†

Z knihy:

P. Arrighini A.

Dvanásti

So schválením Biskupského úradu
v Banskej Bystrici čís. 1597/1949
zo dňa 12. septembra 1949

SVÄTÝ ONDREJ

„… Pred tyranmi.

…Veľké úspechy nášho apoštola vyvrcholily najmä v Patrase, ktorý bol aj hlavným mestom Achajska Toto veľké a krásne mesto, zrkadliace sa svojím prístavom v mori Jónskom, ktoré v stredoveku slávne dobyli a spravovali Benátčania, v časoch sv. Ondreja veľmi zle spravoval istý rímsky prokonzul, zvaný Egeas.

Bol pohanom v plnom smysle slova a popri tom ešte nadutý a krutý. Nemohol nijako zniesť vzrastajúcu obľubu nášho apoštola a jeho boj proti modlám. Preto, keď prišiel do Patrasu, predvolal ho pred svoj súdny tribunál.

Smelý Ondrej nečakal, kým ho ta dovlečú, ale dobrovoľne, s krížom v ruke, prechádza pred prokonzula a napomenie ho pre jeho prenasledovanie. Oznámi mu tiež pravdu viery, pohrozí mu strašnými trestami božími a pozýva ho, aby sa aj on sklonil pred Ukrižovaným, ktorý je Bohom a pri mene ktorého ohýba kolená všetko stvorenie na nebi, na zemi, ba i v samom podsvetí (pozn.: Flp 2, 10).

Tyran žasne nad toľkou smelosťou a pod hrozbou najprísnejších mučení nariaďuje apoštolovi, aby obetoval božstvám.

Ale Ondrej, stále pokojný a odhodlaný, odpovie: »Som kňazom Najvyššieho a Jemu prinášam každý deň obetu nepoškvrneného Baránka, ktorý umrel na kríži za spásu celého pokolenia ľudského. Akože by som mohol priniesť obetu vašim klamným a lživým božstvám? Vaše modly majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú, nohy, ale nechodia. Náš Boh však je živý a pravý. Je všade, vidí a počuje všetko a my všetci v Ňom žijeme a sme…« (pozn.: Nicefor: Hist. Eccles. 2, 39.)

Ale bezbožný tyran nechce počuť vysvetlenie. Márne sa apoštol pokúša obrátiť ho tým, že poukazuje na nesmyselnosť pohanstva, že mu podáva pravdy svojej viery, vyššiu mravnosť kresťanstva… Pochopil, že naprázdno by boly vyznely jeho slová v tej chvíli a aj samotné zázraky, ktoré maly pohnúť tohto tyrana, ktorý mu vyhrážal, a preto sa asi uspokojil s tým, že sa začal vrúcne modliť k Bohu, aby On zasiahol so svojou milosťou.

Čoskoro poznáme, ako bola táto jeho modlitba vyslyšaná, zatiaľ však nášho Ondreja väznili a odsúdili na smrť kríža.

Len čo sa tento výrok rozniesol po Patrase, obyvatelia sa vzbúrili a pribehli k väzeniu, aby väzňa oslobodili. Hovorí sa aj o tom, že aj tyranov brat bol uprostred zástupu. Ale mučeník ich cez mreže svojho väzenia veľmi dojímavými slovami prehovoril. Povedal, že je presvedčený, že nadišiel najkrajší deň jeho života, lebo práve sa mu má dostať koruny za tridsaťročné apoštolské námahy, že smrť mu je nie mučeníctvom, ale oslobodením, že kríž nie je mu trestom, ale milosťou, slávou a radosťou, po ktorej toľko túžil, aby ho teda nechali kráčať mu v ústrety. A jeho túžba sa splnila.

Kríž.

Ako sme spomenuli, ukrutný Egeas odsúdil Ondreja na najhroznejšiu smrť. A hoci ľudská ukrutnosť neprestala nikdy v dejinách vynachádzať nové mučenie: popravná sekera, povraz, klada na hrdlo, upálenie na hranici, narazenie na kôl, gilotína, elektrické kreslo…, uprostred tejto »záhradky mučenia«, ktorú istý moderný spisovateľ (pozn.: Okt. Mirabeau: III. giardino dei supplizi) má záľubu brutálne opisovať, strom kríža zaujíma vždy prvé miesto ako taký, ktorý sjednocuje a sústreďuje všetky ostatné tresty: In cruce omnium poenarum genera concurunt, – je výrok A. Lapida (pozn.: Cornelio a Lapide: I Tesori). Kríž je súčasne mečom, ktorý štiepa nohy a ruky, je mučiacim koňom, ktorý rozpína a trhá údy, je česadlom, ktoré driape, je zvieraťom divým, ktoré roztrháva, a je ohňom, ktorý napáda telo a pomaly, kŕčovitými záchvatmi ho spaľuje… Preto Bossuet pokladá smrť na kríži za »najneľudskejšiu zo všetkých smrtí« (pozn.: Bossuet: Sermon pour la fête de l’ Exalt. de la S. Croix). To konečne uznali aj nebojazliví Rimania. A Cicero, keď z tribúny prudko napádal zločiny Verronove, vyhlásil o kríži, že je »Crudelissimum, teterrimumque supplicium« (pozn.: Cicero: In Verrem v. 64.).

Avšak pritom všetkom Rimania boli najfanatickejšími a najneúnavnejšími križovateľmi. Ešte Cicero odsudzuje jeho zneužívanie, ktoré sa však pretiahlo až do čias Konštantína. Odsúdenie na kríž vyhlasoval zvyčajne sudca obradnou formulou: »Ibis in crucem …«, »pôjdeš na kríž«, po čom obeť sverili katovi, ktorý odsúdeného podroboval predbežnému trestu bičovaním a potom ho s hŕstkou vojakov viedol na miesto popravy, nesúc i tabuľku, na ktorej bol uvedený zločin a ktorú potom pribili na kríž; okrem toho niesol opojný nápoj, urobený z myrhy a horkých zelín, a tyč, aby ňou pobádal odsúdeného kráčať dopredu pod ťarchou popravného dreva. Ale vždy ho neniesol celé: keď bola cesta príliš dlhá alebo strmá, niesol len priečne brvno, nazývané tiež »patibulum«, zatiaľ čo brvno druhé, zvané crux, bolo už na popravnom mieste.

Keď sem prišli, začalo sa ukrižovanie za všeobecnej zvedavosti a urážok čvargy. Robili ho dvoma rozličnými spôsobmi: niekedy kríž vystreli na zem a keď naň odsúdenca priviazali, alebo pribili, zdvihli ho a zem okolo neho udupali, ako nám je známe z umučenia sv. Pionia (pozn.: Acta Sanctorum, Febr. 1.). Častejšie však kríž najprv dobre zasadili do zeme a potom musel úbožiak vyjsť naň tak, že si sadol na sedlo, alebo na vyčnievajúci kolík, ktorý bol umiestený uprostred svislého dreva. A kým ho shora pribíjali alebo mu rozpínali ruky na dva okraje patibula, robili dolu to isté s nohami. Keď mal byť trest ešte krutejší, používali kríž »crux decussata«, vo forme písmeny X, na ktorom údy vyťahovali skoro až po vytrhnutie. Takýto bol práve kríž, ktorý prokonzul Egeas pripravil nášmu apoštolovi Ondrejovi, od čoho dostal takýto kríž i svoje pomenovanie, hoci už pred ním touto smrťou umreli nespočetní nešťastníci.

Zaiste však nikdy nikto ho neprijal s takým oduševnením a radosťou ako náš mučeník. Hovorí sa, že sotva sa mu vynoril pred očami, roztiahol ruky, ako k osobe, ktorú dlho očakávame a po nej túžime, a pozdravil ho slovami, ktoré v každom kresťanskom srdci musia vzbudiť najväčšie dojatie: »Ave, crux, diu desiderata!« – »Pozdravujem ťa, ó kríž, tak dlho očakávaný, tak vrúcne milovaný! Prijmi ma teda do svojho náručia a pritisni ma svojimi klinmi, opoj ma svojimi bolesťami, vysloboď ma z tohto sveta a vráť ma môjmu božskému Majstrovi, ktorý ma miloval a vykúpil!« (Pozn.: Euzebius cit. d. 2, 5… Nicefor cit. d. 2, 39…)

Na kríži.

Inou zvláštnosťou mučeníctva sv. Ondreja je, že veľmi dlho zostal na kríži živý a hovoril. Podľa veľmi starého podania vraj na kríži ostal niekoľko dní a niektorí ešte dodávajú, že to vraj trvalo tri až štyri dni.

Také dlhé vzdorovanie bolo by ľudsky nemožné, keď si pomyslíme na ťažké a hlboké znetvorenia, ktoré tento druh popravy vyvoláva v odsúdenom. Napätie svalstva, zapálenie rán, srazenie krvi v hlave, v pľúcach, v srdci, potom nevysloviteľná úzkosť, ktorá vyplýva z neprirodzenej polohy, prudká horúčka a spaľujúci smäd, to všetko sužuje ukrižovaného. Krv v ňom, ako vyhlasujú lekári, ženie sa tepnami do tých čiastok tela, ktoré sú najviac napäté a stiahnuté, takým silným prúdom, že žily nestačia ju odvádzať. Preto tepna, keď naráža na prekážky, ktoré sa nachádzajú na konci rúk a nôh, zalieva brucho a najmä hlavu, čím sa na tvári pre neobyčajne silné prekrvenie ciev vytvára veľmi tuhá červeň a v ostatnom tele všeobecná, neznesiteľná bolesť. Ešte horšie je, že tepna nemôže už dosť rýchle rozviesť krv do okrajov údov, ktoré sú zapchaté, a prestáva prijímať to, čo jej posiela ľavá srdcová komora. Táto zase nemôže voľne prijímať krv, prichádzajúcu z pľúc, a pravá srdcová komora nemôže hnať spracovanú krv do pľúc, lebo sú zapchaté krvou; týmto nastáva všeobecný neporiadok v obehu krvnom. Sústava nervová býva tiež veľmi hlboko zasiahnutá: »Ukrižovanie predstavuje taký otras nervov, že by vedel zničiť i leva.« Veľmi sa preto začudujeme, keď počujeme, že niektorí vydržali toto mučenie i niekoľko dní. Origenes (pozn.: Origenes: Comm. in Mt) spomína prípad, že odsúdenci zostali na kríži živí až do večera nasledujúceho dňa. Langen potvrdzuje, že v Sudane videl ľudí na kríži celé tri dni, ba Kosegarten (pozn.: Kosegarten: Chrest – Arab.) spomína mohamedánskeho vojaka, ktorého ukrižovali v stredu a ešte v nedeľu na poludnie bol živý…! Ak však sú tieto prípady naozaj pravdivé, tak treba sa pridŕžať náhľadu Justína Lipcia, že odsúdenci neboli pribití, ale len priviazaní na priečne brvno, čo sa konečne dosť často vyskytovalo u Rimanov. Robievali takto najmä vtedy, keď chceli predĺžiť smrteľný zápas a umučenie trýzneného. U tých však, ktorí boli pribití, nemohol tento zápas trvať dlho, ak nešlo o fyziologický zázrak. Historik Jozef Flavius (pozn.: Jozef Flavius: Židovská vojna) rozpráva, že keď chcel pri dobytí Jeruzalema zachrániť svojich zdravých a mocných mladých priateľov, vrhol sa k nohám Titovým, aby ich omilostil. Keď sa však Titus rozhodol vyhovieť prosbe, traja mladíci boli už niekoľko minút pribití na krížoch. S najväčším urýchlením ich složili s krížov a odovzdali opatere skúseného chirurga: ale neprešla ani hodina a dvaja z nich boli už mŕtvi a všetkým bolo čudné, že aj tretí takto neskončil.

Podľa tvrdení očitých svedkov vieme, že aj na najsilnejších a najodolnejších z ukrižovaných prejavujú sa onedlho známky vysokej horúčky, vyvolanej azda hnisaním alebo nákazou, alebo konečne otravou krvi, a badať na nich aj rýchle a všeobecné ochabnutie síl a neznesiteľný zápal: niektorý blúzni a niektorý prechádza čoskoro do stavu blízkeho agónii… Ak teda náš Ondrej naozaj odolával na kríži po niekoľko dní a mohol za ten čas aj hovoriť, kázať, ako je to zachované v tradícii, treba predpokladať, že bol na kríž len priviazaný, alebo pripustiť zvláštny zázrak všemohúcnosti božej, ktorá je vždy taká podivuhodná pri svojich svätých.

Naozaj sa hovorí, že celé tri dni, čo svätý mučeník bol na kríži, neprestal sa modliť a kázať, a že rozprával tak, ako by nebol ani na kríži, ale na kazateľnici. Zabudol na svoje mučeníctvo, na svoje bolesti a ako by ich ani necítil, silným a výrečným hlasom bez prestania káže zástupom, ktoré sa nahrnuly pod jeho kríž, aby boly svedkami tohto zázraku. Kázanie týchto posledných troch dní ako by vraj obsahovalo kázne všetkých tridsiatich rokov apoštolátu. Hovorí o Bohu ako o Otcovi, o Bohu stvoriteľovi celého sveta, o Bohu spasiteľovi ľudí; hovorí o Cirkvi, o obeti Kalvárie a o nekrvavej obeti na našich oltároch, o Božom súde, o večnom živote a – čo najviac prekvapuje – robí náražky na článok viery o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, takže niektorí jemu pripisujú tieto múdre slová: »Tak ako z nepoškvrnenej zeme bol stvorený prvý Adam, tak isto bolo potrebné, aby aj druhý Adam, totiž Ježiš Kristus, bol vytvorený z nepoškvrnenej panny.« (Pozn.: Euzebius cit. d.)

Tieto pravdy, ktoré s krvou vychádzaly zo srdca apoštola mučeníka, prenikly hlbšie než hocikedy predtým do sŕdc okolostojacich a boly jeho poslednými a najväčšími výdobytkami. Tradícia hovorí, že vyše dvadsaťtisíc ľudí vystriedalo sa za tie dni pod jeho krížom a obrátilo sa na kresťanstvo.

Hovorí sa tiež, že národ, ktorý videl nášho mučeníka po takom dlhom čase živého a hovoriaceho, dojatý zázrakom, vzbúril sa po druhý raz, napadol súdny tribunál prokonzula Egea a za vyhrážania žiadal pre neho milosť.

Prokonzul, prestrašený, privolí a sám ide ku krížu, aby s neho oslobodil mučeníka. A vtedy vraj, ako hovoria niektorí dejepisci, malo nastať aj jeho obrátenie. Milosť božia dotkla sa konečne toho srdca, ktoré bolo predtým tvrdšie než kameň, a obmäkčila ho a posledné slová jeho obety dokončily toto dielo.

Škoda len, že iné legendy spierajú sa prijať takýto radostný koniec a hovoria, že sa stalo práve naopak. Prokonzul vraj odmietol udeliť milosť, ako by bol posadlý diablom, preto ho dav vytlačil zo súdnej siene a potom zavliekol na prostriedok námestia a tu v zúrivosti zaškrtil (pozn.: Rufinus cit. d. Nicefor, cit. dielo).

Medzitým už náš mučeník dospel ku koncu svojho dlhého smrteľného zápasu. Okolo neho namiesto tmy, ktorá zaľahla na Kalváriu, ukázalo sa svetlo a hovorí sa, že v tých posledných chvíľkach jeho telo bolo ožiarené takým jasom, že oslepovalo okolostojace zástupy, ktoré, vrhnúc sa na kolená, začaly vzdávať veľkému apoštolovi Ondrejovi takú úctu, ktorá – ako to hneď uvidíme – sa v Cirkvi čoraz viac šírila.

Uctievanie.

Slávny skon nášho svätého apoštola a mučeníka Ondreja mal sa stať, podľa najpravdepodobnejších výpočtov, 30. novembra roku 63, teda štyri roky skôr, než umučili jeho brata Petra.

Keď jeho telo složili s kríža a veľmi zbožná pani Maximila ho starostlivo nabalzamovala vzácnymi masťami, pochovali ho v samom meste Patrase, kde ho po tri storočia strážila neobyčajne živá pobožnosť veriacich.

V roku 357 ho však preniesli spolu s telom sv. Lukáša a sv. Timoteja, žiaka sv. Pavla, do Konštantinopolu, do nádherného chrámu svätých Apoštolov, ktorý dal vystaviť cisár Konštantín.

Sv. Hieronym a sv. Pavol z Noly spomínajú niektoré zázraky pri tomto prenášaní pozostatkov svätých, ako by tým chceli potvrdiť opodstatnené príslovie ľudu, že keď sa pohýbu telá svätých, stane sa vždy niečo neobyčajného.

Po páde Konštantinopola roku 1206 boly odnesené aj pozostatky nášho apoštola a väčšinu z nich uložili do katedrály v Amalfi, ktorej až dosiaľ je hlavným patrónom. Jedno rameno však odniesol opát sv. Regulus do Škótskeho mesta, ktoré odvtedy nesie meno nášho svätého. Skoro celú dolnú čeľusť poslali do Milána, kde je dosiaľ v starodávnej bazilike sv. Ambróza. Iné pozostatky boly prenechané niektorým iným mestám. Asi v polovici XV. storočia, za pontifikátu pápeža Pia II., bola do Ríma prenesená práve hlava apoštola a s veľkou nádherou a so zbožnou úctou uložená bola v bazilike sv. Petra, vedľa hrobu jeho veľkého brata. Iná význačná relikvia z nášho apoštola je tiež v Ríme, v chráme sv. Jána Lateránskeho.

Známy kríž sv. Ondreja, tak žiarlivo strážený v Ázii jeho žiakmi, bol onedlho prenesený do kláštora sv. Viktora pri Marseille, ktorý z neho časť prepustil kostolu, čo vystavala cisárovná Eudoxia v Ríme, chrámu sv. Petra v Okovách. Aj Filip, vojvodca burgundský a brabantský, dostal z neho značnú čiastku, ktorú uschovali do podivuhodného relikviára z pozláteného striebra a slávnostne preniesli do Bruselu. Vzápätí po získaní takej vzácnej relikvie zbožný panovník založil r. 1431 na počesť sv. Ondreja rytiersky rad Zlatého rúna.

Aj v Škótsku, kde nášho apoštola nadovšetko uctievali, hneď potom, čo jeho významnú relikviu sem priniesol sv. opát Regulus, založil v VIII. storočí kráľ Akai rytiersky rad sv. Ondreja, obnovený potom Jakubom VII.

Bolo by nemožné spomenúť všetky nádherné chrámy a baziliky, vystavené na počesť nášho apoštola po celom katolíckom svete. Nadovšetko vyniká však ohromný chrám v Ríme, so svojimi veľkolepými freskami, predstavujúcimi život a smrť svätca.

Zakončíme však týmto zbožným a praktickým povzbudením istého rečníka (pozn.: P. Al. Spedaliere: Panegirici): »Ako hlava sv. Ondreja spočíva v Ríme blízko hrobu sv. Petra, kým ostatné relikvie jeho tela sú roztrúsené po celom svete, tak i my, ktorí sme roztrúsení po celom svete, položme si hlavu vedľa hrobu sv. Petra. Stredisko Cirkvi katolíckej, apoštolskej a rímskej, nástupca Kniežaťa apoštolov, oživený Peter vo Vatikáne nech stojí vždy nad všetkými našimi myšlienkami a činmi a nikdy neprestaňme mu vzdávať česť a slávu.«“

(Zdroj: P. Arrighini A., Dvanásti; z talianskeho originálu (I Dodici) preložil Jozef Máček. Obálka a kresby od Edity Ambrušovej. So schválením Biskupského úradu v Banskej Bystrici čís. 1597/1949 zo dňa 12. septembra 1949 (text) a Apošt. administratúry v Trnave čís. 8106/49 zo dňa 9. decembra 1949 (kresby) v náklade 11.000 ex. vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1950; str. 135 – 146.)

+++