Sestra Mária Marta Chambonová

(1844 – 1907)

laická sestra v kláštore Navštívenia Panny Márie v Chambéry vo Francúzsku

a pobožnosť

k SVÄTÝM RANÁM PÁNA NÁŠHO JEŽIŠA KRISTA

NIHIL OBSTAT
A. Can. Eltschkner,
cenzor

IMPRIMATUR
Pragae, die 7. Aprilis 1927
+ Ant. Podlaha,
Episcopus Paphiensis,
Vicarius generalis

Vyhlasujeme, že slovami, ktoré uvádzame v týchto záznamoch,
nechceme nijako predbiehať úsudok našej svätej Matky Cirkvi,
ale, že sa jej vo všetkom úplne podriaďujeme

PREDSTAVENÁ A SESTRY
KLÁŠTORA NAVŠTÍVENIA PANNY MÁRIE
V CHAMBÉRY A VO VIEDNI

+++

Vo Vatikáne 18. mája 1924

Velebná matka!

Knižku o sestre Márii Marte Chambonovej, ktorú ste mi poslala, aby som ju odovzdal Svätému otcovi ako dôkaz Vašej oddanosti, som obdržal. Oznamujem Vám bez meškania, že Svätý otec mal z tohoto spisku radosť a úprimne si praje, aby sa správy o cnostiach a o príkladnom živote tejto rehoľníčke a vernej služobníčke Božej čo najviac rozšírili a povzbudzovali duše, aby horlivo kráčali cestou dokonalosti. Svätý otec sa raduje spolu so spisovateľkou a udeľuje jej i jej sestrám apoštolské požehnanie.

Takisto aj ja Vám ďakujem za výtlačok, ktorý ste mi dobrotivo poslala, a využívajúc túto príležitosť, posielam Vám, velebná matka, úctivé pozdravy.

Vašej Velebnosti celkom oddaný

P. KARDINÁL GASPARI

+++

V Chambéry 9. júla 1924

Pojednanie o sestre Márii Marte a o svätých ranách má na zbožné duše naozaj veľký vplyv. Teší nás, keď vidíme, že náš Pán a Spasiteľ je týmto spôsobom viac milovaný a vrúcnejšie uctievaný. Kiež nemoci modernej spoločnosti nájdu liek v Spasiteľových ranách!

Zvlášť sa radujeme, že tento podnet vzišiel prostredníctvom sestry Márie Marty z našej saleziánskej rodiny.

+ DOMINIK CASTELLAN,
arcibiskup chamberský

+++

Františka Chambonová uzrela svetlo sveta dňa 27. mája 1844. Pochádzala z prostej, ale naozajstne kresťanskej roľníckej rodiny, žijúcej v dedinke Croix-Rouge pri Chambéry. Pokrstená bola v deň narodenia vo farskom chráme sv. Petra v Lemençu.

Pán sa tejto nevinnej duši zjavoval už od detstva. Keď mala 9 rokov, zobrala teta Františku na Veľký piatok so sebou do kostola, aby tam uctila svätý kríž. Tu sa dievčaťu ukázal Spasiteľ na kríži, Jeho telo bola samá rana. „Ach, v akom stave bol vtedy Pán!“ hovorila raz pri spomienke na onen obraz.

To bolo prvé zjavenie o utrpení Pána, ktoré malo mať v jej živote dôležitú úlohu. Ale v detstve sa jej predsa len častejšie zjavoval Ježiško. Zavítal k nej viditeľne v deň prvého sv. prijímania a od tej doby až do smrti ho videla vo sv. hostii vždy, keď prijímala. V mladosti býval jej stálym spoločníkom, sprevádzal ju na pole, cestou ju potešoval a doviedol ju šťastne domov. Na sklonku života spomínala na tie blažené okamihy a vravela: „Boli sme stále spolu. Ako som bola šťastná; veď som mala nebo vo svojom srdci!“

Ale vtedy, v detských rokoch, ju ani nenapadlo, aby niekomu hovorila o svojich dôverných stykoch s Ježišom. Radovala sa z nich a vo svojej jednoduchosti sa domnievala, že je tomu tak aj u ostatných ľudí.

Miestny farár pozoroval dievčinu nevinnosť a horlivosť a dovolil jej častejšie pristupovať k stolu Pána. A keď poznal, že je povolaná k rehoľnému stavu, doviedol ju sám do kláštora saleziánok v Chambéry.

Prvé roky v kláštore

Františka Chambonová vstúpila do kláštora v osemnástich rokoch. Po dvoch rokoch zložila sväté sľuby a dostala meno Mária Marta. Bolo to na slávnosť Panny Márie Kráľovnej anjelov, 2. augusta 1864.

Na zovňajšku tejto Bohu zasvätenej duši nebolo nič príťažlivé. Jej krása bola naozaj celkom skrytá vo vnútri. Pán jej tak chcel zrejme nahradiť, čo jej neposkytol v daroch prirodzených. Jej chovanie bolo neobratné a drsné, mala len nepatrné duševné vlohy a tie neboli vyvinuté; nevedela písať ani čítať. Bola živej, trochu tvrdohlavej a nie práve príjemnej povahy. Spolusestry o nej žartovne hovorili: „Ó, áno, bola už svätá, ale taká, že občas bývala k zlosti.“ Ale pôsobením milosti sa jej cítenie a nazeranie zušľachtilo.

„Svätica“ poznala svoje slabosti. S dojemnou prostotou si Ježišovi sťažovala na svoje chyby, ale On jej odpovedal: „Tvoje chyby a nedokonalosti sú najlepším dôkazom, že to, čo sa v tebe deje je od Boha. Nikdy ťa ich nezbavím; sú plášťom, ktorým prikrývam svoje dary. Ty sa snažíš, aby si ich utajila, ja sa potom o to starám ešte viac.“

Teraz budeme písať o sestre Márii Marte z inej, zaujímavejšej stránky. Bystré oko jej predstavených čoskoro postrehlo pod jej drsným zovňajškom duševnú krásu, ktorá pod vedením milosti deň za dňom vzrastala. Je možné tu uviesť veľmi nápadné veci, ktoré určite poukazujú na božského Umelca, a to tým skôr, že nedokonalosti jej prirodzenej povahy jej zostali. Aké osvietenie, akú hĺbku prejavoval jej nevzdelaný rozum! Aká nevinnosť, aký silný duch viery, aká rýdza zbožnosť, aká pokora, aká túžba po obeti naplňovala jej srdce, ktoré predsa bolo takmer stále odkázané len na seba! Zatiaľ nám postačí úsudok jej predstavenej, matky Terézie Evženie Revelovej, ktorá píše: „Poslušnosť je jej všetkým. Detinská úprimnosť, priamosť, duch lásky a sebazapierania, ktorý ju naplňuje a zvlášť jej pravá, hlboká pokora sú neklamnými znameniami, že Boh túto dušiu vedie. Čím viac milostí dostáva, tým viac sebou pohŕda, pretože ju stále pokoruje myšlienka, že by mohla byť klamaná. Rada prijíma pokyny od iných; slová spovedníka alebo predstavenej ju ľahko upokoja. Čo však o nej zvlášť priaznivo svedčí, je jej vášnivá láska ku skrytému životu, neodolateľná túžba uniknúť všetkej ľudskej zvedavosti a strach, aby nikto nespozoroval, čo sa deje v jej vnútri.“

Prvé dva roky rehoľného života sestry Márie Marty plynuli v pokoji, pravideľne, bez mimoriadnych udalostí. Ak odhliadneme od neobyčajného daru modlitby, ustavičnej uzobranosti, stále vzrastajúceho hladu a smädu po Bohu, nenachádzame v tejto životnej etape naozaj nič neobyčajného.

Prvé dôkazy božskej priazne začínajú v septembri 1866. Mladá sestra bývala často poctená zjavením Spasiteľa, najblahoslavenejšej Panny, svätých i duší z očistca. Ukrižovaný Ježiš sa jej zjavoval takmer denne a ukazoval jej svoje sväté rany, aby sa pri zbožnom uzobraní do nich ponorila a mala účasť na Jeho utrpení. Rany boli často žiariace a oslávené, inokedy zasa krvavé a premodralé.

Nočné bdenie a telesné kajúce skutky

Keď predstavené poznali vôľu Božiu z neklamných znamení, o ktorých tu nemôžeme pre malý rozsah spisu podrobnejšie pojednávať, rozhodli sa aj keď nie bez váhania, že budú Márii Marte postupne dovoľovať, čo od nej ukrižovaný Ježiš žiadal. Tak musela spávať na zemi, nosiť vo dne i v noci drsnú žínenú košeľu, upliesť si na hlavu tŕňovú korunu. Pre bolesť, akú jej spôsobovala, si hlavu vôbec nemohla položiť. Po ôsmich mesiacoch, v máji 1867, žiadal Ježiš okrem týchto kajúcich cvičení i obeť nočného odpočinku. A tak zatiaľ čo všetci v kláštore spali, bdela sestra Mária Marta pred svätostánkom.

Prirodzenosť tým trpela, ale boli tak získané dôkazy Božej priazne. V nočnom tichu sa jej Pán zveroval nanajvýš podivuhodným spôsobom. Niekedy síce musela celé hodiny zápasiť s ospalosťou a únavou, ale obyčajne ju Pán uviedol hneď do svätého vytrženia. V tých blažených chvíľach hovoril Ježiš o svojom utrpení a o tajomstvách svojej lásky, zahrňoval ju nežnosťou, vzal jej srdce a ponoril ho do svojho a čoraz viac a viac získaval vládu nad touto pokornou, prostou a učenlivou dušou.

Trojdenná extáza

V septembri roku 1867 sa ocitla sestra Mária Marta, ako jej Ježiš už skôr povedal, vo zvláštnom stave, ktorý sa dá ťažko vysvetliť alebo popísať. Ležala na lôžku so zavretými očami, bez pohybu, bez slova, neprijímala potravu a predsa bol jej krvný obeh celkom pravidelný a tvár zafarbená do ružova. To trvalo tri dni ku cti Najsvätejšej Trojice, a to 26., 27. a 28. septembra. Pre našu sestru to boli chvíle neobyčajných milostí.

Zdalo sa, akoby chudobnučkú celu, do ktorej zostúpila Najsvätejšia Trojica, naplňovala nebeská sláva. Boh Otec ukázal Márii Marte Ježiša v hostii a hovoril: „Darujem ti toho, ktorého mi tak často obetuješ.“ Potom jej dal vnímať milosť tajomstva vtelenia a vykúpenia a spôsobil, že hlboko chápala oba tieto skutky Božej lásky.

Potom jej Boh Otec ukázal Ducha Svätého, ktorý ako ohnivý prúd vychádzal z Božieho vnútra, a dal jej ho slovami: „V ňom je svetlo, utrpenie a láska. Lásku dáš mne, svetlo ťa naučí poznávať moju vôľu a budeš v každom okamihu trpieť to, čo som pre teba určil.“

Posledný deň jej Boh Otec ukázal vo svetle, ktoré na ňu prúdilo z neba Ježišov kríž; pritom lepšie pochopila, akú veľkú cenu majú sväté rany pre jej spásu. V inom svetle, vznášajúcom sa od zeme k nebu, naraz jasne spoznala svoje poslanie, že totiž má učiniť zásluhy sv. rán užitočné celému svetu.

Úsudok cirkevných predstavených

Zvláštne cesty, po ktorých Boh viedol túto vyvolenú dušu boli príčinou, že jej predstavená a novicmajsterka nechceli byť sami za všetko zodpovedné a obrátili sa k trom cirkevným hodnostárom, všeobecne váženým a známym pre svoju učenosť a zbožnosť. Boli to: kanonik Mercier, generálny vikár a riaditeľ kláštora, P. Ambrož, provinciál savojských kapucínov a kanonik Bouvier, špirituál chamberských saleziánok. Títo traja examinátori dôkladne a prísne skúmali cestu, po ktorej sa sestra Mária Marta uberala a výsledok bol: Čo sa deje v duševnom živote tejto rehoľníčky pochádza od Boha. Preto radili, aby sa všetko zapisovalo, ale aby zatiaľ z opatrnosti zostalo všetko v tajnosti, až sa Bohu zapáči závoj mlčania nadvihnúť.

A tak nevedeli ani spolusestry o neobyčajných milostiach, ktorých sa dostávalo jednej z nich a to práve tej, ktorá bola – podľa ľudského súdu – k tomu najmenej schopná. Matka Terézia Evžénia Revelová, ktorá považovala radu oných hodnostárov za pokyn z neba, zapisovala potom denne s úzkostlivou svedomitosťou, čo jej prostá sestra zadeľovala. Nakoniec, sám Pán Márii Marte prikázal, aby svoje predstavenej nič nezatajovala.

Matka Terézia Evžénia, dôvernica prejavov Božích milostí, začína svoje záznamy slovami:

„Pred Bohom a našimi svätými patrónmi zapisujeme tu zo svätej poslušnosti a čo najvernejšej veci, ktoré pokladáme za zvláštny dôkaz priazne Božského Srdca a za zvláštny nebeský dar, udelený nám pre blaho našej rehoľnej spoločnosti a ku spáse sveta.

Ako sa zdá, vyvolil si Boh z našej malej družiny nástroj, ktorým chce obnoviť pobožnosť k sv. ranám nášho Pána Ježiša Krista. Tým nástrojom je naša laička, sestra Mária Marta Chambonová, vyznamenávaná Spasiteľovou viditeľnou prítomnosťou. Denne jej ukazuje svoje sväté rany a žiada, aby ich zásluhy obetovala za potreby svätej Cirkvi, za obrátenie hriešnikov, za záležitosti našej rehoľnej družiny a predovšetkým za úbohé duše v očistci.

Ježiš si vyvolil našu sestru aj za obeť svojej lásky a svojho božského zaľúbenia. My sami čo chvíľu zakúšame ako mnoho zmôže u Boha jej modlitba.“

Čo tu ďalej uvádzame je vyňaté zo záznamu matky predstavenej.

Poslanie

Raz Ježiš povedal svojej služobnici: „BOLÍ MA, že sú duše, ktoré považujú pobožnosť k mojim ranám za niečo zvláštne, zavrhnutiahodné, takmer nenáležité. Tak sa od tejto pobožnosti odvyká a zabúda sa na ňu. V nebi sú svätí, ktorí veľmi uctievali moje sväté rany, ale NA ZEMI NIE JE TAKMER NIKTO, kto by ma ctil týmto spôsobom.“

Veru oprávnený je tento Spasiteľov povzdych! Lebo vo svete, ktorý myslí len na pôžitky, stratila väčšina ľudí i takí, ktorí sa nazývajú kresťania, úplne zmysel pre obeť. Duše, ktoré rozumejú krížu, alebo o Pánovom utrpení vážne premýšľajú sú veľmi vzácne, a predsa právom nazýva sv. František Saleský Kristove utrpenie „pravou školou lásky a najlepšou a najmocnejšou pohnútkou k zbožnosti.“

Ježiš však rozhodne nechce, aby jeho nesmierna láska ležala ladom, aby sa na požehnané ovocie jeho sv. rán zabúdalo a aby prichádzalo nazmar. Preto si vyvolil, ako to obyčajne robí, najnepatrnejší nástroj, prosté dievča, aby dokonala dielo svojej lásky.

Dňa 2. októbra 1867 bola sestra Mária Marta prítomná na obliečke. Tu sa otvorili nebesia a ona tam videla tu istú slávnosť, lenže omnoho krásnejšiu a vznešenejšiu. Zúčastnili sa jej všetky oslávené členky jej rehole. Rehoľníčky z prvých dôb jeho trvania sa k nej obrátili s radostným dojatím a hovorili: „Boh Otec daroval našej svätej reholi svojho Syna trojakým spôsobom: predovšetkým Jeho kríž a Jeho rany (to zvlášť vášmu kláštoru), ďalej Jeho najsvätejšie Srdce a konečne Jeho sväté detstvo, aby ste ich uctievali. V styku s Ježišom musíš byť prostá ako dieťa.“

Tento trojnásobný dar nie je úplne nový. Keď si prečítame dejiny rádu Navštívenia, nájdeme tieto tri pobožnosti už v životopise matky Anny Margity Clementové, súčasníčke sv. Jany de Chantal, a všetky rehoľníčky, ktoré ona vychovala, tieto pobožnosti obzvlášť milovali. Preto ich tiež ona sama spolu s našou svätou zakladateľkou sestre Márii Marte pripomenula.

O niekoľko dní potom sa našej sestre zjavila matka Mária Pavlína Deglapigny, ktorá zomrela pred osemnástimi mesiacmi a potvrdila jej ono darovanie sv. rán. Povedala: „Náš rehoľa mala už veľký poklad, ale niečo jej ešte chýbalo. Preto je blahoslavený deň, keď som opustila zem, lebo teraz nemáte snáď len najsvätejšie Srdce nášho Spasiteľa, ale máte celé jeho človečenstvo, zvlášť Jeho sväté rany. Ja som vám túto milosť vyprosila.“

Vari nemá ten, kto má Srdce Ježišovo, celého Ježiša, všetku jeho lásku? Iste, ale jeho sväté rany sú takmer vyžarovaním a veľmi výrečným svedectvom tejto lásky. Preto si tiež náš Spasiteľ praje, aby sme uctievali celú jeho svätú osobu a pri uctievaní jeho rany v boku nezabúdali na ostatné, ktoré mu tiež zasadila jeho láska k nám.

Náš svätý otec František Saleský, ktorý sa jej často zjavoval, ju ubezpečil o pravdivosti jej poslania. Sestra Mária Marta mu raz vo svojej prostote povedala: „Vieš, milý otče, že sestry nebudú dbať na moje slová, pretože som tak nedokonalá.“ „Moja dcéra“, odvetil svätec, „Boh pozerá na veci inak než ľudia. Človek všetko posudzuje z ľudského hľadiska, Boh však udeľuje svoju milosť práve najúbohejším, ktorí sa nemôžu ničím vykázať, aby všetko čo v nich pôsobí Boh, slúžilo k Jeho sláve. Môžeš sa zo svojich nedokonalostí radovať, pretože skrývajú Božie dary. Boh ťa vyvolil, aby si doplnila pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tá bola zjavená mojej dcére Márii Margite (pozn. Alacoque, 1647 – 1690), pobožnosť k svätým ranám zjavuje svojej milej Márii Marte (pozn. Chambonovej). Môjmu otcovskému srdcu pôsobí veľkú radosť, že sa táto úcta k Ježišovi ukrižovanému má obnoviť skrze vás. To je ono doplnenie vykúpenia, po ktorom Ježiš toľko túžil.“

Aj najblahoslavenejšia Panna potvrdila našej sestre jej poslanie. V istú rehoľnú slávnosť sa jej zjavila, sprevádzaná svätými zakladateľmi rehole a sv. Margitou (pozn. Mária Alacoque) a dobrotivo povedala:

„Ako som ja kedysi priniesla plod svojho života svojej príbuznej Alžbete, tak ho teraz darujem vašej reholi. Váš svätý zakladateľ nasledoval môjho Syna svojimi prácami, svojou miernosťou a pokorou, vaša svätá matka Jana (pozn. Františka Frémyot de Chantal) ma nasledovala vo veľkodušnosti s akou premáhala všetky prekážky, aby dosiahla spojenie s Ježišom a vyplnila Jeho vôľu. Tvoja blahoslavená sestra Margita (pozn. Mária Alacoque) v sebe napodobnila Srdce môjho Syna, aby ho darovala svetu. Ty však moja dcéra si vyvolená, aby si uzmierovala Božiu spravodlivosť, tým, že uplatňuješ zásluhy utrpenia a sv. rán môjho jediného milovaného Syna.“

Keď sa sestra Mária Marta zmienila o ťažkostiach, ktoré ju pritom čakajú, nepoškvrnená Panna jej odpovedala:

„Ani tvoja predstavená, ani ty sa preto nemusíte znepokojovať; môj Syn istotne vie ako jednať, vy len robte zo dňa na deň, čo od vás žiada a chce.“

Tieto povzbudenia blahoslavenej Panny boli stále častejšie a udeľované rôznym spôsobom.

Jedného dňa jej Matka Božia povedala:

„Ak chcete byť bohaté, musíte čerpať z rán môjho Syna. Všetky osvietenia Ducha Svätého pochádzajú z Ježišových rán a vy obdržíte tieto dary v tej miere ako budete pokorné. Som vaša Matka a nabádam vás: Čerpajte z rán môjho Syna! Položte sa na ne a snažte sa v čo najtesnejšom spojení vysať Jeho krv – čo sa však nikdy nemôže stať. Musíš využiť rany môjho Syna na obrátenie hriešnikov.“

Popri poučeniach udelených prvými členkami rehole, jeho sv. zakladateľom a Pannou Máriou musíme uviesť i tie, ktoré sestra Mária Marta dostávala od Boha Otca, ktorému bola oddaná s detskou nežnou dôverou a od ktorého bola naozaj božsky hýčkaná. On prvý jej oznámil poslanie aké má a občas jej ho znova pripomenul:

„Moje dieťa, darujem ti svojho Syna, využi to a denne mi plať, čo si mojej spravodlivosti za všetkých dlžná. Čerpaj len z Ježišových rán, aby si zaplatila dlhy hriešnikov.“

V rôznych potrebách rehoľnice konávali procesie a zvláštne pobožnosti. Boh Otec povedal sestre Márii Marte:

„Čo mi týmto dávate je ako nič.“

„Keď to nič nie je“, odpovedalo dieťa smele, „tak ti obetujem všetko, čo Tvoj Syn pre nás učinil a vytrpel.“

Na to Nebeský Otec povedal:

„Ó, to je niečo veľké!“

Aj božský Spasiteľ povzbudzoval svoju služobnicu a potvrdzoval jej opäť a opäť, že je naozaj povolaná, aby obnovila pobožnosť k Jeho sv. ranám:

„Vyvolil som ťa, aby si v smutných časoch, v ktorých žijete, oživila pobožnosť k môjmu trpkému utrpeniu.“

Potom jej ukázal svoje rany ako knihu z ktorej sa mala učiť čítať a povedal:

„Neodvracaj oči od tejto knihy a naučíš sa z nej viac než vedia najväčší učenci. Modlitba k mojím sv. ranám obsahuje všetko.“

Inokedy, bolo to v júly, keď sestra Mária Marta kľačala pred velebnou Sviatosťou, ukázal jej svoje najsvätejšie Srdce ako prameň všetkých jeho ostatných rán a pripojil:

„Vernú služobnicu Máriu Margitu (pozn. Alacoque) som vyvolil, aby ľudí naučila poznať moje božské Srdce, moja milá Mária Marta ich potom naučí pobožnosť k ostatným mojim ranám. Moje rany vás istotne zachránia, ony zachránia svet.“

Inokedy povedal: „Tvojou úlohou je starať sa, aby som bol zvlášť v budúcnosti skrze svoje rany poznaný a milovaný.“

Vyzval ju, aby Jeho sv. rany obetovala za spásu sveta:

„Dcéra moja, svet zostane vo väčšom alebo menšom zmätku podľa toho, ako splníš svoju úlohu. Ty si vyvolená, aby si zadosťučinila mojej spravodlivosti. Máš tu na zemi v kláštore žiť život, aký sa žije v nebi, máš ma milovať, stále ma prosiť o utíšenie môjho hnevu a obnoviť pobožnosť k mojím svätým ranám, ktorou budú zachránené nielen duše žijúce teraz, ale aj mnohé iné. Jedného dňa budem od teba požadovať účet, ako si použila tento poklad k blahu mojich tvorov. – Naozaj, moja nevesta“, povedal jej neskôr, „bývam tu a vo všetkých srdciach. Založím v nich svoje kráľovstvo, upevním svoju vládu a odstránim svojou mocou všetky prekážky, lebo som Pán sŕdc a viem o každej ich núdzi. Ty si vodovodom mojich milostí. Dobre si pamätaj, že vodovod nemá nič sám od seba, ale má len to, čo sa ním vedie. Ty si takýmto prietokom, nesmieš si teda nič ponechať, ale musíš povedať všetko, čo ti hovorím. – Vyvolil som ťa, aby si všetkých upozornila na cenu zásluh môjho umučenia, sama však musíš zostať skrytá. Na mne je, aby som neskôr svetu oznámil, že bol zachránený týmto prostriedkom a príhovorom mojej nepoškvrnenej Matky.“

Dôvody pre pobožnosť k svätým ranám

Keď Spasiteľ Márii Marte zveril, aké má poslanie, oznámil jej tiež mnoho pohnútok k uctievaniu Jeho sv. rán a aké hojné požehnanie z neho plynie.

Chcel ju primäť, aby sa pobožnosti k nim ujala so všetkou horlivosťou a ukazoval jej každý deň, ba takmer každú chvíľu nesmierne poklady týchto zdrojov života.

Povedal jej: „Okrem mojej svätej Matky nemala žiadna duša milosť, akú máš ty, totižto hľadieť vo dne v noci na moje sväté rany.

Dcéra moja, poznáš tento poklad sveta? Svet o ňom nechce nič počuť. Ukazujem ti svoje rany, aby si lepšie pochopila, čo som urobil, keď som prišiel, aby som pre teba trpel.“

„Vždy, keď môjmu Otcovi obetujete zásluhy mojich svätých rán, získavate nesmierny poklad. Podobáte sa potom človekovi, ktorý našiel na svojom poli veľký poklad, ale pretože nie ste schopný ho dobre uschovať, Boh Otec a moja presvätá Matka ho opatrujú. V hodine smrti vám ho vrátim a zisk venujem dušiam, ktoré to potrebujú, lebo poklad mojich svätých rán musíte využiť.“

„Keď je váš Otec tak bohatý, vy nesmiete zostávať chudobní. A v čom spočíva vaše bohatstvo? V mojom svätom utrpení.“

„Ak je niekto v núdzi, nech len príde s dôverou a čerpá z pokladu môjho umučenia a mojich sv. rán.“

„Tento poklad je váš, obsahuje všetko, len peklo nie.“

„Jeden z mojich učeníkov ma zradil a predal moju krv. Vy však môžete každú jej kvapku opäť získať. Jediná kvapka stačí, aby obmyla celý svet, a vy nato nemyslíte, neviete akú cenu má toto výkupné.“

„Moji mučitelia urobili dobre, že mi prebodli bok, prebili ruky a nohy. Tak otvorili pramene, z ktorých sa budú po celú večnosť vylievať vody môjho milosrdenstva.“

„Môjmu Otcovi sa zvlášť páči obetovanie mojich sv. rán a bolestí mojej najsladšej Matky. Tým mu vzdávate povinnú nekonečnú úctu, prinášate mu nebeský dar.“

„Tu máš, čím by si zaplatila všetky dlhy. Ak obetuješ môjmu nebeskému Otcovi zásluhy mojich sv. rán, dávaš mu zadosťučinenie za ľudské hriechy.“

Uvedené slová boli sestre Márii Marte povedané pri rôznych príležitostiach – zvlášť v roku 1868. Týkali sa sčasti jej samotnej, sčasti celej rehoľnej komunity a všetkých veriacich. Ježiš nalieha na ňu a skrze ňu i na nás, aby sme do Jeho sv. rán skladali celú svoju dôveru a pre ich zásluhy pracovali na spáse duší. Musí sa to však diať pokorne:

„Keď mi ľudia spôsobili tieto rany, vo svojej pochabosti sa domnievali, že je všetkému koniec; ale moje rany zostanú naveky a všetky tvory budú na ne večne hľadieť. Hovorím ti to, aby si na ne nehľadela len zo zvyku, ale aby si ich uctievala pokorne.“

„Váš život nie je z tohto sveta; odstráňte z neho Ježišove rany a stanete sa úplne pozemskými. Ste príliš zaujatí zmyselnými vecami, takže nemôžete prijať prehojné milosti, ktoré vám pritekajú pre zásluhy mojich rán. Mali by ste viac pozorovať slnko v jeho plnej žiari. Ani moji kňazi neuvažujú o Ukrižovanom, ako by mali; chcem, aby celá moja osoba bola uctievaná.“

„Žatva je veľká a prehojná. Nesmiete sa pozerať na to, čo ste už dosiahli, ale musíte sa pokoriť a ponoriť do vlastnej ničoty; tak získate duše. Nikto sa nemusí báť ukazovať veriacim na moje rany. Po ich prostej ceste sa dá ľahko dôjsť do neba.“

Ďalej máme ten poklad užívať so srdcom planúcim láskou. Raz ukázal Pán sestre Márii Marte zástup serafínov, obklopujúcich oltár pri sv. omši a povedal jej:

„Sú pohrúžení v adorácii pred krásou a svätosťou Božou, obdivujú a klaňajú sa jej, nemôžu ju však napodobniť.

Vy naopak, sa môžete rozjímaním pohrúžiť do utrpenia Pána a snažiť sa, aby ste sa stali podobnými trpiacemu Spasiteľovi. Keď chcete obdržať žiadané milosti, musíte k mojim ranám prichádzať so srdcom roznieteným láskou a musíte horlivo konať strelné modlitby.“

Pán od nás taktiež žiada pevnú vieru: „Moje rany sú úplne čerstvé; musíte ich obetovať tak, ako by to bolo prvýkrát.“

„V rozjímaní o mojich ranách nájdete všetko pre seba i pre iných. Ukazujem vám ich, aby ste sa do nich ukryli.“

Ak chceme čerpať z tohto pokladu, potrebujeme i dôveru: „Dcéra moja, nesmieš sa pre veci tohto sveta znepokojovať; až vo večnosti uvidíš, aký zisk si nadobudla z mojich rán. Rany mojich nôh sú ako more, privádzaj tam všetkých ľudí; vchod je dosť veľký, všetci budú mať miesto.“

Musí sa to diať v apoštolskom duchu a neúnavne: „Je potreba veľa sa modliť, aby sa pobožnosť k mojim ranám všade rozšírila!“ Pri týchto slovách videla Mária Marta, ako z Ježišových rán vychádza päť svetelných lúčov a ako zaplavujú celý svet.

„Moje rany zachovávajú svet. Ony sú prameňom všetkých milostí, preto ma musíte často prosiť o rozmnoženie lásky k nim, musíte ich často vzývať, blížnym na ne poukazovať, opäť a opäť o nich hovoriť, aby ste získali duše pre túto pobožnosť.“

„Bude dlho trvať, než sa táto pobožnosť ujme, ale len pre ňu pracuj statočne ďalej! Každé slovo vyslovené ku cti mojich sv. rán mi robí nevýslovnú radosť; počítam každé. I keď sa nájdu ľudia, ktorí nechcú o mojich ranách nič počuť, predsa sa musíš snažiť, aby si i ich pre túto pobožnosť získala.“

Raz mala sestra Mária Marta neznesiteľný smäd, tu jej Spasiteľ povedal: „Poď dcéra moja ku mne, ja ti dám vodu, ktorá tvoj smäd uhasí. V kríži je všetko, tam nájdu všetky duše dosť, aby uhasili svoj smäd. V mojich ranách máte všetko; ony tvoria znamenité diela nie snáď v radostiach, ale utrpením. Vy ste robotníkmi na vinici Pánovej; s mojimi ranami nadobudnete ľahko veľký zisk. Obetuj mi svoje skutky i spolusestier v spojení s mojimi presvätými ranami. Nie je nič záslužnejšie a mne milšie. Aj najmenšie najnepatrnejšie činy obsahujú nevýslovné bohatstvo.“

Pri dôverných zdeleniach, ktoré sme tu uviedli, neukazoval Pán Marii Marte vždy všetky svoje rany, niekedy videla len jedinú.

Tak jej raz povedal: „Musíš sa snažiť, aby si hojila moje rany, rozjímajúc o nich.“ Potom jej ukázal ranu pravej nohy a povedal: „Ako veľmi by si ju mala uctievať a skrývať sa v nej ako holubica v skalnej pukline.“

Inokedy jej ukázal ľavú ruku so slovami: „Moja dcéra, zober zásluhy z mojej ľavej ruky a venuj ich dušiam, aby na večnosti stáli po mojej pravici. Bohu zasvätené duše budú stáť pri poslednom súde po mojej pravici, najskôr však od nich budem žiadať počet z duší, ktoré mali povinnosť zachrániť.“

Tŕňová koruna

Ježiš žiada pre svoju tŕním korunovanú hlavu zvláštnu úctu, uzmierovanie a lásku.

Raz hovoril svojej neveste: „Tŕňová koruna mi spôsobila väčšie muky než všetky ostatné rany; po smrteľnom zápase v Getsemanskej záhrade bola mojím najhroznejším utrpením. Aby ste zmiernili tieto bolesti, musíte zachovávať svoje Pravidlá.“

„Pozri sa na tú hlavu! Z lásky k tebe sa dala poprebodávať; pre jej zásluhy máš byť v nebi korunovaná. Blahoslavená duša, ktorá o tejto hlave pozorne rozjíma, blahoslavenejšia je však tá, ktorá koná to, o čom rozjímala. Duše, ktoré na zemi ctili moju tŕňovú korunu a rozjímali o nej, budú raz v nebesiach mojou korunou. Za chvíľku, počas ktorej tu rozjímate o tejto tŕňovej korune, darujem vám vo večnosti inú korunu, lebo moja tŕňová koruna vám zjedná veľkú slávu.“

„Svoju tŕňovú korunu dávam svojim milovaným. Náleží zvlášť mojim nevestám a vyvoleným dušiam, je slasťou svätých v nebi, ale mojím miláčikom na zemi patrí hlavne jej utrpenie.“

Pri týchto slovách videla Mária Marta, ako z každého tŕňa vychádza nevýslovne krásna žiara. „Moji praví služobníci chcú trpieť, ako som ja trpel, ale nikto nemôže vytrpieť toľko ako ja.“

Od duší, ktoré sú mu oddané, žiada Ježiš nežnú sústrasť. Jedného dňa ukázal svojej služobnici na svoju krvácajúcu, tŕnim prebodanú hlavu s tak bolestným výrazom, že nemala slov, aby sa o tom vyjadrila, a pritom hovoril:

„Pozri na Toho, ktorého hľadáš, v akom je stave! Pozri sem a vyťahuj tŕne z mojej hlavy tým, že môjmu Otcovi obetuješ zásluhy mojich rán. Vzchop sa a hľadaj mi duše!“

Z týchto slov zaznieva horlivosť o spásu duší, sú akoby ozvenou stáleho Ježišovho „žíznim“.

„Pamätaj si: Utrpenie je pre teba a milosti, ktoré z neho plynú, sú pre iných. Jedna jediná duša, ktorá spojí svoje konanie so zásluhami mojej koruny, získa viac než celý kláštor.“

Popri týchto prísnych nabádaní, Pán svoju služobnicu tiež povzbudzuje, takže sa jej srdce rozohňuje svätou láskou a je ochotná ku každej obeti. Tak sa jej ukázal v októbri 1867 v nebeskej sláve so žiariacou korunou a povedal:

„Moja tŕňová koruna bude osvetľovať nebo i všetkých svätých. Na zemi ukazujem jej slávu len niekoľkým vyvoleným dušiam, lebo svet je zastretý prílišnou temnotou, než aby mohol uvidieť jej vznešenosť. Hľa, aká je krásna teraz, po tých veľkých mukách, ktoré mi kedysi spôsobila!“

Pán išiel ešte ďalej. Učinil ju účastnou nielen na svojom utrpení, ale i oslávení, keď jej dal na okamih vidieť svoju budúcu slávu. Raz jej položil na hlavu svoju svätú korunu, čo jej spôsobilo prudkú bolesť, a povedal:

„Tu máš moju korunu; moji svätí ťa budú takto pozorovať.“ A obrátil sa k nim a ukázal na svoju obetnú ovečku so slovami: „Hľa, ovocie mojej koruny!“

Ak je koruna Pána šťastím blahoslavených v nebi, je i predmetom hrôzy pre zavrhnutých. O tom mala sestra Mária Marta raz videnie. Uvidela súdnu stolicu, zaplavenú lúčmi, ktoré vychádzali zo svätej koruny. Duša za dušou sa objavovala pred najvyšším Sudcom. Tie, ktoré zostali počas pozemského života verné Bohu, vrhali sa plné dôvery do Spasiteľovho náručia, ostatné pozreli na svätú korunu a spomenuli si na lásku Ježiša Krista, ktorou pohŕdali, a rútili sa s hrôzou do večnej priepasti. Toto zjavenie dojalo úbohú sestru tak, že sa ešte celá chvela strachom, keď o ňom rozprávala.

Ježišovo najsvätejšie Srdce

Keď Pán našej pokornej laičke ukázal všetku krásu a bohatstvo svojich sv. rán, nemohol pred ňou skrývať poklady, ktoré obsahuje veľká rana jeho lásky.

„Hľa, tu je prebohatý prameň, z ktorého máte všetci čerpať,“ hovoril jej a ukazoval jej svoje oslávené rany, medzi ktorými vynikala krásou rana Jeho Srdca.

„Poď do rany môjho boku, je to rana lásky, z ktorej šľahajú živé plamene.“

Niekedy jej Pán počas niekoľkých dní doprial hľadieť na svoje oslávené človečenstvo. Bol pri svojej služobnici a hovoril s ňou dôverne, ako to robil so sestrou Margitou Máriou Alacoque. Táto svätica, ktorá„Ježišovo Srdce nikdy neopustí“, hovorí: „Tak som smela hľadieť na Pána.“

Spasiteľ ju láskavo pozval: „Poď do môjho Srdca a neboj sa! Pritisni sem pery a napi sa lásky, aby si ju potom mohla vo svete šíriť. Vlož sem ruku a naber si mojich pokladov!“

Jedného dňa jej zjavil, ako veľmi túži, aby mohol udeľovať milosti, ktorými je jeho Srdce preplnené. „Ber, lebo ich miera je plná a nemôžem ich už zadržať. Túžim ich rozdávať. Rád by som vás obdarovával zo svojej hojnosti, lebo dnes som prijal vo svojom zľutovaní duše, ktoré ste zachránili svojimi modlitbami.“

Takmer stále a rôznymi spôsobmi ju povzbudzoval, aby žila zjednotená s jeho Najsvätejším Srdcom: „Buď s týmto Srdcom vrúcne spojená, aby si mohla čerpať moju krv a dávať z nej aj iným.“

„Ak chcete vojsť do mojej blaženosti, musíte sa ukrývať v mojom božskom Srdci. Ak chcete poznať celú hĺbku milosrdenstva Toho, ktorý vás tak miluje, pritisnite svoje pery s veľkou úctivosťou a pokorou na ranu môjho Najsvätejšieho Srdca. Tam je váš stred. Nikto vám nemôže brániť, aby ste toto Srdce milovali alebo iných ho učili milovať, jedine ak by ste sami nechceli. Nech si ľudia hovoria, čo chcú, váš poklad, vašu lásku vám nikdy nemôžu ulúpiť. Chcem, aby ste ma milovali bez všetkej ľudskej útechy.“

Potom Pán povstal a povedal citlivé slová: „Duše zasvätené Bohu musia byť od všetkého odlúčené. Kto sa chce dostať k môjmu Srdcu, nesmie lipnúť na ničom, čo by ho ešte pútalo k zemi. Kto chce Pána nájsť, musí ho hľadať úplné sám, musí ho nájsť vo vlastnom srdci.“

„Potrebujem tvoje srdce, aby mi dávalo náhradu a bolo mojim spoločníkom. Naučím ťa, ako ma máš milovať, pretože to nevieš. Veda lásky sa nenačerpá z kníh; udeľuje sa len duši, ktorá rozjíma o Ukrižovanom a je s Ním v dôvernom spojení. Všetky svoje činy musíš konať zjednotená so mnou.“

Tými slovami sa síce Pán obracal predovšetkým na sestru Máriu Martu, ale skrze ňu na všetkých ľudí, zvlášť na duše, ktoré sú mu zasvätené. Dal jej tiež poznať, ako je možné dospieť k vrúcnemu spojeniu s Jeho Srdcom a aké veľké požehnanie z toho vyplýva:

„Ak nevesta pri svojich prácach neodpočíva na Snúbencovom Srdci, márni čas. Keď pochybí, nech sa len s veľkou dôverou privinie k môjmu Srdcu. V tejto vyhni zmiznú všetky vaše nevernosti, láska ich zničí a strávi. Len ma milujte a ostatné prenechajte mne. Máte odpočívať na Srdci svojho Majstra ako sv. Ján. Keď ma takto milujete, veľmi ma oslavujete.“

Ó, ako Ježiš túži po našej láske! Raz sa zjavil svojej služobnici, žiaril slávou a povedal jej s hlbokým povzdychom: „Prosím ako žobrák; som žobrákom lásky. Volám svoje deti jedno po druhom a keď ku mne prichádzajú, hľadím na ne so zaľúbením. Veď na ne čakám.“

Potom vzal na seba podobu žobráka a smutne opakoval: „Žobrem o lásku, ale aj väčšina duší mne zasvätených mi ju odopiera.

Moja dcéra, miluj ma čisto, len pre mňa samotného, nehľaď ani na trest, ani na odmenu.“

Potom ukázal na sv. Margitu Máriu (pozn. Alacoque) a povedal: „Táto ma milovala takou čistou láskou len pre mňa samého.“

Aj sestra Mária Marta sa snažila, aby tak Ježiša milovala. Božské Srdce ju priťahovalo veľkou horúčosťou a ona sa k nemu ponáhľala v ústrety s plamennou láskou, ktorá ju stravovala, ale tiež naplňovala nebeskou sladkosťou. Ježiš jej povedal:

„Dcéra moja, keď si vyvolím srdce, aby ma milovalo a plnilo moju vôľu, roznecujem v ňom oheň svojej lásky. Ale nerobím to stále, bojím sa, aby sebeláska nepripočítala všetko sebe, a aby moje milosti potom neboli prijímané zo zvyku a ako vec, ktorá sa rozumie sama o sebe. Občas sa vzďaľujem a ponechávam dušu sebe samej. Vtedy poznáva svoju slabosť, dopúšťa sa chýb, ale tie ju udržujú v pokore. Nikdy neopustím dušu, ktorú som si raz vyvolil; mám ju stále pred očami. Nie som tak nedotklivý; odpustím a opäť sa k nej vrátim.“

„Každé pokorenie ťa vrúcnejšie spojuje s mojím Srdcom. Nežiadam od teba veľké veci, nechcem nič iné, len lásku tvojho srdca!“

„Veľmi sa priviň k môjmu Srdcu a spoznáš, že je plné dobroty. Pri ňom sa naučíš láskavosti a pokore. Poď, milé dieťa, poď do môjho Srdca! To nie je len pre teba, ale aj pre tvoje sestry. Povedz svojej predstavenej, aby do mojich rán vložila všetky práce i odpočinok spolusestier; tam budú uložené ako v banke a dobre opatrované.“ (Keď sestra Mária Marta oznamovala tieto Pánove slová predstavenej, vo svojej detskej nevedomosti sa jej pýtala: „Čo znamená slovo banka?“ Potom pokračovala:)

„Spojenie s mojim Srdcom dosiahnete sebazapieraním a pokorou. Dcéry moje, keby ste vedeli, ako moje Srdce trpí nevďačnosťou toľkých ľuďí! Spojte svoje útrapy s jeho utrpením!“

Poklady Srdca Pána sú otvorené hlavne tým, ktorí majú viesť iných: „Vykonáš zvláštny čin lásky, ak budeš denne moje rany obetovať za všetky novicmajsterky vašej rehole.“

„Povedz svojej novicmajsterke, nech príde a naplní svoju dušu pri prameni; potom bude jej srdce zajtra plné a bude môcť moje milosti vylievať na vás. Máte v dušiach roznecovať oheň svätej lásky tým, že naozaj často hovoríte o utrpení môjho Srdca. Udelím všetkým milosť, aby porozumeli zásadám môjho najsvätejšieho Srdca. Prácou a spolupôsobením to v hodine smrti všetky dosiahnu.“

„Dcéra moja, tvoje predstavené sú pokladne môjho Srdca. Bol by som rád, keby som do ich duší mohol vložiť toľko milostí a utrpenia, koľko chcem. Povedz svojej predstavenej, aby prišla k prameňu, ktorý vyviera z môjho Srdca a mojich rán, a čerpala z neho pre svojej sestry. Nech hľadí na moje sväté Srdce a so všetkým sa mu zverí a nech sa nestará o ľudí.“

Prisľúbenia Pána

Božský Spasiteľ na neuspokojil tým, že sestre Márii Marte zveril pobožnosť k svojim ranám, že jej vyložil pohnútky k nej i jej požehnané účinky, že jej oznámil podmienky, ktoré zaisťujú výsledok tejto pobožnosti, ale dal jej mnoho dojemných prisľúbení, ktoré sa často v rôznych formách opakujú, takže je pre nás neľahké obmedziť sa len na niekoľko. Ale hlavná myšlienka je nakoniec vždy tá istá.

1. Pobožnosť k sv. ranám nemôže sklamať:

„Dcéra moja, nemusíš sa báť, že by si v pobožnosti k mojim ranám zašla príliš ďaleko, lebo tu sa nikto nesklame, hoci sa veci, o ktoré ide, zdali nemožné.“

„Splním všetko, o čo budem prosený pre svoje sväté rany. Pobožnosť k nim sa musí rozšíriť.“

„Dosiahnete všetko pre zásluhy mojej krvi, veď má nekonečnú cenu.“

„S mojimi ranami a s mojím Srdcom môžete dosiahnuť všetko.“

+++

2. Ježišove rany posväcujú duše a zaručujú pokrok v duchovnom živote:

„Z mojich rán sa dajú získať plody svätosti.“

„Ako zlato v taviarni skrásnie, tak sa tvoja duša i spolusestier zdokonalia, ak budú spočívať v mojich ranách. Tam sa môžete každú chvíľu očistiť. Moje rany zahoja vaše rany, zahladia všetky vaše chyby. Tí, ktorí uctievajú moje rany, nadobudnú pravé poznanie Ježiša Krista. Rozjímanie o mojich ranách bude vašu lásku roznecovať viac a viac.“

+++

3. Sväté rany dodávajú všetkému cenu:

„Dcéra moja, ponor svoje skutky do mojich rán a nadobudnú ceny. Všetky vaše činy, i tie najnepatrnejšie, ak sú pohrúžené do mojej krvi, nadobúdajú nekonečnú cenu a moje Srdce sa z nich teší. Ak obetujete moje rany za obrátenie hriešnikov, získate od Boha, aj keď sa neobrátia, tie isté zásluhy, ako keby sa boli obrátili.“

+++

4. Sväté rany sú balzamom útechy a udeľujú silu v utrpení:

„Nech máte akékoľvek problémy a utrpenie, skryte ich rýchlo do mojich sv. rán a ponesiete ich ľahšie.“

„Chorým hovorte často strelnú modlitbou:

Môj Ježišu, odpustenie a milosrdenstvo pre zásluhy Tvojich svätých rán!

Tento povzdych poteší ich telo i dušu.“

+++

5. Sväté rany majú podivnú moc obracať hriešnikov:

Raz pri spomienke na hriechy sveta zmocnila sa sestry Márie Marty taká úzkosť, že vykríkla:

„Môj Ježiš, ujmi sa svojich detí a nehľaď na ich zločiny!“

Ježiš jej na to odpovedal tým, že ju naučil strelnú modlitbu: „Môj Ježišu, odpustenie a milosrdenstvo pre zásluhy Tvojich svätých rán,“ a pripojil: „Mnohí zakúsia jej účinok – Mojím vrúcnym prianím je, aby ju kňazi dávali kajúcnikom v sv. spovedi.“

„Ak hriešnik prednesie modlitbu: Večný Otče, obetujem ti rany nášho Pána Ježiša Krista, aby si uzdravil rany našich duší, tak sa obráti.“

+++

6. Sväté rany zachraňujú svet a zaisťujú dobrú smrť:

„Moje sväté rany váš istotne zachránia, ony zachránia svet. Pre dušu, ktorá umiera v mojich ranách, niet smrti; moje rany jej dajú život.“

+++

7. Skrze sv. rany zmôžeme u Boha všetko:

„Sama zo seba nie si nič, avšak ak sa spojí tvoja duša s mojimi ranami, stáva sa mocnou. Môže zároveň získavať niekoľko vecí, totiž dobývať si zásluhy a vyprosovať si pomoc vo všetkých potrebách, a nie je potrebné, aby ich podrobne vypočítavala.“

Potom jej Spasiteľ položil ruku na hlavu a hovoril: „Teraz som ti udelil svoju moc. Tým, kto ako ty nič nemajú, dám rád najväčšie milosti. Tvoja moc spočíva v mojich ranách; ony ťa činia silnou, s nimi môžeš dosiahnuť všetko, pretože ti s nimi bola udelená všetka moc.

V istom zmysle môžeš aj viac ako ja: totiž odzbrojiť moju spravodlivosť. Lebo hoci všetko dobré pochádza odo mňa, predsa len túžim, aby som bol za to prosený a úpenlivo žiadaný.“

8. Sväté rany sú zvláštnou ochranou rehoľných spoločností:

Keď sa v októbri 1873 politická situácia vo Francúzsku deň odo dňa zhoršovala, konali chamberské saleziánsky novénu k Ježišovým sv. ranám. Božský Spasiteľ prejavil ihneď dôvernici svojho Srdca, akú má z toho radosť a upokojil ju slovami: „Mám vašu rehoľnú družinu veľmi rád, neprihodí sa jej nikdy nič zlého. Nech tvoja predstavená nedbá na denné správy, tie bývajú často klamné. Len moje slovo je pravdivé. Hovorím vám, nemusíte sa ničoho báť. Keby ste sa už nemodlili, vtedy by ste mali príčinu k bázni. Zľutovný ruženec (pozn. obetujúci Bohu na zadosťučinenie najsvätejšie rany a umučenie nášho Pána Ježiša Krista; o tomto ruženci bude reč ďalej) je protiváhou mojej spravodlivosti, zadržuje moju pomstu.“

Keď božský Spasiteľ znova potvrdzoval darovanie svojich svätých rán rehoľnej družine, hovoril: „Tento poklad je váš; sú v ňom milosti, ktoré musíte vziať a odovzdať iným. Dokážete to, ak budete moje sväté rany obetovať, aby skrze ne boli uzdravené rany všetkých duší. Všetci, ktorým svojimi modlitbami vyprosíte milosť šťastnej smrti, budú vám za to raz vďační. Až sa pri poslednom súde ľudstvo objaví pred mojou súdnou stolicou, ukážem všetkým svoje nevesty, ktoré skrze moje sv. rany zachránili svet. Deň, v ktorom uzriete tieto veľké veci, príde celkom isto.“

Medzi prisľúbeniami Pána zasluhujú zvláštnu pozornosť tie zmienky, ktoré sa týkajú svätej Cirkvi a duší v očistci.

Sväté rany a Cirkev

Božský Spasiteľ často Márii Marte opakoval, že moc Jeho sv. rán a nepoškvrnenej Panny Márie zjedná Jeho Cirkvi víťazstvo.

„Dcéra moja, musíš dobre vykonať svoju úlohu, a to obetovať moje sv. rany večnému Otcovi prostredníctvom mojej nepoškvrnenej Matky, lebo to prispeje k víťazstvu Cirkvi.“

Ale hneď na začiatku robí Pán opatrenia proti mylnému a prevrátenému chápaniu tých slov. Nejde tu o vonkajšie víťazstvo, ako sa mnohí domnievajú.

„Petrova lodička nebude nikdy plávať po mori úplne pokojnom, občas budú proti nej zúriť hrozné búrky, že by sa človek o ňu bál. Boj, stály boj – to je životný zákon Cirkvi. Ak sa teda modlite za víťazstvo Cirkvi, nemyslite na vonkajší triumf, lebo toto moja Cirkev nikdy nedosiahne.“

Ale cez všetky boje a útlaky sa koná v Cirkvi a skrze Cirkev dielo Kristovo: spása sveta. To sa potom uskutoční tým lepšie, čím viac bude modlitba zvolávať nebeskú pomoc; lebo Boh ju zobral do svojho plánu. Boh rád počuje, zvlášť prosby, ktoré k Nemu vysielame v mene Vykupiteľových rán. O tom hovorieval Ježiš opäť a opäť:

„Keď vzývate sväté rany, vyprosíte Cirkvi trvalé víťazstvo.“

„Ak chceš víťazstvo mojej Cirkvi urýchliť, musíš z týchto prameňov čerpať neustále.“

„Ach Pane, ako dlho mi to už prikazuješ, a víťazstvo stále neprichádza,“ hovorila naša sestra vo svojej jednoduchosti.

„Dcéra moja,“ odpovedal jej Pán, „mala by si byť spokojná už s tým, že vás viac netrestám. Ty zadržuješ mojej rameno. Sľubujem ti víťazstvo, ale len pozvolné.“

Svätý zakladateľ (pozn. sv. František Saleský) doplnil poučenie Pána: „I keď božský Spasiteľ sľúbil, že Cirkev zvíťazí skrze nepoškvrnenú Pannu, predsa nesmiete ochabovať v obetovaní sv. rán.“

Počas veľkého prenasledovania Cirkvi prosievala sestra Mária Marta úpenlivo, aby Ježiš vzal Svätého otca pod ochranu svojich rán. Táto modlitba sa Pánovi veľmi páčila; ukázal teda svojej služobnici množstvo milostí, ktorými Pia IX. obdaril, a ako veľa k tomu prispeli modlitby konané v jej kláštore: „Z mojich rán mu pritekajú zvláštne milosti.“

Koncom roka 1867 jej Pán oznámil: „Svätý otec musí ešte mnoho trpieť; nebude už preňho pokoj, ale vďaka tejto modlitbe sa i v tých búrkach udrží na tróne.“

Z toho všetkého vyplýva, ako veľmi Pánovi záleží na tom, aby nás uchránil všelijakého klamu. Preto žiada opäť a opäť modlitby: „Chcem, aby sa vaša družina modlitbou, zvlášť vzývaním mojich sv. rán stala oporou Sv. stolice. Tak postavíte hrádzu proti jej nepriateľom.“

Modlitby konané na tento úmysel sa Mu zvlášť páčili. Hovoril: „Mám radosť, že sa tvoje spolusestry modlia za Cirkev. Vaša sláva v nebi sa o stupeň zväčší, pretože ste dobrými vojakmi Svätého otca. Zostanete nimi, ak sa budete za svätú Cirkev mnoho modliť.“

„Pokiaľ vás chránia moje rany, nemusíte sa ničoho báť ani vy, ani Cirkev. Keby ste tento poklad stratili, až potom by ste pochopili, čo ste mali.“

Sväté rany a duše v očistci

„Dobrodenia sv. rán privádzajú do očistca Božiu milosť a vyvádzajú odtiaľ duše do neba. Kedykoľvek sa pozriete s čistým srdcom na Ukrižovaného, vyslobodíte z očistca až päť duší; za každú ranu jednu. Ak sa modlíte krížovú cestu s úplne čistým, odpútaným srdcom, získavate pre zásluhy každej mojej rany pri každom zastavení tú istú milosť. Keď obetujete moje sväté rany za hriešnikov, nezabúdajte na duše v očistci, lebo len máloktorí myslia na to, aby im uľahčili. Pre duše v očistci sú sv. rany najväčším pokladom.“

To jej božský Spasiteľ ukázal vo videní. V jednej pôstnej nedeli nemohla ísť pre chorobu na kázeň. Tu k nej prišiel Ježiš a hovoril: „Dám ti zamestnanie: Spoj svoje bolesti s mojimi a obetuj ich za duše v očistci.“ Učinila tak a videla, ako pri každom tomto úkone vchádza jedna duša do neba. Pri dvadsiatom obetovaní sa jej zjavil Boh Otec a povedal: „Dávam ti tú istú moc, akú som dal svojmu Synovi, len mi musíš obetovať svoje srdce spolu s Jeho.“ Sestra Mária Marta to robila a videla, ako pri každom tomto obetovaní a zjednotení celý zástup duší ako kŕdeľ vtákov – ako sa vyjadrila – vzlieta do neba.

Duše, ktoré vyslobodila, prichádzali niekedy, aby jej poďakovali, a hovorili: „Slávnosť svätých rán trvá stále. Poznali sme ich cenu až vo chvíli, keď nám bolo dovolené vojsť do večnej blaženosti. Keď obetuješ sv. rany božského Spasiteľa večnému Otcovi, spôsobuješ takmer druhé vykúpenie.“

Zo všetkých tých duší boli Márii Marte iste najbližšie duše spolusestier. Za nich sa najviac modlila a trpela. Najblahoslavenejšia Panna jej zjavila, ako je jej to milé:

„Duše tvojich sestier v očistci sú duše mojich detí. Robí mi veľkú radosť, keď sa za ne modlíš. Veľmi ma bolí, keď ich vidím v plameňoch očistca, a neujde im skoro žiadna. Som Kráľovná a chcem, aby tieto duše vládli so mnou. Ani môj Syn, ani ja, aj keď máme takú moc, nemôžeme ich oslobodiť. Musia sa kajať za svoje chyby, ale vy ich môžete ľahko potešiť a otvoriť im nebo, keď za nich nebeskému Otcovi obetujete sv. rany.“

„Obetuj ich za všetky ich priestupky v reholi,“ povedal jej raz božský Spasiteľ.

Jedna zo sestier sa jej ukázala krátko po smrti a oznámila jej: „Myslela som si, že všetko konám len pre Boha, ale keď mi boli moje skutky ukázané, poznala som, že sú plné prirodzených pohnútok. Zachránila ma len dôvera v rany nášho Pána a Spasiteľa. Ó, ako je dobré v nich umierať!“

Sväté rany a večná blaženosť

Aby všetky tieto vznešené prisľúbenia korunoval, dal milý Spasiteľ sestre Márii Marte poznať, že sv. rany sú zárukou nášho budúceho oslávenia. Uvidela tiež, ako pohľad na ne obyvateľov neba oblažuje.

„Duše, ktoré sa pokorne modlia a rozjímajú o mojom utrpení, budú raz účastné pri oslave mojich sv. rán; na všetkých sa z nich bude vylievať skvejúca krása a velebnosť.“

„Čím viac, niekto na zemi o mojich bolestných ranách rozjímal, tým viac bude smieť v nebi hľadieť na ich vznešenosť a slávu.“

Duša, ktorá počas svojho pozemského života uctievala Ježišove rany, využila ich a obetovala ich za duše v očistci, bude mať pri smrti blahoslavenú Pannu a anjelov pri sebe a príjme ju Spasiteľ na kríži, žiariaci slávou, aby ju odmenili.

Raz sestru Máriu Martu napadlo, že ustavičné obetovanie svätých rán je zbytočným márnením času. Božský Spasiteľ ju preto pokarhal: „Premárňujú snáď moji vyvolení čas so mnou, pretože činia stále to isté? Milujú ma, klaňajú sa mi, pozorujú moje rany a ďakujú mi a ich blaženosť je stále úplná.“

Tu uvidela šťastná sestra presvätú Pannu a svätých ako hľadia na rany Ježišove, a Matka Pána jej povedala: „Že ja a svätí sme v nebi, za to máme ďakovať zásluhám božských rán môjho milého Syna. Ak z nich budete výdatne čerpať, stanete sa veľkými aj vy.“

Potom Spasiteľ pokračoval: „Dcéra moja, kde inde sa tvoria moji svätí než v mojich ranách? Všetci sú ich ovocím.“

„Moje rany budú na veky mojou i vašou oslavou. V nich, v lesku týchto piatich sĺnk, majú moje nevesty raz kraľovať. Blahoslavení, ktorí už po stáročia na ne hľadia, nemôžu sa ich nasýtiť, budú ich stále pozorovať a vždy z nich čerpať novú radosť. Ó, ako ničotná je zem, keď sa porovná s tak veľkým dobrom!“

Veľmi často smela služobnica Božia nahliadnuť do neba; pritom počula hlas Boha Otca: „Hľa, dcéra moja, to všetko je ovocím utrpenia môjho Syna. Ukazujem ti to, aby si sväté rany obetovala s tým väčšou dôverou a radosťou.“

Čo Spasiteľ za všetky tie milosti žiadal

Za všetky tie neobyčajné milosti žiadal Ježiš od sestier len dve cvičenia, a to sväté hodiny a ružence k sv. ranám.

Keď v roku 1867 vyčíňala v chamberskom kraji cholera, vyslovil náš dobrý Spasiteľ prianie, aby každý piatok robilo päť sestier sv. hodinu a aby pri nej každá uctievala jednu z jeho sv. rán.

Blahoslavená Panna sa pripojila k žiadosti svojho Syna a hovorila s ľútosťou: „Na celom svete nie je kláštor, v ktorom by sa v piatok večer Ježišove sväté rany zvláštne uctievali. Pri svätej hodine pozorujte tie požehnané žriedla a ponárajte sa do nich.“ Poučila potom Máriu Martu, ako by tu pobožnosť mala robiť. Zjavila sa jej ako Matka Bolestná s mŕtvym Synom v náručí a hovorila:

„Ja som prvá pozorovala rany svojho milého Syna, keď sňali Jeho sväté telo z kríža a položili mi ho do náručia. Uvažovala som o Jeho bolestiach a chcela som ich v srdci cítiť s Ním. Pozorovala som Jeho sväté nohy, jednu po druhej, potom som sa obrátila k Jeho najsvätejšiemu Srdcu. A tu som uzrela najväčšiu ranu, najhlbšiu a pre moje materinské srdce najbolestnejšiu.

Nato som pozorovala ľavú a potom pravú ruku a nakoniec tŕňovú korunu. Všetky tie rany mi prebodávali srdce. To bolo moje utrpenie, moje mučeníctvo. Moje srdce prenikol sedmorý meč bolesti a sväté rany môjho božského Syna musia byť uctievané skrze moje Srdce.“

+++

Asi v tej dobe (r. 1867-1868) zaviedli predstavené dennú modlitbu ruženca k sv. ranám.

Koná sa takto:

Namiesto Verím v Boha, Otčenáš a prvých troch Zdravasov sa hovorí:

Ó, Ježiš, božský Vykupiteľ náš, buď nám i celému svetu milostivý a zmiluj sa nad nami! Amen.

Bože svätý, silný a nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom. Amen.

Môj Ježiš, voláme k Tebe o milosť a zľutovanie v nebezpečenstvách našej doby. Prikry nás svojou predrahou krvou. Amen.

Večný Otče, zaprisaháme Ťa pre krv Ježiša Krista, Tvojho premilého Syna, aby si nám preukázal svoje milosrdenstvo. Amen, amen, amen.*

(*Tieto modlitby pochádzajú od istého duchovného z Ríma)

Na malých zrnkách sa modlíme:

Môj Ježiš, odpustenie a milosrdenstvo pre zásluhy Tvojich svätých rán!

(300 dní odpustkov)

Na veľkých zrnkách sa modlíme:

Večný Otče, obetujem Ti rany nášho Pána Ježiša Krista, aby si uzdravil rany našich duší.

(300 dní odpustkov)

Nakoniec sa trikrát opakuje:

Večný Otče…

+++

Obe tieto modlitby pochádzajú od božského Spasiteľa a On k nim pripojil štedré prisľúbenia.

Najprv boli modlitby obdarené 300-dňovými odpustkami pre členky rehole Navštívenia, ale 16. januára 1924 boli tieto odpustky posv. penitenciáriou povolené pre všetkých veriacich.

Zaviesť ruženec k sv. ranám nebolo ľahké. Dialo sa tu niečo podobné ako v Paray-le-Monial, kde príslušné lipnutie na litere rehole prekážalo zavedeniu pobožnosti k Pánovmu Srdcu. Predstavené a naša úbohá laická sestra pre to veľa zakúsili. Pán ich však potešil:

„Boh síce udeľuje milosti, ale ak sa má jeho vôľa vyplniť, neobíde sa to bez problémov! Moje rany náležia vám, ich zásluhy sú pre diabla stratené, preto je na vás tak rozhnevaný. Ale čím viac prekážok a ťažkostí zakúsite, tým hojnejšie milosti vám udelím.“

„Len sa nebojte, pravá láska nedbá na prekážky. Ten, ktorý vás drží, je nepremožiteľný. Bude vás stále chrániť, ale toto utrpenie je nutné.“

Boh Otec sa ukázal s vážnou tvárou a prísne povedal:

„Ak nevykonáte, čo od vás žiadam, uzavriem pramene sv. rán a dám ich iným.“

Láskavým, trpezlivým a pevným jednaním sa predstaveným – matke Terézii Evženii a matke Márii Alexii – podarilo v ich kláštore zaviesť modlitbu ruženca k sv. ranám. Ježiš im pri tom zrejme pomáhal.

Najväčšou odporkyňou novej pobožnosti bola sestra, ktorá pre svoje vedomosti a zdravý úsudok požívala v kláštore zvláštnu úctu. Jedného dňa k nej prišla na rozkaz Pána naša úbohá laička a povedala jej vec, ktorá sa stala v hĺbke jej duše medzi ňou a Bohom a s ktorou sa ešte nikomu nezdôverila, takže sestra Mária Marta sa o nej mohla dozvedieť len od Boha. Tento dôkaz tej sestre stačil, a tak sa snažila svoj dovtedajší odpor napraviť tým, že maľovala obrázky sv. rán a chcela tak rozširovať úctu k nim.

„Pobožnosť k mojim ranám,“ uisťoval Spasiteľ, „je liekom pre túto dobu bezbožnosti. Mojim veľkým prianím je, aby sa konala; tie povzdychy vyslovujete s čo najväčšou vrúcnosťou.“

Čím viac sa pobožnosť k sv. ranám ujímala, tým viac diabol zúril. Zvlášť na sestru Máriu Martu sa zameral a posmieval sa jej: „Čo robíš? Veď márniš čas! Zatiaľ čo sa ostatní modlia z kníh krásne modlitby, ty opakuješ stále to isté.“ Ale Ježiš diabla zahnal: „Moja dcéra, viem o všetkom a všetko mám na zreteli. Povedz len svojej predstavenej, nech urobí všetko, čo je v jej moci, aby sa modlitba zľutovaného ruženca udržala.“

„Za aké šťastné sa musíte pokladať, že som vás naučil modlitbu: Môj Ježiš, odpustenie a milosrdenstvo pre zásluhy tvojich sv. rán! Tá ma odzbrojuje. Milosti, ktoré sa vám po tomto vzývaní dostávajú, sú milosti plamenné; prichádzajú z neba a majú vás tam doviesť.“

„Povedz svojej predstavenej, že vypočujem každú jej prosbu, ak ma bude prosiť pre moje sväté rany a ak dá konať modlitbu zľutovného ruženca.“

„Vaše kláštory zvolávajú milosti Božie na diecézy, v ktorých sa nachádzajú. Keď obetujete moje sv. rany môjmu Otcovi, je to, ako by ste zdvíhali ruky k nebu, aby ste obdržali milosti. Však tiež táto modlitba nepochádza zo zeme, ale je z neba; ňou dosiahnete všetko.

Povedz svojej predstavenej, aby to nezabudla napísať, aby ste sa nabudúce utiekali predovšetkým k tejto modlitbe.“

Pánove povzbudenia neboli márne. Sestry si zvykli denne konať túto „nebeskú modlitbu“. Pri veľkých problémoch, v dôležitejších veciach, pri hroziacom nebezpečenstve býva častejšia a vrúcnejšia! Po 50-ročnej skúsenosti môžu prehlásiť, že ich dôvera nebola nikdy sklamaná. Nie že by boli ušetrené skúšok, nie že by u nich nezaklopala smrť. Ale skúšky boli zmiernené útechou a umieranie pod ochranou sv. rán bolo ľahké.

Sväté rany a hriešnici

Keď chamberský kláštor vyhovel obom požiadavkám Pána, Spasiteľ sa na neho neprestal obracať. Naopak, naliehal viac a viac a ukazoval svoje rany ako „zdroj milostí pre hriešnikov” a ako „veľavravné poučovanie pre rehoľné osoby.“

Tak napríklad povedal: „Už dlho vás vidím, ako rozdávate ovocie môjho vykúpenia. Teraz robíte, čo sa má podľa mojej vôle konať pre spásu sveta. Pri každom slove, ktoré vyslovíte pri zľutovnom ruženci, spadne kvapka krvi na dušu nejakého hriešnika.“

„Ľudia po mojej krvi šliapu, vy však, nevesty moje, máte ma milovať a pracovať z lásky ku mne.“

„Uvalili by ste na seba veľkú vinu, keby ste nechali ležať ladom všetko to bohatstvo, ktoré je pre vás uložené vo sv. ranách.“

„Duše, ktoré moje rany nectia, ale ich zosmiešňujú, zavrhnem.“

„Hriešnici nechcú o Ukrižovanom ani počuť. Znášam ich trpezlivo, ale raz príde deň môjho hnevu.“

„Poď, nevesta moja, prines mi svoje srdce, srdce úplne vyprázdnené, ja ho už naplním! Poď, aby si mi získavala duše.“

Potom jej ukázal množstvo hriešnikov a hovoril:

„Ukazujem ti ich, aby si nestrácala čas a ihneď sa dala do práce.“

V júli, mesiaci zasvätenom krvi Pána, smela sestra Mária Marta stále hľadieť na ukrižovaného Ježiša. Ten jej hovoril:

„Moja dcéra, pre jednu jedinú dušu som trpel toľko ako pre všetky. Vykúpenie bolo nadmerné!“

Pritom videla, ako svätá krv tečie prúdom z rán Ježiša, a počula ho šepkať:

„Toto je krv tvojho Snúbenca, tvojho Otca, toto je krv, ktorá bola vyliata za vaše duše. Len ja som mohol túto božskú krv preliať. Dcéra moja, som úplne tvoj pre spásu duší.“

Niekoľkokrát videla, ako je Božia Spravodlivosť rozhnevaná a pripravená svet strestať; pritom hovoril Spasiteľ plný rozhorčenia:

„Nepros, chcem ich potrestať. Ak má byť svet obnovený, potrebuje druhé vykúpenie.“

Boh Otec povedal:

„Nemôžem za neho dať svojho Syna ešte raz.“

Sestra Mária Marta pochopila, že toto druhé vykúpenie môžeme spôsobiť my častým obetovaním sv. rán. A naozaj, tou mierou, akou sv. rany obetovala, hnev Boží sa utišoval a menil sa v milostivú láskavosť, ktorá sa rozlievala na celý svet.

„Moja dcéra,“ hovoril jej Pán inokedy, „víťazstvo musí byť dosiahnuté, a to skrze moje sväté utrpenie. Na Kalvárii sa zdalo, že je všetko stratené, a predsa práve tam začalo moje víťazstvo. Prajem si stále, aby ľudia čerpali čo najviac úžitku z vykúpenia, ale musia všetci, či veriaci alebo neveriaci, slúžiť k mojej oslave.“

Raz ju Pán veľmi naľakal, keď jej dal uzrieť Spravodlivosť Božiu, rozhnevanú ľudskými hriechmi.

Celá bez seba zvolal v najhlbšej pokore:

„Bože môj, nehľaď na naše zločiny, ale na svoje milosrdenstvo!“

Týmto častým volaním a obetovaním sv. rán sa Pán znovu rozpomenul na svoje milosrdenstvo. Zároveň ju povzbudil slovami:

„Obetuj mi často moje rany, aby si mi tým získala hriešnikov, lebo žíznim po dušiach.“

Sväté rany a Bohu zasvätené duše

„V Božom dome sa musí žiť v spojení s mojimi ranami,“ hovoril Spasiteľ. „Vaše sľuby majú pôvod v mojich ranách.“

Raz sa sestra Mária Marta modlila krížovú cestu. Keď prišla k desiatemu zastaveniu, dal jej Pán poznať, akú cenu pre sľub chudoby a aký vzťah k nemu má jeho obnaženie. Vyzval ju, aby Jeho sv. rany obetovala za tie Jeho nevesty, ktoré nie sú od všetkého dostatočne odpútané, aby sa presným zachovávaním sľubu chudoby naučili Ho obliekať. Pri jedenástom zastavení pripojil, že ako osoby Jemu zasvätené musíme byť s Ním pribité na kríž; keď poslúchame svoju vôľu, je to, ako by sme sa prehlasovali za nepriateľov kríža.

„Musíte sa nechať riadiť svojou predstavenou ako ja, keď som rozpäl ruky a nechal som sa pribiť na kríž.“

Potom ju vyzval, aby sa modlila za tých, ktorí poslúchajú tak nedokonale, že to je, ako by už nechceli byť na kríži.

„Dcéra moja,“ hovoril inokedy, „pozoruj moju korunu, a porozumieš umŕtvovaniu; pozoruj moje rozpäté ruky, a naučíš sa poslušnosti; hľaď, ako visím na kríži nahý, a porozumieš chudobe a čistote srdca na Tom, ktorý je úplne čistý a nežne ťa miluje.“

Poučil ju, že duša Bohu zasvätená je duša zasvätená utrpeniu: „Rád by som chcel, aby všetky moje nevesty boli ako krucifixy, to je ukrižované. Čo sa nemá nevesta podobať ženíchovi?“ volá Ten, ktorého nevesta vo Veľpiesni popisuje slovami: „Môj Milý je biely a červený (pozn. Pies 5, 10).“

„Dám ti trpieť po celý deň,“ hovoril, „aby sa tým častejšie utiekala k požehnaným žriedlam mojich sv. rán.“

„Chcem, aby si bola so mnou ukrižovaná. Čím viac s tým budeš súhlasiť, tým viac ťa budem križovať.“

„Moja dcéra, uvažuj o mojej tŕňovej korune! Nehovoril som, že mi pôsobí nesmierne bolesti, ale prijal som ju z rúk Otcových za vás. Pozoruj moje ruky a nohy. Nehovoril som, že ich nedám, že to bude príliš bolieť.“

Potom ukázal svojej služobnici svoje úplne roztrhané telo a povedal: „Pozoruj svojho Snúbenca; je celý pokrytý ranami. Tak by som chcel vidieť aj teba. Pozoruj ma na kríži. Keď som tam visel, nedbal som na mučiteľov a na ich rúhavé reči, ale hľadel som len na svojho Otca. Tak musíte aj vy plniť svoju povinnosť a robiť, čo ja chcem, a nehľadieť na tvorov, ale ako ja len na môjho Otca.“

Raz sa jej zjavil Pán na kríži – bol len kosť a koža a hovoril: „Hľaď, dcéra moja, čo čaká na mojich vyvolených, ktorí chcú mať účasť na mojej sláve – nie na tých, ktorí si o sebe príliš myslia. Moja matka kráčala mojou cestou. Pre tých, ktoré po nej idú nie z lásky, je veľmi ťažká, ale naopak pre duše, ktoré svoj kríž nesú veľkomyseľne, je ľahká a plná útechy. Nevesty Ježiša ukrižovaného musia trpieť. Veď nikoho iného nemám, kto by mi dával zadosťučinenie.“

Inokedy jej Pán povedal: „Musíte kríž milovať a dať sa ukrižovať z lásky k Ježišovi. Potom budete môcť ako Ježiš zomrieť a povstať k novému životu. Teraz obnovujem milosť svojho utrpeniu. Vašou úlohou je, aby ste jeho požehnané účinky rozšírili do celého sveta.“

Ako sestra Mária Marta plnila Ježišove priania

Tieto a podobné zjavenia rozochveli sestru do hlbín duše, takže nimi bola úplne zaujatá a preniknutá. Jej láska k sv. ranám bola tak úchvatná, že jej pripadalo, že ju stravuje. Vrúcne túžila, aby mohla všetkých ľudí nadchnúť k láske a vďačnosti k sv. ranám, a bola ochotná aj život položiť, len aby sa táto pobožnosť čo najviac rozšírila a čo najhlbšie ujala.

Keď niekedy vo svojej horlivosti niekedy poľavila alebo povzdychy nehovorila tak často, hneď sa jej Ježiš zjavil v zúboženom stave, zavinenom našimi hriechmi, ukázal jej na svoje rany a láskavo jej vytýkal:

„Ony hľadia na teba vždycky, i vtedy, keď na ne zabúdaš, ty, ktorá by si ich mala mať stále pred očami. Ukázal som ti ich už toľkokrát, že by to skutočne mohlo stačiť, a predsa ťa musím znovu a znovu povzbudzovať k horlivosti. Ja sám som chcel to, čo mučitelia vymysleli, aby mi spôsobili muky, a síce chcel som to z lásky k vám a aby som zjednal svojmu Otcovi zadosťučinenie; všetko sa dialo podľa mojej svätej vôle. Teraz, dcéra moja, dávam taktiež tebe trpieť, pretože je to moja vôľa. Chcem a žiadam od teba náhrady za urážky, ktorých sa mi dostáva. Chcem, aby si bola statočnou obeťou. Budem sám obetujúcim kňazom, pozdvihnem tvoje srdce a skryjem ho do svojich rán.“

Raz sa jej ukázal ako na obraze a prosil ju s nevýslovnou láskou a s vrúcnou túžbou:

„Musíš v sebe vytvoriť môj obraz! Maliari maľujú obrazy, ktoré znázorňujú originál dobre alebo menej dobre; tu však som maliarom Ja a tvorím svoj obraz v tebe, keď sa na mňa pozeráš.“

Potom sa ešte raz vrátil a poučil ju: „Dcéra moja, maliar si najskôr pripraví plátno na obraz.“„Milý Majster, neviem, čo tým mieniš,“ odpovedala mu Mária Marta vo svojej nevedomosti. Ježiš jej povedal, že jej duša je takým plátnom a potom pokračoval: „Dcéra moja, buď pripravená, aby si prijala každý ťah štetcom, ktorý urobím!“ Neskôr sa jej pýtal: „Dcéra moja, chceš byť so mnou ukrižovaná, alebo radšej oslávená?“ „Ó, Ježiš, chcem byť radšej ukrižovaná, chcem pre Teba veľa trpieť, ako Ty si trpel pre mňa.“ „Budeš pre mňa trpieť, ako Ja som trpel pre teba, ak budeš konať všetko, aby si sa mi páčila, a ak mi neodoprieš žiadnu obeť.“ Pri tých slovách sa našej sestry zmocnila veľká bázeň, lebo si spomenula na všetky svoje chyby, o ktorých si myslela, že prekážajú milosti Božej. „Tieto tvoje chyby,“ hovoril jej Pán, „budú v súdny deň vyjavené, ale k tvojmu a môjmu osláveniu. Prijímam všetky tvoje skutky i utrpenie za hriešnikov a za duše v očistci, ale musia byť stále spojené s mojím Srdcom a s mojimi ranami. Musíš stále zostávať v mojom Srdci, inak by som sa ti už nemohol dávať.“

Raz prosila sestra Mária Marta Pána s detskou prostotou a smelosťou: „Predobrý Majster, vyučuj ma katechizmus!“ Ježiš jej ukázal svoje rany a povedal: „Poď, moja nevesta, do svojho príbytku, v ňom nájdeš všetko. Budem tvojím učiteľom a naučím ťa, ako sa máš pre mňa a pre blížnych obetovať.

Tvojou knihou je kríž. Všetka pravá veda je obsiahnutá v štúdiu mojich rán a v rozjímaní o nich.

Keby ich všetci ľudia chceli študovať a zahĺbiť sa do nich, našli by v nich dosť a nepotrebovali by už iné knihy. V tejto knihe čítajú moji svätí a budú v nej čítať naveky. To je jediná kniha, ktorú musíš milovať, jediná veda, o ktorú sa musíš zaujímať. Ak čerpáš z mojich rán, tešíš Ukrižovaného.“

Potom hovoril Pán sv. Františkovi Saleskému, ktorý bol pri tomto rozhovore prítomný: „Hľa, jedna z tvojich dcér, ktorá čerpá krv z mojich sv. rán, rozdáva ju iným a zmierňuje moju spravodlivosť.“

Naša milá sestra, zanietená Božou láskou, využila tento okamih a prosila sv. zakladateľa o milosť, aby sa smela čoskoro odobrať do nebeskej vlasti a požívať tam najvyššie dobro. Ale svätec jej odpovedal:

„Moja dcéra, musíš najskôr splniť svoju úlohu. Do neba nemôže nikto vkročiť, pokiaľ nesplní svoju pozemskú úlohu. Aj keby si tam prišla a poznala, že si svoju povinnosť na zemi nevykonala, chcela by si sama vrátiť na zem pre česť, ktorú z toho má tvoj Spasiteľ, a preto, že tým toľko prispievaš k uzmierneniu rozhnevanej Božej spravodlivosti.“

Tak bola sestra Mária Marta vo svojom poslaní stále posilňovaná. Jej úlohou, ako sme už poznali, bolo, aby predovšetkým využila zásluhy Ježišových svätých rán k prospechu Cirkvi bojujúcej a trpiacej, a potom, aby sa podľa svojich síl pričinila o obnovu tejto spásonosnej pobožnosti v celom svete.

Prvá časť jej poslania sa týkala len jej osoby. Božský Spasiteľ ju už dávno k tomu zaviazal sľubom, ku ktorého zloženiu napísala predstavená túto formulu:

„Ja, sestra Mária Marta Chambonová, sľubujem nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, že sa budem každé ráno obetovať Bohu Otcovi v spojení so svätými ranami Ježiša, ukrižovaného za spásu sveta, za blaho spolusestier a za ich vzrast v dokonalosti.

Chcem sa mu klaňať vo všetkých srdciach, ktoré Ho prijímajú v najsvätejšej Sviatosti. Chcem mu ďakovať za to, že vchádza do toľkých sŕdc tak málo pripravených. Nášmu Pánovi sľubujem, že s Jeho milosťou budem v duchu pokánia každých desať minút obetovať Jeho sväté rany večnému Otcovi, že budem všetky svoje skutky spojovať s Jeho sv. ranami podľa úmyslu Jeho najsvätejšieho Srdca, a to za víťazstvo Cirkvi, za hriešnikov a za duše v očistci, za všetky záležitosti nášho rehoľného spoločenstva, noviciátu i penzionátu, a na zmiernenie chýb, ktorých sa dopúšťame. Všetko chcem konať z lásky, nezaväzujem sa k tomu pod hriechom.“

Modlitba: „Večný Otče, obetujem Ti rany nášho Pána Ježiša Krista, aby si uzdravil rany našich duší.“

Sestra Mária Marta síce sľúbila, že bude povzdych “Večný Otče…” opakovať každých desať minút, ale sotva uplynul okamih, aby ho neobnovovala a nepridala k nemu ešte: „Môj Ježiš, odpustenie a milosrdenstvo - pre zásluhy Tvojich sv. rán.“

Tak bol celý život tejto milej sestry ustavičnou modlitbou. Z jej tváre bolo možne vyčítať spojenie s Bohom a tichú uzobranosť. Kto ju videl, hneď si všimol jej polozavretých očí a pier, šeptajúcich stále modlitbu. Keď bývala v chóre, bola ponorená v Tom, ktorý sa rozhodol jej duši zjavovať sa ako otec a priateľ.

Druhá časť jej úlohy, totiž prebúdzať a zveľaďovať pobožnosť k sv. ranám v dušiach, nezávisela len na jej hrdinskej veľkomyselnosti.

Božský Spasiteľ jej dal poznať, s akými problémami sa táto pobožnosť stretne a ako dlho bude trvať, než sa ujme:

„Tvojou úlohou je starať sa, aby som bol skrze svoje sväté rany poznaný a milovaný, a to hlavne v budúcnosti. Uplynie veľa času, než sa táto pobožnosť rozšíri.“

Zdá sa, že raz bol sestre Márii Marte poodhalený závoj budúcnosti, ale ako sa vyjadrila matka Terézia Evžénia – tento pohľad bol bohužiaľ veľmi neutešený. Zmienená predstavená píše:

„Viac sme sa o účele a význame onoho videnia (pozn. 29. augusta 1868) dozvedieť nemohli.“

Nebudeme sa púšťať do podrobností a do výkladu, ktorý by bol predsa len čisto osobným výtvorom obrazotvornosti, a uvedieme tu len fakty:

S pomocou predstavených zaviedla sestra Mária Marta pobožnosť k sv. ranám vo svojom kláštore; to bol prvý krok. Druhy bol vykonaný, keď i mnohé iné kláštory zaviedli túto pobožnosť, a tretím krokom bolo povolenie 300 dňových odpustkov všetkým členom rehole Navštívenia.

Môžeme iste dúfať, že uverejnenie milostí udelených sestre Márii Marte, potom blahodarný vplyv Ježišových slov o Jeho svätom umučení, vytrpenom z lásky k nám, horlivosť duší zasvätených Bohu a iných obetavých sŕdc, ako i povolenie odpustkov všetkým veriacim prispeje k tomu, že viac a viac duší, plných svätej túžby, bude čerpať z nekonečných pokladov utrpenia nášho Spasiteľa.

Posledné roky sestry Márii Marty a jej smrť

Uvedené záznamy nám mali ukázať Božie úmysly so sestrou Máriou Martou, mali nám dokázať jej poslanie a úlohu apoštolky Ježišových svätých rán. To však je len jedna stránka jej vnútorného života.

Mali by sme sa ešte zmieniť o jej celkom nezištnej láske k Ježišovi v najsvätejšej Sviatosti, o jej úcte k Jeho svätému detstvu a dôvernému, srdečnému styku tejto čistej a prostej detskej duši a božským Priateľom detí a panien.

Mali by sme ďalej opísať, ako stálym vrúcnym stykom s Ježišom a Spasiteľom ukrižovaným dospela úplne prirodzene a mimovoľne k veľkým, význačným pobožnostiam. Museli by sme napr. uviesť jej pobožnosť k Najsvätejšej Trojici so všetkými mimoriadnymi zjavmi, ktoré ju sprevádzali, a ktoré boli Božej služobnici často odmenou. Rovnako by sme mali pohovoriť o jej nežnej úcte k Panne Márii, ku ktorej sa upieral jej pohľad v pravom slova zmysle ako k Matke a ktorá zasa s ňou jednala skutočne ako Matka, doplňovala poučenia božského Spasiteľa, a keď bolo potrebné, i matersky ju karhala.

Konečne by sme museli uviesť jej umŕtvovania a kajúcne skutky, popisovať jej extázy, ale to všetko bude obsahom jej životopisu, na ktorom sa vo Francúzsku pracuje. Dôkazy milosti a božské zdieľanie vyplňovali vyše 20 rokov, totiž od r. 1866 až do smrti Matky Terézie Evžénie Revelovej – 30. decembra 1887 – naozaj všetky chvíle jej života. Už dlho predtým ukázal Ježiš sestre Márii Marte obe predstavené, ktoré potom boli do všetkých jej tajomstiev zasvätené, a opýtal sa jej: „Chceš mi ich dať ako obeť?“ A služobnica Božia, ktorá mimo Ježiša nič nehľadala a nič nechcela, bola ochotná, ale s podmienkou, že sa potom už nikto nedozvie o milostiach, ktorými ju hojne zahrňoval, ale všetko ostane v tajnosti.

Ježiš vyhovel jej prosbe. Od smrti Matky Terézie Evžénie sa od nej nikto nedozvedel ani slovo. Ježiš chcel, aby bola až do konca života skrytá, a zahalil ju akoby nepreniknuteľným závojom. Boh zariadil všetko tak, že predstavené, ktoré potom boli, vedeli len úplne všeobecne niečo o udelených milostiach. Aj zošity, v ktorých boli oné milosti zaznamenané, mali, pokiaľ sestra Mária Marta žila, iní ľudia.

V posledných dvadsiatich rokoch života nebolo možné už na našej sestre pozorovať nijaké neobyčajné milosti, iba to, že kľačievala po celé hodiny bez pohnutia pred najsvätejšou Sviatosťou ako v extáze. Ale nikto sa jej neodvážil opýtať, čo sa v tých požehnaných chvíľach medzi ňou a Ježišom deje.

Táto ustavičná modlitba, práca a umŕtvovanie, toto mlčanie a skrývanie je ďalším a nie najnepatrnejším dôkazom, že tieto neobyčajné prejavy priazne, ktorými ju Boh zahrňoval, sú pravdivé. Duša len obyčajne alebo málo pokorná by sa snažila na seba upozorňovať a využiť to, čo Ježiš v nej a skrze ňu konal, k vlastnej sláve. Po tom všetkom nie je u sestry Márii Marte ani stopy. S radosťou zostávala v tieni skrytého, spoločného života. Ale ako horčičné zrnko, ak je vložené do zeme, vzíde: tak klíčila a rozkvitala aj pobožnosť k sv. ranám v srdciach veriacich.

Počas posledných Vianoc, ktoré na zemi strávila, jej Pán oznámil, ako sa zaiste smieme domnievať, že už čoskoro zomrie a čo bude musieť ešte vytrpieť.

O polnoci totiž počula sestra, ktoré vedľa nej kľačala, ako služobnica Božia úzkostne zvolala:

„Môj Ježiš, len to nie! Všetko áno, všetko, len to nie!“

Tým snáď myslela mučivú, bolestnú chorobu, alebo ešte skôr vnútornú opustenosť, vzdialenie sa od svojho Milovaného.

Zvyknutá na jeho oblažujúcu prítomnosť a každodenné dôverné rozhovory, bola schopná prieniesť túto obeť len s veľkou bolesťou. Od toho dňa pozorovali spolusestry na jej tvári hlboký smútok.

V tej dobe ochorela tak ťažko, že jej bolo 13. februára 1907 udelené posledné pomazanie. Prijala ho plná radosti. Ale čakala ju ešte bolestná cesta na Kalváriu. Počas celých päť nedieľ zušľachťoval ešte božský Majster túto vyvolenú dušu a spojoval sa s ňou vrúcnejšie a vrúcnejšie. Aby mu bola ešte podobnejšia, nechal jej na tele i na duši zakúsiť muky svojho utrpenia. Najskôr ju pripravil na to slovami:

„Utrpenie, ktoré spôsobí tvoju smrť, bude pochádzať z mojich rán.“

A spolusestry, svedkyne jej útrap, dosvedčujú:

„Cítili sme, že sa pri onom poslednom boji deje niečo tajomné.“

Dňa 21. marca (pozn. roku Pána 1907) po strašnej noci nastal v jej duši veľký pokoj a hlboké ticho. Všetky sestry sa zhromaždili pri lôžku umierajúcej a stále opakovali povzdychy k ucteniu sv. rán. Konečne o ôsmej hodine večer, po prvých vešperách slávnosti Sedembolestnej Panny Márie, prišla táto dobrá Matka, aby svoju dcéru, ktorú učila Ježiša milovať, odviedla domov. A Ženích vzal navždy do rany svojho najsvätejšieho Srdca tú, ktorá bola na zemi Jeho milovanou obetnou ovečkou, Jeho dôverníčkou a posolkyňou Jeho sv. rán.

+++