S víťazným Krížom v ruke proti tureckej presile

Je ráno, 12. septembra roku Pána 1683. Kresťanská Európa sa začína stále viac strácať v temnej, nenásytnej smrtiacej noci. Takmer bezbranná, krvácajúca Viedeň sa zo všetkých svojich síl už 61 dní bráni proti jej útokom. Dobýja ju veľkovezír Kara – „Čierny“ Mustafa, držiaci nad svojím 300-tisícovým vojskom v nebi vlajúci polmesiac. Turkom prišiel na pomoc aj protestantský „kurucký kráľ“ Imrich Thököly. Vyslanec sultána Mehmeda IV., veliteľ tureckého vojska Kara Mustafa, s radosťou hľadí, ako sa pred ním Viedeň zvíja v smrteľnej agónii. Svojím víťazstvom si je istý.

Jeho hlad po víťazstvách je nenásytný. Je pevne rozhodnutý, že keď zhltne „Zlaté jablko“, pôjde dobyť aj Rím, aby podobne ako v Konštantínopole kresťanský chrám Hagia Sofia aj Svätopeterská Bazilika bola premenená na mešitu. A nielen ona…

Kara Mustafa sa už nevie dočkať tej chvíle, keď z vrcholu svätoštefanskej veže nechá zhodiť sv. Kríž a miesto neho nad Viedňou povýši polmesiac. A potom… Ale ešte nezvíťazil.

Neďaleko Viedne, na vrchu Kahlenberg – „Holom vrchu“, stojí v ruinách kostola kamaldulov s rozpätými rukami muž svätého života, pápežský legát bl. Marek z Aviána (1631 – 1699). Svoje ruky má tajomným spôsobom rozpäté na oltári sv. Kríža spolu s Najvyšším Veľkňazom – Bohočlovekom, Ježišom Kristom. Otec Marek slúži sv. omšu.

Na mysticky sprítomnenom vrchu „Holej hlave“ – Lebke – Golgote, pod oltárom sv. Kríža, pokorne pokľaká miništrujúci obávaný turkobijec, poľský katolícky kráľ Ján III. Sobieski.

Pastier Marek (1 Pt 5, 2) vezme z obetného oltára Telo Kristovo a pristúpi s Levom (Zjv 5, 5) ku kľačiacej ovci (Jn 10, 27). Svojou kňazskou rukou urobí spolu s Ním nad ovcou znamenie sv. Kríža, hovoriac pritom: „Corpus Christi!“. Lev z Lechistanu pokorne odpovie: „Amen!“, otvorí ústa a otec Marek mu do nich vloží Baránka Božieho (Jn 1, 29). Bez Boha nič nemohúca ovca (Jn 15, 5) zo sv. Pokrmu – ukrižovanej víťaziacej Božej Nemohúcosti – načerpáva nepremožiteľnú leviu silu (2 Mach 11, 11; 13) do boja za Boha a sv. Katolícku Cirkev.

Podobne boli posilnení aj ostatní prítomní.

Po sv. omši otec Marek s hlbokou pokorou a veľkou dôverou prednáša Bohu svoju modlitbu:

„Veľký Bože zástupov, pohliadni na nás tu stojacich pred Tvojím Majestátom: Prosíme Ťa, odpusť nám naše viny. Vyvolali sme Tvoj hnev a zaslúžene proti nám povstali vojská, aby nás sužovali. Ó, veľký Bože, prosíme Ťa o odpustenie z celého srdca. Zľutuj sa nad nami, zľutuj sa nad Cirkvou, ktorú zloba a moc neveriacich chce zničiť.

Pamätaj, že skrze námahu a preliatie Tvojej Najsvätejšej Krvi si všetkých vytrhol z otroctva Satana. Nedovoľ, aby sa neveriaci vystatovali a opakovali: »Kde je ich Boh, že ich nemohol zachrániť z našich rúk«… Posilni svojou milosťou Tvojho i nášho cisára Leopolda, posilni na duchu poľského kráľa, knieža lotrinské, knieža bavorské i saské, aj tieto nádherné (vojenské) oddiely, ktoré tu stoja, aby bojovali za slávu Tvojho Mena a rozšírenie Tvojej viery… Iba Ty jediný si mocný a môžeš dať, alebo odobrať víťazstvo a triumf.

Rozpínam moje ruky ako Mojžiš (pozn.: Ex 17, 8 – 16), aby Tvoji vojaci boli požehnaní. Podopieraj ich a daj im svoju silu, aby porazili Tvojich i našich nepriateľov; na slávu Tvojho Mena.

Amen“

(Vienen seu Venetiarum, Positio super virtutibus., s. 334-336).

Je najvyšší čas prísť na pomoc zomierajúcej Viedni.

Omnoho menej početná spojenecká armáda pod velením Jána III. Sobieskeho sa z vrchu Kahlenberg vrhá v ústrety obrovskej presile nepriateľského vojska. Verí, že nad nepriateľskou presilou zvíťazí. Prečo? Preto, lebo podobne ako v roku Pána 312 nad obrovskou presilou nepriateľa víťazná armáda cisára Konštantína, aj ona proti nej bojuje pod víťazným znamením sv. Kríža.

Ešte iná povzbudzujúca skutočnosť dodáva synom svetla (1 Sol 5, 5) na čele s poľským kráľom neochvejnú dôveru, že nad státisícami ostrými polmesiacmi temných bojovníkov, ktorým velí „Čierny“, zvíťazia.

Je to vedomie, že na Golgote, pod víťazným sv. Krížom Svetla sveta (Jn 8, 12), všetci stoja aj pod ochranným slnečným Plášťom Sedembolestnej Panny Márie (Jn 19, 25 – 26).

Kresťanské vojsko pevne verí, že jas Ženy odetej Slnkom (Ž 84 (83), 12; Jn 20, 28; Gal 3, 27 – 28; Lk 1, 42), ktorá má pod nohami mesiac (Zjv 12, 1), ako už mnohokrát v histórii, napríklad i v slávnej bitke pri Lepante v roku Pána 1571, aj tentoraz dopomôže rozptýliť nepriateľskú temnotu snažiacu sa pohltiť sv. Katolícku Cirkev a svetlo evanjelia, ktorým Baránkova Nevesta osvecuje svet (Mt 5, 14; Mk 16, 15 – 16; Sk, 26, 17 – 18).

Turkobijec Lev z Lechistanu so svojou armádou vstupuje do jednej z najdôležitejších bitiek v celej histórii ľudstva. V nej sa rozhodne o ďalšom osude Európy, či bude žiť pod vládou nekonečne dobrého Božieho Baránka, ktorý kraľuje nad ľuďmi z najhlbšieho dna svojej pokory z trónu sv. Kríža, alebo bude žiť pod temnou nadvládou krutého polmesiaca.

Turecký sultán Mehmed IV. cisárovi Leopoldovi I. pred touto bitkou napísal:

„Sme pripravení ukázať vám už čoskoro našu silu a vôľu…. Zvíťazíme nad vami, všade budeme šíriť našu vieru a vašu vykoreníme. Očakávajte nás vo svojom sídle, aby sme vám mohli odťať hlavu. Vy a všetci vaši ľudia budete vystavení najukrutnejším bolestiam.“

Pod Kahlenbergom sa plameň strašnej, krvavej bitky na život a na smrť rozhorel do plnej sily: 70-tisíc kresťanských bojovníkov bojuje proti 300-tisícovej tureckej armáde.

Na bojisku vidieť aj muža v hnedom habite. Áno, to je otec Marek. Čo tam robí? Svojím zjavom a modlitbou povzbudzuje kresťanské vojsko.

S krížom v ruke, ktorý drží vysoko vyzdvihnutý nad sebou, sa odvážne pohybuje uprostred bojujúcich vojakov, alebo sa stavia na vyvýšené miesta, aby ho kresťanskí vojaci, pre ktorých je mohutným povzbudením, mohli lepšie vidieť.

Často opakuje výrok, ktorý sa používa pri exorcizme:

ECCE CRUX DOMINI FUGITE PARTES ADVERSAE!
– AJHĽA, KRÍŽ PÁNA, UTEKAJTE, NEPRIATELIA!

O tejto významnej úlohe otca Marka v bitke pri Viedni svedčí aj list benátskeho ambasádora na cisárskom dvore Dominika Contiho z 26. IX. roku Pána 1683, v ktorom napísal:

„Otec Marek z Aviána, kapucín, osobnosť známa svojou svätosťou, prišiel, aby sprevádzal cisárske vojská… bol všade tam, kde sa odohrával najostrejší boj, modliac sa s Krížom v ruke“

(Vienen seu Venetiarum, Positio super virtutibus, s. 331).

Medzi vojakmi o otcovi Markovi z Aviána panovalo presvedčenie, že „jeho srdce bolo vždy pozdvihnuté k Bohu“.

Poľský kráľ Ján III. Sobieski o otcovi Markovi napísal:

„Padre Marco d’Aviano…naozaj, to je človek zjednotený s Bohom“

(Z listu Jána III. Sobieskeho, 9. IX. 1683).

„Marco d’Aviano (je) svätý a dobrý človek“

(Z listu Jána III. Sobieskeho, 17. IX. 1683).

Nad bojiskom sa vznášajú výkriky: „Ježiš! Mária!“… „Alláhu akbar!“… „Ecce Crux Domini fugite partes adversae!“…

Po 12 hodinách sa bitka končí. Nad Európou sa rozjasnieva. Temná, nenásytná smrtiaca noc ustupuje. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou: omnoho menej početné kresťanské spojenecké vojsko pod vedením obávaného turkobijca poľského katolíckeho kráľa Jána III. Sobieskeho porazilo obrovskú turecku armádu! Kara Mustafa so svojou armádou v panike utekajú, zanechávajúc za sebou svoje stany, aj so všetkým, čo narabovali.

Obávaný turkobijec po víťaznej bitke svojej manželke Marii Kazimiere okrem iného napísal:

„Vo vezírových stanoch, 13. IX. (1683), v noci.

…Vezír od všetkého utekal ledva na jednom koni a v jednom šate…

Keď vezír spozoroval, že nám už ďalej nedokáže odolávať, zavolal si k sebe synov a plakal ako dieťa. Potom povedal chánovi: »Zachráň ma, ak môžeš!« Chán mu odpovedal: »My poznáme kráľa, nepremôžeme ho, musíme myslieť sami na seba, aby sme sa mohli zachrániť.«…

Nech sa všetci tešia a ďakujú Pánu Bohu, že pohanom nedovolil pýtať sa: »A kde je váš Boh?«“

Radosť nad zázračným oslobodením Viedne bola neopísateľná. Poľský kráľ v tom istom liste svojej manželke tiež napísal:

„Padre d’Aviano, ktorý ma nemohol vybozkávať, hovorí, že nad našimi vojskami videl poletovať bielu holubicu.“

Otec Marek po víťazstve s hlbokým a neochvejným presvedčením napísal bl. pápežovi Inocentovi XI., že Viedeň bola oslobodená „zázračným spôsobom“

(Marco d’Aviano, v: Sulle Orme dei Santi. Il Santorale Cappuccino: Santi, Beati, Venerabili, Servi di Dio, Roma 2000, s. 312).

Aj kráľ Poľska po slávnom víťazstve napísal bl. pápežovi Inocentovi XI. list. V ňom mu oznámil: „Venimus, vidimus et Deus vicit.“ – „Prišli sme, videli sme a Boh zvíťazil.“ Spolu s listom pápežovi poslal aj zlatom vyšívaný zelený štandar, ktorý našiel povievať nad stanom Kara Mustafu, mylne považovaný za Mohamedov štandar.

Od tohoto slávneho, pamätného dňa – 12. septembra roku Pána 1683, v ktorom Turci od kresťanského spojeneckého vojska utrpeli drvivú porážku, z ktorej sa už nespamätali, ich moc v Európe začala upadať.

Bl. pápež Inocent XI. z vďačnosti za zázračné víťazstvo, ktoré zachránilo v Európe kresťanstvo, onedlho po ňom rozšíril sviatok Mena Panny Márie na celú Cirkev.

Po víťaznej bitke poľský kráľ vošiel v triumfálnom sprievode do jasajúcej a vďačnej Viedne, aby sa v Stephansdome zúčasnil slávnostného Te Deum. Otec Marek však v sprievode nebol. V pokore a tichosti sa utiahol do kapucínskeho kostola. Tam pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou ďakoval Bohu za zázračné víťazstvo a modlil sa za duše padlých kresťanov i moslimov.

Keď na druhý deň poľský kráľ stretol Božieho muža, povedal mu:

„Vaše požehnanie a Vaša nábožná účasť (v bitke) nám včera dali veľké víťazstvo.“ Otec Marek odvetil: „Nie, Vaša Kráľovská Milosť, Boh nám daroval víťazstvo a hrdinstvo Vašej Kráľovskej Milosti ho vybojovalo.“

Podobné vyznanie poľský kráľ Ján III. Sobieski adresoval otcovi Markovi z Aviána aj v liste, ktorý mu napísal o niekoľko dní neskôr, 11. X. roku Pána 1683, po bitke pri Parkane (dnešný názov: Štúrovo; ako vďačná pamiatka na víťaznú bitku kresťanských vojsk nad Turkami pri Parkane, bola v Štúrove 25. X. roku Pána 2008 slávnostne odhalená socha Jána III. Sobieskeho):

„Žije v nás Božie požehnanie, ktoré si nám vyprosil, keď naša armáda bojovala spolu s cisárskym vojskom“

(Yienen, seu Venetiarum, Positio super virtutibus, s.338).

V Bratislave, na Kalvárii, bola 12. septembra roku Pána 1998 na priečelie Rímskokatolíckeho farského kostola Panny Márie Snežnej nainštalovaná pamätná tabuľa, ktorá je venovaná kresťanským vojakom, ktorí bojovali 12. septembra roku Pána 1683 v bitke pri Viedni proti Turkom.

Bl. Marek z Aviána bol vo svojej dobe právom mnohými ľuďmi považovaný za Božieho muža, ktorý môže od Boha veľa vyprosiť, i zázrak, ak je to v súlade s Božou vôľou. Písomne ho o vyprosenie zdravia prosil aj olomoucký biskup Karel II. z Lichtenštejna-Kastelkornu. Všemohúci Boh na príhovor otca Marka uzdravil mnohých chorých. Tieto Uzdravenia sú spoľahlivo zdokumentované a niekoľko pod prísahou uverejenených výpovedí sa nachádza v dostupných archívoch. „Malá knižka zázrakov“ z Mníchova obsahuje 391 uzdravení potvrdených špeciálnou komisiou. Bl. pápež Inocent XI. dokonca pokorného kapucínskeho brata nazval „divotvorcom storočia“.

Otec Marek, ktorého tiež volali „Duchovný lekár Európy“, mal neobyčajný kazateľský talent. Kázal jednoducho, a to hlavne o umučení nášho Pána Ježiša Krista. Svojich poslucháčov často vyzýval k dokonalej ľútosti a k predsavzatiu polepšiť sa. Nebolo ničím výnimočným vidieť okolo neho 30 až 50-tisícový zástup ľudí. Aj mnohí protestanti sa k nemu hrnuli počúvať ho, aj napriek zákazu svojich vodcov.

Bl. Marek z Aviána počas svojho života brával kríž do rúk veľmi často:

Podľa kapucínskeho zvyku s krížom v ruke vychádzal na kazateľnicu; s krížom v ruke, ako už bolo povedané vyššie, povzbudzoval kresťanských vojakov v ich bojoch proti nepriateľom Krista a Jeho sv. Cirkvi; a s krížom vo svojich rukách nakoniec i zomrel.

Odišiel z tohoto sveta v pokoji 13. augusta roku Pána 1699 vo Viedni, v prítomnosti cisára Leopolda a jeho manželky.

Z príkazu cisára truhla s telom otca Marka zostala pre verejnosť vystavená až do dňa pohrebu 17. augusta. Nespočetné zástupy otcovi Markovi z Aviána vzdali hold ako svätému. Na slávnostnom pohrebe chudobného kapucína, ktorému predsedal viedenský arcibiskup, sa zúčastnili vysokí cirkevní hodnostári, celá cisárska rodina, cisársky dvor a veľký zástup ľudí.

Cisár tiež prikázal, aby jeho telo bolo uložené do viedenskej kapucínskej krypty vedľa cisárskych hrobov (Kaisergruft). V roku Pána 1703 boli telesné pozostatky bl. Marka z Aviána prenesené do pravej postrannej kaplnky kapucínskeho kostola, kde sa nachádzajú dodnes.

Bl. Marek z Aviána s duchovnými zbraňami (Ef 6, 13 – 18) bojoval za Boha, sv. Katolícku Cirkev a zachovanie kresťanskej tváre Európy, po boku vodcu kresťanského vojska, poľského katolíckeho kráľa Jána III. Sobieskeho.

Je preto symbolické, že za blahoslaveného bol vyhlásený iným poľským Jánom, ktorý bol tiež vodcom kresťankej armády, omnoho početnejšej – celého kresťanského katolíckeho (duchovného) Vojska – Cirkvi bojujúcej, sv. pápežom Jánom Pavlom II. (1 Kor 9, 25 – 27; Ef 6, 10 – 17; 2 Kor 10, 3 – 5; 2 Tim 4, 7; KKC: 1426; 2752; 2849…).

Na slávu Božiu a k dobru a povzbudeniu katolíckeho duchovného Vojska sa tak stalo na Svätopeterskom námestí v Ríme, v nedeľu Božieho Milosrdenstva 27. apríla roku Pána 2003.

Ako bl. Marek z Aviána ukazoval kresťanským bojovníkom na bojisku víťaziacu silu – Ukrižovaného Krista a oni naň s dôverou hľadeli, a preto zvíťazili, tak podobne robí aj Matka Božieho Milosrdenstva – Sedembolestná Panna Mária. Skrze poľskú rehoľnú sestru sv. Faustínu uprostred bojujúcej Cirkvi každému katolíckemu duchovnému bojovníkovi stavia pred oči jej umučeného a ukrižovaného Syna a vraví mu:

„Upieraj svoj zrak na utrpenie môjho Syna. Takto zvíťazíš!“,

(Sv. Faustína, Dn 449, 5. augusta 1935 – sviatok Matky Božieho Milosrdenstva).

Katolícky duchovný bojovník – bojovníčka! Poslúchneš tú, ktorej meno slávime vždy, v deň víťaznej bitky pri Viedni – 12. septembra?

Poslúchneš Máriu, Božiu, i tvoju Matku – Matku Sedembolestnú, ktorá 12. septembra roku Pána 1683 zázračným spôsobom dopomohla kresťanskému vojsku k slávnemu víťazstvu?

Poslúchneš jej výzvu, ktorú adresuje i tebe:

„Upieraj svoj zrak na utrpenie môjho Syna. Takto zvíťazíš!“

…?!

12. septembra roku Pána 2013 sa mnohým obyvateľom a návštevníkom hlavného mesta Rakúska naskytol nevšedný pohľad. Mohli vidieť, ako na viedenský Kahlenberg „cvála“ na tisícoch „koňoch“ vyše 100 poľských motocyklových jazdcov – XIII. Rajd Katyński.

Keď na Kahlenbergu pri kostole sv. Jozefa zosadli zo svojich „koní“, mnohí z nich s veľkými husárskymi krídlami, po srdečnom privítaní, ktoré tu na nich čakalo, spolu s kňazmi, so štandardou slávnostným spôsobom vstúpili do kostola. Nasledovala sv. omša, ktorou si sem prišli uctiť 330. výročie víťazstva kresťanského spojeneckého poľsko-rakúsko-nemeckého vojska, ktoré v týchto miestach pod velením poľského kráľa porazilo obrovskú tureckú presilu, snažiacu sa pohltiť kresťanskú Európu.

Viedeň, Leopoldsberg – pamätník venovaný ukrajinským kozákom, ktorí sa 12. IX. roku Pána 1683 pri Viedni tiež zúčastnili boja proti Turkom

Pred tridsiatimi rokmi, 13. septembra roku Pána 1983, si sem prišiel 300.-té výročie tejto významnej dejinnej udalosti uctiť aj poľský pápež sv. Ján Pavol II.

Po sv. omši poľskí „husári“ v čiernom koženom „brnení“, muži i ženy, navštívili maličké kahlenberské múzeum uchovávajúce pamätnú udalosť z roku Pána 1683: kaplnku zasvätenú bl. pápežovi Inocentovi XI. a poľskému kráľovi Jánovi III. Sobieskemu, spolu s priľahlou sakristiou.

Potom si poľskí „husári“ nasadili na hlavy prilby, vysadli na svoje železné dvojkolesové „kone“ a na čele s tamojším kňazom, ktorý vysadol na svojho „poníka“ – skúter, sa v procesii vydali do ulíc Viedne.

Tohtoročný 3-týždňový, vyše 7000-kilometrový XIII. Rajd Katyński, okrem iného navštívil aj naše Slovensko, mesto Štúrovo. Jeho účastníci sem prišli, aby k pomníku svojho slávneho rodáka Jána III. Sobieskeho, ktorý tu v októbri roku Pána 1683 bojoval proti Turkom, položili veniec a uctili si jeho pamiatku.

Samozrejme, že XIII. Rajd Katyński si uctil pamiatku záchrancu Viedne, a nielen nej – poľského kráľa Jána III. Sbieskeho aj pri jeho hrobe v Krakowe, vo Waweli.

A čo my Slováci? Koľkí z nás si 12. septembra spomenuli na nášho slávneho rodáka, slovenského „Záchrancu Viedne“? Koľkí Slováci mu išli položiť do rakúskeho Mariazellu veniec k jeho hrobu? Alebo kto z nás si naňho aspoň s úctou a vďakou spomenul?!

Nie je to tak, že väčšina z nás Slovákov ani len netuší, že nejaký slovenský „Záchranca Viedne“ existuje?!

Kto to je? Náš slávny rodák, Slovák, roduverný vlastenec, ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska Juraj Selepčéni – Pohronec, alebo Juraj Pohronec – Slepčiansky (1595 – 1685).

Veru, právom si vyslúžil čestný titul „Záchranca Viedne“. Veď bol to práve on, ktorý predvídal napadnutie Viedne a Európy Turkami a robil, ešte skôr, ako sa to stalo, všetko, čo mohol, aby toto nebezpečenstvo odvrátil. Arcibiskup Juraj Selepčéni, ktorý je zaraďovaný medzi najväčších cirkevných hodnostárov, štátnikov a diplomatov svojej doby, má veľkú zásluhu na tom, že sa vytvorila európska protiturecká koalícia a že sa podarilo vyhnať Turkov z Európy. Z jeho iniciatívy sa už v roku Pána 1682 uskutočnili rokovania s poľským kráľom Jánom III. Sobieskym.

Honosný titul „Záchranca Viedne“ si však vyslúžil najmä tým, že obrancom Viedne v roku Pána 1683 poskytol z vlastných prostriedkov obrovskú finančnú a potravinovú pomoc. Daroval im 493 tisíc zlatých, všetko svoje striebro i potraviny zo svojich českých a moravských majetkov v hodnote 170 tisíc zlatých.

Arcibiskup Juraj Selepčéni tiež obdarovával ľudí hojnou duchovnou pomocou. Vlieval im do sŕdc dôveru v Boha a v mocný príhovor Bohorodičky Panny Márie. Tak napríklad začiatkom mája roku Pána 1683 prišiel do Bratislavy, kde na pravom brehu Dunaja, na území dnešnej Petržalky, slúžil sv. omšu v prítomnosti vojska zhromaždeného na obranu Viedne. Vojakov povzbudil v dôvere v Božiu pomoc, a tiež v pomoc Panny Márie. V kázni im povedal:

„Nebojte sa, nebudete bojovať proti nepriateľom sami. Bude s vami Panna Mária.“

Aby na to vojaci nezabudli, daroval im medailóniky, ktoré dal pre nich zhotoviť. Na medailónikoch bola z jednej strany vyrazená Sedembolestná Panna Mária a na druhej strane meno Mária. Vojaci potom takto staručkým arcibiskupom povzbudení s jeho požehnaním a s medailónikom Sedembolestnej Panny Márie na svojich uniformách vyrazili do boja proti islamskej hrozbe.

A ako to vyzeralo 12. septembra roku Pána 2013 vo Viedni neďaleko Stephansdomu v kapucínskom kostole, v ktorom je hrob talianskeho záchrancu Viedne, a nielen nej – bl. Marka z Aviána? Musel sa pútnik, ktorý si sem prišiel uctiť pamiatku tohoto veľkého Božieho muža, ktorému Viedeň a Európa tak za veľa vďačí, predierať k jeho hrobu cez obrovský dav ľudí? Nie, nemusel, pretože miesto davu, najmä vďačných katolíckych Európanov a Viedenčanov, každého pútnika pred kapucínskym kostolom vítala iba každodenná bezbožná európska všednosť a v jeho vnútri zasa nevďačná prázdnota, ktoré ho k hrobu bl. Marka z Aviána ochotne pustili!

Blahoslavený Marek z Aviána, oroduj za nás!

+++