TOMÁŠ Z CELANA

KNIHA O ZÁZRAKOCH

(Liber miraculorum; asi 1247 – 1257)

ZAČÍNAJÚ SA ZÁZRAKY BLAŽENÉHO FRANTIŠKA

…

2. kapitola

Zázrak stigmatizácie a zjavenie Serafína

2. Nový človek František sa preslávil novým, úžas vzbudzujúcim zázrakom. Jedinečným privilégiom, ktoré sa v minulých stáročiach u nikoho neobjavilo. Len na našom Otcovi sa objavili sväté rany a jeho telo spodobnili s telom Ukrižovaného.

Čokoľvek veľkého by sme o tom povedali, nestačí túto skutočnosť dokonale osláviť. Nemožno sa tu pýtať rozumu, pretože stojíme pred zázrakom, ani nemožno dať na stigmatizáciu príklad, pretože je javom jedinečným. Všetky túžby a želania – či na verejnosti alebo v samote – zameriaval Boží muž na kríž Pána a od prvých dôb, kedy začal Ukrižovanému rytiersky slúžiť, žiarili na ňom rôzne tajomstvá kríža.

Keď sa totiž na začiatku svojho obrátenia rozhodol dať zbohom rozkošiam tohto života, oslovil ho v modlitbe Kristus z kríža a z úst obrazu Vykupiteľa na kríži počul slová: »Choď, František, a oprav môj dom; vidíš predsa, že sa rozpadáva.«

A od tej doby mal utrpenie Pána stále na mysli.

Po obrátení sa jeho duša začala rozplývať, keď Milovaný prehovoril. Či si tiež neobliekol, v najužšom napojení na kríž kajúcne rúcho, ktoré má tvar kríža? Hoci sa toto rúcho zhodovalo s predsavzatím svätca o najvyššej chudobe, ešte silnejšie než chudobu označovalo tajomstvo kríža; lebo ako duch vnútorne obliekol  ukrižovaného Pána, chcel, aby ho oblieklo navonok i telo. V tomto znamení porazil Boh zlé sily povetria, v ňom malo i jeho Božie vojsko Pánovi rytiersky slúžiť.

3. Či nevidel brat Silvester, jeden z jeho prvých bratov, muž dokonalej disciplíny, vychádzať z úst svätca zlatý kríž, ktorý svojimi rozpätými ramenami vtláčal celému svetu obdivuhodným spôsobom svoju pečať? Je zaznamenané a hodnoverne potvrdené, že dokonalým evanjeliovým životom vychýrený brat Monald pri kázaní svätého Antona videl na vlastné oči kríž a na ňom akoby ukrižovaného blaženého Františka.

Či nebolo zbožným zvykom prvých bratov, kdekoľvek videli znamenie kríža, vzdať mu úctu a česť?

Veľmi drahé, nad všetky ostatné písmená najdrahšie im bolo písmeno Tau; týmto písmenom blažený Otec označoval svoje listy; všade ním pomaľovával steny ciel. Taktiež Pacifik, Boží muž, ktorému bolo dopriate vidieť nebeské tváre, uzrel na vlastné oči na čele blaženého Otca žiariace písmeno Tau. Ako je teda dôstojné prijať toľkými svedkami preverenú skutočnosť, že ten, ktorý dostal milosť takej veľkej lásky ku krížu, bol oslávený zázračnou cťou kríža! Nič nie je pravdivejšie zo všetkého, čo sa o ňom traduje, nad správu o jeho stigmách.

4. Zjavenie sa udialo takto: Dva roky predtým, ako František vrátil svojho ducha nebu, venoval sa v pustovni na Alverne v toskánskej provincii  kontemplácii, do ktorej bol úplne ponorený. Tu uzrel prilietať Serafína na kríži, ktorý mal šesť krídel a rukami i nohami bol pribitý na kríž. Dve krídla zdvíhal nad hlavu, dve boli rozpäté k letu a dve zahaľovali telo. Keď to svätec videl, udivilo ho to. Nevedel, čo by toto videnie malo znamenať. A vtedy ho zaliala sladkosť i bolesť. Hlbokou radosťou ho napĺňalo, že naňho Serafín tak milo hľadel; ale jeho pribitie na kríž ho napĺňalo bolesťou. Zmocnil sa ho nepokoj, čo by malo toto Božie zjavenie znamenať, a v obavách hĺbal nad tým, aký má zmysel. Zatiaľ čo sa hĺbaním trápil, ozrejmil sa mu zmysel zjavenia na vlastnom tele; na rukách i nohách sa mu začali objavovať také isté rany, aké videl na ukrižovanom mužovi, ktorý sa nad ním vznášal. Jeho ruky i nohy boli uprostred akoby klincami prebodnuté a na vnútornej strane rúk a vonkajšej strane nôh sa objavili akoby hlavy klincov. Hlavy klincov boli guľaté a ich čierne špice sa z mäsa zahýbali mimo rán. Pravý bok mal  sťaby kopiou prebodnutý a rana bola červená, často z nej tiekla krv, ktorú pili jeho nohavice a habit.

Raz, keď Rufín, Boží muž anjelskej čistoty, utieral Otca, skĺzol mu rukou na prsia a citlivo sa dotkol rany. Svätca to veľmi zabolelo; odstrčil Rufínovi ruku a zvolal, aby mu to Boh odpustil.

5. Keď svätý Otec po dvoch rokoch šťastnou smrťou zamenil toto slzavé údolie za blaženú vlasť, dozvedeli sa o tejto podivuhodnej veci ľudia. Zišlo sa mnoho ľudí a chválili a velebili meno Pána. V prúdoch sa sem valilo celé Assisi a ľudia z okolia. Všetci si vrúcne priali vidieť to neslýchané divadlo, ktoré Boh vtedy spôsobil. Nevídanosť zázraku zmenila ich nárek na radosť a oči sa im rozšírili údivom a vytržením. Videli blažené telo, ozdobené Kristovými ranami; na rukách i nohách neboli len rany, ale samotné klince boli z jeho mäsa vytvorené silou Božou. Keď sa na jednej strane stlačili, vystúpili ako pravé klince na druhej strane z rany. Taktiež bolo možné vidieť zakrvavený bok.

My, ktorí to tvrdíme, sme to videli; toho, o čom píšeme, sme sa vlastnými rukami dotýkali, s očami plnými sĺz sme hľadeli na to, čo ústami vyznávame, a môžeme verejne odprisahať to, čoho sme sa úctivo dotýkali. S nami rany svätca počas jeho života videlo viac bratov, pri jeho smrti ich uctilo viac než päťdesiat bratov a mnoho svetských ľudí. To vylučuje akúkoľvek pochybnosť; nikto tento dar večne Dobrého nech nepovažuje za nepravdepodobný!  Kiež by sa mnoho údov spojilo serafínskou láskou so svojou Hlavou – Kristom, aby ich pre boj vyzbrojil podobnými zbraňami a v nebi ich povzniesol rovnako vysoko! Kto by pri zdravom rozume mohol tvrdiť, že toto všetko neslúži k sláve Krista? Trest, ktorý neveriacich už stihol, kiež by nepobožným stačil a zbožných upevnil.

6. V Potenze v Apúlii žil klerik Roger, dôstojný muž, kanonik kostola. Trápila ho dlhá choroba. Jedného dňa išiel do kostola prosiť za svoje uzdravenie. Bol tam obraz blaženého Františka so stigmami. Pokľakol pred obrazom a vrúcne sa modlil. Keď sa však zahľadel na svätcove rany, vynorili sa mu v srdci nepekné myšlienky; vnútorne sa nebránil voči ostňom svojej neviery, pretože mu starý nepriateľ našepkával: »Je to pravda, že bol tento svätec vyznamenaný takým zázrakom, alebo je to iba zbožný klam jeho bratov?« »Je to podvod,« povedal si, »asi si to jeho bratia vymysleli. Tá vec by bola nad rozumové chápanie a proti rozumu.« Ó hlúposti ľudí! Božie tajomstvá by si si mal tým pokornejšie ctiť, čím menej im rozumieš. Ak máš rozum a si rozumný, mal by si vedieť, že pre Boha je veľmi ľahké obnovovať svet stále novými zázrakmi a k svojej sláve v nás stále pôsobiť. Skrátka: pretože ten muž tak opovážlivo súdil, ranil ho Boh ťažkou ranou, aby sa utrpením naučil nerúhať sa. Zrazu mal prebodnutú ľavicu – bol totiž ľavák – počul sťaby svišťanie šípu. Hoci predtým na ruke zranený nebol, videl teraz uprostred dlane ranu akoby spôsobenú šípom. Vychádzal z nej taký žiar, že sa mu zdalo, akoby sám mal tým žiarom zhorieť. Ó zázrak! Na rukavici, ktorú sňal z ruky, nebolo po rane ani stopy, a na ruke bola rana ako odpoveď na ranu skrytú v srdci.

7. Dva dni kričal a stonal, týraný bolesťami, a všetkým odhaľoval tajomstvo svojho neveriaceho srdca. Potvrdil, že vo Františkove stigmy verí, a pod prísahou dosvedčil, že sa zbavil pochybností. Pokorne prosil svätca, aby mu svojimi svätými ranami pomohol, a svoje modlitby sprevádzal slzami. A stal sa zázrak! Keď sa uzdravil duch z neviery, uzdravila sa i ruka. Bolesť sa pominula, pálenie ustalo, po rane nezostalo ani stopy. Stal sa pred Bohom pokorný, svätcovi oddaný a voči rádu veľmi priateľský. Tento zázrak je potvrdený prísahou a svedectvom miestneho biskupa. Vo všetkom chváľme podivuhodnú Božiu moc, ktorá v meste Potenza urobila takú veľkú vec!

8. Rímske šľachtičné, či už vdovy alebo slobodné, majú vo zvyku vyhradiť si v dome kútik určený k modlitbe. V ňom mávajú obraz svätca, ktorého si obzvlášť ctia. Žila tam žena, šľachetná svojím životom a šľachtičná po rodičoch, ktorá si za patróna zvolila svätého Františka. Tam, kde sa skryto modlila k Otcovi, visel Františkov obraz. Raz pri modlitbe hľadala na obraze stigmy, a pretože ich nevidela, zmocnila sa jej hlboká bolesť a údiv. Žiaden div však, že na obraze neboli rany, lebo ich tam maliar nenamaľoval. Dlhšiu dobu nosila v srdci tú bolesť a nikomu sa nezverila; často sa však na obraz pozerala s bolesťou. A hľa, jedného dňa sa na obraze objavili na rukách Františka rovnaké stigmy, ako sa maľujú. Božia moc doplnila, čo ľudské umenie zanedbalo.

9. Roztriasla sa a užasla. Zavolala svoju dcéru, ktorá matku v svätej snahe horlivo nasledovala, povedala jej, čo sa stalo, a opýtala sa jej, či obraz tiež videla dodnes bez stigiem. Dievčina potvrdila, že doteraz na obraze stigmy neboli, hoci teraz sú. Matky sa však zmocnili pochybnosti. Čo ak na obraze predsa len stigmy boli od začiatku? Aby nebol prvý zázrak znevažovaný, pridala Božia moc  zázrak druhý. Rany z obrazu zmizli, takže následný zázrak potvrdil predchádzajúci. Sám som videl túto cnostnú ženu a vyznávam, že to bola Bohu zasvätená duša v svetskom rúchu.

10. Ľudský rozum je už od narodenia poučovaním svojich zmyslov a hrubými predstavami taký zmätený, že sa niekedy dá naviesť letmými domýšľaniami, že je treba pochybovať o tom, čo sa má veriť. Preto nielenže s námahou veríme úžasným skutkom, ktoré vykonali svätí, ale dokonca niekedy sú i spásonosné pravdy viery vystavené pochybnostiam. Jeden menší brat františkán, kazateľ žijúci bezúhonným životom, bol o svätých stigmách pevne presvedčený. Či potom nasledoval obecné zmýšľanie, alebo narazil na niečo zvláštne – skrátka, začal trpieť pochybnosťami o stigmách Otca. Bolo možné vidieť boj v jeho srdci: ako rozum zastupoval pravdu, ale fantázia tvrdila opak. Rozum rozhodol, že skutočnosť je taká, ako sa hovorí. A pretože žiadne iné dôkazy po ruke nemal, opieral sa o pravdu uznanú cirkvou. Na druhej strane sa sprisahali tiene citov proti zázraku ako proti niečomu, čo odporuje prirodzenosti a čo je po stáročia neslýchané. V jeden večer vošiel unavený do svojej cely; rozum mal od námahy vyčerpaný, ale fantázia zostávala živá. Tu sa mu vo sne zjavil svätý František so špinavými nohami, prísny a trochu nahnevaný. Povedal: »Prečo sa tak rozpolťuješ v srdci? Také špinavé pochybnosti! Pozri na moje ruky a nohy!« A tu vidí prebodnuté ruky, rany na špinavých nohách však nevidel. Vtedy mu svätec povedal: »Zotri blato z mojich nôh a viď rany a klince!« Uchopil nohy svätca a zdalo sa mu, že odstraňuje špinu a dotýka sa rán. Hneď ako sa brat prebudil, vypukol v plač a očistil sa od predošlej sťaby špiny verejným vyznaním.

11. Aby sme pevne verili, že stigmy nepremožiteľného Kristovho rytiera mali zvláštnu silu, nehľadiac na to, že boli znamením vyvolenia a odmenou za veľkú lásku, ktorej sa svet čuduje, možno vidieť z jedného neuveriteľného zázraku, ktorý sa udial v španielskej Kastílii. Dvaja muži tu už dlho žili v zúrivom nepriateľstve. Ich hnev bol veľký; bezprávie – ako sa domnievali – bolo možné zahladiť iba krutou smrťou jedného rukou druhého. Ťažko ozbrojení číhali s čeľaďou jeden na druhého, aby mohli potajomky spáchať vraždu. Tu sa raz večer prihodilo, že po ceste, kde jeden na druhého číhali, išiel muž spravodlivého života a dobrej povesti. Podľa svojho zvyku ponáhľal sa ku kostolu bratov, aby sa tu pomodlil, lebo bol svätému Františkovi oddaný celým srdcom. A vtedy prepadli obaja synovia tmy dieťa svetla, pretože sa domnievali, že je to nepriateľ, ktorého chceli zabiť. Ťali doňho mečom, smrteľne ho zranili a jeden z nepriateľov mu vbodol dýku do hrdla tak hlboko, že ju nemohol vytiahnuť.

12. Odvšadiaľ sa zbiehali ľudia, kričali, a všetci susedia oplakávali smrť nevinného. Pretože však v mužovi ešte tlela iskrička života, radili lekári, aby mu dýku z hrdla nevyťahovali. Snáď tak robili aj kvôli spovedi, aby sa mohol vyznať aspoň nejakým znamením. Celú noc sa lekári snažili zastaviť krvácanie a obviazať rany; no keďže rán bolo mnoho a hlbokých, museli svoje úsilie zanechať. S lekármi stáli okolo lôžka aj menší bratia, plní bolesti, a očakávali priateľovu smrť. A vtedy začali zvoniť na ranné chvály. Keď žena zraneného počula zvon, pribehla k lôžku a volala: »Vstaň, drahý, a choď na ranné chvály, tvoj zvon ťa volá!« V hrudi muža, stojaceho už blízko smrti, sa ozvalo zachrčanie a snažil sa vydať pár hlások. Pozdvihol ruku k dýke v hrdle a zdalo sa, že niekomu naznačuje, aby ju vytiahol. A tu – ó zázrak! – dýka sa bleskovo vysunula  z hrdla a odletela až ku dverám. Úplne zdravý zdvihol sa muž z lôžka, akoby precital zo spánku, a začal hlásať obdivuhodné Božie skutky.

13. Všetci navôkol sa rozochveli a zdalo sa im, že snívajú. Vtedy povedal uzdravený: »Nebojte sa! Svätý František, ktorému som bol vždy oddaný, práve odišiel a uzdravil všetky moje rany. Svoje sväté rany položil na moje, ich sladkosťou ich zacelil; keď ste počuli môj chrapot v hrudi, zdalo sa mi, že František chce odísť a dýku v hrdle mi zanechať. Rukou som mu ukazoval – hovoriť som nemohol – aby mi dýku vytiahol. Vytrhol ju a odhodil ku dverám, ako ste videli. A ako ostatné rany i ranu v hrdle mi svojou svätou ranou uzdravil.«

Kto by sa pri tom všetkom nedivil, kto by Bohu neprisúdil silu, ktorou stigmy pôsobili?

…

13. kapitola

Uzdravenie vydúvania vnútorností

…

114. V diecéze Sora žil mladý muž menom Ján. Vydúvaním vnútorností a prietržou bol tak ťažko postihnutý, že mu lekári nedokázali pomôcť. Jedného dňa išla jeho žena do kostola svätého Františka. Keď sa tam modlila za uzdravenie svojho manžela, riekol jej jeden z bratov vo svojej prostote: »Choď a povedz mužovi, nech sa zasľúbi svätému Františkovi a miesto prietrže nech požehná svätým krížom!« Pani sa vrátila domov a odkázala mužovi, čo počula. Muž urobil svätému Františkovi sľub, miesto prietrže prežehnal a vnútornosti sa zázračne vstrebali dovnútra. Muž sa začudoval nad takým dokonalým a náhlym uzdravením a začal nedôverčivo skúšať, či je to uzdravenie naozajstné….

…

16. kapitola

Blázni a posadnutí

…

152. V Marittime trpela jedna žena päť rokov nervovou chorobou, takže nevidela a nepočula. Zubami trhala odev, nebála sa vody ani ohňa a upadala do záchvatov epilepsie. Raz v noci, keď sa nad ňou Božie milosrdenstvo zmilovalo, upadla do zdravého spánku. Videla totiž blaženého Františka, ako sedí na prekrásnom tróne. Padla pred ním na kolená a úpenlivo prosila o navrátenie zdravia. Pretože svätec prosbu ešte nevypočul, učinila sľub, že neodmietne dať almužnu, pokiaľ bude mať čo dať a pokiaľ ju niekto požiada v mene jeho lásky. Svätec ihneď prijal zmluvu podobnú tej, akú on sám kedysi urobil s Bohom, a úplne jej navrátil zdravie tým, že ju poznamenal znamením kríža.

…

17. kapitola

Chromí a neduživí

…

159. V mestečku Gori v ostijskej diecéze sa urobil jednému mužovi na nohe taký nádor, že nemohol chodiť. Bol z toho úplne zúfalý. Pretože v ľudskú pomoc nemohol dúfať, začal raz v noci vylievať svoju biedu pred svätým Františkom, ako keby ho videl prítomného: »Svätý František, spomeň si na moje služby a na moju úctu k tebe. Na oslovi som ťa vozil a tvoje sväté ruky i nohy som bozkával. Stále som ti bol oddaný, stále som ťa miloval, a teraz umieram z útrap a bolestí.« A František sa tými výlevmi nechal obmäkčiť. Ihneď sa zjavil, pamätajúc na dobrodenie a vďačný za úctu, v sprievode jedného brata. Hovoril, že prišiel na volanie tohto muža a že so sebou prináša pomoc. Chorej nohy sa dotkol malou paličkou, ktorá mala podobu Tau. Nádor praskol, zdravie sa vrátilo, ale na onom mieste je dodnes vidieť znamenie Tau. Týmto znamením totiž František označoval svoje listy, kedykoľvek musel niekomu písať.

…

178. Raz prišiel do mesta Orte a chcel tam prenocovať. Tu doviedli rodičia k svätcovi chlapca, menom Jakub, pretože bol úplne poskrúcaný, a prosili ho za uzdravenie. Choroba ho tak doriadila, že mu hlava ležala nakolenách a niekoľko kostí mal zlomených. Keď ho František požehnal a urobil znamenie kríža, začal sa ihneď narovnávať a bol dokonale uzdravený.

…

18. kapitola

Rôzne zázraky

…

195. Ešte keď blažený František chodil po tejto zemi, trpel jeden brat hroznou chorobou, ktorá ho hádzala o zem a končatiny mu krútila do neprirodzených polôh. Niekedy, keď sa tak váľal po zemi a bol ako stuhnutý, vyhadzoval do vzduchu hlavu a nohy, aby hneď znova padal na zem a váľal sa v slinách. Otca sa táto ťažká choroba veľmi dotýkala. Keď sa nad ním raz pomodlil, uzdravil ho znamením kríža, takže v budúcnosti nemal už žiadne ťažkosti.

…

+++

SV. BONAVENTÚRA

LEGENDA MAIOR SANCTI FRANCISCI

(Väčší životopis svätého Františka)

(1260 – 1262)

ÚVOD

1. V týchto posledných dňoch prejavila sa dobrota nášho Spasiteľa Boha na jeho služobníkovi Františkovi. Ukázala sa všetkým, ktorí sú pokorní a milujú svätú chudobu. Keď velebia nesmierne Božie milosrdenstvo, ako sa na ňom preslávilo, učia sa príkladom Františkovho života. Zriekajú sa úplne bezbožnosti a svetských žiadostí, žijú podľa Kristovho vzoru a neustále prahnú po naplnení blaženej nádeje. On bol naozaj veľmi chudobný a skrúšený, a tak vznešený Boh naňho zhliadol s ochotnou dobrotivosťou. Nielenže pozdvihol biedneho z prachu svetského života, ale učinil ho vyznávačom, vodcom a hlásateľom evanjeliovej dokonalosti. Dal ho veriacim ako svetlo, aby vydával svedectvo o svetle a pripravil Pánovi k srdciam veriacich cestu jasu a pokoja.

On ako južná hviezda uprostred hmly sa zaskvel jasnými zábleskami života a učenia, svojou oslňujúcou žiarou vyviedol na svetlo tých, ktorí sedeli v tme a v tieni smrti. Ako dúha skvejúca sa uprostred nádherných mrakov ukazoval na sebe znamenie zmluvy s Hospodinom, zvestoval ľuďom pokoj a spasenie ako anjel pravého mieru. Podobne ako Predchodca bol ustanovený od Boha, aby pripravoval cestu na púšti najprísnejšej chudoby a kázal príkladom i slovom pokánia. Najprv bol obdarený darmi nebeskej milosti, potom obohatený zásluhami nepremožiteľnej ctnosti. Taktiež bol naplnený prorockým duchom, poverený anjelským poslaním, serafínsky zapálený a ako muž posvätnej rehole nahor vyzdvihnutý na ohnivom voze – ako sa jasne poznáva z priebehu jeho života – dokázal o sebe, že prišiel v duchu a moci Eliášovej.

Preto sa tiež právom tvrdí, že je označený pravdivým proroctvom i druhého Ženíchovho priateľa, apoštola a evanjelistu Jána, v podobe anjela vystupujúceho od východu slnka, ktorý má znamenie živého Boha. Pri otvorení druhej pečate hovorí Ján v Apokalypse: »Videl som druhého anjela vystupovať od východu slnka so znamením živého Boha.«

2. V tomto Božom poslovi vidíme pevnou vierou Božieho sluhu Františka, milého Kristovi, ktorý je nám vzorom a svetu predmetom obdivu, ak si všimneme hoci len vrchol jeho znamenitej svätosti. Keď sväto žil medzi ľuďmi, odrážal na sebe anjelskú čistotu, pre ktorú sa stal vzorom pre tých, ktorí chcú dokonale nasledovať Krista. K takému poznaniu vo viere a zbožnosti nás privádza nielen jeho poslanie »volať k plaču a náreku, k oholeniu hlavy a opásaniu sa povrazom z konských vlasov, poslaniu označiť písmenom Tau na čelách plačúcich a trúchliacich mužov«, znakom kríža pokánia, pričom i jeho rúcho sa tvarom krížu podobalo. Nezvratným svedectvom pravdy potvrdzuje naviac podobnosť s ukrižovaným Kristom aj pečať živého Boha vtlačená do tela – nie prirodzenou silou alebo remeselným dôvtipom, ale podivnou mocou ducha živého Boha.

3. V žiadnom prípade by som sa nebol pokúsil opísať život tohto tak ctnostného muža, vo všetkom hodný nasledovania, keďže sa cítim taký nehodný a neschopný, keby ma k tomu nepohla vrúcna túžba bratov, svorné naliehanie generálnej kapituly a povinná zbožná úcta k svätému Otcovi. Mám v čerstvej pamäti, ako som bol jeho príhovorom a zásluhami v detskom veku vyslobodený z pažeráku smrti. Obával by som sa, aby som snáď nebol trestaný ako nevďačník za nešľachetnosť, keby som zamlčal, čo mu slúži na chválu, a nehlásal to.

Najdôležitejšou príčinou, prečo beriem na seba túto úlohu, je, že jeho prostredníctvom mi Boh zachoval život tela i duše a že som na sebe zakúsil jeho moc. Z vďačnosti sa podujímam zozbierať ctnosti jeho života, skutky i slová ako odrobinky – sčasti nepovšimnuté, sčasti rozptýlené – aj keď ani ja hádam nepozbieram všetko. Ide však o to, aby tieto spomienky nezanikli smrťou tých, ktorí sa so sluhom Božím stýkali.

4. Aby som sám bezpečnejšie a jasnejšie poznal život, ktorého pravdivé opísanie mám zanechať potomstvu, navštívil som miesto narodenia, pobytu a smrti svätého muža a často som sa usilovne rozprával s jeho priateľmi a dôverníkmi, ktorí dosiaľ žili. Hovoril som najmä s niektorými, ktorí boli význačnými svedkami a nasledovateľmi jeho svätosti. Tým pre poznanie pravdy a osvedčenú ctnosť treba nepochybne veriť.

V opise vecí, ktoré Boh vykonal prostredníctvom svojho sluhu, nechcel som vyhľadávať ozdobný sloh. Veď zbožnosti čitateľa viac prospieva reč prostá než okázalá.

…

1. kapitola

O živote svätého Františka vo svetskom stave

2. … »Ak na človeka doľahne utrpenie, je vnímavejší na duchovné záležitosti.« Preto »spočinula na ňom ruka Hospodinova« a »pravica Najvyššieho spôsobila premenu«. Jeho telo sužovala dlhou chorobou, aby pripravila dušu na pomazanie Duchom Svätým. A keď nabral znova telesných síl a pripravil si podľa zvyku pekný odev, prišiel mu v ústrety nejaký rytier. Bol síce ušľachtilý, ale chudobný a biedne oblečený. František pocítil v srdci bolesť nad jeho úbohosťou. Ihneď sa vyzliekol, aby vykonal zároveň dvojaký skutok lásky: zakryl hanblivosť vznešeného rytiera a pomohol chudobnému človeku z biedy.

3. Keď nasledujúcu noc usnul, ukázala mu Božia dobrota prekrásnu veľkú sieň s rytierskou výzbrojou, ozdobenou znakom Kristovho kríža, aby naznačila, že milosrdenstvo preukázané pre lásku najvyššieho Kráľa chudobnému rytierovi má byť vyvážené nepomernou odmenou. Keď sa pýtal, čie to všetko je, uistila ho nebeská odpoveď o tom, že to bude jeho a jeho rytierov…

5. … Keď sa totiž jedného dňa takto v odlúčenosti modlil a velikánskym žiarom bol pretavovaný do podobnosti s Bohom, ukázal sa mu Ježiš Kristus pribitý na kríži. Pri pohľade naňho jeho dušu ovládlo dojatie a pamiatka na Kristovo umučenie sa vtlačila do vnútra jeho srdca. Od tej chvíle, kedykoľvek mu Kristovo ukrižovanie prišlo na myseľ, len ťažko sa navonok zdržal sĺz a náreku, ako sám neskôr dôverne rozprával, keď sa blížil ku koncu života. Muž Boží porozumel, že týmto zjavením sa mu pripomenul výrok evanjelia: »Ak chceš prísť za mnou, zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma!«

6. Od tej chvíle sa obliekol duchom chudoby, osvojil si pokorné zmýšľanie a bol zapálený vnútornou dobrotivosťou. Predtým sa veľmi štítil nielen styku s malomocnými, ale i z odstupu sa na nich pozrieť. Teraz kvôli ukrižovanému Kristovi, ktorý sa podľa prorokovho slova zjavil v opovrhnutí ako malomocný, preukazoval s dobrotivou vrúcnosťou malomocným služby pokory a vľúdnosti, aby opovrhol sebou samým. Často navštevoval ich obydlia, štedro im dával almužnu a s mocným citom súcitnosti im bozkával ruky aj ústa. Túžil po tom, aby chudobným žobrákom mohol rozdať sám seba, nielen svoje veci. Niekedy si vyzliekal šaty, inokedy ich páral alebo trhal, aby chudobných obdaroval, keď nemal po ruke nič iné. Prispieval tiež úctivo a srdečne chudobným kňazom, najmä na vybavenie oltára, aby tak mal účasť na bohoslužbe a služobníkom Božím doplnil, čoho sa im nedostávalo.

Keď raz v tej dobe navštívil v zbožnom úmysle prahy apoštola Petra a uvidel pri chrámových dverách mnoho chudobných, bol uchvátený nežným súcitom a tiež zlákaný láskou k chudobe. Jednému obzvlášť biednemu chudákovi daroval svoje šaty, obliekol sa do jeho zdrapov a strávil ten deň s neobyčajnou duchovnou radosťou medzi chudobnými, aby pohrdol svetskou slávou a krok za krokom postupoval k dokonalosti evanjelia. Starostlivo umŕtvoval telo, aby Kristov kríž, ktorý choval vnútri v srdci, taktiež navonok na tele nosil. To všetko činil Boží muž František, keď ešte nebol ani obydlím, ani šatom od sveta odlúčený.

2. kapitola

O jeho dokonalom obrátení sa k Bohu a opravovaní troch kostolov

1. … Keď jedného dňa vyšiel do polí, aby rozjímal, a kráčal popri kostole svätého Damiána, ktorému pre prílišnú spustnutosť hrozilo zrútenie, povzbudzovaný duchom vstúpil doňho pomodliť sa. Pred obrazom Ukrižovaného padol na tvár a pri modlitbe bol naplnený veľkou útechou ducha. Keď s plačúcimi očami hľadel na kríž Pána, započul telesnými ušami hlas z toho kríža, ako k nemu prichádza a trikrát vraví: »František, choď a oprav môj dom, ktorý, ako vidíš, celý sa rúca!« František sa preľakol, keďže bol v kostole sám, a užasol nad tým, že počul taký podivný hlas. V srdci cítil pôsobenie Božieho slova a od vytrženia mysle vystupoval zo seba. Potom, keď prišiel k sebe, začal sa pripravovať na poslušné vykonanie rozkazu, aby opravil hmotný chrám. Avšak hlavný význam výroku sa týkal chrámu, ktorý si Kristus získal svojou krvou, ako poučil Františka Duch Svätý a on to neskôr bratrom vyjavil.

František vstal, odišieľ odtiaľ, vyzbrojil sa znamením kríža, nabral súkna na predaj a rýchlo išiel do mesta, ktoré sa volá Foligno. Tam rozpredal, čo priviezol, ba aj koňa, na ktorom prišiel, nechal tam šťastný kupec výmenou za peniaze. Vrátil sa do Assisi, úctivo vošiel do kostola, ktorý mal prikázaný opraviť, a našiel tam chudobného kňaza. Dal mu najavo svoju úctu a ponúkol mu peniaze na opravu kostola a pre potreby biednych. Pokorne ho žiadal, aby mu dovolil nejaký čas s ním bývať. Kňaz dovolil, aby tam býval, ale peniaze odmietol zo strachu pred Františkovými rodičmi. Preto ten z ozajstnej nenávisti k peniazom pohodil ich do jedného z okien a tým, čo pohodil, pohŕdal, akoby išlo o prach.

…

4. Potom sa telesný otec syna milosti, keď ho už ten obral o peniaze, usiloval o to, aby bol predvedený pred biskupa toho mesta, zriekol sa pred ním celého otcovského majetku a vydal všetko, čo mal. Pravý milovník chudoby bol ochotný to splniť. Keď ho priviedli k biskupovi, nezdráhal sa, bez rozmýšľania alebo čakania na nejakú reč, ale sám urobil, čo je treba: ihneď si vyzliekol všetky šaty a vrátil ich otcovi. Ukázalo se, že Boží muž má pod jemnými šatami na tele kajúce rúcho. Ale neobyčajne vnútorne zapálený a akoby opojený na duchu zhodil zo seba i spodné rúcho a celý obnažený pred všetkými vraví otcovi: »Až dosiaľ som ťa nazýval otcom na zemi, ale odteraz bezpečne môžem hovoriť: Otče náš, ktorý si na nebesich! Lebo uňho som uložil celý svoj poklad a všetku nádej zakotvil.« Keď to videl biskup, začudoval sa takej úžasnej horlivosti Božieho muža. Ihneď vstal a vzal ho s plačom do náručia, pretože to bol zbožný a dobrý muž. Prikryl ho plášťom, ktorý mal prehodený, a prikázal svojmu služobníctvu, aby dali Františkovi niečo na oblečenie. Priniesli mu chudobné, skromné šaty akéhosi bitkára, ktorý slúžil biskupovi. On ich vďačne prijal, poznamenal ich vápnom, ktoré bolo poruke, v podobe kríža, a tak ich spravil odevom ukrižovaného človeka, chudáka, ktorý bol polonahý. A tak sluha Najvyššieho Kráľa nahotou získal česť nasledovať nahého ukrižovaného Pána, ktorého miloval. Tak sa ozbrojil krížom, aby svoju dušu zveril drevu spásy, aby s jeho pomocou vyviazol z potopy sveta.

3. kapitola

O ustanovení rehole a schválení reguly

…

5. V tom čase ukázal Pán aj jednému assiskému kňazovi menom Silvester, mužovi ctnostného života, videnie, ktoré sa nepatrí zamlčať. Keď sa totiž podľa ľudského zmýšľania vyhýbal činnosti a životu Františka a jeho bratov, navštívilo ho videnie nebeskej milosti, aby nerozvážnym úsudkom nepadol do nebezpečia. Vo sne videl celé mesto Assisi ovinuté veľkým jašterom, a pre jeho obrovitosť sa zdalo, že celý kraj je odsúdený na záhubu. Potom uvidel akýsi zlatý kríž, vychádzajúci z Františkových úst, ktorého vrchol sa dotýkal neba a jeho ramená sa rozpínali do nesmiernej šírky. Zdalo sa, že siahajú až na konce sveta. Zjavenie žiariace svetlom zaháňalo toho príšerného a hrozného jaštera na nenávratný útek. Keď sa mu to ukázalo trikrát, pokladal to za Božie znamenie. Rozprával to po poriadku Božiemu mužovi a jeho bratom a onedlho opustil svet. Tak dokonale vstúpil do Kristových šľapají, že jeho život sa postupne javil pravým obrazem videnia, ktoré mal vo svete.

6. Keď však Boží muž počul o tom videní, neprepadol ľudskej domýšľavosti, ale v Božích dobrodeniach poznával jeho dobrotu. A tým viac sa vzmužil, aby stíhal ľstivosť starého hada a kázal slávu Kristovho kríža.

…

10. … Pápež … uznal, že v tom človeku prehovoril Kristus. Ale rovnako potvrdil z vnuknutia Ducha Božieho, že na tomto mužovi sa naplní i videnie, ktoré vtedy z neba prijal. Videl vo sne – ako rozprával – lateránsku baziliku, ako sa už temer rúca, a akéhosi biedneho človeka, nepatrného a opovrhnutého, ktorý ju vlastným chrbtom podoprel a držal, aby sa nezrútila. »Naozaj,« povedal, »on je to, kto skutkom i náukou podoprie cirkev.« Od tej chvíle, naplnený zvláštnou zbožnosťou, vo všetkom vyšiel v ústrety jeho prosbe a Božieho sluhu vždy miloval osobitnou láskou. Nielenže povolil, o čo sa žiadalo, ale sľúbil povoliť ešte viac. Schválil rehoľu, vydal ustanovenie o kázaní pokánia a všetkým bratom laikom, ktorí sprevádzali Božieho sluhu, prikázal vystrihať malé venčeky na temene, aby mohli slobodne kázať Božie slovo.

4. kapitola

O prospechu rehole pod jeho vedením a potvrdenie prvotnej reguly

…

3. Muž Boží sa ubytoval s ostatnými druhmi v akejsi opustenej chatrči pri meste Assisi. Tam podľa pravidla svätej chudoby žili v práci a biede. Dbali o to, aby sa sýtili skôr chlebami sĺz, než sa kŕmili rozkošou. Bez prestania sa tam oddávali svätej modlitbe. Snažili sa Bohu prednášať nábožné prosby a chvály skôr mysľou ako ústami. Nemali totiž ešte cirkevné knihy, z ktorých by spievali kanonické hodinky. Avšak miesto používania tých kníh rozjímali vo dne v noci v knihe Kristovho kríža, na ktorý neustále hľadeli. Boli poučení príkladom a slovami otcovými, ktorý im neustále kázal o Kristovom kríži.

Keď ho bratia žiadali, aby ich naučil modliť sa, riekol: »Keď sa modlíte, hovorte: Otče náš… a Klaniame sa Ti, Pane Ježišu Kriste, tu a vo všetkých tvojich kostoloch po celom svete, a dobrorečíme Ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet!«

Učil ich aj chváliť Pána vo všetkom a pre každé stvorenie, ctiť si osobitou úctou kňaza a pravú vieru, ako ju svätá rímska cirkev uchováva a učí, pevne veriť a úprimne vyznávať. Oni vo všetkom zachovávali náuku svätého Otca a pri všetkých kostoloch a krížoch, ako ich zďaleka zazreli, podľa stanoveného pravidla sa modlili a pokorne padali na tvár.

…

9. Zatiaľ rástli zásluhy ctností Kristových maličkých a vôňa dobrej povesti, rozlievajúca sa široko-ďaleko, priťahovala mnohých ľudí z rôznych končín sveta k svätému Otcovi, aby ho uvideli. Mezi nimi aj jeden skladateľ vtipných piesní, ktorý bol za to korunovaný cisárom a bol nazývaný kráľom veršov, zaumienil si navštíviť Božieho muža, ktorý si tak málo vážil svetských vecí. Keď ho zastihol pri pevnosti San Severino, ako kázal v jednom kláštore, spočinula na ňom ruka Pánova a on videl Františka, tohto kazateľa Kristovho kríža, označeného dvoma mečmi, veľmi žiariacimi, upravenými do podoby kríža. Jeden z nich smeroval od hlavy k nohám, druhý naprieč od ruky cez prsia k druhej ruke. Hoci nepoznal podľa tváre Kristovho sluhu, spoznal ho ihneď, keď sa mu tak zázračne zjavil. Užasol nad tým videním a hneď sa ho zmocnili lepšie úmysly. Nakoniec bol zasiahnutý silou jeho slov, akoby prebodnutý mečom ducha, ktorý vychádzal z jeho úst. Úplne pohrdol svetskými parádnosťami a pridal sa k reholi blaženého Otca. Keď svätý muž videl, že sa dokonale obrátil od nepokoja sveta ku Kristovmu pokoju, nazval ho bratom Pacifikom, to jest Pokojným.

Potom prospieval vo veľkej svätosti. Skôr, ako sa stal ministrom vo Francúzsku (zastával tam ako prvý úrad ministra), bol poctený opäť vidieť veľké písmeno Tau na Františkovom tele. Toto písmeno žiarilo rôznymi farbami a krášlilo jeho tvár podivuhodnou krásou. Toto znamenie si totiž svätý muž veľmi ctil a miloval, často ho v reči odporúčal a na lístkoch, ktoré posielal, vlastnou rukou písaval, ako keby celé jeho snaženie smerovalo podľa prorockého výroku k tomu, aby značil písmenom Tau čelá mužov plačúcich a trúchliacich, tých, ktorí sa skutočne obrátili ku Kristovi.

…

10. …Keď skvelý kazateľ Anton, ktorý je slávnym vyznávačom Krista, kázal na arelatskej kapitule bratom o nápise na kríži »Ježiš Nazaretský, kráľ židovský«, jeden brat osvedčenej ctnosti, menom Monald, z Božieho vnuknutia sa obzrel k dverám kapitulnej siene a zbadal telesnými očami blaženého Františka vznášajúceho sa vo vzduchu, ako rukami akoby na kríži rozpätými žehná bratom. Všetci bratia pocítili plnosť veľkej a neobyčajnej útechy Ducha, že duch v nich vydával svedectvo o pravej prítomnosti svätého Otca. Neskôr sa to potvrdilo i vonkajším svedectvom, nielen zrejmými svedectvami, ale aj slovami svätého Otca. Treba veriť, že moc všemohúceho Boha, ktorá svätého biskupa Ambroža preniesla na pohreb tela svätého Martina, aby poctila svätého veľkňaza svätou službou, rovnako aj svojho sluhu Františka premiestnila na kázeň svojho pravdovravého hlásateľa Antona, aby schválil pravdivé slová, najmä o Kristovom kríži, ktorého bol nositeľom a služobníkom.

…

5. kapitola

O prísnosti jeho života a ako v stvorení nachádzal útechu

1. Keď teda videl Boží muž František, že jeho príkladom sú premnohí roznecovaní k neseniu Kristovho kríža, sám ako dobrý vodca Kristovho vojska sa rovnako rozpaľoval, aby dovŕšením nezdolnej ctnosti dospel k palme víťazstva. Pripomínal si totiž apoštolove slová: »Tí, čo patria Kristovi, ukrižovali svoje telo s neresťami a žiadosťami.« Aby na svojom tele niesol brnenie kríža, krotil zmyslové chúťky takou prísnou disciplínou, že len ťažko prijímal aj to, čo bolo nevyhnutné na uchovanie prirodzenosti. Vravieval, že je neľahké vyhovieť potrebe tela, a nepočúvať pritom náklonnosti zmyslov …

…

9. Raz mu lekári radili a bratia usilovne dohovárali, aby si nechal vypáliť akúsi ranu, Boží muž pokorne privolil v presvedčení, že mu to poslúži k zdraviu, ale bude to aj bolestivé. Privolaný ránhojič prišiel a vložil železný nástroj do ohňa, aby ho rozžeravil na vypaľovanie. Vtedy Kristov sluha posilňoval telo, ktoré sa už chvelo hrôzou, a začal hovoriť k ohňu ako k priateľovi: »Milý brat oheň, nad ostatné stvorené veci jedinečne krásny, Najvyšší ťa stvoril ako mocného, krásneho a užitočného! Buď ku mne v tejto chvíli dobrotivý a vylieč ma! Prosím veľkého Pána, ktorý ťa stvoril, aby mi zvlažil tvoju horúčosť, až budeš silne páliť moje telo, aby som to zniesol.« Keď dokončil modlitbu, urobil znamenie kríža pred železným nástrojom, rozžeraveným ohňom, a už nemal strach. Syčiace železo sa hlboko vnorilo do jemného mäsa od ucha až k obočiu. Svätý muž sám povedal bratom o bolestivosti ohňa: »Chváľte Najvyššieho, lebo vám pravdivo hovorím, že som necítil pálčivosť ohňa ani žiadnu bolesť v tele.« A obrátil sa na lekára: »Ak nie je mäso dobre vypálené, pritlač znovu!« Skúsený lekár sa začudoval, že v slabučkom tele je taká mocná sila ducha, a nazval to Božským zázrakom: »Bratia, vravím vám, dnes som videl podivuhodné veci!«…

…

10. Inokedy zasa na púšti svätého Urbana, keď sa Boží sluha ťažko rozstonal, cítil už, ako mu ubúda prirodzených síl. Prial si čiašku vína, ale povedali mu, že nemajú, kam by preňho došli. On prikázal, aby priniesli vodu, požehnal ju znamením kríža, a hneď sa čistá voda stala výborným vínom. Čo neposkytla núdza pustatiny, to mohla dať čistota svätého muža. A keď víno ochutnal, hneď pocítil takú sviežosť, že obnova zdravia i novosť chuti nadprirodzene obnovili nápoj i pijúceho, že sa dvojakým svedectvom potvrdilo dokonalé vyzlečenie starého človeka vo Františkovi a oblečenie nového.

…

9. kapitola

O jeho vrúcnej láske a túžbe trpieť

…

2. Ukrižovaný Ježiš Kristus bol stále predmetom jeho rozjímania – ako kytička myrty voňajúca na hrudi. Prial si, aby sa doňho úplne pretvoril žiarom vrúcnej lásky…

5. V zápale spaľujúcej lásky horlil za víťaznú slávu svätých mučeníkov, v ktorých nemohol vyhasnúť plameň lásky, ani sa nemohla vytratiť sila. Preto sa aj on, zapálený touto dokonalou láskou, ktorá zapudzuje strach, túžil obetovať Pánovi plameňom umučenia ako živá obeť, aby odplatil Kristovi, ktorý za nás zomrel, a tiež ostatných roznietil k Božej láske.

…

10. kapitola

O usilovnej modlitbe a jej moci

…

4. Boží muž potom zostával sám a upokojený, lesy napĺňal vzlykaním, miesta zmáčal slzami, bil sa do pŕs a akoby našiel v skrytosti dôverníka, hovoril so svojím Pánom. Tu odpovedal Sudcovi, tu prosil Otca, tu sa rozprával s Priateľom. Bratia, ktorí ho zbožne pozorovali, niekoľkokrát počuli, ako sa úpenlivým volaním prihováral k Božej dobrote, silným hlasom prejavoval aj ľútosť nad utrpením Pána, ako keby ho videl ležať pred sebou. Videli ho v noci modliť sa s rukami rozpätými v podobe kríža, a ako bol celým telom vyzdvihnutý nad zem a obklopený žiariacim obláčikom.

…

11. kapitola

O porozumení Písmu svätému a prorockom duchu

…

5. V čase, keď svätý muž ležal chorý v Rieti, zachvátil obročníka menom Gedeon, smilníka a svetáka, ťažkým neduhom. Ležal na lôžku, ale nechal sa dopraviť k svätcovi a s plačom ho prosil spolu s tými, ktorí tam s ním boli, aby ho poznamenal svätým krížom. On mu hovorí: »Ako ťa môžem poznamenať krížom, keď si dosiaľ žil podľa žiadostí tela a nebál si sa Božích súdov? Ale kvôli vrúcnym prosbám tých, čo sa za teba prihovorili, poznamenám ťa v mene Pána znamením kríža. Buď si však vedomý toho, že sa ti stane niečo horšieho, ak sa vrátiš po svojom oslobodení k tomu, čo si vyvrátil. Kvôli hriechu nevďačnosti prichádzajú vždy na ľudí horšie veci, než ich stíhali predtým!« Akonáhle urobil nad ním kríž, ihneď zdravý vstal ten, ktorý ležal pokrútený a akoby zlámaný. Začal hlasito chváliť Boha: »Hľa, som oslobodený!« A zapraskali kosti jeho bedier, ako všetci počuli, ako keď sa v rukách láme suché drevo. Ale za krátky čas zabudol na Boha a vydal svoje telo necudnosti. Raz neskoro večer večeral v dome jedného kanonika a v noci tam aj spal. Náhle sa zrútila na všetkých strecha. Všetci ostatní vyviazli živí, iba onen úbožiak bol zavalený a usmrtený. A tak spravodlivým Božím súdom boli posledné veci toho človeka horšie ako prvé, kvôli hriechu nevďačnosti a pohŕdaniu Bohom. Veď za prijaté odpustenie je treba splácať vďačnosťou a opakovaná neresť sa dvojnásobne protiví.

…

9. …Keď sa zdržiaval na alvernskej hore a bol zavretý v pustovni, jeden z jeho druhov veľmi túžil po tom, aby mal nejakú vetu zo slov Pána napísanú jeho rukou. Trápilo ho ťažké pokušenie – nie telesné, ale duchovné – a veril, že takto sa ho zbaví, alebo aspoň ho ľahšie ponesie. Touto túžbou sa mučil vo svojom vnútri, lebo bol premáhaný hanbou a neosmeľoval sa to vyjaviť Otcovi. Ale tomu vyjavil Duch Pána to, čo mu nepovedal človek. Dal si od toho brata priniesť atrament a lístok a podľa priania brata napísal naň svojou rukou chvály Pána a na koniec mu pripísal požehnanie. Riekol: »Vezmi si tento lístok a až do smrti ho starostlivo uschovaj!« Brat vzal žiadaný dar a ihneď bolo všetko ono pokušenie zahnané. Ten lístok bol uschovaný a neskôr sa stal svedectvom Františkových ctností, keď sa stal aj predmetom zázrakov.

…

12. kapitola

O účinnosti kázania a o milosti uzdravovania

…

9. … V meste Narni dokonale uzdravil ochrnutého človeka, ktorému všetky údy vypovedali službu, keď ho na naliehanie biskupa požehnal znamením kríža od hlavy až k nohám.

…V meste Orte bol jeden chlapec taký skrútený, že hlavu nosil pri nohách a niektoré kosti mal zlámané. Rodičia so slzami prosili Františka o pomoc. Ten chlapca pokrižoval, on sa ihneď narovnal a bol vyslobodený.

10. Jedna žena z mesta Gubbia mala obe ruky také pokrútené a vysušené, že nimi nemohla nič robiť. Znamením kríža, ktoré nad ňou František urobil v mene Pánovom, nadobudla také dokonalé zdravie, že sa hneď vrátila domov a pripravovala ako kedysi Šimonova svokra pokrmy pre neho i pre chudobných.

… Ktorási žena v meste Narni, postihnutá slepotou, prijala od neho znamenie kríža a nadobudla vytúžený zrak.

V Bologni jeden chlapec, ktorému oko pokryla akási škvrna, že vôbec nič nevidel a nebolo mu pomoci, získal jasný zrak, keď mu Boží sluha od hlavy k nohám urobil znamenie kríža. Neskôr vstúpil do rádu Menších bratov a hovoril, že okom, kedysi chorým, vidí omnoho jasnejšie než tým, ktoré nikdy nebolo postihnuté.

…

13. kapitola

O svätých jazvách

1. Anjelský muž František mal vo zvyku, že nikdy nelenil v dobrom, ale radšej na spôsob nebeských duchov po Jakubovom rebríku buď vystupoval k Bohu, alebo zostupoval k blížnym. Čas, ktorý mu bol zapožičaný na získanie zásluh, naučil sa tak prezieravo rozdeľovať, že časť obetoval práci pre úžitok blížnych, časť venoval pokojným chvíľam kontemplácie. Preto, keď sa podľa potreby miesta a času postaral o spásu iných, vzďaľoval sa od nepokoja zástupov a vyhľadával skrytosť pustatiny a miesta pokoja, aby sa voľnejšie oddával Bohu a tak zotrel, čo sa snáď na ňom usadilo z prachu ľudského života.

Dva roky pred tým, ako odovzdal ducha nebu, zaviedla ho Božská prozreteľnosť po mnohých činnostiach do súkromia, na miesto vysoko položené, ktoré sa nazýva Alvernská hora. Keď tam podľa zvyku začal konať štyridsaťdňový pôst na počesť svätého archanjela Michaela, bol hojnejšie ako obvykle naplnený sladkosťou nebeskej kontemplácie a rozpaľovaný horúcejším plameňom túžby po nebi, a začal prekypovať zakúšaním darov Božských výlevov. Bol vyzdvihovaný nahor, nie aby bol ako zvedavý bádateľ v odbore Božej velebnosti zrazený majestátom, ale ako verný a prezieravý sluha, ktorý hľadá Božie zaľúbenie. Úplne sa mu prispôsobiť – to si prial s najhorúcejšou túžbou.

2. Božským výrokom mu bolo vštepené do mysle, že Kristus mu zjaví pri otvorení knihy evanjelií, čo bude Bohu najmilšie, aby trpel a konal. Keď sa najprv pomodlil, vzal z oltára svätú knihu evanjelií a v mene svätej Trojice prikázal svojmu druhovi – svätému a Bohu oddanému mužovi – aby ju otvoril. Keď to urobil trikrát a vždy to bolo na mieste, kde sa číta o utrpení Pána, poznal muž plný Boha, že skôr, než odide z tohto sveta, má sa spojiť s Kristom v citoch a bolestiach umučenia, tak ako ho nasledoval skutkami života. A hoci bolo jeho telo už slabé pre prísnu askézu predošlého života a neustále nesenie kríža Pána, vôbec sa nezľakol, ale statočne sa vzmužil, aby prijal muky. Rozhorel sa v ňom taký nepremožiteľný žiar lásky k dobrému Ježišovi ako pochodeň ohňa a plameňov, že ani mnoho vôd by nemohlo uhasiť takú silnú lásku.

3. Žiarom serafínskej túžby bol unášaný nahor k Bohu a v nežnej sústrasti sa premieňal na Toho, ktorý sa z takej veľkej lásky dal ukrižovať. V jedno ráno okolo sviatku Povýšenia svätého kríža modlil sa na úbočí hory. Uvidel serafína, ktorý mal šesť ohnivých žiariacich krídel a zostupoval z výšin neba. Keď sa rýchlym letom zniesol neďaleko Božieho muža, ukázala sa medzi krídlami podoba ukrižovaného človeka, ktorý mal ruky i nohy rozpäté v tvare kríža a ku krížu pribité. Dve krídla mal rozopäté nad svojou hlavou, dve roztiahnté k letu a dve zahaľovali celé telo. Pri pohľade na to František veľmi užasol a srdce mu prenikla radosť zmiešaná s bolesťou. Mal radosť z láskyplného pohľadu, keď Kristus v podobe serafína na neho hľadel, ale pribitie na kríž prebodávalo jeho dušu mečom sústrastnej bolesti. Veľmi sa divil tomu nevyspytateľnému videniu, lebo vedel, že mdloba utrpenia sa úplne nezrovnáva s nesmrteľnosťou serafínskeho ducha. Nakoniec porozumel, keď o tom dostal zjavenie od Pána, že také videnie mu ukázala Božia prozreteľnosť preto, aby on, Kristov priateľ, poznal, že sa má celkom pretvoriť k podobnosti s Kristom nie umučením tela, ale zapálením mysle.

Keď videnie mizlo, zanechávalo v jeho srdci podivuhodný žiar, ale aj na telo vtislo nemenej zvláštne znamenie. Ihneď sa mu na rukách i nohách začali objavovať stopy klincov, ako to predtým uvidel na onom obraze ukrižovaného muža. Ruky i nohy mal uprostred zreteľne probodnuté klincami a hlavy klincov bolo vidieť na dlaniach i priehlavkoch, ostrie potom na druhej strane. Hlavy klincov boli na rukách i nohách okrúhle a čierne, hroty zasa dlhé, zakrivené a akoby rozbité. Vystupovali z tela a prečnievali cez ostatné mäso. Pravý bok bol tiež prebodnutý akoby kopiou, bol potiahnutý červenou jazvou a často sa z neho vylievala svätá krv, zmáčajúca habit i spodný odev.

4. Sluha Kristov videl, že jazvy tak zreteľne vtlačené do tela nebude možné skryť pred dôvernými druhmi. Napriek tomu sa bál vyjaviť tajomstvo Pána, a tak veľmi zápasil v pochybnostiach, či má povedať, čo videl, alebo mlčať. Zavolal teda niektorých bratov a položil im vo všeobecných slovách otázku s prosbou o radu. A jeden z bratov, osvietený Božou milosťou, menom Iluminát, pochopil, že videl akési podivuhodné veci, keď sa javil taký rozochvený. Povedal svätému mužovi: »Brat môj, buď si vedomý toho, že nie len pre teba, ale tiež pre iných ti bývajú niekedy zjavované Božie tajomstvá. Preto sa treba právom obávať, aby si za zatajovanie toho, čo ti bolo poskytnuté pre úžitok mnohých, nebol snáď pokarhaný Sudcom ako ten, kto ukrýval talent.« Jeho slová na svätého muža zapôsobili. Aj keď si inokedy hovorieval: »Nechám si tajomstvo pre seba,« predsa tentokrát s veľkou bázňou vyložil postup onoho videnia. Dodal, že ten, ktorý sa mu zjavil, povedal mu akési veci, ktoré nikdy nikomu nevyjaví, dokiaľ bude živý. Je treba veriť, že výroky svätého serafína, ktorý sa mu podivuhodne zjavil na kríži, boli také tajomné, že ich snáď nebolo dovolené oznamovať ľuďom.

5. Keď teda pravá Kristova láska pretvorila milujúceho na verný obraz milovaného, zostúpil anjelský muž František z hory na slávnosť archanjela Michaela po dovŕšení štyridsiatich dní v samote, ako si stanovil. Niesol so sebou obraz Ukižovaného, nie vytesaný rukou umelca na kamenných alebo drevených doskách, ale napísaný prstom živého Boha na údoch tela. Pretože je dobré skrývať kráľovo tajomstvo, svedomitý muž ony sväté znaky kráľovského tajomstva všemožne skrýval. Ale keďže taktiež slúži k Božej sláve, aby sa vyjavovali jeho veľké skutky, ktoré činí, sám Pán, ktorý mu tie pečate v skrytosti vtlačil, spôsobil skrze ne niektoré zjavné zázraky, aby sa utajená a podivuhodná moc jaziev stala viditeľnou do očí bijúcimi divmi.

6. V rietskom kraji sa veľmi rozmohol dobytčí mor, ktorý tak kruto hubil všetky ovce i voly, že im nebolo žiadnej pomoci. Ale jeden bohabojný muž bol v noci napomenutý videním, aby išiel rýchlo k pustovniam bratov a vyprosil si splašky z omývaných rúk i nôh Božieho sluhu Františka, ktorý tam vtedy prebýval, a pokropil nimi všetok dobytok. Ráno vstal, ponáhľal sa tam a prostredníctvom druhov svätého muža si tú vodu tajne vyžiadal. Pokropil ňou ovce i choré kravy, a hľa, sotva dopadlo niekoľko kvapiek na choré dobytčatá ležiace na zemi, ihneď vstávali s bývalou sviežosťou a ako keby ich nič zlého nebolo postihlo, ponáhľali sa na pastvu. Tak sa stalo, že zázračnou mocu onej vody, ktorá sa dotkla svätých rán, úplne ustala pohroma a morová nákaza bola od stád zahnaná.

7. Skôr, ako sa svätý muž zdržiaval na hore Alverna, vystupoval z tej hory mrak, z ktorého znenazdajky prichádzalo búrlivé krupobitie. Obyčajne spustošilo úrodu v okolí. Avšak po onom šťastnom zjavení na nemalý úžas obyvateľov krupobitia ustali, aby aj nebo svojou mimoriadnou jasnosťou potvrdilo skvelosť tohto nebeského videnia a moc jaziev, ktoré tam boli vtlačené.

Taktiež sa stalo, že v zimnej dobe kvôli telesnej slabosti a menej schodným cestám išiel František na oslíkovi akéhosi chudobného človeka. Zostali nocovať pod vyčnievajúcim vysokým skaliskom, aby sa aspoň nejako ukryli pred snehom a nočnou nepohodou, keď už nestihli dosiahnuť prístrešie. Svätý muž však spozoroval, že ten človek nemôže pod tenkou prikrývkou v tuhom mraze zažmúriť oko, žalostne narieka a sťažuje si, keď sa zmieta z boka na bok. František zaplnený žiarom božskej lásky natiahol ruku a položil ju na neho. A naozaj, vec to podivuhodná! Pod dotykom tej svätej ruky, v ktorej sa skrýval žiar zapálený serafínskym žeravým uhlím, prestalo náhle tohto muža mraziť a zalialo ho vnútri i navonok také teplo, akoby nejaká plamenná síla otvorom na peci naňho vyrazila. Rozohrial sa na mysli i na tele, takže sa mu spalo v kamení a snehu až do rána sladšie, ako kedykoľvek predtým na jeho lôžku, ako potom sám dosvedčoval.

Je teda jasné z jasných dôkazov, že tie sväté pečate mal vtisnuté mocou Toho, ktorý serafínskym pôsobením očisťuje, osvecuje a rozohňuje. Veď Františkove jazvy očisťovali zvonka od nákazy, vracali telám zdravie, jasnosť a teplo zázračnou účinnosťou. To po jeho smrti ešte zjavnejšie ukázali zázraky, o ktorých sa neskôr zmienime na príslušnom mieste.

8. Aj keď potom on sám s veľkou opatrnosťou skrýval poklad nájdený v poli, predsa nemohol zabrániť tomu, aby niektorí neuzreli jazvy na rukách i na nohách, hoci temer vždy od tej chvíle nosil ruky zakryté a chodil obutý. Videli ich počas jeho života premnohí bratia. Hoc´ boli pre vynikajúcu svätosť mužmi plne hodnými viery, predsa kvôli vylúčeniu všetkých pochybností potvrdili prísahou na sväté knihy, že také jazvy boli a že ich videli. Videli ich aj niektorí kardináli, ktorí ho dôverne poznali. Chválu na sväté jazvy pravdovravne uložili do próz, hymnov a antifón, ktoré na jeho počesť spísali, a písomne vydali svedectvo pravde. Taktiež najvyšší veľkňaz pán Alexander, keď kázal pred mnohými bratmi i predo mnou, potvrdil, že na vlastné oči uvidel tie sväté jazvy, dokiaľ bol svätec nažive. Pri jeho smrti ich videlo cez päťdesiat bratov i panna Bohu zasvätená Klára so svojimi ostatnými sestrami a bezpočet svetských ľudí. Z tých, ako povieme na inom mieste, mnohí ich aj bozkávali z vrúcnej zbožnosti a rukami sa ich dotýkali na potvrdenie svedectva.

Ranu na boku však tak starostlivo skrýval, že ju nikto nemohol počas jeho života uvidieť, iba ak ukradomky. Jeden brat, ktorý mu trvalo slúžil, zbožnou chytrosťou ho primäl, aby si zvliekol habit kvôli vyprášeniu. Pozorne sa díval, zahliadol ranu a rýchlym pohybom priložil na ňu tri prsty. Zrakom i hmatom preskúmal veľkosť rany. Podobnou ľsťou ich uvidel aj brat, ktorý bol vtedy jeho vikárom. Tento brat, neobyčajne prostý druh Františkov počas jeho choroby, skúmal rukami choré lopatky, prestrčil ruku cez kapucňu, náhodou sa dotkol svätej rany a spôsobil mu veľkú bolesť. Preto nosil František odvtedy spodky tak ušité, že siahali až pod pazuchy, a tým zakrývali ranu na boku. Aj bratia, ktorí ich prali, alebo vytriasali jeho habit, nachádzali ich sfarbené krvou. Podľa toho viditeľného znamenia dospeli k nepochybnej istote o svätej rane, ktorú neskôr pri smrti i s mnohými inými na vlastné oči videli a uctievali.

9. Ajhľa teda, najstatočnejší Kristov rytier, nes zbroj najnepremožiteľnejšieho Vojvodcu! V nej premôžeš všetkých protivníkov! Nes zástavu najvyššieho Kráľa; pohľadom na ňu vzmužia sa všetci bojovníci Božieho vojska! Nes pečať zvrchovaného veľkňaza Krista, pre ktorú sú tvoje slová i tvoje činy ako bezúhonné a pravoverné právom od všetkých prijímané! Už pre jazvy Pána Ježiša, ktoré nosíš na svojom tele, nikto ti nebude robiť ťažkosti, ba naopak: každý Kristov služobník nech sa k tebe privinie vrúcnou oddanosťou! Už týmito najistejšími znameniami, nepotvrdenými iba dvoma alebo tromi svedkami, aby to bolo postačujúce, ale premnohými, takže je to až nadbytočné, činíš vieryhodnými na sebe a skrze seba potvrdené Božie svedectvá. Odnímajú neveriacim celú zásteru výhovoriek a veriacich vo viere upevňujú, vedú nahor dôverčivou nádejou a roznecujú ohňom lásky.

10. Už sa pravdivo naplnilo prvé videnie, ktoré si mal, že totiž máš byť vodcom v rytierstve Kristovom a že máš byť ozdobený nebeskou zbrojou, okrášlenou znamením kríža.

Nepochybne pravdivým sa ukazuje videnie z počiatku tvojho obrátenia, videnie Ukrižovaného, ktoré prebodlo tvoju myseľ mečom sústrastnej bolesti. Rovnako aj hlas, ktorý si počul prichádzať z kríža ako zo vznešeného Kristovho trónu, a tajnej zľutovnice, ako si potvrdil svojou svätou rečou. Pravdivo sa verí a potvrdzuje, že bolo zbadané nebeské zjavenie, a nie vidina, keď v postupe tvojho obrátenia brat Silvester uvidel kríž, vychádzajúci podivuhodne z tvojich úst, a meče v podobe kríža prenikajúcí tvoje vnútro, ako to uvidel svätý Pacifik. Keď Anton kázal o nápise kríža, anjelský muž Monald ťa zbadal, ako si bol v tvare kríža nahor nesený. Napokon i vznešená podoba serafína, ktorá sa na tebe odrazila, a pokorný zjav Ukrižovaného, ktorý ťa vo vnútri rozohňoval a navonok označil ako »druhého anjela, vystupujúceho od východu slnka« s pečaťou živého Boha na tele – to všetko dodáva predošlým znameniam vieryhodnosti, a naopak sa nimi utvrdzuje.

Ajhľa, už šiestimi zjaveniami kríža, ktoré sa behom času na tebe alebo v spojitosti s tebou zázračne prejavili, vystúpil si ako po šiestich stupňoch k tomu siedmemu, na ktorom konečne spočívaš! Kristov kríž, ponúknutý ti na začiatku tvojho obrátenia, si prijal a počas života medzi ľuďmi spoľahlivo niesol. Kríž bol príkladom tebe aj iným a s bezpečnou istotou ukázal, že si už dospel k vrcholu evanjeliovej dokonalosti. Takýto dôkaz kresťanskej múdrosti, napísaný v prachu tvojho tela, nikto zbožný neodmieta, nikto verný nevyvracia, nikto pokorný nezľahčuje, lebo je Božsky ponúknutý a zaslúži si, aby ho všetci prijali.

14. kapitola

O jeho trpezlivosti a konci života

1. Pribitý už s Kristom na kríž, horel František nielen serafínskou láskou k Bohu, ktorá zapaľovala ducha a stravovala telo, ale aj žíznil s Kristom ukrižovaným pre spásu všetkých. Keďže kvôli klincom vyrasteným na nohách nemohol chodiť, nechal sa voziť po mestách a pevnostiach, aby svojím telesným zovňajškom povzbudil ostatných k neseniu Kristovho kríža. Bratom hovoril: »Začnime, bratia, slúžiť nášmu Pánu Bohu, lebo až doteraz sme málo učinili!« Horel aj veľkou túžbou vrátiť sa k začiatkom pokorného života v službe malomocným a telo vyslabené námahou primäť k niekdajšej službe. Pod Kristovým vedením si zaumieňoval konať veľké veci, a zatiaľčo údy chradli, on statočný a horlivý dúfal, že novým zápasom nad nepriateľom zvíťazí. Slabota ani zaháľka nemajú miesta tam, kde osteň lásky pobáda stále k väčším činom. Bola v ňom taká harmónia medzi telesnou a duchovnou stránkou, taká ochota poslúchať, že keď sa duch vzpínal k svätosti, telo nielenže neodporovalo, ale snažilo sa ho predbehnúť.

2. A aby sa Božiemu mužovi nahrnulo plnou mierou zásluh, ktoré sa práve trpezlivosťou dovršujú, postihli ho najrozmanitejšie choroby. Tak ťažko ochorel, že nebolo temer údu, ktorý by bol býval ušetrený od nesmiernej bolesti a utrpenia. Nakoniec ho dlhé a neustávajúce choroby doviedli až tak ďaleko, že všetky jeho svaly boli strávené, a takpovediac iba koža obaľovala kosti. No sužovaný ukrutnými telesnými bolesťami nenazýval ich trápením, ale sestrami. Keď ho raz nevýslovne kruto mučil osteň bolesti, jeden prostý brat mu povedal: »Brat môj, pros Pána, aby s tebou miernejšie nakladal, lebo sa zdá, že jeho ruka dolieha na teba s väčšou ťarchou, než sa patrí!« Svätý muž po tých slovách zaúpel a zvolal: »Keby som nepoznal tvoju úprímnú prostotu, desil by som sa od tejto chvíle tvojej spoločnosti. Veď si sa opovážil kárať a posudzovať Boží súd nado mnou!« Napriek tomu, že bol utrápený dlhou, ťažkou chorobou, padol na zem, naraziac si slabé kosti tvrdým pádem, a povedal, bozkávajúc zem: »Ďakujem Ti, Pane Bože, za všetky tieto moje bolesti a Teba, môj Pane, prosím, aby si mi ešte stokrát pridal, ak sa ti to páči. Najmilším mi bude, keď ma nebudeš šetriť a budeš ma stíhať bolesťou, lebo naplnenie Tvojej svätej vôle je mi hojnou útechou.« Bratom sa zdalo, akoby videli druhého Jóba, v ktorom sa s rastom telesnej chorľavosti rozmáhala i sviežosť mysle.

3. Svoj skon už dávno dopredu predvídal. Ako sa blížil ten deň, povedal bratom, že čo nevidieť má odložiť stánok tela, ako mu to zjavil Kristus. Behom dvoch rokov od vtlačenia svätých jaziev a dvadsiateho roku od svojho obrátenia bol ako kameň, chystaný na stavbu nebeského Jeruzalema, mnohými skúšobnými údermi trýznivých chorôb opracovaný, a ako tepané dielo pod kladivom mnohonásobného trápenia privedený k dokonalosti. Žiadal, aby ho preniesli k svätej Márii v Porciunkule, aby tam, kde prijal ducha milosti, odovzdal ducha života. A keď ho tam doviezli, tažko chorého, pretože jeho chorľavosť vyvrcholila, tu aby príkladom pravdy ukázal, že so svetom nemal nič spoločného, položil sa v zápale ducha nahý na holú zem. V tú poslednú hodinu, kedy ho mohol nepriateľ ešte ohrozovať, chcel nahý zápasiť s nahým. Ležal na zemi, odložiac rúcho utkané z konských vlasov, a podľa zvyku pozdvihol tvár k nebu, úplne zahľadený do budúcej slávy. Ľavou rukou si prikryl ranu na pravom boku, aby ju nebolo vidieť, a povedal bratom: »Ja som urobil, čo som mal. Nech vás Kristus naučí, čo máte robiť vy!«

4. Svätcovi druhovia, zasiahnutí hrotom ľútosti, sa rozplakali. Jeden z nich, ktorého Boží muž nazýval svojím gvardiánom či strážcom, spoznal Božím vnuknutím jeho prianie. Rýchlo vstal, vzal habit s povrazom a spodným šatom a podal ich Kristovmu bedárovi so slovami: »Toto ti prepožičiavam ako chudobnému a ty to prijmi príkazom svätej poslušnosti!« Svätý muž sa nad tým veľmi zaradoval a radosťou mu srdce plesalo vo vedomí, že zachoval vernosť pani Chudobe až do konca. Pozdvihol dlane k nebu a velebil Krista za to, že zbavený každej príťaže odchádza k nemu slobodný. Všetko to robil z horlivosti chudoby, že nechcel mať ani rúcho, iba ak požičané od niekoho iného. Chcel sa vo všetkom podobať ukrižovanému Kristovi, ktorý chudobný a nahý visel v bolestiach na kríži.

Proto i na začiatku svojho obrátenia zostal nahý pred biskupom a pri zavŕšení svojho života chcel odísť zo sveta nahý. Bratom, ktorí okolo neho stáli, uložil v poslušnosti lásky, aby až uvidia, že už zomrel, nechali ho na zemi nahého taký dlhý čas, za ktorý by človek pohodlne prešiel míľu cesty. Naozaj to bol muž v plnom slova zmysle kresťanský! Počas života sa snažil podobať Kristovi živému, pri smrti umierajúcemu a mŕtvy mŕtvemu tým, že ho dokonale nasledoval, a vtlačenou pečaťou podobnosti si zaslúžil byť ozdobený.

5. Keď sa už približovala hodina jeho skonania, prikázal, aby k nemu zavolali všetkých bratov, ktorí tam boli, a slovami útechy ich upokojoval v zármutku nad svojou smrťou. S otcovskou vrelosťou ich roznecoval k Božskej láske. Ďalej ešte hovoril o zachovaní trpezlivosti, chudoby a viery v duchu svätej rímskej Cirkvi a nado všetky ostatné naučenia staval sväté evanjelium. Potom nad všetkými bratmi, ktorí okolo neho sedeli, roztiahol ruky a držal ich v podobe kríža, pretože to znamenie vždy miloval. Všetkých bratov, prítomných i vzdialených, požehnal mocou i menom Ukrižovaného. A ešte dodal: »Majte sa dobre, všetci synáčikovia, zotrvajte vždy v bázni pred Pánom a keď príde pokušenie a súženie, vedzte, že šťastní sú tí, ktorí vytrvajú v započatom! Ja sa ponáhľam k Bohu, ktorého milosti vás všetkých odovzdávam.«

Keď dokončil toto milé napomenutie, dal si muž najmilší Bohu priniesť knihu evanjelií a žiadal, aby mu čítali evanjelium svätého Jána od tohto miesta: »Pred veľkonočnou slávnosťou …« A sám, nakoľko mohol, hlasito začal žalm: »Hlasom svojím volal som k Hospodinovi, hlasito som sa k Hospodinovi modlil…« a až do konce ho odriekal. »Očakávajú ma spravodliví, dokiaľ mi neodplatíš,« modlil sa.

6. Keď sa už naplnili všetky tajomstvá, presvätá duša opustila telo a pohrúžila sa do priepasti Božej jasnosti. Blažený muž usnul v Pánovi.

Jeden z jeho bratov a žiakov videl jeho blaženú dušu v podobe hviezdy žiariacej jasom, ktorá sa na belostnom obláčiku nad mnohými vodami priamou cestou vznášala nahor trblietajúcu sa čistotou vznešenej svätosti a naplnenou hojnosťou nebeskej múdrosti i milosti. Pre ne si zaslúžil svätý muž prísť do miesta svetla a pokoja, kde s Kristom naveky spočinul.

Vtedajší minister bratov v Neapolsku brat Augustín, muž naozaj svätý a spravodlivý, ležal vo svojej poslednej hodine. Hoci už dávno stratil reč, zvolal náhle, ako to počuli všetci pri ňom stojaci: »Počkaj, Otče, počkaj, hľa, už idem s tebou!« A keď sa bratia pýtali a veľmi sa čudovali, ku komu takto hovorí, odvetil: »Či nevidíte nášho Otca Františka, ako sa uberá k nebu?« A hneď jeho svätá duša opustila telo a nasledovala presvätého Otca.

Assiský biskup bol vtedy na púti v kaplnkej svätého Michaela na Garganskej hore. Blažený Otec František sa mu ukázal v noci svojho skonania a povedal: »Hľa, opúšťam svet a idem do nebies.« Ráno biskup vstal a rozprával spoločníkom o tom, čo videl. Vrátil sa do Assisi, starostlivo sa vypytoval a naisto sa dozvedel, že v tú hodinu, kedy sa mu vo videní ukázal, blažený Otec z tohto sveta odšiel.

Slávikovia, vtáčiky milujúce svetlo a bojace sa tmavých súmrakov, prileteli v hodinu skonu svätého muža vo veľkom množstve nad strechu domu. Dlho s nezvyčajným jasotom krúžili okolo a vydávali zreteľné, milé svedectvo o sláve svätého, ktorý ich vyzýval ku chvále Božej.

15. kapitola

O kanonizácii a prenesení svätého tela

1. František, sluha a priateľ Najvyššieho, zakladateľ a vodca rádu Menších bratov, ctiteľ chudoby, vzor pokánia, hlásateľ pravdy, zrkadlo svätosti, príklad evanjeliovej dokonalosti, obdarený nebeskou milosťou dospel postupne od najnižšieho k najvyšším vrcholkom. Tohto obdivuhodného muža, nesmierne bohatého chudobou, vznešeného pokorou, živého umŕtvovaním, múdreho prostotou a vynikajúceho ctnosťami, učinil už počas jeho života Pán nezvyčajne slávnym, neporovnateľne však slávnejším po smrti. Pretože keď sa blažený muž odobral z tohto sveta, jeho svätý duch vstúpil do domu večnosti a zo studnice života plne uhasil svoj smäd. Bol taký vyznamenaný, že aj na tele zanechal známky budúceho oslávenia, aby sväté telo, ktoré bolo ukrižované s hriechmi, bolo už premenené v nové stvorenie, a keď zvláštnou výsadou nieslo na sebe obraz Kristovho umučenia, ukázalo novým zázrakom aj podobnosť so Zmŕtvychvstalým.

2. Na šťastných údoch bolo vidieť klince, Božskou mocou obdivuhodne utvorené z mäsa a tak doň vrastené, že keď sa na ne zatlačilo z tej či onej strany, ihneď ako tvrdé a tuhé žily vyčnievali na strane druhej. Na jeho tele bola nájdená vidteľná rana na boku spôsobená nie ľudským bodnutím, ani akýmkoľvek umelým spôsobom, ale na spôsob prebodnutého boku Spasiteľovho. Táto rana nášho Vykupiteľa zvestovala tajomstvo ľudského vykúpenia a obrodenia. Farba klincov bola čierna ako železo, bočná rana však červená, zaokrúhlená stiahnutím mäsa a podobajúca sa prekrásnej ruži. Ostatné jeho telo, ktorého pleť mala predtým či už chorobou alebo prirozeným sfarbením hnedastý nádych, žiarilo neobyčajnou belosťou, a tak naznačovalo krásu onoho druhého odevu.

3. Jeho údy boli také mäkké, vláčne a poddajné, akoby sa premenili na detskú útlosť, a boli ozdobené neklamnými známkami nevinnosti. Keď sa černali na belostnom tele klince a rana na boku sa červenala ako rozpukávajúce sa ružové púpä, niet divu, že taká spanilá a taká zázračná farebnosť pôsobila príjemnosť a údiv tých, ktorí na to hľadeli. Synovia plakali pre stratu takého milého Otca, ale zároveň boli naplnení veľkou radosťou, keď bozkávali na jeho tele pečate najvyššieho Kráľa. Nezvyčajnosť zázraku obracala plač v plesanie a hĺbavosť rozumu uchvacovala úžasom. Bol to naozaj pre všetkých prizerajúcich sa jedinečný a nevídaný zážitok, potvrdenie viery a zapálenia lásky. Tí, ktorí o tom počuli, mali príčinu na obdiv a zahoreli túžbou to uzrieť.

4. Hneď, ako sa ľudia dopočuli o Otcovej smrti a rozniesol sa medzi nimi chýr o zázraku, zbiehali sa rýchlo na to miesto, aby na vlastné oči uvideli, čo zahnalo každú pochybnosť rozumu a dovŕšilo radosť srdca. Mnohým assiským občanom bolo vtedy dovolené, aby uvideli tie sväté jazvy a mohli ich pobozkať. Jeden z nich, učený a múdry rytier menom Jeroným, preslávený a vážený muž, bol pokúšaný pochybnosťami o tých svätých znameniach. Bol ako neveriaci Tomáš. Smelo a horlivo hýbal pred bratmi a inými občanmi klincami a ohmatával svätcove ruky, nohy i bok, aby si hmatom overil tie pravé znamenia Kristových rán, a tým odstranil ranu pochybností zo srdca svojho i všetkých ostatných. Preto sa práve on medzi inými stal vytrvalým svedkom tejto pravdy, ktorú už spoznal s takou istotou, a potvrdil to prísahou na sväté knihy.

5. Bratia a synovia, ktorí boli zvolávaní k smrti Otcovej, s veľkým množstvom ľudí zasvätili tú noc, v ktorej velebný vyznávač Kristov zosnul, Božím chválam, že sa to nezdalo ako liturgia za zosnulých ale ako nočné anjelské plesanie. Keď sa rozodnilo, zástupy, ktoré sa zišli, vzali ratolesti stromov a množstvo sviecí a sprevádzali hymnami a piesňami sväté telo do mesta Assisi. Ako išli okolo kostola svätého Damiána, v ktorom so svojimi sestrami v klauzúre prebývala ušľachtilá panna Klára, teraz slávna v nebesiach, všetci sa tam na chvíľku zastavili. Ukázali svätým pannám sväté telo, ozdobené nebeskými perlami, a nechali im ho pobozkať. Konečne plesajúc prišli do mesta a drahocenný poklad, ktorý niesli, pochovali so všetkou dôstojnosťou v kostole svätého Juraja. Na tom mieste sa totiž František ako chlapec učil písať, tam tiež neskôr začal kazateľskú činnosť, a tam tiež nakoniec našiel prvé miesto odpočinku.

6. Ctnostný Otec odišiel zo stroskotania tohto sveta roku vtelenia Pána tisíceho dvojstého dvadsiateho šiesteho, dňa 4. októbra, v sobotu večer, a bol pochovaný v nedeľu.

A sotva bol blažený muž ožiarený trvalým pohľadom na Božiu tvár, zaskvel sa veľkými, mnohými zázrakmi. Jeho vznešená svätosť, ktorá počas jeho pozemského života vyzývala svet k náprave mravov príkladmi dokonalej spravodlivosti, bola potvrdená z neba zázrakmi Božej moci, aby upevňovala vieru v dobe, kedy už on kraľuje s Kristom. Jeho slávne zázraky a štedré dobrodenia, získané jeho prostredníctvom v rôznych končinách sveta, povzbudzovali veľmi mnoho ľudí ku Kristovej láske. Veľké zázraky, ktoré Boh konal skrze svojho sluhu Františka, boli hlásané jazykmi rečí i skutkov a dostali sa aj do uší najvyššieho veľkňaza, pána Gregora IX.

7. Tento pastier Cirkvi nielen zo zázrakov vyhlasovaných po smrti Františka, ale aj zo znamení, ktoré počas jeho života sám videl a ohmatal, poznával jeho obdivuhodnú svätosť, uistený plnou vierou. Poznával jeho obdivuhodnú svätosť a vôbec nepochyboval o jeho oslávení v nebi u Pána. Chcel byť zajedno s Kristom, ktorého bol zástupcom, a preto sa rozhodol svätým uvážením učiniť ho hodným všetkej úcty – i na zemi slávnym. A na uistenie celého sveta o oslave svätého muža dal skúmať zistené, zapísané a dôveryhodnými svedami potvrdené zázraky tým kardinálom, ktorí boli tejto veci menej naklonení.

Keď boly zázraky svedomito preskúmané a od všetkých schválené, so svornou radou a súhlasom svojich bratov a všetkých prelátov, ktorí vtedy boli na pápežskom dvore, rozhodol sa pre jeho kanonizáciu. Vypravil sa osobne do mesta Assisi roku vtelenia Pána tisíceho dvojstého dvadsiateho ôsmeho, v nedeľu dňa 16. júla, a s najväčšími slávnosťami, ktoré opísať by dlho trvalo, zapísal blaženého Otca do zoznamu svätých.

8. Roku Pána tisíceho dvojstého tridsiateho, keď sa bratia zišli na generálnej kapitule v Assisi, bolo telo posvätené v Pánovi prenesené do baziliky vystavanej na jeho počesť dňa 25. mája. Keď prenášali tento svätý poklad, zapečatený bulou najvyššieho Kráľa, urobil mnoho zázrakov Ten, ktorého podobu na sebe František niesol, aby blaženou vôňou jeho duše boli vábené duše veriacich k nasledovaniu Krista. Bolo naozaj dôstojné, aby toho, ktorého Boh počas života učinil sebe milým a príjemným, preneseného ako Henocha do raja milosti kontemplácie, uchváteného do neba na ohnivom voze horlivosťou lásky ako Eliáša, pučiaceho už ako večný štep medzi nebeskými kvetmi, oslávil aj na mieste uloženia jeho svätých ostatkov.

Rovnako, ako ten blažený muž oplýval po smrti obdivuhodnou mocou zázrakov – akoby jeho šťastné kosti zázračným pučaním vydávali vôňu – tak až do dneška ho oslavuje Božia moc v rôznych končinách sveta ligotavými zázrakmi. Lebo slepým i hluchým, nemým i chromým, trpiacin na vodnatieľku i ochrnutým, posadnutým i malomocným, stroskotaným i zajatcom dostáva sa vďaka jeho zásluhám uzdravenia a záchrany a pomoci vo všetkých chorobách, potrebách a nebezpečiach. Ale velebnosť moci Najvyššieho, ktorá oslavuje svojho svätca, zjavuje sa veriacim aj zázračným vzkriesením mnohých mŕtvych na jeho príhovor. Buď sláva Bohu a česť po nekonečné veky vekov. Amen.

O NIEKTORÝCH ZÁZRAKOCH SVÄTÉHO FRANTIŠKA,
KU KTORÝM DOŠLO PO JEHO SMRTI

1. Moc svätých stigiem

1. Chcem pripomenúť ku cti a sláve všemohúceho Boha niektoré zázraky blaženého Otca Františka, ktoré sa prejavili po jeho oslave v nebesiach a sú písomne zaručené. Usúdil som, že bude najvhodnejšie, keď začnem tým, v čom sa zjavuje moc Ježišovho kríža a obnovuje sa sláva. Nový človek František sa preslávil novým, úžasným zázrakom. Ukázalo se, že je poctený zvláštnym vyznamenaním, ktoré v predošlých dobách nebolo nikomu udelené: bol totiž ozdobený svätými jazvami a pripodobnený v tele smrti Ukrižovaného. Čokoľvek by o ňom vypovedal ľudský jazyk, to všetko si zaslúži len menšiu chválu než ono vyznamenanie.

Všetka snaha Božieho muža – verejná i súkromná – smerovala ku krížu Pána. Aby znakom kríža, ktorý bol od začiatku obrátenia vtlačený do jeho srdca, poznačil telo i navonok, a tak sa ako keby uzavrel v kríži, obliekol sa do kajúceho rúcha, nesúceho na sebe obraz kríža. Jeho myseľ sa vo vnútri obliekla ukrižovaným Pánom a rovnako tak sa jeho telo oblieklo do odevu kríža, aby v tomto znamení, v ktorom Boh premohol nadpozemské mocnosti, aj jeho vojsko bojovalo boj Pánov.

Od počiatku, kedy začal bojovať pod zástavou Ukrižovaného, žiarili na ňom rozmanité tajomstvá kríža. Tomu, kto pozoruje beh jeho života, jasnejšie sa ukáže, ako sedmorakým zjavením kríža Pána bola jeho myseľ oduševnením úplne pretvorená do podobnosti s Ukrižovaným jeho extatickou láskou. Dobrota najvyššieho Kráľa, skláňajúca sa k svojim ctiteľom a prevyšujúca každé ľudské uvažovanie, nechala mu niesť zástavu svojho kríža. Vtisla mu ju do tela, aby ten, ktorý bol ozdobený obdivuhodnou láskou ku krížu, zažiaril svetlom zázrakov, keď sa mu dostalo pocty kríža.

2. K odstráneniu každej pochybnosti z mysle a k nezvratnému potvrdeniu toho úžasneho zázraku prispievajú nielen svedectvá tých, ktorí videli a dotkli sa, čo je všetko vieryhodné, ale aj obdivuhodné zjavenia a zázraky, ktoré sa zaskveli po jeho smrti.

Blaženej pamiatky pán pápež Gregor IX., o ktorom svätý muž prorocky predpovedal, že bude povýšený do apoštolskej hodnosti, skôr než zástavníka kríža zapísal do zoznamu svätých, mal v srdci akúsi pochybnosť o rane v boku. Avšak jednej noci, ako sám šťastný biskup rozprával so slzami, ukázal sa mu v sne blažený František. S prísnou tvárou káral rozpačitosť jeho srdca. Pozdvihol pravú ruku, odhalil ranu a požiadal o nádobku, aby zachytil krv prýštiacu z boku. Najvyšší veľkňaz podal mu vo videní žiadanú nádobku a videl, ako sa tá až do vrchu napĺňala krvou vytekajúcou z boku. Od tej chvíle ho prenikla taká úcta k tomuto svätému divu a rozohnila sa jeho horlivosť, že nestrpel, aby sa niekto opovážil pyšne popierať a zatemňovať ony slávne a sväté znamenia, a každého takého prísne pokarhal.

3. Jeden brat, z rádu Menších bratov, úradom kazateľ, vynikajúcí ctnosťou i povesťou, bol pevne presvedčený o svätcových jazvách. Ale keď začal ľudským rozumom skúmať zázrak, začali ho znepokojovať vrtochy pochybností. Keď mnoho dní trpel tým zápasom a zmyslovosť začala mať navrch, zjavil sa mu v noci v spánku svätý František s nohami zablatenými, pokorne tvrdý a trpezlivo rozhnevaný. A pýtal sa ho: »Aké to máš spory a boje vo svojom vnútri? Aký nešvár pochybovania? Pozri sa na moje ruky a nohy!« A hoci videl prebodnuté ruky, na zablatených nohách jazvy nevidel. František povedal: »Očisti blato z mojich nôh a nájdi miesta klincov!« A ako ich ten zbožne uchopil, zdalo sa mu, že zotiera blato a rukami sa dotýka miest klincov. Akonáhle sa prebudil, rozplakal sa a svoje predošlé city zavrhol, tak akoby blato pochybností stieral prúdmi sĺz i verejným vyznaním sa.

4. V meste Rím si zvolila jedna pani, vznešená ušľachtilým životom i slávnymi predkami, svätého Františka za patróna a mala jeho namaľovaný obraz v súkromnej izbičke, kde v skrytosti prosila Otca o prihovorenie sa za ňu. Jedného dňa, keď sa modlila a pozerala sa na obraz svätca, všimla si, že nemá sväté jazvy. Bolo jej to veľmi ľúto. Niet však div, že nebolo na obraze, čo maliar nenamaľoval. Keď mnoho dní starostlivo premýšľala, čo by bolo príčinou toho nedostatku, ukázali sa jedného dňa na maľbe tie zázračné znamenia, ako bývajú namaľované na iných obrazoch svätého. Žena sa preľakla, zavolala svoju dcéru, ktorá bola Bohu oddaná, a pýtala sa, či bol obraz až doposiaľ bez jaziev. Dcéra tvrdila a prisahala, že vždy bol bez jaziev, no teraz na ňom jazvy vidno. Ľudská myseľ však často sama seba privádza k pádu a k pochybnostiam o pravde. Do ženinho srdca sa vkradla nedobrá pochybnosť, či predsa len neboli na obraze jazvy namaľované už od počiatku. Ale Božia moc pridala ešte druhý zázrak, aby žena nepohŕdala prvým zázrakom. Znamenia totiž ihneď zmizli a obraz zostal zbavený vyznamenania, aby bol neskorším zázrakom potvrdený predošlý.

5. V Katalánsku sa stalo, že sa jeden muž menom Ján, oddaný blaženému Františkovi, uberal kedysi neskoro večer po ceste, na ktorej číhali nepriatelia. Boli pripravení na vraždu – nie síce na ňom, lebo nemal nepriateľov, ale na niekom inom, ktorý sa mu veľmi podobal a vtedy ho sprevádzal. Jeden zo sprisahancov sa vyrútil z úkrytu v domnení, že dotyčný je jeho nepriateľom, a smrteľne ho pobodal a posekal mečom. Napadnutý nemal ani trochu nádeje na uzdravenie. Prvá rana mu odťala skoro celú ruku pri samom ramene a iné zanechali veľké zranenia na hrudi. Podľa názoru lekárov jeho uzdravenie bolo nemožné. Rany zahnívali a vychádzal z nich taký neznesiteľný zápach, že i jeho manželka si ho veľmi zhnusila a nebola mu poskytnutá žiadna ľudská pomoc. Obrátil sa však s najväčšou vrúcnosťou na svätého Otca Františka, ktorého už pri tom prepadnutí spolu s blaženou Pannou dôverne vzýval, aby mu pomohol. A hľa, keď ten úbožiak ležal sám na lôžku bolesti, bdel, nariekal a znovu a znovu vzýval Františkovo meno, pristúpil k nemu ktosi v rúchu Menšieho brata – zdalo sa, akoby vošiel oknom – a volal ho menom: »Hľa, Pán ťa vyslobodí, lebo si mi dôveroval!« Keď sa ho chorý pýtal, kto je, odpovedal, že je František. Sklonil sa k nemu, rozviazal mu obväzy rán a na všetkých ho pomazal – ako sa zdalo – masťou. A sotva pocítil lahodný dotyk svätých rúk, ktoré výsadou Spasiteľových jaziev mali moc uzdravovať, hnis zmizol, mäso sa obnovovalo a rany zaceľovali. Chorý úplne získal predošlé zdravie. Blažený Otec ihneď odišiel. Ten človek sa cítil uzdravený, rozjasal sa a spieval chvály Bohu i blaženému Františkovi a volal ženu. Ona rýchlo pribehla. Keď videla, že ten, ktorému chcela zajtra vystrojiť pohreb, stojí na nohách, veľmi užasla a zdesila sa a začala s krikom volať všetkých susedov. Pribehli príbuzní a snažili sa ho znovu uložiť na lôžko ako šalejúceho, ale on sa bránil, tvrdil a dokazoval, že je uzdravený. Všetci boli v úžase ohromeni a ako rozmu pozbavení, mysleli si, že sa zbláznil ten, ktorého videli pred chvíľkou rozdrásaného najhroznejšími ranami a celkom vyčerpaného, a pritom sa teraz raduje z úplného zdravia. Uzdravený im povedal: »Nebojte sa, nepovažujte za klam, čo vidíte, pretože svätý František, ktorý práve odtiaľto odišiel, ma dotykom svojich svätých rúk celkom uzdravil zo všetkých rán.« A keď sa rozniesol chýr o tom zázraku, ponáhľal sa tam všetok ľud. Taký viditeľný zázrak im ukázal moc jaziev blaženého Františka, boli preto naplnení úžasom i radosťou a oslavovali veľkými chválami Kristovho zástavníka. Blažený Otec – telom už mŕtvy, ale žijúci s Kristom – keď sa obdivuhodne zjavil, svojím dotykom vrátil smrteľne zranenému mužovi zdravie. Veď niesol na sebe jazvy Toho, ktorý milosrdne zomrel, zázračne vstal z mŕtych a ľudské pokolenie – ranené a polomŕtve – mocou svojich rán uzdravil.

6. V apulejskom meste Potenze žil klerik menom Roger, ctnostný muž a kanonik hlavného chrámu. Trápený chorobou išiel sa jedného dňa modliť do kostola, v ktorom bol namaľovaný obraz blaženého Františka, ukazujúci jeho slávne stigmy. Začal o tom vznešenom zázraku ako o veci nevídanej a nemožnej pochybovať. A náhle ranený v duši, keď uvažoval o márnych veciach, pocítil na dlani ľavej ruky pod rukavicou bolestné bodnutie. Počul zvuk bodajúcej strely, ako keď šíp vyletí z luku. Zasiahnutý ranou a vydesený zvukom zvliekol rukavicu, aby zrakom zhliadol, čo zistil hmatom a sluchom. Hoci predtým nemal na dlani žiadne poranenie, zbadal uprostred ruky ranu sťa šípom vbodnutú, z ktorej vychádzal taký žiar, že až omdlieval. Neobyčajná vec! Na rukavici nebolo ani stopy, aby tajnej rane v duši zodpovedal trest tajného zranenia. Dva dni kričal, až reval v ukrutnej bolesti a všetkým odhaľoval rúško neveriaceho srdca. Vyznával a prisahal, že naozaj verí, že svätý František mal sväté jazvy, a dosvedčoval, že zavrhol všetko klamné pochybovanie. Prosil pokorne Božieho svätca, aby mu pomohol svojimi svätými jazvami a hojné prosby srdca zúrodňoval výdatným prílivom sĺz. Aký zázrak! Sotva odvrhol nedôveru a myseľ sa uzdravila, ihneď nasledovalo aj telesné uzdravenie. Všetka bolesť pominula; ochladla pálčivosť, nezostala ani stopa po bodnutí. A tak sa stalo, že skrytý neduh mysle bol vyhojený zjavným znamením, vypáleným milosťou nebeskej prozreteľnosti, a s uzdravením mysle sa uzdravilo i telo. Preto sa ten človek pokoril pred Bohom a bol oddaný svätcovi i jeho rádu trvalou náklonnosťou. Tento slávny zázrak bol potvrdený prísahami a my sme sa s ním oboznámili čítaním listov overených biskupskou pečaťou.

Nie je teda na mieste pochybovať o svätých jazvách, nech nie je oko nikoho z nás zlé preto, že Boh je dobrý, akoby snáď večnej dobrote neprislúchalo udeliť taký dar! Keby boli mnohé údy pevne spojené serafínskou láskou s Hlavou – Kristom tak, aby boli hodné podobnej výzbroje a zasluhovali si povýšenie k podobnej sláve, žiadny človek so zdravým rozumom by sväté jazvy neprisudzoval ničomu inému ako len Kristovej sláve.

8. Vyslobodenie z rôznych chorôb

…

3. Jedna žena z Maremma v Laziu zošalela a päť rokov bola zbavená zraku i sluchu. Trhala si zubami šaty, nebála se nebezpečenstva vody ani ohňa a bola postihnutá najhroznejšou padúcnicou. Ktorúsi noc, keď sa už Božie milosrdenstvo malo nad ňou zľutovať, bola Božsky osvietená bleskom spasiteľného svetla a uzrela blaženého Františka, ako sedí na vznešenom kresle. Padla pred ním pokorne na tvár a prosila ho o uzdravenie. On sa však na jej prosby ešte nepodujal konať, a tak žena zložila sľub, že dokiaľ bude čo mať, neodoprie almužnu tým, ktorí ju budú prosiť pre lásku Božiu a svätcovu. František vzal hneď na vedomie zmluvu, ktorú on kedysi podobne uzavrel s Pánom. Poznamenal ženu znamením kríža a vrátil jej úplné zdravie.

…

10. Niektoré iné zázraky

…

Neskorší dodatok
…

6. V pevnosti Chore v ostijskej diecéze istého muža tak rozboľavela noha, že nemohol chodiť ani sa hýbať. V tomto hroznom postavení súžený a zbavený nádeje na ľudskú pomoc videl v jednu noc akoby pred sebou blaženého Františka a začal sa mu sťažovať: »Pomôž mi, svätý František, spomeň si, ako som ti slúžil a úctu vzdával! Veď som ťa viezol na svojom oslovi, tvoje sväté nohy a ruky som bozkával, vždy som ti bol oddaný, vždy ochotný, a hľa, umieram v preukrutnej trýzni!« Pobádaný týmito žiaľmi, ihneď prišiel pamätník dobrodenia a milovník oddanosti. Zjavil sa s jedným bratom bdiacemu mužovi a povedal, že prišiel na jeho volanie a priniesol mu uzdravujúce lieky. Dotkol sa miesta bolesti paličkou, na ktorej bolo vyznačené písmeno Tau, pretrhol vred a vrátil mu dokonalé zdravie. A čo je ešte obdivuhodnejšie: sväté znamenie Tau vtisnuté na miesto zhojenej rany zanechal na pamiatku zázraku. Týmto svätým znamením František označoval svoje listy, kedykoľvek ich z lásky niekomu posielal.

7. Ale dajme pozor! Myseľ sa rozptýlila rozmanitosťou rozprávaní o rôznych zázrakoch slávneho Otca Františka. Zásluhou slávneho zástavníka kríža dospela ona riadením Božím k znameniu spásy Tau, aby sme si povšimli, že ako kríž bol Kristovmu bojovníkovi vznešenou zásluhou k spáse, tak aj tomu, kto s Kristom triumfuje, stal sa svedeckým potvrdením cti.

8. Veľké a obdivuhodné znamenie kríža, v ktorom sú utajené charizmy milostí, zásluhy ctností, poklady múdrosti a vedomosti v nedosiahnuteľnej hlbine, čo je skryté pred múdrymi a opatrnými tohto sveta, boli úplne zjavené tomuto Kristovmu maličkému. Celým svojím životom iba stupaje kríža nasledoval, iba sladkosť kříža vychutnával, iba slávu kríža hlásal. Podľa pravdy mohol na začiatku svojho obrátenia riecť s apoštolom: »U mňa sa nikdy nestane, že by som svoju chválu kládol do niečoho iného ako do kríža nášho Pána Ježiša Krista.« Nemenej pravdivo mohol v priebehu svojho života pripojiť: »Na všetkých, ktorí sa v konaní budú riadiť touto zásadou, nech zostúpi pokoj a milosrdenstvo.« Najpravdivejšie však mohl dodať pri dovŕšení života: »„Ja na vlastnom tele nosím znamenie, že patrím Ježišovi,“ ale tiež deň čo deň túžim, aby som od neho počul: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami, bratia. Amen.“«

9. Chváľ sa teda už bezpečne slávou kríža, slávny Kristov zástavník! Krížom si začal, podľa zásad kríža si postupoval, a nakoniec v kríži si dokonal. Svedectvom kríža všetkým verným dávaš najavo, akú slávu požívaš v nebesiach. Nech ťa bezpečne nasledujú tí, ktorí vychádzajú z Egypta, pretože rozdelí more palicou Kristovho kríža a prejdú do zasľúbenej zeme živých. Vstúpia do obdivuhodnej moci kríža, až prekročia Jordán smrteľnosti. Tam nech nás uvedie pravý Vodca a Spasiteľ ľudu Ježiš Kristus ukrižovaný, pre zásluhy svojho sluhu Františka, na chválu a slávu trojjediného Boha, ktorý žije a kraľuje na veky vekov. Amen.

+++