O pobožnosti Krížovej cesty

„KRÍŽOVÁ CESTA, čiže rozjímanie a uctenie utrpenia a smrti nášho Spasiteľa, je medzi VŠETKÝMI katolíckymi pobožnosťami podľa JEDNOHLASNÉHO úsudku svätých otcov VŠETKÝM dušiam ŽIJÚCICH i ZOMRELÝCH ľudí NAJPROSPEŠNEJŠIA a na duchovné milosti NAJBOHATŠIA.“

(Dr. Andrej Radlinský, zakladateľ SSV, Nábožné výlevy, str. 403, Trnava 1945, Imprimatur: Dr. Ambrosius Lazík m. p., vicarius generalis)

Krížová cesta (lat. Via Crucis) v dnešnej podobe pochádza z neskorého stredoveku. Hlavnými šíriteľmi tejto pobožnosti boli sv. Bernard z Clairvaux (1090 – 1153), sv. František z Assisi (1182 – 1226), sv. Bonaventúra (1221 – 1274) a samozrejme sv. Leonard z Porto Maurizio (1676 – 1751). No určite svoj pôvod má v sprievodoch pútnikov, ktorí kráčali po stopách Pána Ježiša nesúceho kríž v uliciach Jeruzalema. Známy apokryfný spis o Máriinej smrti (asi z 5. storočia) hovorí, ako Panna Mária chodievala ku koncu svojho života po Jeruzalemskej krížovej ceste a tak dala sama základ pre túto formu modlitby.

Dominikánsky brat Rinaldo vo svojej knihe Liber peregrinationis v roku Pána 1294 píše, že vystúpil k Božiemu hrobu tou cestou, po ktorej kráčal Kristus s krížom. Opisuje aj viaceré zastavenia: napríklad, Herodesov palác, nádvorie, kde bol Ježiš odsúdený na smrť, miesto, kde stretol plačúce jeruzalemské ženy, či miesto kde Šimon Cyrenejský vzal na svoje plecia Kristov kríž.

Putovanie kresťanov do Svätej zeme bolo až do roku Pána 1073 bez prekážok. Vtedy napadli Palestínu Turci, začali prenasledovať kresťanov a zakázali im navštevovať posvätné miesta. Keď sa už nemohlo putovať do Svätej zeme, začali sa na Západe budovať Kalvárie, aby pripomínali ľuďom túto nesmierne dôležitú udalosť z dejín spásy. Aj v Ríme, neďaleko Lateránskej baziliky sú známe Sväté schody, prenesené z Jeruzalema, po ktorých podľa tradície kráčal Pán Ježiš.

Neskôr mohamedánsky Turci dovolili reholi sv. Františka udržiavať a chrániť posvätné budovy v Svätej zemi. Od roku 1312 mali Menší bratia kustodiálne práva na opateru svätých miest v Jeruzaleme, kde podporovali aj uctievanie Krížovej cesty. Po skončení križiackych výprav sa pobožnosť šíri na kresťanskom Západe, najprv v nemeckých krajoch a dnešnom Holandsku a potom v Španielsku a v Taliansku. O rozšírenie Krížovej cesty sa veľmi pričinil aj  Holanďan Adrichomius, predstavený kláštora sv. Barbory v Delfte, ktorý v roku Pána 1584 vydal knihu Jerusalem sicut Christi tempore floruit – Jeruzalem ako rozkvital za čias Krista. V tejto knihe uverejnil 12 zastavení Krížovej cesty, ktoré sú zhodné s dnešnými 12 prvými. Kniha bola preložená do viacerých Európskych jazykov a rozšírila sa po celej Európe. V 17. storočí vyšlo v Španielsku a v Taliansku viacero knižiek venovaných tejto pobožnosti, ktorých autori sú prevažne františkáni a kapucíni.

Počet jednotlivých zastavení (statio) Krížovej cesty, ktorý kolísal medzi 7 – 34 sa v tomto období ustálil na štrnásť:

_1. zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť
_2. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
_3. zastavenie: Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom
_4. zastavenie: Pán Ježiš sa stretá so svojou Matkou
_5. zastavenie: Šimon Cyrenejský pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
_6. zastavenie: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku
_7. zastavenie: Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom
_8. zastavenie: Pán Ježiš napomína plačúce ženy
_9. zastavenie: Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom
10. zastavenie: Pána Ježiša vyzliekajú zo šiat
11. zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
12. zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera
13. zastavenie: Pána Ježiša skladajú z kríža do lona Matky
14. zastavenie: Pána Ježiša pochovávajú

V roku Pána 1688 vyslovila Generálna kapitula v Ríme naliehavé odporúčanie zriaďovať Krížové cesty vo všetkých kláštoroch a kostoloch podliehajúcich františkánskemu rádu a obrátila sa na spolubratov o podporu tejto užitočnej pobožnosti.

Cirkevné potvrdenie tejto pobožnosti vo forme udelenia odpustkov dal františkánom už pápež Inocent XI. v roku Pána 1686, pričom išlo o tie isté odpustky, aké sa dali získať na svätých miestach v Jeruzaleme; pápež Benedikt XIII. v roku Pána 1726 rozšíril možnosť ich získania pre všetkých veriacich, ktorí si stanovenú pobožnosť vykonajú v niektorom z františkánskych kostolov; pápež Benedikt XIV. (1742) odporúčal jej zriaďovanie pre všetky ostatné kostoly, ak sa v danom mieste nenachádza františkánsky kostol s Krížovou cestou a napokon Pius IX. v roku Pána 1871 napokon zrušil i túto podmienku.

V tomto období veľmi vzrástla obľuba tejto pobožnosti a stala sa tak známou v celom kresťanskom svete. Jej najväčším propagátorom bol františkán sv. Leonard z Porto Maurizio (1676 – 1751), ktorý každé misie zakončil vytvorením krížovej cesty; pozostávala z jednoduchých zastavení v podobe rozmiestnených krížov. Proti bezuzdnej mravnosti, ktorá sa v Taliansku rozmáhala a chladla kresťanská viera, nepoznal lepšieho prostriedku ako pobožnosť Krížovej cesty. On sám postavil na rozličných miestach vyše 572 krížových ciest. Napísal aj knižku rozjímaní a modlitieb ku Krížovej ceste, ktorá sa šírila v mnohých prekladoch a bola vydaná aj v Uhorsku; z nej vychádzal vo svojom spracovaní pobožnosti Krížovej cesty aj Andrej Radlinský v známej knižke Nábožné výlevy (1872).

Pričinením sv. Leonarda z Porto Maurizio nechal pápež Benedikt XIV. v jubilejnom roku Pána 1750 zriadiť Krížovú cestu aj v rímskom Koloseu, kde zahynulo mnoho kresťanov, ktorí za svoju vieru obetovali životy.

Každý rok na Veľký piatok večer sa už stalo tradíciou, že sa Svätý otec v Koloseu modlí Krížovú cestu na pamiatku umučenia Ježiša Krista. Prvýkrát ju viedol pápež Benedikt XIV., v roku Pána 1750, ale búrlivé udalosti 18. i 19. storočia zabránili rozvoju tejto tradície. Obnovil ju až pápež Pavol VI. v roku Pána 1964., ktorý ju osobne viedol 14-krát.

Pestovanie pobožnosti Krížovej cesty dalo vznik mnohým „Kalváriám“, ktoré sú architektonickými dielami, cennými svojou umelecko-historickou a v neposlednom rade aj krajinársko-estetickou hodnotou.

Prvé „Kalvárie“ na území Slovenska však vznikali často z iniciatívy jezuitov, prípadne miestnej šľachty, alebo mestskej rady. Za najstaršiu a prvú zriadenú v Uhorsku sa považuje, dnes už nejestvujúca „Kalvária“, či presnejšie kalvárska cesta vedúca z Trnavy do neďalekej Modranky; vznikla v polovici 17. storočia a zanikla v 19. storočí.

Právo posviacať zriadenú Krížovú cestu mali len kňazi františkánskej rehole; v súčasnosti je toto právo rozšírené na správcu kostola, prípadne aj iného kňaza.

Modlitbou Krížovej cesty môže veriaci katolík získať každý deň v roku plnomocné odpustky. Musí však dodržať nielen všetky svätou Cirkvou ustanovené podmienky na získanie plnomocných odpustkov (sv. spoveď, vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj k všednému,… ), ale i nasledovné podmienky:

1. Krížová cesta musí byť oficiálne zriadená. Pozostáva zo 14 zastavení s krížmi a prípadne aj obrazmi.
2. Chodiť od jedného zastavenia k druhému. Keď sa Krížová cesta koná verejne, vtedy stačí, aby chodil iba ten, kto sa predmodlieva.
3. Rozjímať o umučení a smrti Pána Ježiša. Pri spoločnej modlitbe Krížovej cesty sa pravidelne pripájajú aj primerané biblické čítania, úvahy a modlitby.

Kto pre chorobu alebo pre inú vážnu prekážku nemôže konať Krížovú cestu, tomu stačí, keď aspoň pol hodinu rozjíma o umučení a smrti Pána Ježiša.

Pán Ježiš povedal sv. Faustíne:

„Pripomínam ti, dcéra moja, že vždy, keď budeš počuť, ako hodiny odbíjajú tretiu, ponáraj sa celá do môjho milosrdenstva, zvelebuj a oslavuj ho; vzývaj jeho všemohúcnosť pre celý svet, a zvlášť pre úbohých hriešnikov, lebo v tej chvíli bolo otvorené dokorán pre každú dušu. V tejto hodine vyprosíš všetko pre seba aj pre druhých… snaž sa v tejto hodine vykonať si KRÍŽOVÚ CESTU, ak ti to dovolia povinnosti…“

(Den 1572)

Sv. Leonard z Porto Maurizio povedal:

„»Znivočená je celá krajina, ale nik si to neberie k srdcu« (pozn. Jer 12, 11). Hľa, tu je koreň všetkého nášho zla, pretože nikto si neberie k srdcu, nad čím by bolo treba vážne sa zamyslieť, z toho potom pochádza mnoho zmätkov v konaní.

Predovšetkým sa nedbá na posledná veci človeka, zabúda sa na Božie dobrodenia a na všetko, čo Boží Syn pre nás vytrpel pri svojom ukrutnom mučení. Nedbalo sa vykonávajú úlohy a povinnosti patriace ktorémukoľvek stavu, nemáme sa na pozore pred nebezpečenstvami, ktoré zovšadiaľ obkolesujú náš život. A keďže preto je svet plný neprávostí, oprávnene sa sťažuje prorok Jeremiáš slovami: »Znivočená je celá krajina.«

A či je dáky liek na tieto neduhy? Isteže je, a chcel by som všetkým prelátom, farárom, kňazom a ostatným Božím služobníkom, ktorým padám k nohám, zvestovať, že tento túžený liek je naporúdzi, aspoň z veľkej časti. Je to pobožnosť, známa pod menom »Krížová cesta.«

Ak ich horlivosťou a úsilím sa táto pobožnosť rozšíri po všetkých farnostiach, zaručene to bude veľmi mocná opora proti narastajúcej hriešnosti a bohato obdarí veľkými darmi čností všetkých, ktorí budú zbožne rozjímať o utrpení a láske Ježiša Krista. Koľko spasiteľnej osvietenosti v mysli vyvolá vytrvalé rozjímanie o prehorkom umučení Božieho Syna, akú úprimnú skrúšenosť srdca, akú nezlomnú silu ducha.

Každodenné konanie tejto pobožnosti ma poučilo, že mravy ľudí sa touto formou zbožnej modlitby rýchlejšie obracajú k lepšiemu. Veď Krížová cesta je protiliek na neresti, očisťuje od bezuzdných vášní, účinne podnecuje k čnosti a svätosti života. Skutočne, ak si preukrutné ukrižovanie Božieho Syna živo sprítomníme pred očami svojej mysle akoby namaľované na toľkých obrazoch, sotva sa zdržíme, aby sme sa v žiari takého svetla nezhrozili nad hanebnosťou svojho života, áno, a bude nás to nútiť, aby sme na tak veľkú lásku odpovedali láskou, alebo aspoň ochotne zniesli protivenstvá, s ktorými každý z nás tu i tam vo svojich životných okolnostiach sa stretne.“

(Z listov sv. Leonarda, Opere complete, zv. 2, Venezia 1868, s. 176–177)

Na obr.: Svätá zem, Jeruzalem – kaplnka, ktorá stojí na mieste, kde vtelená nekonečná Láska na ceste na Kalváriu po prvýkrát klesla k zemi pod ťarchou kríža; dva obr. nižšie – maľby z vnútra tejto kaplnky:

Klaniame sa Ti, Pane Ježišu Kriste a dobrorečíme Ti,
lebo si svojím svätým Krížom vykúpil svet.

+++

„A všeTkým povedal: »Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme KAŽDÝ DEŇ svoj KRÍŽ a nasleduje ma…«“

Lk 9, 23

A ÚZKA CesTa (Mt 7, 13 – 14; Jn 14, 6)

a TESNÁ Brána (Mt 7, 13 – 14; Jn 10, 7; 9)

tiež všeTkým hovorí:

+++