Aj veršami a poéziou slova a kresby Ťa chcem oslavovať moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro!

Apríl 12th, 2011. Z Kategórie Aj veršami a poéziou slova a kresby Ťa chcem oslavovať moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro!.

Brat Ján Mária od ukrižovanej Nekonečnej Lásky

ČUJ – VIĎ SVADOBNÚ (P)JESEŇ O (NE)UKRIŽOVANEJ LÁSKE:

Hľadím smutne do dlane na zlatý klinec,
ktorým sme si sľubom, ja a môj snúbenec,
by traja sme spolu v jednom Tele žili,
v svadby deň krídla s Milým na kríž pribili.
Letel do neba Serafín, krídel mal šesť,
manžel dnes neverou – Ach! – zatvára ich v päsť!
Spod zlatej obrúčky bolesť mi krváca,
od rany Serafín silu svoju stráca.
Klesám, do hlbín smútku so slzou padám,
tam – Ach! – v hlbinách svojho žiaľu sa strácam,
pevné dno v oceáne slaných sĺz hľadám…
Temné mraky noci nado mnou, až zúfam.
Syčí had pokušením, že sa utopím.
Či z neba prším – do pekla sa ponorím?
Tvár mi slzy pália, ohnivé oči mám,
žiar pekelného ohňa – Ach! – všetko strácam!
Hrobári – žiaľ, bôľ, už ma pochovávajú,
jari listy nádeje opadávajú…!
Kričí z kríža Manžel vo mne: „Zostal som sám!“
Oči mi Slovo otvára, zmŕtvychvstávam.
Klam, manžel v cudzoložnom objatí je sám!
Mám Manžela – Hľa! – na kríži Ho objímam,
aj večný Život, hoc na kríži zomieram!
Máj nezmrzol – Ó! – na kríži, v kvet rozkvitám!
Zlaté slnko na prste odoláva tmám,
pribité na dreve kríža – v nebi plávam,
v objatí Milého sa do neba vznášam!
Vráti sa milý môj – Ach! – stále ho čakám…?
„Vráť sa ku mne nevesta za tebou žíznim!
Snáď čoskoro…, s nevestou objať ťa túžim…
Spod zlatej obrúčky bolesť mi krváca,
od rany na dlani – Hľa! – zlatého klinca.
Prázdny zlatý rám v krvavej dlani zvieram,
stratený obraz môj v tebe márne hľadám…?!
Leť k nám dvom – štyrom, z objatia smilného späť,
veď v mojich ranách po svadbe bolo nás päť,
čo v jednom Tele sme šťastne spolu žili.
Prečo…, keď víno blaha sme všetci pili?“
Vínom lásky bozkával mi pery ženích,
suchom dnes. Bozky verné? Niet stopy po nich.
Muž môj – Ach! – neláskou premenil mi život,
nuž so Ženíchom na kríži pijem ocot.
Svojou modlitbou M(m)anžela hľadám…, čakám…,
láskou zranenou k sebe ho privolávam:
Príď, z večného pekla priepasti, vyjď, vyjď, vyjď!
Príď, z večného neba výsosti, zíď, zíď, zíď!
Na lôžku sama bez manžela zaspávam,
zranená vo vernej samote zomieram…
Na kríži v objatí Ženícha umieram,
zranená vo vernej samote usínam…
Ukrižovaná zlatým klincom na zemi,
opustená, život môj medzi vdovami.
Kým na Jeho svadobnom lôžku – kríži spím,
s Ním, v Jeho ranách ružových sladký sen sním.
Horím na dreve, oheň lásky nehasím…
Tvojím nekonečným plamenným objatím,
umieraním, z nečistôt – vín sa očistím,
premením a… v nebi, celá zlatá, verím,
v tvárach mnohých navždy Tvoju tvár uvidím.
Ach, kedy sa už zo svojho sna prebudím…?

Ženích! Slabikovaním,
láskou moju báseň – rým,
teraz na kríž položím,
do Tvojej náruče ju – dnes na Veľký Piatok (22. 4. 2011) – vložím.
Ďalej s Tebou spím…

(Dve poznámky k básni: Táto báseň na kríži spočíva takýmto spôsobom: Keď ju celú budeme recitovať slabikovaním: ČUJ – VIĎ – SVA – DOB – NÚ – (P)JE – SEŇ – O – (NE) – U – KRI – ŽO – VA – NEJ – LÁS – KE: atď., tak ju rozdelíme na 777 častí a to je KRÍŽ, lebo kríž sa po grécky povie STAUROS a číselná hodnota (Grécke písmená majú číselnú hodnotu) tohoto gréckeho slova je práve 777 – (ΣT) + A + Y + P + O + Σ = (6 ) + 1 + 400 + 100 + 70 + 200; Ešte treba na vysvetlenie dodať, že ak sa v gréčtine vedľa seba vyskytujú písmena ΣT – ST, tak sa môžu rátať buď, ako ΣT = 6, alebo Σ + T = 200 + 300. V druhom prípade má teda grécke slovo STAUROS číselnú hodnotu 1271; Zjv 21, 2; 9 – 10; 18)

Brat Ján Mária od ukrižovanej Nekonečnej Lásky

HVIEZDNE NEBO V PRACHU GOLGOTY

Túžil som vzlietnuť,
Hviezdy sa dotknúť.
Tak som si kľakol,
do prachu padol,
Boha som prosil,
k Nemu sa modlil,
by z neba zhliadol,
by ma pozdvihol,
mňa dno najhlbšej
priepasti tmavej.

Náhle sa zjavil,
z kríža hovoril,
On Hviezda ranná
ukrižovaná:
„Chceš so mnou svietiť,
v nebi večne žiť?
Vedz, po nebeských
oblakoch bielych
len tak kráčať smieš,
keď zemi zomrieš,
iba s krvavou,
mojou i tvojou
na kríž pribitou
ukrižovanou
nehybnou nohou.
Chceš letieť so mnou?
Stále lietať chceš?“
„Áno! Ty to vieš.“

Po jednom schode
k večnej slobode,
k Bohu vystúpim,
nohu položím,
o klinec opriem,
na kríži zomriem…
Chcem Tvojich rán päť,
na kríži mrieť, mrieť…
„Tak teda, leť, leť…
Nebesá vidieť…“

V nebi výšinách
nebeských hviezdach
krv a zemský prach
v mnohých šľapajách,
v oblakoch bielych.
Ó! Kráčam po nich!
Tak sa prechádzam,
po nebi kráčam
s našou spoločnou
ukrižovanou,
krvavo-zlatou
nohou nehybnou.

Letíme nebom
na kríži Tvojom,
so zlomenými
štyrmi krídlami.

Pozri, v Nebi, v Ňom
– Ukrižovanom,
v ranách žiarivých,
tých Ježišových,
v hviezdach tisícich,
tam na kríži v nich,
nad zemou svietim,
v Nebi s Ním letím!
Ó, aký to let,
vädne tela kvet,
malý je náš svet,
už ho skoro niet…!
Až vyschne, zomrie,
opäť narastie,
v Živote večnom,
v Nebi vzkriesenom!

Veru, už nie som,
tým pekelným dnom.
Letíme nebom
na kríži Tvojom,
so zlomenými
štyrmi krídlami
a aj mojimi
nespočetnými
– Bože! – vďakami…

(Aj táto báseň, ktorú Ti moja ukrižovaná Nekonečná Láska dnes, na Veľký Piatok, 22. apríla 2011, z celého svojho passionistického srdca venujem, túži byť pred Tvojou najsvätejšou tvárou takouto – viem, že nepatrnou, ale predsa len – vďakou.)

Brat Ján Mária od ukrižovanej Nekonečnej Lásky

LÁSKOU o-PI-TY Boh A…

Počúvaj, hriešnik hriešnika, čo Boh urobil,
by nás – prázdne kalichy – Ó! – Sebou naplnil!
Boh – aký to div! – vysmädol, bo človek zhrešil,
had ústami lži večný život – raj v ňom vypil.

Nekonečne smädný Boh, by svoj smäd uhasil,
z neba dolu na zem V JEŽIŠOVI zostúPIL.

Hladný, smädný Ježiš, bolestí všetkých otrok,
pod krížom padá na zem v ústach prach – P-JE-sok

A potom… Z kalicha – dreva kríža Boží Syn,
OPOJENÝ bolesťou všetkých našich VÍN…!

Taký trpký život Boh tu medzi nami žil:
pot, slzy, ocot, žlč i krv, by nás vykúPIL,
svoj ľudský kalich po okraj si tým naplnil!
Nekonečný Boh sa v ľudskom tele utopil!

V maličkom hlinenom kalíšku – tele mojom,
žijem tu na zemi – Ó! – s mojím veľkým Bohom.

No hoci som plná BEZ prázDNA váZA – „žízNÍM!“
– tak, s neustále smädným Bohom z kríža kričím.
Bez živej Vody je život môj – suchým kvietím.
Nezúfam, viem, že raz sa doplna naplNÍM,
ako On i ja – svoj smäd naveky uhasím…

(Veľký Piatok, 22. apríl roku Pána 2011)

CELÉ STVORENIE, OSLAVUJ A MILUJ UKRIŽOVANÚ NEKONEČNÚ LÁSKU!

Amen! Všetky básne i kresby, ako i celú túto webovú stránku venujem z celého svojho passionistického srdca iba Tebe moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro!

CELÉ STVORENIE, OSLAVUJ A MILUJ UKRIŽOVANÚ NEKONEČNÚ LÁSKU!

+++

Aj z kazateľnice sv. Kríža Ťa chcem oslavovať moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro!

Apríl 6th, 2011. Z Kategórie Aj z kazateľnice sv. Kríža Ťa chcem oslavovať moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro!.

Brat Ján Mária od ukrižovanej Nekonečnej Lásky

Rodičia, nebráňte svojim deťom prísť k ukrižovanej Nekonečnej Láske!

– Alebo reč o novej rajskej záhrade nielen pre rodičov:

Odporúčanie

Pravý učeník Ježiša Krista chodí po svete vždy „bosí“ (Mt 10, 10; Lk 10, 4). Teraz teda, drahý brat – sestra, ak chceš vkročiť do tejto reči a nie si „bosí“ (-á) prosím ťa, „vyzuj“ si svetskú „obuv“, každé svetské zmýšľanie, ktorým obyčajne ľudia vo svojich úvahách svojou mysľou kráčajú po svete. Lebo „zem“ – reč do ktorej chceš vstúpiť je „zem svätá“ (Ex 3, 4 – 5; Joz 5, 15 – 16). Tu sa hovorí, nie o svetských, ale o svätých veciach. Vstúpiš do novej rajskej „Záhrady“ nachádzajúcej sa na Golgote. Aby sa ti nestalo, že do múdreho bláznovstva Kristovho sv. Kríža (1 Kor 1, 18 – 25) vstúpiš svetskou bláznivou „múdrosťou“ (1 Kor 2, 14; 18). Alebo, čo by bolo ešte horšie, aby si mi sem do tejto reči o svätých veciach nevkročil svinskými nohami a šliapajúc po mnohých vzácnych perlách (Mt 7, 6), ktoré ti tu ponúkam mi tu nad nimi nekrochkal: „Kroch! Och!… Jaj!… Au, to bolí!… Fuj! Preč s tým, to mi nechutí, to sa nedá jesť – čítať (Mt 4, 4; Sk 24, 25; Jn 6, 60; Iz 30, 9 – 10)! Dajte mi nažrať sa bulváru a svetských klebiet!“

Drahý brat – sestra, v tejto reči, nemáš po perlách šliapať, ale tu máš najvzácnejšiu perlu – Božie, nebeské kráľovstvo hľadať a získavať (Mt 13, 45 – 46).

Šťastný a múdry to človek, ktorý počas svojho pozemského života tú najvzácnejšiu perlu vie získať a po jej nájdení ju stále viac získava.

Drahý brat – sestra, buď aj ty, tým šťastným boháčom, ktorý našiel a vlastní skutočné BOHAtstvo. Buď aj ty, tým múdrym boháčom a „chamtivcom“, ktorý Ho stále viac vo svojom srdci zhromažďuje a získava, nie tým, že miluje peniaze (1 Tim 6, 10), ale, že miluje skutočné bohatstvo: Boha a (bra)tstvo (Lk 10, 27 – 28).

A preto, kto si múdry, „bosí“ – s obnaženou mysľou od svetského prízemného zmýšľania (Flp 3, 19) a samozrejme, že vyzutý aj z hriechu, najmä ťažkého (Jn 13, 10), ktorý človeka silno prikováva k hlúpemu uvažovaniu (Múd 1, 3 – 5; Sir 1, 33), k telu, zemi a čo horšie, ku dnu pekla, so Svätým písmom vo svojich rukách, – aby si si v ňom mohol pre svoj väčší úžitok vyhľadávať mnohé miesta na ktoré ťa tu budem odosielať – vykroč do tejto reči za svojím pevne verím, že aspoň malým duchovným obohatením, do reči, ktorú som sa s pomocou Božou snažil napísať nielen pre rodičov, ale pre každého, kto túži aspoň troška viac podrásť do neba a v Bohu rozkvitnúť…

„Semienko“ – novorodeniatko má od počatia rásť v novej rajskej „Záhrade“

Rodičia, pozrite, vaše narodené dieťatko je ako semienko a vy ste „záhradníci“. Dostali ste ho do daru od nekonečne dobrého a štedrého Boha, aby ste sa oň múdro starali. Múdremu „záhradničeniu“ sa ale musíte, ako každý človek po celý svoj život priúčať v škole Božieho „Záhradníka“ Ježiša Krista (Jn 20, 15; Lk 13, 8; Mk 4, 2 – 3).

Múdri „záhradníci“ vedia, že každé maličké „semienko“ – dieťatko s nesmrteľnou dušou, by malo už od samého počatia rásť v novej rajskej Záhrade, ktorá sa nachádza v novom Edene na Golgote (Gn 2, 8).

Lebo nikde inde, iba na Golgote, v strede, medzi stromami na ktorých visí kajúce dobro (Lk 23, 40 – 42) a rúhajúce sa zlo (Lk 23, 39) možno nájsť strom večného života, na ktorom na klincoch visí Boží Plod večného života (Gn 2, 9; 3, 3; Jn 6, 51; 54).

Lebo nikde inde, iba tu možno nájsť, i keď doň ľudia zatĺkli klince kliatby (Gal 3, 13) a vbodli smrtiacu kopiju, vždy zelený Boží Strom večného života (Gn 2, 8 – 9; Lk 23, 31; Jn 19, 18), ktorý sa týči až do samého Božieho raja a v ktorom kliatby niet (Zjv 2, 7; 22, 2 – 3).

Lebo nikde inde, iba tu, na kríži je dokorán otvorená nebeská Brána, cez ktorú sa do tohto Božieho raja vstupuje (Jn 10, 9; Lk 23, 43; Hebr 10, 19 – 20; Jn 19, 34).

Drahí rodičia, bolo povedané, že každé malé „semienko“ – novorodeniatko, teda i to vaše, by malo, už od svojho počatia rásť v novej rajskej Záhrade nachádzajúcej sa v novom Edene na Golgote. Možno sa začudovane pýtate: „Čo je to za zem? Kde je?“ A ak chcete čudujte sa ešte viac nad tým, keď poviem, že neskôr by malo byť do tej istej novej rajskej Záhrady zasadené ešte raz. A opäť to slovíčko „malo“. Malo by rásť, malo by byť znova zasadené. Ale rastie v Nej a bude znova do Nej zasadené? Tu ide o veľa, preto si to vysvetlime a povedzme si o tom niečo viac.

Každý rodič je „zem“

Drahí rodičia – „záhradníci“ (Gal 6, 7 – 8; Sir 6, 19 – 20; 7, 3; Jer 4, 3; Oz 10, 13), vaše malé „semienko“ – vaše novorodeniatko v zemi už rastie. Je to tak, či už o tom viete, alebo nie, či s tým súhlasíte, alebo nie, pretože tou „zemou“, ako každý človek ste vy. Alebo neviete, že všetci ľudia sme prach a na prach sa obrátime (Gn 3, 19)? Vy ste vaše dieťa splodili, skrze vás sa počalo i vyklíčilo – narodilo sa a vy ho tiež vychovávate, vo vašom objatí rastie. Ale aká ste „zem“, či dobrá, alebo zlá a ak dobrá, tak nakoľko dobrá, aká je jej úrodnosť (Mk 4, 1 – 20), to sú otázky pre vás, aby ste sa nad nimi vážne zamysleli, lebo od toho veľmi záleží ako bude rásť vaše malé „semienko“ – vaše dieťa.

No vedzte, že každý rodič by mal byť „zem svätá“ v „Zemi svätej“, teda mal by byť „zemou“ pokrstenou na ktorej rastie a kvitne svätosť. To do takejto „zeme“ túži Božský „Záhradník“ – Boh zasadiť každé ľudské „semienko“ s nesmrteľnou dušou – každé dieťa.

Ak sa teda kresťanskí rodičia krstom stali súčasťou Nového Adama (hebr. ´Adamah = zem) – Svätej „Zeme“ mysticky visiacej na dreve kríža, potom aj ich „semienko“ – dieťa od svojho počatia vyrastá v novej rajskej Záhrade nachádzajúcej sa v novom Edene na Golgote. A to že má byť „semienko“ – dieťa ešte raz do tejto novej rajskej Záhrady zasadené znamená, že sa v Nej má svätým krstom ešte raz počať a narodiť, ale o tom bude reč ďalej. Toto je vysvetlenie vyššie spomenutej záhady o dvojitom zasadení „semienka“ – novorodeniatka do tej istej novej rajskej Záhrady.

Nová rajská „Zem“ visiaca na dreve kríža

Teraz však vezmime do ruky nášho uvažovania za hrsť zo svätej „Zeme“ visiacej na dreve sv. Kríža i z tej nesvätej spočívajúcej pod Spasiteľovým sv. Krížom a v múdrych slovách ich vysypme perom na papier a pozrime sa na obe trocha bližšie.

Prvý človek bol stvorený z prachu zeme, z hliny (Gn 2, 7). Volal sa Adam. Jeho meno, ako už bolo vyššie uvedené v poznámke, je odvodené zo zeme z ktorej bol stvorený. Zem sa totiž povie po hebrejsky ´Adamah – אדמה a človek (Ha)´Adam – אדם. Tu je dôležitá súvislosť so slovom krv hebrejsky dam – דם. Hebrejské meno Adam teda znamená „vytvorený z červenej (krvavej) zeme“.

Tu sa ukrýva proroctvo. O čom hovorí? O novom Adamovi. Počúvaj drahý brat – sestra:

Boh stvoril prvého človeka – Adama na zemi z červenej „krvavej“ tehlovej zeme. Ale, keď Adam zhrešil padli v ňom všetci ľudia späť do hriechom prekliatej zeme (Gn 3, 17 – 19). Všetci ľudia sa tak stali pozemskí – smrteľní a zomreli večnou smrťou (Gn 2, 17; 1 Kor 15, 22; Rim 5, 12).

V novom nebeskom Adamovi – Ježišovi Kristovi, zaliatom v Jeho vlastnej červenej krvi (Jn 19, 1 – 2; 18; 34) nie na zemi, ale v nebi na kríži vyzdvihnutom nad prekliatou zemou a nad hrobom starého Adama, ktorý podľa dávnej kresťanskej tradície sa nachádzal presne pod Spasiteľovým krížom sa zasa tvorí nový nebeský človek, nový Adam (1 Kor 15, 21 – 22; 45 – 50).

Nový Adam, Boho-človek Ježiš Kristus vyniesol vo svojom tele obraz starého hriešneho mŕtveho Adama (Jn 1, 14) na drevo kríža, aby z prekliatej „zeme“ – zo starého Adama (hebr. ´Adamah = zem) pozdvihol do neba každý úd starého Adama, každého človeka, ktorý sa mystickým spoluukrižovaním – krstom v krvavej smrti a slávnom zmŕtvychvstaní nového Adama stane súčasťou a svätým údom Jeho mystického Tela – Cirkvi (Rim 6, 3; 6; Gal 3, 27; 1 Kor 12, 13; 27). Takýmto spôsobom môže každý človek povstať z hrobu starého Adama, v ktorom leží pod Spasiteľovým krížom vo večnej smrti celé ľudstvo a pretvoriť sa na nový nesmrteľný Boho-ľudský obraz nového Adama (1 Kor 15, 49).

A tak vidíme, že na mystickej Golgote na kríži, ktorý je vztýčený nad zemou až do Božieho neba, Boh, v smrti nového nebeského Adama (Rim 6, 3; 6) krstom vdychuje do všetkých Jeho údov visiacich s Ním na strome večného života (Gn 3, 24; Jn 19, 18; 34; Hebr 10, 19 – 20) Dych večného života – Ducha Svätého (Rim 6, 3 – 6; Gn 2, 7; Jn 20, 22; Sk 1, 5; 2, 4; Jn 3, 5).

Pozdvihni svoj zrak, vzlietni svojím pohľadom do nebeských výšav ty, čo máš oči holubice (Pies 2, 14; 4, 1; Mt 3, 16; Sk 2, 4; 1 Kor 2, 6 – 16) a hľaď nimi pohľadom viery v svetle Ducha Svätého do neba a uvidíš, že takto sú svätá „zem“ v svätej „Zemi“ skrze Spasiteľov sv. Kríž spolu vyzdvihnuté nad našu zem aj nad Svätú zem do nebeskej „Svätej zeme“, v ktorej sa zo živých kameňov stavia nový Jeruzalem (Hebr 12, 22 – 24; Zjv 21, 1 – 2; 10 – 14; 1 Pt 2, 5; 1 Kor 3, 9; 16 – 17)!

Drahý brat – sestra, vidíš, že „naša vlasť je v nebi“ (Flp 3, 20). Preto my, kresťania, ktorí sme boli v krste ukrižovaní s novým nebeským Adamom a ktorí sme spolu s Ním a v Ňom na Jeho sv. Kríži pozdvihnutí do neba nad zem i hrob starého Adama nemôžeme a nesmieme žiť na tejto zemi život neukrižovaný! My nesmieme zostúpiť z kríža na zem a žiť pozemsky (Jn 17, 14; 16; Jak 4, 4), lebo inak zomrieme večnou smrťou!

Alebo drahý brat – sestra v Kristovi, nevieš, že „tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami“ (Gal 5, 24)? To by si mal (-a) vedieť, že všetci tí, čo nie sú s Kristom ukrižovaní pre svet a svet pre nich (Gal 6, 14) sú nepriatelia Boha (Jak 4, 4) a že všetkých nepriateľov Kristovho sv. Kríža – a je ich mnoho (Mt 7, 13)! – teda tých, čo zmýšľajú a žijú pozemsky, ak nebudú robiť pokánie čaká večná záhuba (Flp 3, 18 – 19)!

Rodičia nedajte sa pomýliť!

Drahí rodičia – „záhradníci“, nech sa váš pohľad vždy upiera na nebeskú svätú „Zem“, ktorá je na mystickom sv. Kríži povýšená nad Svätou zemou.

Nedajte sa nikým a ničím pomýliť. Nikdy neodvracajte svoj zrak od ukrižovanej svätej „Zeme“! Áno, vyzerá to tak akoby ste hľadeli miesto svätej „Zeme“ na „zem“ prekliatu. Zdá sa vám, že vidíte, akoby uprostred dvoch prekliatych „stromov“ visela na dreve kliatba a smrť (Jn 19, 18; Dt 21, 22 – 23). Ale ten strom – kríž v strede nie je strom kliatby, nevisí na ňom smrť! Naopak, je to strom života (Zjv 22, 2 – 3) a visí na ňom večný Život, ktorý síce zomrel – v človečenstve, nie však božstve! – , ale potom po troch dňoch vstal z mŕtvych (Jn 14, 5; 19, 18; 34; Jn 6, 53 – 58; Mt 26, 26 – )!

Ďalej tiež vidíte – ale ani tu sa nedajte pomýliť – ako nový Adam – svätá „Zem“ (hebr. ´Adamah = zem) má na svojej hlave tŕnie prekliatej zeme, tej po ktorej chodíme, i tej duchovnej ľudskej (Jn 19, 2). Ale toto tŕnie – hriechy a kliatbu mu do Jeho svätej hlavy vbodla „zem“ prekliata: starý Adam (Gn 3, 17 – 19) a všetok „prach“ zeme (Gn 13, 16) – celé ľudstvo (Gn 3, 19; Hebr 6, 8; Mt 13, 7; 22)! A svätá Hlava (Kol 1, 18) nového Adama vzala na seba všetko tŕnie celej „zeme“, aby ju skrze svoje ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie oslobodila od otroctva hriechu, smrti a všetkej kliatby a ponúkla jej blažený večný život v nebi (Rim 5, 12 – 19; 2 Kor 5, 21).

Drahí rodičia – „záhradníci“ tu je to naopak, ako s prvými rodičmi. Prvých rodičov, Adama a Evu had – satan, ten najväčší klamár priviedol k stromu poznania dobra a zla na ktorom viselo zakázané ovocie (Gn 2, 16 – 17) a povedal im: „Jedzte, budete, ako Boh! (Zjv 12, 9; Gn 3, 1 – 5)“ A pretože ten strom bol „na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3, 6), ale za tým všetkým sa ukrývala smrť, bolesť, choroby, nešťastie mnohých podôb a večná kliatba, Eva z neho jedla a dala aj svojmu mužovi a on jedol tiež… Ako to dopadlo, aký „božský“ život sme po nich zdedili, to všetci, ktorí v tomto slzavom údolí žijeme vidíme a zakúšame!

A teraz, drahý brat – sestra, pretože je to VEĽMI DÔLEŽITÉ napíšem to VEĽKÝMI PÍSMENAMI:

POZOR!

OD TOHO ČASU, ČO BOH NA GOLGOTE ZASADIL NA UZDRAVENIE A VZKRIESENIE VŠETKÝCH ĽUDÍ STROM VEČNÉHO BLAŽENÉHO ŽIVOTA (Lk 23, 31) A KU KTORÉMU ICH PRIŤAHUJE (Jn 12, 32 – 33), TAK SATAN TEN STARÝ HAD ROBÍ PRESNÝ OPAK, VŠETKÝCH ĽUDÍ OD NEHO ZO VŠETKÝCH SÍL ODŤAHUJE A SŤAHUJE K SEBE, DO VEČNÉHO ZATRATENIA!

A BOHUŽIAĽ SATANOVI SA TO VEĽMI DARÍ!

AK SV. PAVOL Z KRÍŽA ZAKLADATEĽ REHOLE PASSIONISTOV V 18. STOROČÍ POVEDAL:

„SVET JE SPÚTANÝ SATANOVÝMI OKOVAMI, LEBO ZABUDOL NA JEŽIŠOVO UTRPENIE“,

A PANNA MÁRIA – NOVÁ EVA SKRZE REHOĽNÚ SESTRU, DCÉRU KRESŤANSKEJ LÁSKY SV. VINCENTA DE PAUL, APOLÓNIU ANDRIVEAU, V CIRKEVNE SCHVÁLENOM ZJAVENÍ V 19. STOROČÍ POVEDALA TO ISTÉ – POČÚVAJ:

„SVET SA VRHÁ DO ZÁHUBY, LEBO NEROZJÍMA O JEŽIŠOVOM UMUČENÍ“,

TAK KAŽDÝ KTO MÁ OČI MUSÍ VIDIEŤ, ŽE V SÚČASNOSTI V 21. STOROČÍ CELÝ SVET, NIELENŽE SA NEPRIBLÍŽIL K STROMU VEČNÉHO ŽIVOTA – K SPASITEĽOVMU SV. KRÍŽU, ALE SA OD NEHO EŠTE VIAC VZDIALIL A ČO JE EŠTE HORŠIE, VZĎAĽUJE SA OD NEHO STÁLE VIAC A VIAC!

ČLOVEČE, NEDAJ SA KLAMAŤ TÝM, ŽE STROM VEČNÉHO ŽIVOTA NA GOLGOTE NIE JE AKO STROM POZNANIA DOBRA A ZLA V RAJI „NA JEDENIE CHUTNÝ, NA POHĽAD KRÁSNY A NA POZNANIE VÁBIVÝ“ (Gn 3, 6)!

ÁNO, VŠETCI VIDÍME MIESTO ZELENÉHO KVITNÚCEHO RAJSKÉHO STROMU HROZNÝ SMRTIACI NÁSTROJ – GOLGOTSKÝ KRÍŽ A NA ŇOM UKRIŽOVANÉ NEKONEČNÉ DOBRO – BOHOČLOVEKA JEŽIŠA KRISTA, KTORÝ AKO O ŇOM PROROKOVAL IZAIÁŠ:

„NEMÁ PODOBY ANI KRÁSY, ABY SME HĽADELI NA NEHO, A NEMÁ VÝZORU, ABY SME PO ŇOM TÚŽILI“, „VEĎ NEĽUDSKY JE ZNETVORENÝ JEHO VÝZOR A JEHO OBRAZ JE NEPODOBNÝ ČLOVEKU“ (Iz 53, 2; 52, 14)!

VERU, POKRM VISIACI NA GOLGOTSKOM KRÍŽI, KTORÝ NÁM BOH KÁŽE JESŤ, ABY SME VEČNE ŽILI A BOLI MU PODOBNÍ NIE JE „NA JEDENIE CHUTNÝ, NA POHĽAD KRÁSNY A NA POZNANIE VÁBIVÝ“ (Gn 3, 6). VEĎ MÚDROSŤ BOŽIA – „BLÁZNOVSTVO KRÍŽA“ NIE JE VÁBIVÉ (1 Kor 1, 18 – 25; 3, 18). NIE JE ANI CHUTNÉ – ĽAHKÉ JESŤ BOŽIU VÔĽU (Mt 4, 4; Jn 4, 34; Lk 22, 42 – 44; Jn 19, 17 – 18; 30): KRÁČAŤ DO NEBA VŽDY ÚZKOU KRÍŽOVOU CESTOU, UKRIŽOVAŤ SEBA SAMÉHO A KAŽDÝ DEŇ NA KRÍŽI ZOMIERAŤ (Lk 9, 23 – 24; Gal 5, 24; 6, 14; 2, 19; 1 Kor 15, 31). VERU, TO VŠETKO NIE JE NA POHĽAD KRÁSNE.

A PREDSA, AK BOHA POSLÚCHNEME A ZO STROMU „SMRTI“ – GOLGOTSKÉHO KRÍŽA POKRM NA ŇOM VISIACI BUDEME JESŤ, TOTIŽ, KEĎ BUDEME NA TOMTO KRÍŽI UKRIŽOVANÍ S KRISTOM A KAŽDÝ DEŇ V NÁS BUDE ZOMIERAŤ NAŠE JA, SVET A HRIECH A BUDEME Z KRÍŽA OBERAŤ A JESŤ MÚDROSŤ BOŽIU – „BLÁZNOVSTVO KRÍŽA“, I TELO A KRV BOŽIEHO BARÁNKA – EUCHARISTIU (Mt 26, 26 – 28) A VYTRVÁME V TOMTO VŠETKOM DO KONCA NÁŠHO ŽIVOTA (Mt 24, 13), TAK BUDEME, AKO NÁM TO POVEDAL A SĽÚBIL SKRZE SVOJE SLOVO (Jn 1, 1; 14) NIE OTEC LŽI – HAD (Zjv 12, 9; Jn 8, 44; Gn 3, 4 – 5), ALE PRAVDA (Jn 14, 6) – BOH (Jn 20, 28), VEČNE ŽIŤ (Jn 6, 53 – 58; 68; 11, 25 – 26) A BUDEME AKO BOH (1 Jn 3, 1 – 2; Lk 10, 16)!

SAMOZREJME, ŽE AJ POTOM BOH VŽDY ZOSTANE BOHOM A MY TÝM, ČÍM PRED BOHOM V SVOJEJ NAJHLBŠEJ PODSTATE V SKUTOČNOSTI SME – NIČÍM (Jn 15, 5; Iz 40, 17)!

ČLOVEČE, VIDÍŠ, ČO TI BOH VO SVOJEJ NEKONEČNEJ DOBROTE A ŠTEDROSTI PONÚKA A TIEŽ VIDÍŠ, O ČO ŤA HAD – DIABOL CHCE OBRAŤ. VYBER SI! …?!

Rodičia, buďte múdri „záhradníci“!

Drahí rodičia – „záhradníci“, nech nie sú pre vás príkladom hodným nasledovania prví rodičia Adam a Eva. Oni boli zlí záhradníci (Gn 2, 15) a preto boli z rajskej záhrady Božou spravodlivosťou vyhnaní (Gn 3, 22 – 24)!

Nebuďte zlými „záhradníkmi“, aby ste aj vy neboli vyhnaní a to nie z pozemskej rajskej záhrady v Edene, ktorej na tejto našej prekliatej zemi zarastajúcej tŕním a bodľačím už dávno niet (Gn 3, 17 – 18), ale z večnej rajskej záhrady, z Božieho raja (Zjv 2, 7)! A to sa vám ako každému človeku určite stane vtedy, ak sa stanete vaším hriešnym „záhradničením“ zemou prekliatou zarastenou tŕním a bodľačím (Hebr 6, 8), ktorá – uznajte sami – nemôže byť súčasťou nebeskej rajskej Božej záhrady v ktorej kliatby niet (Zjv 22, 1 – 3).

Nesejte do svojho života hriech (Prís 22, 8; Jób 4, 8), a ani svoj život do pozemskej zeme (Gal 6, 7 – 8). Ale všetky svoje „semená“, všetky chvíle vášho života, všetky svoje talenty, všetko čím ste a čo vlastníte a máte, i vaše malé „semienko“ – vaše dieťa zasejte do svätej rajskej nebeskej „Zeme“ visiacej na sv. Kríži.

A keď hovorím všetky, tak mám na mysli úplne všetky, aj vaše hriechy a poklesky. Aj tieto v svätej spovedi rukami kajúcej ľútosti ako dobrý lotor sv. Dismas povyšujte do náruče ukrižovanej večnej rajskej svätej „Zeme“ (Lk 23, 40 – 43). Nech aj tieto zlé „semená“ zasadené v Nej podobne ako tie dobré „semená“ v Jej vykupiteľskom objatí odumrú. Prirodzene, že všetky vaše dobré „semená“ v svätej „Zemi“ zavlažovanej svätou krvou Božieho Baránka odumrú, aby vyklíčili, vyrástli a ako pšeničný klas sa rozhojnili, a naopak zlé „semená“ v Nej navždy odumrú a premenia sa v nekonečnom Božom milosrdenstve v nič.

Sviatosť svätého krstu

A preto každý múdry rodič – „záhradník“, celkom isto aj svoje malé „semienko“ – svoje novorodeniatko, čo najskôr, ako to je možné, vo svätom krste zasadí – vloží – pochová (Rim 6, 3 – 6) práve sem, do tejto rajskej svätej Božej „Zeme“, spočívajúcej na dreve Golgotského kríža, do Nového Adama (hebr. ´Adamah = zem) – Ježiša Krista visiaceho na dreve kríža, do hlbokej brázdy – prebodnutého Najsvätejšieho Božieho Srdca, ktorú do Nej vyoral pluh – stotníkova kopija.

Veď múdry rodič – „záhradník“ vie, že, keď sa na malé „semienko“ pochovávané v temnej viere do rajskej svätej Božej „Zeme“ vyleje krstná voda, tak v tej požehnanej chvíli rozkvitne v nádherný veľký zázrak.

Vie, že ak je nepatrné „semienko“ pokrstené tak, odumrelo mŕtvemu hriešnemu starému ľudskému spôsobu života, a žije v ňom nový život, ktorý svätými rukami Božieho Syna, na ktorých sa jagajú oslávené rany večným objatím objíma svojho nekonečného Boha Otca.

Vie, že takýmto spôsobom je v Golgotskej svätej Zemi, v malom „semienku“ život Božích detí oživený a zavlažovaný Svätou Vodou (Duchom Svätým, Jn 7, 37 – 39; Sk 2, 16; 38), ktorá vyteká v krvavej miazge zo svätých rán vždy zeleného Božieho Stromu večného života na všetky semená, ktoré boli do Nej krstom zasadené a v Nej rastú (Jn 19, 34).

Prvé sv. prijímanie – Božie Slovo na jazyku

Ó, ako sa len Nebeský Otec teší z toho, keď pokrstené nemluvňa vysloví (Gal 3, 27) ako prvé slovo, to, ktoré je pre Jeho sluch najkrajšie, najsvätejšie a najmúdrejšie – Božie Slovo, ktoré sa stalo telom (Jn 1, 1; 14), aby sa dotklo nemých jazykov, rozviazalo ich (Mk 7, 31 – 37) a vykonalo ešte oveľa viac!

Ó, ako sa len Nebeský Otec teší, keď Ho pokrstené, druhýkrát z Neho narodené Božie dieťatko (Jn 1, 12 – 13; 3, 3 – 5) najsvätejšími ústami Ducha Svätého osloví: „Abba!“ – „Otecko!“ (Sk 2, 38; Gal 4, 6)!

Ó, ako sa len Nebeský Otec teší na tú chvíľu, kedy toto dieťatko v prvom svätom prijímaní bude mať na svojom malom čistom jazýčku v kúsku svätého Chlebíka – najsvätejšej Eucharistii Slovo Božie oslavujúce Ho nekonečnou vďakou a chválou (Jn 1, 1; 12 – 14)!

Ale skôr, ako bude mať vaše dieťatko vo svojich ústach túto tajomnú svätú Premenu, ktorá sa v Panne počala (Lk 1, 26 – 38), po celý svoj život s krížom na svojich ramenách na Golgotu kráčala (Lk 9, 23), aby tam na ňom, v ohni nekonečnej lásky a utrpenia v svätom Zrne odumrela – po rozomletí a upečení skrze smrť v svojom zmŕtvychvstaní do Klasu výklíčila (Jn 12, 24; 19, 18; 20, 14) – v svätý Chlieb večného života sa premenila (Mt 26, 26), treba, aby sa aj vaše malé „semienko“ – dieťa, čo najviac premieňalo v stále dokonalejší obraz Boží.

Stupne nebeskej slávy

Beda však všetkým, semenám, ktoré rastú mimo Golgotskej „Zasľúbenej Zeme“ visiacej na dreve kríža. Lebo čím ďalej od nej rastú, tým viac ich vysúša faraónovo otroctvo – otroctvo hriechu, diabla, tela, sveta a časnej i večnej smrti a tým viac je v nich znetvorený obraz Boží (Gn 1, 26 – 27)!

Aj toto by mal každý múdry rodič – „záhradník“ vedieť, že hoci semená – ľudské bytosti do jedinej životodarnej spasiteľnej rajskej Božej „Zeme“ mysticky spočívajúcej na dreve kríža (Jn 12, 32 – 33; Rim 6, 3 – 6) pritiahnuté gravitáciou Jej nekonečnej lásky boli do Nej zasadené a zotrvali v Nej, predsa neprinesú rovnakú úrodu. To preto, lebo každé jedno zo semien sa do Nej vnorí a v Nej rozhojní podľa veľkosti – váhy svojej lásky k Nej, k ukrižovanej Nekonečnej Láske. Lebo kto ako hlboko na tejto zemi v Kristovi zapustí korene svojej pokory a naširoko roztvorí na Kristovom kríži svoju náruč, aby ňou objal ukrižovanú nekonečnú Lásku, natoľko v nebi do výšky vyrastie a do šírky v ňom rozkvitne koruna jeho blaženého zmŕtvychvstania.

Najvyšší v nebeskej sláve sú a budú tí – a to je spravodlivé – ktorí boli na zemi v Kristovi najponíženejší, ktorí na Spasiteľovom kríži najviac odumreli sebe, svetu a hriechu, ktorí najviac milovali Kristov sv. Kríž. Veru, podľa miery svojho mystického spolukrižovania s ukrižovanou Nekonečnou Láskou vydá každé ľudské semeno veľkosť, hojnosť a slávu plodu svojho zmŕtvychvstania.

O tom píše aj v Cirkevne schválenom Denníku sv. Faustína:

„Uzrela som Pána Ježiša pribitého na kríži. Keď Ježiš na ňom chvíľu visel, uzrela som celý zástup duší ukrižovaných tak, ako Ježiš. Videla som aj tretí zástup duší a druhý zástup duší. Druhý zástup nebol pribitý na kríž, ale duše držali kríž pevne v rukách. Tretí zástup nebol ani ukrižovaný, ani nedržal kríž pevne v rukách. Duše vliekli kríž za sebou a boli nespokojné. Vtom mi Ježiš riekol: »Vidíš tie duše, ktoré sú mi podobné v utrpeniach a opovrhnutí, budú sa mi podobať aj v sláve. A tie, ktoré sa mi menej podobajú v utrpení i v opovrhnutí – budú sa mi menej podobať aj v sláve«“ (Den 446).

A preto každý, čo chceš byť v nebi po celú večnosť v čo najvyššej, najblaženejšej nebeskej sláve, tak sa tu na zemi zo všetkých svojich síl ponad všetkých a všetko, čo najvyššie povyšuj, samozrejme, že na Kristovom kríži, s Kristom pribitý tvojím najhlbším ponížením do Kristovho najhlbšieho poníženia (Mt 22, 4; Lk 14, 8 – 11; Flp 2, 8 – 9; Lk 9, 23; Zjv 22, 12).

Osud pliev a stupne večného zatratenia

Ďalej by mal múdry rodič – „záhradník“ vedieť i to, čo sa stane s ľudskými ľahkými plevami, ktoré nie svätým dychom Ducha Svätého, ale, vetrom svojej neprávosti a pýchy sú nadnášané a odďaľované od rajskej spasiteľnej svätej Božej „Zeme“, od náručia ukrižovaného Nového Adama (hebr. ´Adamah = zem) visiaceho na strome večného života (Ž 1, 4), ktorý aj pre ne otvoril na kríži dokorán svoju náruč.

Niečo už bolo na túto tému povedané vyššie, teraz si to však rozšírime a doplníme. Osud pliev je takýto: každá pleva v čase žatvy, bude spravodlivým súdom, ktorý nad ňou vynesie Sudca celého sveta uvrhnutá a ponorená v hlbinách pekelnej priepasti, v plameňoch strašného neuhasiteľného večného ohňa (Mt 3, 12; 25, 41 – 46)! A to do takej hĺbky, do akej ju stiahne množstvo a váha všetkých jej hriechov, najmä ťažkých, spolu s výškou jej pýchy a povýšenosti, ktoré ju na zemi nadnášali nad najpokornejšou ukrižovanou spasiteľnou svätou Božou „Zemou“ (Flp 2, 8).

A tak, ako je pre ľudí v nebi nachystaných nespočítateľné množstvo príbytkov – stupňov nebeskej slávy (Jn 14, 2), a každý v nebi vystúpi na taký, aby na ňom zotrval po celú večnosť, na aký si svojím životom na zemi zaslúžil vystúpiť (Dan 12, 3; 1 Kor 3, 8; Zjv 22, 12), tak podobne je to aj v pekle, kde sa naopak, po týchto stupňoch zostupuje smerom nadol. Každý si pre seba vytvorí vlastný stupeň, buď večný v nebi, alebo v pekle, alebo aj ten dočasný v očistci.

Nekonečne dobrý Boh určite nechce, aby ktokoľvek bol hoci len na tom najmenšom stupni očistcových, či pekelných múk. Ale pretože Boh, okrem toho, že je nekonečne milosrdný je aj nekonečne spravodlivý a dal nám slobodnú vôľu, musí dať a aj dá každému to, čo si sám dobrovoľne vyberie a zaslúži.

Mnohí hovoria: „Peklo neexistuje, neverím vo večné zatratenie!“ Veľmi sa však mýliš, každý kto máš takúto klamnú vieru! Práve takých, čo tu na našej zemi takto zmýšľali je vo večnom pekle najviac!

Svedčí o tom aj sv. Faustína, ktorá v svojom Denníku na rozkaz Boží napísala:

„Ja, sestra Faustína, som bola na Boží rozkaz v pekelných priepastiach, aby som mohla hovoriť a svedčiť dušiam, že peklo existuje… Jednu vec som si všimla, že je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo jestvuje. Keď som prišla k sebe, nemohla som sa spamätať zo zdesenia, ako strašne tam duše trpia“ (Den 741).

Večné peklo existuje a vôbec nie je prázdne! A kto v peklo neverí, alebo sníva bludný sen o opravných životoch – reinkarnáciach, či verí v bláznovstvá, že svet vznikol z ničoho bez Nikoho a po smrti je nič (Ž 53, 1), tak tým všetkým hovorím: „Počkajte chvíľočku, ešte chvíľočku, smrť si čoskoro po vás príde, možno už dnes, alebo zajtra – a i keby za sto rokov čo je to v porovnaní s večnosťou? – a potom sa sami presvedčíte a uvidíte aká je skutočnosť, či Pravda klamala (Jn 14, 6; Mt 25, 41; 46), alebo vy, popierači večného zatratenia – klamári (Ž 116, 11) ste hovorili pravdu!?“

„Márne nariekajú niektorí, ba dokonca veľmi mnohí – hovorí veľký cirkevný učiteľ sv. Augustín –, z ľudského súcitu nad večným trestom zatratených a nad večnými a nepretržitými mukami a neveria, že nastanú – pretože, ako ďalej hovorí sv. Augustín – ťažký trest (zatratenie), s ktorým nemožno porovnať žiadne trýznenia, ktoré poznáme… bude večný.“

(Sv. Augustín, Enchiridion ad Laurentium sive de fide, spe et caritate – Vavrincova príručka o viere, nádeji a láske; katechetická príručka, prehĺbený výklad právd viery a ich obrana pred bludmi; Večné tresty zatratených – kapitola 112.)

Dobrý pastier má v ruke palica i prút

Drahí rodičia – „záhradníci“, buďte múdri, verte Pravde (Jn 14, 6). Neutekajte pred Ňou, i keď z Jej úst vychádza meč – slovo, ktoré je ostrejšie ako každý dvojsečný meč (Hebr 4, 12). Nezapchávajte si uši pred ostrými bolestivými pravdivými Božími slovami Slova Božieho, ktoré zabíjajú v nás všetko zlo: hriech, lož, starého človeka, svet a smrť časnú i večnú (Zjv 19, 13; 15; Oz 6, 5; Sk 24, 25)! Majte vždy na pamäti aj výstrahy Pravdy! Nastavte svoj chrbát pod údery prútu Jej karhavých slov (Hebr 12, 5 – 11; Zjv 3, 19)! Nedajte sa pomýliť zlými pastiermi, ktorí vám hovoria príjemno (Iz 30, 10)! Boh vie a vedzte to i vy, že mnohí zlí pastieri vás zavádzajú, lebo vás pasú len palicou, ale nie aj s prútom, v ktorom sa okrem iného ukrývajú i výstrahy a reči o strašnom večnom pekle (Ž 23, 1; 4; 1 Sam 3, 13; Hebr 12, 5 – 10). No v svojom čase vydajú z takejto „dobrej“ pastierskej služby (Jer 12, 10; 23, 1 – 2) počet pred prísnym Sudcom! On, Najvyšší Pastier im (Jn 10 ,11; Ef 4, 11; 1 Pt 5, 2 – 4) predsa na svojom príklade ukázal, ako majú správne pásť svoje ovce, totiž s palicou i s prútom (Mk 6, 34; Lk 7, 36 – 50; Mt 23, 13 – 33; Jn 2, 13 – 16). Ak takto, bez prútu vo svojej ruke po svojej smrti predstúpia pred prísneho Sudcu (Lk 19, 21 – 22; 27), tak ten prút nájdu v Jeho rozhnevanej ruke, ktorá ich bude hrozne biť… (Lk 12, 47 – 48)!

Rodičovská starostlivosť o malý kúsok nebeskej rajskej „Záhrady“

Drahí rodičia – „záhradníci“, i keď sa po krste z vášho malého dieťatka stal v nebeskej rajskej Božej „Zemi“ visiacej na dreve Golgotského kríža, v Novom Adamovi (hebr. ´Adamah = zem) – Ježišovi Kristovi malý kúsok v Nej (Gal 3, 27; 1 Kor 12, 12 – 13; 27) neochabujte vo vašom „záhradníckom“ úsilí a starostlivosti o ňu, aby do nej nevstúpila noha večnej kliatby (Hebr 6, 8; Mt 25, 41) a nad vami, podobne ako nad zlými pastiermi sa nenapriahla rozhnevaná trestajúca Božia ruka!

O túto malú „nebeskú rajskú záhradku“ v svätej „Zemi“ sa musíte neustále, vytrvalo a múdro starať a to pod dozorom od vás múdrejších skúsenejších „záhradníkov“, ktorých do tejto služby povolal Boh a ktorým zveril nadprirodzené „záhradnícke náradie“, aké vy nevlastníte (1 Kor 3, 6 – 9; Hebr 13, 17).

Vašu malú „nebeskú rajskú záhradku“ treba pred Kristovými vnútornými i vonkajšími nepriateľmi vždy bdelo strážiť, aby do nej nesiali kúkoľ a tŕnie (Mk 4, 4; 7; 14; 18 – 19; Mt 13, 25).

Z druhej strany do brázdy, ktorú vo vašej malej „nebeskej rajskej záhradky“ vyoráva pluh kríža vašej „záhradníckej“ námahy hojne sejte semená Božieho slova (Mk 4, 2 – 3; 14), zdravej katolíckej viery i mnohoraké semená čností. Takto polievané kvapkami potu vašej námahy, slzami vašich vrúcnych modlitieb, v svojom čase aj svätými sviatosťami (spoveď, sv. prijímanie, atď.) a s pomocou výdatných dažďov Božích milostí sa právom môžete nádejať, že vaša malá „nebeská rajská záhradka“ prinesie veľkú úrodu a mnohé ovocie večného života (Hebr 6, 7).

Do neba vedie úzka – krížová cesta

Drahí rodičia – kresťania, viete, že všetci, ktorí nosíme meno kresťan, musíme nasledovať Ježiša Krista a kráčať za Ním do neba po úzkej – krížovej ceste. Aj deti musia na tejto zemi klíčiť a rásť do neba skrze odumieranie. Tu neexistujú výnimky (Lk 9, 23; 14, 27).

Kresťanský rodičia sú povinný svoje deti učiť kráčať po úzkej ceste vedúcej do neba, ktorú len máloktorí nachádzajú. A naopak, musia ich vystríhať pred širokou cestou po ktorej mnohí kráčajú do zatratenia (Mt 7, 13 – 14). Prirodzene, že deti treba za Ježišom viesť do neba po úzkej krížovej ceste múdrou rozvážnou detskou formou, prispôsobenou schopnostiam a povahe toho – ktorého dieťaťa.

Niekoľko poučných príkladov pre rodičov, ako viesť deti po úzkej ceste do neba

Tu, hľa, je niekoľko príkladov zo života svätých:

„Chlapček (sv. Ján Mária Vianney) bol len v perinke a už ho matka jeho ručičkou prežehnávala. Na znak kríža si dieťa tak zvyklo, že ako 15-mesačné nechcelo prijať pokrm, keď zabudli prežehnať sa s ním.“

(Kňaz Andrej Patka, Svätý Ján Vianney, vydal SSV, Trnava 1946, str. 6)

Iný nádherný príklad:

„Anna Mária (mama sv. Pavla z Kríža) vedela dávať svojim poučeniam praktický smer. Keď niekedy hrebeň príliš mocno trhol chlapcove zamotané vlasy a dieťaťu sa tisli do očí slzy, matka ako odpoveď na jeho žalostný nárek mu vtisla do rúk malý krucifix. »Pozri sa – vravela – hľa, koľko vytrpel Pán Ježiš.« A plač hneď utíchol. Toto stále pripomínanie zanechalo v citlivom srdci dieťaťa hlbokú a trvalú stopu.

Aj o veľa rokov neskôr bola v jeho pamäti spomienka na túto výchovu stále živá a horúca.

»Ak budem spasený, ako dúfam – vyznával Pavol s vďačnosťou – budem za to vďačiť poučeniam mojej matky.«“

(Edmund Burke, CP, Łowca dusz – św. Paweł od Krzyża, WAM, Kraków 1984, str. 13)

Keď bol sv. Pavol z Kríža už dospelým mužom a veľkým misionárom, tak podobne ako múdra mama učila jeho, keď bol ešte malým dieťaťom, že keď trpí, aby hľadal útechu a posilu v ukrižovanom Spasiteľovi, aj on to isté učil veľké davy ľudí a svoje duchovné deti.

Sv. Pavol z Kríža ich učil:

„Noste v srdci Najsvätejšie umučenie Ježiša Krista a každé utrpenie sa vám stane sladkým.“

„Balzam na vyliečenie každého utrpenia je Najsvätejšie umučenie Ježiša Krista.“

„Keď ste na vrchole utrpení, berte do ruky kríž a dovoľte, aby vám on povedal kázeň. Ó, akú to kázeň budete počuť! Ako rýchlo sa vaše srdce upokojí!“

Drahý (-á) brat – sestra, vieš, čo sa stalo s tým maličkým krucifixom, ktorý vkladala ako utišujúci liečivý prostriedok do maličkých ručičiek malého Paľka jeho mama vždy keď trpel? Pavlova veľká plamenná láska k nemu ho v jeho dospelých rukách premenila na krucifix veľký a vykonal s ním veľké veci: k večnému životu ním vzkriesil veľké množstvo mŕtvych duší a urobil veľa dobra. Celý život sv. Pavla z Kríža ho držal v rukách. Ba, čo viac v rukách sv. Pavla z Kríža zostal i po jeho smrti a bude v nich až do konca sveta. To preto, lebo s veľkým krucifixom v jeho dospelých rukách – tak ako napríklad v chráme sv. Petra vo Vatikáne – sa najčastejšie sv. Pavol z Kríža zobrazuje.

Aká matka taká Katka

Drahí rodičia – kresťania, ako vidíte, vplyv rodičov na deti je veľký. Nie nadarmo ľudová múdrosť vraví: Aká matka, taká Katka (pod. Ez 16, 44).

Pre poučenie a povzbudenie si uveďme ešte jeden krásny príklad na ktorom možno vidieť, ako by mal rodič viesť svoje dieťa úzkou cestou do neba. Je zo života známej svätej matky, ktorá je patrónkou Európy a jej svätej Katky.

Sv. Katarína Švédska v kanonizačnom procese o svojej matke, sv. Brigite Švédskej a o jej výchove detí povedala:

„Matka brávala mňa aj moje sestry so sebou do nemocnice, ktorú dala sama postaviť, a bez znechutenia, vlastnými rukami umývala a obväzovala rany trpiacim… Keď jej vyčítali, že berie so sebou malé dcéry, ktoré by sa mohli nakaziť v smrade chorých, odpovedala, že nás berie, kým sme ešte malé, aby sme sa už za mlada naučili slúžiť Bohu v Jeho úbohých a chorých. Kým otec žil, ale aj neskôr, keď už matka bola vdovou, nikdy si nesadla k stolu skôr, než by sa bola dala najesť aspoň dvanástim chudobným, a každý piatok im tiež vlastnoručne umývala nohy. Každoročne dávala šaty mnohým chudobným a posielala almužny viacerým kláštorom na okolí.“

(Bernard Mišovič SJ, Sibyla severu – Sv. Brigita Švédska, Dobrá kniha Trnava, 1996, str. 10)

Takto, veľká milovníčka Krista ukrižovaného, sv. Brigita Švédska, v duchu múdrosti: Exempla trahunt – Príklady priťahujú, priťahovala svojím príkladom po úzkej ceste (Lk 9, 23) svoje deti do ukrižovanej náruče Toho, ktorý povedal: „A ja, až budem (na kríži) vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12, 32 – 33).

Beda zlým rodičom!

A ako platí, že dobré príklady rodičov deti priťahujú do náruče ukrižovanej Nekonečnej Lásky a skrze ňu do náruče Boha Otca (Jn 12, 32 – 33; Lk 23, 33; 46),

tak rovnako platí, že zlý príklad rodičov uvrhuje ich deti do náruče diabla a večného zatratenia.

Beda takým rodičom, ktorí svojím pohoršlivým životom za sebou ťahajú do pekelnej priepasti aj svoje deti! Takíto rodičia nech sa obávajú prísneho súdu spravodlivého Sudcu celého sveta, ktorý postaviac pred nás dieťa povedal – dobre počúvajte zlí rodičia! – tieto hrozné slová:

„Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny… beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18, 2; 6 – 7).

Beda, vám rodičia – „zlé stromy“, ktoré prinášate zlé ovocie a zo svojej koruny sypete do svojej malej „záhradky“ do srdca svojho dieťaťa kúkoľ, plevy a pohoršenie (Mt 3, 10; 12; 25, 41)! Čo asi len vyrastie z vášho dieťaťa, ak vieme, že jablko nepadá ďaleko od stromu…?!

Ach, a čo povedať tebe, ty, zem Sodomská a Gomorská, ktorá vo svojom spoločnom nehanebnom rúhavom objatí zvieraš v detskej duši plačúci obraz Boží, ktorý hlasno kričí do neba (Gn 18, 20)?! Vedz, že ak sa nebudeš kajať, tak každým dňom stále bližšie a bližšie na teba z Neba prší – padá veľmi prísny Boží súd a hrôzostrašný večný oheň (Gn 19, 24 – 25)! …?!

Veľká zodpovednosť rodičov

Rodičovsto je veľký dar spojený s veľkou zodpovednosťou. Sv. Ján Mária Vianney, rodičov vo svojej farnosti v Arse, ktorým pripisoval mnohé hriechy ich detí, vystríhal:

„Budete zodpovedať za duše svojich detí ako za svoju dušu. Neviem, či robíte všetko, čo môžete. Ak pod vaším dozorom prídu vaše deti do zatratenia, treba sa obávať, či i vy sa ta nedostanete. Ale vy sa pre toto neznepokojujete. A máte pre to dôvod: veď budete mať dosť času trápiť sa pre to cez celú večnosť.“

(Kňaz Andrej Patka, Svätý Ján Vianney, vydal SSV, Trnava 1946, str. 45 – 46)

Každý múdry rodič: biologický i duchovný: krstný, birmovný, no hlavne duchovný otec – kňaz a biskup, si istotne vždy vykonáva svoju službu rodičovstva s Božou bázňou, ktorá je jedným zo siedmych darov Ducha Svätého.

Dva príklady: Duchovný otec – kňaz, sv. Ján Mária Vianney, preniknutý Božou bázňou vo svojej rodičovskej starostlivosti o svoje duchovné deti – svojich farníkov, rok pred svojou smrťou vyznal inému duchovnému otcovi, kňazovi Descôtesovi:

„Neviete, čo to znamená ísť s jednou farnosťou pred súdnu Božiu stolicu.“

(Kňaz Andrej Patka, Svätý Ján Vianney, vydal SSV, Trnava, 1946, str. 99)

Podobne aj duchovný otec – biskup a učiteľ Cirkvi, sv. Alfonz Mária de Liguori s veľkou Božou bázňou povedal ľuďom, ktorí mu blahoželali k získaniu biskupského úradu:

„Vy neviete, čo to znamená biskupský úrad a čo to je skladať pred Bohom účty za duše iných.“

A pápežovi Klementovi XIII. zasa povedal: „Svätý otče, keď ste ma ráčil menovať za biskupa, proste Boha, aby som nebol zatratený.“

(Josef Heinzmann, Nepokoj lásky, Alfonz Mária de Liguori, Knihovna Setkání, 1996, str. 99)

Rodičia, dobro, ktoré sami nemáte, svojim deťom, veru, nedáte!

Rodičia, či už biologický, alebo duchovní (krstný rodičia, a pod.) „zem“ – veď všetci ľudia sme prach a na prach sa obrátime (Gn 3, 19) – keď už bolo do vás zasadené – vám zverené „semienko“ – dieťa, či viac „semienok“ – detí s nesmrteľnou dušou, tak ste pred Bohom povinný byť pre ich zdravý rast podľa Božej vôle „svätou zemou“ v „Svätej Zemi“.

Drahý kresťanský rodič, biologický, alebo duchovný (krstný rodič, a pod.), dúfam, že nehovoríš: „Ach! Tejto reči som veľmi nerozumel, bola ťažká, nezrozumiteľná!“, lebo to by nesvedčilo o tvojej múdrosti, ale naopak, o tvojej veľkej hlúposti a nešťastnom stave v ktorom sa nachádzaš!

Veď ja som v nej k tebe nehovoril rečou nezrozumiteľnou, ale našou materskou rečou, rečou našej Matky sv. Cirkvi, rečou Božieho slova – Svätého písma, ktorá je nezrozumiteľná len pre toho kto Bibliu nepozná, lebo ju nečíta a nerozjíma o nej. Ale, ak jej – ty, kresťan! – naozaj nerozumieš, tak ja zasa nerozumiem tebe a pýtam sa ťa duchovné decko v dospelom tele (Hebr 5, 11 – 14;):

„Či duchovné decko v dospelom tele, môže vychovávať svoje dieťa k duchovnej dospelosti (1 Pt 2, 2)?!“ Keď slepý vedie slepého, nepadnú obaja do jamy (Mt 15, 14)?! Veru, vyschnutý „figovník“ (Lk 13, 6 – 7; Mt 21, 19) bez ovocia, dobro (Ž 1, 2 – 3), ktoré nemáš, svojmu dieťaťu nedáš!

Ak si naozaj takáto suchá „zem“ bez ovocia pravej katolíckej múdrosti, skúsenosti a svätosti, ktorým máš predsa kŕmiť svoje dieťa, dám ti dobrú radu: „Okamžite sa spamätaj, lebo ak nie…! Ale o tom sme už hovorili vyššie, kam smerujú zlí rodičia!

Záver

Zdá sa mi že naša reč dostatočne narástla a rozkvitla a že je dosť dlhá na to, aby sme ju ukončili. Drahý čitateľ, verím, že si múdry „záhradník“. Ak chceš, aby ti ešte viac rozkvitla, tak ju zalej kvapkami potu svojho úsilia: so Svätým písmom s očami múdreho uvažovania si ju prečítaj viac ráz. Ak to urobíš, tak som si istý, že jej neviditeľnú užitočnú vôňu zacítiš ešte viac.

Drahý čitateľ, dúfam, že si pri čítaní tejto reči svoje ruky a ústa doširoka otváral, no nie od nudy a zívania, ale na Kristovom sv. Kríži objímajúc a oslavujúc ukrižovanú Nekonečnú Lásku.

A čo povedať na záver?

Tebe moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro, ktorej predovšetkým túto moju reč z celého svojho passionistického srdca venujem k Tvojej oslave, dnes na Veľký Piatok, 22. apríla 2011, v tento najsladší, najláskyplnejší a najobdivuhodnejší deň v roku, poviem toto:

„Pane Ježišu Kriste, Slovo Božie (Jn 1, 1; 14), ukrižovaná Božia Múdrosť (1 Kor 1, 23 – 24), prosím Ťa, odpusť mi, keď som kráčajúc s Tebou do nebeského Jeruzalema aj po klávesniciach písacieho stroja zanechávajúc za nami všetky slová a riadky tejto reči nebol pod Tebou (Gal 3, 27; 2 Kor 13, 3) vždy nemým (Mk 13, 11) blázonom – somárom (1 Kor 3, 18; Mk 11, 7; 11; Hebr 12, 22) a keď som tu i tam vravel: i – á, i – á, ja, a nie Ty!“

Vám drahí rodičia, z celého svojho passionistického srdca prajem, aby vaše maličké „semienko“ – dieťatko stvorené v tvare kríža, na Kristovom sv. Kríži, krstom i celým svojím životom spoluukrižované s Kristom vyrástlo a rozkvitlo do svojej plnej krásy:

nech s Kristom spoluukrižované svojím čo najhlbším životným uponižovaním (Flp 2, 8 – 9), akého je schopné skloní na zemi v najpokornejšej ukrižovanej tŕním korunovanej Hlave (Jn 19, 30; Ef 1, 22 – 23; 4, 15 – 16) svoju hlavičku čo najnižšie, aby po smrti v Nej v nebi čo najviac narástla a mohla hľadieť po celú večnosť na najsvätejšiu tvár trojjediného Boha s čo najblaženejším víťazným vencom spravodlivosti (2 Tim 4, 8; 1 Kor 3, 8; Zjv 22, 12);

nech malý „púčik“ – ručičky vášho maličkého na tejto zemi kvitnúceho „semienka“ – človiečika stvoreného v tvare kríža na Kristovom sv. Kríži s Kristom spoluukrižované, v náruči ukrižovanej Nekonečnej Lásky, čo najviac rozkvitnú – dokorán sa otvoria pre Boha, blížnych a celé stvorenie, aby v nebi objali Boha a celé Jeho Mystické Telo i celé nové nebo i zem (Zjv 21, 1), čo najblaženejším večným objatím!

A nakoniec, toto úplne rozkvitnutie v nebi do čo najväčšej večnej blaženosti Božích detí skrze slávny Vykupiteľov sv. Kríž, ktorý z pokory temnej Golgoty (Mt 27, 33; 35; 45) slávne rastie do neba, aby na konci sveta na nebi žiarivo rozkvitol do plnej slávy nad hlavami všetkých ľudí jedným na slávu a druhým na odsúdenie (Mt 24, 29 – 30; Den 83), z celého svojho passionistického srdca prajem každému čitateľovi týchto riadkov a vôbec všetkým ľuďom!

O to, čo najpokornejšie prosím nášho nekonečne dobrého Trojjediného Boha, ústami všetkých anjelov a svätých na čele s najsvätejšími rodičmi – Sedembolestnou Pannou Máriou a jej prečistým ženíchom sv. Jozefom, skrze ukrižovanú Nekonečnú Lásku.

Amen.

+++

Aj kresbou a Tvojím slovom Ťa chcem oslavovať moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro!

Marec 7th, 2011. Z Kategórie Aj kresbou a Tvojím slovom Ťa chcem oslavovať moja ukrižovaná Nekonečná Láska - moje všetko dobro!.

„Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“

Iz 55, 9

„Jeden z jeho učeníkov, ten, ktorého Ježiš miloval bol celkom pri Ježišovej hrudi.“

Jn 13, 23

„Ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“

Mt 8, 20

„Ježiša ukrižovali… Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané… naklonil hlavu a odovzdal ducha.“

Jn 19, 23 – 30

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok. “

Iz 55, 8 – 9

+++

„Pozrite, akými veľkými písmenami vám píšem vlastnou rukou… JA SA NECHCEM CHVÁLIŤ NIČÍM INÝM, IBA KRÍŽOM NÁŠHO PÁNA JEŽIŠA KRISTA.“

Gal 6, 11 – 14

„Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného.“

1 Kor 2, 2

„Nech nik neklame sám seba! Ak si niekto z vás myslí, že je v tomto veku múdry, nech sa stane bláznom, aby bol múdry. Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom.“

1 Kor 3, 18 – 19

„My sme blázni pre Krista.“

1 Kor 4, 10

„My… ohlasujeme ukrižovaného Krista…bláznovstvo.“

1 Kor 1, 23

„Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.“

1 Kor 1, 18

„Nerozumní…, kto vám počaril? Veď vám bol pred očami zobrazený Ježiš Kristus ukrižovaný!“

Gal 3, 1

„Mnohí… s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba.“

Flp 3, 18 – 19

„A Ježiš zaslzil…“

Jn 11, 35

„Mnohí… s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba.“

Flp 3, 18 – 19

+++

„Tu povedal Boh Noemovi: »Predo mnou nastal koniec všetkému, čo má telo, lebo zem je preplnená ich neprávosťou a ja ich zničím aj so zemou. Urob si koráb z… dreva …Aj dvere daj na bok korába… Lebo ja privediem na zem vody potopy… Všetko, čo je na zemi, zahynie.«“

Gn 6, 13 – 17

„Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili.“

Mk 4, 37

„Pane, zachráň nás, hynieme!“

Mt 8, 25

„A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“

Jn 3, 14 – 15

„Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo.“

1 Pt 2, 24

„Ježiša ukrižovali …Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok.“

Jn 19, 23 – 34

„Pán …povedal: »…Vojdi…«“

Mt 25, 21

„I nastala …potopa na zemi. Vody pribúdali a vyzdvihli koráb zo zeme do výšky. Vody … zaplavili všetko na zemskom povrchu, koráb však plával na vodách.“

Gn 7, 17 – 18

+++

„Mojžiš pásol ovce… v ohnivom plameni z tŕňového kríka… Boh naňho…zavolal: »Mojžiš,…zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!« A pokračoval: … »Videl som utrpenie svojho ľudu …a počul som jeho volanie…Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil.« …Boh povedal Mojžišovi: … »Ja – Som.«“

Ex 3, 1 – 14

„Ježiš…vstal od stola…a začal umývať učeníkom nohy.“

Jn 13, 3 – 5

„Judáš vzal kohortu (pozn.: asi 500 – 600 vojakov) a sluhov od veľkňazov a farizejov a prišiel ta s…fakľami a zbraňami…Ježiš…im povedal: »Ja Som«, cúvli a popadali na zem…Ježiša chytili, zviazali…Rozložili oheň…“

„Nie som“…

Jn 18, 3 – 25

„…uplietli z tŕnia korunu, položili mu ju na hlavu a …(»Nie som« Jn 18, 25) Ježiša ukrižovali.“

Jn 19, 2 – 23

+++

„Vzývať budem Pána…a budem zachránený pred nepriateľmi. Lebo ma obkľúčilo smrtiace vlnobitie a vydesili zlostné prívaly.“

2 Sam 22, 4 – 5

„Každý, kto počúva… moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale.“

Mt 7, 24 – 25

+++

„Ježiš …povedal: »Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.«“

Jn 8, 12

„Nik nezažne lampu a neprikryje ju nádobou, ani ju nepostaví pod posteľ, ale postaví ju na svietnik, aby tí, čo vchádzajú, videli svetlo.“

Lk 8, 16

„A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“

Jn 3, 14 – 15

„A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“

Jn 1, 5

„Keď ho ukrižovali, bolo deväť hodín… Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi… O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom : …»Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?«“

Mk 15, 25 – 34

„Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva.“

Lk 24, 29

„Večer…, keď boli učeníci zo strachu… zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: »Pokoj vám!« Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali.“

Jn 20, 19 – 20

+++

„Utekaj, Milý môj, buď srne podobný alebo jeleníčaťu na horách voňavých!“

Pies 8, 14

„Ponáhľaj sa…“

Žalm 141 (140), 1

„Zľúbaj ma bozkami svojich úst…“

Pies 1, 2

„Lebo som chorá od lásky!“

Pies 2, 5

„A Slovo sa telom stalo a …“

Jn 1, 14

„Ježiša Krista, Božieho Syna…Ján…pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na Neho… A hneď ho Duch hnal na …“

Mk 1, 1 – 12

„…Kríž.“

Mt 27, 32

„Povedz mi Ty, ktorého z tej duše milujem, …kde odpočívaš…?“

Pies 1, 7 – 8

„Na …kríži…“

Jn 19, 23 – 25

„Tam ti dám svoju lásku.“

Pies 7, 13

„Ježiš povedal: »…A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.« To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie.“

Jn 12, 30 – 33

„Tiahni ma za sebou!“

Pies 1, 4

„Na srdce si ma pritlač jak prsteň.“

Pies 8, 6

„Vojaci Ježiša ukrižovali …Jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda.“

Jn 19, 23 – 34

„Bežím…“

1 Kor 9, 26

„Našla som, Koho moja duša miluje. Chytila som Ho a nepustila viac…!“

Pies 3, 4 – 5

„S Kristom som pribitý na kríž…“

Gal 2, 19

„Každý deň zomieram.“

1 Kor 15, 31

„Môj Milý je môj a ja som Jeho.“

Pies 2, 16

„Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia. A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním.“

Pies 8, 7

„Pre…Ježiša, môjho…som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista…!“

Flp 3, 8 – 15

+++

(Pozn.: Celú knihu viď v hornej rubrike KNIHY – V náručí ukrižovaného Božieho Slova)

+++

Na Slovensku máme relikviu Sv. Kríža

Február 22nd, 2011. Z Kategórie Na Slovensku máme relikviu Sv. Kríža.

…

Na Slovensku máme

vzácnu relikviu zo Svätého Kríža

Bohu vďaka i za to, že aj na našom krásnom Slovensku, ktoré vo svojom štátnom znaku hrdo nosí Spasiteľov Svätý Kríž vlastníme z neho niekoľko čiastočiek!

Túto vzácnu relikviu môžeme nájsť a uctiť si ju nielen v hlavnom meste Slovenskej republiky – Bratislave, ale aj v Košiciach.

Keď hľadíme hoci aj na veľmi malú čiastočku zo Spasiteľovho Sv. Kríža, majme na pamäti slová sv. biskupa Pavlín z Noly (355 – 431), ktoré napísal svojmu priateľovi Sulpiciovi Severovi, keď mu v zlatom relikviári ako dar posielal maličkú čiastočku z Pánovho Sv. Kríža.

Sv. Pavlín z Noly svojmu priateľovi Sulpiciovi napísal, že aj „v najmenšej čiastočke sa nachádza celá moc Kríža.“

(Pavlín z Noly, Ep. 31, 1)

+++

Bratislava:

V Bratislave sa relikvia z pravého Sv. Kríža nachádza v dvoch kostoloch:

v Katedrálnom gréckokatolíckom chráme Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža na Ondrejskom cintoríne

a v Petržalke, v kostole Povýšenia Svätého Kríža na Daliborovom námestí 1.

†

Bratislava

– Katedrálny gréckokatolícky chrám

Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža

na Ondrejskom cintoríne:

Tomuto chrámu bola relikvia z Pánovho Sv. Kríža darovaná z Ríma po jeho ustanovení (v roku Pána 2008) za katedrálny chrám.

Bratislava, chrám Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža

Relikvia z pravého Spasiteľovho Sv. Kríža je vsadená do dolnej časti ikony Ukrižovaného Spasiteľa (viď dva nasledovné obr.:).

Relikvia k verejnej úcte býva vystavená každý rok na chrámový sviatok Povýšenia Sv. Kríža (14. september), ako aj počas svätej štyridsiatnice na krížupoklonnú nedeľu (tretia pôstna nedeľa). Počas roka je umiestnená za sklom v nike, v predsieni chrámu (viď. dolný obr.).

†

Bratislava (Petržalka)

– Kostol Povýšenia Svätého Kríža

na Daliborovom námestí 1.:

†

Košice:

V Košiciach sa vzácna relikvia z pravého Spasiteľovho Sv. Kríža nachádza v Dóme sv. Alžbety Bratislavskej (nar. v Bratislave, 1207 – 1231):

Horný obr. (zhora nadol) relikvie: sv. Kríža, apoštola sv. Ondreja a sv. Alžbety Bratislavskej

+++

O sviatku Povýšenia sv. Kríža

Február 18th, 2011. Z Kategórie O sviatku Povýšenia sv. Kríža.

14. september

- sviatok Povýšenia sv. Kríža

HYMNUS

Vitaj, Kríž svätý, vitaj, sveta nádhera,
ty nádej pravá, z ktorej radosť vyviera,
znamenie spásy, v nebezpečí istota,
ty si Strom nadprirodzeného života.

Kríž hoden úcty, Kríž ty životodarný,
ty klenot sveta, balzam duší nezdravých,
vzdávame poctu Krížu, hoci nehodní,
otroci cez Strom, cez Strom Kríža slobodní.

Nech Synov Kríž je na česť Bohu Otcovi,
rovnako na česť Duchu Tešiteľovi;
buď Povýšenie Kríža svetu na spásu
a nebešťanom zdrojom šťastia a jasu.

Amen.

Pánovo sväté Meno je skrze Kríž vyvýšené ponad nebo a zem.

Aleluja.

(Hymnus a antifóna zo sviatku Povýšenia sv. Kríža)

+++

Z Rečí svätého biskupa Ondreja Krétskeho

Kríž je slávou a povýšením Krista

Slávime sviatok Kríža, ktorý zahnal temnoty a navrátil svetlo. Slávime sviatok Kríža a spolu s Ukrižovaným sme pozdvihnutí do výšin, aby sme zem s hriechom zanechali dolu a získali nebeské dobrá. Vlastniť Kríž je taká vzácna a taká veľká vec, že kto ho vlastní, vlastní poklad. Ja som zo všetkých dobier právom nazval pokladom to, čo je v skutočnosti i podľa mena najkrajšie. V ňom, cezeň a do neho je uložená celá naša spása a bola vrátená do pôvodného stavu.

Keby totiž nebolo bývalo Kríža, Kristus by nebol býval ukrižovaný. Keby nebolo bývalo Kríža, život by nebol býval klincami pribitý na drevo. Keby nebol býval klincami pribitý, neboli by z boku vytiekli pramene nesmrteľnosti, krv a voda, ktoré očisťujú svet; nebol by býval zničený dlžobný úpis hriechu, neboli by sme bývali prepustení na slobodu, neboli by sme mohli jesť zo stromu života a raj by bol zatvorený. Keby nebolo bývalo Kríža, smrť by nebola bývala pokorená ani peklo olúpené.

Preto je Kríž veľká a drahocenná vec. Veľká, lebo cezeň vzniklo veľa dobrého; o toľko viac, o koľko väčšiu hodnotu treba pripísať Kristovým zázrakom i mukám. Aj drahocenná, lebo Kríž je Božím utrpením i trofejou. Utrpením, lebo sa dal na ňom dobrovoľne umučiť, a trofejou, lebo na ňom bol zasiahnutý diabol a s ním porazená aj smrť; závory pekla boli rozbité a Kríž sa stal všeobecnou spásou celého sveta.

Kríž sa nazýva aj Kristovou slávou a Kristovým povýšením. To on je ten vytúžený kalich a ukončenie múk, ktoré pre nás Kristus pretrpel. Že Kríž je Kristovou slávou, o tom počuj, čo sám hovorí: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh, a čoskoro ho oslávi.“ A zasa: „Ty, Otče, osláv mňa slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“ A znova: „Otče, osláv svoje meno. A z neba zaznel hlas: Už som oslávil a ešte oslávim.“ Oznamoval tým slávu, ktorú potom dosiahol na Kríži.

A že Kríž je aj Kristovým povýšením, počúvaj, čo sám hovorí: „A ja, až budem vyzdvihnutý, všetkých pritiahnem k sebe.“ Vidíš, že kríž je Kristovou slávou a povýšením.

(Oratio 10 in Exaltatione sanctae crucis: PG 97, 1018-1019. 1022-1023)

+++

R. Obdivuhodný Kríž, na tvojich ramenách visel Poklad a Výkupné za väzňov, * Na tebe bol svet vykúpený Krvou svojho Pána.

V. Buď pozdravený, Kríž, posvätený Kristovým telom a ozdobený Jeho údmi ako perlami. * Na tebe bol svet vykúpený Krvou svojho Pána.

+++

HYMNUS

Hľa, žlč, ocot, sliny, kliny,
trsť a dýka ranivá
trápia telo, z boku tečie
voda a krv neživá,
predsa ten zdroj zem i nebo,
súš i more omýva.

Útulný kríž, najkrajší strom,
ty skvost medzi stromami,
všetkým sadom taký konár,
kvet a plod je neznámy.
Milé drevo s milou ťarchou
milo stojíš pred nami.

Vznešený kmeň, ohni vetvy,
zjemni postoj pristrohý,
hoci Tvorca dal ti tvrdosť,
keď ťa staval na nohy,
neotváraj rany Kráľa,
našej spásnej zálohy!

Len tebe sa ušlo slávy
nosiť Darcu života,
rozosvietiť vo tme maják
svetu, ktorý troskotá,
veď ťa krvou napojila
Baránkova milota.

Tebe, Otče, s Duchom Svätým
nech je sláva naveky
skrze Krista, ktorý telom
nie je nám už ďaleký
a chce krížom zmeniť v radosť
ľudský bôľ a náreky.

Amen.

(Hymnus z ranných chvál Veľkého Piatku)

+++

História sviatku Povýšenia sv. Kríža

Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte, v roku Pána 335 po jeho nájdení sv. Helenou

Sv. Helena vo Svätej zemi, v Jeruzaleme, v roku Pána 326 našla sv. Kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus (Niektorí historici kladú nájdenie sv. Kríža na 14. september roku Pána 320).

Pohľad na Jeruzalem z Olivovej hory, z katolíckeho kostolíka Dominus flevit (Pán zaplakal), ktorý je postavený v tvare slzy nad miestom, kde podľa tradície náš Pán, Ježiš Kristus zaplakal nad Jeruzalemom (Lk 19, 41).

Zachovali sa pomerne včasné zmienky o tejto významnej veci. Tak sv. Cyril Jeruzalemský spomína v katechézach z r. 348 jestvovanie nájdeného sv. Kríža. Podobne na Západe písali už na konci 4. stor. o nájdení sv. Kríža sv. Rufín, sv. Ambróz Milánsky a sv. Paulín z Noly.

Keď bol nájdený sv. Kríž, nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makárius sa aj s Krížom odobral na Golgotu, kde bol Kríž vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Patriarcha Makárius sa obracal na všetky strany, na východ i západ, na sever i na juh, a ukazoval ho všetkým ľuďom.

Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte pri posviacke Baziliky Vzkriesenia 14. sept. roku Pána 335

Keď o deväť rokov neskôr – v roku Pána 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža (gréc. Ὕψωσις τοῦ Τιμίου Σταυροῦ, lat. Exaltatio Sanctae Crucis), v ktorom Východná cirkev od tých čias oslavovala nájdenie sv. Kríža.

Na kresťanskom Západe sa uchytil tento sviatok niekedy v čase pontifikátu sv. Gregora Veľkého (bol pápežom v r. 590-604).

Pútničky Egéria, ktorá v roku Pána 386 navštívila Jeruzalem, nám vo svojom spise zanechala správu o veľkolepom slávení tohoto dňa, v ktorom bol nájdený Spasiteľov sv. Kríž. Napísala:

„Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám Vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov Kríž. …Tieto slávnosti trvajú týždeň.“

Egéria nám vo svojom spise zanechala aj správu o uctievaní Spasiteľovho sv. Kríža na Veľký Piatok:

„Na Veľký Piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou Kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho Kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho Dreva; pri jeho boku z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú po jednom, uklonia sa, pobozkajú Kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia Kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“

Sv. Helena po nájdení sv. Kríža ho rozdelila na tri časti. Jednu časť z neho poslala svojmu synovi do Carihradu. Ďalšiu časť spolu s pravou polovicou nápisu, ktorý visel na Spasiteľovom Kríži (Jn 19, 19 – 20) vzala so sebou do Ríma, kde boli tieto vzácne relikvie spolu s ďalšími relikviami umučenia Pánovho a zemou z Golgoty uložené do novopostavenej Baziliky nazvanej svätý Kríž v Jeruzaleme. Poslednú, tretiu časť sv. Kríža, spolu s ľavou polovicou nápisu, ktorý označoval na Spasiteľovom Kríži Jeho vinu sv. Helena ponechala v Jeruzaleme.

Sv. Kríž povýšený k verejnej úcte po jeho získaní z rúk Peržanov roku Pána 629

Táto tretia časť sv. Kríža ostala v Jeruzaleme až do roku Pána 614. Vtedy kráľ Perzie Chosroes II. povstal proti oslabenému východnému rímskemu cisárstvu, strašne spustošil Mezopotámiu a časť Sýrie, zaujal kvitnúce kresťanské mestá Edesu a Cézareu v Kapadócii a prepadol aj Palestínu. Meč pohanských Peržanov tam hrozne vyčínal. Koho nezavraždili, stal sa otrokom. Kňazov, mníchov a mníšky v Jeruzaleme neľudsky umučili a iba ctihodného patriarchu Zachariáša ponechali pri živote. Medzi mnohými pokladmi pohania vzali aj relikviu sv. Kríža, uložili ju do skrine, patriarcha Zachariáš musel skriňu svojím prsteňom zapečatiť a potom ho aj s relikviou odvliekli do Ktesifonu. Chosroes II. dobre vedel, že kresťania majú v úcte drevo Kríža, a dúfal, že mu zaň i za patriarchu Zachariáša vyplatia veľké výkupné.

Keď pohan mečom a ohňom spustošil aj Egypt a zmocnil sa opevneného Kartága, východorímsky cisár Herakleios (610 – 641) poslal k nemu vyslancov s prosbou o mier. Pyšní pohanský kráľ ani nepripustil k sebe kresťanských vyslancov a Herakleiovi odkázal:

„Nech Rimania nečakajú prímerie dovtedy, kým ukrižovaného človeka uznávajú za Boha a kým sa nebudú klaňať slnku.“

Carihradský patriarcha Sergius povzbudzoval cisára, aby sa vzmužil, napadol surového pohana a pokoril jeho pýchu.

Cisár zhromaždil svojich popredných bojovníkov, vzal do ruky kríž a prisahal:

„Neopustím vás až do svojej smrti a budem s vami bojovať kým zaťatý nepriateľ svätého náboženstva nebude pokorený.“

To isté prisahali kresťanskí vojaci. Cisár odohnal od seba nezákonitú manželku, obliekol sa do kajúceho rúcha a Chosroovi II. vypovedal vojnu. Postavil sa na čelo svojho oduševneného vojska a niesol pred ním zástavu s obrazom Pána Ježiša Krista. Hoci mal málo vojska, predsa čoskoro vydobil Arménsko a hneď zatým mesto Gazall, v ktorom zrúcal pohanský chrám, zasvätený slnku i skvostný palác Chosroov. S kresťanskej lásky daroval slobodou 50-tisíc zajatým Peržanom a postaral sa o zaopatrenie ľudu, veľmi trpiaceho vojnou. Peržania si obľúbili Herakleia a modlili sa k Bohu, aby ich čím skôr oslobodil od krvilačného Chosroa.

Cisár postupoval za utekajúcim zúrivcom, až ho dňa 12. decembra roku Pána 628 dohonil pri zrúcaninách niekdajšieho mesta Ninive a zvíťazil nad ním v krvavej bitke, v ktorej padol hlavný perzský vojvodca Rezastes. Porazený Chosroes utekal vo svojej krajine z mesta do mesta a vláčil so sebou jeruzalemského patriarchu Zachariáša a pozostatky sv. Kríža. Herakleios ho prenasledoval, ničil jeho pevnosti, ale obyvateľom neublížil a zajatých prepúšťal na slobodu, hoci divý Chosroes ukrutne trýznil a vraždil všetkých kresťanov, čo mu padli do rúk. Sami Peržania nenávideli tyranského kráľa a siahali mu na život. Napokon sa utiahol do opevneného mesta Seleucia na rieke Tigris. Tam dostal červienku; vtedy ustanovil za svojho nástupcu Medarsesa, syna svojej otrokyne. Keď sa kráľov prvorodený syn Sisroes dozvedel, že otec ho vydedil a zbavil trónu, vzbúril sa proti nemu, uväznil ho a dal ho ukrutne zavraždiť. Ako on kedysi zavraždil svojho otca, teraz aj jeho zavraždil vlastný syn.

Keď sa potom Sisroes stal perzským kráľom požiadal Herakleia o mier. Vrátil Rimanom otcom odňaté krajiny, kresťanov prepustil na slobodu a medzi nimi aj patriarchu Zachariáša, vrátil aj drahocenné poklady, ktoré jeho ukrutný otec odvliekol zo Svätej zeme, medzi nimi aj zapečatenú skriňu so sv. Krížom. Cisár Herakleios ju naložil na skvostný voz, do ktorého boli zapriahnuté štyri krotké slony a šiel s patriarchom Zachariášom v slávnostnom sprievode do Jeruzalema, aby zasa povýšil sv. Kríž na Golgote a poďakoval sa Bohu za vydobyté víťazstvo.

Cisár Herakleios si zaumienil, že on sám odnesie sv. Kríž na Golgotu. Celý vyzdobený zlatom a drahokamami vzal si ho na ramená a vykročil z Olivovej hory smerom ku Golgote, k chrámu Pánovho vzkriesenia. Keď sa ale priblížil k bráne vedúcej na Golgotu nedokázal cez ňu prejsť. Zastavila ho nejaká neviditeľná sila a napriek všetkému svojmu úsiliu nemohol urobiť ďalej ani krok. Čím viac sa usiloval urobiť krok dopredu, tým väčšmi sa cítil ako prikovaný na mieste. Vyvolalo to všeobecný úžas.

Vtedy povedal biskup Zachariáš cisárovi:

„Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ty máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“

Vtedy sa cisár Herakleios okamžite zobliekol zo svojich honosných cisárskych šiat a zobul sa. Až potom, keď bol cisár Herakleios zaodetý do prostého rúcha a bosí mu neznáma sila, ktorá ho dovtedy zadržiavala dovolila bez ťažkostí vyniesť Kristov sv. Kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich.

(Z príhody, v ktorej cisár Herakleios mohol niesť Spasiteľov sv. Kríž, až keď bol zaodetý do prostého rúcha a bosí, sa aspoň čiastočne odvodzuje obrad, pri ktorom sa pápež na Veľký piatok, bez slávnostného rúcha a bosý odoberie ku Krížu, aby ho pobozkal.)

Tak sa vzácna relikvia Spasiteľovho sv. Kríža opäť vrátila do Jeruzalema a bola naspäť uložená v Bazilike Vzkriesenia, z ktorej ju pred 15 rokmi ulúpili Peržania. To sa stalo roku Pána 629.

Na kresťanskom Západe vznikol na pamiatku získania relikvie sv. Kríža z rúk Peržanov v roku Pána 629 osobitný sviatok, ktorý sa slávil 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža. Spomienku na nájdenie sv. Kríža sa presunula na 3. mája. Po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile bol sviatok Nájdenia sv. Kríža oslavovaný 3. mája zrušený a naspäť včlenený do sviatku Povýšenia sv. Kríža.

A tak, v súčasnosti, po liturgickej reforme po II. Vatikánskom koncile, 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža oslavujeme Spasiteľov sv. Kríž, jeho nájdenie sv. Helenou v roku Pána 326, ako aj jeho získanie z rúk Peržanov späť do rúk kresťanov, v roku Pána 629.

O niekoľko rokov po tom, ako kresťania v roku Pána 629 získali späť vzácnu relikviu Spasiteľovho sv. Kríža z rúk Peržanov, mohamedánski Saracéni zaujali Jeruzalem. Aby časť sv. Kríž z Jeruzalema zasa nepadla do rúk nepriateľov Krista a nebola potupená, preniesli ju do Carihradu. Z tejto časti sv. Kríža, i z tej, ktorá sa tam opatrovala od čias cisára Konštantína Veľkého, udeľovali východní rímsky cisári čiastočky západoeurópskym panovníkom a významným ľuďom, ktorý ich ako najdrahší poklad ukladali do chrámov a vrúcne uctievali.

Podľa náhľadu odborníkov všetky čiastočky spolu zo Spasiteľovho sv. Kríža , ktoré sú rozptýlené po celom svete, zďaleka nepostačujú na to, aby vytvorili 3 – 4 metrový kríž.

+++

RÍMSKY MISÁL

OBNOVENÝ
PODĽA ROZHODNUTIA DRUHÉHO
VATIKÁNSKEHO KONCILU

UVEDENÝ DO PLATNOSTI
PÁPEŽOM PAVLOM VI.

MISSALE ROMANUM

Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vat. II instauratum
Auctoritate Pauli PP. VI promulgatum

II. editio typica

Interpretatio in linguam slovacam confirmata fuit
a Sacra Congregatione pro Sacramentis et Cultu Divino
Romae die 1 decembris 1979 (Prot. CD 1241/79)

14. septembra

POVÝŠENIE SVÄTÉHO KRÍŽA

Sviatok

ÚVODNÝ SPEV (Porov. Gal 6, 14)

Hľadajme slávu v kríži nášho Pána Ježiša Krista.
On je naša spása, náš život, naše vzkriesenie;
on nás oslobodil a spasil.

Oslavná pieseň.

MODLITBA DŇA

Láskavý Otče,
ty si poslal na svet svojho milovaného Syna,
aby smrťou na kríži spasil všetkých ľudí;
daj, prosíme, –
aby sme na zemi stále lepšie poznávali
tajomstvo jeho vykupiteľskej smrti
a dosiahli účasť na jeho sláve v nebi.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,
ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

NAD OBETNÝMI DARMI

Prosíme ťa, milosrdný Bože,
nech nás očistí od každej viny
obeta Ježiša Krista, –
ktorý na oltári kríža sňal hriechy celého sveta.
Lebo on žije a kraľuje na veky vekov.

PIESEŇ VĎAKY

O víťazstve slávneho kríža

V.: Pán s vami.
O.: I s duchom tvojím.
V.: Hore srdcia.
O.: Máme ich u Pána.
V.: Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu.
O.: Je to dôstojné a správne.

Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné
vzdávať vďaky vždy a všade
tebe, Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože.
Lebo vykúpenie ľudstva sa z tvojho rozhodnutia
uskutočnilo na dreve kríža.
Zo stromu v raji prišla na nás smrť,
zo stromu kríža dostali sme nový život.
Nepriateľ, ktorý nás v raji premohol,
na dreve kríža bol premožený Kristom, naším Pánom.
Skrze neho tvoju velebu chvália anjeli,
klaňajú sa ti všetky nebeské zástupy,
i blažení serafíni ťa oslavujú spoločným plesaním.
Prosíme, dovoľ i nám,
aby sme ťa s nimi v pokornej úcte chválili:

Svätý, svätý, svätý Pán Boh všetkých svetov…

SPEV NA PRIJÍMANIE (Jn 12, 32)

Pán Ježiš povedal:
Keď budem vyzdvihnutý od zeme,
všetkých pritiahnem k sebe.

PO PRIJÍMANÍ

Pane Ježišu Kriste,
na dreve kríža zaslúžil si nám nový život
a v tejto sviatosti (pozn.: v Eucharistii)
nám dávaš za pokrm seba samého;
vrúcne ťa prosíme, –
daj nám účasť aj na sláve svojho zmŕtvychvstania.
Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov.

+++

O tom, ako krab zázračne

povýšil a niesol Spasiteľov sv. Kríž

„Nikto by v to istotne neuveril, keby nebolo faktu, že o tejto udalosti sa dozvedáme z reči, ktorú kardinál de Monte vyhlásil pred pápežom Gregorom XV. dňa 19. januára r. 1622.

Táto udalosť je spojená so sv. Františkom Xaverským (zom. 1552), veľkým misionárom v Japonsku a Indii… Keď kardinál de Monte adresoval svoje slová pápežovi, hovoril o časoch, kedy sa František Xaverský plavil z Ambionu, mesta na Moluckých ostrovoch do Baranula a keď sa náhle strhla búrka, ktorá hrozila, že rozbije loď. Všetci na palube sa spolu s ním modlili o bezpečie. Svätec vyzdvihol do výšky kríž, ktorý zvykol nosiť na krku a skúšal ním utíšiť vietor. Búrka prestala, ale medzičasom kríž padol do vody.

Loď na druhý deň bezpečne doplávala do Baranula. Svätec išiel popri brehu, keď tu náhle uzrel ako veľký krab, ktorý práve vyliezol z mora nesie kríž „s úctou a povýšený nahor medzi klepetami“. Krab smeroval rovno k svätcovi, odovzdal mu kríž a vrátil sa do mora. Kardinál hovorí, že sv. František od vďačnosti onemel a s roztvorenou náručou padol na zem. V tejto polohe sa modlil vyše pol hodiny. Svedkami tohoto zázraku boli zhromaždení ľudia, ktorí ho prišli privítať.

Táto udalosť sa zdá byť takmer neuveriteľná, ale jeho svedkami museli byť veľmi vážené osoby, keď udalosť bola uznaná Vatikánom za jeden z troch zázrakov nevyhnutných v procese kanonizácie.“

(Joan Carroll Cruz, Tajemnice, cuda i osobliwości w życiu świętych, Exter, Gdańsk 2004, s. 486)

+++

HYMNUS

Kríž, požehnanie pre náš svet,
bez teba šťastia, spásy niet;
kedysi kliatba, záhuba,
teraz si bránou do neba.

Na tebe Svätá obeť pnie,
čo k sebe všetkých privinie;
knieža zla strojí úklady,
lež cúvne s hanbou bez rady.

Ježišu, tebe, Otcovi
sláva aj Tešiteľovi,
že smieme v Božej láske žiť,
víťazstvo kríža zakúsiť.

Amen.

(Poludňajší hymnus Veľkého Piatku)

+++

+++

Korunka k ucteniu Sĺz Panny Márie

Február 9th, 2011. Z Kategórie Korunka k ucteniu Sĺz Panny Márie.

KORUNKA K UCTENIU SĹZ PANNY MÁRIE

Imprimatur:
+ Ján, biskup, Spišská Kapitula
21. mája 1935, N. O. 1266/1935

Spasiteľ sám určil modlitby pre ruženec k ucteniu Sĺz Panny Márie

V ústave misionárok Ukrižovaného Spasiteľa, založenom Monsignorom Dr. Františkom šľachticom de Tampos Barreto, biskupom v Tampinas v arcidiecéze sv. Pavla v Brazílii, žije sestra Amália zbičovaného Spasiteľa. Náleží k ôsmim zakladateľkám ústavu, ktoré 8. decembra r. 1931 zložili doživotné sľuby.

Príbuzný sestry Amálie bol veľmi zarmútený, pretože jeho manželka bola ťažko chorá. Podľa úsudku lekárov sa jej už nedalo pomôcť. So slzami v očiach jej muž nariekal: „Čo len bude s našimi deťmi?“ Sestra Amália veľmi spolucítila so svojím príbuzným. Obrátila sa preto na Božského Spasiteľa. 8. novembra 1929 pocítila vnútorné vnuknutie, aby sa ponáhľala ku svätostánku. Odišla teda do kaplnky a pokľaknúc na stupňoch oltára, prosila:

„Spasiteľu môj, keď nemôže byť N. N. ináč zachovaná svojím deťom, som ochotná obetovať za ňu svoj život. Čo mám robiť?“

Ježiš odpovedal:

„Keď chceš dosiahnuť tej milosti, pros ma pre Slzy mojej Matky.“

Sestra Amália sa pýtala:

„Ako sa mám modliť?“

Tu jej Spasiteľ určil tieto povzdychy:

„Ó, Ježišu, vzhliadni na Máriine krvavé Slzy a bolesťami prebodnuté Srdce Tej, ktorá Ťa na zemi najviac milovala, a v nebi najvrúcnejšie ľúbi.

Ó, Ježišu, vyslyš naše prosby pre bolestné Slzy Tvojej najsvätejšej Matky!“

Pán ešte dodal: „Dcéra moja, o čo mňa ľudia prosia pre Slzy mojej Matky, dám im láskavým spôsobom. Za nejaký čas moja Matka odovzdá tento poklad vášmu ústavu ako magnet milosrdenstva.“

Matka Božia dáva sestre Amálii ruženec

Prisľúbenie Božského Spasiteľa, že jeho Matka neskoršie ústavu odovzdá poklad, sa vyplnilo 8. marca r. 1930. Vtedy kľačala sestra Amália opäť na stupňoch oltára, a to na ľavej strane. Zrazu zazrela pred sebou Paniu nevýslovnej krásy. Bola zaodetá do fialového rúcha s modrým plášťom a na hlave mala biely závoj. Usmievajúc sa, vznášala sa nad zemou. V ruke držala ruženec, ktorý sama nazvala „Coroa“ (korunka, veniec – ruženec). Jeho zrnká žiarili ako slnko a boli biele ako sneh. Matka Božia, podávajúc ho našej sestre, hovorila:

„Je to ruženec mojich Sĺz, ktorý môj Syn zveruje vášmu ústavu ako podiel zo svojho odkazu. Ako sa ho máte modliť, už viete. Môj Syn ma chce tým spôsobom zvlášť uctiť, preto rád udeľuje milosti, o ktoré ľudia prosia pre moje Slzy. Tento ruženec prispeje k obráteniu mnohých hriešnikov, zvlášť špiritistov. Ústavu Ukrižovaného Spasiteľa je vyhradená zvláštna česť, že totiž vyprosí obrátenie mnohých členov tejto zhubnej sekty.

Týmto ružencom sa premáha diabol a ničí sa vláda pekla.“

- Nato najsvätejšia Panna odišla.

Ako sa modlí ruženec k ucteniu Sĺz Panny Márie

Ruženec, odovzdaný Matkou Božou sestre Amálii, sa skladá zo 49 bielych zrniek, ktoré sú siedmimi bielymi väčšími zrnkami rozdelené na sedem „desiatkov“, podobne, ako na sedembolestnom ruženci. Sú na ňom ešte tri malé zrnká a medailón plačúcej Panny Márie. Tým máme byť vedení, aby sme uctievali Máriu, svoju Matku pre jej bolesti, pri ktorých prelievala hojné Slzy.

Namiesto „Verím v Boha“ sa modlíme:

„Ukrižovaný Spasiteľu! Kľačiac pri Tvojich nohách obetujeme Ti Slzy Tej, ktorá Ťa sprevádzala vrúcnou a súcitnou láskou na Tvojej bolestnej krížovej ceste. Daj, ó, dobrý Učiteľu, aby sme porozumeli naučeniu, ktoré nám dávajú bolestné Slzy Tvojej svätej Matky, aby sme Tvoju vôľu plnili na zemi, a tak sa stali hodnými v nebi Teba po celú večnosť chváliť a velebiť. Amen.“

Na veľkých zrnkách:

„Ó, Ježišu, vzhliadni na Máriine krvavé Slzy a bolesťami prebodnuté Srdce Tej, ktorá Ťa na zemi najviac milovala, a v nebi najvrúcnejšie ľúbi.“

Na siedmich malých zrnkách:

„Ó, Ježišu, vyslyš naše prosby pre bolestné Slzy Tvojej najsvätejšej Matky!“

Na konci sa opakuje trikrát na malých zrnkách:

„Ó, Ježišu, vzhliadni na Máriine krvavé Slzy a bolesťami prebodnuté Srdce Tej, ktorá Ťa na zemi najviac milovala, a v nebi najvrúcnejšie ľúbi.“

Nakoniec modlitba:

„Ó, Mária, Matka lásky, bolesti a milosrdensva! Prosíme Ťa, spoj svoje prosby s našimi, aby Tvoj Boží Syn Ježiš, na ktorého sa pre Tvoje Slzy s dôverou obraciame, milostivo vypočul naše volanie a nám okrem milostí, ktoré touto korunkou vyprosíme, ráčil tiež udeliť korunu večného života. Amen.“

V Brazílii a v iných krajinách sa tvoria skupiny z 30-tich rodín. Každá rodina sa v určený deň o 19. hodine modlí v spojení s Bolestnou Matkou a z lásky k nej ruženec k ucteniu jej Sĺz. Nemusia sa teda všetky rodiny modliť ruženec denne, ale každá len jeden večer v mesiaci a predsa sa táto modlitba koná po celý mesiac.

Boli ňou vyprosené už mnohé milosti. Božský Spasiteľ prisľúbil, že vypočuje prosby toho, kto ho bude prosiť pre Slzy jeho presvätej Matky. Konečne, veď je známe, že Spasiteľ úctu bolestí svojej svätej Matky zvlášť odmeňuje. – Mnohí oznamujú, že sa im dostalo nápadných milostí a vypočutí takzvanou „ružencovou novénou“. Modlili sa ruženec k ucteniu Sĺz Panny Márie po deväť dní, prijali sv. sviatosti a konali skutky lásky k blížnemu. – Od rehoľných osôb sme počuli, že sa im táto modlitba stala milým zvykom a že jej ďakujú za mnoho mimoriadnych milostí, ktorých dosiahli. Preto sa ju modlia aj niekoľkokrát denne, aby vyprosili milosti sebe, obrátenie hriešnikom, bludárom a neveriacim, prispeli misionárom a vyslobodzovali duše z očistca. – Veriaca, zbožná a horlivá duša vie, za čo môže a má dobrotivého Spasiteľa prosiť pre Slzy jeho najsvätejšej Matky.

To všetko uvážiac, nedivme sa, že cirkevná vrchnosť tento spôsob úcty bolestí Matky Božej nielen blahovoľne pripúšťa, ale ho aj šíri, áno, i dovoľuje, aby sa slávil sviatok Sĺz Panny Márie 20. februára, ako tomu bolo v ústave misionárok Ukrižovaného Spasiteľa v Bahii.

Úcta k Slzám Panny Márie je Pánovi veľmi milá. Po drahocennej Krvi, ktorú Spasiteľ vylial za nás, nie je nič vzácnejšie pred Bohom nad bolestné Slzy Jeho svätej Matky. Pán Ježiš stále obetuje Nebeskému Otcovi svoje Utrpenie a svoju Krv za našu spásu a praje si, aby sme ich aj my spolu s ním obetovali, ako to učil aj vo zvláštnych zjaveniach svoje vyvolené duše (napr. sestru Máriu Martu Chambonovú). Podobne si praje, aby sme si zbožne a vďačne pripomínali Slzy jeho Matky a jemu ich obetovali. Tieto Slzy sú našim pokladom, lebo boli vyliate pre nás. Sú najmilostivejšou modlitbou svätej Panny za nás.

+++

Kríž – viac ako symbol

Január 25th, 2011. Z Kategórie Kríž - viac ako symbol.

Viliam Judák

KRÍŽ – VIAC AKO SYMBOL

Vo svätopôstnom a veľkonočnom období zahodno venovať viac pozornosti symbolike kríža ako inokedy.

Sv. Justín mučeník vo svojej Apológii v pol. 2. storočia o tajomstve kríža učí v duchu slov:

„Je to, ako predpovedal prorok (Iz 9,6), najvznešenejší symbolický obraz sily a panovania spomedzi zmyslami vnímateľných vecí, ktorý sa zjavuje. Pozorujte totiž všetko na svete, či je to riadené bez tohto tvaru (kríža), alebo či to môže byť súdržné bez neho. Veď more nemôže byť brázdené, ak tropaion (sťažeň – v podobe kríža; pozn. autora) neostáva nepoškodené na lodi. Zem nebude bez neho obrobená, oráči a remeselníci nemôžu vykonávať svoju prácu bez nástrojov, ktoré majú tento tvar. Ľudská postava sa neodlišuje od tiel nerozumných zvierat ničím iným, len vzpriameným postojom a možnosťou vystrieť ruky, a tiež tým, že na tvári má nos vyčnievajúci pred čelom, cez ktorý žijúcim prechádza dych, a ktorý nepoukazuje na nič iné ako na tvar kríža.“

V podobnom štýle pohľad na kríž interpretuje sv. Irenej (+ 202):

„Skrze slovo Boha sú všetky veci vedené podľa poriadku a Boží Syn je v nich ukrižovaný. V nich je vo forme kríža vtlačený všetkému.“

Sv. Cyril Jeruzalemský v 4. storočí vo svojich katechézach sa nad ovocím kríža zamýšľa takto:

„Obdivuhodné bolo, keď slepý od narodenia dostal zrak v Siloe, ale čo to je, keď bolo na svete toľko slepcov?“ Podobne sa zamýšľal aj nad ostatnými udalosťami zázračného typu: vzkriesenie Lazára, nasýtenie zástupov, uzdravenia…. Boli to isto veľké veci, ktoré sa udiali rukami Ježiša, ale čo to bolo, v porovnaní s biedou tohto sveta?! – pýtame sa s biskupom Cyrilom, ktorý nás však vedie ku krížu a hovorí, že na kríži sa udialo oveľa viac ako pri jednotlivých zázrakoch: „No, sláva kríža osvietila aj tých, čo boli slepí nevedomosťou, oslobodila aj všetkých, čo boli v zajatí hriechu, a vykúpila všetkých ľudí na svete. Preto sa nehanbime za Spasiteľov kríž, ale sa ním chváľme!“

Kríž je jedným z pôvodných symbolov ľudstva, ťažko porovnateľný s čímkoľvek pre rozmanitosť foriem, zobrazovania a významovú hĺbku obsahu. Ako kultúrny a náboženský symbol je známy v nespočetných variáciách už v prastarých časoch vyspelých kultúr blízkeho Východu, Ameriky alebo Ázie.

Sv. Gregor Nyssenský v 4. storočí označil kríž ako „kozmickú pečať vtlačenú nebesiam a hlbinám zeme.“

Už takmer 800 rokov predtým filozof Platón považoval za základnú schému kozmu znak kríža, grécke písmeno X (chí).

Dva smery pohybu, ktoré sa prelínajú, vytvárajú kríž. Bez ohľadu na to, či sa rozprestiera v priestorovej, alebo časovej, konkrétnej alebo abstraktnej dimenzii, ukazuje základné usporiadanie ako orientáciu a stredový bod, centrum sily a života. To viedlo k mnohým vyjadreniam a hodnoteniam tohto tajomného symbolu ešte v predkresťanskom období. V tomto smere sa vyjadruje aj autor bohato ilustrovanej publikácie o kríži W. Ziehr.

Kým Rimania na jednej strane boli pyšní na vysokú úroveň svojich právnych zásad, na ktoré sa mohol každý spoľahnúť, na druhej strane bolo rigorózne a brutálne mocenské jednanie bežným prostriedkom na skrotenie povstaní alebo odporu proti štátnej moci. Najodpudzujúcejší, alebo azda najviac ľuďmi opovrhovanejší spôsob popravy bolo ukrižovanie človeka. Rimania mali pred ukrižovaním oprávnenú hrôzu.

Cicero hovorí, že je najukrutnejším trestom otrokov. Podľa neho rímsky občan nemohol byť ukrižovaný:

„Sputnať rímskeho občana je zločin, zabiť je bratovražda. Čo teda povedať o povesení na kríž? Pre takú hanebnú vec nemám meno.“

Samotné slovo crux v ňom vyvolávalo hrôzu.

Rimania sami po porážke Germánmi v r. 9 po Kristovi zakúsili tento barbarský spôsob smrti, keď vodca Arminia dal rímskych zajatcov popraviť ukrižovaním.

Spôsob smrti ukrižovaním bol však oveľa starší a pochádzal z Perzie – z náboženského dôvodu: Zem bola pre Peržanov svätá, lebo bola zasvätená bohu Ahurovi Mazdovi – múdremu Pánovi. Telá zločincov sa nemali ani po smrti dotýkať zeme. Preto ich zavesili na kríže a tam zostali, kým sa nerozpadli alebo sa nestali korisťou divej zveri. Tak sa zem nemohla znečistiť telom zločinca. Starostlivosť o čistú zem bola dôvodom pre nepredstaviteľnú krutosť potrestania. A pritom nemožno ani tvrdiť, že tento strašný trest bol skôr zriedkavosťou ako pravidlom. Dejinná skúsenosť hovorí o opaku.

Perzský kráľ Darius dal napr. po dobytí Babylonu päť storočí pred Kristom ukrižovať 3000 ľudí. V starozákonnej knihe Ezdráš sa dočítame, že ten istý perzský kráľ pohrozil ukrižovaním každému, kto by prekazil znovuvybudovanie chrámu v Jeruzaleme. Tak sa uvádza v jednom dekréte: „Každému, kto opovrhuje týmto príkazom, nech sa vytrhne brvno z jeho domu a zavesí sa na toto brvno“ (pozn. Ezd 6, 11).

Alexander Veľký dal ukrižovať po dobytí mesta Tyros v r. 332 pred Kristom dvetisíc vojakov na pobreží Stredozemného mora.

Ešte sto rokov pred narodením Krista bolo ukrižovaných 800 Židov, lebo brutálny panovník sa kruto pomstil na svojich politických protivníkoch. Komentár z tejto doby hovorí: „On (hasmonejský kráľ Alexander Janueus) zavesil mužov zaživa, čo sa predtým v Izraeli nikdy nestalo.“

Obchodnícky národ Feničanov praktizoval ukrižovanie ako trest smrti okolo celého Stredozemného mora. Tak prišlo toto mučenie cez Kartágo aj do Ríma, kde sa používalo na potrestanie vraždy, krádeže, zbehnutie z vojska, velezrady, a povstania. Pritom častou praxou bolo predĺžiť smrteľné trápenia ukrižovaných, a to tým, že sa pripevnil na kríž kolík na sedenie, kde sa telo mohlo držať. Keď tieto utrpenia neskončila milosrdná smrť, zlámali ľuďom na kríži kosti, čím sa ukončilo ich martýrium. Nakoniec sa podľa poriadku ohlásilo vykonanie popravy tomu, kto ju rozkázal.

V Ríme sa toto mučenie, ako dokazujú historici, pokladalo sa za „najkrutejší a najhroznejší trest smrti.“

Už citovaný slávny rečník a právnik Cicero v reči na obhajobu obžalovaného miestodržiteľa povedal:

„Úbohá je hanba verejného procesu, úbohý je trest na majetku, ale pri tej hrôze zostáva ešte náznak slobody. Keď hrozia nakoniec smrťou, chceme zomrieť aspoň v slobode. Ale kat, zahalenie hlavy a už len slovo kríž nech sú vzdialené od rímskeho občana, od ich myšlienok, ucha, oka. Lebo všetky tieto veci sú nehodné rímskeho občana a slobodného človeka; nielenže jestvujú a že sa vytrpia, ale že sú prípustné, že sú očakávané, ba nakoniec, že sa spomínajú.“

To, proti čomu sa v Ríme náruživo bojovalo a čo Cicero pranieroval, to bolo v provinciách obľúbeným prostriedkom na udržanie disciplíny poddaných a zaistenie pokoja a poriadku. Tacitus sa zmieňuje o ukrižovaní ako „u otrokov normálnom treste smrti.“ Ešte v čase narodenia Krista dostal miestodržiteľ Sýrie Quintilius Varus dvetisíc nespokojných Židov na kríž.

Ani v Starom zákone ani v trestnom poriadku Židov nebola prax ukrižovania. Židia ju poznali iba ako odstrašujúci trest smrti rímskej okupačnej moci. V Izraeli síce vešali mŕtvoly popravených na kôl, aby sa tým zväčšila ich hanba a rovnako zmýšľajúcich odstrašili: „Lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve“ (porov. Dt 21, 23) - ale nikdy tento spôsob smrti nepraktizovali.

V prípade Ježišovho odsúdenia ľud žiadal od Piláta práve tento najhanebnejší trest, ktorý znamenal podľa chápania Židov prekliatie a zavrhnutie popraveného samotným Bohom. Pilát pod určitým nátlakom vyniesol rozsudok: Ibis ad crucem – Pôjdeš na kríž! (porov. Mk 14, 15). Pred ukrižovaním musel však odsúdený podstúpiť bičovanie, ktoré spôsobilo odsúdencovi rany až po kosti. Potom mal vliecť drevo kríža na odstrašenie cez živé ulice Jeruzalema na miesto popravy a tam dôjsť aspoň spolovice ešte živý. Zrejme sa stotník bál o predčasné zrútenie sa Ježiša, preto nútil Šimona z Cyrény odniesť drevo na Golgotu (porov. Mk 15, 21).

Kríž sa pre kresťanov – Ježišovou smrťou – stal nie drevom prekliatia a smrti, ale stromom života.

„Zo smrti, ktorá prišla cez drevo, máš vidieť, že on bol zabitý cez kríž. A ver, že ti cez strom kríža bolo darované viac ako to, čo si oplakával ako stratené cez strom raja“ – učí ravennský biskup Peter Chryzológ v 5. storočí.

Sv. Ján Damascenský (+ 750) sa vyjadrujte tiež v tomto duchu:

„Božia sila je slovom z kríža, lebo ním nám bola ohlásená Božia sila víťazstvo nad smrťou, lebo Božou silou boli spojené a upevnené výška a hĺbka, dĺžka i šírka, to znamená všetky viditeľné stvorenia rovnako ako sú upevnené a spojené štyri strany kríža jeho stredom. Kríž, ktorý podľa sv. Pavla »je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom« (1 Kor 1, 22), je prostriedkom zmierenia s Bohom a Božej záchrany, a preto sa nechce »chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet« (porov. Gal 6,14).“

Skutočnosťou Veľkej noci apoštoli a prví kresťania postupne rozpoznávali, že „Mesiášovi toto všetko bolo treba vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy“ (porov. Lk 24, 26). Preto sa stal kríž najvýznamnejším symbolom kresťanstva. Aj keď v kresťanských prvopočiatkoch dominujú na verejnosti hlavne iné symboly ako napr. ryba, symbol pastiera, kríž ako strom života, kotva…, kríž má už predsa len v teológii a liturgii tých čias svoje čestné miesto.

Často v prvokresťanských storočiach dochádzalo k apológii kríža proti antickým filozofom, ktorí sa vysmievali kresťanom, že si „uctievajú boha, ktorý bol ukrižovaný“. Dokonca takýto výsmešný obraz – ukrižovanú ľudskú postavu s oslou hlavou, ktorý zobrazil nepriateľ kresťanstva, môžeme nájsť medzi prvými zobrazeniami kríža. Možnože je vôbec najstaršie, ktoré poznáme. Niekto ho vyryl nie dlho po Ježišovej smrti v Ríme do steny miestnosti, v ktorej sa zdržiavala cisárska osobná stráž: Ježiš na kríži s veľkou somárskou hlavou. Pred krížom kľačí mladý rímsky legionár. Pod tým je napísané: „Alexamenos sa klania svojmu Bohu.“ Je to čistá irónia. Scéna hovorí asi toto: Aký to môže byť Boh, ktorý sa dá od ľudí pribiť na kríž?! A kto pred ním padá na kolená?!

Kresťania preto z opatrnosti nezobrazovali Krista na kríži.

Najstaršie zobrazenie Ježiša na kríži pochádza zo 4. storočia na dverách Baziliky sv. Sabíny v Ríme na Aventíne, ktorú v súčasnosti spravuje slovenský kardinál Jozef Tomko.

Konštantín Veľký, ktorý pred rozhodujúcim víťazstvom r. 312 videl podľa Euzébia víziu kríža a počul hlas: In hoc signo vinces – v tomto znamení zvíťazíš! , dal zhotoviť Kristov monogram (Christos) na štíty svojich vojakov.

Kríž tiež zdobí helmu cisára na minci, ktorú vydal v r. 315.

Cisár Konštantín, keď udeľuje kresťanom slobodu, zrušil vo svojej ríši následne trest smrti ukrižovaním a pri nasledujúcom povýšení kresťanstva na štátne náboženstvo (r. 381) sa stal kríž centrálnym kresťanským symbolom viery.

Kríž je v tomto období symbolom misií, symbolom moci východorímskeho cisára, ktorý sa považoval za zástupcu Krista na zemi, a tiež prameňom hlbokej teologickej reflexie cirkevných otcov i spirituality rehoľníkov i laikov.

Úctu Sv. kríža rozšírila aj skutočnosť nájdenia Ježišovho kríža sv. Helenou (+ 327), matkou Konštantína Veľkého. Euzébius, otec cirkevných dejín (+ 339), uvádza vo svojich dejinách cestu cisárovnej Heleny do Svätej zeme za týmto účelom.

Veľkonočná kronika, ktorá vznikla pravdepodobne v Konštantínopole, uvádza, že kríž bol nájdený 14. 9. 312 a jednotlivé jeho časti boli rozposlané do celého kresťanského sveta. Sv. Ambróz, milánsky biskup uvádza, že Helena na Golgote nechala hľadať kríž. Podľa neho našli sa tri kríže a autentický kríž bol identifikovaný zázrakom. Aj pútnička Aethéria okolo r. 400 hovorí, že 14. septembra sa slávil sviatok na pamiatku nájdenia pravého kríža.

Sv. Ján Chryzostom na prelome 4. a 5. storočia dokazuje, že v tom čase kresťania nosili na retiazkach okolo krku v zlate vsadené úlomky kríža ako vzácne vlastníctvo.

Keď pri dobytí Jeruzalema Peržanmi r. 615 bol ulúpený Ježišov kríž, cisár Heraklius I. vo víťazstve pri Ninive (627) získal posvätný kríž naspäť.

Idea oslobodenia Ježišovho kríža sa vinula aj pri križiackych ťaženiach v 11.-13. storočí. Nemožno uprieť, že aj napriek mnohým nedostatkom, ktorými sa vyznačujú tieto ťaženia do Palestíny, veľká časť pútnikov sa na nich zúčastnila v hlbokej zbožnosti a nezištne z lásky ku Kristovmu krížu.

Významné kresťanské chrámy vo svojom poklade dodnes vlastnia malé časti Ježišovho kríža (v niektorých prípadoch ide o relikviu, ktorá sa získala dotykom pôvodnej).

Cisár Justín II. daroval jednu takúto čiastočku do Potiers, kde žila rehoľnica svätého života Radegunda. Jej kláštor bol z tohto dôvodu premenovaný z Notre-Dame na Sainte Croix. Podobne Chrám sv. Genovévy v Paríži získal od jeruzalemského pútnika relikviu kríža, ktorá pôvodne pochádzala z vlastníctva gruzínskeho kráľa Dávida. Parížsky chrám Notre-Dame uchováva v chrámovom poklade dve relikvie kríža, ale aj predmety umučenia Ježiša Krista, ktoré priniesol z križiackej výpravy sv. Ľudovít IX. (+ 1270) a pre ktoré dal v Paríži postaviť Saint Chapell – poschodovú kaplnku s bohatou gotickou výzdobou.

Rôznorodosť historického vývoja niekoľkých storočí zodpovedá mnohotvárnosti podôb kríža v mimokresťanskom i kresťanskom prostredí. Spektrum sa rozprestiera od jednoduchých kruhových krížov na stenách jaskýň až k drahocenným cirkevným šperkom, maľbám alebo plastikám, od symbolov panovania cisára a kráľa na minciach, zástavách a insígniách, až ku krížovým cestám, kalváriám a rôznym iným zobrazeniam. K tomu sa ešte pridávajú mnohotvárne zvláštnosti jednotlivých epoch a geografických regiónov. Toto kultúrno-historické zobrazenie s charakteristickým dôrazom na obdobie patristiky a stredoveku je doplnené rozsiahlou a v tejto forme jedinečnou obrazovou dokumentáciou, ktorá podáva ucelený prehľad o rôznorodej umeleckej a kultúrnej histórii kríža.

Známe sú svojím zvláštnym zobrazením motívov zo života Ježiša Krista kamenné kríže na území Írska (po r. 400), z ktorých sa niektoré zachovali podnes. Pri nich horliví írski mnísi účinne katechizovali.

Na našom území je najstarší dokázaný bohato zdobený kríž asi z r. 600 z antickej Gerulaty (dnešných Rusoviec pri Bratislave).

Povšimnutiahodný je zaujímavo riešený kríž na Nitrianskom evanjeliári z 11. storočia, ktorý mal v spodnej časti aj vsadené relikvie Sv. kríža (obálka evanjeliára pochádza zo 14. storočia).

Nevieme, aký tvar mal presne Ježišov kríž. Nie je to ani podstatné. Dôležité je, že kríž prijal ako prostriedok nášho vykúpenia a že ho vyniesol až na Kalváriu. Jeho kríž, ktorý niesol za nás všetkých, sa takto pre nás stal uistením, že každá ťažkosť, každý kríž nesený v spojení s Kristom má zmysel.

Filozof a mystik sv. Tomáš Akvinský nás cez Ježišov kríž vedie do oblastí každodenného života. Sám si najskôr kladie dôležitú otázku:

„Prečo musel Boží Syn za nás trpieť?“ A sám si odpovedá: „Vcelku sú dve veľké príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad, ako máme žiť“– a pokračuje: „Na kríži nechýba nijaký príklad čností. Ak hľadáš príklad lásky: »Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.« To urobil Kristus na kríži… Ak hľadáš trpezlivosť, nájdeš na kríži tu najvinikajúcejšiu… Ak hľadáš príklad pokory, pozri na Ukrižovaného… Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť. Ak hľadáš príklad, ako pohŕdať pozemskými vecami, nasleduj toho, ktorý je »Kráľ kráľov a Pán pánov, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania« a na kríži bol nahý, posmievaný, opľutý, zbičovaný, tŕním korunovaný…“

Aj známy súčasný taliansky spisovateľ Alessandro Pronzato v tomto duchu vďačí za Ježišov kríž: „Na Kristovom kríži sa na nič nezabúda. Je tam výkrik operovaného, tragédia prepusteného z práce, vyhodeného z bytu, je tam hlad detí, zúfalosť matiek, pokorenie nezamestnaného, muky chorej na rakovinu, opustenosť starca, chrčanie umierajúceho, dráma zvedeného dievčaťa. Je tam zvíjanie sa pomätenca v samotke. Dlhé hodiny nespavosti. Smútok tuláka. Nárek rozdrveného nespravodlivosťou. Fyzické mučenie. Duševné úzkosti. Nič sa tu nestráca. Aj v tomto zmysle je pravda, že ‚Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo zahynulo‘. Prišiel hľadať tvoju ‚neužitočnú‘ bolesť. A našiel ju. Zmocnil sa jej.“

Tým Pán Ježiš vykonal veľmi veľa. Neprišiel nám totiž predniesť učenú rozpravu o utrpení. Ani neodstránil ľudskú bolesť. Ani nedal vysvetlenie. Urobil čosi oveľa viac: prišiel sa podeliť, zúčastniť sa, okúsiť a vziať na seba bolesť ľudí. To je dosť. To je veľa. To je všetko, čo mohol pre nás učiniť!

+++

Z knihy

kardinála Josepha Ratzingera (Benedikt XVI.)

Duch liturgie (rok Pána 2000)

Znamenie kríža

„Základným gestom kresťanskej modlitby je a zostáva znamenie kríža. Je to telesne vyjadrené priznanie sa ku Kristovi ukrižovanému, ako je to vyjadrené slovami svätého Pavla: »…ale my kážeme Krista ukrižovaného. Židov to uráža a pohania to pokladajú za hlúposť. Ale pre tých, ktorí sú povolaní, či už židov alebo pohanov, je Kristus Božia moc a Božia múdrosť.« (1 Kor 1, 23 n) A ešte raz: »Rozhodol som sa totiž, že medzi vami nechcem poznať nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.« (2, 2) Urobiť znamenie kríža je viditeľným prejavom prihlásenia sa k tomu, ktorý za nás trpel; k tomu, ktorý v tele do krajnosti zviditeľnil lásku Božiu…

Už v roku 1873 boli na Olivovej hore objavené grécke a hebrejské nápisy na hroboch pochádzajúce približne z doby Ježišovej, ktoré boli sprevádzané znamením kríža, takže archeológovia boli nútení priznať, že sa jednalo o kresťanov najrannejšej doby. Po roku 1945 však pribúdali nálezy židovských hrobov so znamením kríža, ktoré bolo možné viac menej zaradiť do obdobia prvého storočia po Kristovi. Tieto objavi tak popreli výklad, že sa jednalo o kresťanov prvej generácie.

Bolo treba uznať, že znamenie kríža sa používalo aj v židovskom prostredí. Ako máme tomu rozumieť? Kľúč k rozriešeniu dáva Ez 9, 4 n. Vo vízii, ktorá je tu opísaná, hovorí sám Boh svojmu poslovi oblečenému do pláteného odevu, ktorý nesie na bedrách pisársky kalamár:

»Prejdi stredom mesta, stredom Jeruzalema, a označ znamením na čele mužov, ktorí vzdychajú a stenajú nad všetkými ohavnosťami, ktoré sa v ňom páchajú.«

Pred nastávajúcou strašnou katastrofou majú byť tí, ktorí sa nepriznajú k hriechu sveta, ale pod ním bezmocne trpia, a i napriek tomu sú vzdialení od hriechu, označení posledným písmenom hebrejskej abecedy – tau, ktoré sa písalo formou kríža (T alebo X). Tau, ktoré malo fakticky podobu kríža, sa stáva pečaťou Božieho majetku. Odpovedá na túžbu po Bohu a berie ho tak pod zvláštnu Božiu ochranu…

Nálezy v hroboch ukazujú v spojení s dobovými textami, že v určitých vrstvách židovského obyvateľstva bolo tau rozšírené ako posvätné znamenie – ako znamenie priznania sa k izraelskému Bohu a zároveň ako znamenie nádeje v jeho ochranu…

Kresťania podľa dosiaľ známych údajov nenadväzovali na tento židovský symbol kríža, ale našli znamenie kríža vo vnútri svojej viery a mohli v ňom tiež poznať sumu celej svojej viery. Ale nemusela sa im podľa Ezechielovej vízie o zachraňujúcom tau a celá tradícia, ktorá na ňu nadväzovala, javiť ako vízia budúceho? Nebolo až teraz „odhalené“ (porov. 2 Kor 3, 18) to, čo bolo týmto tajomným znamením myslené? Nebolo až teraz jasné, komu patrilo, od koho čerpalo svoju silu? Nemohli v tom všetkom vidieť pristupovanie ku krížu Ježiša Krista, ktorý teraz tau skutočne učinil silou záchrany?

Ešte viac boli cirkevní otcovia patriaci ku gréckej kultúrnej oblasti ovplyvnení iným objavom. Našli v Platónovi pozoruhodnú predstavu o kríži, ktorý bol vpísaný do vesmíru (Timaios 34 A/B a 36 B/C). Platón to prevzal z pythagorejských tradícií, ktoré boli spojené s tradíciami starého Orientu. Jedná sa predovšetkým o astronomickú výpoveď: obidva veľké pohyby hviezd, ktorá antika poznala – ekliptika (veľký kruh na nebeskej guli, na ktorom prebieha zdanlivý pohyb Slnka) a dráha Zeme – sa pretínajú a spolu tvoria grécke písmeno chí, ktoré má podobu kríža (teda ako X). Do kozmosu ako celku je vpísané znamenie kríža. Platón to spojil – vecne opäť podľa starších tradícií – s obrazom božstva: Demiurg (stvoriteľ sveta) rozovrel dušu sveta „skrze celý vesmír“. (Moja pozn.: svätý) Justín Mučeník, prvý patristický filozof pochádzajúci z Palestíny (zomrel okolo roku 165), tieto Platónove texty objavil a nezdráhal sa ich spojiť s učením o trojjedinom Bohu a jeho jednaní v dejinách spásy v Ježišovi Kristovi. V predstave Demiurga a duše sveta vidí tušenie tajomstva Otca a Syna, ktoré potrebuje nápravu, ale je tiež vlastnej nápravy schopné. To, čo Platón hovorí o duši sveta, sa mu zdá byť odkazom na príchod loga, Syna Božieho. A tak môže teraz povedať, že podoba kríža je najväčším symbolom vlády loga, bez ktorej by nemohla byť žiadna súvislosť v celom stvorení (1. Apol. 55).

Kríž z Golgoty je už dopredu zobrazený v štruktúre samotného kozmosu. Mučenícky nástroj, na ktorom zomrel Pán, je vpísaný do štruktúry vesmíru. Kozmos nám hovorí o kríži a kríž nám umožňuje chápať vesmír. Je vlastným kľúčom celej skutočnosti. Dejiny a vesmír patria k sebe. Keď otvoríme oči, čítame Kristovo posolstvo v reči vesmíru a naopak: Kristus nám dáva porozumieť posolstvu stvorenia.

Od Justína patrí toto Platónovo „proroctvo kríža“ a súvislosť vesmíru a dejín, ktorá sa v tom zobrazuje k základným myšlienkám patristickej teológie. Pre cirkevných otcov to musel byť uchvacujúci objav, že filozof, ktorý zhrnul a vyložil najstaršie tradície, hovoril o kríži ako o pečatnom znamení vesmíru. (Moja pozn.: svätý) Irenej z Lyonu (zomrel okolo roku 200), vlastný zakladateľ katolíckej systematickej teológie, v jednom svojom apologetickom spise podáva „Dôkaz apoštolského vyznania“:

Ukrižovaný „je sám slovom všemohúceho Boha, ktoré v neviditeľnej prítomnosti preniká náš vesmír. A preto zahŕňa celý svet, jeho šírku a dĺžku, jeho výšku i hĺbku; lebo prostredníctvom Božieho slova sú všetky veci uvádzané do poriadku. A Boží Syn je v nich ukrižovaný tím, že sa vo všetkom zračí vo forme kríža.“ (1, 3)

Tento text veľkého cirkevného otca ukrýva biblický citát, ktorý má pre teológiu kríža veľký význam. List Efezanom nás nabáda, aby sme boli zakorenení v láske a opierali sa o ňu, aby sme spolu so svätými boli schopní „pochopiť celú tú šírku a dĺžku, výšku i hĺbku, poznať Kristovu lásku presahujúcu všetko poznanie a dosiahnuť plnú mieru Božích darov.“ (3, 18 n) Ťažko možno pochybovať o tom, že už tento list… tu v náznakoch vypovedá o kozmickom kríži a pritom príjma náboženské tradície, ktoré hovoria o vesmírnom strome svetov v tvare kríža, ktorý drží pohromade vesmír – jedná sa o náboženskú predstavu, ktorá bola ostatne známa tiež v Indii. Svätý Augustín spracoval obdivuhodnú existenciálnu interpretáciu tohoto významného Pavlovho miesta. Vidí v tom zobrazenie dimenzie ľudského života a odkaz na postavu ukrižovaného Ježiša Krista, ktorého paže objímajú svet, ktorého cesta siaha do priepasti podsvetia a až do samotnej výšky Božej (De doct. Christ. II 41, 62 Corpus Christianorum XXXII, 75 n)…

„Staň sa požehnaním,“ povedal Boh na počiatku dejín spásy Abrahámovi (Gen 12, 2). V Abrahámovom synovi – Kristovi – sa tieto slová celkom naplnili. On je požehnaním pre celé stvorenie, pre všetkých ľudí. Tak sa musel sám od seba kríž, ktorý je jeho znamením na nebi i na zemi, stať vlastným gestom požehnania kresťanov. Robíme kríž nad sebou samými a vstupujeme tak do moci požehnania Ježiša Krista. Kríž robíme nad ľuďmi, ktorým prajeme požehnanie. Krížom značíme veci, ktoré nás sprevádzajú v živote a ktoré chceme zároveň nanovo prijať z rúk Ježiša Krista. Krížom sa môžeme stať žehnajúcimi sebe navzájom.

Nikdy nezabudnem, s akou zbožnosťou a s akou naliehavosťou nám, deťom, robili otec s matkou na čelo, ústa a prsia kríž svätenou vodou, keď sme odchádzali preč, zvlášť keď sa jednalo o lúčenie na dlhšiu dobu. Toto požehnanie bolo ochrannou strážou, ktorou sme sa cítili byť vedení – zviditeľnením modlitby rodičov, ktorá nás sprevádzala, a istotou, že táto modlitba je nesená požehnaním Vykupiteľa. Požehnanie bolo tiež požiadavkou voči nám, aby sme nevychádzali z priestoru, ktorý toto požehnanie vymedzuje. Žehnanie je kňazským gestom a tak sme v tomto znamení kríža cítili kňazstvo rodičov, jeho zvláštnu vážnosť a silu.

Myslím, že by toto žehnanie ako výraz všeobecného kňazstva všetkých pokrstených malo znova omnoho silnejšie vstúpiť do nášho každodenného života a presiaknuť ho silou lásky pochádzajúcej od Pána.“

+++

Nepriatelia Kristovho sv. Kríža, pozor!

Január 25th, 2011. Z Kategórie Nepriatelia Kristovho sv. Kríža, pozor!.

NEPRIATELIA KRISTOVHO SVÄTÉHO KRÍŽA, POZOR!:

Sv. apoštol Pavol:

„Mnohí, o ktorých som vám často hovoril a teraz aj s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba…“

Flp 3, 18 – 19

Sv. Cyril Jeruzalemský, biskup, učiteľ Cirkvi:

„Ak zaprieš kríž, bude na teba čakať večný oheň. Vrhám strašné slová, aby si neprežíval strašné veci.“

(Katechéza 13, 38)

…

Na našom krásnom Slovensku, v Turzovke, sa v roku Pána 1983 stala otrasná udalosť: Komunistickou vrchnosťou vyslaní muži v montérkach prišli v jeden letný deň na horu Živčák zoťať Kristov svätý Kríž. Na tento čin si dodávali „guráž“ popíjaním alkoholu. Jeden z nich sa priblížil ku Kristovmu do neba povýšenému svätému Krížu a zaťal doň sekerou. Zaťal raz, zaťal druhý raz, no po treťom raze mu sekera vyletela z rúk a on sa Bohom zoťatý zrútil MŔTVY do prachu zeme! Všetci, ktorí boli svedkami tejto udalosti, boli šokovaní. Jedným z očitých svedkov bola i pustovníčka Pavlína Dedovská, ktorá o tom neskôr vydala svedectvo.

Podobný prípad sa v 20. storočí stal napríklad aj v susednom Poľsku. Počas druhej svetovej vojny vo farskom kostole sv. Doroty hitlerovci zriadili školu pre chlapcov z Hitlerjugend. Mladých chlapcov cvičili v krutosti. Tí, ktorí si pamätajú tie časy hovoria, že v tom osobitne vynikala Berta Bauerová – vychovávateľka chlapcov. Kedy v júli roku Pána 1944 sa začali chlapci sťažovať, že v kostole „niečo ich straší“, namierila s pištoľou na Krucifix – Kríž s ukrižovaným Spasiteľom a vystrelila. „Keby existoval Boh mal by ma hneď potrestať“ - povedala. O niekoľko hodín neskôr, keď sa viezla na železničnú stanicu do Konína, preletujúce lietadlo – pravdepodobne nemecké, spustilo streľbu na jej auto. Berta Bauerová bola na mieste mŕtva.

Po vojne, po viacerých rokoch zneuctený Krucifix, s výraznými stopami po trinástich guľkách, ktoré vystrelila Berta Bauerová zavesili nad oltárom v kaplnke sv. Kríža. Tento Krucifix si veriaci veľmi uctievajú. Nachádza sa v kostole Matky Božej Čenstochovskej ( – kaplnke sv. Kríža), ktorý je v blízkosti licheňskej baziliky „Matki Boskiej Bolesnej Królowej Polski“ – „Matky Božej Bolestnej Kráľovnej Poľska“.

V centrálnej časti sanktuária „Matki Boskiej Bolesnej Królowej Polski“ – „Matky Božej Bolestnej Kráľovnej Poľska“ v Licheni sa k nebu týči 25 metrová kamenná Golgota na ktorej vrchole pod sochou Ukrižovaného Spasiteľa stoja ďalšie dve sochy, Matky Božej Bolestnej a sv. Apoštola Jána. Autor tejto Golgoty kňaz Eugeniusz Makulski o nej povedal: „Golgota je vynáhradou Pánovi Ježišovi za svätokrádež Berty Bauerovej a za svätokrádež vykonanú poľskými rukami v časoch, kedy sa vyhadzovali Kríže zo škôl, vojenských úradov a dokonca nemocníc.“ Na licheňskú Golgotu sa chodí modliť celé Poľsko.

A čo my, Slováci? Ako je to možné, že na našom, tzv. 73%-nom „KATOLÍCKOM“ Slovensku tohto roku Pána 2011 UŽ 22 (!) rokov od pádu totalitného komunistického režimu, v našom HLAVNOM (!) meste ešte STÁLE NEMÁME ANI JEDNU JEDINÚ KALVÁRIU?!

Takáto je pravda: tá slávna BRATISLAVSKÁ KALVÁRIA, z roku Pána 1694, ktorá je pravdepodobne NAJSTARŠOU v CELOM UHORSKU (!) ešte STÁLE leží v RUINÁCH a k výstavbe nejakej novej Kalvárie sa tiež stále NEMÁME!

Či my tzv. 73%-né „KATOLÍCKE“ Slovensko nemáme pred Bohom čo odčiňovať a vynahrádzať? Či ruky slovenských komunistov a ich prisluhovačov nezbúrali v HLAVNOM meste Slovenska, v Bratislave 50 metrovú kostolnú vežu kostola Panny Márie Snežnej na Kalvárii a neodstránili z nej SPASITEĽOV SVÄTÝ KRÍŽ, ktorý večer svietil, aby im neprekážal vo výhľade na Slavín a ako by toho nebolo dosť, neodstránili aj SPASITEĽOV SVÄTÝ KRÍŽ z nášho ŠTÁTNEHO ZNAKU? Veru, odstránili!

A to je naše tzv. 73%-né „KATOLÍCKE“ SLOVENSKO JEDINOU (!) krajinou na CELOM SVETE (!), ktorá má vo svojom ŠTÁTNOM znaku SPASITEĽOV SVÄTÝ KRÍŽ a zároveň má za PATRÓNKU SEDEMBOLESTNÚ Pannu Máriu!

NEUVERITEĽNÉ!

Toto je, ale naozaj VEĽKÁ NEVĎAČNOSŤ, nás SLOVENSKÝCH KATOLÍKOV voči nášmu BOHU, Ktorý sa dal za nás UKRIŽOVAŤ a voči MATKE SEDEMBOLESTNEJ, PATRÓNKE NÁŠHO NÁRODA, ktorá sa vlastne tu, na KALVÁRII pod SPASITEĽOVÝM KRÍŽOM stala Matkou Cirkvi, Matkou všetkých žijúcich, Novou Evou (Gn 3, 20)!

Toto je naozaj „nádherná“ vizitka, ktorú dávame celému svetu! Môžeme sa za to HANBIŤ!

Ale HLAVNE ČÍM SKÔR túto VEĽKÚ NEVĎAČNOSŤ ODSTRÁŇME spred očí Boha, Ktorý sa dal za našu spásu UKRIŽOVAŤ, i spred očí SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie, PATRÓNKY NÁŠHO NÁRODA a tiež spred očí celého sveta!

SLOVENSKÍ KATOLÍCI, SPAMÄTAJME SA!

!!!

!!!!!!!!!!!!!!!!

!!!

!!!

!!!

O tajomnej bratislavskej soche Sedembolestnej Panny Márie

December 3rd, 2010. Z Kategórie O tajomnej bratislavskej soche Sedembolestnej Panny Márie....

O tajomnej bratislavskej soche Sedembolestnej Panny Márie, ktorú dal zhotoviť mŕtvy

Nižšie opísané udalosti nám odhalia tajomné, nadprirodzené okolnosti vzniku bratislavskej sochy Sedembolestnej Panny Márie, ktorú aj dnes môžno nájsť v Bratislave, v Dóme sv. Martina.

Bratislavský Dóm sv. Martina

Po dôkladnom vyšetrení cirkevná vrchnosť vyhlásila tieto udalosti za pravdivé a vierohodné. Boli potvrdené protokolom podpísaným 32 prísažnými svedkami, evanjelikmi i katolíkmi, medzi ktorými boli rehoľníci z radov jezuitov aj františkánov, tiež viacerí kanonici, kapláni, bohoslovci i študenti. Okrem toho o vierohodnosti a pravdivosti tajomných a nadprirodzených udalostí, ktoré sa v Bratislave diali od 24. júla 1641 do 29. júna 1642 svedčia i mnohé úradné akty a tiež cisárske nariadenie Ferdinanda III., ktoré nariaďuje, aby prostrednica Regina Fischerová, ktorá „vyslobodila onoho ducha z očistca” bola odmenená doživotnou rentou jedného uhorského zlatého denne.

Opát a kanonik Alexander M. Gaibl vydal v Bratislave knihu Narratio Rei Admirabilis čiže Popis podivuhodnej udalosti v Bratislave, trvajúcej odo dňa 24. júla 1641 až do dňa 29. júna 1642. Táto kniha bola biskupským úradom r. 1910 schválená. Spisovateľ ju vydal vlastným nákladom. Nasleduje podstatná časť z tejto knihy:

Už roku 1643 vyšla tlačou v Bratislave správa o oných udalostiach, ktorej autorom bol biskup Michal Kopchani. Biskup ju venoval vtedajšiemu arcibiskupovi Jurajovi Lippaymu. Skôr, ako arcibiskup povolil jej vydanie a prijal venovanie, dal zaviazať spomenutých tridsiatich svedkov prísahou a vypočuť ich komisiou. Až potom, keď komisia skončila svoju prácu, mohla byť kniha vytlačená a šírená. Táto Kopchaniova správa vyšla bezprostredne po udalostiach, kedy boli ešte všetci svedkovia nažive. Pristupujem k vlastnému rozprávaniu.

V meste Bratislava žil istý Ján Klement, ktorého obyčajne volali Zwespenbauer. Bol to muž nemeckej národnosti. Temer tridsaťpäť rokov bol luteránskeho vierovyznania, ale neviedol bezúhonný život. Sedem rokov pred smrťou konvertoval na katolícku vieru a s ňou zmenil aj svoje mravy. Často ho bolo vídať v kostole plakať a vzdychať. Zomrel vo veku šesťdesiatich rokov. O tohto muža ide v našom príbehu, pretože jeho duch opakoval mnohokrát, že je Jánom Klementom.

Objavoval sa v tej istej podobe a hovoril rovnakým hlasom ako zaživa a ako neklamné známky jeho existencie zostali po ňom na truhlici, na posteli a na dvoch prestieradlách vpálené odtlačky ruky, o ktorých budeme hovoriť neskôr.

Hoci sa objavil skoro stokrát, niektorí ho videli iba raz, ale istej Regine Fischerinovej  sa objavoval stále, a práve prostredníctvom nej a s jej pomocou, ako sa duch vyjadril, mu bolo poskytnuté vyslobodenie.

Dotyčná dievčina pochádzala z Horného Rakúska, z mestečka Halstadt. Mala asi devätnásť rokov, kedy ju po prvýkrát obťažoval duch Jána Klementa. Dievča bolo vzhľadom na svoje spoločenské postavenie a vek obdarené vzácnym rozumom a duševnou skromnosťou, čo uznali nielen katolíci, ale aj nekatolíci. Jej zbožnosť bola všeobecne známa a rovnako jej pevná viera.

Sotva Ján Klement pred mesiacom zomrel, objavil sa dňa 29. júla 1641 medzi jedenástou a dvanástou nočnou hodinou panne Regine v Halstadte, v jej otcovskom dome. Najskôr zaklopal trikrát na posteľ panny, a keď sa prebudila, zjavil sa jej. Mal biely odev, ktorý mu siahal až k nohám, a jeho postava sa podobala starému mužovi. Tak stál nejakú dobu pred prestrašeným dievčaťom, a potom zmizol.

Teta dievčaťa, u ktorej bývala už jej mladšia sestra, vyslovila želanie, aby sa obe – mladšia sestra i Regina – odobrali k nej do Bratislavy. Ako zdanlivý dôvod uvádzala teta, že ju potrebuje v domácnosti, ale v skutočnosti chcela obe dievčatá primäť, aby zasa prestúpili na luteránsku vieru. Regina odišla na lodi do Bratislavy a pri Steine, ktorý leží pri dunajskom brehu, sa jej na lodi znova objavil onen duch, v tú istú hodinu a rovnako odetý. Ale zasa nepovedal ani slova.

Tieto zjavy však Reginu veľmi prestrašili a bola by sa rada zbaviť toho obťažovania teraz i v budúcnosti. Aby si vyprosila Božiu pomoc, zaviazala sa slávnostným sľubom, že sa po celý život bude každú sobotu prísne postiť na počesť Matky Božej, bude sa zdržiavať teplých jedál, a okrem toho sa bude denne pred spaním modliť určité modlitby.

No duch jej nedopriaval pokoja. Sotva prišla do Bratislavy, začal sa zjavovať ešte častejšie – aspoň dvakrát týždenne. Dom, v ktorom sa to dialo, bol skvostne zariadený a stál na predmestí neďaleko zámku. Pred nedávnom ho dal postaviť gróf Pavol Pállfy. Tam sa diali po niekoľko mesiacov oné zjavy, až do Vianoc. Onedlho sa duch objavil oproti nej vo dverách do pivnice a vrhol sa k nej, akoby ju chcel objať, čo dievča tak rozrušilo, že musela tri týždne ležať. Pretože si nevedela rady, odišla k jednému mníchovi, františkánovi prísnej rehole, a poprosila ho o radu. Kňaz jej poradil, aby zavolala na ducha, keď sa jej objaví, slová žalmu 156: „Každý duch chváli Pána…“ Regina poslúchla radu a akonáhle sa jej duch najbližšiu noc objavil, vykríkla tieto slová, na čo zjav bez váhania opakoval: „Ja tiež ho chválim!“ A to bol začiatok jeho prehovorenia, ako aj ďalších zdelení. V nádeji, že bude čoskoro vyslobodená, dodala si Regina odvahy a opýtala sa ducha, čo si praje. Keď ho vyzvala, aby hovoril jasným, ale miernym hlasom, odpovedal: „Dcéra moja, prosím ťa pre Boha, zájdi k mojej manželke, aby ti dala dvesto zlatých, lebo sú to krvavé peniaze!“ K tomu ešte dodával, že už počas života zložil sľub, že dá zhotoviť sochu bolestnej Matky Božej, ktorá drží v lone svojho Syna, sňatého z kríža a že túto sochu dá postaviť v hlavnom mestskom kostole. Zároveň sa zaviazal, že dá slúžiť tri omše, obetuje dvanásť posvätených sviečok, a že dá almužnu niektorým chudobným. Ešte povedal, že práve to je príčinou jeho nepokoja a že ju preto musí znepokojovať.

Čiastočne zo strachu pred touto úlohou, ale čiastočne aj preto, že sa dievča domnievalo, že záležitosť je príliš zapletená, odpovedala duchovi: „Prečo nejdeš radšej k svojej žene? Vôbec sa s ňou nestýkam, a tiež s ňou nechcem nič mať.“ Nato odpovedal, že so svojou ženou nechce hovoriť a vzápätí zmizol.

Ale táto okolnosť neprinútila Reginu, aby išla k manželke ducha. Zjav sa znova vrátil a prosil ju pre Boha, aby vec vybavila. Lenže Regina sa zdráhala. „Veď neviem, kto si,“ povedala, „a tiež neviem, ako sa voláš!“ Duch potom odpovedal: „Volám sa Klement, Zwespenbauer.“ Ale pretože stále váhala, nepoznajúc ani dom, kde jeho manželka bývala, ani onoho Klementa, objavil sa jej znova v obvyklej nočnej hodine a prosil ju i žiadal, aby išla k jeho vdove. Tentoraz mu konečne sľúbila, že na druhý deň vyhovie jeho žiadosti.

Po skončení svojej pobožnosti v kostole odišla do mesta, aby vyhľadala dom Klementov. Keď jej dom ukázali, vošla dovnútra a prosila manželku zomrelého, aby sa na ňu nehnevala, lebo je k tomu donútená, pretože jej mŕtvy manžel sa jej každý týždeň objavuje a žiada o vrátenie dvesto zlatých. Žena sa prekvapila, ale poprela, že by o peniazoch niečo vedela, alebo žeby o nich niekedy niečo počula. Potom Reginu napomínala, aby neprenášala svoj strach na iných a dodala, že jej matka už beztak v celom dome po svojej smrti blúdila a desila všetko služobníctvo ako strašidlo. Ďalej povedala, že by bolo vhodné ísť ku kňazovi.

Regina odpovedala: „Okrem toho váš muž sľúbil, že dá urobiť votívnu sochu!“ „O túto sochu sa postarám,“ odpovedala vdova. Ale Regina odpovedala, že zomrelý muž si praje, aby peniaze na sochu boli vydané jej!

Vdova však nechcela o niečom podobnom ani počuť a povedala iba, že našla po zomrelom niekde – nevedela už kde – niekoľko ríšskych toliarov. Preto sa obe ženy rozišli nedohodnúc sa.

Keď sa manžel dievčinej tety, ktorý bol tiež luterán dozvedel, že Regina s onou vdovou vyjednávala, rozčúlil sa a zaprisahal ju, aby tam nechodila. Keď sa však o prípade riadne poinformoval, sám jej poradil, aby išla k spovedníkovi z rádu jezuitov a požiadal ho o radu. Ešte v ten deň sa Regina odobrala do kostola, a potom k svojmu spovedníkovi. Pri prudkom prelievaní sĺz mu rozprávala o celej záležitosti a úpenlivo kňaza prosila, aby jej pomohol. Spovedník ju potešil a sľúbil jej, že sa o to postará – ak to bude v jeho moci – a že sám onú ženu navštívi. Čoskoro taktiež odišiel k onej vdove a vykreslil jej stav jej muža – no jeho námaha bola márna.

Potom sa duch objavil znova. Regina prosila, aby ju už nechal na pokoji. „Nie!“ povedal, „neodstúpim od teba, dokiaľ nebude moja záležitosť vyriešená, a keby si chcela utiecť neviem kam, budem ťa nasledovať!“ Zaprisahal ju a ona sľubovala, ale on nechcel ďalšie predlžovanie a naliehal na ňu. Ale Regina vtedy už trpela práve tak od ľudí ako od ducha. Zvlášť niektorí nekatolíci to všetko považovali iba za rozprávky, čarodejníctvo alebo diablove dielo. Boli aj takí, ktorí jej radili, aby sa zbavila týchto múk preklínaním ducha, ak sa jej znova objaví.

Regina, ktorá chcela za každú cenu dosiahnuť pokoj, keďže bola vo veku, kedy možno človeka poľahky na niečo naviesť, zavolala na ducha, aby ho zapudila: „Aby ťa ďas skáral! Odstúp, starý darebák a choď tam, odkiaľ si prišiel, nemáš so mnou nič do činenia!“

Duch síce ustúpil pred tými strašnými slovami a zmizol so smutnou tvárou, akoby bol udretý, ale nasledujúceho dňa sa objavil zasa, aby kliatbu potrestal. A teraz sa stalo niečo desivé!

Keď dievčina chcela ísť večer na povalu a zatvárala za sebou dvere, objavil sa duch, stál oproti nej a vyťal jej niekoľko veľmi silných zaúch, takých silných, že sa domnievala, že má rozbitú hlavu. A aby sa niekto nedomnieval, že to bol sen, zostalo po silných zauchách veľmi zreteľné znamenie, pretože jej z nosa a z úst vytrysklo toľko krvi, že mala zakrvácanú nielen tvár a ruky, ale aj šaty, čo videli aj domáci ľudia. Je zvláštne, že traja vynikajúci svedkovia odprisahali, že táto krv zapáchala ako krv mŕtveho tela. Jeden zo svedkov ešte vypovedal, že sa dotkol krvi prstami, a potom celé dva dni cítil zo svojho celého tela mŕtvolný zápach. Ale nijaké poranenie u dievčaťa nenašli! Dôkazom toho, že rany, ktoré dievčina utŕžila, boli veľmi silné, boli mdloby, do ktorých dievča upadlo a zotrvalo v nich až do druhého dňa.

Od tej chvíle sa duch zjavoval veľmi často, a s tým aj desivé obrazy a napomínania i zaprisahávania zo strany ducha, aby sa ničoho zlého nebála. Potom ju zasa prosil, aby už neváhala. A stále jej naďalej hrozil, že nebude mať od neho pokoj, pretože vidí, že on bude musieť ešte dlho trpieť, ak mu Regina nepomôže.

Uvedené udalosti primäli grófa Pavla Pálffyho, aby povolal dievča k sebe a keď mu podrobne vyrozprávala všetky podrobnosti spojené so zjavením sa ducha, sľúbil jej, že dá na vlastné trovy vyhotoviť sochu Matky Božej. Povedal jej, aby sa ducha opýtala, či bude spokojný s takýto riešením. Ďalej jej nariadil, aby sa ducha opýtala, prečo ju vyzauškoval. Potom ihneď poslal svojho správcu k sochárovi s rozkazom, aby sa dal do práce na soche.

Sochár, ktorý v ten istý deň nemohol nájsť vhodné drevo, hľadal ho aj na druhý deň v lese. Zrazu zbadal na jednom rázcestí nejakého starca, ktorý sa opieral o palicu. Mal šedivé vlasy, zhrbený chrbát a jeho tvár a odev sa zhodovali s popisom Klementa, ktorý mu bol neskôr opísaný.

Keď starec sochára prívetivo oslovil: „Priateľu, kam sa uberáš a čo hľadáš?“, ten odpovedal: „Na rozkaz pána grófa tu hľadám nejakú lipu, aby som zhotovil sochu bolestnej Matky Božej. Ale žiadna sa mi nepáči – sú buď malé, alebo veľmi vlhké.“ Potom starec povedal: „Milý priateľu, tuná, na pravej strane údolia nájdeš lipu, ktorá bola zoťatá pred štyrmi rokmi a dobre sa hodí k tvojej práci.“

Majster sochár sa riadil týmto pokynom a našiel na označenom mieste strom, čo mu prichodilo tým podivuhodnejšie a nápadnejšie, pretože napriek častým potulkám v týchto miestach nikdy túto lipu nevidel. Potom sa s radosťou vrátil do svojho domu. Veľmi ho prekvapilo, keď tam zbadal toho istého starca, ktorý mu predtým povedal o lipe. Sochár povedal svojmu pomocníkovi: „Tu je muž, ktorý mi ukázal vhodný strom! Postarám sa, aby nepreukázal dobrodenie nevďačníkovi!“ Ale jeho pomocník poznamenal:

„Podľa zovňajšku by som ho považoval za Klementa, keby som nevedel, že už dávno zomrel!“ Keď pomocník vyriekol tieto slová, starec zrazu zmizol. Ale sochár Klementa nepoznal a taktiež nevedel, prečo má sochu zhotoviť.

Uplynulo niekoľko dní a duch sa znova objavil pred Reginou a takto odpovedal na obe otázky grófa Pálffyho: Udrel som ťa preto, lebo si vyriekla kliatby, a ja som bol vtedy vykonávateľom a nositeľom Božej spravodlivosti. Čo sa sochy týka: nesmie byť zhotovená za cudzie peniaze, ale za tie z mojej pozostalosti, pretože sú to „krvavé peniaze“. Ďalej duch povedal, pre túto sumu dvesto zlatých zavraždil kedysi jedného človeka. Potom ešte dodával, že sa síce od tohto hriechu očistil pri spovedi a kajal sa, ale keďže mu vtedy kňaz neuložil primerané pokánie za taký ťažký hriech, musí teraz znášať najťažšie tresty.

Až doposiaľ sa duch správal v celom svojom konaní – okrem oných zaúch – veľmi jemne a nedával najavo žiadne dôkazy o svojich mukách, ani o svojej povahe – totiž, či je duchom dobrým alebo zlým. Jeho objavovanie sa bolo však teraz spojené s hlukom a stávalo sa násilnejším a vážnejším. Všetko sa dialo len s tým účelom, aby sa Regina konečne odhodlala vyplniť jeho žiadosti. Duchov zjav dievčinu často poľakal, ba niekedy upadala aj do mdlôb. Inokedy zasa na nejakú dobu stratila reč. Mnohí ľudia počuli zvuky, akoby za sebou vláčil reťaze alebo ako keby okolo neho praskal a syčal oheň. Dvere sa s buchotom zatvárali a takisto bolo počuť nárek a vzlykanie.

Niekto z domácich povedal Regine, aby sa snažila dotknúť ducha prstom, až sa jej objaví. Pokúsila sa o to, ale nemohla nič uchopiť. Duch bol akoby zo vzduchu či prázdny tieň. Pretože sa bála klamu, poprosila ho, aby sa jej dotkol malíčkom. Dotkol sa jej pravej ruky – a dievča ihneď pocítila na mieste dotyku pľuzgier a malo pocit, akoby tam bola popálená. Na dôkaz jej ostala značka, ktorú mnohí domáci videli. Ale aby to nebolo považované za diabolské dielo, celá rodina žiadal ducha, aby vykonal svätý znak kríža.

„Tu to máš,“ povedal duch, „o čo si žiadala.“ Po týchto slovách vypálil do truhlice cez prestieradlo, ktoré bol na nej rozprestreté, ohnivý kríž; a k tomu tam ešte hlboko a zreteľne vypálil svoju pravicu – čo mohli všetci vidieť a ešte dnes to možno vidieť v chráme Pozsony (pozn.: v Bratislave). (Takto sa to píše v starom texte z r. 1643, ale teraz je v tamojšom chráme iba prestieradlo. Truhlica kamsi zmizla. – Poznámka biskupa Gaibla.)

Dievčina však nebola spokojná a prosila o ešte silnejší dôkaz. Predtým dala Regina duchovi list, ktorý dostala od biskupa zo Syrmie a od bratislavského prepošta. V liste boli otázky, o ktorých dievčina nemala ani potuchy. Na list duch odpovedal:  „Nenaučil som sa čítať, ale odpovedal by som na všetko ústne.“ Potom uchopil list tromi prstami a dotykom ich prepálil. Čo sa týka listu, ešte povedal: „Z peňazí, získaných onou vraždou, musí tu  ešte niečo byť (tento zvyšok sa tiež našiel), zostatok sa použil pri stavbe domu, a preto musí byť na sochu pridané z mojej pozostalosti.“

Ale ani tentoraz nebolo dievča spokojné. Na jej žiadosť duch znova vypáli svoju pravicu a kríž tak ako predtým do truhlice, tentoraz však do drevenej dosky, cez ktorú bolo položené prestieradlo. Pritisol svoju ruku s takou silou, až vytryskli plamene na dievča i na jej sestru, ako aj na stenu oproti. Regina upadla do mdlôb a aj jej sestra už nevidela, čo sa potom dialo. Ľudia však našli na prestieradle i v drevenej doske vypálenú ruku a prezerali obe prestieradlá, ako aj truhlicu, drevenú dosku a papiere. (Táto drevená doska s prestieradlami je uložené v chráme v Pozsony. – Poznámka biskupa Gaibla.)

(Na fotografiách: do drevenej dosky a prestieradiel vypálená ruka, ktorú do nich v jednom zo svojich 100 zjavení 19-ročnej Regine Fischerovej z nemeckého Hallstattu vypálil duch mŕtveho, v očistci strašne trpiaceho richtára  Jána Klementa Zwespenbauera, a ktorú aj dnes je možné nájsť a pozrieť si ju v bratislavskom Dóme sv. Martina. )

Tie vypálené značky sú pozoruhodné. Ich obrysy sú neuveriteľne presné a nenachádzajú sa okolo nich žiadne spálené miesta, ako by sa stalo za obvyklých okolností pri látke či dreve. Je vhodné ešte podotknúť, že vypálená pravá Klementova ruka je práve tak odtlačená, ako keby to bola jeho prirodzená ruka. Počas života mu totiž odstránili prvý článok na pravom ukazováku, pretože hnisal; a toto znetvorenie je tiež vidno na vypálenej ruke. Keďže vec dospela už tak ďaleko, biskup nariadil, aby niekoľko kňazov v noci, kedy sa duch objavoval, bdelo vo vedľajšej miestnosti – aby mohli všetko pozorovať. Z rôznych kláštorov prišli štyria rádoví kňazi, a neskôr ešte jeden kňaz z kapituly a niekoľko iných. Všetci počuli o jedenástej hodine silný lomoz pri domových dverách, z čoho usúdili, že duch je už pri Regine.

Otvorili teda dvere a zaklínali ducha, aby prehovoril. Ale duch povedal Regine, že nemôže hovoriť v prítomnosti iných. Dievča ukázalo kňazom miesto, kde duch stojí, a on, aby nepochybovali o jeho prítomnosti, sám postriekal prítomných svätenou vodou, ktorá bola po ruke. Na dvanástu hodinu, keď pokropil svätenou vodou aj stoličky a podlahu, vtlačil do kotlíka s vodou, bližšie k otvoru, znamenie kríža a povedal: „Tu je ešte jedno znamenie, aby si vedela, že patrím k dobrým duchom!“ A vzápätí so žalostnou tvárou zmizol. Pri odchode ešte šmaril veľkou silou o zem nádobu, v ktorej bola voda, až sa kus odrazil. Tým sa však objavil v ľavom rohu vtlačený kríž, ktorý predtým nebol viditeľný. Duch tiež vysvetlil, že nemohol rozprávať v prítomnosti kňazov preto,  lebo po jeho pravici neustále stojí anjel, ktorého musí vo všetkom poslúchnuť. Pri inej príležitosti počuli kňazi, ktorí sa zdržiavali vo vedľajšej miestnosti, ducha hovoriť jeho prirodzeným hlasom, pričom mnohí, ktorý ho za života poznali, dosvedčili, že to bol hlas Klementa. Kňazi za začali modliť, a potom zborovo povedali: „Všetci duchovia chvália Pána.“ Klementov duch odpovedal: „Áno, ja tiež.“ Potom sa začali slávnostne modliť za zomrelého: „Daj mu, ó Pane, večný mier! Zmiluj sa nad ním, Pane!“ A duch odpovedal trikrát – „Amen, amen, amen!“

Konečne nadišiel piatok, deň, ktorý predurčil duch na prenesenie zhotovenej sochy do kostola, čo sa dialo s povolením arcibiskupa. Za zomrelého sa slúžila slávnostná omša, svätené sviečky boli rozsvietené a rozdávali sa almužny, pričom bol celý chrám zaplnený množstvom veriacich. Potom prišla sobota, deň pokoja, ako duch predpovedal. Bolo 28. júla 1642. Do domz Reginy prišli kňazi aj iní ľudia – bolo ich asi dvadsať – a tu sa na poludnie duch, ako to predpovedal, zjavil Regine v podobe bielej holubice, pričom sa taktiež pohyboval stolík, ktorý dievčina pripravila. Všetci prítomní to taktiež videli. Od tej doby sa duch už viac neukázal.“

Podotýkam ešte, že všetky listiny, ako aj svedecké výpovede, aj rôzne listy a úradné dokumenty – hlavne cisárske udelenie dennej podpory Regine Fischerovej – sú uschované vo finančnom archíve vo Viedni.

+++

V nadväznosti na okolnosti vzniku sochy Sedembolestnej Panny Márie, bolo krátko po týchto udalostiach, v roku Pána 1647 v Bratislave, v hlavnom chráme sv. Martina založené Bratstvo Sedembolestnej Matky Božej, Milosrdnej Matky zomierajúcich a v Pánu zosnulých. Jeho členovia sa pod duchovným vedením jezuitov orientovali výslovne na dómsku Pietu pred ktorou sa modlievali za zomierajúcich a za vyslobodenie duší z očistca. Po storočnom jestvovaní koncom 18. storočia bolo Bratstvo rozpustené. Roku Pána 1894, keď sa slávila 200-ročná pamiatka založenia bratislavskej Kalvárie – ktorú roku Pána 1694 vystavali vďaka hmotnej pomoci tohoto Bratstva – obnovili a znova oživili zaniknuté Bratstvo, čo sa stalo arcibiskupským prípisom zo dňa 29. novembra 1894; a od Svätého otca Leva XIII., pápežským listom zo dňa 29. novembra 1894, ktorým obdržalo viaceré odpustky. Pápež Lev XIII. odpustkami obdaril aj bočný oltár kostolu sv. Martina so záhadnou sochou Sedembolestnej Panny Márie, ktorá bola zhotovená na žiadosť mŕtveho, v očistci trpiaceho Jána Klementa Zwespenbauera.

Bohužiaľ, neskôr Bratstvo, ktorého cieľom bolo rozširovať úctu k Sedembolestnej Panne Márii, poskytovať duševnú pomoc a útechu zomierajúcim a trpiacim dušiam v očistci zaniklo a do dnešných dní nebolo oživené...

+++

Nech nás neudivuje veľkosť utrpenia richtára Jána Klementa Zwespenbauera trpiaceho v očistci pretože:

Z cirkevne schválenej knihy Prof. F. Spiraga Utrpenie a radosti očistca, ktorú vydali Školské sestry O.S.F. v roku Pána 1936:

„Muky v očistci sú podľa názoru vynikajúcich teológov horšie než trápenia na zemi. Sv. Augustín vraví, že očistcový oheň je horší a pálčivejší než ktorýkoľvek pozemský trest; takisto tvrdí, očistcové tresty sú väčšie než muky mučeníkov . Sv. Bernard podotýka, že očistcový oheň je horší a pálčivejší než pozemské utrpenie. Podobne usudzujú sv. Gregor Veľký, sv. Anzelm a sv. Bonaventúra. Sv. Tomáš Akvinský vraví, že žeravosť očistca je rovnaká ako žeravosť pekla; rovnaký oheň , trápiaci zatratených, očisťuje duše v očistci. (Sv. Katarína Janovská tvrdí: „Utrpenie v očistci sa rovná mukám pekelným.”)… Sv. Magdaléne de Pazzi opísal očistec jej brat, ktorý tam trpel za svoje poklesky. Podľa neho sú muky mučeníkov zábavou v porovnaní s očistcovým utrpením. Sv. Tomáš Akvinský dokonca tvrdí: »Aj najmenší trest v očistci prevyšuje všetky utrpenia tohoto sveta.«”

+++

Sv. Veronika Giuliani (1660 – 1727), ktorá z Božej vôle bola veľakrát v očistci nám zanechala o ňom toto svedectvo:

„Tresty v očistci sú také ukrutné, že žiaden ľudský rozum ich nedokáže pochopiť. Oheň je taký žeravý, taký prenikavý, že keby mal zásah ako blesk, zničil by svet a roztavil by ho ako vosk. Duše sú akoby vtelené do ohňa… nieto odpočinku: neskončilo sa jedno trápenie a hneď začína druhé, ešte tvrdšie než bolo predtým. Z utrpenia duša umiera, a znova sa narodí, aby ešte trpela.

Čo sú muky mučeníkov? Nič, nič v porovnaní s týmto… v predpoklade, že by sa duša mohla vrátiť na zem, prijala by radšej všetky mučeníctva, len aby sa vyhla očistcu… Kiež by som mohla bežať po svete a kričať všetkým: Pokánie! Pokánie! Už nie hriechy, ale čnosti a obety! Predchádzajte očistcovému ohňu!… prehovorila som a nepovedala som nič… telesné bolesti nie sú ničím v porovnaní s bolesťami duše… každá minúta je ako večnosť!”

„Ešte neskončí jedna bolesť, keď príde ďalšia a ešte väčšia… Ja verím, že hromada bičov, ktoré používali na mučenie mučeníkov, nie je ničím, nulou v porovnaní s najmenšou bolesťou v očistci…”

+++

Svedectvo z 20. storočia:

Z cirkevne schváleného Denníku sv. Faustíny Kowalskej (1905 – 1938):

425 – „Vtom som uzrela istú dušu, ktorá sa odlučovala od tela v strašných mukách. Ó, Ježišu, keď mám o tom písať, celá sa trasiem pri pohľade na hrôzy, ktoré svedčia proti nej…”

426 – „Ó, strašná hodina, v ktorej treba vidieť všetky svoje skutky v celej nahote a biede. Nestratí sa ani jeden z nich. Budú nás verne sprevádzať pred Boží súd. Nemám slov ani prirovnania na vypovedanie týchto straš­ných vecí. Hoci sa mi zdá, že tá duša nie je zatratená, jej muky sa nija­ko neodlišujú od pekelných múk. Rozdiel je len v tom, že raz sa skončia.”

20 – „Uzrela som anjela strážcu, ktorý mi kázal, aby som ho nasledovala. Čoskoro som došla na hmlisté miesto, ktoré bolo plné ohňa a v ňom veľké množstvo trpiacich duší. Tieto duše sa modlia veľmi vrúcne, ale pomôcť si už ne­môžu…Vyšli sme za dvere tohto väzenia plného utrpenia. Začula som vnútorný hlas, ktorý mi povedal: »Moje milosrdenstvo to nechce, ale spra­vodlivosť to prikazuje.«…”

1226 – »Dnes mi priveď duše, ktoré sú vo väzení očistca, a ponor ich do prie­pasti môjho milosrdenstva, nech potoky mojej krvi ochladia ich páľavu. Všet­ky tieto duše veľmi milujem, splácajú dlh mojej spravodlivosti. Je v tvojej moci priniesť im úľavu. Zober z pokladnice mojej Cirkvi všetky odpustky a obe­tuj ich za ne… Ó, keby si poznala ich utrpenie, neprestajne by si obetovala za ne duchovnú almužnu a splácala mojej spravodlivosti ich dlhy.«

+++

Modlitba za mŕtvych:

Requiem aeternam dona eis Domine et lux perpetua luceat  eis. Requiescant in pace. Amen.

Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo večné nech im svieti. Nech odpočívajú v pokoji. Amen.

Včera oni, dnes, alebo zajtra my…

A potom, po našej smrti, po Božom spravodlivom osobnom súde na nás čaká CELÁ VEČNOSŤ a to buď v nebi, alebo v pekle! Každý dostane to čo si zaslúži…

!!!

Memento mori! – Pamätaj na to, že zomrieš!

+++

O úcte k Predrahej Kristovej Krvi

November 21st, 2010. Z Kategórie O úcte k Predrahej Kristovej Krvi.

Ó, Predrahá Božia Krv, zachráň nás!

„Večné Slovo, ktoré nás chcelo získať pre seba, vzalo si Srdce, aké je to naše; Srdce, ktoré jeho žily mohlo naplniť Krvou a tou nás vykúpiť. My sme neboli vykúpení za cenu zlata či striebra, ako hovorí knieža apoštolov. Naše vykúpenie má cenu Krvi, ktorej hodnota je NEKONEČNÁ.“

sv. Alfonz de Liguori

„Len jedna kvapka Kristovej Krvi by bola stačila obmyť celé ľudstvo od hriechov … ale my dobre vieme a uvedomujeme si, že Pán Ježiš tu na svete vykonal MAXIMÁLNE dostatočnú náhradu.”

sv. Tomáš Akvinský

Karmelitánka sv. Mária Magdaléna de´Pazzi nám vraví: „Vždy, keď niektorý tvor obetuje Drahocennú Krv Ježiša Krista, ktorou bol vykúpený, prináša dar nekonečnej ceny, ktorý nemôže byť ničím nahradený.“ Toto duchovné cvičenie jej zjavil sám Boh, keď sa sťažoval, že sa na zemi prejavuje veľmi málo úsilia spolupracovať s Ním na uzmierenie hriešnych ľudí. Povzbudená týmto zjavením obetovala denne 50-krát Drahocennú Krv za spásu žijúcich i umierajúcich. Robila to s takou nábožnosťou, že jej Boh pri niekoľkých príležitostiach ukázal množstvo duší, ktorých obrátenie týmto spôsobom dosiahla, a taktiež všetky duše, ktoré takto vyslobodila z očistca. Inokedy sv. Magdaléna na chvíľu uvidela všetkých patrónov mesta Florencie v sprievode nespočítateľného zástupu iných nebeských obyvateľov pred Božím trónom. Všetci predkladali svoje príhovory za úbohé duše, ale neboli vypočutí. Potom prišli anjeli strážcovia týchto duší v očistci, ale ani oni neboli vypočutí. Potom prišli zástupcovia blažených a prosili za duše zaťažené najväčšími dlhmi. Tí však súčasne obetovali Nebeskému Otcovi aj Drahocennú Krv Jeho Syna a pre túto Krv boli vypočutí.

Svätá zem – Bazilika Agónie (Bazilika národov)

Na obr. Svätá zem, Bazilika Agónie, skala, na ktorej, podľa tradície, sa Pán Ježiš potil krvou. Vidieť tu peknú symboliku: v popredí, na tŕňovej korune, v strede, vidieť kalich a za ním oltár, v tvare kalicha, na ktorom sa pri svätej omši Bohu obetuje a spočíva kalich s Krvou nášho Pána Ježiša Krista.

Na obr. detail kalicha z Baziliky Agónie

„Potom vyšiel von a ako zvyčajne šiel na Olivovú horu a učeníci išli za ním. Keď prišiel na miesto, povedal im: »Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!« Sám sa od nich vzdialil asi toľko, čo by kameňom dohodil, kľakol si a modlil sa: »Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!« Tu sa mu zjavil anjel z neba a posilňoval ho. A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi.“ (Lk 22, 39 – 44)

Aj zakladateľ rehole passionistov sv. Pavol z Kríža, veľmi dobre vedel, akú silu pred Bohom má obetovanie Drahocennej Krvi nášho Pána Ježiša Krista, preto svojím synom napísal:

„Nech všetci majú vo svojom srdci starosť o obrátenie hriešnikov, posvätenie blížnych, oslobodenie duší z očistca, preto často obetujte Bohu umučenie, smrť a Najdrahšiu Krv Ježiša.“

A v roku Pána 1739 sv. Pavol z Kríža napísal svojej duchovnej dcére Agneške Grazi:

„Vidím ako sa už začínajú rozpadať múry a úbohý väzeň sa z nich čoskoro vymaní, aby uletel do žiariacej otčiny, ktorú Ježiš pre nás vykúpil za cenu svojej Predrahej Krvi. Musíš sa teda postarať o to, aby si, keď budeš opúšťať svoje väzenie bola zaodetá do šiat z popolu, na ktorých bude napísané: »Som úplnou ničotou, som priepasťou zla. Jedine Ty, ó môj Bože, si Tým, ktorý Si, Tým, od ktorého očakávam všetko dobro skrze zásluhy Ježišovej Krvi.« Keď takto opustíš svoje väzenie v týchto biednych šatách z popolu na ktorých je vyrytá tvoja ničota, Boh, ktorý je všetkým, ti ich prikáže odhodiť, aby tvoju dušu mohol zaodieť do kráľovských šiat, ktoré sú zafarbené Baránkovou Krvou bez škvrny a ozdobené Jeho cnosťami. A takto vystrojená svadobnými šatami budeš vovedená do kráľovských príbytkov a naveky prizvaná na Božiu hostinu na ktorej budeš na veky vekov spievať: »Svätý, Svätý, Svätý! Jedine Ty si Svätý, jedine Ty si Pán, jedine Ty si Najvyšší, Ježišu Kriste!«“

„Moje deti“ – vraví sv. Ján Mária Vianney – „všimnite si dobre: vždy keď som dostal nejakú milosť, dostal som ju preto, že som prosil Najsvätejšiu Pannu, aby namiesto mňa obetovala Bohu Drahocennú Krv Ježiša Krista.“ Odporúčal pri tom nasledovnú modlitbu: „Pre Tvoje nesmierne bolesti pri utrpení a smrti Tvojho Božského Syna a pre horké slzy, ktoré si prelievala, prosím ťa, obetuj sväté, ranami a krvou pokryté telo Božského Vykupiteľa v spojení s tvojimi bolesťami a slzami Nebeskému Otcovi za záchranu duší a za získanie milosti…“

+++

Z Katechéz

sv. biskupa Jána Zlatoústeho

(ok. 349 – 407):

„Chceš poznať silu Kristovej krvi? Vráťme sa k jej náznaku, pripomeňme si jej predobraz, čítajme dávne Písma. Mojžiš hovorí: „Zabite jednoročného baránka a jeho krvou natrite dvere.“ Čo to vravíš, Mojžiš? Môže vari krv ovce zachrániť rozumom obdareného človeka? Pravdaže, hovorí, no nie preto, že je krvou, ale preto, že naznačuje Pánovu krv. Teraz sa teda nepriateľ stiahne oveľa skôr, keď uvidí už nie krv predobrazu na dverách, ale pravú krv žiariť na ústach veriacich, lebo ona posväcuje veraje Kristovho chrámu.

Chceš poznať inú silu tejto krvi? Pozoruj, prosím, odkiaľ začala vytekať a z akého prameňa vytryskla. Zo samého kríža vyprýštila ponajprv, jej žriedlom bol Pánov bok. Lebo keď Ježiš zomrel a ešte visel na kríži, pristúpil vojak, kopijou mu prebodol bok a vytiekla z neho voda a krv; jedno symbolom krstu, druhé Eucharistie. Vojak otvoril bok, a tým otvoril stenu svätého chrámu, a ja som našiel prevzácny poklad a som šťastný, že som objavil skvelé bohatstvo. Tak to bolo aj s tamtým baránkom: Židia zabili ovcu a ja som poznal ovocie obety.

„Z boku krv a voda.“ Poslucháč, prosím ťa, neprejdi tak ľahko ponad toto veľké tajomstvo. Ešte mi ostáva povedať niečo hlboké a tajomné. Povedal som, že tá voda a krv sú symbolom krstu a Eucharistie. Z nich vznikla svätá Cirkev kúpeľom znovuzrodenia a obnovou v Duchu Svätom, čiže skrze krst a Eucharistiu, ktoré akoby boli vzišli z boku. Teda Kristus zo svojho boku vybudoval Cirkev, tak ako z Adamovho boku vzišla manželka Eva.

Preto aj Pavol vyhlasuje: „Sme z jeho tela a z jeho kostí,“ pričom myslí na bok. Lebo ako z Adamovho boku stvoril Boh ženu, tak nám Kristus dal zo svojho boku vodu a krv a z nich vznikla Cirkev. A ako Boh otvoril bok spiaceho Adama, tak nám On hneď po smrti daroval vodu a krv.

Pozrite, ako si Kristus získal nevestu, pozrite, akým pokrmom nás živí! Z toho istého pokrmu sa rodíme aj živíme. Ako žena hnaná prirodzeným sklonom vytrvalo živí dieťa svojím mliekom a krvou, tak aj Kristus stále živí svojou krvou tých, ktorých znovuzrodil.“

(Cat. 3, 13-19: SC 50, 174-177)

+++

Bl. pápež Ján XXIII.

Apoštolský list Inde a primis

Ctihodní bratia, pozdrav a apoštolské požehnanie!

Stalo sa viackrát od prvých mesiacov Našej pápežskej služby, a často prechádzal starostlivý a prostý hlas Našich zážitkov, že sme vyzývali veriacich v záležitosti živých a každodenných prejavoch úcty, aby sa obracali s veľkou horlivosťou k prejavom milosrdenstva nášho Pána voči jednotlivým dušiam, voči Cirkvi a voči celému svetu, ktorého je Ježiš Vykupiteľ a Spasiteľ. Máme na mysli úctu k Najdrahšej Krvi.

Tá nám bola vštiepená priamo v domácom prostredí, v ktorom rozkvitalo naše detstvo, a preto spomíname s živým pohnutím na recitáciu Litánií k Najdrahšej Krvi, ktorú naši predkovia konali v mesiaci júl.

Pamätajúc na spásonosné napomenutie Apoštola: Dbajte na seba i na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za predstavených, aby ste spravovali Božiu Cirkev, ktorú si získal svojou vlastnou krvou (Sk 20, 28), veríme, ctihodný bratia, že medzi starosťami našej pastierskej služby, hneď po bdelosti nad zdravou náukou, musí mať svoje privilegované miesto starostlivosť o rozvoj a rast zbožnosti v prejavoch kultu liturgického i súkromného. Preto sa nám zdá obzvlášť vhodné pripomenúť do pozornosti všetkých našich milovaných synov nezrušiteľnú súvislosť medzi dvojitou úctou, ktorá je tak rozšírená medzi kresťanským ľudom, totiž úctou k Najsvätejšiemu Menu Ježišovmu a jeho Najsvätejšiemu Srdcu, a onou úctou k Najdrahšej Krvi vteleného Slova, preliatej za mnohých na odpustenie hriechov.

Keďže je totiž navýsosť dôležité, aby medzi katolíckym Krédom a liturgickým konaním Cirkvi vládla spásonosná harmónia pretože „Lex credendi legem statuat supplicandi“ (Zákon viery je určujúci pre zákon modlitby) a nemá sa udeľovať súhlas s kultom, ktorý nepramení z najčistejšej a pravej viery, je tiež správne, aby kvitla táto harmónia medzi rôznymi pobožnosťami, tak aby nebola v protiklade a nesúlade s tými, ktoré sú základné a najviac posväcujúce a aby súčasne mali prvenstvo v úcte a úkonoch tie, ktoré lepšie pripomínajú všeobecný plán spásy, aký uskutočňuje jediný Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus a človek, ten ktorý vydal sám seba ako cenu za vykúpenie všetkých. Keď sa potom pohybujú veriaci v tejto atmosfére pravej viery a zdravej nábožnosti, môžu si byť istí, že „zmýšľajú podľa Cirkvi“, a naviac, že žijú v spoločenstve modlitby a lásky s Ježišom Kristom, zakladateľom a Veľkňazom tohto vznešeného náboženstva, ktoré od neho prijalo spolu s menom všetku dôstojnosť a hodnotu. Ak sa len letmo pozrieme na obdivuhodné pokroky, ktoré Cirkev urobila na poli liturgickej nábožnosti v spasiteľnom súzvuku s rozvojom viery a v prenikaní do božských právd, je nepochybne potešujúce, keď môžeme konštatovať, že v storočiach, ktoré sú nám najbližšie, nechýbali zo strany Apoštolskej stolice jasné a opätovne potvrdzované prejavy súhlasu a povzbudenia k všetkým vyššie uvedeným formám nábožnosti, aj keď tieto formy úcty praktikovalo od stredoveku mnoho duší a boli rozšírené v mnohých diecézach, rádoch a rehoľných kongregáciách, oni však očakávali, že sa im dostane od Petrovej katedry pečať pravovernosti a súhlasu pre celú Cirkev.

Stačí pripomenúť, že naši predchodcovia už od XVI. storočia obohatili prejavmi priazne kult Najsvätejšieho Mena Ježiš, ktorého neúnavným apoštolom sa stal ešte storočie predtým sv. Bernardín Sienský. Ku cti Najsvätejšieho Mena bolo schválené ofícium, omšový text a ďalej potom litánie. Nemenej významné boli privilégiá, ktoré rímski pápeži udelili kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ku ktorému rozšíreniu značnou mierou prispeli zjavenia, ktoré dostala od Najsvätejšieho Srdca svätá Margita Mária Alacocque.

A tak isto vysoká a jednomyseľná bola úcta najvyšších pastierov k tejto pobožnosti, v ktorej našli zaľúbenie, najrôznejším spôsobom vysvetľovali jej podstatu, bránili jej legitimitu a vtelili ju do mnohých úradných aktov, ktorých korunou sú tri dôležité encykliky na túto tému. Ale tiež úcta k Najdrahšej Krvi, ktorej obdivuhodným propagátorom bol v minulom storočí rímsky kňaz svätý Gašpar Bufalo, ktorý pre ňu vydobyl zaslúžený súhlas a schválenie Apoštolskej stolice. S potešením si pripomíname, že z nariadenia Benedikta XIV. boli zostavené omšové texty a ofícium ku cti úctyhodnej Krvi Božského Spasiteľa a že Pius IX. na základe sľubu udeleného v Gaete rozšíril tento liturgický sviatok pre celú Cirkev. Konečne to bol Pius XI. blahej pamäte, ktorý v XIX. storočí vykúpenia pozdvihol tento sviatok na úroveň slávnosti prvého radu, aby tak povýšením liturgickej slávnosti sa zintenzívnela samotná úcta a vyliali sa tak na ľudstvo hojnejšie plody vykupiteľskej Krvi. Nasledovali sme príklad našich predchodcov a k ďalšej podpore kultu Najdrahšej Krvi obetovaného Baránka Ježiša Krista sme schválili Litánie podľa poriadku stanoveného Svätou Kongregáciou pre obrady a vyzývame, aby sa recitovali v celom katolíckom svete, či už súkromne alebo verejne, a obdarili sme ich zvláštnymi odpustkami (AAS 1960, LIII. 420). Kiež tento nový prejav starostlivosti o všetky cirkvi, ktorá prislúcha najvyššiemu Kňazovi, prebudí v týchto ťažkých dobách s toľkými naliehavými duchovnými potrebami v dušiach veriacich presvedčenie o trvalej, všeobecnej a najnaliehavejšej potrebe praktikovať tri menované formy úcty (pozn. k Najsvätejšiemu Menu Ježiš, k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu a Najdrahšej Ježišovej Krvi).

Keď sme sa teda priblížili k sviatku (pozn. 1. júl) v mesiaci zasvätenému úcte ku Kristovej Krvi (pozn. júl), cene za vaše vykúpenie, záruke spásy a večného života, vyzývame veriacich k rozjímaniu na túto tému a k častejšiemu sviatostnému prijímaniu. Osvietenie spásonosnou náukou, ktorá pramení zo Svätých Kníh a náuky Otcov a učiteľov Cirkvi, nech rozjímajú o nekonečnej hodnote tejto Krvi skutočne najdrahšej, cuius una stilla salvum facere totum mundum quit ab omni scelere (veď jediná jej kvapka stačila, aby celého ľudstva hriech obmyla), ako Cirkev spieva s anjelským Učiteľom a ako múdro potvrdil náš predchodca Klement VI. Zaiste nekonečná je hodnota Krvi Boha - človeka a nekonečná bola jeho láska, ktorá ho primäla, aby ju prelieval na ôsmi deň po svojom narodení a potom zvrchovanou mierou v agónii v záhrade, pri bičovaní a korunovaní tŕním, pri výstupe na Kalváriu a v ukrižovaní a konečne ju prelial zo širokej rany v boku ako symbol tej istej božskej Krvi, ktorá pramení zo všetkých sviatostí Cirkvi, a je preto nielen vhodné, ale nanajvýš nutné, aby jej preukazovali úctu a vďačnosť lásky všetci, ktorí boli znovu zrodení v jej spásnych vlnách. Je teda treba vzdávať Božskú poctu kalichu Krvi Nového zákona predovšetkým v okamihu pozdvihovania pri svätej omši a potom vo chvíli prijímania tejto Krvi vo svätom prijímaní, pretože táto Krv je nerozlučiteľne spojená s jeho Telom. V spojení s celebrujúcim kňazom môžu teda veriaci opakovať tie slová, ktoré on vyslovuje vo chvíli prijímania: „Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Hospodinove… Krv Pána nášho Ježiša Krista nech chráni moju dušu pre život večný. Amen.“

Tak veriaci, kedykoľvek budú hodne pristupovať k svätému prijímaniu, obdržia hojnejšie ovocie vykúpenia, zmŕtvychvstania a večného života, aké Krv Kristova, obetovaná skrze Ducha Svätého (Žid 9, 14), zaisťuje celému ľudskému rodu. A posilnený Telom a Krvou Kristovou stanú sa účastnými božskej sily, ktorá zrodila celé rady mučeníkov. Tá sila spôsobí, že Kristovi veriaci budú lepšie znášať námahu každodenného života a dokonca, ak to bude potrebné, dajú na obeť svoj život na obranu kresťanskej čnosti a záležitosti Božieho kráľovstva. Zanietení týmto žiarom lásky budú opakovať so sv. Jánom Zlatoústym slová, ktoré on napísal uchvátený láskou vo svojich spisoch: „Od tohto stolu odchádzame ako levy, ktorí chŕlia plamene, strašné pre satana a pripomíname si, kto je naša Hlava a akú lásku nám preukázal… Táto krv hodne prijatá odstrašuje diabla a privoláva anjelov, ktorí sprevádzajú samotného Pána… Tá preliata krv obmýva celý svet…, je to cena za svet, je to cena, za ktorú Kristus Pán kúpil Cirkev… Táto úvaha utíši naše vášne… Dokiaľ ešte zostaneme pripútaní k pozemským veciam? Kedy sa už konečne prebudíme? Ako dlho budeme zanedbávať starosť o svoju spásu? Rozpamätajme sa na tie dobrá, ktoré nám udelil Pán, buďme mu za to vďační a vzdávajme mu chválu nielen samotnou vierou, ale tiež skutkami“ (Homília k sv. Jánovi PG LIX, 260-261).

Kiež by všetci, ktorí boli ozdobení menom kresťan, často sýtili svoju dušu otcovskou výzvou prvého pápeža: Žite v bázni v čase vyhnanstva. Viete predsa, že ste zo svojho prázdneho spôsobu života, aký ste zdedili po predkoch, boli vykúpení nie snáď pominuteľnými vecami, ako sú striebro a zlato, ale drahou Krvou Krista, nepoškvrneného Baránka (1 Pt 1, 17 – 19). Kiež by dopriali ochotne sluchu Apoštola národov, ktorý hovorí: Boli ste kúpení za vysokú cenu. Chváľte teda a noste Boha vo svojom tele (1 Kor 6, 20).

Ak veriaci pôjdu za touto výzvou a budú ju uskutočňovať určite ich obyčaje budú šľachetnejšie a natoľko úctivejšie, že sa pre druhých stanú vzorom a obzvlášť dosiahnu to, že Kristova Cirkev, bohatšia o čnostnejších veriacich, bude prinášať tejto zemi viac úžitku pre celý ľudský rod. A ak pôjdu ľudia za výzvou milosti Pána Boha, ktorý túži, aby všetci boli spasení (1 Tim 2, 4), pretože všetkých túžil vykúpiť Krvou jednorodeného Božieho Syna a všetkých pozýva ako údy do jedného mystického tela, ktorého Hlavou je Kristus, akými silnými putami bratskej lásky sa spoja všetci ľudia a všetky národy, akým blahým pokojom zažiari celý svet, hodný skutočne Boha a tej ľudskej prirodzenosti, ktorá je stvorená k jeho obrazu (porov. Gn 1, 26).

K úvahe o tejto dôstojnosti tí kresťania, ktorí pochádzali zo židovstva a mali sklon zachovávať predpisy Starého zákona, i keď bol len nedokonalým obrazom Nového zákona, vyzýval týmito slovami: Vy však ste pristúpili k hore Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k zhromaždeniu obrovského množstva anjelov a k obci prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k sudcovi, Bohu všetkých, k dušiam spravodlivých, ktorí už dosiahli cieľ, a k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy a boli ste pokropení krvou, ktorá hovorí dôraznejšie než krv Ábela (Žid 12, 22 – 24).

Ctihodní bratia, plní dôvery, že túto našu otcovskú výzvu spôsobom, aký uznáte za vhodný, sprístupníte duchovenstvu a kresťanskému ľudu vám zverenému a ochotne a s najväčšou horlivosťou ju uvediete do života, ako závdavok nebeských darov a ako výraz našej otcovskej priazne udeľujeme z celého srdca apoštolské požehnanie, ako vám samotným, tak aj stádu zverenému vašej starostlivosti a obzvlášť tým, ktorí veľkodušne a zbožne odpovedia na našu výzvu.

Dané v Ríme u sv. Petra 30. júna 1960 a na vigíliu sviatku Najdrahšej Krvi Nášho Pána Ježiša Krista v druhom roku nášho pontifikátu.

+++

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí

DIREKTÓRIUM

O ĽUDOVEJ ZBOŽNOSTI A LITURGII

Zásady a usmernenia

(rok Pána 2001)

…

Predrahá Kristova krv

175. V biblickom zjavení, či už v predobrazovej fáze Starého zákona alebo vo fáze splnenia a dokonalosti v Novom zákone, krv sa javí úzko spojená so životom a, v jeho protiklade, so smrťou, s exodom a Paschou, s kňazstvom a kultovými obetami, s vykúpením a zmluvou.

Starozákonné predobrazy vo vzťahu ku krvi a k jej spásonosnej hodnote sa dokonalým spôsobom naplnili v Kristovi, predovšetkým v jeho Pasche smrti a zmŕtvychvstania. Preto tajomstvo Kristovej krvi je v stredobode viery a spásy.

Na tajomstvo spásonosnej krvi sa odvolávajú alebo sa k nemu vracajú:

– udalosť vtelenia Slova (porov. Jn 1, 14) a obrad začlenenia novonarodeného Ježiša do ľudu starej zmluvy prostredníctvom obriezky (porov. Lk 2, 21);

– biblický predobraz Baránka bohatý na pohľady a spojitosti: „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29.36), v ktorom splýva obraz „trpiaceho služobníka“ Izaiášovho 53, ktorý nesie na sebe utrpenia a hriech ľudstva (porov. Iz 53, 4 – 5); „veľkonočný baránok“ (porov. Ex 12, 1; Jn 1, 36), symbol vykúpenia Izraela (porov. Sk 8, 31 – 35; 1 Kor 5, 7; 1 Pt 1, 18 – 20);

– „kalich utrpenia“, o ktorom hovorí Ježiš, poukazujúc na svoju blízku vykupiteľskú smrť, a pýtajúc sa Zebedejových synov: „Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ (Mt 20, 22; porov. Mk 10, 38) a kalich agónie v olivovej záhrade (porov. Lk 22, 42 – 43), sprevádzaný krvavým potom (porov. Lk 22, 44);

– eucharistický kalich, ktorý v znaku vína obsahuje krv novej a večnej zmluvy, vyliatu na odpustenie hriechov, a je pamiatkou na Pánovu Veľkú noc (porov. 1 Kor 11, 25) a nápojom spásy podľa Majstrovho slova: „kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54);

– udalosť smrti, lebo s krvou vyliatou na kríži Kristus zmieril nebo a zem (porov. Kol 1, 20);

– zásah kopijou, ktorá prebodla obetného Baránka, z ktorého otvoreného boku vyšla krv a voda (porov. Jn 19, 34), doklad uskutočneného vykúpenia, znak sviatostného života Cirkvi – voda a krv, krst a Eucharistia – symbol Cirkvi zrodenej z Krista zomierajúceho na kríži.

176. K tajomstvu krvi sa osobitným spôsobom družia kristologické tituly Vykupiteľa: Kristus totiž svojou nevinnou a drahocennou krvou nás vykúpil zo starého otroctva (porov. 1 Pt 1, 19) a „nás očisťuje od každého hriechu“ (1 Jn 1, 7); „veľkňaz budúcich darov“, lebo Kristus „vošiel do svätyne nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou a tak získal večné vykúpenie“ (Hebr 9, 11 – 12); Svedka verného (porov. Zjv 1, 5), pomstiteľa krvi mučeníkov (porov. Zjv 6, 10), „zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali“ (Zjv 6, 9); Kráľa, ktorý ako Boh, „kraľuje z dreva kríža“, ozdobený purpurom vlastnej krvi; Ženícha a Božieho Baránka, v ktorého krvi si členovia cirkevného spoločenstva – nevesty – oprali rúcha (porov. Zjv 7, 14; Ef 5, 25 – 27).

177. Mimoriadna dôležitosť spásonosnej krvi spôsobila, že jej spomienka zaujala centrálne a podstané miesto v slávení tajomstva kultu: predovšetkým v samotnom strede eucharistického zhromaždenia, v ktorom Cirkev prináša Bohu Otcovi so vzdávaním vďaky „kalich dobrorečenia“ (1 Kor 10, 16; porov. 11, 26) a podáva ho veriacim ako reálnu sviatosť „účasti na Kristovej krvi“ (1 Kor 10, 16); a potom aj v priebehu liturgického roka. Cirkev totiž spomína na tajomstvo krvi nielen na slávnosť Pánovho tela a krvi (vo štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice), ale aj pri mnohých iných sláveniach, takže kultová pamiatka krvi nášho vykúpenia (porov. 1 Pt 1, 18) preniká okruh celého roka. Tak napríklad, vo Vianočnom období pri hodine vešperov sa Cirkev obracia na Krista a spieva:

Aj my ti hymnus spievame, sláviaci tvoje zrodenie,
veď tvoja drahá, svätá krv nás spasí a zlo zaženie“.

Ale nadovšetko vo Veľkonočnom trojdní, hodnota a výkupná účinnosť Kristovej krvi sú objektom trvalej adorujúcej spomienky. Na Veľký piatok, pri poklone krížu zaznieva spev:

„Hľa, žlč, ocot, sliny, kliny, trsť a dýka ranivá
trápia telo, z boku tečie voda a krv neživá,
predsa ten zdroj zem i nebo, súš i more omýva;

a v samotný veľkonočný sviatok:

„Keď jeme telo z oltára a krv Kristovu pijeme,
obetu kríža presvätú slávime, v Bohu žijeme“.

Na niektorých miestach a v osobitných kalendároch sa sviatok drahocennej Kristovej krvi slávi ešte 1. júla; pripomínajú sa v ňom tituly Vykupiteľa.

178. Z liturgického kultu prešlo uctievanie Kristovej krvi do ľudovej zbožnosti, v ktorej má široký priestor a početné prejavy. Z nich treba spomenúť tieto:

– korunka drahej Kristovej krvi, v ktorej sa prostredníctvom biblických čítaní a modlitieb rozjíma o „siedmich preliatiach Kristovej krvi“, výslovne alebo náznakovo spomínaných v evanjeliách:

krv pri obradnej obriezke, v olivovej záhrade, pri bičovaní, pri korunovaní tŕním, pri ceste na Kalváriu, pri ukrižovaní a pri prebodnutí boku kopijou;

– Litánie Kristovej krvi: súčasný formulár, schválený pápežom Jánom XXIII. 24. februára 1960, sa rozvíja podľa osnovy, na ktorej je historicko-spásonosná línia dobre viditeľná a početné sú odvolania na biblické pasáže;

– hodina poklony predrahej Kristovej krvi, ktorá má veľkú pestrosť foriem, ale má ustálený jeden cieľ: chválu a poklonu Kristovej krvi, prítomnej v Eucharistii, ďakovanie za dobrodenia vykúpenia, prosbu o dosiahnutie milosrdenstva a odpustenia ako aj obetovanie predrahej krvi pre dobro Cirkvi;

– cesta krvi: je to nábožné cvičenie nedávneho pôvodu, ktoré z antropologických a kultúrnych dôvodov vzniklo v Afrike, kde sa zvlášť rozšírilo medzi kresťanskými komunitami. V ceste krvi veriaci prechádzajú z jedného miesta na ďalšie, ako sa to robí pri krížovej ceste, a snažia sa prežívať rozličné chvíle, v ktorých Pán Ježiš vylieval svoju krv za našu spásu.

179. Uctievanie Pánovej krvi, vyliatej za našu spásu, a uvedomovanie si jej nesmiernej hodnoty, prispeli k rozšíreniu ikonografického predstavovania, prijatého Cirkvou. V ňom sa rozlišujú v podstate dva typy: ten, ktorý pripomína eucharistický kalich obsahujúci krv novej a večnej zmluvy, a ten, ktorý stavia do stredu znázornenie ukrižovaného Ježiša, z ktorého rúk, nôh a boku prúdi spásonosná krv. Niekedy krv hojne zvlažuje zem ako prúd milosti, ktorý zmýva hriechy; inokedy sú vedľa kríža zobrazení piati anjeli, každý s kalichom v ruke ako zachytávajú krv, ktorá vyteká z piatich rán; túto službu dakedy koná ženská postava, predstavujúca Cirkev, Baránkovu nevestu.

+++

Litánie k Predrahej Kristovej Krvi

(Schválil ich pápež Ján XXIII. roku Pána 1960.)

Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa.
Kriste, zmiluj sa. Kriste, zmiluj sa.
Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa.

Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami.
Syn, Vykupiteľ sveta, Bože, zmiluj sa nad nami.
Duch Svätý, Bože, zmiluj sa nad nami.
Svätá Trojica, jeden Boh, zmiluj sa nad nami.

Krv Kristova, krv jednorodeného Syna večného Otca, zachráň nás.
Krv Kristova, krv vteleného Božieho Slova, zachráň nás.
Krv Kristova, krv novej a večnej zmluvy, zachráň nás.
Krv Kristova, tečúca na zem v smrteľnom zápase, zachráň nás.
Krv Kristova, prelievaná pri bičovaní, zachráň nás.
Krv Kristova, ronená pri korunovaní tŕním, zachráň nás.
Krv Kristova, vyliata na kríži, zachráň nás.
Krv Kristova, cena našej spásy, zachráň nás.
Krv Kristova, bez ktorej niet odpustenia, zachráň nás.
Krv Kristova, ktorá napája a očisťuje duše v Eucharistii, zachráň nás.
Krv Kristova, prúd milosrdenstva, zachráň nás.
Krv Kristova, víťaziaca nad zlými duchmi, zachráň nás.
Krv Kristova, odvaha mučeníkov, zachráň nás.
Krv Kristova, sila vyznávačov, zachráň nás.
Krv Kristova, zdroj panien, zachráň nás.
Krv Kristova, opora v nebezpečenstve, zachráň nás.
Krv Kristova, úľava trpiacich, zachráň nás.
Krv Kristova, potešenie plačúcich, zachráň nás.
Krv Kristova, nádej kajúcich, zachráň nás.
Krv Kristova, útecha umierajúcich, zachráň nás.
Krv Kristova, pokoj a nežnosť našich sŕdc, zachráň nás.
Krv Kristova, závdavok večného života, zachráň nás.
Krv Kristova, vyslobodenie duší z očistca, zachráň nás.
Krv Kristova, hodna všetkej cti a slávy, zachráň nás.

Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane.
Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane.
Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.

Vykúpil si nás, Pane, svojou krvou.
A urobil si nás kráľovstvom nášmu Bohu.

Modlime sa. Všemohúci a večný Bože, Ty si svojho jednorodeného Syna ustanovil za Vykupiteľa sveta a Jeho krvou si bol uzmierený; prosíme Ťa, daj, aby sme nábožne uctievali cenu našej spásy, aby nás sila Jeho krvi chránila od časného zla a zabezpečila nám večnú radosť v nebi. Lebo On žije a kraľuje na veky vekov.

Amen.

+++

Ruženec k Predrahej Krvi nášho Pána

Tento ruženec sa skladá zo 40 zrniečok.

Modlíme sa ho tak, že začíname krížikom na ktorom sa modlíme Verím v Boha…

Potom nasleduje 6 skupín po 5 zrnkách, pričom 5 zrniek predstavuje 5 Rán nášho Pána a 30 zrniek (5×6) jeho 30 rokov skrytého života v Nazarete.
Končíme 7 skupinou 3 zrniek. Predstavujú 3 roky Spasiteľovej verejnej apoštolskej činnosti, ktoré boli zároveň 3 poslednými rokmi jeho života.
Na každom z týchto zrniek sa modlíme jeden Otče náš.

Po každej skupine nasleduje jedno Sláva Otcu…

Na 7 zrnkách, ktoré oddeľujú každú skupinu, sa modlíme Zdravas. Týchto 7 zrniek predstavuje 7 bolestí Panny Márie, úzko spojených s umučením jej Syna.

1. Uctenie prvého vyliatia Ježišovej Krvi pri obriezke. Uctenie prvej Máriinej bolesti, keď počula proroctvo Simeona.

2. Uctenie druhého vyliatia Ježišovej Krvi v agónii v Getsemanskej záhrade. Uctenie druhej Máriinej bolesti pri úteku do Egypta.

3.Uctenie tretieho vyliatia Ježišovej Krvi pri bičovaní. Uctenie tretej Máriinej bolesti, keď sa Ježiš ako dieťa stratil v Jeruzaleme.

4. Uctenie štvrtého vyliatia Ježišovej Krvi, keď ho korunovali tŕním. Uctenie štvrtej Máriinej bolesti, keď sa stretla s Ježišom na ceste na Kalváriu.

5. Uctenie piateho vyliatia Ježišovej Krvi pri nesení kríža. Uctenie piatej Máriinej bolesti, keď stála pod krížom.

6. Uctenie šiesteho vyliatia Ježišovej Krvi pri ukrižovaní. Uctenie šiestej Máriinej bolesti, keď v náručí drží mŕtve telo svojho milovaného Syna, ktoré sňali z kríža.

7. Uctenie siedmeho vyliatia Ježišovej Krvi, keď mu srdce prebodli kopijou. Uctenie siedmej Máriinej bolesti, keď odprevádzala Ježišovo telo do hrobu.

+++

Svätá Gertrúda (1256 – 1302) práve dostala sväté prijímanie, keď sa jej zjavil Ježiš v podobe pelikána. Otvoril si Srdce svojím zobákom, aby mohol nakŕmiť mláďatá svojou Krvou. „Pane, čo mi chceš povedať týmto zjavením?“ spýtala sa Gertrúda v úžase a obdive. „Chcem toto: vedz, že ma ženie silná pohnútka lásky, keď dávam ten vzácny dar sviatosti. Radšej by som zomrel, keby som sa už nemohol takto darovať milovanej duši. Vedz, že ak pelikán nechá vytrysknúť krv zo svojej hrude, aby nakŕmil mláďatá, ja ťa tiež živým svojím Telom a Krvou, aby som do teba vlial svoj život; život bez konca.“

+++

Svätý Gašpar del Bufalo (1786 – 1837)

- Apoštol Najdrahšej Krvi Ježišovej

Narodil sa v Ríme 6. januára 1786 ako syn Antónia a Anunciáty Quartieronových. Od útleho detstva sa vyznačoval sklonom k modlitbe a pokániu, čo sú nepochybné znamenia povolania k rehoľnému životu. Už ako chlapec chcel opustiť domov a odísť hlásať Krista pohanom. Sníval dokonca o mučeníckej smrti.

Keď skončil štúdium na Rímskom kolégiu, ktoré po potlačení jezuitského rádu bolo určené pre svetský klér, obliekol si v r. 1798 talár a venoval sa organizácii duchovných a i materiálnych služieb pre núdznych. Založil Dielo svätej Galy a stal sa jeho riaditeľom. 31. júla prijal kňazskú vysviacku, venoval sa apoštolátu medzi ľudovými masami a hlásal evanjelium najnižším vrstvám remeselníkov, povozníkov a roľníkov na rímskom vidieku.

Cirkev vtedy prežívala ťažké časy. V noci z 5. na 6. júla 1809 bol uväznený a deportovaný pápež Pius VII. 13. júna 1810 odmietol Gašpar prísahu vernosti Napoleonovi a bol odsúdený do vyhnanstva a potom do väzenia, kde strávil štyri roky. Keď sa vrátil do Ríma v prvých mesiacoch 1814 po Napoleonovom páde, vložil všetky svoje sily do služby pápežovi.

Pius VII. mu nariadil, aby sa venoval ľudovým misiám na obnovu náboženského a mravného života v Taliansku.

Gašpar opustil Rím, rodinu a všetky ostatné záujmy a venoval sa výlučne zverenému poslaniu s neúnavnou horlivosťou až do konca svojho života.

Ako účinný prostriedok pre obracanie hriešnikov a v boji proti duchu bezbožnosti zvolil úctu k Najdrahšej Krvi Pána Ježiša a stal sa jej zanieteným apoštolom. Naplnilo sa tak proroctvo, ktoré obdržala zbožná rehoľníčka Anežka od Vteleného Slova v roku 1810 a ktorá zverila svojmu duchovnému vodcovi Františkovi Albertinimu, ktorý bol Gašparovým druhom vo väzení. Podľa tohto proroctva smutnej doby Cirkev splodí horlivého kňaza, ktorý vyburcuje ľudí z ľahostajnosti a vlažnosti úctou k Najdrahšej Krvi, ktorej sa stane „hlasnou trúbou”.

Nie menšia bola jeho úcta k najsvätejšej Panne Márii. Hájil nadšene jej nepoškvrnené počatie. Zvolil si ju ako sprievodkyňu pri všetkých svojich misiách, ktorým velila ako „Madona Kalichu”. S jej obrazom spôsobil mnoho zázrakov.

Aby ľahšie dosiahol svoj vznešený zámer, založil Gašpar 15. augusta 1815 Kongregáciu misionárov Najdrahšej Krvi, do ktorej vstúpili ľudia veľkej svätosti, ako ct. Giovanni Merlini, Giovanni Mastai Ferretti, budúci pápež Pius IX, BiagioValentini, Vincenzo Tani a ďalší, ktorí zomreli v povesti svätosti.

V roku 1834 dal podnet k vzniku Inštitútu sestier, ktoré sa klaňajú Najdrahšej Krvi. Pomáhala mu blahoslavená Mária De Mattias, ktorú on sám povolal pre toto poslanie. Tieto dve rehoľné rodiny našli úrodnú pôdu v Zbožnej jednote Najdrahšej Krvi, dnes Unio Sanguinis Christi, ktorú založil spolu s Františkom Albertinim už v roku 1808 k prospechu všetkých veriacich a ktorá sa rozšírila v Taliansku a v iných krajinách.

Gašparov apoštolát poznamenali neobyčajné ťažkosti a utrpenia, ale Boh ho sprevádzal tiež častými nadprirodzenými znameniami. Kadiaľ Gašpar prešiel, rozkvitala viera a kresťanská zbožnosť, ustávala nenávisť a špatné mravy a dochádzalo k úžasným obráteniam. Svätý Vincent Strambi (passionista), ktorý ho doprevádzal pri niektorých misiách ho nazýval „duchovným zemetrasením”. Masy veriacich ho zase nazývali „anjelom pokoja” . Podstupoval s mimoriadnou odvahou boj, ktorý mu vyhlásili slobodomurári a podobné tajné spolky. I napriek ich hrozbám a pokusom o atentát neprestával bojovať proti tajným organizáciám, ktoré boli dielňou bezbožného laicizmu. Obrátil celé slobodomurárske lóže a ustavične mobilizoval ľudí proti satanovej propagande. Bol preto tiež nazvaným „kladivom na sektárov”. Ale ešte iná vec sužovala pápežský štát: banditizmus. Vznikol najskôr ako reakcia na francúzsku okupáciu a potom sa zvrhol na organizovaný zločin. Hordy lupičov sa ukrývali v horách a páchali lúpeže, násilie a pomstu. Pius VII. a jeho nástupca Pius VIII. a Lev XII. sa pokúsili vyhladiť túto ranu, ale bez úspechu. Lev XII. teda na radu kardinála Bilisaria Cristaldiho zveril riskantný podnik Gašparovi, ktorý, vyzbrojený len krížom a evanjeliovým milosrdenstvom, dokázal prekonať toto zlo v okolí Ríma a zaistiť pokoj a bezpečnosť medzi ľuďmi.

Zomrel v Ríme 28. decembra 1837 v jednej izbe v paláci Orsíniov nad Teatro di Marcello. Svätý Vincent Palotti videl, ako jeho duša stúpa k nebu vo forme žiariacej hviezdy a Kristus jej prichádza v ústrety. Povesť o jeho svätosti sa rýchlo rozšírila aj mimo Talianska, zvlášť vo Francúzsku, jednako vďaka zázračnému uzdraveniu Františky De Maistre, dcéry guvernéra v Nice a neteri Josefa de Maistre, jednako pôsobením Gastona de Segure, ktorý o ňom veľa hovoril aj písal a Petra Giuliana Eymarda, zakladateľa Kňazov a Služobníc Najsvätejšej Sviatosti, ktorý naliehavo vyzýval, aby bol Gašpar uctievaný ako apoštol pobožnosti k Najdrahšej Krvi Ježišovej. Pius X. ho blahorečil a Pius XII. ho vyhlásil za svätého. Jeho telo odpočíva v kostole Santa Maria di Trivio. Ján XXIII. o ňom prehlásil na záver rímskej synody 31. januára 1960, že je „žiarivá sláva rímskeho kléru a skutočný a pravý apoštol Najdrahšej Krvi Ježišovej vo svete”.

Sviatok Najdrahšej Krvi Ježiša Krista, ktorý mal až do reformácie liturgického kalendára hodnosť slávnosti prvej triedy, zrušil pápež Pavol VI. s tým, že ho spojil so slávnosťou Božieho Tela. Vyvolalo to veľké rozčarovanie u ctiteľov Najdrahšej Krvi a predovšetkým v rehoľných spoločenstvách a mnohých inštitútoch, ktoré sa tejto úcte zasvätili. Pápež Pavol VI. ich prijal v zvláštnej audiencii a snažil sa im vysvetliť dôvod tejto pre nich úplne nepochopiteľnej zmeny a uisťoval ich, že tým nijako nemienil degradovať úctu k Najdrahšej Krvi. Nakoniec im priznal právo sláviť ďalej liturgicky 1. júl sviatok Najdrahšej Krvi ako slávnosť.

+++

Myšlienky sv. Gašpara del Bufala (1786 – 1837):

„Ó, Pane, keď hovorím o Svätej Krvi, cítim ako sa môjho ducha zmocňuje vzrušenie, je to najdojímavejší dôkaz Božej lásky! Moje oddanie sa Najdrahšej Krvi je nevýslovne veľké. Keby som len mohol vlastnou krvou rozšíriť túto tak dôležitú pobožnosť.“

(Sv. Gašpar del Bufalo, POR, Vol. 2, f. 866)

„Chcel by som mať tisíc jazykov, aby som mohol získať každú dušu pre Najdrahšiu Krv Kristovu. Ach, chcel by som túto pobožnosť šíriť vlastnou krvou.“

(Z listu sv. Gašpara del Bufala sestre Márii Giuseppe Pitorriovej, POR, Vol. 2, ff. 854 i 868)

„Kristova Krv vyliata do poslednej kvapky prenikavým hlasom volá moje biedne srdce… »Syn môj, z lásky som sa stal spasiteľom ľudského pokolenia, láska si vyžadovala vyliať Krv až do poslednej kvapky, láska urobila zo mňa na oltári obeť milosrdenstva…« Ó, Pane, Tebe obetujem myšlienky môjho ducha, city môjho srdca, moje slová i skutky. Celý som Tvoj! Ježiš je obetou! Tu som môj Bože pripravený stať sa obetou lásky!“

(Sv. Gašpar del Bufalo, SdF, Vol. 15, ff. 368 – 369 i 400)

„Ak je takou nádhernou vecou namáhať sa pre Boha, potom aké zázračné musí byť tešiť sa s Ním. Nezriekol by som sa dušpastierstva, dokonca ani za kniežatstvo, ani za všetky kráľovstvá. Skôr sa k Bohu modlím o milosť, aby som mohol vykonávať misie až do smrti, a tiež, ak sa Mu to páči, aby som mohol umrieť s ukrižovaným Pánom, ako so zbraňou v ruke ohlasujúc Božie Slovo.“

(Z listu sv. Gašpara del Bufala Cristaldimu, SdF, Vol. 11, f. 182)

Keď sv. Gašpar del Bufalo zomieral pobozkal misijný kríž a stíšeným hlasom povedal:

„Ecce Amor meus Crucifixus est…“ – „Hľa, moja Láska je ukrižovaná…“

(POA, Vol. 3, f. 1423)

+++

Relikvia Ježišovej Predrahej Krvi v Neuvy-Saint Sépulcre

V chráme Neuvy-Saint Sépulcre (Francúzsko) sa nachádzajú dve kvapky Krvi nášho Pána Ježiša Krista, ktoré boli zachytené v deň Jeho bolestného umučenia na Kalvárii. Majú formu dvoch sĺz zrazenej Krvi. Táto čistá Božia Krv bez akejkoľvek prímesi vody či zeme je možno najvzácnejšou relikviou na svete.

Kardinál Eudes, biskup v Tuskulume, priniesol túto relikviu zo Svätej zeme, kde šesť rokov vykonával funkciu pápežského legáta pre križiacku výpravu svätého Ľudovíta. V roku Pána 1257 ju daroval Neuvy, svojej rodnej krajine. Odvtedy Predrahá Krv spočíva pod byzantínskou kupolou, ktorú dali v rokoch 1042 – 1046 postaviť Eudes de Déols a Geoffroy de Bourges podľa modelu Baziliky svätého hrobu v Jeruzaleme.

Kvôli uctievaniu svätej relikvie cirkevní hodnostári od počiatku udeľovali chrámu v Neuvy veľké výsady. V roku Pána 1621 tu Mons. André Frémiot, arcibiskup v Bourges, založil bratstvo Predrahej Krvi, ktoré o dva roky neskôr pápež Gregor XV. potvrdil a obdaroval mnohými odpustkami.

Zázraky spojené s Predrahou Krvou nášho Vykupiteľa

Prvý zázrak: 13. mája 1623 sa rieka Bouzanne rozvodnila ako nikdy predtým. Zaliala námestie, cintorín a spôsobila mnohé škody. Potom začala voda vnikať aj do domov a unášala nábytok ľudí. Zhrození obyvatelia si spomenuli na Predrahú Krv. Poprosili predstaveného kláštora, aby mohli relikviu niesť v procesii oproti rozbúreným vodám. a stala sa neuveriteľná vec: „Postupne ako kňaz s relikviou postupoval, za každým jeho krokom vpred voda ustúpila presne o taký kus.“ Tento zázrak nikto nezaznačil, ale spomienka naň sa prenášala z generácie na generáciu aj vďaka ustanovenému sviatku, ktorý sa slávi v bazilike Neuvy-Saint-Sépulcre až podnes. Všade sa nazýva sviatkom 13. mája alebo sviatok zázraku.

Druhý zázrak: Mária-Lujza zažila veľmi bolestnú skúšku. Jej manžela hospitalizovali s vnútorným krvácaním, ktoré sa lekárom nepodarilo zastaviť. Ani transfúzia krvi nepomohla. po niekoľkých dňoch lekári priznali svoju bezmocnosť a jeho manželke povedali, že sa nedá zachrániť. Nezostávalo jej nič iné, iba prepraviť manžela domov a čakať na najhoršie. Rozrušená Mária-Lujza upozornila na beznádejný stav manžela jednu zo svojich priateliek. Tá jej poradila, aby dala odslúžiť svätú omšu k úcte Predrahej Krvi v bazilike Neuvy-Saint-Sépulcre, kde sa nachádza vzácna relikvia. To aj zakrátko urobila. Po odslúžení svätej omše sa krvácanie okamžite zastavilo. Manžel Márie-Lujzy bol zachránený.

Svedectvo bolo zaznamenané v sakristii baziliky v Neuvy-Saint-Sépulcre.

Tretí zázrak: Niektorí si ešte pamätajú na zhubné následky španielskej chrípky, ktorej koncom prvej svetovej vojny, v októbri a novembri 1918 padli za obeť milióny ľudí. V Neuvy podľahlo tejto chorobe za dva týždne päť osôb. Obyvatelia sa začali modliť deviatnik k Predrahej Krvi. Choroba prestala byť okamžite smrteľná a postupne úplne zmizla.

Štvrtý zázrak: Počas tragických dní v júni 1940 sa pri ústupe francúzskych vojsk odohralo ničivé bombardovanie v mestách Argenton, la Chatre a najmä v Aigurande (kde padlo 36 ľudí). V Neuvy sa to len tak hmýrilo evakuovanými a vojakmi na úteku. Toto všetko vôbec neprispievalo k pokoju obyvateľov. Farníci požiadali o modlitbu deviatnika k Predrahej Krvi. V nedeľu 16. júna sa deviatnik slávnostne začal pri vešperách. Mnohí veriaci sa na tejto modlitbe zúčastňovali s horlivosťou. Zakončili ju 24. júna v preplnenom kostole. Relikvia bola počas týchto dní vystavená na hlavnom oltári. Medzi rannými a večernými bohoslužbami sem vždy prichádzali ľudia na poklonu. Niektorí príliš opatrní veriaci radili kňazovi, aby relikviu schoval aspoň na noc pre prípad, že by znenazdania prišli Nemci. „Buďte pokojní, Predrahá Krv sa ubráni sama,“ odpovedal kňaz. Neuvy skutočne zažilo viacero náletov. 19. júna ich narátali najmenej pätnásť a jedno lietadlo dokonca zostúpilo veľmi nízko nad baziliku. Prítomnosť vojakov však napokon nebola zaznamenaná a vlak s muníciou, ktorý stál na stanici, stačili včas odpraviť. Nespadla ani jedna bomba a celý kraj okolo Neuvy zostal nepoškodený. Obyvatelia Neuvy a ich putujúci hostia v tom zreteľne videli ochranu Predrahej Krvi. Relikvia bola vystavená až do 1. júla, na liturgický sviatok Najdrahšej Krvi Ježiša Krista, aby jej veriaci mohli vyjadriť vďaku.

(Krátka história baziliky a relikvie Predrahej Krvi v Neuvy-Saint-Sépulcre, L. Girard, 1942)

Počas poslednej choroby Benigny-Consolaty jej Ježiš neprestajne hovoril o sile a svetle, ktoré prináša rozhrešenie, zvlášť v dušiach už očistených; neustále jej pripomínal tú potrebu, ktorá ho poháňa, aby daroval svoju Krv. Pripomínal jej, že všetky krásy zeme nie sú ničím popri tých, ktoré sa skrývajú v jednej kvapke jeho Predrahej Krvi. Hovoril tiež, že keď ju vyleje na nejakú dušu, zostane po nej stopa. „Táto Krv nielen obmýva a odstraňuje každú škvrnu, ale duša sa skrze ňu stáva krajšou a silnejšou.“

Svedectvo bolo zaznamenané v sakristii baziliky v Neuvy-Saint-Sépulcre.

+++

Relikvia Ježišovej Predrahej Krvi v Hronskom Beňadiku

V bývalom Uhorsku sa nachádzali tri relikvie Predrahej Božej Krvi. Jedna z nich sa nachádzala a dodnes i nachádza na Slovenskom území, v benediktínskom opátstve vo Svätom Beňadiku, v novogotickom chráme Panny Márie a sv. Beňadika. Je to časť šatky sv. Veroniky, ktorú podala Ježišovi na jeho krížovej ceste a on do nej vtlačil obraz svojej skrvavenej tváre.

Chrám v Hronskom Beňadiku posvätili 11. júla roku Pána 1483 Michal Thuroni, biskup milkovský, zástupca ostrihomského arcibiskupa. Svedčia o tom pergameny, nájdené v oltárnom kameni v roku Pána 1882. Je pravdepodobné, že kráľ Matej Korvín daroval opátstvu relikviu Božej Krvi na povznesenie slávnosti posviacky chrámu. On ju dostal od pápeža Pavla II. (1464 – 71). Neskôr prebudovali hornú sakristiu gotického kostola na Kaplnku Božej Krvi. Kaplnku posvätil v roku Pána 1489 nitriansky biskup Gregor. Počas opravy chrámu v roku Pána 1881 vypukol v meste požiar, ktorý sa rozniesol i na postavené lešenie a vrcholy veží, následkom čoho sa roztopili zvony. Na spomínanom pergamene sa uvádza nápis na zvone, ktorý dokazuje, že v roku Pána 1483 bola už relikvia vlastníctvom opátstva. Nápis znel:

Ad honorem-Sanctissimi-sanguinis-Dni-nostri-Ihu. Christi. In hora mortis-defende nos-ab-insidiis-hostis. 1483 (Na česť Najsvätejšej krvi Pána nášho Ježiša Krista. Chráň nás v hodine smrti pred úkladmi nepriateľa. 1483.).

Vzácnu relikviu uchováva skvostne drahokamami ozdobený relikviár zo začiatku 19. storočia. Relikviár dal zhotoviť kardinál Alexander Rudnay. On ho tiež zapečatil a nechal vsadiť do monštrancie. Svedčí o tom latinský nápis na vonkajšej starne dvierok.

Úcta k Božej Krvi pretrvávala a je stále zakorenená nielen u domáceho obyvateľstava, ale je rozšírená i v okolí. V minulých storočiach prefekti opátstva s veľkou obľubou používali titul „strážca svätej Krvi Kristovej“ a „správca kaplnky Božej Krvi“. To je tiež znakom, že relikvia bola najväčším pokladom chrámu. V benediktínskom opátstve, ležiacom vo vtedajšej Tekovskej župe, sa schádzali predstavitelia župy na zasadnutiach župného zastupiteľstva. 3. mája sa každoročne konala púť, pri ktorej sa niesol relikviár ku kaplnke Na háji postavenej v roku Pána 1713 z vďačnosti za ukončenie moru v Tekovskej župe. Každý piatok sa v Kaplnke Božej Krvi slúžila svätá omša, po ktorej sa modlievala nasledovná modlitba:

„Ó Predrahá Krv večného života, výkupná cena celého sveta, nápoj a kupeľ spasenia pre naše duše, ktorá nás bez prestania zastávaš pred milosrdným trónom Najvyššieho, klaniam sa ti s najhlbšou úctou a žiadam si, nakoľko je to len možné, zadosťučiniť za tie krivdy a zneuctenia, ktorých sa ti ustavične od ľudí, tvojich stvorení, dostáva, najmä od tých, čo sa ti opovažujú bezbožným spôsobom rúhat. Ktože by nemal túto Krv nekonečnej ceny chváliť? Ktože by sa nemal roznietiť láskou k Ježišovi, ktorý ju vylial? Čo by sa bolo so mnou stalo, keby ma táto Božská Krv nebola vykúpila? A kto ju vytlačil až do poslednej kvapky zo žíl môjho Pána? Nebol to zaiste nikto iný, len láska. Ó, nesmierna láska, ktorá si nám podala tento balzam plný spasenia! Neoceniteľný balzam, ktorý si zo žriedla nesmiernej lásky vytiekol, učiň, aby ťa všetky srdcia a všetky jazyky chválili, oslavovali a ďakovali ti teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“

(Schválil pápež Pius VII. v roku Pána 1815. 300 dní odpustkov raz denne.)

V súčasnosti sa každý piatok po svätej omši uctieva Božia Krv za spevu piesne k Božskému Srdcu. Rovnako pri všetkých hlavných pútiach v Hronskom Beňadiku:

- v nedeľu najbližšiu k sviatku sv. Jozefa, ženícha Panny Márie – 19. marca
- prvú májovú nedeľu z vďačnosti za ukončenie moru v Tekovskej župe
- na sviatok Zoslania Ducha Svätého
- na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
- na sviatok Krista Kráľa

Vďaka Ti, nekonečne dobrý Bože, i za tú Tvoju milosť, že na našom Slovensku, v Hronskom Beňadiku môžeme uchovávať prevzácnu relikviu Tvojej Predrahej Krvi.

A aj za tú milosť, že v mesiaci zasvätenom Tvojej Najdrahšej Krvi, presne na sviatok Tvojej Najdrahšej Krvi 1. júla roku Pána 199o si nám v Šaštíne, prostredníctvom Tvojho zástupcu na zemi, bl. pápeža Jána Pavla II. korunoval Patrónku nášho národa Sedembolestnú Pannu Máriu.

+++

Fotografie z púte

do Hronského Beňadiku „AŽ“ JEDNÉHO (!) Slováka

na 5 - násobný sviatočný deň – 1. júla roku Pána 2011

(1. – sviatok Najsvätejšieho Srdca nášho Pána Ježiša Krista;

2. – prvý piatok v mesiaci;

3. – sviatok Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista (v rehoľných spoločenstvách a mnohých inštitútoch, ktoré sa úcte Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista zasvätili sa tento sviatok aj po jeho zrušení pápežom Pavlom VI. s jeho dovolením naďalej liturgicky slávi ako slávnosť);

4. – prvý deň mesiaca zasväteného Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista (počas MNOHÝCH rokov som ANI JEDEN RAZ v CELOM SVOJOM ŽIVOTE (!) NEZAŽIL, že by sa v nejakom kostole v mesiaci júl pred sv. omšou, alebo po nej veriaci z úcty k Najdrahšej Krvi nášho Vykupiteľa Ježiša Krista, modlili litánie k Jeho Najdrahšej Krvi!);

5. – 16. výročie korunovácie milostivej sochy našej Patrónky Sedembolestnej Panny Márie, v Šaštíne, bl. pápežom Jánom Pavlom II. ):

Ó nekonečne dobrý Trojjediný Bože, izraelský ľud v Egypte pred nešťastím a smrťou zachránila krv baránka z Tvojho príkazu natretá na drevených verajach dverí (Ex 12, 1 – 14; 21 -3o). Pokorne ťa prosíme, daj, nech podobne i Krv Božieho Baránka nasiaknutá do dreva Spasiteľovho svätého Kríža (Jn 1, 29; 19, 17 – 37), ktorý sa v našom štátnom znaku z Tvojej milosti – i za to Ti patrí veľká vďaka! – hrdo týči nad celým naším Slovenskom ochraňuje a zachráni celý náš slovenský národ pred každým nešťastím a hlavne duchovnou smrťou.

Amen.

Ó nekonečne dobrý Trojjediný Bože, iba Tebe samému patrí od celého Tvojho stvorenia nekonečná vďaka, chvála a oslava na veky vekov!

Amen!

+++

Šaštín – srdce Slovenska

November 9th, 2010. Z Kategórie Šaštín - srdce Slovenska.

Na obr. milostivá socha šaštínskej Sedembolestnej Panny Márie, ktorú zhotovil v roku Pána 1564 neznámy ľudový rezbár z hruškového dreva. Je vysoká 85 cm a široká 91 cm.

+++

1. Tie šaštínske zvony – k sebe nás volajú, – Patrónke Slovenska – poklonu vzdávajú.

Sedembolestná – Panna Mária, – tebe Slovenská – spieva krajina: – Tisíc ráz buď Zdravas, – oroduj vždy za nás!

2. Radostná chvíľa nám, – vždy vtedy nastáva, – keď Matka Šaštínska – zvonmi nás zvoláva.

- Poďme rodáci, ženy a panny, – milostivý chrám – tu je pred nami. – Radostne spievajme, – Máriu vítajme.

3. Šaštínsky chrám vzácnou – zdobený je perlou; – Patrónka Slovenska - TU si tróni s berlou.

- Matka premilá – nášho národa, – oroduj za nás – u svojho Syna! – Národ ťa zve, – volá, – vypros mu pokoja!

4. Vy, šaštínske zvony, – hlaholte slávnostne, – nech sa váš zvučný hlas – Slovenskom roznesie.

- Zaznej radosťou – každá dedina, – slávou zajasaj – celá krajina! - Slovenský národ náš – ochraňuj v každý čas!

Šaštín – Stráže; v pozadí šaštínska národná Bazilika

+++

Prehľad najdôležitejších udalostí:

V roku Pána 1564 bola zhotovená socha Sedembolestnej Panny Márie – začiatok úcty.

Koncom 16. storočia bola v Šaštíne postavená trojhranná kaplnka a do nej uložená socha Sedembolestnej Panny Márie.

V roku Pána 1654 socha Sedembolestnej Panny Márie bola uložená do zámockej kaplnky sv. Imricha.

Koncom 17. storočia bola socha vrátená na pôvodné miesto – do trojhrannej kaplnky.

Apríl – október 1732 – vyšetrovanie zázračných udalostí arcibiskupskou komisiou.

25. augusta roku Pána 1732 bola socha Sedembolestnej Panny Márie uzavretá v Loretánskej kaplnke.

18. októbra roku Pána 1732 arcibiskup Imrich Esterházi vyhlásil sochu Sedembolestnej Panny Márie za zázračnú a povolil jej verejnú úctu.

9. novembra roku Pána 1732 bola milostivá socha prenesená do trojhrannej kaplnky.

2. apríla roku Pána 1733 bola kaplnka s milostivou sochou zverená reholi pavlínov. Pavlíni sa v Šaštíne podujali postaviť veľký pútnický chrám a tiež kláštor.

Rok Pána 1736 – začiatok stavby v Šaštíne nového mariánskeho pútnického chrámu pod vedením Jána Damianiho, staviteľa z Viedne. Neskôr stavbu viedol Matej Vépy.

14. júl 1736 – do Šaštína prišiel ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházi a na stavebnom pozemku pri trojhrannej kaplnke osadil veľký drevený kríž a požehnal ho.

Súčasná obnovená trojhranná šaštínska kaplnka a vedľa nej vztýčený kríž, pri ktorom 1. júla roku Pána 1995 slúžil v Šaštíne bl. pápež Ján Pavol II. slávnostnú sv. omšu a pri ktorom bola umiestnená milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie

15. júl 1736 – arcibiskup Imrich Esterházi požehnal a položil základný kameň budúceho chrámu. Do kameňa zabudovali schránku s relikviami svätých mučeníkov Marciala a Urbana, ako aj pápeža Inocenta XI. Vložili do nej i voskové mince vtedajšieho pápeža Klementa XII. a latinskú listinu s týmto textom:

„Ostrihomskému arcibiskupovi Imrichovi Esterházimu, ktorý položil tento kameň a je veľkým ctiteľom šaštínskej Panny Márie, želajú a vyprosujú od Boha a od Panny Márie šaštínskej zdravie, prosperitu, život a slávu otcovia pavlíni a ctitelia šaštínskej Panny Márie.“

Rok Pána 1748 – bola dokončená stavba a strecha nad kostolom a v roku Pána 1751 bol zastrešený aj kláštor.

Rok Pána 1757 – ukončenie výmaľby kostola a oltárnych malieb.

Rok Pána 1760 – pokračuje vnútorná výzdoba chrámu podľa návrhu Františka Antona Hildebranta, cisárskeho staviteľa, ktorý navrhol aj stavbu hlavného oltára z červeného mramoru a celého priečelia chrámu. Celá stavba bola financovaná zo zbierok prostého ľudu a s prispením cisárovnej Márie Terézie.

12. august 1762 – Konsekrovanie chrámu.

15. august 1762 – slávnostné prenesenie milostivej sochy na hlavný oltár mariánskeho chrámu za prítomnosti cisárovnej Márie Terézie a jej manžela cisára Františka Lotrinského. Prvé korunovanie sochy Sedembolestnej Panny Márie.

Koruny a zo striebra utkaný plášť pre sochu Sedembolestnej Panny Márie, ako i pozlátené lúče, ktoré boli upevnené za milostivú sochu spolu s veľkou lampou so 16 pozlátenými retiazkami boli kráľovským darom cisárovnej Márie Terézie.

Rok Pána 1765 – posvätili zvony na vežiach, ktoré dosahovali len výšku strechy a boli ukončené ihlanmi.

Rok Pána 1771 – bol postavený organ s 25 variáciami a kazateľnica. Postupne postavili bočné oltáre z mramoru, okrem jedného. Autorom oltárnych obrazov je Ján Lukáč Kracker.

Rok Pána 1776 – ukončenie stavby priľahlého kláštora.

Rok Pána 1786 – cisár Jozef II. zrušil rehoľu pavlínov, ktorých bolo v Šaštíne sedemnásť. Odišli do Poľska.  Mariánsky pútnický chrám prešiel pod správu šaštínského farára – dekana Jakuba Schneidera a štyroch kaplánov a stal sa farským kostolom. Starý farský kostol v Šaštíne zatvorili. Faru presťahovali do časti kláštora, ktorý sa stal cisárskym majetkom.

Rok Pána 1832 – storočná slávnosť vyhlásenia sochy za milostivú.

26. jún 1864 – ukončenie prác na stavbe nových vyšších veží chrámu.

8. september 1864 – hlavný deň jubilejných 300-ročných osláv milostivej sochy. Druhé korunovanie sochy.

Z dekrétu pápeža Pia IX.:

„Slávne panujúci pápež Pius IX. 26. februára a 15. marca 1864 uznal za vhodné udeliť na túto slávnosť a tiež navždy tomuto posvätnému miestu dvoje plnomocných odpustkov a dovolil prímasovi Scitovskému, aby v jeho mene požehnal korunky a vykonal korunovanie. Tebe, drahý náš syn, dovoľujeme a oprávňujeme Ťa, aby si spomínané korunky na sviatok Narodenia Panny Márie, v našom mene a mocou našej autority mohol požehnať.

Dané v Castel Gandolfo dňa 12. augusta 1864.

Podpísaný kardinál Paracciani Clarelli.“

V dňoch 7. – 10. septembra roku Pána 1864 do Šaštína na jubilejné 300-ročné oslavy milostivej sochy Sedembolestnej Panny Márie prišlo vyše 120 000 pútnikov.

Rok Pána 1902 – dekan Jozef Mária Škarda, pri príležitosti príchodu cisára do Šaštína na ukončenie manévrov, dal obnoviť chrám.

Rok Pána 1914 – počas 1. svetovej vojny zobrali z veží zvony, okrem najmenšieho, pretavili ich a urobili z nich vojenské delá.

8. september 1924 – rozhodnutím trnavského biskupa Dr. Pavla Jantauscha prišli do Šaštína saleziáni – synovia Don Bosca. Opravili starý farský kostol na námestí, ktorý bol 150 rokov sýpkou. Zasvätili ho svojmu zakladateľovi sv. Jánovi Boscovi (pôvodne bol zasvätený Povýšeniu sv. Kríža).

31. október 1926 – slávnostné požehnanie štyroch nových zvonov.

22. apríl 1927 – pápež Pius XI. dekrétom Celebre apud Slovaccham gentem vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za Patrónku Slovenska.

Z knihy Naša národná svätyňa – Bazilika v Šaštíne

(Vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave v roku 1990. S cirkevným schválením Arcibiskupského úradu v Trnave, č. č. 717/90 zo dňa 26. februára 1990.):

„Rok 1927 je pamätným rokom nielen Šaštína, nielen nás katolíkov, ale celého národa. Na mnohé prosby a žiadosti vyhovela Sv. Stolica žiadosti predloženej v mene Slovákov prostredníctvom arcipastierov Slovenska a Sedembolestnú Pannu Máriu vyhlásila za patrónku Slovenska. Stalo sa tak dekrétom z 22. apríla 1927, tohto znenia:

„Slávna u Slovenského národa stojí svätyňa v Šaštíne, na území Apoštolskej administratúry Trnavskej, ku cti Preblahoslavenej Panny Márie Bolestnej. Svätyňu túto už vyše dvesto rokov vyhľadávajú veriaci pre nespočetné milosti, ktorých sa im tu dostáva. Akou láskou a akou zbožnosťou lpia Slováci k Bohorodičke, ktorú vzývajú ako „Sedembolestnú“ vysvitá aj z toho, že všade sa k jej úcte stavali kostoly, že pápež Benedikt XIII. v roku 1727 povolil úctu Sedembolestnej Panny Márie, napokon, že sa jej materinskému príhovoru pripisuje, že katolíci Slovenska boli ochránení od moru inoverectva a zachovaní v pravej viere. Aby ani v týchto ťažkých časoch neutrpela jednota viery nijakej ujmy, na väčšie posilnenie viery otcov a nábožnosti z príležitosti dvestoročných radostných osláv úcty Sedembolestnej, arcipastieri Slovenska pokorne prosili Sv. Otca pápeža nášho Pia XI., aby dovolil katolíckym Slovákom v loretánskych litániach pridať zvláštne vzývanie ku cti Matky Bolestnej. Svätá Kongregácia obradov schvaľuje úmysel arcipastierov Slovenska a odporúčajúc ho, na základe svojich splnomocnení daných Sv. Otcom, tým spôsobom vyhovela ich žiadosti a prosbe, že dovolila v Loretánskych litániach po treťom vzývaní „Baránku Boží…“ pridať vzývanie: „Oroduj za nás, Panna Najbolestnejšia“, alebo „Matka Sedembolestná“, podľa schválených formúl s odpoveďou: „Aby sme boli hodní zasľúbení Kristových“ a so zodpovedajúcou modlitbou: „Nech sa primlúva za nás…“ atď., alebo „Bože, v ktorého umučení…“ atď., alebo aj inou odobrenou, len aby bola v tejto veci za súhlasu biskupov jednotnosť v diecézach Slovenska. Čomu nesmie prekážať nič protivného.

Dané v Ríme, u Sv. Kongregácie obradov dňa 22. apríla 1927.

+ Card. Vico, biskup portuenský, prefekt. Angelus Mariani, S.R.C. sekretár. S. 43/27.“

21. – 22. máj 1927 – ďakovná púť za vyhlásenie Patrónky Slovenska. Do Šaštína prišlo ďakovať do 40 000 veriacich s vyše 100 kňazmi. Slávnostné sv. omše slúžili a veriacim kázali otcovia biskupi Dr. Pavol Jantausch, Mons. Ján Vojtaššák a Mons. Michal Bubnič.

28. október 1928 – posviacka „Národného zvonu“.

8. september 1929 – zavedenie elektrického osvetlenia do chrámu.

29. jún 1930 – národná púť spojená s jubilejnými svätovojtešskými oslavami.

Jún 1931 – požehnanie oltára sv. Jána Bosca.

Rok Pána 1943 – opravy chrámu.

1946 – 1947 – opravy fasád chrámu.

Rok Pána 1950 – inštalovanie nového organa.

14. Apríl 1950 – zrušenie kláštorov – zo Šaštína boli saleziáni násilne vyhnaní a správa prešla do rúk diecéznych kňazov.

23. november 1964 – pápež Pavol VI. dekrétom Ad perpetuam rei memoriam vyhlásil a povýšil národnú svätyňu Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne do hodnosti basilica minor – bazilika menšia (prvá na Slovensku).

Z knihy Naša národná svätyňa – Bazilika v Šaštíne

(Vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave v roku 1990. S cirkevným schválením Arcibiskupského úradu v Trnave, č. č. 717/90 zo dňa 26. februára 1990.):

„Štyristé výročie milostivej sošky Sedembolestnej Panny Márie a jej úcta pripadla na rok 1964. Náš národ, ktorý vždy s úctou a oddane sa vinul k Petrovmu Stolcu, bol nesmierne potešený významným vyznačením. Sv. Otec pápež Pavol VI. vyhovel žiadosti ľudu a jeho arcipastierov biskupa Dr. Ambróza Lazíka, apošt. administrátora trnavského a biskupa Dr. Eduarda Nécseyho, apošt. administrátora nitrianskeho a 23. novembra 1964 vyhlásil národnú svätyňu v Šaštíne na baziliku menšiu.

PAVOL VI. PATRÓNKE SLOVENSKA.

„Na večnú pamäť!

Aká krásna, nesmrteľná, tvorivá a víťazoslávna je viera, ktorú nám priniesol Kristus Pán, očividne dosvedčujú rozmanitým spôsobom skúšané a utláčané národy, ktoré sa za krutých sužovaní neprestajne utiekali do chrámov božích pred oltáre Pánove a panenskej Bohorodičky. Aj teraz tak robia s tou istou dôverou. Takúto neochvejnú vieru prejavoval v priebehu storočí ľud Slovenska, vedený učením a príkladmi svätého Cyrila a Metoda. A v tejto viere Slováci ani dnes neochabujú. Na veľkú útechu im bola vrúcna úcta k Sedembolestnej Panne Márii, ktorú oni oddávna jednomyseľne vzývajú ako Patrónku celého Slovenska; i Náš predchodca blahej pamäti pápež Pius XI. ju neskoršie, roku 1927, svojou autoritou potvrdil za nebeskú ochrankyňu tejto krajiny v šaštínskom chráme (teraz Šaštínske Stráže), na území Apoštolskej administratúry trnavskej, kde je zvlášť horlivo uctievaná. Táto svätyňa patrí celému slovenskému národu, pretože sa tam sústreďujú viaceré pradávne archidiakonáty a preslávili ju početné púte i z ďalekých krajov: veriaci tam prichádzajú pred dávnu sochu Sedembolestnej Panny Márie, aby jej vo vrúcnych modlitbách vyliali svoje žiale a svoje súženia. Tento chrám okrem toho štedro obdarili poprední mužovia a vladári drahocenným zariadením a umeleckými dielami; biskupi zas, ba aj rímski pápeži ho obohatili a zahrnuli duchovnými výsadami. Zvlášť roku 1864, na tristé výročie založenia, Náš predchodca, sluha boží Pápež Pius IX. popri niektorých odpustkoch ochotne dovolil korunovať sochu Panny Márie. Z tohto dôvodu ctihodný brat Ambróz Lazík, tit. biskup apiánsky a apoštolský administrátor trnavský, i v mene ctihodného brata Eduarda Nécseyho, tit. biskupa velicianského a apoštolského administrátora nitrianskeho, ako aj v mene všetkých archidiakonov toho kraja a všetkých veriacich obrátil sa na Nás s naliehavou prosbou, aby sme šaštínsku mariánsku svätyňu vyhlásili za baziliku (menšiu), správne poukazujúc, že na Slovensku nijaký iný chrám nie je povýšený na túto hodnosť. A My, chcejúc sa pričiniť o vzrast mariánskej úcty, ako aj preukázať otcovskú lásku duchovenstvu a veriacim Slovenska, sme veľmi ochotne ustanovili, aby sa tejto prosbe vyhovelo. Preto po porade s Posvätnou Kongregáciou obradov, dobre si všetko uvedomiac a zrelo uvážiac, plnosťou Našej Apoštolskej moci týmto listom natrvalo povyšujeme chrám zasvätený Sedembolestnej Panne Márii v obci Šaštín, na území Apoštolskej administratúry trnavskej, na hodnosť baziliky menšej – so všetkými právami a výsadami, ktoré riadne prináležia tomuto titulu. Tomuto nech nie je na prekážku akékoľvek iné ustanovenie. Takto sme rozhodli a stanovili, nariadiac, aby tento list bol a zostal vždy platný, záväzný a účinný, aby nadobudol a dosiahol všetku a plnú pôsobivosť a aby sa s ním v plnej miere zhodovali tí, ktorých sa to týka alebo môže týkať tak v prítomnosti, ako aj v budúcnosti; podľa toho treba právoplatne súdiť a rozhodovať; a už teraz je neplatné a pozbavené účinku, čokoľvek by hocikto z akéhokoľvek titulu, vedome alebo nevedome proti tomuto podnikol.

Dané v Ríme, pri Sv. Petrovi, opečiatkované rybárskym prsteňom, dňa 23. novembra r. P. 1964, v druhom roku Nášho pontifikátu.

Kardinál Amleto Giovanni Cicognani,
zodpovedný za verejné cirkevné záležitosti.“

V čase čiastočného uvoľnenia u nás – 2. júna 1968 bola veľká púť, kde sa vyše 75 000 veriacich zúčastnilo, pod vedením Otca biskupa Dr. Ambróza Lazíka, slávnosti vďaky patrónke Slovenska – Sedembolestnej Panne Márii v Šaštíne. Tu počas slávnostnej sv. omše bola prečítaná listina o povýšení chrámu na baziliku.“

20. december 1977 – pápež Pavol VI. zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu a Trnavské arcibiskupstvo.

Roku Pána 1987 pri návšteve Slovenska prišla do Šaštína na púť i bl. matka Terézia z Kalkaty.

Rok Pána 1987 – začiatok rozsiahlych generálnych opráv a reštaurátorských prác šaštínskej baziliky.

Rok Pána 1990 – po páde komunistického totalitného režimu sa koncom februára do Šaštína vracajú saleziáni.

22. apríl 1990 – sv. pápež Ján Pavol II. na helikoptére priletel na jednodňovú návštevu Slovenska pričom na jeho žiadosť helikoptéra zakrúžila nad šaštínskou bazilikou. Pápež si takýmto spôsobom uctil a pozdravil Patrónku Slovenska.

Na zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska vzišla myšlienka poďakovať sa Bohu a Sedembolestnej za všetky dobrodenia spoločnou púťou duchovných do Šaštína. Púť sa uskutočnila 9. mája roku Pána 1990. Spolu s biskupmi sa jej zúčastnilo 900 kňazov a 7 000 pútnikov.

3. jún 1990 – šaštínska svätodušná púť na ktorej sa zúčastnilo asi 80 000 pútnikov.

1. november 1990 – baziliku Sedembolestnej Panny Márie navštívil prezident Českej a Slovenskej federatívnej republiky Václav Havel v rámci trojdňovej návštevy Slovenska. Popoludní bola za jeho účasti slávená sv. omša.

11. júna roku Pána 1991 dostala šaštínska národná bazilika najvyššie ocenenie od štátnych činiteľov, keď rozhodnutím vlády Slovenskej republiky bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Na národnej púti 14. – 15. septembra roku Pána 1991 pri príležitosti sviatku Sedembolestnej Panny Márie bolo v Šaštíne úradne otvorené gymnázium sv. Jána Bosca.

Od roku Pána 1994 sa stal 15. september – sviatok Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska dňom pracovného pokoja.

21. novembra roku Pána 1994 navštívil šaštínsku národnú baziliku vtedajší taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro s dcérou Mariannou a so svojím sprievodom. Sprevádzal ho vtedajší prezident Slovenskej republiky Michal Kováč.

1. júl 1995 – sv. pápež Ján Pavol II. počas svojej druhej návštevy Slovenska navštívil Šaštín, kde v prítomnosti vyše 400 000 pútnikov slávil sv. omšu a korunoval milostivú sochu Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska (tretia korunovácia).

Od 1. septembra roku Pána 2001 sa Šaštín spolu so Strážami nad Myjavou stal mestom s názvom Šaštín-Stráže.

Rok Pána 2014 vyhlásený Konferenciou biskupov Slovenska za Rok Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska.

+++

O tom ako sa červenému drakovi

podarilo na čas zraniť pätu Slovenska

V roku Pána 1960 1. júla na sviatok (vigíliu) Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista celý svet rozkvitol do červenej Božej krásy. Spasiteľova červená Predrahá Krv, nekonečne drahšia a krásnejšia ako všetky červené rubíny sveta bola povýšená pred celým svetom k ešte väčšej úcte a sláve. Sv. Pápež Ján XXIII. apoštolským listom Inde a primis zaviedol v svätej katolíckej Cirkvi Litánie k Predrahej Krvi Krista Pána. A bol to práve tento deň, kedy slovenskí katolíci na Slovensku, v tom čase zaodetom do ohavného bezbožného červeného šatu totalitného komunizmu utrpeli od boľševikov ďalší tvrdý úder. Štátne a stranícke orgány (ÚV KSČ) dňom 1. júla 1960 zo Šaštína urobili Šaštínske Stráže. Tak bol Šaštín, srdce Slovenska, s národnou svätyňou Patrónky Slovenska Sedembolestnej Panny Márie vymazaný z mapy Slovenska.

„Z podstatného mena Šaštín (komunisti) urobili prídavné meno, prívesok k názvu Stráže nad Myjavou, hoci Šaštín počtom obyvateľov značne prevyšoval Stráže. Tak vznikol názov Šaštínske Stráže. Ďalšie už mal urobiť čas.“

(Ernest Macák, Naša Sedembolestná Matka, str. 147)

„Na Slovensku vládli predstavitelia cudzej moci – hlásateľky Bohu a náboženstvu podstatne nepriateľskej ideológie, ktorej Sedembolestná Patrónka Slovenska bola dvojnásobným tŕňom v oku. Bezbožníci ju nenávideli ako Božiu Matku a cudzí uchvatitelia moci spolu s ich domácimi kolaborantmi sa jej báli ako symbolu jednoty a sily slovenského národa. Preto použili všetko svoje úsilie, aby udusili kult Sedembolestnej.

V roku 1950 v nočnom čase prepadli starobylý kláštor v Šaštíne a násilne deportovali všetkých saleziánov, ktorým, ako sme videli, v roku 1924 trnavský apoštolský administrátor biskup Dr. Pavol Jantausch zveril starostlivosť o slovenskú národnú svätyňu. Nátlakom na diecéznu vrchnosť potom dosiahli, že za správcov chrámu Sedembolestnej Panny Márie boli menovaní vyčerpaní a nemocní kňazi, neschopní zastávať taký dôležitý úrad. To malo neraz za následok aj zatvorenie šaštínskej baziliky, prípadne obmedzovanie prístupu pre veriacich iba na určité dni v týždni.

No ani tieto protináboženské opatrenia neuspokojili tých , čo nenávidia Boha a veriacich Slovákov sa boja. V roku 1960 siahli k novému kultúrnemu barbarstvu: aby časom vymazali z povedomia nových generácií ešte aj pojem Šaštínskej Panny Márie, pokúsili sa vymazať sekulárne meno Šaštína z máp Slovenska, zo zoznamov obcí, zo slovníkov vôbec. Akcia bola maskovaná ako administratívne zlúčenie dvoch obcí – Šaštín a Stráže nad Myjavou – („elegantne“ motivovaná tým, aby Šaštín dosiahol potrebný počet obyvateľov na titul mesta), pričom proti proti všetkej histórii a proti všetkej logike súčasného stavu väčšia jednotka bola podriadená menšej. Šaštín totiž bol už v roku 1218 dôležitým sídlom archidiakonátu a v 14. storočí dostal mestské práva, čím sa stal strediskom šaštínskeho panstva. Stráže boli kedysi skromnou strážnou osadou, od roku 1392 vo vlastníctve šaštínskeho panstva. Ako Stráže nad Myjavou (1927 – 1960) a potom až do našich čias zostali iba periférnou dedinkou pri Šaštíne. Výsledok tohto zlúčenia v roku 1960 oficiálne nazvali Šaštínske Stráže, čím bol historický názov mesta Šaštín úplne odstránený z mapy Slovenska. Ostala po ňom iba bledá stopa vo forme adjektíva vzťahujúceho sa na obec Stráže. Ako keby Šaštín bola pohltila zem alebo vyhladila atómová bomba. (V Japonsku však mesto Hirošima nebolo vytreté z máp ani po atómovej katastrofe.)

Že nešlo pri tom o dajaké nepremyslené administratívne opatrenie, akých po vojne na Slovensku nechýbalo, to dokazuje i skutočnosť, že „tabu“ na Šaštín bolo dekrétované už dávno predtým. Tak napríklad v roku 1957 Spolok sv. Vojtecha v Trnave vydal knihu E. Lorada Umelecko-historické pamätné kostoly na Slovensku. Autor v nej opisuje 26 významných i menej dôležitých kostolov, ale jednému z najväčších chrámov na Slovensku a opravdivému skvostu barokového umenia, akým je bezpochyby národná bazilika Sedembolestnej v Šaštíne, nevenuje – lebo akiste nesmel venovať – ani jeden riadok.

Šaštínska národná Bazilika – vnútorný priestor

Ako všetky publikácie akéhokoľvek druhu, aj táto kniha mohla vyjsť iba po predbežnej štátnej cenzúre a jej tlač bola povolená pod číslom C-HSV/I-24841/56. Aj novšie publikácie striktne zachovávali toto „tabu“ zo smutne vychýrených päťdesiatych rokov.“

(Milan S. Ďurica, Slováci a Sedembolestná, str. 42 – 44)

A čo na to patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária? Ako na toto všetko odpovedala? Stála bdelo na stráži? Ochránila srdce Slovenska – Šaštín a svoj trón v ňom – svoju šaštínsku národnú svätyňu? Samozrejme, že áno. Jej odpoveď bola pre červeného draka – satana (Zjv 12, 3; 9) a jeho služobníkov naozaj zdrvujúca:

1 .) Keď na sviatok Zvestovania Pána, 25. marca 1984, v Ríme, na Námestí sv. Petra sv. pápež Ján Pavol II. v spojení s biskupmi celého sveta zasväcoval Rusko a celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, jeden biskup konal toto zasvätenie priamo v Rusku, v moskovskom Kremli. Bol to slovenskí biskup – jezuita, ktorý sa denne modlieval SEDEMBOLESTNÝ ruženec a vo svojom biskupskom erbe mal SEDEMBOLESTNÚ Pannu Máriu ŠAŠTÍNSKU. Bol to biskup Pavol Mária Hnilica, SJ.

2.) V ten istý deň, o 4 roky neskôr, 25. marca 1988 katolícka Cirkev slávila sviatok Zvestovania Pána a súčasne aj sviatok SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie, tzv. Máriin Veľký Piatok, pretože bol piatok pred Veľkým Piatkom (Tento sviatok, podobne ako 1. júl – sviatok Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista boli po II.Vatikánskom koncile v katolíckej Cirkvi zrušené, niektorým reholiam však boli ponechané a tie ich slávia dodnes.). Na Slovensku, v Bratislave sa na Hviezdoslavovom námestí v tento deň konala pokojná sviečková modlitebná manifestácia (Bratislavský Veľký Piatok), ktorá sa považuje za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku .

3.) 22. apríla 1990, na 63. výročie vyhlásenia SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie za Patrónku Slovenska pápežom Piusom XI. (22. apríl 1927) vo vrtuľníku preletel nad srdcom Slovenska, nad ŠAŠTÍNSKOU národnou bazilikou SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie sv. pápež Ján Pavol II. z Velehradu letiaci do Bratislavy na svoju prvú pastoračnú návštevu Slovenska.

Zlatý klinec na koniec:

4.) 1. júla 1960 červený drak – satan (Zjv 12, 3; 9) a jeho červený služobníci – komunisti v snahe, aby upadla SEDEMBOLESTNÁ Panna Mária Patrónka Slovenska do zabudnutia vymazali Šaštín z mapy Slovenska.

O 35 rokov neskôr, presne v ten istý deň, 1. júla 1995, na prvú sobotu v mesiaci júl, ktorý je zasvätený Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista, na sviatok Najdrahšej Krvi nášho Pána Ježiša Krista ŠAŠTÍN zažil najslávnejší deň z celej svojej vyše tisícročnej histórie. Na radosť slovenských katolíkov z celého sveta sv. pápeža Ján Pavol II. v prítomnosti vyše 400 tisíc pútnikov korunoval milostivú sochu ŠAŠTÍNSKEJ SEDEMBOLESTNEJ Panny Márie.

Okrem toho:

– 23. novembra 1964 pápež Pavol VI. povýšil národnú svätyňu Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne do hodnosti basilica minor – bazilika menšia (prvá na Slovensku);

– od 1. septembra 2001 sa Šaštín spolu so Strážami nad Myjavou stal mestom s názvom nie Šaštínke Stráže, ale Šaštín-Stráže;

– 11. júna 1991 dostala šaštínska národná bazilika najvyššie ocenenie od štátnych činiteľov, keď rozhodnutím vlády Slovenskej republiky bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

– od roku 1994 sa stal 15. september – sviatok Sedembolestnej Panny Márie Patrónky Slovenska dňom pracovného pokoja.

!

Šaštínsky chrám vzácnou zdobený je perlou; Patrónka Slovenska TU si TRÓNI s berlou.

(Z piesne JKS 405 „Tie šaštínske zvony“)

+++

Korunovácia

milostivej sochy

Sedembolestnej Panny Márie,

1. júla roku Pána 1995

Niekoľko pamätihodných slov a myšlienok zo Šaštína, zo slávneho dňa 1. júla roku Pána 1995, kedy bola sv. pápežom Jánom Pavlom II. korunovaná milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie patrónky Slovenska:

O tento krásny akt po skončení svätej omše požiadal Svätého otca arcibiskup – metropolita Ján Sokol týmito slovami:

„Svätý otče, tu na pódiu, kde sa slávila najsvätejšia obeta, je aj milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Táto socha, v ktorej prítomnosti, akoby s ňou pod krížom sme všetci stáli. Teraz by som vás prosil, keby ste túto milostivú sochu Sedembolestnej Panny Márie, patrónky nášho národa, korunovali a tak TÚTO SOCHU, pod ktorou a pred ktorou sa toľkí naši predkovia schádzali, osúšali si slzy a získavali útechu a posilu, vyznačili, a týmto spôsobom EŠTE VIAC nášmu Božiemu ľudu, žijúcemu pod Tatrami, ju sprítomnili, ZVÝRAZNILI a PODNIETILI náš veriaci ľud k EŠTE VÄČŠEJ úcte k Sedembolestnej Panne Márii, patrónke nášho národa, I K TEJTO NAŠEJ NÁRODNEJ BAZILIKE, kde je trón tejto milostivej sochy Sedembolestnej.“

Homília

sv. pápeža Jána Pavla II.,

„Ty si mať dobrotivá, patrónka ľútostivá, oroduj vždy za náš národ u svojho Syna.“ (JKS 394)

Takto spievajú pútnici, keď prichádzajú do Šaštína z celého Slovenska a pozdravujú Božiu Matku, svoju patrónku. Podobne ju pozdravujú aj poľskí pútnici v Čenstochovej: „ Ty si veľká sláva nášho národa!“

Drahí bratia a sestry, tu v Šaštíne je národná svätyňa Slovenska. Dnes do tejto baziliky prichádza pápež ako pútnik hneď na začiatku svojej návštevy.

Táto svätyňa si pamätá veľa pokolení pútnikov, ktorí sem prichádzali zo všetkých končín vašej krajiny, a uchováva spomienku na všetko, čo úzko súvisí s ich životom: na radosť, na smútok a utrpenie, ktoré nechýbali vo vašich dejinách, ako nechýbajú v živote nijakého človeka a nijakého národa na zemi. Je dobre, keď má človek niekoho, s kým sa môže podeliť o radosti a žiale. Je dobre, keď máte vo svojej veľkej slovenskej rodine Matku, ktorej možno dôverovať a zveriť jej všetky bolesti a nádeje. Na tomto mieste ju uctievate ako Sedembolestnú, ako Matku, ktorej srdce bolo pod krížom prebodnuté siedmimi mečmi bolesti, ako to zdôrazňuje tradícia.

Je prozreteľnostné, že práve toto je mariánska svätyňa vášho národa, chrám, do ktoré putuje celé Slovensko. Vaši predkovia tu hľadali posilu v životných ťažkostiach. Hľadali tu posilu v časoch poznačených utrpením.

Šaštínsku svätyňu môžeme vo svetle dnešnej liturgie pripodobniť k jeruzalemskému večeradlu. Večeradlo bolo miestom, kde Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu. Bolo aj miestom, kde apoštoli po nanebovstúpení zotrvávali na modlitbách spolu s Pannou Máriou, Ježišovou Matkou. Táto dnešná liturgia nám chce povedať, že tu, na tomto mieste sa Panna Mária modlí s nami. Tu jej nepredkladáme iba my svoje modlitby, prosby, vďaky a odprosenia, ale predovšetkým ona sa modlí s nami, ako sa modlila s apoštolmi v očakávaní Turíc. A toto očakávanie v modlitbe bolo zavŕšené zoslaním Ducha Svätého, ktorý spočinul na apoštoloch zhromaždených vo večeradle a premenil im srdcia. V sile tejto premeny sa z ustráchaných ľudí stávajú odvážni svedkovia, odhodlaní plniť úlohu, ktorú im zveril Kristus. A hneď na Turíce začínajú v Jeruzaleme plniť svoje apoštolské poslanie.

Čo to znamená pre nás tu zhromaždených, pre vás, ktorí ste prišli do Šaštína z rozličných častí Slovenska? Panna Mária nás tu prijíma do toho istého spoločenstva modlitby, ktoré spolu s ňou vytvorili apoštoli v jeruzalemskom večeradle, a v tomto spoločenstve sa modlí s nami za obrátenie našich sŕdc. Veď mariánske svätyne sú naozaj miestami duchovnej premeny, miestami obrátenia. Skúsenosť ukazuje, že sú to miesta, kde sa ľudia najčastejšie vracajú k sviatosti pokánia, aby začali v matkinom dome nový život a vrátili sa duchovne obnovení.

Ako pastier Cirkvi chcel by som sa dnes v Šaštíne osobitne poďakovať Sedembolestnej Panne Márii za túto premenu ľudských sŕdc. A súčasne so zreteľom na nové časy a nové duchovné potreby ľudí, ktorí obývajú túto krajinu, chcem v tejto svätyni poprosiť Pannu Máriu, aby aj naďalej poskytovala materskú pomoc pri premene sŕdc. Prosím ju, aby bdela nad celým duchovným životom Slovenska. Zvlášť jej odporúčam mladú generáciu, všetkých trpiacich a všetkých, čo hľadajú pravdu. Odporúčam jej celý váš národ, ktorý nedávno prekročil prah samostatnosti, po ktorej ste tak dlho túžili. Ako nezávislý národ môžete pri vstupe do šaštínskej mariánskej svätyne ešte s väčšou radosťou spievať: „Ty si Mať dobrotivá, patrónka ľútostivá, oroduj vždy za náš národ u svojho Syna.“

Na mnohých miestach sveta a veľa ráz cez rok sa ohlasuje stať evanjelia svätého Jána, ktorá predstavuje Pannu Máriu pod krížom. Takýmito miestami sú hlavne mariánske svätyne, kde sa vždy znova aktualizuje toto evanjelium. Keď Ježiš z výšky kríža videl svoju Matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal Matke: „Žena, hľa, tvoj syn.“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja Matka.“ A od tej chvíle si ju učeník vzal k sebe (porov. Jn 19, 25-27).

Ježiš Kristus nás učil volať Boha: „Otec“, ako to robil On. Tatko sa obraciame na Neviditeľného, ktorý je na nebesiach a súčasne objíma celé stvorenie: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje.“ túto modlitbu nás naučil Ježiš Kristus, jednorodený Syn nebeského Otca, pravý Boh. A zhrnul do nej to najdôležitejšie, čo človek môže a má povedať nebeskému Otcovi.

Podobne nás ten istý Kristus ako prvý človek naučil obracať sa na svoju pozemskú Matku slovami, ktoré našli svoje definitívne potvrdenie vo chvíli jeho smrti na kríži: „Žena, hľa, tvoj syn.“ Panna Mária ich prijíma z hlasu a zo srdca ukrižovaného Ježiša. Vzťahuje sa priamo na apoštola a evanjelistu Jána, ktorý je tam spolu s ňou pod krížom. Jemu Kristus hovorí: „Hľa, tvoja Matka.“ Ale tie slová majú aj širšiu platnosť. Kristus, Syn Boží a syn Panny Márie, zjavuje v hodine svojej smrti pravdu o všeobecnom materstve svojej matky ako matky všetkých ľudí. Apoštol Ján stojí pod krížom, aby zastupoval nás všetkých. A my môžeme v slovách, ktoré Kristus povedal Jánovi, nájsť tú istú pravdu o Máriinom materstve, ako bola odovzdaná jemu. Odvtedy jej môžeme vravieť „Matka moja“ a „Matka naša“. „Matka moja“ – ako jednotlivci; „Matka naša“ – ako spoločenstvo. Celé národy ju môžu volať Matka, tak ako to robíte vy, keď jej zverujete každý svoj deň.

Potvrdením toho sú záverečné slová dnešného evanjelia: „Učeník si ju vzal k sebe“ ako vlastnú Matku. Ona bude bývať s ním ako Matka so synom. Tento detail, zachytený v evanjeliu podľa svätého Jána je dôležitý aj pre vás, ktorí voláte Pannu Máriu „Matka!“ Ona túži, aby ste ju prijali do svojho domu, do každého slovenského domu, do celého života vášho národa.

Veď čo predstavuje táto šaštínska svätyňa, ak nie skutočnosť, že Panna Mária, Matka Slovákov, býva v tomto JEDINEČNOM dome, v ktorom sa všetci synovia a dcéry vášho národy cítia ako v MATKINOM DOME? TU (v Šaštíne) chce Panna Mária, Kristova Matka, „byť pre vás Matkou“. Chce, aby ste boli voči nej veľmi úprimní a jednoduchí. TU JE JEJ PRÍBYTOK a vďaka tomu, že na vašej slovenskej zemi stojí dom Božej Matky, nik z vás nie je bez domova. Sem môže prísť každý a môže sa cítiť ako v Matkinom dome.

Dnešnou návštevou šaštínskej svätyne sa pápež chce osobitne poďakovať Božej Matke za tento rodinný domov, v ktorom sa môžu všetci obyvatelia Slovenska, všetci veriaci, bez ohľadu na ich národnú príslušnosť, cítiť ako doma a zveriť sa láske Matky, ktorá ich TU stále ČAKÁ, aby ich vypočula, pochopila a posilnila.

Mária, Matka Kristova a Matka Cirkvi i naša Matka, oroduj za nás!

+++

Niekoľko poznámok

ku korunovaniu šaštínskej Piety

Osemdesiatpäť centimetrov vysoká šaštínska milostivá socha, či presnejšie reliéf, je vyrezaná z dreva. Podľa starších zmienok bol do jeho podstavca vyrytý dátum 1564 ako rok jej vytvorenia. Pojem Pieta, čiže súcit, ľútosť, zdieľanie bolesti, môže vyjadrovať okrem materinskej blízkosti Panny Márie k Synovi Ježišovi aj pozvanie veriacim spoluprežívať s Máriou Kristove bolesti.

Táto spiritualita má svoj pôvod nielen u nemeckého dominikánskeho mystika Heinricha Susa (1300-1366), ale tiež v neskoro-stredovekých ženských rádoch a mariánskych piesňach žobravých reholí. V nemeckej jazykovej oblasti volali Piety Vesperbild, Vešperový obraz používaný predovšetkým pri veľkopiatočnej večernej modlitbe. V priebehu 14. až 15. storočia prešli Piety určitým vývojom najmä v spôsobe stvárnenia Kristovho mŕtveho tela – buď zosunutého pred Máriu, alebo napoly sediaceho v lone Panny Márie, alebo s celkom vystretým telom.

Jeden z variantov takzvaných horizontálnych Piet predstavuje šaštínska milostivá socha: Ukrižovaný leží vodorovne s mierne vytočeným bokom a pravou rukou bezvládne klesnutou. Tento typ horizontálnej piety vznikla v Durínsku v polovici 14. storočia, reprezentujú ju napríklad coburská, erfurtská či naumburská Pieta.

Novoveké vyobrazenia Piety sa rozšírili v rámci neskorostredovekej pašiovej mystiky, čo úzko súvisí s úctou k Sedembolestnej Panny Márie rozšírenej najprv františkánmi, neskôr servitmi. Práve z ich iniciatívy zaradili v roku 1667 sviatok Bolestnej Panny Márie medzi liturgické sviatky na nedeľu 3.septembra. V ranom novoveku sa k modlitbám o horkej trpkosti Panny Márie a utrpení Ježiša Krista odriekaných pred Pietami pripájali aj pápežom udelené plnomocné odpustky, zakladali sa tiež náboženské bratstvá k úcte Bolestnej Panny Márie. V Šaštíne vzniklo Sodalias Dolorosae B. Mariae Virginis v roku 1766 na podnet generála provincie paulínov, Pavla Esterházyho.

Bolo bežné, že ctitelia svoju úctu k Panne Márii vyjadrovali aj korunovaním jej sôch. Šaštínsku pietu – hlavu Matky aj Syna – zdobila do roku 1864 typická, dvakrát vykrojená rakúsko-uhorská koruna, kým na ňu v uvedenom roku nevložili novú, dodnes zachovanú korunu. Koruny navrhnuté architektom Jozefom Lippertom tvoria ľaliové lupienky spojené do veľkej ľaliovej koruny, zdobenej celkom 121 drahokamami, z ktorých najvrchnejšie sú nad Máriinou hlavou lazuritové guľôčky. Nad nimi je už len kríž podobne, ako na Kristovej korune. Tej obruč kontúrovanú tiež drahokamami obopína štylizovaná tŕňová koruna ozvláštnená golgotským kvetom zvaným Passiflora, čiže Mučenka. Takto kvet nazvali jezuiti kvôli jeho podobnosti nástrojom Kristovho umučenia: výhonky pripomínajú šľahanie bičovaného Ježiša, čnelky sa podobajú trom klincom, tyčinky kladivám a lúčový sústredný kruh tŕňovej korune. Okolie kríža i samotný kríž zdobia ametystové guľôčky. Zvnútra vryté nápisy pripomínajú darcu i tvorcu oboch klenotov: In jubilaeo trisaeculari donavit Emin. Card. Princ. Primas Reg. Hung. Scitovszky 1860. Podľa menšieho textu Invenit Josephus Lippert Atradiensis.

S oboma korunami za spevu antifóny o Dcére Sionskej vystúpil prímas Ján Scitovský po špeciálne pripravenom schodisku k soche, aby počas vkladania prvej na hlavu Panny Márie pohnutý volal Sancta Maria! Sancta Dei Genitrix! Mater dolorosa!, na čo znela odpoveď ľudu Ora pro nobis. Po slávnostných salvách a hlahole zvonov nasledovalo korunovanie sochy Krista. Jesu, Fili Dei vivi! Jesu, qui pro nobis spinis coronatus est! Jesu, qui pro nobis vulneratus es! – modlil sa prímas striedaný odpoveďami Miserere nobis! Toto korunovanie interpretoval arcibiskup aj v homílii o pomyselných slovách Panny Márie, ktoré by povedala prítomným veriacim: V dnešný deň som síce po tristo rokoch mojej prítomnosti v Šaštíne svojimi ctiteľmi skrášlená a ozdobená korunou radosti, avšak tu na tróne slávy od vás, pútnikov mojich, po tristo rokov očakávam dokonalý, čnostný, pobožný život. Dychtivo ho očakáva môj Syn Ježiš Kristus, doráňaný za vaše hriechy a dokrvavený a zavraždený za vašu nešľachetnosť.

Spracoval: Mons. Jozef Haľko

Zdroj: www.ave.kbs.sk/obsah/sekcia/h/o-roku/p/logo-52/c/o-sastinskej-piete-52

+++

Homília

otca biskupa Júliusa Gábriša,

ktorú predniesol pred desaťtisícovým davom pútnikov v Šaštíne 16. septembra roku Pána 1984:

Beda národu, ktorý sa zriekol náboženstva!

Drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia!

Pred niekoľkými dňami som uvažoval nad tým, či mi zdravotný stav dovolí, aby som mohol dnes prísť na púť do Šaštína. Včera som sa však definitívne rozhodol. Aj keby sa môj zdravotný stav zhoršil, aj tak pôjdem do Šaštína, aby som k vám ako biskup prehovoril a aby som vám poukázal na nesmierny význam Panny Márie pre náš slovenský národ. Ďalej, aby som vám poukázal na to, kedy náš slovenský národ prijal Bolestnú Pannu Máriu za svoju Patrónku. Dnes vám nebudem hovoriť na podklade dajakých písomných poznámok, lebo by to bolo zbytočné. No hovorím k vám z hĺbky svojej duše. Historické veci sa budem snažiť podať objektívne, ako bývalý profesor histórie. Preto by som bol rád, keby ste ma pozorne vypočuli.

Milí bratia a sestry!

V Európe niet takého malého národa, ktorý by mal toľko mariánskych kostolov a pútnických miest, ako ich má náš slovenský národ. Táto vec je každému, kto trochu pozná históriu, jasná. Zrod nášmu národu dalo kresťanstvo. Mariánsky kult zase umožnil slovenskému národu šťastlivý historický vývin cez celé jeho dejinné obdobie. Kto pozná cirkevní dejiny vie, že mariánsky liturgický kult vznikol v stredoveku a to v Byzantskej ríši. Z Byzantskej ríše prišli k nám svätý Cyril a Metod. Prišli k nám roku 863, teda vtedy, keď naši predkovia boli z väčšej časti kresťania, pretože kresťanstvo sprostredkovali iroškótski misionári. Títo zaviedli u nás latinskú liturgiu. Cyril a Metod hneď po svojom príchode urobili u nás tri dôležité nábožensko-kultúrne zásahy. Po prvé: Reč ľudu prehlásili za liturgickú. Po druhé: Vynašli pre túto reč písmo. A po tretie: Priniesli nám mariánsky kult podľa byzantského vzoru.

Táto tretia skutočnosť spôsobila, že sa naši predkovia stali horlivými propagátormi mariánskej úcty nielen doma, ale aj u susedov. Arcibiskup Szelepchényi nám zanechal rukopis zvaný HISTORIA HUNGARIAE a v ňom napísal: “Maďari nemali pôvodne náboženský zmysel, predpoklady pre náboženstvo, a predsa mimoriadne rýchlo prijali kresťanstvo. Prečo? Preto, lebo im ho sprostredkovali naši predkovia vo forme mariánskej úcty. Len takto je možné vysvetliť, že prvý uhorský kráľ Štefan, zasvätil svoju ríšu Preblahoslavenej Panne Márii.

Mariánska úcta sa ešte viac prehĺbila u našich predkov za čias tatárskeho pustošenia. tatári napadli naše územia roku 1241. Pri rieke Slanej porazili uhorské vojsko. Keď sa naši predkovia dozvedeli o tejto porážke a o tom, že tatári bojujú na koňoch, pochopili, že ak sa chcú zachrániť, musia sa utiahnúť do hlbokých lesov. Tam Tatári na koňoch nepreniknú. Zanechali takmer všetko vo svojich dedinách a zobrali si len najpotrebnejšie. Ako však hovorí tradícia, nebolo rodiny, ktorá by nebola so sebou zobrala obrázok alebo sošku Panny Márie najmä BOLESTNEJ Matky Božej. Keď Tatári pustošili naše kraje na rovinách, v našich horách zaznievali mariánske piesne. Slovenské hory sa premenili na mariánske chrámy. Keď tatári opustili územie, vrátili sa naši predkovia za spevu mariánskych piesní do svojich zrúcaných domovov. Neplakali, nežalostili, ale ďakovali Matke Božej, že im zachránili životy. Postavili aké-také kostolíky, ktoré zaiste zasvätili Panne Márii a okolo kostolíkov postupne vystavili svoje príbytky. Mariánska úcta sa hlboko vtlačila do duší našich predkov počas tejto pohromy.

Keď vymrel rod Arpádovcov, o kráľovský titul Uhorska sa uchádzali Róbert z rodu Anjouovcov. Podporoval ho pápež Bonifác VIII. a to preto, lebo mu sľúbil, že keď sa stane kráľom Uhorska, zruší – tam právne ešte existujúce – otroctvo. Skutočne, len čo sa stal kráľom, hneď po korunovácii vydal dekrét, ktorým v Uhorsku, a teda aj v našej slovenskej krajine, zrušil otroctvo. Kto má cit k histórii, ten si uvedomí, že to bol mimoriadne veľký historický zásah. Málokto sa môže pochváliť ako my, že prechod z otroctva do feudalizmu sa stal pomocou Cirkvi, pomocou pápeža Bonifáca VIII. Slovenský národ si veľmi obľúbil Karola Róberta. Bol horlivý propagátor mariánskej úcty a dal v našej krajine postaviť viacero mariánskych kostolov. Aj jeho syn Ľudovít Veľký pokračoval v rozširovaní mariánskej úcty na Slovensku. Tento panovník väčšinu svojho života strávil v našej krajine a zomrel roku 1382 v Trnave.

V tejto dobe sa začali hrnúť z Ázie do Európy Turci. Za krátky čas zabrali rozsiahle územia Európy. Za vlády sultána Mehmeda II. siahala turecká ríša od Eufratu až k rieke Dunaj na Balkánskom polostrove. Odtiaľto prichádzali jednotlivé turecké supiny, ktoré pustošili územia až po hranice Slovenska. V tejto dobe bol ostrihomským arcibiskupom Ján Vitéz zo Zredna. Pochádzal zo zemianskej slovenskej rodiny. Vidiac turecké nebezpečenstvo, preniesol arcibiskupské sídlo z Ostrihomu do Bratislavy a tu založil prvú vysokú školu na našom území, zvanú ACADEMIA ISTROPOLITANA.

Roku 1470 vydal pastiersky list pre svoju arcidiecézu, ktorá prakticky zaberala celé územie Slovenska. V tomto pastierskom liste píše:

“Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám naše zbrane, ani zbrane našich susedov. Musíme sa obrátiť na nadprirodzenú pomoc. Dejiny nás učia, že naši predkovia sa v ťažkých časoch utiekali k Panne Márii, ju prosili o pomoc a ona ich vyslyšala. Ako arcibiskup obraciam sa na vás: Zasväťme sa spoločne BOLESTNEJ Panne Márii, aby bola aj naďalej našou Ochrankyňou a chránila nás pred všetkými nebezpečenstvami.”

Milí bratia a sestry!

Toto je veľmi dôležitá historická správa, lebo sa tu prvýkrát úradne spomína a do istej miery cirkevne potvrdzuje, že náš národ uctieval BOLESTNÚ Matku Božiu ako svoju Patrónku.

Kráľ Metej Korvín, ktorý bol žiakom Jána Vitéza, reagoval na tento pastiesky list tak, že dal na našom území vybudovať niekoľko dielní, v ktorých sa z pálenej hliny robili reliéfy BOLESTNEJ Panna Márie. Pavol Jedlička, trnavský arcibiskupský vikár, známy historik a najmä zberateľ starožitností, nám zanechal správu, podľa ktorej počas vlády Mateja Korvína v Hornom Uhorsku, čiže na území terajšieho Slovenska,

NEBOLO rodiny, ktorá by nemala takýto reliéfový obraz BOLESTNEJ Matky Božej.

Priniesol som vám jeden takýto reliéfový obraz na ukážku. Nesie dátum 1484. To znamená, že bol vyhotovený presne pred päťsto rokmi. To nám názorne dokazuje, že úcta k SEDEMBOLESTNEJ Panne Márii je u nás veľmi stará a že je to úcta ľudová.

Náš slovenský národ strašne veľa trpel. Keď bolo s národom zle, mohol sa uchádzať len o nadprirodzenú pomoc. Naši veriaci tiež cítili, že nikto na svete netrpel tak, ako Panna Mária, keď držala vo svojom náručí mŕtve telo svojho Syna. Preto nikto na svete neporozumie utrpeniu nášho národa tak, ako práve Ona. Pre túto príčinu sa vytvoril taký teplý vzťah k BOLESTNEJ Matke Božej u našich predkov. Preto si ju zo srdca uctievali a vyvolili za Patrónku.

Úcta k Bolestnej Matke sa ešte viac prehĺbila, keď Turci roku 1526 zvíťazili pri Moháči. Z celého Uhorska zostalo prakticky nedobyté iba územie Slovenska. Arcibiskupi z Ostrihomu preniesli sídlo do Trnavy. Oni boli tiež veľkí propagátori úcty k Sedembolestnej. Azda najväčším rozširovateľom tejto úcty bol Juraj Szelepchényi – Pohronec, arcibiskup a miestodržiteľ Uhorska.

Pochádzal zo slovenskej rodiny a aj ako najvyšší predstaviteľ Cirkvi v Uhorsku a vysoký štátny úradník, ostal povedomým Slovákom. Vieme o ňom, že cisár ho poslal ako vyslanca k Turkom do Carihradu. On azda najlepšie poznal úmysly a taktiku Turkov. Keď sa dozvedel, že Turci majú v pláne zmocniť sa Viedne, vybral sa do Poľska ku kráľovi Jánovi Sobieskemu. Poliaci mali vtedy úzke vzťahy s Francúzmi, ktorí boli úhlavnými nepriateľmi Habsburgovcov a tajne sa spájali s Turkami proti nim. Szelepchányimu ako erudovanému diplomatovi sa podarilo napriek všetkému presvedčiť kráľa Jána Sobieskeho prísť na pomoc Viedni, lebo ináč sa Turci zmocnia aj strednej Európy a padne aj Poľsko. Ján Sobiesky prisľúbil pomoc. Medzitým sa Turci prihnali k Viedni a čoskoro ju obkľúčili. Viedeň chránilo iba osemtisíc dobrovoľníkov. Keď títo zhrození videli obrovskú prevahu tureckého vojska, plánovali sa vzdať. Vtedy Szelepchényi ako miestodržiteľ Uhorska poslal do Viedne pol milióna zlatých dukátov so žiadosťou, aby Viedeň za nijakých okolností nevydali, že za krátky čas príde účinná vojenská pomoc.

Ján Sobiesky dodržal svoje slovo a v auguste roku 1683 prišiel so svojim vojskom na územie Slovenska. Szelepchényi ho čakal v Bratislave. Slúžil svätú omšu pre vojsko a v kázni zdôraznil: “Nebojte sa, nebudete bojovať proti nepriateľom náboženstva sami. Bude s vami Panna Mária!”

Po svätej omši dal rozkaz rozdať vojakom posvätené medailónky, ktoré dal zhotoviť v náklade stotisíc. Na jednej strane medaily bola vyrazená SEDEMBOLESTNÁ Panna Mária a na druhej strane meno Mária.

Vojaci si pripli medaily na svoje uniformy a kráľ Sobiesky dal rozkaz, aby na každej vojenskej zástave bolo vyšité meno Mária. Takto sa vydali cez Dunaj a čoskoro dosiahli pahorky okolo Viedne. Keď sa vojská zoradili, kráľ vydal rozkaz vyraziť proti Turkom. Turkov bolo dva razy toľko ako kresťanských vojakov, ale výpad bol taký náhly a prekvapujúci, že v tureckom vojsku nastala veľká panika. Keď to videl Kara Mustafa, najvyšší turecký veliteľ, rozkázal, aby sa jeho vojská stiahli od Viedne. Tureckí vojaci začali neusporiadane utekať s narabovanými vecami. Sobiesky sa ich dal prenasledovať a veľa Turkov bolo zabitých. Zbytky vojska sa stiahli k Budínu, ale čoskoro museli opustiť mesto a postupne celé Uhorsko.

Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, za akých okolností bola Viedeň zachránená a ako kresťanskí vojaci bojovali s medailou Panny Márie na prsiach a pod zástavami s menom Matky Božej, prehlásil deň víťazstva 12. september za sviatok Panny Márie pre celú Cirkev. Od tej doby sa svätí sviatok mena Panny Márie práve 12. septembra.

Teda vďaka Panne Márii SEDEMBOLESTNEJ bolo Slovensko uchránené od tureckej pohromy a tiež aj Záhorie. Tu na Záhorí žila zbožná grófka Angelika Czoborová - Bakičová, veľká ctiteľka Bolestnej Matky Božej. Ona dala roku 1564 zhotoviť sochu Sedembolestnej so Synom v náručí a umiestnila ju v trojhrannej kaplnke, ktorá sa ešte aj dnes nachádza pri tejto bazilike. Sem chodievala grófka veľmi často aj s obyvateľmi Šaštína a tu sa modlili, aby Panna Mária zachránila naše kraje pred Turkami, o ktorých počuli, že pustošia všetko. Keď sa rozšírila zvesť, že mnohí veriaci boli aj zázračne vypočutí a omilostení na príhovor Sedembolestnej pred jej sochou v Šaštíne, trnavský arcibiskup dal vec aj úradne vyšetriť. Zápisnicu o tom vyšetrení poslal do Ríma pápežovi Benediktovi XIII. Tento roku 1727 poslal do Trnavy tento odkaz: “Súhlasím, aby si slovenskí ľud aj naďalej uctieval Bolestnú Pannu Máriu ako svoju Patrónku.” Bol to odkaz veľmi stručný, ale mal nesmierny dosah. Keď sa rozšírilo, že Svätý Otec v Ríme súhlasí s tým, aby bola Sedembolestná uctievaná ako naša Patrónka, začali do Šaštína putovať ľudia z celého Slovenska. Vtedy sa arcibiskup Esterházy rozhodol povolať rehoľníkov paulínov a žiadal ich, aby poskytovali ľudu náboženskú útechu a duchovnú pomoc.

V tej dobe v neďalekých Strážach mala letné sídlo Mária Terézia. Aj ona počas svojho pobytu takmer každú nedeľu prichádzala ku kaplnke a veľmi zbožne sa modlila pred sochou Panny Márie Sedembolestnej. A keď videla tie veľké zástupy, ktoré sem prichádzali na púť, dala si zavolať predstavených paulínov a požiadala ich, aby sa dali do stavania tohto veľkého chrámu. Dala im aj veľkú sumu peňazí a sľúbila im, že bude podporovať celú stavbu. Urobila to dosť tajne, veď bola cisárovnou v krajine, kde náboženské pomery neboli ešte usporiadané, kde bolo mnoho šľachticov protestantov, ktorí mali negatívny postoj k úcte k Panne Márii. Robila to teda viac-menej tajne a preto máme málo historických záznamov. Je však pravdou, že tento chrám by neexistoval, keby na jeho výstavbu nebola poskytla Mária Terézia veľkú finančnú pomoc. Roku 1764 bol tento chrám dokončený. Na slávnostnej posviacke chrámu sa zúčastnila aj Mária Terézia so svojím dvorom. Slávnostne preniesli sochu Piety z trojhrannej kaplnky a umiestnili ju na oltári. Odvtedy sa tento chrám stal pútnickým miestom zasväteným Sedembolestnej - Patrónke Slovenska.

Náš národ, milí bratia a sestry, prežil ťažké časy a zachránil sa iba preto, že sa opieral o mariánsku úctu. Spomenul som iba tri udalosti a to zánik Veľkomoravskej ríše, vpád Tatárov a stopäťdesiatročné pustošenie Turkov na našom území. V týchto obdobiach boli všetky predpoklady, aby náš slovenský národ bol úplne zničený, vytrhnutý zo zeme. A predsa nezanikol! Prečo nezanikol? Len preto, že sa opieral o Božiu pomoc a o pomoc Matky Božej BOLESTNEJ.

Dejiny nás učia, že v stredoveku najväčším a najbohatším národom boli Polabskí Slovania. A dnes niet po nich chýru. Čo sa s nimi stalo? Zahynuli! Prečo zahynuli? Lebo neprijali kresťanstvo. V stredoveku bolo viacero takých národov, ktorým nebolo dopriate prijať kresťanstvo a preto zanikli.

To je pre nás výstraha, veľké poučenie!

V tomto čase si budeme spomínať na tisíce výročie smrti svätého Metoda, ktorý prvý zasvätil náš slovenský národ Panne Márii. Kto pozná dejiny, vie, že toto zasvätenie sa z času na čas viackrát opakovalo. Koncom cyrilometodského roku sa my, slovenskí katolíci, chceme zasvätiť BOLESTNEJ Panne Márii, chceme je povedať, že túžime zostať navždy mariánskym národom: “Prosíme Ťa, zostaň našou Matkou, zostaň našou Patrónkou, chráň nás v týchto ťažkých časoch!”

Je potrebné, aby sme na toto zasvätenie mysleli už teraz. Preto sa musíme usilovať, aby sa v našich rodinách šírili náboženské pravdy, aby tieto náboženské pravdy dostali naše deti a naša mládež, aby sme všetci podľa týchto náboženských zásad po kresťansky žili. Častejšie pristupujme k svätej spovedi a k svätému prijímaniu. Musíme sa snažiť prejavovať aj navonok vždy rastúcu úctu a lásku voči svätej Cirkvi, najmä voči hlave, svätému otcovi Jánovi Pavlovi II., ktorý má taký vrelý vzťah voči nášmu národu.

Milí bratia a sestry, končím svoj príhovor výzvou, aby sme si všetci spoločne a to nielen ústami, ale celou svojou bytosťou zaspievali mariánsku pieseň na oslavu Sedembolestnej Panny Márie: Ó Mária Bolestivá, naša ochrana, slovenský náš národ volá, pros za nás Boha!

+++

Zázračný Kríž z Limpias

Október 6th, 2010. Z Kategórie Zázračný Kríž z Limpias.

Podľa tradície, v roku Pána 1755 následkom zemetrasenia na dne mora, prístavné mesto Cádiz na juhozápade Španielska, v Andalúzii sa ocitlo v nebezpečí, že bude zatopené morskými vlnami. Obyvatelia Cádizu zorganizovali slávnostnú prosebnú procesiu s osobitne uctievanými obrazmi a sochami, ale situácia bola čoraz hroznejšia. do pohybu sa dala ďalšia procesia. Tentoraz silný muži niesli Kríž s Ježišom v Agónii. Keď sa priblížili k rozbúreným morským vlnám, začali pred Krížom ustupovať. Postupujúc čoraz ďalej smerom k moru, vlny stále ustupovali. Ľudia túto skutočnosť uznali za zázrak. Mesto bolo zachránené.

Neskôr, na naliehanie a prosby obyvateľov, vlastník Kríža, tento nechal umiestniť do jedného z kostolov Cádizu, aby mohol byť verejne uctievaný. Po jeho smrti, v súlade s jeho testamentom, ktorý zanechal bol Kríž, ako dar umiestnený v mestečku Limpias, z ktorého don Diego de la Piedro pochádzal. Od toho času tam bol Kristus v Agónii uctievaný a považovaný za milostivý.

Malé mestečko Limpias, v ktorom sa uchováva v kostolíku svätého Petra 2, 30 m vysoký zázračný Kríž sa nachádza v severnom Španielsku, v provincii Kantábria, blízko prístavného mesta Santander pri Biskajskom zálive.

Kostolík sv. Petra, v ktorom sa nachádza zázračný krucifix

ZÁZRAČNÝ KRUCIFIX Z LIMPIAS

Limpias, Santander, Španielsko; Koniec XVII. stor.

Keď vojdeme do kostola sv. Petra zo 16. storočia, našu pozornosť hneď pritiahne pekná socha ukrižovaného Spasiteľa v životnej veľkosti, ktorá je umiestnená nad hlavným oltárom. Pod krížom, po jeho stranách sa nachádzajú, veľkosťou väčšie od človeka sochy Matky Božej Bolestnej a sv. Jána Apoštola. Prijalo sa považovať, že je to dielo Pedra de Mena, po jeho smrti v 1693 roku ako dar obetované kostolu donom Diegom de la Pedrom Secadurom, narodenom v Limpias v 1716 roku.

Tento krucifix slúži na pripomínanie utrpení nášho Pána, a bol zhotovený tak, aby zobrazoval Ukrižovaného v posledných chvíľach Jeho Umučenia. Šesť stôp vysoké telo zakrýva iba bederná rúška, previazaná kúskom šnúry. Chodidlá spočívajúce jedno na druhom, sú prebité klincom. Prsty, ukazovák s prostredníkom na oboch rukách sú narovnané, akoby v žehnajúcom geste. Tvár nášho Pána charakterizuje osobitná krása a Jeho oči, z čínskeho porcelánu sú obrátené k nebu, tak, že vidieť hlavne ich bielka.

Prvý zaznamenaný zázrak, súvisiaci s touto sochou sa stal v roku 1914, päť rokov pred veľkými zázrakmi roku 1919. Svedkom don Antonio Lopez, mních z rádu pavlínov, ktorý viedol kolégium v Limpias. toto je jeho výpoveď bez akéhokoľvek skrátenia.

„V istý augustový deň roku 1914 som išiel do farského kostola v Limpias, na doporučenie môjho priateľa don Gregoria Bringasa, aby som opravil elektrické osvetlenie nad hlavným oltárom. Aby sa mi pohodlnejšie pracovalo, na oltár som postavil dve veľké skryne a na ne rebrík, ktorého druhý koniec som oprel o stenu na ktorom bolo pozadie pre sochu Ukrižovaného.

Po dvojhodinovej práci, aby som si odpočinul, začal som očisťovať sochu, aby mohla byť lepšie viditeľná. Moja hlava sa nachádzala vo výške Kristovej hlavy, sotva niekoľko stôp od nej. Bol pekný deň a cez okno sanktuária vchádzal prameň svetla, rozjasňujúci celý oltár. Keď som sa veľmi dôkladne zahľadel na krucifix, s údivom som spozoroval, že oči nášho Pána sa postupne zatvárajú a počas piatich minút som ich videl celkom zatvorené.

Zmocnený strachom pre tento neočakávaný pohľad, som ledva mohol uveriť v to, čo som videl a zaumienil som si zísť z rebríka. Bohužiaľ, moje ohromenie bolo tak veľké, že ma náhle opustili sily; stratil som rovnováhu, omdlel som a spadol z rebríka na okraj oltára a potom po schodoch do sanktuária.

Keď som sa trocha prebral, presvedčil som sa z miesta na ktorom som ležal, že oči sochy rozpätej na kríži sú ešte stále zatvorené. Rýchlo som sa pozbieral a vyšiel som, aby som to všetko vyrozprával a taktiež, aby som sa dal vyšetriť, lebo po tom páde ma celé telo veľmi bolelo.

Niekoľko minút po opustení kostola som stretol sakristiána, ktorý práve išiel zvoniť na Anjel Pána, lebo bolo dvanásť hodín na poludnie. Spozorujúc ma tak rozrušeného a zaprášeného, opýtal sa ma, čo sa mi stalo. Povedal som mu, čo sa stalo, ale on z toho nebol udivený a povedal mi, že kedysi už počul, že Santo Cristo zatvoril oči a že pravdepodobne to spôsobuje nejaký vnútorný mechanizmus.

Poprosil som ho, aby pozbieral náradie, odložil rebrík a urobil poriadok. Potom, keď som už prišiel do kolégia, rozpovedal som otcom o celej tejto udalosti. Bol som vyšetrený, ale neboli u mňa nájdené žiadne rany, ani zlomeniny, len niekoľko takmer neškodných modrín. Uznajúc mnou spozorovaný pohyb očí sochy za spôsobený nejakým mechanizmom som tomu, čo som videl nepripisoval väčší význam, ale i tak som sa pokúšal dozvedieť pri akej príležitosti, to bolo dávnejšie pozorované, avšak bez úspechu, lebo mi nikto nedokázal poskytnúť akékoľvek informácie na tú tému.

Pretože som od toho času často čistil krucifix a pritom dôkladne si ho prezeral, som si istý, že na ňom nie sú žiadne pružiny, ani akékoľvek iné mechanizmy. Čo viac, vsadené oči boli tak trvalé, že dokonca silné tlačenie palcami nemohla spôsobiť ich pohyb, ale ani ich obrátenie do nejakého iného smeru, o čom som sa mal možnosť presvedčiť veľakrát.“

Na žiadosť predstavených don Antonio Lopez napísal tu citovanú výpoveď a celú vec uchovával v tajnosti pred osobami zvonka. Až 16. apríla roku 1920, čiže rok po zázračných udalostiach z 1919 bolo zverejnené vyššie citované svedectvo.

Toto neveľké mestečko, ktoré zostalo vyznamenané tým, že vlastní tak zázračný krucifix leží nad riekou Ason, najviac na sever vysunutej časti stredného Španielska, neďaleko Biskajského zálivu. Pre svoju polohu sa rozvíjalo hlavne vďaka rybolovu. V 19. storočí sa rybári postupne presídlovali so svojimi rodinami do domov, ktoré boli bližšie vodným cestám a začali sa zúčastňovať na bohoslužbách v dvoch výhodnejšie položených kostoloch. Toto presídľovanie ľudí a postupný zánik viery tých, ktorí zostali v okolí starého, úctyhodného kostola sv. Petra spôsobili, že rovnako ako v roku 1914, v čase prvého zázraku, tak aj v roku 1919, kedy sa stali nižšie opísané udalosti, táto svätyňa prakticky zívala prázdnotou.

Aby sa nanovo roznietilo uctievanie tak krásneho krucifixu a pritiahli ľudia do starého kostola, farár Tomáš Echevarria sa rozhodol, že požiada o pomoc misionárov. Keď sa obrátil na kláštor kapucínov v Montehano, v blízkosti Santanderu, poskytli mu dvoch kňazov, otca Anselma de Jalona a otca Agatangela de San Miguela, ktorí boli známi apoštolskou horlivosťou a úspechmi v misionárskej práci.

Pred otvorením misií, 22. marca otec Jalon spozoroval, že svietnik v strednej lodi visí príliš nízko a poprosil, aby ho pozdvihli a tak zlepšili viditeľnosť. Robotníci, ktorí vyšli na strechu, aby to urobili zistili, že trám na ktorom bol zavesený tento svietnik je takmer celkom zhnitý a že by mohol každú chvíľu spadnúť dolu. Správa o tomto sa rozniesla do šíreho okolia. Veriaci ďakovali Všemohúcemu za to, že vzdialil od nich tak veľké nebezpečenstvo.

Po druhý raz unikli ľudia nebezpečenstvu, keď v piatom dni misií srdce jedného z kostolných zvonov, spadlo na zem a minulo o päť, či šesť palcov hrajúceho sa tam chlapca.

Nielen obe tieto udalosti boli považované za zázračné zvýšili kostolu množstvo veriacich, ale aj natoľko dodali váhu slovám kázní, že takmer všetci prijali sviatosti, vrátane tých, ktorí už roky túto povinnosť zanedbávali. Obaja misionári priznali, že ešte nikdy pred tým nedosiahli také výsledky.

V poslednom misijnom dni 30. marca, v nedeľu, keď kňaz don Eduardo Miqueli slúžil svätú omšu, misionári sa venovali spovedaniu. Ale i napriek tomu sa otcovi Agatangelovi podarilo vyhlásiť kázeň, rozvíjajúc myšlienku, ktorú obsahovali slová: „Synu, daj mi svoje srdce“ (Prísl 23, 26). Ešte hovoril, keď do spovedelnice otca Jalona prišlo asi 12 ročné dievčatko a informovala spovedníka, že ukrižovaný Kristus zatvoril oči. Kňaz uznajúc to za plod detskej predstavivosti jej uistenia ignoroval, až dovtedy, keď s tou istou správou neprišli za ním aj iné deti. Keď otec Agatangelo skončil kázeň a vybral sa v smerom k svojej spovednici, otec Jalon k nemu pristúpil a povedal mu čo počul od detí. Obaja kňazi sa pozreli na krucifix, ale nepostrehli na ňom nič nezvyčajné. A vtedy jeden z veriacich hlasno žiadal od ostatných, aby obrátili svoju pozornosť na Ukrižovaného. O trocha neskôr zhromaždení v kostole, hlboko vzrušení potvrdili slová detí. Časť ľudí začala plakať, iní volali, že vidia zázrak, ďalší padali na kolená a modlili sa a niektorí prosili Boha o milosrdenstvo.

Keď zo sakristie zavolali farára, a povedali mu, že oči Ukrižovaného sa zatvárajú a otvárajú a že socha pohybuje očami pozerajúc po vnútri kostol, on si tiež kľakol, aby sa pomodli. Jeho modlitbu rýchlo prerušili ľudia, volajúc, že socha sa potí a že otec Jalon by mal vystúpiť do výšky krucifixu, aby to preskúmal. Akonáhle priniesli rebrík, tento misionár vystúpil nahor a uvidel, že krk a prsia sochy naozaj pokrýva pot. Dotknúc sa krku, prizrel sa svojim prstom a uzrel na nich kvapky. Aby potvrdil tento fakt, ukázal vlhkú dlaň tým čo boli v kostole. A znova sa ľudia vzrušili a to tak veľmi, že bolo treba dlho čakať, kým sa utíšili. Žiaden z kňazov nespozoroval pohyb očí, ale otec Agatangelo bol neskôr viackrát svedkom tohoto zázraku, keď sa sám v noci modlil v kostole.

Správa o všetkom, čo sa vtedy stalo kňaz Eduardo predložil biskupovi Santanderu 2 apríla roku 1919. Táto správa bola potom publikovaná na stránkach Boletin Eclesiastico Santanderskej diecézy.

Druhý zázrak sa stal na Palmovú nedeľu, 13. apríla roku 1919, kedy dvaja vážení obyvatelia Limpias popodišli k oltáru. Keď sa rozprávali o očných klamoch a davovej hystérii pozreli sa na krucifix, jeden z nich nečakane vystrel ruku v smere sochy a padol na kolená. V tej chvíli si kľakol aj druhý muž, prosiac o milosrdenstvo a hlasno uisťujúc, že v ten zázrak uveril.

Tretia udalosť bola zaznamenaná na Veľkonočnú nedeľu, 20. apríla, v prítomnosti skupiny rehoľných sestier nazývaných Dcéry Kríža, ktoré spravovali v Limpias školu pre dievčatá. Videli, ako sa hýbu oči a ústa Santo Cristo. Tento zázrak videli i niektoré z ich žiačok a tiež skupina ľudí, ktorá sa tam modlia svätý ruženec. Čím skôr bol o tom oboznámený farár.

Od 24. apríla sa takéto scény opakovali takmer každodenne. Preto nebolo ničím divným, že kostol bol často zaplnený davmi ľudí z Limpias a okolitých miest, túžiacich uvidieť tento zázrak. Velebný barón Von Kleist potom napísal: „Mnohí vraveli, že Spasiteľ sa na nich pozrel; na jedných žičlivo, na iných vážne a na niektorých prenikavo a veľmi prísne. Mnohí tiež videli v Jeho očiach slzy; niektorí spozorovali pramienky krvi stekajúce po spánkoch prebodnutých tŕňami koruny; iný spozorovali penu na Jeho ústach a pot na Jeho tele; bolo tiež spozorované, ako pohyboval očami z jednej strany na druhú pozerajúc sa na všetkých prítomných a ako počas požehnania, tak pohyboval očami, akoby sám všetkých požehnával a ako pri tej istej príležitosti kývol tŕním korunovanou hlavou. Iní mali dojem, že z Jeho hrude vyšiel ťažký povzdych; iní zasa boli presvedčení, že videli, ako niečo šeptal – slovom, tento zázrak sa zjavoval v rôznych spôsobom.“

Ako jeden z prvých svoje zážitky poskytol svetskej tlači tam veľmi známi a veľmi vážený don Adolfo Arenaza. Jeho svedectvo uverejnili 5. mája roku 1919 noviny La Gazeta del Norte, vychádzajúce v Bilbao. Uviedol, že túžiac navštíviť krucifix sa pripojil k procesii smerujúcej do Limpias. Hľadiac cez ďalekohľad som štyrikrát videl pohyb očí. Potvrdil, že to nemohla byť fantázia, ani hra svetiel, lebo ten zázrak videli ľudia z rôznych veľmi odlišných miest. Na koniec sa opýtal: „Či naozaj Pán Ježiš pohybuje očami… Ja tvrdím, že naozaj pohybuje, lebo som to sám videl.“

Skupina obyvateľov z Limpias takisto vystúpili so svedectvom v ktorom uviedli, že oni všetci: „…videli pohyb očí Santo Cristo vo farskom kostole v Limpias v rôznych dňoch a z rôznych miest. Mnohí z nás to videli viac ako raz a pokiaľ ide o nás, nemáme žiadne pochybnosti o pravdivosti týchto pohybov. Niektorí z nás, nižšie podpísaných to dosvedčili dokonca pod prísahou, i napriek tomu, že najskôr odmietli uveriť týmto nezvyčajným faktom…Sme presvedčení, že Kristus z Limpias hýbe očami, pretože sme tento pohyb videli.“

Do Limpias začali prúdiť púte z blízkych i ďalekých miest. Správy z novín, podrobne opisujúce udalosti súvisiace s týmto zázračným krucifixom, rozšírili túto novinu po celom Španielsku a potom aj v iných krajinách, aj v USA. Z Ameriky sa vybrala do Limpias skupina veriacich, ktorú viedol Jopseph Schrembsa, biskup Toleda. Do polovice novembra roku 1919 Limpias navštívilo 66 pútí. Neskôr, okolo roku 1921, počet pútnikov vzrástol až natoľko, že odhadovaný počet sem prichádzajúcich zahraničných pútnikov bol väčší ako do Lúrd. Limpias navštevovali korunované hlavy, taktiež cirkevní hodnostári Španielska, medzi nimi biskupi a kardináli. Nechýbali ani arcibiskupi z Mexika, Peru, Filipín, Kuby a iných ďalekých krajín.

V sakristii kostola v Limpias do dnešného dňa sa uchováva niekoľko albumov. Obsahujú vyše 8000 výpovedí ľudí, ktorí boli svedkami týchto zázrakov. Z tohoto počtu 2500 boli potvrdené prísahou. Medzi týmito svedkami možno vymenovať členov rôzných rehoľných spoločenstiev, kňazov, lekárov, právnikov, profesorov, rektorov univerzít, vojakov, obchodníkov, robotníkov, dedinčanov, neveriacich a dokonca horlivých ateistov.

Prvým biskupom, ktorý bol obdarený milosťou vidieť tento zázrak bol don Manuel Ruiz y Rodrigéz z Kuby, ktorý navštívil Limpias, keď sa vracal z Ríma. Po návrate domov všetko podrobne opísal v pastierskom liste, ktorý adresoval veriacim vo svojej diecéze, lebo mal túžbu porozprávať im o tomto zázračnom krucifixe. Napísal, že videl, ako socha zatvárala a otvárala ústa, hýbala hlavou zo strany na stranu a ako sa jej tvár zmenila a mala výraz umierajúceho. Potom znova uvidel, ako sa hýbu ústa. „Zatváral ich veľmi pomaly, ale otváral rýchlo…zatváranie úst bolo pomalé, až sa pery navzájom spojili.“

Otec Celestíno Mária de Pozuelo, kapucín navštívil Limpias 29. júla roku 1919 a opísal to v osobitnej správe, v ktorej sa nachádzalo takéto svedectvo: „Na tvári sa výrazne zračila bolesť; na tele boli modriny, akoby po ukrutných úderoch a zaliate potom…“.

Velebný Valentín Incio z Gijonu vyhlásil vo svojom svedectve, že prišiel do Limpias 4. augusta roku 1919 a že sa ocitol v skupine pútnikov, ktorí boli svedkami zázraku. Bolo tam asi tak 30 až 40 osôb, medzi nimi ešte dvaja kňazi, desať námorníkov a žena, ktorá neprestávala plakať. Velebný Incio napísal:

„Na začiatku to vyzeralo, akoby náš Pán ožil: Jeho hlava nemenila svoju polohu a výraz Jeho tváre bol stále ten istý, ale oči boli plné života a rozhliadali sa pozerajúc do rôznych smerov… Potom upriamil pohľad do prostriedku, kde stáli námorníci a dlho sa na nich pozeral; neskôr pozeral do ľava, smerom k sakristii, posieľajúc tam udivujúco prísny pohľad a tak nejaký čas zotrval. Nadišiel aj najviac vzrušujúci moment. Ježiš sa pozrel na nás všetkých, ale tak láskavo a srdečne, tak veľavravne, s takou láskou a s takou božskou dôstojnosťou, až sme padli na kolená, plačúc a adorujúc Krista… Náš Pán ešte dlho pohyboval viečkami a očami, ktoré sa tak leskli, akoby boli plné sĺz; potom sa Jeho ústa pokojne pohybovali, akoby niečo hovoril alebo sa modlil. V tom istom čase vyššie spomenutá dáma, ktorá sa nachádzala vedľa mňa videla, ako Pán skúša pohnúť rukami a napína sa, aby ich odtrhol od kríža.“

Pod toto svedectvo sa podpísali traja kňazi, deväť námorníkov a spomínaná dáma. Koadjutor z kostola sv. Mikuláša vo Valencii, don Paulino Girbes, uviedol v svojom svedectve z 15. septembra roku 1919, že kľačal pred krucifixom spolu s dvoma biskupmi a osemnástimi inými kňazmi.

„…Všetci sme videli, že tvár Santo Cristo zosmutnela, zbledla a stala sa akoby viac sinavá. Aj ústa boli otvorené širšie, ako zvyčajne. Oči milo hľadeli najskôr na biskupov a potom v smere sakristii. Súčasne tvár nabrala výraz aký má človeka zápasiaci so smrťou. Toto trvalo dlho. Nemohol som zadržať slzy a začal som plakať; iní to prežívali podobne…“

Člen kapucínskej rehole, otec Antonio Mária de Torrelavega, ktorý navštívil krucifix 11. septembra roku 1919, spozoroval krv, ktorá stekala z kútika úst Pána Ježiša. A na nasledujúci deň… „…som znova spozoroval, viditeľný, ešte výraznejší pohyb očí a postrehol som tiež ešte raz krv stekajúcu z kútika úst… Niekoľkokrát tiež na mňa hľadel. Cítil som, že sa celý prudko trasiem. Preto som tiež vstal a tri, alebo štyri razy som zmenil miesto, po každom raze som však pozoroval tie isté javy… Okolo druhej, keď som kľačal v jednej zo stredných lavíc som uzrel, že Santo Cristo znova na mňa hľadí a to ma tak vzrušilo, že som sa musel silno držať lavice, lebo ma začali opúšťať sily… Spozoroval som, že tvár zmenila farbu a stala sa sinavou a smutnou. Veľa osôb, ktoré kľačali okolo mňa to tiež postrehlo… Teraz potvrdzujem: niet pochybností o tom, že Santo Cristo hýbe očami. počas mojej návštevy som videl tento pohyb očí asi tak 50-krát…“

Otec Tomas Nervi z rehole saleziánov napísal vo svojom svedectve, že videl pohyb očí, úst a pod bradou. Končiac svoju dlhú správu oznámil: „Potvrdzujem, že všetko, čo som tu napísal je pravda. Som pripravený to aj odprisahať a keby nastala taká nutnosť, taktiež to podpísať vlastnou krvou.“

Spisovateľ, prednášajúci a spovedníkom z kostola del Pilar v Saragoze, don Manuel Cubi, zložil svoje prehlásenie 24. decembra roku 1919. Podobne, ako sprevádzajúci ho ľudia, videl Santo Cristo prežívajúceho muky predchádzajúce smrť.

„…Mali sme dojem, že Kristus sa snaží odtrhnúť od kríža prudkými, kŕčovými pohybmi; zdalo sa, akoby bolo počuť smrteľné chrčanie, vychádzajúce z Jeho hrtanu. Potom pozdvihol hlavu, vyvrátil oči a zatvoril ústa. Na chvíľu som uzrel Jeho jazyk a zuby… On nám takmer pol hodinu ukazoval, ako veľa sme Ho stáli a ako veľmi za nás na kríži trpel, opustený a vysmädnutý.“

Velebný Joseph Einsenlohr zverejnil svoju správu 18. júna roku 1919. Po svätej omši, ktorú slúžil pri oltári pod týmto krucifixom, si v kostole sadol, aby sa zúčastnil svätej omše, ktorú slúžil iný kňaz. Potom napísal:

„Po tom, ako tak hýbal hlavou a očami, Santo Cristo nejaký čas sa vyťahoval dohora zvíjal sa a ohýbal, ako živý človek, ktorý je pribitý na kríž. Všetko sa hýbalo, jedine Jeho dlane a chodidlá zostávali silno upevnené. Nakoniec sa celé Jeho telo upokojilo, akoby bolo vyčerpané, znova prijmúc svoj pôvodný vzhľad s hlavou a očami obrátenými ku nebu. Celá táto scéna Spasiteľovej agónie trvala od Sanctus až do prijímania kňaza…“

Je tiež veľa lekárskych svedectiev, ktorí takmer vo všetkých prípadoch neboli ochotní navštíviť tento krucifix, ale urobili to až vtedy, keď ich prehovorili rodiny, alebo priatelia.

Doktor Maximiliano Orts prišiel pod krucifix so svojou ženou a skupinou pútnikov. V tom čase bol kostol plný ľudí tlačiacich sa takým bezohľadným spôsobom, že tento lekár čím skôr stadiaľ vyšiel. Neskôr stojac asi tak 6 yardov (pozn. 1 yard = 0, 914 m) pred presbitériom potvrdil, čo nasleduje:

„Aby som uspokojil svoju zvedavosť, zatúžil som vykonať anatomické štúdium krku. Kedy som sa premýšľal o svale hrudnej a kľúčnej kosti a pŕs, udivený som spozoroval červenú kvapku za pravým uchom, ktorá stekala smerom dole, celkom ako pramienok krvi po prisatí pijavice, v rámci lekárkej liečby v prsnej oblasti; ten pramienok krvi sa predlžoval, až sa dotkol prameňa vlasov, ktorý tam umiestnil tvorca sochy a tam sa stratil… Dal som si prestávku, aby som si všetko premyslel a potom som znova pozdvihol zrak v nádeji, že ten úkaz sa stratil, ale presvedčil som sa, že skutočnosť je iná. Krv sa leskla a stekala v čerstvom prameni; porovnal som ju s krvou vytekajúcou z rany na ľavej dlani (namaľovanou) a potom s tou, ktorá stekala na pravej strane pŕs (takisto namaľovanou). Toto porovnanie mi potvrdilo, že táto krv je čierna a namaľovaná, zatiaľ čo tamtá je červená a sa pohybuje… Aby som si zaujal pozornosť niečím iným, prestal som pozerať na krk a presunul som zrak na spánky, kde som uzrel šedivé vlasy bohato zrosené potom. Za nejakú chvíľu okolo týchto vlasov sa zjavil tmavý tieň, sťa kruh široký asi tak jeden palec (pozn. cca 2, 54 cm) zakrývajúci celú šírku čela a meniaci sa do temno-sinavej farby; potom akoby vybledol, stal sa červený a premenil sa na červenú krv, ktorá začala stekať smerom dole a podobne, ako to bolo v prípade krku, vsiakla do vlasov, ktoré potom naďalej zostali sivé a lesklé.“

Túžiac preskúmať tento úkaz, premiestnil sa tento lekár do bočnej kaplnky a tam z menšej vzdialenosti sa prizeral anatómii sochy a stekaniu krvi. Napísal o tom:

„Ale túto záhadu sa mi nepodarilo rozriešiť; tento fenomén sa opakoval rovnako ako na krku, tak i na spánkoch a to vždy, keď som na to pozeral a to zakaždým tak identicky, až som sa nechal presvedčiť a mimovoľne a úprimne som zvolal: »Niet žiadnych pochybností; to je krv!«“

Lekár zakončil svoje svedectvo tvrdením: „Som kresťan a ako taký prisahám, že celá vyššie uvedená správa presne zodpovedá pravde a že dôkladné bádania, ktorým som podriadil svoje pozorovania ma utvrdily v pevnom a nevyvrátiteľnom presvedčení o ich vierohodnosti.“ Podpísané 28. júla roku 1919 Maximiliánom Ortsaom, municipálnym lekárom v Pravii od roku 1878, adept lekárskych vied.

Doktor Fernandez de Alcalde v auguste roku 1919 takto zhrnul svoje pozorovania: „Som pevne presvedčený, o tom že tu máme dočinenia s vecami, ktoré pochádzajú od Boha, ktorých podstata pred človekom zostane celkom utajená.“

Doktor Eduardo Perez y Perez nám poskytuje neobyčajne plastickú lekársku správu, týkajúcej sa toho, čo pozoroval 6. októbra roku 1919.

„Keď som sa modlil pred krucifixom Santo Cristo, On sa na mňa pozeral s láskou bezmála minútu… potom Kristus zdvihol hlavu a tak zotrval, takmer celkom kľudný. Svaly na krku sa uvoľnili… oči boli vtedy doširoka otvorené a upreté smerom dohora… neskôr nasledoval prudký nádych, ktorý sprevádzalo napnutie krku a osobitne svalu hrudnej a kľúčnej kosti a pŕs, ďalej prsné svaly, scalenus anterior a svaly, ktoré napomáhajú dýchaniu, so značným rozšírením medzireberných priestorov, takým, ako je to v prípade, napríklad pri posledných kŕčoch niekoho smrteľne zraneného… Nejakú chvíľu sa zdal byť na prahu smrti… potom zaujal svoju typickú polohu, v akej túto sochu zhotovil umelec… Ešte musím dodať, že počas celého tohoto popoludnia som videl, že socha bola červenkastá. Ďaľší deň bola žltastá, alebo mala farbu olova, ako ju má nejaký umierajúci…“

V novinách La Montana, z mája roku 1920 bola publikovaná správa doktora Penamaria. Tento lekár opísal niečo, čo by sa mohlo nazvať aj, ako verná rekonštrukcia smrti ukrižovaného Krista. Uviedol, že spozorujúc pohyby očí a úst koľkokrát zmeniac miesto, aby sa utvrdil, že má dočinenie so zázrakom, pomodlil sa o ešte väčší, výraznejší dôkaz, o niečo ešte viac nezvyklé, „… čo by nezanechalo ani tieň pochybností a dalo mi dôveryhodné fakty, aby som to mohol uznať za zázrak, tak by som to mohol oznámiť všetkým spolu aj každému osobne a tiež brániť proti každému oponentovi, dokonca aj za cenu života.“ Tiež napísal:

„Táto prosba sa Pánovi asi zapáčila… O chvíľu sa Jeho ústa ostro vykrivili doľava. Sklovité, bolesťou preplnené oči sa pozdvihli k nebu, so smútkom, aký je v očiach, ktoré hľadia, ale nevidia.

Zdalo sa, že pery olovenej farby sa chveli; svaly na krku a prsiach sa napäli, svedčiac o tom, že sa Mu veľmi ťažko dýcha. Tieto naozaj Hippokratovské rysy boli príznakom, že sa nezvratne blíži smrť. Jeho ramená sa akoby skúšali odtrhnúť od kríža, kŕčovite sa pohybujúc dozadu a dopredu a bolo vidieť výrazne, ako, že klince ktorými boli priklincované Jeho chodidlá a dlane Mu pri každom pohybe tela spôsobovali veľkú bolesť. Potom nasledoval nádych… neskôr ďalší… tretí… Neviem koľko… po každom raze s tým istým bolestným napätím; neskôr, desivý smrteľný kŕč, ako má niekto, kto sa dusí a bojuje o vzduch, široko rozvárajúc ústa aj nos. Vtedy dochádza k vytečeniu krvi, vody a peny, ktoré stekajú na spodnú peru a ktoré Spasiteľ zbiera zmodralým trasúcim sa jazykom, pomaly a opatrne ním pohybujúc dva, alebo tri razy po perách; potom kátka chvíľa bez pohybu, ešte jeden namáhavý dych… nos sa zdá byť ostrý, pery sa rytmicky sťahujú a hneď roztvárajú, zviditeľňujú sa zmodralé lícne kosti, prsia sa napínajú a prudko sťahujú, následne Jeho hlava bezvládne klesá, tak, že je výrazne vidieť záhlavie.  Vtedy… On umiera!… snažil som sa tu v krátkosti opísať, čo som pozoroval viac ako dve hodiny…“

Nezvyčajnú víziu mal aj doktor Pedro Cuesta v auguste roku 1920. Povedal, že ho sprevádzali kňaz, iný lekár a istý manželia. Ráno, počas svätej omše jeho spoločníci spozorovali tie zázračné pohyby, ale nemu to nebolo dané, hoci sa premiestňoval z jedného miesta na druhé. Po obede sa nechal presvedčiť , že by sa mal vrátiť do kostola a tam mohol vidieť niečo naozaj udivujúce.

„Keď som na tretí, alebo štvrtý krát sústredil svoj pohľad na sochu, spozoroval som, že telo celkom zmizlo, tak, že zostala z neho len koža, kostra, ktorá by mi mohla poslúžiť na štúdium anatómie. Hlava celkom vyschla a potom, podobne, ako mnou videná koža bez stopy zmizla. Nejaký čas som sochu nevidel a neskôr sa opäť objavila, ale akoby zmumifikovaná a až potom, postupne sa znovu zaodela do tela. Naozaj, výrazne som videl hypertrofiu (zväčšenie) hlavy a potom sa tento proces rozšíril na celý zvyšok sochy. Každý z týchto úkazov sa opakoval dva razy. Počas posledného štádia druhého zväčšenia som už nebol schopný sa ovládať a s výkríkom hrôzy som vybehol z kostola. Zmocnil sa ma strach zbabelca, hoci nikdy predtým som nemával strach – a nech nikto nepovažuje moju správu za prehnanú… Ja, ktorý som nikdy nebol chorý som si vtedy pomyslel, že padnem na zem mŕtvy. Pud sebazáchovy ma vyhnal z kostola, lebo inak by ma z neho vyniesli mŕtveho. A tak vyrútiac sa z kostola, otvoril som celé svoje srdce pred ľuďmi, ktorí stáli pred ním; mojou lekárskou cťou a čestným slovom ručím za pravdivosť toho, čo som tu opísal a som ochotný potvrdiť to a zaručiť aj vlastnou krvou.“

Tento lekár bol tak veľmi rozrušený, že ešte dodal: „Pocítil som potrebu užiť nejaký povzbudzujúci liek (upokojujúci prostriedok)“, čo aj urobil.

Na koniec zacitujeme časti správy vyhotovenej študentom medicíny, don Heriberta de la Villa, ktoré boli publikované v stĺpcoch novín Del Pueblo Astur, 8. júla roku 1919. Tento mládenec najskôr vyhlásil, „horlivo“, že „…tu nejde o autosugesciu, lebo keď som tam išiel neveril som v tento zázrak “. Ale vtedy po prehováraní priateľa vošiel do kostola a uzrel pohyb očí a úst. Premiestnil sa na iné miesto, aby sa lepšie prizrel tomuto úkazu a vtedy uvidel, že Santo Cristo…

„…ma prebodáva strašným pohľadom plným hnevu, ktorý spôsobil, že som sa začal triasť a mohol som len skloniť hlavu… Znova som pozdvihol zrak a uzrel som, že pozerá vpravo, schyľujúc hlavu a potom sa otáča vpravo a to tak, že môžem vidieť zadnú časť tŕňovej koruny… A znova smeruje ku mne ten istý hnevlivý pohľad, ktorý na mňa až tak veľmi zapôsobil, že som pocítil potrebu odísť z kostola.“

Ešte v ten istý deň, o niečo neskôr sa tam vrátil a videl, že:

„…hruď a tvár sa pomaly stávali temno namodralé, oči sa presúvali do ľavej a pravej strany, smerom nahor a dolu, ústa sa zasa trocha otvárali, akoby mali ťažkosti s dýchaním. Pozeral som sa na to viac ako 15, možno 20 minút… Tiež som spozoroval, že nad ľavým obočím sa otvorila rana, z ktorej pramienok krvi stiekol na obočie, aby sa zastavil na viečku. Potom som uzrel ďalší pramienok krvi vytekjúci spod tŕňovej koruny a zalievajúci tvár. Dokonale som ho mohol odlíšiť, pretože bol veľmi červený a vynikal na temno namodralej tvári. Neskôr som spozoroval krv, ktorá vytekala spod tŕňovej koruny a stekala na rameno, ale táto sa nedotkla tvári. Naširoko otvoril ústa, bolo v nich niečo biele, akoby pena. V tej istej chvíli vyšiel nejaký dominikán na kazateľnicu a Kristus sa na neho pozorne pozeral asi tak 5 až 6 minút… Vtedy, keď tento kazateľ vyslovoval slová: »A teraz, Santo Cristo, udeľ nám Tvoje požehnanie«, Kristus otvoril oči aj ústa, usmievajúc sa a pokýval hlavou, akoby nás naozaj požehnal. Vtedy niekto, kto stál vedľa mňa sa ma opýtal, či by som sa odvážil pod prísahou potvrdiť to, čo vidím; On opäť otvoril ústa, z ktorých vytieklo veľké množstvo peny a krvi, výrazne stekajúce z kútikov úst… Vtedy som uveril, že mojou povinnosťou je svedčiť pod prísahou, o tom, čo som videl a to som aj v sakristii kostola urobil.“

Ako uviedol tento študent medicíny, pre tých, ktorí chceli oficiálne svedčiť o tom, čoho boli svedkom v sakristii vybrali veľkú knihu. Mnohí iní sa rozhodli, že po návrate domov spíšu podrobnú správu a odovzdajú ju kompetentnej vrchnosti.

Zasluhuje si obrátiť pozornosť na to, že takmer všetci svedkovia tohoto zázraku cítili potrebu meniť miesta, aby sa tak utvrdili o pravdivosti toho, čo videli. Časť z nich boli svedkami tohoto zázraku sotva vošli do kostola a neskôr sa už nezopakoval. Iní v prvej chvíli nespozorovali nič nezvyčajné a až neskôr sa dočkali vízie. Boli aj takí, ktorým nebolo dané vidieť tento zázrak. Jeden zo svedkov uviedol: „Fakt, že niektorí tieto úkazy vidia a ostatní nie, nemožno vysvetliť v súlade prirodzenými zákonmi“.

Zázračné zjavenia Santo Cristo neboli jedinými nezvyčajnými úkazmi, aké boli zaznamenané v súvislosti s týmto krucifixom, lebo vtedy sa udialo mnoho zázračných uzdravení. V júli roku 1921 počet takýchto nezvyčajných uzdravení, potvrdených váženými lekármi bol viac, ako tisíc. Nie veľa sa z nich stali v Limpias, väčšina z nich stali v domoch pútnikov, prostredníctvom kontaktu s predmetmi, ktoré sa predtým dotkli krucifixu.

A aký bol oficiálny postoj Cirkvi v otázke týchto zázrakov? Jeho Excelencia Sanchez de Castro, biskup diecézy Santander, do ktorej patril Limpias, 18. júla roku 1920 požiadal o kanonické vyšetrenie upovedomiac Rím o zázračných uzdraveniach a zjaveniach. O rok a jeden deň neskôr všetkým veriacim, ktorí navštívili tento svätý krucifix bola udelená výsada získať plnomocné odpustky po dobu siedmich rokov.

Dňa 10. septembra roku 1921 prišiel do Limpias pápežský nuncijus monsignore Tadeschini. Pomodlil sa pred krucifixom a preskúmal ho zo všetkých strán. Oznámil kléru a ľuďom z Limpias, že táto pekná socha na neho ohromne zapôsobila a vyjadril svoju ľútosť, že sa z nej nemôže dlhšie tešiť, zagratuloval im, že „zostali vyznamenaní, aby sa im Pán zjavil v podobe zázračného zobrazenia v ich kostole“.

Nakoniec privoláme obsažnú výpoveď istého novinára. Vidiac pohyb očí a úst vyhlásil: „Spozoroval som dva pohyby čeluste, tak akoby vyriekol dve slabiky. Zatvoril som dosť silno viečka a opýtal som sa sám seba: »Čo On povedal?« Na odpoveď som dlho nečakal, pretože v hĺbke duše som výrazne započul významné a požehnané slová: »Miluj!«“

Možno že práve preto Pán Ježiš urobil toľko zázrakov pred očami veriacich i neveriacich? V Limpias ukázal svoju agóniu a svoju obrovskú lásku k nám, nielen preto, aby v nás vzbudil ľútosť a skrúšenosť, ale aj preto, aby nás prosil a dokonca úpenlivo prosil, aby sme sa Mu odvďačili svojou láskou.

(Článok je prevzatý a preložený z poľskej, cirkevne schválenej knihy Joan Carroll Cruz, CUDOWNE WIZERUNKI NASZEGO PANA, vyd. EXTER, Gdańsk 2004)

+++

Sv. Helena a nájdenie sv. Kríža

Október 4th, 2010. Z Kategórie Sv. Helena a nájdenie sv. Kríža.

†

Svätá Flavia Iulia Helena

Sv. Helena (Jeruzalem, Bazilika Božieho hrobu – Kaplnka Nájdenia sv. Kríža)

Narodila sa okolo roku 250, neskoršia rímska cisárovná a matka Konštantína, pochádzala z nižších vrstiev a bola slúžkou a krčmárkou v hostinci v Drepane Bithynii. Tam si ju všimol Constantinus Chlorus, urodzený Ilýrčan. Pôvab a krása mladej ženy dôstojníka tak očarili, že zabudol na stavovský rozdiel a Helenu si zobral za zákonitú manželku. Ale napriek vysokému postaveniu, ktoré získala, zostala Helena veľmi skromná. Dala mu syna Konštantína, ktorý neskôr vstúpil do svetových dejín ako cisár Konštantín. Boli to pre Helenu šťastné časy. Ale keď Maximián, vtedajší cisár Západorímskej ríše, urobil Constantia Chlora spoluvládcom v Gallii a Anglicku, nastali pre Helenu neradostné časy. Manžel musel na príkaz cisára manželku zavrhnúť, vlastného syna na dôkaz vernosti poslať na dvor východorímskeho cisára Diokleciána a sám sa musel oženiť s adoptívnou dcérou Maximiána. Helena prepustila svojho muža, znášala trpezlivo svoj zlý osud a žila v ústraní.

Po smrti Constantia sa stal jej syn cisárom. Vzal svoju matku k sebe na dvor, udelil jej titul “Augusta” a nechal vyraziť mince s jej portrétom. Helena, ktorá v čase svojho utrpenia videla, s akou radosťou išli na smrť kresťanskí mučeníci, našla teraz sama Krista. Ako 64-ročná sa nechala pokrstiť. Medzitým Konštantín v bitke pri Milvijskom moste zvíťazil pod znamením Kristovho svätého Kríža nad pohanom Maxentiom a prehlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Odteraz žila cisárovná úplne pre svoju kresťanskú vieru, starala sa o chudobných a slúžila Kristovi plná horlivosti a odovzdanosti. Nechala postaviť mnohé kostoly, v Trevíre, Bonne, Xantene a Kolíne, tiež kostol Santa Croce in Gerusalemme, v ktorom sa okrem časti z pravého dreva Kristovho svätého Kríža uchovávajú aj iné vzácne relikvie späté s Kristovým umučením. Pod týmto kostolom - bazilikou je zem z jeruzalemskej Kalvárie, ktorú sv. Helena priviezla spolu so vzácnymi relikviami Kristovho umučenia zo svojej púte do Svätej zeme. Na túto púť sa vydala okolo roku 325. Cirkevný historici zo 4. a 5. stor. vravia, že sv. Helena sa vydala hľadať Spasiteľov sv. Kríž pod vplyvom jedného zo svojich snov. Keď prišla do Jeruzalema, dala na Kalvárii hľadať Kristov životodarný svätý Kríž, ktorý napokon roku Pána 326 aj našla.

Miesto, kde sv. Helena našla Spasiteľov sv. Kríž – kaplnka Nájdenia sv. Kríža (Jeruzalem, Bazilika Božieho hrobu)

Svätá Helena poslala jednu čiastku Kríža pápežovi do Ríma, druhú čiastku svojmu synovi, cisárovi Konštantínovi do Carihradu a tretiu čiastku ponechala v jeruzalemskom chráme sv. Kríža, ktorý dala postaviť na mieste nájdenia. Na jej popud bol v Jeruzaleme vystavaný nielen kostol Božieho hrobu, ktorý bohato obdarila, ale i kostol na Olivovej hore a v Betleheme. Krátko po tejto púti do Svätej Zeme ukončila svoje pozemské putovanie. Sv. Helena zomrela 18. augusta roku Pána 330. Pochovaná bola v Ríme. Neskôr jej pozostatky preniesli do Hautevilliers v remešskej diecéze, lebka je uctievaná v dóme v Trevíre. Meno sv. Heleny je v Cirkvi nezmazateľne spojené s uctievaním Svätého Kríža, ku ktorému dala popud.

Sv. Helena nikdy nezabudla na skutočnosť, že jej syn, Konštantín zvíťazil v znamení Spasiteľovho svätého Kríža. A nezabúdajme na to ani my, kresťania!

Sv. Helena býva zobrazovaná je s cisárskou korunou, držiaca kríž a klinec. Sv. Helena je patrónkou farbiarov, kováčov klincov. Je tiež ochrankyňou pred bleskom a požiarom a pomáha pri odhaľovaní zlodejstva. Cirkvev si na sv. Helenu spomína a slávi jej pamiatku 18. augusta.

†

Legenda o Spasiteľovom svätom životodarnom Kríži

Keď praotec Adam zomieral, jeho syn Seth bol taký vyľakaný, že bežal cez hory a údolia a kričal k Bohu o pomoc. Vtedy poslal Najmilosrdnejší k bezmocnému anjela, ktorý priniesol Sethovi ratolesť z rajského stromu poznania. Anjel povedal Sethovi: „Zasaď túto ratolesť, a ak dá plody, bude z človeka sňaté prekliatie hriechu a smrti.“

Seth sa vrátil s touto ratolesťou (výhonkom) k otcovi Adamovi, ale našiel Adama už mŕtveho. Seth dôveroval Pravde všemohúceho Boha a zasadil výhonok na vrchole hory Libanon a svojho otca Adama pochoval na rovnakom mieste. Z výhonku vyrástol strom, väčší a mocnejší ako všetky stromy na vrchu.

V tom roku, ako kráľ Šalamún poslal svojich ľudí, aby Bohu postavili v Jeruzaleme nádherný chrám, prišli aj na vrch Libanon a našli strom, zoťali ho spolu s inými stromami a jeho kmeň dopravili do Jeruzalema. Ukázalo sa však, že kmeň, ktorý zoťali, nepasuje celkom k ostatným stromom; tesári ho teda dali stranou a keď ho videl kráľ Šalamún, rozkázal, aby z neho urobili lávku cez potok v údolí Cidron. Potom prišla bohatá a nadovšetko múdra kráľovná zo Sáby, aby súťažila so Šalamúnom v múdrosti. Našla u Šalamúna všetko tak, ako to zodpovedalo jeho chýru. Ukázal jej mesto Jeruzalem, zaviedol ju aj do údolia Cidron a ukázal jej lávku, ktorá bola zo zvláštneho rajského stromu. Vtedy zostala kráľovná zo Sáby preľaknutá na lávke stáť, kľakla si a začala sa modliť. Keď sa neskôr vrátila do svojej krajiny, napísala Šalamúnovi, aby ten kmeň dobre opatroval, lebo príde čas, keď ľudia z neho urobia kríž a zavesia naň úbohého Syna človeka, smrťou tohto človeka bude prekliaty celý židovský národ a Šalamúnova ríša bude zničená. Vtedy sa kráľ tak veľmi naľakal, že nechal v noci kmeň stromu odniesť a schovať v jednej opustenej jaskyni v meste. Potom zariadil, aby sa v jaskyni nazhromaždila voda a vzniklo jazero, a každé ráno zostúpil z neba anjel a pohýnal vodou. A okolo jazera ležali mnohí chorí, lebo prvý chorý, ktorý zostúpil do vody, keď sa vody pohýňali, sa uzdravil.

Prišli roky, keď bol na Zemi Kristus a padol do rúk svojim nepriateľom. Tej noci sa zem zatriasla, takže kmeň stromu, ktorý schoval kráľ Šalamún, sa uvoľnil z hĺbky a objavil sa plávajúci na hladine jazera. Tesári, ktorých veľrada poslala hľadať drevo a urobiť z neho kríž pre Krista, išli tej noci okolo jazera a videli v mesačnom svite plávajúci strom. Vytiahli ho na breh a urobili z neho kríž, na ktorom trpel a zomrel Syn človeka. Keď Kristus víťazne vstal z mŕtvych, poslala veľrada sluhov, aby tri kríže, na ktorých visel Kristus a obaja lotri, zakopali spolu s mučiacimi nástrojmi v jednej jaskyni na Kalvárii.

Keď po niekoľkých sto rokoch cisárovná Helena prišla do Jeruzalema, pozvala si židovských mudrcov k sebe. Židia sa ale veľmi preľakli, keď počuli, že cisárovná chce vedieť, kde leží drevo kríža, na ktorom trpel Kristus. Iba jeden z nich poznal to miesto, volal sa Judáš (Júda) . Nechcel prezradiť svoje tajomstvo, lebo jeho starý otec mu povedal, že „keď raz budú hľadať Kristov kríž, bude to koniec židovskej ríše a odvtedy budú vládnuť tí, ktorí uctievajú Ukrižovaného…“ Cisárovnú zaviedli k Judášovi, lebo žiadny zo Židov nechcel mať s vecou nič spoločné. Keď cisárovná položila Judášovi otázku, odpovedal: „Ó, Pani, akoby som mohol poznať to miesto, veď odvtedy uplynulo viac ako 200 rokov!“ Helena poslala všetkých, ktorí tam boli, preč a povedala Judášovi: „Prisahám ti pri Ukrižovanom, že ťa nechám zahynúť od hladu, ak mi nepovieš pravdu.“ A nechala ho hodiť do vyschnutej studne. Tam ležal Judáš viacero dní a trpel o hlade a smäde. Nakoniec prosil, aby ho vytiahli, že chce ukázať cisárovnej miesto, kde je kríž. A tak sa stalo. Zaviedol cisárovnú a jej sprievod na miesto a cisárovná sa horlivo modlila. Vtedy sa pohla zem na jednom mieste a Judáš začal zo všetkých síl kopať. Pod zemou našli tri kríže, ale nevedeli rozpoznať Kristov kríž od krížov lotrov. Preto položili kríže uprostred mesta a čakali, či Pán ukáže svoju moc. Tu niesli okolo mŕtveho mládenca.

Vtedy Judáš zastavil sprievod a položil prvý a druhý kríž nad mŕtveho, ale ten sa nepohol. Keď položil naňho tretí kríž, mládenec ožil, vstal a chválil Boha. Vtedy Judáš uveril, dal sa pokrstiť a odvtedy sa volal Quiriacus; keď umrel jeruzalemský biskup, nastúpil na jeho stolec. Helena však plná radosti zobrala kríž do Konštantinopolu. Pred smrťou drevo rozdelila a dala ho trom synom Konštantína, lebo verila, že drevo pokropené krvou Pána bude jasnou zárukou jednoty ríše. Tieto kusy Svätého kríža boli uchovávané v kostole S. Croce in Gerusalemme v Ríme. Mnohé ďalšie kostoly časom získali časti z týchto kusov kríža a všade požívajú veľkú úctu veriacich.

Sv. Helena (Rím, Basilica Papale di San Pietro in Vaticano – Bazilika sv. Petra)

+++

O moci Kristovho svätého Kríža

September 26th, 2010. Z Kategórie O moci Kristovho svätého Kríža.

Zvelebujem Ťa moja ukrižovaná nekonečná Láska, môj nekonečne mocný Boh aj za to, že si tak zázračne svojou najväčšou bezmocnosťou na dreve kríža prejavil svoju nekonečnú moc a silu!

Ó, hlbokosť Božích tajomstiev!

!!!

„On ( PÁN) mi povedal: »Stačí ti moja milosť, lebo sila sa DOKONALE prejavuje v SLABOSTI.«

A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.“

2 Kor 12, 9 – 10

„Slovo KRÍŽA je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je BOŽOU MOCOU…ohlasujeme UKRIŽOVANÉHO Krista…BOŽIU MOC…“

1 Kor 1, 18; 23 – 24

+++

Zo života sv. Apoštola Jána sa o moci Spasiteľovho sv. Kríža dozvedáme nasledovné:

Sv. Apoštol Ján sa obyčajne zobrazuje ako mladý človek držiaci v rukách čašu, z ktorej sa plazí had, znak otravy. Pochádza to z toho, že jeden pohan dal sv. Jánovi čašu otráveného vína a sľúbil, že bude kresťanom, ak ju vypije a bude žiť. Sv. Ján urobil nad čašou znak sv. Kríža, vypil ju a nič mu neuškodilo. Pohan, ktorý sa na to pozeral sa dal pokrstiť.

+++

O moci Spasiteľovho sv. Kríža svedčí aj zázrak, ktorý sa stal pri jeho nájdení:

Z podnetu rímskej cisárovnej sv. Heleny sa na začiatku 4. storočia sa začal v Jeruzaleme hľadať Spasiteľov svätý Kríž. Keď sa nakoniec našli tri kríže z Golgoty, totiž Spasiteľov a dvoch lotrov, nebolo možné určiť, ktorý z nich patril Spasiteľovi. Vtedy z vnuknutia Božieho patriarcha sv. Makárius kázal prikladať ich na chorú pribitú dávnou chorobou na lôžko bolesti. Prvé dva neurobili žiaden zázrak, no prostredníctvom tretieho všemohúci Boh vyjavil svoju moc: chorú vyliečil a tak týmto zázrakom ukázal, že práve tento tretí kríž je Jeho svätým životodarným Krížom, skrze ktorý nás vykúpil.

+++

Sv. Augustín

(*354 – † 430; učiteľ Cirkvi):

„V… Kartágu mala Inocentia, veľmi zbožná žena a jedna z najpoprednejších v meste, rakovinu na prsníku ‒ chorobu, ktorú podľa názoru lekárov nemožno ničím vyliečiť. Taký úd, ktorý napadne choroba, sa zvyčajne odreže a oddelí od tela, alebo podľa názoru (vraj Hypokratovho), aby človek ešte istý čas požil, hoci aj tak musí zomrieť, je vraj lepšie, keď sa choroba vôbec nelieči. Toto sa dozvedela chorá od skúseného lekára a rodinného priateľa, a preto sa v modlitbe obrátila jedine na Boha. Keď sa približovala Veľká noc, chorá dostala vo sne napomenutie, aby pri krstiteľnici stála na tej strane, kde dostávajú sviatosť krstu ženy, a aby jej prvá pokrstená žena, ktorú stretne, prežehnala choré miesto Kristovým Znakom (pozn. = Kríž) Urobila tak a hneď sa uzdravila.“

(Sv. Augustín, Boží štát, 22, 8.)

+++

Zo života sv. Dominika Guzmána

(*1170 – † 1221), zakladateľa rehole dominikánov:

Istého dňa, keď mal sv. Dominik kázeň v kostole sestier od sv. Sixtusa, zlý duch začal cez posadnutú rehoľnú sestru kričať: „Lotor, tieto rehoľníčky boli všetky voľakedy pod mojou vládou a ty si ma o všetky okradol. Ale aspoň táto duša je moja a ty mi ju nezoberieš, pretože sme siedmi, ktorí ju máme v moci.“ Môžeme si predstaviť reakcie tam prítomných ľudí, avšak sv. Dominik pokojným hlasom prikázal démonovi utíšiť sa a robiac znak Kríža ju uvoľnil od jej trýzniteľov v prítomnosti všetkých veriacich. O niekoľko dní neskôr ho táto žena prišla poprosiť sv. Dominika, aby ju prijal do jeho rehole. Bola umiestnená v kláštore sv. Sixta a sv. Dominik jej dal meno Amata. Tu však zotrvala len veľmi krátko, lebo čoskoro vstúpila do rehole sv. Dominika v Bologni, kde zomrela v povesti svätosti.

+++

Zo života sv. Vincenta Ferrerského

(*1350 – † 1419):

Istého dňa veľkého dominikánskeho kazateľa a misionára, sv. Vincenta Ferrerského „napadlo niekoľko kacírov. Chceli ho zabiť… nezľakol sa. Nevolal o pomoc ba ani neutekal. Pevne zostal stáť a čakal na vrahov, ostal úplne kľudný. Keď sa títo priblížili, vzal do rúk kríž, ktorý stále nosil so sebou a všetkých útočníkov požehnal znamením Kríža. Zastali, neodvážili sa priblížiť, ostali zmätení a prekvapení. Pravdepodobne došlo aj k rozhovoru. Isté je, že svoj zámer neuskutočnili, ale ho dokonca oľutovali.“

(Z knihy p. Vincenta Stanislava Golisa, OP, Sv. Vincent Ferrerský svätec v službách protipápeža)

+++

Zo života sv. Petra z Verony

(*1205 – † 1252):

Počas života dominikánskeho kňaza sv. Peter z Verony sa okolo tohoto svätca, zhromažďovalo ohromné množstvo ľudí, ktorí túžili byť účastní na jeho verejných modlitbách. V istý deň, keď dav ľudí bol až tak veľký, že sv. Peter sa musel modliť na dvore, vbehol do davu diabol v podobe čierneho koňa. Mnohých pošliapal. Sv. Peter urobil znak sv. Kríža a diabol v podobe čierneho koňa sa pred očami všetkých prestrašených ľudí rozplynul, ako dym v povetrí.

+++

Zo života sv. Martina de Porres

(*1579 – † 1639):

Iný, peruánsky rehoľný brat z rehole sv. Dominika, sv. Martin de Porres vchádzal jedného dňa po schodoch do nemocnice, nesúc v jednej ruke kôš žeravého uhlia a v druhej lieky. Náhle v polovici schodišťa sa pred ním zjavil diabol. Keď sa ho svätec opýtal, čo tu robí, diabol mu odpovedal, že je tu v nádeji, že zničí nejakú ľudskú dušu. Sv. Martin si dal dolu opasok a silnými údermi sa snažil diabla odohnať, ale podarilo sa mu ho prinútiť cúvnuť len o niekoľko krokov. Zobral teda jeden žeravý uhoľ a nakreslil na stene veľký Kríž. Pri pohľade na Znak spásy pokušiteľ utiekol. Nasledujúci deň sv. Martin umiestnil na tomto mieste stretnutia drevený Kríž, ktorý aj osvetlil.

+++

Zo života sv. Alfonza Máriu de Liguori

(*1696 – † 1787; učiteľ Cirkvi):

Zakladateľ rehole Redemptoristov sv. Alfonz Mária de Liguori, C. Ss. R. mal nasledovnú metódu na odháňanie zlostných démonov: s vedomím veľkej moci robil veľký znak Kríža a potom rozkazoval démonom padnúť na tvár a adorovať znak Vykúpenia. Dodajúc ešte tieto slová: „ Aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2, 10). Svätý Alfonz tvrdil, že démoni nemajú trpezlivosť, aby zniesli takéto slová a urýchlene prchajú.

„Nezabúdajme ani na znamenie svätého Kríža. Diabol sa ho bojí. Žehnajme sa ním v pokušení a satan odstúpi.“

Sv. Alfonz Mária de Liguori

+++

Katechizmus Katolíckej cirkvi:

„Kresťan začína svoj deň, svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža »v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen«… Znak kríža nás posilňuje v pokušeniach a ťažkostiach.“

(KKC 2157)

+++

Tertullianus

(*ok. 160 – † ok. 220 ):

„Na každom kroku, vždy keď prichádzame a odchádzame, pri obliekaní a obúvaní, pred kúpeľom, pri stole, pri zažínaní sviec, keď sa ukladáme na odpočinok, alebo si sadáme, pri každej činnosti počas dňa sa značíme na čele znamením kríža.“

(De corona 3)

+++

sv. Hipolyt

(*170 – † 235):

„Keď si pokúšaný, vždy sa zbožne označ na svojom čele (znamením kríža). Lebo toto znamenie utrpenia je postavené proti diablovi tak ako brnenie, ak to urobíš z viery, nie aby si sa zapáčil ľuďom, ale v dôverujúcej múdrosti. Keď protivník – diabol uvidí tak silné srdce a uvidí človeka vnútorného, ktorý je rozumný, ako sa značí vo vnútri i navonok znamením Božieho Slova, ihneď utečie, zahnaný Duchom Svätým, ktorý je v človekovi, ktorý mu dá v sebe miesto. To je tiež to, čo skôr prorok Mojžiš učil skrze Paschu a baránka, ktorý bol obetovaný, a (keď) nariadil, aby bol pomazaný prah a obe veraje domov krvou. (Znamenie kríža) dokazuje našu vieru, ktorá je teraz v nás, viera, ktorá je nám daná skrze Baránka dokonalého. Ak sa takto poznačíme rukou na čele, odvraciame toho, ktorý nás chce zahubiť.“

(Apoštolská tradícia, 42 – o znamení kríža)

+++

sv. Cyril Jeruzalemský

(*ok. 313 – † 386; učiteľ Cirkvi):

„Nehanbi sa vyznať Ukrižovaného! S dôverou urobme znak kríža prstami na čele a na všetkom, na chlebe, ktorý požívame, na kalichu ktorý pijeme, pri vchádzaní i vychádzaní, pred tým ako si ľahneme a ideme spať, pri vstávaní, chodení i odpočinku! On je veľkou obranou. Nemusia zaň platiť chudobní, namáhať sa slabí. Od Boha je daný ako milosť. Kríž je znakom veriacich, postrachom démonov. V kríži nad nimi veriaci triumfuje, ak sa ním značí s dôverou. Pri pohľade na kríž si pripomínajú Ukrižovaného. Boja sa Toho, ktorý drakovi rozšliapal hlavu.“

(Katechéza 13, 36)

+++

sv. Hieronym

(*ok. 347 – † 420; učiteľ Cirkvi):

„Pri každej činnosti, pri každom našom kroku nech ruka kreslí znamenie kríža.“

(Epistula XXII, 37)

„Ktokoľvek má na svojom čele štandardu s krížom, toho satan nemôže udrieť.“

+++

sv. Ján Damascénsky

(*ok. 650 – † ok. 749; učiteľ Cirkvi):

„Kríž bol daný ako znamenie na naše čelá, lebo ním sa odlišujeme my veriaci od neveriacich a podľa neho sa spoznávame. On je zbraňou a štítom proti nepriateľovi.“

+++

Origenes

(*185 – † 255) hovorí:

„Kresťan jediným znamením Kríža zapudzuje diablove podvody, lebo moc Kríža je taká silná, že keď si ho predstavíme pred očami a duševným okom pohliadneme na Krista a rozjímame o Jeho smrti, naša myseľ nemôže byť znepokojená nejakou zlou žiadosťou ani nečistou túžbou.“

+++

sv. Faustína Kowalská

(*1905 – † 1938):

„… Keď som sa pozrela, uvidela som veľa ohavných netvorov. Keď som urobila v duchu znak kríža, všetky okamžite zmizli…“

(Denníček 540)

„Dnes večer, keď som písala o veľkom Božom milosrdenstve a o tom, aký osoh prinesie dušiam, vtrhol do cely diabol. S veľkou zlosťou a zúrivosťou schytil paraván a začal ho drviť a lámať. V prvom okamihu som sa trochu zľakla, ale hneď som urobila svojím krížikom znak svätého kríža. Beštia sa ihneď upokojila a zmizla…“

(Denníček 713)

+++

Zo života sv. Gerarda Majellu

(*1726 – † 1755):

Sv. Gerard, rehoľný brat z Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi), ktorú založil sv. Alfonz Mária de Liguori raz stretol nariekajúceho roľníka. Opýtal sa ho: „Prečo plačete, priateľu?“ „Ach, s tým nič neurobíte bratku!“ „Ja nie! Ale Boh by vám azda mohol pomôcť?“ „Áno, Boh určite môže pomôcť. Pozrite sa na to pole. Je plné poľných myší. Už tu nič nerastie a moja rodina bude hladovať.“ Sv. Gerard ide s ním kus ďalej po spustošenom poli. Modlí sa. Potom urobí veľký znak Kríža na zemi a zrazu sa pri ich nohách objavuje množstvo zdochýnajúcich mýší. Zvieratá vyliezajú na povrch, aby skapali. Roľník celý natešený začal sv. Gerardovi ďakovať. Ale on roľníkovi povedal: „Musíte poďakovať Bohu.“ Potom sv. Gerard veľký miolovník ukrižovaného Spasiteľa odišiel do Corata, kde ho všetci ľudia tohoto mesta na Veľký Piatok videli, ako sa uchvátený láskou v extáze vznášal k veľkému Krížu v procesii.

Keď inokedy sv. Gerard vchádzal do katedrály v Muro, démon sa na neho vyrútil v podobe veľkého zúrivého psa. Sv. Gerdrd urobil znak Kríža a démon sa okamžite stratil.

+++

Zo života sv. Stanislava Kostku

(*1550 – † 1568):

V čase, keď jezuitský rehoľník, sv. Stanislav bol chorý, zjavil sa mu démon v podobe zúrivého psa, ktorý sa chystal na neho zaútočiť. Avšak sv. Stanislav urobil pred ňou tri krát znak Kríža a beštia musela utiecť.

+++

Zo života farára z Arsu, sv. Jána Mária Vianneya

(*1786 – † 1859):

Raz sa sv. Jána Máriu Vianneya opýtal jeho spovedník, akým spôsobom odráža diablove útoky. On odpovedal: „Obraciam sa k Bohu, urobím znamenie Kríža a poviem diablovi niekoľko pohŕdavých slov.“

Sv. Ján Mária Vianney nosil vždy pri sebe, vo vačku strieborný relikviár, v ktorom boli niektoré relikvie Umučenia nášho Pána Ježiša Krista a relikvie niekoľkých svätých. Raz tento relikviár sv. Ján Mária Vianney položil na hlavu ženy, ktorá bola posadnutá a tak ju oslobodil, vytrhol z rúk diabla.

+++

Zo života sv. Rity z Cascie

(*1381 – † 1457):

Sv. Rite sa často zjavoval diabol a hlasno zavíjal s cieľom, aby ju odtrhol od modlitby a meditácie. Všetky takéto diablove pokusy sv. Rita rýchlo marila znamením Kríža. Istého dňa priviedli k sv. Rite ženu, ktorá bola dlhé roky posadnutá diablom. Spolucítiac s touto ženou, ktorú diabol krutým spôsobom trápil a mučil, sv. Rita pozdvihla oči k nebu a pomodlila sa. Následne urobila na hlave ženy znamenie Kríža a v tej chvíli ju oslobodila od diabla, ktorý opúšťajúc úbohú ženu stonal a vydával strašné výkriky.

+++

Zo života sv. Márie Magdalény de Pazzi

(*1566 – † 1607):

Táto svätá rehoľná sestra – karmelitánka z príkazu kňaza Augustína Campiho oslobodila posadnuté dievča. A to tak, že robiac na posadnutej dievčine znak sv. Kríža diablovi prikázala: „V mene Boha ti rozkazujem opustiť toto telo.“ Diabol z dievčiny hneď vyšiel a už sa ho nikdy neodvážil obťažovať.