S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii

Kategória: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii

Sv. Bonaventúra

(*1221 – † 1274; učiteľ Cirkvi – Doctor Seraphicus):

Biskup, kardinál a cirkevný serafínsky učiteľ sv. Bonaventúra, je spolu s cirkevným anjelským učiteľom, sv. Tomášom Akvinským, s ktorým sa vraj priatelil najdôležitejším teológom scholastiky. Pápež Lev XII. (pápežom bol v rokoch 1823 – 1829) nazval sv. Bonaventúrukniežaťom medzi všetkými mystikmi.

Sv. Bonaventúra okolo roku Pána 1260 napísal pre rehoľníkov, najmä začiatočníkov traktát Regula novitiorumRegula novicov, v ktorej ich učí a radí im:

4. kapitola, 1 – „Oči mysle maj vždy upreté na Ježiša ukrižovaného, tŕním korunovaného, octom a žlčou napojeného, opľuvaného a zasypaného urážkami, rúhaním hriešnikov zneváženého, mučeného strašným bičovaním, zomrelého najhroznejšou smrťou, prebodnutého kopijou a pochovaného smrteľníkmi. Na toto mysli, či ješ, či piješ, či robíš čokoľvek iné, aby si bol pri rozjímaní o ukrižovanom Spasiteľovi celý deň preniknutý bolesťou v srdci a prejavoval smútok na tvári ako výraz bolesti tela, hovoriac s apoštolom: »Nechcem sa chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista« (Gal 6, 14). “

6. kapitola, 3 – „Keď sa ti bude zdať, že zdržanlivosť (pozn. počas pôstu) je priveľmi ťažké zachovať, hneď si pomysli na Pána Ježiša, ktorý napriek tomu, že bol Pánom všetkého, trpel na kríži, bol tŕním korunovaný, klincami pribitý a keď bol smädný, dali Mu piť víno zmiešané so žlčou (porov. Mt 27, 34). Keď si to uvážiš, potom nielen zdržanlivosť v jedení, ale aj akékoľvek iné tvrdosti a utrpenia budeš môcť ľahko znášať. Veď (pozn. pápež a cirkevný učiteľ sv.) Gregor hovorí: »Ak máte na mysli Kristovo umučenie, potom nie je nič také ťažké, aby sa nedalo zniesť s duchovným pokojom«.“

7. kapitola, 1; 2 – „Ležiac na lôžku, kým ťa premôže spánok, recituj žalmy, alebo rozmýšľaj o niečom inom prospešnom, prípadne, čo je ešte užitočnejšie, predstav si Krista visiaceho na kríži. Ak o tom budeš pozorne rozjímať, len zriedka ťa bude môcť satan pokúšať, alebo nikdy, pretože zbožné rozjímanie o umučení Ježiša Krista odháňa všetky satanské hordy.

Keď sa zobudíš zo spánku a vstaneš z lôžka, hneď si spomeň na Ukrižovaného, aby si s apoštolom nikoho nepoznal spomedzi ľudí, »iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného« (1 Kor 2, 2). Lebo Bernard hovorí: »Nech bude pre nás v srdci celý pribitý Ten, ktorý bol za nás ukrižovaný«.“

11. kapitola, 1; 2 – „Kto pácha hriech, zbavuje sa nesmiernej slávy vykúpených a odsudzuje sa na strašné a nekonečné utrpenie zatratených. Lebo tie dve veci, ak budeš o nich naozaj presvedčený, celkom odoženú pokušenia.

A keď sa bude pokušenie naďalej usilovať premôcť ťa, pomysli na najukrutnejšie mučenie Ježiša Krista. Lebo podľa Písma svätého »v myšlienkach sa zapodievať ním je vrchol rozumnosti, kto však preň bdie, je skoro bez starostí« (Múd 6, 16), a preto pokušeniam zvodcu odolá najmä ten, kto má vo svojej duši hlboko vyryté utrpenie Vykupiteľa. Lebo ono je tou zbraňou proti nepriateľom, o ktorej hovoril apoštol: »Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla« (Ef 6, 11). Naozaj niet účinnejšieho lieku, ktorým by bolo možné rýchlejšie odvrátiť pokušenie. Preto Peter povedal: »Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním« (1 Pt 4, 1).

Ešte zreteľnejšie o tom hovorí Bernard: »Koľko ráz pocítiš, že ťa napádajú zmyselné myšlienky a zmocňujú sa ťa hanebné túžby, toľko ráz si pred svoj duchovný zrak nastav obraz, ako bol Kristus pre teba ukrižovaný. Hľaď, ako Ho Judáš zradil Židom, ako ukrutne sa k Nemu správali, ako sa Mu rúhali a bili Ho, ako Ho súdili a odsúdili na smrť, ako z Neho strhli šaty a bičovali Ho; a napokon znevážený a potupený visel medzi dvoma lotrami, pribitý klincami, vysmievaný, opľuvaný, tŕním korunovaný, napojený žlčou, prebodnutý kopijou, ako Mu z každej časti tela tiekla krv a ako ‘naklonil hlavu a odovzdal ducha’ (Jn 19, 30). Tak tvoj Vykupiteľ zomrel za teba na kríži, a ty by si mal nehanebnými myšlienkami znečisťovať svoje srdce!«

+++

Sv. Bonaventúra, v rokoch 1259 – 1260 napísal pre veriacich, ktorí túžia dosiahnuť ideál kresťanskej dokonalosti dielo De perfectione vitae ad sorores – Sestrám o dokonalosti života. V šiestej kapitole tohoto diela Serafínsky učiteľ učí:

Spomienka na Kristovo umučenie

„1. Plameň zbožnosti sa rozduchuje a udržuje v človeku častou spomienkou na Kristovo umučenie, preto je nevyhnutné, aby ten, kto chce v sebe zachovať neuhasínajúcu zbožnosť, často a vlastne vždy pozeral očami srdca na Krista zomierajúceho na kríži. Preto Pán v knihe Levitikus povedal: „Oheň na oltári bude stále horieť, nesmie vyhasnúť. Kňaz naň naloží každý deň kus dreva“ (Lv 6, 12). Počúvaj, najzbožnejšia matka! Tvoje srdce je „Božím oltárom“, na tom oltári musí stále horieť oheň vrúcnej zbožnosti, ktorý si povinná každodenne rozduchovať drevom Kristovho kríža a spomienkou na Jeho umučenie. O tom hovorí prorok Izaiáš: „I budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy“ (Iz 12, 3), ako keby povedal: ktokoľvek túži dostať od Boha vodu milosti, vodu zbožnosti, vodu sĺz, nech čerpá zo zdrojov Spasiteľa, teda z piatich rán Ježiša Krista.

2. Pristúp teda, služobnica, krokmi svojich citov k Ježišovi doráňanému, k Ježišovi tŕním korunovanému, k Ježišovi pribitému na kríži a so sv. Tomášom apoštolom nielen hľaď na Jeho ruky prebité klincami, nielen vlož svoj prst do rán po klincoch, nielen vlož svoju ruku do Jeho boku, ale celkom vojdi ranou v boku až do samého srdca Ježišovho a tam premenená v Krista najhorúcejšou láskou k Ukrižovanému, pribitá klincami Božej lásky, prebodnutá kopijou srdečného zaľúbenia, preklatá mečom najhlbšieho súcitu nehľadaj nič iné, netúž po ničom inom, nehľadaj potešenie v nikom inom, iba v tom, aby si s Kristom mohla zomrieť na kríži. A vtedy s apoštolom Pavlom zvoláš a povieš: „S Kristom som pribitá na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 19-20).

3. Kristovo umučenie musíš mať zachované v pamäti tak, aby si si uvedomovala, že Jeho umučenie bolo najhanebnejšie, najukrutnejšie, najvšestrannejšie a najdlhšie trvajúce.

Najprv uvažuj, ušľachtilá Božia služobnica, o tom že smrť Ježiša Krista, tvojho Ženícha, bola smrťou najhanebnejšou. Bol totiž ukrižovaný ako zlodej a lotor. Podľa Starého zákona (Nm 25, 4; Dt 21, 22 nn.) takou smrťou netrestali nikoho iného, iba najhorších ľudí, najväčších zločincov, zlodejov a lotrov. – Obráť ešte pozornosť na Kristovu väčšiu pohanu. Bol totiž ukrižovaný na najodpornejšom a najhanebnejšom miesta, a to na Golgote – mieste zvanom Lebka (Mt 27, 33; Mk 15, 22; Lk 23 , 33; Jn 19, 17), kde ležalo veľa mŕtvol a kostí zomretých. Toto miesto bolo určené pre odsúdených na smrť a tam stínali a vešali iba najhorších ľudí. – Pozri ešte na väčšie zneváženie Krista – je vyvesený medzi zločincami ako zločinec, a navyše uprostred, akoby bol vodcom zločincov. Preto Izaiáš hovorí: „Započítali ho medzi zločincov“ (Iz 53, 12; porov. Mt 27, 38; Mk 15, 27 nn.; Lk 22, 37; Jn 19, 18). – Hľaď na ešte väčšie zneuctenie svojho Ženícha, pretože bol vyzdvihnutý do vzduchu a zavesený medzi nebom a zemou, akoby nebol hodný žiť či umrieť na zemi. Ó strašná nemilosť a krivda! Pánovi sveta odopreli celý svet! Nič horšie neocenili na svete ako Pána sveta! Smrť Božieho Syna bola teda najhanebnejšou smrťou pre druh smrti, pretože bol ukrižovaný; pre spoločníkov smrti, pretože „započítali ho medzi zločincov“ (Lk 22, 37) a odsúdili ho; pre miesto smrti, pretože bol ukrižovaný na najhanebnejšom vrchu Lebka.

4. Dobrý Ježišu, láskavý Spasiteľu! Bol si pohanený nielen raz, ale veľa ráz. Čím je niekto na viacerých miestach pohanený, tým hanebnejšie je to pre svet. A ty, Pane, Ježišu, bol si v záhrade zviazaný, v dome Annáša zauškovaný, v predsieni Kajfáša opľuvaný, v dome Herodesa vysmievaný, nesieš kríž na ceste, si ukrižovaný na Golgote. Beda mi! Beda mi! Sloboda nevoľníkov je zotročená, chvála anjelov je vysmievaná, život ľudí je zabitý! Úbohí Židia! Spoľahlivo ste splnili to, čo ste sľúbili! Veď ste povedali: „Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu (Múd 2, 20), Preto sv. Bernard hovorí: „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7); bol Synom a stal sa sluhom, nielen prijal postavenie sluhu, ale bol poddaný, prijal rolu zlého sluhu, bol bitý, aby znášal trest, hoci bol bez viny“. A bol nielen sluhom sluhov Božích ako pápež, ale stal sa tiež sluhom sluhov diabla, slúžiac ako otrok v očisťovaní hriešnikov dokonca z najmenších hriechov. Lež ani to mu nestačilo, zo všetkých druhov smrti vybral si tú najhanebnejšiu, aby si sa ani ty nebála znášať niečo podobné. „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8), „ktorá je veľmi hanebná“, ako hovorí Glosa.

5. Panna odovzdaná Bohu! Obráť pozornosť a uvažuj o fakte, že Kristova smrť bola najukrutnejšou smrťou. Lebo kríž nedovolil skrčiť sa v smrteľnej bolesti tým blahoslaveným údom, ktoré na ňom boli roztiahnuté, čo prináša istú úľavu a potešenie tým, ktorým zviera srdce. Nemohol si ani oprieť svoju ctihodnú hlavu, aby si vnútorne uľavil.

Prizri sa ešte lepšie, aká ukrutná bola Kristova smrť. Čím je niekto citlivejší, tým väčšmi trpí; nikto nemal také citlivé telo na znášanie utrpenia ako Spasiteľ. Lenže telo ženy je citlivejšie ako telo muža; Kristovo telo však bolo celkom panenské, pretože bolo počaté vplyvom Ducha Svätého a narodilo sa z Panny. Teda Kristovo umučenie bolo ukrutnejšie než všetky iné mučenia, lebo bol citlivejší než všetky panny. Keďže už len pri spomienke na smrť taká „smutná bola duša“ Jeho pre citlivosť tela, že „pot“ Jeho tela „stekal na zem ako kvapky krvi“ (porov. Mt 26, 38; Lk 22, 44), akú veľkú bolesť musel pociťovať, aký veľký trest mu vymerali, keď musel prežívať najkrutejšie muky. Preto sv. Bernard hovorí: „Pane Ježišu Kriste, ten krvavý pot, ktorý pri modlitbe steká z Tvojho najsvätejšieho tela na zem, celkom iste svedčil o utrpení Tvojho srdca.“ „Najsladšie Dieťa! Čo si urobilo, že tak s Tebou zaobchádzali? Najmilovanejší Mladík, čoho si sa dopustil, že Ťa tak odsúdili? Hľa, ja som príčina Tvojej bolesti, ja som Ti ušterdril smrteľný úder“ (pozn. S. Anselmus, Orat. 2.).

Zahľaď sa ešte dôkladnejšie, aká ukrutná bola Kristova smrť. Čím je niekto nevinnejší, tým ťažšie znáša trest. Keby Kristus znášal tú bolesť za svoje hriechy, bolo by to preňho trocha ľahšie; lenže „On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v Jeho ústach“ (1 Pt 2, 22). O tom istom svedčí Pílát hovoriac: „Ja na Ňom nenachádzam nijakú vinu“ (Jn 18, 38). Lebo On je „odblesk svetla večného, je zrkadlo Božej účinnosti bez poškvrny a je obraz Jeho láskavosti“ (Múd 7, 26).

6. Uvažuj ešte podrobnejšie, aká ťažká bola smrť tvojho milovaného Ženícha Ježiša Krista. Čím je trest všestrannejší, tým je krutejší. Tvoj Ženích Ježiš Kristus trpel každou časťou svojho tela tak, že nebolo ani najmenšieho údu, ktorý by nepociťoval zvláštne muky, dokonca ani najmenšie miesto, ktoré by nebolo naplnené horkosťou. Lebo „od päty po temä nič na ňom celého“ (Iz 1, 6). Preto z nesmierne veľkej bolesti nahlas volal: „Vy všetci, čo idete po ceste, pozrite a hľaďte, či je bolesť ako bolesť moja“ (Nár 1, 12). Prirodzene, Pane Ježišu Kriste, nikdy nebola bolesť podobná Tvojej bolesti. Lebo Tvoja krv tak hojne vytekala, že zaliala celé Tvoje telo. – Dobrý Ježišu! Najsladší Pane! Keďže nie kvapka, ale prúd krvi tak hojne tiekol z piatich miest na Tvojom tele, z rúk a nôh – ukrižovaných, z hlavy – tŕním korunovanej, z celého tela – zbičovaného, otvoreným bokom zo samého srdca – prebodnutého, bolo by čudné, keby ešte niečo z Tvojej krvi zostalo. Môj milovaný Pane! Povedz, prosím, povedz, ak jediná kvapka Tvojej najsvätejšej krvi mohla stačiť na vykúpenie sveta, prečo si dopustil, aby z Tvojho tela vytieklo toľko krvi? Pane! Viem, dobre viem, že si to neurobil pre nič iné, len aby si ukázal, akou veľkou láskou si ma miloval.

7. „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“ (Ž 116, 12) Pane! Iste, do konca života budem pamätať na Tvoju námahu, ktorú si znášal počas vyučovanie, na únavu počas putovania, na bdenie počas modlitby, na slzy počas mučenia, na bolesti, urážky, pľuvance, výsmechy, zauchá, na klince a na rany; v opačnom prípade budeš svoju krv požadovať z mojich rúk (porov. Ez 3, 18 nn.) „Kiežby moja hlava bola studňou a moje oči prameňmi sĺz“ (Jer 9, 1), aby som vo dne v noci mohol oplakávať smrť Pána, svojho Ježiša, ktorú podstúpil nie za svoje, ale za moje hriechy. „On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti“ (Iz 53, 5), ako hovorí prorok Izaiáš.

8. Napokon sa zamysli a usilovne uvažuj o tom, že Kristovo umučenie a smrť trvali najdlhšie. Veď od prvého dňa, od svojho narodenia, až do posledného dňa, do svojej smrti, vždy žil v mukách a bolestiach, ako o tom sám svedčí prostredníctvom proroka hovoriac: „Biedny som a umieram od svojej mladosti“ (Ž 88, 16). A na inom mieste zasa hovorí takto: „Šľahaný som deň čo deň“ (Ž 73, 14), to znamená celý svoj život. Ešte uvažuj ináč, ako dlho trvalo Kristovo mučenie. Veď preto bol ukrižovaný, aby mučenie trvalo dlhšie, aby sa bolesť neskončila rýchlo, aby sa agónia pretiahla a takto aby dlhšie visel na kríži a väčšmi trpel.

9. Na základe toho všetkého, čo som ti povedal, môžeš si uvedomiť, Kristova panna, Božia služobnica, aká ukrutná, aká bolestná, aká všestranná, aká dlhotrvajúca bola smrť a umučenie tvojho najmilovanejšieho Ženícha Ježiša Krista. Toto všetko vydržal, aby ťa zapálil k láske voči sebe, aby si Ho za to všetko milovala celým srdcom, celou dušou, celou mysľou. Veď čo môže byť obetavejšie ako to, že Pán prijal postavenie sluhu, aby sluhu spasil? Čo väčšmi formuje človeka, aby dosiahol spasenie, než príklad podstúpenia smrti pre spravodlivosť a z poslušnosti voči Bohu? Čo naproti tomu väčšmi povzbudzuje človeka k láske k Bohu než taká veľká dobrota, vďaka ktorej Syn najvyššieho Boha za nás a bez našej zásluhy, ba navyše za naše viny aj svoj život položil (porov. Jn 10, 15). Je to dôsledok takej veľkej dobroty, že na nič obetavejšie, na nič priaznivejšie nemožno ani pomyslieť. Tá dobrota je tým väčšia, čím ťažšie a horšie muky chcel vydržať a vytrpieť pre nás. Lebo „keď (Boh) vlastného Syna neušetril, ale vydal Ho za nás všetkých, akože by nám s Ním nedaroval všetko?“ (Rim 8, 32). To všetko nás povzbudzuje, aby sme Ho milovali a milovanéhonasledovali.

10. Beda všetkým tým, ktorí sú nevďační za dobrodenia takej veľkej láskavosti, v dušiach ktorých Kristova smrť neprináša nijaký úžitok. Sv. Bernard hovorí: „Pozri na Kristovu hlavu naklonenú k bozkávaniu, na ramená vystreté k objímaniu, na ruky prerazené k obdarovaniu, na srdce otvorené k milovaniu, na rozpäté celé telo, aby sa celý mohol odovdzať.“ Ešte raz „beda“ tým, čo svojimi hriechmi „v sebe znova križujú Božieho Syna“ (Hebr 6, 6) a „množia bolesti Tomu, koho si zranil“ (Ž 69, 27). Lež aj tretí raz beda tým, ktorí nemôžu obmäkčiť svoje srdcia v plači, ktorí sa nemôžu podrobiť Božej láskavosti, ktorí sa nemôžu zapáliť, aby konali dobro napriek preliatiu toľkej a takej krvi, napriek takej obrovskej cene, ktorá bola zaplatená za nich! Takí sú celkom iste „nepriateľmi Kristovho kríža“ (Flp 3, 18) a väčšmi sa rúhajú Kristovi, Božiemu Synovi, ktorý dnes sedí po pravici Boha Otca v nebi, ako sa mu kedysi rúhali Židia, keď visel na kríži. Takým a žalujúc sa na takých Pán hovorí prostredníctvom sv. Bernarda: „Človeče! Hľaď, čo trpím pre teba. Či trpel niekto takú bolesť ako ja pri ukrižovaní? Volám k tebe ja, čo za teba zomieram! Pozri na muky, ktoré znášam! Pozri na klince, ktorými ma pribíjajú! Hoci vonkajšia bolesť je taká veľká, vnútorné trápenie je ešte väčšie, keď vidím, že si taký nevďačný!“

11. Varuj sa teda, matka, chráň sa, aby si nebola nevďačná za také veľké dobrodenie, aby taká veľká cena zaplatená za teba nevyšla nazmar, ale ukrižovaného Ježiša Krista „na srdce si pritlač“ (Pies 8, 6), aby sa ti ako pečať do mäkkého vosku odtlačil v srdci tvoj Ženích Ježiš, a hovor s prorokom: „Srdce mi mäkne ako vosk“ (Ž 22, 15). Prilož Ho „sťa pečať na svoje rameno“ (Pies 8, 6), aby si nikdy neprestala činiť dobro, aby si sa nikdy nedala znechutiť v práci pre meno Ježiša Krista, ale keď už urobíš všetko, vtedy začni od počiatku, ako by si nič neurobila. Keby sa však občas prihodilo niečo smutné, niečo ťažké, niečo nepríjemné, niečo trpké alebo niečo protirečiace dobru, hneď utekaj k ukrižovanému Ježišovi visiacemu na kríži a tam sa zahľaď na tŕňovú korunu, na železné klince, na kopiju prebodávajúcu bok, tam uvažuj o ranách nôh i ranách rúk, ranách hlavy, o rane boku, ranách celého tela, a uvedom si, ako ťa miloval Ten, ktorý za teba tak trpel, ktorý pre teba toľko znášal. Ver mi, že po takomto zahľadení hneď zistíš, že všetko smutné sa stalo radostným, všetko ťažké ľahkým, všetko nepríjemné príjemným, všetko horké sladkým a milým tak, že aj ty začneš volať a hovoriť s blahoslaveným Jóbom: „Tak sa moja duša nechce dotknúť toho a moje srdce si pokrm zhnusilo“ (Jób 6, 7) pre umučenie Krista, akoby si povedala: dobroty, ktoré sa predtým zdali nevhodné pre moju dušu, teraz pre trápenie Kristovho mučenia, ktoré vidím, stali sa pre mňa sladkými a príjemnými. – Preto čítame, že keď niekto po vstupe do rehole začal byť veľmi nespokojný pre chudobnú stravu a iné požiadavky rehoľného života, a keď sa pre túto nespokojnosť tak veľmi trápil, padol pred obrazom Ukrižovaného a s hojnými slzami začal nariekať na neznesiteľné trápenie a ťažkosti v reholi, na pokrmy a nápoje bez chuti. Z boku Ukrižovaného hneď začala vytekať krv, a keď rehoľník naďalej s plačom bedákal na svoje trápenie, ako odpoveď začul z obrazu Kristove slová, aby kedykoľvek zacíti zlú chuť jedla a nápoja, namočil ich na dochutenie do Kristovej krvi.“

+++

U Teba je zdroj života

Uvažuj aj ty, vykúpený človek, kto, aký veľký a aký dobrý je Ten, čo za teba visí na kríži; veď Jeho smrť oživuje mŕtvych a pri Jeho odchode žiali nebo i zem a lámu sa tvrdé skaly.

Ale aby sa z boku Krista, ktorý usnul na kríži, vytvorila Cirkev a splnilo sa Písmo, ktoré hovorí: »Uvidia, koho prebodli«, Božím riadením sa stalo, že jeden z vojakov kopijou prebodol a otvoril ten svätý bok, a tým, že vyprýštila krv s vodou, vyliala sa cena našej spásy. Vytiekla z tohto prameňa, čiže z tajomných hlbín Srdca, dáva silu sviatostiam Cirkvi na vzbudenie života milosti a pre tých, čo už žijú v Kristovi, je nápojom zo živého prameňa, »prúdiaceho do večného života«.

Vstaň teda, Kristova priateľka, buď ako holubica, »ktorá hniezdi nad samým okrajom priepasti«, tam si ako »vrabec nájdi príbytok« a neprestávaj bdieť, tam si ako hrdlička skry mláďatá čistej lásky, tam si prilož ústa »a čerpaj vodu z prameňov Spasiteľa«. Veď je tu »prameň vyvierajúci uprostred raja«, ktorý »sa delí na štyri hlavné toky« a rozlieva sa do nábožných sŕdc; a tak zavlažuje a zúrodňuje celú zem.

Bež k tomuto prameňu života a svetla so živou túžbou, každá duša oddaná Bohu, a volaj k nemu z hĺbky srdca: Nevýslovná krása vznešeného Boha a najčistejší jas večného svetla, život oživujúci každý iný život, svetlo, ktoré rozsvecuje každé iné svetlo a udržuje v ustavičnom jase mnohotvárne žiariace svetlá pred trónom Tvojho božstva od prvej zory!

Večný a neprístupný, jasný a lahodný prúd prameňa skrytého očiam všetkých smrteľníkov, ktorého hĺbka je bez dna, ktorého výška je bez miery, ktorého veľkosť nemožno vymedziť a ktorého čistotu nemožno zakaliť.

Z Teba vyviera rieka, »ktorá obveseľuje Božie mesto«, aby sme Ti »s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou« spievali piesne chvály a na základe skúsenosti dokazovali, že »u Teba je zdroj života a v Tvojom svetle uvidíme svetlo«.“

(Opusculum 3, Lignum vitae, 29-30. 47: Opera omnia 8, 79)

+++

K Bohu nik nevstúpi ináč ako skrze Ukrižovaného

„Stalo sa, že som sa tridsaťtri rokov po prechode svätca pod Božím vedením uchýlil do ústrania na vrchu La Verna. A keď som sa tam zdržiaval a uvažoval o tom, ako myseľ vystupuje do Boha, okrem iného mi prišla na um zázračná udalosť, ktorá sa na tomto mieste udiala blahoslavenému Františkovi, totiž jeho videnie okrídleného serafína v podobe Ukrižovaného.

Keď som o tom uvažoval, bolo mi zrejmé, že ono stretnutie predpokladalo vyvýšenie samotného otca v kontemplácii, a bola mi zrejmá aj cesta, po ktorej k nemu možno dôjsť.

niet inej cesty, iba vrúcna láska k Ukrižovanému, ktorá Pavla, uchváteného až do tretieho neba (moja pozn.: 2 Kor 12, 2), premenila v Krista natoľko, že zvolal: S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (moja pozn.: Gal 2, 19 – 20). A tá istá láska tak prenikla Františkovu myseľ, že sa prejavila v tele, keď dva roky pred smrťou nosil na svojom tele znaky presvätého utrpenia.

K Bohu,…nik nevstúpi ináč ako skrze Ukrižovaného. Lebo kto nevchádza bránou, ale vstupuje inokade, je zlodej a zbojník. Kto však vstúpi touto bránou, bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu (moja pozn.: Jn 10, 1; 9).

Preto, keď Ján v Apokalypse hovorí: Blahoslavení sú tí, čo si vyprali rúcho v Baránkovej krvi, aby mali moc nad stromom života a vstúpili bránami mesta (moja pozn.: Zjv 22, 14), akoby chcel povedať, že do nebeského Jeruzalema nemožno vojsť len skrze kontempláciu, ak sa nevchádza ako bránou skrze Baránkovu krv.“

(Sv. Bonaventúra, Itinerarium mentis in Deum – Putovanie mysle do Boha, Prológ 2; 3)

+++

Mystická múdrosť zjavená skrze Ducha Svätého

Kristus predstavuje cestu a bránu, je rebríkom, vozom a akoby zľutovnicou nad Božou archou a tajomstvom od vekov skrytým.

Ten, kto celkom obráti svoju tvár smerom k zľutovnici a hľadí na Ukrižovaného skrze vieru, nádej a lásku, zbožnosť, obdiv, úžas, úctu, chválu a plesanie, koná s Ním paschu, totiž prechod, aby tak s palicou kríža prešiel Červeným morom a aby vyšiel z Egypta na púšť, kde okúsi skrytú mannu a odpočinie si s Kristom v hrobe navonok akoby mŕtvy, ale predsa, nakoľko je to možné v tomto stave putovania, aby začul to, čo povedal Kristus lotrovi, s ktorým bol ukrižovaný: Dnes budeš so mnou v raji

V tomto prechode, ak má byť dokonalý, je potrebné, aby bola zanechaná všetka rozumová činnosť a aby sa vrchol túžby celý preniesol a premenil v Boha. To je však mystický a tajomný stav, ktorý nepozná nik, iba ten, kto ho dostane. A dostane ho iba ten, kto po ňom túži, a túži po ňom iba ten, koho vnútorne roznecuje oheň Ducha Svätého, ktorý Kristus zoslal na zem. A preto vraví Apoštol, že táto mystická múdrosť je zjavovaná Duchom Svätým…

Keď pátraš, ako sa to stane, pýtaj sa milosti, nie náuky; túžby, nie rozumu; vzdychov modlitieb, nie štúdia kníh; Ženícha, nie učiteľa; Boha, nie človeka; temnoty, nie jasu; nie svetla, ale ohňa, ktorý úplne roznecuje a pomazaniami vytržení a planúcimi túžbami ťa prenáša do Boha. Tým ohňom je Boh a jeho ohnisko je v Jeruzaleme, Kristus ho roznecuje žiarom svojho vrúcneho utrpenia a zachvacuje iba toho, kto hovorí Moja duša si zvolila povesenie a moje kosti smrť. Človek ma nemôže vidieť a zostať nažive (moja pozn.: Ex 33, 20). Zomrime teda a vstúpme do temnoty, umlčme v sebe starosti, žiadostivosti a predstavy; prejdime s ukrižovaným Kristom z tohto sveta k Otcovi, aby sme, až nám ukáže Otca, mohli povedať s Filipom: To nám postačí, aby sme mohli počuť spolu s Pavlom: Stačí ti moja milosť, aby sme mohli jasať s Dávidom, ktorý hovorí: Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. Nech je požehnaný Pán naveky a všetok ľud nech zvolá: Staň sa, staň sa. Amen.

(Sv. Bonaventúra, Putovanie mysle do Boha, Kap. 7, 1; 2; 4; 6)

+++

Spásny stred Ukrižovaný Kristus

Kristusje stredom všetkého,… Preto keď niekto chce prísť ku kresťanskej múdrosti, nevyhnutne musí začať od neho… v Kristovi sú skryté všetky poklady Božej múdrosti a vedy (porov. Kol 2, 3)je stredom všetkých vied. Jestvuje sedmoraký stred…

Prvým stredom je Kristus pri večnom plodení; druhým pri vtelení; tretím pri utrpení; štvrtým pri vzkriesení; piatym pri nanebovstúpení; šiestym pri budúcom súde; siedmym pri večnej odplate či darovaní blaženosti…

(Tretí stred)

Týmto stredom bol Kristus pri UKRIŽOVANÍ. V žalme (porov. Ž 74 (73), 12) sa hovorí:

Náš Kráľ pred vekmi uskutočnil spásu uprostred zeme.

Je totiž zrejmé, že zem je stredom, a preto je najmenšia a teda skromná; a ako najmenšia a skromná prijíma všetky nebeské vplyvy, takže plodí obdivuhodné tvory. Takto Boží Syn, najmenší, chudobnučký a skromný, prijal našu zem, bol utvorený zo zeme, a prišiel nielen na povrch zeme, ale aj do hĺbky stredu, teda uskutočnil spásu uprostred zeme, lebo po ukrižovaní jeho duša zostúpila do pekiel a obnovila základy neba.

Tento stred je SPÁSNY; kto sa od neho oddelí, bude ZATRATENÝ, lebo sa oddeľuje od stredu, ktorým je poníženosť. Dokazuje to Spasiteľ: Ja som uprostred vás ako ten, čo obsluhuje (Lk 22, 27), a v Matúšovi: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18, 3). Prostredníctvom neho uskutočnil spásu, prostredníctvom poníženosti KRÍŽA.

Nastala však tma, lebo kresťania OPÚŠŤAJÚ toto stredné miesto, na ktorom Kristus spasil človeka.“

(Sv. Bonaventúra, Collationes k Hexaemeronu, I. Collatio, 10; 11; 22 – 24)

+++

Kto uteká pred krížom, opúšťa Pána!

„Je pravda, že v minulosti, zvlášť pred Kristovým umučením, sa vo všeobecnosti pohŕdalo krížom, pretože bol vnímaný len ako nástroj ukrutnej a potupnej smrti. Aj napriek tejto mienke musíme horlivo túžiť po kríži, pretože v ňom máme prameň života.

Každý človek v sebe nosí túžbu po večnom živote a snaží sa ju uskutočniť. Priznávajú to dokonca aj ničomníci, hoci blúdia v spôsobe dosahovania tohoto cieľa. Mýlia sa, keď sa nazdávajú, že blaženú večnosť dosiahnu bez zrieknutia sa ohavnosti hriechu. Najmilší! Tadiaľto nevedie cesta do večného života. Nevyhnutne treba prejsť cez most, ktorý medzi nebom a zemou položil Kristus.

Tým mostom je kríž a boj až do úplného víťazstva nad nepriateľmi spásy. Kríž podľa povrchného úsudku sa javí, ako niečo strašné. Ale keď vnikneme do jeho podstaty, pochopíme, že musíme po ňom horlivo túžiť. Z pohľadu dočasnosti sa pred nami javí ako strom smrti, naopak, podľa večného úsudku Krista Pána, ktorý na ňom visel, nám žiari ako strom života. Keď teda nástroj smrti sa stal pre nás prameňom života, je jasné, že nám udeľuje dar života a to vďaka milosti, ktorá pramení z kríža do našej duše. V liste Rimanom čítame:

»Mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život.« (Pozn. Rim 6, 23).

A tak kríž je strom milosti, ktorá nám udeľuje život. V ňom, vďaka oživujúcim prameňom milosti pokánia sa v Kristovi obnovujeme. Neexistuje iný strom, ktorý by mal toľko moci, aby duchovne úplne vyschnutého človeka podobajúceho sa púšti bez vody, znova urobil podobného rozkvitnutej oáze a previedol ho zo smrti do života. To sa môže uskutočniť jedine vďaka Kristovmu krížu.

Ale vynára sa otázka, prečo Boží Syn trpel len za ľudí a nie aj za padlých anjelov. Lebo len človek je schopný svojím pokáním mať účasť na Kritovom kríži, anjel nie. To my sme tými stromami, ktoré, ako hovorí Písmo sväté, sa nad vodami mohutne rozrastajú, využívajúce oživujúcu milosť pokánia. Preto horlivo túžme po tomto strome, čiňme pokánie a trpme s Kristom, pretože toľkokrát naša duša umiera pre naše hriechy a len kríž je stromom, v ktorom je oživujúca milosť. Toto je výzva svätého Petra:

»Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním!« (Pozn. 1 Pt 4, 1).

Nevidím, ako by sme mohli obstáť na Božom súde, ak nebudeme počas života na zemi robiť pokánie. Ak teda túžiš, aby tvoja duša prinášala hodné plody, umŕtvuj telo! Zober si za vzor Krista! Toto sú Jeho slová, ktoré nám zanechal svätý Ján:

»Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.« (Pozn. Jn 12, 24).

Ak chceme spolu s Kristom požívať plody stromu života, na ktorom On zomrel, nechajme sa spolu s Ním ukrižovať. Len vtedy budeme prinášať hojné ovocie na nive duši.

Najmilší! Kto chce nájsť Pána, nájde Ho na kríži. A preto kto uteká pred krížom, opúšťa tiež Pána.“

Kde je kríž, tam je Pán; kde je Pán, tam je kríž; tam tiež smeruj plamenné túžby! Nájdenie ukrižovaného Pána neostane neplodné, lebo obohacuje ho prameň Kristových milostí.“

(Z Rečí sv. Bonaventúru, Opera omnia, ed. Quaracchi, IX, s. 463 – 470)

+++

Sv. Bonaventúra píše: „V súlade s napomínaniami sv. Pavla (Hebr 13, 13) »vyjdime« aj my s naším Ženíchom, dobrým a najšľachetnejším Ježišom, »von z tábora« to znamená von zo žiadostivostí tohto sveta, s Ním »nesúc potupu« kríža i trýzne pút.

»Nesluší sa totiž byť neumŕtveným údom ukrižovanej Hlavy«

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo V. in festo Omnium Sanctorum, n. 9)

a nech úd nehovorí, že patrí k telu Hlavy, ak nespolutrpel s Hlavou.“

(Pozn.: Jn 19, 16 – 18; Ef 5, 23; 30; Kol 1, 24; Gal 2, 19; 5, 24; Rim 8, 13; 17;

Sv. Bonaventúra, Vitis mystica seu tractatus de passione Domini, cap. IV, 5)

+++

Svätý Bonaventúra (v Lignum vitae – Strom života, Plod VII, 26) píše: „»Kto môže splniť moju prosbu? Nech mi Boh dá to, po čom túžim« (Jób 6, 8.), aby som bol celý, duchovne i telesne, pribitý na drevo kríža spolu s mojím Milovaným (pozri Gal 2, 19 – 20; 5, 24).“

+++

Istého dňa sa sv. Tomáš Akvinský opýtal sv. Bonaventúru, z ktorých kníh čerpá svoje hlboké myšlienky. Vtedy sv. Bonaventúra ukázal na kríž a povedal: „To je moja knižnica, z ktorej som sa naučil všetko čo viem.“

+++

Modlitba sv. Bonaventúru:

„Ó láskyplný a lásky najhodnejší Ježišu, Ty si sa pre mňa obetoval, prenikni ma svojím svätým umučením, vtlač ho do môjho srdca, aby som mal Tvoje sväté rany vždy pred očami, kamkoľvek sa obrátim, a moja duša nech nenachádza inde pokoj, len v Tebe samom a v rozjímaní o Tvojom svätom umučení.

Amen.“

(Dr. Andrej Radlinský, Nábožné výlevy, 14. vydanie, Trnava 1945, str. 398)

+++

Sv. Tomáš Akvinský

(*1224 – † 1274; učiteľ Cirkvi – Doctor Angelicus, Doctor Communis):

ČLÁNOK 4:

Trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný

Tak ako kresťan má veriť vo vtelenie Božieho Syna, má veriť aj v Jeho utrpenie a smrť, lebo, ako vraví Gregor, »nič by nám neosožilo narodenie, keby nám nebolo na osoh vykúpenie«. To, že Kristus za nás zomrel, je však také neprístupné tajomstvo, že náš rozum to sotva môže pochopiť, ba nijako to nezapadá do nášho pochopu. O tom hovorí apoštol: za vašich dní vykonám skutok, dielo, ktorému neuveríte, keď vám bude o ňom niekto rozprávať (Sk 13, 41); a Habakuk: vo vašich dňoch vykonám čin, že neuveríte, keď vám ho rozpovedia (Hab 1, 5). Božia milosť a láska k nám je taká veľká, že Boh pre nás spravil viac, než dokážeme pochopiť.

Nemáme však veriť, že Kristus podstúpil smrť tak, aby zomrelo Jeho božstvo, ale skôr že v Ňom zomrela ľudská prirodzenosť. Nezomrel totiž ako Boh, ale ako človek. To objasním tromi príkladmi:

Prvý vychádza z nás. Je totiž isté, že keď človek zomrie, pri oddelení duše od tela nehynie duša, ale telo. Tak aj pri Kristovej smrti nezomrelo božstvo, ale ľudská prirodzenosť. Keď však Židia nezabili božstvo, zdá sa, že nezhrešili viac, než keby zabili akéhokoľvek iného človeka.

K tomu treba povedať, že keby kráľ bol oblečený v nejakom rúchu a niekto by to rúcho pošpinil, mal by dostať taký trest, akoby pošpinil samotného kráľa. Preto aj keď Židia nemohli zabiť Boha, predsa keď zabili ľudskú prirodzenosť, ktorú Kristus vzal na seba, boli potrestaní tak, akoby zabili samotné božstvo.

Podobne, ako sme povedali prv, Boží Syn je Božie Slovo a vtelené Božie Slovo je ako kráľovo slovo napísané na pergamene. Keby niekto roztrhal kráľov pergamen, bralo by sa to tak, že roztrhal kráľovo slovo. Preto sa hriech Židov berie tak, akoby zabili Božie Slovo.

Aká však bola potreba, aby Božie Slovo za nás trpelo?

Veľká.

Môžeme uviesť dvojakú: jednou je liek proti hriechom; druhou príklad, ako máme konať.

Pokiaľ ide o liek, v Kristovom utrpení nachádzame liek proti KAŽDÉMU zlu, v ktorom sme sa hriechom ocitli. Ocitli sme sa v pätorakom zle:

Prvým je poškvrna. Keď človek zhreší, znečisťuje svoju dušu. Lebo ako čnosť je ozdobou duše, tak hriech je jej poškvrnou. Čo je to, Izrael? Čo, že si v nepriateľskej krajine… poškvrnený mŕtvolami (porov. Bar 3, 10)? No Kristovo utrpenie toto odstraňuje. Kristus pri svojom utrpení spravil zo svojej krvi kúpeľ, v ktorom očistil hriešnikov. Svojou krvou nás očistil od hriechov (porov. Zjv 1, 5). Pri krste sa duša obmýva v Kristovej krvi, lebo má moc znovuzrodiť sa z Kristovej krvi. Preto keď sa niekto poškvrní hriechom, činí Kristovi neprávosť a hreší viac než predtým. Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi a znevažuje krv zmluvy (porov. Hebr 10, 28 – 29).

Druhým je urážka Boha. Veď ako telesný človek miluje telesnú krásu, tak Boh miluje duchovnú krásu, teda krásu duše. Keď sa duša poškvrní hriechom, urazí to Boha a Ten znenávidí hriešnika: Boh rovnako totiž nenávidí bezbožníka aj jeho dielo – bezbožnosť (porov. Múd 14, 9). No Kristovo utrpenie toto odstraňuje. Lebo On Bohu Otcovi zadosťučinil za hriech, keďže človek zaň zadosťučiniť nemohol, a Jeho láska i poslušnosť boli väčšie než hriech i vierolomnosť prvého človeka. Boli sme zmierení s Bohom smrťou Jeho Syna vtedy, keď sme boli (Božími) nepriateľmi (Rim 5, 10).

Tretím je slabosť. Keď totiž človek raz zhreší, myslí si, že neskôr sa bude môcť hriechu zdržať. No stáva sa presný opak, lebo prvý hriech človeka oslabí, stane sa náchylnejším na hriech, a ten nad ním stále viac panuje, a človek, ponechaný sám na seba, sa dostane do takého stavu, že nevstane – ako keď sa niekto hodí do studne –, iba ak z Božej moci. A tak po tom, ako človek zhrešil, naša prirodzenosť bola slabá a porušená a človek sa stal náchylnejším na hriech. Kristus túto slabosť zmenšil, aj keď ju úplne neodstránil; predsa však človek je Kristovým utrpením taký posilnený a hriech oslabený, že hriech nad ním už toľko nepanuje, a tak sa človek môže snažiť vstať zo svojich hriechov s pomocou Božej milosti, prijímanej vo sviatostiach, ktoré majú účinnosť vďaka KRISTOVMU UTRPENIU. Veď vieme, že náš starý človek bol s Ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené (Rim 6, 6). Pred Kristovým utrpením sa našlo málom ľudí, ktorí by žili bez smrteľného hriechu, no po ňom bez smrteľného hriechu žili a žijú mnohí.

Štvrtým je povinnosť podrobiť sa trestu. Božia spravodlivosť vyžaduje, aby každý, kto zhreší, bol potrestaný. Trest však závisí od viny. A pretože vina smrteľného hriechu je nekonečná – keďže je proti nekonečnému dobru, teda Bohu, ktorého príkazmi hriešnik pohrdol –, náležitý trest za smrteľný hriech je nekonečný. Kristus z nás svojím umučením tento trest sňal a sám ho pretrpel. Sám niesol naše hriechy (t. j. trest za hriechy) na svojom tele (1 Pt 2, 24). Veď Kristovo utrpenie malo takú moc, že stačí na odčinenie všetkých hriechov celého sveta, aj keby ich boli státisíce. A tak sú pokrstení oslobodení od všetkých hriechov. Preto aj kňaz odpúšťa hriechy. A každý, kto sa väčšmi pripodobňuje trpiacemu Kristovi, tým dosahuje väčšie odpustenie a väčšmi si zasluhuje milosť.

Piatym je vyhnanstvo z kráľovstva. Veď tých, ktorí urazia kráľa, posielajú z kráľovstva preč do vyhnanstva. Tak bol aj človek pre hriech vyhnaný z raja. Preto bol Adam hneď po hriechu vyhodený z raja a rajská brána sa zatvorila. Kristus svojím utrpením túto bránu otvoril a vyhnancov povolal späť do kráľovstva. Keď sa totiž otvoril Kristov bok, otvorila sa rajská brána, a keď sa vyliala Jeho krv, zotrela sa poškvrna, Boh bol uzmierený, odstránila sa slabosť, odčinil sa trest a vyhnanci sú povolaní späť do kráľovstva. Preto hneď povedal lotrovi: Ešte dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 43). To dovtedy ešte nikto nepočul, lebo sa to nikomu nepovedalo, ani Adamovi, ani Abrahámovi, ani Dávidovi. Ale dnes, keď bola otvorená brána, lotor žiada milosť a nachádza ju. Mámedôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv (Hebr 10, 19).

Tak je zrejmý úžitok Kristovho utrpenia ako lieku.

O nič menší však nie je úžitok Jeho utrpenia ako príkladu. Veď ako vraví blažený Augustín, Kristovo utrpenie STAČÍ na to, aby ÚPLNE formovalo náš život. Každý, kto chce dokonale žiť, nemá robiť nič iné, len pohŕdať tým, čím pohrdol Kristus na kríži, a túžiť po tom, po čom túžil On.

NA KRÍŽI NECHÝBA ŽIADEN PRÍKLAD ČNOSTI.

Veď ak hľadáš príklad lásky, nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15, 13). A to spravil Kristus na kríži. Ak teda On dal svoj život za nás, nám nemá byť zaťažko znášať preňho akékoľvek zlo.

Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal (Ž 116, 12)?

Keď hľadáš príklad trpezlivosti, najvyššiu nájdeš na kríži. Veľká trpezlivosť sa prejavuje dvojako. Keď niekto trpezlivo trpí veľké muky, alebo keď trpí to, čomu by sa mohol vyhnúť, no nevyhne sa. Kristus na kríži znášal veľké muky. Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ (Nár 1, 12). A trpezlivo, lebo keď trpel, nevyhrážal sa (1 Pt 2, 23); ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom (Iz 53, 7). Mohol sa tiež vyhnúť, no nevyhol sa. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a On by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov (Mt 26, 53)? Veľká je teda Kristova trpezlivosť na kríži.

Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž a pohrdol potupou (Hebr 12, 1 – 2).

Ak hľadáš príklad pokory, pohliadni na Ukrižovaného. Veď Boh bol ochotný nechať sa súdiť Ponciom Pilátom a zomrieť. Tvoj prípad posúdili, akoby si bol bezbožník (porov. Jób 36, 17). Veru bezbožník: odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu (Múd 2, 20). Život anjelov sa podujal zomrieť za človeka a Pán za otroka.

Stal sa poslušným až na smrť (Flp 2, 8.).

Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj Toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť. Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou Jedného sa mnohí stanú spravodlivými (Rim 5, 19).

Ak hľadáš príklad opovrhnutia pozemskými dobrami, nasleduj Toho, ktorý je Kráľ kráľov a Pán pánov, v ktorom sú poklady múdrosti (porov. Kol 2, 3), no na kríži je obnažený, vysmievaný, opľuvaný, zbičovaný, tŕním korunovaný, napájaný žlčou i octom a mŕtvy. Neupínaj sa teda na šaty ani na bohatstvo, lebo delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós (Ž 22, 19), ani na pocty, lebo som zakúsil výsmech a bičovanie (porov. Hebr 11, 36), ani na česť, lebo uplietli z tŕnia korunu a položili mi ju na hlavu (porov. Jn 19, 2), ani na lahôdky, lebo keď som bol smädný, napojili ma octom (Ž 69, 22). Augustín v komentári k Hebr 12, 2 (On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou) hovorí: »Človek Ježiš Kristus pohrdol všetkými pozemskými dobrami, aby ukázal, čím treba pohŕdať.«“

(Sv. Tomáš Akvinský, Výklad Apoštolského vyznania viery, Článok 4)

+++

„Tretí (dôvod, prečo Kristus zostúpil s dušou do podsvetia) je, aby dokonale triumfoval nad diablom. Niekto nad niekým dokonale triumfuje vtedy, keď ho nielen premôže na bojovom poli, ale keď k nemu vtrhne až do jeho vlastného domu a odníme mu kráľovský trón a vlastný dom. Kristus triumfoval nad diablom a na kríži ho premohol. Preto hovorí: Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta (t. j. diabol) vyhodené von (Jn 12, 31). A aby triumfoval dokonale, chcel mu odňať kráľovský trón a spútať ho v jeho vlastnom dome, ktorým je podsvetie. Preto tam zostúpil, obral ho o všetko, čo mal, spútal ho a odňal mu jeho korisť (pozn. porov.: Mt 12, 26; 28 – 29). Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi (Kol 2, 15). Podobne keď Kristus získal moc nad nebom a zemou, chcel tiež získať do vlastníctva podsvetie, aby sa, hovorí apoštol, na Meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí (Flp 2, 10); v mojom Mene budú vyháňať zlých duchov (Mk 16, 17)

Všimni si, že Kristus dosiahol slávu skrze utrpenie: či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? (Lk 24, 26), aby nás poučil, ako môžeme dosiahnuť slávu my: do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia (Sk 14, 21).“

(Sv. Tomáš Akvinský, Výklad Apoštolského vyznania viery, Článok 5)

+++

Bolo veľmi vhodné, že Kristus vytrpel smrť na kríži:

Po prvé: pre príklad čnosti. Augustín totiž hovorí: „Múdrosť Božia pozdvihla človeka (pozn. na kríž), ako príklad podľa ktorého máme správne žiť. K správnemu životu však patrí nebáť sa toho, čo nie je hrozné. Sú však ľudia, ktorí hoci sa neboja smrti samotnej, predsa sa hrozia druhu smrti. Aby sa teda správne žijúci človek nemusel báť žiadneho druhu smrti, bolo treba ukázať krížom Onoho človeka: lebo medzi všetkými druhmi smrti nebol žiadny strašnejší a hroznejší, ako tento druh.“

Po druhé: pretože tento druh smrti bol najviac vhodný na zadosťučinenie za hriech prvého otca, ktorý vznikol tým, že proti Božiemu rozkazu požil ovocie zakázaného stromu a preto bolo vhodné, že Kristus na zadosťučinenie za tento hriech strpel, aby bol sám pribitý na drevo, ako náhrada za to, čo vzal Adam, podľa slov žalmu (69, 5): „Čo som nikdy lúpežou neprivlastnil, to mám teraz nahradzovať.“ Preto Augustín v jednej reči o Umučení vraví: „Adam opovrhol rozkazom prijímajúc zo stromu jablko, ale čo Adam stratil, Kristus našiel na kríži.“

Tretí dôvod je: ako hovorí Chryzostom v reči o Umučení, že „na vyvýšenom dreve vytrpel a nie pod strechou, aby bola očistená aj prirodzenosť samotného vzduchu. Ale aj zem zakúšala podobné dobrodenie, keď bola očistená kvapkaním stekajúcej krvi z boku.“ A k slovám: „Je potrebné, aby Syn človeka bol vyvýšený,“ hovorí Teofylakt: „Keď počuješ o vyvýšení, rozumej zavesenie vo výške, aby posvätil vzduch Ten, ktorý posvätil zem, keď po nej chodil.“

Štvrtý dôvod je: pretože smrťou vo výške nám pripravuje výstup do neba, ako hovorí Chryzostom. Preto sám (Kristus) hovorí (Jn 12, 32): „A ja, až budem povýšený od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“

Piaty dôvod je: pretože toto prináleží všeobecnej spáse celého sveta, preto Gregor Nysský hovorí, že „tvar kríža rozdelený zo stredného spoju na štyri ramená značí všade rozliatu moc a prozreteľnosť Toho, ktorý na ňom visel“. Chryzostom tiež hovorí, že na kríži „s rozpätými rukami umiera, aby jednou rukou pritiahol starý národ (Izrael), druhou tých, ktorí sú z pohanstva“.

Šiesty dôvod je: pretože týmto druhom smrti sú naznačené rôzne čnosti, preto Augustín v knihe O milosti Starého a Nového zákona hovorí: „Nie nadarmo si vyvolil taký druh smrti, aby sa stal učiteľom šírky, výšky, dĺžky a hĺbky, o ktorých hovorí apoštol: lebo šírka, ktorá je v tom dreve, ktoré sa zhora naprieč pribíja, to sa vzťahuje na dobré skutky, pretože tam sa rozpínajú ruky. Dĺžku vidieť od tohto (priečneho) dreva až k zemi, tam sa totiž nejako stojí, to je zotrváva a vytrváva, čo sa prideľuje veľkomyseľnosti. Výška je označená tou časťou dreva, ktorá od tej, ktorá sa pribíja naprieč, zostáva smerom hore, to je k hlave ukrižovaného, pretože dobre dúfajúci majú najvyššie očakávanie. Konečne tá časť z dreva, ktorá je zarazená a skrytá (v zemi), odkiaľ celé vychádza, naznačuje hĺbku darovanej milosti.“ A ako Augustín hovorí: „Drevo, na ktorom boli pribité údy trpiaceho, bolo tiež stolcom učiaceho učiteľa“.

Siedmi dôvod je: pretože tento druh smrti zodpovedá mnohým obrazom, lebo ako hovorí Augustín v reči o Umučení: „Drevená archa zachránila ľudské pokolenie zo záplavy vôd; keď sa Boží ľud vracal z Egypta, Mojžiš palicou rozdelil more a porazil Faraóna a vykúpil Boží národ; ten istý Mojžiš vhodil drevo do vody a horkú vodu premenil na sladkosť; drevenou palicou zo skaly vyvádza spasiteľný prúd; aby bol Amalek porazený, Mojžiš s rozpätými rukami úpel blízko palice; a Boží zákon sa zveruje drevenej arche zmluvy, aby sa tým všetkým, ako po nejakých stupňoch prišlo k drevu kríža“.

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III., 46, 4.)

+++

„Keď bol Kristus pokrstený, otvorilo sa nebo, nie kvôli samotnému Kristovi, pre ktorého bolo nebo vždy otvorené, ale aby sa naznačilo, že pokrsteným sa otvára nebo Kristovým krstom, ktorý má účinnosť z Jeho utrpenia.“

Kristus nám svojím utrpením zaslúžil vstup do nebeského kráľovstva a odstránil prekážku.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 49 čl. 5 k 3; 4)

+++

Kristovým utrpením nám bola otvorená brána nebeského kráľovstva. A to je, čo hovorí Apoštol, Hebr 9, že »Kristus, výkonný veľkňaz budúcich statkov, skrze vlastnú krv vošiel raz navždy do Svätyne, získajúc večné vykúpenie«. A to je naznačené v Nm 35, kde sa hovorí, že vrah »tam zostane«, totiž v meste útočišťa, »pokiaľ nezomrie veľkňaz; ktorý bol pomazaný svätým olejom«: až zomrie, môže sa vrátiť do svojho domu.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 49 čl. 5 odp.)

„Pod Kristovým srdcom (pozn.: porovn. Ž 22, 15) sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Expositio in Psalmos, 21, 11: Opera omnia, zv. 18 /Parisiis 1876/, s. 350; zdroj: Katechizmus Katolíckej Cirkvi 112)

+++

„…kríž, ktorý sa nazýva »znamením Syna človeka«, ktorý »sa zjaví na nebi«, ako sa hovorí v Mt XXIV. (pozn.: v Mt 24, 30)

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 25. čl. 4. k 3.)

+++

Sv. Róbert Bellarmín

(*1542 – † 1621; učiteľ Cirkvi):

„II. Vysvetlenie znamenia Najsvätejšieho Kríža

ŽIAK. Predtým, ako načneme prvú časť tejto náuky, si prajem, aby si mi ukázal, v čo treba veriť; čiže najdôležitejšie tajomstvá obsiahnuté vo Vyznaní viery, spolu s ich jasným a stručným vysvetlením.

UČITEĽ. Správne navrhuješ, tak aj urobím. Máš teda vedieť, že sú dve základné tajomstvá našej viery, obsiahnuté práve v znaku nazývanom Svätý Kríž. Prvým tajomstvom je trojjedinosť Božia. Druhým je vtelenie a umučenie nášho Spasiteľa.

Ž. Čo chápeš pod trojjedinosťou Božou?

U. To sú vznešené záležitosti a budú vysvetlené postupne v priebehu tejto náuky. Nateraz bude stačiť, ak sa naučíš jednotlivé mená a pochopíš ich, nakoľko sa dá. Jedinosť Boha je taká skutočnosť, ďaleko presahujúca všetky stvorené veci, ktorá nemá začiatok, vždy bola a bude; udržuje a riadi všetko ostatné, ňou stvorené; je nad všetkým najvyššia, najkrajšia, najvznešenejšia, najmocnejšia Pani všetkých vecí. A tá skutočnosť sa volá Boh, ktorý je jeden, pretože môže byť len jedna pravá božská prirodzenosť a bytnosť, nekonečne mocná, múdra, dobrá atď. Avšak toto božstvo sa nachádza v troch Osobách ‒ Otec, Syn a Duch Svätý ‒ trojica čo do osôb, avšak čo do prirodzenosti a bytnosti, ktorú majú spoločnú, jeden Boh. Keby napríklad boli na zemi tri osoby, z ktorých jedna by sa volala Peter, druhá Pavol a tretia Ján, majúce jednu a tú istú dušu, jedno a to isté telo, nazývali by sa troma osobami, pretože jedna by bola Peter, druhá Pavol a tretia Ján; a predsa by to bol jeden človek, a nie traja ľudia, lebo by nemali ani tri duše, ani tri telá, ale iba jedno telo a jednu dušu. To však je medzi ľuďmi nemožné, pretože ich bytie je malé a konečné, a tak nedokáže byť vo viacerých osobách. Ale pretože Božie bytie a jeho božstvo je nekonečné, nachádza sa tá istá bytnosť a to isté božstvo, ktoré sú v Otcovi, rovnako aj v Synovi a Duchu Svätom. A tak sú tri osoby, jedna je Otcova, druhá Synova a tretia Ducha Svätého, a predsa sú jediným Bohom, lebo majú jedno spoločné božstvo, jednu podstatu, jednu moc, múdrosť, dobrotu atď.

Ž. Ešte mi povedz, čo je vtelenie a umučenie Krista, nášho Spasiteľa.

U. Ide o to, že druhá osoba Trojice, ktorú menujeme Synom, popri svojom božskom bytí, ktoré mal už pred stvorením sveta, ba od večnosti, prijal ľudské telo a ľudskú dušu, teda celú našu prirodzenosť, v lone prečistej Panny; a týmto spôsobom ten, ktorý bol predtým jedine Bohom, začal byť naraz Bohom aj človekom. A potom, keď strávil tridsaťtri rokov medzi ľuďmi, ukazujúc cestu spásy a vykonajúc mnoho zázrakov, nechal sa nakoniec vyzdvihnúť na kríž, na ktorom aj zomrel, aby zadosťučinil Otcovi za hriechy celého sveta. Avšak tretí deň po smrti vstal k životu a štyridsiaty deň po Zmŕtvychvstaní vystúpil na nebesia, ako sa neskôr povie obšírnejšie pri vysvetlení dvanástich článkov. Toto je teda vtelenie a umučenie nášho Spasiteľa.

Ž. Prečo sú toto hlavné tajomstvá našej viery?

U. Lebo prvé zahŕňa prvopočiatok a konečný cieľ človeka; druhé však poskytuje jedinečný a najúčinnejší prostriedok na spoznanie onoho počiatku a na dosiahnutie posledného cieľa. Navyše vierou a vyznaním týchto dvoch tajomstiev sa odlišujeme od všetkých klamných pohanských siekt, a tiež Turkov, židov a bludárov. Napokon preto, že bez viery a vyznania týchto dvoch tajomstiev sa nikto nemôže spasiť.

Ž. Akým spôsobom sa nachádzajú tieto dve tajomstvá v znaku Najsvätejšieho Kríža?

U. Pri prežehnávaní sa znakom Kríža hovoríme: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, a pritom na sebe naznačujeme tvar kríža. Pravou rukou sa dotýkame čela, hovoriac: V mene Otca, potom hrude, hovoriac: i Syna, a nakoniec, zdvihnúc pravicu, pokračujeme od ľavého pleca k pravému, hovoriac: i Ducha Svätého. Slová V mene znamenajú jedinosť Boha, hovoríme totiž V mene, a nie v menách; ďalej slovami V mene sa označuje božská moc, ktorá je jediná v troch Osobách. No a slová Otca i Syna i Ducha Svätého uvádzajú Trojicu osôb. Prežehnávanie v tvare Kríža predstavuje nielen umučenie, ale tiež vtelenie Syna Božieho. Prechod pravice zľava doprava, namiesto sprava doľava, znamená naše prenesenie skrze Pánovo umučenie od pominuteľnosti k večnosti, z hriechu do milosti a zo smrti do života.

Ž. Prečo robíme znamenie Kríža?

U. V prvom rade preto, aby sme svedčili, že sme kresťania, t.j. vojaci Krista, nášho najvyššieho Vládcu. Je to akýsi symbol či vlajka, ktorým sa Kristovi vojaci odlišujú od nepriateľov Cirkvi, teda pohanov, židov, Turkov a bludárov. Ďalej robíme znak Kríža preto, aby sme zvolávali Božiu pomoc pri všetkých našich dielach. Čiže týmto znakom sa volá na pomoc Najsvätejšia Trojica, pre zásluhy umučenia Krista, nášho Spasiteľa. A preto si zvyknú dobrí kresťania robiť toto znamenie, či už vstávajú z lôžka, odchádzajú z domu, sadajú k stolu, idú spať, alebo keď sa podujímajú na nejaké dielo. (Tertulián: De corona militis cap.3 [PL2/80].) Napokon robíme toto znamenie preto, aby sme sa vyzbrojili proti diabolským pokušeniam. Diabol sa totiž desí tohto znaku a uteká od neho ako zločinci, keď vidia miesto trestu. (Augustín: De diversis 83 quaestionibus q.79,n.4 [PL40/92]; Ján Zlatoústy: In Mattheum Homilia 54,n.4 [PG58/537].) A tak sa človek skrze znak Kríža častokrát vyslobodzuje z mnohých nebezpečenstiev, či už duchovných alebo časných, ak ho používa s pravou vierou a dôverou v Božie milosrdenstvo a zásluhy nášho Pána Ježiša Krista. “

(Sv. Robert Bellarmín, Catechismus seu explicatio doctrinae christianae, auctore Roberto Bellarmino, II. Vysvetlenie znamenia Najsvätejšieho Kríža)

+++

Vysvetlenie štvrtého článku (pozn.: Apoštolského vyznania viery)

Ž. Ako sa majú chápať slová nasledujúce vo štvrtom článku, teda: Trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný?

U. Tento článok obsahuje najpotrebnejšie tajomstvo Vykúpenia a v skratke hovorí toto: Po tom, čo Kristus účinkoval na tomto svete tridsaťtri rokov, učil nás cestu spásy svojím presvätým životom, náukou a zázrakmi, dal ho Poncius Pilát nevinného zbičovať a pribiť na drevo Kríža, na ktorom aj zomrel; a bol pochovaný niekoľkými svätými mužmi.

Ž. O tomto tajomstve mi prichádzajú na um nejaké pochybnosti, ktoré si želám aby si mi vyjasnil; aby som vedel byť o toľko vďačnejší Bohu za jeho dobrodenie, o koľko lepšie ho budem chápať. Preto mi povedz, že ak je Kristus Syn Boha Všemohúceho, prečo ho jeho Otec nevyslobodil z rúk Piláta? Či dokonca, ak Kristus je Boží Syn, prečo sám seba nevyslobodil?

U. Kristus sa mohol tisícimi spôsobmi vymaniť z rúk Piláta, ak by si to bol želal. Ba celý šíry svet by mu nebol mohol nijako uškodiť, pokiaľ by taká bola jeho vôľa. To sa tu dá zreteľne ukázať. Veď už dlho predtým predvídal a predpovedal svojim učeníkom, že Židia sa ho budú snažiť vydať na smrť, budú sa mu posmievať, bičovať ho a nakoniec ho usmrtia; a predsa sa pred nimi neukryl, ale dokonca vykročil v ústrety svojim nepriateľom, ktorí sa ho strojili dolapiť ‒ a predsa ho nespoznali ‒ a povedal im, že je to on, koho hľadajú. A keď v tej chvíli padli dozadu ako mŕtvi, neodišiel ‒ hoci mohol ‒, ale počkal, kým sa nepreberú a nevstanú, a až vtedy sa nechal ako krotký baránok odviesť, kam oni chceli.

Ž. Z akého dôvodu bol Kristus ochotný dať sa nespravodlivo ukrižovať a zabiť, najmä keď bol nevinný?

U. Z mnohých dôvodov, ale hlavne preto, aby Bohu Otcovi zadosťučinil za naše hriechy. Mal by si vedieť, že urážka sa hodnotí na základe dôstojnosti urazeného, a naopak, zadosťučinenie má váhu podľa dôstojnosti toho, kto ho koná; čo bude zrejmé z príkladu: Ak sluha zasadí úder kniežaťu, bude sa to považovať za vážny priestupok, podľa dôstojnosti kniežaťa; ak to ale urobí knieža sluhovi, iste sa to bude pokladať za malichernosť, kvôli nízkosti sluhu. A zase keď sluha zloží čiapku v prítomnosti kniežaťa, je to maličkosť, ale ak ju zloží knieža k pocte sluhu, bude to mať podľa vyššie uvedeného pravidla veľkú cenu. Takže po tom, čo prvý človek ‒ a my všetci s ním ‒ urazil Boha, ktorý má nekonečnú dôstojnosť, vykonaná urážka vyžadovala nekonečné zadosťučinenie. A pretože k takej dôstojnosti nemôže dospieť ani človek, ani anjel, prišiel nakoniec sám Syn Boží, ktorý má ako Boh nekonečnú dôstojnosť, prijal smrteľné telo a pre Božiu česť sa v tomto tele vydal na smrť na kríži; a týmto spôsobom zadosťučinil svojím trestom za našu vinu.

Ž. Aký je ďalší dôvod, pre ktorý chcel Kristus podstúpiť tak trpkú smrť?

U. Zaiste aby nás svojím príkladom naučil čnosti trpezlivosti, pokory, poslušnosti a lásky, čo sú štyri čnosti naznačené štyrmi koncami Kríža. Veď sa nedá nájsť väčšia trpezlivosť, ako nevinne vytrpieť tak potupnú smrť; ani väčšia poníženosť, ako keď Pán všetkých pánov sa nechá zavesiť na kríž medzi zbojníkov; ani väčšia poslušnosť, ako chcieť radšej pretrpieť smrť, než nenaplniť Otcov príkaz; a napokon ani väčšia láska, ako položiť život za spásu svojich nepriateľov. A treba vedieť, že láska sa väčšmi prejavuje skutkami než slovami, a väčšmi vlastným utrpením, než vykonanými činmi. Tak Kristus ukázala to nielen nekonečným množstvom nám udelených dobrodení, ale aj vlastným umučením a smrťou ‒, že nás najhorlivejšie miluje.

Ž. Ak je Kristus Bohom aj človekom, ako sa vyššie povedalo, a Boh je ušetrený všetkého utrpenia a smrti, ako je tu možné hovoriť, že trpel a zomrel?

U. Práve preto, že je Bohom aj človekom, môže naraz trpieť aj netrpieť, zomrieť aj nezomrieť. Nakoľko je Bohom, nemôže trpieť ani zomrieť, ale nakoľko je človekom, môže trpieť aj zomrieť. Preto som povedal, že súc Bohom, stal sa človekom, aby zadosťučinil za naše hriechy, prijmúc na svojom presvätom tele trest smrti, čo by inak nebol mohol urobiť, ak by sa nebol stal človekom.

Ž. Ak teda Kristus zadosťučinil Otcovi za hriechy všetkých ľudí, ako to, že je toľko ľudí zatratených, a prečo nám treba robiť pokánie za naše hriechy?

U. Kristus vskutku zadosťučinil za hriechy všetkých ľudí, ale aj tak je potrebné v tom-ktorom prípade osobitne žiadať o udelenie tohto zadosťučinenia. To sa robí vierou, sviatosťami a dobrými skutkami, no predovšetkým pokáním. Teda človek má vytrvať v pokání a dobrých skutkoch, hoci už Kristus za nás trpel a zadosťučinil. Preto aj sú mnohí zatratení a zostávajú Božími nepriateľmi, buď že sa vzpierajú prijať vieru, ako židia, Turci a bludári; alebo nechcú pristúpiť k sviatostiam, napríklad tí, čo odmietajú prijať krst alebo sa vyspovedať a statočne zmyť hriechy pokáním; alebo tí, čo si nezaumienia žiť v súlade s Božími príkazmi.

Ž. Objasni mi to prosím na príklade.

U. Predstav si takýto príklad: Keby bol niekto, kto sa veľa namáhal a svojou prácou a námahami získal veľké množstvo peňazí, ktoré by stačili na splatenie všetkých dlhov v tomto meste, a tie by položil do pokladnice, s tou podmienkou, že z nej môžu brať len tí, ktorí donesú potvrdenie o dlhu. Taký človek by teda naozaj zo svojej strany za všetkých zadosťučinil, a predsa zostanú mnohí zadĺžení, pretože ‒ či už zadržaní pýchou, lenivosťou alebo iným zlom ‒ buď si nevyžiadajú potvrdenie, alebo sa odmietnu dostaviť k pokladnici, aby prijali peniaze.“

(Sv. Robert Bellarmín, Catechismus seu explicatio doctrinae christianae, auctore Roberto Bellarmino, Vysvetlenie štvrtého článku Apoštolského vyznania viery)

+++

O nevyhnutnosti nariekania: z proroka Ezechiela

Prorok Ezechiel opisuje jedno svoje veľmi hrozné videnie, také, že ak ono nedokáže pohnúť ľudí k plaču a náreku, potom naozaj neviem, čo by ich k tomu mohlo pohnúť. A Pán mu povedal: Prejdi stredom mesta uprostred Jeruzalema; a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí nariekajú a žialia nad všetkými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú. A tamtým (služobníkom Božieho hnevu) povedal: Prejdite cez mesto a zabíjajte; nech sa vám oko nezmiluje a nešetrite. Starca, mladíka a pannu, dieťa i ženu zabíjajte až po vyničenie: ale nikoho, na kom uvidíte Tau, nezabíjajte, a začnite od mojej svätyne (Ez 9, 4 – 6). Toto videnie zjavne naznačuje, že z Božieho ľudu budú spasení jedine tí, ktorí nosia na čele znamenie Tau; a že znamenie Tau nosia iba tí, ktorí nariekajú a žialia nad ohavnosťami, ktoré sú v Božom ľude. Znamenie Tau nie je nič iné, ako znamenie kríža. Lebo, ako vraví svätý Hieronym pri výklade tohto miesta z Ezechiela, písmeno Tau, ktoré je posledné v hebrejskej abecede, malo kedysi v starom písme podobu kríža; potom však Ezdráš zmenil písmená a to je príčina, prečo sa znamenie kríža nenachádza medzi hebrejskými písmenami, ktoré dnes máme. Nachádzalo sa však za čias svätého Hieronyma, ako sám dosvedčuje, v písme, ktoré používali Samaritáni, ktorí si ponechali staré písmo. Preto Tau, o ktorom hovorí Ezechiel, ktorý predchádzal Ezdráša, malo bez akejkoľvek pochybnosti podobu kríža. A čo to znamená, nosiť na čele znamenie kríža, ak nie: nehanbiť sa za Kristov kríž? Za Kristov kríž sa nehanbia tí, ktorí milujú pokoru, trpezlivosť, miernosť; ktorí sa nepomstievajú za krivdy, ale naopak, odplácajú zlo dobrom, ktorí pohŕdajú bohatstvom, pestujú chudobu, ktorí si sadajú na posledné miesto, napokon, ktorí nie sú z tohto sveta, ako Kristus nebol z tohto sveta. Títo, pretože sú holubice a nie havrany, neustále nariekajú, nikdy však nekričia. Ale tí, ktorí nie sú na čele označení, a preto sú započítaní medzi zatratených, síce nariekajú a trúchlia, no nie nad urážkami a hriechmi proti Bohu, ale nad urážkami a škodami, ktoré sú nútení sami znášať. Nezáleží im na tom, ak sa niekto pred nimi rúha Bohu; ale ak niekto do nich hodí nadávku, nad tým sa mrzia a nad tým nariekajú, to nemôžu stráviť, a neustanú, dokiaľ za pohanu nevrátia facku alebo úder. Čo je teda divné na tom, že sa nenachádzajú medzi tými čo sú označení krížom a že zasiahnutí ničiteľom hynú naveky?

A aby sme pochopili, že toto videnie sa vzťahuje nielen na synagógu Židov, ale aj na kresťanskú Cirkev, píše svätý Ján v Zjavení, že videl Anjela vystupujúceho od východu slnka, ktorý mal pečať živého Boha a ten mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: Neškoďte zemi ani moru ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha! A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela. A o niečo ďalej dodáva: Potom som videl veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov a pokolení i kmeňov a jazykov, ako stoja pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bielych rúch a v rukách mali palmy; a mohutným hlasom volali: Sláva nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi! (Zjv 7, 2 – 4 a 9 – 10.) To sú totiž Boží vyvolenci a označení znamením Tau na svojich čelách, sčasti zo Židov, sčasti z pohanov. Vyvolených zo Židov je však málo v porovnaní s vyvolenými z pohanov; preto je počet vyvolených zo Židov stoštyridsaťštyritisíc a o vyvolených z pohanov sa vraví, že je ich nespočetne veľa – nie preto, že by ich naozaj bolo nespočítateľne veľa, lebo veď u Boha sú spočítané aj ich vlasy, ako vraví Pán vo svätom Matúšovi (porov. Mt 10, 30), ale preto, že je ich o toľko viac, než tamtých, že pre nepatrný počet tamtých sa títo zdajú byť nespočetní.

A nech sa nikto nedomnieva z toho, že sa vraví, že vyvolení z pohanov nemôžu byť spočítaní, akoby počet vyvolených bol väčší ako počet zatratených. Lebo počet vyvolených z pohanov síce bude omnoho väčší ako zo Židov, ale celkový počet vyvolených, či už zo Židov, alebo z pohanov, bude menší ako počet zatratených. To sa dá pochopiť aj priamo z tohto miesta. Lebo vyvolených zo Židov sa na tomto mieste počíta stoštyridsaťštyritisíc, čo je počet takmer nekonečne menší ako počet zatratených zo židovstva. Lebo v knihe Exodus, keď synovia Izraela odchádzali z Egypta, bolo ich napočítaných takmer šesťstotisíc pešo idúcich (pozn.: mužov), okrem detí, ale k tomu ešte nespočetne všelijakého ľudu (porov. Ex 12, 37 – 38). A tak, ak pridáme k šesťstotisíc pešo idúcim ženy a deti a nespočetný zástup sluhov a slúžok, vzrastie počet najmenej na milión ľudí. Potom Dávid nariadil spočítať všetkých bojovníkov, ktorí boli za jeho čias v izraelskom kráľovstve, a bolo ich nájdených milión tristotisíc vojakov (porov. 2 Sam 24, 9); ak k nim pripočítaš deti a ženy, bude ich neporovnateľne viac. A keď k nim pripočítaš Židov, koľko ich bolo od čias Abrahámových a koľko ich bude až do konca sveta, dostaneš také nesmierne množstvo, že počet stoštyridsaťštyritisíc vyvolených, ktorý sa uvádza v Zjavení, nie je ani tisícina množstva zatratených. A čo sme povedali o počte Židov, môžeme pri zachovaní pomeru povedať aj o počte kresťanov. To čo Pán hovorí v Matúšovi a Lukášovi o tesnej bráne, čo vedie do života, ktorou vchádzajú len nemnohí, a o ceste a bráne širokej, čo vedie do zatratenia, a ktorou vchádzajú mnohí (pozn.: Mt 7, 13 – 14; Lk 13, 23 – 24)to platí o Židoch aj kresťanoch. Lebo ten, čo sa pýtal Pána: »Je málo tých, čo budú spasení?« (Lk 13, 23) nepovedal, či ich bude málo zo Židov, ale jednoducho, či je málo tých, čo budú spasení; a Pán neodpovedal: Úzka je cesta, čo vedie do života, a nemnohí zo Židov ňou vchádzajú, ale jednoducho: a nemnohí ňou vchádzajú. Toto môže byť potvrdené Izaiášom, ktorý pri opise nepatrného počtu tých, ktorí na konci sveta dosiahnu spásu, používa dve podobenstvá: vinice po vinobraní a očesaného olivovníku, ktoré skutočne vzbudzujú nesmiernu hrôzu. Takto totiž hovorí Izaiáš o konci sveta: Ajhľa, Pán rozptýli zem a obnaží ju (Iz 24, 1.). A ďalej: Tak bude uprostred zeme, uprostred národov: Ako keď neveľa olív, ktoré zostali, boli strasené z olivovníku; a hrozná, keď skončilo vinobranie. Tí pozdvihnú svoj hlas a zaplesajú; keď bude Pán oslávený (Iz 24, 13 – 14). A tak sa bude počet zatratených podobať množstvu olív, ktoré padajú na zem, keď sa prvý raz zatrasie olivovníkom; a malý počet vyvolených sa bude podobať malému počtu olív, ktoré unikli rukám oberačov a zostali na vrcholoch vetiev a ktoré sa potom oberajú zvlášť. Tiež sa množstvo zatratených prirovnáva k vinobraniu, pri ktorom je mnoho džberov naplnených hroznami, ktoré zhromažďuje mnoho roľníkov; a malé množstvo vyvolených sa prirovnáva k malému počtu hrozien, ktoré sa po skončenom vinobraní náhodne nájdu vo vinici. Preto tento malý počet vyvolených s neuveriteľnou radosťou pozdvihne hlas a zaplesajú, až bude Pán oslávený odsúdením všetkých bezbožníkov. Toto sú istotne veci takého druhu, že niet divu, ak vyvolení a Krížom na čele označení neustále nariekajú a žialia, keď vidia zločiny, ktoré sa na zemi páchajú a uvažujú o trestoch, ktoré čakajú v pekle na bezbožníkov.

Nechcem obísť, čo hovorí Ezechiel alebo skôr Boh skrze Ezechiela o kňazoch: Začnite od mojej svätyne (pozn.: Ez 9, 6). Boh totiž prikazuje, aby tí, ktorí majú trestať bezbožníkov, začali od zlých kňazov. Nikto totiž nebude na poslednom súde ťažšie potrestaný ako cirkevní predstavení, ktorí boli povinní všetkých ostatných predchádzať slovom aj príkladom. Počuj, čo o tom hovorí svätý Gregor v sedemnástej homílii: Najmilší bratia, som presvedčený o tom, že Boh od nikoho nemusí znášať väčšiu ujmu ako od kňazov, keď vidí, že tí, ktorých ustanovil, aby naprávali iných, sami dávajú príklad neprávosti: keď my, ktorí sme mali hriechy karhať, sami hrešíme… nehľadáme zisk duší, denne myslíme len na svoje vlastné záujmy, túžime po pozemskom, usilovne sa pachtíme za ľudskou slávou. Nech čitateľ popremýšľa o celej homílii a zároveň sa poradí s listom svätého Augustína, ktorý adresoval jeho biskupovi Valeriovi a rečou svätého Bernarda na slová: Hľa, my sme opustili všetko; a pochopí, v akom veľkom nebezpečenstve sú zlí kňazi. Ak však slová svätých ľudí, akokoľvek učených, nemajú taký účinok, počujme, čo hovorí Duch Svätý skrze Malachiáša, karhajúc kňazov: Pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst budú vyhľadávať zákon: lebo je poslom Pána zástupov. Vy však ste sa odchýlili od cesty a mnohých ste urobili kolísavými v zákone; zrušili ste zmluvu s Lévim, hovorí Pán zástupov. Nuž aj ja som vás urobil opovrhnutými a poníženými pred všetkými národmi, pretože ste nezachovávali moje cesty a robili ste v zákone výnimky (Mal 2, 7 – 9). A ak Pán tak ťažko znášal nedbalosť a zlé mravy kňazov Starého Zákona, zaiste sa bude omnoho viac rozhorčovať a hnevať na zlých kňazov Nového Zákona, ktorý je nadovšetko porovnanie posvätnejší než Starý Zákon.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha I., kapitola 6.)

+++

„O druhom prameni sĺz, ktorým je úvaha o pekle

…Pán a Majster náš Kristus… hovorí o plači zbožným ženám, ktoré Ho nasledovali v slzách k hore Kalvárii, kde mal byť ukrižovaný: Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo hľa, prídu dni, v ktorých povedia: Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nekojili. Vtedy začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás, a kopcom: Prikryte nás; lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým? (Lk 23, 28 – 31.) Pán sa nemrzel ani nezakázal úkon zbožnosti, ktorým oné ženy oplakávali Jeho utrpenie; chcel však naznačiť, že majú väčšiu príčinu k žiaľu ony, ktoré zrodili zlých synov, akými boli premnohí z tých, ktorí verejne kričali: Preč s ním, preč s ním, ukrižuj ho! (Jn 19, 15.) a: Jeho krv na nás a na naše deti (Mt 27, 25). To oni povedia v deň súdu vrchom: Padnite na nás, a kopcom: Prikryte nás. Lebo ak proti stromu zelenému, to jest proti Kristovi, zelenajúcemu sa a kvitnúcemu všetkými druhmi čností, pre hriechy iných tak vzplanul oheň utrpenia – čo sa bude diať so suchým, to jest so zlými ľuďmi, v ktorých vyschla všetka miazga lásky?“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha II., kapitola 2.)

+++

„O druhom ovocí sĺz, ktorým je bázeň pred peklom

…Iný úžitok z bázne je, že nielenže zaháňa hriech už spáchaný a pripravuje k ospravodliveniu, ale aj chráni pred nebezpečenstvom hriechu a uchováva získanú milosť. Svätí otcovia vysvetľujú tento úžitok rôznymi podobenstvami. Svätý Bazil prirovnáva v reči na prvú kapitolu Knihy prísloví bázeň pred Pánom k ostrým klincom, ktoré udržujú človeka pribitého na kríži, aby sa nemohol pohnúť, pretože totiž pohybom tela sa rozjatrujú rany a zväčšuje sa bolesť. Tak aj ten, kto je pribitý klincami bázne pred Božími rozsudkami a pekelnými mukami, neodvažuje sa k špatným skutkom vztiahnuť ruky, ba ani okom na ne pozrieť alebo ušami o nich počúvať, alebo srdcom o nich premýšľať. Odtiaľto Dávid vravieval: Prebodni svojou bázňou moje telo, lebo sa bojím Tvojich rozsudkov (Ž 118, 120). Akonáhle totiž vyvstane pokušenie k hriechu, vyvstane aj bázeň a bodá pamäť, aby si pripomenula pomstivé plamene, ktoré očakávajú hriešnikov v podsvetí.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha III., kapitola 2.)

+++

O treťom prameni sĺz, ktorým je uvažovanie o Kristovom utrpení

Tretí prameň sĺz je Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista. Skôr, ako tento prameň otvoríme a načerpáme vody zo Spasiteľovej studnice, je potrebné odstrániť príklop, ktorý zdá sa, že zabraňuje otvorenie studnice. Mohla by sa totiž niekomu v mysli vynoriť pochybnosť, prečo by sa malo oplakávať utrpenie, ktoré pominulo, a nielenže pominulo, ale bolo aj obrátené na najväčšiu slávu? Spoluutrpenie nemá totiž presahovať utrpenie; Kristovo utrpenie pominulo už pred mnohými rokmi, prečo teda zároveň nepominulo aj spoluutrpenie? Zaiste, keď žena rodí – čo je príklad, uvedený naším Spasiteľom vo svätom Jánovi (16, 21) – je smutná, lebo prišla hodina jej bolesti; a ak sú prítomní nejakí príbuzní alebo priatelia, smútia spolu s ňou, lebo trpia spolu s trpiacou; ale keď už porodila syna a bolesť pominula, vtedy sa raduje ona a radujú sa aj priatelia a príbuzní. A takto sa chová aj Cirkev pri utrpení mučeníkov; dokiaľ totiž mučeníci trpeli, veriaci, ktorí boli pri nich prítomní, prežívali utrpenie s nimi; ale teraz, po skončenom utrpení, Cirkev spieva a vraví: Radujme sa v Pánovi, sláviac sviatočný deň ku cti blaženého mučeníka, nad ktorého utrpením sa radujú anjeli. A svätý pápež Lev hovorí v desiatej kázni o utrpení Pána: Najmilší, nastáva nám vytúžená a celému svetu žiaduca slávnosť utrpenia Pána, ktorá nám nedovoľuje ustať uprostred jasotu duchovných radostí. A o niečo ďalej: Čo tak teší a prekonáva rozjímanie mysle medzi všetkými Božími dielami, v ktorých omdlieva úsilie ľudského obdivu, ako utrpenie Spasiteľa? Svätý Lev teda nachádza v utrpení Pána sviatočné radosti, duchovný jasot a rozjímanie mysle oblažujúce ducha, nie ubíjajúce ho smútkom a slzami. Ale tento príklop, zakrývajúci prameň sĺz, ľahko odstránime, ak uvážime, že v utrpení Pána nachádzame oboje: radosť i žiaľ, jasot i plač. Lebo o utrpení Pána možno uvažovať troma spôsobmi: aké je samo v sebe, ako príčina a ako účinok.

Ak sa uvažuje o utrpení Pána tak, aké je samo v sebe, a najmä ak sa predstavuje rozjímajúcemu duchu ako prítomné, nepochybne spôsobí, že pramene sĺz vytrysknú aj z kamenného srdca. Ak sa o ňom uvažuje ako o príčine vykúpenia ľudského pokolenia, a ako o kľúči, ktorý otvára veriacim nebeské kráľovstvo, a ako o triumfe nad Kniežaťom tohto sveta, potom istotne v srdciach rozjímajúcich vzbudí nie žiaľ a slzy, ale radosť a jasot. Nakoniec ak sa o ňom uvažuje ako o účinku našich hriechov, znova spôsobí, že hojne vytryskne pravá bolesť a slzy.

Čo teda bolo na začiatku povedané o spoluutrpení, ktoré nie je dlhšie ako utrpenie, je správne, pokiaľ sa o utrpení uvažuje ako o minulom a ako o príčine slávy. A pretože utrpenia svätcov sa pripomínajú len ako minulé, pokiaľ boli príčinou zásluh a víťazstva: preto sa pripomínajú s radosťou a jasotom a nie so žiaľom a slzami. Pri Kristovi však Cirkev oddelene slávi žalosť utrpenia v triduu pred Veľkonočnou nedeľou a slávu Vzkrieseného v trojdní po Veľkonočnej nedeli. V prvom čase uvažuje o utrpení (pozn.: Pána) aké je samo v sebe a akoby prítomnom; v druhom období o ňom uvažuje ako o príčine triumfu a tiež ako o naozaj minulom. Prítomné utrpenie (pozn.: Pána) sa totiž nedá spojiť so vzkriesením (pozn.: Pána). A tiež pri Kristovi nejde o to isté ako pri svätých mučeníkoch. Lebo Kristus nezaslúžil slávu povýšenia len sebe, ale i nám zaslúžil spásu; teraz je slávené Kristovo utrpenie ako prítomné vo sviatostiach a preto bolo potrebné sláviť Jeho utrpenie ako prítomné aj ako minulé, utrpenie svätých mučeníkov však vo vlastnom zmysle získalo korunu len im samotným. Tak totiž hovorí svätý Lev v dvanástej kázni o utrpení Pána: Spravodliví prijali korunu, nie dali; a zo statočnosti veriacich povstali príklady trpezlivosti, nie dary spravodlivosti. Jednotlivo umierali každý zvlášť a žiadny z nich nezahladil svojou smrťou dlh niekoho iného, pretože medzi ľudskými synmi povstal jediný Ježiš Kristus, v ktorom boli všetci ukrižovaní, všetci zomreli, všetci boli pochovaní, všetci tiež boli vzkriesení. Toľko svätý Lev, ktorý v inej kázni naznačuje, že utrpenie Pána sa má sláviť s jasotom, a že rozjímanie o ňom blaží myseľ, hovorí o jasote a potešení, ktoré prinášajú sväté slzy. Lebo aj sám svätý Bonaventúra, ktorý rôzne napomína ľudí k slzám pri rozjímaní o utrpení Pána, spája s podobnými slzami veľkú radosť; takto totiž hovorí v Ostni božskej lásky: Hľadiac na Ukrižovaného Krista, je hojne zaplavovaný slzami zbožnosti a spoluutrpenia, prelievaním sĺz je najľúbeznejšie oblažovaný. (Časť I., kap. 1.) Toto pominúc, krátko vyložíme dve veci: najskôr to, že Kristovo utrpenie sa má oplakávať, keď sa duchu rozjímajúceho predstavuje ako prítomné; a po druhé, že Kristovo utrpenie má byť rovnako oplakávané, keď sa o ňom naozaj uvažuje ako o účinku našich hriechov.

Pre prvý článok sa nám ponúka príklad serafínskeho Otca, svätého Františka, ktorý podľa svedectva svätého Bonaventúru v jeho Živote (kap. 10) sa často uťahoval do lesov alebo na iné opustené miesta, najradšej v nočnom čase, a tam veľkým hlasom oplakával utrpenie Božie, akoby ho mal pred očami; a ten istý svätý Bonaventúra učí v prvej časti, druhej kapitoly Ostňu božskej lásky, že to isté máme robiť aj my; k tomu dôrazne napomína v Meditáciách o živote a utrpení Kristovom, dodávajúc tiež, že k tejto úlohe máme prinášať hojnú zásobu sĺz. A to isté učia všetci, ktorí nám zanechali buď knihy, alebo napísané meditácie o tom, ako užitočne rozjímať o utrpení Kristovom. A ak sa niekto pýta na odôvodnenie tejto veci, nech číta alebo počúva, čo nasleduje. Nado všetky veci sa máme usilovať o lásku k Bohu, pretože to Boh žiada vo svojom prvom a najväčšom prikázaní: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom (Mt 22, 37), a tiež preto, že láska k Bohu je kráľovná cností; keď tá je v nás prítomná, žijeme pre Boha, keď odchádza, umierame. Ona pri sebe nestrpí smrteľný hriech, ona plodí zásluhy, ona nás spája s Bohom tak, že sme s Bohom jeden duch. Konečne v nej spočíva naplnenie kresťanského života. Teda, láska sa v tomto čase najľahšie roznecuje uvážením dobrodení; najvyššie dobrodenie, ktoré Boh preukázal ľuďom je Kristovo utrpenie, ako hovorí sám Pán: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16). Toto tiež dosvedčuje Apoštol, ktorý píše Rimanom: Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici (Rim 5, 8.). Akým spôsobom je však možné, aby sme z tohto tak zvláštneho Božieho dobrodenia načerpali silnú a vrúcnu lásku k Bohu, ak by sme rozjímali o utrpení Pána ako o minulej udalosti, ktorá už pominula? Preto je nutné, ak chce niekto nájsť poklad lásky k Bohu v poli Pánovho utrpenia, aby čo najpozornejším uvažovaním videl pred sebou Pána akoby prítomného: teraz trpiaceho v záhrade a zápasiaceho so smútkom a žalosťou, a prelievajúceho nielen slzy, ale aj krvavý pot po celom tele; práve teraz fackovaného v rade kňazov a farizejov a potupne na tvári opľuvaného slinami; teraz spútaného a hanebne vlečeného k Pilátovi, od neho poslaného k Herodesovi a zasa od Herodesa späť poslaného k Pilátovi, ale potupeného a na posmech oblečeného do bieleho rúcha; teraz priviazaného k stĺpu a ako trestaného otroka bičovaného a o niečo neskôr ukazovaného ľudu s tŕňovou korunou, purpurovým plášťom a trstinovým žezlom ako podvodného kráľa; teraz odsúdeného na smrť a s krížom na ramenách idúceho v sprievode zločincov; teraz nakoniec napnutého na kríži a v najprenikavejšej bolesti hojne vylievajúceho krv z rúk a nôh, a umierajúceho s veľkým výkrikom a slzami. Nech nevenuje týmto jednotlivým výjavom len krátky čas, ale nech starostlivo skúma, kto je ten, ktorý trpí, čo trpí, prečo trpí, od koho trpí; a ihneď sa mu tiež otvoria štyri pramene pre načerpanie vody sĺz zo Spasiteľových rán.

Ale okrem tamtých pozorovaní, ktoré rozlične vysvetľujú tí, ktorí píšu knihy o rozjímaní o utrpení Pána, napadá mi výrok svätého apoštola Pavla, ktorý prikazuje uvažovať pri rozjímaní o božských tajomstvách o dĺžke, šírke, výške a hĺbke (porov. Ef 3, 18). Podľa týchto druhov veľkosti sme už vysvetlili v inej svojej knihe podľa svojej schopnosti prívlastky božskej bytosti. A pretože tieto slová dosť zjavne naznačujú kríž, nebude ničím zvláštnym, ak pod týmito slovami budeme rozumieť štyri prednosti, ktorými Kristovo utrpenie prevyšuje všetky utrpenia mučeníkov; a štyri hlavné čnosti, ktoré podivuhodne žiaria v Kristovom utrpení. Teda Kristovo utrpenie bolo dlhé, široké, vysoké a hlboké; a jeho dĺžku, šírku, výšku a hĺbku nemohlo dosiahnuť žiadne utrpenie mučeníkov. Lebo čo je v utrpení dĺžka, ak nie trvanie; a šírka, ak nie rozmanitosť; a výška, ak nie veľkosť; a hĺbka, ak nie čistota? Vysvetlime to jednotlivo, a najskôr pohovorme o dĺžke.

Teda hlavné Kristovo utrpenie, za ktoré môže byť označený trest kríža, trvalo tri hodiny, totiž od hodiny šiestej až do hodiny deviatej. A tak bola Kristova smrť veľmi zdĺhavá; neskončila totiž náhle, ako sa to stáva tým, čo sú popravovaní mečom, ani nenastala za malú chvíľu, ako je to v prípade tých, ktorí umierajú obesením, v ohni, ponorením do vody alebo pod zubami šeliem či následkom iných obvyklých popráv. Avšak Kristovo utrpenie nespočívalo len v pribití na kríž, ale začalo sa už v Getsemanskej záhrade, kde najskôr z nesmiernej úzkosti a smútku srdca vydal prehojný krvavý pot; a trvalo až do deviatej hodiny nasledujúceho dňa. A tak Kristovo utrpenie naozaj vyplnilo bez prerušenia osemnásť hodín; to jest, deväť hodín od tretej hodiny nočnej až do dvanástej a deväť hodín od prvej hodiny dennej až do deviatej. Ale ani v týchto deviatich hodinách nočných a deviatich denných nebolo zahrnuté celé Kristovo utrpenie. Pretože celý Jeho život môže byť nazvaný neustálym utrpením, ba utrpením kríža. Veď vedel od okamihu počatia, že je pre Neho prichystaný kríž; a prijal ho s najväčšou ochotou z úcty k Otcovi a pre spásu ľudí; a tak ho vždy mal pred duchovným zrakom, že sa popravde môže povedať, že po celý svoj život visel na kríži. Preto tiež tak často hovorieval o svojom kríži alebo o kalichu utrpenia, ako v Matúšovi: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden (10, 38). A opäť: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma (16, 24). A opäť: Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť? (20, 22.) A v Lukášovi: Kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom (14, 27). Pochop teda, duša kresťanská, z tak vytrvalého nesenia kríža, že tvoj Pán nemal jedinú hodinu pokoja, ale naopak, že neustále dňom a nocou bol zamestnaný uskutočňovaním tvojej spásy. A mohol by si bez sĺz pomyslieť na to, že ty sám, zabúdajúc na svoju spásu, často si strávil mnoho hodín prázdnym rozhovorom alebo hrou, zatiaľ čo tvoj Pán neustále pracoval na zabezpečení tvojej spásy? Ale pristúpme k ďalšiemu.

Kristovo utrpenie nebolo len najdlhšie, ale aj najširšie, pretože nebolo vyčerpané tým, či oným druhom múk, ale svojím preširokým lonom obsiahlo nespočetné muky. Ak opomenieme putá, ktorými bol čo najtesnejšie spútaný, hneď ako bol zajatý, a facky, opľúvania, bičovanie, tŕne, kliatby a falošné svedectvá, posmešky a žarty, ktoré sa nedajú spočítať: uváž len, koľké mnohé kríže znášal tvoj Pán v jedinom kríži. Prvým bola najprenikavejšia bolesť z klincov, zarazených do rúk a do nôh. Potom nasledovalo vztýčenie kríža, ktoré spôsobilo, že rany roztiahnuté váhou celého tela, vyronili prúdy svätej krvi a stále viac boli namáhané držaním tela. K tomu pristúpila po tretie obnaženosť tela, vyčerpaného vzdychaním a krvácaním, v chladnom vzduchu a pod slnkom po celý ten čas zakrytom nezvyčajným zatmením a nevysielajúcim svoje lúče. Na štvrtom mieste sa dostavila neuveriteľná únava. Veď od skončenia poslednej večere až do ukrižovania vykonal Pán mnoho ciest, a dosť dlhých, peši a bez pokrmu. Lebo najprv sa odobral po večeri do Getsemanskej záhrady, ležiacej za mestom na Olivovej hore; potom bol z tejto záhrady odvedený spútaný späť do Jeruzalema až do Annášovho domu; odtiaľ do Kajfášovho domu; potom k Pilátovmu pretóriu, dosť vzdialenému; potom zase z Pilátovho domu do Herodesovho domu a z Herodesovho domu znovu do Pilátovho domu; nakoniec bol vedený, obťažený krížom, za mesto k hore Kalvárii. Všetky tieto cesty činia mnoho míľ. Ó, dobrý Ježišu, Ty si kedysi sedel unavený pri prameni, hľadajúc jedinú dušu; a teraz, hľadajúc mňa s mojimi ostatnými spoluslužobníkmi, unavený dlhšou cestou a preukrutným bičovaním a nesením vlastného kríža, sadol si si už nie pri prameni, ale na drevo, ktoré nemohlo zmenšiť únavu, ale len zväčšiť. Či by nebolo spravodlivé, aby som sa i ja unavoval, usilujúc sa byť Ti poslušný, alebo sa lopotil vo svojom náreku, až by som si odniesol plod Tvojej únavy skrze pravý dar pokánia a odpustenia? Ale ešte nie je dokonaný počet múk. Teda je potrebné po piate menovať smäd, ktorý Pána na kríži mocne trýznil. Nie bez príčiny Pán, opomenúc toľké iné útrapy, o jedinej – smäde, keď bol ním premožený sa zmieňuje, vraviac: Žíznim. Pána istotne trápil najpálčivejší smäd tak z dlhej únavy, ako aj z prehojného vyliatia krvi. Lebo tí, čo stratia mnoho krvi, tak vyprahnú, že žiadna trýzeň nie je pre nich tak veľká, ako smäd. Ty však, duša moja, ak si k niečomu, nepodáš Pánovi ocot, ale slzy, zo srdca vytrysknuté pre bolesť nad hriechmi a lásku k Snúbencovi. Lebo to je tá voda, po ktorej Pán dychtivo žízni. Ďalej šiestou trýzňou ukrižovaného Pána bolo, že nemohol používať ruky a nohy, v dôsledku čoho bol nútený zotrvávať na kríži nehybne, takže ani nemohol zmeniť polohu, ani si nemohol zotrieť krv alebo zabrániť jej vytekaniu. Aká veľká je to trýzeň, ktorá sa snáď bude zdať menšia tým, ktorí ju nikdy neokúsili, môžu dosvedčiť tí, ktorí boli niekedy postihnutí ochrnutím alebo podagrou a zároveň aj chiragrou a nemohli sa hýbať. Ako siedmu trýzeň možno menovať pohľad na Pannu – Matku a učeníka, ktorých miloval; ich bolesť a slzy Pánovi spôsobovali nie menšiu bolesť. Ôsma trýzeň vznikla z potupných a rúhavých slov, ktoré proti Nemu volali farizeji a zákonníci i kňazi; táto trýzeň totiž býva pre jemných ľudí väčšia než trýzeň telesná, lebo táto trýzni telo, tá ducha. Posledná bola horká smrť, ktorú chcel náš Pán okúsiť ako poslednú hrôzu, aby ju vo svojom tele usmrtil a nás všetkých oslobodil od jej vlády. A keď je to tak, nemôže nikto pochybovať, že utrpenie Pána obsiahlo veľkú šírku trýzní a múk. Avšak dĺžka a šírka Pánovho kríža nie je väčšia než jeho výška a hĺbka.

Najskôr budem hovoriť o výške: to utrpenie sa môže nazvať vysokým, ktoré prevyšuje ostatné utrpenia tak, aby bolo väčšie, mocnejšie, prenikavejšie, trpkejšie než ostatné. A že takéto bolo utrpenie Pána, ľahko sa dá pochopiť z toho, že utrpenie nenastalo pre Pána nečakane, ale že bolo dlho predvídané a očakávané. Lebo porekadlo: Predvídané rany škodia menej, platí o tých úderoch, ktoré sa dajú odvrátiť buď celkom alebo aspoň sčasti; nie však o tých, ktoré sa nedajú odvrátiť žiadnym opatrením, ako sú nebeské blesky. Veď isteže, ak je niekto nečakane zasiahnutý bleskom, cíti menšiu bolesť než ten, komu by bolo predpovedané, že v tú a tú hodinu zahynie bleskom, takže by s veľkým strachom a hrôzou očakával úder blesku. A pretože náš Pán po celý čas svojho života s úplnou istotou poznal svoj kríž i jednotlivé muky aj ich prenikavosť, dosiahli u Neho bez akejkoľvek pochybnosti najvyšší stupeň prenikavosti a prudkosti. Tiež zvyšovali váhu bolestí dokonalé zdravie a súlad Jeho tela, ktoré bolo utvárané a do súladu uvedené prácou Ducha Sv. Čím je totiž lepšie telesné zloženie, tým sú tiež všetky zmysly živšie a preto vnímajú nielen väčšiu rozkoš z ľúbezných predmetov, ale aj prenikavejšiu bolesť z predmetov nepríjemných. Nakoniec k tomu pristupuje, že Kristus milovník ľudí, aby vykúpenie bolo hojné, nechcel, aby sa Jeho sily a odolnosť voči trýzni postupne tak zmenšili, aby na konci života z nich už nič nezostalo, ale až do vypustenia ducha si ponechal toľko sily, aby bolesť bola v plnej miere cítená od začiatku utrpenia až do jeho konca. Pravdivosť toho dosvedčuje onen veľký výkrik, po ktorom poslednýkrát vydýchol. Lebo tak hovorí svätý Lukáš: A Ježiš zvolal veľkým hlasom: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Po tých slovách vypustil dušu (Lk 23, 46). Umierajúci obyčajne nevydávajú výkriky; pretože postupne strácajú sily aj hlas. Kristus, aby ukázal, že má v moci zomrieť a nezomrieť, zomrieť, kedy chce, a nezomrieť, keď nechce, vykríknuc veľkým hlasom vypustil dušu. A pretože si stotník túto neobvyklú vec všimol, hovorí evanjelista: Keď videl, že takto vykríknuc vypustil dušu, povedal: Tento človek bol naozaj Boží Syn (Mk 15, 39). Tvoje dielo teda bolo dokonalé, Pane Ježišu, a obeť tučnú a vyberanú si priniesol Bohu Otcovi, pretože si chcel vypiť kalich utrpenia až do konca nedotknutými zmyslami a silami, aby Ti neunikla ani čiastka trpkosti. Kiežby sme sa i my, Tvoji služobníci, na takomto príklade naučili úplne a dokonale uskutočňovať diela, ktoré sa týkajú Tvojej cti alebo spásy duší; alebo aspoň kiežby sme svoju nedokonalosť pred Tebou oplakávali veľkými a hojnými slzami, aby to, čo chýba dielu, doplnila pravá kajúcnosť a aby nedostatok zbožnosti nahradila pokora.

Zostáva hĺbka utrpenia, ktoré spočíva v tom, že utrpenie Kristovo bolo plné a celistvé, to jest, že to bolo celé a číre utrpenie, nezmiešané žiadnymi útechami. Tu na zemi zriedka nájdeme útechu, ktorá by nebola primiešaná k bezútešnosti, alebo žiaľ, ku ktorému by nebola primiešaná útecha. Avšak utrpenie Pána bol čírym utrpením; a preto bolo hlboké a celistvé. Je jedna veľká útecha v protivenstve, spoločnosť priateľov; Krista opustili už na začiatku utrpenia všetci Jeho učeníci a priatelia. Lebo tak je napísané: Tu všetci učeníci Ho opustili a utiekli (Mt 26, 56). Medzi nimi sa našiel jeden zradca; iný s prísahou zaprel, že Ho poznal; a keď bol z mnohých vecí krivo obviňovaný, nenašiel sa v zástupe Jeho učeníkov a priateľov nikto, kto by sa bol odvážil prehovoriť slovo na Jeho obranu. A tak právom skrze proroka sa mu cnie a hovorí: Obzeral som sa, ale pomocníka nebolo; hľadal som, a nebolo toho, kto by pomohol (Iz 63, 5). Bol síce s Ním v záhrade Pánov anjel, ktorý Ho posilňoval, ale toto zjavenie anjela sa udialo pred utrpením, aby mu šiel pevnejšie v ústrety. Avšak počas svojho utrpenia nemal nikoho, kto by Ho utešoval alebo Mu akokoľvek pomáhal. A preto je pravda, čo sám volal na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27, 46.) Kto Ho neopustil, keď aj sám Otec Ho opustil? To opustenie však zďaleka neznamená, že by Otec Syna opustil čo sa týka prítomnosti alebo dobrotivosti. Len v tom teda opustil Otec Syna, že dopustil, aby trpel neznesiteľné bolesti bez akejkoľvek útechy. Pán to chcel v tej chvíli vysloviť, aby sa nemyslelo, že znáša oné muky zbavený zmyslov. Pretože tí, ktorí tam boli prítomní, videli predtým, že všetko znáša s takou vyrovnanosťou ducha a s takým pokojom, že nevydal ani ston alebo vzdych. Aby sme teda pochopili, že naozaj trpel, a že trpel najkrutejšie bolesti, vydal onen hlas plný bolesti a údivu, akoby chcel povedať: Je to možné, Bože môj, že by si bol dopustil, aby sa Tvoj Syn dostal do tejto priepasti bolestí? Vzdávame Ti vďaky, Pane, nie také, aké sme povinní, ale také, aké dokážeme, za to, že si nám chcel s takou námahou a bolesťou pripraviť odpočinok a večnú radosť. Rozmnož však svoje dobrodenia, daj nám osvietené oči srdca, ktorými by sme spoznávali onú milosť a tak si ju vážili a čo najstarostlivejšie chránili. Vštep do našich duší nepretržitú spomienku na Tvoje bolesti, aby nám boli najsilnejšou uzdou všetkého zlého a najostrejším ostňom ku všetkému dobrému.

Ale pristúpme už k druhej úvahe o rozmeroch kríža. Dĺžka kríža je trpezlivosť, šírka láska, výška poslušnosť, hĺbka pokora; a to sú čnosti, ktoré ako najjasnejšie hviezdy zažiarili v Kristovom utrpení.

Dĺžka je trpezlivosť; lebo k trpezlivosti patrí zhovievavosť. V Kristovom utrpení zažiarila trpezlivosť, pretože v toľkých potupách, ktorými bol zasypávaný po celú noc a takmer po celý deň od Judáša, od Židov, od Piláta, od Herodesa, od vojakov, nepočuli od Neho jediné hnevlivé slovo, hrozby alebo zlorečenia, ale zjavne ako nevinný baránok, ktorý je prinášaný na obetu, neotvoril svoje ústa. Veľmi pravdivo vraví svätý Peter: Kristus trpel za vás, zanechajúc vám príklad, aby ste kráčali v Jeho šľapajach; keď Mu zlorečili, nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, ale odovzdával sa Tomu, ktorý súdi spravodlivo (1 Pt 2, 21 – 23).

Šírka je láska, lebo veľmi široké je Jeho prikázanie (Ž 118, 96), ako spieva prorok, a naozaj najširšie je to prikázanie, ktoré sa vzťahuje aj na nepriateľov. Akým leskom zažiarila v Kristovom utrpení, dosvedčujú tieto slová: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia (Lk 23, 34). Akú väčšiu lásku je možné si predstaviť, ako tú, keď sa nielenže odpúšťa nepriateľom, keď je ich zločin ešte čerstvý, ale keď sa i ospravedlňujú a odporúčajú Otcovi, najvyššiemu Sudcovi, a vyprosuje sa im zhovievavosť? Kto kedy počul o takomto výstrelku lásky? Ukrižovaný, v čase, keď Jeho rany sú ešte čerstvé a zúri najprenikavejšia bolesť, akoby zabúdal na seba, spomína nepriateľov; a snaží sa im nakloniť Sudcu, zatiaľ čo oni pred samým ukrižovaným Pánom si rozdeľujú Jeho rúcho. To je zaiste taký skutok, že by to bol div, aby všetci, ktorí od nepriateľov utrpeli príkoria, podľa príkladu svojho Pána sa ihneď neumiernili a vážne si nezaumienili utrpené príkoria odpustiť.

Ďalej, výška je poslušnosť; lebo poslušnosť sa vždy vzťahuje k Bohu najvyššiemu, ktorému vlastne prináleží rozkazovať a z ktorého moci všetci vladári prikazujú svojim poddaným. Táto čnosť zažiarila najskvelejším jasom v utrpení Pána o nič menej než ostatné čnosti. Syn totiž poslúchol Otca vo veci zo všetkých najťažšej, ako vraví Apoštol: Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8.). A hoci v Getsemanskej záhrade Kristovo človečenstvo zachvátila hrôza pred najkrutejším utrpením tak, že prosil Otca a vravel: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich, predsa pamätajúc na poslušnosť ihneď dodal: no nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane (Lk 22, 42). Ó, aký výnimočný príklad poslušnosti dal Pán týmito slovami! Lebo to je skutočné zapretie samého seba, to je umŕtvenie vlastnej vôle, to je obetovanie Bohu obeti zo všetkých najvznešenejšej a najmilšej.

Konečne hĺbka je pokora; tá vždy sídli v hlbine a sadá si na posledné miesto a všetkým ustupuje, nikoho zo svojej vôle nepredbieha. Táto čnosť bola Kristovi vždy tak drahá, že chcel byť výslovne považovaný za učiteľa pokory. Učte sa odo mňa, vraví, lebo som tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29). V utrpení nielenže nepokladal za zlé, že bol židovským národom postavený za Barabáša, lotra a vraha, ale sám sa ponížil, stal sa poslušným až na smrť. Čo na to povieš kresťanská duša, bude sa ti páčiť, keď máš pred sebou tak veľký príklad pokory, vyvyšovať sa nad nejakého človeka alebo s niekým zápasiť o prednosť? – Avšak tieto dve slová, ponížil sa – pretože totiž nikto Ho nemohol prinútiť, aby podstúpil smrť na kríži, keby sa nebol sám chcel ponížiť – ma napomínajú, aby som pristúpil k druhej časti zamýšľanej úvahy.

Rozvrhli sme si dve časti, ktoré by dokazovali, že máme oplakávať Kristovo utrpenie. Prvá časť bola úvaha o utrpení Krista nie ako o minulom, ale ako o prítomnom. Druhá časť je úvaha o Jeho utrpení, nie aké je samo osebe, ale ako účinku našich previnení. A pretože o prvej časti bolo už povedané dosť, treba pristúpiť k druhej a krátko ukázať, že medzi ľuďmi nebolo moci, ktorá by mohla Krista podrobiť utrpeniu, keby nebol sám chcel. A to nie je ťažké dokázať. Lebo kto kedy mal takú moc, aby mohol Syna Boha najvyššieho podrobiť toľkým mukám, ba aj smrti? Vari stotina vojakov a židovskí služobníci? Tí ustúpili a padli k zemi, keď začuli slovo Božieho Syna: Ja som. Vari náčelník Judeje Pilát? Ten je prach a popol, ak sa prirovná ku Kristovi, ktorý je Božia sila. Vari rímsky cisár? Veď aj ten je obyčajný pozemský červík. Vari diablova moc? Diablov predsa Kristus vyháňal slovom. Vari Božia spravodlivosť? Kristus bol predsa nevinný, svätý, nepoškvrnený, oddelený od hriešnikov, vyšší než nebesá a čistejší než anjeli. Čo teda Božieho Syna zbičovalo, pribilo na kríž, zabilo? Moja bezbožnosť, Otcova láska a Synova poslušnosť. Pre neprávosť svojho ľudu som Ho udrel (Iz 53, 8.), povedal Otec skrze Izaiáša; a Apoštol dodal: Syn sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8.). A tak hriechy moje, hriechy tvoje, hriechy Adamove a všetkých jeho synov boli príčinou utrpenia a smrti Božieho Syna. Ani tŕne, hoci najostrejšie, neboli by mohli preniknúť onú hlavu, pred ktorou sa trasú nebeské mocnosti, keby im nebola dodala silu moja pýcha. Nebolo by mohlo bičovanie, akokoľvek početné, vysiliť ono telo, keby mu neboli napomáhali moje telesné chúťky. Neboli by mohli železné klince, hoci najtvrdšie, prebodnúť oné ruky a nohy, keby ich neboli zarážali moje lakomstvo a moje výstrednosti. Konečne ani samotná smrť by sa nebola odvážila pristúpiť k odstráneniu života, keby jej k tomu nebola otvorila prístup moja neprávosť. Čo teda, majú hriechy ľudí takú silu, že premáhajú aj Božieho Syna? Neurobili to samotné hriechy, ale Božia nenávisť k hriechom, Otcova láska k ľudskému pokoleniu a Synova poslušnosť voči Otcovi. Ale pripisujeme to hriechom, a právom pripisujeme, pretože nebyť nich, nebolo by bývalo ani utrpenie Pána. Preto by Boží Syn právom mohol pripísať svoje utrpenie našim hriechom; ale pretože je zhovievavý a dobrotivý, pripisuje svoje utrpenie nie našim hriechom, ale svojej láske a milosrdenstvu. Lebo tak sám hovorí v Evanjeliu: Nik mi ho (život) neberie, ale ja ho dávam sám od seba (Jn 10, 18). A Apoštol hovorí za seba a za nás všetkých: Kristus nás miloval a vydal seba samého Bohu ako obetu, a to obetu krvavú ľúbeznej vône (Ef 5, 2).

Čo teda dáš, duša moja, Pánovi za všetko to, čo On dal tebe? Vari neponúkneš nič takému dobrodincovi, ktorý, aby zahladil tvoje hriechy a očistil ťa, vydal seba samého na smrť, aby bola Jeho smrť krvavou obetou Bohu k ľúbeznej vôni? Obetujem srdce skrúšené a pokorné, obetujem slzy pokánia na znamenie nenávisti k hriechu, konečne obetujem ochotnú vôľu ku všetkému, čo sa Mu zapáči odo mňa žiadať. Žiadaj teda, Pane, lebo už Ti nebudeme môcť nič odoprieť, lebo si poranil naše srdce svojou obrovskou láskou. A čo myslíš, duša, že bude Pán žiadať okrem spásy tvojej duše? Lebo to žiadal, keď na kríži povedal: Žíznim. Až tak veľmi prekypuje, Pane, Tvoja láska, že si trpel za nás až na smrť, až na smrť na kríži a nežiadaš inú odmenu, len aby sme spolupracovali na spáse svojich duší? To je nepochybne vzor najopravdivejšej lásky. Daj teda, Pane, čo žiadaš, a žiadaj, čo chceš. Lebo tak sa naplní Tvoja vôľa a naša poslušnosť k našej spáse a k Tvojej sláve.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha II., kapitola 3.)

+++

Sv. František Saleský

(*1567 – † 1622; učiteľ Cirkvi):

Horké Umučenie a smrť nášho Vykupiteľa je najpríťažlivejšou a zároveň najsilnejšou pohnútkou aká v tomto smrteľnom živote môže oživovať naše srdceVykupiteľova smrť bude i tam hore v nebeskej sláve podľa Božej dobroty poznanej a rozjímanej v jeho podstate tou najmocnejšou pohnútkou vytrženia blažených duchov k láske k Bohu… Preto si predstavujem, že pri večnom chválospeve sa v každej chvíli bude opakovať radostný refrén: »Nech žije Ježiš, ktorého smrť zjavuje, aká silná je láska!«

Áno, Theotim, hora Kalvária je horou milujúcich. Každá láska, ktorá nepochádza z horkého Utrpenia a smrti Vykupiteľa je ľahkomyseľná a nebezpečná.“

(Sv. František Saleský, Z Traktátu o Božej láske, 13, 1 – 3)

+++

Sv. Peter Damiani

(*1007 – † 1072; učiteľ Cirkvi):

Kríž, požehnanie sveta, nádej a isté vykúpenie, kedysi znamenie prekliatia, dnes jasná brána do neba. Na tebe bola pozdvihnutá Obeta, ktorá všetko do seba pritiahla; dožadoval sa jej knieža tohoto sveta, hoci v Nej nenašiel nič, čo by mu patrilo. Výrok tvojho zákona zničil dávny dlžobný úpis viny, zahynulo staré otroctvo, prinavrátená bola pravdivá sloboda. Nádhera tvojej vône víťazí nad všetkými vôňami, sladkosť tvojho nektáru napĺňa hlbinu srdca.

Kriste, skrze Kríž Ťa prosíme, prenes nás tam, kde je odmena života pre tých, ktorých si pribitý na kríži ráčil vykúpiť.“

(In invocatione Sanctae Crucis, v: E. Lodi, Enchiridion euchologicum fontium liturgicorum, Roma 1979, nr 3295.)

+++

Sv. Béda Ctihodný

(*672/673 – † 735; učiteľ Cirkvi):

Sv. Béda Ctihodný (Venerabilis) vo svojom liste biskupovi Ecgberhtovi, v roku Pána 734, napísal:

„Rovnako je nutné, aby si sa starostlivo venoval tým, ktorí dosiaľ zotrvávajú v svetskom živote, tak… aby si pre nich nezabúdal získavať vhodných učiteľov spásneho života a okrem iného ich viedol tiež k pochopeniu toho, akými skutkami najviac potešia Boha, akých hriechov sa majú zdržať tí, ktorí sa chcú páčiť Bohu, s akým úprimným srdcom majú veriť v Boha, s akou zbožnosťou sa majú obracať v prosebných modlitbách o Božiu dobrotivosť, ako majú veľmi často a horlivo znamením Kristovho Kríža opevňovať seba samých aj všetky svoje statky pred neustálymi nástrahami nečistých duchov.“

(Councils and Ecclesiastical Documents Relating to Great Britain and Ireland, zv. III, vyd. A. W. Haddan a W. Stubbs, Oxford: Clarendon Press, s. 323.)

+++

O Zachejovi, ktorý vystúpil na Pánov Kríž

»Potom (pozn.: Pán Ježiš) vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť« (pozn.: Lk 19, 1 – 4).

Čo je nemožné ľudom, je možné Bohu (Lk 18, 27). Lebo hľa, ťava, ktorá zložila náklad z hrbu prešla cez ucho ihly (Mt 19, 24), čiže bohatý mýtnik zanechal bremeno bohatstva, odmietol to, čo bolo zviazané s nebezpečenstvom a obrátil sa k tesnej bráne a strmej cestičke, ktorá vedie do života (Mt 7, 14). Aby uzrel Spasiteľa, konajúc pod vplyvom obdivuhodného hnutia viery, pretože mal veľmi nízku postavu, pomáha si vylezením na strom a preto zaslúžene, aj keď sa neodvažuje prosiť, dostáva požehnanie pohostiť Pána, po ktorom túžil. V mystickom (duchovnom) význame Zachej, ktorého meno sa prekladá ako »ospravodlivený«, predstavuje veriaci ľud pochádzajúci z pohanov. On totiž, o čo viac bol zaneprázdnený starosťami o veci tohto sveta, o to viac sa pokoroval zahanbujúcimi úzkosťami. Ale keď sa obmyl (pozn.: vo svätom krste), posvätil a ospravodlivil v mene nášho Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha, túžil uzrieť Spasiteľa, ktorý vošiel do Jericha, ale nemohol kvôli davu. Túžil mať podiel na milosti viery, ktorú Spasiteľ priniesol svetu, ale do cesty k uskutočneniu tejto túžby sa mu postavilo zakorenenie v hriešnych návykoch. Ono vyvolalo rozruch toho davu škodlivého spôsobu života, ktorý kričal do neba, aby sa nedostal k svetlu a zdržiava do hora smerujúci pohľad mýtnika, aby neuzrel Ježiša. Ale tak ako slepec čoraz hlasnejším volaním porazil krik davu (pozn.: Lk 18, 35 – 43), tak i tento maličký človiečik sa musel pri smerovaní nahor povzniesť ponad prekážku, ktorou bol dav, opustiť to čo je pozemské a vystúpiť na drevo kríža. Planý figovník (pozn.: ficus sycomorus) je totiž strom, ktorý má podobné listy ako moruša, ale je od nej vyšší a preto sa v latinčine označuje ako »celsa«, čiže »vznešený«, ale nazýva sa aj »hlúpy figovník«. Tak je to aj s Pánovým krížom, ktorý veriacich kŕmi ako figovník, ale neveriaci ho považujú za hlúposť a vysmievajú sa z neho. »My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, ktorý je pre Židov pohoršenie a pre pohanov hlúposť. Ale pre povolaných, tak Židov ako pohanov, KristaBožiu moc a Božiu múdrosť« (1 Kor 1, 23 – 24). Zachej, človek maličkej postavy, vystúpil na tento strom, vďaka čomu sa mohol povzniesť vyššie a ponížený a vedomý si svojej slabosti, avšak veriaci v Pána ohlasuje: »Ak sa mám chváliť, tak iba v kríži nášho Pána Ježiša Krista« (Gal 6, 14). Teda po vystúpení na planý figovník uzrel blízko neho prechádzajúceho Pána, pretože vďaka tomu chvályhodnému hlúpemu konaniu uzrel akoby prechádzajúce svetlo nebeskej múdrosti, aj keď ešte nie úplne, to prinajmenej už aspoň letmo.

»Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a uzrel ho« (pozn.: Lk 19, 5).

Cez Jericho prechádzajúci Spasiteľ prišiel na miesto, kde bol Zachej, ktorý tam pribehol a vyšiel na planý figovník, pretože keď (pozn.: Spasiteľ) po svete rozposlal hlásateľov svojho slova, cez ktorých On sám hovoril, išiel a prišiel k pohanskému ľudu, ktorý už povstával vďaka viere v Jeho slávne umučenie, a ktorý tiež vrúcne túžil byť obšťastnený skrze určité hľadenie na Jeho Božstvo. »Pozrel sa hore a uzrel ho« – pretože si vybral Zacheja ako vyvýšeného vďaka milosti viery ponad svetské túžby a prevyšujúceho davy neveriacich. Boží pohľad totiž znamená vybranie alebo zamilovanie. Preto tiež boli napísané tieto slová: »Pánove oči hľadia na spravodlivých« (Ž 34, 16). Veď takisto aj my rýchlo odvraciame pohľad od vecí, ktoré nenávidíme a smerujeme k tým, na ktoré radi hľadíme. Teda Ježiš uzrel toho, ktorý uzrel Neho, pretože si vybral vyberajúceho Neho a zamiloval si milujúceho. Vynikajúci učiteľ ukázal tento správny poriadok rastu, čiže prechod skrze vieru vo vtelenie Pána k poznaniu Božstva – ktorý je akoby pozorovaním Ježišovej tváre z planého figovníka – keď povedal: »Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného« (1 Kor 2, 2). To isté vyhlasuje, keď iným robí výčitku, hovoriac: »Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm« (Hebr 5, 12). Mliekom nazýva záležitosti malicherné týkajúce sa spravovania toho čo je dočasné a pevným pokrmom vznešené týkajúce sa večného majestátu.

»A povedal mu: “Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome.” On chytro zišiel a prijal ho s radosťou« (pozn.: Lk 19, 5 – 6).

Kedysi sa Ježiš zdržiaval v dome vodcu farizejov, čiže učil v židovskej synagóge, ale pretože Ho kritizovali jedovatým jazykom, že sa nestará o umývanie pred sobotným jedlom, prijíma mýtnikov a hriešnikov, hovorí proti chamtivosti a vykonáva iné veci hodné Boha, majúc toho dosť vzdialil sa od ich neprávostí a utiekol hovoriac: »Váš dom sa vám zanecháva pustý« (Mt 23, 38). Dnes však musí zostať v dome maličkého Zacheja, čiže odpočinúť si v pokornom srdci veriacich pohanských národov, keďže svieti milosť nového svetla. Zasa fakt, že prikázal Zachejovi zísť dolu z planého figovníka a pripraviť týmto spôsobom miesto pre Krista vo svojom dome znamená to isté, čo povedal Apoštol: »A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz už nepoznáme« (2 Kor 5, 16). Lebo aj keď zomrel v slabosti, z Božej moci žije (pozn.: 2 Kor 13, 4).

»Keď to videli, všetci šomrali: “Vošiel k hriešnemu človekovi!”« (pozn.: Lk 19, 7).

Je jasné, že Židia vždy nenávideli spásu pohanov, je totiž napísané: »V nasledujúcu sobotu sa skoro celé mesto zišlo počúvať Pánovo slovo. Keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol« (Sk 13, 44 – 45). A na inom mieste: »Veriaci bratia robili výčitky vodcovi Apoštolov hovoriac: “Prečo si vošiel k neobrezaným ľuďom a jedol si s nimi? “« (Sk 11, 2 – 3).

»Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: “Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne”« (pozn.: Lk 19, 8).

Zatiaľ čo iní znevažovali človeka ako hriešnika, sám Zachej stál, čiže zotrvával v tom, čo začal vďaka pravde viery a nielenže sa odvrátil od hriechu, ale sa aj podujal s námahou konať podľa vzoru dokonalých ľudí. Predsa Pán povedal: »Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným« (Mt 19, 21), každý kto pred obrátením žil nevinným spôsobom, môže po obrátení rozdať všetko chudobným. Kto sa však dopustil nejakej viny, najskôr musí vrátiť to, čo v súlade s právom má byť vrátené a potom rozdať chudobným to, čo mu zostane. A takýmto spôsobom konal Zachej, pretože si nič neponecháva pre seba, ale všetko čo má rozdá, dá chudobným, a jeho spravodlivosť trvá na veky vekov (Ž 112, 9). To je tá múdra hlúposť, ktorú mýtnik pozbieral akoby plody života z planého figovníka: vrátiť čo bolo vzaté, vzdať sa svojho majetku, pohrdnúť tým, čo je viditeľné, túžiť dokonca zomrieť kvôli neviditeľným veciam, zaprieť seba a horlivo túžiť ísť v šľapajach Pána, ktorého ešte nie je možné vidieť.

»Ježiš mu povedal: “Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom”« (pozn.: Lk 19, 9).

Zachej je nazvaný Abrahámovým synom nie preto, že pochádza z jeho rodu, ale preto, že nasleduje jeho vieru. Lebo ako Abrahám na Pánov príkaz opustil krajinu, rodinu, dom i rodičov kvôli nádeji na budúce dedičstvo, tak aj on, aby získal poklad v nebi, opustil svoje majetky, tým, že ich rozdelil medzi chudobných. Pekne je povedané »aj on«, aby sa oznámilo, že medzi synov prisľúbenia patria nielen tí, ktorí zotrvávajú v spravodlivosti, ale rovnako aj tí, ktorí sa odvracajú od nespravodlivosti. V inom zmysle to môžeme chápať tak, že spása, ktorá kedysi napĺňala dom Židov, dnes zažiarila pohanskému národu skrze to, že aj tento ľud je Abrahámovým synom vďaka viere v Neho (pozn.: Pána Ježiša, Sk 15, 7 – 9; 26, 15 – 18). Na túto tému hovorí Apoštol: »Keďže ste Kristovi, ste tiež Abrahámovým semenom« (Gal 3, 29).“

(Sanctus Beda Venerabilis, In Lucae Evangelium Expositio, Liber V, caput XIX.)

+++

Vyvolený rod, kráľovské kňazstvo

»Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo« (1 Pt 2, 9; porov. Ex 19, 6). Toto pochvalné svedectvo vydal kedysi Mojžiš starému Božiemu ľudu. A teraz správne vydáva apoštol Peter pohanom. Veď uverili v Krista, ktorý ako uholný kameň (porov. Ž 118, 22; Ef 2, 20) pripojil pohanov k spáse, ktorú vlastnil Izrael (porov. Jn 4, 22).

Volá ich »vyvoleným rodom« preto, že veria, aby ich odlíšil od tých, čo zavrhli živý kameň a boli sami zavrhnutí (porov. Mt 21, 42 – 44).

»Kráľovským kňazstvom« preto, že sú spojení s telom Toho (pozn.: Pána Ježiša Krista), ktorý je najvyšším kráľom a pravým kňazom. Ako kráľ dáva svojim kráľovstvo a ako veľkňaz ich očisťuje obetou svojej krvi od hriechov. Nazýva ich »kráľovským kňazstvom«, aby pamätali na to, že majú dúfať vo večné kráľovstvo a stále prinášať Bohu obetu nepoškvrneného života (porov. 1 Pt 2, 5).

Nazývajú sa aj »svätým národom a ľudom určeným na vlastníctvo« (porov. 1 Pt 2, 9) podľa toho, čo vraví apoštol Pavol, keď vykladá prorokov výrok: »Môj spravodlivý bude žiť z viery; ale keby cúvol, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie. My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život« (Hebr 10, 38 – 39; porov. Hab 2, 4). A v Skutkoch apoštolov: »Duch Svätý vás ustanovil za biskupov, aby ste pásli Pánovu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou« (Sk 20, 28).

Krvou nášho Vykupiteľa sme sa teda stali »ľudom určeným na vlastníctvo«, ako bol kedysi izraelský ľud vykúpený z Egypta krvou baránka (porov. Dt 7, 6 – 8; Ex 12, 7; 13).

A preto aj v nasledujúcej vete, kde mysticky spomína staré dejiny, učí, že ich má duchovne napĺňať aj nový Boží ľud: »Aby ste zvestovali jeho slávne skutky« (1 Pt 2, 9). Ako tí, čo boli prostredníctvom Mojžiša vyslobodení z egyptského otroctva, po prechode cez Červené more a potopení faraónovho vojska spievali Pánovi víťaznú pieseň, tak máme aj my po odpustení hriechov v krste vzdávať dôstojné vďaky za nebeské dobrodenia.

Lebo Egypťania, ktorí trápili Boží ľud, a ich meno značí »tmu« alebo »súženie«, pádne symbolizujú hriechy, ktoré sú nám v pätách, ale v krste boli zničené.

Aj vyslobodenie synov Izraela a ich vovedenie do dávno prisľúbenej krajiny zodpovedá tajomstvu nášho vykúpenia. Veď ním spejeme v Kristovom svetle a pod vedením jeho milosti k svetlu nebeského príbytku (porov. 1 Pt 2, 9). Toto svetlo milosti znázornil aj onen oblačný a ohnivý stĺp, ktorý ich chránil po celej ceste od nočných temnôt a neopísateľnými chodníkmi priviedol do prisľúbenej konečnej vlasti.”

(Z komentára sv. Bédu Ctihodného k Prvému Petrovmu listu, Cap. 2: PL 93, 50 – 51)

+++

„Ktorá časť roka by mohla byť považovaná za vhodnejšiu na zachovanie štyridsaťdňového pôstu než tá, ktorá susedí a hraničí s časom umučenia Pána? Veď toto obdobie poukazuje na tento náš pracovitý život, do ktorého povinností patrí zdržanlivosť, aby sme sa postili, zdržiavali sa priateľstva s týmto svetom (pozn.: Jak 4, 4; Gal 6, 14).”

(Sanctus Beda Venerabilis, In Lucae Evangelium Expositio, Liber I, caput IV.)

+++

Sv. Peter Chryzológ

(*ok. 380 – † ok. 450; učiteľ Cirkvi):

Buď Božou obetou i kňazom

»Pre Božie milosrdenstvo vás prosím« (Rim 12, 1). Pavol prosí, ba cez Pavla prosí Boh, lebo chce, aby sme Ho skôr milovali, ako sa Ho báli. Boh prosí, lebo skôr chce byť Otcom ako Pánom. Boh prosí z milosrdenstva, aby sa nemusel domáhať prísnosťou.

Počúvaj Pána, ako prosí: Viďte, viďte vo mne svoje telo, svoje údy, svoje srdce, svoje kosti, svoju krv! A keď sa bojíte toho, čo je Božie, prečo nemilujete to, čo je vaše? Ak utekáte pred Pánom, prečo sa neutiekate k Otcovi?

Možno vás zahanbuje veľkosť utrpenia, ktoré ste mi spôsobili. Nebojte sa! Tento kríž nie je mojím ostňom, ale ostňom smrti. Tieto klince nevrážajú do mňa bolesť, ale hlboko do mňa vtláčajú lásku k vám. Tieto rany nevyrážajú zo mňa stony, ale vás vovádzajú do môjho Srdca. Rozpätie môjho tela nezväčšuje moje muky, ale vám rozširuje moje náručie. Moja krv sa mi nestráca, ale uchováva sa ako výkupné za vás.

Poďte teda, vráťte sa a aspoň takto sa presvedčte o Otcovi. Veď vidíte, že sa za zlé odpláca dobrým, za urážky láskou, za toľké rany takou láskou.

Ale počúvajme už, o čo prosí Apoštol. Hovorí: »Prosím vás, aby ste svoje telá prinášali na obetu« (Rim 12, 1). Apoštol takouto prosbou vedie všetkých ľudí na vrchol kňazstva: »Aby ste svoje telá prinášali ako živú obetu« (Rim 12, 1).

Aká neslýchaná je služba kresťanského kňazstva, keď si je človek sám aj obetou, aj kňazom; keď si človek nehľadá vonku, čo by obetoval Bohu; keď človek prináša so sebou, ba v sebe to, čo chce obetovať Bohu za seba; keď aj obeta zostáva tá istá, aj kňaz pretrváva ten istý; keď obeta umiera, a predsa žije; keď kňaz, ktorý má obetovať, neusmrcuje.

Nezvyčajná obeta, kde sa obetuje telo bez zabitia tela a krv bez vyliatia krvi! Hovorí: »Pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú obetu« (Rim 12, 1).

Bratia, táto Kristova obeta má svoj pôvod vo forme, akou Kristus svoje telo v pravom zmysle slova obetoval za život sveta; naozaj urobil svoje telo živou obetou, lebo hoci bol zabitý, žije. Pri takejto obete sa teda smrti zadosťučiní, a obeta zostane, obeta žije, a smrť je potrestaná. Preto sa mučeníci smrťou rodia, koncom začínajú, zabití žijú a žiaria na nebi tí, o ktorých si na zemi mysleli, že vyhasli.

Hovorí: »Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú obetu« (Rim 12, 1). Toto je to, o čom spieval prorok: »Obety a dary si nepraješ, lež telo si mi utvoril« (Hebr 10, 5; porov. Ž 40, 7).

Buď, človeče, buď Božou obetou i kňazom! Nestrať to, čo ti dala a dovolila Božia moc! Zaodej sa rúchom svätosti, prepáš sa opaskom čistoty! Kristus nech je pokrývkou tvojej hlavy. Kríž na čele nech je tvojou trvalou záštitou. Na hruď si prilož tajomstvá Božej múdrosti! Stále zapaľuj voňavé kadidlo modlitby! Chop sa meča Ducha! Zo svojho srdca urob oltár! A tak prinášaj Bohu s dôverou svoje telo na obetu!

Boh hľadá vieru, nie smrť. Žízni po modlitbe, nie po krvi. Dá sa uzmieriť vôľou, nie usmrtením.”

(Z Rečí sv. biskupa Petra Chryzológa, Sermo 108: PL 52, 499 – 500)

+++

Sv. Bernard z Clairvaux

(*1090 – † 1153; učiteľ Cirkvi – Doctor Mellifluus):

Jeho rany ma volajú

„Kde nájdu chorí istý a spoľahlivý duševný pokoj a odpočinok, ak nie v Spasiteľových ranách? Tým spokojnejšie tam prebývam, čím je schopnejší spasiť. Svet huláka, telo ťaží, diabol strojí úklady, ale nepadám, lebo mám základy na pevnej skale. Spáchal som veľký hriech, svedomie sa znepokojí, ale nesplaší, lebo si spomeniem na Pánove rany. Veď „pre naše hriechy bol prebodnutý“. Čo je také smrteľné, že by sa nemohlo Kristovou smrťou zachrániť? Keď si teda spomeniem na taký silný a účinný liek, už ma nemôže vystrašiť nijaká zlá choroba.

A preto sa očividne mýli ten, čo hovorí: „Moja neprávosť je väčšia, než aby som si zaslúžil odpustenie.“ Ibaže nebol Kristovým údom a neprislúchali mu Kristove zásluhy; nemohol využiť, nemohol nazvať svojím, čo by mu patrilo, čo by bolo jeho, ako môže úd nazvať svojím, čo patrí hlave.

Ja si však s dôverou privlastňujem z Pánovho Srdca to, čo mne samému chýba, lebo ono oplýva milosrdenstvom a nechýbajú ani otvory, ktorými vyteká .

Prebodli Mu ruky a nohy a otvorili kopijou bok. Cez tieto otvory môžem sať med zo skaly a olej z najtvrdšieho kameňa“, čiže skusovať a presvedčiť sa, aký dobrý je Pán.

Zaoberal sa myšlienkami pokoja a ja som o tom nevedel. „Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol Jeho radcom?“ Ale prerážajúci klinec stal sa mi kľúčom, ktorý otvára, aby som videl Pánovu vôľu. Prečo nevidím cez tento otvor?! Klinec volá, rana volá, že v Kristovi Boh naozaj zmieruje svet so sebou. „Železo preniklo Jeho dušu a priblížilo sa k Jeho srdcu, „takže už nevie necítiť s mojimi slabosťami.

Cez telesné otvory sa vyjavujú tajomstvá srdca, aj ono veľké tajomstvo nábožnosti a „hĺbka milosrdenstva nášho Boha, s ktorou nás navštívil vychádzajúci z výsosti“. Prečo by sa táto hĺbka nevyjavila cez rany? Lebo v čom inom ako v Tvojich ranách jasnejšie zažiarilo, že ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý? Veď nik nemá väčšie zľutovanie ako ten, kto položí svoj život za odsúdencov vydaných na smrť.

Preto moja zásluha, to je Pánovo milosrdenstvo. A nikdy nie som celkom chudobný na zásluhy, kým nie je on na milosrdenstvo. A keďže Pánovo milosrdenstvo je nesmierne, som aj ja bohatý na zásluhy. Ale čo, keď som si vedomý mnohých hriechov?! Lenže „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila aj milosť“. A keďže „Pánovo milosrdenstvo je od večnosti až na večnosť“, aj ja „chcem Pánovo milosrdenstvo ospevovať naveky“. A čo moja spravodlivosť? „Pane, budem spomínať len na Tvoju spravodlivosť.“ Veď ona je aj mojou, lebo Ty si sa pre mňa stal spravodlivosťou od Boha.“

(Z Rečí sv. opáta Bernarda z Clairvaux na Pieseň piesní, Sermo 61, 3 – 5: Opera omnia, 1839, I, 2, 3033)

+++

Hľa, snúbenica, tvoj Snúbenec!

„Ó, Kráľ slávy, Pane Ježišu Kriste, koruna všetkých, ktorí v Teba dúfajú, Teba nasledujú, za Teba bojujú, pre Teba žijú, v Tebe zotrvávajú! Kto Ťa určil k tak horkému putu zahanbenia? Hľa, zahanbenie zahaľuje Tvoju hlavu a milovanú tvár. Zvrhlé a odporné pokolenie Ti prináša posmešnú poctu v podobe koruny, avšak hroty tŕňov Ti spôsobujú bolesť a zahanbenie. Neviem, čo viac bolí. Koruna prináša výsmech, tŕnie bodá.

Výjdite, dcéry Sionské, a hľaďte na kráľa Šalamúna s korunou, ktorou ho korunovala matka v deň zásnub a v deň radosti jeho srdca (pozn.: Pies 3, 11)! Ktorákoľvek duša vyznáva, že je dcérou Sionskou, to je dcérou Cirkvi, nech výjde od svetských starostí a neužitočných myšlienok a nech hľadí v hlbokom rozjímaní na Kráľa Šalamúna, to je na Ježiša Krista, ktorý je náš pokoj, ktorý ruší nepriateľstvo a obnovuje priateľstvo medzi Bohom a človekom.

Viď Ho, šťastná duša, s korunou na hlave, ktorou Ho korunovala Jeho matka, totiž synagóga, judejský ľud. Ó biedna matka! Čím zhrešil tento tvoj dobrý syn, že je spútaný okovami? To je Ten, ktorý uväznených zbavil pút, ktorý pozdvihuje sklesnutých, príjma utečencov, teší sirotky a vdovy – a zaslúžil si byť spútaný? Takúto výbavu, takéto dary Mu chystáš na svadbu? Tento deň, deň pohoršenia a rúhania, deň útrap a biedy, deň bitia a bolesti, deň okov a smrtije dňom Jeho zásnub.

Pri tomto oltári, verná duša sa s tebou zasnúbil tvoj krásny Ženích, a tiež ako Ženích dnes kráča s korunou na hlave. Korunovaný, vravím, nie zlatom, nie perlami, ale tŕňmi.

Ani posmešný purpurový plášť nechýbal. Lebo Ho zaodeli do šarlátového plášťa, hoc sám svoj ďaleko vznešenejší šat zafarbil vyliatím svojej predrahej krvi. Purpurový šat sa nefarbí viackrát než dvakrát, ale On svoj purpurový šat zafarbil nielen dvakrát, ale i tretíkrát v krvavom potôčiku.

Hľa, snúbenica, tvoj Snúbenec je zafarbený červeným potom, bičovaním, ukrižovaním. Pozdvihni zark duše a viď, či je to tunika tvojho Snúbenca, či nie. Hľa, divá šelma roztrhala tvojho syna, brata, snúbenca (pozn.: Gn 37, 31 – 33). Kto by tu nezačal plakať a nariekať? Kto by tu nežialil? Lebo ak je dobré sa radovať z dobrého Ježiša, je tiež dobré pre dobrého Ježiša plakať.“

(Z kázní sv. Bernarda z Clairvaux, De passione Domini c. IV.)

+++

Čo tak účinne uzdravuje rany nášho svedomia, čo tak čistí (a zostruje) zrak našej mysle, ako usilovné a časté rozjímanie o Kristových ranách?

(Sanctus Bernardus Claraevallensis Abbas, Sermones in Cantica canticorum, Sermo LXII., 7.)

+++

Človeče, pozri!

„Človeče, pozri duchovným zrakom, akú veľkú náhradu si povinný dať tvojmu Pánovi. Hľaď na krvavý pot, zneváženie zauchami, tŕňovú korunu, rúhačské slová, posmech a opľúvanie, bremeno kríža, zavesenie na kríž, trpiace oči, bledosť úst, horký pokrm, s octom zmiešaný nápoj, naklonenú hlavu, smrteľné utrpenie. A čo viac? Život položil za nás. “

(S. Bernardus, Sermo in Feria IV Hebdomadae Sanctae, n. 3 a 8; PL 183, 264 a 267.)

Budem pri ňom v súžení

»Budem pri ňom v súžení«, hovorí Boh – a ja by som mal zatiaľ hľadať niečo iné ako súženie? »Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti«, a nielen to, ale aj »v Pánu Bohu svoju nádej mať«, lebo »ho zachránim i oslávim«, hovorí.

»Budem pri ňom v súžení. Mojou radosťou«, hovorí, »je bývať s ľuďmi«. Emanuel, »Boh s nami«. Zostúpil, aby bol blízko pri tých, čo majú srdce skrúšené, aby bol s nami v našom súžení. Ale príde deň, keď »budeme v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom«, pravda, ak sa budeme dovtedy usilovať mať pri sebe za sprievodcu na ceste Toho, ktorý nám dá vlasť, ba Ten, ktorý bude vlasťou, má teraz byť cestou.

Pane, je pre mňa lepšie byť v súžení, ak si Ty so mnou, ako bez Teba kraľovať, bez Teba hodovať, bez Teba požívať slávu. Pane, je pre mňa lepšie objímať čoraz viac Teba v súžení, mať Ťa pri sebe v rozpálenej peci, ako byť bez Teba hoci aj v nebi. »Veď kohože mám na nebi? A keď som pri Tebe, nič pozemské ma neteší. Zlato sa skúša v peci a spravodliví ľudia v skúške súženia Tam, tam si s nimi, Pane. Tam si uprostred tých, čo sú zhromaždení v tvojom mene, ako si bol kedysi s troma mládencami.

Prečo sa chvejeme, prečo váhame, prečo utekáme od tejto rozpálenej pece? Oheň besnie, ale Pán je s nami v súžení. »Ak je Boh s nami, kto je proti nám?« A naozaj – ak sa On niekoho ujme, kto mu ho vytrhne z ruky? Veď kto môže z Jeho ruky vytrhnúť? A konečne – ak On oslávi, kto iný urobí neslávnym? Veď ak On oslávi, kto môže ponížiť?

»Obdarím ho dlhým životom.« Akoby chcel jasnejšie povedať: Viem, po čom túži, viem, po čom žízni, viem, čo mu chutí. Nechutí mu zlato či striebro ani rozkoš, ani zvedavosť, ani nejaká svetská hodnosť. Všetko pokladá za stratu, všetkým pohŕda a považuje za odpadky. Úplne sa zriekol seba samého a nestrpí, aby ho zamestnávalo niečo, o čom vie, že ho to nemôže naplniť. Vie dobre, na čí obraz je stvorený, akej veľkosti je schopný, a neznesie, aby rástol v niečom nepatrnom a v tom najväčšom aby sa zmenšoval.

A tak »obdarím ho dlhým životom«, lebo jeho môže osviežiť iba pravé svetlo, a iné ako to večné ho nemôže naplniť. Lebo tento dlhý život nepozná koniec, tento jas nepozná západ a toto nasýtenie nepozná presýtenosť.

(Sv. Bernard z Clairvaux, Sermo 17 in psalmum Qui habitat, 4, 6; Opera omnia 4, 489 – 491)

+++

O dvojakom príchode a postriebrených krídlach (Ž 68, 14)

„Keď ho (pozn.: nášho Spasiteľa Ježiša Krista) hľadali, aby sa stal kráľom, utiekol, a keď ho hľadali, aby ho zahrnuli nesmiernou hanbou, urážkami a potupou kríža, sám seba dobrovoľne ponúkol (pozn.: Jn 6, 15; 18, 4 – 5).“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo IV. De duplici adventu et pennis deargentatis, 4)

+++

O lieku ľavice a slastiach pravice Ženícha (Pies 2, 6)

„Nepochybne tá vyvolená nádoba, totiž apoštol Pavol, prijal z plnosti tohto maličkého (pozn.: Ježiška), ktorý hoci bol malý, bol plný, a to plný milosti a pravdy a bola v ňom vtelená celá plnosť božstva (pozn.: Jn 1, 14; Kol 2, 9). Teda o ňom apoštol Pavol vyriekol to dobré slovo, ktoré ste v týchto dňoch tak často počuli: »Ustavične sa radujte v Pánovi; opakujem: radujte sa!« (Flp 4, 4). Radujte sa z toho, že sa nám ukázal, radujte sa z toho, čo nám prisľúbil. Aj tá skutočnosť je plná radosti, aj tá nádej je plná radosti. Radujte sa, pretože ste už prijali dary jeho ľavice; radujte sa, pretože očakávate odmenu pravice. »Jeho ľavica je pod mojou hlavou,« hovorí, »jeho pravica ma objíma« (Pies 2, 6). Ľavica totiž nadľahčuje, pravica prijíma. Ľavica lieči a ospravedlňuje, pravica objíma a napĺňa blahom. Po jeho ľavici sú zásluhy, po pravici však odmeny. Na pravici sú slasti, ako vravím, na ľavici sú lieky…

Chceš nájsť ešte drahocennejšie bohatstvo a ešte väčšiu slávu? Máš tu lásku v utrpení. »Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov« (Jn 15, 13). Toto je bohatstvo a sláva spásy, drahocenná krv, ktorou sme boli vykúpení, a Pánov kríž, ktorým sa spolu s Apoštolom chválime: »Kiež sa nikdy nechválim ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista« (Gal 6, 14), vraví. A ďalej: »Nič som medzi vami nechcel vedieť, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného« (1 Kor 2, 2). Jeho ľavica je Ježiš Kristus ukrižovaný a pravica je Ježiš Kristus oslávený. Vraví: »Ježiša Krista, a to ukrižovaného«. Možno my sami sme tým krížom, na ktorom, ako pripomína, je Kristus pribitý. Človek má predsa tvar kríža, a keď rozpaží ruky, ešte zreteľnejšie to vyjadruje. Kristus totiž v žalme vraví: »Ponáram sa do bahna priepasti« (Ž 69, 3). Je jasné, že my sme to bahno, pretože sme boli utvorený z hliny. Ale vtedy sme boli hlinou raja (pozn.: Gn 2, 7), teraz sme bahno priepasti. »Ponáram sa«, vraví. A nie prešiel som ani odišiel som. »Som s vami až do skončenia sveta« (Mt 28, 20). On je totiž Emmanuel, »Boh s nami«. Isteže je s nami, ale len so svojou ľavicou. Tak kedysi, keď Tamar rodila, Zára vystrčil ruku ako prvý, a tá bola obviazaná šarlátovou niťou; to poukazuje na tajomstvo Pánovho utrpenia (pozn.: Gn 38, 27 – 30).

A tak aj my síce už pevne držíme ľavicu, ale ešte musíme stále volať: »K dielu svojich rúk vztiahni pravicu« (Jób 14, 15). Pane, vztiahni k nám svoju pravicu a to nám postačí (pozn.: Jn 14, 8.).“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo IV. De medicina laevae et deliciis dexterae Sponsi, 1; 7 – 8.)

+++

O zvestovaní samotného Narodenia

„…»v Betleheme v judskej zemi sa rodí Ježiš Kristus, Syn Boží«.

Predstúpme teda pred Pánovu tvár s vyznaním, aby zistil, že sme rovnako posvätení aj pripravení, a že sme Betlehem v judskej zemi, aby sme si zaslúžili vidieť, ako sa v nás rodí Pán. Avšak ak nejaká duša pokročí až tak ďaleko – čo samozrejme veľmi záleží od nás – že sa z nej stane plodná panna, že bude hviezda morská a plná milosti, že bude mať v sebe takú pretekajúcu hojnosť Ducha Svätého, myslím, že On nebude váhať narodiť sa nielen v nej, ale aj z nej. Samozrejme nech sa nikto neodvažuje toto privlastniť, iba tí, na ktorých On sám ukáže zvláštnym znamením ako prstom: »Hľa, moja matka a moji bratia« (Mt 12, 49). Veď vypočuj si jedného z nich: »Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus« (Gal 4, 19). Ak teda bolo vidieť, ako sa v nich rodí Kristus, keď v nich bola tvorená podoba Krista, ako by si Apoštol neprivlastňoval vravieť, že rovnako v ňom sa podobne rodí, keď on ho v nich akýmsi spôsobom porodil v bolestiach? Veď aj ty, bezbožná synagóga, si nám porodila tohto syna, z akejsi povinnosti matky, nie však s citom matky. Vypudila si ho zo svojho lona, vyhnala ho za mesto a vyzdvihla (pozn.: na kríži, Jn 8, 28; 12, 32 – 33; 19, 15 – 18) zo zeme, akoby si vravela cirkvi pohanov a cirkvi praotcov, ktorá je na nebesiach: »Nech nepatrí ani mne ani vám, ale nech je rozdelený« (pozn.: 1 Kr 3, 26). Áno, nech je rozdelený, ale nie medzi obe, ale obidvoma. Bol totiž vyhnaný a vyzdvihnutý, a to tak, aby nebol ani v tvojich hradbách, ani na zemi; kovovými klincami si ho obkľúčila, aby snáď ani sem ani tam neunikol, aby síce bol od teba oddelený, ale k žiadnej z tých dvoch neprišiel. Ako ukrutná matka, tak si ho chcela v sebe zabiť, keď nebolo nikoho, kto by sa chcel ujať toho, ktorého si vypudila! Rob teda to, čo si chcela, či skôr pozri na to, že si nič nedosiahla! Odvšadiaľ totiž prichádzajú dcéry sionské, aby videli kráľa Šalamúna s jeho diadémom, ktorým si ho korunovala (pozn.: Pies 3, 11). Opúšťa matku a pripája sa ku svojej manželke, aby boli dvaja v jednom tele (pozn.: Ef 5, 31), a vyhnaný z mesta je vyvýšený zo zeme a všetko priťahuje k sebe (pozn.: Jn 12, 32), pretože On je nad všetkým, Boh, velebený na veky. Amen.“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo VI. De pronuntiatione ipsius Nativitatis, 10; 11)

+++

„My všetci sme… povolaní k duchovnej svadbe, na ktorej ženíchom je Ježiš Kristus. O ňom spievame v žalme: »Je ako ženích, ktorý vychádza zo svojej komnaty« (Ž 19, 6). Nevestou potom sme my sami, pokiaľ sa vám to nezdá neuveriteľné; všetci spolu sme ako jedna nevesta, a duše jednotlivcov sú ako jednotlivé nevesty

Zo svojho boku ťa utvoril, keď pre teba usnul na kríži, a tak prijal spánok smrti (pozn.: Gn 2, 21 – 22; Jn 11, 11 – 13; 19, 18; 30; 34). Kvôli tebe odišiel od Boha Otca a opustil matku synagógu, aby si sa, až sa k Nemu pripútaš, stala s Ním jedným telom (pozn.: Gn 2, 24; Ef 5, 31 – 32). Preto teda »čuj, dcéra, pozoruj,« uvažuj, aká veľká je voči tebe láska tvojho Boha, »zabudni na svoj ľud, na otcov dom« (Ž 45, 11). Opusť svoje telesné vášne, odnauč sa svetské spôsoby, zdŕžaj sa predošlých nerestí, zabudni na škodlivé návyky. Čo si myslíš? Nestojí snáď už anjel Pána pripravený, aby ťa rozťal napoly (pozn.: Dan 13, 59), ak by si – čo nech sa nestane – sama k sebe vpustila iného milovníka?“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo II. De mutatione aquae in vinum, 2; 3)

+++

Sv. Anton Paduánsky

(*1195 – † 1231; učiteľ Cirkvi – Doctor Evangelicus):

Jakubov rebrík

Ver mi, výstup je ťažký, pretože vrch je veľmi vysoký. Chceš aj tak vystúpiť s veľkou ľahkosťou? Zaobstaraj si rebrík, o ktorom čítame v biblickom rozprávaní túto nedeľu: „I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siaha až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom“ (Gn 28, 12).

Hľa, rebrík je postavený, prečo teda po ňom nestúpate nahor? Prečo sa stále rukami a nohami plazíte po zemi? Stúpajte teda, lebo Jakub uzrel anjelov vystupovať a zostupovať po rebríku. Stúpajte teda, ó, anjeli, ó, preláti Cirkvi, ó, veriaci v Ježiša Krista! Stúpajte, vravím vám, aby ste videli, aký dobrý je Pán; zostupujte, aby ste pomáhali a radili, lebo toto potrebuje blížny.

Prečo sa pokúšate stúpať inou cestou ako po rebríku? Ak chcete vystupovať inak, hrozí vám záhuba. „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom“, nehovorím „uveriť“ (Lk 24, 25), pretože vy veríte – lenže aj diabli veria –, ale v konaní ste tvrdí ako kameň. Domnievate sa, že môžete stúpať inou cestou na vrch Tábor, na odpočinok vo svetle, sláve a nebeskej blaženosti, ako sú schody Pánovej pokory, chudoby a umučenia? Presvedčíte sa, že to nie je možné!

Hľa, Pánovo slovo:

Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24).

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, Druhá pôstna nedeľa; I, 4 – 5)

(Pozn.: Katechizmus Katolíckej cirkvi 618:

KRÍŽ je JEDINÝ a pravý rebrík do raja a OKREM NEHO NIET INÉHO, PO KTOROM BY SA DALO VYSTÚPIŤ DO NEBA. sv. Ružena Limská“)

+++

Pozrite na moje ruky a nohy…“

„Ježiš zastal uprostred nich a povedal im: »Pokoj vám.« Ako to povedal, ukázal im ruky a bok.“ Lukáš píše, že Ježiš im povedal: »Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja!« (Lk 24, 39).

Myslím, že Pán ukázal apoštolom ruky, nohy a bok zo štyroch dôvodov.

Po prvé, aby im dokázal, že naozaj vstal z mŕtvych, a rozptýlil ich pochybnosť.

Po druhé, aby holubica, čiže Cirkev alebo každá verná duša, si urobila úkryt v Jeho ranách ako v hlbokých otvoroch a tak sa mohla ukryť pred pohľadom krahulca, ktorý strojí úklady, aby ju uniesol (moja pozn.: porov. Pies 2, 14).

Po tretie, aby vložil do našich sŕdc mimoriadne znaky svojho umučenia.

Po štvrté, aby sme aj my mali účasť na Jeho umučení a aby sme Ho viac nepribíjali na kríž klincami hriechov.

Ukázal nám teda ruky a bok: Hľa, ruky, ktoré vás stvárnili, aké sú ranené klincami; hľa, bok, z ktorého som vás, moji verní, moja Cirkev, zrodil, ako Eva bola zrodená z Adamovho boku: hľa, ako bol otvorený kopijou, aby vám otvoril bránu raja, uzavretú ohnivým mečom cherubína. Pre krv, ktorá tryská z Kristovho boku, anjel stiahol späť meč a voda uhasila oheň (moja pozn.: porov. Gn 3, 24).

Nechcite ma teda znovu pribíjať na kríž a zneuctievať krv zmluvy, ktorou ste boli posvätení, a potupovať Ducha milosti (moja pozn.: porov. Hebr 6, 6; 10, 29). Človeče, ak budeš pozorný k týmto veciam a počúvneš ich, nájdeš pokoj.

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, Veľkonočná oktáva; I, 8.)

+++

„Pán hovorí skrze ústa Izaiáša: »Hľa, do dlaní som si ťa vryl« (Iz 49, 16).

Všimni si, že na písanie sú potrebné tri veci: papier, atrament a pero. Dlane Krista boli papierom, Jeho krv atramentom, a klince perom.

Kristus si ťa vpísal do svojich rúk z troch príčin. Po prvé, aby ukázal Otcovi jazvy rán, ktoré niesol za nás a tak získal Jeho milosrdenstvo. Po druhé, aby nikdy na nás nezabudol a preto On sám hovorí skrze ústa Izaiáša: »Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl« (Iz 49, 15 – 16). Po tretie, napísal na svojich dlaniach, ako a v čo máme veriť.“

(Sant’Antonio di Padova, Sermoni, Ottava di Pasqua §11)

+++

Ja som dobrý pastier

Kristushovorí: Ja som dobrý pastier“ (moja pozn. Jn 10, 11). Slovo pastier pochádza zo slova pasco (pásť, sýtiť). Kristus nás každý deň živí svojím telom a svojou krvou v Oltárnej sviatosti

Tak nás pasie Ježiš Kristus každý deň učením evanjelia a sviatosťami Cirkvi; zhromaždil nás vo svojom náručí, roztvorenom na kríži. Ján hovorí: „…aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11, 52).

A zdvihne ich do svojej náruče; pozdvihne ich do lona svojho milosrdenstva, ako matka svojho syna. Hovorí: „A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená“ (Oz 11, 3). On nás živí svojou krvou, akoby to bolo mlieko. Na svojich prsiach alebo pod nimi bol na Kalvárii pre nás zranený kopijou, aby nám ponúkol svoju krv, ako matka ponúka dieťaťu mlieko, a niesol nás vo svojom náručí, roztvorenom na kríži.

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, Druhá veľkonočná nedeľa; I, 3 – 4)

+++

Na tvoje čelo som napísal svojou krvou znak Tau

Beda! Tvár Ježiša Krista bola opuchnutá od úderov a sĺz. Podstúpil to, hoci Jeho ruky neboli poškvrnené neprávosťou: „Nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach“ (Iz 53, 9). On, nevinný, obetoval Bohu modlitby za vinných a ničomných; On, ako hovorí Izaiáš, sa modlil za tých, čo prestupujú zákon (porov. Iz 53, 12), slovami: „Otče, odpusť im“ (Lk 23, 34).

Zem, čiže hriešnik, nezneužívaj láskou k pozemským veciam moju krv, ktorá je cenou tvojho vykúpenia. Umožni mi, prosím, aby priniesla v tebe ovocie. Na tvoje čelo som napísal svojou krvou znak Tau (T), aby anjel poslaný trestať nezasiahol aj teba (porov. Ez 9, 4 – 5). Úpenlivo ťa prosím, nehádž na zem toto znamenie

Pán (vraví:)… „Lebo hovorím vám, mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo počúvate vy, ale nepočuli“ (Lk 10, 24).

Obrazom prorokov sú cirkevní preláti, obrazom kráľov mocní tohto sveta. Jedni i druhí túžia vidieť Krista v nebi, ale nechcú Ho kontemplovať visiaceho na kríži. Chcú s Kristom kraľovať, no zároveň radovať sa so svetom. Všetci títo hovoria spolu s Balaámom: „Kiežby som zomrel smrťou spravodlivých“ (Nm 23, 10). Chcú vidieť božskú slávu, ktorú videli apoštoli, ale nechcú prijať hanbu umučenia, Kristovu chudobu, ktorú znášali Jeho apoštoli, a preto Ho neuvidia s apoštolmi, ale spolu s nemúdrymi uvidia len Toho, ktorého prebodli“ (moja pozn.: porov. Jn 19, 37; Zjv 1, 7).

A nebudú počuť šum ľahkého vánku (porov. 1 Kr 19, 12): Poďte, požehnaní môjho Otca, ale iba strašný hukot odsúdenia: Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25, 34; 41).

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, 13. nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého; II, 3 – 4)

+++

Srdce

Srdce je umiestnené v strede hrude; trochu smeruje doľava: trochu sa vzďaľuje od deliacej línie medzi prsiami; je bližšie k ľavému prsníku a je v hornej časti hrudníka; nie je veľké ani podlhovasté, ale skôr oválne a jeho spodný okraj je zúžený.

Človeče, umiestnenie i tvar tvojho srdca ťa učí, akým spôsobom máš milovať Pána, svojho Boha. Tvoje srdce je vložené do stredu hrudníka, medzi prsia. Ony sú symbolmi dvojakých spomienok: na vtelenie Pána a na Jeho umučenie; z nich prijíma duša výživu akoby z dvoch prsníkov. Pravý je symbolom spomienky na vtelenie, ľavý na umučenie. Medzi ne je vložené tvoje srdce, aby si pri pomyslení na čokoľvek a pri konaní akéhokoľvek dobra všetko prisudzoval chudobe a pokore vtelenia a trpkosti Pánovho umučenia. O tom hovorí nevesta z Veľpiesne: „Vrecúškom myrhy je mi môj milý; odpočíva mi na prsiach“ (Pies 1, 13).

Duša, nevesta Ježiša Krista, milovaného Božieho Syna, si pripravuje vrecúško myrhy celým životom svojho milého. Stále teda mysli na to, ako je uložený do jaslí, zabalený do plienok, vyhnaný do Egypta; ako bol vyhnancom, chudobným i pútnikom; ako Ho Židia často urážali a zlorečili Mu; ako Ho zradil vlastný učeník, vládna kohorta Ho spútala, predviedli Ho pred Annáša a Kajfáša, na nariadenie Poncia Piláta Ho priviazali k stĺpu a bičovali, korunovali Ho tŕním, bili Ho, pľuli na Neho a napokon bol ukrižovaný medzi dvoma lotrami. Všetkými týmito bolestnými udalosťami, ktoré si duša pripomína a ktoré spája do jedného celku putom úcty, si pripravuje akoby vrecúško myrhy, čiže vrecúško trpkosti a súcitu, a kladie si ho medzi prsia, kde sídli srdce. Nad srdcom nevesty, totiž duše, má byť stále vrecúško myrhy.

Uvažuj tiež, že tak ako srdce trochu smeruje k ľavému prsníku, aj súcit a úcta srdca sa musia stále obracať k Pánovmu umučeniu. Preto Magdaléna vyliala svoje slzy a svoju vôňu predovšetkým na Pánove nohy, ktoré sú symbolom Jeho umučenia. Pri Jeho nohách plače ten, kto prijíma účasť na bolesti Toho, kto trpí; pomazáva ich ten, kto vzdáva vďaky za dar Umučenia. Oba city, bolesť i úctu, máme obracať k Pánovmu umučeniu.

Tak ako máš svoje srdce uložené do hornej časti hrudníka, podobne majú byť tvoje želania a túžby obrátené k nebeskej sláve. Kde je tvoj poklad, čiže Ježiš Kristus, manna v zlatej arche, tam musí byť aj tvoje srdce (porov. Mt 6, 21).

Tak ako tvoje srdce nie je veľké ani podlhovasté, ale skôr oválne, ani ty sa nesmieš pozdvihovať do veľkosti alebo predlžovať v žiadostivosti, ale tvoj život má byť „oválny“, čiže dokonalý, aby si neupadal.

Podobne ako je zakončenie srdca zúžené a menej oblé, tak máš aj ty stále myslieť na to, že koniec tvojho života bude úzky a ostrý. Úzky, lebo budeš musieť prejsť uzučkým priechodom smrti, kde si nebudeš môcť nič vziať so sebou, iba hriechy, ktoré nie sú materiálnej podstaty; a ostrý, lebo ťa prebodne bázeň zo Sudcu a strach z trestu.

Preto kým máš srdce vo svojej moci, miluj Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom“ (moja pozn. porov. Mt 22, 37).

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, 13. nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého; II, 10)

+++

Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna…“

Ježiš v Evanjeliu podľa Jána hovorí: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10, 9). Kto vojde cezo mňa, čo znamená skrze môj bok otvorený kopijou, ak vstúpi vierou, cez utrpenie a súcit, bude spasený, ako holubica, ktorá si nachádza útočište v rozvalinách skál (porov. Pies 2, 14), aby unikla supovi, ktorý na ňu loví…

Takže vojde a vyjde a všade nájde pasienky: nájde ich v Kristovom boku, vo vlastných utrpeniach, v pohŕdaní svetom.

V Kristovom boku nájde spravodlivé pasienky, a preto môže povedať: „Moja rozkoš je byť medzi synmi ľudskými“ (Prís 8, 31), zavesený na dreve kríža, pribitý klinmi, napojený žlčou a octom, s prebodnutým bokom. Duša moja, toto sú tvoje slasti, z ktorých sa máš radovať, v nich máš nachádzať svoju radosť. Aj Izaiáš ti hovorí: „Vtedy uvidíš a zažiariš, triasť a šíriť sa ti bude srdce“ (Iz 60, 5).

Duša moja, budeš vidieť Božieho Syna zaveseného na kríži a vtedy budeš zaplavená rozkošou i slzami, tvoje srdce sa rozšíri pre milosrdenstvo Otca, ktorý hoci videl svojho Syna zaveseného na kríži, nesňal Ho. Otče, ako si sa mohol tak zadržať? Prečo si neprerazil nebesia a nezostúpil oslobodiť svojho milovaného Syna?

Vari sa v údive nad týmto všetkým nerozšíri tvoje srdce láskou k Otcovi?

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, 15. nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého; II, 11)

+++

Naše útočisko päť Spasiteľových rán

„Znamenia na slnku“ – to bolo päť rán na Kristovom tele (ktoré je pravým slnkom). Sú „piatimi mestami v egyptskej krajine, ktoré hovoria jazykom Kanaánu, a prvé z nich sa bude volať Mesto Slnka“, o ktorom hovorí Izaiáš (moja pozn.: porov. Iz 19, 18).

Egypt sa vysvetľuje ako „smútok“ alebo „temnoty“. Egyptská krajina je obrazom Kristovho tela, ktoré prebývalo v pozemskom „smútku“; List Hebrejom hovorí o silnom výkriku a slzách (porov. Hebr 5, 7). A bolo tiež v temnotách: „Do temnôt ma vrhá ako dávno mŕtveho“ (Ž 143, 3).

V tejto krajine bolo päť miest, čiže päť rán, ktoré boli „mestami-útočiskami“; , ktorí v nich hľadajú útočisko, budú zachránení od smrti.

Ujdi teda, uteč do opevnených miest, lebo kto bude mimo nich, bude zavraždený. V knihe Genezis sa píše, že všetko, čo žilo na zemi, bolo zahubené vodami potopy, ostalo len to, čo bolo v korábe (porov. Gn 7, 21 – 23). Veru, len v arche je život. Ujdi do nej, ako to urobila Rút, ktorej Bóz povedal: „Nech sa ti dostane plnej odmeny od Pána, Izraelovho Boha, ku ktorému si pristúpila, aby si sa uchýlila pod ochranu Jeho krídel!“ (Rút 2, 12). Kristus s otvoreným náručím na kríži, akoby s dvoma krídlami, prijíma tých, čo sa k Nemu utiekajú (moja pozn.: Mt 23, 37), a v útočisku svojich rán ich ukrýva pred vyhrážkami diablov

„Prvé sa bude volať Mesto Slnka.“ Mesto Slnka je rana v boku. S otvorením Pánovho boku nám bola otvorená brána do raja, z ktorého žiari jas večného svetla až k nám.

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, Prvá adventná nedeľa; II, 8.)

+++

Stále pamätaj na umučenie nášho Pána Ježiša Krista!

Zaznel na púšti Pánov hlas nad Jánom, synom Zachariáša“ (moja pozn.: porov. Lk 3, 2).

Ján Krstiteľ je obrazom preláta alebo kazateľa svätej Cirkvi, ktorý musí byť synom Zachariáša, toto meno sa vysvetľuje ako „spomienka na Pána“, aby stále pamätal na umučenie Ježiša Krista.

Izaiáš hovorí: „Tvoje meno a Tvoja sláva je túžbou duše. Svojou dušou dychtím po Tebe v noci, môj duch Ťa vrúcne hľadá ráno“ (Iz 26, 8 – 9). Musíme po Ňom túžiť v noci protivenstiev a obracať sa na Neho v ráno úspechu a stále pamätať na Jeho umučenie.

Je napísané: „Bude ako znamenie v tvojej ruke a ako spomienka pred tvojimi očami.“ A ešte: „Tieto slová“, totiž vtelenie a umučenie, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje svojho domu a na dvere“ (Dt 6, 6 – 9).

Ak prelát alebo kazateľ bude Zachariášovým synom, potom s prorokom môže povedať: Spomenul som si na Boha a dostal som útechu v horkosti Jeho umučenia, takže hovorí s nevestou z Veľpiesne: „Vrecúškom myrhy je mi môj milý, odpočíva mi na prsiach“ (Pies 1, 13). Vtedy zostúpi na neho Pánovo slovo, slovo života a pokoja, slovo milosti a pravdy

Počuli sme, nad kým zaznel hlas. Ale na akom mieste zaznel? Na púšti.“ Kde je púšť, tam je Slovo. Ale na púšti, o akej hovorí žalm: „Ako vyschnutá, pustá zem bez vody“ (Ž 63, 2). Púšťou bol Jeho kríž, na ktorom bol opustený, nahý a s tŕňovou korunou: tam volal.

Prorok Amos hovorí: „Moab zomrie v lomoze, v hluku a za zvuku trúby“ (Am 2, 2). Moab je obrazom diabla, ktorý zomiera za zvuku trúby, čiže za zvuku Pánovho kázania a Jeho hlasu, keď na kríži volal: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, Štvrtá adventná nedeľa; II, 3, 5)

+++

Pozorujme nášho Pána, vyzdvihnutého na kríži!

Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada“ (Jn 3, 14).

Hľa, čo čítame v Knihe Numeri: „Za to Pán poslal na ľudí jedovaté hady“ (Nm 21, 6), lebo ľud šomral proti Pánovi. A Pán povedal Mojžišovi: Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive“ (moja pozn.: porov. Nm 21, 5 – 8.).

Medený had je predobrazom Krista, Boha a človeka: meď, ktorá sa ani časom neopotrebúva, je symbolom Jeho božstva a had symbolom Jeho človečenstva, ktoré bolo vyzdvihnuté na drevo kríža ako znamenie našej spásy. Zdvihnime teda oči, majme ich upreté na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa našej spásy (porov. Hebr 12, 2). Pozorujme nášho Pána, vyzdvihnutého na kríži, prebodnutého klincami.

Ale beda! „Tvoj život bude visieť na nitke pred tebou…a nebudeš si istý životom“ (Dt 28, 66). Čo je človeku drahšie než jeho život? Životom tela je duša; životom duše je Kristus. Hľa, tvoj život visí: ako to, že netrpíš, prečo netrpíš spolu s Ním? Ak je tvojím životom, ako ním aj naozaj je, ako môžeš ešte meškať a nebyť ochotný ísť s Ním do väzenia i na smrť? (porov. Lk 22, 33). On visí pred tebou, aby ťa pozval trpieť spolu s Ním, ako je napísané v Nárekoch: „Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ“ (Nár 1, 12).

Naozaj niet bolesti podobnej Jeho bolesti. Vidí, že tí, ktorých vykúpil toľkým utrpením, sa tak ľahko strácajú. Jeho umučenie bolo postačujúce pre všetkých a hľa, napriek tomu všetci kráčajú k odsúdeniu. Aká bolesť môže byť podobná tejto bolesti? Túto bolesť si nikto nevšíma, ani nie je poznaná. A tak sa aj my musíme veľmi báť, že keď už na počiatku povedal: „Ľutujem, že som urobil človeka“ (porov. Gn 6, 7), aby nepovedal dnes: „Ľutujem, že som ho vykúpil.“

Ak by niekto ťažko pracoval po celý rok na svojom poli alebo vo vinici a potom by nezískal nijaké ovocie, necítil by azda neľúbosť? Neľutoval by, že sa nadarmo namáhal? Aj sám Boh to hovorí ústami proroka Izaiáša: „Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej? Prečo, kým čakal som hrozno, urodila len plánky?“ (Iz 5, 4). Hľa, bolesť! „Bo vinicou Pána zástupov je dom Izraela a júdski synovia Jeho sadom rozkošným. On čakal na právo – a hľa, bezprávie, na spravodlivosť – a hľa, kvílenie“ (Iz 5, 7). Hľa, aké ovocie ponúkaš svojmu Obrábateľovi, zlorečená vinica, ktorá si zaslúžiš, aby si bola vytrhnutá a spálená v ohni!

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, Povýšenie svätého Kríža; III, 7)

+++

Sv. Anton píše:Kristus, ktorý je tvojím životom, visí pred tebou, aby si hľadel na kríž ako do zrkadla. V ňom môžeš spoznať, aké sú tvoje zranenia smrteľné, že nijaký liek ich nemohol vyliečiť, iba krv Božieho Syna. Ak sa dobre prizrieš, uvedomíš si, aká veľká je tvoja ľudská dôstojnosť a tvoja hodnotaNikde inde si človek nemôže lepšie uvedomiť, akú má cenu, ako pri pohľade do zrkadla kríža.“

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, Sermones Dominicales et Festivi III, s. 213 – 214; citát prevzatý z Katechézy pápeža Benedikta XVI. o sv. Antonovi Paduánskom, ktorú predniesol na generálnej audiencii 10. februára roku Pána 2010.)

+++

Sv. Terézia od Ježiša (z Ávily)

(*1515 – † 1582; učiteľka Cirkvi):

„Ak pristúpime k svätému prijímaniu s veľkou vierou a láskou, myslím si, že nás to dostatočne obohatí. Tým viac, ak je ich toľko! Ale zdá sa, že prijímame Pána len zo zvyku, a to je dôvod, prečo z toho máme tak malý úžitok. – Ach, mizerný svet, ktorý zaslepuješ tých, ktorí v tebe žijú, takže nevidia poklady, ktoré by mohli získať ako večné bohatstvá!

Ach, Pane neba a zeme! … Je to možné, že už počas tohto smrteľného života je možné sa kochať Tvojím tak dôverným priateľstvom a že nám ho Duch Svätý dáva poznať tak dobre týmito slovami Piesne piesní (pozn.: »Bozkaj ma bozkom svojich úst.« Pies 1, 2), ktoré ešte nechceme chápať? Akými milosťami zahŕňaš duše podľa týchto slov! Akými slasťami, akými nežnosťami! Jediná by mala stačiť, aby sme sa v Tebe rozplynuli. Buď velebený, Pane, lebo kvôli Tebe nestratíme nič. Akými cestami, akými prostriedkami, akými spôsobmi nám dokazuješ svoju lásku! Utrpením, mukami, svojou tak krutou smrťou, trpezlivosťou, s akou denne znášaš a odpúšťaš urážky. A ako by to nestačilo, dokazuješ to ešte slovami, ktorými sa v tejto Piesni obraciaš k duši, ktorá ťa miluje, a učíš ju, aby ich hovorila, takže neviem, ako ich niekto bez Tvojej pomoci, keď ich počuje, môže zniesť, samozrejme, nie, že by si ich zaslúžil, ale v súlade zo svojou slabosťou.

V tomto živote, môj Pane, neprosím o nič iné, len aby si ma bozkával bozkom svojich úst. Bozkaj ma tak, aby moja vôľa, Pane môjho života, bola tak spojená s Tvojou, aby sa od nej nikdy neodlúčila, ani keby chcela zrušiť toto priateľstvo a spojenie. Nie, kiež mi nič nedokáže zabrániť, môj Bože a moja sláva, aby som úprimne vyznávala: »Tvoja láska je lahodnejšia než víno« (pozn.: Pies 1, 2).“

(Sv. Terézia od Ježiša, Myšlienky o láske k Bohu, ktoré napísala blažená Matka Terézia od Ježiša na niektoré slová Šalamúnovej Piesni piesní, 3, 13 – 15)

+++

„Priloženú reláciu som napísala asi pred deviatimi mesiacmi. Od toho času sa prejavy Božej priazne nielenže nezmenšili, ale zdá sa mi, že som si počínala omnoho slobodnejšie. Ak sa mi dosiaľ zdalo, že potrebujem druhých a preto som sa veľmi spoliehala na pomoc sveta, teraz si naopak uvedomujem, a to veľmi jasne, že ľudia sú len suché vetvičky rozmarínu, o ktoré nie je dobré sa opierať, pretože sa zlomia pri najmenšom vetre protivenstva a výčitky. A preto teraz – ako ma to naučila skúsenosť – nenachádzam žiadny iný prostriedok, aby som nepadla, iba uchyľovať sa ku krížu a dôverovať Tomu, ktorý je na ňom pribitý. On je môj opravdivý priateľ, lebo s Ním zakúšam, ako ma povznáša k takému sebaovládaniu, že sa mi zdá, že s Jeho pomocou som schopná čeliť akémukoľvek útoku.“

(Z Duchovnej relácie sv. Terézie od Ježiša, ktorú napísala v Ávile, v kláštore sv. Jozefa, v roku Pána 1563)

+++

„Táto rehoľníčka (pozn.: toto píše sv. Terézia od Ježiša, v tretej osobe, o sebe) si obliekla rehoľný odev pred štyridsiatimi rokmi a od prvého dňa rozjímala o tajomstvách utrpenia nášho Pána a o svojich hriechoch, bez toho, aby myslela na nadprirodzené veci. Často uvažovala o stvoreniach a iných predmetoch, ktoré jej umožňovali spoznať pominuteľnosť vecí: zaoberala sa tým krátko každý deň a ani ju nenapadlo túžiť po niečom väčšom, pretože sa nepovažovala za hodnú ani len myslieť na Boha. A takto to trvalo vo veľkej vyprahnutosti takmer dvadsaťdva rokov, počas ktorých čítala dobré knihy…“

(Z Duchovnej relácie sv. Terézie od Ježiša, ktorú napísala v Seville, v roku Pána 1576)

+++

„Druhý deň v pôstnom období, hneď po prijímaní, sa mi v kláštore svätého Jozefa v Malagóne zjavil Pán v jednom z tých obrazných videní, ktoré mávam. S údivom na Neho upieram pohľad a vidím, že miesto tŕňovej koruny má inú omnoho žiarivejšiu, ktorej lúče musia vychádzať z rán, ktoré Mu spôsobila tŕňová koruna, ktorú mal na hlave. A pretože veľmi uctievam toto tajomstvo, nesmierne ma to potešilo a začala som uvažovať o tom, akú krutú trýzeň musel Pán zakúšať, lebo tých rán bolo nespočetne veľa. Už som začínala pociťovať bolesť, keď mi Pán povedal, aby som neplakala nad tým, že má tieto rany, ale že ľudia Mu spôsobujú mnoho iných rán.“

(Z Duchovnej relácie sv. Terézie od Ježiša, ktorú napísala v Malagóne, v roku Pána 1570)

+++

„Jedného dňa som hovorila s istou osobou, ktorá sa z lásky k Bohu zriekla veľkého majetku, a tu som si uvedomila, že som pre Neho nič neopustila, ba že som Mu ani náležite neslúžila. Pri spomienke na veľké milosti, ktoré mi udelil, začínala som sa hlboko trápiť. Avšak On mi povedal: »Poznáš dobre zmluvu medzi nami. Ona pôsobí, že všetko, čo je moje, je tvoje. Ja ti dávam všetky svoje bolesti a protivenstvá a nimi môžeš prosiť môjho Otca, akoby boli tvoje.«

Že máme účasť na utrpení nášho Pána, to som pochopila inokedy, ale tu som na to nahliadla iným spôsobom, takže sa mi zdalo, že vlastním nesmierne bohatstvo.

Vôbec nedokážem opísať nežnosť, s akou mi Pán udelil túto milosť. Zdalo sa mi, že večný Otec s tým súhlasil, a preto sa pozerám na trýzne nášho Pána z celkom iného hľadiska, totiž ako na dobrá, ktoré mi patria; a to mi prinieslo veľkú útechu.“

(Z Duchovnej relácie sv. Terézie od Ježiša, ktorú napísala v Seville, v roku Pána 1575)

+++

„Jedného dňa mi Pán povedal: »Azda si myslíš, dcéra, že zásluha spočíva v tom, že sa človek z niečoho teší? Nie, ale v tom, že pracuje, trpí a miluje. Vari si nepočula, že svätý Pavol zakúšal nebeské slasti viac ako jedenkrát, ale že tiež mnohokrát trpel? Uvažuj o mojom živote, ktorý bol neprestajným utrpením. Nájdeš tam len jedinú radosť: tú na vrchu Tábor. Keď kontempluješ o mojej Matke, ako ma drží v náručí, nemysli si, že zakúšala slasť bez ťaživej trýzne, pretože môj Otec jej dal do podrobností poznať, koľko bude trpieť, keď si vypočula Simeonovo proroctvo. Veľkí svätci vedení Bohom žili na púšti, dali sa na najtvrdšie pokánie, nepočítajúc do toho strašné boje, ktoré museli podstúpiť proti diablovi i proti sebe samým, takže prežívali dlhé obdobia bez najmenšej vnútornej útechy. Ver mi, dcéra, čím viac môj Otec miluje nejakú dušu, tým viac utrpení jej zosiela. Ba tieto utrpenia sú meradlom Jeho lásky. Veď akým spôsobom by som ti mohol preukázať viac lásky, ako tým, že chcem pre teba, čo som chcel pre seba? Zahľaď sa na tieto rany, ktorým sa tvoje bolesti nikdy nevyrovnajú. Takáto je cesta pravdy. Ak budeš o tom presvedčená, budeš mi môcť pomáhať plakať nad záhubou, ktorej idú v ústrety ľudia, ktorých myšlienky, starosti i túžby hľadajú pravý opak.«“

(Z Duchovnej relácie sv. Terézie od Ježiša, ktorú napísala v roku Pána 1572)

+++

„Raz sa mi zdalo hneď po svätom prijímaní, že si náš Pán sadol vedľa mňa a začal ma utešovať mnohými dôkazmi svojej dobroty; okrem iného mi hovoril: »Tu som, dcérenka. Ukáž mi svoje ruky.« – A zdalo sa mi, že ich uchopil a potom si ich pritisol k boku so slovami: »Zahľaď sa na moje rany! Nie si bezo Mňa. Život plynie rýchlo.«“

(Z Duchovnej relácie sv. Terézie od Ježiša, ktorú napísala v Salamance, v roku Pána 1571)

+++

Sv. Ján z Ávily

(*1500 – † 1569; učiteľ Cirkvi):

Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha.“

Sú to slová svätého apoštola Pavla (pozn.: 2 Kor 1, 3 – 5). Tri razy ho bičovali, päť ráz palicovali, raz kameňovali, nechali ho už ako mŕtveho, všelijakí ľudia ho prenasledovali, mučili ho všetky trápenia a námahy, a to nie raz alebo dva razy, ale ako on sám na inom mieste (pozn.: 2 Kor 4, 11) hovorí: Ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša, aby sa aj Ježišov život zjavil na nás.“

A vo všetkých týchto strastiach nielenže nešomre, ale ani sa nevypytuje Boha, ako to robia slabosi. Ani nesmúti, ako to robia milovníci svojej slávy a rozkoše. Ani nenalieha na Boha, aby ho od nich oslobodil, ako tí, čo nepoznajú ich hodnotu, a preto nechcú mať s nimi nič spoločné. Ani ich nepodceňuje ako tí, čo ich znevažujú. Ale povznáša sa nad všetku nevedomosť a slabosť a práve v strastiach zvelebuje Boha a vzdáva vďaky Darcovi ako za mimoriadne dobrodenie a pokladá sa za šťastného, že môže trpieť niečo pre česť Toho, ktorý obdivuhodne strpel toľké potupy, aby nás vyslobodil z potupy, do ktorej sme sa hriechom zaplietli, a aby nás vyznačil a poctil svojím Duchom a Božím adoptívnym synovstvom. V sebe a skrze seba dal závdavok a pečať nebeskej radosti.

Bratia moji milovaní! Nech vám Boh otvorí oči, aby ste videli, koľko dobrodení nám udeľuje v tom, čo svet pokladá za potupné, akou cťou nás vyznačuje v zneuctení, keď hľadáme Božiu slávu, akú slávu natrvalo získavame z terajších súžení a akú mäkkú, akú priateľskú a akú slastnú náruč nám Boh otvára, aby v nej zovrel ranených v Jeho bojoch! A to nám bezpochyby poskytne väčšiu slasť ako med; a ona prevyšuje všetky tunajšie námahy. Ak to pochopíme, veľmi zatúžime za touto náručou. Veď kto by netúžil za Tým, ktorý je celý hoden lásky a túžby, iba ak ten, kto vôbec nevie túžiť?!

Ak vás teda lákajú tieto radosti a žiada sa vám vidieť ich a prežívať, vedzte, že niet inej, lepšej cesty ako trpieť. To je tá cesta, po ktorej šiel Kristus a všetci, čo sú Jeho. Nazýva ju úzkou, ale ona vedie priamo do života. A učí, že ak sme sa rozhodli prísť k Nemu, musíme ísť cestou, ktorou aj On kráčal. Nesluší sa predsa, aby ľudskí synovia hľadali cestu slávy, keď Boží Syn kráčal po ceste potupy, lebožiak nie je nad učiteľa, ani sluha nad svojho pána“ (pozn.: Mt 10, 24).

Kiež dá Boh, aby náš duch na tomto svete nikde inde nenašiel pokoja, ani nehľadal iný spôsob života ako v námahách, ktoré smerujú k Pánovmu krížu.

(Z Listov sv. Jána z Ávily, Ep. Ad amicos, 58: Opera omnia, edit. B.A.C. 1, 533-534)

+++