NOVÉ

1-vý piatok – deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 7. marec roku Pána 2025:

†

Z Modlitebnej knihy

Dcér Božského Vykupiteľa

Nihil obstat.
Dr. Ladislaus Hanus, m. p.
censor.

Imprimatur. Nr. 1817.
Scepusii, 18. Julii 1946.
+ Joannes
Eppus.

(Pobožnosť)

K svätému Jozefovi

Na česť 7 bolestí a 7 radostí sv. Jozefa

1. Prečistý ženích najsvätejšej Panny Márie, sv. Jozef! Aké veľké bolo trápenie a súženie tvojho srdca v rozpakoch, či prepustiť svoju nepoškvrnenú nevestu: taká nevýslovná bola radosť, keď ti anjel zjavil vznešené tajomstvo vtelenia.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, poteš našu dušu teraz a v smrteľných bolestiach potechou dobrého života a svätej smrti, ktorá nech je prítomnosťou P. Ježiša a P. Márie podobná tvojej.

Otče náš, Zdravas a Sláva.

2. Prešťastný patriarcha, slávny sv. Jozef! Ty si bol vyvolený na hodnosť pestúna vteleného Slova. Bolesť, ktorú si cítil, keď si videl dieťa Ježiša v toľkej chudobe sa narodiť, chytro sa ti premenila na nebeskú radosť, keď si začul anjelské chválospevy a uzrel slávu tej prejasnej noci.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, vypros nám milosť, aby sme po skončenej púti tohto života mohli počúvať anjelské chválospevy a požívať jasnosť večnej slávy.

Otče náš, Zdravas a Sláva.

3. Najposlušnejší plniteľ božieho zákona, slávny sv. Jozef! Drahocenná krv, ktorú Spasiteľ ako dieťa pri obriezke vylieval, ranila síce tvoje srdce, ale meno Ježiš znovu ti ho oživilo a naplnilo radosťou.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby sme za života zbavení akéhokoľvek hriechu s najsvätejším menom Ježišovým v srdci a na jazyku radostne umierali.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

4. Najvernejší svätý, ktorý si bol zasvätený do tajomstiev nášho vykúpenia, slávny sv. Jozef! I keď ti Simeonovo proroctvo o mukách, ktoré mali pretrpieť Ježiš a Mária, spôsobilo ukrutnú bolesť, predsa naplnilo ťa blaženou radosťou to, že podľa tohto proroctva tie muky budú na spasenie a na slávne vzkriesenie veľkého množstva ľudí.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, vypros nám, aby sme boli pripočítaní k tým, ktorí pre Ježišove zásluhy a na Máriino orodovanie slávne vstanú z mŕtvych.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

5. Najbedlivejší strážca vteleného Syna Božieho, slávny sv. Jozef! Koľko si sa natrápil, aby si vychoval a obslúžil Syna Najvyššieho, najmä keď ti prichodilo s ním utekať do Egypta. Ale koľká bola tvoja radosť, že si mal ustavične pri sebe samého Boha a že si videl, ako sa rúcajú pred ním egyptské modly.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby sme sa vždy stránili pekelného tyrana, najmä útekom pred nebezpečnými príležitosťami, aby takto zmizli z našich sŕdc modly zemských náklonností a aby sme vždy celkom oddaní službe P. Ježiša a P. Márie len pre nich žili a s nimi šťastlivo umreli.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

6. Zemský anjel, slávny sv. Jozef! Ty si obdivoval Kráľa nebies, ako poslúcha na každý tvoj pokyn. A hoci sa aj tvoja radosť, že ho môžeš naspäť priniesť z Egypta, zakalila obavou pred Archelaom, predsa od anjela uspokojený radostne si prebýval s Ježišom a s Máriou v Nazarete.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby naše srdcia, oslobodené od akéhokoľvek škodlivého strachu, požívali pokoj svedomia a my aby sme s Ježišom a Máriou bezpečne žili a s nimi aj umierali.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

7. Vzor všetkej svätosti, slávny sv. Jozef! Keď si bez vlastnej viny stratil Ježiška, hľadal si ho s najväčším žiaľom tri dni, kým si sa z celej duše nepotešil, že si ho v chráme medzi zákonníkmi našiel.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vrúcnym srdcom ťa prosíme, oroduj za nás, aby sme nikdy nestratili Ježiša ťažkým hriechom. A keby sme ho na svoje najväčšie nešťastie predsa stratili, urob, aby sme ho s neprestajnou bolesťou dotiaľ hľadali, kým ho nám priaznivého nenájdeme, a to najmä v hodinu smrti, aby sme potom mohli prísť do neba a tam ho požívať a s tebou na veky ospevovať jeho božské zmilovania.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

Antif. Sám Ježiš, keď začínal, bol asi tridsaťročný a pokladali ho za syna Jozefovho.

V. Oroduj za nás, svätý Jozef.
R. Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.

Modlime sa: Bože, ktorý si nevýslovnou prozreteľnosťou blahoslaveného Jozefa za ženícha najsvätejšej Rodičky tvojej vyvoliť ráčil: daj, prosíme, aby sme si za orodovníka v nebesiach zaslúžili toho, ktorého ctíme ako ochrancu na zemi. Ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

†

Z Pobožnosti pre sedem stried

pred sviatkom sv. Jozefa,

ktorej autorom je

učiteľ Cirkvi

sv. Alfonz Mária de´ Liguori

(*1696 – † 1787)

„Štvrtú stredu.

Ustavičné spolužitie sv. Jozefa s Ježišom.

»Ježiš sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný« (Lk 2, 51).

Keď Mária a Jozef našli Ježiša, vrátili sa všetci do Nazareta. V chráme sa nejako zjavilo Ježišovo Božstvo; ale po kratučkom, skvelom zjavení uchyľuje sa opäť do skrytosti. Ľúbezný nazaretský kvet, ktorý sa na okamih roztvoril, uzatvára sa opäť na niekoľko rokov, čo evanjelista zhŕňa v krátkych slovách: »Prišiel do Nazareta a bol im poslušný.« Teda večné Slovo, ktoré sa stalo človekom, bývalo v chudobnom domčeku u sv. Jozefa, poslúchajúc ho ako svojho otca až do jeho skonania.

Rozjímaj tu o svätom živote, ktorým žil Jozef v spoločenstve Pána Ježiša a Panny Márie. V tejto Svätej Rodine vládlo jediné prianie: páčiť sa Bohu. Boh, ktorý odovzdal sv. Jozefovi pocty a práva, patriace Otcovi jediného Syna, chcel tiež, aby plnil všetky povinnosti tohto úradu. Iste však prvou, najdôležitejšou a najčestnejšou Jozefovou povinnosťou bolo, starať sa o pokrm pre Božie Dieťa. Táto úloha Živiteľa ho úzko spájala s vteleným Božím Synom. I keď tento spravodlivý muž nemal účasť na prvých počiatkoch Kristovho človečenstva, bolo predsa vôľou Božou, aby hojne napomáhal k Jeho rozvoju a zdokonaleniu. Ježiš chcel byť odkázaný na Jozefovu výživu pre svoje zdravie, vzrast a svoj život. Ale pokrm, ktorý požíval Boží Syn nepochádzal z bohatstva predkov, zo zdedeného majetku, ale z denného zárobku práce chudobného tesára, z denného ovocia potu jeho tváre. Ako Mária darovala svetu obeť vykúpenia, tak ju Jozef živil ku dňu obetovania. Chlieb Jozefov živil Spasiteľa sveta, ktorý mal zomrieť na kríži; z neho pochádzala krv, kolujúca v žilách Syna Božieho, ktorá mala byť preliata na Kalvárii.

A toho si boli asi Mária i Jozef dobre vedomí. Koľkokrát asi sa spoločne zhovárali o láske, ktorú ľudia dlhujú Bohu, – o nekonečnej láske, ktorú má Boh k ľuďom, a ktorá sa zjavila zvlášť v tom, že poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby trpel a svoj život dokonal ku spáse ľudského pokolenia v mori bolestí a útrap! Iste asi len so slzami spomínali Mária a Jozef, hľadiac na Ježiša, a poznajúc dobre Sväté písma, na smutné Simeonovo proroctvo: »Hľa, On je ustanovený na znamenie, ktorému budú odporovať« a: »Tvoju dušu prenikne meč« (Lk 2, 34; 35). Úzkosťou a obavami plnila ich duše myšlienka, že ich milovaný Syn bude oným mužom bolesti, o ktorom predpovedal Izaiáš, že Jeho nepriatelia Ho tak stýrajú, že nikto v Ňom nespozná najkrajšieho z ľudských synov; že Jeho sväté telo bude bičmi zbité tak, že bude ranami pokryté ako telo malomocného, On však, Vykupiteľ, bude ako baránok, ktorý onemie pred ukrutníkmi, všetko trpezlivo znesie a nechá sa ochotne viesť na smrť. Aká asi bolesť, aká láska a úzkosť prenikla pri tom srdce sv. Jozefa!

Modlitba.

Svätý Jozef, pre slzy, ktoré si prelieval, keď si uvažoval o budúcom utrpení svojho svätého Zverenca, vypros mi milosť, aby som stále pamätal na bolesti svojho Spasiteľa s nežnou zbožnosťou. Pre svätú horúčosť lásky, ktorá vzplanula v tvojom srdci, keď si spomínal na smrť svojho Spasiteľa alebo o nej hovoril, daj, nech sa dostane jediná iskrička z onej lásky mne úbohému, ktorý som bol svojimi hriechmi príčinou utrpenia Ježiša Krista. Amen.

A ty, blahoslavená Panna, ktorá si toľko vytrpela pri pohľade na muky a smrť svojho premilého Syna v Jeruzaleme, vypros mi veľkú, pravú ľútosť nad mojimi neprávosťami. Amen.

Pane Ježišu, ktorý si trpel i zomrel z lásky ku mne, biednemu hriešnikovi, daj, nech nikdy na tak veľkú lásku nezabudnem. Tvoja smrť, ó, Spasiteľu, je moja jediná nádej; verím, že si umrel i za mňa; milujem Ťa celým srdcom, viac než kohokoľvek iného, viac než seba samého! Milujem Ťa – a z tejto lásky som ochotný znášať všetky bolesti. Najvyššie Dobro, z hĺbky srdca ľutujem urážky, ktorých som sa proti Tebe dopustil! Nežiadam si nič, len Teba milovať a Tebe sa páčiť! Pomôž mi, Pane môj, a nedopusť, aby som sa od Teba niekedy odlúčil. Amen.

(Zdroj: preložené z knihy: Jděte k Josefovi! Napsal P. Ludvík Soengen T. J., přeložil a upravil Prokop Holý, Praha 1931, Tiskem Cyrillo-Methodějské knihtiskárny V. Kotrba, str. 288 – 292; NIHIL OBSTAT. Dr. Franciseus Stejska, censor. IMPRIMATUR. Pragae die 24. Aprilis 1924. + Antonius Podlaha, Episcopus Paphien., Vicarius generalis. N. 4357.)

+++

†

Svätý Bonaventúra

(*1221 – † 1274; učiteľ Cirkvi):

MYSTICKÝ VINIČ

ČIŽE TRAKTÁT O UMUČENÍ PÁNA

Titul originálu

VITIS MYSTICA

SEU TRACTATUS DE PASSIONE DOMINI

Preklad z knihy: Św. Bonawentura, Pisma ascetyczno-mistyczne, Warszawa: Akademia Teologii Katolickiej, 1984, str. 162 – 188, św. Bonawentura, Mistyczny Krzew Winny, czyli traktat o Męce Pańskiej, preložil a vypracoval o. Salezy Kafel OFMCap.

Predhovor

’Ja som pravý vinič’ (Jn 15, 1) atď.

Príď, ó, Ježišu, plodonosný Vinič! Pane Ježišu Kriste, ’Strom života’ stojaci ’v strede raja’ (Gn 2, 9), ktorého ’lístie sú liekom’ (porov. Ez 47, 12; * = pozn. prekl.: *Zjv 22, 2), plody zasa životom večným! Požehnaný Kvet, a zároveň Plod Požehnanej Ratolesti, najčistejšej Matky – Panny! Bez Teba nik nie je múdry, pretože Ty si Múdrosť večného Otca (*porov. 1 Kor 1, 24). Ráč posilniť moju slabú a smädiacu myseľ ’chlebom rozumnosti a vodou múdrosti’ (Sir 15, 3), aby vďaka Tebe, ’Kľúč Dávidov’ (porov. Iz 22, 22; *Zjv 3, 7), stalo sa mi zrozumiteľné to, čo je nezrozumiteľné (*porov. Lk 24, 45), aby vďaka Tebe, ó, ’Pravé Svetlo’ (*Jn 1, 9) stalo sa jasným to, čo je nejasné, aby skrze mňa, vďaka Tvojmu zjaveniu a svetlu, sme ako ja rozprávajúci, tak i mňa počúvajúci dosiahli život večný. Amen.

1. kapitola

Vlastnosti viniča

1. ’Ja som pravý vinič’ (Jn 15, 1). S pomocou Pána nášho Ježiša Krista, pozrime sa na niektoré vlastnosti pozemského viniča, vďaka čomu budeme môcť poznať rovnako aj vlastnosti onoho Nebeského Viniča. Zamyslime sa nielen nad tými vlastnosťami, ktoré vlastní z prirodzenosti, ale taktiež nad tými, ktoré vyplývajú z práce pri jeho pestovaní.

2. V prvom rade treba vziať do úvahy to, že vinič je sadený, a nie siaty; sadí sa výhonok, vzatý z jeho materského viniča. Zdá sa mi, že to možno preniesť na počatie Ježiša. Najskôr totižto Vinič bol zrodený z Viniča; Boh bol zrodený z Boha a Syn z Otca, spoluvečný a jednej podstaty s Tým, z ktorého je. Ale, aby priniesol viac ovocia, bol zasadený na zemi, to je počal sa v Márii Panne; stal sa tým, kým nebol, ostávajúc tým, kým bol. Požehnaná je táto zem, prinášajúca požehnanie všetkým národom! Veru, požehnaná je Tá, ktorá vďaka dobrote Boha vydala tak požehnaný plod (porov. Ž 85, 13; *Lk 1, 42)! Ona je tá zem, o ktorej bolo napísané: ’Nebolo človeka, ktorý by obrábal zem, avšak bola zavlažovaná prameňom, vytekajúcim z raja’ (porov. Gn 2, 5 – *6. *10). Zaiste, táto zem neprijala ľudské pôsobenie, aby sa v nej počal Syn Boží, ale bola zavlažená vodou Ducha Svätého (*porov. Jn 7, 37 – 39; Sk 2, 17 – 18). Tak totižto čítaš: ’Duch Svätý zostúpi na Teba a moc Najvyššieho Ťa zatieni’ (Lk 1, 35). Ešte raz bolo napísané o nej: ’Nech sa otvorí zem a zrodí Spasiteľa’ (porov. Iz 45, 8.). A tá zem sa otvorila – Blahoslavená Panna Mária – prostredníctvom viery, veriaca a poslušná slovu anjela i zrodila spásonosný Vinič – nášho Spasiteľa, ’ktorý dáva večný život za odmenu’.

A keďže tento Vinič bol daný svetu, bol podrobený starostlivosti príslušnej pri pestovaní viniča.

2. kapitola

Orezávanie viniča

1. Plodonosný vinič sa zvykne orezávať, čo možno rozumieť doslovne i symbolicky. Pán náš, Ježiš Kristus bol obrezaný (porov. Lk 2, 21), nie preto, že by túto obriezku potreboval, ale aby utíšil naše bôle bôľmi toho, ktorý nie za seba trpel, ale za nás a bol zranený nie za seba, ale aby vyliečil naše rany (porov. Iz 53, 4 – 5).

2. Môžeme taktiež v inom význame rozumieť orezávanie nášho Viniča – najmilovanejšieho Ježiša – konkrétne tak, že všetko to bolo z Neho odrezané, čo Mu chýbalo v tomto živote, akokoľvek to mohol vlastniť. Môžeme teda usudzovať, že o tomto orezávaní sa vyjadril Apoštol hovoriac, o Ňom: ’On, hoci má božskú prirodzenosť, zriekol sa seba samého, prijal prirodzenosť sluhu’ (porov. Flp 2, 6 – 7). Veď samotné zrieknutie sa je istým druhom orezávania. Pretože tak, ako sa vinič zmenšuje, keď ho orezávajú, tak pravý Vinič, Pán, Ježiš Kristus, svojím vtelením ’sa stáva menším od anjelov’ (porov. Ž 8, 6; Hebr 2, 7. 9) – ba čo viac – bol ponížený najväčšmi spomedzi všetkých ľudí.

3. Akým spôsobom? Nožom urážok bola od Neho odrezaná sláva, nožom odmietnutia – moc, nožom bolesti – potešenie, nožom chudoby – bohatstvo. Pozri teda, ako veľmi bol poobtínaný. Ten, ktorý bol obohatený všetkou slávou nebies, ba čo viac, Ten ktorý sám je slávou, ako keby odmietol slávu; prijíma odev sluhu, znáša urážky, pokrýva sa hanbou, aby nás uchránil od hanby a prinavrátil nám prvotnú slávu. Ten, ktorého vláde je podrobené všetko, čo sa nachádza v podsvetí, na zemi i v nebi, stáva sa tak poníženým, že Ho pokladajú ’za posledného zo všetkých ľudí’ (porov. Iz 53, 3); znáša hlad, smäd, horúčavu, chlad, únavu, a na koniec sa nevyhýba ani trestu smrti. On, ktorý ’prebýva v neprístupnom svetle’ (1 Tim 6, 16), ’na ktorého túžia hľadieť anjeli’ (porov. 1 Pt 1, 12), ktorého samotná vôňa tak opája duše svätých, že zabúdajú na súčasný svet i na seba samých, a zo všetkých síl ’bežia za Ním’ (porov. Pies 1, 3 – *4) – bol podrobený tak veľkému utrpeniu, že naozaj sa vyplnilo to, čo už skôr predpovedal skrze proroka: ’Ó, vy všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ ’ (Nár 1, 12). Ten, ’v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania’ (Kol 2, 3), bohatý vo všetkom, ktorý jediný nikoho nepotrebuje, stal sa tak chudobný, že ako sám svedčí, je chudobnejší než líšky zeme a vtáci nebeskí; vraví: ’Líšky majú svoje nory a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť ’ (Mt 8, 20). Bol chudobný pri narodení, ešte chudobnejší v živote, a najchudobnejší na kríži. Keď sa narodil za pokrm mal panenské mlieko, a ako odev biedne plienky. Počas života zasa, hoci mal odev, veľmi často pociťoval nedostatok pokrmu. Zatiaľ čo vo chvíli smrti Ho nájdeš obnaženého a smädného, pokiaľ azda nechceš uznať za Jeho nápoj ’ocot a myrhu zmiešanú so žlčou’ (porov. Mt 27, 34. 48; Mk 15, 23; Jn 19, 28 – *30).

4. A napokon nožom strachu sú od Neho odrezaní všetci priatelia a blízky, aby ’nebolo nikoho spomedzi všetkých Jeho priateľov, kto by Ho potešil’ (porov. Nár 1, 2). ’Sám’ preto ’šliapal lis a z národov nebol nik s Ním’ (porov. Iz 63, 3). A keď ’znášalo Jeho srdce urážky, očakával, kto by s Ním spolucítil no nebolo takého, kto by Ho potešil, takého nenašiel’ (porov. Ž 69, 21). Pozri teda, ako veľmi bol orezaný náš pravý Vinič – najláskavejší Ježiš. Ktorýže vinič bol kedykoľvek až takto orezaný? No z tohto mnohonásobného a neporovnateľného orezávania, máme ako účinok, útechu v podobe hojného ovocia.

3. kapitola

Okopávanie viniča

1. Vinič je taktiež okopávaný. Pod týmto okopávaním sa rozumie strojenie úkladov. Ak totižto niekto niekomu ľstivo strojí úklady, kope akoby jamu. Preto vraví, sťažuje sa: ’Predo mnou vykopali jamu’ (Ž 57, 7). Predsa nebolo možné ukryť nejakú lesť pred Ježišom, ktorý má schopnosť vidieť dopredu i naspäť, ktorý vidí minulosť i budúcnosť ako prítomnosť. Ukážme na príklade niektoré z týchto ľstivo vykopaných jám. Evanjelium hovorí, že ’privádzajú’ k Pánu Ježišovi ’cudzoložnú ženu’, hovoriac, že ’Mojžiš nariadil v Zákone takéto ženy ukameňovať. Čo povieš Ty?’ (porov. Jn 8, 3. 5). Obráť pozornosť na jamy, ktoré vykopali zlomyseľní roľníci (*porov. Mt 21, 33 – 39) okolo nášho požehnaného Viniča – najsladšieho Pána Ježiša (*porov. Jn 15, 1) – nie však preto, aby urodil ovocie, ale naopak, aby vyschol. Medzitým však ich zámery zlyhali, pretože tento okopaný Vinič nádherne vyrástol a vytryskol pre nás prameňom milosrdenstva.

2. V skutočnosti by príliš dlho trvalo vymenovať všetky jamy vykopané zlomyseľnými roľníkmi, ktorí sa usilovali prevrátiť všetky slová a skutky Ježiša. A keďže zbadali, že takéto okopávanie Mu vôbec neškodí, ale že samotní kopajúci padajú do týchto jám (*porov. Prís 26, 27; 28, 10; Sir 27, 29), neusilovali sa Ho už okopávať, ale tak prekopať, aby ako iné stromy vyschol na veky. Kopali teda a prebodli Mu nielen ruky i nohy (porov. Ž 22, 17), ale taktiež kopijou zlosti aj bok, ba i samo najsvätejšie srdce (*porov. Jn 19, 34), ktoré už dávno bolo prebodnuté kopijou lásky. Hovorí (Sv. písmo): ’Zranila si moje srdce, moja sestra, nevesta, zranila si moje srdce’ (Pies 4, 9). Najmilovanejší Ježišu! Tvoje srdce zranila tvoja nevesta, tvoja sestra, tvoja priateľka (*porov. Pies 1, 15; 4, 9)! Prečo bolo nutné, aby ho zranili ešte aj nepriatelia? Ó, nepriatelia! Čo to robíte? Ak už bolo zranené, áno, a naďalej aj ostáva zranené srdce najsladšieho Ježiša, prečo Mu spôsobujete druhú ranu? Vari neviete, že srdce už raz prebodnuté zomiera a stáva sa istým spôsobom necitlivé? Mŕtve je srdce najsladšieho Pána, môjho Ježiša, pretože bolo zranené. Prijalo ranu lásky Srdce Ženícha Ježiša, zomrelo smrťou z lásky. A akým spôsobom môže po druhý raz nastať smrť? ’Láska je mocná ako smrť ’ (Pies 8, 6) – a viacej, je skutočne mocnejšia než smrť. Nie je možné odstrániť z príbytku srdca prvú smrť, to jest lásku k mnohým mŕtvym, pretože táto láska zanechala po sebe nezacelenú ranu. Ak dvaja rovnako silní navzájom bojujú, z ktorých jeden je v dome, zatiaľ čo druhý je vonku, ktože môže pochybovať o tom, že ten získa víťazstvo, ktorý je vo vnútri (porov. Lk 11, 21 – 22)? Pozri teda, aká veľká je moc lásky, ktorá vlastní príbytok srdca a ktorá usmrcuje ranou lásky! Túto moc má nielen Pán Ježiš, ale taktiež aj Jeho služobníci. Teda už dávno bolo zranené a zomrelo Srdce Pána Ježiša, ’neustále pre nás zabíjaného, považovaného za ovcu na zabitie’ (porov. Ž 44, 23; Rim 8, 36). Nastala aj smrť telesná, ktorá zvíťazila na nejaký čas, aby bola porazená naveky.

3. Keďže už raz sme prišli do Srdca najsladšieho Pána Ježiša a ’dobre je nám tu’ (Mt 17, 4), neodchádzajme príliš ľahko od Tohto, o ktorom bolo napísané: ’Tí, ktorí sa vzďaľujú od Teba, budú zapísaní na zemi’ (porov. Jer 17, 13). A čo dostanú prichádzajúci k Tebe? Pristúpime k Tebe, vraví (*Pieseň piesní), a ’budeme sa radovať a budeme sa tešiť v Tebe, pamätajúc’ (porov. Pies 1, 4) na Tvoje srdce. Ó, ’aké dobré a príjemné je prebývať ’ (porov. Ž 133, 1) v tomto srdci! Ó, najlepší Ježišu! Tvoje srdce je cenným pokladom, drahocennou perlou, ktorú nachádzame, na okopanom poli Tvojho Tela (porov. Mt 13, 44 – 46; *Ž 129, 3). Ktože by odmietol túto perlu? Či radšej sa nevzdám všetkých ostatných perál a za cenu všetkých svojich myšlienok a pocitov nekúpim pre seba onú jedinú (*porov. Mt 13, 46) ’zložiac všetky svoje starosti’ (porov. Ž 55, 23) do Srdca dobrého Ježiša, a ono určite ’ma zachová’ (porov. Ž 55, 23).

4. V tomto chráme, v tejto Svätyni svätých i v tejto arche zmluvy (*porov. Hebr 9, 3 – 5), ’budem sa klaňať a chváliť meno Pána’ (porov. Ž 5, 8; *Ž 86, 9), hovoriac s Dávidom: ’Našiel som svoje srdce, aby som sa modlil k svojmu Bohu’ (porov. 2 Sam 7, 27). Aj ja som našiel srdce Pána, kráľa, brata a priateľa môjho, najláskavejšieho Ježiša. Azda nebudem sa modliť? Samozrejme! Budem sa modliť! Poviem smelo: Jeho srdce totižto je taktiež i moje. A právom. Ak mojou Hlavou je Kristus (*porov. 1 Kor 12, 12 – 13. 27; Ef 5, 23) potom, čo je vlastníctvom mojej Hlavy, nebolo by mojím? Ako teda oči mojej fyzickej hlavy sú naozaj moje, tak aj srdce mojej duchovnej Hlavy je taktiež moje. Aké je to pre mňa dobré! Hľa, ja a Ježiš máme jedno srdce! A čo je na tom divné, keď i ’veľké množstvo veriacich malo jedno srdce’ (Sk 4, 32). Preto teda, Tvojím i mojím nájdeným srdcom, ó, najsladší Ježišu, budem sa modliť ku Tebe, môjmu Bohu. Prijmi moje modlitby vo svätyni vyslyšania, a čo viac – prijmi ma celého do Tvojho srdca. A i keď deformácia spôsobená mojimi hriechmi je prekážkou môjho prijatia, predsa len Tvoje Srdce je preplnené a rozšírené nepochopiteľnou láskou, ’Ty, ktorý jediný si (*porov. Ex 3, 14), môžeš očistiť počatého z nečistého semena’ (porov. Jób 14, 4; *Ž 51, 7)! Ó, najkrajší zo všetkých (*porov. Ž 45, 3)! ’Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od môjho hriechu’ (Ž 51, 4), aby som skrze Teba očistený, mohol pristúpiť ku Tebe najčistejšiemu a zaslúžil si prebývať po všetky dni môjho života v Tvojom srdci, a zároveň spoznával i vypĺňal Tvoju vôľu.

5. Aj preto bol Tvoj bok prebodnutý, aby nám umožnil vstup; Tvoje Srdce preto bolo zranené, aby sme mohli prebývať v tejto vinici, oslobodení od vonkajších zmätkov, a taktiež i preto bolo zranené, aby sme skrze viditeľnú ranu videli neviditeľnú ranu lásky. Kto totižto vrúcne miluje, ten je zranený láskou. Akým spôsobom mohol lepšie ukázať túto vrúcnosť, ak nie tým, že dovolil kopijou zraniť nielen telo, ale rovnako aj samotné srdce? Telesná rana teda ukazuje duchovnú ranu, ako to výstižne potvrdzuje už vyššie uvedená veta (*3. kap. 2., Pies 4, 9), v ktorej dvakrát bolo použité slovné spojenie: ’zranila si’. Príčinou obidvoch rán je totižto tá istá sestra a nevesta, akoby sám Ženích otvorene vravel: Pretože si ma zranila vrúcnosťou svojej lásky, je tiež dôvod, prečo som bol zranený kopijou vojaka. Veď ktože by dovolil zraniť svoje srdce pre priateľa, ak by najskôr neprijal ranu jeho lásky? Preto vraví: ’Zranila si moje srdce, moja sestra, nevesta, zranila si moje srdce’ (Pies 4, 9). Ale prečo je povedané ’sestra’ aj ’nevesta’? Či nemohol dostatočne ukázať city milujúceho ženícha jedným pojmom ’sestra’, alebo ’nevesta’? Tiež vyvstáva otázka prečo povedal ’nevesta’, a nie ’manželka’? Veď predsa tak Cirkev, ako aj každá verná duša neprestávajú každodenne rodiť svojmu Ženíchovi, Kristovi potomstvo dobrých skutkov? Odpovedám stručne: Nevesty zvyčajne sú vrúcnejšie milované v počiatočnej fáze manželstva, než neskôr, kedy behom času samotná láska sa upokojuje. Náš Ženích teda, aby ukázal veľkosť svojej lásky, ktorá sa časom nezmenšuje, nazýva svoju priateľku ’nevestou’, keďže Jeho láska je vždy svieža.

6. Práve z tohto dôvodu, keďže nevesta sa miluje taktiež telesným spôsobom, aby si v láske nášho Ženícha nehľadal nič telesné, tú istú nevestu nazýva ’sestrou’, keďže sestry sa žiadnou mierou nemilujú telesným spôsobom. Vraví teda: ’Zranila si moje srdce, moja sestra, nevesta’, akoby vravel: Pretože najväčšmi ťa milujem ako nevestu, preto ťa milujem čistým spôsobom ako sestru; pre teba bolo zranené moje srdce. Ktože by nemiloval toto Srdce tak zranené? Ktože by tak milujúcemu neopätoval lásku? Ktože by tak čistého neobjal? Iste miluje Zraneného tá, ktorá zranená Jeho vzájomnou láskou volá: ’Som zranená láskou’ (Pies 2, 5). Odpláca sa teda láskou milujúcemu Ženíchovi tá, ktorá vraví: ’Povedzte milovanému, že omdlievam z lásky’ (Pies 5, 8.).

My teda, ktorí ešte zostávame v tele, koľko len môžeme, milujme podobne Milujúceho! Objímajme nášho Zraneného, ktorému bezbožní roľníci ’prebodli ruky i nohy’ (Ž 22, 17), bok i srdce. Modlime sa, aby naše srdce, dosiaľ tvrdé a neskrúšené ráčil zviazať uzlom a zraniť šípom svojej lásky. Amen.

4. kapitola

Priväzovanie viniča

1. Vinič sa priväzuje. Ktože by nevidel putá nášho Viniča? Však pozrime sa ne!

A teda: prvým putom, ako usudzujem, bola poslušnosť. Stal sa totižto poslušným Otcovi ’až na smrť, až na smrť na kríži’ (Flp 2, 8.). Bol poslušný aj Matke a Jozefovi, a to podľa výpovede: ’Vrátil sa s nimi do Nazareta a bol im poslušný’ (Lk 2, 51). Poslušným bol taktiež i pozemským vládcom, platiac dvojdrachmu (porov. Mt 17, 24).

Druhým putom bolo lono Panny, pretože ’Toho, ktorého nebesia nemohli objať, nosila si vo Svojom lone’ (porov. Responzórium na slávnosť Božieho Narodenia po 6. čítaní v breviári).

Tretím putom boli jasličky, podľa textu hymnu: ’Narieka nemluvňa uložené v tesných jasliach’ (porov. Hymnus breviára na Nedeľu utrpenia Pána – Kvetnú nedeľu).

Štvrtým putom bol povraz, ktorým bol spútaný, keď Ho zajali; ’ničomníci položili ruky na Ježiša a spútali Ho’ (porov. Mt 26, 50). Ó, ’Kráľ kráľov a Pán pánov’ (*Zjv 17, 14)! Čo máš spoločné s putami? Viniče sa priväzujú, aby ich plody neboli menšie a nepodliehali skaze, čo by sa stalo, ak by ležali na zemi. Tvoje ovocie je však neporušiteľné! Prečo je teda priväzované? Kráľa Alexandra, keď bol zasiahnutý šípom s hrotom v tvare harpúny, prosili o dovolenie, aby sa nechal zviazať, dokiaľ šíp nebude vytiahnutý, pretože i najmenší pohyb by sa mohol stať príčinou smrti. Lež on povedal: ’Nie je správne spútavať kráľa; kráľovská moc je slobodná a nikdy nie je obmedzená’ (porov. Curtius Rufus, Histor. de rebus Alexandri Magni, IX, c. 5). Ó, ’Bože bohov’ (Ž 50, 1)! Ako veľmi bola obmedzovaná Tvoja sloboda a moc! Spútavaný si toľkými putami, Ty, ktorý jediný si slobodný! Spútavaný si Ty, ktorý jediný máš moc zväzovať a rozväzovať! Ale Ty si bol spútaný kvôli Tvojmu milosrdenstvu, aby si nás vyslobodil z našich súžení (*porov. Ž 116, 16). Ó, aké nepriateľské boli putá tých ukrutníkov, ktorými spútali Teba, najmiernejšieho Baránka (*porov. Iz 53, 7; Jn 1, 29)! Pane Ježišu, vidím očami duše, pokiaľ len môžem, Teba spútaného pevnými putami sťa lotra vedeného na súd k najvyššiemu veľkňazovi (porov. Mt 26, 57), a následne ku Pilátovi (*porov. Mt 27, 2). Vidím, a zmocňuje sa ma hrôza, a z úžasu by som omdlel, keby som jasne nepoznal, že Ty prv bol si spútaný v srdci putami lásky, ktoré Ťa s ľahkosťou dokázali priviesť k znášaniu vonkajších pút. Ó, dobrý Ježišu! Vďaka Ti za Tvoje putá, ktoré s takou mocou trhajú naše putá!

2. Piate puto boli putá, ktorými bol priviazaný ku stĺpu, keď Ho bičovali (porov. Mk 15, 15), hoci i samotné biče, ktoré omotávali Jeho Telo, právom môžeme nazvať putami. Napriek tomu, že boli nepriateľské, tvrdé a nespravodlivé, milujem putá týchto bičov, ktorým bolo dané objímať Tvoje Najsvätejšie Telo, a ktoré tak hojne nasiakli Tvojou najčistejšou Krvou. Ó, dobrý Ježišu! Hoci Tvoja Krv bola tak hojne vyliata počas bičovania, že na stĺpe postriekanom jej kvapkami sa až doposiaľ, ako sa tvrdí, zachovali červené stopy, to ja i tak budem veriť, že oveľa viac tej Krvi vsiaklo do bičov, ktoré ťali Tvoje Telo! Hľaď, ako dobre to zodpovedá zviazaniu, ktorým sa vinič priväzuje ku stĺpiku. Ako lepšie možno porozumieť symbolike tohto stĺpika, ak nie tak, že predstavuje tamten stĺp ku ktorému bol priviazaný Pán? Ako sa totižto priväzuje vinič ku stĺpiku, tak Krista priviazali ku stĺpu.

3. Šiestym putom bola tŕňová koruna (*porov. Mt 27, 29) nesmierne bolestivo gniaviaca tú milovanú Hlavu a zanechávajúca na nej stopy mnohých ostňov, vytláčajúca odvšadiaľ kvapky Krvi, ktoré ako sa domnievam, stekali aj na úctyhodnú Tvár ešte neobschnutú od židovských pľuvancov (porov. Mt 26, 67). Ukrutné boli muky tohto puta, tohto symbolu cti, a ktorý, ako vidíme, zahŕňal hojné zneváženie. Ó, ’Kráľ slávy’ (Ž 24, 8. 10), dobrý Ježišu, koruna všetkých vyznávajúcich Teba, kráčajúcich za Tebou, bojujúcich pre Teba, víťaziacich vďaka Tebe, zotrvávajúcich v Tebe, ktože Ťa odsúdil na tak trpké zahanbujúce puto? Hľa, ’hanba pokrýva’ (porov. Ž 69, 8.) Hlavu i milú ’Tvár Tvoju’ (porov. Ž 69, 8.); ’pokolenie zlé a skazené’ (porov. Mt 17, 17; *Mt 12, 39) prinieslo Ti v korune ozdobu výsmechu (*porov. Mt 27, 29), a v ostňoch tŕnia skutočnú bolesť. Zápasia v Tebe hanba i bolesť. Neviem, ktoré z tých dvoch Ťa viacej trýzni: koruna výsmechu či bodajúce tŕnie. ’Vyjdite’ teda, ’dcéry sionské a pohliadnite na kráľa Šalamúna v korune, ktorou ho korunovala jeho matka v deň jeho sobáša a v deň radosti jeho srdca’ (porov. Pies 3, 11). Ktorákoľvek duša priznávajúca sa k tomu, že je dcérou Siona čiže Cirkvi, nech vyjde zo svetských starostí a márnivých myšlienok (*porov. Hebr 13, 12 – 13) a nech vďaka kontemplácii pohliadne na kráľa Šalamúna, to jest Ježiša Krista (*porov. Hebr 12, 2 – 3), ktorý ’je náš pokoj’ (Ef 2, 14) odstraňujúci nepriateľstvo, a obnovujúci priateľstvo medzi Bohom a človekom (*Ef 2, 16).

Pozri si Ho, ó, verná duša, ’v korune, ktorou Ho korunovala Jeho matka’, to jest synagóga, pod ktorou sa rozumie židovský národ. Ó, zlá matka! Čo zlého urobil tento tvoj dobrý Syn, že bol spútaný i tŕňovými putami (*porov. Mt 27, 23 – 29)? On je ten, ’ktorý rozviazal’ tvojich ’spútaných’ (*porov. Ž 116, 16; Lk 13, 11 – 13. 16), ktorý prinášajúc útechu ’zdvihol padlých, siroty i vdovy’ (porov. Ž 146, 7 – 9). A takýto si zaslúžil, aby bol spútaný? Či naozaj takéto veno, takéto dary dávaš na Jeho svadbe? ’Deň’, totižto ’svadby’ je prvým dňom, dňom – vravím – urážok i rúhania, dňom utrpenia i biedy, dňom spôsobovania rán i bolestí, dňom pút i smrti. Takýto je tento deň svadby a takýmto zásnubným darom zasnúbil si ťa, ó, verná duša, tvoj Ženích ’najkrajší z ľudských synov’ (Ž 45, 3; *Mt 9, 15). A sám dnes ’ako ženích vyšiel’ (porov. Ž 19, 6) korunovaný nie zlatom, ani perlami, lež tŕňmi (*porov. Jn 19, 5). Nechýba Mu ani posmešný purpurový šat, keďže ’Ho odeli do šarlátového plášťa’ (Mt 27, 28), hoci On oveľa hodnejšie prizdobil svoj Šat – svoje Telo (*porov. Flp 2, 6 – 7; 1 Kor 15, 44. 54; 2 Kor 5, 1 – 4) Purpurom, to jest svojou vyliatou Najsvätejšou Krvou. Purpurom totižto sa nefarbí viac než dva razy. On však prúdom svojej Krvi sfarbil svoje Telo nie dvakrát, ale dokonca trikrát. Ó, nevesta! Hľa, tvoj Ženích začervenaný potom (*porov. Lk 22, 44), bičovaním, ukrižovaním (*porov. Mk 15, 15)! Pozdvihni oči duše a ’pozri, či tunika’ tvojho Ženícha ’to je, či nie’ (porov. Gn 37, 32)? Hľa, ’zožrala ho krutá zver’ (porov. Gn 37, 33), zúrivé psy (*porov. Iz 56, 11; Ž 22, 17. 21), židovský národ. Krutá zver odsudzuje tvojho Syna, tvojho Brata, tvojho Ženícha. Ktože by necítil bolesť v takej situácii? Ktože by zadržal slzy a vzlykanie? Ako totižto je svätou vecou radovať sa pre Ježiša, tak rovnako je svätou vecou oplakávať svätého Ježiša.

4. Siedme puto boli putá zo železa, ktorými bol spútaný na kríži (*porov. Ž 22, 17; Jn 19, 18; 20, 25). Boli oveľa drsnejšie a krutejšie od predošlých, pretože nielenže trhali kĺby Najsvätejších Rúk i Nôh, ale taktiež oddelili onú Najsvätejšiu Dušu od prebývania v Najčistejšom Tele.

Teraz ’vyjdite, ó, dcéry sionské a viďte’ (porov. Pies 3, 11), že v boji zomiera náš darca pokoja bojujúci za našu slobodu. Viďte, že Stvoriteľ nášho žitia namiesto nás vchádza bránami smrti, aby nás nasmeroval späť na cestu života. Viďte, že najstrašnejšie putá, železné klince ukrutne prerážajú Ruky i Nohy, ktoré boli vždy zamerané ku spáse a našu ’spásu vykonali uprostred zeme’ (porov. Ž 74, 12). Viďte drevo Kríža vložené v našom chlebe (porov. Jer 11, 19), v chlebe najčistejšom, v chlebe slastnom, v ’chlebe anjelov, ktorý zostúpil z neba’ (porov. Ž 78, 25; Jn 6, 58), aby nám dal Seba za pokrm, žeby naše duše ustavične podrobené námahám živil Ním samým, a nie iným pokrmom. Avšak vteľujúc sa do nás, vteľuje sa nie pre to, aby Seba premenil v naše telo, ale preto, aby nás premenil v Jeho ducha (*porov. 1 Kor 6, 17). Najdrahší! Viďte teda, ako je spútaný, ako je zarátaný ’medzi zločincov’ (Lk 22, 37) náš najlepší Ženích, vlastniaci vo svojej podstate plnosť slobody. Umiera náš Život (*Jn 11, 25; 14, 6), nie pre vlastný úžitok, ale pre náš úžitok. Zaplavte sa potokmi sĺz nad Umierajúcim v takých putách; urobte to taktiež preto, že On sám už skôr plakal za nás. Stojte pri ’Zavesenom’ (*porov. Sk 5, 30), ’upokojte sa a viďte’ (porov. Ž 46, 11) na akú bolestnú, na akú najhanebnejšiu smrť je odsúdený. On totižto ešte očakáva a úpenlivo sa rozhliada, či je ktosi kto ’trúchlil by spolu s Ním’ (porov. Ž 69, 21), či nájde sa ktosi, kto by Ho potešil, kto zotrel by pramienky krvi, kto zatlačil by oči, kto vytiahol by klince, ktorými bol pribitý, a sňatého z Kríža ovinul by ’čistým prestieradlom’ (porov. Mk 15, 46) nie z plátna, ale zo srdca a plačúc odprevadil s blahoslavenými a plačúcimi ženami do hrobu (*porov. Lk 23, 55).

5. V súlade s napomenutiami svätého Pavla ’vyjdime’ (Hebr 13, 13) aj my s naším Ženíchom, dobrým a najšľachetnejším Ježišom ’mimo tábora’, to znamená mimo žiadostivosti tohto sveta, s Ním ’nesúc potupu’ kríža i útrapy pút. Nesluší sa totižto byť neumŕtveným údom ukrižovanej Hlavy (*porov. Jn 19, 18; Ef 5, 23. 30) a nech úd nevraví, že patrí k telu Hlavy, ak nespolutrpel s Hlavou (*porov. Gal 2, 19; 5, 24; Kol 1, 24; 3, 5; Rim 8, 13. 17).

Spútajme sa teda putami utrpenia dobrého a najmilovanejšieho Ježiša, aby sme mohli byť spútaný s Ním taktiež putami lásky. On totižto spútaný putami lásky, zostúpil z neba na zem, aby prijal putá Umučenia (*porov. Jn 3, 13 – 17; 12, 27; Mk 14, 35. 41). Taktiež i naopak – my, ktorí túžime dostať sa zo zeme do neba, spútajme sa najskôr putami utrpenia s našou Hlavou, aby sme skrze to dospeli ku spútaniu sa putami lásky (*porov. Oz 11, 4; Jn 12, 32 – 33; Gal 2, 19; 5, 24) a stali sa tak s Ním jedno (*porov. Gal 3, 27 – 28; Ef 5, 23. 30 – 32).

5. kapitola

Podobnosť samotného viniča predovšetkým s Telom Krista

1. Spoznajúc sčasti to, čo je navonok spojené s pestovaním viniča, venujme teraz pozornosť samotnému viniču, aby sme primeranejšie a dôkladnejšie skrze niektoré jeho podobnosti mohli kontemplovať náš pravý Vinič, nášho Pána, Ježiša.

A teda: celý kmeň viniča je viac pokrivený než ostatné stromy či kry a zdá sa, že je celkom neužitočný a bezcenný aj nevhodný pre akékoľvek použitie. O čom to vypovedá? Kmeň pozemského viniča by mal predstavovať Telo nášho Viniča, Pána Ježiša, no jeho znetvorenie zdá sa nijako nezodpovedá podobe Toho, o ktorom je napísané: ’najkrajší z ľudských synov’ (Ž 45, 3). Vypočujme si však Izaiáša vraviaceho: ’Hľa, videli sme Ho a nemal pôvab ani krásu, nemal vzhľad, aby sme po Ňom túžili, opovrhnutého a posledného z mužov, muža bolestí, ktorý poznal slabosť; tvár Jeho akoby skrytú a opovrhnutú. Preto sme si Ho nevážili a považovali sme Ho ako keby za malomocného a zabitého Bohom a pokoreného’ (porov. Iz 53, 2 – 4). Hľa, ako Ho opisuje Prorok.

2. Ale prejdime už k účinkom umučenia. Umučením nazývame nielen onen jeden deň, v ktorom zomrel, lež celý Jeho život. Lebo celý život Krista bol príkladom a mučeníctvom. Povedzme krátko, ale v dlhšom uvažovaní pozastavme sa nad tým, ako veľmi bol chudobný (*porov. 2 Kor 8, 9: Flp 2, 6 – 7; Lk 2, 7; Mt 8, 20;…), v požívaní pokrmov i nápojov striedmy, ako dlho zotrvával v bdeniach (*porov. Lk 6, 12), ako často sa modlil (*porov. Lk 3, 21; 5, 16; 6, 12; 9, 18. 28; 11, 1; 22, 41; 23, 46; Hebr 5, 7), pracoval a to v pote tváre, aký bol neúnavný, keď ’obchádzal dediny a mestá, hlásajúc Evanjelium a uzdravujúc všade’ (*porov. Mt 9, 35); ako často znášal hlad a smäd On, ’živý chlieb’ (*Jn 6, 51), On, ’prameň vody prúdiaci do večného života’ (porov. Jn 4, 14). Obráťme pozornosť na onen štyridsaťdňový pôst, po ktorom ’vyhladol’ (Mt 4, 2) a už vracajúcemu sa z púšte k ľuďom vybehnime Mu v ústrety, aby sme mohli uprene hľadieť na Jeho milovanú tvár.

3. Prejdime však už k umieraniu v poslednom dni a budeme môcť spoznať príčiny znetvorenia Tela. Začnime teda naše uvažovanie na tom mieste, na ktorom – ako sám svedčí – začal sa ’chvieť a pociťovať strach’ a ’Jeho duša bola smutná až na smrť’ (porov. Mk 14, 33 – 34) a krvavý pot Zamdlievajúceho a Umierajúceho hojne rosil údy do takej miery, že už ich nielenže rosil, ale po kvapkách z nich stekal na zem (*porov. Lk 22, 44). Poďme ďalej a zbežne vymenujme útrapy onej noci, ako bol zatknutý, spútaný, vlečený, hnaný (*porov. Jn 18, 12 – 13. 24; Mk 15, 1; Lk 23, 7. 11. 26. 32), bitý i opľutý, zauškovaný i udieraný päsťami (*porov. Mt 26, 67; Jn 18, 22; 19, 3), korunovaný tŕňmi i zaodetý do červeného plášťa, vysmievaný pokryteckým klaňaním i kľakaním, bitý trstinou (*porov. Mt 27, 27 – 31), zosmiešnený oblečením do bielych šiat (*porov. Lk 23, 11), doráňaný ostrými bičmi (*porov. Mk 15, 15), obťažený vlastným krížom, ktorý najskôr zdvíhal (*porov. Jn 19, 17) a ktorý zakrátko mal zdvíhať Jeho (*porov. Jn 12, 32 – 33; 19, 18). Uprene hľaď na takéhoto Ježiša! Kdeže je tu miesto pre rozkoš? Aká je tu vznešenosť? Ktože by v Tele tak zmučenom hľadal krásne tvary?

4. No príďme ku koncu. Najmilovanejší Pán Ježiš bol obnažený (*porov. Jn 19, 23). Prečo? Aby si sa ty mohol pozrieť na znetvorenie najkrajšieho Tela. Tak teda obnažujú toho dobrého a najnádhernejšieho Ježiša. Beda mi! Obnažujú Pána, ktorý kraľujúc pred vekmi ’zaodel sa velebou a mocou’ (porov. Ž 93, 1), ktorému spievame: ’Odel si sa do nádhery a krásy, zahalil si sa svetlom, sťaby rúchom’ (porov. Ž 104, 1 – 2). Dobrý Ježiš, naša Hlava, naša Radosť, naša Česť, stal sa ’divadlom’ a posmechom ’pre svet i ľudí’ (porov. 1 Kor 4, 9), akoby ’divom pre mnohých’ (Ž 71, 7) a príčinou ’potriasania hlavou medzi ľuďmi’ (*porov. Ž 22, 8; Mt 27, 39). Prečo však otáľam? Vyzdvihujú Ho na kríži, ruky a nohy má prebodnuté, vyteká Krv, ak ešte nejaká zostala. Náš Prostredník (*porov. 1 Tim 2, 5) sa nachádza ’pred tvárou’ Otca ’zlomený, aby odvrátil jeho hnev, aby nás nezničil’ (porov. Ž 106, 23). A hoci je zlomený na celom tele, neupadá na duchu a statočne zotrváva vo vytrvalosti dobrej vôle.

Ó! Sladký Ježišu, v akom stave Ťa vidím? Ó, najsladší a najmilovanejší, dobrý Ježišu! Jediný Spasiteľu zachraňujúci nás z našich dlhoročných hriechov! Ktože Ťa odsúdil na tak bolestnú smrť? Ktože Ťa priviedol až k tomu, že nielenže musíš trpieť tie najbolestnejšie, ale i tie najhanebnejšie rany? Ó, najsladší Vinič, dobrý Ježišu! Takúto úrodu Ti priniesla Tvoja vinica, ktorú ’si preniesol z Egypta’ (Ž 80, 9). Trpezlivo ’si čakal’ až do tohto dňa Tvojej svadby, ’žeby urodila hrozno, ona však urodila tŕnie’ (porov. Iz 5, 2). Korunovala Ťa totižto tŕňmi aj obklopila Ťa tŕňmi. Hľa, na akú horkosť sa premenila už nie Tvoja vinica, ale cudzia (*porov. Mt 21, 33. 43; Mk 12, 9)! Zaprela Ťa totižto, hovoriac a volajúc: ’Nemáme kráľa, iba cisára’ (Jn 19, 15).

5. Teba teda svätokrádežní roľníci vyvliekli mimo vinice – mesta i spoločnosti (*porov. Hebr 13, 12; Jn 9, 22) – a zabili Ťa (porov. Mt 21, 33 – 39), lež nie rýchlo, ale zmučeného, s mnohými ranami po bičovaní Ťa klincami pribili na kríž (*porov. Mt 27, 20 – 26. 35; Sk 2, 23), aby si na ňom zomrel po dlhotrvajúcom utrpení (*porov. Mk 15, 25. 34. 37). Dobrý Ježišu! Ako veľa máš tých, čo Ťa bijú! Bije Ťa Tvoj Otec, pretože ’vlastného Syna’, to jest Teba ’neušetril, ale vydal za nás všetkých’ (Rim 8, 32); biješ rovnako Ty sám seba ’vydávajúc na smrť svoju dušu’, ktorú Ti nikto ’nemôže zobrať’ (porov. Jn 10, 17 – 18) bez Tvojho súhlasu; bije Ťa taktiež zradou a pokryteckým bozkom Tvoj učeník (*porov. Mt 26, 47 – 50); bije Žid, udierajúc Ťa päsťami do tváre (*porov. Mk 14, 65); bijú Ťa pohania bičmi a pribíjajú Ťa klincami (*porov. Jn 19, 1. 18). Ó! Ako veľmi si zbitý a ponížený! Ó! Ako veľa je tých, čo Ťa bijú!

Ó! Aký početní sú tí, ktorí Ťa vydajú na smrť! Vydal Ťa Nebeský Otec, ktorý Ťa ’vydal za nás všetkých’ (Rim 8, 32). I Ty vydal si seba samého, ako to radostne ohlasuje jeden z tvojich služobníkov, ktorý hovorí: ’Ten, ktorý ma miluje, vydal seba samého za mňa’ (*porov. Gal 2, 20; Ef 5, 2). Ó, skutočne obdivuhodná výmena! Pán vydal seba za sluhu, Boh – za človeka, Stvoriteľ – za stvorenie, Nevinný – za vinného. Vydal si teda seba samého do rúk onoho zradcu, pokryteckého učeníka. Onen zradca vydal Ťa Židom. A Židia, tí najhorší zradcovia, Ťa vydali ’pohanom na výsmech, opľutie, zbičovanie, ukrižovanie’ (*porov. Mt 20, 18 – 19; Mk 10, 33 – 34). Povedal si to i predpovedal, a hľa, splnilo sa. Po vykonaní všetkého Ťa ukrižovali a ’započítali medzi zločincov’ (*porov. Lk 22, 37; 23, 32 – 33). To však nestačí, že si doráňaný a preto – ’množia bolesti tvojich rán’ (porov. Ž 69, 27), tým, že dajú Tebe smädnému ’piť víno zmiešané s myrhou a žlčou’ (porov. Mk 15, 23; Mt 27, 34).

6. ’Žialim za tebou’, môj Kráľ, Pán a Učiteľ, Otec i ’Brat môj’, najmilovanejší Ježišu, ’príjemnejší než láska ženy’ (porov. 2 Sam 1, 26), ktorého ’šíp sa nevrátil’ (porov. 2 Sam 1, 22). Lebo ’tvoje ostré šípy’ (Ž 45, 6) sú dôležité náuky, je to Tvoje ’slovo’, ktoré ’je živé, účinné a ostrejšie než každý dvojsečný meč, prenikajúci až po oddelenie duše a ducha’ (Hebr 4, 12). Rovnako sa v boji nezachvel Tvoj štít. Predsa ’štítom dobrej vôle’ a milosti ’si nás ovenčil’ (porov. Ž 5, 13). ’Oštep’ Tvojich modlitieb nebol stiahnutý (*porov. Joz 8, 18. 26; Ex 17, 11; Lk 1, 51. 69 – 73; Jn 19, 18; 1 Kor 15, 26. 57), keď si sa modlil za zločincov, aby nezahynuli (*porov.; Lk 23, 33 – 34), to o čo viac za priateľov! Ty si mocnejší ako lev, pretože Ty, ’Lev z Júdovho kmeňa’ (Zjv 5, 5) premohol si leva, ktorý ’obchádza’, ’hľadajúc koho by zožral’ (1 Pt 5, 8.). Ty si rýchlejší ako orol. ’Zajasal si sťa obor, ktorý má prebehnúť cestu’ (porov. Ž 19, 6) – splniť tajomstvo svojho Vtelenia. ’Ako orol vyzývajúci svoje orlíčatá k letu, rozpäl si krídla’ – svoje ramená na Kríži a ’vznášajúc sa nad nami, vzal si nás a zaniesol na svojich ramenách’ (porov. Dt 32, 11; *Jn 12, 32 – 33; 19, 18; Lk 15, 5) ’svojou mocou do svojho svätého príbytku’ (Ex 15, 13), do ’rodného domu’ a ’Tvojho jasu’ (*porov. Ž 36, 9 – 10), kde z dôvodu ’nájdenia stratenej ovce a drachmy’ (porov. Lk 15, 4 – 5. 8 – 9) pripravil si ’hostinu pre susedov a svojich priateľov’ (porov. Lk 15, 6. 9), spraviac ’radosť’ svätým duchom z dôvodu ’hriešnika, ktorý robí pokánie’ (porov. Lk, 15, 10). A hoci si taký a tak veľký, si odsúdený na ’najpotupnejšiu smrť’ (Múd 2, 20). Porúčajúc ducha do rúk Otca a skloniac hlavu, umieraš (*porov. Lk 23, 46; Jn 19, 30).

7. Prosím, príďte a prejavte mi súcit všetci, ktorí túžite radovať sa v Pánovi. Pohliadnite na vášho Mocnára – ako bol zdrvený, na vášho Vytúženého – akým poľutovaniahodným spôsobom bol znetvorený, na vášho Nositeľa pokoja – ako bol v boji zabitý. Kdeže je ružová červeň, kdeže snehová belosť (*porov. Pies 5, 10), akúže nájdeš krásu v tak zničenom tele? Hľa, ’pominuli sa dni’ (porov. Ž 90, 9) nášho Dňa (*porov. 1 Sol 5, 5), najláskavejšieho Ježiša, ktorý iba sám je Dňom bez temnoty (*porov. Jn 8, 12; 1 Jn 1, 5); a Jeho ’kosti vyschli sťa raždie, uvädol sťa seno a vyschlo’ i Jeho ’srdce’ (porov. Ž 102, 4 – 5). Bol vyzdvihnutý a zrazený veľkou silou, no pri vonkajšom znetvorení zachoval si zároveň vnútornú krásu a vnútornú dôstojnosť.

Avšak neopúšťaj Ho v Jeho utrpeniach, pretože Tohto ’najkrajšieho z ľudských synov’ (porov. Ž 45, 3) videli na Kríži ľudia, ktorí hľadeli len na Jeho vonkajší vzhľad ’nemajúci krásy ani pôvab’ (porov. Iz 53, 2), Jeho zneuctenú tvár a znetvorený výzor. No z tohto znetvorenia nášho Vykupiteľa vzišla cena našej krásy. Čierňavu vonkajšieho znetvorenia tela (*porov. Pies 1, 5; Nár 4, 8.) najmilovanejšieho Ježiša predstavili sme len čiastočne. Ktože však vyjadrí Jeho vnútornú krásu? Veď ’v Ňom prebýva celá plnosť Božstva’ (Kol 2, 9)! Znetvorujme sa teda i my zvonku na tele (*porov. Kol 3, 5; Gal 5, 24; 6, 14) so znetvoreným Ježišom (*porov. Gal 2, 19; Kol 1, 24), aby sme sa pretvorili vnútorne s krásnym Ježišom. Pripodobňujme sa naším telom ku telu nášho Viniča, aby sa pretvorilo ’telo nášho poníženia do podoby tela jeho slávy’ (porov. Flp 3, 21; *Rim 8, 17).

6. kapitola

Druhá podobnosť, čiže listy viniča vo všeobecnom chápaní

1. Listy viniča sú veľkolepejšie než listy takmer všetkých stromov. A načože iné poukazujú listy nášho pravého Viniča (*porov. Jn 15, 1), ak nie na slová najláskavejšieho Ježiša? Vďaka listom vyniká vinič, vďaka slovám vyniká Ježiš (*porov. Jn 7, 46). A keďže veľkolepejším býva vinič kvôli rozmiestneniu listov, keď vyzdvihnutý na nejaké drevené podpery, na rôzne strany rozťahuje svoje výhonky, pozrime sa, či náš pravý Vinič bol niekedy vyzdvihnutý a roztiahnutý, a pouvažujme aké listy sladkých slov vypustil pre našu spásu.

2. O tom, že náš Vinič, Ježiš Kristus bol vyzdvihnutý, On sám svedčí o sebe, hovoriac: ’A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetko pritiahnem k sebe’ (Jn 12, 32). Je zrejmou vecou, že to čo bolo povedané o tomto vyzdvihnutí, vzťahovalo sa na Kríž (*porov. Jn 12, 33; 19, 18). A pozri, ako sa drevené podpery, na ktoré sa zvykne vyzdvihovať vinič, výrazne podobajú krížu. Tieto podpery prekrižujú, to jest kladú naprieč a potom na ne roztiahnu vinič. Čo je viac primeranejšie? Prekrižujú drevá kríža, náš Vinič, dobrého Ježiša naň zdvíhajú a rozťahujú mu na ňom ramená i celé telo. A pretože bol na kríži tak veľmi roztiahnutý, dali sa spočítať všetky Jeho údy. Veď predsa povedal to skrze Proroka: ’Prebodli moje ruky i moje nohy, spočítali všetky moje kosti’ (Ž 22, 17 – 18), akoby vravel: tak veľmi som bol roztiahnutý napravo, naľavo i odhora nadol, že všetky moje kosti sa dali ľahko spočítať v mojom tele napnutom ako koža na bubne.

3. Ó duša kresťanská! ’Pohliadni na tvár svojho Krista’ (Ž 84, 10) a obráť nie bez sĺz svoje oči a nie bez vzlykov skrúšené srdce na Jeho mučidlá a pozri, aké veľké muky postretli Ho, keď hľadal teba, aby ťa našiel. Naširoko teda otvor svoje oči, aby si hľadela ’na tvár svojho Krista’. S nastraženými ušami počúvaj, či v tak veľkej bolesti povie nejaké slovo, a započuté ukry ho v komôrke svojho srdca ako najcennejší poklad (*porov. Lk 2, 51; 6, 45). Hľa, bol položený na tvrdé lôžko, a to na lôžko smrti – tak nazývam kríž (*porov. Jn 11, 11 – 14; Gn 49, 9; Zjv 5, 5; 22, 16; Jn 19, 17 – 18. 30). Zachovaj teda posledné príkazy svojho Ženícha, pokiaľ chceš dosiahnuť ’nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo’ (1 Pt 1, 4). Zaiste, nie je veľa tých príkazov, ktoré vydal Umierajúci. Ochotná nevesta Kristova však zachová ich s ľahkosťou.

7. kapitola

Listy Viniča v osobitnom chápaní:

(*Prvý list Viniča, to jest) prvé slovo Krista na kríži

1. Je sedem slov, ktoré povedal náš Vinič, keď bol vyzdvihnutý na kríži, sťaby vypustil sedem stále zelených listov (*porov. Ž 1, 3; Lk 23, 31. 33; Iz 40, 8; Mt 24, 35).

Tvoj Ženích sa stal pre teba i Citarou, v ktorej drevo malo tvar kríža, a natiahnuté struny zastupovalo Jeho telo (*porov. Ž 57, 9; Ef 5, 14; Mk 5, 35. 39 – 42; Mt 28, 5 – 6. 9).

Hľa, tu je tých sedem slov.

2. Prvé slovo, ktoré povedal, najláskavejší Ježiš, keď bol ukrižovaný je nasledovné: ’Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia’ (Lk 23, 34; *pozn. k 1. melódii, t. j. k 1. slovu Citary: porov. Zjv 14, 2; Lk 23, 46). Ó, zelený list, ó, slovo primerané Slovu najvyššieho Otca (*porov. Jn 1, 1. 14)! Dobrý Učiteľ robí to, čo prikazuje: modlí sa nielen za priateľov, ale taktiež za tých, ktorí Ho ’prenasledujú a potupujú’ (porov. Mt 5, 44; *Lk 6, 28.).

Uchovaj tento list v pokladnici svojho srdca, aby si mohla použiť spomienku na túto hojnú sladkosť dobrého Ježiša (*porov. Ž 119, 103; Pies 5, 16), kedykoľvek zúria tvoji nepriatelia, nadstavujúc vždy toto slovo sťa štít proti útokom nepriateľov. Ženích sa modlí za svojich vrahov, či ty sa nebudeš modliť za svojich ohováračov?

3. Pozrime sa však bližšie na samotnú modlitbu. Vraví: ’Otče’; prečo používa výraz ’otče’? Pretože deti nežnejšie prosiace o čosi rodičov, zvyčajne používajú otcovské meno, aby im pripomenuli prirodzenú lásku, vďaka ktorej chcú ľahšie dosiahnuť výsledok svojej prosby. Tak aj Ježiš, ’ľútostivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi milosrdný’ a ’sladký voči všetkým’ (porov. Ž 145, 8 – 9), hoci vedel, že Otec Ho vždy vypočuje (porov. Jn 11, 42), napriek tomu, aby nás poučil s akým veľkým citom sa máme modliť za nepriateľov, použil slová lásky, akoby vravel: pre otcovskú lásku, vďaka ktorej sme jedno (*porov. Jn 10, 30), prosím Ťa za nich, pretože ma môžeš vypočuť, odpusť mojim vrahom; prihliadaj na vzťah k svojmu Synovi, aby si odpustil nepriateľom.

[*? pozn.:

V 7. kap. náš ukrižovaný Pán Ježiš Kristus je prirovnaný k drevenému strunovému hudobnému nástroju – citare. V tejto kalvárskej Božej Citare drevenou časťou je Kríž a na ňom natiahnutý a ukrižovaný Bohočlovek – Ježiš Kristus zastupuje natiahnuté struny. Preto zdá sa byť chybou – pravdepodobne kopistu tohto traktátu –, ak v kap. 8. až 13. zo Strún kalvárskej Božej Citary, t. j. z úst nášho ukrižovaného Pána 7 znejúcich slov (porov. Zjv 14, 2; Lk 23, 46) je pripodobnených k ďalším strunám a nie, ako by sa dalo očakávať, k tónom alebo, čo by bolo ešte primeranejšie, k melódiám.]

8. kapitola

Druhý list Viniča, to jest (*druhé) slovo Krista na kríži

1. Druhým listom nášho Viniča a druhou strunou (*melódiou; pozri pod 7. kap. *? pozn.) našej Citary je druhé slovo Pána, ktoré povedal lotrovi vyznávajúcemu svoje hriechy a túžiacemu po spoločenstve s Kristom: ’Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji’ (Lk 23, 43). Ó, aký mocný list! Ó, akou sladkosťou znie táto struna (*melódia; pozri pod 7. kap. *? pozn.)! Ó, ako náhle stal sa priateľom – z nepriateľa, členom rodiny – z cudzinca (*porov. Ef 2, 19), blízkym – z ďalekého (*porov. Lk 15, 13; 2 Sol 1, 9), vyznávačom – z lotra (*porov. Lk 23, 40 – 42). Ó, aká to veľká dôvera lotra! Vedomý si je všetkého zla a žiadneho dobra, porušovateľ zákona, lupič cudzieho majetku a zároveň života, nachádzajúci sa v bránach smrti, na konci života, stratiaci nádej na predĺženie terajšieho života, nebojí sa zaumieniť si hľadať nádej na ukoristenie budúceho života (*porov. Mt 11, 12; 21, 31 – 32; Lk 23, 42 – 43), ktorý kedysi márnil a nikdy sa nesnažil zaslúžiť si ho. Akýže človek by strácal nádej, keď ju vlastní lotor?

2. Ženích teda začul hlas duše už nie lotra, ale vyznávača, a to svojej nevesty a keď prosí povzbudzuje ju mocným hlasom: ’Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji’ (Lk 23, 43). Komu? ’Tebe’, ’tebe’, ktorý si ma vyznal na kríži múk; ’budeš so mnou v raji’ blaženosti – nehovorí iba ’budeš v raji’ alebo s anjelmi, ale ’budeš so mnou’: budeš spoločníkom Toho, po ktorom túžiš, uvidíš v majestáte Toho, ktorého vyznávaš v Jeho slabosti a neodkladám to, čo sľubujem, pretože ’dnes budeš so mnou’. Vskutku, dobrý a sladký Pán Ježiš rýchlo vypočuje, rýchlo sľubuje, rýchlo dáva. Ktože by nedôveroval v tak láskavo Vypočúvajúceho, tak rýchlo Sľubujúceho, tak ochotne Dávajúceho? Vkladáme do Teba nádej, pretože poznáme Tvoje sladké meno, ’keďže neopúšťaš tých, čo Ťa hľadajú’ (porov. Ž 9, 11). Pristupujeme ku Tebe, ó, Ježišu láskavý, sediaci na ’tróne majestátu’ (*porov. Zjv 3, 21; 22, 1. 3), s postojom, aký si môžeme dovoliť (*porov. Gn 18, 27), prosiac, aby sme si zaslúžili byť uvedení k Tebe a skrze Teba tam, kde vošiel lotor, vyznávajúci Teba na ’tróne Kríža’ (*porov. Jn 19, 19; Ž 96, 10; sv. Justín, Apológia I, 41).

9. kapitola

Tretí list Viniča, to jest (*tretie) slovo Krista na kríži

1. Tretím listom (*Viniča) a treťou strunou (*melódiou; pozri pod 7. kap. *? pozn.) Citary je tretie slovo: ’Žena, hľa, tvoj syn!’ a: ’Hľa, tvoja matka!’ (Jn 19, 26 – 27). Sladké a milé slovo, nádherné slovo, obsahujúce veľký cit lásky. Nečítame o tom, že dobrý a najláskavejší Ježiš, zvlášť keď dosiahol zrelý vek, ľnul silnejším rodinným putom ku svojej najdrahšej Matke, že by častejšie s Ňou zostával, či vľúdnejšie sa s Ňou rozprával, než s ostatnými ľuďmi. Avšak, to aký veľký bol Jeho cit lásky ku Matke ukázal v krátkych slovách, keď už mal telesne odísť. A ak dokonca zamĺknem na tému utrpenia, ktoré Mu spôsoboval Jeho kríž, či uveríš aké obrovské spoluutrpenie sa Ho zmocňovalo kvôli blahoslavenej Matke, keďže dokonale vedel, že Jej najcitlivejšie Srdce bolo preniknuté mečom tak ohromnej bolesti (*porov. Lk 2, 35). Bolesti spôsobené ranami Mu zväčšovalo spoluutrpenie Matky, ktorú visiac na Kríži videl statočne stáť pri Ňom z posledných síl so zdrveným srdcom (*porov. Jn 19, 25), so zalomenými rukami, s očami vylievajúcimi pramene sĺz, so znetvoreným výrazom tváre, so žalujúcim sa hlasom. Čo myslíš, koľkokrát Ona, keď tam stála – ako súdim, so zakrytou hlavou z dôvodu panenskej skromnosti a zároveň i z dôvodu nesmiernej bolesti (*porov. 1 Kor 11, 5 – 6; 2 Sam 19, 5) –, vzdychala, oplakávajúc Syna a vraviac: Ježišu! Môj Synu! Ježišu! ’Kto mi dá, aby som’ s Tebou a ’za Teba zomrela, môj Synu’ (porov. 2 Sam 19, 1), najsladší Ježišu! Čo myslíš, koľkokrát Ona pozdvihla skromne oči na tie bolestivé rany, ak ich vôbec dokázala na chvíľku od nich odvrátiť, alebo ak kvôli nadmiere sĺz dokázala na ne hľadieť? Či veríš, že od nesmiernej bolesti nemohla zamdlieť, hoci veľmi sa divím, že z tej príčiny nezomrela. Žijúc – spoluumiera, znášajúc počas života bolesť ukrutnejšiu než smrť.

2. Aby však nezomrela, bola posilnená vnútorne skrze Syna, a zvonku zase láskavo potešená slovami a činmi. Akým spôsobom? ’Stála pri kríži’ (Jn 19, 25). Povedal Jej: ’Hľa, tvoj syn’ (Jn 19, 26), akoby povedal: Ty spôsobom fyzickým strácaš mňa syna, preto dávam Ti za syna priateľa milovaného najviac zo všetkých, ktorého prítomnosťou budeš potešená, počas mojej dočasnej neprítomnosti. Ty Ján, strácaš mňa ’otca’ (*porov. Jn 13, 33; 21, 5), preto túto moju najdrahšiu Matku, dávam tebe za matku.

Kráľu a Ženích! Dobrý Ježišu! Akým štedrým si sa stal počas svojej svadby! Ako veľkoryso si rozdal všetko, čo si vlastnil! Hľa, daroval si svojim vrahom žiar modlitby, lotrovi – raj, Matke – syna, synovi – Matku, mŕtvym – život, rukám Otca – svoju dušu, celému svetu – dôkazy Tvojej moci, na vykúpenie otroka vylial si nie trochu, ale všetku svoju Krv vytekajúcu z početných a veľkých rán, tomu, ktorý Ťa vydal, čiže zradcovi uložil si náležitý trest, zemi daroval si na nejaký čas telo, ktoré nepodľahne rozkladu!

10. kapitola

Štvrtý list Viniča, to jest (*štvrté) slovo Krista na kríži

1. Štvrtým listom (*Viniča) a štvrtou strunou (*melódiou; pozri pod 7. kap. *? pozn.) Citary je štvrté slovo Pána, ktoré povedal ’okolo deviatej hodiny, volajúc mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, to jest: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“’ (porov. Mt 27, 46). Čie oči by nezbadali tento list, čie uši by nezapočuli túto strunu (*melódiu; pozri pod 7. kap. *? pozn.)? A prečo je povedané, že ’volá’, ak nie preto, aby Ho bolo lepšie počuť? Aká veľká, myslíš, bola nesmiernosť najostrejšej bolesti, keď napnutý celým telom dobrý Ježiš volal týmito slovami?! Daj si však pozor, aby si sa z dôvodu onoho zvolania nedomnieval, že najtichší Pán Ježiš upadol do netrpezlivosti. Pretože v čase najbolestnejšieho utrpenia si zachoval trpezlivosť – ako to preukážeme, keď budeme vravieť o nasledujúcom liste a strune (*melódii; pozri pod 7. kap. *? pozn.) –, ale tým zvolaním zjavil taktiež svoju obrovskú bolesť.

2. Tieto slová povedal ako Osoba vtelená v človeku, ktorá bola jedna a tá istá ako Osoba Syna Božieho. Vyplýva to z toho, že povedal: ’Bože môj’. Toto by istotne nepovedal On, ktorý je jedným Bohom rovný s Otcom, keby neprijal človečenstvo. Čo však znamená to, že povedal: ’Prečo si ma opustil’? Či Otec mohol opustiť svojho jediného Syna? Vylúčené! Najláskavejší Ježiš, naša Hlava hovorí tak v mene celého tela, to znamená celej Cirkvi. No chcejúc upriamiť osobitnú pozornosť na zjednotenie s Cirkvou, svojou Nevestou i lásku k nej, ukazuje, že bude musieť trpieť vo všetkých svojich údoch (*porov. Sk 9, 1 – 5; Kol 1, 18. 24), On, ktorý ako Hlava znášal utrpenie, to jest, vytrpel ho na vlastnom tele, ktoré si vzal z Panny. ’Volá’, že je opustený Ten, ktorý nemohol byť opustený, pretože veľa Jeho údov bude musieť prežiť také utrpenie, že sa bude zdať, akoby boli úplne opustené Bohom. Nech je oslávený milovaný Pán, najláskavejší Ježiš, ktorý ráčil najskôr v sebe za nás, a teraz aj s nami v nás trpieť privlastňujúc si naše utrpenie, ktoré prežívame na zásade spravodlivosti. Koná tak preto, aby sme uvažovaním o Jeho umučení a volajúc: ’S Ním som v súžení’ (porov. Ž 91, 15; *Gal 2, 19 – 20), mohli Mu viacej dôverovať.

11. kapitola

Piaty list Viniča, to jest (*piate) slovo Krista na kríži

1. Piatym listom (*Viniča) a piatou strunou (*melódiou Citary; pozri pod 7. kap. *? pozn.) je piate slovo najmilovanejšieho Ježiša, ktoré povedal na kríži, vraviac: ’Žíznim’ (Jn 19, 28). ’A dali mu piť víno zmiešané s myrhou a žlčou’ (porov. Mk 15, 23; Mt 27, 34). K mučeniu všetkých údov najsladšieho Ježiša, zostalo ešte pridať i mučenie jazyka. Oná ’cudzia vinica, zmenená na horkosť’ (porov. Jer 2, 21; *Iz 5, 1 – 2. 4. 7) podala Mu teda v Jeho smäde horký nápoj zo svojich plodov, síce nie na pitie, ale skôr na ochutnanie, pretože k mučeniu jazyka stačí ak ho tento len ochutná.

2. Napriek tomu, že to vpravde bolo vykonané, ’aby sa splnilo Písmo’ (*Jn 19, 28), zdá sa, že slovo ’žíznim’ vyjadruje čosi iné. Myslím si totiž, že to povedal, aby nasmeroval osobitnú pozornosť na nesmiernosť lásky (*porov. Pies 8, 6 – 7), pretože smädný človek túži viacej po nápoji, než hladný po pokrme. Poukázaním na svoj smäd po onej veci, po ktorej sa najvrúcnejšie túži nám obrazne vyjavuje žiar svojej lásky. Hoci ako pravdivé mohol by som prijať i to, že bol smädný, pretože celé telo mal odvodnené kvôli vyliatiu Najsvätejšej Krvi a ’kosti’ mal vyschnuté ’ako raždie’ (porov. Ž 102, 4), napriek tomu nie je vierohodné, že hovoril o smäde tela, On, ktorý vedel, že o chvíľu fyzicky zomrie, preto veríme, že skôr smädil najvrúcnejšou túžbou po našej spáse.

Avšak čo nás dojíma, je skutočnosť, že keď prichádzala posledná hodina Jeho umučenia (*porov. Jn 12, 23. 27; Mk 14, 35. 41), najláskavejší Pán Ježiš, pristupujúc k modlitbe, ’padol na svoju tvár modlil sa a vravel: „Otče môj, ak je to možné, odním odo mňa tento kalich“’ (porov. Mt 26, 39) – a to urobil nielen raz, ale i druhý i tretí raz – naznačujúc ’kalichom’, ktorý mal piť, umučenie, ktoré mal vytrpieť. A teraz, keď vypil tento kalich umučenia, hovorí: ’Žíznim’. Čo to znamená? Dobrý Ježišu! Predtým než okúsiš – prosíš o úplné odňatie kalicha, a keď si ho vypil, smädíš? Ako vidím, si predivným pijúcim! Azda Tvoj kalich bol naplnený vínom potešenia, a nie skôr vínom bolesti a najväčšej horkosti? Skutočne, je plný najhorkejšej bolesti, ktorá by nemala vyvolávať smäd, ale skôr odpor k pitiu.

3. Pred umučením si naozaj prosil, aby bol kalich odňatý od Teba, nie preto, že by si nechcel podstúpiť umučenie, ktoré si prišiel vytrpieť (*porov. Jn 12, 27) a bez ktorého by ľudský rod nemohol byť spasený, ale ako predpokladám preto, aby si niekto nemyslel, že Ty pravý človek, kvôli zjednoteniu s Božstvom, si necítil bolestné umučenie, a preto si dva, ba dokonca tri razy prosil o odňatie kalicha od Teba, čím si ukázal pochybujúcim najväčšiu horkosť Tvojho umučenia. Taktiež nás, kráčajúcich podľa vzoru Tvojej náuky a príkladu si poučil, že môžeme a máme, keď nám hrozia nebezpečenstvá, hoci by pre nás boli užitočné, častejšie prosiť Pána, aby ráčil odvrátiť od nás biče svojho hnevu, a keby sa tak nestalo, aby sme sa, podľa príkladu Tvojho umučenia, ochotne podvolili trpezlivo a mužne až do konca ich znášať. A to, že pred umučením si prosil o odňatie kalicha, a po jeho vypití si povedal: ’Žíznim’, svedčí o tom, že si ukázal nesmiernosť svojej lásky, akoby si povedal: Hoci moje utrpenie bolo tak veľké, že z dôvodu citlivosti ľudskej prirodzenosti som prosil, aby bolo odo mňa vzaté, napriek tomu – ó, človeče, premožený láskou k tebe –, aj po pretrpení mučeníctva kríža, túžil by som podstúpiť ešte početnejšie a väčšie mučenia, ak by to bolo potrebné. Neexistuje totiž nič také, čo by som sa nepodujal pre teba vytrpieť; ako cenu za teba ’dávam svoj život’ (porov. Jn 10, 15).

12. kapitola

Šiesty list Viniča, to jest (*šieste) slovo Krista na kríži

1. Šiestym listom (*Viniča) a šiestou strunou (*melódiou; pozri pod 7. kap. *? pozn.) Citary je šieste slovo: ’Je dokonané’, ktoré Pán Ježiš, pravá a najväčšia Sladkosť, povedal po tom, ako ’okúsil ocot’ (Jn 19, 30). Čo to znamená? Vyššie (Kap. 11) bolo povedané, že Pán, keď videl, ’že je už všetko dokonané, aby sa splnili Písma, povedal: „Žíznim“’ (Jn 19, 28), a keď okúsil nápoj, povedal: ’Je dokonané’. Totiž dokonané a splnené bolo svedectvo Písma sv., ktoré hovorí: ’Dali mi za pokrm žlč’ (Ž 69, 22) a týmto i ’celé Písmo, ktoré hovorilo o Ňom’ (porov. Lk 24, 27) sa splnilo.

2. Ako teda naša Hlava, znášajúca pre naše hriechy bolesti Mučenia trpezlivo vytrvala až do konca, to jest do splnenia sa všetkých Písem, ktoré o Nej hovorili, tak aj my, ak chceme byť údmi tejto Hlavy, zachovávajme vo všetkých našich protivenstvách cnosť vytrvalosti, aby sme došli ku koncu všetkých našich utrpení, pod vedením samotného najláskavejšieho Ježiša a s Ním mohli s dôverou povedať: ’Je dokonané’, to znamená, s Tvojou pomocou, a nie vďaka našej pomoci ’dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval’ (2 Tim 4, 7). Daj teda to, čo vďaka tvojmu prísľubu sa uchováva pre spravodlivo bojujúcich v zápasoch, totiž ’veniec spravodlivosti, ktorý Ty, spravodlivý Sudca dáš v Tvojom dni’ (porov. 2 Tim 4, 8.), v ktorom niet mrákavy, v onom dni, ktorý ’v Tvojich príbytkoch bude lepší než tisíce iných’ (porov. Ž 84, 11), v ktorom Ty sám budeš jediným slnkom.

Ó, ’Slnko spravodlivosti’ (Mal 3, 20), láskavý Ježišu Kriste, žiariaci svojou mocou, dáš seba samého ako večnú odmenu všetkým, ktorí bojovali a bojujúc vytrvali v zápasoch; nech dostanú od Teba večné svetlo, v ktorom sa budú radovať a budú vždy šťastní (*porov. Zjv 21, 4; 22, 5). Toto svetlo však nemôže dosiahnuť nik, iba ten, ’kto vytrvá do konca’ (Mt 24, 13), ’pretože hodnotou dobrého diela je vytrvalosť’ (porov. S. Gregorius Magnus, XL Homiliarum in Evangelia, Lib. II. – Homil. XXV, 1).

13. kapitola

Siedmy list Viniča, to jest (*siedme) slovo Krista na kríži

Siedmym a posledným listom nášho Viniča a siedmou strunou (*melódiou; pozri pod 7. kap. *? pozn.) Citary je posledné slovo najmilovanejšieho Ježiša: ’Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha’ (Lk 23, 46). Text je jasný. Čo však znamená, že On, Syn spoluvečný a jednej podstaty s Otcom, tak zjavne odovzdal svoju dušu do rúk Otca, ktorá predsa by Mu bola odovzdaná, aj keď by to nepovedal? Samozrejme, hoci vedel, že Jeho najsvätejšia duša patrí Otcovi, urobil to preto, lebo o niečo skôr povedal: ’Prichádza knieža tohto sveta’, to jest satan, a ’nič vo Mne mu nepatrí’ (Jn 14, 30). Chcel poručiť svoju dušu do rúk Otca, aby nás, ktorí sme hlinou a prachom (porov. Gn 18, 27) poučil, ako starostlivo sa máme učiť porúčať svojho ducha do rúk večného Otca, aby náš duch, keď bude vychádzať z tela, nebol uchvátený kniežaťom tohto sveta, ktorý, nanešťastie! nie málo by našiel v nás toho, čo patrí jemu. ’On’ teda, ktorý ’sa nedopustil hriechu’ (*1 Pt 2, 22), ba čo viac, preto prišiel, aby zničil hriechy (*porov. Hebr 9, 26; 1 Jn 3, 5), porúčal svojho svätého, najčistejšieho ducha, ktorý vychádzal z najčistejšieho tela do rúk svojho Otca samozrejme nie z nevyhnutnosti, ale aby dal príklad.

14. kapitola

Tretia podobnosť viniča – v súvislosti s kvetmi

Syn Boží preto ’sa zriekol seba samého, prijal podobu sluhu’ (Flp 2, 7) a bol zasadený na našej zemi, a taktiež prijal porušiteľnosť nášho tela (*porov. 1 Kor 15, 42 – 44) a vypustil listy, zakvitol a priniesol veľa ovocia, aby nás spojil so svojím Božstvom tým, že sa spojil s naším človečenstvom. A pretože bez kvetu niet ovocia, preto zakvitol najláskavejší Pán, môj Ježiš. Čímže sú Jeho kvety, ak nie cnosťami? Ten nepoškvrnený Vinič zakvitol predivne, veľmi zvláštne a nádherne, a to nie tak ako ostatné viniče a stromy jediným druhom kvetov. Pojal totižto v sebe krásu každého kvetu: fialku pokory, ľaliu čistoty, ružu trpezlivosti a lásky i šafran zdržanlivosti.

Pomlčiac o ostatných, venujme sa ruži.

15. kapitola

Kvet červenej planúcej ruže vo všeobecnom chápaní

1. Na našom Viniči, najláskavejšom Ježišovi, kvitne červená planúca ruža. Červená je od krvi vyliatej pri umučení, planúca – ohňom lásky, zarosená – vyplakanými slzami sladkého Ježiša.

Moja radosť totižto zaplakala a zarmútila sa, viac – radosť anjelov, najlepší Ježiš, ’ktorý’, ako vraví Apoštol, ’za dní svojho tela s hlasným volaním a plačom prednášal vrelé prosby a modlitby Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti, a bol vyslyšaný vďaka svojej poddajnosti’ (Hebr 5, 7). Či počuješ, ’srdce nie z mäsa, ale z kameňa’ (porov. Ez 11, 19), že ten veľký a najlepší Ježiš ’za dní svojho tela’, ktoré prijal pre mňa, zaplavoval sa slzami, a ty naďalej zostávaš suché? Ó, tvrdé srdce, počuješ? Kvôli tebe až k slzám je pohnutý Ten, ktorý ’na veky nepohne sa’ (porov. Ž 125, 1), a teba to ešte stále nedojíma k slzám?

Pridám aj oheň lásky, i krv umučenia, snáď sa rozohreješ, snáď zmäkneš, aby si pre najsladšieho Ježiša uronilo aspoň pár sĺz, pre Jeho slzy a vyliatu krv. Ešte pridám aj ťažké kladivo a vbité železné klince, aby ťa pohlo aspoň toto! Keby si totižto bolo ’ako vyprahnutá zem’ (Ž 143, 6), ľahko by si mohlo zmäknúť po zaliatí samotnými slzami najsladšieho Ježiša; pokiaľ by si však, pre mráz mnohých neprávostí, bolo stvrdnuté až do stupňa tvrdosti kameňa, používam aj mocnejšie nástroje: kladivo kríža i ostrosť železných klincov, aby si nimi prebodnuté, puklo a vylialo spásonosný potok sĺz.

2. Ak sa však stále nedáš dojať, tvrdé ’a nekajúce srdce’ (porov. Rim 2, 5), tak si tvrdšie od skaly na púšti, z ktorej – po tom, ako ju Mojžiš dva razy udrel palicou – sa vyliali prehojné vody (*porov. Nm 20, 4. 11), o to viac, keďže kladivo kríža je účinnejšie pri udieraní, než Mojžišova palica, a tri železné klince by mali byť mocnejšie a účinnejšie pri získaní vody, než dvojitý úder Mojžišovej palice.

Lež ak naďalej zostávaš ľahostajné, pretože si stvrdlo tak, že tvoja tvrdosť je oceľová, ktorú len krv ’Capa’ (*porov. Lv 16, 9. 15 – 19) môže zmäkčiť, prinášam ti krv ’Capa’ a súčasne i ’nepoškvrneného Baránka’ (1 Pt 1, 19), najlepšieho Ježiša! Prinášam veľa krvi, ktorá planie neporovnateľnou páľavou lásky (*porov. Lk 24, 32), lebo ona svojou mocou celkom rozdrvila a zbúrala onú oceľovú stenu nepriateľstva postavenú medzi Bohom a človekom (*porov. Iz 59, 2). Tá stena tak stvrdla počas toľkých tisícročí, že ani skrze Zákon ani skrze Prorokov bijúcich do nej kladivami rôznych druhov príkazov a hrozieb nebola zborená. Ale keď do tej steny udrela krv ’Capa’ a nášho ’Baránka’, milovaného Ježiša, tak bola ona nielen prerazená, ale taktiež zbúraná (*porov. Jn 2, 19 – 22; Rim 6, 6; Hebr 9, 11 – 14. 24 – 28; 10, 19 – 22).

Vraví sa, že Pán Ježiš je capom, ktorý je nečistým zvieraťom, pretože mal prirodzenosť, ktorá u nás je plná hriešnej nečistoty, u Neho však nemala ona nič hriešneho (*porov. Rim 6, 6; 8, 3; 2 Kor 5, 21). Naopak, kvôli výnimočnej čistote Ježiš je ’Baránkom’, v ktorom nielenže niet hriechu, ale On i ’sníma hriechy’ celého ’sveta’ (porov. Jn 1, 29; *1 Pt 2, 22. 24).

3. Ó, oceľové srdce! Ponor sa teda do prehojnej krvi Capa i nášho Baránka, zostaň v nej, aby si sa rozohrialo, a rozohriate, aby si zmäklo, a mäkké, aby si vylialo pramene sĺz. Budem teda pre seba hľadať a vtedy nájdem prameň sĺz v slzách, v kríži a klincoch, a nakoniec i v krvi ’rumenného’ (*porov. Pies 5, 10), najtichšieho Ježiša. Budem teda čítať a premýšľať, koľko ona poskytla červene telu i duši ’milému z najmilších’ (porov. Pies 5, 9), najmilovanejšiemu Ježišovi. Začervenala sa totižto v obidvoch: v tele nepochybne prirodzene, pretože každé telo je prirodzene začervenané, nie menej však aj krvou z umučenia začervenalo sa Jeho telo, pod vplyvom lásky k nám, tak často a tak hojne zaliate, ako je uvedené vyššie, že nevieme presne povedať, koľko ráz došlo ku vyliatiu tejto najsvätejšej Krvi. Preto sa zdá, že teraz by sme sa nemali nad tým pozastavovať, aby u čitateľa nevznikol odpor.

4. Kto teda by pociťoval odpor ku tejto Krvi? Pravdepodobne ten, ktorý by bol len telom a krvou a nemal by v sebe nič duchovného. Ktože chcejúc oslobodiť sa ’od krvi’ (porov. Ž 51, 16), to jest od hriechov spáchaných kvôli telu a krvi, netúžil by po tejto najspasiteľnejšej Krvi najčistejšieho Ježiša (*porov. Zjv 1, 5; 1 Jn 1, 7)? Ktokoľvek hoci len raz okúsil (*porov. Ž 34, 9) túto Krv, ktorú ’Boh vo svojej dobrote pripravil chudobnému’ (porov. Ž 68, 11), či nebude po nej čoraz viac túžiť, počujúc a chápajúc pravdivý hlas Múdrosti Boha (*porov. 1 Kor 1, 30), Jednorodeného Syna Otca, najlepšieho Ježiša, vraviaceho: ’Ktorí ma požívajú, budú väčšmi lačnieť, a ktorí ma pijú, budú väčšmi smädiť’ (Sir 24, 29).

Ak je to pravda, alebo skôr preto, že je to pravda, že ľudská krv obsahuje z prirodzenosti tak veľkú sladkosť, v porovnaní s krvou zvierat, že keby ktorákoľvek zo šeliem ju len raz okúsila, tak v budúcnosti vždy ju bude požadovať, a to do takej miery, že zanechá lov zvierat a bude číhať na ľudskú krv a pri jej získavaní bude sa za ňou hnať vystavujúc sa smrti. Čo súdiš o sladkosti Krvi tohto Syna Človeka, pravého Boha a pravého Človeka, najsladšieho Ježiša? Hľa, nerozumné šelmy lačnia po ľudskej krvi, a ja by som nežíznil po Krvi Boho-Človeka, najlepšieho Ježiša (*porov. Mt 26, 27 – 28)? Šelmy čím viac okúsili ľudskej krvi, tým väčšmi ju požadujú, a ja by som mal cítiť odpor ku Krvi Boho-Človeka, najláskavejšieho Ježiša? Šelmy sa vystavujú smrti, aby získali sladkosť ľudskej krvi, a ja sa nebudem ponáhľať do môjho Života, ku Krvi (*porov. Jn 6, 53 – 56) ’bielunkého a rumenného’ (porov. Pies 5, 10) Ježiša?

Áno, veruže budem sa ponáhľať a budem piť, ’budem kupovať bez platenia víno i mlieko’ (porov. Iz 55, 1), totižto Krv, cenu nášho života (*porov. 1 Pt 1, 18 – 19; Jn 6, 53 – 54), ktorú pre nás ’namiešala v nádobe’ svojho tela ’Múdrosť’ (porov. Prís 9, 1 – 2; *1 Kor 1, 30; Sk 9, 15) najvyššieho Otca – najláskavejší Ježiš. Ponáhľajte sa so mnou, ktorí milujete milovaného Ježiša, ’kúpte’ si ’nie za porušiteľné zlato a striebro’ (1 Pt 1, 18), ale za zmenu obyčajov a vaším obrátením ono ’víno i mlieko’, najčistejšiu Krv opájajúcu dokonalých, ako ’víno’ (*porov. Pies 8, 2) a vyživujúcu nemluvňatá ako ’mlieko’ (*porov. 1 Pt 2, 2; Hebr 5, 12 – 13). Ak si dokonalý, ak si silný, ’vínom’ je pre teba Krv Ježiša, najčistejšia Krv hrozna (*porov. Gn 49, 11; Sir 50, 16); ak si ešte slabý, ktorý potrebuje ’mlieko’, ona je pre teba výživným ’mliekom’. Pi teda tú najčistejšiu Krv (*porov. Mt 26, 27 – 28)!

16. kapitola

Ruža lásky

Pri pohľade na ružu treba si všimnúť lásku i umučenie.

Žiar lásky ruže budeme schopný doceniť, ak dôkladne uvážime ’kto’, ’prečo’, ’akých’, ’ako veľmi’ miloval milosrdný a obdivuhodný Milujúci, ten náš Milujúci, nad ktorého nie je nič väčšieho, nič veľkolepejšieho, nič mocnejšieho, ktorému každý duch vyznáva: ’Ty si môj Boh’ (*porov. Ž 118, 28; Jn 20, 28). V tejto výpovedi je vyjadrené: ’kto’ je Milujúci, menovite: ’Boh’. A ’prečo’ miloval, vyplýva z nasledujúcich slov tejto výpovede, totižto, že nemiloval nás, aby prijal čosi od nás, pretože nepotrebuje naše dobrá, ale miloval nás svojou nezištnou láskou. A ak by aj bolo niečo dobrého v nás, po čom by On túžil, tak to pochádza nie od nás, ale od Neho. ’Akých’ nás miloval, objasňuje ten, ktorý hovorí: ’Keď sme boli ešte nepriateľmi, zmieril nás s Bohom’ (porov. Rim 5, 10). Spravodlivý totižto miloval nespravodlivých, krásny – škaredých, jedine dobrý a svätý – hriešnikov a bezbožných. Ó, aká veľká milosť! Pozrime teda ’ako veľmi’ miloval! Ale ktože to dokáže dostatočne vyjadriť?

17. kapitola

Ruža umučenia

Nuž ak chceme predstaviť pravdu o tom ako veľmi miloval, musíme ružu umučenia spojiť s ružou lásky, aby sa ruža lásky začervenala v umučení, a ruža umučenia vzplanula ohňom lásky. Náš Milujúci nás totižto tak veľmi miloval, že, pod vplyvom žiaru lásky, vzplanul červeňou umučenia ’a vydal svoju dušu na smrť’ (porov. Iz 53, 12; *Mt 27, 50), ’a to smrť na kríži’ (Flp 2, 8.) trvajúcu nie krátko, ale trvajúcu od Jeho narodenia až do konca najukrutnejšej smrti (*porov. Lk 9, 23; Jn 19, 17 – 18. 30). Všetko teda, čo vytrpel dobrý Ježiš ’za dní svojho tela’ (Hebr 5, 7) týka sa očividne červene ruže umučenia, pričom osobitým spôsobom bola začervenená častým vyliatím Jeho najsvätejšej Krvi. Keďže nemôžeme vymenovať všetko, čo vytrpel, aspoň opätovne vymenujeme vyliatia spásonosnej Krvi, čo by nemalo vyvolať odpor, ale malo by prispieť k tomu, aby to, na čo treba vždy pamätať, sa hlbšie vrylo do pamäti.

18. kapitola

Prvé vyliatie Krvi Ježiša Krista

1. Vieme, že prvé vyliatie Krvi nastalo pri obriezke, kedy ’dali Mu meno Ježiš’ (Lk 2, 21). Už vtedy sa týmto naznačovalo tajomným spôsobom, že skrze vyliatie Krvi sa stane našim pravým Ježišom čiže Spasiteľom (*pozn. Mt 1, 21; Meno ’Ježiš’ v hebrejčine znamená ’Boh spasí’). Nech o tom počúvajú a porozumejú tomu ako mladí chlapci tak i dievčatá a nech často sa vštepuje do ich mysle pravda o rannom mučeníctve nevinného Ježiša. Preto aj Izaiáš, hovoriac o narodení tohto najsladšieho Ježiša, povedal: ’Dieťa sa nám narodilo, daný je nám syn. Na jeho pleciach spočinula vláda’ (Iz 9, 6). Kríž, ktorý je vyjadrený výrazom ’vláda’, bol s Ním spojený už od okamihu narodenia, pretože narodenie kríža sa fakticky udialo spolu s Jeho narodením. Totiž to, že náš Pán sa narodil z chudobnej Matky v cudzom meste, uprostred zimy, v strede noci, mimo hostinca, je dostačujúcou predzvesťou Jeho krvavého umučenia. A hoci tam nebola vyliata Jeho Krv, predsa toto sa stalo o niečo neskôr, a to po siedmych dňoch (*porov. Lk 2, 21).

2. Ó, aká veľavravná predzvesť lásky! Len čo sa narodilo najsladšie a najmilovanejšie Dieťa Ježiš, sláva neba, bohatstvo neba, rozkoš neba, ihneď sa k tomuto novému narodeniu pridružuje potupa kríža, bolesť kríža, najväčšia chudoba kríža. Bieda kríža bude však odmenená pravou, skutočnou vládou! Mocný Ježiš, ktorý ’kraľoval z dreva’ (porov. Ž 96, 10; *sv. Justín, Apológia I, 41), krížom dobyl celý svet i peklo! Kvôli krížu ’až na smrť ponížil samého seba, stávajúc sa poslušným’ Otcovi, ’preto Ho povýšil Boh’ Otec ’a dal Mu meno, ktoré je nad každé meno’ (porov. Flp 2, 8 – 9).

Právom teda pri prvom vyliatí Krvi bolo Mu dané meno ’Ježiš’, pretože pre našu spásu začal vylievať Krv, ktorú mal celkom vyliať pri dokonaní spásy (*porov. Jn 19, 34; Zjv 1, 5; 5, 9).

19. kapitola

Druhé vyliatie Krvi

1. Druhé vyliatie Krvi najsladšieho Ježiša, ktoré zafarbilo ružu umučenia, nastalo, keď Ježiš, počas modlitby a prežívania agónie v Getsemanskej záhrade, sa krvou potil. ’V smrteľnej úzkosti modlil sa ešte vrúcnejšie, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi’ (porov. Lk 22, 43 – 44). Aj keby prestali všetky ostatné vyliatia Krvi, či len toto by nemohlo dostatočne zafarbiť našu ružu? Zaiste, mohlo by.

Moje úbohé srdce! Zachvej sa a pukni, a zvlhni krvavými slzami, lebo hľa, môj Stvoriteľ zalieva sa pre mňa krvavým potom a to nie miernym, ale až stekajúcim na zem. Beda biednemu srdcu, ktoré nemäkne pri zaliatí takým a tak hojným potom! Všimni si smrteľnú úzkosť onoho najtichšieho Srdca, ktorú prežívalo, keď celé telo bolo úplne zaliate krvavým potom. Telo totižto nebolo by navonok zaliate takým a tak hojným potom, keby muka bolesti zvnútra nezlomila srdce. ’Srdce sa zlomilo vo mne’ (Jer 23, 9), vraví Prorok. Puklo teda Srdce vo vnútri, popukala zvonku koža pravého Šalamúna, najmilovanejšieho Ježiša, a vytiekol na zem krvavý pot. Začervenala sa ruža lásky a umučenia Krista, zafarbená krvou Ježiša. Hľa, ako sa celý stal ’rumenný’ (Pies 5, 10).

2. Nie je zbavené tajomného významu toto všeobecné vyliatie krvi najlepšieho Ježiša. Na celom tele sa potil, Ten, ktorý prišiel vziať na seba naše choroby (*porov. Iz 53, 4. 12; 1 Pt 2, 24), pochádzajúce z nášho tela a krvi, aby pre prinavrátenie a zachovanie zdravia celého duchovného Tela, čiže Cirkvi, priniesol, On, naša Hlava – Ježiš, ako obetu krvavý pot vyliaty z každej časti tela. Sme teda ’oslobodení Bohom našej spásy od krvipreliatia’ (porov. Ž 51, 16), totiž skrze najláskavejšieho Ježiša, ktorý za nás vylial svoju Krv. Krvavý pot znamenal nepochybne i to, že na celé Telo, samozrejme duchovné, čiže na Cirkev bola vyliata krv mučeníkov a vďaka nej Cirkev stala sa ’rumennou’ (porov. s. Augustinus, Enarrat. in Ps. 93, n. 19).

20. kapitola

Tretie vyliatie Krvi

Tretie vyliatie Krvi malo svoje miesto v čase, keď Mu trhali líca. Svedectvo o tomto máme u Proroka, hovoriaceho v osobe láskyhodného Pána Ježiša: ’Telo moje dal som bijúcim, líca moje trhajúcim’ (porov. Iz 50, 6). Jedni tvrdia, že ten text hovorí o trhaní líc vykonávanom nechtami bezbožných Židov, zatiaľ čo druhí, že ide o šklbanie brady Pána Ježiša. Či jedno i druhé, či len jedno z nich by bolo pravdivé, neuskutočnilo sa to bez vyliatia krvi. Vidím teda, že svätokrádežné ruky najbezbožnejšieho národa nenasýtené bitím, zauškovaním a opľúvaním drahej tváre najlepšieho Ježiša (*porov. Mt 26, 67), trhali i Jeho líca a vyliali krv z najsladšej tváre, ktorá zafarbila našu ružu. Vidím, že hodná obdivu i nasledovania trpezlivosť tohto ’nepoškvrneného Baránka’ (1 Pt 1, 19) nadstavila so všetkou miernosťou najnevinnejšie líca dravým pazúrom, ktoré ich mali roztrhať, aby sme, ak by niekedy kvôli Nemu našu ’tvár pokryla hanba’ (Ž 69, 8.) zniesli to trpezlivo.

21. kapitola

Štvrté vyliatie Krvi

Štvrté vyliatie Krvi nastalo pri nasadení ostrej tŕňovej koruny na hlavu nášho najsladšieho Ježiša, ktoré bolo vykonané nie jemným spôsobom, ale nenávistným vtisnutím (porov. Mt 27, 29 – 30). Je totiž v súlade s pravdou, že nenávidiaci pravdu hľadali nielen jej zneváženie, ale taktiež aj jej zničenie. Som presvedčený, že i tu nechýbali prúdy krvi, keďže z posmešne a nenávistne korunovanej hlavy stekali na šiju, a tiež i na tvár najsladšieho Ježiša. Ak by totiž nechceli spôsobiť korunovanému bolesti spolu s výsmechom, ľahšie mohli upliesť korunu z iných prútov či vetvičiek nejakého stromu. Ale aby ukázali ostne svojich zlomyseľných previnení, tak ’slávou a cťou korunovaného’ (porov. Ž 8, 6), najmiernejšieho Baránka, Pána Ježiša korunovali ostrými tŕňmi. Hoci korunovali Ho na posmech, predsa však posmievači a nevedomci, uznávajú korunovaného za kráľa, pretože koruna je čímsi, čo prináleží kráľom; práve skrze to, napriek svojej nevedomosti, ukázali Ho ako kráľa, a tým, že použili na to tŕne, vyjadrili len vlastnú zlomyseľnosť.

22. kapitola

Piate vyliatie Krvi

1. Piate vyliatie Krvi nastalo v čase ukrutného bičovania najmiernejšieho Baránka, ružového Ježiša (porov. Jn 19, 1). Koľko, myslíš, vylialo sa na zem tej najsvätejšej Krvi z rozdrásaného tela Bičovaného?! Aká, súdiš, bola krutosť zúriacich bezbožníkov?! S akou ukrutnosťou zúriacich bol bičovaný sladký Ježiš, ktorý preto prišiel, aby nás oslobodil od večných bičov?! ’Bez príčiny’ – vraví – ’šľahali ma bičmi’ (porov. Responzórium po 3. čítaní v Kvetnej Nedeli podľa Breviára rímskeho). Skutočne ’bez príčiny’; iba najnaničhodnejší a zvrátení, tí ktorí pravde nasadili putá (porov. Rim 1, 18) klamstva, pokladali Tvoje dobré činy za hodné trestu.

2. Ale i skrze toto dostávame morálne poučenie, aby sme sa pokorne učili znášať biče nášho najsvätejšieho Otca (*porov. Prís 3, 12; Hebr 12, 6), keďže i za nás nehodných náš najsladší Pán Ježiš znášal tak trpezlivo biče od najhorších ľudí. Aké biče totižto nezniesol by človek zrodený pre námahu, vychovaný i žijúci v hriechoch, a predurčený k dedičstvu nebeského dvora, ktorý len čistých prijíma, keď vidí Kráľa všetkých kráľov a Pána vládcov (*porov. Zjv 17, 14), najmilovanejšieho Ježiša, ktorý ’sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v Jeho ústach’ (1 Pt 2, 22) doráňaného tak ukrutným bičovaním? ’Počúvaj hlúpy a nechápavý’ (*Jer 5, 21) človeče a pochop, a nielenže sa nevyhýbaj, ale prijímaj údery, aby si nezišiel zo správnej cesty, keď sa rozhnevá tvoj Pán, ktorý dokonca ’vlastného Syna neušetril, ale’ kvôli tebe ’vydal Ho’ (Rim 8, 32) na bičovanie.

23. kapitola

Šieste a siedme vyliatie Krvi

1. Šieste vyliatie Krvi nastalo pri zatĺkaní klincov (*porov. Ž 22, 17; Jn 19, 18). Veď ktože by pochyboval, že zo zranených, alebo skôr prebitých rúk a nôh nevinného Ježiša hojne vytekala krv? V prúdoch tejto krvi sa naša ruža zafarbila na purpurovo, pretože tu je skutočne najhorúcejšia láska, tu je najkrvavejšie utrpenie. V tejto veľkosti utrpenia je ukázaná veľkosť lásky – o horúčosti ruže lásky (*porov. Pies 8, 6) rozjímaj v červeni utrpenia. Či je ktosi, kto kedykoľvek zniesol toľko utrpení a toľko hanby? Ten, ktorý trpí je Boh a On, ktorý zvyčajne svojim služobníkom ťarchu bolesti buď všetku odníme alebo obľahčí, neurobil nič, aby sa ťažký lis umučenia stal pre Neho ľahším (porov. Iz 63, 3). Nešetrí seba Ten, ktorý dokázal ušetriť svojich. Zjavnosť tejto skutočnosti máš v Evanjeliu sv. Jána, kde sa uvádza, že keď tí, ktorí prišli Ho zajať, povedali, že Jeho hľadajú, On odpovedal: ’Ja som’ a dodal: ’Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť!’ (Jn 18, 8.). Ó, páľava pravej, ba viac – najpravejšej lásky! Veď samotná Láska (*porov. Jn 1, 1. 14; 20, 28; 1 Jn 4, 8. 16) sa prejavuje a dáva seba zúriacim nepriateľom, nešetriac seba, prihovára sa za svojich, aby boli ušetrení! Zajatému teda po mnohých výsmechoch, ako od Židov, tak aj od pohanov, po mnohých vyliatiach krvi klinec preráža ruky i nohy, a náš najláskavejší Spasiteľ, milovaný Ježiš, je pribitý na drevo Kríža!

Hľaď a zadívaj sa na ružu krvavého umučenia, akým spôsobom sa červená na dôkaz najvrelejšej lásky. Súťažia spolu zároveň láska a umučenie – tamtá, aby viacej planula, ono, aby sa viacej červenalo od vyliatej krvi. Prapodivným však spôsobom červená sa umučením vďaka páľave lásky, pretože keby nemilovala, tak by ani netrpela. Páľava najväčšej a neporovnateľnej lásky sa ukazuje v umučení i v červeni jej krvi. Ako totiž ruža uzatvorená pod vplyvom chladu noci, pod vplyvom narastajúceho slnečného tepla, celá sa otvára a rozvinúc lupene v červeni ukazuje príjemnú horúčosť, tak nádherný Kvet nebies, najlepší Ježiš, ktorý po dlhý čas, od prvotného hriechu človeka, akoby bol uzatvorený v chlade noci, neudeľujúc ešte hriešnikom plnosť milosti, ’keď však prišla plnosť času’ (porov. Gal 4, 4), rozpálený lúčmi horúcej lásky, otvoril sa v každom mieste svojho tela, a páľava ruže lásky zažiarila v červeni vyliatej krvi.

2. Pozri teda, ako týmto kvetom ruže zakvitol ’rumenný’ Ježiš! Pozri na celé telo! Kdeže nenájdeš kvet ruže? Pohliadni na jednu i na druhú ruku, pohliadni na jednu i druhú nohu – či nenájdeš tam všade kvet ruže? Pozri na ranu v boku, keďže ani ona nie je bez ruže, hoci tá nie je príliš červená kvôli prímesi vody, pretože ’vyšla krv a voda’ (Jn 19, 34). On totižto je ten, ’ktorý prišiel skrze vodu a krv’ (1 Jn 5, 6), najlepší Ježiš Kristus.

Ó, najsladší Pane a Spasiteľu všetkých, dobrý Ježišu! Akú vďaku, hodnú Teba, môžem vzdať Tebe, ktorý si od začiatku svojho príchodu na svet až do najukrutnejšej smrti, a dokonca i po smrti, vylial za mňa tak veľa svojej krvi, ktorý si sa postaral o to, aby si ukázal páľavu svojej najvznešenejšej lásky tak početnými vyliatiami svojej krvi! Ó, akým veľkým počtom lupeňov je obohatená a ozdobená Tvoja ruža! Ktože by ich všetky spočítal? Zrátaj kvapky krvi vyliatej z najsladšieho boku i z tela najmilovanejšieho Ježiša, a budeš mať zrátané lupene ruže umučenia i ruže lásky. Jednotlivé kvapky krvi sú totižto jednotlivými lupeňmi.

Siedme vyliatie Krvi Pána sme už krátko rozobrali, keď sme hovorili o otvorenom boku, odkiaľ ’vyšla krv a voda’, a skrze ktoré sme prijali sviatosť krstu (porov. s. Augustinus, in Ioan. Evang., tr. 120, n. 2).

24. kapitola

Pobádanie ku kontemplácii Umučenia a Lásky Kristovej

1. Teraz teda, duša moja, posilni sa! Úbohá a slabá zdvihni sa, a na krídlach viery a nádeje zaleť do tejto záhrady lásky! Celú pozornosť mysle, rozptýlenú na rôzne veci, sústreď na jedno a napodobňuj usilovnosť včielky, aby si si vytvorila pre seba med nábožnosti. Vzlietni do raja lásky, vzlietni, vravím, k výšinám srdca lebo hľa, bol povýšený Ten, ktorého hľadáš (*porov. Jn 12, 32 – 33).

Ale nemaj strach – povýšený, bol ponížený (*porov. Flp 2, 8.). Pretože nie preto bol povýšený na kríži, aby sťažil ku sebe prístup tým, ktorí sa chcú k Nemu priblížiť, ale skôr preto, aby Ho všetci ľahšie mohli nájsť. Pristupujúc teda s dôverou k tomuto raju, v roztiahnutých ramenách rozpoznaj cit lásky čakajúceho, objatie lásky pozývajúceho sa ku tebe i pozývajúceho teba ku sebe a akoby láskavo a milosrdne volajúceho: ’Vráť sa, vráť sa, Sulamitka! Vráť sa, vráť sa, nech ťa vidíme’ (Pies 7, 1). Odvráť sa od zlej vôle, od zlých skutkov, od tvrdohlavosti a zúfalstva; obráť sa ku mne, lebo si sa odvrátila odo mňa, aby sme na teba pozreli pohľadom milosti, ktorým sme sa pozerali na hriešnu ženu i lotra (porov. Lk 7, 37 – 50; 23, 40 – 43).

2. Čítaj ma teda, knihu života popísanú znútra i zvonka (porov. Zjv 5, 1; *21, 27), a čítajúc ju, pochop. Zbieraj pre seba moje kvety, aby si mohla vojsť do onoho raja, pred ktorého bránou bol postavený cherubín s ohňovým mečom (*porov. Gn 3, 24). Poznanie totižto, ktorému sa v plnej miere môžeš naučiť odo mňa, má moc odstrániť strážiaceho cherubína, a krvavé kvety môžu uhasiť plameň dvojsečného meča. Vojdi teda teraz, ó, duša, do tohto raja lepšieho od všetkých rajov v rozjímavej modlitbe s čo najväčším citom, aby si neskôr mohla vojsť s telom i dušou do onoho raja nebeského (*porov. Zjv 2, 7). Nie na krátko je ti daný do vlastníctva tento raj. Preto je potrebné prelietať na jednotlivé kvety a sať okvetné lístky každého z nich, umožňujúc tak prameňom krvi zmáčať nás buď z pravej alebo z ľavej strany a dostať sa do nášho vnútra. Všade treba hľadať nábožnosť a milosť kajúcnosti zalievanú slzami. Z oboch hľadísk je potrebné uvažovať aké bolestné sú rany spôsobené klincami, aké kruté je preťatie žíl a porušenie kostí rúk Toho, ’ktorý stvoril nebo i zem’ (*porov. Sk 14, 15), akým spôsobom ’vykonal spásu uprostred zeme’ (Ž 74, 12) a počas týchto úvah si často opakovať: ’Navráť mi radosť z tvojej spásy’ (Ž 51, 14). Je potrebné postupovať spôsobom, nasledujúc včielku, ktorá vždy, dokonca i keď nelieta, vydáva akýsi zvuk a nestíchne pokým nevojde do vnútra kvetu, kde zbiera a saje sladkosť vytúženého medu. Ó, aká šťastlivá budeš, ak sa dostaneš do krvavých kvetov nášho kvitnúceho najsladšieho Raja, totiž do rán Krista, a úplne oslobodená od ruchu tohto sveta i útokov pokušení a oddávajúca sa len Tomu, do ktorého si vošla, budeš môcť ’okúsiť a porozumieť, aký dobrý a sladký je Ježiš’ (porov. Ž 34, 9).

Takým istým spôsobom je potrebné dívať sa i na nohy, nie menej krvavé a nie menšiu bolesť znášajúce než ruky, takisto prerazené a prederavené, s tečúcimi prameňmi krvi a pokropené jej kvapkami.

3. Nakoniec je potrebné dôjsť cez bránu prebodnutého boku, do onoho najpokornejšieho Srdca najnádhernejšieho Ježiša. Tam je bezpochyby ukrytý nevýslovný poklad vytúženej lásky. Nachádza sa tam nábožnosť, odtiaľ vyteká milosť sĺz, tam sa učí miernosti a trpezlivosti v protivenstvách, spoluutrpeniu v súženiach, tam obzvlášť sa nachádza ’srdce skrúšené a ponížené’ (porov. Ž 51, 19). Takýto a tak veľký prahne po tvojich objatiach, Takýto ťa očakáva, aby sa zjednotil s tebou. Ku tebe skláňa hlavu (*porov. Jn 19, 30) posiatu kvetmi, prebodnutú mnohými ostňami tŕňov, aby ťa pozval k bozku pokoja, akoby vravel: Hľa, akú som prijal podobu, ako som bol spútaný, ako som bol zabitý, aby som ťa mohol vziať na svoje ramená, teba ovečka moja, ktorá si zablúdila, a aby som ťa mohol zaniesť späť na nebeské pastviny raja (*porov. Lk 15, 4 – 7; 23, 43). Odpovedz mi láskou, vzruš sa súcitom kvôli mojim ranám a ’pritlač si ma’ takého, akého ma teraz vidíš, ’ako pečať na svoje srdce, ako pečať na svoje rameno’ (porov. Pies 8, 6), aby si vo všetkých úmysloch svojho srdca, vo všetkých dielach svojich rúk mohla sa pripodobniť mne tak poznačenému, ako to vidíš. Pripodobnil som ťa na podobu svojej božskosti, keď som ťa stvoril, pripodobnil som sa podobe tvojho človečenstva, aby som ťa vykúpil. Ty teda, ktorá si si nezachovala podobu mojej božskosti udelenú ti pri tvojom stvorení, zachovaj si aspoň podobu tvojho človečenstva vyjadrenú vo mne v čase tvojho obnovenia. Ak si nezostala taká, akú som ťa stvoril, zostaň aspoň taká, akú som ťa vykúpil. Ak nechápeš aké dary som ti udelil, stvorením ťa, pochop aspoň, aké trápenia v tvojom človečenstve som podstúpil pre tvoje vykúpenie, a pochop, že som ťa povolal do väčších slastí skrze vykúpenie, než sú tie, ku ktorým som ťa povolal skrze stvorenie. Preto totižto stal som sa viditeľným človekom, aby videný tebou, bol som tebou milovaný – ja, ktorý v mojej božskosti nevidený a neviditeľný, nejako nebol som tebou milovaný.

4. Ó, najsladší, dobrý Ježišu! ’Otec svetiel’, od ktorého pochádza ’každý najlepší dar a každý dokonalý dar’ (porov. Jak 1, 17), pozri milosrdne na pokorne Ťa vyznávajúcich a skutočne presvedčených, že bez Teba nič nemôžeme urobiť (*porov. Jn 15, 5)! Ty, ktorý si dal seba ako výkupné za nás (*porov. Mt 20, 28; 1 Tim 2, 6), daj – hoci si nezasluhujeme tak veľkú odmenu –, aby sme sa odovzdali vo všetkom tak úplne a dokonale tvojej milosti, aby sme pripodobnení obrazu Tvojho umučenia, s Tvojou pomocou rovnako sa pripodobnili obrazu Tvojej božskosti (*porov. 2 Pt 1, 4; 1 Jn 3, 2; KKC 460), ktorý sme stratili hriechom. Amen.

+++

Sv. Bonaventúra – Mystický Vinič PDF

+++

†

Kríž sv. Tomáša Akvinského

„Bez Božej vôle sa v prírode nič nedeje. Búrky i víchrice poslúchajú Boží hlas a Bohu slúžia ako prostriedok, ktorým skúša svojich verných a trestá hriešnikov. Sv. Tomáš sa považoval za tak veľkého hriešnika, že každý blesk počas búrky sa mu zdal, že je určený pre neho, aby ho zasiahol za jeho viny. Preto sa počas búrky pri každom blesku značil sv. krížom a vyslovoval slová: »Slovo sa telom stalo«, »Boh za nás zomrel« a pod., aby pre Božie zásluhy bol zachránený od úrazu.

Počas svojho pobytu v Anagni hľadal pred búrkou ochranu v podzemnej miestnosti, v ktorej vtedy na stenu nakreslil veľký kríž z písmen, ktoré od stredu na štyri strany čítané tvoria nasledujúce verše (pozn.: pozri nižšie obr. Kríž sv. Tomáša Akvinského):

III. CRUX MIHI CERTA SALUS,
III. CRUX EST QUAM SEMPER ADORO,
III. CRUX DOMINI MECUM,
IV. CRUX MIHI REFUGIUM,

III. KRÍŽ MOJA ISTÁ SPÁSA,
III. KRÍŽ PÁNOV STÁLE UCTIEVAM,
III. KRÍŽ PÁNOV JE SO MNOU,
IV. KRÍŽ JE MOJE ÚTOČIŠTE.

Tieto verše tvoria tzv. »kríž anjelský«, alebo tiež »kríž sv. Tomáša Akvinského.« …

Podľa povesti tieto slová zostavil aj spôsob, ktorým vytvárajú kríž, v šiestom storočí Venantius Fortunatus, biskup v Poitiersu, predsa však tento kríž býva nazývaný »anjelským« alebo »Tomášovým«, pretože svätec (pozn. sv. Tomáš Akvinský) počas búrky v Anagni ho vykreslil a tým po celom svete rozšíril. Tento kríž v Anagni sa dodnes ukazuje; obyvatelia majú podobné kríže vo svojich príbytkoch, hlavne aby boli ochránení pred živelnou pohromou.

Pápež Pius IX. udelil 21. januára r. 1876. všetkým veriacim 300 dní odpustkov raz denne, kto »kríž anjelský« pobožne vysloví.“

(Zdroj: Preklad z knihy Fr. Josef Šefčík, Ord. Praed., Sv. Tomáš Akvinský, učitel církevní a ochránce katolických škol; s povolením představených; v Brně, 1899; str. 186 a 188.)

+++

Sv. Tomáš Akvinský

(*1224 – † 1274; učiteľ Cirkvi – Doctor Angelicus, Doctor Communis):

„ČLÁNOK 4:

Trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný

Tak ako kresťan má veriť vo vtelenie Božieho Syna, má veriť aj v Jeho utrpenie a smrť, lebo, ako vraví Gregor, »nič by nám neosožilo narodenie, keby nám nebolo na osoh vykúpenie«. To, že Kristus za nás zomrel, je však také neprístupné tajomstvo, že náš rozum to sotva môže pochopiť, ba nijako to nezapadá do nášho pochopu. O tom hovorí apoštol: za vašich dní vykonám skutok, dielo, ktorému neuveríte, keď vám bude o ňom niekto rozprávať (Sk 13, 41); a Habakuk: vo vašich dňoch vykonám čin, že neuveríte, keď vám ho rozpovedia (Hab 1, 5). Božia milosť a láska k nám je taká veľká, že Boh pre nás spravil viac, než dokážeme pochopiť.

Nemáme však veriť, že Kristus podstúpil smrť tak, aby zomrelo Jeho božstvo, ale skôr že v Ňom zomrela ľudská prirodzenosť. Nezomrel totiž ako Boh, ale ako človek. To objasním tromi príkladmi:

Prvý vychádza z nás. Je totiž isté, že keď človek zomrie, pri oddelení duše od tela nehynie duša, ale telo. Tak aj pri Kristovej smrti nezomrelo božstvo, ale ľudská prirodzenosť. Keď však Židia nezabili božstvo, zdá sa, že nezhrešili viac, než keby zabili akéhokoľvek iného človeka.

K tomu treba povedať, že keby kráľ bol oblečený v nejakom rúchu a niekto by to rúcho pošpinil, mal by dostať taký trest, akoby pošpinil samotného kráľa. Preto aj keď Židia nemohli zabiť Boha, predsa keď zabili ľudskú prirodzenosť, ktorú Kristus vzal na seba, boli potrestaní tak, akoby zabili samotné božstvo.

Podobne, ako sme povedali prv, Boží Syn je Božie Slovo a vtelené Božie Slovo je ako kráľovo slovo napísané na pergamene. Keby niekto roztrhal kráľov pergamen, bralo by sa to tak, že roztrhal kráľovo slovo. Preto sa hriech Židov berie tak, akoby zabili Božie Slovo.

Aká však bola potreba, aby Božie Slovo za nás trpelo?

Veľká.

Môžeme uviesť dvojakú: jednou je liek proti hriechom; druhou príklad, ako máme konať.

Pokiaľ ide o liek, v Kristovom utrpení nachádzame liek proti KAŽDÉMU zlu, v ktorom sme sa hriechom ocitli. Ocitli sme sa v pätorakom zle:

Prvým je poškvrna. Keď človek zhreší, znečisťuje svoju dušu. Lebo ako čnosť je ozdobou duše, tak hriech je jej poškvrnou. Čo je to, Izrael? Čo, že si v nepriateľskej krajine… poškvrnený mŕtvolami (porov. Bar 3, 10)? No Kristovo utrpenie toto odstraňuje. Kristus pri svojom utrpení spravil zo svojej krvi kúpeľ, v ktorom očistil hriešnikov. Svojou krvou nás očistil od hriechov (porov. Zjv 1, 5). Pri krste sa duša obmýva v Kristovej krvi, lebo má moc znovuzrodiť sa z Kristovej krvi. Preto keď sa niekto poškvrní hriechom, činí Kristovi neprávosť a hreší viac než predtým. Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi a znevažuje krv zmluvy (porov. Hebr 10, 28 – 29).

Druhým je urážka Boha. Veď ako telesný človek miluje telesnú krásu, tak Boh miluje duchovnú krásu, teda krásu duše. Keď sa duša poškvrní hriechom, urazí to Boha a Ten znenávidí hriešnika: Boh rovnako totiž nenávidí bezbožníka aj jeho dielo – bezbožnosť (porov. Múd 14, 9). No Kristovo utrpenie toto odstraňuje. Lebo On Bohu Otcovi zadosťučinil za hriech, keďže človek zaň zadosťučiniť nemohol, a Jeho láska i poslušnosť boli väčšie než hriech i vierolomnosť prvého človeka. Boli sme zmierení s Bohom smrťou Jeho Syna vtedy, keď sme boli (Božími) nepriateľmi (Rim 5, 10).

Tretím je slabosť. Keď totiž človek raz zhreší, myslí si, že neskôr sa bude môcť hriechu zdržať. No stáva sa presný opak, lebo prvý hriech človeka oslabí, stane sa náchylnejším na hriech, a ten nad ním stále viac panuje, a človek, ponechaný sám na seba, sa dostane do takého stavu, že nevstane – ako keď sa niekto hodí do studne –, iba ak z Božej moci. A tak po tom, ako človek zhrešil, naša prirodzenosť bola slabá a porušená a človek sa stal náchylnejším na hriech. Kristus túto slabosť zmenšil, aj keď ju úplne neodstránil; predsa však človek je Kristovým utrpením taký posilnený a hriech oslabený, že hriech nad ním už toľko nepanuje, a tak sa človek môže snažiť vstať zo svojich hriechov s pomocou Božej milosti, prijímanej vo sviatostiach, ktoré majú účinnosť vďaka KRISTOVMU UTRPENIU. Veď vieme, že náš starý človek bol s Ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené (Rim 6, 6). Pred Kristovým utrpením sa našlo málom ľudí, ktorí by žili bez smrteľného hriechu, no po ňom bez smrteľného hriechu žili a žijú mnohí.

Štvrtým je povinnosť podrobiť sa trestu. Božia spravodlivosť vyžaduje, aby každý, kto zhreší, bol potrestaný. Trest však závisí od viny. A pretože vina smrteľného hriechu je nekonečná – keďže je proti nekonečnému dobru, teda Bohu, ktorého príkazmi hriešnik pohrdol –, náležitý trest za smrteľný hriech je nekonečný. Kristus z nás svojím umučením tento trest sňal a sám ho pretrpel. Sám niesol naše hriechy (t. j. trest za hriechy) na svojom tele (1 Pt 2, 24). Veď Kristovo utrpenie malo takú moc, že stačí na odčinenie všetkých hriechov celého sveta, aj keby ich boli státisíce. A tak sú pokrstení oslobodení od všetkých hriechov. Preto aj kňaz odpúšťa hriechy. A každý, kto sa väčšmi pripodobňuje trpiacemu Kristovi, tým dosahuje väčšie odpustenie a väčšmi si zasluhuje milosť.

Piatym je vyhnanstvo z kráľovstva. Veď tých, ktorí urazia kráľa, posielajú z kráľovstva preč do vyhnanstva. Tak bol aj človek pre hriech vyhnaný z raja. Preto bol Adam hneď po hriechu vyhodený z raja a rajská brána sa zatvorila. Kristus svojím utrpením túto bránu otvoril a vyhnancov povolal späť do kráľovstva. Keď sa totiž otvoril Kristov bok, otvorila sa rajská brána, a keď sa vyliala Jeho krv, zotrela sa poškvrna, Boh bol uzmierený, odstránila sa slabosť, odčinil sa trest a vyhnanci sú povolaní späť do kráľovstva. Preto hneď povedal lotrovi: Ešte dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 43). To dovtedy ešte nikto nepočul, lebo sa to nikomu nepovedalo, ani Adamovi, ani Abrahámovi, ani Dávidovi. Ale dnes, keď bola otvorená brána, lotor žiada milosť a nachádza ju. Máme… dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv (Hebr 10, 19).

Tak je zrejmý úžitok Kristovho utrpenia ako lieku.

O nič menší však nie je úžitok Jeho utrpenia ako príkladu. Veď ako vraví blažený Augustín, Kristovo utrpenie STAČÍ na to, aby ÚPLNE formovalo náš život. Každý, kto chce dokonale žiť, nemá robiť nič iné, len pohŕdať tým, čím pohrdol Kristus na kríži, a túžiť po tom, po čom túžil On.

NA KRÍŽI NECHÝBA ŽIADEN PRÍKLAD ČNOSTI.

Veď ak hľadáš príklad lásky, nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15, 13). A to spravil Kristus na kríži. Ak teda On dal svoj život za nás, nám nemá byť zaťažko znášať preňho akékoľvek zlo.

Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal (Ž 116, 12)?

Keď hľadáš príklad trpezlivosti, najvyššiu nájdeš na kríži. Veľká trpezlivosť sa prejavuje dvojako. Keď niekto trpezlivo trpí veľké muky, alebo keď trpí to, čomu by sa mohol vyhnúť, no nevyhne sa. Kristus na kríži znášal veľké muky. Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ (Nár 1, 12). A trpezlivo, lebo keď trpel, nevyhrážal sa (1 Pt 2, 23); ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom (Iz 53, 7). Mohol sa tiež vyhnúť, no nevyhol sa. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a On by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov (Mt 26, 53)? Veľká je teda Kristova trpezlivosť na kríži.

Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž a pohrdol potupou (Hebr 12, 1 – 2).

Ak hľadáš príklad pokory, pohliadni na Ukrižovaného. Veď Boh bol ochotný nechať sa súdiť Ponciom Pilátom a zomrieť. Tvoj prípad posúdili, akoby si bol bezbožník (porov. Jób 36, 17). Veru bezbožník: odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu (Múd 2, 20). Život anjelov sa podujal zomrieť za človeka a Pán za otroka.

Stal sa poslušným až na smrť (Flp 2, 8.).

Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj Toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť. Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou Jedného sa mnohí stanú spravodlivými (Rim 5, 19).

Ak hľadáš príklad opovrhnutia pozemskými dobrami, nasleduj Toho, ktorý je Kráľ kráľov a Pán pánov, v ktorom sú poklady múdrosti (porov. Kol 2, 3), no na kríži je obnažený, vysmievaný, opľuvaný, zbičovaný, tŕním korunovaný, napájaný žlčou i octom a mŕtvy. Neupínaj sa teda na šaty ani na bohatstvo, lebo delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós (Ž 22, 19), ani na pocty, lebo som zakúsil výsmech a bičovanie (porov. Hebr 11, 36), ani na česť, lebo uplietli z tŕnia korunu a položili mi ju na hlavu (porov. Jn 19, 2), ani na lahôdky, lebo keď som bol smädný, napojili ma octom (Ž 69, 22). Augustín v komentári k Hebr 12, 2 (On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou) hovorí: »Človek Ježiš Kristus pohrdol všetkými pozemskými dobrami, aby ukázal, čím treba pohŕdať.«“

(Sv. Tomáš Akvinský, Výklad Apoštolského vyznania viery, Článok 4)

+++

„Tretí (dôvod, prečo Kristus zostúpil s dušou do podsvetia) je, aby dokonale triumfoval nad diablom. Niekto nad niekým dokonale triumfuje vtedy, keď ho nielen premôže na bojovom poli, ale keď k nemu vtrhne až do jeho vlastného domu a odníme mu kráľovský trón a vlastný dom. Kristus triumfoval nad diablom a na kríži ho premohol. Preto hovorí: Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta (t. j. diabol) vyhodené von (Jn 12, 31). A aby triumfoval dokonale, chcel mu odňať kráľovský trón a spútať ho v jeho vlastnom dome, ktorým je podsvetie. Preto tam zostúpil, obral ho o všetko, čo mal, spútal ho a odňal mu jeho korisť (pozn. porov.: Mt 12, 26; 28 – 29). Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi (Kol 2, 15). Podobne keď Kristus získal moc nad nebom a zemou, chcel tiež získať do vlastníctva podsvetie, aby sa, hovorí apoštol, na Meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí (Flp 2, 10); v mojom Mene budú vyháňať zlých duchov (Mk 16, 17)…

Všimni si, že Kristus dosiahol slávu skrze utrpenie: či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? (Lk 24, 26), aby nás poučil, ako môžeme dosiahnuť slávu my: do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia (Sk 14, 21).“

(Sv. Tomáš Akvinský, Výklad Apoštolského vyznania viery, Článok 5)

+++

Bolo veľmi vhodné, že Kristus vytrpel smrť na kríži:

Po prvé: pre príklad čnosti. Augustín totiž hovorí: „Múdrosť Božia pozdvihla človeka (pozn. na kríž), ako príklad podľa ktorého máme správne žiť. K správnemu životu však patrí nebáť sa toho, čo nie je hrozné. Sú však ľudia, ktorí hoci sa neboja smrti samotnej, predsa sa hrozia druhu smrti. Aby sa teda správne žijúci človek nemusel báť žiadneho druhu smrti, bolo treba ukázať krížom Onoho človeka: lebo medzi všetkými druhmi smrti nebol žiadny strašnejší a hroznejší, ako tento druh.“

Po druhé: pretože tento druh smrti bol najviac vhodný na zadosťučinenie za hriech prvého otca, ktorý vznikol tým, že proti Božiemu rozkazu požil ovocie zakázaného stromu a preto bolo vhodné, že Kristus na zadosťučinenie za tento hriech strpel, aby bol sám pribitý na drevo, ako náhrada za to, čo vzal Adam, podľa slov žalmu (69, 5): „Čo som nikdy lúpežou neprivlastnil, to mám teraz nahradzovať.“ Preto Augustín v jednej reči o Umučení vraví: „Adam opovrhol rozkazom prijímajúc zo stromu jablko, ale čo Adam stratil, Kristus našiel na kríži.“

Tretí dôvod je: ako hovorí Chryzostom v reči o Umučení, že „na vyvýšenom dreve vytrpel a nie pod strechou, aby bola očistená aj prirodzenosť samotného vzduchu. Ale aj zem zakúšala podobné dobrodenie, keď bola očistená kvapkaním stekajúcej krvi z boku.“ A k slovám: „Je potrebné, aby Syn človeka bol vyvýšený,“ hovorí Teofylakt: „Keď počuješ o vyvýšení, rozumej zavesenie vo výške, aby posvätil vzduch Ten, ktorý posvätil zem, keď po nej chodil.“

Štvrtý dôvod je: pretože smrťou vo výške nám pripravuje výstup do neba, ako hovorí Chryzostom. Preto sám (Kristus) hovorí (Jn 12, 32): „A ja, až budem povýšený od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“

Piaty dôvod je: pretože toto prináleží všeobecnej spáse celého sveta, preto Gregor Nysský hovorí, že „tvar kríža rozdelený zo stredného spoju na štyri ramená značí všade rozliatu moc a prozreteľnosť Toho, ktorý na ňom visel“. Chryzostom tiež hovorí, že na kríži „s rozpätými rukami umiera, aby jednou rukou pritiahol starý národ (Izrael), druhou tých, ktorí sú z pohanstva“.

Šiesty dôvod je: pretože týmto druhom smrti sú naznačené rôzne čnosti, preto Augustín v knihe O milosti Starého a Nového zákona hovorí: „Nie nadarmo si vyvolil taký druh smrti, aby sa stal učiteľom šírky, výšky, dĺžky a hĺbky, o ktorých hovorí apoštol: lebo šírka, ktorá je v tom dreve, ktoré sa zhora naprieč pribíja, to sa vzťahuje na dobré skutky, pretože tam sa rozpínajú ruky. Dĺžku vidieť od tohto (priečneho) dreva až k zemi, tam sa totiž nejako stojí, to je zotrváva a vytrváva, čo sa prideľuje veľkomyseľnosti. Výška je označená tou časťou dreva, ktorá od tej, ktorá sa pribíja naprieč, zostáva smerom hore, to je k hlave ukrižovaného, pretože dobre dúfajúci majú najvyššie očakávanie. Konečne tá časť z dreva, ktorá je zarazená a skrytá (v zemi), odkiaľ celé vychádza, naznačuje hĺbku darovanej milosti.“ A ako Augustín hovorí: „Drevo, na ktorom boli pribité údy trpiaceho, bolo tiež stolcom učiaceho učiteľa“.

Siedmi dôvod je: pretože tento druh smrti zodpovedá mnohým obrazom, lebo ako hovorí Augustín v reči o Umučení: „Drevená archa zachránila ľudské pokolenie zo záplavy vôd; keď sa Boží ľud vracal z Egypta, Mojžiš palicou rozdelil more a porazil Faraóna a vykúpil Boží národ; ten istý Mojžiš vhodil drevo do vody a horkú vodu premenil na sladkosť; drevenou palicou zo skaly vyvádza spasiteľný prúd; aby bol Amalek porazený, Mojžiš s rozpätými rukami úpel blízko palice; a Boží zákon sa zveruje drevenej arche zmluvy, aby sa tým všetkým, ako po nejakých stupňoch prišlo k drevu kríža“.

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III., 46, 4.)

+++

„Keď bol Kristus pokrstený, otvorilo sa nebo, nie kvôli samotnému Kristovi, pre ktorého bolo nebo vždy otvorené, ale aby sa naznačilo, že pokrsteným sa otvára nebo Kristovým krstom, ktorý má účinnosť z Jeho utrpenia.“

„Kristus nám svojím utrpením zaslúžil vstup do nebeského kráľovstva a odstránil prekážku.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 49 čl. 5 k 3; 4)

+++

„Kristovým utrpením nám bola otvorená brána nebeského kráľovstva. A to je, čo hovorí Apoštol, Hebr 9, že »Kristus, výkonný veľkňaz budúcich statkov, skrze vlastnú krv vošiel raz navždy do Svätyne, získajúc večné vykúpenie«. A to je naznačené v Nm 35, kde sa hovorí, že vrah »tam zostane«, totiž v meste útočišťa, »pokiaľ nezomrie veľkňaz; ktorý bol pomazaný svätým olejom«: až zomrie, môže sa vrátiť do svojho domu.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 49 čl. 5 odp.)

„Pod Kristovým srdcom (pozn.: porovn. Ž 22, 15) sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Expositio in Psalmos, 21, 11: Opera omnia, zv. 18 /Parisiis 1876/, s. 350; zdroj: Katechizmus Katolíckej Cirkvi 112)

+++

„…kríž, ktorý sa nazýva »znamením Syna človeka«, ktorý »sa zjaví na nebi«, ako sa hovorí v Mt XXIV. (pozn.: v Mt 24, 30)“

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 25. čl. 4. k 3.)

+++

„Vypočujme si čo o ňom (pozn. sv. Tomášovi Akvinskom) rozpráva jeho životopisec Viliam de Tocco (Boll. 671. n. 35.)!

»Brat Dominik z Caserty, kostolník v dominikánskom kláštore v Neapole, pozoroval už dlhší čas, že brat Tomáš chodieva v noci do kostola. Chcejúc sa dozvedieť, čo tam robieva, ukryl sa za oltárom v bočnej kaplnke sv. Mikuláša. Svätec prišiel ako obyčajne a začal sa vrúcne modliť. Po chvíli brat Dominik spozoroval, že Tomáš sa vznáša nad zemou, zároveň počul zreteľne z oltára od Ukrižovaného slová:

’Bene de me scripsisti, Thoma; quam ergo mercedem accipies’ – ’Tomáš, dobre si o mne písal; akú si teda žiadaš odmenu?’

’Pane’, odpovedal svätec, ’nie inú, len Teba’.«“

(Zdroj: Preklad z knihy Fr. Josef Šefčík, Ord. Praed., Sv. Tomáš Akvinský, učitel církevní a ochránce katolických škol; s povolením představených; v Brně, 1899; str. 155 a 156)

+++

Z bully sv. pápeža Pia V. Mirabilis Deus, ktorou sv. Tomáš Akvinský bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi:

„…podľa vierohodných dôkazov z úst ukrižovaného Spasiteľa učenie anjelského učiteľa bolo potvrdené…

Dané v Ríme u sv. Petra, roku Pána 1567., 11. apríla, v druhom roku vlády našej.

Pius, biskup celej cirkvi katolíckej.“

(Zdroj: Preklad z knihy Fr. Josef Šefčík, Ord. Praed., Sv. Tomáš Akvinský, učitel církevní a ochránce katolických škol; s povolením představených; v Brně, 1899; str. 312)

+++

†

Božia služobnica

Antonietta Meo (Nennolina)

*15. december 1930 – † 3. júl 1937

+++

Z knihy:

Luigi Borriello, O.C.D.

JEDNODUCHÝMI OČAMI

Antonietta Meo (Nennolina)

alebo

o jednoduchosti srdca

+

Z talianskeho originálu
CON OCCHI SEMPLICI
Preložila sr. M. Margita Baroková, OSF.
Jazyková úprava PhDr. Marta Višňovská
a sr. Bonaventúra Šmidová, OSF.
Prvé vydanie.
2011

Vydala Kongregácia Školských sestier sv. Františka

+++

I. Život ako hra lásky

»Hoci bol skoro dokonalý, prežil časy dlhé. Ľúbila sa jeho duša Bohu, preto sa ponáhľal sprostred hriechu preč«

(Múdr 4, 13 – 14).

Tieto slová Svätého Písma sa dajú dobre aplikovať na Antoniettu Meo (Nennolinu), ktorá sa narodila v Ríme 15. decembra 1930 z rodičov Michala a Márie Ravaglioli. Bola pokrstená v rodnej farnosti, v Bazilike Svätého kríža z Jeruzalema na sviatok svätých neviniatok. O tejto súvislosti sa napísalo: Ešte nikdy neboli dátum a miesto krstu také nabité významom a svetlom, ako sa to udialo tomuto dievčatku. Okolnosť hlboko poznamenaná Kristovým krížom, ktorý ona objala s radostným presvedčením sv. Pavla: »Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu« (Kol 1, 24).

Antonietta patrí do katolíckej praktizujúcej rodiny. Jej rodičia prežívajú svoj manželský život sväto, delia sa s náboženskými hodnotami a skutkami. Zúčastňujú sa na živote vo farnosti a sú aj členmi Tretieho františkánskeho rádu, prežívajú jeho spiritualitu jednoducho a horlivo. V súlade s ich kresťanským životným štýlom bol ich dom otvorený pre Božiu oslavu a potreby núdznych.

Otec má knihu, ktorá hovorí o Kristovom umučení: tieto meditácie si Antonietta často nechá čítať a z nich sa učí, že »bolesť je ako látka: čím je silnejšia, tým je hodnotnejšia«.

Na Vianoce majú jasličky v dome centrálne miesto: Ježišovo narodenie a umučenie, hlavné body františkánskej spirituality, napĺňajú rodinnú atmosféru osobitnou milosťou. Okrem toho je rodina pozorná k tomu, čím žije svet: je vojna v Afrike a Antonietta sa modlí a prináša obety za vojakov v Habeši.

Svedectvo prežívaného kresťanstva rodičov má veľký vplyv na Nennolinine počiatočné náboženské skúsenosti.

… Nennolina vie jasne rozlíšiť a pomenovať osoby Najsvätejšej Trojice, Otca, Syna i Ducha Svätého. Tomuto Bohu, neviditeľnému, avšak žijúcemu v nej, dáva Nennolina ľudské podoby i správanie, ktoré sú jej blízke, a pripisuje im pocity, ktoré zakúša vo svojom rodinnom živote. Tu pramení jej zvyk komunikovať s Bohom tak, ako sa rozpráva so skutočnou osobou a v špecifickom prípade lístočkami.

… Len čo sa narodila, mama jej urobila na čele znak kríža. A to bolo niečo ako predpoveď.

Maličká povie potom toľkokrát Ježišovi:

»Drahý Ježiš Ukrižovaný… chcem stále zostať na Kalvárii blízko, blízučko Teba a Tvojej Maminky« (List 28. 1. 1937).

Keď ešte bola celkom maličká, pokúšala sa robiť si znak kríža. Jej mama rozpráva:

»Zakaždým, keď som ju dávala do postele alebo z nej dvíhala, len čo to dokázala, pokúšala sa urobiť si ručičkou znak kríža, avšak bola taká maličká, že vychádzal z toho veľmi neurčitý znak [...]. Dosť skoro začala štebotať a bolo veľmi pôvabné vidieť ju so zloženými rúčkami a vyslovovať posledné hlásky modlitbičiek, ktoré som hovorila s ňou« (Denník…, s. 31).

Ešte presnejšie, Nonnolina milovala Boha Otca predovšetkým prostredníctvom Dieťaťa Ježiša, ktorému píše listy s nadpisom »Drahé Dieťa Ježiš«. Bola veľmi rada, keď jej darovali sošku malého Dieťaťa Ježiša, ktorého mala Antonietta na nočnom stolíku, akoby mu chcela opakovať svoju lásku aj počas spánku, a pod ktorú kládla svoje lístočky so slovami: »V noci príde Ježiš, aby si ich prečítal« (Výpoveď Kataríny Prosperi, chyžnej, ktorá žila v dome Meových pri kanonickom procese).

[Jej prvý rukopisný podpis je krížik †, ktorý umiestnila na konci listu z 9. 10. 1936... JEŽIŠ je prvé slovo, ktoré napísala v liste z 20. 12. 1936. Prvá veta, ktorú napísala v liste 30. 12. 1936, je »Milujem Ťa drahý Ježiš«.]

… V čase, keď sa mnohí laici združujú v radoch Katolíckej akcie, v atmosfére angažovaného kresťanstva, je Antonietta zapísaná ako »maličká« a v roku 1937 ako »benjamín« Ženskej mládeže Katolíckej akcie, kde sa necháva prenikať kristocentrizmom v apoštoláte, ktorý je typický pre toto hnutie. V tomto historicko – spirituálnom kontexte je charakteristické, že toto dievčatko rastie ako veľmi normálne.

V októbri 1933 bola prihlásená do útulku sestier horliteliek Božského Srdca, na ulici Sommeiler, kde má za učiteľku sestru Noemi, ktorá jej bola vždy veľmi blízko. Tu sa hneď spriatelí i s ostatnými deťmi a žije radostne. Do školy »chodila rada«, rozpráva jej sestra… Je veľmi čulá a rýchlo sa učí, na svoj vek je zrelým dieťaťom. Má veľmi rada more, kde v roku 1934 strávi dva mesiace pre veľký kašeľ, je maškrtná, avšak vie byť aj veľkodušná: so svojou rodinou sa delí o sladkosti, ktoré dostala ako dar, pričom si oddeľuje porcie aj pre chudobné deti. Je veľmi živá, čím si privolá mnohé výčitky, avšak keď spôsobí »problémy«, ako sama hovorí, je ochotná prosiť o odpustenie osobu, ktorej spôsobila škodu.

Ešte nedovŕšila ani päť rokov, keď si rodičia všimli napuchnutie ľavého kolena, avšak v prvom okamihu to nepokladali za niečo závažné. Po určitom odbornom vyšetrení zistili, že ide o rakovinu kosti. 25. apríla 1936 jej amputovali nohu: rana je ťažšia pre rodičov ako pre Antoniettu, ktorá prekonala prvé pooperačné obdobie a ťažkosti spôsobené protézou a pokračovala v obvyklom živote: hry, škola, kamarátky. Avšak rodičia, práve preto, že mali strach o zdravie svojho dievčatka, sa rozhodli urýchliť dátum prvého svätého prijímania. Mama ju po večeroch pomaličky začala vyučovať katechizmus.

… Mama spomína, že jedného dňa… Nennolina pridala k modlitbám:

»Ježiš, daj mi milosť, aby som zomrela skôr, ako spácham ťažký hriech« (List 27. 10. 1936).

Išlo o vec, ktorá mamu znepokojila, a táto prosba ju vystrašila. Vskutku, Antonietta mala veľmi výrazný zmysel pre hriech a robila všetko pre to, aby sa stala dobrou. Bola skutočne veľmi nežná ku všetkým a predovšetkým voči Ježišovi šla až do nepredstaviteľných detailov: potešovala ho za utrpenia, ktoré prežíval už od narodenia, keď cítil chlad a »slamu, ktorá ťa pichala« (List 9. 11. 1936).

Keď v septembri 1936 išla do prvej triedy základnej školy s protézou, ktorá jej pôsobila veľa ťažkostí, povedala pritom Ježišovi:

»Urob, aby každý krok, ktorý urobím, bol jedným slovíčkom lásky« (List 26. 3. 1937).

Amputácia nohy ju zaťažuje, avšak ona vie vždy nájsť vo viere silu, aby bolesť obetovala.

Päťapolročná sa chce vyspovedať a prosí takto:

»Drahý Ježiš, daj, aby som našla dobrého spovedníka« (List 12. 11. 1936).

20. novembra 1936 je na prvej svätej spovedi a pokračuje v príprave na prvé sväté prijímanie, ktoré malo byť na polnočnej vianočnej omši toho istého roku. Vnútorne zostane poznačená z tohto stretnutia s Ježišom, ktoré sa stane stále intenzívnejším. S týmto vnútorným rastom súvisí aj duchovné sprevádzanie mons. Dottarelliho, farára z farnosti sv. Euzébia, ktorý sa od januára 1937 stal jej spovedníkom a duchovným vodcom.

Následne sa maličká pripravuje na sviatosť birmovania a pretože sa naučila písať sama, píše výnimočné myšlienky o daroch Ducha Svätého. 19. mája 1937 prijme sviatosť birmovania…

23. mája 1937, sedem dní po prijatí birmovania, ju zachvátila vysoká horúčka a stále silnejší kašeľ. Tiene na pľúcach odhalili obnovenie tumoru, ktorý sa v polovici júna prejaví metastázou v hlave, v jednej ruke a nohe, zápalom močového mechúra a moniliózou, plesňovým ochorením na ústach a hrdle. Bolesti sú silné a ďalšie liečebné zákroky ich ešte zosilňujú: zavádzajú jej výskumné sondy do ľavého pľúca, aby sa vyťahovala tekutina a vybrali jej tri rebrá s jednoduchým lokálnym umŕtvením pre srdcovú slabosť. Okolo polovice júna 1937 prijme sviatosť pomazania chorých.

Od tejto chvíle bola Nennolina poctená videniami Pána Ježiša a Panny Márie. Mama je spolu s duchovným vodcom jediná, ktorá o tom vie. Hovorí jej, že je to len jej fantázia, ktorá jej umožňuje vidieť Ježiša. A v tomto duchu pokračuje. Avšak, keď sa jej Ježiš neukáže a sťažuje sa mame, ona v Denníku správne poznamenáva: »Teda nestačilo jej len myslieť na neho, aby ho videla« (Diario…, s. 258). 8. apríla 1937 diktovala tento lístoček: »Drahý Ježiš! [...] ja Ťa veľmi túžim vidieť! [...] a chcela by som, aby Ťa všetci mohli vidieť. Vtedy by Ťa veru mali radšej.« 25. apríla, na výročie amputácie nohy, sa Ježišovi sťažuje, pretože »je to už viacej dní, čo Ťa už nevidím! Ale Ty sa mi daj ešte vidieť, pretože Ťa veľmi milujem; a práve dnes by som Ťa chcela vidieť!« A naozaj ho uvidí v prvých májových dňoch (pozn.: roku Pána 1937), ako rozpráva mama. Len čo sa vrátila zo školy,

Nennolina jej povedala: »Dnes som ho videla!«

Akoby som bola roztržitá, spýtala som sa jej: »Koho?«

»Ježiša!«

»Kde?«

»V kostole našich sestier, keď som ho išla, ako obyčajne, navštíviť.«

»Kde bol?«

»V dolnej časti oltára.«

»Ako?«

»Na kríži«.

Spomenula som si na zákaz mons. Dottarelliho (ktorý nechcel podporovať maminu zvedavosť), a keď som si pomyslela, že som ho porušila, zostala som ticho (Diario…, s. 229). Opäť ho uvidí v piatok 2. júla. Bola veľmi vážna a mama spomína, že ráno, „keď prišla do nemocnice, aj keď už Nennolina nič nehovorila, nemohla som sa zdržať, aby som sa jej neopýtala, ako dlho nevidela Ježiša. Odpovedala namáhavo: »Videla som ho dnes ráno, keď som bola na svätom prijímaní.« Bol to prvý piatok v mesiaci a jej posledné sväté prijímanie“ (Diario…, s. 281).

Ráno, 3. júla 1937, „Antonietta pozerala meravo pred seba; jej oči boli jasné, v jej pohľade nebolo nijakej ujmy; iba dýchavičnosť prestala, dýchala v dlhých intervaloch [...]. Jedna sestra poradila môjmu manželovi, aby jej povedal: Ježiš, Jozef a Mária [...] vám dávam srdce [...], nech odíde moja duša v pokoji. Pri poslednej invokácii sa (pozn.: šesťapolročná) Nennolina hlboko nadýchla a zomrela“ (Diario…, s. 290)…

Boli zistené štyri extázy, aspoň sedem videní a niektoré výnimočné fakty. Čo sa týka extáz, prichádzali počas meditácie alebo modlitby, počas slávenia svätej omše, keď jej mama rozprávala o Ježišovi, alebo keď maličká diktovala lístoček. Vtedy na ňu mama vyletela. Maličká, keď sa spamätala, povedala:

»Mama, ja niekedy vidím Ježiša!« [...]

»Ale hybaj! Bude to len tvoja fantázia.«

»Nie, mama, vidím práve Ježiša!« [...]

»A ako ho vidíš?« [...]

»Vidím ho na kríži.«

»A koho ešte vidíš?«

»Niekedy vidím samotného Ježiša, inokedy tam je aj Panna Mária. Niekedy sú tam aj Ján a Magdaléna.«

Pretože som nevedela, čo odpovedať, povedala som:

»Tieto veci sa nehovoria nikomu, môžu sa povedať len mame a duchovnému otcovi [...]« (Denník…, o.c., s. 199).

Mama ešte pokračuje, že v jednu nedeľu, „keď sa skončila svätá omša [Nennolina] sa na dlhý čas zastavila a dlho kontemplovala Ukrižovaného, ktorý je po ľavej strane bočného oltára. Nechala som ju a potom, keď sme vyšli z kostola, spýtala som sa jej:

»Taký je Ježiš, keď ho vidíš?«

Odpovedala:

»Nie! Ó, nie! A potom ten, ktorého vidím, má nohy pribité takto:« a položila si rúčky jednu ku druhej“ (Denník…, o.c., s. 204).

Mama rozpráva:

„Keď mi v iných chvíľach hovorila o Ježišovi, [...] mala príležitosť povedať mi:

»keď vidím Ježiša, vidím ho dobre! Vidím ho v tele! Aha, vidím ho tak, ako ty vidíš tamten nábytok«“ (Denník…, o.c., s. 230).

Pokiaľ ide o iné výnimočné fakty, ktoré sa Antoniette stali, týkajú sa niečoho alebo niekoho. Napríklad jeden sa týka presnej predpovede svojej smrti. 25. júna 1937, po odrezaní troch rebier, doktor Vecchi, rodinný lekár, navštívil maličkú chorú v nemocnici, a povedal, že ešte treba dúfať. Mama rozpráva: „Keď lekár odišiel, sadla som si blízko mojej maličkej a pretože sme boli samy, povedala som jej:

»Vieš, doktor mi povedal, že ozdravieš; to najhoršie je už za nami [...].«

Maličká, s pohľadom upretým do prázdna, sa na okamih zamyslela a potom povedala:

»V nemocnici zostanem desať dní, o niečo menej.«

A vskutku, keď zomrela, chýbalo jedenásť hodín do desiatich dní“ (Denník…, o.c., s. 271).

Rozchýrilo sa, čo povedala mame 12. júna toho istého roku v nemocnici:

»Ja sa v nebi nebudem zabávať, chcem pracovať pre duše.«

Odpovedala som jej:

»Ako svätá Terezka, ktorá sľúbila dážď ruží.«

Maličká prikývla a ja som pokračovala:

»A ty čo necháš padať?«

Uprela pohľad do prázdna a odpovedala:

»Ja nechám padať dážď ľalií« (Denník…, o.c., s. 251).

Vzhľadom na tento jej úmysel treba spomenúť, čo opakovane písala Ježišovi počas prípravy na prvé sväté prijímanie:

»Dúfam, že urobím mnoho obetí, pretože Ti chcem urobiť krásnu izbičku v mojom srdiečku, celú plnú kvetov a ľalií a krásne lôžko, aby som Ťa vrúcne, vrúcne objala a podržala tesne, tesne na svojom srdci« (List 12. 11. 1936). Je to akoby potvrdenie toho, čo v jednom lístočku z 9. 3. 1937 vyhlásila odhodlane:

»Chcem… byť kvetom, ktorý je na oltári stále krásny a otvorený a ktorý nikdy nezvädne a týmto kvetom by mohla byť ľalia.«

… Nennolina naozaj milovala Boha nesmiernou láskou. Na potvrdenie toho stačí prečítať si prvý a posledný z jej lístočkov.

Prvý, ktorý má dátum 15. 9. (pozn.: sviatok Sedembolestnej Panny Márie) 1936, sa začína v nadšenej láske:

»Ježiš, príď rýchle do môjho srdca, aby som Ťa silno, silno objala a pobozkala [...] chcem, aby si stále zostával v mojom srdci«.

Posledný, z 2. 6. 1937, sa končí tvrdením, ktoré je v ústach (pozn.: šesťapolročného) dieťaťa celkom prekvapujúce:

»Drahý Ježiš, povedz Maminke, že ju veľmi milujem a že chcem byť spolu s ňou na Kalvárii, lebo ja chcem byť Tvojou obetou lásky.«

… Delegátke benjamínok, ktorá jedného dňa hovorí o apoštoláte a pýta sa, aké sú formy apoštolátu (pozn.: Nennolina) odpovie:

»Existuje apoštolát utrpenia a robí sa napríklad tak, že keď osoba trpí pre chorobu, nesťažuje sa a obetuje Pánovi svoje bolesti« (Výpoveď Margity Meo na Kanonickom procese, 4).

„Inokedy“, spomína učiteľka sr. Rolli, »keď vysvetľovala rôzne spôsoby apoštolátu modlitbou, činnosťou a utrpením, Antonietta ju prerušila a pripojila sa:

»A ako sa to robí? Keď sa niekto cíti zle, mlčí a obetuje sa Ježišovi za nejakého hriešnika«

Povedala to jednoducho. Je evidentné, že presvedčenie prišlo z osobnej skúsenosti a predovšetkým z veľkej lásky, ktorú mala k Ježišovi a k dušiam“ (Výpoveď sr. Bartoliny na Kanonickom procese, 34, 10).

… Hľa, prečo môže Nennolina napísať:

»Trpím s radosťou pretože viem, že som na Kalvárii [...] Drahý Ježiš, povedz Maminke, že ju veľmi milujem a že chcem byť spolu s ňou na Kalvárii, lebo ja chcem byť Tvojou obetou lásky« (List 2. 6. 1937).

…maličká (pozn.: Nennolina) trpí zároveň aj vyrovnane, bez toho, aby to dala navonok najavo, takže mama začína o jej bolesti pochybovať. „Matkina pochybnosť pochádzala práve z Antoniettinej vyrovnanosti. Keď prichádzali sestry, aby ju ošetrovali, sama sa dávala do čo najlepšej polohy a nerozprávala.

Mnohým návštevníkom stále hovorila:

»Mám sa dobre«,

avšak svojmu duchovnému vodcovi mons. Dottarellimu, ktorý jej dôverne namietal, že sa nemohla cítiť dobre s toľkými bolesťami, odpovedala:

»Áno, mnoho trpím, ale ak by som nahlas rozprávala o tejto bolesti, ktorú obetujem Ježišovi, nemala by žiadnu cenu.«

Naopak, pokračovala, »na jednu minútu, len na jedinú, si ľahnem na ranu, lebo vtedy môžem obetovať Ježišovi viac bolesti«.

Sám mons. Dottarelli dosvedčuje:

„Videl som ju, že trpí hrôzostrašne – taká je pravda!

A predsa, až krátko pred smrťou mi povedala:

»Otče, trpím! Vám to môžem povedať: veľmi trpím!«

A povedala slovko »veľmi« s takým dôrazom a pohybom úst, aby umožnila pochopiť, že trpela hrozne“ (A. ROSSI, Eroismo,… s. 122).

Možno si všimnúť, že v Antoniettinom živote, prežívanom v sile obety a priam radostnom, sa dá odhaliť zdôraznený asketicko – apoštolský rozmer, ktorý tvorili modlitby a odčiňujúce utrpenia znášané v duchu pokánia a obety, všetko obetované za obrátenie hriešnikov a ako odčinenie za urážky spôsobené jej Ježišovi.

A je to práve láska k jej Ježišovi, ktorá ju vedie, aby robila nemysliteľné veci, aby vytvorila dokonca plán odčiňovania za spôsobené urážky.

»Chcem mnoho trpieť, aby som odčinila aj hriechy ľudí, zvlášť tých, ktorí sú veľmi zlí« (List 16. 10. 1936).

Ten istý nápad sa vracia v rôznych formách, viac a viackrát. 29. júna, päť dní pred smrťou, sa zverila otcovi, že počas dňa sa niekedy položila na ranu a tak na ňu tlačila, aby cítila viac bolesti, ktorú obetuje Ježišovi. Tak prežívala svoju apoštolskú horlivosť: bola na Kalvárii, spolu s Ježišom a Máriou.

Týmto spôsobom nadobudne Nennolinino utrpenie apoštolský rozmer.

… Na jej živote teda možno poznávať moc kríža Trojjediného Boha lásky.

Napokon možno v podstate povedať, že utrpenie je pre Nennolinu takmer podnetom, aby sa utiekala k Bohu Otcovi, aby bežala k svojmu Ježišovi v sile Ducha, aby zápasila spolu s ním o vykúpenie celého ľudstva, práve tak, ako to tvrdil Pavol VI. na jednom prejave počas Veľkého piatku roku 1964:

„Utrpenie sa môže javiť ako čisté odsúdenie, podradnosť, viac hodné pohŕdania a odporu ako zasluhujúce pochopenie a lásku [...]. Ježiš pozýva bolesť, aby vyšla zo svojej zúfalej neužitočnosti a stala sa, ak je zjednotená s jeho utrpením, pozitívnym prameňom dobra, schopnou odčiňovať a posväcovať. U kresťana sa začína jedinečné a úžasné umenie – »vedieť trpieť«, poslúžiť si svojím utrpením na vlastné vykúpenie i na vykúpenie iných (pozn.: pozri: Gal 2, 19; Kol 1, 24).“

Preto je celý Nennolinin bolestný život bez osobitnej milosti nepochopiteľný.

… Nennolina počuje Ježišovu výzvu ako osobné a priame pozvanie. Skutočne, počas prípravy na prvé sväté prijímanie tuší maličká akoby inšpirovaná, že svätosť pochádza od Boha a namiesto toho, aby opakovala »chcem sa stať svätou«, prosí: »urob ma svätou«. »Prvá (prosba) – urob ma svätou a toto je najdôležitejšia vec« (List 16. 10. 1936). Táto výzva sa vyjasňuje pred Nennolininým vnútorným zrakom v stále novej a neopakovateľnej intimite, pričom jej otvára cestu ku stále osobnejšiemu a hlbšiemu súladu s Kristom a to s Kristom na kríži, natoľko, že môže povedať spolu s apoštolom Pavlom:

»Veď ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa« (Gal 2, 19 – 20).

Aj Nennolina sa cíti povzbudená, aby si z neho urobila vzor života ako Pavol.

Do tejto oblasti sa zaraďuje praktizovanie kvietkov (pozn.: „kvietky“ sú obety). 12. januára 1937 potvrdzuje toto konanie:

»Drahé Dieťa Ježiš, vidíš koľko ma to stojí prinášať obety, a predsa ich chcem urobiť mnoho, naozaj mnoho.«

… „Nečakane jej (pozn.: Nennoline) položili otázku: »Ako sa miluje Boh?«

A ona pohotovo odpovedala: »Obetami!«

Kardinál Piazza pokračuje: Tu je všetka múdrosť, ktorú jej odhalil nebeský Otec, aby ju ako posol odhalila svetu: tomuto mučenému svetu, bez pokoja, ktorý sa nachádzal vo veľmi biednom stave, bez lásky!“ (A. ROSSI, Eroismo gioioso…, o.c., s. 63-64.)

… Možno si všimnúť, že u nej nejde o lásku tvorenú jedine zo slov, ale z konkrétnych skutkov, kvietkov, čiže malých sebazáporov, aby prejavila svoju lásku voči Bohu. Aby sa páčila Ježišovi a urobila »svoju dušu krásnou«, usiluje sa robiť kvietky. Vzhľadom na to píše: »Drahý Ježiš, [...] vynasnažím sa urobiť mnoho kvietkov a potom urobím všetko, čo môžem urobiť, aby som sa Ti páčila« (pozn.: List 29. 10. 1936) a ak si niekedy vyčíta, že ich neurobila veľa, prosí Boha o mnohé milosti: »Drahý Ježiš, dnes som urobila dva kvietky, čo bolo naozaj veľmi málo, ale zajtra ich urobím viac« (List ? 12. 1936).

Celý Nennolinin život je sprevádzaný touto aktívnou spoluprácou s pôsobením Ducha Svätého prostredníctvom vedomých a náročných obetí, až po obetu čohosi viac ako je cukrík… Predstavme si jej amputovanú nohu ako neodvolateľný dar: »Nehovorím, aby si mi vrátil nohu, tú som Ti darovala!…« (List 16. 10 1936). A na výročie amputácie obnovuje obetu: »Obnovujem Ti obetu svojej nohy!« (List 25. 4. 1937). V tom si možno všimnúť hrdinstvo jej čnosti.

Kardinál Piazza mal veru pravdu, keď napísal na úvod knihy Fiaccola romana (Rímska fakľa):

»Ach, ak by hrdinstvo nebolo v tomto, kde inde by bolo?«

Roku 1949 zdôraznil kategoricky tú istú vec P. Garrigou-Lagrange:

»S postupom choroby, ako sa rakovina šírila a prinútila k resekcii (pozn.: operatívne odstránenie) viacerých rebier, sa hrdinstvo od tohto šesťročného dievčatka neustále vyžadovalo. Nie je to len pôsobenie milosti, ktorá sa u nej prejavuje, ale tak isto jej stále veľkodušnejšia spolupráca, ktorá je opätovne potvrdzovaná v každom okamihu. [...] Je to hrdinstvo v znášaní, z čisto nadprirodzeného motívu, hrdinstvo nielen vo vzťahu k obvyklým námahám detí v tom istom veku, ale aj vo vzťahu k obvyklým silám dospelých, ktorí si veľmi zriedkavo zachovajú úsmev pri veľmi ukrutnom a nepretržitom utrpení« (Úvod, s. 5-6; porov. R. GARRIGOU-LAGRANGE, L’héroïcité de la vertu chez les enfants, in La vie spirituelle 17/1935/, s. 34-52; ID., L’esistenza delle virtù eroiche nei bambini, in Vita cristiana 15/1943/, s. 458-470; 544-554).

+++

(Výber z lístočkov Antonietty Meo):

1.

15. septembra 1936

Drahý Ježiš,

dnes idem na prechádzku, pôjdem k mojim sestričkám a poviem im, že chcem ísť na prvé sväté prijímanie na Vianoce…

Ježiš, príď rýchle do môjho srdca, aby som Ťa silno, silno objala a pobozkala…!

Ó, Ježiš, chcem, aby si stále zostával v mojom srdci.

Pozdrav a bozk od Tvojej

Antonietty

+++

33.

16. októbra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa tak rada! Naozaj veľmi! Nielen preto, že si otcom celého sveta, ale aj preto, že si Kráľom celého sveta, a ja chcem byť stále Tvojou malou lampičkou, ktorá horí nocou i dňom vpredu a blízko pri Tebe vo Sviatosti Oltárnej.

Ježiš, chcela by som tieto tri milosti:

prvá – urob ma svätou a toto je najdôležitejšia vec,

druhá – daj mi duše,

tretia – umožni mi dobre chodiť, a toto naozaj nie je veľmi dôležité. Nehovorím, aby si mi vrátil späť nohu, tú som Ti už darovala!

Ježiš Eucharistia, učiteľka, sestra Noemi, sa mi veľmi páči a mám ju teda veľmi rada. Pomôž jej robiť všetky potrebné veci, ktoré od nej chceš, aby robila.

Drahý Ježiš Eucharistia! Mám Ťa veľmi rada, a preto sa neviem dočkať, kedy prídu Vianoce. Daj, aby bolo v mojom srdci veľa svetla, keď prídeš do môjho úbohého srdca.

Drahý Ježiš, urobím mnoho obetí pre Teba, aby som Ti ich darovala, keď prídem na prvé sväté prijímanie.

Drahý Ježiš Eucharistia! Chcem mnoho trpieť, aby som odčinila aj hriechy ľudí, zvlášť tých, ktorí sú veľmi zlí.

Ježiš Eucharistia, pozdravujem Ťa a bozkávam Ťa. Tvoja

Antonietta.

Dobrú noc, Ježiš, dobrú noc, Maminka.

+++

39.

23. októbra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Dúfam, že rýchlo prídu Vianoce, aby som Ťa prijala vo sv. prijímaní, a daj, aby som dokázala znášať svoje bolesti s veľkou odovzdanosťou, aby som urobila mnoho kvietkov, aby som Ti ich darovala, keď Ťa prijmem.

Drahý Ježiš, ďakujem Ti, že si ukončil vojnu v Afrike, a ukonči aj vojnu v Španielsku.

Drahý Ježiš, daj mi duše a odpusť celému svetu a aj Španielsku.

Drahý Ježiš, dnes som dostala výbornú a dúfam, že ich dostanem mnoho, lebo sa chcem stať prvou z triedy, aby som sa páčila Tebe a aj Maminke. Chcela by som sa páčiť aj učiteľke, lebo ju mám rada, avšak najradšej mám Teba.

Drahý Ježiš, odporúčam Ti aj pani Máriu, ktorá mi stále posiela cukríky.

Drahý Ježiš Eucharistia, ochraňuj môjho ocka, moju mamu a aj moju sestričku a tiež staré mamy a ochraňuj aj Tvoju Antoniettu, ktorá Ti posiela mnoho bozkov a pozdravov.

Antonietta

+++

(Časť zo 44. lístočku)

29.októbra 1936

Ježiš Veľký!

Mám Ťa veľmi rada a dúfam, že čoskoro prídu Vianoce, aby som Ťa prijala vo sv. prijímaní.

Drahý Ježiš, viem to, že si veľmi trpel na kríži, avšak ja budem dobrá, aby som Ti umožnila cítiť menej bolestí, a aj preto, aby som jedného dňa mohla prísť hore do neba za Tebou a Tvojou maminkou.

… Mnoho bozkov, mnoho pozdravov od Tvojej drahej Antonietty, ktorá Ťa má veľmi rada a pomôž mojej maminke.

+++

(Časť z 51. lístočku)

4. novembra 1936

Drahý ocko!

… Drahý ocko, ja sa veľmi teším, že mi Ježiš poslal toto trápenie, vieš! Aspoň som Ježišov väčší miláčik.

… Mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej

Nennoliny.

+++

(Časť z 55. lístočku)

7. novembra 1936

Drahý Ježiš Veľký!

Mám Ťa veľmi rada a urobím mnoho obetí, aby si Ty cítil menej bolestí, keď si bol na slame a celého Ťa pichala.

… Drahý Ježiš, mnoho pozdravov a bozkov od drahej Tvojej

Antonietty.

+++

(Časť z 56. lístočku)

9. novembra 1936

Drahý Ježiš Veľký!

Mám Ťa veľmi rada!

… Drahý Ježiš, urobím mnoho obetí, aby som Ťa potešila, urobím mnoho obetí na odčinenie bolestí, ktoré si trpel pri bičovaní a na slame, ktorá Ťa pichala.

… Drahý Ježiš, pozdravy a bozky od Tvojej drahej

Antonietty.

+++

(Časť z 59. lístočku)

11. novembra 1936

Drahý Ježiš Veľký!

Mám Ťa veľmi rada…

Urobím mnoho obetí, aby som Ti dala pocítiť menej bolestí, keď Ťa bičovali a aj pri ukrižovaní a aj keď Ťa pichala slama.

… Mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej

Antonietty.

+++

(Časť zo 61. lístočku)

12. novembra 1936

Drahý Ježiš Veľký!

Mám Ťa veľmi rada.

… Drahý Ježiš, urobím mnoho obetí na záchranu mnohých duší a aj preto, aby som nešla do očistca.

… dúfam, že urobím mnoho obetí, pretože Ti chcem urobiť krásnu izbičku v mojom srdiečku, celú plnú kvetov a ľalií a krásne lôžko, aby som Ťa vrúcne, vrúcne objala a podržala tesne, tesne na svojom srdci.

… Drahý Ježiš, daj mi duše, prosím Ťa o ne, aby si ich urobil dobrými a svojimi umŕtvovaniami im umožním stať sa dobrými.

… Mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej

Antonietty.

+++

(Časť zo 62. lístočku)

13. novembra 1936

Drahé dieťa Ježiš!

Urobím mnoho obetí na záchranu mnohých duší, aby sa obrátili. Urobím mnoho obetí aj preto, aby Ťa poznali a milovali Ťa.

Drahý Ježiš, spravím aj mnoho obetí, aby si Ty oslobodil duše z očistca.

… Drahý Ježiš, mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej milujúcej

Antonietty.

+++

(Časť zo 64. lístočku)

17. novembra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa veľmi, veľmi rada, a zachráň mnoho duší z očistca a vysloboď ich mnohé.

… Drahý Ježiš, urobím mnoho obetí, aby si Ty obrátil mnohých hriešnikov.

… Drahý Ježiš, pozdravy a bozky od Tvojej drahej

Antonietty…

+++

(Časť zo 66. lístočku)

18. novembra 1936

Drahá Maminka!

Mám veľmi rada aj Teba!

Drahá Maminka, povedz Ježišovi, aby dal mnoho milostí mne i celému svetu. Budem sa veľmi tešiť, keď zachráni duše a oslobodí celý svet a o toto Ťa prosím s celým srdcom.

… Drahá Maminka, povedz Ježišovi, aby oslobodil mnoho duší z očistca a ja budem veľmi spokojná.

Povedz mu tiež, že prinesiem mnoho obetí, aby išli do neba.

… Drahá Maminka, pozdravy a bozky od Tvojej

Antonietty.

+++

(Časť zo 67. lístočku)

19. novembra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa veľmi rada a znášam túto chorobu, aby sa zachránili mnohé duše a prišli do neba oslavovať Ťa.

… mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej

Antonietty.

+++

(Časť zo 68. lístočku)

20. novembra 1936

Drahé dieťa Ježiš!

… Drahý Ježiš, mám Ťa veľmi, veľmi rada…

Drahý Ježiš, ja znášam túto chorobu, aby prišlo do neba mnoho duší a oslavovali Ťa. … chcela by som, aby Ťa oslavoval celý svet.

… Chcela by som… milosť, tú, aby som zachránila mnoho duší.

Mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej

Antonietty.

+++

(Časť zo 70. lístočku)

21. novembra 1936

Drahý Boh Otec!

Veľmi sa teším, že Tvoj Synáčik Ježiš príde do môjho srdca a ja ho chcem urobiť plné svetla a kvietkov, tak ho aspoň nájde krajšie!

Drahý Boh Otec, mám Ťa veľmi, veľmi ale naozaj veľmi rada a veľmi sa teším, že Ty oslobodíš duše, aby prišli do neba Ťa oslavovať.

Drahý Boh Otec, urob, aby sa obrátili tisíce a tisíce hriešnikov!

Drahý Boh Otec! Otec! Otec! Stále by som opakovala toto meno, ktoré je také krásne!

… Drahý Boh Otec, mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej drahej dcéry

Antonietty.

+++

(Časť zo 73. lístočku)

23. novembra 1936

Drahý Boh Otec!

Otec! Mám Ťa veľmi, veľmi rada!

… Drahý Boh Otec! Ja viem, že Tvoj synáčik Ježiš mnoho trpel, ale povedz mu, že ja aby som odčinila naše hriechy, urobím mnoho obetí.

Drahý Boh Otec, mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej dcéry

Antonietty.

+++

(Časť z 81. lístočku)

3. decembra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa tak rada, drahý Ježiš!

… Budem robiť stále veľa obetí, lebo tak budem môcť prísť do neba a tešiť sa všetkým krásam.

Najdôležitejšia vec je vidieť Boha.

… Prinesiem mnoho obetí, aby si bol Ty spokojnejší a aby moje srdce bolo bližšie Tebe vo Svätostánku.

… Drahý Ježiš, ja urobím aj mnoho obetí, aby si Ty oslobodil duše z očistca, aby prišli do neba oslavovať Boha Otca.

… Drahý Ježiš, mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej drahej

Antonietty.

+++

(Časť z 82. lístočku)

3. decembra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa veľmi rada…

Urobím mnoho malých obetí, drahý Ježiš, aby sa oslobodili mnohé duše…

Drahý Ježiš, mám Ťa veľmi rada, ale veľmi, veľmi, a urobím obety, aby sa zachránili mnohé duše, aby prišli do neba oslavovať Boha.

… Drahý Ježiš, ja sa veľmi teším, že prídeš po prvý raz do môjho srdca.

Mnoho pozdravov a bozkov od Tvojej drahej

Antonietty.

+++

(Časť z 83. lístočku)

3. decembra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

… Drahý Ježiš, mám Ťa veľmi rada … ja keď budem veľká, chcela by som sa stať sestričkou, aby som bola Tvoja nevesta.

Si spokojný Ježiš, že sa stanem Tvojou nevestou?

… Drahý Ježiš, ja vykonám mnoho malých obetí, aby si dovolil obrátiť mnohých hriešnikov a oslobodil mnohé duše z očistca, aby išli do neba oslavovať Ťa spolu s Otcom a s Duchom Svätým, a predovšetkým Otca.

Pohladenia, pozdravy a bozky od Tvojej

Antonietty.

Drahý Ježiš, ešte chýba 19 dní a potom Ťa prijmem do svojho srdca…

+++

84.

3. decembra 1936

Najdrahší Ježiš Eucharistia!

Dúfam, že rýchlo prídu Vianoce a aj chcem urobiť mnoho malých obetí. Tak budem aspoň spokojnejšia, lebo Ti pripravím čo najkrajšiu izbičku z môjho srdca.

Drahý Ježiš, mám Ťa veľmi rada a vykonám mnoho malých obetí, aby si mi dal predovšetkým duše, zachránil hriešnikov.

Po druhé, aby išli do neba oslavovať Otca a Teba a Ducha Svätého.

Drahý Ježiš, požehnaj Cirkev, kňazov, rodičov, sestričku, príbuzných, priateľov, dobrých i zlých, a Tvoje požehnanie nech zachráni mnohých zlých.

Drahý Ježiš, ja budem stále dobrá a chcem byť Tvoja lampa. Nebudem osobne blízko Teba, ale myšlienkou budem stále myslieť naozaj stále na Teba.

Pozdravy a mnoho pohladení a bozky môjmu drahému Ježišovi

Antonietta.

+++

(Časť z 88. lístočku)

8. decembra 1936

Drahá Maminka!

Ja Ťa mám veľmi rada…

Drahá Maminka, povedz Ježišovi, že ho mám veľmi rada.

… Povedz Ježišovi, aby ma nechal umrieť skôr ako spácham smrteľný hriech.

… Drahá Maminka, mnoho pozdravov a pohladení a bozkov od Tvojej dcéry

Antonietty.

+++

(Časť z 89. lístočku)

9. decembra 1936

Drahé dieťa Ježiš!

… Drahý Ježiš, chcem byť veľmi dobrá, aby si zachránil mnohé duše a nechal ich prísť do neba, a predovšetkým toho muža.

Už som Ti to hovorila, ale chcem Ti to zopakovať.

… Ja ešte urobím mnoho malých obetí, aby som odčinila svoje hriechy a aj mnohé a mnohé ďalšie škaredé hriešiská.

Drahý Ježiš, ja Ti posielam mnoho pohladení, pozdravov a bozkov od Tvojej drahej

Antonietty…

+++

(Časť z 91. lístočku)

10. decembra 1936

Drahý Ježiš!

… Drahý Ježiš, povedz Bohu Otcovi, že ho mám veľmi rada a povedz mu aj to, že urobím mnoho malých obetí, lebo tak budem spokojnejšia, keď Ťa prijmem do svojho srdca.

Dnes som urobila málo obetí, ale zajtra ich urobím mnoho a Ty mi pomôž ich robiť, lebo samej sa mi to nepodarí.

Pozdravy a bozky od drahej Tvojej

Antonietty.

+++

(Časť z 94. lístočku)

13. decembra 1936

Drahý Ježiš Veľký!

Ježiš Eucharistia, mám Ťa veľmi, veľmi rada!

… Drahý Ježiš, prinesiem mnoho malých obetí, aby sa zachránili mnohé duše.

… Mnoho pozdravov a bozkov od drahej Tvojej

Antonietty.

+++

(Časť z 96. lístočku)

15. decembra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Som rada, že o pár dní budú Vianoce, lebo Ťa prijmem vo sv. prijímaní, drahý Ježiš, do svojho srdca. Ktovie, aký krásny bude ten deň!

Mám Ťa veľmi rada a chcela by som zachrániť duše, aby prišli do neba oslavovať Najsv. Trojicu, ale hlavne Otca.

… Drahý Ježiš, ďakujem Ti, že dnes mám 6 rokov.

Drahý Ježiš, prijmi mnoho pohladení a bozkov a pozdravov od Tvojej drahej

Antonietty.

+++

(Časť z 97. lístočku)

16. decembra 1936

Drahé dieťa Ježiš!

Mám Ťa veľmi rada … urobím mnoho malých obetí.

Predovšetkým za obrátenie hriešnikov, potom za oslobodenie duší z očistca, aby prišli do neba oslavovať Najsv. Trojicu, tretie, aby si pomáhal mne, mojej mame a môjmu ockovi, mojej sestričke a všetkým.

Drahý Ježiš …

Pozdravy a pohladenia a bozky od Tvojej drahej

Antonietty.

+++

(Časť z 98. lístočku)

17. decembra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa veľmi, veľmi, ale veľmi rada, drahý Ježiš!

A veľmi sa teším, že o 7 dní budú Vianoce a budem Ťa môcť prijať vo sv. prijímaní.

Drahý Ježiš, vysloboď mnoho duší z očistca, aby prišli do neba oslavovať Najsv. Trojicu.

Drahý Ježiš, povedz Bohu Otcovi, že sa teším, že On ma nabádal ísť na prvé prijímanie v deň Vianoc, lebo je to práve deň, keď sa narodil Ježiš na zemi, aby nás zachránil a aby zomrel na kríži.

… Pozdravy, pohladenia a bozky od Tvojej drahej

Antonietty.

+++

(Časť zo 101. lístočku)

20. decembra 1936

Drahé Dieťa Ježiš!

Mám Ťa veľmi, veľmi, ale veľmi rada…

Drahý Ježiš, ja chcem priniesť mnoho, mnoho kvietkov, aby sa zachránilo mnoho duší.

… Drahý Ježiš, mnoho pozdravov, pohladení a bozkov od Tvojej drahej

Antonietta JEŽIŠ

(pozn.: Ježiš je prvé slovo, ktoré napísala prvý krát svojou vlastnou rukou).

+++

103.

21. decembra 1936

Drahý Ježiš Veľký!

Mám Ťa veľmi rada, drahý Ježiš!

Ja som taká spokojná, že za dva dni budú Vianoce.

Drahý Ježiš, ja sa chcem stať sestričkou, lebo tak môžem byť Tvoja nevesta.

Drahý Ježiš, ja chcem zachrániť mnoho duší.

Drahý Ježiš, ja by som chcela byť veľmi dobrá a Ty mi pomôž, lebo sama nemôžem robiť nič.

Drahý Ježiš, ja by som sa chcela stať svätou a Ty mi pomôž robiť mnoho malých obetí a stávať sa stále lepšou.

Drahý Ježiš, povedz Bohu Otcovi, že ho mám veľmi rada a že ďakujem Najsv. Trojici, že čoskoro budú Vianoce.

Drahý Ježiš, ja Ti poviem všetky milosti, o ktorých viem doteraz, o ktoré Ťa musím žiadať.

Prvá, aby si ma dostal do neba,

druhá, zachrániť mnoho duší,

tretia, obrátiť mnoho hriešnikov,

štvrtá, aby sa dostali do neba moji rodičia a moja sestrička.

Pozdravy, pohladenia a bozky od Tvojej drahej

Antonietty.

P. S. Drahý Ježiš, povedz Bohu Otcovi, že nielenže som mu to povedala jeden raz, ale chcem mu to zopakovať. Mám ho veľmi, veľmi rada

ANTONIETTA

(pozn.: Podpis je napísaný vlastnou rukou).

+++

108.

30. decembra 1936

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa veľmi, veľmi rada, drahý Ježiš.

Keď sa vrátiš do môjho srdca v Eucharistii, vlož svoju milosť do skrinky mojej duše, utvorenej z obetí a nechaj ju tam stále, až kým prídeš posledný raz do môjho srdca, vtedy Tvoja milosť urobí, že keď zomriem, Tvoja milosť dá mojej duši letieť do neba, kde je možné vidieť Teba a Tvojho Otca a Ducha Svätého, i drahú Pannu Máriu, a tam sa budem radovať.

Drahý Ježiš, »milujem Ťa drahý Ježiš« (pozn.: »milujem Ťa drahý Ježiš« chcela napísať sama) a čoskoro Ťa prídem prijať a budem Ťa prosiť o mnoho milostí.

Drahý Ježiš, pozdravy a bozky od Tvojej drahej

ANTONIETTA A JEŽIŠ

(pozn.: Podpis je napísaný rukopisom).

+++

113.

3. januára 1937

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa veľmi rada a Ty, drahý Ježiš, osloboď mnohé duše z očistca.

Drahý Ježiš, odpusť mi všetky hriechy, ktoré som v tento deň urobila.

Drahý Ježiš, ja chcem byť po všetky dni na Kalvárii pod Tvojím krížom s Tebou blízko Maminky.

Drahý Ježiš, chcem Ti zopakovať, odpusť mi všetky tieto hriechy.

Drahý Ježiš! Ja nemôžem ísť prijať Ťa vo svätom prijímaní, ale chcela by som, aby si každé ráno prišiel do môjho srdca aspoň duchovne.

Drahý Ježiš, mnoho pozdravov a pohladení a bozkov od Tvojej drahej Antonietty.

ANTONIETTA A JEŽIŠ

(pozn.: Vlastnoručný podpis).

+++

(Časť zo 117. lístočku)

12. januára 1937

Drahé Dieťa Ježiš!

… zachráň mnoho duší, aby prišli do neba oslavovať Najsv. Trojicu.

Drahý Ježiš, chcem Ti ešte zopakovať, že Ťa mám veľmi rada.

Drahé Dieťa Ježiš, ja chcem byť stále Tvoja lampa a chcem byť Tvoja lampa nielen lásky, ale aj lampa obetí.

… Drahé Dieťa Ježiš, mnoho pozdravov, pohladení a bozkov od drahej Tvojej Antonietty.

ANTONIETTA A JEŽIŠ

+++

118.

15. januára 1937

Najdrahšia Najsv. Trojica!

Najsv. Trojica, ja Vás mám veľmi rada, veľmi, veľmi!

Drahý Boh Otec! Aké krásne meno Otec! Otec nekonečného Božstva, Otec Stvoriteľ sveta!… Otec, aké krásne meno! Chcem ho opakovať!… Otec, aké krásne meno!…

Drahý Ježiš! Ja Ťa mám veľmi rada, drahý Ježiš!

Koľko si trpel pri nesení kríža, drahý Ježiš!

Ty si zomrel, aby si zachránil všetkých a Ty vidíš, akí sme zlí, a ja, drahý Ježiš, chcem prinášať mnoho malých obetí na odčinenie týchto hriechov, ktoré sa robia.

Drahý Ježiš, vysloboď mnoho duší z očistca.

Drahý Duch Svätý! Ja Ťa mám veľmi rada, drahý Duch Svätý, osvieť mi moju dušu, moje telo a posväť ma.

Drahá Maminka, Zdravas, Mária!

Pozdravujem vás, Najsv. Trojica, a mnoho bozkov od Vašej drahej Antonietty.

ANTONIETTA A JEŽIŠ

+++

119.

18. januára 1937

Drahý Ukrižovaný Ježiš!

Ja to viem, že si veľmi trpel na kríži a sľubujem Ti robiť mnoho obetí na odčinenie hriechov, ktoré Ti spôsobili toľké utrpenia.

Drahý Ježiš na kríži, ja Ťa mám veľmi, ale naozaj veľmi rada a povedz to aj Bohu Otcovi, že ho mám veľmi rada.

Drahý Ježiš na kríži a drahý Boh Otec, mám Vás veľmi rada a aj Teba, drahý Duch Svätý, mám rada.

Požehnaj, drahý Ježiš na kríži, Cirkev, Sv. Otca, kňazov, mojich rodičov, mňa, moju sestričku a celý svet.

Ježiš Ukrižovaný, prijmi mnoho bozkov a pohladení od Tvojej

Antonietty

+++

123.

23. januára 1937

Drahý Ježiš na kríži a drahé Dieťa Ježiš!

Ó, Ježiš! Ty, ktorý si veľmi, veľmi dobrý a vidíš, že my robíme toľké hriech, Ty nám odpusť a daj, že jedného dňa prídeme k Tebe do neba.

Ó, Ježiš! Ty, ktorý si toľko trpel za nás, avšak ja chcem odčiniť všetky tieto hriechy, ktoré sa robia voči Tebe.

Ó, Ježiš! Ty, ktorý si sa narodil v jaskyni v Betleheme a ktorý si toľko trpel na tej slame, ja chcem urobiť všetko možné, aby som odčinila toľkú bolesť.

Ty si cítil toľko chladu, ale iba vôl a oslík robili, čo mohli, aby Ťa zohriali.

Drahý Ježiš, Ty ktorý si zostúpil z neba, aby si prišiel na túto zem, aby si nás spasil a znova nám získal nebo.

Ty, ktorý si trpel toľko bolesti, ja chcem robiť, čo je možné na odčinenie toľkej bolesti.

Drahý Ježiš, mnoho pozdravov, pohladení a bozkov od Tvojej drahej Antonietty.

ANTONIETTA A JEŽIŠ

+++

127.

30. januára 1937

Drahý Ježiš Ukrižovaný!

Uzdrav mamu, drahý Ježiš, ja Ťa veľmi milujem a chcem byť Tvoja ľalia a Tvoja lampa.

Drahý Ježiš, ja chcem zostať stále s Tebou na Kalvárii.

Drahý Ježiš, bozkávam Ti rany a nohy.

Mnoho pozdravov a bozkov

ANTONIETTA JEŽIŠOVA

+++

(Časť zo 128. lístočku)

31. januára 1937

Drahý Ježiš Eucharistia!

Mám Ťa veľmi, veľmi rada, drahý Ježiš!

… Drahý Ježiš, ja chcem zachrániť mnoho hriešnikov…

Pozdravujem Ťa, adorujem Ťa, ó, Ježiš!… a chcem byť stále na Kalvárii pod krížom.

ANTONIETTA A JEŽIŠ

+++

(Časť zo 134. lístočku)

10. februára 1937

Drahý Ježiš Eucharistia!

… Drahý Ježiš, ja viem, že Ti spôsobujú mnohé urážky, ja chcem odčiniť všetky tieto urážky.

Drahý Ježiš, keby si Ty bol človek ako my a zatvoril by si sa vnútri nejakého domu, nepočul by si urážky, ktoré Ti robia. Takto by si to mohol Ty urobiť, prísť do môjho srdca a zostať zatvorený vo mne, a ja Ti prinesiem mnohé obety a poviem Ti aj nejaké slovíčko, aby som Ťa potešila.

… Mnoho pozdravov Ti posiela Tvoja drahá

ANTONIETTA A JEŽIŠ…

+++

(Časť zo 135. lístočku)

14. februára 1937

Drahý Ukrižovaný Ježiš!

Mám Ťa veľmi rada a veľmi Ťa milujem. Ty, ktorý si toľko trpel na kríži, ja chcem odčiniť všetky hriechy, lebo oni to boli, čo Ti spôsobili bolesť.

… Drahý Ježiš, obráť mnohých hriešnikov a zachráň mnohé duše z očistca. Daj, aby prišli do neba oslavovať Najsv. Trojicu.

Drahý Ježiš, ja chcem byť stále na Kalvárii pod Tvojím krížom…

Drahý Ježiš, ja sa Ti klaniam pri päte kríža.

Mnoho pozdravov Ti posiela Tvoja drahá

Antonietta a Ježiš…

+++

140.

9. marca 1937

Drahý Ježiš Eucharistia!

Drahý Ježiš, je pravda, že dnes som urobila jeden vrtoch, ale zajtra sa chcem polepšiť.

Drahý Ježiš, ja Ťa veľmi milujem.

Drahý Ježiš, povedz Bohu Otcovi, že veľmi milujem aj Jeho a povedz mu tiež (a hovorím to aj Tebe), pomôžte mi prísť do neba.

Drahý Ježiš, ja som veľmi spokojná, že som na Kalvárii blízko pri Tebe a som veľmi spokojná, že som Ťa dnes prišla navštíviť v Tvojom dome a sľubujem Ti, že prídem po všetky dni a poviem Ti mnoho krásnych vecí.

Drahý Ježiš, ja chcem byť Tvojím kvietkom a Tvojou lampou. Lampou, ktorá horí dňom i nocou a nikdy nezhasne, kvetom, ktorý je na oltári stále krásny a otvorený a ktorý nikdy nezvädne. Týmto kvetom by mohla byť ľalia.

Drahý Ježiš, ja viem, koľko si trpel na kríži, a viem že Ti prebodli srdce a ja chcem byť stále ukrytá v Tvojom Srdci s Tebou.

Drahý Ježiš, povedz Duchu Svätému, že ho veľmi milujem a nech ma posvätí a urobí ma plnou jeho milosti.

Drahý Ježiš! Požehnaj Cirkev, kňazov a odporúčam Ti veľmi môjho duchovného otca a moju rodinu.

Drahý Ježiš, posielam Ti mnoho pozdravov a bozkov. Tvoja drahá

Antonietta a Ježiš

Drahý Ježiš, milujem Ťa (pozn.: Slová napísané vlastnoručne).

+++

141.

11. marca 1937

Drahý Ježiš na kríži!

Drahý Ježiš, ja viem, že o pár dní príde Veľká noc Zmŕtvychvstania a som veľmi spokojná.

Drahý Ježiš, ja vždycky budem chcieť plniť Tvoju vôľu, vždy som Ťa mala rada a vždy Ťa budem mať veľmi rada.

Drahý Ježiš, zverujem Ti Španielsko. Obráť mnohých hriešnikov.

Drahý Ježiš, zverujem Ti aj všetky tie deti, ktoré zomierajú, a priveď ich hneď do neba.

Drahý Ježiš! Ja viem, že Ty si mnoho trpel na kríži a ja chcem prinášať mnohé obety na odčinenie hriechov, lebo to boli ony, pre ktoré si cítil mnohé bolesti.

Drahý Ježiš, zverujem Ti Cirkev, kňazov a predovšetkým svojho duchovného otca, moju rodinu a mňa a celý svet.

Drahý Ježiš, ja sa Ti klaniam pri päte Tvojho kríža.

Posiela Ti mnoho bozkov Tvoja

Antonietta a Ježiš

+++

(Časť zo 142. lístočku)

14. marca 1937

Drahý Ježiš na kríži!

… Drahý Ježiš, ja chcem byť stále ukrytá v Tvojom srdci, chcem byť stále s Tebou.

… Drahý Ježiš, posielam Ti mnoho pozdravov a bozkov, Tvoja Antonietta.

ANTONIETTA A JEŽIŠ

+++

144.

16. marca 1937

Drahý Ukrižovaný Ježiš!

Ja Ťa milujem, ó, drahý Ježiš.

Drahý Ježiš, povedz Bohu Otcovi, že ho veľmi milujem.

Drahý Ježiš, som veľmi spokojná, že príde Veľká Noc.

Drahý Ježiš, ja viem, že Ty si veľmi trpel na kríži a ja chcem v tento týždeň Umučenia trpieť s Tebou, chcem trpieť za duše, ktoré to potrebujú, aby sa obrátili.

Drahý Ježiš, ja Ťa mám veľmi rada, naozaj veľmi, ó, Ježiš. Ja chcem byť Tvojou lampou a Tvojou ľaliou, ľaliou, ktorá znamená čistotu duše, a lampou, ktorá znamená plameň lásky, ktorá Ťa nenechá nikdy samého.

Drahý Ježiš! Požehnaj Cirkev, kňazov a predovšetkým môjho spovedníka, moju rodinu, moju učiteľku a celý svet.

Drahý Ježiš, posielam Ti mnoho bozkov a pozdravov. Tvoja

Antonietta a Ježiš

+++

146.

22. marca 1937

Drahý Bičovaný Ježiš!

Drahý Ježiš, Ty, ktorý si pri bičovaní toľko trpel za nás, ó, Ježiš, Ty si si nezaslúžil, aby si trpel a ja priznávam všetky svoje hriechy a prosím Ťa o odpustenie za ne.

Drahý Ježiš, je pravda, že sme boli veľmi zlí a ja Ťa prosím o odpustenie svojich hriechov i všetkých iných a Ty, ktorý si taký dobrý, odpusť im a umožni im vojsť do neba.

Drahý Ježiš, Ty si toľko trpezlivo trpel pri bičovaní a ja sa chcem naučiť, že keď mi dajú nejakú facku, alebo ma nejako potupia, nesmiem to vrátiť, ale naopak, musím to prijať pre Tvoju lásku s dobrým správaním.

Drahý Ježiš, obetujem Ti všetky svoje sebazápory na odčinenie za hriechy, ktoré urobia a teraz robia hriešnici, avšak Ty mi pomôž, lebo bez Tvojej pomoci nemôžem nič urobiť.

Drahý Ježiš, veľmi Ťa milujem a chcem byť stále v Tvojej blízkosti.

Drahý Ježiš, chcem byť Tvojou lampou, ktorá horí blízko Teba plameňom lásky a Tvojou ľaliou, ktorá stále zostáva na oltári, aby ho ozdobovala a klaňala sa Ti.

Drahý Ježiš, v tento Svätý týždeň sa chcem stále modliť a robiť kvietky.

Drahý Ježiš, zdá sa mi, že dnes som nebola vrtošivá a obetujem Ti kvietky, ktoré som urobila a Ty mi pomôž, aby som ich tento týždeň urobila mnoho, aby som naozaj mohla vyzdobiť oltár, keď príde Veľká noc, ó, Ježiš, a vstaneš z mŕtvych, spolu s Tebou má v našich srdciach povstať láska.

Drahý Ježiš, tento týždeň Ti chcem napísať každý večer jeden lístoček a na Veľkú noc Ti chcem napísať najkrajší.

Drahý Ježiš, pozdravujem Ťa a bozkávam Tvoje rany.

Antonietta a Ježiš

+++

147.

25. marca 1937

Drahé Dieťa Ježiš!

Drahé Dieťa Ježiš, Ty, aj keď si nebol veľmi maličký, Ty si stále poslúchal Tvoju mamu a aj ja Ťa chcem nasledovať.

Drahý Ježiš, ja chcem robiť mnoho, mnoho, mnoho obetí, lebo Ťa veľmi, veľmi, veľmi milujem, naozaj, naozaj, veľmi, veľmi…

Drahý Ježiš, zachráň mnoho duší.

Drahý Ježiš, ja chcem byť po všetky, všetky dni pod krížom a byť veľmi dobrá, avšak bez Tvojej pomoci nemôžem urobiť nič.

Drahý Ježiš, ja chcem na Kalvárii stáť naozaj s celou svojou láskou, aby som plnila Tvoju vôľu.

Drahý Ježiš, povedz Bohu Otcovi, že sa chcem odovzdať do jeho náručia a tiež do Tvojho, aby som bezpečne prišla do neba.

Drahý Ježiš! Mnoho pozdravov, bozkov, pohladení od Tvojej Antonietty.

Drahá Maminka, Ty, ktorá si videla veľmi, veľmi trpieť Tvojho Ježiša, pomôž aj nám trpieť s veľkou trpezlivosťou.

Bozky od Tvojej dcérušky

Antonietty

+++

149.

26. marca 1937

Drahý Ukrižovaný Ježiš!

Ty si dnes zomrel na kríži, aby si nás vykúpil z hriechu. Ja sa Ti chcem klaňať a uznávam, koľko si trpel pre mňa a uznávam tiež všetky svoje hriechy a sľubujem Ti, že ich už viac nespácham.

Drahý Ježiš, Ty, v tých troch hodinách agónie, keď tam bola prítomná aj Tvoja mama, aj ja chcem trpieť so zbožnými ženami a prelievať slzy bolesti.

Drahý Ježiš, dnes, keď som bola chorá, obetovala som Ti všetky svoje bolesti.

Drahý Ježiš, sľubujem Ti, že všetky bolesti, ktoré mi pošleš, obetujem Tebe. Urob, aby každý krok bolo jedno slovíčko lásky, drahý Ježiš.

Drahý, zverujem Ti svojho duchovného vodcu. Pomôž mu dobre kázať a robiť všetky veci, ktoré musí robiť, a pomôž aj mojim rodičom.

Pozdravy a bozky od Tvojej drahej

Antonietty

+++

153.

3. apríla 1937

Drahý Ježiš Ukrižovaný!

Ja Ťa veľmi milujem.

Drahý Ježiš, ja sa chcem odovzdať do Tvojich rúk.

Drahý Ježiš, toto je môj prvý lístoček, čo Ti píšem.

Drahý Ježiš, zverujem Ti duše hriešnikov.

Drahý Ježiš, zverujem Ti svojich rodičov, sestričku a môjho duchovného otca.

Pozdravy a bozky

ANTONIETTA A JEŽIŠ

+++

155.

8. apríla 1937

Drahý Ježiš Ukrižovaný!

Ja som dnes nemohla prísť na sväté prijímanie, ale urobila som si ho duchovne a verím, že keď si neprišiel osobne, prídeš duchovne.

Drahý Ježiš, ja chcem byť Tvoja lampa a Tvoja ľalia, ktoré sú na oltári.

Drahý Ježiš, Ty, ktorý si toľko trpel na kríži, ja chcem odčiniť všetky hriechy, ktoré Ti spôsobili a ešte Ti pôsobia utrpenie, pretože sa Ti nepáčia.

Drahý Ježiš, ja Ti dobrorečím a chcela by som, aby Ti dobrorečili všetci.

Drahý Ježiš, obráť hriešnikov, aby sa mohli dostať do neba, ja sa tiež zverujem Tebe.

Drahý Ježiš, ja Ti zverujem tých, ktorí sa zverujú do mojich modlitieb, a odporúčam Ti aj mamu, aby hovorila dobre, a tiež mojich rodičov a predovšetkým duchovného otca.

Drahý Ježiš, ja veľmi túžim v. (vidieť Ťa) a chcela by som, aby Ťa všetci mohli v.(idieť), vtedy by Ťa veru mali radšej.

Drahý Ježiš, bozkávam Ti všetky Tvoje rany. Tvoja

Antonietta Ježišova

(pozn.: Antonietta píše v s bodkou, aby iní nepochopili, že vidí Ježiša; oddnes sa začína podpisovať Antonietta Ježišova, namiesto Antonietta a Ježiš)

+++

162.

2. júna 1937, o 11.30 hod.

Drahý Ježiš Ukrižovaný!

Ja Ťa mám veľmi rada a veľmi Ťa milujem.

Ja chcem byť na Kalvárii s Tebou a trpím s radosťou pretože viem, že som na Kalvárii.

Drahý Ježiš! Ja Ti ďakujem, že Ty si mi poslal túto chorobu, lebo je to prostriedok na vstup do neba.

Drahý Ježiš, povedz Bohu Otcovi, že ho tiež veľmi milujem.

Drahý Ježiš, ja chcem byť Tvoja lampa a Tvoja ľalia, drahý Ježiš.

Drahý Ježiš, daj mi potrebnú silu, aby som zniesla bolesti, ktoré Ti obetujem za hriešnikov (v tom okamihu zvracala).

Drahý Ježiš, povedz Duchu Svätému, aby ma posvätil láskou a naplnil ma svojimi siedmimi darmi.

Drahý Ježiš, povedz Maminke, že ju veľmi milujem a že chcem byť spolu s ňou na Kalvárii, lebo ja chcem byť Tvojou obetou lásky, drahý Ježiš.

Drahý Ježiš, zverujem Ti svojho duchovného otca a daj mu všetky potrebné milosti.

Drahý Ježiš, zverujem Ti svojich rodičov a Margitu.

Drahý Ježiš, posielam Ti mnoho pozdravov a bozkov.

ANTONIETTA JEŽIŠOVA

+++

Sv. Bonaventúra

(*1221 – † 1274; učiteľ Cirkvi – Doctor Seraphicus):

Biskup, kardinál a cirkevný serafínsky učiteľ sv. Bonaventúra, je spolu s cirkevným anjelským učiteľom, sv. Tomášom Akvinským, s ktorým sa vraj priatelil najdôležitejším teológom scholastiky. Pápež Lev XII. (pápežom bol v rokoch 1823 – 1829) nazval sv. Bonaventúru „kniežaťom medzi všetkými mystikmi“.

Sv. Bonaventúra okolo roku Pána 1260 napísal pre rehoľníkov, najmä začiatočníkov traktát Regula novitiorum – Regula novicov, v ktorej ich učí a radí im:

4. kapitola, 1 – „Oči mysle maj vždy upreté na Ježiša ukrižovaného, tŕním korunovaného, octom a žlčou napojeného, opľuvaného a zasypaného urážkami, rúhaním hriešnikov zneváženého, mučeného strašným bičovaním, zomrelého najhroznejšou smrťou, prebodnutého kopijou a pochovaného smrteľníkmi. Na toto mysli, či ješ, či piješ, či robíš čokoľvek iné, aby si bol pri rozjímaní o ukrižovanom Spasiteľovi celý deň preniknutý bolesťou v srdci a prejavoval smútok na tvári ako výraz bolesti tela, hovoriac s apoštolom: »Nechcem sa chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista« (Gal 6, 14). “

6. kapitola, 3 – „Keď sa ti bude zdať, že zdržanlivosť (pozn. počas pôstu) je priveľmi ťažké zachovať, hneď si pomysli na Pána Ježiša, ktorý napriek tomu, že bol Pánom všetkého, trpel na kríži, bol tŕním korunovaný, klincami pribitý a keď bol smädný, dali Mu piť víno zmiešané so žlčou (porov. Mt 27, 34). Keď si to uvážiš, potom nielen zdržanlivosť v jedení, ale aj akékoľvek iné tvrdosti a utrpenia budeš môcť ľahko znášať. Veď (pozn. pápež a cirkevný učiteľ sv.) Gregor hovorí: »Ak máte na mysli Kristovo umučenie, potom nie je nič také ťažké, aby sa nedalo zniesť s duchovným pokojom«.“

7. kapitola, 1; 2 – „Ležiac na lôžku, kým ťa premôže spánok, recituj žalmy, alebo rozmýšľaj o niečom inom prospešnom, prípadne, čo je ešte užitočnejšie, predstav si Krista visiaceho na kríži. Ak o tom budeš pozorne rozjímať, len zriedka ťa bude môcť satan pokúšať, alebo nikdy, pretože zbožné rozjímanie o umučení Ježiša Krista odháňa všetky satanské hordy.

Keď sa zobudíš zo spánku a vstaneš z lôžka, hneď si spomeň na Ukrižovaného, aby si s apoštolom nikoho nepoznal spomedzi ľudí, »iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného« (1 Kor 2, 2). Lebo Bernard hovorí: »Nech bude pre nás v srdci celý pribitý Ten, ktorý bol za nás ukrižovaný«.“

11. kapitola, 1; 2 – „Kto pácha hriech, zbavuje sa nesmiernej slávy vykúpených a odsudzuje sa na strašné a nekonečné utrpenie zatratených. Lebo tie dve veci, ak budeš o nich naozaj presvedčený, celkom odoženú pokušenia.

A keď sa bude pokušenie naďalej usilovať premôcť ťa, pomysli na najukrutnejšie mučenie Ježiša Krista. Lebo podľa Písma svätého »v myšlienkach sa zapodievať ním je vrchol rozumnosti, kto však preň bdie, je skoro bez starostí« (Múd 6, 16), a preto pokušeniam zvodcu odolá najmä ten, kto má vo svojej duši hlboko vyryté utrpenie Vykupiteľa. Lebo ono je tou zbraňou proti nepriateľom, o ktorej hovoril apoštol: »Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla« (Ef 6, 11). Naozaj niet účinnejšieho lieku, ktorým by bolo možné rýchlejšie odvrátiť pokušenie. Preto Peter povedal: »Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním« (1 Pt 4, 1).

Ešte zreteľnejšie o tom hovorí Bernard: »Koľko ráz pocítiš, že ťa napádajú zmyselné myšlienky a zmocňujú sa ťa hanebné túžby, toľko ráz si pred svoj duchovný zrak nastav obraz, ako bol Kristus pre teba ukrižovaný. Hľaď, ako Ho Judáš zradil Židom, ako ukrutne sa k Nemu správali, ako sa Mu rúhali a bili Ho, ako Ho súdili a odsúdili na smrť, ako z Neho strhli šaty a bičovali Ho; a napokon znevážený a potupený visel medzi dvoma lotrami, pribitý klincami, vysmievaný, opľuvaný, tŕním korunovaný, napojený žlčou, prebodnutý kopijou, ako Mu z každej časti tela tiekla krv a ako ‘naklonil hlavu a odovzdal ducha’ (Jn 19, 30). Tak tvoj Vykupiteľ zomrel za teba na kríži, a ty by si mal nehanebnými myšlienkami znečisťovať svoje srdce!«“

+++

Sv. Bonaventúra, v rokoch 1259 – 1260 napísal pre veriacich, ktorí túžia dosiahnuť ideál kresťanskej dokonalosti dielo De perfectione vitae ad sorores – Sestrám o dokonalosti života. V šiestej kapitole tohoto diela Serafínsky učiteľ učí:

Spomienka na Kristovo umučenie

„1. Plameň zbožnosti sa rozduchuje a udržuje v človeku častou spomienkou na Kristovo umučenie, preto je nevyhnutné, aby ten, kto chce v sebe zachovať neuhasínajúcu zbožnosť, často a vlastne vždy pozeral očami srdca na Krista zomierajúceho na kríži. Preto Pán v knihe Levitikus povedal: „Oheň na oltári bude stále horieť, nesmie vyhasnúť. Kňaz naň naloží každý deň kus dreva“ (Lv 6, 12). Počúvaj, najzbožnejšia matka! Tvoje srdce je „Božím oltárom“, na tom oltári musí stále horieť oheň vrúcnej zbožnosti, ktorý si povinná každodenne rozduchovať drevom Kristovho kríža a spomienkou na Jeho umučenie. O tom hovorí prorok Izaiáš: „I budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy“ (Iz 12, 3), ako keby povedal: ktokoľvek túži dostať od Boha vodu milosti, vodu zbožnosti, vodu sĺz, nech čerpá zo zdrojov Spasiteľa, teda z piatich rán Ježiša Krista.

2. Pristúp teda, služobnica, krokmi svojich citov k Ježišovi doráňanému, k Ježišovi tŕním korunovanému, k Ježišovi pribitému na kríži a so sv. Tomášom apoštolom nielen hľaď na Jeho ruky prebité klincami, nielen vlož svoj prst do rán po klincoch, nielen vlož svoju ruku do Jeho boku, ale celkom vojdi ranou v boku až do samého srdca Ježišovho a tam premenená v Krista najhorúcejšou láskou k Ukrižovanému, pribitá klincami Božej lásky, prebodnutá kopijou srdečného zaľúbenia, preklatá mečom najhlbšieho súcitu nehľadaj nič iné, netúž po ničom inom, nehľadaj potešenie v nikom inom, iba v tom, aby si s Kristom mohla zomrieť na kríži. A vtedy s apoštolom Pavlom zvoláš a povieš: „S Kristom som pribitá na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 19-20).

3. Kristovo umučenie musíš mať zachované v pamäti tak, aby si si uvedomovala, že Jeho umučenie bolo najhanebnejšie, najukrutnejšie, najvšestrannejšie a najdlhšie trvajúce.

Najprv uvažuj, ušľachtilá Božia služobnica, o tom že smrť Ježiša Krista, tvojho Ženícha, bola smrťou najhanebnejšou. Bol totiž ukrižovaný ako zlodej a lotor. Podľa Starého zákona (Nm 25, 4; Dt 21, 22 nn.) takou smrťou netrestali nikoho iného, iba najhorších ľudí, najväčších zločincov, zlodejov a lotrov. – Obráť ešte pozornosť na Kristovu väčšiu pohanu. Bol totiž ukrižovaný na najodpornejšom a najhanebnejšom miesta, a to na Golgote – mieste zvanom Lebka (Mt 27, 33; Mk 15, 22; Lk 23 , 33; Jn 19, 17), kde ležalo veľa mŕtvol a kostí zomretých. Toto miesto bolo určené pre odsúdených na smrť a tam stínali a vešali iba najhorších ľudí. – Pozri ešte na väčšie zneváženie Krista – je vyvesený medzi zločincami ako zločinec, a navyše uprostred, akoby bol vodcom zločincov. Preto Izaiáš hovorí: „Započítali ho medzi zločincov“ (Iz 53, 12; porov. Mt 27, 38; Mk 15, 27 nn.; Lk 22, 37; Jn 19, 18). – Hľaď na ešte väčšie zneuctenie svojho Ženícha, pretože bol vyzdvihnutý do vzduchu a zavesený medzi nebom a zemou, akoby nebol hodný žiť či umrieť na zemi. Ó strašná nemilosť a krivda! Pánovi sveta odopreli celý svet! Nič horšie neocenili na svete ako Pána sveta! Smrť Božieho Syna bola teda najhanebnejšou smrťou pre druh smrti, pretože bol ukrižovaný; pre spoločníkov smrti, pretože „započítali ho medzi zločincov“ (Lk 22, 37) a odsúdili ho; pre miesto smrti, pretože bol ukrižovaný na najhanebnejšom vrchu Lebka.

4. Dobrý Ježišu, láskavý Spasiteľu! Bol si pohanený nielen raz, ale veľa ráz. Čím je niekto na viacerých miestach pohanený, tým hanebnejšie je to pre svet. A ty, Pane, Ježišu, bol si v záhrade zviazaný, v dome Annáša zauškovaný, v predsieni Kajfáša opľuvaný, v dome Herodesa vysmievaný, nesieš kríž na ceste, si ukrižovaný na Golgote. Beda mi! Beda mi! Sloboda nevoľníkov je zotročená, chvála anjelov je vysmievaná, život ľudí je zabitý! Úbohí Židia! Spoľahlivo ste splnili to, čo ste sľúbili! Veď ste povedali: „Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu (Múd 2, 20), Preto sv. Bernard hovorí: „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 7); bol Synom a stal sa sluhom, nielen prijal postavenie sluhu, ale bol poddaný, prijal rolu zlého sluhu, bol bitý, aby znášal trest, hoci bol bez viny“. A bol nielen sluhom sluhov Božích ako pápež, ale stal sa tiež sluhom sluhov diabla, slúžiac ako otrok v očisťovaní hriešnikov dokonca z najmenších hriechov. Lež ani to mu nestačilo, zo všetkých druhov smrti vybral si tú najhanebnejšiu, aby si sa ani ty nebála znášať niečo podobné. „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8), „ktorá je veľmi hanebná“, ako hovorí Glosa.

5. Panna odovzdaná Bohu! Obráť pozornosť a uvažuj o fakte, že Kristova smrť bola najukrutnejšou smrťou. Lebo kríž nedovolil skrčiť sa v smrteľnej bolesti tým blahoslaveným údom, ktoré na ňom boli roztiahnuté, čo prináša istú úľavu a potešenie tým, ktorým zviera srdce. Nemohol si ani oprieť svoju ctihodnú hlavu, aby si vnútorne uľavil.

Prizri sa ešte lepšie, aká ukrutná bola Kristova smrť. Čím je niekto citlivejší, tým väčšmi trpí; nikto nemal také citlivé telo na znášanie utrpenia ako Spasiteľ. Lenže telo ženy je citlivejšie ako telo muža; Kristovo telo však bolo celkom panenské, pretože bolo počaté vplyvom Ducha Svätého a narodilo sa z Panny. Teda Kristovo umučenie bolo ukrutnejšie než všetky iné mučenia, lebo bol citlivejší než všetky panny. Keďže už len pri spomienke na smrť taká „smutná bola duša“ Jeho pre citlivosť tela, že „pot“ Jeho tela „stekal na zem ako kvapky krvi“ (porov. Mt 26, 38; Lk 22, 44), akú veľkú bolesť musel pociťovať, aký veľký trest mu vymerali, keď musel prežívať najkrutejšie muky. Preto sv. Bernard hovorí: „Pane Ježišu Kriste, ten krvavý pot, ktorý pri modlitbe steká z Tvojho najsvätejšieho tela na zem, celkom iste svedčil o utrpení Tvojho srdca.“ „Najsladšie Dieťa! Čo si urobilo, že tak s Tebou zaobchádzali? Najmilovanejší Mladík, čoho si sa dopustil, že Ťa tak odsúdili? Hľa, ja som príčina Tvojej bolesti, ja som Ti ušterdril smrteľný úder“ (pozn. S. Anselmus, Orat. 2.).

Zahľaď sa ešte dôkladnejšie, aká ukrutná bola Kristova smrť. Čím je niekto nevinnejší, tým ťažšie znáša trest. Keby Kristus znášal tú bolesť za svoje hriechy, bolo by to preňho trocha ľahšie; lenže „On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v Jeho ústach“ (1 Pt 2, 22). O tom istom svedčí Pílát hovoriac: „Ja na Ňom nenachádzam nijakú vinu“ (Jn 18, 38). Lebo On je „odblesk svetla večného, je zrkadlo Božej účinnosti bez poškvrny a je obraz Jeho láskavosti“ (Múd 7, 26).

6. Uvažuj ešte podrobnejšie, aká ťažká bola smrť tvojho milovaného Ženícha Ježiša Krista. Čím je trest všestrannejší, tým je krutejší. Tvoj Ženích Ježiš Kristus trpel každou časťou svojho tela tak, že nebolo ani najmenšieho údu, ktorý by nepociťoval zvláštne muky, dokonca ani najmenšie miesto, ktoré by nebolo naplnené horkosťou. Lebo „od päty po temä nič na ňom celého“ (Iz 1, 6). Preto z nesmierne veľkej bolesti nahlas volal: „Vy všetci, čo idete po ceste, pozrite a hľaďte, či je bolesť ako bolesť moja“ (Nár 1, 12). Prirodzene, Pane Ježišu Kriste, nikdy nebola bolesť podobná Tvojej bolesti. Lebo Tvoja krv tak hojne vytekala, že zaliala celé Tvoje telo. – Dobrý Ježišu! Najsladší Pane! Keďže nie kvapka, ale prúd krvi tak hojne tiekol z piatich miest na Tvojom tele, z rúk a nôh – ukrižovaných, z hlavy – tŕním korunovanej, z celého tela – zbičovaného, otvoreným bokom zo samého srdca – prebodnutého, bolo by čudné, keby ešte niečo z Tvojej krvi zostalo. Môj milovaný Pane! Povedz, prosím, povedz, ak jediná kvapka Tvojej najsvätejšej krvi mohla stačiť na vykúpenie sveta, prečo si dopustil, aby z Tvojho tela vytieklo toľko krvi? Pane! Viem, dobre viem, že si to neurobil pre nič iné, len aby si ukázal, akou veľkou láskou si ma miloval.

7. „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“ (Ž 116, 12) Pane! Iste, do konca života budem pamätať na Tvoju námahu, ktorú si znášal počas vyučovanie, na únavu počas putovania, na bdenie počas modlitby, na slzy počas mučenia, na bolesti, urážky, pľuvance, výsmechy, zauchá, na klince a na rany; v opačnom prípade budeš svoju krv požadovať z mojich rúk (porov. Ez 3, 18 nn.) „Kiežby moja hlava bola studňou a moje oči prameňmi sĺz“ (Jer 9, 1), aby som vo dne v noci mohol oplakávať smrť Pána, svojho Ježiša, ktorú podstúpil nie za svoje, ale za moje hriechy. „On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti“ (Iz 53, 5), ako hovorí prorok Izaiáš.

8. Napokon sa zamysli a usilovne uvažuj o tom, že Kristovo umučenie a smrť trvali najdlhšie. Veď od prvého dňa, od svojho narodenia, až do posledného dňa, do svojej smrti, vždy žil v mukách a bolestiach, ako o tom sám svedčí prostredníctvom proroka hovoriac: „Biedny som a umieram od svojej mladosti“ (Ž 88, 16). A na inom mieste zasa hovorí takto: „Šľahaný som deň čo deň“ (Ž 73, 14), to znamená celý svoj život. Ešte uvažuj ináč, ako dlho trvalo Kristovo mučenie. Veď preto bol ukrižovaný, aby mučenie trvalo dlhšie, aby sa bolesť neskončila rýchlo, aby sa agónia pretiahla a takto aby dlhšie visel na kríži a väčšmi trpel.

9. Na základe toho všetkého, čo som ti povedal, môžeš si uvedomiť, Kristova panna, Božia služobnica, aká ukrutná, aká bolestná, aká všestranná, aká dlhotrvajúca bola smrť a umučenie tvojho najmilovanejšieho Ženícha Ježiša Krista. Toto všetko vydržal, aby ťa zapálil k láske voči sebe, aby si Ho za to všetko milovala celým srdcom, celou dušou, celou mysľou. Veď čo môže byť obetavejšie ako to, že Pán prijal postavenie sluhu, aby sluhu spasil? Čo väčšmi formuje človeka, aby dosiahol spasenie, než príklad podstúpenia smrti pre spravodlivosť a z poslušnosti voči Bohu? Čo naproti tomu väčšmi povzbudzuje človeka k láske k Bohu než taká veľká dobrota, vďaka ktorej Syn najvyššieho Boha za nás a bez našej zásluhy, ba navyše za naše viny aj svoj život položil (porov. Jn 10, 15). Je to dôsledok takej veľkej dobroty, že na nič obetavejšie, na nič priaznivejšie nemožno ani pomyslieť. Tá dobrota je tým väčšia, čím ťažšie a horšie muky chcel vydržať a vytrpieť pre nás. Lebo „keď (Boh) vlastného Syna neušetril, ale vydal Ho za nás všetkých, akože by nám s Ním nedaroval všetko?“ (Rim 8, 32). To všetko nás povzbudzuje, aby sme Ho milovali a milovaného – nasledovali.

10. Beda všetkým tým, ktorí sú nevďační za dobrodenia takej veľkej láskavosti, v dušiach ktorých Kristova smrť neprináša nijaký úžitok. Sv. Bernard hovorí: „Pozri na Kristovu hlavu naklonenú k bozkávaniu, na ramená vystreté k objímaniu, na ruky prerazené k obdarovaniu, na srdce otvorené k milovaniu, na rozpäté celé telo, aby sa celý mohol odovdzať.“ Ešte raz „beda“ tým, čo svojimi hriechmi „v sebe znova križujú Božieho Syna“ (Hebr 6, 6) a „množia bolesti Tomu, koho si zranil“ (Ž 69, 27). Lež aj tretí raz beda tým, ktorí nemôžu obmäkčiť svoje srdcia v plači, ktorí sa nemôžu podrobiť Božej láskavosti, ktorí sa nemôžu zapáliť, aby konali dobro napriek preliatiu toľkej a takej krvi, napriek takej obrovskej cene, ktorá bola zaplatená za nich! Takí sú celkom iste „nepriateľmi Kristovho kríža“ (Flp 3, 18) a väčšmi sa rúhajú Kristovi, Božiemu Synovi, ktorý dnes sedí po pravici Boha Otca v nebi, ako sa mu kedysi rúhali Židia, keď visel na kríži. Takým a žalujúc sa na takých Pán hovorí prostredníctvom sv. Bernarda: „Človeče! Hľaď, čo trpím pre teba. Či trpel niekto takú bolesť ako ja pri ukrižovaní? Volám k tebe ja, čo za teba zomieram! Pozri na muky, ktoré znášam! Pozri na klince, ktorými ma pribíjajú! Hoci vonkajšia bolesť je taká veľká, vnútorné trápenie je ešte väčšie, keď vidím, že si taký nevďačný!“

11. Varuj sa teda, matka, chráň sa, aby si nebola nevďačná za také veľké dobrodenie, aby taká veľká cena zaplatená za teba nevyšla nazmar, ale ukrižovaného Ježiša Krista „na srdce si pritlač“ (Pies 8, 6), aby sa ti ako pečať do mäkkého vosku odtlačil v srdci tvoj Ženích Ježiš, a hovor s prorokom: „Srdce mi mäkne ako vosk“ (Ž 22, 15). Prilož Ho „sťa pečať na svoje rameno“ (Pies 8, 6), aby si nikdy neprestala činiť dobro, aby si sa nikdy nedala znechutiť v práci pre meno Ježiša Krista, ale keď už urobíš všetko, vtedy začni od počiatku, ako by si nič neurobila. Keby sa však občas prihodilo niečo smutné, niečo ťažké, niečo nepríjemné, niečo trpké alebo niečo protirečiace dobru, hneď utekaj k ukrižovanému Ježišovi visiacemu na kríži a tam sa zahľaď na tŕňovú korunu, na železné klince, na kopiju prebodávajúcu bok, tam uvažuj o ranách nôh i ranách rúk, ranách hlavy, o rane boku, ranách celého tela, a uvedom si, ako ťa miloval Ten, ktorý za teba tak trpel, ktorý pre teba toľko znášal. Ver mi, že po takomto zahľadení hneď zistíš, že všetko smutné sa stalo radostným, všetko ťažké – ľahkým, všetko nepríjemné – príjemným, všetko horké – sladkým a milým tak, že aj ty začneš volať a hovoriť s blahoslaveným Jóbom: „Tak sa moja duša nechce dotknúť toho a moje srdce si pokrm zhnusilo“ (Jób 6, 7) pre umučenie Krista, akoby si povedala: dobroty, ktoré sa predtým zdali nevhodné pre moju dušu, teraz pre trápenie Kristovho mučenia, ktoré vidím, stali sa pre mňa sladkými a príjemnými. – Preto čítame, že keď niekto po vstupe do rehole začal byť veľmi nespokojný pre chudobnú stravu a iné požiadavky rehoľného života, a keď sa pre túto nespokojnosť tak veľmi trápil, padol pred obrazom Ukrižovaného a s hojnými slzami začal nariekať na neznesiteľné trápenie a ťažkosti v reholi, na pokrmy a nápoje bez chuti. Z boku Ukrižovaného hneď začala vytekať krv, a keď rehoľník naďalej s plačom bedákal na svoje trápenie, ako odpoveď začul z obrazu Kristove slová, aby kedykoľvek zacíti zlú chuť jedla a nápoja, namočil ich na dochutenie do Kristovej krvi.“

+++

U Teba je zdroj života

„Uvažuj aj ty, vykúpený človek, kto, aký veľký a aký dobrý je Ten, čo za teba visí na kríži; veď Jeho smrť oživuje mŕtvych a pri Jeho odchode žiali nebo i zem a lámu sa tvrdé skaly.

Ale aby sa z boku Krista, ktorý usnul na kríži, vytvorila Cirkev a splnilo sa Písmo, ktoré hovorí: »Uvidia, koho prebodli«, Božím riadením sa stalo, že jeden z vojakov kopijou prebodol a otvoril ten svätý bok, a tým, že vyprýštila krv s vodou, vyliala sa cena našej spásy. Vytiekla z tohto prameňa, čiže z tajomných hlbín Srdca, dáva silu sviatostiam Cirkvi na vzbudenie života milosti a pre tých, čo už žijú v Kristovi, je nápojom zo živého prameňa, »prúdiaceho do večného života«.

Vstaň teda, Kristova priateľka, buď ako holubica, »ktorá hniezdi nad samým okrajom priepasti«, tam si ako »vrabec nájdi príbytok« a neprestávaj bdieť, tam si ako hrdlička skry mláďatá čistej lásky, tam si prilož ústa »a čerpaj vodu z prameňov Spasiteľa«. Veď je tu »prameň vyvierajúci uprostred raja«, ktorý »sa delí na štyri hlavné toky« a rozlieva sa do nábožných sŕdc; a tak zavlažuje a zúrodňuje celú zem.

Bež k tomuto prameňu života a svetla so živou túžbou, každá duša oddaná Bohu, a volaj k nemu z hĺbky srdca: Nevýslovná krása vznešeného Boha a najčistejší jas večného svetla, život oživujúci každý iný život, svetlo, ktoré rozsvecuje každé iné svetlo a udržuje v ustavičnom jase mnohotvárne žiariace svetlá pred trónom Tvojho božstva od prvej zory!

Večný a neprístupný, jasný a lahodný prúd prameňa skrytého očiam všetkých smrteľníkov, ktorého hĺbka je bez dna, ktorého výška je bez miery, ktorého veľkosť nemožno vymedziť a ktorého čistotu nemožno zakaliť.

Z Teba vyviera rieka, »ktorá obveseľuje Božie mesto«, aby sme Ti »s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou« spievali piesne chvály a na základe skúsenosti dokazovali, že »u Teba je zdroj života a v Tvojom svetle uvidíme svetlo«.“

(Opusculum 3, Lignum vitae, 29-30. 47: Opera omnia 8, 79)

+++

K Bohu nik nevstúpi ináč ako skrze Ukrižovaného

„Stalo sa, že som sa tridsaťtri rokov po prechode svätca pod Božím vedením uchýlil do ústrania na vrchu La Verna. A keď som sa tam zdržiaval a uvažoval o tom, ako myseľ vystupuje do Boha, okrem iného mi prišla na um zázračná udalosť, ktorá sa na tomto mieste udiala blahoslavenému Františkovi, totiž jeho videnie okrídleného serafína v podobe Ukrižovaného.

Keď som o tom uvažoval, bolo mi zrejmé, že ono stretnutie predpokladalo vyvýšenie samotného otca v kontemplácii, a bola mi zrejmá aj cesta, po ktorej k nemu možno dôjsť.

…niet inej cesty, iba vrúcna láska k Ukrižovanému, ktorá Pavla, uchváteného až do tretieho neba (moja pozn.: 2 Kor 12, 2), premenila v Krista natoľko, že zvolal: S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (moja pozn.: Gal 2, 19 – 20). A tá istá láska tak prenikla Františkovu myseľ, že sa prejavila v tele, keď dva roky pred smrťou nosil na svojom tele znaky presvätého utrpenia.

…K Bohu,…nik nevstúpi ináč ako skrze Ukrižovaného. Lebo kto nevchádza bránou, ale vstupuje inokade, je zlodej a zbojník. Kto však vstúpi touto bránou, bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu (moja pozn.: Jn 10, 1; 9).

Preto, keď Ján v Apokalypse hovorí: Blahoslavení sú tí, čo si vyprali rúcho v Baránkovej krvi, aby mali moc nad stromom života a vstúpili bránami mesta (moja pozn.: Zjv 22, 14), akoby chcel povedať, že do nebeského Jeruzalema nemožno vojsť len skrze kontempláciu, ak sa nevchádza ako bránou skrze Baránkovu krv.“

(Sv. Bonaventúra, Itinerarium mentis in Deum – Putovanie mysle do Boha, Prológ 2; 3)

+++

Mystická múdrosť zjavená skrze Ducha Svätého

„Kristus predstavuje cestu a bránu, je rebríkom, vozom a akoby zľutovnicou nad Božou archou a tajomstvom od vekov skrytým.

Ten, kto celkom obráti svoju tvár smerom k zľutovnici a hľadí na Ukrižovaného skrze vieru, nádej a lásku, zbožnosť, obdiv, úžas, úctu, chválu a plesanie, koná s Ním paschu, totiž prechod, aby tak s palicou kríža prešiel Červeným morom a aby vyšiel z Egypta na púšť, kde okúsi skrytú mannu a odpočinie si s Kristom v hrobe navonok akoby mŕtvy, ale predsa, nakoľko je to možné v tomto stave putovania, aby začul to, čo povedal Kristus lotrovi, s ktorým bol ukrižovaný: Dnes budeš so mnou v raji…

V tomto prechode, ak má byť dokonalý, je potrebné, aby bola zanechaná všetka rozumová činnosť a aby sa vrchol túžby celý preniesol a premenil v Boha. To je však mystický a tajomný stav, ktorý nepozná nik, iba ten, kto ho dostane. A dostane ho iba ten, kto po ňom túži, a túži po ňom iba ten, koho vnútorne roznecuje oheň Ducha Svätého, ktorý Kristus zoslal na zem. A preto vraví Apoštol, že táto mystická múdrosť je zjavovaná Duchom Svätým…

Keď pátraš, ako sa to stane, pýtaj sa milosti, nie náuky; túžby, nie rozumu; vzdychov modlitieb, nie štúdia kníh; Ženícha, nie učiteľa; Boha, nie človeka; temnoty, nie jasu; nie svetla, ale ohňa, ktorý úplne roznecuje a pomazaniami vytržení a planúcimi túžbami ťa prenáša do Boha. Tým ohňom je Boh a jeho ohnisko je v Jeruzaleme, Kristus ho roznecuje žiarom svojho vrúcneho utrpenia a zachvacuje iba toho, kto hovorí Moja duša si zvolila povesenie a moje kosti smrť. Človek ma nemôže vidieť a zostať nažive (moja pozn.: Ex 33, 20). – Zomrime teda a vstúpme do temnoty, umlčme v sebe starosti, žiadostivosti a predstavy; prejdime s ukrižovaným Kristom z tohto sveta k Otcovi, aby sme, až nám ukáže Otca, mohli povedať s Filipom: To nám postačí, aby sme mohli počuť spolu s Pavlom: Stačí ti moja milosť, aby sme mohli jasať s Dávidom, ktorý hovorí: Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. Nech je požehnaný Pán naveky a všetok ľud nech zvolá: Staň sa, staň sa. Amen.“

(Sv. Bonaventúra, Putovanie mysle do Boha, Kap. 7, 1; 2; 4; 6)

+++

Spásny stred – Ukrižovaný Kristus

„Kristus… je stredom všetkého,… Preto keď niekto chce prísť ku kresťanskej múdrosti, nevyhnutne musí začať od neho… v Kristovi sú skryté všetky poklady Božej múdrosti a vedy (porov. Kol 2, 3)… je stredom všetkých vied. Jestvuje sedmoraký stred…

Prvým stredom je Kristus pri večnom plodení; druhým pri vtelení; tretím pri utrpení; štvrtým pri vzkriesení; piatym pri nanebovstúpení; šiestym pri budúcom súde; siedmym pri večnej odplate či darovaní blaženosti…

(Tretí stred)

Týmto stredom bol Kristus pri UKRIŽOVANÍ. V žalme (porov. Ž 74 (73), 12) sa hovorí:

Náš Kráľ pred vekmi uskutočnil spásu uprostred zeme.

Je totiž zrejmé, že zem je stredom, a preto je najmenšia a teda skromná; a ako najmenšia a skromná prijíma všetky nebeské vplyvy, takže plodí obdivuhodné tvory. Takto Boží Syn, najmenší, chudobnučký a skromný, prijal našu zem, bol utvorený zo zeme, a prišiel nielen na povrch zeme, ale aj do hĺbky stredu, teda uskutočnil spásu uprostred zeme, lebo po ukrižovaní jeho duša zostúpila do pekiel a obnovila základy neba.

Tento stred je SPÁSNY; kto sa od neho oddelí, bude ZATRATENÝ, lebo sa oddeľuje od stredu, ktorým je poníženosť. Dokazuje to Spasiteľ: Ja som uprostred vás ako ten, čo obsluhuje (Lk 22, 27), a v Matúšovi: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18, 3). Prostredníctvom neho uskutočnil spásu, prostredníctvom poníženosti KRÍŽA.

Nastala však tma, lebo kresťania OPÚŠŤAJÚ toto stredné miesto, na ktorom Kristus spasil človeka.“

(Sv. Bonaventúra, Collationes k Hexaemeronu, I. Collatio, 10; 11; 22 – 24)

+++

Kto uteká pred krížom, opúšťa Pána!

„Je pravda, že v minulosti, zvlášť pred Kristovým umučením, sa vo všeobecnosti pohŕdalo krížom, pretože bol vnímaný len ako nástroj ukrutnej a potupnej smrti. Aj napriek tejto mienke musíme horlivo túžiť po kríži, pretože v ňom máme prameň života.

Každý človek v sebe nosí túžbu po večnom živote a snaží sa ju uskutočniť. Priznávajú to dokonca aj ničomníci, hoci blúdia v spôsobe dosahovania tohoto cieľa. Mýlia sa, keď sa nazdávajú, že blaženú večnosť dosiahnu bez zrieknutia sa ohavnosti hriechu. Najmilší! Tadiaľto nevedie cesta do večného života. Nevyhnutne treba prejsť cez most, ktorý medzi nebom a zemou položil Kristus.

Tým mostom je kríž a boj až do úplného víťazstva nad nepriateľmi spásy. Kríž podľa povrchného úsudku sa javí, ako niečo strašné. Ale keď vnikneme do jeho podstaty, pochopíme, že musíme po ňom horlivo túžiť. Z pohľadu dočasnosti sa pred nami javí ako strom smrti, naopak, podľa večného úsudku Krista Pána, ktorý na ňom visel, nám žiari ako strom života. Keď teda nástroj smrti sa stal pre nás prameňom života, je jasné, že nám udeľuje dar života a to vďaka milosti, ktorá pramení z kríža do našej duše. V liste Rimanom čítame:

»Mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život.« (Pozn. Rim 6, 23).

A tak kríž je strom milosti, ktorá nám udeľuje život. V ňom, vďaka oživujúcim prameňom milosti pokánia sa v Kristovi obnovujeme. Neexistuje iný strom, ktorý by mal toľko moci, aby duchovne úplne vyschnutého človeka podobajúceho sa púšti bez vody, znova urobil podobného rozkvitnutej oáze a previedol ho zo smrti do života. To sa môže uskutočniť jedine vďaka Kristovmu krížu.

Ale vynára sa otázka, prečo Boží Syn trpel len za ľudí a nie aj za padlých anjelov. Lebo len človek je schopný svojím pokáním mať účasť na Kritovom kríži, anjel nie. To my sme tými stromami, ktoré, ako hovorí Písmo sväté, sa nad vodami mohutne rozrastajú, využívajúce oživujúcu milosť pokánia. Preto horlivo túžme po tomto strome, čiňme pokánie a trpme s Kristom, pretože toľkokrát naša duša umiera pre naše hriechy a len kríž je stromom, v ktorom je oživujúca milosť. Toto je výzva svätého Petra:

»Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním!« (Pozn. 1 Pt 4, 1).

Nevidím, ako by sme mohli obstáť na Božom súde, ak nebudeme počas života na zemi robiť pokánie. Ak teda túžiš, aby tvoja duša prinášala hodné plody, umŕtvuj telo! Zober si za vzor Krista! Toto sú Jeho slová, ktoré nám zanechal svätý Ján:

»Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.« (Pozn. Jn 12, 24).

Ak chceme spolu s Kristom požívať plody stromu života, na ktorom On zomrel, nechajme sa spolu s Ním ukrižovať. Len vtedy budeme prinášať hojné ovocie na nive duši.

Najmilší! Kto chce nájsť Pána, nájde Ho na kríži. A preto kto uteká pred krížom, opúšťa tiež Pána.“

Kde je kríž, tam je Pán; kde je Pán, tam je kríž; tam tiež smeruj plamenné túžby! Nájdenie ukrižovaného Pána neostane neplodné, lebo obohacuje ho prameň Kristových milostí.“

(Z Rečí sv. Bonaventúru, Opera omnia, ed. Quaracchi, IX, s. 463 – 470)

+++

Sv. Bonaventúra píše: „V súlade s napomínaniami sv. Pavla (Hebr 13, 13) »vyjdime« aj my s naším Ženíchom, dobrým a najšľachetnejším Ježišom, »von z tábora« to znamená von zo žiadostivostí tohto sveta, s Ním »nesúc potupu« kríža i trýzne pút.

»Nesluší sa totiž byť neumŕtveným údom ukrižovanej Hlavy«

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo V. in festo Omnium Sanctorum, n. 9)

a nech úd nehovorí, že patrí k telu Hlavy, ak nespolutrpel s Hlavou.“

(Pozn.: Jn 19, 16 – 18; Ef 5, 23; 30; Kol 1, 24; Gal 2, 19; 5, 24; Rim 8, 13; 17;

Sv. Bonaventúra, Vitis mystica seu tractatus de passione Domini, cap. IV, 5)

+++

Svätý Bonaventúra (v Lignum vitae – Strom života, Plod VII, 26) píše: „»Kto môže splniť moju prosbu? Nech mi Boh dá to, po čom túžim« (Jób 6, 8.), aby som bol celý, duchovne i telesne, pribitý na drevo kríža spolu s mojím Milovaným (pozri Gal 2, 19 – 20; 5, 24).“

+++

Istého dňa sa sv. Tomáš Akvinský opýtal sv. Bonaventúru, z ktorých kníh čerpá svoje hlboké myšlienky. Vtedy sv. Bonaventúra ukázal na kríž a povedal: „To je moja knižnica, z ktorej som sa naučil všetko čo viem.“

+++

Modlitba sv. Bonaventúru:

„Ó láskyplný a lásky najhodnejší Ježišu, Ty si sa pre mňa obetoval, prenikni ma svojím svätým umučením, vtlač ho do môjho srdca, aby som mal Tvoje sväté rany vždy pred očami, kamkoľvek sa obrátim, a moja duša nech nenachádza inde pokoj, len v Tebe samom a v rozjímaní o Tvojom svätom umučení.

Amen.“

(Dr. Andrej Radlinský, Nábožné výlevy, 14. vydanie, Trnava 1945, str. 398)

+++

Sv. Tomáš Akvinský

(*1224 – † 1274; učiteľ Cirkvi – Doctor Angelicus, Doctor Communis):

„ČLÁNOK 4:

Trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný

Tak ako kresťan má veriť vo vtelenie Božieho Syna, má veriť aj v Jeho utrpenie a smrť, lebo, ako vraví Gregor, »nič by nám neosožilo narodenie, keby nám nebolo na osoh vykúpenie«. To, že Kristus za nás zomrel, je však také neprístupné tajomstvo, že náš rozum to sotva môže pochopiť, ba nijako to nezapadá do nášho pochopu. O tom hovorí apoštol: za vašich dní vykonám skutok, dielo, ktorému neuveríte, keď vám bude o ňom niekto rozprávať (Sk 13, 41); a Habakuk: vo vašich dňoch vykonám čin, že neuveríte, keď vám ho rozpovedia (Hab 1, 5). Božia milosť a láska k nám je taká veľká, že Boh pre nás spravil viac, než dokážeme pochopiť.

Nemáme však veriť, že Kristus podstúpil smrť tak, aby zomrelo Jeho božstvo, ale skôr že v Ňom zomrela ľudská prirodzenosť. Nezomrel totiž ako Boh, ale ako človek. To objasním tromi príkladmi:

Prvý vychádza z nás. Je totiž isté, že keď človek zomrie, pri oddelení duše od tela nehynie duša, ale telo. Tak aj pri Kristovej smrti nezomrelo božstvo, ale ľudská prirodzenosť. Keď však Židia nezabili božstvo, zdá sa, že nezhrešili viac, než keby zabili akéhokoľvek iného človeka.

K tomu treba povedať, že keby kráľ bol oblečený v nejakom rúchu a niekto by to rúcho pošpinil, mal by dostať taký trest, akoby pošpinil samotného kráľa. Preto aj keď Židia nemohli zabiť Boha, predsa keď zabili ľudskú prirodzenosť, ktorú Kristus vzal na seba, boli potrestaní tak, akoby zabili samotné božstvo.

Podobne, ako sme povedali prv, Boží Syn je Božie Slovo a vtelené Božie Slovo je ako kráľovo slovo napísané na pergamene. Keby niekto roztrhal kráľov pergamen, bralo by sa to tak, že roztrhal kráľovo slovo. Preto sa hriech Židov berie tak, akoby zabili Božie Slovo.

Aká však bola potreba, aby Božie Slovo za nás trpelo?

Veľká.

Môžeme uviesť dvojakú: jednou je liek proti hriechom; druhou príklad, ako máme konať.

Pokiaľ ide o liek, v Kristovom utrpení nachádzame liek proti KAŽDÉMU zlu, v ktorom sme sa hriechom ocitli. Ocitli sme sa v pätorakom zle:

Prvým je poškvrna. Keď človek zhreší, znečisťuje svoju dušu. Lebo ako čnosť je ozdobou duše, tak hriech je jej poškvrnou. Čo je to, Izrael? Čo, že si v nepriateľskej krajine… poškvrnený mŕtvolami (porov. Bar 3, 10)? No Kristovo utrpenie toto odstraňuje. Kristus pri svojom utrpení spravil zo svojej krvi kúpeľ, v ktorom očistil hriešnikov. Svojou krvou nás očistil od hriechov (porov. Zjv 1, 5). Pri krste sa duša obmýva v Kristovej krvi, lebo má moc znovuzrodiť sa z Kristovej krvi. Preto keď sa niekto poškvrní hriechom, činí Kristovi neprávosť a hreší viac než predtým. Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi a znevažuje krv zmluvy (porov. Hebr 10, 28 – 29).

Druhým je urážka Boha. Veď ako telesný človek miluje telesnú krásu, tak Boh miluje duchovnú krásu, teda krásu duše. Keď sa duša poškvrní hriechom, urazí to Boha a Ten znenávidí hriešnika: Boh rovnako totiž nenávidí bezbožníka aj jeho dielo – bezbožnosť (porov. Múd 14, 9). No Kristovo utrpenie toto odstraňuje. Lebo On Bohu Otcovi zadosťučinil za hriech, keďže človek zaň zadosťučiniť nemohol, a Jeho láska i poslušnosť boli väčšie než hriech i vierolomnosť prvého človeka. Boli sme zmierení s Bohom smrťou Jeho Syna vtedy, keď sme boli (Božími) nepriateľmi (Rim 5, 10).

Tretím je slabosť. Keď totiž človek raz zhreší, myslí si, že neskôr sa bude môcť hriechu zdržať. No stáva sa presný opak, lebo prvý hriech človeka oslabí, stane sa náchylnejším na hriech, a ten nad ním stále viac panuje, a človek, ponechaný sám na seba, sa dostane do takého stavu, že nevstane – ako keď sa niekto hodí do studne –, iba ak z Božej moci. A tak po tom, ako človek zhrešil, naša prirodzenosť bola slabá a porušená a človek sa stal náchylnejším na hriech. Kristus túto slabosť zmenšil, aj keď ju úplne neodstránil; predsa však človek je Kristovým utrpením taký posilnený a hriech oslabený, že hriech nad ním už toľko nepanuje, a tak sa človek môže snažiť vstať zo svojich hriechov s pomocou Božej milosti, prijímanej vo sviatostiach, ktoré majú účinnosť vďaka KRISTOVMU UTRPENIU. Veď vieme, že náš starý človek bol s Ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené (Rim 6, 6). Pred Kristovým utrpením sa našlo málom ľudí, ktorí by žili bez smrteľného hriechu, no po ňom bez smrteľného hriechu žili a žijú mnohí.

Štvrtým je povinnosť podrobiť sa trestu. Božia spravodlivosť vyžaduje, aby každý, kto zhreší, bol potrestaný. Trest však závisí od viny. A pretože vina smrteľného hriechu je nekonečná – keďže je proti nekonečnému dobru, teda Bohu, ktorého príkazmi hriešnik pohrdol –, náležitý trest za smrteľný hriech je nekonečný. Kristus z nás svojím umučením tento trest sňal a sám ho pretrpel. Sám niesol naše hriechy (t. j. trest za hriechy) na svojom tele (1 Pt 2, 24). Veď Kristovo utrpenie malo takú moc, že stačí na odčinenie všetkých hriechov celého sveta, aj keby ich boli státisíce. A tak sú pokrstení oslobodení od všetkých hriechov. Preto aj kňaz odpúšťa hriechy. A každý, kto sa väčšmi pripodobňuje trpiacemu Kristovi, tým dosahuje väčšie odpustenie a väčšmi si zasluhuje milosť.

Piatym je vyhnanstvo z kráľovstva. Veď tých, ktorí urazia kráľa, posielajú z kráľovstva preč do vyhnanstva. Tak bol aj človek pre hriech vyhnaný z raja. Preto bol Adam hneď po hriechu vyhodený z raja a rajská brána sa zatvorila. Kristus svojím utrpením túto bránu otvoril a vyhnancov povolal späť do kráľovstva. Keď sa totiž otvoril Kristov bok, otvorila sa rajská brána, a keď sa vyliala Jeho krv, zotrela sa poškvrna, Boh bol uzmierený, odstránila sa slabosť, odčinil sa trest a vyhnanci sú povolaní späť do kráľovstva. Preto hneď povedal lotrovi: Ešte dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 43). To dovtedy ešte nikto nepočul, lebo sa to nikomu nepovedalo, ani Adamovi, ani Abrahámovi, ani Dávidovi. Ale dnes, keď bola otvorená brána, lotor žiada milosť a nachádza ju. Máme… dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv (Hebr 10, 19).

Tak je zrejmý úžitok Kristovho utrpenia ako lieku.

O nič menší však nie je úžitok Jeho utrpenia ako príkladu. Veď ako vraví blažený Augustín, Kristovo utrpenie STAČÍ na to, aby ÚPLNE formovalo náš život. Každý, kto chce dokonale žiť, nemá robiť nič iné, len pohŕdať tým, čím pohrdol Kristus na kríži, a túžiť po tom, po čom túžil On.

NA KRÍŽI NECHÝBA ŽIADEN PRÍKLAD ČNOSTI.

Veď ak hľadáš príklad lásky, nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15, 13). A to spravil Kristus na kríži. Ak teda On dal svoj život za nás, nám nemá byť zaťažko znášať preňho akékoľvek zlo.

Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal (Ž 116, 12)?

Keď hľadáš príklad trpezlivosti, najvyššiu nájdeš na kríži. Veľká trpezlivosť sa prejavuje dvojako. Keď niekto trpezlivo trpí veľké muky, alebo keď trpí to, čomu by sa mohol vyhnúť, no nevyhne sa. Kristus na kríži znášal veľké muky. Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ (Nár 1, 12). A trpezlivo, lebo keď trpel, nevyhrážal sa (1 Pt 2, 23); ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom (Iz 53, 7). Mohol sa tiež vyhnúť, no nevyhol sa. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a On by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov (Mt 26, 53)? Veľká je teda Kristova trpezlivosť na kríži.

Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž a pohrdol potupou (Hebr 12, 1 – 2).

Ak hľadáš príklad pokory, pohliadni na Ukrižovaného. Veď Boh bol ochotný nechať sa súdiť Ponciom Pilátom a zomrieť. Tvoj prípad posúdili, akoby si bol bezbožník (porov. Jób 36, 17). Veru bezbožník: odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu (Múd 2, 20). Život anjelov sa podujal zomrieť za človeka a Pán za otroka.

Stal sa poslušným až na smrť (Flp 2, 8.).

Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj Toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť. Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou Jedného sa mnohí stanú spravodlivými (Rim 5, 19).

Ak hľadáš príklad opovrhnutia pozemskými dobrami, nasleduj Toho, ktorý je Kráľ kráľov a Pán pánov, v ktorom sú poklady múdrosti (porov. Kol 2, 3), no na kríži je obnažený, vysmievaný, opľuvaný, zbičovaný, tŕním korunovaný, napájaný žlčou i octom a mŕtvy. Neupínaj sa teda na šaty ani na bohatstvo, lebo delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós (Ž 22, 19), ani na pocty, lebo som zakúsil výsmech a bičovanie (porov. Hebr 11, 36), ani na česť, lebo uplietli z tŕnia korunu a položili mi ju na hlavu (porov. Jn 19, 2), ani na lahôdky, lebo keď som bol smädný, napojili ma octom (Ž 69, 22). Augustín v komentári k Hebr 12, 2 (On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou) hovorí: »Človek Ježiš Kristus pohrdol všetkými pozemskými dobrami, aby ukázal, čím treba pohŕdať.«“

(Sv. Tomáš Akvinský, Výklad Apoštolského vyznania viery, Článok 4)

+++

„Tretí (dôvod, prečo Kristus zostúpil s dušou do podsvetia) je, aby dokonale triumfoval nad diablom. Niekto nad niekým dokonale triumfuje vtedy, keď ho nielen premôže na bojovom poli, ale keď k nemu vtrhne až do jeho vlastného domu a odníme mu kráľovský trón a vlastný dom. Kristus triumfoval nad diablom a na kríži ho premohol. Preto hovorí: Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta (t. j. diabol) vyhodené von (Jn 12, 31). A aby triumfoval dokonale, chcel mu odňať kráľovský trón a spútať ho v jeho vlastnom dome, ktorým je podsvetie. Preto tam zostúpil, obral ho o všetko, čo mal, spútal ho a odňal mu jeho korisť (pozn. porov.: Mt 12, 26; 28 – 29). Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi (Kol 2, 15). Podobne keď Kristus získal moc nad nebom a zemou, chcel tiež získať do vlastníctva podsvetie, aby sa, hovorí apoštol, na Meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí (Flp 2, 10); v mojom Mene budú vyháňať zlých duchov (Mk 16, 17)…

Všimni si, že Kristus dosiahol slávu skrze utrpenie: či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? (Lk 24, 26), aby nás poučil, ako môžeme dosiahnuť slávu my: do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia (Sk 14, 21).“

(Sv. Tomáš Akvinský, Výklad Apoštolského vyznania viery, Článok 5)

+++

Bolo veľmi vhodné, že Kristus vytrpel smrť na kríži:

Po prvé: pre príklad čnosti. Augustín totiž hovorí: „Múdrosť Božia pozdvihla človeka (pozn. na kríž), ako príklad podľa ktorého máme správne žiť. K správnemu životu však patrí nebáť sa toho, čo nie je hrozné. Sú však ľudia, ktorí hoci sa neboja smrti samotnej, predsa sa hrozia druhu smrti. Aby sa teda správne žijúci človek nemusel báť žiadneho druhu smrti, bolo treba ukázať krížom Onoho človeka: lebo medzi všetkými druhmi smrti nebol žiadny strašnejší a hroznejší, ako tento druh.“

Po druhé: pretože tento druh smrti bol najviac vhodný na zadosťučinenie za hriech prvého otca, ktorý vznikol tým, že proti Božiemu rozkazu požil ovocie zakázaného stromu a preto bolo vhodné, že Kristus na zadosťučinenie za tento hriech strpel, aby bol sám pribitý na drevo, ako náhrada za to, čo vzal Adam, podľa slov žalmu (69, 5): „Čo som nikdy lúpežou neprivlastnil, to mám teraz nahradzovať.“ Preto Augustín v jednej reči o Umučení vraví: „Adam opovrhol rozkazom prijímajúc zo stromu jablko, ale čo Adam stratil, Kristus našiel na kríži.“

Tretí dôvod je: ako hovorí Chryzostom v reči o Umučení, že „na vyvýšenom dreve vytrpel a nie pod strechou, aby bola očistená aj prirodzenosť samotného vzduchu. Ale aj zem zakúšala podobné dobrodenie, keď bola očistená kvapkaním stekajúcej krvi z boku.“ A k slovám: „Je potrebné, aby Syn človeka bol vyvýšený,“ hovorí Teofylakt: „Keď počuješ o vyvýšení, rozumej zavesenie vo výške, aby posvätil vzduch Ten, ktorý posvätil zem, keď po nej chodil.“

Štvrtý dôvod je: pretože smrťou vo výške nám pripravuje výstup do neba, ako hovorí Chryzostom. Preto sám (Kristus) hovorí (Jn 12, 32): „A ja, až budem povýšený od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“

Piaty dôvod je: pretože toto prináleží všeobecnej spáse celého sveta, preto Gregor Nysský hovorí, že „tvar kríža rozdelený zo stredného spoju na štyri ramená značí všade rozliatu moc a prozreteľnosť Toho, ktorý na ňom visel“. Chryzostom tiež hovorí, že na kríži „s rozpätými rukami umiera, aby jednou rukou pritiahol starý národ (Izrael), druhou tých, ktorí sú z pohanstva“.

Šiesty dôvod je: pretože týmto druhom smrti sú naznačené rôzne čnosti, preto Augustín v knihe O milosti Starého a Nového zákona hovorí: „Nie nadarmo si vyvolil taký druh smrti, aby sa stal učiteľom šírky, výšky, dĺžky a hĺbky, o ktorých hovorí apoštol: lebo šírka, ktorá je v tom dreve, ktoré sa zhora naprieč pribíja, to sa vzťahuje na dobré skutky, pretože tam sa rozpínajú ruky. Dĺžku vidieť od tohto (priečneho) dreva až k zemi, tam sa totiž nejako stojí, to je zotrváva a vytrváva, čo sa prideľuje veľkomyseľnosti. Výška je označená tou časťou dreva, ktorá od tej, ktorá sa pribíja naprieč, zostáva smerom hore, to je k hlave ukrižovaného, pretože dobre dúfajúci majú najvyššie očakávanie. Konečne tá časť z dreva, ktorá je zarazená a skrytá (v zemi), odkiaľ celé vychádza, naznačuje hĺbku darovanej milosti.“ A ako Augustín hovorí: „Drevo, na ktorom boli pribité údy trpiaceho, bolo tiež stolcom učiaceho učiteľa“.

Siedmi dôvod je: pretože tento druh smrti zodpovedá mnohým obrazom, lebo ako hovorí Augustín v reči o Umučení: „Drevená archa zachránila ľudské pokolenie zo záplavy vôd; keď sa Boží ľud vracal z Egypta, Mojžiš palicou rozdelil more a porazil Faraóna a vykúpil Boží národ; ten istý Mojžiš vhodil drevo do vody a horkú vodu premenil na sladkosť; drevenou palicou zo skaly vyvádza spasiteľný prúd; aby bol Amalek porazený, Mojžiš s rozpätými rukami úpel blízko palice; a Boží zákon sa zveruje drevenej arche zmluvy, aby sa tým všetkým, ako po nejakých stupňoch prišlo k drevu kríža“.

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III., 46, 4.)

+++

„Keď bol Kristus pokrstený, otvorilo sa nebo, nie kvôli samotnému Kristovi, pre ktorého bolo nebo vždy otvorené, ale aby sa naznačilo, že pokrsteným sa otvára nebo Kristovým krstom, ktorý má účinnosť z Jeho utrpenia.“

„Kristus nám svojím utrpením zaslúžil vstup do nebeského kráľovstva a odstránil prekážku.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 49 čl. 5 k 3; 4)

+++

„Kristovým utrpením nám bola otvorená brána nebeského kráľovstva. A to je, čo hovorí Apoštol, Hebr 9, že »Kristus, výkonný veľkňaz budúcich statkov, skrze vlastnú krv vošiel raz navždy do Svätyne, získajúc večné vykúpenie«. A to je naznačené v Nm 35, kde sa hovorí, že vrah »tam zostane«, totiž v meste útočišťa, »pokiaľ nezomrie veľkňaz; ktorý bol pomazaný svätým olejom«: až zomrie, môže sa vrátiť do svojho domu.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 49 čl. 5 odp.)

„Pod Kristovým srdcom (pozn.: porovn. Ž 22, 15) sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať.“

(Sv. Tomáš Akvinský, Expositio in Psalmos, 21, 11: Opera omnia, zv. 18 /Parisiis 1876/, s. 350; zdroj: Katechizmus Katolíckej Cirkvi 112)

+++

„…kríž, ktorý sa nazýva »znamením Syna človeka«, ktorý »sa zjaví na nebi«, ako sa hovorí v Mt XXIV. (pozn.: v Mt 24, 30)“

(Sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, III. ot. 25. čl. 4. k 3.)

+++

„Vypočujme si čo o ňom (pozn. sv. Tomášovi Akvinskom) rozpráva jeho životopisec Viliam de Tocco (Boll. 671. n. 35.)!

»Brat Dominik z Caserty, kostolník v dominikánskom kláštore v Neapole, pozoroval už dlhší čas, že brat Tomáš chodieva v noci do kostola. Chcejúc sa dozvedieť, čo tam robieva, ukryl sa za oltárom v bočnej kaplnke sv. Mikuláša. Svätec prišiel ako obyčajne a začal sa vrúcne modliť. Po chvíli brat Dominik spozoroval, že Tomáš sa vznáša nad zemou, zároveň počul zreteľne z oltára od Ukrižovaného slová:

’Bene de me scripsisti, Thoma; quam ergo mercedem accipies’ – ’Tomáš, dobre si o mne písal; akú si teda žiadaš odmenu?’

’Pane’, odpovedal svätec, ’nie inú, len Teba’.«“

(Zdroj: Preklad z knihy Fr. Josef Šefčík, Ord. Praed., Sv. Tomáš Akvinský, učitel církevní a ochránce katolických škol; s povolením představených; v Brně, 1899; str. 155 a 156)

+++

Z bully sv. pápeža Pia V. Mirabilis Deus, ktorou sv. Tomáš Akvinský bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi:

„…podľa vierohodných dôkazov z úst ukrižovaného Spasiteľa učenie anjelského učiteľa bolo potvrdené…

Dané v Ríme u sv. Petra, roku Pána 1567., 11. apríla, v druhom roku vlády našej.

Pius, biskup celej cirkvi katolíckej.“

(Zdroj: Preklad z knihy Fr. Josef Šefčík, Ord. Praed., Sv. Tomáš Akvinský, učitel církevní a ochránce katolických škol; s povolením představených; v Brně, 1899; str. 312)

+++

Sv. Róbert Bellarmín

(*1542 – † 1621; učiteľ Cirkvi):

„II. Vysvetlenie znamenia Najsvätejšieho Kríža

ŽIAK. Predtým, ako načneme prvú časť tejto náuky, si prajem, aby si mi ukázal, v čo treba veriť; čiže najdôležitejšie tajomstvá obsiahnuté vo Vyznaní viery, spolu s ich jasným a stručným vysvetlením.

UČITEĽ. Správne navrhuješ, tak aj urobím. Máš teda vedieť, že sú dve základné tajomstvá našej viery, obsiahnuté práve v znaku nazývanom Svätý Kríž. Prvým tajomstvom je trojjedinosť Božia. Druhým je vtelenie a umučenie nášho Spasiteľa.

Ž. Čo chápeš pod trojjedinosťou Božou?

U. To sú vznešené záležitosti a budú vysvetlené postupne v priebehu tejto náuky. Nateraz bude stačiť, ak sa naučíš jednotlivé mená a pochopíš ich, nakoľko sa dá. Jedinosť Boha je taká skutočnosť, ďaleko presahujúca všetky stvorené veci, ktorá nemá začiatok, vždy bola a bude; udržuje a riadi všetko ostatné, ňou stvorené; je nad všetkým najvyššia, najkrajšia, najvznešenejšia, najmocnejšia Pani všetkých vecí. A tá skutočnosť sa volá Boh, ktorý je jeden, pretože môže byť len jedna pravá božská prirodzenosť a bytnosť, nekonečne mocná, múdra, dobrá atď. Avšak toto božstvo sa nachádza v troch Osobách ‒ Otec, Syn a Duch Svätý ‒ trojica čo do osôb, avšak čo do prirodzenosti a bytnosti, ktorú majú spoločnú, jeden Boh. Keby napríklad boli na zemi tri osoby, z ktorých jedna by sa volala Peter, druhá Pavol a tretia Ján, majúce jednu a tú istú dušu, jedno a to isté telo, nazývali by sa troma osobami, pretože jedna by bola Peter, druhá Pavol a tretia Ján; a predsa by to bol jeden človek, a nie traja ľudia, lebo by nemali ani tri duše, ani tri telá, ale iba jedno telo a jednu dušu. To však je medzi ľuďmi nemožné, pretože ich bytie je malé a konečné, a tak nedokáže byť vo viacerých osobách. Ale pretože Božie bytie a jeho božstvo je nekonečné, nachádza sa tá istá bytnosť a to isté božstvo, ktoré sú v Otcovi, rovnako aj v Synovi a Duchu Svätom. A tak sú tri osoby, jedna je Otcova, druhá Synova a tretia Ducha Svätého, a predsa sú jediným Bohom, lebo majú jedno spoločné božstvo, jednu podstatu, jednu moc, múdrosť, dobrotu atď.

Ž. Ešte mi povedz, čo je vtelenie a umučenie Krista, nášho Spasiteľa.

U. Ide o to, že druhá osoba Trojice, ktorú menujeme Synom, popri svojom božskom bytí, ktoré mal už pred stvorením sveta, ba od večnosti, prijal ľudské telo a ľudskú dušu, teda celú našu prirodzenosť, v lone prečistej Panny; a týmto spôsobom ten, ktorý bol predtým jedine Bohom, začal byť naraz Bohom aj človekom. A potom, keď strávil tridsaťtri rokov medzi ľuďmi, ukazujúc cestu spásy a vykonajúc mnoho zázrakov, nechal sa nakoniec vyzdvihnúť na kríž, na ktorom aj zomrel, aby zadosťučinil Otcovi za hriechy celého sveta. Avšak tretí deň po smrti vstal k životu a štyridsiaty deň po Zmŕtvychvstaní vystúpil na nebesia, ako sa neskôr povie obšírnejšie pri vysvetlení dvanástich článkov. Toto je teda vtelenie a umučenie nášho Spasiteľa.

Ž. Prečo sú toto hlavné tajomstvá našej viery?

U. Lebo prvé zahŕňa prvopočiatok a konečný cieľ človeka; druhé však poskytuje jedinečný a najúčinnejší prostriedok na spoznanie onoho počiatku a na dosiahnutie posledného cieľa. Navyše vierou a vyznaním týchto dvoch tajomstiev sa odlišujeme od všetkých klamných pohanských siekt, a tiež Turkov, židov a bludárov. Napokon preto, že bez viery a vyznania týchto dvoch tajomstiev sa nikto nemôže spasiť.

Ž. Akým spôsobom sa nachádzajú tieto dve tajomstvá v znaku Najsvätejšieho Kríža?

U. Pri prežehnávaní sa znakom Kríža hovoríme: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, a pritom na sebe naznačujeme tvar kríža. Pravou rukou sa dotýkame čela, hovoriac: V mene Otca, potom hrude, hovoriac: i Syna, a nakoniec, zdvihnúc pravicu, pokračujeme od ľavého pleca k pravému, hovoriac: i Ducha Svätého. Slová V mene znamenajú jedinosť Boha, hovoríme totiž V mene, a nie v menách; ďalej slovami V mene sa označuje božská moc, ktorá je jediná v troch Osobách. No a slová Otca i Syna i Ducha Svätého uvádzajú Trojicu osôb. Prežehnávanie v tvare Kríža predstavuje nielen umučenie, ale tiež vtelenie Syna Božieho. Prechod pravice zľava doprava, namiesto sprava doľava, znamená naše prenesenie skrze Pánovo umučenie od pominuteľnosti k večnosti, z hriechu do milosti a zo smrti do života.

Ž. Prečo robíme znamenie Kríža?

U. V prvom rade preto, aby sme svedčili, že sme kresťania, t.j. vojaci Krista, nášho najvyššieho Vládcu. Je to akýsi symbol či vlajka, ktorým sa Kristovi vojaci odlišujú od nepriateľov Cirkvi, teda pohanov, židov, Turkov a bludárov. Ďalej robíme znak Kríža preto, aby sme zvolávali Božiu pomoc pri všetkých našich dielach. Čiže týmto znakom sa volá na pomoc Najsvätejšia Trojica, pre zásluhy umučenia Krista, nášho Spasiteľa. A preto si zvyknú dobrí kresťania robiť toto znamenie, či už vstávajú z lôžka, odchádzajú z domu, sadajú k stolu, idú spať, alebo keď sa podujímajú na nejaké dielo. (Tertulián: De corona militis cap.3 [PL2/80].) Napokon robíme toto znamenie preto, aby sme sa vyzbrojili proti diabolským pokušeniam. Diabol sa totiž desí tohto znaku a uteká od neho ako zločinci, keď vidia miesto trestu. (Augustín: De diversis 83 quaestionibus q.79,n.4 [PL40/92]; Ján Zlatoústy: In Mattheum Homilia 54,n.4 [PG58/537].) A tak sa človek skrze znak Kríža častokrát vyslobodzuje z mnohých nebezpečenstiev, či už duchovných alebo časných, ak ho používa s pravou vierou a dôverou v Božie milosrdenstvo a zásluhy nášho Pána Ježiša Krista. “

(Sv. Robert Bellarmín, Catechismus seu explicatio doctrinae christianae, auctore Roberto Bellarmino, II. Vysvetlenie znamenia Najsvätejšieho Kríža)

+++

„Vysvetlenie štvrtého článku (pozn.: Apoštolského vyznania viery)

Ž. Ako sa majú chápať slová nasledujúce vo štvrtom článku, teda: Trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný?

U. Tento článok obsahuje najpotrebnejšie tajomstvo Vykúpenia a v skratke hovorí toto: Po tom, čo Kristus účinkoval na tomto svete tridsaťtri rokov, učil nás cestu spásy svojím presvätým životom, náukou a zázrakmi, dal ho Poncius Pilát nevinného zbičovať a pribiť na drevo Kríža, na ktorom aj zomrel; a bol pochovaný niekoľkými svätými mužmi.

Ž. O tomto tajomstve mi prichádzajú na um nejaké pochybnosti, ktoré si želám aby si mi vyjasnil; aby som vedel byť o toľko vďačnejší Bohu za jeho dobrodenie, o koľko lepšie ho budem chápať. Preto mi povedz, že ak je Kristus Syn Boha Všemohúceho, prečo ho jeho Otec nevyslobodil z rúk Piláta? Či dokonca, ak Kristus je Boží Syn, prečo sám seba nevyslobodil?

U. Kristus sa mohol tisícimi spôsobmi vymaniť z rúk Piláta, ak by si to bol želal. Ba celý šíry svet by mu nebol mohol nijako uškodiť, pokiaľ by taká bola jeho vôľa. To sa tu dá zreteľne ukázať. Veď už dlho predtým predvídal a predpovedal svojim učeníkom, že Židia sa ho budú snažiť vydať na smrť, budú sa mu posmievať, bičovať ho a nakoniec ho usmrtia; a predsa sa pred nimi neukryl, ale dokonca vykročil v ústrety svojim nepriateľom, ktorí sa ho strojili dolapiť ‒ a predsa ho nespoznali ‒ a povedal im, že je to on, koho hľadajú. A keď v tej chvíli padli dozadu ako mŕtvi, neodišiel ‒ hoci mohol ‒, ale počkal, kým sa nepreberú a nevstanú, a až vtedy sa nechal ako krotký baránok odviesť, kam oni chceli.

Ž. Z akého dôvodu bol Kristus ochotný dať sa nespravodlivo ukrižovať a zabiť, najmä keď bol nevinný?

U. Z mnohých dôvodov, ale hlavne preto, aby Bohu Otcovi zadosťučinil za naše hriechy. Mal by si vedieť, že urážka sa hodnotí na základe dôstojnosti urazeného, a naopak, zadosťučinenie má váhu podľa dôstojnosti toho, kto ho koná; čo bude zrejmé z príkladu: Ak sluha zasadí úder kniežaťu, bude sa to považovať za vážny priestupok, podľa dôstojnosti kniežaťa; ak to ale urobí knieža sluhovi, iste sa to bude pokladať za malichernosť, kvôli nízkosti sluhu. A zase keď sluha zloží čiapku v prítomnosti kniežaťa, je to maličkosť, ale ak ju zloží knieža k pocte sluhu, bude to mať podľa vyššie uvedeného pravidla veľkú cenu. Takže po tom, čo prvý človek ‒ a my všetci s ním ‒ urazil Boha, ktorý má nekonečnú dôstojnosť, vykonaná urážka vyžadovala nekonečné zadosťučinenie. A pretože k takej dôstojnosti nemôže dospieť ani človek, ani anjel, prišiel nakoniec sám Syn Boží, ktorý má ako Boh nekonečnú dôstojnosť, prijal smrteľné telo a pre Božiu česť sa v tomto tele vydal na smrť na kríži; a týmto spôsobom zadosťučinil svojím trestom za našu vinu.

Ž. Aký je ďalší dôvod, pre ktorý chcel Kristus podstúpiť tak trpkú smrť?

U. Zaiste aby nás svojím príkladom naučil čnosti trpezlivosti, pokory, poslušnosti a lásky, čo sú štyri čnosti naznačené štyrmi koncami Kríža. Veď sa nedá nájsť väčšia trpezlivosť, ako nevinne vytrpieť tak potupnú smrť; ani väčšia poníženosť, ako keď Pán všetkých pánov sa nechá zavesiť na kríž medzi zbojníkov; ani väčšia poslušnosť, ako chcieť radšej pretrpieť smrť, než nenaplniť Otcov príkaz; a napokon ani väčšia láska, ako položiť život za spásu svojich nepriateľov. A treba vedieť, že láska sa väčšmi prejavuje skutkami než slovami, a väčšmi vlastným utrpením, než vykonanými činmi. Tak Kristus ukázal ‒ a to nielen nekonečným množstvom nám udelených dobrodení, ale aj vlastným umučením a smrťou ‒, že nás najhorlivejšie miluje.

Ž. Ak je Kristus Bohom aj človekom, ako sa vyššie povedalo, a Boh je ušetrený všetkého utrpenia a smrti, ako je tu možné hovoriť, že trpel a zomrel?

U. Práve preto, že je Bohom aj človekom, môže naraz trpieť aj netrpieť, zomrieť aj nezomrieť. Nakoľko je Bohom, nemôže trpieť ani zomrieť, ale nakoľko je človekom, môže trpieť aj zomrieť. Preto som povedal, že súc Bohom, stal sa človekom, aby zadosťučinil za naše hriechy, prijmúc na svojom presvätom tele trest smrti, čo by inak nebol mohol urobiť, ak by sa nebol stal človekom.

Ž. Ak teda Kristus zadosťučinil Otcovi za hriechy všetkých ľudí, ako to, že je toľko ľudí zatratených, a prečo nám treba robiť pokánie za naše hriechy?

U. Kristus vskutku zadosťučinil za hriechy všetkých ľudí, ale aj tak je potrebné v tom-ktorom prípade osobitne žiadať o udelenie tohto zadosťučinenia. To sa robí vierou, sviatosťami a dobrými skutkami, no predovšetkým pokáním. Teda človek má vytrvať v pokání a dobrých skutkoch, hoci už Kristus za nás trpel a zadosťučinil. Preto aj sú mnohí zatratení a zostávajú Božími nepriateľmi, buď že sa vzpierajú prijať vieru, ako židia, Turci a bludári; alebo nechcú pristúpiť k sviatostiam, napríklad tí, čo odmietajú prijať krst alebo sa vyspovedať a statočne zmyť hriechy pokáním; alebo tí, čo si nezaumienia žiť v súlade s Božími príkazmi.

Ž. Objasni mi to prosím na príklade.

U. Predstav si takýto príklad: Keby bol niekto, kto sa veľa namáhal a svojou prácou a námahami získal veľké množstvo peňazí, ktoré by stačili na splatenie všetkých dlhov v tomto meste, a tie by položil do pokladnice, s tou podmienkou, že z nej môžu brať len tí, ktorí donesú potvrdenie o dlhu. Taký človek by teda naozaj zo svojej strany za všetkých zadosťučinil, a predsa zostanú mnohí zadĺžení, pretože ‒ či už zadržaní pýchou, lenivosťou alebo iným zlom ‒ buď si nevyžiadajú potvrdenie, alebo sa odmietnu dostaviť k pokladnici, aby prijali peniaze.“

(Sv. Robert Bellarmín, Catechismus seu explicatio doctrinae christianae, auctore Roberto Bellarmino, Vysvetlenie štvrtého článku Apoštolského vyznania viery)

+++

„O nevyhnutnosti nariekania: z proroka Ezechiela

Prorok Ezechiel opisuje jedno svoje veľmi hrozné videnie, také, že ak ono nedokáže pohnúť ľudí k plaču a náreku, potom naozaj neviem, čo by ich k tomu mohlo pohnúť. A Pán mu povedal: Prejdi stredom mesta uprostred Jeruzalema; a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí nariekajú a žialia nad všetkými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú. A tamtým (služobníkom Božieho hnevu) povedal: Prejdite cez mesto a zabíjajte; nech sa vám oko nezmiluje a nešetrite. Starca, mladíka a pannu, dieťa i ženu zabíjajte až po vyničenie: ale nikoho, na kom uvidíte Tau, nezabíjajte, a začnite od mojej svätyne (Ez 9, 4 – 6). Toto videnie zjavne naznačuje, že z Božieho ľudu budú spasení jedine tí, ktorí nosia na čele znamenie Tau; a že znamenie Tau nosia iba tí, ktorí nariekajú a žialia nad ohavnosťami, ktoré sú v Božom ľude. Znamenie Tau nie je nič iné, ako znamenie kríža. Lebo, ako vraví svätý Hieronym pri výklade tohto miesta z Ezechiela, písmeno Tau, ktoré je posledné v hebrejskej abecede, malo kedysi v starom písme podobu kríža; potom však Ezdráš zmenil písmená a to je príčina, prečo sa znamenie kríža nenachádza medzi hebrejskými písmenami, ktoré dnes máme. Nachádzalo sa však za čias svätého Hieronyma, ako sám dosvedčuje, v písme, ktoré používali Samaritáni, ktorí si ponechali staré písmo. Preto Tau, o ktorom hovorí Ezechiel, ktorý predchádzal Ezdráša, malo bez akejkoľvek pochybnosti podobu kríža. A čo to znamená, nosiť na čele znamenie kríža, ak nie: nehanbiť sa za Kristov kríž? Za Kristov kríž sa nehanbia tí, ktorí milujú pokoru, trpezlivosť, miernosť; ktorí sa nepomstievajú za krivdy, ale naopak, odplácajú zlo dobrom, ktorí pohŕdajú bohatstvom, pestujú chudobu, ktorí si sadajú na posledné miesto, napokon, ktorí nie sú z tohto sveta, ako Kristus nebol z tohto sveta. Títo, pretože sú holubice a nie havrany, neustále nariekajú, nikdy však nekričia. Ale tí, ktorí nie sú na čele označení, a preto sú započítaní medzi zatratených, síce nariekajú a trúchlia, no nie nad urážkami a hriechmi proti Bohu, ale nad urážkami a škodami, ktoré sú nútení sami znášať. Nezáleží im na tom, ak sa niekto pred nimi rúha Bohu; ale ak niekto do nich hodí nadávku, nad tým sa mrzia a nad tým nariekajú, to nemôžu stráviť, a neustanú, dokiaľ za pohanu nevrátia facku alebo úder. Čo je teda divné na tom, že sa nenachádzajú medzi tými čo sú označení krížom a že zasiahnutí ničiteľom hynú naveky?

A aby sme pochopili, že toto videnie sa vzťahuje nielen na synagógu Židov, ale aj na kresťanskú Cirkev, píše svätý Ján v Zjavení, že videl Anjela vystupujúceho od východu slnka, ktorý mal pečať živého Boha a ten mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: Neškoďte zemi ani moru ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha! A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela. A o niečo ďalej dodáva: Potom som videl veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov a pokolení i kmeňov a jazykov, ako stoja pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bielych rúch a v rukách mali palmy; a mohutným hlasom volali: Sláva nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi! (Zjv 7, 2 – 4 a 9 – 10.) To sú totiž Boží vyvolenci a označení znamením Tau na svojich čelách, sčasti zo Židov, sčasti z pohanov. Vyvolených zo Židov je však málo v porovnaní s vyvolenými z pohanov; preto je počet vyvolených zo Židov stoštyridsaťštyritisíc a o vyvolených z pohanov sa vraví, že je ich nespočetne veľa – nie preto, že by ich naozaj bolo nespočítateľne veľa, lebo veď u Boha sú spočítané aj ich vlasy, ako vraví Pán vo svätom Matúšovi (porov. Mt 10, 30), ale preto, že je ich o toľko viac, než tamtých, že pre nepatrný počet tamtých sa títo zdajú byť nespočetní.

A nech sa nikto nedomnieva z toho, že sa vraví, že vyvolení z pohanov nemôžu byť spočítaní, akoby počet vyvolených bol väčší ako počet zatratených. Lebo počet vyvolených z pohanov síce bude omnoho väčší ako zo Židov, ale celkový počet vyvolených, či už zo Židov, alebo z pohanov, bude menší ako počet zatratených. To sa dá pochopiť aj priamo z tohto miesta. Lebo vyvolených zo Židov sa na tomto mieste počíta stoštyridsaťštyritisíc, čo je počet takmer nekonečne menší ako počet zatratených zo židovstva. Lebo v knihe Exodus, keď synovia Izraela odchádzali z Egypta, bolo ich napočítaných takmer šesťstotisíc pešo idúcich (pozn.: mužov), okrem detí, ale k tomu ešte nespočetne všelijakého ľudu (porov. Ex 12, 37 – 38). A tak, ak pridáme k šesťstotisíc pešo idúcim ženy a deti a nespočetný zástup sluhov a slúžok, vzrastie počet najmenej na milión ľudí. Potom Dávid nariadil spočítať všetkých bojovníkov, ktorí boli za jeho čias v izraelskom kráľovstve, a bolo ich nájdených milión tristotisíc vojakov (porov. 2 Sam 24, 9); ak k nim pripočítaš deti a ženy, bude ich neporovnateľne viac. A keď k nim pripočítaš Židov, koľko ich bolo od čias Abrahámových a koľko ich bude až do konca sveta, dostaneš také nesmierne množstvo, že počet stoštyridsaťštyritisíc vyvolených, ktorý sa uvádza v Zjavení, nie je ani tisícina množstva zatratených. A čo sme povedali o počte Židov, môžeme pri zachovaní pomeru povedať aj o počte kresťanov. To čo Pán hovorí v Matúšovi a Lukášovi o tesnej bráne, čo vedie do života, ktorou vchádzajú len nemnohí, a o ceste a bráne širokej, čo vedie do zatratenia, a ktorou vchádzajú mnohí (pozn.: Mt 7, 13 – 14; Lk 13, 23 – 24) – to platí o Židoch aj kresťanoch. Lebo ten, čo sa pýtal Pána: »Je málo tých, čo budú spasení?« (Lk 13, 23) nepovedal, či ich bude málo zo Židov, ale jednoducho, či je málo tých, čo budú spasení; a Pán neodpovedal: Úzka je cesta, čo vedie do života, a nemnohí zo Židov ňou vchádzajú, ale jednoducho: a nemnohí ňou vchádzajú. Toto môže byť potvrdené Izaiášom, ktorý pri opise nepatrného počtu tých, ktorí na konci sveta dosiahnu spásu, používa dve podobenstvá: vinice po vinobraní a očesaného olivovníku, ktoré skutočne vzbudzujú nesmiernu hrôzu. Takto totiž hovorí Izaiáš o konci sveta: Ajhľa, Pán rozptýli zem a obnaží ju (Iz 24, 1.). A ďalej: Tak bude uprostred zeme, uprostred národov: Ako keď neveľa olív, ktoré zostali, boli strasené z olivovníku; a hrozná, keď skončilo vinobranie. Tí pozdvihnú svoj hlas a zaplesajú; keď bude Pán oslávený (Iz 24, 13 – 14). A tak sa bude počet zatratených podobať množstvu olív, ktoré padajú na zem, keď sa prvý raz zatrasie olivovníkom; a malý počet vyvolených sa bude podobať malému počtu olív, ktoré unikli rukám oberačov a zostali na vrcholoch vetiev a ktoré sa potom oberajú zvlášť. Tiež sa množstvo zatratených prirovnáva k vinobraniu, pri ktorom je mnoho džberov naplnených hroznami, ktoré zhromažďuje mnoho roľníkov; a malé množstvo vyvolených sa prirovnáva k malému počtu hrozien, ktoré sa po skončenom vinobraní náhodne nájdu vo vinici. Preto tento malý počet vyvolených s neuveriteľnou radosťou pozdvihne hlas a zaplesajú, až bude Pán oslávený odsúdením všetkých bezbožníkov. Toto sú istotne veci takého druhu, že niet divu, ak vyvolení a Krížom na čele označení neustále nariekajú a žialia, keď vidia zločiny, ktoré sa na zemi páchajú a uvažujú o trestoch, ktoré čakajú v pekle na bezbožníkov.

Nechcem obísť, čo hovorí Ezechiel alebo skôr Boh skrze Ezechiela o kňazoch: Začnite od mojej svätyne (pozn.: Ez 9, 6). Boh totiž prikazuje, aby tí, ktorí majú trestať bezbožníkov, začali od zlých kňazov. Nikto totiž nebude na poslednom súde ťažšie potrestaný ako cirkevní predstavení, ktorí boli povinní všetkých ostatných predchádzať slovom aj príkladom. Počuj, čo o tom hovorí svätý Gregor v sedemnástej homílii: Najmilší bratia, som presvedčený o tom, že Boh od nikoho nemusí znášať väčšiu ujmu ako od kňazov, keď vidí, že tí, ktorých ustanovil, aby naprávali iných, sami dávajú príklad neprávosti: keď my, ktorí sme mali hriechy karhať, sami hrešíme… nehľadáme zisk duší, denne myslíme len na svoje vlastné záujmy, túžime po pozemskom, usilovne sa pachtíme za ľudskou slávou. Nech čitateľ popremýšľa o celej homílii a zároveň sa poradí s listom svätého Augustína, ktorý adresoval jeho biskupovi Valeriovi a rečou svätého Bernarda na slová: Hľa, my sme opustili všetko; a pochopí, v akom veľkom nebezpečenstve sú zlí kňazi. Ak však slová svätých ľudí, akokoľvek učených, nemajú taký účinok, počujme, čo hovorí Duch Svätý skrze Malachiáša, karhajúc kňazov: Pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst budú vyhľadávať zákon: lebo je poslom Pána zástupov. Vy však ste sa odchýlili od cesty a mnohých ste urobili kolísavými v zákone; zrušili ste zmluvu s Lévim, hovorí Pán zástupov. Nuž aj ja som vás urobil opovrhnutými a poníženými pred všetkými národmi, pretože ste nezachovávali moje cesty a robili ste v zákone výnimky (Mal 2, 7 – 9). A ak Pán tak ťažko znášal nedbalosť a zlé mravy kňazov Starého Zákona, zaiste sa bude omnoho viac rozhorčovať a hnevať na zlých kňazov Nového Zákona, ktorý je nadovšetko porovnanie posvätnejší než Starý Zákon.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha I., kapitola 6.)

+++

„O nevyhnutnosti nariekania: z príkladov Písma

…V Novom Zákone je kniežaťom nariekajúcich a plačúcich Kráľ náš Kristus; a keďže je o ňom napísané, že je samotná moc a Božia múdrosť (1 Kor 1, 24), a že bude vedieť zavrhovať zlé a voliť si dobré (Iz 7, 15), je div, ak sa ešte nájde niekto, kto sa odváži tvrdiť, že je lepšie sa smiať než plakať. Čítame predsa o ňom často, že plakal, nikdy však, že sa smial. Niekedy sa však radoval v duchu preniknutý duchovnou radosťou nad pokrokom učeníkov, lebo plač a nárek nevylučujú duchovnú radosť, ba skôr cieľom svätých sĺz je pokoj a radosť v Duchu Svätom; a preto Dávid po slzách pokánia hovorí s veľkou dôverou, vraviac: Môjmu sluchu dáš radosť a veselosť, a zaplesajú kosti ponížené (Ž 50, 10).

Plakal teda Kristus nad pominuteľným zánikom Jeruzalema a večnou záhubou mnoho tisíc Židov, keď uzrel v deň ratolestí mesto, plakal nad ním, ako píše svätý Lukáš (19, 41).

Oplakával aj smrť Lazára, svojho priateľa, keď videl plačúcu Máriu Magdalénu a plačúcich Židov, ako píše svätý Ján (11, 35) – iba ak by azda, ako tvrdia niektorí zbožní rozjímatelia, skôr oplakával jeho smrteľný život, podrobený rozmanitým útrapám a bolestiam, ku ktorému sa mal vrátiť skrze vzkriesenie z limbu svätých Otcov, kde odpočíval v pokoji, podľa onoho Simeonovho: Teraz prepúšťaš svojho služobníka v pokoji (Lk 2, 29).

Po tretie plakal Pán v záhrade, keď prosil Otca, aby bol od neho odňatý, ak je to možné, kalich utrpenia. Totiž hoci sa evanjelisti nezmieňujú o slzách, predsa krvavý pot, tak hojne vyliaty, dostatočne ukazuje, že nechýbali ani slzy.

Po štvrté plakal na kríži, ako dosvedčujú oné slová apoštola Pavla v liste Židom: On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti, a bol vyslyšaný pre svoju úctivosť (Hebr 5, 7). Hovorí totiž Apoštol o onej Kristovej modlitbe: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha (pozn.: Lk 23, 46). V tejto modlitbe si žiadal byť oslobodený od smrti, to jest byť vytrhnutý z pažeráka smrti a navrátený k životu skorým vzkriesením. A v tejto prosbe bol vypočutý pre svoju úctivosť, s ktorou ctil on sám Otca, lebo jej bol sám hoden, aby mu bola od všetkých vzdávaná. A hoci sa v evanjeliu svätého Lukáša nič nehovorí o slzách spojených s krikom, predsa verme apoštolovi Pavlovi, ktorý sa naučil celé evanjelium z Kristovho zjavenia (pozn.: Gal 1, 11 – 12).

Je však nanajvýš hodné viery, že i vtedy, keď sa Pán zdržiaval štyridsať dní na púšti, nepochybne sa neustále modlil; a keď veľmi často bdieval v noci modliac sa, ako svedčí Lukáš, keď hovorí: Vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom (Lk 6, 12) a opäť na inom mieste: Cez deň učil v chráme, ale na noc vychádzal von a zdržiaval sa na hore, ktorá sa volá Olivová (21, 37) – je hodné viery, vravím, že spájal oné modlitby s nevysloviteľným nárekom. Ak totiž sám Duch Svätý dáva sa nám modliť s nevysloviteľnými vzdychmi, ako svedčí Apoštol v liste Rimanom (8, 26) – o čo viac Kristus, ktorý prijal Ducha bez miery (Ján 3, 34) a z ktorého plnosti my všetci sme dostali (1, 16), na ktorého i Duch zostúpil v podobe holubice a zostal na ňom (1, 32) – modlil sa na púšti a na vrchoch nevysloviteľným nárekom? Keď teda nás Kristus, Učiteľ a Pán náš, jasne učil: Blahoslavení plačúci (Mt 5, 4) a: Beda vám, ktorí sa smejete (Lk 6, 25) a sám vykonával, čo učil, a plnil, čo prikázal: je na nás, ak sme poslušnými učeníkmi a vernými služobníkmi, aby sme si ošklivili smiech a žarty aj pôvaby a rozkoše sveta, a naopak aby sme milovali v tomto údolí sĺz zbožné slzy, aby sme v nich mali záľubu a oddávali sa im a žiadali si ich od Boha nie bez vnútorného nariekania.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha I., kapitola 10.)

+++

„O druhom prameni sĺz, ktorým je úvaha o pekle

…Pán a Majster náš Kristus… hovorí o plači zbožným ženám, ktoré Ho nasledovali v slzách k hore Kalvárii, kde mal byť ukrižovaný: Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo hľa, prídu dni, v ktorých povedia: Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nekojili. Vtedy začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás, a kopcom: Prikryte nás; lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým? (Lk 23, 28 – 31.) Pán sa nemrzel ani nezakázal úkon zbožnosti, ktorým oné ženy oplakávali Jeho utrpenie; chcel však naznačiť, že majú väčšiu príčinu k žiaľu ony, ktoré zrodili zlých synov, akými boli premnohí z tých, ktorí verejne kričali: Preč s ním, preč s ním, ukrižuj ho! (Jn 19, 15.) a: Jeho krv na nás a na naše deti (Mt 27, 25). To oni povedia v deň súdu vrchom: Padnite na nás, a kopcom: Prikryte nás. Lebo ak proti stromu zelenému, to jest proti Kristovi, zelenajúcemu sa a kvitnúcemu všetkými druhmi čností, pre hriechy iných tak vzplanul oheň utrpenia – čo sa bude diať so suchým, to jest so zlými ľuďmi, v ktorých vyschla všetka miazga lásky?“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha II., kapitola 2.)

+++

„O druhom ovocí sĺz, ktorým je bázeň pred peklom

…Iný úžitok z bázne je, že nielenže zaháňa hriech už spáchaný a pripravuje k ospravodliveniu, ale aj chráni pred nebezpečenstvom hriechu a uchováva získanú milosť. Svätí otcovia vysvetľujú tento úžitok rôznymi podobenstvami. Svätý Bazil prirovnáva v reči na prvú kapitolu Knihy prísloví bázeň pred Pánom k ostrým klincom, ktoré udržujú človeka pribitého na kríži, aby sa nemohol pohnúť, pretože totiž pohybom tela sa rozjatrujú rany a zväčšuje sa bolesť. Tak aj ten, kto je pribitý klincami bázne pred Božími rozsudkami a pekelnými mukami, neodvažuje sa k špatným skutkom vztiahnuť ruky, ba ani okom na ne pozrieť alebo ušami o nich počúvať, alebo srdcom o nich premýšľať. Odtiaľto Dávid vravieval: Prebodni svojou bázňou moje telo, lebo sa bojím Tvojich rozsudkov (Ž 118, 120). Akonáhle totiž vyvstane pokušenie k hriechu, vyvstane aj bázeň a bodá pamäť, aby si pripomenula pomstivé plamene, ktoré očakávajú hriešnikov v podsvetí.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha III., kapitola 2.)

+++

„O treťom prameni sĺz, ktorým je uvažovanie o Kristovom utrpení

Tretí prameň sĺz je Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista. Skôr, ako tento prameň otvoríme a načerpáme vody zo Spasiteľovej studnice, je potrebné odstrániť príklop, ktorý zdá sa, že zabraňuje otvorenie studnice. Mohla by sa totiž niekomu v mysli vynoriť pochybnosť, prečo by sa malo oplakávať utrpenie, ktoré pominulo, a nielenže pominulo, ale bolo aj obrátené na najväčšiu slávu? Spoluutrpenie nemá totiž presahovať utrpenie; Kristovo utrpenie pominulo už pred mnohými rokmi, prečo teda zároveň nepominulo aj spoluutrpenie? Zaiste, keď žena rodí – čo je príklad, uvedený naším Spasiteľom vo svätom Jánovi (16, 21) – je smutná, lebo prišla hodina jej bolesti; a ak sú prítomní nejakí príbuzní alebo priatelia, smútia spolu s ňou, lebo trpia spolu s trpiacou; ale keď už porodila syna a bolesť pominula, vtedy sa raduje ona a radujú sa aj priatelia a príbuzní. A takto sa chová aj Cirkev pri utrpení mučeníkov; dokiaľ totiž mučeníci trpeli, veriaci, ktorí boli pri nich prítomní, prežívali utrpenie s nimi; ale teraz, po skončenom utrpení, Cirkev spieva a vraví: Radujme sa v Pánovi, sláviac sviatočný deň ku cti blaženého mučeníka, nad ktorého utrpením sa radujú anjeli. A svätý pápež Lev hovorí v desiatej kázni o utrpení Pána: Najmilší, nastáva nám vytúžená a celému svetu žiaduca slávnosť utrpenia Pána, ktorá nám nedovoľuje ustať uprostred jasotu duchovných radostí. A o niečo ďalej: Čo tak teší a prekonáva rozjímanie mysle medzi všetkými Božími dielami, v ktorých omdlieva úsilie ľudského obdivu, ako utrpenie Spasiteľa? Svätý Lev teda nachádza v utrpení Pána sviatočné radosti, duchovný jasot a rozjímanie mysle oblažujúce ducha, nie ubíjajúce ho smútkom a slzami. Ale tento príklop, zakrývajúci prameň sĺz, ľahko odstránime, ak uvážime, že v utrpení Pána nachádzame oboje: radosť i žiaľ, jasot i plač. Lebo o utrpení Pána možno uvažovať troma spôsobmi: aké je samo v sebe, ako príčina a ako účinok.

Ak sa uvažuje o utrpení Pána tak, aké je samo v sebe, a najmä ak sa predstavuje rozjímajúcemu duchu ako prítomné, nepochybne spôsobí, že pramene sĺz vytrysknú aj z kamenného srdca. Ak sa o ňom uvažuje ako o príčine vykúpenia ľudského pokolenia, a ako o kľúči, ktorý otvára veriacim nebeské kráľovstvo, a ako o triumfe nad Kniežaťom tohto sveta, potom istotne v srdciach rozjímajúcich vzbudí nie žiaľ a slzy, ale radosť a jasot. Nakoniec ak sa o ňom uvažuje ako o účinku našich hriechov, znova spôsobí, že hojne vytryskne pravá bolesť a slzy.

Čo teda bolo na začiatku povedané o spoluutrpení, ktoré nie je dlhšie ako utrpenie, je správne, pokiaľ sa o utrpení uvažuje ako o minulom a ako o príčine slávy. A pretože utrpenia svätcov sa pripomínajú len ako minulé, pokiaľ boli príčinou zásluh a víťazstva: preto sa pripomínajú s radosťou a jasotom a nie so žiaľom a slzami. Pri Kristovi však Cirkev oddelene slávi žalosť utrpenia v triduu pred Veľkonočnou nedeľou a slávu Vzkrieseného v trojdní po Veľkonočnej nedeli. V prvom čase uvažuje o utrpení (pozn.: Pána) aké je samo v sebe a akoby prítomnom; v druhom období o ňom uvažuje ako o príčine triumfu a tiež ako o naozaj minulom. Prítomné utrpenie (pozn.: Pána) sa totiž nedá spojiť so vzkriesením (pozn.: Pána). A tiež pri Kristovi nejde o to isté ako pri svätých mučeníkoch. Lebo Kristus nezaslúžil slávu povýšenia len sebe, ale i nám zaslúžil spásu; teraz je slávené Kristovo utrpenie ako prítomné vo sviatostiach a preto bolo potrebné sláviť Jeho utrpenie ako prítomné aj ako minulé, utrpenie svätých mučeníkov však vo vlastnom zmysle získalo korunu len im samotným. Tak totiž hovorí svätý Lev v dvanástej kázni o utrpení Pána: Spravodliví prijali korunu, nie dali; a zo statočnosti veriacich povstali príklady trpezlivosti, nie dary spravodlivosti. Jednotlivo umierali každý zvlášť a žiadny z nich nezahladil svojou smrťou dlh niekoho iného, pretože medzi ľudskými synmi povstal jediný Ježiš Kristus, v ktorom boli všetci ukrižovaní, všetci zomreli, všetci boli pochovaní, všetci tiež boli vzkriesení. Toľko svätý Lev, ktorý v inej kázni naznačuje, že utrpenie Pána sa má sláviť s jasotom, a že rozjímanie o ňom blaží myseľ, hovorí o jasote a potešení, ktoré prinášajú sväté slzy. Lebo aj sám svätý Bonaventúra, ktorý rôzne napomína ľudí k slzám pri rozjímaní o utrpení Pána, spája s podobnými slzami veľkú radosť; takto totiž hovorí v Ostni božskej lásky: Hľadiac na Ukrižovaného Krista, je hojne zaplavovaný slzami zbožnosti a spoluutrpenia, prelievaním sĺz je najľúbeznejšie oblažovaný. (Časť I., kap. 1.) Toto pominúc, krátko vyložíme dve veci: najskôr to, že Kristovo utrpenie sa má oplakávať, keď sa duchu rozjímajúceho predstavuje ako prítomné; a po druhé, že Kristovo utrpenie má byť rovnako oplakávané, keď sa o ňom naozaj uvažuje ako o účinku našich hriechov.

Pre prvý článok sa nám ponúka príklad serafínskeho Otca, svätého Františka, ktorý podľa svedectva svätého Bonaventúru v jeho Živote (kap. 10) sa často uťahoval do lesov alebo na iné opustené miesta, najradšej v nočnom čase, a tam veľkým hlasom oplakával utrpenie Božie, akoby ho mal pred očami; a ten istý svätý Bonaventúra učí v prvej časti, druhej kapitoly Ostňu božskej lásky, že to isté máme robiť aj my; k tomu dôrazne napomína v Meditáciách o živote a utrpení Kristovom, dodávajúc tiež, že k tejto úlohe máme prinášať hojnú zásobu sĺz. A to isté učia všetci, ktorí nám zanechali buď knihy, alebo napísané meditácie o tom, ako užitočne rozjímať o utrpení Kristovom. A ak sa niekto pýta na odôvodnenie tejto veci, nech číta alebo počúva, čo nasleduje. Nado všetky veci sa máme usilovať o lásku k Bohu, pretože to Boh žiada vo svojom prvom a najväčšom prikázaní: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom (Mt 22, 37), a tiež preto, že láska k Bohu je kráľovná cností; keď tá je v nás prítomná, žijeme pre Boha, keď odchádza, umierame. Ona pri sebe nestrpí smrteľný hriech, ona plodí zásluhy, ona nás spája s Bohom tak, že sme s Bohom jeden duch. Konečne v nej spočíva naplnenie kresťanského života. Teda, láska sa v tomto čase najľahšie roznecuje uvážením dobrodení; najvyššie dobrodenie, ktoré Boh preukázal ľuďom je Kristovo utrpenie, ako hovorí sám Pán: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16). Toto tiež dosvedčuje Apoštol, ktorý píše Rimanom: Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici (Rim 5, 8.). Akým spôsobom je však možné, aby sme z tohto tak zvláštneho Božieho dobrodenia načerpali silnú a vrúcnu lásku k Bohu, ak by sme rozjímali o utrpení Pána ako o minulej udalosti, ktorá už pominula? Preto je nutné, ak chce niekto nájsť poklad lásky k Bohu v poli Pánovho utrpenia, aby čo najpozornejším uvažovaním videl pred sebou Pána akoby prítomného: teraz trpiaceho v záhrade a zápasiaceho so smútkom a žalosťou, a prelievajúceho nielen slzy, ale aj krvavý pot po celom tele; práve teraz fackovaného v rade kňazov a farizejov a potupne na tvári opľuvaného slinami; teraz spútaného a hanebne vlečeného k Pilátovi, od neho poslaného k Herodesovi a zasa od Herodesa späť poslaného k Pilátovi, ale potupeného a na posmech oblečeného do bieleho rúcha; teraz priviazaného k stĺpu a ako trestaného otroka bičovaného a o niečo neskôr ukazovaného ľudu s tŕňovou korunou, purpurovým plášťom a trstinovým žezlom ako podvodného kráľa; teraz odsúdeného na smrť a s krížom na ramenách idúceho v sprievode zločincov; teraz nakoniec napnutého na kríži a v najprenikavejšej bolesti hojne vylievajúceho krv z rúk a nôh, a umierajúceho s veľkým výkrikom a slzami. Nech nevenuje týmto jednotlivým výjavom len krátky čas, ale nech starostlivo skúma, kto je ten, ktorý trpí, čo trpí, prečo trpí, od koho trpí; a ihneď sa mu tiež otvoria štyri pramene pre načerpanie vody sĺz zo Spasiteľových rán.

Ale okrem tamtých pozorovaní, ktoré rozlične vysvetľujú tí, ktorí píšu knihy o rozjímaní o utrpení Pána, napadá mi výrok svätého apoštola Pavla, ktorý prikazuje uvažovať pri rozjímaní o božských tajomstvách o dĺžke, šírke, výške a hĺbke (porov. Ef 3, 18). Podľa týchto druhov veľkosti sme už vysvetlili v inej svojej knihe podľa svojej schopnosti prívlastky božskej bytosti. A pretože tieto slová dosť zjavne naznačujú kríž, nebude ničím zvláštnym, ak pod týmito slovami budeme rozumieť štyri prednosti, ktorými Kristovo utrpenie prevyšuje všetky utrpenia mučeníkov; a štyri hlavné čnosti, ktoré podivuhodne žiaria v Kristovom utrpení. Teda Kristovo utrpenie bolo dlhé, široké, vysoké a hlboké; a jeho dĺžku, šírku, výšku a hĺbku nemohlo dosiahnuť žiadne utrpenie mučeníkov. Lebo čo je v utrpení dĺžka, ak nie trvanie; a šírka, ak nie rozmanitosť; a výška, ak nie veľkosť; a hĺbka, ak nie čistota? Vysvetlime to jednotlivo, a najskôr pohovorme o dĺžke.

Teda hlavné Kristovo utrpenie, za ktoré môže byť označený trest kríža, trvalo tri hodiny, totiž od hodiny šiestej až do hodiny deviatej. A tak bola Kristova smrť veľmi zdĺhavá; neskončila totiž náhle, ako sa to stáva tým, čo sú popravovaní mečom, ani nenastala za malú chvíľu, ako je to v prípade tých, ktorí umierajú obesením, v ohni, ponorením do vody alebo pod zubami šeliem či následkom iných obvyklých popráv. Avšak Kristovo utrpenie nespočívalo len v pribití na kríž, ale začalo sa už v Getsemanskej záhrade, kde najskôr z nesmiernej úzkosti a smútku srdca vydal prehojný krvavý pot; a trvalo až do deviatej hodiny nasledujúceho dňa. A tak Kristovo utrpenie naozaj vyplnilo bez prerušenia osemnásť hodín; to jest, deväť hodín od tretej hodiny nočnej až do dvanástej a deväť hodín od prvej hodiny dennej až do deviatej. Ale ani v týchto deviatich hodinách nočných a deviatich denných nebolo zahrnuté celé Kristovo utrpenie. Pretože celý Jeho život môže byť nazvaný neustálym utrpením, ba utrpením kríža. Veď vedel od okamihu počatia, že je pre Neho prichystaný kríž; a prijal ho s najväčšou ochotou z úcty k Otcovi a pre spásu ľudí; a tak ho vždy mal pred duchovným zrakom, že sa popravde môže povedať, že po celý svoj život visel na kríži. Preto tiež tak často hovorieval o svojom kríži alebo o kalichu utrpenia, ako v Matúšovi: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden (10, 38). A opäť: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma (16, 24). A opäť: Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť? (20, 22.) A v Lukášovi: Kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom (14, 27). Pochop teda, duša kresťanská, z tak vytrvalého nesenia kríža, že tvoj Pán nemal jedinú hodinu pokoja, ale naopak, že neustále dňom a nocou bol zamestnaný uskutočňovaním tvojej spásy. A mohol by si bez sĺz pomyslieť na to, že ty sám, zabúdajúc na svoju spásu, často si strávil mnoho hodín prázdnym rozhovorom alebo hrou, zatiaľ čo tvoj Pán neustále pracoval na zabezpečení tvojej spásy? Ale pristúpme k ďalšiemu.

Kristovo utrpenie nebolo len najdlhšie, ale aj najširšie, pretože nebolo vyčerpané tým, či oným druhom múk, ale svojím preširokým lonom obsiahlo nespočetné muky. Ak opomenieme putá, ktorými bol čo najtesnejšie spútaný, hneď ako bol zajatý, a facky, opľúvania, bičovanie, tŕne, kliatby a falošné svedectvá, posmešky a žarty, ktoré sa nedajú spočítať: uváž len, koľké mnohé kríže znášal tvoj Pán v jedinom kríži. Prvým bola najprenikavejšia bolesť z klincov, zarazených do rúk a do nôh. Potom nasledovalo vztýčenie kríža, ktoré spôsobilo, že rany roztiahnuté váhou celého tela, vyronili prúdy svätej krvi a stále viac boli namáhané držaním tela. K tomu pristúpila po tretie obnaženosť tela, vyčerpaného vzdychaním a krvácaním, v chladnom vzduchu a pod slnkom po celý ten čas zakrytom nezvyčajným zatmením a nevysielajúcim svoje lúče. Na štvrtom mieste sa dostavila neuveriteľná únava. Veď od skončenia poslednej večere až do ukrižovania vykonal Pán mnoho ciest, a dosť dlhých, peši a bez pokrmu. Lebo najprv sa odobral po večeri do Getsemanskej záhrady, ležiacej za mestom na Olivovej hore; potom bol z tejto záhrady odvedený spútaný späť do Jeruzalema až do Annášovho domu; odtiaľ do Kajfášovho domu; potom k Pilátovmu pretóriu, dosť vzdialenému; potom zase z Pilátovho domu do Herodesovho domu a z Herodesovho domu znovu do Pilátovho domu; nakoniec bol vedený, obťažený krížom, za mesto k hore Kalvárii. Všetky tieto cesty činia mnoho míľ. Ó, dobrý Ježišu, Ty si kedysi sedel unavený pri prameni, hľadajúc jedinú dušu; a teraz, hľadajúc mňa s mojimi ostatnými spoluslužobníkmi, unavený dlhšou cestou a preukrutným bičovaním a nesením vlastného kríža, sadol si si už nie pri prameni, ale na drevo, ktoré nemohlo zmenšiť únavu, ale len zväčšiť. Či by nebolo spravodlivé, aby som sa i ja unavoval, usilujúc sa byť Ti poslušný, alebo sa lopotil vo svojom náreku, až by som si odniesol plod Tvojej únavy skrze pravý dar pokánia a odpustenia? Ale ešte nie je dokonaný počet múk. Teda je potrebné po piate menovať smäd, ktorý Pána na kríži mocne trýznil. Nie bez príčiny Pán, opomenúc toľké iné útrapy, o jedinej – smäde, keď bol ním premožený sa zmieňuje, vraviac: Žíznim. Pána istotne trápil najpálčivejší smäd tak z dlhej únavy, ako aj z prehojného vyliatia krvi. Lebo tí, čo stratia mnoho krvi, tak vyprahnú, že žiadna trýzeň nie je pre nich tak veľká, ako smäd. Ty však, duša moja, ak si k niečomu, nepodáš Pánovi ocot, ale slzy, zo srdca vytrysknuté pre bolesť nad hriechmi a lásku k Snúbencovi. Lebo to je tá voda, po ktorej Pán dychtivo žízni. Ďalej šiestou trýzňou ukrižovaného Pána bolo, že nemohol používať ruky a nohy, v dôsledku čoho bol nútený zotrvávať na kríži nehybne, takže ani nemohol zmeniť polohu, ani si nemohol zotrieť krv alebo zabrániť jej vytekaniu. Aká veľká je to trýzeň, ktorá sa snáď bude zdať menšia tým, ktorí ju nikdy neokúsili, môžu dosvedčiť tí, ktorí boli niekedy postihnutí ochrnutím alebo podagrou a zároveň aj chiragrou a nemohli sa hýbať. Ako siedmu trýzeň možno menovať pohľad na Pannu – Matku a učeníka, ktorých miloval; ich bolesť a slzy Pánovi spôsobovali nie menšiu bolesť. Ôsma trýzeň vznikla z potupných a rúhavých slov, ktoré proti Nemu volali farizeji a zákonníci i kňazi; táto trýzeň totiž býva pre jemných ľudí väčšia než trýzeň telesná, lebo táto trýzni telo, tá ducha. Posledná bola horká smrť, ktorú chcel náš Pán okúsiť ako poslednú hrôzu, aby ju vo svojom tele usmrtil a nás všetkých oslobodil od jej vlády. A keď je to tak, nemôže nikto pochybovať, že utrpenie Pána obsiahlo veľkú šírku trýzní a múk. Avšak dĺžka a šírka Pánovho kríža nie je väčšia než jeho výška a hĺbka.

Najskôr budem hovoriť o výške: to utrpenie sa môže nazvať vysokým, ktoré prevyšuje ostatné utrpenia tak, aby bolo väčšie, mocnejšie, prenikavejšie, trpkejšie než ostatné. A že takéto bolo utrpenie Pána, ľahko sa dá pochopiť z toho, že utrpenie nenastalo pre Pána nečakane, ale že bolo dlho predvídané a očakávané. Lebo porekadlo: Predvídané rany škodia menej, platí o tých úderoch, ktoré sa dajú odvrátiť buď celkom alebo aspoň sčasti; nie však o tých, ktoré sa nedajú odvrátiť žiadnym opatrením, ako sú nebeské blesky. Veď isteže, ak je niekto nečakane zasiahnutý bleskom, cíti menšiu bolesť než ten, komu by bolo predpovedané, že v tú a tú hodinu zahynie bleskom, takže by s veľkým strachom a hrôzou očakával úder blesku. A pretože náš Pán po celý čas svojho života s úplnou istotou poznal svoj kríž i jednotlivé muky aj ich prenikavosť, dosiahli u Neho bez akejkoľvek pochybnosti najvyšší stupeň prenikavosti a prudkosti. Tiež zvyšovali váhu bolestí dokonalé zdravie a súlad Jeho tela, ktoré bolo utvárané a do súladu uvedené prácou Ducha Sv. Čím je totiž lepšie telesné zloženie, tým sú tiež všetky zmysly živšie a preto vnímajú nielen väčšiu rozkoš z ľúbezných predmetov, ale aj prenikavejšiu bolesť z predmetov nepríjemných. Nakoniec k tomu pristupuje, že Kristus milovník ľudí, aby vykúpenie bolo hojné, nechcel, aby sa Jeho sily a odolnosť voči trýzni postupne tak zmenšili, aby na konci života z nich už nič nezostalo, ale až do vypustenia ducha si ponechal toľko sily, aby bolesť bola v plnej miere cítená od začiatku utrpenia až do jeho konca. Pravdivosť toho dosvedčuje onen veľký výkrik, po ktorom poslednýkrát vydýchol. Lebo tak hovorí svätý Lukáš: A Ježiš zvolal veľkým hlasom: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Po tých slovách vypustil dušu (Lk 23, 46). Umierajúci obyčajne nevydávajú výkriky; pretože postupne strácajú sily aj hlas. Kristus, aby ukázal, že má v moci zomrieť a nezomrieť, zomrieť, kedy chce, a nezomrieť, keď nechce, vykríknuc veľkým hlasom vypustil dušu. A pretože si stotník túto neobvyklú vec všimol, hovorí evanjelista: Keď videl, že takto vykríknuc vypustil dušu, povedal: Tento človek bol naozaj Boží Syn (Mk 15, 39). Tvoje dielo teda bolo dokonalé, Pane Ježišu, a obeť tučnú a vyberanú si priniesol Bohu Otcovi, pretože si chcel vypiť kalich utrpenia až do konca nedotknutými zmyslami a silami, aby Ti neunikla ani čiastka trpkosti. Kiežby sme sa i my, Tvoji služobníci, na takomto príklade naučili úplne a dokonale uskutočňovať diela, ktoré sa týkajú Tvojej cti alebo spásy duší; alebo aspoň kiežby sme svoju nedokonalosť pred Tebou oplakávali veľkými a hojnými slzami, aby to, čo chýba dielu, doplnila pravá kajúcnosť a aby nedostatok zbožnosti nahradila pokora.

Zostáva hĺbka utrpenia, ktoré spočíva v tom, že utrpenie Kristovo bolo plné a celistvé, to jest, že to bolo celé a číre utrpenie, nezmiešané žiadnymi útechami. Tu na zemi zriedka nájdeme útechu, ktorá by nebola primiešaná k bezútešnosti, alebo žiaľ, ku ktorému by nebola primiešaná útecha. Avšak utrpenie Pána bol čírym utrpením; a preto bolo hlboké a celistvé. Je jedna veľká útecha v protivenstve, spoločnosť priateľov; Krista opustili už na začiatku utrpenia všetci Jeho učeníci a priatelia. Lebo tak je napísané: Tu všetci učeníci Ho opustili a utiekli (Mt 26, 56). Medzi nimi sa našiel jeden zradca; iný s prísahou zaprel, že Ho poznal; a keď bol z mnohých vecí krivo obviňovaný, nenašiel sa v zástupe Jeho učeníkov a priateľov nikto, kto by sa bol odvážil prehovoriť slovo na Jeho obranu. A tak právom skrze proroka sa mu cnie a hovorí: Obzeral som sa, ale pomocníka nebolo; hľadal som, a nebolo toho, kto by pomohol (Iz 63, 5). Bol síce s Ním v záhrade Pánov anjel, ktorý Ho posilňoval, ale toto zjavenie anjela sa udialo pred utrpením, aby mu šiel pevnejšie v ústrety. Avšak počas svojho utrpenia nemal nikoho, kto by Ho utešoval alebo Mu akokoľvek pomáhal. A preto je pravda, čo sám volal na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27, 46.) Kto Ho neopustil, keď aj sám Otec Ho opustil? To opustenie však zďaleka neznamená, že by Otec Syna opustil čo sa týka prítomnosti alebo dobrotivosti. Len v tom teda opustil Otec Syna, že dopustil, aby trpel neznesiteľné bolesti bez akejkoľvek útechy. Pán to chcel v tej chvíli vysloviť, aby sa nemyslelo, že znáša oné muky zbavený zmyslov. Pretože tí, ktorí tam boli prítomní, videli predtým, že všetko znáša s takou vyrovnanosťou ducha a s takým pokojom, že nevydal ani ston alebo vzdych. Aby sme teda pochopili, že naozaj trpel, a že trpel najkrutejšie bolesti, vydal onen hlas plný bolesti a údivu, akoby chcel povedať: Je to možné, Bože môj, že by si bol dopustil, aby sa Tvoj Syn dostal do tejto priepasti bolestí? Vzdávame Ti vďaky, Pane, nie také, aké sme povinní, ale také, aké dokážeme, za to, že si nám chcel s takou námahou a bolesťou pripraviť odpočinok a večnú radosť. Rozmnož však svoje dobrodenia, daj nám osvietené oči srdca, ktorými by sme spoznávali onú milosť a tak si ju vážili a čo najstarostlivejšie chránili. Vštep do našich duší nepretržitú spomienku na Tvoje bolesti, aby nám boli najsilnejšou uzdou všetkého zlého a najostrejším ostňom ku všetkému dobrému.

Ale pristúpme už k druhej úvahe o rozmeroch kríža. Dĺžka kríža je trpezlivosť, šírka láska, výška poslušnosť, hĺbka pokora; a to sú čnosti, ktoré ako najjasnejšie hviezdy zažiarili v Kristovom utrpení.

Dĺžka je trpezlivosť; lebo k trpezlivosti patrí zhovievavosť. V Kristovom utrpení zažiarila trpezlivosť, pretože v toľkých potupách, ktorými bol zasypávaný po celú noc a takmer po celý deň od Judáša, od Židov, od Piláta, od Herodesa, od vojakov, nepočuli od Neho jediné hnevlivé slovo, hrozby alebo zlorečenia, ale zjavne ako nevinný baránok, ktorý je prinášaný na obetu, neotvoril svoje ústa. Veľmi pravdivo vraví svätý Peter: Kristus trpel za vás, zanechajúc vám príklad, aby ste kráčali v Jeho šľapajach; keď Mu zlorečili, nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, ale odovzdával sa Tomu, ktorý súdi spravodlivo (1 Pt 2, 21 – 23).

Šírka je láska, lebo veľmi široké je Jeho prikázanie (Ž 118, 96), ako spieva prorok, a naozaj najširšie je to prikázanie, ktoré sa vzťahuje aj na nepriateľov. Akým leskom zažiarila v Kristovom utrpení, dosvedčujú tieto slová: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia (Lk 23, 34). Akú väčšiu lásku je možné si predstaviť, ako tú, keď sa nielenže odpúšťa nepriateľom, keď je ich zločin ešte čerstvý, ale keď sa i ospravedlňujú a odporúčajú Otcovi, najvyššiemu Sudcovi, a vyprosuje sa im zhovievavosť? Kto kedy počul o takomto výstrelku lásky? Ukrižovaný, v čase, keď Jeho rany sú ešte čerstvé a zúri najprenikavejšia bolesť, akoby zabúdal na seba, spomína nepriateľov; a snaží sa im nakloniť Sudcu, zatiaľ čo oni pred samým ukrižovaným Pánom si rozdeľujú Jeho rúcho. To je zaiste taký skutok, že by to bol div, aby všetci, ktorí od nepriateľov utrpeli príkoria, podľa príkladu svojho Pána sa ihneď neumiernili a vážne si nezaumienili utrpené príkoria odpustiť.

Ďalej, výška je poslušnosť; lebo poslušnosť sa vždy vzťahuje k Bohu najvyššiemu, ktorému vlastne prináleží rozkazovať a z ktorého moci všetci vladári prikazujú svojim poddaným. Táto čnosť zažiarila najskvelejším jasom v utrpení Pána o nič menej než ostatné čnosti. Syn totiž poslúchol Otca vo veci zo všetkých najťažšej, ako vraví Apoštol: Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8.). A hoci v Getsemanskej záhrade Kristovo človečenstvo zachvátila hrôza pred najkrutejším utrpením tak, že prosil Otca a vravel: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich, predsa pamätajúc na poslušnosť ihneď dodal: no nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane (Lk 22, 42). Ó, aký výnimočný príklad poslušnosti dal Pán týmito slovami! Lebo to je skutočné zapretie samého seba, to je umŕtvenie vlastnej vôle, to je obetovanie Bohu obeti zo všetkých najvznešenejšej a najmilšej.

Konečne hĺbka je pokora; tá vždy sídli v hlbine a sadá si na posledné miesto a všetkým ustupuje, nikoho zo svojej vôle nepredbieha. Táto čnosť bola Kristovi vždy tak drahá, že chcel byť výslovne považovaný za učiteľa pokory. Učte sa odo mňa, vraví, lebo som tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29). V utrpení nielenže nepokladal za zlé, že bol židovským národom postavený za Barabáša, lotra a vraha, ale sám sa ponížil, stal sa poslušným až na smrť. Čo na to povieš kresťanská duša, bude sa ti páčiť, keď máš pred sebou tak veľký príklad pokory, vyvyšovať sa nad nejakého človeka alebo s niekým zápasiť o prednosť? – Avšak tieto dve slová, ponížil sa – pretože totiž nikto Ho nemohol prinútiť, aby podstúpil smrť na kríži, keby sa nebol sám chcel ponížiť – ma napomínajú, aby som pristúpil k druhej časti zamýšľanej úvahy.

Rozvrhli sme si dve časti, ktoré by dokazovali, že máme oplakávať Kristovo utrpenie. Prvá časť bola úvaha o utrpení Krista nie ako o minulom, ale ako o prítomnom. Druhá časť je úvaha o Jeho utrpení, nie aké je samo osebe, ale ako účinku našich previnení. A pretože o prvej časti bolo už povedané dosť, treba pristúpiť k druhej a krátko ukázať, že medzi ľuďmi nebolo moci, ktorá by mohla Krista podrobiť utrpeniu, keby nebol sám chcel. A to nie je ťažké dokázať. Lebo kto kedy mal takú moc, aby mohol Syna Boha najvyššieho podrobiť toľkým mukám, ba aj smrti? Vari stotina vojakov a židovskí služobníci? Tí ustúpili a padli k zemi, keď začuli slovo Božieho Syna: Ja som. Vari náčelník Judeje Pilát? Ten je prach a popol, ak sa prirovná ku Kristovi, ktorý je Božia sila. Vari rímsky cisár? Veď aj ten je obyčajný pozemský červík. Vari diablova moc? Diablov predsa Kristus vyháňal slovom. Vari Božia spravodlivosť? Kristus bol predsa nevinný, svätý, nepoškvrnený, oddelený od hriešnikov, vyšší než nebesá a čistejší než anjeli. Čo teda Božieho Syna zbičovalo, pribilo na kríž, zabilo? Moja bezbožnosť, Otcova láska a Synova poslušnosť. Pre neprávosť svojho ľudu som Ho udrel (Iz 53, 8.), povedal Otec skrze Izaiáša; a Apoštol dodal: Syn sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8.). A tak hriechy moje, hriechy tvoje, hriechy Adamove a všetkých jeho synov boli príčinou utrpenia a smrti Božieho Syna. Ani tŕne, hoci najostrejšie, neboli by mohli preniknúť onú hlavu, pred ktorou sa trasú nebeské mocnosti, keby im nebola dodala silu moja pýcha. Nebolo by mohlo bičovanie, akokoľvek početné, vysiliť ono telo, keby mu neboli napomáhali moje telesné chúťky. Neboli by mohli železné klince, hoci najtvrdšie, prebodnúť oné ruky a nohy, keby ich neboli zarážali moje lakomstvo a moje výstrednosti. Konečne ani samotná smrť by sa nebola odvážila pristúpiť k odstráneniu života, keby jej k tomu nebola otvorila prístup moja neprávosť. Čo teda, majú hriechy ľudí takú silu, že premáhajú aj Božieho Syna? Neurobili to samotné hriechy, ale Božia nenávisť k hriechom, Otcova láska k ľudskému pokoleniu a Synova poslušnosť voči Otcovi. Ale pripisujeme to hriechom, a právom pripisujeme, pretože nebyť nich, nebolo by bývalo ani utrpenie Pána. Preto by Boží Syn právom mohol pripísať svoje utrpenie našim hriechom; ale pretože je zhovievavý a dobrotivý, pripisuje svoje utrpenie nie našim hriechom, ale svojej láske a milosrdenstvu. Lebo tak sám hovorí v Evanjeliu: Nik mi ho (život) neberie, ale ja ho dávam sám od seba (Jn 10, 18). A Apoštol hovorí za seba a za nás všetkých: Kristus nás miloval a vydal seba samého Bohu ako obetu, a to obetu krvavú ľúbeznej vône (Ef 5, 2).

Čo teda dáš, duša moja, Pánovi za všetko to, čo On dal tebe? Vari neponúkneš nič takému dobrodincovi, ktorý, aby zahladil tvoje hriechy a očistil ťa, vydal seba samého na smrť, aby bola Jeho smrť krvavou obetou Bohu k ľúbeznej vôni? Obetujem srdce skrúšené a pokorné, obetujem slzy pokánia na znamenie nenávisti k hriechu, konečne obetujem ochotnú vôľu ku všetkému, čo sa Mu zapáči odo mňa žiadať. Žiadaj teda, Pane, lebo už Ti nebudeme môcť nič odoprieť, lebo si poranil naše srdce svojou obrovskou láskou. A čo myslíš, duša, že bude Pán žiadať okrem spásy tvojej duše? Lebo to žiadal, keď na kríži povedal: Žíznim. Až tak veľmi prekypuje, Pane, Tvoja láska, že si trpel za nás až na smrť, až na smrť na kríži a nežiadaš inú odmenu, len aby sme spolupracovali na spáse svojich duší? To je nepochybne vzor najopravdivejšej lásky. Daj teda, Pane, čo žiadaš, a žiadaj, čo chceš. Lebo tak sa naplní Tvoja vôľa a naša poslušnosť k našej spáse a k Tvojej sláve.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha II., kapitola 3.)

+++

„O treťom ovocí sĺz, ktorým je nasledovanie Kristových čností

Na strome svätého kríža visí mnoho plodov výborných, presladkých, veľmi zdravých, ktoré však neobčerstvujú ani nesýtia, keď sa na ne iba hľadí, ak nie sú tiež odtrhnuté, podané k ústam a dopravené až do žalúdka. Čo znamená hľadieť na plody svätého kríža, ak nie rozjímať o utrpení Pána a zo súcitu prelievať slzy? Čo znamená trhať a jesť tieto plody, ak nie nasledovať čnosti Ukrižovaného a z ich nasledovania byť živený k duchovnému životu a rásť i priberať na váhe, to jest dospieť v dokonalého muža a stať sa Kristovi čo najpodobnejším? K tomuto nasledovaniu nás vyzýva apoštol Peter, keď hovorí: Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v Jeho šľapajach (1 Pt 2, 21). K tomu istému nás vyzýva jeho spoluapoštol Pavol, hovoriac: Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš, ktorý… sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 5; 8.). K tomu istému nás vyzýva apoštol Ján slovami: On položil za nás svoj život; i my máme položiť život za bratov (1 Jn 3, 16). Na čo však je potrebné rozmnožovať svedkov, keď sám Pán nás všetkých vyzýva, hovoriac: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29). A inde: Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám (Jn 13, 15). A opäť: Kto nenesie svoj kríž a nejde za mnou, nemôže byť mojím učeníkom (Lk 14, 27). Ak teda chceme, aby nám pozorovanie utrpenia Pána a prúd sĺz, ktorý odtiaľ tryská ako z prameňa, naozaj prospeli, sluší sa, aby sme sa rozhodli nasledovať čnosti, ktoré sú pozorované v utrpení Pána. A aké sú to čnosti, ktoré najviac zažiarili na ukrižovanom Pánovi? V predošlej knihe sme ukázali tieto čnosti, ktorými sú: trpezlivosť, láska, poslušnosť a pokora, ktoré nám ľahko znázorní už samotná podoba kríža, ak niekto pozoruje na kríži dĺžku, šírku, výšku a hĺbku (porov. Ef 3, 18).

Aby sa teda v nás zrodili tieto čnosti a aby sme nimi, až dospejú, nasledovali Pána, sluší sa, aby slzy spolucítenia, ktoré prelievame pri pozorovaní vysokým nazeraním ukrižovaného Pána, nepadali na zem a nehynuli, ale aby boli starostlivo odvádzané k uhaseniu horúčavy žiadostivosti, ktorá odporuje oným čnostiam. A akým spôsobom sa to musí robiť, naučí pomazanie Ducha Svätého tých, ktorí sa vážne starajú o svoju spásu. Vy, hovorí svätý Ján, máte pomazanie od Svätého a poznáte všetko (1 Jn 2, 20). A ďalej: Nepotrebujete, aby vás niekto poúčal; ale ako to pomazanie vás poúča o všetkom, tak zostávajte v ňom (Tamtiež, v. 27).

Predsa však tu niečo málo pridám ako príklad pre začiatočníkov. Pozorujem Pána sveta ukrižovaného a vidím Ho akoby prítomný prítomného, nahého, skrehnutého, hladného a smädného. Vidím hlavu korunovanú tŕním, tvár pokrytú slinami, ruky a nohy vylievajúce potoky krvi; pozorujem telo celé pokryté ranami od chodidla nohy až k hlave. Všímam si, čo On sám zatiaľ robí: či sa hnevá na prenasledovateľov, či im zlorečí, či aspoň s netrpezlivosťou znáša tak veľké muky. Počujem Pána modliť sa za tých čo Ho ukrižovali, utešovať matku a učeníka, ktorého miloval, sľubovať raj lotrovi, ktorý s Ním visí na kríži. Nepozorujem žiadne známky netrpezlivosti, nepočujem žiadnu sťažnosť na nepriateľov a prenasledovateľov, žiadne hrozby. A tak spolucítiac s (Jeho) bolesťou a obdivujúc (Jeho) trpezlivosť prelievam slzy a pýtam sa Ho, prečo musí trpieť také muky, ten najnevinnejší človek? Či to trpí proti svojej vôli alebo dobrovoľne? Počujem Ho odpovedať: Bol som obetovaný, pretože som to sám chcel; nik mi neberie život, ale ja sám ho dávam (porov. Iz 53, 7; Jn 10, 18). A tak tie veci znášam nie proti svojej vôli, ale dobrovoľne. – A aká to bola príčina, že si dovolil, aby Tvoje najnevinnejšie telo bolo trýznené tak veľkými a tak mnohými bolesťami? – Láska to urobila, aby som ťa vytrhol z pekelných plameňov a zároveň aby som ťa naučil trpezlivosti a láske, pokore a poslušnosti, ktoré sú tie pravé chodníky k večnému životu, ku ktorému som si ťa od večnosti určil za spoločníka. Poznal som totiž, že slová môjho Písma a hlasy mojich poslov ťa nestačia pohnúť, aby si odložil netrpezlivosť a nenávisť, pýchu, zatvrdnutosť, zlé žiadosti a lásku k svetu; preto som sa rozhodol sám prísť a z katedry kríža ťa učiť nie slovami, ale príkladom. – Čo na to povieš, duša? Čo odpovieš? Nebudeš zdrvená, i keby si bola železná alebo diamantová? Či sa ti naďalej bude páčiť netrpezlivo hľadať pomstu za každú urážku? Alebo skôr úprimne a ochotne odpustíš všetkých nepriateľom, ktorí sa dopúšťajú voči tebe bezprávia? Či ti príklad mojej trpezlivosti nevyváži všetky dôvody, aké len by ti svet mohol uviesť proti tomu? Áno, Pane, podriaďujem sa Tvojej láske, priznávam svoju porážku; poranil si moje srdce a zmäklo páľavou Tvojej lásky; sľubujem Ti verne, že nielen už nebudem splácať zlým dobré, ale že budem splácať dobrým za zlé; a nielenže si nebudem žiadať pomstu pre svojich prenasledovateľov, ale naopak, budem sa modliť za tých, ktorí ma prenasledujú a ohovárajú, a budem preukazovať, ak budem môcť, dobrodenia tým, ktorí ma nenávidia, len ak ma neopustí Tvoja ochrana.

Pokračuje milovník duší Kristus vo svojom napomínaní z katedry kríža a hovorí: Ja som sa pre teba ponížil až na smrť, až na smrť na kríži; aby som ťa týmto pokorením vykúpil, a tiež aby som ťa príkladom takejto pokory naučil nebyť pyšný, nezmýšľať povýšene, netúžiť po vyšších stupňoch, sadať si na posledné miesto, ustupovať všetkým ostatným; pretože to je tá pravá cesta k pravej vznešenosti, ktorú požívajú v nebi učeníci kríža. Rozhodni sa, ktorú z týchto dvoch možností chceš: buď byť so mnou ponížený na zemi, aby si bol povýšený v nebi; alebo byť nepatrne povznesený na zemi s diablom, ktorý je kráľom všetkých synov pýchy, aby si bol na veky ponížený v pekle. – Ó, Pane, pred tak veľkým Tvojím ponížením nás mohol diabol oklamať a prehovoriť nás, aby sme hľadali povýšenie na zemi a všetkými spôsobmi usilovali o vysoké hodnosti a veľké pocty; keďže však si Ty sám, ktorý si pravda a múdrosť Božia, učil pokore slovom i príkladom, bol by som príliš pošetilý, keby som sa nesklonil pod nohy všetkých; lebo ty si Syn Boha živého, ja som prach a popol; Ty si Kráľ kráľov, ja Tvoj služobníček a syn Tvojej slúžky. O jedno Ťa žiadam, aby ma Tvoja milosť uchovala v tomto svätom úmysle až do konca; pretože taká je ľudská krehkosť a taká je úskočnosť našich nepriateľov démonov, že keby nad nami nebdela Tvoja ochrana, nič by sme sa neodvážili si sľubovať o svojej stálosti alebo vytrvalosti.

Pokračuj však, úpenlivo žiadam, Pane, v preveľmi užitočnom a mojim ušiam presladkom svojom kázaní. – Ja, vraví Pán ukrižovaný, som bol poslušný svojmu Otcovi vo veci zo všetkých najťažšej, čo je smrť na kríži; a bol som poslušný nielen Bohu Otcovi, ale aj Matke a svojmu Pestúnovi, ako je napísané, že som im bol podriadený (Lk 2, 51). A neposlúchal som len zbožných rodičov, ale vzal som na seba dobrovoľne poslúchať i cisára, keď som mu chcel odviesť za seba daň. Konečne som preukázal ochotnú poslušnosť i najnižším Pilátovým služobníkom, keď mi kázali natiahnuť sa na kríž a položiť ruky a nohy na miesta, kde mali byť vbité klince. To všetko som urobil, nielen aby som ťa naučil ochotne a pohotovo poslúchať Boha a legitímne vrchnosti, ale aj aby si si vždy vyvolil, ak by si mal na výber, radšej poslúchať než rozkazovať. Lebo pravdivý je výrok môjho verného služobníka, svätého Františka: V poslušnosti zisk, v predstavenstve nebezpečenstvo. Ak chceš teda zo svojej strany splatiť moju lásku, nedávaj ničomu prednosť pred poslúchaním Boha a nedaj sa zviesť ani zastrašovaním ani dobrodeniami k tomu, aby si neposlúchal Boha. Lebo veľmi pravdivo povedal môj Apoštol: Boha treba viac poslúchať ako ľudí (Sk 5, 29). Keď rozkaz legitímneho nadriadeného neodporuje Božiemu prikázaniu, vtedy si povinný poslúchať ľudí ako Pána, a nie ako ľudí, ako iný môj Apoštol nemenej pravdivo napísal (porov. Ef 6, 7; Kol 3, 23); lebo poverenie k prikazovaniu je od Boha, kto teda poslúcha Božieho zástupcu, preukazuje poslušnosť Bohu, a kto pohŕda príkazom človeka, ktorý má od Boha moc, nepohŕda človekom, ale Bohom.

Čo som ťa učil z tejto svojej katedry o trpezlivosti, pokore a poslušnosti, takisto chcem, aby bolo chápané o kráľovnej všetkých čností láske, a to ešte s väčšou oprávnenosťou. Lebo pre svoju nesmiernu lásku som vás ľudí miloval i vtedy, keď ste mi boli nepriateľmi, a tak som miloval, že som sám seba dal ako obeť krvavú Bohu k ľúbeznej vôni (Ef 5, 2); a túto obeť, hoci bola veľmi bolestná a trpká, mi urobila sladkou zvrchovane vrúcna láska, ktorou som túžil po vašej spáse. Chcem teda, aby ste aj vy mňa najviac nasledovali v tejto veci, a tak ako ja som dal za vás život nie pre nejaký svoj úžitok, ale z čistej, opravdivej a nesmierne vrúcnej lásky, a nedal som život v nejakej ľahkej smrti, ale (ako vidíš) visiac na kríži, veľmi krutou a zdĺhavou bolesťou všetkých údov strýznený a všetku svoju krv vylejúc: tak aby ste i vy boli pripravení dať život za Boha a za bratov, a aby ste omnoho viac otvárali vnútornosti lásky voči všetkým blížnym, a to nie zo smútku alebo z nutnosti, ani v očakávaní odmeny; o moje údy, to jest o chudobných, chorých, zarmútených, aby ste sa starali a v ich núdzi aby ste nielen štedro vydávali svoje peniaze, ale i samých seba. Ó, Pane, príliš neľahké a ťažké sa môže zdať to, čo teraz učíš, keby si to neučil z tejto katedry; keďže však príkladom učíš viac než slovami, Ty, ktorý si Pán a Majster: ako sa odvážime my služobníci a žiaci odporovať? Že je zvrchovane pravdivé, čo hovoríš, a zvrchovane spravodlivé, čo kážeš, to predsa dosvedčuje ten kríž, z ktorého hovoríš; dosvedčuje tá krv, ktorá prehojne plynúc má svoj hlas, ktorým mocne volá; dosvedčuje konečne samotná smrť: keď tá mohla roztrhnúť chrámovú oponu odtiaľ vzdialenú i veľmi tvrdé skaly, ako by nemohla tým viac roztrhnúť srdcia tvojich verných a nakloniť ich k poslušnosti?

Pretože si nás teda, Pane, tak miloval, i my túžime Ti láskou splácať; a ak nie dosiaľ láskou k Tebe, ktorá je v nás dosiaľ nedostatočná, tak aspoň láskou k láske dychtíme Ťa nasledovať; a ak nás potiahneš za sebou, pobežíme za vôňou Tvojich mastí (porov. Pies 1, 3 – 4). A netúžime len Teba milovať a nasledovať, ale i zamýšľame a pevne si zaumieňujeme úplne pohrdnúť s pomocou Tvojej milosti svetom a všetkým, čo je zo sveta, a utiecť pred tým, najmä, keď Ťa vidíme, že Ty, náš Vodca, si od narodenia až do smrti pohŕdal rozkošami sveta. Vidíme Ťa totiž, ako pracujúc k smrti neležíš na lôžku, ale visíš na dreve; nepožívaš iný pokrm a nápoj okrem žlči a octu; a hoci si naozajstný Kráľ, predsa vidíme, že nemáš iný trón okrem šibenice; že nenesieš inú korunu okrem tŕňovej, že nie si odetý do iného purpuru okrem nahoty začervenanej vlastnou krvou; že nemáš inú družinu okrem dvoch úbožiakov, visiacich na šibenici. Aj my teda, povzbudení Tvojím kráľovským príkladom, zriekame sa sveta a jeho nádhery i rozkoší, a vložiac si kríž na ramená, zaumieňujeme si nasledovať iba Teba samého po ceste úzkej a posiatej tŕním a bodľačím; iba Ty sám, ktorý si dal prikázania, predchádzaj nás svojou pomocou, a keď si nám ukázal príklad, daj nám i silu nasledovať Ťa.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha III., kapitola 3.)

+++

„O desiatom prameni sĺz, ktorým je úvaha o láske k Bohu

…Božská láska podnecuje horlivú túžbu vidieť Boha a modliť sa neustále s mnohými slzami a hovoriť: Príď kráľovstvo Tvoje (pozn.: Mt 6, 10). Kráľovstvo Božie sa v Písme rozumie v trojakom zmysle: ako kráľovstvo, povedal by som, prirodzené, ako kráľovstvo milosti a ako kráľovstvo slávy.

Kráľovstvo prirodzené sa nazýva vláda, ktorú má Boh prirodzene nad všetkými stvorenými vecami, ktoré stále riadi a spravuje podľa svojej vôle; a žiadna vec sa Mu nemôže stavať na odpor. O tomto kráľovstve hovorí Dávid, keď vraví: Kráľovstvo Tvoje je kráľovstvo pre všetky veky (Ž 144, 13). Na toto kráľovstvo sa nemôže vzťahovať oná žiadosť: Príď kráľovstvo Tvoje, pretože toto kráľovstvo vždy bolo a bude; a nie je potrebné žiadať od Boha, aby prišlo to, čo prišlo už na počiatku sveta.

Kráľovstvo milosti je to, ktorým Boh skrze milosť kraľuje v srdciach zbožných a riadi ich a spravuje a ľúbezne podrobuje svojej božskej vôli. O tomto kráľovstve hovorí Apoštol, keď vraví: On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna (Kol 1, 13). Ani o tomto kráľovstve sa nezdá, že by sa o ňom mohlo rozumieť ono: Príď kráľovstvo Tvoje. Veď toto kráľovstvo milosti začalo so začiatkom sveta, ako i Kristus sa nazýva Baránkom zabitým, od počiatku sveta (Zjv 13, 8.), pretože pre Jeho predvídanú smrť bola daná milosť všetkým, ktorí boli spravodliví, vo všetkých dobách.

Kráľovstvo slávy je večná blaženosť, ktorá začala v dušiach blažených od smrti Krista, ktorý počas umierania povedal lotrovi: Ešte dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 43). Bude však naplnené v posledný deň, kedy blažený duchovia dostanú oslávené telá a začujú od Kráľa slávy: Poďte, požehnaní, vládnite kráľovstvám pre vás pripraveným (Mt 25, 34). Lebo vtedy naozaj nastane kráľovstvo Božie, keď po zrušení všetkej moci smrteľníkov a nečistých duchov bude vládnuť jediný Boh a Jeho vyvolení s Ním.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha II., kapitola 10.)

+++

Sv. František Saleský

(*1567 – † 1622; učiteľ Cirkvi):

„Horké Umučenie a smrť nášho Vykupiteľa je najpríťažlivejšou a zároveň najsilnejšou pohnútkou aká v tomto smrteľnom živote môže oživovať naše srdce… Vykupiteľova smrť bude i tam hore v nebeskej sláve podľa Božej dobroty poznanej a rozjímanej v jeho podstate tou najmocnejšou pohnútkou vytrženia blažených duchov k láske k Bohu… Preto si predstavujem, že pri večnom chválospeve sa v každej chvíli bude opakovať radostný refrén: »Nech žije Ježiš, ktorého smrť zjavuje, aká silná je láska!«

Áno, Theotim, hora Kalvária je horou milujúcich. Každá láska, ktorá nepochádza z horkého Utrpenia a smrti Vykupiteľa je ľahkomyseľná a nebezpečná.“

(Sv. František Saleský, Z Traktátu o Božej láske, 13, 1 – 3)

+++

Sv. Peter Damiani

(*1007 – † 1072; učiteľ Cirkvi):

„Kríž, požehnanie sveta, nádej a isté vykúpenie, kedysi znamenie prekliatia, dnes jasná brána do neba. Na tebe bola pozdvihnutá Obeta, ktorá všetko do seba pritiahla; dožadoval sa jej knieža tohoto sveta, hoci v Nej nenašiel nič, čo by mu patrilo. Výrok tvojho zákona zničil dávny dlžobný úpis viny, zahynulo staré otroctvo, prinavrátená bola pravdivá sloboda. Nádhera tvojej vône víťazí nad všetkými vôňami, sladkosť tvojho nektáru napĺňa hlbinu srdca.

Kriste, skrze Kríž Ťa prosíme, prenes nás tam, kde je odmena života pre tých, ktorých si pribitý na kríži ráčil vykúpiť.“

(In invocatione Sanctae Crucis, v: E. Lodi, Enchiridion euchologicum fontium liturgicorum, Roma 1979, nr 3295.)

+++

Sv. Béda Ctihodný

(*672/673 – † 735; učiteľ Cirkvi):

Sv. Béda Ctihodný (Venerabilis) vo svojom liste biskupovi Ecgberhtovi, v roku Pána 734, napísal:

„Rovnako je nutné, aby si sa starostlivo venoval tým, ktorí dosiaľ zotrvávajú v svetskom živote, tak… aby si pre nich nezabúdal získavať vhodných učiteľov spásneho života a okrem iného ich viedol tiež k pochopeniu toho, akými skutkami najviac potešia Boha, akých hriechov sa majú zdržať tí, ktorí sa chcú páčiť Bohu, s akým úprimným srdcom majú veriť v Boha, s akou zbožnosťou sa majú obracať v prosebných modlitbách o Božiu dobrotivosť, ako majú veľmi často a horlivo znamením Kristovho Kríža opevňovať seba samých aj všetky svoje statky pred neustálymi nástrahami nečistých duchov.“

(Councils and Ecclesiastical Documents Relating to Great Britain and Ireland, zv. III, vyd. A. W. Haddan a W. Stubbs, Oxford: Clarendon Press, s. 323.)

+++

O Zachejovi, ktorý vystúpil na Pánov Kríž

„»Potom (pozn.: Pán Ježiš) vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť« (pozn.: Lk 19, 1 – 4).

Čo je nemožné ľudom, je možné Bohu (Lk 18, 27). Lebo hľa, ťava, ktorá zložila náklad z hrbu prešla cez ucho ihly (Mt 19, 24), čiže bohatý mýtnik zanechal bremeno bohatstva, odmietol to, čo bolo zviazané s nebezpečenstvom a obrátil sa k tesnej bráne a strmej cestičke, ktorá vedie do života (Mt 7, 14). Aby uzrel Spasiteľa, konajúc pod vplyvom obdivuhodného hnutia viery, pretože mal veľmi nízku postavu, pomáha si vylezením na strom a preto zaslúžene, aj keď sa neodvažuje prosiť, dostáva požehnanie pohostiť Pána, po ktorom túžil. V mystickom (duchovnom) význame Zachej, ktorého meno sa prekladá ako »ospravodlivený«, predstavuje veriaci ľud pochádzajúci z pohanov. On totiž, o čo viac bol zaneprázdnený starosťami o veci tohto sveta, o to viac sa pokoroval zahanbujúcimi úzkosťami. Ale keď sa obmyl (pozn.: vo svätom krste), posvätil a ospravodlivil v mene nášho Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha, túžil uzrieť Spasiteľa, ktorý vošiel do Jericha, ale nemohol kvôli davu. Túžil mať podiel na milosti viery, ktorú Spasiteľ priniesol svetu, ale do cesty k uskutočneniu tejto túžby sa mu postavilo zakorenenie v hriešnych návykoch. Ono vyvolalo rozruch toho davu škodlivého spôsobu života, ktorý kričal do neba, aby sa nedostal k svetlu a zdržiava do hora smerujúci pohľad mýtnika, aby neuzrel Ježiša. Ale tak ako slepec čoraz hlasnejším volaním porazil krik davu (pozn.: Lk 18, 35 – 43), tak i tento maličký človiečik sa musel pri smerovaní nahor povzniesť ponad prekážku, ktorou bol dav, opustiť to čo je pozemské a vystúpiť na drevo kríža. Planý figovník (pozn.: ficus sycomorus) je totiž strom, ktorý má podobné listy ako moruša, ale je od nej vyšší a preto sa v latinčine označuje ako »celsa«, čiže »vznešený«, ale nazýva sa aj »hlúpy figovník«. Tak je to aj s Pánovým krížom, ktorý veriacich kŕmi ako figovník, ale neveriaci ho považujú za hlúposť a vysmievajú sa z neho. »My však ohlasujeme ukrižovaného Krista, ktorý je pre Židov pohoršenie a pre pohanov hlúposť. Ale pre povolaných, tak Židov ako pohanov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť« (1 Kor 1, 23 – 24). Zachej, človek maličkej postavy, vystúpil na tento strom, vďaka čomu sa mohol povzniesť vyššie a ponížený a vedomý si svojej slabosti, avšak veriaci v Pána ohlasuje: »Ak sa mám chváliť, tak iba v kríži nášho Pána Ježiša Krista« (Gal 6, 14). Teda po vystúpení na planý figovník uzrel blízko neho prechádzajúceho Pána, pretože vďaka tomu chvályhodnému hlúpemu konaniu uzrel akoby prechádzajúce svetlo nebeskej múdrosti, aj keď ešte nie úplne, to prinajmenej už aspoň letmo.

»Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a uzrel ho« (pozn.: Lk 19, 5).

Cez Jericho prechádzajúci Spasiteľ prišiel na miesto, kde bol Zachej, ktorý tam pribehol a vyšiel na planý figovník, pretože keď (pozn.: Spasiteľ) po svete rozposlal hlásateľov svojho slova, cez ktorých On sám hovoril, išiel a prišiel k pohanskému ľudu, ktorý už povstával vďaka viere v Jeho slávne umučenie, a ktorý tiež vrúcne túžil byť obšťastnený skrze určité hľadenie na Jeho Božstvo. »Pozrel sa hore a uzrel ho« – pretože si vybral Zacheja ako vyvýšeného vďaka milosti viery ponad svetské túžby a prevyšujúceho davy neveriacich. Boží pohľad totiž znamená vybranie alebo zamilovanie. Preto tiež boli napísané tieto slová: »Pánove oči hľadia na spravodlivých« (Ž 34, 16). Veď takisto aj my rýchlo odvraciame pohľad od vecí, ktoré nenávidíme a smerujeme k tým, na ktoré radi hľadíme. Teda Ježiš uzrel toho, ktorý uzrel Neho, pretože si vybral vyberajúceho Neho a zamiloval si milujúceho. Vynikajúci učiteľ ukázal tento správny poriadok rastu, čiže prechod skrze vieru vo vtelenie Pána k poznaniu Božstva – ktorý je akoby pozorovaním Ježišovej tváre z planého figovníka – keď povedal: »Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného« (1 Kor 2, 2). To isté vyhlasuje, keď iným robí výčitku, hovoriac: »Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm« (Hebr 5, 12). Mliekom nazýva záležitosti malicherné týkajúce sa spravovania toho čo je dočasné a pevným pokrmom vznešené týkajúce sa večného majestátu.

»A povedal mu: “Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome.” On chytro zišiel a prijal ho s radosťou« (pozn.: Lk 19, 5 – 6).

Kedysi sa Ježiš zdržiaval v dome vodcu farizejov, čiže učil v židovskej synagóge, ale pretože Ho kritizovali jedovatým jazykom, že sa nestará o umývanie pred sobotným jedlom, prijíma mýtnikov a hriešnikov, hovorí proti chamtivosti a vykonáva iné veci hodné Boha, majúc toho dosť vzdialil sa od ich neprávostí a utiekol hovoriac: »Váš dom sa vám zanecháva pustý« (Mt 23, 38). Dnes však musí zostať v dome maličkého Zacheja, čiže odpočinúť si v pokornom srdci veriacich pohanských národov, keďže svieti milosť nového svetla. Zasa fakt, že prikázal Zachejovi zísť dolu z planého figovníka a pripraviť týmto spôsobom miesto pre Krista vo svojom dome znamená to isté, čo povedal Apoštol: »A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz už nepoznáme« (2 Kor 5, 16). Lebo aj keď zomrel v slabosti, z Božej moci žije (pozn.: 2 Kor 13, 4).

»Keď to videli, všetci šomrali: “Vošiel k hriešnemu človekovi!”« (pozn.: Lk 19, 7).

Je jasné, že Židia vždy nenávideli spásu pohanov, je totiž napísané: »V nasledujúcu sobotu sa skoro celé mesto zišlo počúvať Pánovo slovo. Keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol« (Sk 13, 44 – 45). A na inom mieste: »Veriaci bratia robili výčitky vodcovi Apoštolov hovoriac: “Prečo si vošiel k neobrezaným ľuďom a jedol si s nimi? “« (Sk 11, 2 – 3).

»Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: “Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne”« (pozn.: Lk 19, 8).

Zatiaľ čo iní znevažovali človeka ako hriešnika, sám Zachej stál, čiže zotrvával v tom, čo začal vďaka pravde viery a nielenže sa odvrátil od hriechu, ale sa aj podujal s námahou konať podľa vzoru dokonalých ľudí. Predsa Pán povedal: »Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš a rozdaj chudobným« (Mt 19, 21), každý kto pred obrátením žil nevinným spôsobom, môže po obrátení rozdať všetko chudobným. Kto sa však dopustil nejakej viny, najskôr musí vrátiť to, čo v súlade s právom má byť vrátené a potom rozdať chudobným to, čo mu zostane. A takýmto spôsobom konal Zachej, pretože si nič neponecháva pre seba, ale všetko čo má rozdá, dá chudobným, a jeho spravodlivosť trvá na veky vekov (Ž 112, 9). To je tá múdra hlúposť, ktorú mýtnik pozbieral akoby plody života z planého figovníka: vrátiť čo bolo vzaté, vzdať sa svojho majetku, pohrdnúť tým, čo je viditeľné, túžiť dokonca zomrieť kvôli neviditeľným veciam, zaprieť seba a horlivo túžiť ísť v šľapajach Pána, ktorého ešte nie je možné vidieť.

»Ježiš mu povedal: “Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom”« (pozn.: Lk 19, 9).

Zachej je nazvaný Abrahámovým synom nie preto, že pochádza z jeho rodu, ale preto, že nasleduje jeho vieru. Lebo ako Abrahám na Pánov príkaz opustil krajinu, rodinu, dom i rodičov kvôli nádeji na budúce dedičstvo, tak aj on, aby získal poklad v nebi, opustil svoje majetky, tým, že ich rozdelil medzi chudobných. Pekne je povedané »aj on«, aby sa oznámilo, že medzi synov prisľúbenia patria nielen tí, ktorí zotrvávajú v spravodlivosti, ale rovnako aj tí, ktorí sa odvracajú od nespravodlivosti. V inom zmysle to môžeme chápať tak, že spása, ktorá kedysi napĺňala dom Židov, dnes zažiarila pohanskému národu skrze to, že aj tento ľud je Abrahámovým synom vďaka viere v Neho (pozn.: Pána Ježiša, Sk 15, 7 – 9; 26, 15 – 18). Na túto tému hovorí Apoštol: »Keďže ste Kristovi, ste tiež Abrahámovým semenom« (Gal 3, 29).“

(Sanctus Beda Venerabilis, In Lucae Evangelium Expositio, Liber V, caput XIX.)

+++

Vyvolený rod, kráľovské kňazstvo

„»Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo« (1 Pt 2, 9; porov. Ex 19, 6). Toto pochvalné svedectvo vydal kedysi Mojžiš starému Božiemu ľudu. A teraz správne vydáva apoštol Peter pohanom. Veď uverili v Krista, ktorý ako uholný kameň (porov. Ž 118, 22; Ef 2, 20) pripojil pohanov k spáse, ktorú vlastnil Izrael (porov. Jn 4, 22).

Volá ich »vyvoleným rodom« preto, že veria, aby ich odlíšil od tých, čo zavrhli živý kameň a boli sami zavrhnutí (porov. Mt 21, 42 – 44).

»Kráľovským kňazstvom« preto, že sú spojení s telom Toho (pozn.: Pána Ježiša Krista), ktorý je najvyšším kráľom a pravým kňazom. Ako kráľ dáva svojim kráľovstvo a ako veľkňaz ich očisťuje obetou svojej krvi od hriechov. Nazýva ich »kráľovským kňazstvom«, aby pamätali na to, že majú dúfať vo večné kráľovstvo a stále prinášať Bohu obetu nepoškvrneného života (porov. 1 Pt 2, 5).

Nazývajú sa aj »svätým národom a ľudom určeným na vlastníctvo« (porov. 1 Pt 2, 9) podľa toho, čo vraví apoštol Pavol, keď vykladá prorokov výrok: »Môj spravodlivý bude žiť z viery; ale keby cúvol, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie. My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život« (Hebr 10, 38 – 39; porov. Hab 2, 4). A v Skutkoch apoštolov: »Duch Svätý vás ustanovil za biskupov, aby ste pásli Pánovu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou« (Sk 20, 28).

Krvou nášho Vykupiteľa sme sa teda stali »ľudom určeným na vlastníctvo«, ako bol kedysi izraelský ľud vykúpený z Egypta krvou baránka (porov. Dt 7, 6 – 8; Ex 12, 7; 13).

A preto aj v nasledujúcej vete, kde mysticky spomína staré dejiny, učí, že ich má duchovne napĺňať aj nový Boží ľud: »Aby ste zvestovali jeho slávne skutky« (1 Pt 2, 9). Ako tí, čo boli prostredníctvom Mojžiša vyslobodení z egyptského otroctva, po prechode cez Červené more a potopení faraónovho vojska spievali Pánovi víťaznú pieseň, tak máme aj my po odpustení hriechov v krste vzdávať dôstojné vďaky za nebeské dobrodenia.

Lebo Egypťania, ktorí trápili Boží ľud, a ich meno značí »tmu« alebo »súženie«, pádne symbolizujú hriechy, ktoré sú nám v pätách, ale v krste boli zničené.

Aj vyslobodenie synov Izraela a ich vovedenie do dávno prisľúbenej krajiny zodpovedá tajomstvu nášho vykúpenia. Veď ním spejeme v Kristovom svetle a pod vedením jeho milosti k svetlu nebeského príbytku (porov. 1 Pt 2, 9). Toto svetlo milosti znázornil aj onen oblačný a ohnivý stĺp, ktorý ich chránil po celej ceste od nočných temnôt a neopísateľnými chodníkmi priviedol do prisľúbenej konečnej vlasti.”

(Z komentára sv. Bédu Ctihodného k Prvému Petrovmu listu, Cap. 2: PL 93, 50 – 51)

+++

„Ktorá časť roka by mohla byť považovaná za vhodnejšiu na zachovanie štyridsaťdňového pôstu než tá, ktorá susedí a hraničí s časom umučenia Pána? Veď toto obdobie poukazuje na tento náš pracovitý život, do ktorého povinností patrí zdržanlivosť, aby sme sa postili, zdržiavali sa priateľstva s týmto svetom (pozn.: Jak 4, 4; Gal 6, 14).”

(Sanctus Beda Venerabilis, In Lucae Evangelium Expositio, Liber I, caput IV.)

+++

Sv. Peter Chryzológ

(*ok. 380 – † ok. 450; učiteľ Cirkvi):

Buď Božou obetou i kňazom

„»Pre Božie milosrdenstvo vás prosím« (Rim 12, 1). Pavol prosí, ba cez Pavla prosí Boh, lebo chce, aby sme Ho skôr milovali, ako sa Ho báli. Boh prosí, lebo skôr chce byť Otcom ako Pánom. Boh prosí z milosrdenstva, aby sa nemusel domáhať prísnosťou.

Počúvaj Pána, ako prosí: Viďte, viďte vo mne svoje telo, svoje údy, svoje srdce, svoje kosti, svoju krv! A keď sa bojíte toho, čo je Božie, prečo nemilujete to, čo je vaše? Ak utekáte pred Pánom, prečo sa neutiekate k Otcovi?

Možno vás zahanbuje veľkosť utrpenia, ktoré ste mi spôsobili. Nebojte sa! Tento kríž nie je mojím ostňom, ale ostňom smrti. Tieto klince nevrážajú do mňa bolesť, ale hlboko do mňa vtláčajú lásku k vám. Tieto rany nevyrážajú zo mňa stony, ale vás vovádzajú do môjho Srdca. Rozpätie môjho tela nezväčšuje moje muky, ale vám rozširuje moje náručie. Moja krv sa mi nestráca, ale uchováva sa ako výkupné za vás.

Poďte teda, vráťte sa a aspoň takto sa presvedčte o Otcovi. Veď vidíte, že sa za zlé odpláca dobrým, za urážky láskou, za toľké rany takou láskou.

Ale počúvajme už, o čo prosí Apoštol. Hovorí: »Prosím vás, aby ste svoje telá prinášali na obetu« (Rim 12, 1). Apoštol takouto prosbou vedie všetkých ľudí na vrchol kňazstva: »Aby ste svoje telá prinášali ako živú obetu« (Rim 12, 1).

Aká neslýchaná je služba kresťanského kňazstva, keď si je človek sám aj obetou, aj kňazom; keď si človek nehľadá vonku, čo by obetoval Bohu; keď človek prináša so sebou, ba v sebe to, čo chce obetovať Bohu za seba; keď aj obeta zostáva tá istá, aj kňaz pretrváva ten istý; keď obeta umiera, a predsa žije; keď kňaz, ktorý má obetovať, neusmrcuje.

Nezvyčajná obeta, kde sa obetuje telo bez zabitia tela a krv bez vyliatia krvi! Hovorí: »Pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú obetu« (Rim 12, 1).

Bratia, táto Kristova obeta má svoj pôvod vo forme, akou Kristus svoje telo v pravom zmysle slova obetoval za život sveta; naozaj urobil svoje telo živou obetou, lebo hoci bol zabitý, žije. Pri takejto obete sa teda smrti zadosťučiní, a obeta zostane, obeta žije, a smrť je potrestaná. Preto sa mučeníci smrťou rodia, koncom začínajú, zabití žijú a žiaria na nebi tí, o ktorých si na zemi mysleli, že vyhasli.

Hovorí: »Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú obetu« (Rim 12, 1). Toto je to, o čom spieval prorok: »Obety a dary si nepraješ, lež telo si mi utvoril« (Hebr 10, 5; porov. Ž 40, 7).

Buď, človeče, buď Božou obetou i kňazom! Nestrať to, čo ti dala a dovolila Božia moc! Zaodej sa rúchom svätosti, prepáš sa opaskom čistoty! Kristus nech je pokrývkou tvojej hlavy. Kríž na čele nech je tvojou trvalou záštitou. Na hruď si prilož tajomstvá Božej múdrosti! Stále zapaľuj voňavé kadidlo modlitby! Chop sa meča Ducha! Zo svojho srdca urob oltár! A tak prinášaj Bohu s dôverou svoje telo na obetu!

Boh hľadá vieru, nie smrť. Žízni po modlitbe, nie po krvi. Dá sa uzmieriť vôľou, nie usmrtením.”

(Z Rečí sv. biskupa Petra Chryzológa, Sermo 108: PL 52, 499 – 500)

+++

Sv. Bernard z Clairvaux

(*1090 – † 1153; učiteľ Cirkvi – Doctor Mellifluus):

Jeho rany ma volajú

„Kde nájdu chorí istý a spoľahlivý duševný pokoj a odpočinok, ak nie v Spasiteľových ranách? Tým spokojnejšie tam prebývam, čím je schopnejší spasiť. Svet huláka, telo ťaží, diabol strojí úklady, ale nepadám, lebo mám základy na pevnej skale. Spáchal som veľký hriech, svedomie sa znepokojí, ale nesplaší, lebo si spomeniem na Pánove rany. Veď „pre naše hriechy bol prebodnutý“. Čo je také smrteľné, že by sa nemohlo Kristovou smrťou zachrániť? Keď si teda spomeniem na taký silný a účinný liek, už ma nemôže vystrašiť nijaká zlá choroba.

A preto sa očividne mýli ten, čo hovorí: „Moja neprávosť je väčšia, než aby som si zaslúžil odpustenie.“ Ibaže nebol Kristovým údom a neprislúchali mu Kristove zásluhy; nemohol využiť, nemohol nazvať svojím, čo by mu patrilo, čo by bolo jeho, ako môže úd nazvať svojím, čo patrí hlave.

Ja si však s dôverou privlastňujem z Pánovho Srdca to, čo mne samému chýba, lebo ono oplýva milosrdenstvom a nechýbajú ani otvory, ktorými vyteká .

Prebodli Mu ruky a nohy a otvorili kopijou bok. Cez tieto otvory môžem sať „med zo skaly a olej z najtvrdšieho kameňa“, čiže skusovať a presvedčiť sa, „aký dobrý je Pán“.

Zaoberal sa myšlienkami pokoja a ja som o tom nevedel. „Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol Jeho radcom?“ Ale prerážajúci klinec stal sa mi kľúčom, ktorý otvára, aby som videl Pánovu vôľu. Prečo nevidím cez tento otvor?! Klinec volá, rana volá, že v Kristovi Boh naozaj zmieruje svet so sebou. „Železo preniklo Jeho dušu a priblížilo sa k Jeho srdcu, „takže už nevie necítiť s mojimi slabosťami.

Cez telesné otvory sa vyjavujú tajomstvá srdca, aj ono veľké tajomstvo nábožnosti a „hĺbka milosrdenstva nášho Boha, s ktorou nás navštívil vychádzajúci z výsosti“. Prečo by sa táto hĺbka nevyjavila cez rany? Lebo v čom inom ako v Tvojich ranách jasnejšie zažiarilo, že ty, Pane, si dobrý a láskavý a veľmi milostivý? Veď nik nemá väčšie zľutovanie ako ten, kto položí svoj život za odsúdencov vydaných na smrť.

Preto moja zásluha, to je Pánovo milosrdenstvo. A nikdy nie som celkom chudobný na zásluhy, kým nie je On na milosrdenstvo. A keďže Pánovo milosrdenstvo je nesmierne, som aj ja bohatý na zásluhy. Ale čo, keď som si vedomý mnohých hriechov?! Lenže „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila aj milosť“. A keďže „Pánovo milosrdenstvo je od večnosti až na večnosť“, aj ja „chcem Pánovo milosrdenstvo ospevovať naveky“. A čo moja spravodlivosť? „Pane, budem spomínať len na Tvoju spravodlivosť.“ Veď ona je aj mojou, lebo Ty si sa pre mňa stal spravodlivosťou od Boha.“

(Z Rečí sv. opáta Bernarda z Clairvaux na Pieseň piesní, Sermo 61, 3 – 5: Opera omnia, 1839, I, 2, 3033)

+++

Hľa, snúbenica, tvoj Snúbenec!

„Ó, Kráľ slávy, Pane Ježišu Kriste, koruna všetkých, ktorí v Teba dúfajú, Teba nasledujú, za Teba bojujú, pre Teba žijú, v Tebe zotrvávajú! Kto Ťa určil k tak horkému putu zahanbenia? Hľa, zahanbenie zahaľuje Tvoju hlavu a milovanú tvár. Zvrhlé a odporné pokolenie Ti prináša posmešnú poctu v podobe koruny, avšak hroty tŕňov Ti spôsobujú bolesť a zahanbenie. Neviem, čo viac bolí. Koruna prináša výsmech, tŕnie bodá.

Výjdite, dcéry Sionské, a hľaďte na kráľa Šalamúna s korunou, ktorou ho korunovala matka v deň zásnub a v deň radosti jeho srdca (pozn.: Pies 3, 11)! Ktorákoľvek duša vyznáva, že je dcérou Sionskou, to je dcérou Cirkvi, nech výjde od svetských starostí a neužitočných myšlienok a nech hľadí v hlbokom rozjímaní na Kráľa Šalamúna, to je na Ježiša Krista, ktorý je náš pokoj, ktorý ruší nepriateľstvo a obnovuje priateľstvo medzi Bohom a človekom.

Viď Ho, šťastná duša, s korunou na hlave, ktorou Ho korunovala Jeho matka, totiž synagóga, judejský ľud. Ó biedna matka! Čím zhrešil tento tvoj dobrý syn, že je spútaný okovami? To je Ten, ktorý uväznených zbavil pút, ktorý pozdvihuje sklesnutých, príjma utečencov, teší sirotky a vdovy – a zaslúžil si byť spútaný? Takúto výbavu, takéto dary Mu chystáš na svadbu? Tento deň, deň pohoršenia a rúhania, deň útrap a biedy, deň bitia a bolesti, deň okov a smrti – je dňom Jeho zásnub.

Pri tomto oltári, verná duša sa s tebou zasnúbil tvoj krásny Ženích, a tiež ako Ženích dnes kráča s korunou na hlave. Korunovaný, vravím, nie zlatom, nie perlami, ale tŕňmi.

Ani posmešný purpurový plášť nechýbal. Lebo Ho zaodeli do šarlátového plášťa, hoc sám svoj ďaleko vznešenejší šat zafarbil vyliatím svojej predrahej krvi. Purpurový šat sa nefarbí viackrát než dvakrát, ale On svoj purpurový šat zafarbil nielen dvakrát, ale i tretíkrát v krvavom potôčiku.

Hľa, snúbenica, tvoj Snúbenec je zafarbený červeným potom, bičovaním, ukrižovaním. Pozdvihni zark duše a viď, či je to tunika tvojho Snúbenca, či nie. Hľa, divá šelma roztrhala tvojho syna, brata, snúbenca (pozn.: Gn 37, 31 – 33). Kto by tu nezačal plakať a nariekať? Kto by tu nežialil? Lebo ak je dobré sa radovať z dobrého Ježiša, je tiež dobré pre dobrého Ježiša plakať.“

(Z kázní sv. Bernarda z Clairvaux, De passione Domini c. IV.)

+++

„Čo tak účinne uzdravuje rany nášho svedomia, čo tak čistí (a zostruje) zrak našej mysle, ako usilovné a časté rozjímanie o Kristových ranách?“

(Sanctus Bernardus Claraevallensis Abbas, Sermones in Cantica canticorum, Sermo LXII., 7.)

+++

Človeče, pozri!

„Človeče, pozri duchovným zrakom, akú veľkú náhradu si povinný dať tvojmu Pánovi. Hľaď na krvavý pot, zneváženie zauchami, tŕňovú korunu, rúhačské slová, posmech a opľúvanie, bremeno kríža, zavesenie na kríž, trpiace oči, bledosť úst, horký pokrm, s octom zmiešaný nápoj, naklonenú hlavu, smrteľné utrpenie. A čo viac? Život položil za nás. “

(S. Bernardus, Sermo in Feria IV Hebdomadae Sanctae, n. 3 a 8; PL 183, 264 a 267.)

Budem pri ňom v súžení

»Budem pri ňom v súžení«, hovorí Boh – a ja by som mal zatiaľ hľadať niečo iné ako súženie? »Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti«, a nielen to, ale aj »v Pánu Bohu svoju nádej mať«, lebo »ho zachránim i oslávim«, hovorí.

»Budem pri ňom v súžení. Mojou radosťou«, hovorí, »je bývať s ľuďmi«. Emanuel, »Boh s nami«. Zostúpil, aby bol blízko pri tých, čo majú srdce skrúšené, aby bol s nami v našom súžení. Ale príde deň, keď »budeme v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom«, pravda, ak sa budeme dovtedy usilovať mať pri sebe za sprievodcu na ceste Toho, ktorý nám dá vlasť, ba Ten, ktorý bude vlasťou, má teraz byť cestou.

Pane, je pre mňa lepšie byť v súžení, ak si Ty so mnou, ako bez Teba kraľovať, bez Teba hodovať, bez Teba požívať slávu. Pane, je pre mňa lepšie objímať čoraz viac Teba v súžení, mať Ťa pri sebe v rozpálenej peci, ako byť bez Teba hoci aj v nebi. »Veď kohože mám na nebi? A keď som pri Tebe, nič pozemské ma neteší. Zlato sa skúša v peci a spravodliví ľudia v skúške súženia.« Tam, tam si s nimi, Pane. Tam si uprostred tých, čo sú zhromaždení v tvojom mene, ako si bol kedysi s troma mládencami.

Prečo sa chvejeme, prečo váhame, prečo utekáme od tejto rozpálenej pece? Oheň besnie, ale Pán je s nami v súžení. »Ak je Boh s nami, kto je proti nám?« A naozaj – ak sa On niekoho ujme, kto mu ho vytrhne z ruky? Veď kto môže z Jeho ruky vytrhnúť? A konečne – ak On oslávi, kto iný urobí neslávnym? Veď ak On oslávi, kto môže ponížiť?

»Obdarím ho dlhým životom.« Akoby chcel jasnejšie povedať: Viem, po čom túži, viem, po čom žízni, viem, čo mu chutí. Nechutí mu zlato či striebro ani rozkoš, ani zvedavosť, ani nejaká svetská hodnosť. Všetko pokladá za stratu, všetkým pohŕda a považuje za odpadky. Úplne sa zriekol seba samého a nestrpí, aby ho zamestnávalo niečo, o čom vie, že ho to nemôže naplniť. Vie dobre, na čí obraz je stvorený, akej veľkosti je schopný, a neznesie, aby rástol v niečom nepatrnom a v tom najväčšom aby sa zmenšoval.

A tak »obdarím ho dlhým životom«, lebo jeho môže osviežiť iba pravé svetlo, a iné ako to večné ho nemôže naplniť. Lebo tento dlhý život nepozná koniec, tento jas nepozná západ a toto nasýtenie nepozná presýtenosť.

(Sv. Bernard z Clairvaux, Sermo 17 in psalmum Qui habitat, 4, 6; Opera omnia 4, 489 – 491)

+++

O dvojakom príchode a postriebrených krídlach (Ž 68, 14)

„Keď ho (pozn.: nášho Spasiteľa Ježiša Krista) hľadali, aby sa stal kráľom, utiekol, a keď ho hľadali, aby ho zahrnuli nesmiernou hanbou, urážkami a potupou kríža, sám seba dobrovoľne ponúkol (pozn.: Jn 6, 15; 18, 4 – 5).“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo IV. De duplici adventu et pennis deargentatis, 4)

+++

O lieku ľavice a slastiach pravice Ženícha (Pies 2, 6)

„Nepochybne tá vyvolená nádoba, totiž apoštol Pavol, prijal z plnosti tohto maličkého (pozn.: Ježiška), ktorý hoci bol malý, bol plný, a to plný milosti a pravdy a bola v ňom vtelená celá plnosť božstva (pozn.: Jn 1, 14; Kol 2, 9). Teda o ňom apoštol Pavol vyriekol to dobré slovo, ktoré ste v týchto dňoch tak často počuli: »Ustavične sa radujte v Pánovi; opakujem: radujte sa!« (Flp 4, 4). Radujte sa z toho, že sa nám ukázal, radujte sa z toho, čo nám prisľúbil. Aj tá skutočnosť je plná radosti, aj tá nádej je plná radosti. Radujte sa, pretože ste už prijali dary jeho ľavice; radujte sa, pretože očakávate odmenu pravice. »Jeho ľavica je pod mojou hlavou,« hovorí, »jeho pravica ma objíma« (Pies 2, 6). Ľavica totiž nadľahčuje, pravica prijíma. Ľavica lieči a ospravedlňuje, pravica objíma a napĺňa blahom. Po jeho ľavici sú zásluhy, po pravici však odmeny. Na pravici sú slasti, ako vravím, na ľavici sú lieky…

Chceš nájsť ešte drahocennejšie bohatstvo a ešte väčšiu slávu? Máš tu lásku v utrpení. »Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov« (Jn 15, 13). Toto je bohatstvo a sláva spásy, drahocenná krv, ktorou sme boli vykúpení, a Pánov kríž, ktorým sa spolu s Apoštolom chválime: »Kiež sa nikdy nechválim ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista« (Gal 6, 14), vraví. A ďalej: »Nič som medzi vami nechcel vedieť, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného« (1 Kor 2, 2). Jeho ľavica je Ježiš Kristus ukrižovaný a pravica je Ježiš Kristus oslávený. Vraví: »Ježiša Krista, a to ukrižovaného«. Možno my sami sme tým krížom, na ktorom, ako pripomína, je Kristus pribitý. Človek má predsa tvar kríža, a keď rozpaží ruky, ešte zreteľnejšie to vyjadruje. Kristus totiž v žalme vraví: »Ponáram sa do bahna priepasti« (Ž 69, 3). Je jasné, že my sme to bahno, pretože sme boli utvorený z hliny. Ale vtedy sme boli hlinou raja (pozn.: Gn 2, 7), teraz sme bahno priepasti. »Ponáram sa«, vraví. A nie prešiel som ani odišiel som. »Som s vami až do skončenia sveta« (Mt 28, 20). On je totiž Emmanuel, »Boh s nami«. Isteže je s nami, ale len so svojou ľavicou. Tak kedysi, keď Tamar rodila, Zára vystrčil ruku ako prvý, a tá bola obviazaná šarlátovou niťou; to poukazuje na tajomstvo Pánovho utrpenia (pozn.: Gn 38, 27 – 30).

A tak aj my síce už pevne držíme ľavicu, ale ešte musíme stále volať: »K dielu svojich rúk vztiahni pravicu« (Jób 14, 15). Pane, vztiahni k nám svoju pravicu a to nám postačí (pozn.: Jn 14, 8.).“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo IV. De medicina laevae et deliciis dexterae Sponsi, 1; 7 – 8.)

+++

O zvestovaní samotného Narodenia

„…»v Betleheme v judskej zemi sa rodí Ježiš Kristus, Syn Boží«.

Predstúpme teda pred Pánovu tvár s vyznaním, aby zistil, že sme rovnako posvätení aj pripravení, a že sme Betlehem v judskej zemi, aby sme si zaslúžili vidieť, ako sa v nás rodí Pán. Avšak ak nejaká duša pokročí až tak ďaleko – čo samozrejme veľmi záleží od nás – že sa z nej stane plodná panna, že bude hviezda morská a plná milosti, že bude mať v sebe takú pretekajúcu hojnosť Ducha Svätého, myslím, že On nebude váhať narodiť sa nielen v nej, ale aj z nej. Samozrejme nech sa nikto neodvažuje toto privlastniť, iba tí, na ktorých On sám ukáže zvláštnym znamením ako prstom: »Hľa, moja matka a moji bratia« (Mt 12, 49). Veď vypočuj si jedného z nich: »Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus« (Gal 4, 19). Ak teda bolo vidieť, ako sa v nich rodí Kristus, keď v nich bola tvorená podoba Krista, ako by si Apoštol neprivlastňoval vravieť, že rovnako v ňom sa podobne rodí, keď on ho v nich akýmsi spôsobom porodil v bolestiach? Veď aj ty, bezbožná synagóga, si nám porodila tohto syna, z akejsi povinnosti matky, nie však s citom matky. Vypudila si ho zo svojho lona, vyhnala ho za mesto a vyzdvihla (pozn.: na kríži, Jn 8, 28; 12, 32 – 33; 19, 15 – 18) zo zeme, akoby si vravela cirkvi pohanov a cirkvi praotcov, ktorá je na nebesiach: »Nech nepatrí ani mne ani vám, ale nech je rozdelený« (pozn.: 1 Kr 3, 26). Áno, nech je rozdelený, ale nie medzi obe, ale obidvoma. Bol totiž vyhnaný a vyzdvihnutý, a to tak, aby nebol ani v tvojich hradbách, ani na zemi; kovovými klincami si ho obkľúčila, aby snáď ani sem ani tam neunikol, aby síce bol od teba oddelený, ale k žiadnej z tých dvoch neprišiel. Ako ukrutná matka, tak si ho chcela v sebe zabiť, keď nebolo nikoho, kto by sa chcel ujať toho, ktorého si vypudila! Rob teda to, čo si chcela, či skôr pozri na to, že si nič nedosiahla! Odvšadiaľ totiž prichádzajú dcéry sionské, aby videli kráľa Šalamúna s jeho diadémom, ktorým si ho korunovala (pozn.: Pies 3, 11). Opúšťa matku a pripája sa ku svojej manželke, aby boli dvaja v jednom tele (pozn.: Ef 5, 31), a vyhnaný z mesta je vyvýšený zo zeme a všetko priťahuje k sebe (pozn.: Jn 12, 32), pretože On je nad všetkým, Boh, velebený na veky. Amen.“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo VI. De pronuntiatione ipsius Nativitatis, 10; 11)

+++

„My všetci sme… povolaní k duchovnej svadbe, na ktorej ženíchom je Ježiš Kristus. O ňom spievame v žalme: »Je ako ženích, ktorý vychádza zo svojej komnaty« (Ž 19, 6). Nevestou potom sme my sami, pokiaľ sa vám to nezdá neuveriteľné; všetci spolu sme ako jedna nevesta, a duše jednotlivcov sú ako jednotlivé nevesty…

Zo svojho boku ťa utvoril, keď pre teba usnul na kríži, a tak prijal spánok smrti (pozn.: Gn 2, 21 – 22; Jn 11, 11 – 13; 19, 18; 30; 34). Kvôli tebe odišiel od Boha Otca a opustil matku synagógu, aby si sa, až sa k Nemu pripútaš, stala s Ním jedným telom (pozn.: Gn 2, 24; Ef 5, 31 – 32). Preto teda »čuj, dcéra, pozoruj,« uvažuj, aká veľká je voči tebe láska tvojho Boha, »zabudni na svoj ľud, na otcov dom« (Ž 45, 11). Opusť svoje telesné vášne, odnauč sa svetské spôsoby, zdŕžaj sa predošlých nerestí, zabudni na škodlivé návyky. Čo si myslíš? Nestojí snáď už anjel Pána pripravený, aby ťa rozťal napoly (pozn.: Dan 13, 59), ak by si – čo nech sa nestane – sama k sebe vpustila iného milovníka?“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo II. De mutatione aquae in vinum, 2; 3)

+++

Z kázní na Pieseň piesní

– Kázeň XLIII.

„1. Zväzočkom myrhy je pre mňa môj milý, spočíva na mojich prsiach (Pies 1, 13). Miesto kráľa je tu milý, miesto kráľovského ležadla spočíva na prsiach snúbenky. Aká veľká je cnosť pokory, ku ktorej sa tak ľahko skláňa i velebnosť božstva! Rýchlo sa výraz úcty zmenil na slová priateľstva; a kto bol vzdialený, stal sa v krátkej dobe blízkym (porov. Ef 2, 13). Zväzočkom myrhy je pre mňa môj milý. Myrha je trpká, naznačuje tvrdosť a drsnosť súženia. Keď snúbenka vidí, čo jej kvôli milému hrozí, hovorí to s radosťou a v dôvere, že všetko statočne podstúpi. Učeníci odchádzali z veľrady s radostnou mysľou, že sa im dostalo cti, aby niesli potupu pre Ježišovo meno (Sk 5, 41), hovorí Písmo. Preto snáď nenazýva milého zväzkom, ale zväzočkom, pretože pre lásku k nemu ľahko podstúpi akúkoľvek námahu a bolesť, ktorá hrozí. Dobre hovorí zväzoček, veď ako dieťa sa nám narodil (Iz 9, 6). Dobre hovorí zväzoček, pretože utrpenia terajšieho času sa nedajú zrovnávať s budúcou slávou, ktorá má byť na nás zjavená (Rim 8, 18). Lebo ľahké súženie jedného okamihu nám chystá nadmieru veľké množstvo večnej slávy (2 Kor 4, 17), hovorí Apoštol. Dosiahneme teda raz nesmierny vrchol slávy, ale teraz je to zväzoček myrhy. Vari to nie je ten zväzoček, ktorého jarmo je príjemné a bremeno ľahké (porov. Mt 11, 30)? Nie že by bolo ľahké samo o sebe – veď nie je ľahká trpkosť utrpenia a horkosť smrti –, ale predsa je ľahké pre toho, kto miluje. Preto nehovorí len: Zväzočkom myrhy je môj milý, ale dodáva pre mňa, ktorá milujem, je zväzočkom. Preto ho tiež nazýva milým, milovaným a ukazuje jednak, že sila lásky premáha ťarchu každej horkosti, jednak že silná ako smrť je láska (Pies 8, 6). A aby si vedel, že ona sa nechváli v sebe, ale v Pánovi (porov. 1 Kor 1, 31) a že odvahu nečerpá z vlastnej cnosti, ale z Pánovej moci, vraví, že spočinie na jej prsiach ten, ktorému pokojne spieva: I keď pôjdem roklinou šerej smrti, nebudem sa báť ničoho zlého, veď so mnou si ty (Ž 23, 4).

2. Spomínam si, že som v jednom z predchádzajúcich kázaní rozprával o dvoch prsiach snúbenky, že jeden je prsník zdieľanej radosti a druhý prsník súcitu v utrpení, podľa učenia svätého Pavla, ktorý vraví: Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi (Rim 12, 15). Pretože sa však snúbenka pohybuje stále medzi protivenstvami a šťastnými udalosťami, vie, že z oboch strán hrozí nebezpečenstvo, a chce teda mať milého uprostred týchto svojich prsníkov, kde on svojou neustálou ochranou zabráni, aby ju ani radosť nepovyšovala, ani smútok nezrážal. Ty taktiež, ak máš rozum, napodobníš múdrosť snúbenky a tento tak drahý zväzoček myrhy nenecháš ani na okamih odniesť zo stredu svojej hrude, vždy budeš v pamäti uchovávať všetko trpké, čo pre teba znášal, a neustále si to budeš v rozjímaní vybavovať, aby si mohol i ty povedať: Zväzočkom myrhy je pre mňa môj milý, spočíva na mojich prsiach (Pies 1, 13).

3. I ja, bratia, od začiatku svojho obrátenia, pretože som vedel, ako mnoho zásluh sa mi nedostáva, staral som sa tento zväzoček nazbierať a umiestniť ho do stredu svojich pŕs. Nazbieral som ho zo všetkých úzkostí a trpkých zážitkov môjho Pána, najskôr z tých jeho detských slabostí, potom z námah, ktoré podstupoval pri kázaní, z únavy pri cestovaní, z bdení pri modlitbách, z pokušení v pôstoch, zo sĺz súcitu, z nástrah v rozhovoroch, nakoniec z nebezpečenstiev od nepravých bratov, z hádok, pľuvancov, zaúch, posmeškov, výčitiek, klincov a podobných takých vecí (porov. 2 Kor 11, 26), ktoré pre spásu nášho rodu často znášal, ako to poznávame z evanjelia. Myslím, že medzi toľkými vetvičkami tejto vonnej myrhy nesmieme opomenúť ani tú horkú myrhu, ktorú vypil na kríži (porov. Mk 15, 23); ale ani tú, ktorou bol pomazaný pri pohrebe (porov. Jn 19, 39). K tej prvej si pridal ešte horkosť mojich hriechov, v tej druhej ohlásil budúcu neporušenosť môjho tela. Budem šíriť spomienku na jeho nesmiernu dobrotivosť (porov. Ž 145, 7), dokiaľ budem žiť; naveky nezabudnem na tak veľké zľutovania, pretože vďaka nim mi bol zachovaný život.

4. To taktiež kedysi svätý Dávid v slzách žiadal: Kiež ma zahrnie tvoje zľutovanie a budem žiť (Ž 119, 77). A inde niekto zo svätých s nárekom pripomínal: Nesmierne je, Pane, tvoje zľutovanie (Ž 119, 156). Ako mnohí králi a proroci chceli vidieť a nevideli (porov. Lk 10, 24)! Oni pracovali a ja som v ich práci pokračoval: ja som pozbieral myrhu, ktorú oni zasadili (porov. Jn 4, 38). Pre mňa bol tento spasiteľný zväzoček uchovaný; a nikto mi ho nevezme (porov. Jn 16, 22): spočíva na mojich prsiach (Pies 1, 13).

Povedal som, že rozjímanie o tomto Kristovom utrpení je múdrosť; v ňom som pre seba našiel dokonalosť spravodlivosti, plnosť poznania, poklad spásy, hojnosť zásluh (porov. Iz 33, 6). Z neho pre seba čerpám nápoj spasiteľnej horkosti aj blahodarné pomazanie útechy. Pozdvihuje ma v protivenstvách, drží pri zemi v šťastí, a keď medzi radosťami a smútkami tohto života kráčam po kráľovskej ceste, poskytuje mi všade bezpečné vedenie a na oboch stranách zaháňa hroziace zlo. Zmieruje ma s predstavou Sudcu sveta, keď strašného vládcu ukazuje ako mierneho a pokorného, ktorý nielenže môže byť uzmierený, ale je možné ho aj napodobňovať, hoci pre kniežatá je nedostupný a pre kráľa zeme strašný (porov. Ž 76, 13). Preto o Kristovom utrpení často rozprávam, ako viete; často o ňom v srdci premýšľam, ako vie Boh; je to téma dôverne blízka môjmu peru, ako je zrejmé; toto je moja najvyššia a najdôvernejšia filozofia; poznávať Ježiša, a to ukrižovaného (porov. 1 Kor 2, 2). Nepýtam sa ako snúbenka, kde odpočíva na poludnie (porov. Pies 1, 7), pretože ho s radosťou objímam, keďže spočíva na mojich prsiach. Nepýtam sa, kde bude pásť cez poludnia, keďže ho vidím ako Spasiteľa na kríži (porov. Gal 3, 1). To prvé je vznešenejšie, to druhé milšie; tamto je chlieb, toto mlieko (porov. 1 Kor 3, 2), ktorým sa živia útroby detí a ktoré napĺňajú prsia matiek. Preto spočíva na mojich prsiach.

5. Teda aj vy, najmilší, si nazbierajte tento tak milý zväzoček myrhy, vložte ho do hĺbky srdca a ochraňujte ním prístup do svojho vnútra, aby i na vašich prsiach spočíval. Majte ho vždy nie vzadu na ramenách, ale vpredu pred očami, pretože keby ste ho niesli na chrbte a nevnímali jeho vôňu, bremeno by vás ťažilo a vôňa nepovzbudzovala. Spomeňte si, že Simeon ho vzal do náručia (porov. Lk 2, 28), Mária ho nosila pod srdcom a pestovala v lone, snúbenka si ho položila medzi svoje prsia. A aby som snáď nezabudol, keď prišlo slovo Pánovo k ľuďom, bolo vložené do rúk proroka Zachariáša (porov. Zach 1, 1) a niektorých iných (porov. Iz 38, 4; Jer 1, 2). Myslím, že i Jozef, Máriin muž, ho často pestoval na kolenách (porov. Mt 1, 16). Tí všetci ho mali pred sebou, nikto za sebou. Nech sú vám teda príkladom a i vy robte podobne. Ak budete mať pred očami toho, ktorého nesiete, tak keď uvidíte ťažkosti Pána, určite ľahšie ponesiete tie svoje (porov. Hebr 12, 2 – 3), s pomocou tohto snúbenca Cirkvi, ktorý je Boh velebený naveky. Amen (porov. Rim 1, 25).“

(Sanctus Bernardus Claraevallensis Abbas, Sermones in Cantica canticorum, Sermo XLIII.)

+++

Z kázní na Pieseň piesní

– časť Kázne XLV.

„(Snúbenka) povedala: Zväzočkom myrhy je pre mňa môj milý, spočíva na mojich prsiach (Pies 1, 13). To znamená: Je pre mňa všetkým; nechcem už viac poznať nikoho iba Ježiša, a to ukrižovaného (porov. 1 Kor 2, 2). (…)

A (Snúbenec) dodáva: tvoje oči sú ako oči holubice (Pies 1, 15). Tu jasne ukazuje na pokoru. Zdôrazňuje totiž, že snúbenka, keď bola pokarhaná za svoju opovážlivú túžbu po výšinách, neváhala hneď zostúpiť do nížin a povedať: Zväzočkom myrhy je pre mňa môj milý (Pies 1, 13). Je iste veľká vzdialenosť medzi jasom Božej tváre a zväzočkom myrhy; je teda veľkým znakom pokory, nechať sa z výšin zavolať späť. Preto: tvoje oči sú ako oči holubice (Pies 1, 15). Vraví jej: Už sa neženieš za veľkými vecami, za divmi, ktoré nevystihneš (porov. Ž 131, 1), ale ako ten najprostejší vták uspokojuješ sa s prostými vecami, staviaš si hniezdo v rozsadlinách skaly (porov. Pies 2, 14), v mojich ranách prebývaš a s láskou na mňa hľadíš v mojom človečenstve a utrpení očami miernej holubice.“

(Sanctus Bernardus Claraevallensis Abbas, Sermones in Cantica canticorum, Sermo XLV, 3; 4)

+++

Z kázní na Pieseň piesní

– Kázeň LXI.

„1. Vstaň, priateľka moja, snúbenica moja, a poď (Pies 2, 13). Opakovaním milostných slov dokazuje snúbenec svoju veľkú lásku. Veď opakovanie je prejavom citu; a keď pozýva opätovne svoju milú k práci na vinici, ukazuje, ako veľmi mu záleží na spáse duší. Lebo ste už počuli, že vinice sú duše. Nezdržujme sa teda zbytočne pri tom, čo už bolo povedané. Pozrite sa na to, čo nasleduje. Veď doteraz nikdy, pokiaľ si spomínam, v celom tomto diele nemenoval snúbenicu výslovne, až teraz, keď je na ceste k viniciam, keď sa už približuje k vínu lásky (porov. Ef 5, 18). A až tam príde a bude dokonalá, uzavrie s ňou duchovné manželstvo; a budú dvaja v jednom, nie tele (porov. Ef 5, 31), ale duchu, ako vraví apoštol: Kto sa však spája s Pánom, je s ním jeden Duch (1 Kor 6, 17; porov. 1 Kor 12, 13).

2. Nasleduje: Holubička moja v rozsadlinách skaly, v úkryte nad stržou, ukáž mi svoju tvár, nech počujem tvoj hlas (Pies 2, 14). Miluje ju, a tak pokračuje v láskyplných slovách. Nazýva ju opäť nežne holubičkou, vraví, že je jeho, a tým sa uisťuje, že mu patrí. To, čo zatiaľ vždy tak naliehavo žiadala ona od neho, teraz naopak sám žiada od nej: aby ju videl a mohol s ňou rozprávať. Chová sa ako snúbenec, ale je nesmelý, hanbí sa pred pohľadom ľudí a rozhoduje sa, že sa bude tešiť z prejavov svojej lásky na odľahlom mieste, totiž v rozsadlinách skaly, v úkryte nad stržou. Predstav si, že snúbenec vraví toto: „Neboj sa, priateľka, že by táto práca na vinici, ku ktorej ťa vyzývame, mohla zabrániť prejavom lásky alebo ju prerušiť. Bude iste tiež nejako užitočná k tomu, čo si obaja rovnako prajeme. Vinice majú predsa stienky, a to sú určite príhodné útulky pre ostýchavých.“ Toto je teda akási hra so slovami. Prečo som povedal hra? Čo závažného majú v sebe tieto slová? Nebolo by vôbec hodné počúvať to, čo znie vonku, keby vo vnútri Duch nepomáhal našej slabosti, aby mohla pochopiť (porov. Rim 8, 26). Nezostávajme teda na povrchu, aby nevznikol dojem, že uvažujeme o zvádzaní v nejakom lacnom príbehu kupliarskej lásky. Načúvajte s cudnosťou kázaniu o láske, ktorá je našim námetom; a keď uvažujeme o milencoch, nepredstavujte si muža a ženu, ale Slovo a dušu. Ak budem hovoriť o Kristovi a Cirkvi (porov. Ef 5, 32), je to to isté, ibaže sa pod menom Cirkvi rozumie nie jedna duša, ale jednota mnohých duší či skôr jednomyseľnosť. Nemyslite si, že „skalné rozsadliny“ alebo „úkryty“ a „stienky“ sú skrýšami pre tých, ktorí robia neprávosti (porov. Ž 6, 9), aby sa nevzbudilo ani najmenšie podozrenie na skutky temnoty (porov. Rim 13, 12).

3. Niekto iný vykladal toto miesto tak, že skalné rozsadliny sú rany Kristove. Iste správne, pretože Kristus je skala (porov. 1 Kor 10, 4). Sú dobré tieto rozsadliny, ktoré potvrdzujú vieru v zmŕtvychvstanie a Kristovo božstvo. Pán môj a Boh môj (Jn 20, 28), povedal Tomáš. Odkiaľ mal toto poznanie, ak nie zo skalných rozsadlín? V nich si predsa vrabec našiel domov a lastovička svoje hniezdo, kam si ukladá mláďatá (Ž 84, 4); v nich je holubička v bezpečí a odtiaľto bez strachu hľadí na dravca, ktorý poletuje okolo. Preto povedal: Holubička moja v rozsadlinách skaly. A holubička vraví: Pozdvihol ma na skalu (Ž 27, 5), a inde: Postavil moje nohy na skalu (Ž 40, 3).

Múdry muž stavia svoj dom na skale, pretože tam sa nemusí báť ani nárazov víchrice ani záplav (porov. Mt 7, 24 – 25). Je na skale niečo, čo nie je dobré? Na skale som vo výške, na skale som v bezpečí, na skale pevne stojím. Som v bezpečí pred nepriateľom, pevný pred pádom, a to preto, že som vo výške nad zemou (porov. Jn 12, 32). Všetko pozemské je totiž vratké a náchylné k pádu. Náš domov nech je v nebi (porov. Flp 3, 20); nemajme hrôzu ani z pádu, ani zo zvrhnutia. V nebesiach je skala, v nej je pevnosť a bezpečie. Skala je útočišťom kamzíkov (Ž 104, 18). Skutočne, kde inde je bezpečné a pevné útočisko pre slabých než v ranách Spasiteľa? O to bezpečnejšie tam prebývam, o čo je on mocnejší k tomu, aby ma zachránil. Svet okolo vrie, telo ma zviera, diabol strojí úklady; ja nepadnem; mám totiž základ na pevnej skale (porov. Lk 6, 48; Mt 7, 24). Spáchal som veľký hriech; svedomie sa zdesí, ale nepodľahne strachu, pretože si spomeniem na rany môjho Pána. Veď zniesol rany pre naše previnenia (Iz 53, 5). Čo je teda tak smrtiace, že by to Kristovou smrťou nebolo uzdravené? Pokiaľ mi do mysli vstúpi tak mocný a účinný liek, nemôžem sa už báť žiadnej zlej choroby.

4. Je teda jasné, že pochybil ten, ktorý povedal: Môj zločin je väčší, než je možné odčiniť ( Gn 4, 13). Iba ak nepatril medzi údy tela Kristovho a nemohol si z jeho zásluh privlastniť ako svoje alebo nazývať svojím to, čo je v skutočnosti Krista, ktorý je hlavou tohto tela (porov. 1 Kor 12, 12; 14 – 15). Ja si však s dôverou vezmem z Pánovho tela, čo mi zo seba samého chýba, pretože on oplýva milosrdenstvom a nechýbajú tu rozsadliny, z ktorých ho taktiež vylieva. Prebodli jeho ruky a nohy (porov. Ž 22, 17; Jn 19, 34), bok kopijou otvorili a skrze tieto štrbiny môžem sať med zo skaly a olej z tvrdého kameňa (porov. Dt 32, 13), to znamená okúsiť a vidieť, aký dobrý je Pán (porov. Ž 34, 9). Mal myšlienky o pokoji a ja som to nevedel (porov. Jer 29, 11; Gn 28, 16). Kto totiž poznal myšlienky Pána, alebo kto bol jeho radcom? (Rim 11, 34) Avšak prenikajúci klinec sa mi stal kľúčom, ktorý otvára, aby som videl Pánovu vôľu. A čo mám vidieť skrze otvor? Volá klinec, volá rana, že v Kristovi Boh naozaj so sebou zmieril svet (porov. 2 Kor 5, 19). Železo preniklo jeho dušu (Ž 105, 18) a priblížilo sa k jeho srdcu (Ž 55, 22), takže už nie je možné, že by nedokázal súcitiť s mojimi slabosťami (porov. Hebr 4, 15). Skrze tieto telesné rozsadliny sa sprítomňuje tajomstvo srdca, zjavuje sa ona veľká sviatosť lásky, ukazuje sa hlbina milosrdenstva nášho Boha, s ktorým nás navštívil ten, ktorý vychádza z výsosti (Lk 1, 78). Je vo vnútri niečo, čo by sa skrze tieto rany neukázalo? Z čoho iného než z tvojich rán by totiž jasnejšie bolo zrejmé, že ty, Pane, si láskavý a mierny, plný milosrdenstva (Ž 86, 5)? Veď nikto nemá väčšiu lásku než ten, kto svoj život položí za zavrhnutých a odsúdených (porov. Jn 15, 13).

5. Mojou jedinou zásluhou je zľutovanie Pána. A nemám nedostatok bohatstva, pokiaľ on nebude mať nedostatok zľutovania. Ak však jeho milosrdenstvo je hojné, mám aj ja hojné bohatstvo. Čo však, ak som si vedomý mnohých previnení? Predsa kde sa rozmnožilo previnenie, rozhojnila sa ešte viac milosť (Rim 5, 20). A keďže jeho milosrdenstvo trvá od vekov na veky (Ž 103, 17), tak i ja o Pánovom milosrdenstve budem spievať večne (Ž 89, 2). Je to snáď moja spravodlivosť? Pane, iba tvoju spravodlivosť budem pripomínať (Ž 71, 16). Ona je predsa aj moja; stal si sa mi totiž spravodlivosťou prichádzajúcou od Boha (porov. 1 Kor 1, 30). Mám sa snáď báť, že by jedna nestačila pre oboch? Nie je prikrývka príliš úzka, aby, ako vraví prorok, nemohla prikryť oboch (porov. Iz 28, 20). Tvoja spravodlivosť je spravodlivosťou večnou (Ž 119, 142). A čo je dlhšie než večnosť? Zakryje rovnako štedro teba i mňa hojná a večná spravodlivosť. U mňa prikryje množstvo hriechov (porov. Jak 5, 20); u teba však, Pane, čo iného, než poklady nežnej lásky a bohatstvo dobroty? (porov. Rim 2, 4) Tie boli pre mňa uložené v rozsadlinách skaly. Aká nesmierna je, Pane, tvoja dobrotivosť (Ž 31, 20), ktorá je síce skrytá, ale len pre tých, ktorí spejú k záhube! (porov. 1 Kor 1, 18; 6 – 7) Prečo by totiž sväté bolo davané psom alebo perly sviniam? (porov. Mt 7, 6) Nám to však zjavil Boh prostredníctvom svojho Ducha (1 Kor 2, 10) a tým, že otvoril tieto rozsadliny, nás uviedol do svätyne. Aká veľká je v nich hojnosť dobrotivosti, plnosť milosti, dokonalosť čností!

6. Pôjdem teda k týmto preplneným komorám a podľa napomenutia proroka opustím mestá a budem prebývať na skale. Budem ako holubica, ktorá si stavia hniezdo na stenách samotnej priepasti (porov. Jer 48, 28), a spolu s Mojžišom budem stáť v rozsadline skaly, až pôjde okolo Pán, aby som si zaslúžil uvidieť aspoň jeho chrbát (porov. Ex 33. 22 – 23). Lebo kto iný by mohol uvidieť jeho tvár, keď stojí, teda onú nemennú jasnosť, než ten, kto si ju zaslúžil (porov. Ex 33, 20), aby bol uvedený nie do svätyne, ale do veľsvätyne? (porov. Hebr 9, 3; 12)

Ani rozjímanie o chrbte nie je bezcenné alebo hodné opovrhnutia. Nech ním pohŕda Herodes, ja ním tým viac nepohrdnem, čím viac opovrhnutiahodným sa javil Herodesovi (porov. Lk 23, 11). Má predsa i chrbát Pánov niečo, prečo je potešením sa naň dívať. Kto vie, či sa Boh obráti a odpustí a zanechá za sebou požehnanie? (porov. Joel 2, 14) Bude to tak, až ukáže svoju tvár a budeme spasení (porov. Ž 80, 4). Ale do tej doby nech ide pred nami so svojím hojným požehnaním (porov. Ž 21, 4), s tým, ktoré obvykle necháva za sebou. Teraz nech ukazuje chrbát svojej velebnosti; veď inokedy chce ukázať v sláve tvár svojej velebnosti. Je vyvýšený vo svojom kráľovstve, ale láskavý na kríži. Tu nech môj pohľad predchádza, tam nech ho napĺňa. Naplníš ma radosťou z tvojej tváre (Ž 16, 11). Oba pohľady prinášajú spásu, oboje je milé; ale jeden je vo výške, druhý v ponížení; jeden plný žiary, druhý predsmrtnej bledosti.

7. Veď: Jeho chrbát žiari bledosťou zlata (Ž 68, 14). Ako by nežiaril bledosťou v smrti? Ale lepšia je bledá žiara zlata než lesklá žiara mosadze, a čo je Božím bláznovstvom, je múdrejšie než ľudia (1 Kor 1, 25). Zlato je slovo, zlato je múdrosť. Toto zlato samo seba pripravilo o farbu (porov. Nár 4, 1), keď skrylo svoju podobu Boha a vzalo na seba podobu služobníka (porov. Flp 2, 6 – 7). Pripravil o farbu i Cirkev, ktorá vraví: Nehľaďte na mňa, že som do čierna opálená, pretože ma tak opálilo slnko (Pies 1, 6). Teda i jej chrbát má vyblednutú farbu zlata, pretože ona sa nepohoršila pred temnotou kríža, nezdesila sa páľavy utrpenia, neutiekla pred sinavosťou rán. Ona v nich má rovnako zaľúbenie a praje si, aby i na konci boli také. Preto tiež nakoniec počuje: Holubička moja v rozsadlinách skaly (Pies 2, 14), pretože v ranách Kristových s hlbokou zbožnosťou prebýva a v nepretržitom rozjímaní sa v nich zdržiava. Odtiaľto pochádza oná schopnosť znášať mučeníctvo a jej veľká dôvera v Najvyššieho. Prečo by sa mučeník obával pozdvihnúť bezkrvnú a sinavú tvár k tomu, ktorého sinavosťou bol uzdravený (porov. Iz 53, 5), a sprítomňovať tak podobu jeho slávnej smrti v akejsi bledosti zlata? Prečo by sa bála tá, ktorej Pán povedal: Ukáž mi svoju tvár (Pies 2, 14)? Prečo ju má ukázať? Mne sa to javí tak, že chce skôr Pán ukázať seba. Áno, chce, aby ho bolo vidieť, nie aby sám videl. Veď čo on nevidí? Nepotrebuje, aby sa mu niekto ukazoval (porov. Jn 2, 25); nie je predsa nič čo by nevidel, i keby to bolo skryté (porov. Ž 19, 7). Chce teda, aby ho bolo vidieť, tento láskavý vodca chce, aby sa tvár i oči oddaného vojaka pozdvihovali k jeho ranám, aby tak povzbudil jeho ducha a svojím príkladom mu dodal silu znášať utrpenie.

8. Nebude predsa vnímať svoje rany, keď pohliadne na tie jeho. Mučeník stojí a raduje sa vo víťaznom jasote, i keď je celé telo rozdrásané; a zatiaľ čo meč otvára jeho boky, hľadí nielen statočne, ale i dychtivo na to, ako z jeho tela prýšti svätá krv. Kde je teda v tej dobe mučeníkova duša? Určite v bezpečí, určite na skale, určite vo vnútri Krista, ktorý ho otvorenými ranami pozýva, aby vstúpil. Keby bol vo svojom vlastnom vnútri, určite by vnímal meč, ktorý ho preniká; bolesť by nezniesol, podľahol by a zaprel. On však prebýva na skale (porov. Jer 48, 28), a nie je teda div, že je tvrdý ako skala. Ale nedivíme sa ani tomu, že nevníma bolesti tela, keď je od svojho tela vzdialený. Nespôsobuje to necitlivosť, ale láska. Vnímanie sa nestráca, ale podriaďuje sa láske. Bolesť nechýba, ale je prehliadaná. Teda zo skaly pochádza statočnosť mučeníka, odtiaľto má túto schopnosť piť kalich Pána (porov. Mt 20, 22). A aký je slávny tento opojný kalich! (porov. Ž 23, 5) Preslávny a radostný je takisto pre vladára, ktorý sa díva, ako pre vojaka, ktorý slávi víťazstvo. Pánova radosť je našou silou! (Neh 8, 10) Azda by sa neradoval z hlasu tak statočného vyznania? Veď si ho i túžobne vyžaduje: Dovoľ mi počuť tvoj hlas! (Pies 2, 14) A nebude ani váhať s odmenou podľa svojho prisľúbenia: akonáhle ho mučeník vyzná pred ľuďmi, prizná sa hneď i on sám k nemu pred svojím Otcom (porov. Mt 10, 32). Prerušme teraz kázanie; nemôžeme ho totižto dokončiť, aby nepresiahlo mieru, ak by sme chceli všetko, čo dosiaľ z tejto kapitoly ostáva, zhrnúť do tohto jedného príhovoru. Uchovajme teda to, čo ešte ostáva, na začiatok ďalšieho kázania, aby sa z našich primeraných slov zaradoval snúbenec Cirkvi, náš Pán Ježiš Kristus, ktorý je nad všetkým, Boh velebený na veky (porov. Rim 9, 5). Amen.“

(Sanctus Bernardus Claraevallensis Abbas, Sermones in Cantica canticorum, Sermo LXI.)

+++

Sv. Anton Paduánsky

(*1195 – † 1231; učiteľ Cirkvi – Doctor Evangelicus):

Jakubov rebrík

Ver mi, výstup je ťažký, pretože vrch je veľmi vysoký. Chceš aj tak vystúpiť s veľkou ľahkosťou? Zaobstaraj si rebrík, o ktorom čítame v biblickom rozprávaní túto nedeľu: „I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siaha až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom“ (Gn 28, 12).

Hľa, rebrík je postavený, prečo teda po ňom nestúpate nahor? Prečo sa stále rukami a nohami plazíte po zemi? Stúpajte teda, lebo Jakub uzrel anjelov vystupovať a zostupovať po rebríku. Stúpajte teda, ó, anjeli, ó, preláti Cirkvi, ó, veriaci v Ježiša Krista! Stúpajte, vravím vám, aby ste videli, aký dobrý je Pán; zostupujte, aby ste pomáhali a radili, lebo toto potrebuje blížny.

Prečo sa pokúšate stúpať inou cestou ako po rebríku? Ak chcete vystupovať inak, hrozí vám záhuba. „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom“, nehovorím „uveriť“ (Lk 24, 25), pretože vy veríte – lenže aj diabli veria –, ale v konaní ste tvrdí ako kameň. Domnievate sa, že môžete stúpať inou cestou na vrch Tábor, na odpočinok vo svetle, sláve a nebeskej blaženosti, ako sú schody Pánovej pokory, chudoby a umučenia? Presvedčíte sa, že to nie je možné!

Hľa, Pánovo slovo: