Viliam Judák

KRÍŽ – VIAC AKO SYMBOL

Vo svätopôstnom a veľkonočnom období zahodno venovať viac pozornosti symbolike kríža ako inokedy.

Sv. Justín mučeník vo svojej Apológii v pol. 2. storočia o tajomstve kríža učí v duchu slov:

„Je to, ako predpovedal prorok (Iz 9,6), najvznešenejší symbolický obraz sily a panovania spomedzi zmyslami vnímateľných vecí, ktorý sa zjavuje. Pozorujte totiž všetko na svete, či je to riadené bez tohto tvaru (kríža), alebo či to môže byť súdržné bez neho. Veď more nemôže byť brázdené, ak tropaion (sťažeň – v podobe kríža; pozn. autora) neostáva nepoškodené na lodi. Zem nebude bez neho obrobená, oráči a remeselníci nemôžu vykonávať svoju prácu bez nástrojov, ktoré majú tento tvar. Ľudská postava sa neodlišuje od tiel nerozumných zvierat ničím iným, len vzpriameným postojom a možnosťou vystrieť ruky, a tiež tým, že na tvári má nos vyčnievajúci pred čelom, cez ktorý žijúcim prechádza dych, a ktorý nepoukazuje na nič iné ako na tvar kríža.“

V podobnom štýle pohľad na kríž interpretuje sv. Irenej (+ 202):

„Skrze slovo Boha sú všetky veci vedené podľa poriadku a Boží Syn je v nich ukrižovaný. V nich je vo forme kríža vtlačený všetkému.“

Sv. Cyril Jeruzalemský v 4. storočí vo svojich katechézach sa nad ovocím kríža zamýšľa takto:

„Obdivuhodné bolo, keď slepý od narodenia dostal zrak v Siloe, ale čo to je, keď bolo na svete toľko slepcov?“ Podobne sa zamýšľal aj nad ostatnými udalosťami zázračného typu: vzkriesenie Lazára, nasýtenie zástupov, uzdravenia…. Boli to isto veľké veci, ktoré sa udiali rukami Ježiša, ale čo to bolo, v porovnaní s biedou tohto sveta?! – pýtame sa s biskupom Cyrilom, ktorý nás však vedie ku krížu a hovorí, že na kríži sa udialo oveľa viac ako pri jednotlivých zázrakoch: „No, sláva kríža osvietila aj tých, čo boli slepí nevedomosťou, oslobodila aj všetkých, čo boli v zajatí hriechu, a vykúpila všetkých ľudí na svete. Preto sa nehanbime za Spasiteľov kríž, ale sa ním chváľme!“

Kríž je jedným z pôvodných symbolov ľudstva, ťažko porovnateľný s čímkoľvek pre rozmanitosť foriem, zobrazovania a významovú hĺbku obsahu. Ako kultúrny a náboženský symbol je známy v nespočetných variáciách už v prastarých časoch vyspelých kultúr blízkeho Východu, Ameriky alebo Ázie.

Sv. Gregor Nyssenský v 4. storočí označil kríž ako „kozmickú pečať vtlačenú nebesiam a hlbinám zeme.“

Už takmer 800 rokov predtým filozof Platón považoval za základnú schému kozmu znak kríža, grécke písmeno X (chí).

Dva smery pohybu, ktoré sa prelínajú, vytvárajú kríž. Bez ohľadu na to, či sa rozprestiera v priestorovej, alebo časovej, konkrétnej alebo abstraktnej dimenzii, ukazuje základné usporiadanie ako orientáciu a stredový bod, centrum sily a života. To viedlo k mnohým vyjadreniam a hodnoteniam tohto tajomného symbolu ešte v predkresťanskom období. V tomto smere sa vyjadruje aj autor bohato ilustrovanej publikácie o kríži W. Ziehr.

Kým Rimania na jednej strane boli pyšní na vysokú úroveň svojich právnych zásad, na ktoré sa mohol každý spoľahnúť, na druhej strane bolo rigorózne a brutálne mocenské jednanie bežným prostriedkom na skrotenie povstaní alebo odporu proti štátnej moci. Najodpudzujúcejší, alebo azda najviac ľuďmi opovrhovanejší spôsob popravy bolo ukrižovanie človeka. Rimania mali pred ukrižovaním oprávnenú hrôzu.

Cicero hovorí, že je najukrutnejším trestom otrokov. Podľa neho rímsky občan nemohol byť ukrižovaný:

„Sputnať rímskeho občana je zločin, zabiť je bratovražda. Čo teda povedať o povesení na kríž? Pre takú hanebnú vec nemám meno.“

Samotné slovo crux v ňom vyvolávalo hrôzu.

Rimania sami po porážke Germánmi v r. 9 po Kristovi zakúsili tento barbarský spôsob smrti, keď vodca Arminia dal rímskych zajatcov popraviť ukrižovaním.

Spôsob smrti ukrižovaním bol však oveľa starší a pochádzal z Perzie – z náboženského dôvodu: Zem bola pre Peržanov svätá, lebo bola zasvätená bohu Ahurovi Mazdovi – múdremu Pánovi. Telá zločincov sa nemali ani po smrti dotýkať zeme. Preto ich zavesili na kríže a tam zostali, kým sa nerozpadli alebo sa nestali korisťou divej zveri. Tak sa zem nemohla znečistiť telom zločinca. Starostlivosť o čistú zem bola dôvodom pre nepredstaviteľnú krutosť potrestania. A pritom nemožno ani tvrdiť, že tento strašný trest bol skôr zriedkavosťou ako pravidlom. Dejinná skúsenosť hovorí o opaku.

Perzský kráľ Darius dal napr. po dobytí Babylonu päť storočí pred Kristom ukrižovať 3000 ľudí. V starozákonnej knihe Ezdráš sa dočítame, že ten istý perzský kráľ pohrozil ukrižovaním každému, kto by prekazil znovuvybudovanie chrámu v Jeruzaleme. Tak sa uvádza v jednom dekréte: „Každému, kto opovrhuje týmto príkazom, nech sa vytrhne brvno z jeho domu a zavesí sa na toto brvno“ (pozn. Ezd 6, 11).

Alexander Veľký dal ukrižovať po dobytí mesta Tyros v r. 332 pred Kristom dvetisíc vojakov na pobreží Stredozemného mora.

Ešte sto rokov pred narodením Krista bolo ukrižovaných 800 Židov, lebo brutálny panovník sa kruto pomstil na svojich politických protivníkoch. Komentár z tejto doby hovorí: „On (hasmonejský kráľ Alexander Janueus) zavesil mužov zaživa, čo sa predtým v Izraeli nikdy nestalo.“

Obchodnícky národ Feničanov praktizoval ukrižovanie ako trest smrti okolo celého Stredozemného mora. Tak prišlo toto mučenie cez Kartágo aj do Ríma, kde sa používalo na potrestanie vraždy, krádeže, zbehnutie z vojska, velezrady, a povstania. Pritom častou praxou bolo predĺžiť smrteľné trápenia ukrižovaných, a to tým, že sa pripevnil na kríž kolík na sedenie, kde sa telo mohlo držať. Keď tieto utrpenia neskončila milosrdná smrť, zlámali ľuďom na kríži kosti, čím sa ukončilo ich martýrium. Nakoniec sa podľa poriadku ohlásilo vykonanie popravy tomu, kto ju rozkázal.

V Ríme sa toto mučenie, ako dokazujú historici, pokladalo sa za „najkrutejší a najhroznejší trest smrti.“

Už citovaný slávny rečník a právnik Cicero v reči na obhajobu obžalovaného miestodržiteľa povedal:

„Úbohá je hanba verejného procesu, úbohý je trest na majetku, ale pri tej hrôze zostáva ešte náznak slobody. Keď hrozia nakoniec smrťou, chceme zomrieť aspoň v slobode. Ale kat, zahalenie hlavy a už len slovo kríž nech sú vzdialené od rímskeho občana, od ich myšlienok, ucha, oka. Lebo všetky tieto veci sú nehodné rímskeho občana a slobodného človeka; nielenže jestvujú a že sa vytrpia, ale že sú prípustné, že sú očakávané, ba nakoniec, že sa spomínajú.“

To, proti čomu sa v Ríme náruživo bojovalo a čo Cicero pranieroval, to bolo v provinciách obľúbeným prostriedkom na udržanie disciplíny poddaných a zaistenie pokoja a poriadku. Tacitus sa zmieňuje o ukrižovaní ako „u otrokov normálnom treste smrti.“ Ešte v čase narodenia Krista dostal miestodržiteľ Sýrie Quintilius Varus dvetisíc nespokojných Židov na kríž.

Ani v Starom zákone ani v trestnom poriadku Židov nebola prax ukrižovania. Židia ju poznali iba ako odstrašujúci trest smrti rímskej okupačnej moci. V Izraeli síce vešali mŕtvoly popravených na kôl, aby sa tým zväčšila ich hanba a rovnako zmýšľajúcich odstrašili: „Lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve“ (porov. Dt 21, 23) - ale nikdy tento spôsob smrti nepraktizovali.

V prípade Ježišovho odsúdenia ľud žiadal od Piláta práve tento najhanebnejší trest, ktorý znamenal podľa chápania Židov prekliatie a zavrhnutie popraveného samotným Bohom. Pilát pod určitým nátlakom vyniesol rozsudok: Ibis ad crucem – Pôjdeš na kríž! (porov. Mk 14, 15). Pred ukrižovaním musel však odsúdený podstúpiť bičovanie, ktoré spôsobilo odsúdencovi rany až po kosti. Potom mal vliecť drevo kríža na odstrašenie cez živé ulice Jeruzalema na miesto popravy a tam dôjsť aspoň spolovice ešte živý. Zrejme sa stotník bál o predčasné zrútenie sa Ježiša, preto nútil Šimona z Cyrény odniesť drevo na Golgotu (porov. Mk 15, 21).

Kríž sa pre kresťanov – Ježišovou smrťou – stal nie drevom prekliatia a smrti, ale stromom života.

„Zo smrti, ktorá prišla cez drevo, máš vidieť, že on bol zabitý cez kríž. A ver, že ti cez strom kríža bolo darované viac ako to, čo si oplakával ako stratené cez strom raja“ – učí ravennský biskup Peter Chryzológ v 5. storočí.

Sv. Ján Damascenský (+ 750) sa vyjadrujte tiež v tomto duchu:

„Božia sila je slovom z kríža, lebo ním nám bola ohlásená Božia sila víťazstvo nad smrťou, lebo Božou silou boli spojené a upevnené výška a hĺbka, dĺžka i šírka, to znamená všetky viditeľné stvorenia rovnako ako sú upevnené a spojené štyri strany kríža jeho stredom. Kríž, ktorý podľa sv. Pavla »je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom« (1 Kor 1, 22), je prostriedkom zmierenia s Bohom a Božej záchrany, a preto sa nechce »chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet« (porov. Gal 6,14).“

Skutočnosťou Veľkej noci apoštoli a prví kresťania postupne rozpoznávali, že „Mesiášovi toto všetko bolo treba vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy“ (porov. Lk 24, 26). Preto sa stal kríž najvýznamnejším symbolom kresťanstva. Aj keď v kresťanských prvopočiatkoch dominujú na verejnosti hlavne iné symboly ako napr. ryba, symbol pastiera, kríž ako strom života, kotva…, kríž má už predsa len v teológii a liturgii tých čias svoje čestné miesto.

Často v prvokresťanských storočiach dochádzalo k apológii kríža proti antickým filozofom, ktorí sa vysmievali kresťanom, že si „uctievajú boha, ktorý bol ukrižovaný“. Dokonca takýto výsmešný obraz – ukrižovanú ľudskú postavu s oslou hlavou, ktorý zobrazil nepriateľ kresťanstva, môžeme nájsť medzi prvými zobrazeniami kríža. Možnože je vôbec najstaršie, ktoré poznáme. Niekto ho vyryl nie dlho po Ježišovej smrti v Ríme do steny miestnosti, v ktorej sa zdržiavala cisárska osobná stráž: Ježiš na kríži s veľkou somárskou hlavou. Pred krížom kľačí mladý rímsky legionár. Pod tým je napísané: „Alexamenos sa klania svojmu Bohu.“ Je to čistá irónia. Scéna hovorí asi toto: Aký to môže byť Boh, ktorý sa dá od ľudí pribiť na kríž?! A kto pred ním padá na kolená?!

Kresťania preto z opatrnosti nezobrazovali Krista na kríži.

Najstaršie zobrazenie Ježiša na kríži pochádza zo 4. storočia na dverách Baziliky sv. Sabíny v Ríme na Aventíne, ktorú v súčasnosti spravuje slovenský kardinál Jozef Tomko.

Konštantín Veľký, ktorý pred rozhodujúcim víťazstvom r. 312 videl podľa Euzébia víziu kríža a počul hlas: In hoc signo vinces – v tomto znamení zvíťazíš! , dal zhotoviť Kristov monogram (Christos) na štíty svojich vojakov.

Kríž tiež zdobí helmu cisára na minci, ktorú vydal v r. 315.

Cisár Konštantín, keď udeľuje kresťanom slobodu, zrušil vo svojej ríši následne trest smrti ukrižovaním a pri nasledujúcom povýšení kresťanstva na štátne náboženstvo (r. 381) sa stal kríž centrálnym kresťanským symbolom viery.

Kríž je v tomto období symbolom misií, symbolom moci východorímskeho cisára, ktorý sa považoval za zástupcu Krista na zemi, a tiež prameňom hlbokej teologickej reflexie cirkevných otcov i spirituality rehoľníkov i laikov.

Úctu Sv. kríža rozšírila aj skutočnosť nájdenia Ježišovho kríža sv. Helenou (+ 327), matkou Konštantína Veľkého. Euzébius, otec cirkevných dejín (+ 339), uvádza vo svojich dejinách cestu cisárovnej Heleny do Svätej zeme za týmto účelom.

Veľkonočná kronika, ktorá vznikla pravdepodobne v Konštantínopole, uvádza, že kríž bol nájdený 14. 9. 312 a jednotlivé jeho časti boli rozposlané do celého kresťanského sveta. Sv. Ambróz, milánsky biskup uvádza, že Helena na Golgote nechala hľadať kríž. Podľa neho našli sa tri kríže a autentický kríž bol identifikovaný zázrakom. Aj pútnička Aethéria okolo r. 400 hovorí, že 14. septembra sa slávil sviatok na pamiatku nájdenia pravého kríža.

Sv. Ján Chryzostom na prelome 4. a 5. storočia dokazuje, že v tom čase kresťania nosili na retiazkach okolo krku v zlate vsadené úlomky kríža ako vzácne vlastníctvo.

Keď pri dobytí Jeruzalema Peržanmi r. 615 bol ulúpený Ježišov kríž, cisár Heraklius I. vo víťazstve pri Ninive (627) získal posvätný kríž naspäť.

Idea oslobodenia Ježišovho kríža sa vinula aj pri križiackych ťaženiach v 11.-13. storočí. Nemožno uprieť, že aj napriek mnohým nedostatkom, ktorými sa vyznačujú tieto ťaženia do Palestíny, veľká časť pútnikov sa na nich zúčastnila v hlbokej zbožnosti a nezištne z lásky ku Kristovmu krížu.

Významné kresťanské chrámy vo svojom poklade dodnes vlastnia malé časti Ježišovho kríža (v niektorých prípadoch ide o relikviu, ktorá sa získala dotykom pôvodnej).

Cisár Justín II. daroval jednu takúto čiastočku do Potiers, kde žila rehoľnica svätého života Radegunda. Jej kláštor bol z tohto dôvodu premenovaný z Notre-Dame na Sainte Croix. Podobne Chrám sv. Genovévy v Paríži získal od jeruzalemského pútnika relikviu kríža, ktorá pôvodne pochádzala z vlastníctva gruzínskeho kráľa Dávida. Parížsky chrám Notre-Dame uchováva v chrámovom poklade dve relikvie kríža, ale aj predmety umučenia Ježiša Krista, ktoré priniesol z križiackej výpravy sv. Ľudovít IX. (+ 1270) a pre ktoré dal v Paríži postaviť Saint Chapell – poschodovú kaplnku s bohatou gotickou výzdobou.

Rôznorodosť historického vývoja niekoľkých storočí zodpovedá mnohotvárnosti podôb kríža v mimokresťanskom i kresťanskom prostredí. Spektrum sa rozprestiera od jednoduchých kruhových krížov na stenách jaskýň až k drahocenným cirkevným šperkom, maľbám alebo plastikám, od symbolov panovania cisára a kráľa na minciach, zástavách a insígniách, až ku krížovým cestám, kalváriám a rôznym iným zobrazeniam. K tomu sa ešte pridávajú mnohotvárne zvláštnosti jednotlivých epoch a geografických regiónov. Toto kultúrno-historické zobrazenie s charakteristickým dôrazom na obdobie patristiky a stredoveku je doplnené rozsiahlou a v tejto forme jedinečnou obrazovou dokumentáciou, ktorá podáva ucelený prehľad o rôznorodej umeleckej a kultúrnej histórii kríža.

Známe sú svojím zvláštnym zobrazením motívov zo života Ježiša Krista kamenné kríže na území Írska (po r. 400), z ktorých sa niektoré zachovali podnes. Pri nich horliví írski mnísi účinne katechizovali.

Na našom území je najstarší dokázaný bohato zdobený kríž asi z r. 600 z antickej Gerulaty (dnešných Rusoviec pri Bratislave).

Povšimnutiahodný je zaujímavo riešený kríž na Nitrianskom evanjeliári z 11. storočia, ktorý mal v spodnej časti aj vsadené relikvie Sv. kríža (obálka evanjeliára pochádza zo 14. storočia).

Nevieme, aký tvar mal presne Ježišov kríž. Nie je to ani podstatné. Dôležité je, že kríž prijal ako prostriedok nášho vykúpenia a že ho vyniesol až na Kalváriu. Jeho kríž, ktorý niesol za nás všetkých, sa takto pre nás stal uistením, že každá ťažkosť, každý kríž nesený v spojení s Kristom má zmysel.

Filozof a mystik sv. Tomáš Akvinský nás cez Ježišov kríž vedie do oblastí každodenného života. Sám si najskôr kladie dôležitú otázku:

„Prečo musel Boží Syn za nás trpieť?“ A sám si odpovedá: „Vcelku sú dve veľké príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad, ako máme žiť“– a pokračuje: „Na kríži nechýba nijaký príklad čností. Ak hľadáš príklad lásky: »Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.« To urobil Kristus na kríži… Ak hľadáš trpezlivosť, nájdeš na kríži tu najvinikajúcejšiu… Ak hľadáš príklad pokory, pozri na Ukrižovaného… Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť. Ak hľadáš príklad, ako pohŕdať pozemskými vecami, nasleduj toho, ktorý je »Kráľ kráľov a Pán pánov, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania« a na kríži bol nahý, posmievaný, opľutý, zbičovaný, tŕním korunovaný…“

Aj známy súčasný taliansky spisovateľ Alessandro Pronzato v tomto duchu vďačí za Ježišov kríž: „Na Kristovom kríži sa na nič nezabúda. Je tam výkrik operovaného, tragédia prepusteného z práce, vyhodeného z bytu, je tam hlad detí, zúfalosť matiek, pokorenie nezamestnaného, muky chorej na rakovinu, opustenosť starca, chrčanie umierajúceho, dráma zvedeného dievčaťa. Je tam zvíjanie sa pomätenca v samotke. Dlhé hodiny nespavosti. Smútok tuláka. Nárek rozdrveného nespravodlivosťou. Fyzické mučenie. Duševné úzkosti. Nič sa tu nestráca. Aj v tomto zmysle je pravda, že ‚Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo zahynulo‘. Prišiel hľadať tvoju ‚neužitočnú‘ bolesť. A našiel ju. Zmocnil sa jej.“

Tým Pán Ježiš vykonal veľmi veľa. Neprišiel nám totiž predniesť učenú rozpravu o utrpení. Ani neodstránil ľudskú bolesť. Ani nedal vysvetlenie. Urobil čosi oveľa viac: prišiel sa podeliť, zúčastniť sa, okúsiť a vziať na seba bolesť ľudí. To je dosť. To je veľa. To je všetko, čo mohol pre nás učiniť!

+++

Z knihy

kardinála Josepha Ratzingera (Benedikt XVI.)

Duch liturgie (rok Pána 2000)

Znamenie kríža

„Základným gestom kresťanskej modlitby je a zostáva znamenie kríža. Je to telesne vyjadrené priznanie sa ku Kristovi ukrižovanému, ako je to vyjadrené slovami svätého Pavla: »…ale my kážeme Krista ukrižovaného. Židov to uráža a pohania to pokladajú za hlúposť. Ale pre tých, ktorí sú povolaní, či už židov alebo pohanov, je Kristus Božia moc a Božia múdrosť.« (1 Kor 1, 23 n) A ešte raz: »Rozhodol som sa totiž, že medzi vami nechcem poznať nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.« (2, 2) Urobiť znamenie kríža je viditeľným prejavom prihlásenia sa k tomu, ktorý za nás trpel; k tomu, ktorý v tele do krajnosti zviditeľnil lásku Božiu…

Už v roku 1873 boli na Olivovej hore objavené grécke a hebrejské nápisy na hroboch pochádzajúce približne z doby Ježišovej, ktoré boli sprevádzané znamením kríža, takže archeológovia boli nútení priznať, že sa jednalo o kresťanov najrannejšej doby. Po roku 1945 však pribúdali nálezy židovských hrobov so znamením kríža, ktoré bolo možné viac menej zaradiť do obdobia prvého storočia po Kristovi. Tieto objavi tak popreli výklad, že sa jednalo o kresťanov prvej generácie.

Bolo treba uznať, že znamenie kríža sa používalo aj v židovskom prostredí. Ako máme tomu rozumieť? Kľúč k rozriešeniu dáva Ez 9, 4 n. Vo vízii, ktorá je tu opísaná, hovorí sám Boh svojmu poslovi oblečenému do pláteného odevu, ktorý nesie na bedrách pisársky kalamár:

»Prejdi stredom mesta, stredom Jeruzalema, a označ znamením na čele mužov, ktorí vzdychajú a stenajú nad všetkými ohavnosťami, ktoré sa v ňom páchajú.«

Pred nastávajúcou strašnou katastrofou majú byť tí, ktorí sa nepriznajú k hriechu sveta, ale pod ním bezmocne trpia, a i napriek tomu sú vzdialení od hriechu, označení posledným písmenom hebrejskej abecedy – tau, ktoré sa písalo formou kríža (T alebo X). Tau, ktoré malo fakticky podobu kríža, sa stáva pečaťou Božieho majetku. Odpovedá na túžbu po Bohu a berie ho tak pod zvláštnu Božiu ochranu…

Nálezy v hroboch ukazujú v spojení s dobovými textami, že v určitých vrstvách židovského obyvateľstva bolo tau rozšírené ako posvätné znamenie – ako znamenie priznania sa k izraelskému Bohu a zároveň ako znamenie nádeje v jeho ochranu…

Kresťania podľa dosiaľ známych údajov nenadväzovali na tento židovský symbol kríža, ale našli znamenie kríža vo vnútri svojej viery a mohli v ňom tiež poznať sumu celej svojej viery. Ale nemusela sa im podľa Ezechielovej vízie o zachraňujúcom tau a celá tradícia, ktorá na ňu nadväzovala, javiť ako vízia budúceho? Nebolo až teraz „odhalené“ (porov. 2 Kor 3, 18) to, čo bolo týmto tajomným znamením myslené? Nebolo až teraz jasné, komu patrilo, od koho čerpalo svoju silu? Nemohli v tom všetkom vidieť pristupovanie ku krížu Ježiša Krista, ktorý teraz tau skutočne učinil silou záchrany?

Ešte viac boli cirkevní otcovia patriaci ku gréckej kultúrnej oblasti ovplyvnení iným objavom. Našli v Platónovi pozoruhodnú predstavu o kríži, ktorý bol vpísaný do vesmíru (Timaios 34 A/B a 36 B/C). Platón to prevzal z pythagorejských tradícií, ktoré boli spojené s tradíciami starého Orientu. Jedná sa predovšetkým o astronomickú výpoveď: obidva veľké pohyby hviezd, ktorá antika poznala – ekliptika (veľký kruh na nebeskej guli, na ktorom prebieha zdanlivý pohyb Slnka) a dráha Zeme – sa pretínajú a spolu tvoria grécke písmeno chí, ktoré má podobu kríža (teda ako X). Do kozmosu ako celku je vpísané znamenie kríža. Platón to spojil – vecne opäť podľa starších tradícií – s obrazom božstva: Demiurg (stvoriteľ sveta) rozovrel dušu sveta „skrze celý vesmír“. (Moja pozn.: svätý) Justín Mučeník, prvý patristický filozof pochádzajúci z Palestíny (zomrel okolo roku 165), tieto Platónove texty objavil a nezdráhal sa ich spojiť s učením o trojjedinom Bohu a jeho jednaní v dejinách spásy v Ježišovi Kristovi. V predstave Demiurga a duše sveta vidí tušenie tajomstva Otca a Syna, ktoré potrebuje nápravu, ale je tiež vlastnej nápravy schopné. To, čo Platón hovorí o duši sveta, sa mu zdá byť odkazom na príchod loga, Syna Božieho. A tak môže teraz povedať, že podoba kríža je najväčším symbolom vlády loga, bez ktorej by nemohla byť žiadna súvislosť v celom stvorení (1. Apol. 55).

Kríž z Golgoty je už dopredu zobrazený v štruktúre samotného kozmosu. Mučenícky nástroj, na ktorom zomrel Pán, je vpísaný do štruktúry vesmíru. Kozmos nám hovorí o kríži a kríž nám umožňuje chápať vesmír. Je vlastným kľúčom celej skutočnosti. Dejiny a vesmír patria k sebe. Keď otvoríme oči, čítame Kristovo posolstvo v reči vesmíru a naopak: Kristus nám dáva porozumieť posolstvu stvorenia.

Od Justína patrí toto Platónovo „proroctvo kríža“ a súvislosť vesmíru a dejín, ktorá sa v tom zobrazuje k základným myšlienkám patristickej teológie. Pre cirkevných otcov to musel byť uchvacujúci objav, že filozof, ktorý zhrnul a vyložil najstaršie tradície, hovoril o kríži ako o pečatnom znamení vesmíru. (Moja pozn.: svätý) Irenej z Lyonu (zomrel okolo roku 200), vlastný zakladateľ katolíckej systematickej teológie, v jednom svojom apologetickom spise podáva „Dôkaz apoštolského vyznania“:

Ukrižovaný „je sám slovom všemohúceho Boha, ktoré v neviditeľnej prítomnosti preniká náš vesmír. A preto zahŕňa celý svet, jeho šírku a dĺžku, jeho výšku i hĺbku; lebo prostredníctvom Božieho slova sú všetky veci uvádzané do poriadku. A Boží Syn je v nich ukrižovaný tím, že sa vo všetkom zračí vo forme kríža.“ (1, 3)

Tento text veľkého cirkevného otca ukrýva biblický citát, ktorý má pre teológiu kríža veľký význam. List Efezanom nás nabáda, aby sme boli zakorenení v láske a opierali sa o ňu, aby sme spolu so svätými boli schopní „pochopiť celú tú šírku a dĺžku, výšku i hĺbku, poznať Kristovu lásku presahujúcu všetko poznanie a dosiahnuť plnú mieru Božích darov.“ (3, 18 n) Ťažko možno pochybovať o tom, že už tento list… tu v náznakoch vypovedá o kozmickom kríži a pritom príjma náboženské tradície, ktoré hovoria o vesmírnom strome svetov v tvare kríža, ktorý drží pohromade vesmír – jedná sa o náboženskú predstavu, ktorá bola ostatne známa tiež v Indii. Svätý Augustín spracoval obdivuhodnú existenciálnu interpretáciu tohoto významného Pavlovho miesta. Vidí v tom zobrazenie dimenzie ľudského života a odkaz na postavu ukrižovaného Ježiša Krista, ktorého paže objímajú svet, ktorého cesta siaha do priepasti podsvetia a až do samotnej výšky Božej (De doct. Christ. II 41, 62 Corpus Christianorum XXXII, 75 n)…

„Staň sa požehnaním,“ povedal Boh na počiatku dejín spásy Abrahámovi (Gen 12, 2). V Abrahámovom synovi – Kristovi – sa tieto slová celkom naplnili. On je požehnaním pre celé stvorenie, pre všetkých ľudí. Tak sa musel sám od seba kríž, ktorý je jeho znamením na nebi i na zemi, stať vlastným gestom požehnania kresťanov. Robíme kríž nad sebou samými a vstupujeme tak do moci požehnania Ježiša Krista. Kríž robíme nad ľuďmi, ktorým prajeme požehnanie. Krížom značíme veci, ktoré nás sprevádzajú v živote a ktoré chceme zároveň nanovo prijať z rúk Ježiša Krista. Krížom sa môžeme stať žehnajúcimi sebe navzájom.

Nikdy nezabudnem, s akou zbožnosťou a s akou naliehavosťou nám, deťom, robili otec s matkou na čelo, ústa a prsia kríž svätenou vodou, keď sme odchádzali preč, zvlášť keď sa jednalo o lúčenie na dlhšiu dobu. Toto požehnanie bolo ochrannou strážou, ktorou sme sa cítili byť vedení – zviditeľnením modlitby rodičov, ktorá nás sprevádzala, a istotou, že táto modlitba je nesená požehnaním Vykupiteľa. Požehnanie bolo tiež požiadavkou voči nám, aby sme nevychádzali z priestoru, ktorý toto požehnanie vymedzuje. Žehnanie je kňazským gestom a tak sme v tomto znamení kríža cítili kňazstvo rodičov, jeho zvláštnu vážnosť a silu.

Myslím, že by toto žehnanie ako výraz všeobecného kňazstva všetkých pokrstených malo znova omnoho silnejšie vstúpiť do nášho každodenného života a presiaknuť ho silou lásky pochádzajúcej od Pána.“

+++