. Kto počúva jeho slovo a verí v Otca, ktorý ho poslal na svet, má večný život (porov. Jn 5, 24). On je “Boží baránok, ktorý sníma (odníma) hriechy sveta” (Jn 1, 29.36), najvyšší Veľkňaz, ktorý môže cítiť s našimi slabosťami, veď bol podobne skúšaný vo všetkom (porov. Hebr 4, 14n), a keď bolestnou skúsenosťou kríža “dosiahol dokonalosť”, je “pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú” (Hebr 5, 9)…
Vo Vatikáne, 29, júna 1999, na Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla
Ján Pavol II.
Poznámky:
…
3 – Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 517.
4 – Redemptor hominis, 9.10.
5 – Porov. Evangelium vitae, 50.
6 – Porov. Redemptor hominis, 9.
7 – Tu Svätý Otec využíva slovnú hračku, podľa ktorej v talianskom “passione” znamená utrpenie, ale aj vášeň, zaľúbenie, zanietenie; prídavné meno, vytvorené z tohto istého slovného základu – “appassionato”, znamená vášnivý, zapálený, zanietený – pozn. prekl.
8 – Evangelium vitae, 50.
…
+++
Z katechézy sv. pápeža Jána Pavla II. k Žalmu 96 (95),
prednesenej na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 18. septembra 2002:
Pán je kráľ a sudca celej zeme
„… 5. …Ten, ktorý kraľuje „tým, že sa stal pozemšťanom (pozemským)“, kraľuje práve v pokorení na kríži. Je príznačné, že mnohí starovekí autori čítali verš 10. tohto žalmu s podmanivou kristologickou integráciou: „Pán kraľuje z kríža.“
Preto už Barnabášov list nás poučuje, že „Ježišovo kráľovstvo je na dreve (kríža)“ (VIII, 5: Padri Apostolici, Roma 1984, p. 198), a mučeník svätý Justín citujúc skoro úplne žalm vo svojej Prvej apológii končí tým, že vyzýva všetky národy, aby sa radovali, pretože „Pán kraľuje z dreva“ (kríža) (Gli apologeti greci, Roma 1986, p. 121).
Na tejto pôde vykvitol hymnus kresťanského básnika Venancia Fortunata Vexilla regis, v ktorom sa oslavuje Kristus, kraľujúci z výšky kríža, trónu lásky, a nie nadvlády: Regnavit a ligno Deus. Ježiš už totiž počas svojho pozemského života pripomínal:
»Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 43 – 45).«“
+++
Z homílie sv. pápeža Jána Pavla II.,
ktorú predniesol vo Fatime 13. mája roku Pána 1982:
„8. Kristus na Kríži povedal: »Žena, hľa, tvoj syn!« (pozn.: Jn 19, 26). Týmito slovami otvoril novým spôsobom Srdce svojej Matky. O chvíľu neskôr rímsky vojak kopijou prebodol bok Ukrižovaného.
Prebodnuté Srdce sa stalo symbolom vykúpenia uskutočneného prostredníctvom smrti Božieho Baránka.
Nepoškvrnené Srdce Márie, otvorené slovami: »Žena, hľa, tvoj syn!« je duchovne zjednotené so Srdcom jej Syna, ktoré otvorila kopija vojaka.
Srdce Márie bolo otvorené tou istou láskou k človeku i k celému svetu, ktorou Kristus miloval človeka i svet, obetujúc sa za nich na Kríži, až Jeho Srdce prebodla kopija vojaka.
Zasvätiť svet Nepoškvrnenému Srdcu Márie znamená priblížiť sa skrze príhovor Matky k prameňu života, ktorý vyviera na Golgote. Z tohto prameňa nepretržite vyviera vykúpenie a milosť. V ňom sa uskutočňuje neustále vynáhrada za hriechy sveta. Je neustálym prameňom nového života a svätosti.
Zasvätiť svet Nepoškvrnenému Srdcu Matky znamená návrat pod Kríž Syna. Znamená zasvätiť svet Spasiteľovmu prebodnutému Srdcu, priviesť ho naspäť k Prameňu jeho vykúpenia. Vykúpenie je vždy väčšie ako hriech človeka a »hriech sveta«. Moc vykúpenia je nekonečne väčšia než všetko zlo v človeku a vo svete.
Srdce Matky si to uvedomuje viac než akékoľvek iné srdce v celom svete, viditeľnom i neviditeľnom.
A tak nás volá.
Volá nás nielen k obráteniu, volá nás prijať pomoc od nej, Matky, aby sme sa vrátili k prameňu vykúpenia.“
9. Zasvätiť sa Márii znamená prijatie jej pomoci pri ponúknutí nás samých a celého ľudstva »Tomu, ktorý je svätý«, nekonečne svätý; znamená prijatie jej pomoci – skrze utiekanie sa do jej materinského Srdca, ktoré sa otvorilo pod Krížom láske ku každej bytosti, k celému svetu – ponúknuť svet, jednotlivé ľudské bytosti, celé ľudstvo, všetky národy Tomu, ktorý je nekonečne svätý. Božia svätosť sa zjavila vo vykúpení človeka, sveta, všetkých ľudí a národov: vykúpenie sa uskutočnilo skrze obetu Kríža. »A za nich sa posväcujem obetovaním seba samého« – povedal Ježiš (Jn 17, 19).
Mocou vykúpenia boli posvätení svet aj človek. Boli zasvätení Tomu, ktorý je nekonečne Svätý. Boli ponúknutí a zverení samotnej Láske, milosrdnej Láske.
Kristova Matka nás volá, nabáda nás, spojiť sa s Cirkvou živého Boha v zasvätení sveta, do aktu zverenia, v ktorom svet, všetci ľudia, národy a každá jednotlivá ľudská osoba budú ponúknutí Večnému Otcovi skrze moc Kristovho vykúpenia. Budú ponúknutí vo Vykupiteľovom Srdci, ktoré bolo na Kríži prebodnuté.
Vykupiteľova Matka nás volá, pozýva nás a pomáha nám pripojiť sa k tomuto zasväteniu, k tomuto zvereniu sveta. Takto sa dostaneme najbližšie ku Kristovmu Srdcu, ktoré bolo na Kríži prebodnuté.“
+++
Pápež Pius XII.
(*1876 – † 1958):
Z Encykliky pápeža Pia XII.
MYSTICI CORPORIS
(O tajomnom tele Kristovom)
Vydalo
ÚSKŠ v dominikánskej edícii Veritas.
Trenčín, 1944.
S povolením cirkevnej vrchnosti v Trnave.
…
Chceme totiž hovoriť o bohatstve, skrytom v lone Cirkvi, ktorú si Kristus vydobil svojou krvou (Skut. ap. 20, 28.) a ktorej údy sa chvália tŕňmi okrášlenou Hlavou, ktorá ich vykúpila. Z toho jasne vidieť, že najslávnejšie a najvznešenejšie veci sa rodia len z bolesti. Preto sa môžeme tešiť, že máme účasť na Kristovom utrpení, aby sme sa potom mohli radovať a jasať, keď sa ukáže jeho sláva (Porovn. 1 Peter 4, 13 .).
Vyzdvihujeme hneď na počiatku, že ako Vykupiteľa ľudského pokolenia prenasledovali, vysmievali a mučili tí, ktorých sa podujal spasiť, tak i spoločnosť ním založená podobá sa v tom svojmu božskému Zakladateľovi.
…
Kristus je zakladateľom tohto tela.
Chcejúc krátko vyložiť, ako Kristus založil svoje sociálne telo, prichodia nám na pamäť slová nášho predchodcu blahej pamäti Leva XIII.: »Cirkev, už predtým síce plánovaná, zrodila sa z boku druhého Adama, akoby spiaceho na kríži, a po prvý raz sa ľuďom predstavila slávnostným spôsobom na veľký deň Turíc (Encykl. Divinum illud, A. A. S. XXIX, 648.).« Naozaj, božský Vykupiteľ začal stavbu mystického chrámu Cirkvi, keď učiac oznámil svoje prikázania; dokončil ju, keď bol ukrižovaný a oslávený a ju zjavil a svetu ohlásil, keď viditeľným spôsobom zoslal Ducha Svätého Utešiteľa na učeníkov.
…
b) keď trpel na kríži…
A že svoje dielo dokončil na dreve kríža, o tom svedčia mnohé nepretržité svedectvá svätých Otcov, ktorí poznamenávajú, že Cirkev sa zrodila na kríži z boku Spasiteľovho ako nová Eva, matka všetkých žijúcich (Porovn. Gen. 3, 20.). Veľký Ambróz, rozprávajúc o prebodnutom boku Kristovom, hovorí: »A teraz sa stavia, teraz sa utvára, teraz sa zostrojuje, teraz sa buduje… Teraz vzniká duchovný dom vo sväté kňazstvo (Ambróz, In Luc. II, 87, Migne, P. L. XV, 1585.).« Kto si túto posvätnú náuku nábožne rozváži, ľahko môže spoznať dôvody, o ktoré sa opiera.
Predovšetkým Vykupiteľovou smrťou Nový zákon nastúpil na miesto zrušeného Starého zákona. Vtedy bol krvou Ježiša Krista potvrdený zákon Kristov spolu so svojimi tajomstvami, zákonmi, ustanovizňami a svätými obradmi pre celý okruh sveta. Veď dokiaľ božský Spasiteľ kázal na malom území, – bol totiž poslaný iba k strateným ovciam Izraela (Porovn. Mat 15, 24.) – súčasne platil i Zákon i Evanjelium (Porovn. svätý Tomáš I – II, 103, a. 3, ad 2.). Ale na nástroji svojej smrti Ježiš zrušil Zákon a jeho predpisy (Porovn. Ef. 2, 15.), pribil na kríž rukopis Starého zákona (Porovn. Kol. 2, 14.) a vo svojej krvi, vyliatej za celé ľudské pokolenie, ustanovil Nový zákon (Porovn. Mat. 26, 28; 1 Kor. 11, 25.). »Vtedy, – píše svätý Lev Veľký hovoriac o kríži Pánovom – zjavne sa prešlo od Zákona k Evanjeliu, od synagógy k Cirkvi, od mnohých obetí k jednej hostii, takže keď Pán vypustil dušu, roztrhla sa náhle od vrchu až nadol tá tajomná opona, ktorá zastierala vnútrajšok chrámu a sväté tajomstvo (Lev Veľký, Srm. LXVII, 34, Migne, P. L. IV, 374.).«
Na kríži teda zomrel Starý zákon, ktorý čoskoro mal byť pochovaný a smrtonosný (Porovn. Hier. a August., Epist. CXII, 14 a CXVI, 16: Migne, P. L. XXII, 924 a 924; svätý Tomáš I – II, 103, 3, k 2; 4 k 1; Conc. Flor. pro Jacob., Mansi XXX, 1738.), aby urobil miesto Novému zákonu, pre ktorý Kristus vyvolil apoštolov za súcich vysluhovateľov (Porovn. 2 Kor. 3, 6.). A náš Spasiteľ, hoci už v živote Panny bol ustanovený Hlavou celej ľudskej rodiny, práve z kríža plne zastáva úrad Hlavy vo svojej Cirkvi. »Víťazstvom kríža totiž – ako hovorí Anjelský učiteľ všetkých – zaslúžil si moc a vládu nad národmi (Porovn. svätý Tomáš III. 42, 1.).« Tou istou smrťou nesmierne rozmnožil poklad milostí, ktoré teraz, keď panuje v nebi, bez prerušenia rozdáva svojim smrteľným údom. Krvou, vyliatou na kríži, učinil, aby po odstránení prekážky božieho hnevu mohli tiecť z prameňov Spasiteľových pre spásu ľudí a najmä pre veriacich všetky nebeské dary, najmä duchovné dary Nového a večného zákona. Na dreve kríža si získal konečne svoju Cirkev, t. j. všetky údy svojho tajomného tela, lebo by sa neboli spojili s týmto tajomným telom v kúpeli svätého krstu ináč ako pomocou spasiteľnej sily kríža, v ktorej by však už úplne boli patrili pod moc Kristovu.
Ak teda náš Spasiteľ svojou smrťou podľa plného a nezmenšeného významu slova stal sa hlavou Cirkvi, práve tak Cirkev bola obohatená tou hojnosťou darov Ducha Svätého, ktorými ona sama bola božsky osvietená odvtedy, keď bol Syn človeka vyvýšený a oslávený na kríži svojich bolestí. Vtedy naozaj, ako poznamenáva svätý Augustín (Porovn. O dedičnom hriechu XXV, 29, Migne, P. L. XLIV, 400.), roztrhnutím chrámovej opony sa stalo, že rosa darov Ducha Svätého, ktorý až dotiaľ zostupoval len na rúno (Gedeonovo), t. j. na židovský národ, po vysušení a opustení rúna hojne ovlažovala celú zem, t. j. katolícku Cirkev, ktorá nesmie byť obmedzená nijakými hranicami ani pleti ani územia.
Ako teda v prvom okamihu vtelenia Syn večného Otca ozdobil plnosťou Ducha Svätého ľudskú prirodzenosť, s ktorou sa podstatne zjednotil, aby bola schopným nástrojom Božstva v krvavom diele vykúpenia, tak v hodine svojej drahocennej smrti chcel, aby jeho Cirkev bola obohatená najhodnotnejšími darmi Ducha Svätého, Tešiteľa, a aby sa tak pri rozdávaní ovocia vykúpenia stala súcim a trvalým vteleného Slova. Cirkev vydávaním zákonov, vyučovaním, spravovaním a vysluhovaním sviatostí má nadprirodzenú silu a platnosť budovať Kristovo telo. Ježiš Kristus, trpiaci na kríži, otvoril svojej Cirkvi prameň tých božích darov, na základe ktorých ona nikdy nemôže ľuďom predkladať bludnú náuku a pomocou pastierov, osvietených Bohom, vedie ich po ceste spásy a sprostredkuje im hojnosť nebeských darov.
Ak si teda bedlivo uvážime všetky tieto tajomstvá kríža, nebudú nám nejasnými slová, ktorými apoštol učí Efezanov, že Kristus svojou krvou spojil v jedno Židov i pohanov »zbúrajúc«… svojím telom …»priehradnú stenu«, ktorá rozdeľovala dva národy, a že tiež zrušil Starý zákon, »aby v sebe samom z dvoch utvoril jedného človeka«, totižto Cirkev, a »zmieril oboch v jednom tele s Bohom skrze kríž (Porovn. Efez. 2, 14 – 16.).«
…
On, povýšený na kríži ako na tróne milosrdenstva, pritiahol k sebe všetko (Porovn. Ján 12, 32.)…
…
Náš Spasiteľ, pretože sám spravuje Cirkev neviditeľným spôsobom, chce, aby mu pomáhali údy jeho tajomného tela pri vykonávaní vykupiteľského diela. Nedeje sa to, pravda, preto, ako by to on potreboval, ako by bol slabý, lež preto, že sám tak ustanovil na väčšiu česť svojej neporušenej Nevesty. Keď totižto zomieral na kríži, odovzdal svojej Cirkvi bez akéhokoľvek jej pričinenia nesmierny poklad vykúpenia. Naopak, pri rozdávaní tohto pokladu on nielen že sa s ňou spája pri posväcovaní iných, ale chce, aby toto posvätenie akosi vyvieralo aj z jej činnosti. Je to zaiste úžasné tajomstvo a nikdy nie dostatočne uvážené: že totižto spása mnohých závisí od modlitieb a dobrovoľných sebazapieraní, ktoré preto na seba berú údy tajomného tela Ježiša Krista, a od spoluúčinkovania pastierov a veriacich, najmä otcov a matiek rodiny, s božským Spasiteľom.
…
Kristus, pôvodca svätosti.
Kristus je pôvodca i tvorca svätosti. Nejestvuje totiž nijaký spasiteľný skutok, ktorý by nepochádzal od neho ako od najvyššieho prameňa. »Bezo mňa – povedal – nič nemôžete urobiť (Ján 15, 5.).« Či naša duša cíti bolesť nad spáchanými hriechmi a robí pokánie, či v detinskej bázni a dôvere obracia sa k Bohu, vždy nás vedie jeho sila. Milosť a láska pochádzajú z jeho nevyčerpateľnej milosti. Náš Spasiteľ ustavične obohacuje všetky údy svojho tajomného tela, najmä údy vynikajúcejšie, darmi rady, sily, bázne a nábožnosti, aby celé telo ustavične viac a viac rástlo vo svätom a neporušenom živote. A keď Cirkev vonkajšími obradmi vysluhuje sviatosti, on dáva vnútorný účinok (Porovn. svätý Tomáš III, q. 64, a. 3.). Podobne on živí vykúpených vlastným telom a krvou a tým utišuje rozbúrené a odbojné duševné hnutia. Ním v nás rozmnožuje milosť a pripravuje dušiam i telám budúcu slávu.
Tieto poklady božej dobroty udeľuje údom svojho tajomného tela nielen tým, že im ich vyprosuje modlitbami a ukazovaním svojich rán od večného Otca ako eucharistický obetný baránok na zemi a ako oslávený obetný v nebi, ale tiež tým, že on sám vyberá, určuje a rozdáva každému milosti »podľa miery podarovania Kristovho (Ef. 4, 7.).« Z toho vyplýva, že z božského Vykupiteľa ako z hlavného prameňa »celé telo je zložené a spojené všetkým zväzkom vzájomnosti a podľa primeraného pôsobenia každého údu nadobúda vzrast telesný, aby sa vybudovalo v láske (Ef. 4, 16; porovn. Kol. 2, 19).«
…
No, skrze ten vznešený, celkom vnútorný a nadzemský dar, ktorý sme vyššie načrtli, keď sme hovorili o vplyve hlavy na údy, Ježiš Kristus oživuje svoju Cirkev svojím nadprirodzeným životom, prenikajúc svojou božskou silou celé jej telo a živiac a udržujúc jednotlivé jej údy, ako vinič živí a oplodňuje svoje ratoliestky (Porovn. Lev XIII., Sapientiae Christianae: A. S. S., XXII, 392, Satis cognitum: Tamtiež XXVIII, 710.).
Keď si všímame ten božský, od Krista daný princíp (pôvod) života a ctností, ktorý je prameňom každého udelenia stvorenej milosti, ľahko spoznáme, že ním nie je nič iného ako Utešiteľ Duch, ktorý od Otca a Syna vychádza a ktorý zvláštnym spôsobom sa nazýva »Duch Kristov« alebo »Duch Synov« (Rim. 8, 9; 2 Kor. 3, 17; Gal. 4, 6.). Týmto Duchom milosti a pravdy ozdobil Syn Boží svoju dušu v nepoškvrnenom lone Panny. Rozkošou tohto Ducha je prebývať vo vznešenej duši Vykupiteľovej ako vo svojom vyvolenom chráme. Tohto Ducha nám zaslúžil Kristus, keď na kríži vylial svoju krv. Tohto Ducha Kristus dal – vdýchnuc na apoštolov – svojej Cirkvi, aby odpúšťala hriechy (Porovn. Ján 20, 22.). No kým Kristus dostal tohto Ducha bez miery (Tamtiež 3, 34.), údom tajomného tela je rozdávaný len podľa miery podarovania Kristovho z plnosti toho istého Krista (Porovn. Ef. 1, 8; 4, 7.). Po svojom oslávení skrze kríž Kristus vo veľkej hojnosti vylieva svojho Ducha na Cirkev, aby jednotlivé jej údy zo dňa na deň boli podobnejšie Vykupiteľovi. Duch Kristov učinil nás adoptívnymi dietkami božími (Porovn. Rim. 8, 14 – 17; Gal. 4, 6 – 17.), aby sme kedysi »všetci s odkrytou tvárou pozerali na slávu Pánovu ako v zrkadle a premenili sa na ten samý obraz z jasnosti v jasnosť (Porovn. 2 Kor. 3, 18.).«
…
(Kristus) svojou krvou získal svoje údy, ktoré tvoria Cirkev (Skut. ap. 20, 28.). No keďže sme už vyššie dosť povedali o Cirkvi, zrodenej na kríži, a o Kristovi, darcovi svetla, pôvodcovi svätosti a udržovateľovi svojho tajomného tela, nemusíme túto vec obšírnejšie vykladať, lež máme skôr o týchto pravdách ponížene a pozorne rozjímať, vzdávajúc neprestajne vďaky Bohu. Čo však náš Spasiteľ začal, keď kedysi visel na kríži, to aj naveky v nebeskej blaženosti neprestáva plniť. »Naša Hlava«, hovorí Augustín, »prihovára sa za nás, niektoré údy prijíma, iné bičuje, iné očisťuje, iné teší, iné tvorí, iné volá, iné napravuje, iné obnovuje (Enarr. in Ps. LXXXV, 5; Migne, P. L. XXXVII, 1085.).« My však musíme s Kristom spoluúčinkovať pri tomto spasiteľnom diele, lebo »jedným a skrze jedného sme spasení a (iných) k spáse privádzame (Klem. Alex., Strom., VII, 2; Migne, P. G. IX, 413.).«
…
d) Doplnenie utrpení Kristových.
Kristus však ukázal lásku k svojej nepoškvrnenej Neveste nielen svojou ustavičnou prácou a modlitbou, ale i bolesťami a úzkosťami, ktoré pre ňu dobrovoľne a s láskou pretrpel: »Keď miloval svojich, miloval ich až do konca (Ján 13, 1.).« Ba ani si ináč nezískal Cirkev, ako svojou vlastnou krvou (Porovn. Skut. ap. 20, 28.).
Ochotne teda kráčajme po týchto krvavých šľapajach nášho Kráľa, ako to žiada zaistenie našej vlastnej spásy: »Lebo keď sme pripodobnení jeho smrti, budeme tiež pripodobnení jeho vzkrieseniu (Rim. 6, 5.)«, a »ak s ním zomrieme, budeme s ním i žiť (2 Tim. 2, 11.).«
To žiada i pravá a účinná láska ako k Cirkvi, tak aj k tým dušiam, ktoré tá istá Cirkev rodí, tomu istému Kristu. I keď totiž náš Spasiteľ svojimi hroznými mukami a ukrutnou smrťou získal Cirkvi priam nekonečný poklad milostí, z prozreteľnej vôle božej sú nám tieto milosti rozdávané len po čiastkach. Menšie alebo väčšie ich množstvo nemálo tiež závisí od našich dobrých skutkov, ktoré priťahujú na duše takýto dážď nebeských darov, ktoré Boh dobrovoľne dáva.
Tento dážď nebeských milostí iste bude prehojný, ak sa budeme nielen horlivo modlievať, najmä ak sa budeme nábožne a ak je to možné, i denne zúčastňovať na euchristickej obete, ak sa budeme čo najlepšie usilovať zmierniť utrpenie toľkých núdznych službami kresťanskej lásky, lež ak budeme i milovať nepominuteľné majetky viac, ako pominuteľné veci tohto života, ak budeme dobrovoľným sebazapieraním držať na uzde svoje smrteľné telo odopierajúc mu, čo je nedovolené, a ukladajúc mu, čo je mu nepríjemné a ťažké, a ak konečne prijmeme s odovzdanosťou do vôle božej, ako by z rúk božích námahy a ťažkosti prítomného života. Takto podľa apoštola »doplňujeme na svojom tele to, čo chýba z utrpení Kristových za jeho telo, ktorým je Cirkev (Kol. 1, 24.).«
Kým toto píšeme, žiaľ, pred očami sa nám vynára nekonečný zástup utrápených, nad ktorými bolestne plačeme: zástup chorých, chudobných, okyptených na údoch, vdov, sirôt a mnohých, ktorí pre nešťastie, čo postihlo ich samých alebo ich drahých, neraz trpia ozajstné smrteľné muky. Preto všetkých, ktorí z akejkoľvek príčiny smútia a sa sužujú, otcovsky napomíname, aby v dôvere pozdvihli oči k nebu a obetovali svoje utrpenie tomu, ktorý im má raz dať hojnú odmenu. A nech pamätajú všetci, že ich bolesť nie je daromná, lež veľmi osoží im a Cirkvi, ak ju budú s týmto úmyslom trpezlivo znášať. A aby toto lepšie mohli dosiahnuť, k tomu veľmi mnoho prispieva denné nábožné obetovanie seba samého Bohu, ako to robia členovia Apoštolátu modlitby, ktoré pri tejto príležitosti vrele odporúčame, ako združenie Bohu veľmi milé.
Ak niekedy bolo treba pre spásu duší, aby sme svoje bolesti spojili s utrpením Spasiteľovým, tak je to povinnosťou všetkých najmä dnes, keď hrozná vojna zachvátila hroznými plameňmi skoro celý svet a prináša toľkorakú smrť, biedu a utrpenie. Zvlášť dneska je povinnosťou všetkých zdržovať sa nerestí, svetských radovánok a nezriadených telesných rozkoší, ako i všetkých tých pozemských vecí a márností, ktoré nijako nepovznášajú kresťanského ducha ani nepomáhajú dosiahnuť nebo. Skôr treba veľmi vážne prízvukovať slová nášho predchodcu nehynúcej pamäti Leva Veľkého, ktorý tvrdí, že krstom sme sa stali telom Ukrižovaného (Porovn. Serm. LXIII, 6; LXVI, 3: Migne, P. L. LIV, 357 a 366.), a prekrásnu modlitbu svätého Ambróza: »Nes ma, ó Kriste, na kríži, ktorý je spása blúdiacich, ktorý jediný je odpočinok ustatých a v ktorom budú žiť tí, čo zomierajú (In. Ps. 118, XXII, 30: Migne, P. L. XV, 1521.).«
Prv však, než zakončíme tieto riadky, musíme znova prízvukovať všetkým, aby svoju nábožnú Matku Cirkev milovali horúcou a činorodou láskou. Denne načim nám za jej neporušenosť a väčší a požehnanejší vzrast večnému Otcovi obetovať modlitby, námahy a úzkosti, ak nám naozaj leží na srdci spása celej ľudskej rodiny, vykúpenej božou krvou. A kým sa nebo zaťahuje zlovestnými mrakmi a veľké skúšky sa valia na celú ľudskú spoločnosť a na samu Cirkev, zverme svoje osoby a všetko, čo nám patrí, Otcovi milosrdenstva, prosiac ho: »Zhliadni, prosíme ťa, Pane, na túto svoju čeľaď, pre ktorú Pán náš Ježiš Kristus neváhal vydať sa do rúk záškodníkov a podstúpiť muky kríža (Cirkevné hodinky vo Veľkom týždni.).«
…
Ona (preblahoslavená Panna Mária, Matka Božia) to bola, čo bez poškvrny ako osobnej, tak dedičnej a v stálom najužšom spojení so Synom svojím obetovala ho na Golgote večnému Otcovi – obetujúc s ním spolu svoje materinské práva a svoju materinskú lásku – ako nová Eva za všetkých synov Adamových, poškvrnených biednym pádom praotcovým. Tak tá, ktorá bola podľa tela matkou našej Hlavy, stala sa podľa ducha matkou všetkých jej údov aj pre svoje bolesti a slávu. Ona to bola, čo svojou účinnou modlitbou vyprosila, aby Duch božského Vykupiteľa, daný už na kríži, v turíčny deň bol vyliaty v zázračných daroch na Cirkev, práve utvorenú. Ona konečne to bola, čo tým, že svoje nesmierne bolesti pevne a s dôverou znášala, viac ako všetci ostatní veriaci kresťania, ako ozajstná kráľovná mučeníkov »doplnila to, čo chýba v utrpení Kristovom… za jeho telo, ktorým je Cirkev (Kol. 1, 24.).« Ona je tá, čo sa aj o tajomné telo Kristovo, zrodené z otvoreného srdca nášho Spasiteľa (Porovn. Oficium najsv. Srdca Ježišovho, hymna na nešpory.) starala s tou istou materinskou starostlivosťou a horúcou láskou, s akou svojím mliekom posilňovala a živila malého Ježiška v jasličkách…
Dané v Ríme pri svätom Petrovi dňa 29. júna 1943, na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla, v piatom roku nášho pontifikátu.
PIUS XII., pápež.
+++
+++