So slovenským rodoľubom, katolíckym kňazom Štefanom Mnoheľom na Kalvárii
Kategória: So slovenským rodoľubom, katolíckym kňazom Štefanom Mnoheľom na Kalvárii
Z mesačníka:
Duchovný Pastier
ČASOPIS KATOLÍCKEHO KŇAZSTVA
Hlavný redaktor
ANDREJ HLINKA,
farár.
Zodpovedný redaktor
ŠTEFAN MNOHEĽ,
kňaz spišský.
S povolením najdôstojnejšieho Ordinariatu
spišského pod čís. 1060.
………………………1917.
ROČNÍK II.
1918 – 19.
ČÍSLO 5 – 6.
RUŽOMBEROK
Vydáva a tlačí: „Leo“ kníhtlačiarsky a nakl. spolok účast. spoločnosť.
1919.
Mons. Štefan Mnoheľ
(* 30. júl 1876, Novoť – † 25. október 1944, Poprad),
slovenský katolícky kňaz – rodoľub,
ktorému pápež Pius XII. za jeho zásluhy udelil 3. februára roku Pána 1943 čestný titul „Pápežský osobný komorník s titulom monsignor“.
KÁZEŇ NA VEĽKÝ PIATOK
Tma pri kríži – hriechom zaslepená duša
„Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?“
Mat. 27, 46.
Okolo poludnia pribili Pána Ježiša na kríž. Na poludnie zatmilo sa slnko, čierna noc zaľahla svetom. O tom zatmení svedčia priatelia i nepriatelia kresťanstva. Svätý Matúš v Júdsku napísal svoje Evanjelium, svätý Marek v Ríme, svätý Lukáš v Grécku, a všetci traja jednako udávajú, ako sa zatmilo slnce pri smrti Ježiša.
Dionys Areopagita, vtedy ešte pohan, neskôr kresťan a svätý muž, práve zdržoval sa v Egypte, v meste Heliopolis. A jako v liste na svätého Polykarpa píše, bol očitým svedkom tej podivnej tmy, tam v Egypte. Preľaknutý zvolal: „Čosi mimoriadneho sa deje, lebo Boh trpí, alebo celý vesmír sa rozpadne v základoch.“
Dľa zákona prírody toto zatmenie slnka bolo mimoriadne a zázračné. Zatmenie slnka len na nove mesiaca je možné, na splni je vytvorené. Vtedy ale na splni mesiaca zatmilo sa slnko, ako nikdy predtým, ani zatým.
Mimoriadne a zázračné bolo to zatmenie, lebo úplné zatmenia slnka sú krátke, len chvíľové, a to cez celé tri hodiny trvalo, od poludnia až do tretej.
Mimoriadne a zázračné zatmilo sa slnko pri smrti Ježiša, lebo úplné zatmenie slnka stáva sa len miestami. Naraz ak krajinu, dve zastihne, vtedy ale panovalo na celej zemi.
V tom zatmení Pán Ježiš dlho a ťažko sa trápil, až o tretej popoludní nadišla smrť, a on vypovedal ostatné slovo: „Dokonané je!“
V tme bolesti nemocného sa vzmáhajú, postupujú väčšmi. Trápenia Boha-človeka v nočných hodinách zatmenia strašne museli postúpiť, bo ku konci počuť z kríža srdce otriasajúci hlas: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“
Tajuplnou otázkou je: prečo, prečo len také mimoriadne zatmenie z dopustenia Božieho zastihlo svet pri smrti Ježiša?
Zatmenie pri kríži je obrazom duševnej tmy, zaslepenosti v národe židovskom vzniklej, ktorou sa choval a chovať bude vyvolený národ do skonania sveta voči Kristu-Spasiteľovi.
Nie nám, ani nie našim predkom, pohanom, ale Abrahamovi a jeho potomkom, Židom, sľúbil Boh Messiáša. Ani – nie naši – lež oni znali z Písma čas príchodu jeho. Vedeli miesto jeho narodenia: radili mudrcom ísť do Betlehema. Vedeli z Písma dopodrobna opísať osobu Messiáša: on bude prorokom, divotvorcom, mužom bolesti atď. A napriek tomu, keď prišiel prorokovaný Messiáš, neboli naň prichystaní, neišli ho hľadať, ani ho nepoznali medzi sebou. Pohani z ďaleka prichodia sa klaňať do Betlehema, Židia doma ostávajú.
Otec nebeský v Betleheme posvietil na Messiáša hviezdou. Pri Jordáne predstavil ho zreteľným slovom: „Toto je Syn môj milý, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mat. 17, 5.) Pre väčšiu istotu zázrakmi ho oslávil. Svätý Ján Krstiteľ prstom naň ukazoval pred zástupom: „Ejhľa, Bäránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“ (Ján 1, 29.) Slepí ho vyznávali: „Ježišu, Synu Boha živého, Synu Dávidov!“ a národ zaslepený ho nevidel. Všetko darmo! Národ židovský-svoji nepoznali, neprijali Messiáša.
Zázraky Ježišove čertu pripisovali: s Belzebubom vyháňa zlých duchov. Jeho učením opovrhli. „Čo dobrého mohlo by výnsť z Nazaretu?“ – posmešne sa dopytovali. Vyhadzovali ho zo Synagogy, z mesta, prenasledovali ho až na smrť – a jeho duchu, náuke protiviť sa budú jakživ. Bezpríkladná tma pri smrti Ježišovej je verný obraz hrozitánskej zaslepenosti Židov.
Zatmenie pri kríži ďalej je obrazom hnevu Božieho, aký zastihne ľud pre jeho zaslepenosť. Pán Boh Izraelitov na rukách nosil. Mali hlad v Palestíne, previedol ich, kde bolo dosť chleba, do Egypta. V Egypte utisnutým dal ochrancu, vodcu, Mojžiša. Faraona zázrakmi donútil, by ich prepustil na slobodu. V ceste prenasledovaným otvoril more ku úteku.
V pustatine hladným manna pršala s neba, voda syčala zo skaly, prepielky sa im hrnuly s povetria do šiatrov, hotové na mäso. Im k vôli zastavil Boh slnce, dal im úrodnú zem za dedictvo. Posielal k nim prorokov, aby udržovali v nich pravú vieru. Právom sa teda pýta Pán Boh: „Čo som mal ešte vinici mojej učiniť a som neučinil? – všetko možné som urobil.“
Ľud ten ale za toľké dobrodenia špatne nevďačným sa ukázal. Prorokov povraždil. Miesto Boha nastaväl si modiel. Messiášom opovrhnul. Syna Božieho medzi lotrov ukrižoval.
Po mimoriadnych dobrodeniach také zločiny kliatbu, hnev Boží pritiahli na ľud vyvolený. Z Jeruzalema neostal ani kameň na kameni. Národ židovský, kedysi miláček Boží, potĺka sa šírim svetom, je bez chrámu, bez obety i býva všade predmetom opovrženia. Tak ta úplná tma pri smrti Ježišovej je obrazom úplnej opustenosti od Boha, od večného Svetla.
Konečne tma mala znásobniť, zdvihnúť muky Krista, lebo bolesť, nemoc za tmy vždy je väčšia, než pri svetle dňa. To aj badať zo štvrtého slova Ježiša na kríži. V tme ku konci posbieral ostatné sily svoje a veľkým hlasom zvolal: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“
V hrobovom tichu, v úplnej tme, tak strašne, dojímave zneje ten boľastný hlas s kríža.
Čo nám len chce umučený Kristus tými slovami, tou trpkou otázkou povedať?
Čo to má znamenať, či sa bojí, či je nespokojný, či snáď zúfa? Bože chráň! i uchovaj od takej myšlienky! Nezúfe, ani sa nebojí, spokojný je v srdci, ale ten výkrik je dôraznou modlitbou, je výrazom a prejavom jeho zvrchovaných, najvyšších múk.
Nepatrná rana v hlave, bolenie zuba, nadtrhnutie drobnej žilky, len mrvinka poraneného tela činí človeka nešťastným. Predstavte si! Tŕním, bodliačami husto poprebíjanú hlavu, od poličkov spuchnutú tvár, od bičov ssinelé, zosekané, krvavé telo, klincami nadtrhnuté žily, mláky krve. Predstavte si! Na celom tele sa trasie od bolesti a vtedy vzali ho vojaci za rúcho a z prischnutých rán násilne strhujú odev. V toľkých bolestiach akoby nevolal: „Bože môj, Bože môj!“
A pováž si ešte! že bolesti tela hodne prevyšuje v Kristu zármutok duše. Hluchým daroval sluch, slepým zrak, nemým reč, chromým chôdzu, nemocným zdravia, mrtvým život, hriešnikom milosť. Učil, že nikdy tak človek nehovoril, dňami pomáhal núdznym, nocami sa modlil za pokolenie ľudské. Zhroz sa svete! ten ľud, ktorému Ježiš toľké dobrodenia preukázal, zbojníka Barabáša prepustil a Ježiša si žiada na smrť: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ požaduje besno. Sudca, hriešnik prečítal zástupu ortiel, a Ježiša, nevinnosť, ako verejného zločinca pred státisícami odsudzuje na kríž. Vojaci ho povesili medzi lotrov. A žeby i medzi lotrami bol posledným, kríž svoj on sám si musí niesť. Z lásky zomiera za svet. A svet za to? Rúhave ho uráža. Shromaždili sa kolo kríža, zrejmo preto, by mu strpčili posledné chvíle života. Trápili, trhali by ho iste, keď by nižšie vysel a poneváč nevládzu dočiahnuť, vymýšľajú urážku za urážkou: „Druhým pomáhal, sám sebe nemôže.“ (Mat. 27, 42.) „Keď si ty Syn Boží, sostúp s kríža!“ (Mat. 27, 40.) a podobné nehanebnosti musí počúvať. Ešte i tí najvernejší učedelníci sa rozpŕchli a samého ponechali v rukách nepriateľov.
Trpí bolesť, znáša potupu, zomiera za pokolenie ľudské a svojou vševedúcnosťou predvída, že pre mnohých daromne dáva život. Predvída, že mnoho ľudí opovrhne milosťou vykúpenia. Židia naďalej zotrvajú v tvrdošijnosti a zaslepenosti, prevaha pohanstva zostane vo tme a značná čiastka kresťanov v nepravostiach skončí život.
Kto si už mnoho potupy zniesol, kto si hojne zakúsil z prenasledovania, kto vieš, čo je zármutok, bôľ srdca, pochopíš slovám Ježiša: „Bože môj, Bože môj!“
Že učedelníci oň nedbajú, že ho jeden z nich zapredal, druhý odprisahal, že ho svet prenasleduje, že ho katovia bez milosrdenstva trýznia, že ho zástup potupuje, že ho telo prenáramne bolí, to by ešte znášal, lež najväčší kríž v tom cíti, že ho Otec nebeský opustil. Ten pocit opustenosti Božej prevyšuje všetky jeho muky, že strašlivým hlasom musí volať: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“
Napnul svoj hlas a tak volá, by ho počul celý zástup, rozsiahly Jeruzalem, celý národ židovský, celý šíri svet, by ho počulo celé pokolenie ľudské, i ty kresťane. Nezúfa, nebojí sa, spokojný je, len dáva na javo zvrchovaný stupeň bolesti. Akoby povedal: „A vy všetci, ktorí idete kolo kríža, pohliadnite a súdte, či je bolesť, ako bolesť moja?“ (Jerem. N. 1, 12.) To je smysel slov: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?“
Tu povstáva otázka: akože Krista Boh opustil, veď on je Boh sám?
Boh Syn miloval nás nekonečne, z tej lásky chcel za nás zomrieť, vykúpiť nás, ale ako Boh, bez tela duch, nemohol ani trpeť ani umreť, preto vzal na seba ľudské telo. Ten pravý Boh a pravý človek teraz trápený, mohol len chceť, len slovo povedať a zaniknú jeho nepriatelia. Ako za onoho času rozkázal vetrom i prestali, opýtal sa katov v záhrade: „Koho hľadáte?“ – popadali na zem, tak i teraz svojou všemohúcnosťou mohol si uľaviť trápenia, ale on to nechcel. Nechcel s Božskou svojou prirodzenosťou svojej ľudskej prirodzenosti útechou slúžiť, pomáhať. Jeho ľudská duša, v tom trápení neprestajne mohla sa tešiť videním Božím, lež on bolesťami obkľúčený, žeby do dna vycedil kalich trpkosti, nechcel mať tej útechy.
Nech žiada – a Otec odníme kalich umučenia od neho, nech prosí – a pošle mu legie anjelské na obranu, ale on nie. Nechcel, by ho v hodinách smrti potešovala jeho večná spojenosť s Otcom. On chcel svoju ľudskú prirodzenosť do najhlbšieho mora utrpenia uviesť. Chcel vyprázdniť kalich utrpenia až na dno.
Kristus dľa svojej ľudskej prirodzenosti vzal hriechy všetkých ľudí na seba a chcel za nepravosti sveta, ako človek všeobecný, celú biedu, hriechom samozavinenej opustenosti od Boha v plnej miere okúsiť. Poneváč to dľa svojej ľudskej prirodzenosti trpel, nezvolal: „Otče, prečo si ma nechal“, lež ako druhý Adam a človek volá: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?“
Nie božstvo teda, lež človečenstvo Kristovo, božstvom z vlastnej vôle na seba ponechané, dáva ten výraz hrozného utrpenia.
Svätí mučedelníci tiež mnoho snášali. Svätého Vavrinca na železných mrežách piekli. Svätú Katarínu kolesom lámali. Sv. Polykarpa na ohni spálili. Boh ale svojich prenasledovaných v takej miere tešil a posilňoval, že oni v tých mukách neraz sladkosť cítili, radosť prejavovali. Svätému Vavrincovi dal Boh takej sily, že pálený privolával katom: „Jeden bok už upečený, obráťte ma na druhý!“ Svätú Luciu tak chránil Boh, že na oheň odsúdenej nechytil sa plameň. Svätá Agneska trinásťročné dievča, nielen že sa nebála, lež uradovaná sama nastrčila hrdlo pod meč a keď kat ztratil ducha, osmeľovala ho. Viacerí mučedelníci v trápeniach nebeské zjavy videli, nadzemské hlasy počuli. Svätý Štefan kamenovaný hovorí: „Vidím nebo otvorené a Syna človeka stáť na pravici Otca!“ (Skut. Ap. 7, 56.) Mučedelníkom teda snadnejšie bolo trpeť. Kristus Pán ale bolesti, zármutok v duši opustenosť od Boha, všetko proti nemu, pravda, že musí volať: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“
Kristus práve preto viacnásobne cítil bolesť, že bol Boh. Božstvo nič neobľahčovalo bolesti Ježiša, a len v tom podporovalo človečenstvo Kristovo, aby čím viac a čím dlhšie trpel. Človek nebol by prežil to neľudské ubičovanie. A jak predsa bol by vydržal bičovanie, tŕňovou korunou do modzgov ranený, bol by vydal ducha. Aj báli sa katovia, že zomre, v každej chvíli tušili smrť, preto náhlili s ním čím skorej na vrch Kalvárie, lebo zástup chcel mať škodoradosť na jeho ukrižovaní a neverili, žeby dlhšie pri živote vytrval. Najali mu Šimona Cyrenejského ku pomoci, by zrýchlili cestu. Na vrchu nová bolesť čakala na Ježiša. Z prischnutých rán strhli vojaci plášť, klincami poprebíjali mu už beztak obité ruky i nohy. Aká ztrata krve! Ach! tie muky obyčajného človeka boly by v prvom okamžení usmrtily. A Ježiš ešte úplne tri hodiny sa trápil, medzi nebom a zemou na kríži povesený. Božstvo dopomáhalo človečenstvu Pána, aby prehorké umučenie a menovite tú opustenosť pri smrti čím dlhšie a boľastnejšie cítil, v celej miere vyčerpal.
Človek v tom smrteľnom boji bol by sa kojil nádejou, že mu celý svet bude povďačný za jeho bezpríkladnú lásku. Kristus Boh čítal zo sŕdc ľudských ohavnú nevďačnosť.
Človek by sa bol nazdával, že tá obeta, krv, všetkým ľuďom poslúži ku spaseniu. Kristus predvídal, že ohromný počet ľudstva opovrhne vykúpením, do zatratenia príde. A s tým povedomím rástol bôľ i zármutok srdca Kristového.
Človek nebol by tak pochopil a precítil, čo to znamená od Boha byť opusteným. Kristové človečenstvo v celej miere cítilo opustenosť, nasebaostalosť, preto jeho bôľný hlas: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“
„Prečo?“ – Pýta sa Pán Ježiš. Nie preto sa pýta, akoby nevedel príčiny svojho umučenia, ale za to sa dopytuje, by nás upozornil na velikosť jeho múk. „Hlas jeho je naučenie a nie sťažovanie“ – hovorí sv. Lev. Tou otázkou a výkrikom chcel Pán Ježiš povedať: „Ó, vy všetci pod kríž shromaždení, pohliadnite na mňa a súdte, čo trpím, ako hrozne a nevýslovne sa trápim, ako som ponorený do prachu smrti a do priepasti všetkých možných múk.
Pohliadnite na mňa a pochopíte velikosť mojej lásky k Otcovi v nebesiach. Veď vyliatím jednej jedinej kvapky krve mohol som tej hriechom urazenej cti Božej zadosťučiniť, poneváč som Boh-človek, a každý môj skutok je nekonečnej ceny. Ale čo dostačilo spravedlivosti Božej, nebolo dosť mojej láske. Splatil som dlh pokolenia ľudského čo najdokonalejšie, kalich umučenia až na dno som vycedil.
Pohliadnite na mňa a poznajte moju nesmiernu lásku k vám. Jedna rana by bola dostačila a ste vykúpení! A ja som všetky možné muky za vás pretrpel, môj život najtrpkejšej smrti som vydal, za vás to najväčšie nešťastie snášam, od Boha opustený zomieram, vymáham vám milosť, aby ste vy vo vašich ťažkostiach, menovite v hodinu smrti neboli od Boha opustení.
Velikosť mojich múk má vás učiť cenu kráľovstva nebeského, má vás poučiť, čo ma stálo otvorenie hriechom zamknutého neba, ktoré si vy tak ľahko a málo ceníte.
Velikosť mojich múk má vás učiť, aká veľká je cena milosti Božej, ktorú som vám na kríži vydobil, a ktorou tak ľahko pozbavujete sa hriechov smrteľných.
Velikosť mojich múk má vás učiť cenu vašej duše, ktorú som ja nie zlatom ani striebrom, ale cenou krve a smrteľných múk vykúpil, a preto nezatracujte ju ľahkomyseľne.
Velikosť mojich múk má vám hlásať velikosť a zlosť hriechu, ktorým od Boha sa lúčite a od Boha opustenými sa stávate. Má vám hlásať, že hriech je väčšie zlo, než muky kríža. Boh Otec radnej na kríž obetoval jednorodzeného Syna, by len hriech zmazaný bol.
Velikosť mojich múk má vám hlásať velikosť pekelných trestov, lebo moje trápenia rovnajú sa pekelnému ohňu. Moja opustenosť na kríži, ktorá so mňa taký bolestný výkrik vynútila: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“ – má vám dať tušiť, aký nesnesiteľný bôľ je to, od Boha večne byť opusteným, akými sú všetci zatracení v pekle.
Čo Pán Boh Židom zjavil, kresťanom zjavil, tebe zjavil. Veď Nový Zákon je len dokonalejšie pokračovanie Starého Zákona. Tma okolo kríža je obrazom zaslepenosti židovskej, zároveň i obrazom zaslepenosti kresťanov, zaslepenosti tvojej.
Každý kresťan, ktorý slepým hriechom zaslepeným bol za živa vo tme octne sa po smrti, kde je ustavičný plač a škrípanie zubov, ztadiaľ bude musieť kričať: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“
Tma okolo kríža je obrazom hnevu Božieho nad Židmi, zároveň hnevu aj nad kresťanmi. Ako tmou znázornený hnev Boží zastihnul tvrdošijných Židov, tak zastihne aj nevďačných kresťanov. Ponechá ich Pán Boh a odvrhne pri súde. Bohom na veky opustení budú musieť nariekať: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“
Príčina opustenia je zrejmá. Veď jestli Pán ku Židom bol štedrý, kresťanov ešte väčšmi obohacuje darmi. Ľud Izraelský v Červenom mori zachránil Boh pred pomstou človeka, Farona, nás v sviatosti krstu ratuje od nepriateľa, diabla. Židov kŕmil mannou, kriesil vodou, živil mäsom v púšti, nás kŕmi Sviatosťou Oltárnou, napája vlastnou krvou, živí svojím telom. Židom dal vodcu Mojžiša, nám poslal jednorodzeného Syna. Židia neopovážili sa Boha ináč volať, len Pánom, nám sa kázal volať Otcom. Židom sľúbil Messiáša, nám ho poslal. Veľká milosť od Boha, že nás stvoril, ale o koľko väčšia, že nás vykúpil. Na jedno jediné slovo: „Staň sa!“ bolo nebo a zem. Áno, celý svet vôľou Božou povstal, ale vykúpenie išlo ťažko. Syn Boží v práci vykúpenia životom platil, hroznú smrť podstúpil. Právom teda zvolal svätý Augustín: „Pane, kto tebe za dobrodenia stvorenia nie je povďačný, zasluhuje peklo, ale kto ti za dobrodenia vykúpenia nevďačný, pre toho málo peklo, preň bolo by nové peklo potrebné.“
Čím väčšia je milosť Nového Zákona nad Zákonom Starým, tým väčšia je nevďačnosť hriešnika-kresťana, tým väčší je hnev i hroznejší bude trest Boží. Každý strom, ktorý nenesie ovocie dobré, vyťatý a na oheň hodený býva. Kristus krátko pred svojím umučením trafil na neplodný fikový strom, zaklial ho pre jeho neplodnosť a strom hneď na vidom oči schnul. Tak pochodí na súde Božom každý kresťan, ktorého život je neplodným pre kráľovstvo Božie.
Tma pri smrti Ježiša vyobrazuje čiernu, hriechom zaslepenú nevďačnú dušu a znázorňuje tých chýb nevyhnutné následky: bolesť, trest, pokutu.
Tá otázka: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“ je prejavom hrozného súženia i výstrahou pred hriechom, bo následkom hriechu lúči sa človek od Boha a Boh opúšťa človeka na veky, až nešťastný nútený je volať: „Bože môj, Bože môj! prečo si ma opustil?!“
Amen.
Vo Východnej, dňa 9. apríla 1909..
Štefan Mnoheľ.
Z mesačníka:
Duchovný Pastier
ČASOPIS KATOLÍCKEHO KŇAZSTVA
Hlavný redaktor
ANDREJ HLINKA,
farár.
Zodpovedný redaktor
ŠTEFAN MNOHEĽ,
kňaz spišský.
S povolením najdôstojnejšieho Ordinariatu
spišského pod čís. 1060.
………………………1917.
ROČNÍK II.
1918 – 19.
ČÍSLO 7 – 8.
RUŽOMBEROK
Vydáva a tlačí: „Leo“ kníhtlačiarsky a nakl. spolok účast. spoločnosť.
1919.
Mons. Štefan Mnoheľ
(* 30. júl 1876, Novoť – † 25. október 1944, Poprad),
slovenský katolícky kňaz – rodoľub,
ktorému pápež Pius XII. za jeho zásluhy udelil 3. februára roku Pána 1943 čestný titul „Pápežský osobný komorník s titulom monsignor“.
NA DEŇ BOŽSKÉHO SRDCA
Postupný vývin úcty k Božskému Srdcu
„S radosťou budete čerpať vodu zo studníc Spasiteľových.“
Isaiáš XII., 3.
Čo nám na pamiatku ostalo – nech je to skiba zeme, šata, prístrešie alebo jazyk, reč po rodičoch, pokrevných alebo priateľoch našich, to si vysoko ceníme, v úctivosti máme. Duša naša pre dedičný hriech utratila život večný. A vo sviatosti krstu zo zásluh Ježiša Krista znovu nám ožila, preto právom môžeme volať Krista Pána Otcom, lebo duši našej už zomretej On dal nový život. Kristus je Pán a Boh náš od večnosti, lež v tej chvíli, keď vzal na seba ľudské telo z Panny Márie, stal sa spolu naším bratom. Teda nielen za Otca, lež aj za brata máme Ho považovať. Miloval natoľko, že k vôli nám sostúpil na zem, že cez celý život za nás sa ustával, že život obetoval za nás, a tak stal sa nám Kristus najväčším priateľom. Hľa, otec, brat, priateľ náš, v jednej osobe Ježiš Kristus.
Keď si pamiatku našich tak vysoko ctíme, či nám ostala nejaká pamiatka po Kristu? Kríž, klince, koruna, kopija, nástroje Jeho smrti sú nám vzácne veci, ale najväčšiu pamiatku máme tu na oltári v prev. Sviatosti oltárnej, v Jeho Božskom Srdci. Darmo by boli Židia hotovili, kríž, klince. Koruna tŕňová nebola by ranila Jeho najsvätejšej hlavy, vojak by nebol mal moci prebodnúť bok Spasiteľa, ale to Srdce si to všetko žiadalo, lebo nás milovalo. Z lásky chcelo za nás trpeť. Naše spasenie už bolo dokončené. Ježiš mohol zvolať: „Dokonané je“ (Ján 19, 30.), lež prv vykríknul: „Žíznim!“ (Ján 19, 28.) Nie telo žíznilo vody, lež duša, srdce dychtily po ďalšom trápení. Srdce chcelo sa dať ešte prebodnúť, by ostatnú kvapku krve vylialo za nás. Ejhľa, tak Boh miloval svet. (Ján 3, 16.)
Sv. Katarína senenská pýtala sa Božského Spasiteľa, že prečo si dal po smrti otvoriť Srdce. Na čo drahý Spasiteľ odvetil: „Tajnosti Srdca môjho chcel som ukázať svetu a na vedomosť mu dať, že láska moja je o moc väčšia, než by to svet pochopiť mohol. Trápenie moje má hranice, má koniec, ale láska moja nemá konca.“ Keď by to bývalo srdce ľudské, už by sa bolo so smrťou kríža uspokojilo. Poneváč ale to bolo Srdce nekonečného Boha, nekonečná láska prebývala v ňom, nekonečne milovalo. Zostalo medzi nami vo Sviatosti oltárnej, by nám vždy bolo vo všetkých potrebách na pomoci.
Úcta Božského Srdca sa už začala na hore Kalvárii. Prišiel surový vojak, Lougin, ku krížu, bezcitnou kopijou zavdal ranu tomu lásky plnému Srdcu. Matka Mária a sv. Ján, miláček, prítomní boli, videli tú ukrutnosť a bezpochyby s tou najväčšou úctou sa chovali k otvorenému Srdcu Pána Ježiša. Bezpochyby prebl. Panna bola prvšou ctiteľkou Božského Srdca Syna svojho. Od tých čias v každej dobe žili jednotliví svätí, ktorí Matku Božiu v úcte Božského Srdca nasledovali. Už je vyše sedemsto rokov, ako svätý Bernard uradostnený zvolal: „Ó, jak príjemno, jak milo, milo je prebývať v Srdci Ježiša. Ó, aký vzácni poklad, aká drahá perla je to Božské Srdce. Vďačne dám všetko, všetko čím vládnem, nech len to Srdce mám. V tom kostole, v tej svätyni, pred tou Archou Úmluvy chcem sa klaňať, chcem velebiť meno Pána a volať so Žalmistom: „Našiel som najsladšie Srdce môjho Ježiša, môjho kráľa, brata a priateľa.“ Sv. Bonaventúra vzdychá v sebe: „Ó, jak nevýslovná rozkoš je to pre dušu, keď sa môže spojiť s Božským Srdcom Ježiša!“
Úcta k Božskému Srdcu – ako som už spomenul – žila v každej dobe kresťanstva, ale tak rozšírená, ako dnes, ešte nebola nikdy. Ešte len asi dvestoštyridsaťpäť rokov tomu, ako prvý obraz Božského Srdca na verejnú úctu bol vystavený (1674). Ešte ani toľko nebude, ako sa prvá kaplička ku cti toho Srdca založila. Od tej doby aká potešiteľná zmena nastala. Dnes sa už málo chrámov nájde, v ktorom by nebolo oltára, sochy alebo aspoň obrazu Božského Srdca. Dnes už nielen kaplice, ale chýrečné kostoly, a to vo veľkom počte, zasvätené sú ku cti Srdca Ježišovho. Na mnohých miestach obyvatelia svoje domy, panovníci krajiny, biskupi svoje stolice, duchovní svojich veriacich obetovali pod ochranu Božského Srdca. V každej čiastke sveta, v každej krajine je už známa tá pobožnosť. Viac než v dvadsiatich troch jazykoch vychodia spisy, ktorých úlohou je rozširovať pobožnosť k Božskému Srdcu. Slovenský národ z horlivosti kňazov, jezuitov tiež má takýto časopis pod názvom: „Posol Božského Srdca“. Pius IX., pápež rímsky, celú Cirkev obetoval pod ochranu Božského Srdca. Svätý Otec Lev XIII. to obetovanie rozprestrel na celý svet, veriacich i neveriacich.
Vy ste sami žiadali, by sa tá pobožnosť aj v našom chráme zaviedla. Sami ste sa vyslovili, že chcete nasledovať príklad šíreho sveta, že vašou túžbou je, by i tento chrám okrášľovala socha najsvätejšieho Srdca, v čom nech vám Pán Boh pomáha. Keď si našlo to Srdce medzi vami horlivých ctiteľov, nech vzbudí aj dobročinné srdcia, by aj váš kostol okrášľovala socha Božského Kráľa, čo vám zo srdca prajem.
Záhadné je však, prečo tá pobožnosť len tak nedávno sa rozmohla, keď Cirkev už cez toľké stoletia jestvuje? Svätá Gertruda tvrdí, že Boh pobožnosť ku najsladšiemu Srdcu, ako ostatný pokus Božskej lásky na neskoršie stoletia si zadržal. A keď tá istá svätá sa drahého Spasiteľa pýtala, prečo sv. Ján vo svojom evanjeliume tak málo píše o Božskom Srdci, odvetil jej Pán Ježiš: „Zjavenie veľkých pokladov, ktoré sa v mojom Srdci nachádzajú, zostalo na neskoršie časy, žeby v láske ku Bohu už zimný, ľahostajný svet znovu precítnul, nový život začal.“ Teda naše časy sú to, pre ktoré pobožnosť k Božskému Srdcu je zadržaná, keď svet ochladnul ku Bohu, keď viera, Cirkev, ctnosť vysmievané, ba zrovna prenasledované sú. Sme dnes natoľko, že už sami katolíci vedú boj proti Cirkvi, napádajú zákon Boží. Vo vyšších kruhoch šíri sa beznábožnosť, v nižších vrstvách zas slabne viera, upadá láska, mravy do neuverenia klesajú. Sila ľudská v tom úpadku nedostačí, preto sme dostali pomoc z hora, by sa dokázalo, že brány pekelné nás nepremôžu.
Drahý Spasiteľ sám nám prisľúbil, že ctiteľov svojho Srdca vezme pod zvláštnu ochranu svoju.
„Ctiteľom môjho Srdca udelím potrebnej milosti ku ich stavu.“ Rodičia, manželia, mládenci, panny, a ostatní všetci pamätajte, že v Božskom Srdci môžete nájsť ku svojmu stavu milosti.
„V ich dome učiním pokoj.“ Nešťastné domy, venujte sa pod ochranu Božského Srdca.
„V krížoch ich poteším.“ Nezúfaj, kto trpíš, Božské Srdce ti pomôže.
„Pevnou ochranou im budem v živote, zvláštne ale v hodinu smrti.“ Volajme v ten čas: „Božské Srdce, spiechaj nám k pomoci!“
„Načo sa podujmú, v tom ich požehnám.“ Preto Božské Srdce si voľme za patróna v našich všetkých záležitostiach.
„Hriešnici nájdu v mojom Srdci bohatý prameň a nekonečné more milosrdenstva.“ Koľkí zahynú, lebo to žriedlo milosrdenstva z ďaleka obchádzajú!
„Ľahostajné srdcia učiním horlivými.“ Kto cítiš, že si ku Bohu zimný, ponáhľaj sa k tomu ohnisku lásky.
„Bohabojné duše povznesiem na veľký stupeň dokonalosti“ Uchop sa teda Srdca Ježišovho, jestli sa žiadaš dostať na výšinu kresťanskej dokonalosti.
„Požehnám tie domy, kde môj obraz vyvesený a ctený bude.“ Každý hľadá pre svoj dom požehnania šťastia, ale málo takých, ktorí by vedeli, že úcta Božského Srdca donáša rodine požehnanie.
„Kto tú pobožnosť medzi druhými rozširuje, tých mená zapíšem do môjho Srdca, odkiaľ nikdy vytretí nebudú.“
Priazeň veľkého pána vysoko si ceníme, a po láske Božského Srdca ktože by nedychtil? Že to Srdce svoje sľuby verne splňuje, o tom svedčia už celé knihy plné dôkazov, jak silná je moc Božia.
Istá žena píše: „Môj muž oddal sa korheľstvu. Prišlo to s ním už natoľko, že sa šalieť začal. Lekári vyriekli, že mu niet pomoci. Mala som s ním trpké dni, lebo okrem pijatiky dopúšťal sa nemravnosti. V tom smutnom položení ustavične utiekala som sa k Božskému Srdcu. A stalo sa mi, čo som ani neúfala. Muž prestal piť, vyzdravel na rozum a zanechal nemravný život. Teraz banuje za predošlé kroky, stará sa o nás. Kajúcnym životom zas si nadobudnul dobré meno u ľudí.“
Keď by sme prešli našu obec, na viac miestach našli by sme podobné pomery. Muž pije, pri pijanstve ztratí rozum, a potom v mnohom ohľade, alebo vo všetkom napodobňuje zvieratá. Žena miluje pálenku, od pálenky tratí hanbu, dopúšťa sa čo styd zakazuje hovoriť. Korheľstvo ide s chorobou, v korheľovi čoskoro zahniezdi sa nemoc.
Čo má nešťastný muž, nešťastná manželka so svojím pijanom počať. Lekára darmo bude volať, bo s nemocným korheľom lekár obyčajne nemôže si počať. Kňaz mu nespomôže, lebo skorej by sa nám pošťastilo čierneho murína na bielo umyť, ako korheľa a smilníka na stálu cestu pokánia doviezť. Tu len jeden lekár môže pomôcť, ten, ktorý telo i dušu zná uzdraviť. Ten dom už len jedine milosť Božia môže potešiť. Kto v stave manželskom, v rodine toľký kríž znáša, nech sa utieka ku Srdcu Ježiša, ku tomu žriedlu všetkých darov a milosti.
V istom meste zomrel človek, ktorý pochádzal z majetných rodičov. Bol dobre vychovaný, mravný, ale čo sa za našich časov často stáva, stalo sa i s ním. Prišiel do zlej spoločnosti, kde utratil vieru, zkazil sa na mravoch, pomíňal majetok a o všetko prišiel. Ako zanechal otcovský dom, na spovedi nebol. Z Boha a zo všetkého, čo ku viere patrí, posmechy vystrájal. Konečne onemocnel a poneváč nemal z čoho žiť, dostal sa do nemocnice. V nemocnici na pohoršenie druhých nemocných v bolestiach preklínal Boha, náboženstvo tupil. Vysluhujúce mníšky modlily sa zaň, prosily ho, aby neklial, ale on im surovo odpovedal: „Starajte sa o seba!“ Ponúkly mu agnuštek prebl. Matky, lež vtedy obrátil sa k nim chrbtom, škarede hrešil a nadával špatne. Ani neopovážily sa mu viac o viere hovoriť; tým vrúcnejšie modlily sa zaňho, odporúčaly ho do lásky Srdca Ježišovho. A vtedy sa stalo, čo nikto neúfal: Božské Srdce pohlo zatvrdlivú dušu. Vyše dvadsať rokov nebol na spovedi a teraz razom premenený žiadal si kňaza, skrúšene sa vyznal. Keď sa mu už blížila ostatná chvíľa, kŕčovite stískal a bozkával kríž s príkladnou smrťou so slovami: „Ježiš, Mária“, skončil život. Hľa, vidíme splnený sľub: „Hriešnici v mojom Srdci nájdu bohatý prameň milosrdenstva.“
Tak Srdce Ježišove neopúšťa zomierajúcich. Sv. Margita na smrteľnej posteli zvolala: „Oh, nekonečne sladká je smrť tomu, kto bol verným ctiteľom Srdca Ježišovho.“
Čerpajte teda všetci s radosťou zo žriedla života. Nemocný v Božskom Srdci nech hľadá úľavu, zarmútený nech sa k nemu obráti o potechu. Hriešnik nech tu klope o odpustenie. Manželka, manžel, otec, matka, deti, ale všetci, nech k Božskému Srdcu idú na poradu. Veď On vás všetkých volá (pozn.: Mt 11, 28): „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete, ste obťažení, a ja vás obľahčím.“
Amen.
Štefan Mnoheľ.
+++