„Keď Cirkev vo svojom rannom období bola zohnutá pod jarmom cisárov, mladý cisár uzrel na nebi KRÍŽ, ktorý sa neočakávane stal šťastným znamením a príčinou skvelého VÍŤAZSTVA, ktoré čoskoro nasledovalo. A dnes, hľa, nášmu zraku sa ponúka iné požehnané nebeské znamenie – Najsvätejšie Srdce Ježišovo, s KRÍŽOM vztýčeným na jeho vrchole, žiariace oslnivým jasom uprostred plameňov lásky. Do tohoto Svätého Srdca treba vložiť všetku našu nádej. V ňom treba hľadať a od neho očakávať spásu všetkých ľudí.“

Kopijou otvorené Srdce Ježišovo, Brána do neba!

„Vchod je otvorený: Kristus je Brána (pozn.: Jn 10, 9). Aj pre teba sa otvoril, keď Jeho bok otvorila kopija. Pamätaj, čo z neho vyšlo; potom uváž, kade môžeš vojsť. Z boku Pána, ktorý visel a zomrel na kríži, vyšla krv a voda, keď ho otvorila kopija. Vo vode je tvoje očistenie, v krvi tvoje vykúpenie.“

Sv. Augustín, Sermo 311, 3: PL 38, 1415

+++

„Najsvätejšie Srdce, to je UKRIŽOVANÝ Kristus, s kopijou prebodnutým bokom, z ktorého vyteká krv a voda (porov. Jn 19, 34).“

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, DIREKTÓRIUM O ĽUDOVEJ ZBOŽNOSTI A LITURGII, Zásady a usmernenia, 173.

+++

Z Posolstva pápeža Benedikta XVI. k 19. svetovému dňu chorých (11. február roku Pána 2011):

„… 4. Pri rozjímaní nad Ježišovými ranami sa náš pohľad obracia na jeho Najsvätejšie Srdce, v ktorom sa v najvyššej miere prejavuje Božia láska.

Týmto svätým Srdcom je ukrižovaný Ježiš, s kopijou prebodnutým bokom, z ktorého vyteká krv a voda (porov. Jn 19, 34), veď »z neho pramenia aj sviatosti Cirkvi. Spasiteľovo otvorené Srdce priťahuje všetkých, aby s radosťou čerpali z prameňov spásy« (Rímsky misál, prefácia na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho).“

+++

RÍMSKY MISÁL

OBNOVENÝ
PODĽA ROZHODNUTIA DRUHÉHO
VATIKÁNSKEHO KONCILU

UVEDENÝ DO PLATNOSTI
PÁPEŽOM PAVLOM VI.

MISSALE ROMANUM

Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vat. II instauratum
Auctoritate Pauli PP. VI promulgatum

II. editio typica

Interpretatio in linguam slovacam confirmata fuit
a Sacra Congregatione pro Sacramentis et Cultu Divino
Romae die 1 decembris 1979 (Prot. CD 1241/79)

Piatok po 2. nedeli po Zoslaní Ducha Svätého

Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

Slávnosť

ÚVODNÝ SPEV (Porov. Ž 32, 11. 19)

Pánove úmysly sú večné, zámery jeho srdca trvajú naveky.
Chráni svojich pred smrťou a nasycuje ich v čase hladu.

Alebo: (Ef 3, 19)

Spoznáte Kristovu lásku, presahujúcu všetko poznanie,
a naplní vás všetka plnosť Božia.

MODLITBA DŇA

Všemohúci Bože,
oslavujeme Srdce tvojho milovaného Syna
a pripomíname si veľké dobrodenia
jeho lásky k nám;
prosíme ťa, –
daj, aby sme z tohto prameňa milosti
čerpali prehojné nebeské dary.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna,
ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje
v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Alebo:

Milosrdný Bože,
ty nám otváraš nekonečné poklady lásky
v Srdci svojho Syna,
ktoré bolo ranené našimi hriechmi;
prosíme ťa, –
daj, aby sme mu slúžili s oddanou láskou,
a tak prinášali povinné zadosťučinenie za svoje viny.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna…

NAD OBETNÝMI DARMI

Najláskavejší Otče,
hľaď na Srdce svojho milovaného Syna,
prekypujúce nevýslovnou láskou, –
a prijmi obetu, ktorú ti prinášame
na zmierenie za naše hriechy.
Skrze Krista, nášho Pána.

PIESEŇ VĎAKY

O nesmiernej láske Krista Pána

V.: Pán s vami.
O.: I s duchom tvojím.
V.: Hore srdcia.
O.: Máme ich u Pána.
V.: Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu.
O.: Je to dôstojné a správne.

Je naozaj dôstojné a správne,
dobré a spásonosné
vzdávať vďaky vždy a všade
tebe, Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože,
skrze nášho Pána Ježiša Krista.

Lebo on sa s nesmiernou láskou obetoval za nás,
keď sa nechal pozdvihnúť na kríž.
Z jeho otvoreného boku vyšla krv a voda,
z neho pramenia aj sviatosti Cirkvi.
Spasiteľovo otvorené Srdce priťahuje všetkých,
aby s radosťou čerpali z prameňov spásy.

Preto ťa so všetkými anjelmi a svätými oslavujeme
a bez prestania voláme:

Svätý, svätý, svätý Pán Boh všetkých svetov…

SPEV NA PRIJÍMANIE (Jn 7, 37 – 38)

Pán Ježiš hovorí: Ak je niekto smädný,
nech príde ku mne a nech pije.
A z vnútra toho, kto verí vo mňa, potečú prúdy živej vody.

Alebo: (Jn 19, 34)

Jeden z vojakov prebodol kopijou Ježišovi bok,
a hneď vyšla krv a voda.

+++

Z Katechizmu Katolíckej cirkvi:

„Cirkev sa zrodila najmä z Kristovho úplného sebadarovania za našu spásu, ktoré anticipoval v ustanovení Eucharistie a uskutočnil na kríži. »Začiatok a vzrast [Cirkvi] naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša.« »Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo [sviatosť] celej Cirkvi.« Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama, tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži.“

KKC: 766

+++

Sv. Augustín

(*354 – † 430; učiteľ Cirkvi, Doctor Gratiae):

„Stvorenie ženy z mužovho boku prorocky naznačuje Krista a Cirkev. Mužov spánok zobrazoval Kristovu smrť na kríži, z ktorého otvoreného boku vyšla krv a voda (pozn.: Gn 2, 21 – 22; Jn 19, 34). To sme poznali ako tajomstvo, na ktorom sa buduje Cirkev. Tie slová používa aj Písmo, keď hovorí o žene, že ju Boh nie stvárnil (formavit), nie stmelil (finxit), ale vybudoval (aedificavit), preto aj apoštol hovoril o budovaní Kristovho tela, označujúc tým Cirkev (porov. Ef 4, 12).“

Sv. Augustín, Boží štát, 22, 17

+++

Predobrazy záchrany

Potopa a Noemova archa

(XIX,) 32. …V potope – z ktorej boli spravodliví zachránení vďaka drevu – bola ako tajomným predobrazom dopredu ohlásená budúca Cirkev, ktorú jej kráľ a Boh Kristus tajomstvom svojho kríža vyzdvihol, aby sa neutopila v záplave tohoto sveta. Boh vedel, že aj z tých, ktorí sa v arche zachránili, sa v budúcnosti narodia zlí ľudia a znova naplnia tvár zeme neprávosťami, dal však tento príklad budúceho súdu a dopredu oznámil vyslobodenie svätých skrze tajomstvo dreva…

XXVII, 53. …Kedysi nastala potopa na celej zemi, aby boli zahubení hriešnici, tí však, ktorí vošli do archy, naznačovali tajomstvo budúcej Cirkvi, ktorá teraz pláva na vlnách sveta a skrze drevo Kristovho kríža zachraňuje pred utopením…

Sv. Augustín, De katechizandis rudibus (O náboženskom vyučovaní katechumenov), XIX, 32.; XXVII, 53.

+++

Noemov koráb predobrazuje Krista a Cirkev

Tým, že Boh rozkázal Noemovi, človekovi spravodlivému, a ako o ňom hovorí Písmo, vo svojom pokolení dokonalému (pravda, nie tak dokonalému, ako budú dokonalí občania Božieho štátu v budúcej nesmrteľnosti, kde sa vyrovnajú Božím anjelom ‒ podľa možnej dokonalosti na tejto pozemskej púti), zhotoviť koráb, aby sa zachránil so svojimi blízkymi, čiže s manželkou, synmi, nevestami a so zvieratami, čo vošli s ním na Boží príkaz do korábu pred potopou, nepochybne sa predstavuje na tomto svete putujúci Boží štát, totiž Cirkev vykúpená na dreve kríža, na ktorom visel sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus. Aj rozmery ‒ dĺžka, výška a šírka korábu ‒ predstavujú ľudské telo, o ktorom bolo predpovedané, že v ňom príde sprostredkovateľ, a aj skutočne prišiel. Dĺžka ľudského tela od temena až po päty sa rovná šesťnásobku šírky, merajúc od jedného boku k druhému, a desaťnásobku šírky, ktorá sa meria od chrbta po brucho, človek je teda šesťkrát dlhší než široký od pravého boku k ľavému a desaťkrát dlhší, ako je široký od chrbta k bruchu. Preto zhotovil koráb tristo lakťov dlhý, päťdesiat lakťov široký a tridsať vysoký. Vráta korábu znamenajú akoby ranu v ľudskom boku. Môže nám pripomínať ranu na tele Ukrižovaného, keď Ho prebodli kopijou ‒ tadiaľ vstupujú všetci tí, ktorí prichádzajú k Nemu, odtiaľ pramenia sviatosti, ktorými sa posväcujú veriaci. Skutočnosť, že Noe dostal príkaz stavať zo štvorhranného dreva, znamená, že v živote svätých sa opiera o stálosť na všetkých stranách, lebo i keď sa na hociktorú stranu obráti, vždy má pevnú polohu. Rovnako aj ostatné veci spomínané pri stavbe korábu sú predobrazmi vecí, týkajúcich sa Cirkvi.

Sv. Augustín, Boží štát, 15, 26

+++

Blažený, kto cez Nebeskú Bránu

– cez kopijou otvorené Srdce Ježišovo

vchádza do neba!

+++

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí,

DIREKTÓRIUM O ĽUDOVEJ ZBOŽNOSTI A LITURGII,

Zásady a usmernenia:

Najsvätejšie Srdce Ježišovo

166. V piatok, ktorý nasleduje po druhej nedeli po Zoslaní Ducha Svätého, Cirkev slávi slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Okrem liturgického slávenia, majú aj mnohé iné prejavy zbožnosti za predmet Ježišovo Srdce. Niet totiž pochyby, že úcta k Srdcu Spasiteľa sa stala a je aj dnes jedným z najrozšírenejších a najobľúbenejších prejavov cirkevnej zbožnosti.

Výraz „Kristovo Srdce“, chápaný vo svetle Svätého písma, označuje samotné tajomstvo Krista, celú jeho bytosť, jeho osobu, chápanú v jej najvnútornejšom a najpodstatnejšom jadre: je to Boží Syn, nestvorená múdrosť; nekonečná láska, princíp spásy a posvätenia pre celé ľudstvo. „Kristovo Srdce“ je Kristus, vtelené spásonosné Slovo, vnútorne, v Duchu Svätom, v nekonečnej božsko-ľudskej láske pútané k Otcovi a k ľuďom, svojim bratom.

167. Ako to často pripomínajú rímski veľkňazi, úcta ku Kristovmu Srdcu má pevný základ vo Svätom písme. Ježiš, ktorý je jedno s Otcom (porov. Jn 10, 30), vyzýva svojich učeníkov, aby žili s ním v dôvernom spoločenstve, aby prijímali jeho osobu a jeho slovo ako normu chovania a zjavuje im seba samého ako učiteľa s „tichým a pokorným srdcom“ (Mt 11, 29). Možno určitým spôsobom povedať, že úcta ku Kristovmu Srdcu je kultovými termínmi tlmočený pohľad, ktorý podľa prorockého a evanjeliového slova všetky kresťanské generácie upierajú na toho, ktorý bol prebodnutý (porov. Jn 19, 37; Zach 12, 10), čiže na Kristov bok, prebodnutý kopijou, z ktorého vytryskla krv a voda (porov. Jn 19, 34), symbol „obdivuhodnej sviatosti celej Cirkvi“.

Jánov text, ktorý rozpráva o ukázaní Kristových rúk a jeho boku učeníkom (porov. Jn 20, 20) a jeho výzva Tomášovi, aby vystrel svoju ruku a vložil ju do jeho boku (porov. Jn 20, 27), mal tiež značný vplyv na vznik a vývoj cirkevnej zbožnosti k Božskému Srdcu.

168. Tieto texty i ďalšie, ktoré predstavujú Krista ako veľkonočného víťazného i keď obetovaného Baránka (porov. Zjv 5, 6), boli predmetom trvalého uvažovania zo strany cirkevných otcov, ktorí v nich objavovali náukové bohatstvo a neraz vyzývali veriacich, aby prenikali do Kristovho tajomstva otvorenou bránou jeho boku. Tak svätý Augustín hovorí: „Vchod je otvorený: Kristus je brána. Aj pre teba sa otvoril, keď jeho bok otvorila kopija. Pamätaj, čo z neho vyšlo; potom uváž, kade môžeš vojsť. Z boku Pána, ktorý visel a zomrel na kríži, vyšla krv a voda, keď ho otvorila kopija. Vo vode je tvoje očistenie, v krvi tvoje vykúpenie.“

169. V stredoveku bolo obdobie zvlášť priaznivé pre rozvoj úcty k Spasiteľovmu Srdcu. Ľudia vynikajúcej svätosti a vedy, ako svätý Bernard (+1153), svätý Bonaventúra (+1274), a mystici ako svätá Luitgarda (+1246), svätá Matilda z Magdeburgu (+1282), sväté sestry Matilda (+1299) a Gertrúda (+1302) z kláštora Helfta, Ludolf Saský (+1378), svätá Katarína Sienská (+1380) prehĺbili tajomstvo Kristovho Srdca, v ktorom videli „útočište“ do ktorého sa možno uchýliť, sídlo milosrdenstva, miesto stretnutia sa s ním, prameň nekonečnej Pánovej lásky, žriedlo, z ktorého vytryskuje voda Ducha Božieho, pravá zasľúbená zem a opravdivý raj.

170. V epoche novoveku kult Spasiteľovho Srdca zaznamenal nový rozvoj. V čase, v ktorom jansenizmus zdôrazňoval prísnosť Božej spravodlivosti, úcta ku Kristovmu Srdcu znamenala účinný protiliek, ktorý vzbudzoval vo veriacich lásku k Bohu a dôveru v jeho nekonečné milosrdenstvo, ktorého je Kristovo Srdce zárukou a symbolom. Svätý František Saleský (+1622), ktorý prijal ako normu života a apoštolátu základný postoj Kristovho Srdca, čiže pokoru a vľúdnosť (porov. Mt 11, 29), nežnú lásku a milosrdenstvo; svätá Margita Mária Alacoque (+1690), ktorej Pán opakovane ukázal bohatstvá svojho Srdca; svätý Ján Eudes (+1680), šíriteľ liturgického kultu Najsvätejšieho Srdca, svätý Claudius la Colombiére (+1682), svätý Ján Bosco (+1888) a ďalší svätci a svätice sa stali významnými apoštolmi úcty k Božskému Srdcu.

171. Foriem úcty k Spasiteľovmu Srdcu je veľa; niektoré boli výslovne schválené a často odporúčané Apoštolskou stolicou. Spomedzi nich treba spomenúť najmä tieto:

– osobné zasvätenie, ktoré podľa Pia XI., „medzi všetkými úkonmi kultu Najsvätejšieho Srdca je bezpochyby hlavné“;

– zasvätenie rodiny, prostredníctvom ktorého rodinné spoločenstvo, už z titulu sviatostného manželstva účastné na tajomstve jednoty a lásky medzi Kristom a Cirkvou, oddáva sa Pánovi, aby on vládol v srdci každého z jej členov;

– Litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, schválené r. 1899 pre celú Cirkev, ktorých obsah je predovšetkým biblický a sú obdarené odpustkami;

– úkon odčinenia, modlitbová formula, ktorou veriaci pri spomienke na nekonečnú Kristovu dobrotu chce vyprosovať milosrdenstvo a odčiniť urážky, ktorých sa mnohorakými spôsobmi dostáva láskavému Srdcu;

– pobožnosť deviatich prvých piatkov mesiaca, ktorá má svoj pôvod vo veľkom prísľúbení, ktoré dal Pán Ježiš svätej Margite Márii Alacoque. V období, keď sviatostné prijímanie bolo u veriacich veľmi zriedkavé, prax deviatich prvých piatkov mesiaca prispela významne k obnoveniu horlivosti v pristupovaní k sviatostiam pokánia a Eucharistie. V našom čase pobožnosť prvých piatkov mesiaca, ak sa praktizuje spôsobom pastoračne korektným, môže ešte prinášať bezpochyby hojné duchovné ovocie. Je však potrebné, aby sa veriaci vhodne poučili o tom, že do tejto pobožnosti sa nemá vkladať taká dôvera, ktorá by sa podobala prázdnej ľahkovernosti, lebo tá v poriadku spásy neberie do úvahy potrebné požiadavky činnej viery a úsilie žiť podľa evanjelia; a je potrebné poučiť veriacich aj o absolútne prednostnej hodnote nedele, ktorá je „prvotným sviatkom“, ktorý musí charakterizovať plná účasť veriacich na slávení Eucharistie.

172. Úcta k Božskému Srdcu tvorí veľký historický prejav zbožnosti Cirkvi k Ježišovi Kristovi, svojmu Ženíchovi a Pánovi; táto úcta vyžaduje základný postoj obrátenia a odčinenia, lásky a vďačnosti, apoštolského úsilia a zasvätenia sa Kristovi a jeho spásonosnému dielu. Preto Apoštolská stolica a biskupi odporúčajú a podporujú jej obnovu: v jazykových a ikonografických vyjadreniach; v uvedomovaní si jej biblických koreňov a jej spojitosti s najväčšími pravdami viery; v upevňovaní primátu lásky k Bohu a k blížnemu, čo je podstatnou náplňou samotnej úcty.

173. Ľudová zbožnosť sa prikláňa k stotožneniu úcty s jej ikonografickým predstavovaním. Je to normálny fakt, ktorý má bezpochyby pozitívne aspekty, ale môže viesť aj k niektorým nevhodným dôsledkom: určitý ikonografický typ, ktorý už nezodpovedá vkusu veriacich, môže viesť k zmenšenej vážnosti voči predmetu úcty, nezávisle na jej teologickom základe a na jej historicko-spásonosných obsahoch.

Tak sa stalo s úctou k Najsvätejšiemu Srdcu: určité obrazy gýčového typu, dakedy nasladlé, neboli schopné vyjadriť silný teologický obsah, neposlúžili priblíženiu sa veriacich k tajomstvu Spasiteľovho Srdca.

V našom čase vidno priaznivé smerovanie zobrazovania Najsvätejšieho Srdca vychádzajúc z momentu ukrižovania, ktoré primerane predstavuje veľkú lásku Kristovu. Najsvätejšie Srdce, to je ukrižovaný Kristus, s kopijou prebodnutým bokom, z ktorého vyteká krv a voda (porov. Jn 19, 34).

Nepoškvrnené Srdce Panny Márie

174. V nasledujúci deň po slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho Cirkev slávi spomienku na Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. Susedstvo dvoch takýchto slávení je už samo osebe liturgickým znakom ich úzkej spojitosti: tajomstvo Spasiteľovho Srdca sa premieta a zrkadlí v Srdci jeho Matky, ktorá je aj jeho spoločníčkou a učeníčkou. Ako slávnosť Najsvätejšieho Srdca oslavuje Kristove spásonosné tajomstvá syntetickým spôsobom a privádza ich znovu k ich prameňu, teda k Srdcu, tak aj spomienka na Nepoškvrnené Srdce Panny Márie je celkovou oslavou toho, že sa Panna Mária srdcom Matky pripojila k spásonosnému dielu Syna: od narodenia po smrť a zmŕtvychvstanie, až po dar Ducha Svätého.

Úcta k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie sa veľmi rozšírila po zjaveniach Panny Márie vo Fatime r. 1917. Na 25. výročie týchto zjavení, r. 1942, Pius XII. zasvätil Cirkev a ľudské pokolenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, a r. 1944 bol sviatok Nepoškvrneného Srdca Panny Márie rozšírený na celú Cirkev.

Prejavy ľudovej zbožnosti k Nepoškvrnenému Máriinmu Srdcu napodobňujú – pri zachovaní neprekonateľnej vzdialenosti medzi Synom, pravým Bohom, a Matkou, ktorá je len tvorom, – tie, ktoré sa vzdávajú Srdcu Pána Ježiša: zasvätenie jednotlivých veriacich, rodín, rehoľných spoločenstiev i národov; odčinenie modlitbou, umŕtvovanie, skutky milosrdenstva; a pobožnosť piatich prvých sobôt mesiaca.

Pokiaľ ide o pobožnosť sviatostného prijímania v päť prvých sobôt nasledujúcich po sebe platia poznámky uvedené pri pobožnosti deviatich prvých piatkov: ak sa vylúči akékoľvek preceňovanie časového prvku a ak sa sväté prijímanie koná korektne v rámci slávenia Eucharistie, táto pobožnosť sa má brať ako vhodná príležitosť žiť intenzívne, v postoji inšpirovanom Pannou Máriou, veľkonočné tajomstvo, ktoré sa slávi v Eucharistii.

+++

Encyklika pápeža Pia XII.

Haurietis aquas

O úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu

15. mája 1956

Ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatným miestnym ordinárom, ktorí zdieľajú pokoj a spoločenstvo s Apoštolskou Stolicou

ÚVOD

Ctihodní bratia, pozdrav a Apoštolské požehnanie!

1. „Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy“1 ( Iz 12,3) Tieto slová, ktorými prorok Izaiáš symbolicky predpovedá mnohoraké a prehojné Božie dary, ktoré mali priniesť mesiášske časy, Nám spontánne prichádzajú na um pri spomienke na uplynulé sté výročie odvtedy, čo sa sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – vďaka Nášmu predchodcovi, nezabudnuteľnej pamäti pápežovi Piovi IX., ktorý rád vyhovel prosbám celého katolíckeho sveta – začal tešiť rozšíreniu a povinnej úcte v celej Cirkvi.

2. Ani sa nedajú spočítať nebeské milosti, ktoré kult preukazovaný Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vniesol do duší veriacich; milosti očisty, nadpozemskej útechy, ako aj povzbudenie k získaniu každého druhu čností. My teda, pamätajúc na múdre slová apoštola Jakuba: „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel“ (Jak 1,17), môžeme oprávnene pozorovať v tomto kulte – ktorý sa stal všeobecne rozšíreným a každým dňom čoraz viac horlivejším – dar, ktorý Vtelené Slovo, náš Božský Spasiteľ a jediný Prostredník milosti a pravdy medzi nebeským Otcom a ľudským pokolením, uskutočnil v Cirkvi, svojej mystickej neveste, v týchto posledných storočiach jej ťažko skúšanej histórie.

3. Vďaka tomuto daru nevýslovnej hodnoty môže Cirkev účinne preukazovať vrúcnu lásku, ktorú má k svojmu Božskému Zakladateľovi, a širokou mierou odpovedať na pozvanie, ktoré zachytáva sv. evanjelista Ján ako obrátenie sa na samého Ježiša Krista: «V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.» (Jn 7,37-39).

4. Ježišovým poslucháčom nebolo zaiste ťažké pochopiť v týchto jeho slovách – ktoré obsahovali v sebe prisľúbenie prameňa „živej vody“, ktorý mal vytrysknúť z jeho hrude -, jasný odkaz na proroctvá, s ktorými proroci Izaiáš, Ezechiel a Zachariáš predpovedali príchod Mesiášskeho kráľovstva, ako aj na onú skalu, ktorá – udretá Mojžišovou palicou – vylievala vody v hojnosti. (Porov. Iz 12,3; Ez 47,1-12; Zach 13,1; Ex 17,1-7; Num 20, 7-13; 1 Kor 10,4; Zjv 7,17; 22,1)

5. Božia láska má v skutočnosti svoj hlavný zdroj v Duchu Svätom, ktorý je Láskou osobnou aj Otca, aj Syna, v lone najvznešenejšej Trojice. A preto Apoštol právom, vložiac akoby do úst Ježiša Krista, pripisuje Duchu Svätému rozliatie lásky v dušiach veriacich: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5).

6. Tento veľmi úzky vzťah, ktorý je podľa slov Svätého písma medzi láskou, ktorá má horieť v srdciach kresťanov a Duchom Svätým, ktorý sám v sebe je Láska, nám podivuhodne dáva najavo, ctihodní bratia, hlboký ráz úcty, ktorú máme prejavovať Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Ak je pravdou, že tento kult, vzhľadom na svoju vlastnú podstatu, je najvyššou čnosťou zbožnosti, ktorá vyžaduje absolútnu a bezpodmienečnú podriadenosť a zasvätenie sa zo strany našej lásky voči Božskému Vykupiteľovi, ktorého veľmi výrazným znakom a symbolom je jeho prebodnuté Srdce; potom je rovnako pravdou a to ešte v hlbšom slova zmysle, že tento kult je tajomnou výmenou našej a Božej lásky.

7. Keďže len skrze lásku možno dosiahnuť úplnú a dokonalú oddanosť ľudského ducha nadvláde Najvyššieho Pána, potom vďaka tomu city nášho srdca mnohorakým spôsobom priľnievajú k Božej vôli, aby s ňou vytvárali jednotu, ako je napísané: „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch.“ (1 Kor 6,17).

PRVÁ KAPITOLA

Základy kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Starom zákone

a) vyjasnenie neporozumení v katolíckom prostredí

8. Napriek tomu, že Cirkev mala vždy v hlbokej pozornosti kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý mnohorakým spôsobom pramení a rastie v prostredí kresťanského ľudu, predsa nezabúda takisto otvorene brániť tento kult proti útokom naturalizmu a sentimentalizmu. Je pritom smutné, že či už v minulých alebo našich časoch sa tento vznešený kult netešil rovnako hlbokej úcte, a to neraz aj u mnohých tých, ktorí sa úprimne cítia byť oduševnení za záujmy katolíckeho náboženstva a vlastného posvätenia.

9. „…keby si poznala Boží dar…“ (Jn 4,10) Nuž teda, ctihodní bratia, otcovské napomenutie, ktoré My, povolaný Božím rozhodnutím byť strážcom a správcom pokladu viery a zbožnosti, ktorý Božský Vykupiteľ zveril svojej Cirkvi, cítime povinnosť obrátiť sa na všetkých tých Našich synov, ktorí – napriek tomu, že kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho víťaziac nad chybami a ľudským indiferentizmom a prenikajúc mystické Telo Spasiteľa – majú voči tomuto kultu výhrady a domnievajú sa, že nie je v súlade, ba je priam škodlivý, vo vzťahu k nevyhnutným duchovným potrebám Cirkvi a ľudstva v súčasnosti.

Mnohí zas mylne kladúc základnú povahu tohto kultu na jednu úroveň s rozličnými formami nábožnosti, ktoré Cirkev síce dovoľuje a chráni, ale neprikazuje, pokladajú tento kult za čosi nadbytočné, pričom ho človek môže alebo nemusí praktizovať podľa svojej ľubovôle.

11. Iní zas pokladajú tento kult za priťažujúci a nijak alebo len trochu osožný pre bojovníkov Božieho kráľovstva. Takíto sú ustarostení o to, aby pri obrane a šírení katolíckej pravdy a sociálneho kresťanského učenia vyhoveli vlastným duchovným silám, ich vlastnými prostriedkami, v ich vlastnom čase a tiež rozvojom tých náboženských praktík a diel, ktoré pokladajú za ďaleko potrebnejšie pre súčasnosť.

12. Okrem toho sú aj takí, ktorým sa zdá – namiesto toho, aby rozpoznali v tomto kulte účinný prostriedok pre dielo obnovy a rozvoja kresťanských mravov, tak v osobnom ako aj v rodinnom živote – že v tejto forme úcty je ľudský rozum príliš ovplyvnený nežnými myšlienkami a citmi, čím je vhodnejší skôr pre ženy, než pre vzdelané osoby. Sú taktiež iní, ktorí chápu tento kult ako príliš zviazaný so skutkami pokánia, zadosťučinenia a takých čností, ktoré sú skôr „pasívne“, lebo zabraňujú zviditeľniť vonkajšie ovocie. Vnímajú ho ako málo vhodný na zmohutnenie modernej duchovnosti, ktorej prislúcha povinnosť otvorene a neúnavne pracovať na víťazstve katolíckej viery a statočne brániť kresťanské mravy, uprostred spoločnosti zamorenej náboženskou vlažnosťou, ktorá nedbá na žiadnu normu chrániacu pravdu v myšlienkovej či skutkovej oblasti pred diskrimináciou zo strany lži, pričom je oddaná princípom ateistického materializmu a laicizmu.

b) Pápeži o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu

14. Ako nevidieť, ctihodní bratia, očividný protiklad medzi podobnými mienkami a verejnými svedectvami úcty v kulte voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktoré boli preukazované Našimi Predchodcami na tejto katedre pravdy? Prečo odsudzovať ako zbytočné alebo menej hodiace sa pre súčasnú epochu tú formu zbožnosti, ktorú Náš Predchodca, nezabudnuteľnej pamäti Lev XIII., neváhal definovať slovami: „náboženská prax najchvályhodnejšia“, a ktorú označil ako liek na všetky tie zlá, individuálne i sociálne, ktoré aj dnes a nepochybne v širšej a akútnejšej miere sužujú ľudstvo? „Táto zbožnosť, ktorú všetkým odporúčame“ – ako On zdôrazňuje – „bude užitočná pre všetkých.“ Okrem toho dodal tieto výstražné napomenutia a povzbudenia, ktoré výrazne pozývajú k úcte voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu: „Zoči-voči hrozbám veľkých pohrôm, ktoré už oddávna narastajú, je urgentné, aby sme sa s úpenlivou prosbou utiekali o pomoc k tomu, ktorý je jediný, čo má moc, aby tie pohromy oddialil. A kto iný ním môže byť, ak nie Ježiš Kristus, Jednorodený Boh? „…lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.” (Sk 4,12) „Treba sa teda utiekať k Tomu, ktorý je cesta, pravda a život.“2

15. Nie menšiu chvályhodnosť a osožnosť pre podnietenie kresťanskej zbožnosti priznáva existencii tohto kultu Náš bezprostredný Predchodca, blahej pamäti Pius XI., ktorý v encyklike Miserentissimus Redemptor zdôrazňuje: „Či snáď nie je v tej forme úcty vyjadrený súhrn všetkých katolíckych pobožností a teda aj norma dokonalého života, ktorý je založený na dôkladnejšom dosiahnutí hlbokého poznania Krista Pána, a najúčinnejší prostriedok k tomu, aby sa duše oddali intenzívnejšej láske voči Nemu a tiež aby ho vernejšie nasledovali?“3

16. Nám potom, nie zaiste menej ako Našim Predchodcom, sa táto vznešená pravda javí ako evidentná a vhodná na schválenie; a keď začíname Náš Pontifikát, v kontemplácii šťastného a čoskoro víťazného vzrastu Kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v kresťanskom ľude, cítime, že Náš duch je plný radosti a tešíme sa nespočítateľnému ovociu spásy, ktoré sa vďaka tomuto kultu rozšíri do celej Cirkvi. A tieto naše city sú už potešené aj pri zverejnení Našej prvej Encykliky.4

17. Toľké ovocie – v týchto dlhých rokoch Nášho Pontifikátu plných pohrôm a úzkostí, ale tiež plných nevýslovnej útechy – sa neumenšovalo ani počtom, ani kvalitou, ani krásou, ba práveže pomerne dosť vzrástlo. Naozaj, vznikli mnohé šťastné diela s cieľom napomôcť stále väčšie rozvinutie tejto úcty: združenia osvety, zbožnosti a dobročinnosti; publikácie historického, asketického alebo mystického charakteru týkajúce sa tohto cieľa; zbožné cvičenia kajúcnosti; a obzvlášť považujeme za vhodné zmieniť sa o prejavoch vrúcnej zbožnosti podnecovanej Spoločenstvom „Apoštolátu modlitby“, vďaka horlivosti ktorého sa hlavne rodiny, inštitúty a neraz i celé národy zasvätili Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Kvôli takýmto nie zriedkavým prejavom kultu sme vyjadrili Naše otcovské potešenie či už prostredníctvom Encykliky alebo prostredníctvom preslovu, či poslúžiac si rádiovým vysielaním.5

18. Preto pohnutý videním množstva spásnej vody, – ktorá rozlieva nebeskú nadprirodzenú lásku, čo prúdi zo Svätého Srdca nášho Vykupiteľa, nie bez inšpirácie a bez účinku Ducha Svätého, a vylieva sa na nespočítateľné deti katolíckej Cirkvi – nemôžeme sa zdržať od toho, ctihodní bratia, aby sme sa na vás neobrátili s otcovským pozvaním zjednotiť sa so Mnou spustením hymnu najvyššej chvály a najvrúcnejšieho úkonu vďaky Bohu, darcovi každého dobra, volajúc s Apoštolom: „Tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“ (Ef 3,20-21)

19. Ale My po tom, čo sme vzdali Najvyššiemu povinné vďaky, túžime touto Encyklikou nabádať vás a všetkých milovaných synov Cirkvi k pozornému uvažovaniu nad tými doktrinálnymi princípmi obsiahnutými vo svätom Písme, v spisoch svätých Otcov a teológov, na ktorých, ako na pevných základoch, sa opiera Kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Sme samozrejme presvedčení, že vo svetle Božieho zjavenia len vtedy budeme viac preniknutí dôvernou hĺbkou a podstatou tohto kultu, keď budeme schopní náležite a dokonale oceňovať neporovnateľnú znamenitosť a nevyčerpateľnú plodnosť každého druhu nebeskej milosti, a tým spôsobom získavať – zbožnou meditáciou a kontempláciou dobrodení z toho plynúcich – motív k dôstojnej oslave stého výročia ustanovenia záväzného sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v celej Cirkvi.

20. S cieľom ponúknuť dušiam veriacich pastvu spásonosných rozjímaní, vďaka ktorým možno ľahšie obsiahnuť náplň tohto kultu a získať hojnejšie ovocie, My sa pozastavujeme predovšetkým nad tými stránkami Starého a Nového zákona, ktoré obsahujú zjavenie a opis nekonečnej lásky Božej k ľudskému rodu, ktorej vznešenú veľkosť nikdy nemôžeme úplne preskúmať. Potom poukážeme na komentár, ktorý nám zanechali Otcovia a Učitelia Cirkvi. Napokon ozrejmíme úzky vzťah, ktorý prebieha medzi formami úcty, ktorá je vzdávaná voči Srdcu Božského Vykupiteľa a uctievaním, ktoré ľudia preukazovali láske, ktorú On a ostatné Osoby Najsvätejšej Trojice prechovávajú voči celému ľudskému pokoleniu. Máme v úcte skutočnosť, že vo svetle Písma a Tradície kedysi kontemplované základy a prvky, tvoriace tento prevznešený kult, pomáhajú kresťanom ľahšie čerpať „vodu s radosťou z prameňov spásy“6 (por. Iz 12,3) a tiež oceňovať ako veľmi dôležité, že kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu bol prijatý do liturgie Cirkvi, v jej vnútornom i vonkajšom živote, ako aj v jej dielach. Vďaka tomu im bude ľahšie prijať to duchovné ovocie, ktoré je zjavné spasiteľnou obnovou ich mravov, v zhode s hlasom Pastierov Kristovho stáda.

c) Božia láska – hlavný motív kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

21. Ak chceme v prvom rade lepšie pochopiť hodnotu obsiahnutú v niektorých textoch Starého a Nového zákona z hľadiska tohto kultu, je potrebné mať pred očami motív úcty, ktorú Cirkev preukazuje Srdcu Božského Vykupiteľa. Nuž, ako zaiste viete, ctihodní bratia, tento motív je dvojaký. Prvým motívom je to, že tento kult je spoločný aj iným posvätným údom tela Ježiša Krista, a že je tvorený na základe toho, že jeho Srdce, ktoré je časťou najvznešenejšej ľudskej prirodzenosti, je spojené hypostaticky s Osobou Božieho Slova. Z tohto dôvodu je záslužným jeden a ten istý kult poklony, ktorým Cirkev ctí Osobu toho istého Vteleného Božieho Syna. Ide o pravdu katolíckej viery, ktorá bola slávnostne vyhlásená na ekumenických konciloch v Efeze a na Druhom Konštantinopolskom.7

22. Druhý motív, ktorý osobitne prináleží k Srdcu Božského Vykupiteľa, a ktorý napomáha v najvlastnejšom zmysle slova prijať tento kult poklony, vyplýva z tej skutočnosti, že jeho Srdce, viac než iná časť jeho tela, je prirodzeným ukazovateľom alebo symbolom jeho nevýslovnej lásky voči ľudstvu. „Svätému Srdcu je prirodzenou“ – ako pripomenul Náš Predchodca, blahej pamäti Lev XIII. – „vlastnosť symbolu a výraznej podoby nekonečnej lásky Ježiša Krista, ktorá nás pobáda, aby sme mu jeho lásku opätovali našou láskou.“8

23. Je zrejmé, že v svätých Knihách nie sú žiadne konkrétne odkazy ohľadom tohto kultu, čo sa týka špeciálnej úcty a lásky preukazovanej fyzickému Srdcu Vteleného Slova v zmysle prednostného symbolu jeho najvrúcnejšej lásky. Avšak tento fakt, ak je náležite a otvorene preskúmaný, nás nesmie udivovať, ako ani utvrdzovať v pochybnostiach, že či vôbec ľudské duše môže mocne dojímať láska, ktorá je principiálnym dôvodom tohto kultu a Starým a Novým zákonom oslavovaná a vštepovaná toľkými podobenstvami. Tieto obrazy, keďže sú obsiahnuté vo svätých Knihách a predpovedajú príchod Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, môžu byť chápané ako predzvesť čohosi, čo musí byť najvznešenejším symbolom a znakom Božej lásky, a tým je najsvätejšie a úctyhodné Srdce Božského Vykupiteľa.

24. V rámci cieľa tejto Encykliky si nemyslíme, že by bolo nevyhnutné podať množstvo svedectiev kníh Starého zákona, v ktorých sú obsiahnuté základné pravdy Božieho zjavenia. Nabádame však, aby sa dostatočne zdôrazňovalo, že Zmluva uzavretá medzi Bohom a vyvoleným ľudom a potvrdzovaná pokojnými obetami – o čom hovoria základné zákony, napísané na dvoch tabuliach, vyhlásené Mojžišom (porov. Ex 34, 27-28) a interpretované Prorokmi – bola pevnou a životodarnou dohodou založenou nielen na zväzkoch najvyššej vlády zo strany Božej a náležitej poslušnosti zo strany človeka, ale aj na ušľachtilých motívoch lásky. A veru naozaj, pre ľud Izraela najvyšším dôvodom jeho poslušnosti nebol ani tak strach z Božích trestov, ktorý bol v dušiach vzbudzovaný prostredníctvom hromov a bleskov rozliehajúcich sa z vrchu Sinaj, ako skôr povinná láska k Bohu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci.“ (Dt 6,4-6)

25. Netreba byť prekvapený z toho, ak Mojžiš a Proroci, ktorí sú Anjelským učiteľom plným právom nazvaní ako „veľkí“9 vyvoleného ľudu, – jasne pochopiac, že základom celého zákona bolo spočinutie v tomto príkaze lásky, – zaznamenali všetky možné existujúce vzťahy medzi Bohom a jeho Národom vyjadrujúc ich skôr črtami vzájomnej lásky medzi otcom a synmi, alebo manželskou láskou, než predstavovaním ich obrazmi prísne inšpirovanými zvrchovaným Božím panstvom alebo na základe povinnej a úzkostlivej služby nás všetkých. Tak napríklad Mojžiš v jeho preslávnej piesni o oslobodení ľudu z egyptského otroctva, chcejúc naznačiť, že sa to stalo zásahom všemohúceho Boha, používa nasledovné výrazy a obrazy, ktoré napĺňajú ducha dojatím: „Jak orol zobúdza svoje hniezdo, krúži nad svojimi mláďatami, tak rozpäl svoje krídla, chytil ho, niesol ho na svojich perutiach.“ (Dt 32,11).

26. Ale snáď nikto iný z Prorokov, ako Ozeáš, neukázal a neopísal lepšie dôraznými výrazmi neuhasínajúcej lásky Boha k svojmu ľudu, a to slovami naozaj vynikajúcimi spomedzi malých Prorokov, ktorými Boh prostredníctvom hlbokých pojmov a výstižných výrazov zjavuje takú lásku k svojmu vyvolenému ľudu, ktorá je pravá a sväto naliehavá, ktorá je výčitkou lásky milosrdného a milujúceho otca alebo rozhnevaného manžela kvôli urážke na cti. Je to láska, ktorá sa neumenšuje pohľadom na mrzkú nevernosť a potupujúce zrady, a aj napriek spôsobeným krivdám sa neuchyľuje k zaslúženým trestom, ani kvôli tomu nezavrhuje a neopúšťa svoj ľud, ale o to viac túži vidieť svoju cudzoložnú, nevernú manželku ako tú, ktorá sa vracia, i nevďačné deti, kajúce, očisťujúce sa a vracajúce sa do opätovnej jednoty s Ním, s obnoveným a hlbším zväzkom lásky. „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna… A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem. Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky… Vyhojím ich poranenia, milovať ich budem vďačne, lebo môj hnev sa od nich odvráti. Budem Izraelu ako rosa, prekvitať bude ako ľalia a zapustí korene sťa Libanon.“ (Oz 11, 1.3-4; 14,5-6)

27. Takéto podobné výrazy znejú aj na perách proroka Izaiáša, keď predstavuje opačné city Boha a vyvoleného ľudu: „Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,14-15)

28. Nie menej dojímavé sú výrazy, s ktorými autor Veľpiesne, poslúžiac si symbolizmom manželskej lásky, líči farbami plnými života zväzky vzájomnej lásky, ktoré zjednocujú Boha a ním milovaný Národ: „Jak ľalia medzi tŕním je moja priateľka medzi dievčencami…. Môj milý je môj a ja som jeho, on, ktorý pasie medzi ľaliami… Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!“ (Vľp 2,2; 6,3; 8,6)

29. Jednako táto najnežnejšia, odpúšťajúca a veľkodušná láska Boha – ktorý sa javí ako dôrazný i jemný, a i keď sa rozhnevá pre opakujúce sa nevernosti izraelského ľudu, nikdy ho definitívne nezavrhne – nie je to v podstate nič iné než predohra tej najplamennejšej lásky, ktorou chcel sľúbený Vykupiteľ prekypovať voči všetkým zo svojho láskou preplneného Srdca, a ktorá sa mala stať vzorom našej lásky a uhlovým kameňom novej Zmluvy.

30. Naozaj iba On, Otcov Jednorodený a Slovo , ktoré sa stalo telom, „plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14), bytostne priblížený ľuďom, stiesnený našimi nespočetným hriechmi a biedou, sa mohol stať žriedlom zo svojej ľudskej prirodzenosti, hypostaticky zjednotenej s jeho Božskou Osobou, ako „prameň živej vody“, ktorá prehojne zavlažuje vyschnutú zem ľudstva a mení ju na záhradu plnú kvetov a ovocia.

31. Je to u proroka Jeremiáša, ktorý už dávno predpovedal tento podivný zázrak, ktorý sa mal stať v dôsledku milosrdnej a večnej lásky Božej: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň… Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!… toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom… Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem.“ (Jer 31,3.31.33-34)

DRUHÁ KAPITOLA

Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo svetle Nového zákona a Tradície

a) Láska Boha vo Vtelení a Vykúpení

32. Už i zo samotných evanjelií možno jasne vidieť, že nová Zmluva uzavretá medzi Bohom a ľuďmi – vyjadrená symbolickými predobrazmi v zmluve potvrdenej medzi Bohom a ľudom Izraela prostredníctvom Mojžiša a predpovedaná proroctvom Jeremiáša – je tá istá, ktorá bola uskutočnená prostredníctvom diela zmierenia vteleného Slova. Táto zmluva je k uctievaniu neporovnateľne vznešenejšia a dokonalejšia, lebo, na rozdiel od predchádzajúcej, nie je potvrdzovaná krvou capov a teliat, ale presvätou Krvou Toho, ktorý bol týmito zmiernymi a nerozumnými zvieratami predpovedaný ako „Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (porov. Jn 1,29; Hebr 9,18-28; 10,1-17).

33. Nuž, Mesiášska zmluva, v oveľa väčšej miere ako tá stará, jasne zjavuje, ako je uzavretie zmluvy – nezaložené na citovom svete sluhov alebo ich strachu, ale z hľadiska priateľstva, ktoré musí vládnuť vo vzťahu medzi otcom a synmi, živené a upevňované štedrým darovaním Božej milosti a pravdy – zhodné s výrokom evanjelistu sv. Jána: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,16-17)

34. Začínajúc týmito slovami učeníka, „ktorého Ježiš miloval“, toho, „čo sa pri večeri naklonil k jeho hrudi“ (porov. Jn 21,20), pri samotnom tajomstve nekonečnej lásky Vteleného Slova, je dôstojné a správne, náležité a spasiteľné, aby sme sa trochu pozastavili, ctihodní bratia, pri kontemplácii tohto ľúbezného tajomstva, aby sme, osvietení svetlom, ktoré o ňom vyžaruje zo strán evanjelia, mohli zakúsiť šťastné splnenie sľubu Apoštola, ktorý vyjadril slovami adresovanými pre veriacich v Efeze: „…aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3, 17-19).

35. Tajomstvo Božieho Vykúpenia je zaiste vo vlastnom a prirodzenom slova zmysle mystériom lásky, čiže tajomstvom opravdivej lásky zo strany Krista k svojmu nebeskému Otcovi, ktorého obeť na kríži, obeta milujúceho a poslušného ducha, predstavuje zadosťučinenie nekonečne presahujúce hriechy ľudského rodu: „Kristus, trpiaci z lásky a poslušnosti, obetoval Bohu niečo v ďaleko vyššej hodnote, než by mohli vykompenzovať všetky obety dané Bohu zo strany ľudí“10

36. Okrem toho, mystérium Vykúpenia je tajomstvom milosrdnej lásky Najvznešenejšej Trojice a Božský Vykupiteľ – vo vzťahu k ľuďom, ktorí sú neschopní obetou zadosťučiniť Bohu za svoje priestupky11 – Kristus, na základe nevyspytateľného bohatstva zásluh, ktoré nadobudol vyliatím svoje predrahej Krvi, mohol obnoviť a zdokonaliť tú zmluvu priateľstva medzi Bohom a ľuďmi, ktorá bola prvýkrát porušená v pozemskom raji vinou Adama, a potom nespočetne veľakrát nevernosťou vyvoleného ľudu.

37. Z tohto dôvodu Božský Vykupiteľ – v svojej úlohe nášho legitímneho a dokonalého Prostredníka – z podnetu najvrúcnejšej lásky k nám dokonale zhladil dlhy a záväzky ľudstva voči Bohu a stal sa nepochybne pôvodcom toho podivuhodného zmierenia medzi Božou spravodlivosťou a Božím milosrdenstvom, ktoré je založené na absolútnej transcendencii tajomstva našej spásy, ako to múdro vyjadril Anjelský učiteľ týmito slovami: „Je osožné pozorovať, že oslobodenie človeka prostredníctvom Kristovho utrpenia bolo náležité z titulu jeho milosrdenstva i jeho spravodlivosti. Najprv z titulu jeho spravodlivosti, pretože svojim utrpením Kristus zadosťučinil za hriechy ľudstva: a preto skrze Kristovu spravodlivosť bol človek oslobodený. Potom z titulu milosrdenstva, keďže človek nebol v stave zadosťučiniť za hriech, ktorý zamoril celú ľudskú prirodzenosť: Boh mu daruje „Opravára“ v osobe svojho Syna. Tu sa teda zo strany Božej deje gesto najušľachtilejšieho zľutovania, pričom On odpustil hriechy bez vyžadovania nejakej vynáhrady. Lebo je napísané:“ Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom.“ (Ef 2,4-5)12

b) Trojaká láska Spasiteľa voči ľuďom – Božská, ľudská: duchovná a citová (zmyslová)

38. Avšak – uvedomujúc si smrteľnosť človeka, aby sme mohli verne „so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka“ (Ef 3, 18) tajomnej lásky Vteleného Slova voči nebeskému Otcovi i voči ľuďom poškvrneným takou veľkou vinou – je potrebné si uvedomiť, že jeho láska nebola len spirituálna, ako sa zaiste oprávnene pripisuje Bohu, keďže „Boh je duch“ (Jn 4,24). Nepochybne povahy čisto duchovnej bola láska prechovávaná Bohom k našim predkom a k hebrejskému ľudu. Preto výrazy ľudskej lásky, či už manželskej alebo otcovskej, ako to čítame v Žalmoch, u Prorokov a vo Veľpiesni, sú ukazovatele a symboly najpravejšej lásky absolútne spirituálnej, ktorou Boh miluje ľudské pokolenie. Naproti tomu však láska, ktorá dýcha z Evanjelia, z listov Apoštola a zo strán Apokalypsy, kde je takisto líčená láska Srdca Ježiša Krista, neobsahuje len lásku Božskú, ale sa rozširuje aj na pocity ľudského cítenia. Komukoľvek, kto vyznal katolícku vieru, je táto pravda neotrasiteľná. Je zrejmé, že Božie Slovo neprijalo nejaké iluzórne a fiktívne telo, ako to už v prvom storočí kresťanskej éry tvrdili niektorí heretici, pričom v tomto zmysle sv. Ján apoštol výstražne varuje: „Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele.“ (2 Jn 7); avšak On svojou Božskou Osobou zjednotil, scelil a zdokonalil jedinečnú ľudskú prirodzenosť, počatú v lone najčistejšej Márie Panny mocou Ducha Svätého (porov. Lk 1,35).

40. Nič však nechýbalo ľudskej prirodzenosti prijatej Božím Slovom, veď On ju vlastnil bez akéhokoľvek umenšenia a bez nejakej zmeny, a to z hľadiska duchovného ako aj telesného. Totiž táto ľudská prirodzenosť bola vybavená inteligenciou i vôľou a inými vnútornými a vonkajšími poznávacími schopnosťami; taktiež schopnosťami citovej vnímavosti a všetkými ich príslušnými vášňami. Toto je učením katolíckej Cirkvi, ktoré bolo schválené a slávnostne potvrdené rímskymi veľkňazmi a ekumenickými koncilmi: „Úplný vo svojom vlastnom, úplný v tom našom“ 13; „dokonalý v Božstve a Ten istý dokonalý v človečenstve“14; „celý Boh (sa stal) človekom a celý človek (stal sa) Bohom.“15

41. Niet teda čo pochybovať o tom, žeby Ježiš Kristus azda nevlastnil pravé ľudské telo, vybavené všetkými citmi, ktoré sú mu vlastné, medzi ktoré na prvom mieste patrí láska. Je takisto zrejmé, že On mal vrodenou citovou činnosťou zásobené svoje fyzické srdce vo všetkom podobné nášmu, berúc do úvahy, že nie je možný ľudský život, pokiaľ by bol zbavený tohto najvznešenejšieho údu tela. Preto Srdce Ježiša Krista, hypostaticky zjednotené s Osobou Vteleného Slova, musí nepochybne planúť láskou a každým iným vnímateľným citom; tieto city však boli v plnej miere zhodné a zladené s ľudskou vôľou naplnenou Božou láskou a s tou istou nekonečnou láskou, ktorú má Syn spoločnú s Otcom a s Duchom Svätým, pričom medzi týmito tromi láskami niet žiadneho protirečenia alebo nesúladu.16

42. Samozrejme fakt, že Božie Slovo prijalo pravú a dokonalú ľudskú prirodzenosť, pričom si vytvorilo a akoby vymodelovalo telesné srdce, ktoré, nie menej ako naše, mohlo cítiť utrpenie a byť prebodnuté; tento fakt, hovoríme, ak nie je videný a zvažovaný vo svetle, ktoré vyžaruje nielen z hypostatickej a substanciálnej jednoty, ale aj z pravdy o Vykúpení ľudí, tak potom by bol súčasťou toho, čo sa mnohým javilo ako „pohoršenie“ a „bláznovstvo“, ako sa aj vskutku javil „Ukrižovaný Kristus“ Židom i pohanom (porov. 1 Kor 1,23).

43. Nuž; vyznania viery, v dokonalej zhode so Svätým písmom, nás uisťujú, že Jednorodený Boží Syn prijal prirodzenosť schopnú utrpenia a smrti hlavne z hľadiska krvavej obety na kríži, ktorú sa rozhodol podstúpiť, aby priniesol obetu za spásu ľudí. Toto je napokon výslovným učením Apoštola národov: «…Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi, keď hovorí: „Tvoje meno zvestujem svojim bratom a uprostred zhromaždenia budem ťa velebiť.“ ďalej: „Ja budem v neho dúfať.“A zasa: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh.“ A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, … Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.» (Hebr 2,11-14.17-18)

c) Svätí otcovia o citoch Vteleného Slova

44. Svätí otcovia, vieryhodní svedkovia Božieho zjavenia, rozpoznali v tomto jasnom učení Apoštola Pavla, že tajomstvo Božej lásky je súčasne základom i vrcholom tak Vtelenia ako i Vykúpenia. A naozaj, v ich spisoch sú časté a zreteľné state, v ktorých sa uvádza, že cieľ, kvôli ktorému sa Ježiš Kristus stal pre nás úplnou ľudskou bytosťou a telom pominuteľným a slabým ako naše, bol práve ten, aby sa postaral o našu spásu a zjavil nám čo najjasnejším spôsobom svoju nekonečnú lásku, ktorá je obsiahnutá v tej viditeľnej.

45. Sv. Justín v akejsi odozve na slová Apoštola píše: „Adorujeme a milujeme Slovo, ktoré je Boh nevýslovný a narodený v tele. On sa vskutku stal človekom pre nás, aby naše ľudské utrpenia, na ktorých mal účasť, pretavil na uzdravujúci liek.“17

46. Taktiež sv. Bazil, prvý z troch kapadóckych otcov, rozhodne tvrdí, že Kristove zmyslové city boli vždy pravé a sväté: „Aj keď je všetkým známe, že Pán prijal prirodzené city pre potvrdenie skutočnosti Vtelenia, pravého, nie imaginárneho; jednako zahnal od seba tie neporiadne city, ktoré znečisťujú čistotu nášho života, lebo tie neboli hodné, aby boli nesené v jeho nepoškvrnenom božstve.“18

47. Aj pre sv. Jána Chryzostoma, ktorý je najslávnejšou ozdobou Cirkvi v Antiochii, zmyslové emócie, ktorými oplýval božský Vykupiteľ, zázračne spolupracovali na potvrdzovaní toho, že On prijal úplnú ľudskú prirodzenosť v každom ohľade: „Naozaj, ak by sa nebol dostavil v našej ľudskej prirodzenosti, nebol by dvakrát plakal“19

48. Spomedzi latinských otcov si zasluhujú byť spomenutí tí, ktorých si dnes Cirkev ctí ako svojich hlavných Učiteľov. K takým patrí sv. Ambróz, ktorý vidí v hypostatickej jednote prirodzený zdroj zmyslových hnutí a dojatí, ktorými oplývalo Božie slovo, ktoré sa stalo človekom: „Preto, keď On prijal dušu, prijal aj utrpenia; pretože Boh, akým On bol, sa ani nemohol znepokojiť, ani zomrieť.“20

49. Taktiež sv. Hieronym práve existenciu týchto zmyslových citov v Kristovi používa ako presvedčivý argument k uisteniu, že On naozaj prijal ľudskú prirodzenosť: „Náš Pán, preto, aby zjavil, že je v pravom zmysle slova osobne zjednotený so svojou ľudskou prirodzenosťou, opravdivo zakúsil aj smútok.“21

50. Sv. Augustín so zvláštnou naliehavosťou zdôrazňuje úzky vzťah, ktorý existuje medzi zmyslovými hnutiami Vteleného Slova a cieľom vykúpenia ľudstva: „Pán Ježiš prijal tieto city slabej ľudskej prirodzenosti, slabosti i smrť ľudského tela, nie z nejakej potreby jeho Božských vlastností, ale z pohnútok svojej slobodnej vôle, aby nám preukázal milosrdenstvo; čiže s tým cieľom, aby obetoval seba samého aj v Cirkvi, ktorá je obrazom jeho tela, pričom On je jej hlavou, totiž vo všetkých členoch, ktorými sú jeho svätí a jeho veriaci; takže ak sa niektorí z nich pod útokmi ľudských pokušení zarmútia alebo trpia, nemusia to považovať za umenšenie pôsobenia jeho milosti alebo žeby tieto postihnutia boli sami v sebe hriešne, ale iba za ukazovatele ľudskej schopnosti trpieť. Tak jeho mystické Telo, podobne ako jeden chór hlasov, ktorý je zosúladený s tým, ktorý dal intonáciu, sa má učiť od jej vlastnej Hlavy.“22

51. Stručnejšie, ale nie menej pôsobivejšie od predchádzajúcich, je predostreté učenie Cirkvi nasledujúcim úryvkom z textov sv. Jána Damascénskeho: „Zaiste, celý Boh prijal všetko to, čo je vo mne ako v človeku a všetko je to úplne zjednotené, aby to prinášalo spásu celému človeku. Preto, inými slovami, nemohlo byť uzdravené to, čo by nebolo prijaté“23; „Kristus však prijal všetky prvky tvoriace ľudskú prirodzenosť, aby ich všetky posvätil.“24

d) naturálny symbolizmus Ježišovho Srdca vo výpovediach Svätého písma a cirkevných Otcov

52. Predsa len je potrebné priznať, že aj posvätní autori, aj cirkevní Otcovia, tak v prednášaných textoch, ako aj mnohými inými spôsobmi, jasne zdôrazňujúc realitu zmyslových pohnútok, ktoré rozochvievali Kristovu dušu a kladúc v priamy vzťah prijatie ľudskej prirodzenosti s cieľom našej večnej spásy ustanovenej Kristom, nikdy výslovne nehovoria o úzkom vzťahu týchto hnutí s fyzickým Spasiteľovým srdcom ako k výrazne takému, ktoré by bolo symbolom jeho nekonečnej lásky.

53. Avšak aj keď nám evanjelisti a iní cirkevní pisatelia nepredstavujú priamo rôzne city, ktoré v pulzujúcom rytme srdca nášho Vykupiteľa, nie menej živom a zmyslovom od nášho, museli nepochybne vzbudzovať vášne jeho duše a prekypujúcej lásky jeho dvojnásobnej vôle, božskej i ľudskej, predsa však boli obsiahnuté v prejavoch lásky, ako i všetky ostatné pocity spolu s ňou zjednotené, to znamená: túžba, radosť, smútok, strach, hnev; podľa toho ako sa prejavujú prostredníctvom jeho pohľadu, slov a gest. Je to predovšetkým poklonyhodná tvár nášho Spasiteľa, ktorá sa javí ako najvernejšie zrkadlo tých pocitov, ktoré dojímajú rozličným spôsobom jeho dušu, ktoré – podobne ako vlny odrážajúce sa od brehu – prichádzajú k Najsvätejšiemu Srdcu a povzbudzujú jeho tlkot. Naozaj, čo sa týka Krista, Anjelský učiteľ vycvičený obyčajnou skúsenosťou, pozoruje v oblasti ľudskej psychológie a v javoch s ňou spätými: „Nepokoj spôsobený hnevom zasahuje aj vonkajšie údy; a predovšetkým si to možno všimnúť u tých údov, na ktorých sa otvorenejšie ukazuje vplyv srdca, ako napr. v očiach, na tvári a v jazyku.“25

54. A tak Srdce Vteleného Slova je plným právom chápané ako hlavný symbol tej trojakej lásky, ktorou Božský Vykupiteľ miloval a neustále miluje Večného Otca i ľudstvo.

55. Ono je totiž predovšetkým symbolom lásky, ktorú má On spoločnú s Otcom a s Duchom Svätým, ale ktorá sa iba v ňom, keďže je Vteleným Slovom, zjavuje prostredníctvom krehkého a chatrného závoja ľudského tela, „veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“ (Kol 2,9)

56. Okrem toho Kristovo Srdce je symbolom tej najvrúcnejšej lásky, ktorá, vliata do jeho duše, tvorí drahocenné veno jeho ľudskej vôle a ktorej skutky sú osvietené a usmerňované dvojitým poznaním, čiže blaženým a vliatym.26

57. Napokon – a to je cesta ešte prirodzenejšia a priamejšia – Srdce Ježišovo je symbolom jeho navonok prejavovanej lásky, pretože telo Božského Spasiteľa, utvorené v lone najčistejšej Panny Márie podivuhodným pôsobením Ducha Svätého, prevyšuje dokonalosťou a teda schopnosťou vnímania každý iný ľudský organizmus.27

58. Keď sa zo Svätého písma i z vierovyznaní dozvedáme o dokonalom súzvuku a súlade, ktorý vládne v najsvätejšej duši Ježiša Krista a o tom, ako nasmeroval k cieľu našej spásy všetky prejavy jeho trojakej lásky, môžeme so všetkou istotou kontemplovať a uctievať v Srdci Božského Spasiteľa obraz vyjadrujúci jeho lásku a dokument zvestujúci našu spásu, a tiež akoby mystické schody, po ktorých možno vystúpiť k objatiu „Boha, nášho Spasiteľa“ (Tit 3,4)

59. Preto v slovách, v skutkoch, v poučeniach, v zázrakoch a zvlášť v úkonoch, ktoré jasnejšie svedčia o jeho láske k nám – a obzvlášť sem patrí ustanovenie Božskej Eucharistie, jeho bolestné umučenie a smrť, darovanie jeho Najsvätejšej Matky, založenie Cirkvi, zoslanie Ducha Svätého na apoštolov a všetkých veriacich – vo všetkých týchto skutočnostiach, opakujeme, musíme obdivovať tak mnohé svedectvá jeho trojakej lásky.

60. Pri meditácii nad údermi jeho Srdca sa zdá, že odmeriavali časové okamihy jeho pozemskej púte až do poslednej chvíle, v ktorej, ako svedčia evanjelisti: „Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Jn 19,30; porov. Mt 27,50) Vtedy prestalo biť jeho Srdce a jeho zmyslová láska bola pozastavená až do momentu slávneho zmŕtvychvstania.

61. Keď sa nanovo zjednotila duša Vykupiteľa, ktorý zvíťazil nad smrťou vo svojom oslávenom tele, jeho presväté Srdce znovu obnovilo svoj pravidelný tlkot a odvtedy ním nikdy neprestalo biť, ani neprestane – rytmom, ktorý sa stal navždy pokojným a neochvejným – ako znak trojakej lásky, ktorá spája Božieho Syna s jeho nebeským Otcom i s celým ľudským spoločenstvom, ktorého je plným právom mystickou Hlavou.

TRETIA KAPITOLA

Aktívna účasť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v spásnej misii Vykupiteľa

a) Ježišovo Srdce ako symbol Ježišovej lásky v čase pozemského života Spasiteľa

62. A tak, ctihodní bratia, s úmyslom zhrnúť hojnejšie ovocie týchto toľkých našich povzbudzujúcich zamyslení, zastavujeme sa trochu v kontemplácii nad hlbokou účasťou, ktorú malo Srdce nášho Spasiteľa Ježiša Krista na jeho božskoľudskom citovom živote, počas etapy jeho pozemského života, ako aj nad touto jeho účasťou, ktorú Ono má v prítomnosti a bude mať po celú večnosť. Vyplýva to zo stránok evanjelia, aby sme sa dožadovali svetla pre vstup do svätyne tohto Božského Srdca, kde môžeme s Apoštolom národov obdivovať „nesmierne bohatstvo milosti (Božej) dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi.“ (porov. Ef 2,7)

63. Poklonyhodné Srdce Ježiša Krista, horiace láskou, v súzvuku so svojou ľudskou i božskou láskou, vtedy, ako predstavuje Apoštol, len čo Panna Mária vyslovila svoje veľkolepé „Fiat“ Božiemu Slovu: „keď prichádza na svet, hovorí: «„Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“… V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.“» (Hebr 10,5-7.10)

64. Podobne Srdce Spasiteľa horelo láskou vždy v dokonalej harmónii s hnutiami jeho ľudskej vôle i s jeho Božskou láskou odvtedy, ako nadviazal nebeský dialóg s najsladšou Matkou v nazaretskom domčeku i s jeho domnelým otcom Jozefom, ktorého poslúchal ako verný spolupracovník v namáhavom stolárskom remesle.

65. Takisto v plnom súlade s jeho dvojitou spirituálnou láskou horela láska Ježišovho Srdca v jeho apoštolskom putovaní, v nespočetných divoch všemohúcnosti, ktorými alebo kriesil mŕtvych alebo navracal zdravie rozlične chorým, v znášaní ťažkostí, potu, hladu, smädu, v dlhom nočnom bdení počas modlitby pred tvárou svojho nebeského Otca, a napokon v ohlasovaní slova, v predkladaní a vysvetľovaní podobenstiev, zvlášť tých, ktoré hovorili o jeho milosrdenstve, ako bolo napr. podobenstvo o stratenej drachme, o zablúdenej ovečke alebo o márnotratnom synovi. No najmä prostredníctvom Božieho slova, ako pripomína sv. Gregor Veľký, sa zjavuje Božské Srdce: „Vnímajme Srdce Boha v Božích slovách, aby sme vrúcnejšie zakúsili príťažlivosť večných dobier.“28

66. Ešte viac horelo láskou Srdce Ježiša Krista vtedy, keď z jeho perí vychádzali výrazy inšpirované jeho najvrúcnejšou láskou. Tak napríklad vtedy, keď pri pohľade na hladné a unavené zástupy ľudí zvolal: „Ľúto mi je zástupu“ (Mk 8,2) alebo vtedy, keď sa pri pohľade na milované mesto Jeruzalem, ktorému bola predpovedaná hrozná skaza kvôli svojej tvrdošijnosti, obrátil naň s touto trpkou výčitkou: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!“ (Mt 23,37) Jeho srdce taktiež planulo láskou a svätým rozhorčením pri pohľade na svätokupectvo v chráme, kde sa obrátil na znesväcovateľov týmito ostrými slovami: «Napísané je: „Môj dom sa bude volať domom modlitby.“ A vy z neho robíte lotrovský pelech.“» /62/ (Mt 21,13)

67. Ale Srdce Ježišovo zvlášť horelo láskou a obavami pred blížiacou sa hodinou utrpenia, keď prežívajúc prirodzený odpor pred nastávajúcim utrpením a smrťou, Ježiš zvolal: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ (Mt 26,39) Jeho Srdce horelo láskou a intenzívnym zármutkom aj potom, čo ho zradca pobozkal, pričom reagoval jemnými slovami, ktoré zneli z jeho najmilosrdnejšieho Srdca ako posledné pozvanie k obráteniu tomu priateľovi, ktorý s dušou neľútostnou, vierolomnou a úplne zaťatou sa ho chystal vydať do rúk mučiteľov: „Priateľu, načo si prišiel!? Bozkom zrádzaš Syna človeka?“ (Mt 26,50; Lk 22,48); a naopak, údery Spasiteľovho Srdca boli pohnuté nežnou láskou a hlbokým spolucítením, keď zbožným ženám, ktoré plakali nad jeho nespravodlivým odsúdením k hroznej poprave na kríži, vyriekol tieto slová: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi… Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ (Lk 23,28.31)

68. Ale bolo to predovšetkým na kríži, keď Božský Vykupiteľ cítil svoje Srdce akoby sa bolo stalo mohutným prúdom, prekypujúcim najrozličnejšími citmi – horúcou láskou, úzkosťou, súcitom, vrúcnou túžbou, vyrovnaným pokojom, ako nám o tom otvorene svedčia nasledujúce jeho nezabudnuteľné slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34) „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46) „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43) „Žíznim!“ (Jn 19,28) „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46)

b) najväčšie dary Ježišovho Srdca

69. Nuž kto by mohol náležitejšie opísať údery Božského Srdca Spasiteľa, ktoré sú zaručenými znakmi jeho nekonečnej lásky, vo chvíľach, v ktorých On poskytol ľudstvu svoje najdrahocennejšie dary: seba samého vo sviatosti Eucharistie, svoju Najsvätejšiu Matku a Kňazstvo?

70. Ešte pred požívaním Poslednej večere so svojimi učeníkmi mysliac na ustanovenie sviatosti svojho Tela a svojej Krvi, v ktorej vyliatí bola potvrdená Nová Zmluva, Srdce Ježišovo sa chvelo intenzívnym dojatím, čo On vyjavil apoštolom týmito slovami: „Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť.“ (Lk 22,15); avšak jeho dojatie muselo dosiahnuť vrchol vtedy, keď „vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20)

71. Je teda možné oprávnene tvrdiť, že Božská Eucharistia, Sviatosť i Obeta, skrze ktorú On sám seba rozdáva a obetuje sa prostredníctvom svojich služobníkov „od východu slnka až po západ“ (Mal 1,11), ako aj Kňazstvo, sú zjavné dary Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

72. Avšak aj Mária, vznešená Matka Božia a naša najmilovanejšia Matka, je najdrahocennejším darom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Patrilo sa, aby Tá, ktorá sa stala telesnou Rodičkou nášho Vykupiteľa, a s ktorým sa stala účastnou v diele prerodu Eviných detí k životu milosti, bola samým Ježišom vyhlásená za duchovnú Matku celého ľudstva. A tak právom o Nej píše svätý Augustín: „Ona je nepochybne Matkou údov Spasiteľa, ktorými sme my, pretože svojou láskou spolupracovala, aby veriaci mali život v Cirkvi, ktorej je On Hlavou a oni údmi.“29

73. Neuspokojac sa s nekrvavou obetou seba samého, pod spôsobmi chleba a vína, náš Spasiteľ Ježiš Kristus chcel pridať ako najvyššie svedectvo svojej hlbokej, nekonečnej lásky, krvavú obetu na kríži. Keď tak urobil, dal nám príklad tej najušľachtilejšej lásky, ktorú ukázal svojim učeníkom ako najvyšší cieľ lásky, týmito slovami: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13).

74. Preto láska Ježiša Krista, Syna Božieho, vyjavuje v obete na Golgote – a to najvýrečnejším spôsobom – lásku samého Boha: „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“ (1 Jn 3,16). A naozaj, náš Božský Vykupiteľ bol pribitý na drevo kríža viac z vnútornej sily svojej lásky, než z brutálnej vonkajšej vôle jeho mučiteľov. Jeho dobrovoľné a úplné obetovanie sa je najvyšším darom, ktorý jeho Srdce vykonalo za každého jedného človeka, ako to výrazne vyjadril Apoštol: „Boží Syn… ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2,20)

75. Niet pochýb, že Najsvätejšie Srdce Ježišovo sa podieľa na vnútornom živote Vteleného Slova ako nástroj spájajúci Božstvo, nie menej ako iné časti ľudskej prirodzenosti30 v uskutočňovaní celého jeho diela milosti a všemohúcnosti. Tým sa tiež stalo legitímnym symbolom tej nesmiernej lásky, ktorá pohýnala nášho Spasiteľa, aby vo svojej krvi slávil mystické manželstvo s Cirkvou. „On podstúpil utrpenie z ohnivej túžby zjednotiť seba s Cirkvou ako svojou Nevestou.“31

76. Cirkev, ktorá je pravou správkyňou Krvi Vykúpenia, je zrodená z prebodnutého Srdca Vykupiteľa. Z neho rovnako vyviera v prekypujúcej miere množstvo milostí zo Sviatostí, ktoré vlievajú večný život do detí Cirkvi, ako nám to vhodne pripomína posvätná Liturgia: „Z prebodnutého Srdca sa zrodila Cirkev Kristovi príbuzná… Ty, ktorý zo svojho Srdca robíš prameň milosti.“32

77. Tento symbolizmus, ktorý nie je neznámy ani starovekým Otcom a cirkevným spisovateľom, vyjadril v ich mene sv. Tomáš Akvinský ako ich verný interprét týmito slovami: „Z Kristovho boku vyviera voda, symbol duchovnej očisty, a krv, symbol vykúpenia. Kým Krv sa priraďuje k sviatosti Eucharistie, voda zas k sviatosti krstu, ktorý si však prepožičiava svoju obmývajúcu silu z moci Kristovej Krvi.“33

78. Tento symbolizmus Kristovho boku, prebodnutého a otvoreného kopijou vojaka, nie je zaiste cudzí jeho vlastnému Srdcu, ktoré nepochybne muselo byť zasiahnuté násilnou ranou, zasadenou s cieľom potvrdiť smrť ukrižovaného Ježiša Krista. A tak, rana Najsvätejšieho Ježišovho Srdca, ktoré už bolo smrťou nehybné, zostáva v histórii ako oživujúci obraz tej nezištnej milosrdnej lásky, ktorá pohla samého Boha k tomu, aby daroval svojho Jednorodeného Syna pre vykúpenie ľudstva. Touto láskou nás Kristus miloval naozaj presvedčivo a to až k vydaniu seba ako nepoškvrnenú, krvavú obetu na Kalvárii: „Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“ (Ef 5,2)

c) Najsvätejšie Srdce Ježišovo v nebeskej sláve – symbol trvalej trojakej lásky voči ľuďom

79. Po tom, čo náš Pán vystúpil do neba a zasadol po pravici Otca v jase jeho osláveného tela, neprestal milovať Cirkev, svoju nevestu, neustále tou horúcou láskou, ktorá planie v jeho Srdci. On totiž, keď vystúpil na nebesia, si nechal svoje rany na rukách, na nohách a na boku ako žiarivé trofeje jeho trojakého víťazstva: nad diablom, nad hriechom a nad smrťou.

80. On si ponechal aj svoje Srdce, v ktorom ako v najdrahocennejšej skrinke sú ukryté nesmierne poklady zásluh, ovocia jeho trojakého víťazstva, ktoré sa teraz rozdáva v hojnej miere vykúpenému ľudskému pokoleniu. A toto je potešujúca pravda, ktorú obhajuje Apoštol národov, keď píše: «„Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary.“ Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko.“» (Ef 4,8.10)

d) Dary Ducha Svätého a Ježišovo Srdce

81. Darovanie Ducha Svätého učeníkom je prvým jasným znakom veľkodušnej lásky Spasiteľa po svojom slávnom vystúpení k Otcovej pravici. Po desiatich dňoch Duch Svätý darovaný Otcom zostúpil na apoštolov zhromaždených vo Večeradle, ako to Ježiš prisľúbil pri Poslednej večeri. „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky.“ (Jn 14,16) Tento Duch Tešiteľ, ktorý je obapolnou, osobnou Láskou, ktorou Otec miluje Syna a Syn Otca, od obidvoch zoslaný, je pod symbolom ohnivých jazykov vsadený do duší učeníkov spolu s hojnosťou Božej lásky a inými nebeskými charizmami.

82. Avšak toto vliatie nadprirodzenej lásky vytrysklo takisto aj zo Srdca nášho Spasiteľa, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania.“ (Kol 2,3). Božia láska je preto súčasne darom Ježišovho Srdca i jeho Ducha. Tomuto spoločnému Duchu Otca i Syna je na prvom mieste vďačná za svoj pôvod Cirkev ako taká, ako aj jej podivuhodné rozšírenie sa medzi všetky národy, ktoré boli predtým ovládané modloslužbou, nenávisťou medzi ľuďmi, mravnou skazenosťou a násilím.

83. Je to Božia láska, najcennejší dar Kristovho Srdca a jeho Ducha, ktorá napĺňala apoštolov a mučeníkov hrdinskou silou pri ohlasovaní pravdy Evanjelia a v prinášaní svedectva o nej až po preliatie krvi; Učiteľom Cirkvi vlievala veľkú horlivosť pri objasňovaní a obhajobe katolíckej viery; Vyznávačom silu k vyvoleniu si čnosti a k uskutočneniu činov viac osožných, obdivuhodných a výhodných k vlastnému posväteniu a k spáse duše i tela blížnych; a napokon pannám silu pohotovo a radostne sa zrieknuť všetkých zmyslových pôžitkov, s cieľom zasvätiť sa jedine láske nebeského Ženícha.

84.Je to práve táto Božia láska, ktorou prekypuje Srdce Vteleného Slova a vlieva sa prostredníctvom Ducha Svätého do duší všetkých veriacich, ktorá Apoštola národov uvádza k spevu hymnu víťazstva, ktorý oslavuje v rovnakom čase víťazstvo Ježiša Krista ako Hlavy i údov jeho mystického Tela nad všetkým, čo bráni obnove Božieho kráľovstva prostredníctvom lásky medzi ľuďmi. „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť, alebo prenasledovanie, hlad, alebo nahota, nebezpečenstvo, alebo meč?…Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8,35. 37-39)

e) Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho je kultom osoby Vteleného Slova

85. Nič nám teda nezakazuje uctievať Najsvätejšie Srdce Ježišovo, pretože je najvýstižnejším účastníkom i symbolom tej nevyčerpateľnej lásky, ktorou Božský Vykupiteľ i teraz vyživuje ľudské pokolenie. Ono hoci už nie je podrobené skúškam prítomného života, je vždy živé a bijúce, pričom je nerozlučným spôsobom spojené s Osobou Božieho Slova a – v ňom a skrze neho – v svojej Božskej vôli. Z toho vyplýva, že Kristovo Srdce prekypujúce láskou Božou i ľudskou a plné pokladov všetkých milostí, vydobytých našim Vykupiteľom zásluhami jeho života, jeho utrpením a smrťou, je bezpochyby prameňom tej večnej lásky, ktorú jeho Duch šíri vo všetkých údoch jeho mystického Tela.

86. V Srdci nášho Spasiteľa teda vidíme toľkými spôsobmi sa odrážať obraz Božskej Osoby Slova, ako čistý obraz jeho dvojakej prirodzenosti, ľudskej i Božskej. Môžeme v ňom obdivovať nielen symbol, ale takpovediac súhrn celého tajomstva nášho vykúpenia. Uctievajúc Najsvätejšie Srdce – v ňom a skrze neho – adorujeme nestvorenú lásku Božieho Slova ako aj jeho ľudskú lásku so všetkými jeho ďalšími citmi a čnosťami, pričom obidve pobádali nášho Vykupiteľa k obetovaniu seba samého za nás a za celú Cirkev, svoju Nevestu, v zhode s výrokom Apoštola: „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5,25-27)

87. Ako Kristus miloval Cirkev, tak aj teraz miluje intenzívne tou trojakou láskou, o ktorej sme hovorili. A je to práve táto láska, ktorá ho pohýna, aby sa za nás prihováral, aby sme boli zmierení Otcovou milosťou a milosrdenstvom, „lebo žije stále, aby sa za nás prihováral.“ (porov. Hebr 7,25) Modlitba nasmerovaná k Otcovi, ktorá vyráža z jeho nevyčerpateľnej lásky, nestrpí žiadnu prestávku. Ako „v dňoch svojho pozemského života“ (Hebr 5,7), tak teraz, keď je Víťazom v nebi, sa prihovára u Otca s nie menšou účinnosťou; k Tomu, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) On ukazuje svoje Srdce živé a ranené láskou hlbšie, než bolo vtedy, keď už ako bezduché bolo ranené kopijou rímskeho vojaka: „Kvôli tomuto bolo prebodnuté (tvoje srdce), aby sme mohli prostredníctvom viditeľnej rany vidieť neviditeľnú ranu lásky.“34

88. Je isté, že nebeský Otec, „ktorý vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32), prosený takým Zástancom a s tak mocnou láskou, bude štedro rozdávať všetkým ľuďom svoje Božské milosti.

ŠTVRTÁ KAPITOLA

Vznik a rozšírenie kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

a) počiatky kultu v pobožnosti k Svätému krížu a k Svätým ranám

89. Vo všeobecných náčrtoch sme chceli predostrieť vám, ctihodní bratia, i kresťanskému ľudu, vnútornú povahu trvalého kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, odvolávajúc sa na učenie Božieho zjavenia ako na jeho prvotný zdroj. Sme preto presvedčený, že tieto Naše úvahy, ktoré sú nám diktované vyučovaním samého Evanjelia, jasne naznačujú, nakoľko je tento kult v podstate identický s uctievaním Božej lásky i Vteleného Slova a tiež s úctou k tej láske, ktorú Otec i Duch Svätý prechovávajú voči hriešnym ľuďom. Preto, ako upozorňuje Anjelský učiteľ, láska troch Božských osôb je v princípe i v počiatkoch tajomstvom Vykúpenia ľudí, pretože ona mocne pôsobí v ľudskej vôli Ježiša Krista a – prekypujúc v jeho úctyhodnom Srdci – vdychuje mu tú istú lásku, ktorá ho viedla k veľkodušnému darovaniu svojej Krvi, aby nás oslobodila z otroctva hriechu:35 „Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“ (Lk 12,50).

90. Je napokon Našim presvedčením, že úcta preukazovaná láske Boha a Ježiša Krista voči ľudskému pokoleniu prostredníctvom vznešeného symbolu prebodnutého Srdca Vykupiteľa, nikdy nesmie vymiznúť zo zbožnosti veriacich, hoci v nedávnej dobe mala svoje jasné prejavy a obdivuhodné rozšírenie v Cirkvi najmä po tom, čo si sám Pán ráčil vyvoliť niektoré obľúbené duše, ktorým vyjavil Božie tajomstvá tohto kultu a ktoré si On vyvolil ohlasovať osobitné milosti, ktorými ich zahrnul v hojnej miere.

91. Vždy však boli duše zasvätené Božej úcte, ktoré – inšpirované znamenitými príkladmi Božej Matky, Apoštolov a osvietených Otcov Cirkvi – preukazovali kult poklony, vďakyvzdávania a lásky Najsvätejšej ľudskej prirodzenosti Krista a zvlášť jeho Ranám, ktoré boli otvorené v jeho tele mukami jeho spásonosného Utrpenia.

92. Napokon, ako nevyznávať v oných slovách „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) – vyslovených apoštolom Tomášom, ktoré nám odhaľujú jeho náhle obrátenie z neveriaceho na veriaceho – otvorené vyznanie viery, adorácie a lásky, ktoré zranená ľudská prirodzenosť Spasiteľa povznáša až k majestátu Božej Osoby?

93. Prebodnuté Srdce Vykupiteľa dávalo vždy mocný podnet ľudskému pokoleniu pre kult voči jeho nekonečnej láske. No i keď kresťanmi všetkých čias boli napr. veľmi cenené slová proroka Zachariáša, ktoré sv. Ján evanjelista vzťahuje na Ukrižovaného: „Uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,37; Zach 12,10), je potrebné si všimnúť, že len pozvoľna sa Ono stalo predmetom osobitnej úcty ako obrazu ľudskej i Božskej lásky Vteleného Slova.

b) Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v stredoveku a neskôr

94. Chcejúc teraz len naznačiť slávne etapy tohto kultu v histórii kresťanskej zbožnosti, je potrebné pripomenúť si v prvom rade mená niektorých z tých, ktorých možno považovať za priekopníkov tejto úcty; najskôr súkromným spôsobom, ale postupne sa táto forma úcty čoraz viac rozšírila aj v prostredí náboženských inštitútov. V tomto zmysle sa o vznik a rozšírenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu zaslúžili napríklad: sv. Bonaventúra, sv. Albert Veľký, sv. Gertrúda, sv. Katarína Sienská, bl. Henrich Suzský, sv. Peter Kanízius, sv. František Saleský. Od sv. Jána Eudes pochádzajú prvé úradné liturgické formuláre k úcte Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorého slávnosť bola prvýkrát slávená, so súhlasom mnohých biskupov Francúzska, 20. októbra 1672.

95. Avšak spomedzi všetkých podnecovateľov tejto najvznešenejšej úcty si zasluhuje miesto osobitného významu sv. Margita Mária Alacoque. Jej vzdelanému duchovnému vodcovi, ktorý s ňou spolupracoval, bl. Klaudiovi de la Colombiérovi, patrí vďaka za to, že sa jeho horlivým pričinením tento kult rozšíril a spojil v hnutie, ktoré dnes vzbudzuje obdiv veriacich kresťanov a vytvára charakteristické prejavy pocty, lásky a zadosťučinenia, ktoré tento kult odlišuje od mnohých iných foriem kresťanskej nábožnosti.36

96. Stačí tento krátky pohľad na prvopočiatky a postupné rozšírenie sa kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, aby sme boli úplne presvedčení, že jeho podivuhodný rozvoj musel spočívať predovšetkým vo fakte, že bol v úplnom súlade s povahou kresťanského náboženstva, ktoré je náboženstvom lásky. Nemožno teda povedať, že by takýto kult pochádzal zo súkromných zjavení. Ani sa nesmie chápať v tom zmysle, že sa nečakane objavil v živote Cirkvi. Tento kult totiž vznikol spontánne zo živej viery a z vrúcnej nábožnosti, ktorú vyvolené duše prechovávali voči osobe Vykupiteľa a k jeho slávnym ranám, ktoré kontemplatívnemu duchu veriacich najvýrečnejším spôsobom svedčia o nesmiernej láske.

97. Z toho vyplýva, že zjavenia, ktorými bola obdarená sv. Margita Mária, nepridali žiadnu novú pravdu v katolíckom učení. Ale ich dôležitosť spočíva v tom, že Pán – ukazujúc svoje Srdce – nadprirodzeným a jedinečným spôsobom ráčil pritiahnuť ľudské mysle ku kontemplácii a uctievaniu najmilosrdnejšej lásky Boha k ľudskému pokoleniu. Prostredníctvom tohto výnimočného zjavenia Ježiš Kristus výrazne a opätovne poukázal – viac ako inokedy - na svoje Srdce ako na symbol vhodný podnecovať ľudí k poznávaniu a uctievaniu jeho lásky. Zároveň ustanovil určitý znak a závdavok milosrdenstva a milosti pre duchovné potreby novodobej Cirkvi.

c) pápežské schválenie – slávnosť k úcte Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

98. Napokon, evidentným dôkazom, že tento kult berie svoju životnú miazgu z koreňov rovnakých ako má katolícka dogma, je skutočnosť, že schválenie liturgického sviatku zo strany Apoštolskej Stolice predchádzalo spisom sv. Márie Margity. A naozaj, nezávisle na akomkoľvek súkromnom zjavení, iba vypočutím hlasu veriacich, Posvätná Kongregácia pre liturgiu dekrétom vydaným 25. januára roku 1765 a schváleným Našim Predchodcom Klementom XIII. 6. februára toho istého roku, bolo udelené biskupom Poľska a Rímskemu Arcibratstvu Svätého Srdca povolenie sláviť liturgický sviatok. Týmto činom chcela Svätá Stolica podnietiť nový vzrast kultu už žijúceho a kvitnúceho, ktorého cieľom bolo „symbolicky oživiť spomienku na Božiu lásku“37, ktorá pohla Spasiteľa obetovať sa za odčinenie hriechov ľudstva.

99. Od tohto prvého oficiálneho uznania, ktoré bolo dané vo forme privilégia v ohraničenej miere, ďalšie, nasledujúce neskôr zhruba o jedno storočie, malo omnoho väčší význam. Máme na mysli dekrét, už vyššie spomínaný, vydaný Posvätnou Kongregáciou pre liturgiu 23. augusta roku 1856, ktorým Náš nezabudnuteľnej pamäti Predchodca Pius IX., vyhovejúc prianiu Francúzskych biskupov i celého katolíckeho sveta, rozšíril na celú Cirkev sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a nariadil jeho dôstojné liturgické slávenie.38 Túto skutočnosť je zaiste záslužné odporúčať k trvalej pamäti veriacich, ako je to zdôraznené aj v samotnej liturgii daného sviatku: „Od tých dní kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, podobne ako bujná rieka, ktorá prekonáva všetky prekážky, je rozšírený po celom katolíckom svete.“

100. Uvedenými skutočnosťami prichádzame, ctihodní bratia, k jasnejšiemu chápaniu, že pri odkrývaní prameňov priezračného a hlbokého kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa veriaci majú učiť hlavne z textov Svätého písma, Tradície i posvätnej Liturgie, ak chcú preniknúť do podstaty tohto kultu a vnútornou nábožnou meditáciou čerpať z neho pokrm a rast pre ich náboženskú horlivosť. Vďaka tejto snahe a hlboko osvietenej meditácie veriaca duša nemôže nedospieť k nežnému poznaniu Kristovej lásky, v ktorej je ukrytá plnosť kresťanského života, ako o tom učí Apoštol na základe vlastnej skúsenosti, keď píše: „Preto zohýnam kolená pred Otcom… nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť … a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3,14.16-19) Touto univerzálnou plnosťou Božou je dozaista najžiarivejší obraz samého Srdca Ježiša Krista, pričom ide o tú plnosť milosrdenstva, ktorá je vlastná novej Zmluve, v ktorej „sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom“ (Tit 3,4), pretože: „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3,17).

d) duchovný charakter kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

101. Cirkev, ktorá je pre ľudí učiteľkou pravdy, bola vždy presvedčená, už od vydania svojich prvých úradných dokumentov spomínajúcich kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, že jeho základné prvky, čiže úkony lásky a vynáhrady preukazované nekonečnej láske Boha k ľuďom, vzdialené od znečistenia materializmom a poverčivosťou, tvoria formu úcty, v ktorej sa dokonale uskutočňuje viac než inokedy duchovný a ozajstný kult predpovedaný samotným Spasiteľom v jeho rozhovore so Samaritánkou: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,23-24)

102. Preto je nesprávne povedať, že kontemplácia fyzického Ježišovho Srdca odporuje dôvernému stretnutiu sa s Božou láskou a že brzdí pokrok duše na ceste, ktorá vedie k vlastneniu vznešenejších čností. Cirkev samozrejme odráža takéto falošné mysticizmy, ako napr. ústami Nášho Predchodcu, blahej pamäti Inocenta IX., keď zavrhla učenie tých, ktorí tvrdili: „Nesmú (duše na tejto vnútornej ceste) prevádzať úkony lásky k blahoslavenej Panne, k svätým a ku Kristovej ľudskej prirodzenosti; pretože, keďže ide o zmyslové objekty, aj láska, ktorá sa im preukazuje, je zmyslová. Žiadne stvorenie, a teda ani blahoslavená Panna a svätí, nesmie sídliť v našom srdci, pretože len Boh ho môže obývať a vlastniť.“39 Tí, ktorí takto zmýšľajú, sú prirodzene toho názoru, že symbolizmus Kristovho Srdca nestojí za znakom jeho senzibilnej lásky a že teda nemôže predstavovať nový základ kultu poklony, ktorý je rezervovaný vo svojej podstate iba Bohu. Podobné chápanie symbolickej hodnoty svätých obrazov sa musí každému javiť ako úplne falošné, pretože obmedzuje ich transcendentný zmysel.

103. Rozdielne od nich usudzujú a učia katolícki teológovia, ktorých jednotne vyjadruje tvrdenie sv. Tomáša Akvinského, keď píše: „Obrazom je náležite preukazovaná nábožná úcta nie na základe ich absolútnej vážnosti, ktorá by pre ne vyplývala zo samotnej ich existencie: ale preto, lebo sú obrazmi, ktoré nás vedú až k Vtelenému Bohu. Takže pohyb duše, ktorá má pred sebou obraz ako taký, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje až k tomu objektu, ktorý ten obraz predstavuje. Z toho však, že kult nábožnosti je preukazovaný Kristovým obrazom, nevyplýva, že by tento kult poklony bol podstatou iný, než aký prislúcha čnosti nábožnosti.“40 Je to teda samotná Osoba Vteleného Slova, ku ktorej sa ako k svojmu cieľu unáša príslušný kult preukazovaný jeho obrazom, či už sú to relikvie Umučenia, alebo posvätný obraz, ktorý je pre svoju výraznú hodnotu nad všetky obrazy, a tým je prebodnuté Srdce ukrižovaného Krista.

104. Z tohto telesného elementu, akým je Srdce Ježiša Krista, a z jeho prirodzeného symbolizmu, je pre nás oprávnené a náležité vystupovať, nesení na krídlach viery, nielen ku kontemplácii jeho senzibilnej lásky, ale ešte vyššie, až k nahliadnutiu a adorácii jeho najvznešenejšej vliatej lásky; a koniec-koncov, s krajnou sladkosťou a posvätným výstupom sa povznášame až k meditácii a adorácii jeho Božskej lásky, Lásky Vteleného Slova. Skutočne, vo svetle viery, ktorou veríme, že v Kristovej osobe existuje zväzok medzi ľudskou a Božskou prirodzenosťou, naša myseľ je uspôsobená pochopiť najtesnejšie putá, ktoré existujú medzi senzibilnou láskou fyzického Srdca Ježišovho a jeho dvojakou duchovnou láskou, ľudskou a Božskou. V skutočnosti tieto lásky sa nesmú považovať iba ako pri sebe existujúce v poklonyhodnej Osobe Božského Vykupiteľa, ale tiež ako spojené prirodzeným zväzkom, pretože Božej láske sú podriadené ľudské lásky – duchovná i zmyslová – a tieto dve posledne menované rovnako v sebe zrkadlia prenesenú podobnosť tej prvej. Nemožno preto tvrdiť, že by bolo iba niečím formálnym kontemplovať a uctievať si obraz Ježišovho Srdca, ktoré je vlastným a dokonalým znakom jeho Božskej lásky, veď ani nie je možné, aby najhlbšia podstata tejto lásky bola priliehavejšie vyjadrená nejakým iným stvoreným obrazom. Ale veriaci, uctievajúc Srdce Ježišovo, adoruje spolu s celou Cirkvou symbol a v istom zmysle stopu milosrdnej Božej lásky, ktorú sme pohnutí milovať aj v Srdci Slova, ktoré sa stalo Telom, v prostredí ľudského pokolenia poznačeného toľkými hriechmi.

105. V tomto zmysle je teda neustále potrebné udržiavať ako dôležitý a zároveň jemnocitný argument to, že pravda prirodzeného symbolizmu, v sile ktorej telesné Srdce Ježišovo vstupuje do nového vzťahu s Osobou Slova, úplne spočíva na základnej pravde o hypostatickej únii. Vo vzťahu k tejto pravde nemožno vnášať žiadne námietky, že sa azda chcú obnoviť bludy, ktoré Cirkev viackrát zavrhla ako odporujúce jednote Kristovej Osoby, v odlišnosti a integrite dvoch prirodzeností.

106. Táto základná pravda nás uschopňuje porozumieť, ako je Srdce Kristovo srdcom jednej Božskej osoby, t.j. Vteleného Slova, a že preto predstavuje celú tú lásku, ktorú On mal a ešte má voči nám. Z tohto dôvodu vyplýva, že kult preukazovaný Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu si zasluhuje úctu ako k povolaniu, ktoré má byť praktizované v celom kresťanstve. Kresťanské náboženstvo, keďže je vskutku náboženstvom Ježiša, je úplne znitované s božskoľudským Prostredníkom tak, že nie je možné dospieť k Srdcu Boha, ak neprechádzame cez Srdce Krista, čo je v súlade s tým, čo On povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,6)

107. Z tohto základu je ľahké vyvodiť, že kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nie je v podstate tým, čím je kult k láske, ktorú má Boh k nám v Ježišovi, pričom je zároveň skúsenosťou našej lásky k Bohu a k ľuďom. Totiž, opačnými slovami, kult k Ježišovmu Srdcu v sebe ponúka lásku Božiu predovšetkým ako objekt adorácie, vďakyvzdávania a nasledovania. Okrem toho ponúka skúmanie dokonalosti našej lásky k Bohu a k blížnemu, čo má byť vytúženým cieľom pomocou stále horlivejšieho praktizovania nového prikázania, ktoré zanechal Božský Učiteľ apoštolom ako posvätné dedičstvo, keď im povedal: „Nové prikázanie vám dávam… aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás… Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás.“ (Jn 15,12; 13,34) Je to Kristovo naozaj nové a vlastné prikázanie, lebo, ako poznamenáva Akvinský: „Celý rozdiel medzi Novým a Starým Zákonom je zhrnutý v krátkom slove, ako je to povedané u Jeremiáša: ,Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!´ (Jer 31,31). Hoci v Starom zákone bol praktizovaný taký príkaz pohnútkami posvätnej bázne a lásky, treba to pripisovať vplyvu Nového zákona: preto je pravdou, že tento príkaz existoval v Starom zákone, nie však ako prednostný, ale skôr ako predvoj a príprava nového.“41

PIATA KAPITOLA

Prax kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

a) lepšie porozumieť, zaktualizovať

108. Prv než zakončíme tak krásne a potešiteľné úvahy nad ozajstným pôvodom a jedinečnou znamenitosťou kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, My, plne si uvedomujúc svoj Apoštolský úrad založený ponajprv na blahoslavenom Petrovi, po tom, čo trikrát vyznal lásku k Božskému Spasiteľovi, pokladáme za vhodné obrátiť sa znovu na vás, ctihodní bratia, a prostredníctvom vás na toľkých Nami ctených a milovaných synov v Kristovi, slovom povzbudenia, aby ste sa snažili podporovať túto najvznešenejšiu pobožnosť, od ktorej očakávame najhojnejšie duchovné ovocie aj pre naše časy.

109. Zaiste, ak sú patrične premyslené argumenty, na ktorých je založený kult preukazovaný prebodnutému Ježišovmu Srdcu, musia každému jasne poukázať na to, že tu nejde iba o nejakú zbožnú prax, ktorú je dovolené vystriedať inou alebo ktorú netreba mať v nejakej vážnosti, ale že tu ide o formu kultu, ktorý je v plnej miere vhodný na dosiahnutie kresťanskej dokonalosti. Preto, ak „nábožnosť“ – v zmysle tradičnej teologickej koncepcie, vyjadrenej Anjelským Učiteľom – sa nejaví byť iná od takej, ktorá „napomáha ochotne oddať vôľu do služieb Bohu“42, tak potom akú službu Bohu viac zaväzujúcu, potrebnejšiu a zároveň ušľachtilejšiu a sladšiu si možno predstaviť od tej, ktorá je službou oddania sa jeho láske? A akú službu si možno nadto pomyslieť, milšiu k prijatiu Bohom od tejto, ktorá spočíva na prejavoch pocty voči milosrdnej Božej láske, a ktorá je podrobením sa láske, odvtedy, čo každé dobrovoľné oddanie sa službe je v istom zmysle darom, lebo „láska tvorí prvý dar, zdroj každého ďalšieho darovania“?43

110. Je teda hodno mať vo veľkej úcte túto formu kultu, vďaka ktorej je človek v stave väčšej úcty a lásky voči Bohu a ľahšieho i pohotovejšieho zasvätenia sa službe Božej láske; o to viac, pokiaľ nestrácame zo zreteľa, že sám Vykupiteľ ráčil tento kult navrhnúť a odporúčať ho kresťanskému ľudu a Najvyšší Veľkňazi ho prostredníctvom pamätných dokumentov zahrnuli veľkou chválou. Ktokoľvek by prechovával malú úctu voči tak vynikajúcemu dobrodeniu darovanému Ježišom Kristom jeho Cirkvi, robil by vec opovážlivú a škodlivú, ako aj urážlivú voči Bohu.

111. Ak je to tak, veriaci nemajú čo pochybovať, že preukazujúc svoju hlbokú úctu Najsvätejšiemu Srdu Vykupiteľa, zadosťučiňujú zároveň najvážnejšej povinnosti, ktorou je slúžiť Bohu a zasvätiť sa mu ako svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, ako aj celú svoju činnosť, vnútornú i vonkajšiu, a týmto spôsobom praktizovať Boží príkaz: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ (Mk 12,30; Mt 22,37)

112. Veriaci, ktorí tak robia, sú si rovnako istí, že hlavným motívom ich zasväteniu sa službe Bohu nemá byť nejaký osobný prospech pre ich telo alebo dušu, časný či večný, ale samotná dobrota Boha, ktorému sa usilujú vzdávať hlbokú úctu skutkami lásky, adorácie a náležitého vďakyvzdávania. Ak to tak nie je, kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho by viac nezodpovedal prirodzenej povahe kresťanského náboženstva, lebo vtedy by človek v takom kulte nemal pred očami v prvom rade uctievanie Božej lásky. A preto sa pri tomto kulte treba varovať od prílišnej lásky, ktorá sa ponáhľa uprednostňovať seba, lebo by oprávňovala vznášať obvinenia zo strany tých, čo zle chápu alebo menej poctivo praktizujú formu pobožnosti samu v sebe najvznešenejšiu. Je potrebné stále pamätať na to, že kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vo svojej podstate nespočíva vo vonkajších zbožných úkonoch, ani nesmie byť oduševňovaný v prvom rade nejakou nádejou z vlastných výhod, aj keď tieto dobrodenia Božský Spasiteľ potvrdil prostredníctvom osobných prísľubov, aby ľudia boli podnietení s väčšou horlivosťou spĺňať základné povinnosti katolíckeho náboženstva a prostredníctvom toho si lepším spôsobom zaobstarávali potom aj osobný duchovný úžitok.

113. Naliehavo teda žiadame všetky Naše milované deti v Kristovi, aby horlivo praktizovali túto pobožnosť, nech tí, ktorí už sú naučení čerpať spásonosné vody, ktoré prýštia zo Srdca Vykupiteľa, nech sú zvlášť tými, ktorí na spôsob divákov čím prv začnú pozorovať so zvedavým a bázneplným duchom toto potešujúce predstavenie. Nech pozorne rozjímajú, že ide o kult, ako sme na to už vyššie poukázali, ktorý bol už oddávna rozšírený v Cirkvi a ktorý hlboko ponára svoje korene do samotných stránok Evanjelia. Ide o kult, ktorý je v súlade s učením Tradície a posvätnej Liturgie, ktorý oceňovali Rímski Veľkňazi mnohorakými a najvyššími chválami. Neuspokojili sa iba s ustanovením sviatku ku cti najvznešenejšiemu Srdcu Vykupiteľa a s jeho rozšírením v Cirkvi po celom svete, ale okrem toho boli autormi slávnostného zasvätenia sa ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu.44

114. Nakoniec je osožné zamyslieť sa, že tento kult sa teší úrode prehojného a obveseľujúceho duchovného ovocia, ktoré je vovádzané do Cirkvi, to znamená: nespočetné navrátenia duší k praktizovaniu kresťanského náboženstva, upevnenie viery u mnohých, dôvernejšia jednota veriacich s našim najmilovanejším Vykupiteľom,… Všetko toto ovocie, predovšetkým v týchto posledných desaťročiach, je zjavné v hojnej a dojímavej miere.

115. V kontemplácii tohto nádherného predstavenia vytvoreného čoraz rozsiahlejšou a vrúcnejšou zbožnosťou veriacich kresťanov každej vrstvy voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Náš duch sa cíti byť nepochybne plný nevýslovnej útechy; a po vzdaní povinnej vďaky nášmu Vykupiteľovi za nekonečné poklady jeho dobroty, nemôžeme opomenúť vyjadrenie Nášho otcovského blahopriania všetkým tým, či už z kléru, alebo spomedzi laikov, ktorí účinne spolupracovali na vzraste tohto kultu.

b) kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo vzťahu k aktuálnym potrebám Cirkvi

116. No napriek tomu, ctihodní bratia, že úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu priniesla hojné duchovné plody obnovy v kresťanskom živote, nikomu nemôže uniknúť, že Cirkev bojujúca v tomto svete, a zvlášť v ľudskom spoločenstve, nedosiahla takú morálnu dokonalosť, ktorá by zodpovedala prísľubom a prianiam zjaveným Ježišom Kristom, mystickým Ženíchom Cirkvi a Vykupiteľom ľudského rodu. Je veru nemálo synov Cirkvi, ktorí znetvorujú početnými škvrnami a vráskami jej tvár, ktorú taktiež odzrkadľujú v sebe samých. Nie všetci veriaci kresťania vyžarujú skrze svätosť mravy, ku ktorým sú pozývaní. Nie všetci hriešnici sa vracajú do otcovského domu, aby si tam obliekli „najlepšie šaty“ (Lk 15,22) a dostali prsteň vlastnej vernosti ženíchovi ich duší. Nie všetci neveriaci boli začlenení do Mystického Kristovho Tela.

117. A to nie je všetko. Preto, ak je Náš duch z jednej strany živo zarmútený z pohľadu na vlažnosť dobrých, čo sú uchlácholení falošnými pokladmi sveta, ktoré ochladzujú a v konečnom dôsledku uhášajú plameň Božej lásky v ich srdciach, – z druhej strany je ešte viac zarmútený pri pohľade na machinácie bezbožných ľudí, ktorí, viac ako v minulosti, sa zdajú byť podnecovaní samým pekelným nepriateľom v ich neúprosnej a otvorenej nenávisti voči Bohu, voči Cirkvi a zvlášť voči Tomu, ktorý je na celej zemi legitímnym vikárom Božského Vykupiteľa a predstaviteľom jeho lásky voči ľuďom, ako o tom vhodne poznamenáva milánsky biskup a Učiteľ Cirkvi: „(Petrovi) boli položené otázky o tom, o čom iní mohli pochybovať, ale Pán nepochybuje; On sa pýta nie preto, aby sa oboznámil, ale aby učil toho, ktorého – prv ako mal vystúpiť na nebesia – nám zanechal ako zástupcu jeho lásky.“45

118. Naozaj, nenávisť voči Bohu a voči jeho zákonitým predstaviteľom je najmrzkejší zločin, aký len môže poškvrniť človeka, stvoreného na obraz a podobu Boha a určeného k prežívaniu jeho dokonalého a večného priateľstva v nebi. A veru, v nenávisti voči Bohu, ktorá má v sebe maximálne odvrátenie sa človeka od Najvyššieho Dobra, sa človek vzďaľuje od seba a taktiež od všetkého toho, čo pochádza od Boha, s Bohom zjednocuje a k prežívaniu Boha smeruje: od lásky, čnosti, pokoja a spravodlivosti.46

c) Srdce Ježiša – znak spásy pre súčasný svet

119. Nuž, keď vidíme, ako žiaľ počet tých, ktorí sa vydávajú za Božích nepriateľov zo dňa na deň rastie, a ktorí princípy teoretického i praktického materializmu rozosievajú čoraz viac, pred týmto čoraz bezuzdnejším divadlom výstrednosti a chamtivosti, možno sa vari diviť tomu, že v mnohých dušiach chladne láska, o ktorej dobre vieme, že je najvyšším zákonom kresťanského náboženstva, najpevnejším základ pravej a dokonalej spravodlivosti a zvrchovaným prameňom pokoja a bezúhonných potešení? Aj sám Spasiteľ varuje: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.“ (Mt 24,12)

120. Pri pohľade na toľké zlo, ktoré dnes, viac ako v minulosti, sužujú jednotlivcov, rodiny, národy i celý svet, kde vôbec, ctihodní bratia, nájdeme liek? Je azda možné nájsť znamenitejšiu nábožnosť, než je kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, zhodnejšiu svojou povahou s katolíckym náboženstvom, schopnejšiu uspokojiť súčasné duchovné potreby Cirkvi i ľudstva? Či nájsť taký postoj náboženskej úcty, ktorý by bol ušľachtilejší, sladší, spásonosnejší, než je tento kult, ktorý odkedy existuje, všetko prinavracia k samej Božej láske?47 Napokon, je vari možné obnoviť skutočný pokoj medzi ľuďmi, ako múdro pripomínajú slová Ducha Svätého: „účinkom pravdy bude pokoj“ (Iz 32,17), nejakým silnejším účinkom Kristovej lásky – ktorú zbožnosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu podnecuje a zväčšuje – pre pohnutie veriacich k dokonalejšiemu zachovávaniu evanjeliového zákona, než akým je tento kult?

121. Preto, nasledujúc príklad Nášho bezprostredného Predchodcu, aj Nám je milé obrátiť sa na všetkých Našich milovaných synov v Kristovi slovami nášho napomenutia, ktorými nezabudnuteľnej pamäti Lev XIII. koncom minulého storočia povzbudil všetkých veriacich kresťanov a ktoré sú úprimne naliehavé v otázke spásy osobnej ako i celej civilnej spoločnosti. „Hľa, tu sa dnes ponúka nášmu pohľadu iný, najpotešujúcejší a najbožskejší znak: Najsvätejšie Srdce Ježišovo… žiariace plameňom najjasnejšej nevinnosti. V ňom sú umiestnené všetky nádeje: z neho – úpenlivým prosením a pozorným počúvaním – pochádza spása ľudstva.“48

122. Je takisto Našou najživšou túžbou, aby tí, ktorí sú ozdobení menom kresťan a statočne bojujú pre upevnenie Kristovho kráľovstva na zemi, mali vo vážnej úcte pobožnosť k Srdcu Ježišovmu ako vlajku jednoty, spásy a pokoja. A tak nech si nikto nemyslí, že tou hlbokou úctou sa vnáša niečo škodlivé iným formám nábožnosti, ktorými kresťanský ľud, pod vedením Cirkvi, vzdáva úctu Božskému Vykupiteľovi. Práve naopak, vrúcne uctievanie Ježišovho Srdca bude vyživovať a zveľaďovať osobitným spôsobom kult k najsvätejšiemu Krížu, ako aj lásku k najvznešenejšej Sviatosti oltárnej. A právom môžeme tvrdiť – čo je napokon podivuhodne ilustrované v zjaveniach, ktorými Ježiš Kristus poctil sv. Gertrúdu a sv. Margitu Máriu – že nik skutočne neporozumie Ukrižovanému, ak neprechádza cez jeho Srdce. Ani nemožno ľahko pochopiť lásku, ktorá pohla Spasiteľa, aby sa nám dal ako duchovný pokrm, ak sa nepestuje osobitná zbožná úcta k Eucharistickému Srdcu Ježišovmu, ktorý nám priamo pripomína, ako to vyjadril Náš Predchodca, blahej pamäti Lev XIII., „úkon najvyššej lásky, ktorou Náš Vykupiteľ, nešetriac všetkými bohatstvami jeho Srdca s cieľom upevniť medzi nami jeho prebývanie až do konca čias, ustanovil poklonyhodnú Sviatosť Eucharistie.“49 A naozaj, „Eucharistia nemôže byť uctievaná iba ako nejaká nepatrná čiastočka jeho Srdca, pre tak veľkú lásku jeho Srdca, s ktorou nám ju (On) daroval.“50

123. Konečne, pohnutý veľkou túžbou podať účinnú pomoc proti bezbožným úkladom nepriateľov Boha a Cirkvi, ako aj v snahe priviesť späť na cestu lásky k Bohu budúce rodiny a národy, neváhame predložiť nábožné uctievanie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho ako najúčinnejšiu školu Božej lásky. Po tejto Božej láske treba ako po pevnom základe vystupovať nahor k Božiemu kráľovstvu, ktoré je potrebné upevniť v povedomí jednotlivých ľudí, v domácich spoločenstvách i v národoch, podľa premúdrej pripomienky Nášho preslávneho Predchodcu zbožnej pamäti: „Kráľovstvo Ježiša Krista čerpá silu a krásu z Božej milosrdnej lásky: milovať sväto a poriadne je jeho základom i vrcholom. Z toho sú nevyhnutne odvodené nasledujúce normy: neporušiteľne spĺňať vlastné povinnosti; nerobiť voči niekomu neprávosť; chápať ľudské vlastníctvo ako podriadené Božiemu; dávať prednosť láske k Bohu pred láskou k stvoreniam.“51

124. Aby potom kult k najvznešenejšiemu Srdcu Ježišovmu priniesol hojnejšie plody dobra v kresťanských rodinách i v celom ľudskom spoločenstve, je potrebné, aby sa veriaci dôverne zbližovali s úctou k Nepoškvrnenému Srdcu Božej Rodičky. Je nanajvýš vhodné, že podobne ako Boh chcel nerozlučiteľne pridružiť Najblahoslavenejšiu Pannu Máriu ku Kristovi v uskutočnení diela spásy ľudstva, – takže naša spása sa môže pochváliť ovocím milosrdnej lásky a utrpenia Ježiša Krista, ktoré boli úzko spojené s láskou a bolesťami jeho Matky – tak aj kresťanský ľud, ktorý od Krista i od Márie prijal Boží život, po vzdávaní povinného uctievania Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, má pohotovo uctievať podobne aj najmilovanejšie Srdce nebeskej Matky zbožnosťou, láskou, vďačnosťou a skutkami odčinenia. Je v súlade s týmto najmúdrejším a najlahodnejším plánom Božej Prozreteľnosti, že My sami by sme chceli slávnostne zveriť a zasvätiť svätú Cirkev i celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Blahoslavenej Panny Márie.52

d) dôstojne uctiť storočnicu slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

125. A keďže v priebehu tohto roka, ako sme už vyššie spomenuli, sa šťastne dovŕši sto rokov odvtedy, čo sa z rozhodnutia Nášho Predchodcu, blahej pamäti Pia IX., Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho slávila v celej Cirkvi, je našou najživšou túžbou, ctihodní bratia, aby na túto jubilujúcu storočnicu pamätal kresťanský ľud všade a slávnostne verejnými úkonmi adorácie, vďakyvzdávania a vynáhrady obetovanými Božskému Srdcu Ježišovmu. A ďalej, tieto prejavy kresťanskej radosti a kresťanskej zbožnosti musia byť nepochybne slávené s obzvláštnym nadšením – nie menej v spoločenstve lásky a modlitby s veriacimi celej Cirkvi – v tom Národe, v ktorom, nie bez tajomného Božieho plánu, sa narodila svätá Panna, ktorá je pôvodkyňou a neúnavnou zvestovateľkou tejto úcty.

126. Zatiaľ, posilnení najľúbeznejšou nádejou a už duchom cítiac predchuť tých duchovných plodov, ktoré, ako veríme, budú v hojnej miere vnášané do Cirkvi prostredníctvom kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu – pokiaľ bude správne chápaný a horlivo praktizovaný v zhode s tým, ako sme to predložili – povznášame úpenlivé prosby k Bohu, aby ráčil s účinnou podporou jeho milosti vypočuť tieto Naše najvrúcnejšie priania; a vyjadrujeme takisto túžbu, aby z láskavosti Najvyššieho zbožná úcta veriacich k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu nadobudla zo slávenia tohto roka stále väčší vzrast a vo väčšej miere rozšírila na všetkých v celom svete svoje najpríjemnejšie panovanie a kraľovanie: „kráľovstvo pravdy a života; kráľovstvo svätosti a milosti; kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“53

127. Po tejto predpovedi nebeských darov, osobne vám, ctihodní bratia, ako aj kléru a všetkým veriacim zvereným vašej pastoračnej starostlivosti, a najmä tým, ktorí sa všemožne snažia podporovať a zväčšovať kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, udeľujeme z celého srdca svoje Apoštolské požehnanie.

Dané v Ríme, pri sv. Petrovi 15. mája 1956 v dvanástom roku Nášho Pontifikátu.

PIUS XII.

© Copyright – Libreria Editrice Vaticana

Poznámky:

1 v orig.: „Budete čerpať vody s radosťou z prameňov Spasiteľa“ (pozn. prekl.)
2 Enc. Annum Sacrum, 25 Maii 1899; Acta Leonis, vol. XIX, 1900, pp. 71, 77-78.
3 Enc. Miserentissimus Redemptor, 8 Maii 1928: A.A.S., XX, 1928, p. 167.
4 Porov. Enc. Summi Pontificatus, 20 Octob. 1939: A.A.S., XXXI, 1939, p. 415.
5 Porov. A.A.S., XXXII, 1940, p. 276; XXXV, 1943, p. 170; XXXVII, 1945, pp. 263-264; XL, 1948, p. 501; XLI, 1949, p. 331.
6 v orig. „vody… z prameňov Spasiteľa“ (pozn. prekl.)
7 Conc. Ephes., can. 8; cf. Mansi, Sacrorum Conciliorum Ampliss. Collectio, IV, 1083 C.; Conc. Const. II, can. 9; Cf. ibid. IX, 382 E.
8 Porov. Enc. Annum sacrum: Acta Leonis, vol. XIX, 1900, p. 76.
9 Porov. Sum. Theol., II-II, q. 2, a. 7; ed. Leon., tom. VIII, 1895, p. 34.
10 Sum. Theol., III, q. 48, a. 2; ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 464.
11 Porov. Enc. Miserentissimus Redemptor: A.A.S., XX, 1928, p. 170.
12 Sum. Theol., III, q. 46, a. 1 ad 3; ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 436.
13 S. Leo Magnus, Epist. dogm. « Lectis dilectionis tuae » ad Flavianum Const. Patr., 13 Iun., a. 449; cf. P.L., LIX, 763.
14 Conc. Chalced., a. 451; cf. Mansi, Op. cit. VII, 115 B.
15 S. Gelasius Papa, tract. III: « Necessarium » de duabus naturis in Christo, cf. A. Thiel, Epist. Rom. Pont. a S. Hilaro usque ad Pelagium II, p. 532.
16 Porov. S. Thom., Sum. Theol., III, q. 15, a. 4; q. 18, a. 6; ed. Leon. tom. XI, 1903, p. 189 et 237.)
17 Apol., II, 13: P.G., VI, 465
18 Epist. 261, 3: P.G., XXXII, 972
19 In Ioann., Homil. 63, 2: P.G., LIX, 350
20 De fide ad Gratianum, II, 7, 56: P.L., 594
21 Porov. Super Matth., XXVI, 37: P.L., XXVI, 205
22 Enarr. in Ps. LXXXVII, 3: P.L., XXXVII, 1111.
23 De Fide Orth., III, 6: P.G., XCIV, 1006
24 Ibid., III, 20: P.G., XCIV, 1081
25 Sum. Theol., I-II, q. 48, a. 4; ed. Leon., tom. VI, 1891, p. 306.
26 Porov. Sum. Theol., III, q. 9, aa. 1-3: ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 142.
27 Porov. Ibid., III, q. 33, a. 2 ad 3m; q. 46, a. 6: ed. Leon. tom. XI, 1903, pp. 342, 433.
28 Registr. epist., lib. IV, ep. 31 Ad Theodorum medicum: P.L., LXXVII, 706
29 De sancta virginitate, VI: P.L., XL, 399.
30 Porov. S. Thom., Sum. Theol. III, q. 19, a. 1: ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 329.
31 Sum. Theol., Suppl., q. 42, a. 1 ad 3m: ed. Leon., tom. XII, 1906, p. 81.
32 Porov. Hymnus na Vešpery zo Slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
33 Sum. Theol., III, q. 66, a. 3 ad 3m: ed. Leon., tom. III, 1906, p. 65.
34 S. Bonaventura, Opusc. X: Vitis mystica, c. III, n. 5; Opera omnia. Ad Claras Aquas (Quaracchi) 1898, tom. VIII, p. 164; cf. S. Thom., Sum. Theol., III, q. 54, a. 4: ed. Leon., tom. XII, 1903, p. 513.
35 Porov.. Sum. Theol., III, q. 48, a. 5: ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 467.
36 Porov. Litt. Enc. Miserentissimus Redemptor: A.A.S., XX, 1928, pp. 167-168.)
37 Porov. A. Gardellini, Decreta authentica, 1857, n. 4579, tom. III, p. 174.
38 Porov. Decr. S. C. Rit., apud N. Nilles, De rationibus festorum Sacratıssimi Cordis Iesu et purissimi Cordis Mariae, 5a ed., Imusbruck, 1885, tom. I, p. 167.
39 Innocentius XI, Constit. Ap. Coelestis Pastor, 19 Novembris 1687; Bullarium Romanum, Romae, 1734, tom. VIII, p. 443.
40 Sum. Theol., II-II, q. 81 a. 3 ad 3m: ed. Leon., tom. IX, 1897, p. 180.
41 Comment. in Evang S. Ioann., c. XIII, lect. VII, 3, ed. Parmae, 1860, tom. X, p. 541.
42 Sum. Theol., II-II, q. 82, a. 1: ed. Leon., tom. IX, 1897, p. 187.
43 Ibid., I, q. 38, a. 2: ed. Leon., tom. IV, 1888, p. 393.
44 Porov. Leo XIII, Enc. Annum Sacrum: Acta Leonis, vol. XIX, 1900, p. 71 sq.; Decr. S. C. Rituum, 28 Iun. 1899, in Decr. Auth., III, n. 3712; Pius XI, Enc. Miserentissimus Redemptor: A.A.S., 1928, p. 117 sq.; Decr. S. C. Rit., 29 Ian. 1929: A.A.S., XXI, 1929, p. 77.
45 Exposit. in Evang. sec. Lucam, I, X, n. 175: P.L., XV, 1942.
46 Porov. S. Thom., Sum. Theol., II-II, q. 34, a. 2: ed. Leon., tom. VIII, 1895.
47 Porov. Enc. Miserentissimus Redemptor: A.A.S., XX, 1928, p. 166.
48 Enc. Annum Sacrum: Acta Leonis, vol. XIX, 1900, p. 79; Miserentissimus Redemptor: A.A.S., XX, 1928, p. 167.
49 Litt. Apost. quibus Archisodalitas a Corde Eucharistico Iesu ad S. Ioachim de Urbe erigitur, 17 Febr. 1903: Acta Leonis, vol. XXII 1903, p. 307 sq.; cf. Enc. Mirae caritatis, 22 Maii 1902: Acta Leonis, vol. XXII, 1903, p. 116.
50 S. Albertus M., De Eucharistia, dist. VI, tr. 1, c. 1: Opera omnia, ed. Borgnet, vol. XXXVIII, Parisiis, 1890, p. 358.
51 Enc. Tametsi: Acta Leonis, vol XX, 1900, p. 303.
52 Porov. A.A.S., XXXIV 1942, p. 345 sq.
53 Ex Miss. Rom., Praef. Iesu Christi Regis.

ZDROJ: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/haurietis-aquas

+++

Z knihy

Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu

zostavil Mons. Vincent Malý

LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2016

S cirkevným schválením
Arcibiskupského úradu v Trnave,
dňa 13. 7. 1994, č. 2886/94.

† Dominik Tóth
biskup, generálny vikár

Prisľúbenia Božského Srdca

Ctitelia Božského Srdca obsiahnu:

1. všetky milosti, potrebné ich stavu;

2. pokoj v rodinách;

3. potechu vo všetkých protivenstvách;

4. ochranu v živote, ale osobitne v hodine smrti;

5. požehnanie na všetky podujatia;

6. žriedlo a nekonečné more milosrdenstva v Božskom Srdci pre hriešnikov;

7. horlivosť vlažným dušiam;

8. horlivým dušiam pokrok v dokonalosti;

9. požehnanie domom, v ktorých uctievajú obraz Božského Srdca;

10. kňazom milosť pri práci na spáse duší;

11. tým, čo rozširujú pobožnosť Božského Srdca istotu, že budú zapísaní v samom Srdci Ježišovom.

12. Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočiskom v hodine smrti.

+++

Zasvätenie sa rodiny Božskému Srdcu

Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ty si prejavilo svätej Margite Márii želanie, že chceš vládnuť v kresťanských rodinách. Aby sme splnili tvoje želanie, zišli sme sa dnes verejne uznať tvoju zvrchovanú moc nad našou rodinou. Odteraz chceme žiť tvojím životom, aby v našej rodine prekvitali čnosti, za ktoré si prisľúbilo pokoj už tu na zemi. Budeme sa strániť svetského ducha, ktorého ty odsudzuješ.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, daj, aby sme ťa vždy viac a viac milovali.

Panuj teda nad naším rozumom jednoduchosťou našej viery, kraľuj nad našimi srdcami, ktoré nech bez prestania horia láskou k tebe, a my oheň tejto lásky budeme v sebe udržiavať častým svätým prijímaním.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, daj, aby sme ťa vždy viac a viac milovali.

Božské Srdce Ježišovo, zaujmi prvé miesto medzi nami, kedykoľvek sa zídeme spolu; žehnaj naše duchovné i časné podujatia, rozožeň naše starosti, posväť naše radosti, uľav naše trápenia.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, daj, aby sme ťa vždy viac a viac milovali.

Keby z nás niekto nešťastne upadol a hriechom ťa zarmútil, nedaj mu, Božské Srdce, zabudnúť, že si plné dobroty a milosrdenstva ku kajúcim hriešnikom.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami.

A keď nadíde hodina rozlúčenia, keď smrť pohrúži do smútku našu rodinu, my všetci, či už budeme zo sveta odchádzať, alebo ešte ostaneme na zemi, ochotne prijmeme tvoje večné rozhodnutie. Budeme sa tešiť tou myšlienkou, že príde deň, keď celá naša rodina, spojená v nebi, bude ťa velebiť za tvoje dobrodenia.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, tebe dôverujem.

Nepoškvrnené Srdce Panny Márie a slávny patriarcha svätý Jozef nech ti prednesú toto naše zasvätenie a nech v nás zachovajú živú spomienku naň po všetky dni nášho života.

Sláva Srdcu Ježišovmu, nášmu Kráľovi a Otcovi. Amen.

(Túto modlitbu ako osnovu zasvätenia rodín Božskému Srdcu schválil pápež / pozn.: svätý / Pius X. 19. mája 1908.)

Zasvätenie rodiny môže urobiť kňaz alebo hlava rodiny. Keď zasvätenie koná kňaz, oblečie si superpelíciu a štólu, prehovorí k členom rodiny o význame zasvätenia sa, posvätí nový obraz Božského Srdca, ktorý potom hlava rodiny zavesí alebo umiestni na čelné miesto príbytku. Kňaz sa predmodlieva litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, po ňom hlava rodiny predrieka modlitbu zasvätenia. Potom možno spievať pieseň o Božskom Srdci.

Napokon kňaz udelí prítomným požehnanie.

Ak zasvätenie koná hlava rodiny, najprv si rodina dá v kostole posvätiť obraz Božského Srdca a potom sa doma modlí litánie a modlitbu zasvätenia. Zasvätenie zakončí piesňou o Najsvätejšom Srdci Ježišovom.

+++

„Ó, Kristovo Srdce, hlboká priepasť milosrdenstva a lásky, ako je možné, že pri pohľade na dobrotu, ktorou ma obdarúvaš napriek mojej nevďačnosti, nezomriem od dojatia? Môj milovaný Spasiteľ, po tom, ako si ma povolal k existencii, prelial si za mňa svoju krv a dal si svoj život, prijímajúc potupu a smrť na kríži. A ani to ti ešte nestačilo: našiel si spôsob, ako sa mi dávať každý deň v Najsvätejšej sviatosti, nehľadiac na to, že sa ti v tejto sviatosti lásky dostane aj toľkého zneváženia, ktoré si už vopred predvídal.

Ó, Bože, akože sa len môžem prizerať svojej nevďačnosti bez toho, aby som nezomrel od hanby?! Zraň moje srdce svojou láskou, aby skončil môj nevďak a aby som celý patril tebe. Rozpomeň sa na slzy a krv vyliate za mňa a odpusť mi. Nech utrpenie, ktoré si pre mňa obetoval, nevyjde nazmar.“

Sv. Alfonz Mária de´ Liguori

(Novéna k Božskému Srdcu, časť z 8. meditácie)

+++

Litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu

(Schválil ich pápež Lev XIII. v roku Pána 1899)

Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa.
Kriste, zmiluj sa. Kriste, zmiluj sa.
Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa.

Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami.
Syn, Vykupiteľ sveta, Bože, zmiluj sa nad nami.
Duch Svätý, Bože, zmiluj sa nad nami.
Svätá Trojica, jeden Boh, zmiluj sa nad nami.

Srdce Ježišovo, Srdce Syna večného Otca, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, Duchom Svätým utvorené v lone panenskej Matky, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, podstatne zjednotené s Božím Slovom, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, Srdce nekonečnej velebnosti, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, svätý chrám Boží, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, stánok Najvyššieho, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, dom Boží a brána do neba, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, horiace ohnisko dobročinnej lásky, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, schránka spravodlivosti a láskavosti, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, plné dobroty a ľúbosti, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, hlbokosť všetkých čností, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, najhodnejšie všetkej chvály, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, kráľ a stredisko všetkých sŕdc, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, v ktorom sú všetky poklady múdrosti a poznania, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, v ktorom prebýva všetka plnosť božstva, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, v ktorom má Otec zaľúbenie, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, z ktorého plnosti my všetci sme čerpali, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, túžba za večnými výšinami, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, trpezlivé a veľmi milosrdné, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, bohaté pre všetkých, čo ťa vzývajú, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, prameň života a svätosti, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, zmierna obeta za naše hriechy, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, potupami preplnené, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, pre naše neprávosti strýznené, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, až na smrť poslušné, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, kopijou prebodnuté, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, prameň všetkej útechy, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, náš život a naše vzkriesenie, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, náš pokoj a naše zmierenie, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, obeta za hriešnikov, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, spása všetkých, čo v teba dúfajú, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, nádej všetkých, čo v tebe umierajú, zmiluj sa nad nami.
Srdce Ježišovo, slasť všetkých svätých, zmiluj sa nad nami.

Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane.
Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane.
Baránok Boží, Ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.

Ježišu, tichý a pokorný srdcom.
Pretvor naše srdce podľa svojho Srdca.

Modlime sa. Všemohúci a večný Bože, pozri na Srdce svojho milovaného Syna a na chvály a zadosťučinenia, ktoré ti prináša za nás hriešnikov; odpusť nám, uzmierený, keď Ťa prosíme o Tvoje milosrdenstvo v mene Tvojho Syna Ježiša Krista, ktorý s Tebou žije a kraľuje na veky vekov.

Amen.

(Pozn.: počet 33-och invokácií v litániach k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu nie je náhodný, pripomínajú nám 33 rokov života nášho Pána Ježiša Krista, ktoré prežil na našej zemi.)

+++

+++