OZNAMY

Kategória: OZNAMY

NOVÉ:

Deo Gratias!:

(1. Kniha VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE)

(2. Kniha VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE)

+++


1-vý Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 7. december roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Bernard z Clairvaux

(*1090 – † 1153; učiteľ Cirkvi – Doctor Mellifluus):

Z kázní na Pieseň piesní

Kázeň LXI.

„1. Vstaň, priateľka moja, snúbenica moja, a poď (Pies 2, 13). Opakovaním milostných slov dokazuje snúbenec svoju veľkú lásku. Veď opakovanie je prejavom citu; a keď pozýva opätovne svoju milú k práci na vinici, ukazuje, ako veľmi mu záleží na spáse duší. Lebo ste už počuli, že vinice sú duše. Nezdržujme sa teda zbytočne pri tom, čo už bolo povedané. Pozrite sa na to, čo nasleduje. Veď doteraz nikdy, pokiaľ si spomínam, v celom tomto diele nemenoval snúbenicu výslovne, až teraz, keď je na ceste k viniciam, keď sa už približuje k vínu lásky (porov. Ef 5, 18). A až tam príde a bude dokonalá, uzavrie s ňou duchovné manželstvo; a budú dvaja v jednom, nie tele (porov. Ef 5, 31), ale duchu, ako vraví apoštol: Kto sa však spája s Pánom, je s ním jeden Duch (1 Kor 6, 17; porov. 1 Kor 12, 13).

2. Nasleduje: Holubička moja v rozsadlinách skaly, v úkryte nad stržou, ukáž mi svoju tvár, nech počujem tvoj hlas (Pies 2, 14). Miluje ju, a tak pokračuje v láskyplných slovách. Nazýva ju opäť nežne holubičkou, vraví, že je jeho, a tým sa uisťuje, že mu patrí. To, čo zatiaľ vždy tak naliehavo žiadala ona od neho, teraz naopak sám žiada od nej: aby ju videl a mohol s ňou rozprávať. Chová sa ako snúbenec, ale je nesmelý, hanbí sa pred pohľadom ľudí a rozhoduje sa, že sa bude tešiť z prejavov svojej lásky na odľahlom mieste, totiž v rozsadlinách skaly, v úkryte nad stržou. Predstav si, že snúbenec vraví toto: „Neboj sa, priateľka, že by táto práca na vinici, ku ktorej ťa vyzývame, mohla zabrániť prejavom lásky alebo ju prerušiť. Bude iste tiež nejako užitočná k tomu, čo si obaja rovnako prajeme. Vinice majú predsa stienky, a to sú určite príhodné útulky pre ostýchavých.“ Toto je teda akási hra so slovami. Prečo som povedal hra? Čo závažného majú v sebe tieto slová? Nebolo by vôbec hodné počúvať to, čo znie vonku, keby vo vnútri Duch nepomáhal našej slabosti, aby mohla pochopiť (porov. Rim 8, 26). Nezostávajme teda na povrchu, aby nevznikol dojem, že uvažujeme o zvádzaní v nejakom lacnom príbehu kupliarskej lásky. Načúvajte s cudnosťou kázniu o láske, ktorá je našim námetom; a keď uvažujeme o milencoch, nepredstavujte si muža a ženu, ale Slovo a dušu. Ak budem hovoriť o Kristovi a Cirkvi (porov. Ef 5, 32), je to to isté, ibaže sa pod menom Cirkvi rozumie nie jedna duša, ale jednota mnohých duší či skôr jednomyseľnosť. Nemyslite si, že „skalné rozsadliny“ alebo „úkryty“ a „stienky“ sú skrýšami pre tých, ktorí robia neprávosti (porov. Ž 6, 9), aby sa nevzbudilo ani najmenšie podozrenie na skutky temnoty (porov. Rim 13, 12).

3. Niekto iný vykladal toto miesto tak, že skalné rozsadliny sú rany Kristove. Iste správne, pretože Kristus je skala (porov. 1 Kor 10, 4). Sú dobré tieto rozsadliny, ktoré potvrdzujú vieru v zmŕtvychvstanie a Kristovo božstvo. Pán môj a Boh môj (Jn 20, 28), povedal Tomáš. Odkiaľ mal toto poznanie, ak nie zo skalných rozsadlín? V nich si predsa vrabec našiel domov a lastovička svoje hniezdo, kam si ukladá mláďatá (Ž 84, 4); v nich je holubička v bezpečí a odtiaľto bez strachu hľadí na dravca, ktorý poletuje okolo. Preto povedal: Holubička moja v rozsadlinách skaly. A holubička vraví: Pozdvihol ma na skalu (Ž 27, 5), a inde: Postavil moje nohy na skalu (Ž 40, 3).

Múdry muž stavia svoj dom na skale, pretože tam sa nemusí báť ani nárazov víchrice ani záplav (porov. Mt 7, 24 – 25). Je na skale niečo, čo nie je dobré? Na skale som vo výške, na skale som v bezpečí, na skale pevne stojím. Som v bezpečí pred nepriateľom, pevný pred pádom, a to preto, že som vo výške nad zemou (porov. Jn 12, 32). Všetko pozemské je totiž vratké a náchylné k pádu. Náš domov nech je v nebi (porov. Flp 3, 20); nemajme hrôzu ani z pádu, ani zo zvrhnutia. V nebesiach je skala, v nej je pevnosť a bezpečie. Skala je útočišťom kamzíkov (Ž 104, 18). Skutočne, kde inde je bezpečné a pevné útočisko pre slabých než v ranách Spasiteľa? O to bezpečnejšie tam prebývam, o čo je on mocnejší k tomu, aby ma zachránil. Svet okolo vrie, telo ma zviera, diabol strojí úklady; ja nepadnem; mám totiž základ na pevnej skale (porov. Lk 6, 48; Mt 7, 24). Spáchal som veľký hriech; svedomie sa zdesí, ale nepodľahne strachu, pretože si spomeniem na rany môjho Pána. Veď zniesol rany pre naše previnenia (Iz 53, 5). Čo je teda tak smrtiace, že by to Kristovou smrťou nebolo uzdravené? Pokiaľ mi do mysli vstúpi tak mocný a účinný liek, nemôžem sa už báť žiadnej zlej choroby.

4. Je teda jasné, že pochybil ten, ktorý povedal: Môj zločin je väčší, než je možné odčiniť ( Gn 4, 13). Iba ak nepatril medzi údy tela Kristovho a nemohol si z jeho zásluh privlastniť ako svoje alebo nazývať svojím to, čo je v skutočnosti Krista, ktorý je hlavou tohto tela (porov. 1 Kor 12, 12; 14 – 15). Ja si však s dôverou vezmem z Pánovho tela, čo mi zo seba samého chýba, pretože on oplýva milosrdenstvom a nechýbajú tu rozsadliny, z ktorých ho taktiež vylieva. Prebodli jeho ruky a nohy (porov. Ž 22, 17; Jn 19, 34), bok kopijou otvorili a skrze tieto štrbiny môžem sať med zo skaly a olej z tvrdého kameňa (porov. Dt 32, 13), to znamená okúsiť a vidieť, aký dobrý je Pán (porov. Ž 34, 9). Mal myšlienky o pokoji a ja som to nevedel (porov. Jer 29, 11; Gn 28, 16). Kto totiž poznal myšlienky Pána, alebo kto bol jeho radcom? (Rim 11, 34) Avšak prenikajúci klinec sa mi stal kľúčom, ktorý otvára, aby som videl Pánovu vôľu. A čo mám vidieť skrze otvor? Volá klinec, volá rana, že v Kristovi Boh naozaj so sebou zmieril svet (porov. 2 Kor 5, 19). Železo preniklo jeho dušu (Ž 105, 18) a priblížilo sa k jeho srdcu (Ž 55, 22), takže už nie je možné, že by nedokázal súcitiť s mojimi slabosťami (porov. Hebr 4, 15). Skrze tieto telesné rozsadliny sa sprítomňuje tajomstvo srdca, zjavuje sa ona veľká sviatosť lásky, ukazuje sa hlbina milosrdenstva nášho Boha, s ktorým nás navštívil ten, ktorý vychádza z výsosti (Lk 1, 78). Je vo vnútri niečo, čo by sa skrze tieto rany neukázalo? Z čoho iného než z tvojich rán by totiž jasnejšie bolo zrejmé, že ty, Pane, si láskavý a mierny, plný milosrdenstva (Ž 86, 5)? Veď nikto nemá väčšiu lásku než ten, kto svoj život položí za zavrhnutých a odsúdených (porov. Jn 15, 13).

5. Mojou jedinou zásluhou je zľutovanie Pána. A nemám nedostatok bohatstva, pokiaľ on nebude mať nedostatok zľutovania. Ak však jeho milosrdenstvo je hojné, mám aj ja hojné bohatstvo. Čo však, ak som si vedomý mnohých previnení? Predsa kde sa rozmnožilo previnenie, rozhojnila sa ešte viac milosť (Rim 5, 20). A keďže jeho milosrdenstvo trvá od vekov na veky (Ž 103, 17), tak i ja o Pánovom milosrdenstve budem spievať večne (Ž 89, 2). Je to snáď moja spravodlivosť? Pane, iba tvoju spravodlivosť budem pripomínať (Ž 71, 16). Ona je predsa aj moja; stal si sa mi totiž spravodlivosťou prichádzajúcou od Boha (porov. 1 Kor 1, 30). Mám sa snáď báť, že by jedna nestačila pre oboch? Nie je prikrývka príliš úzka, aby, ako vraví prorok, nemohla prikryť oboch (porov. Iz 28, 20). Tvoja spravodlivosť je spravodlivosťou večnou (Ž 119, 142). A čo je dlhšie než večnosť? Zakryje rovnako štedro teba i mňa hojná a večná spravodlivosť. U mňa prikryje množstvo hriechov (porov. Jak 5, 20); u teba však, Pane, čo iného, než poklady nežnej lásky a bohatstvo dobroty? (porov. Rim 2, 4) Tie boli pre mňa uložené v rozsadlinách skaly. Aká nesmierna je, Pane, tvoja dobrotivosť (Ž 31, 20), ktorá je síce skrytá, ale len pre tých, ktorí spejú k záhube! (porov. 1 Kor 1, 18; 6 – 7) Prečo by totiž sväté bolo davané psom alebo perly sviniam? (porov. Mt 7, 6) Nám to však zjavil Boh prostredníctvom svojho Ducha (1 Kor 2, 10) a tým, že otvoril tieto rozsadliny, nás uviedol do svätyne. Aká veľká je v nich hojnosť dobrotivosti, plnosť milosti, dokonalosť čností!

6. Pôjdem teda k týmto preplneným komorám a podľa napomenutia proroka opustím mestá a budem prebývať na skale. Budem ako holubica, ktorá si stavia hniezdo na stenách samotnej priepasti (porov. Jer 48, 28), a spolu s Mojžišom budem stáť v rozsadline skaly, až pôjde okolo Pán, aby som si zaslúžil uvidieť aspoň jeho chrbát (porov. Ex 33. 22 – 23). Lebo kto iný by mohol uvidieť jeho tvár, keď stojí, teda onú nemennú jasnosť, než ten, kto si ju zaslúžil (porov. Ex 33, 20), aby bol uvedený nie do svätyne, ale do veľsvätyne? (porov. Hebr 9, 3; 12)

Ani rozjímanie o chrbte nie je bezcenné alebo hodné opovrhnutia. Nech ním pohŕda Herodes, ja ním tým viac nepohrdnem, čím viac opovrhnutiahodným sa javil Herodesovi (porov. Lk 23, 11). Má predsa i chrbát Pánov niečo, prečo je potešením sa naň dívať. Kto vie, či sa Boh obráti a odpustí a zanechá za sebou požehnanie? (porov. Joel 2, 14) Bude to tak, až ukáže svoju tvár a budeme spasení (porov. Ž 80, 4). Ale do tej doby nech ide pred nami so svojím hojným požehnaním (porov. Ž 21, 4), s tým, ktoré obvykle necháva za sebou. Teraz nech ukazuje chrbát svojej velebnosti; veď inokedy chce ukázať v sláve tvár svojej velebnosti. Je vyvýšený vo svojom kráľovstve, ale láskavý na kríži. Tu nech môj pohľad predchádza, tam nech ho napĺňa. Naplníš ma radosťou z tvojej tváre (Ž 16, 11). Oba pohľady prinášajú spásu, oboje je milé; ale jeden je vo výške, druhý v ponížení; jeden plný žiary, druhý predsmrtnej bledosti.

7. Veď: Jeho chrbát žiari bledosťou zlata (Ž 68, 14). Ako by nežiaril bledosťou v smrti? Ale lepšia je bledá žiara zlata než lesklá žiara mosadze, a čo je Božím bláznovstvom, je múdrejšie než ľudia (1 Kor 1, 25). Zlato je slovo, zlato je múdrosť. Toto zlato samo seba pripravilo o farbu (porov. Nár 4, 1), keď skrylo svoju podobu Boha a vzalo na seba podobu služobníka (porov. Flp 2, 6 – 7). Pripravil o farbu i Cirkev, ktorá vraví: Nehľaďte na mňa, že som do čierna opálená, pretože ma tak opálilo slnko (Pies 1, 6). Teda i jej chrbát má vyblednutú farbu zlata, pretože ona sa nepohoršila pred temnotou kríža, nezdesila sa páľavy utrpenia, neutiekla pred sinavosťou rán. Ona v nich má rovnako zaľúbenie a praje si, aby i na konci boli také. Preto tiež nakoniec počuje: Holubička moja v rozsadlinách skaly (Pies 2, 14), pretože v ranách Kristových s hlbokou zbožnosťou prebýva a v nepretržitom rozjímaní sa v nich zdržiava. Odtiaľto pochádza oná schopnosť znášať mučeníctvo a jej veľká dôvera v Najvyššieho. Prečo by sa mučeník obával pozdvihnúť bezkrvnú a sinavú tvár k tomu, ktorého sinavosťou bol uzdravený (porov. Iz 53, 5), a sprítomňovať tak podobu jeho slávnej smrti v akejsi bledosti zlata? Prečo by sa bála tá, ktorej Pán povedal: Ukáž mi svoju tvár (Pies 2, 14)? Prečo ju má ukázať? Mne sa to javí tak, že chce skôr Pán ukázať seba. Áno, chce, aby ho bolo vidieť, nie aby sám videl. Veď čo on nevidí? Nepotrebuje, aby sa mu niekto ukazoval (porov. Jn 2, 25); nie je predsa nič čo by nevidel, i keby to bolo skryté (porov. Ž 19, 7). Chce teda, aby ho bolo vidieť, tento láskavý vodca chce, aby sa tvár i oči oddaného vojaka pozdvihovali k jeho ranám, aby tak povzbudil jeho ducha a svojím príkladom mu dodal silu znášať utrpenie.

8. Nebude predsa vnímať svoje rany, keď pohliadne na tie jeho. Mučeník stojí a raduje sa vo víťaznom jasote, i keď je celé telo rozdrásané; a zatiaľ čo meč otvára jeho boky, hľadí nielen statočne, ale i dychtivo na to, ako z jeho tela prýšti svätá krv. Kde je teda v tej dobe mučeníkova duša? Určite v bezpečí, určite na skale, určite vo vnútri Krista, ktorý ho otvorenými ranami pozýva, aby vstúpil. Keby bol vo svojom vlastnom vnútri, určite by vnímal meč, ktorý ho preniká; bolesť by nezniesol, podľahol by a zaprel. On však prebýva na skale (porov. Jer 48, 28), a nie je teda div, že je tvrdý ako skala. Ale nedivíme sa ani tomu, že nevníma bolesti tela, keď je od svojho tela vzdialený. Nespôsobuje to necitlivosť, ale láska. Vnímanie sa nestráca, ale podriaďuje sa láske. Bolesť nechýba, ale je prehliadaná. Teda zo skaly pochádza statočnosť mučeníka, odtiaľto má túto schopnosť piť kalich Pána (porov. Mt 20, 22). A aký je slávny tento opojný kalich! (porov. Ž 23, 5) Preslávny a radostný je takisto pre vladára, ktorý sa díva, ako pre vojaka, ktorý slávi víťazstvo. Pánova radosť je našou silou! (Neh 8, 10) Azda by sa neradoval z hlasu tak statočného vyznania? Veď si ho i túžobne vyžaduje: Dovoľ mi počuť tvoj hlas! (Pies 2, 14) A nebude ani váhať s odmenou podľa svojho prisľúbenia: akonáhle ho mučeník vyzná pred ľuďmi, prizná sa hneď i on sám k nemu pred svojím Otcom (porov. Mt 10, 32). Prerušme teraz kázanie; nemôžeme ho totižto dokončiť, aby nepresiahlo mieru, ak by sme chceli všetko, čo dosiaľ z tejto kapitoly ostáva, zhrnúť do tohto jedného príhovoru. Uchovajme teda to, čo ešte ostáva, na začiatok ďalšieho kázania, aby sa z našich primeraných slov zaradoval snúbenec Cirkvi, náš Pán Ježiš Kristus, ktorý je nad všetkým, Boh velebený na veky (porov. Rim 9, 5). Amen.“

(Sanctus Bernardus Claraevallensis Abbas, Sermones in Cantica canticorum, Sermo LXI.)

+++

4. december roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 30. november roku Pána 2018:

Bola urobená NOVÁ rubrika: S apoštolmi na Kalvárii:

Z knihy:

P. Arrighini A.

Dvanásti

So schválením Biskupského úradu
v Banskej Bystrici čís. 1597/1949
zo dňa 12. septembra 1949

SVÄTÝ ONDREJ

„… Pred tyranmi.

…Veľké úspechy nášho apoštola vyvrcholily najmä v Patrase, ktorý bol aj hlavným mestom Achajska Toto veľké a krásne mesto, zrkadliace sa svojím prístavom v mori Jónskom, ktoré v stredoveku slávne dobyli a spravovali Benátčania, v časoch sv. Ondreja veľmi zle spravoval istý rímsky prokonzul, zvaný Egeas.

Bol pohanom v plnom smysle slova a popri tom ešte nadutý a krutý. Nemohol nijako zniesť vzrastajúcu obľubu nášho apoštola a jeho boj proti modlám. Preto, keď prišiel do Patrasu, predvolal ho pred svoj súdny tribunál.

Smelý Ondrej nečakal, kým ho ta dovlečú, ale dobrovoľne, s krížom v ruke, prechádza pred prokonzula a napomenie ho pre jeho prenasledovanie. Oznámi mu tiež pravdu viery, pohrozí mu strašnými trestami božími a pozýva ho, aby sa aj on sklonil pred Ukrižovaným, ktorý je Bohom a pri mene ktorého ohýba kolená všetko stvorenie na nebi, na zemi, ba i v samom podsvetí (pozn.: Flp 2, 10).

Tyran žasne nad toľkou smelosťou a pod hrozbou najprísnejších mučení nariaďuje apoštolovi, aby obetoval božstvám.

Ale Ondrej, stále pokojný a odhodlaný, odpovie: »Som kňazom Najvyššieho a Jemu prinášam každý deň obetu nepoškvrneného Baránka, ktorý umrel na kríži za spásu celého pokolenia ľudského. Akože by som mohol priniesť obetu vašim klamným a lživým božstvám? Vaše modly majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú, nohy, ale nechodia. Náš Boh však je živý a pravý. Je všade, vidí a počuje všetko a my všetci v Ňom žijeme a sme…« (pozn.: Nicefor: Hist. Eccles. 2, 39.)

Ale bezbožný tyran nechce počuť vysvetlenie. Márne sa apoštol pokúša obrátiť ho tým, že poukazuje na nesmyselnosť pohanstva, že mu podáva pravdy svojej viery, vyššiu mravnosť kresťanstva… Pochopil, že naprázdno by boly vyznely jeho slová v tej chvíli a aj samotné zázraky, ktoré maly pohnúť tohto tyrana, ktorý mu vyhrážal, a preto sa asi uspokojil s tým, že sa začal vrúcne modliť k Bohu, aby On zasiahol so svojou milosťou.

Čoskoro poznáme, ako bola táto jeho modlitba vyslyšaná, zatiaľ však nášho Ondreja väznili a odsúdili na smrť kríža.

Len čo sa tento výrok rozniesol po Patrase, obyvatelia sa vzbúrili a pribehli k väzeniu, aby väzňa oslobodili. Hovorí sa aj o tom, že aj tyranov brat bol uprostred zástupu. Ale mučeník ich cez mreže svojho väzenia veľmi dojímavými slovami prehovoril. Povedal, že je presvedčený, že nadišiel najkrajší deň jeho života, lebo práve sa mu má dostať koruny za tridsaťročné apoštolské námahy, že smrť mu je nie mučeníctvom, ale oslobodením, že kríž nie je mu trestom, ale milosťou, slávou a radosťou, po ktorej toľko túžil, aby ho teda nechali kráčať mu v ústrety. A jeho túžba sa splnila.

Kríž.

Ako sme spomenuli, ukrutný Egeas odsúdil Ondreja na najhroznejšiu smrť. A hoci ľudská ukrutnosť neprestala nikdy v dejinách vynachádzať nové mučenie: popravná sekera, povraz, klada na hrdlo, upálenie na hranici, narazenie na kôl, gilotína, elektrické kreslo…, uprostred tejto »záhradky mučenia«, ktorú istý moderný spisovateľ (pozn.: Okt. Mirabeau: III. giardino dei supplizi) má záľubu brutálne opisovať, strom kríža zaujíma vždy prvé miesto ako taký, ktorý sjednocuje a sústreďuje všetky ostatné tresty: In cruce omnium poenarum genera concurunt, – je výrok A. Lapida (pozn.: Cornelio a Lapide: I Tesori). Kríž je súčasne mečom, ktorý štiepa nohy a ruky, je mučiacim koňom, ktorý rozpína a trhá údy, je česadlom, ktoré driape, je zvieraťom divým, ktoré roztrháva, a je ohňom, ktorý napáda telo a pomaly, kŕčovitými záchvatmi ho spaľuje… Preto Bossuet pokladá smrť na kríži za »najneľudskejšiu zo všetkých smrtí« (pozn.: Bossuet: Sermon pour la fête de l’ Exalt. de la S. Croix). To konečne uznali aj nebojazliví Rimania. A Cicero, keď z tribúny prudko napádal zločiny Verronove, vyhlásil o kríži, že je »Crudelissimum, teterrimumque supplicium« (pozn.: Cicero: In Verrem v. 64.).

Avšak pritom všetkom Rimania boli najfanatickejšími a najneúnavnejšími križovateľmi. Ešte Cicero odsudzuje jeho zneužívanie, ktoré sa však pretiahlo až do čias Konštantína. Odsúdenie na kríž vyhlasoval zvyčajne sudca obradnou formulou: »Ibis in crucem …«, »pôjdeš na kríž«, po čom obeť sverili katovi, ktorý odsúdeného podroboval predbežnému trestu bičovaním a potom ho s hŕstkou vojakov viedol na miesto popravy, nesúc i tabuľku, na ktorej bol uvedený zločin a ktorú potom pribili na kríž; okrem toho niesol opojný nápoj, urobený z myrhy a horkých zelín, a tyč, aby ňou pobádal odsúdeného kráčať dopredu pod ťarchou popravného dreva. Ale vždy ho neniesol celé: keď bola cesta príliš dlhá alebo strmá, niesol len priečne brvno, nazývané tiež »patibulum«, zatiaľ čo brvno druhé, zvané crux, bolo už na popravnom mieste.

Keď sem prišli, začalo sa ukrižovanie za všeobecnej zvedavosti a urážok čvargy. Robili ho dvoma rozličnými spôsobmi: niekedy kríž vystreli na zem a keď naň odsúdenca priviazali, alebo pribili, zdvihli ho a zem okolo neho udupali, ako nám je známe z umučenia sv. Pionia (pozn.: Acta Sanctorum, Febr. 1.). Častejšie však kríž najprv dobre zasadili do zeme a potom musel úbožiak vyjsť naň tak, že si sadol na sedlo, alebo na vyčnievajúci kolík, ktorý bol umiestený uprostred svislého dreva. A kým ho shora pribíjali alebo mu rozpínali ruky na dva okraje patibula, robili dolu to isté s nohami. Keď mal byť trest ešte krutejší, používali kríž »crux decussata«, vo forme písmeny X, na ktorom údy vyťahovali skoro až po vytrhnutie. Takýto bol práve kríž, ktorý prokonzul Egeas pripravil nášmu apoštolovi Ondrejovi, od čoho dostal takýto kríž i svoje pomenovanie, hoci už pred ním touto smrťou umreli nespočetní nešťastníci.

Zaiste však nikdy nikto ho neprijal s takým oduševnením a radosťou ako náš mučeník. Hovorí sa, že sotva sa mu vynoril pred očami, roztiahol ruky, ako k osobe, ktorú dlho očakávame a po nej túžime, a pozdravil ho slovami, ktoré v každom kresťanskom srdci musia vzbudiť najväčšie dojatie: »Ave, crux, diu desiderata!« – »Pozdravujem ťa, ó kríž, tak dlho očakávaný, tak vrúcne milovaný! Prijmi ma teda do svojho náručia a pritisni ma svojimi klinmi, opoj ma svojimi bolesťami, vysloboď ma z tohto sveta a vráť ma môjmu božskému Majstrovi, ktorý ma miloval a vykúpil!« (Pozn.: Euzebius cit. d. 2, 5… Nicefor cit. d. 2, 39…)

Na kríži.

Inou zvláštnosťou mučeníctva sv. Ondreja je, že veľmi dlho zostal na kríži živý a hovoril. Podľa veľmi starého podania vraj na kríži ostal niekoľko dní a niektorí ešte dodávajú, že to vraj trvalo tri až štyri dni.

Také dlhé vzdorovanie bolo by ľudsky nemožné, keď si pomyslíme na ťažké a hlboké znetvorenia, ktoré tento druh popravy vyvoláva v odsúdenom. Napätie svalstva, zapálenie rán, srazenie krvi v hlave, v pľúcach, v srdci, potom nevysloviteľná úzkosť, ktorá vyplýva z neprirodzenej polohy, prudká horúčka a spaľujúci smäd, to všetko sužuje ukrižovaného. Krv v ňom, ako vyhlasujú lekári, ženie sa tepnami do tých čiastok tela, ktoré sú najviac napäté a stiahnuté, takým silným prúdom, že žily nestačia ju odvádzať. Preto tepna, keď naráža na prekážky, ktoré sa nachádzajú na konci rúk a nôh, zalieva brucho a najmä hlavu, čím sa na tvári pre neobyčajne silné prekrvenie ciev vytvára veľmi tuhá červeň a v ostatnom tele všeobecná, neznesiteľná bolesť. Ešte horšie je, že tepna nemôže už dosť rýchle rozviesť krv do okrajov údov, ktoré sú zapchaté, a prestáva prijímať to, čo jej posiela ľavá srdcová komora. Táto zase nemôže voľne prijímať krv, prichádzajúcu z pľúc, a pravá srdcová komora nemôže hnať spracovanú krv do pľúc, lebo sú zapchaté krvou; týmto nastáva všeobecný neporiadok v obehu krvnom. Sústava nervová býva tiež veľmi hlboko zasiahnutá: »Ukrižovanie predstavuje taký otras nervov, že by vedel zničiť i leva.« Veľmi sa preto začudujeme, keď počujeme, že niektorí vydržali toto mučenie i niekoľko dní. Origenes (pozn.: Origenes: Comm. in Mt) spomína prípad, že odsúdenci zostali na kríži živí až do večera nasledujúceho dňa. Langen potvrdzuje, že v Sudane videl ľudí na kríži celé tri dni, ba Kosegarten (pozn.: Kosegarten: Chrest – Arab.) spomína mohamedánskeho vojaka, ktorého ukrižovali v stredu a ešte v nedeľu na poludnie bol živý…! Ak však sú tieto prípady naozaj pravdivé, tak treba sa pridŕžať náhľadu Justína Lipcia, že odsúdenci neboli pribití, ale len priviazaní na priečne brvno, čo sa konečne dosť často vyskytovalo u Rimanov. Robievali takto najmä vtedy, keď chceli predĺžiť smrteľný zápas a umučenie trýzneného. U tých však, ktorí boli pribití, nemohol tento zápas trvať dlho, ak nešlo o fyziologický zázrak. Historik Jozef Flavius (pozn.: Jozef Flavius: Židovská vojna) rozpráva, že keď chcel pri dobytí Jeruzalema zachrániť svojich zdravých a mocných mladých priateľov, vrhol sa k nohám Titovým, aby ich omilostil. Keď sa však Titus rozhodol vyhovieť prosbe, traja mladíci boli už niekoľko minút pribití na krížoch. S najväčším urýchlením ich složili s krížov a odovzdali opatere skúseného chirurga: ale neprešla ani hodina a dvaja z nich boli už mŕtvi a všetkým bolo čudné, že aj tretí takto neskončil.

Podľa tvrdení očitých svedkov vieme, že aj na najsilnejších a najodolnejších z ukrižovaných prejavujú sa onedlho známky vysokej horúčky, vyvolanej azda hnisaním alebo nákazou, alebo konečne otravou krvi, a badať na nich aj rýchle a všeobecné ochabnutie síl a neznesiteľný zápal: niektorý blúzni a niektorý prechádza čoskoro do stavu blízkeho agónii… Ak teda náš Ondrej naozaj odolával na kríži po niekoľko dní a mohol za ten čas aj hovoriť, kázať, ako je to zachované v tradícii, treba predpokladať, že bol na kríž len priviazaný, alebo pripustiť zvláštny zázrak všemohúcnosti božej, ktorá je vždy taká podivuhodná pri svojich svätých.

Naozaj sa hovorí, že celé tri dni, čo svätý mučeník bol na kríži, neprestal sa modliť a kázať, a že rozprával tak, ako by nebol ani na kríži, ale na kazateľnici. Zabudol na svoje mučeníctvo, na svoje bolesti a ako by ich ani necítil, silným a výrečným hlasom bez prestania káže zástupom, ktoré sa nahrnuly pod jeho kríž, aby boly svedkami tohto zázraku. Kázanie týchto posledných troch dní ako by vraj obsahovalo kázne všetkých tridsiatich rokov apoštolátu. Hovorí o Bohu ako o Otcovi, o Bohu stvoriteľovi celého sveta, o Bohu spasiteľovi ľudí; hovorí o Cirkvi, o obeti Kalvárie a o nekrvavej obeti na našich oltároch, o Božom súde, o večnom živote a – čo najviac prekvapuje – robí náražky na článok viery o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, takže niektorí jemu pripisujú tieto múdre slová: »Tak ako z nepoškvrnenej zeme bol stvorený prvý Adam, tak isto bolo potrebné, aby aj druhý Adam, totiž Ježiš Kristus, bol vytvorený z nepoškvrnenej panny.« (Pozn.: Euzebius cit. d.)

Tieto pravdy, ktoré s krvou vychádzaly zo srdca apoštola mučeníka, prenikly hlbšie než hocikedy predtým do sŕdc okolostojacich a boly jeho poslednými a najväčšími výdobytkami. Tradícia hovorí, že vyše dvadsaťtisíc ľudí vystriedalo sa za tie dni pod jeho krížom a obrátilo sa na kresťanstvo.

Hovorí sa tiež, že národ, ktorý videl nášho mučeníka po takom dlhom čase živého a hovoriaceho, dojatý zázrakom, vzbúril sa po druhý raz, napadol súdny tribunál prokonzula Egea a za vyhrážania žiadal pre neho milosť.

Prokonzul, prestrašený, privolí a sám ide ku krížu, aby s neho oslobodil mučeníka. A vtedy vraj, ako hovoria niektorí dejepisci, malo nastať aj jeho obrátenie. Milosť božia dotkla sa konečne toho srdca, ktoré bolo predtým tvrdšie než kameň, a obmäkčila ho a posledné slová jeho obety dokončily toto dielo.

Škoda len, že iné legendy spierajú sa prijať takýto radostný koniec a hovoria, že sa stalo práve naopak. Prokonzul vraj odmietol udeliť milosť, ako by bol posadlý diablom, preto ho dav vytlačil zo súdnej siene a potom zavliekol na prostriedok námestia a tu v zúrivosti zaškrtil (pozn.: Rufinus cit. d. Nicefor, cit. dielo).

Medzitým už náš mučeník dospel ku koncu svojho dlhého smrteľného zápasu. Okolo neho namiesto tmy, ktorá zaľahla na Kalváriu, ukázalo sa svetlo a hovorí sa, že v tých posledných chvíľkach jeho telo bolo ožiarené takým jasom, že oslepovalo okolostojace zástupy, ktoré, vrhnúc sa na kolená, začaly vzdávať veľkému apoštolovi Ondrejovi takú úctu, ktorá – ako to hneď uvidíme – sa v Cirkvi čoraz viac šírila.

Uctievanie.

Slávny skon nášho svätého apoštola a mučeníka Ondreja mal sa stať, podľa najpravdepodobnejších výpočtov, 30. novembra roku 63, teda štyri roky skôr, než umučili jeho brata Petra.

Keď jeho telo složili s kríža a veľmi zbožná pani Maximila ho starostlivo nabalzamovala vzácnymi masťami, pochovali ho v samom meste Patrase, kde ho po tri storočia strážila neobyčajne živá pobožnosť veriacich.

V roku 357 ho však preniesli spolu s telom sv. Lukáša a sv. Timoteja, žiaka sv. Pavla, do Konštantinopolu, do nádherného chrámu svätých Apoštolov, ktorý dal vystaviť cisár Konštantín.

Sv. Hieronym a sv. Pavol z Noly spomínajú niektoré zázraky pri tomto prenášaní pozostatkov svätých, ako by tým chceli potvrdiť opodstatnené príslovie ľudu, že keď sa pohýbu telá svätých, stane sa vždy niečo neobyčajného.

Po páde Konštantinopola roku 1206 boly odnesené aj pozostatky nášho apoštola a väčšinu z nich uložili do katedrály v Amalfi, ktorej až dosiaľ je hlavným patrónom. Jedno rameno však odniesol opát sv. Regulus do Škótskeho mesta, ktoré odvtedy nesie meno nášho svätého. Skoro celú dolnú čeľusť poslali do Milána, kde je dosiaľ v starodávnej bazilike sv. Ambróza. Iné pozostatky boly prenechané niektorým iným mestám. Asi v polovici XV. storočia, za pontifikátu pápeža Pia II., bola do Ríma prenesená práve hlava apoštola a s veľkou nádherou a so zbožnou úctou uložená bola v bazilike sv. Petra, vedľa hrobu jeho veľkého brata. Iná význačná relikvia z nášho apoštola je tiež v Ríme, v chráme sv. Jána Lateránskeho.

Známy kríž sv. Ondreja, tak žiarlivo strážený v Ázii jeho žiakmi, bol onedlho prenesený do kláštora sv. Viktora pri Marseille, ktorý z neho časť prepustil kostolu, čo vystavala cisárovná Eudoxia v Ríme, chrámu sv. Petra v Okovách. Aj Filip, vojvodca burgundský a brabantský, dostal z neho značnú čiastku, ktorú uschovali do podivuhodného relikviára z pozláteného striebra a slávnostne preniesli do Bruselu. Vzápätí po získaní takej vzácnej relikvie zbožný panovník založil r. 1431 na počesť sv. Ondreja rytiersky rad Zlatého rúna.

Aj v Škótsku, kde nášho apoštola nadovšetko uctievali, hneď potom, čo jeho významnú relikviu sem priniesol sv. opát Regulus, založil v VIII. storočí kráľ Akai rytiersky rad sv. Ondreja, obnovený potom Jakubom VII.

Bolo by nemožné spomenúť všetky nádherné chrámy a baziliky, vystavené na počesť nášho apoštola po celom katolíckom svete. Nadovšetko vyniká však ohromný chrám v Ríme, so svojimi veľkolepými freskami, predstavujúcimi život a smrť svätca.

Zakončíme však týmto zbožným a praktickým povzbudením istého rečníka (pozn.: P. Al. Spedaliere: Panegirici): »Ako hlava sv. Ondreja spočíva v Ríme blízko hrobu sv. Petra, kým ostatné relikvie jeho tela sú roztrúsené po celom svete, tak i my, ktorí sme roztrúsení po celom svete, položme si hlavu vedľa hrobu sv. Petra. Stredisko Cirkvi katolíckej, apoštolskej a rímskej, nástupca Kniežaťa apoštolov, oživený Peter vo Vatikáne nech stojí vždy nad všetkými našimi myšlienkami a činmi a nikdy neprestaňme mu vzdávať česť a slávu.«“

(Zdroj: P. Arrighini A., Dvanásti; z talianskeho originálu (I Dodici) preložil Jozef Máček. Obálka a kresby od Edity Ambrušovej. So schválením Biskupského úradu v Banskej Bystrici čís. 1597/1949 zo dňa 12. septembra 1949 (text) a Apošt. administratúry v Trnave čís. 8106/49 zo dňa 9. decembra 1949 (kresby) v náklade 11.000 ex. vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave 1950; str. 135 – 146.)

+++

28. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S modlitbou s trpiacim Spasiteľom:

Modlitby k trpiacemu Spasiteľovi

Nedeľa

Najsvätejšia tŕním korunovaná hlava Ježišova.

Prvý deň si predstavme pred duševný zrak najsv. hlavu Ježišovu, ako na ňu drábi tlačia najsurovejším spôsobom veľkú tŕňovú korunu.

Rozmýšľaj nad tým, ó, človeče, čomu ťa asi učí tŕním korunovaný Ježiš. Či nie tomu, aby si nielen sama opovrhovala svetom a všetkým, čo je zo sveta, ale aby si si zo srdca želala aj opovrhnutou byť pre Krista?

S hlbokou pokorou klaniam sa, ó, Pane a Bože môj, Tvojej najsv. hlave, z ktorej vychádzaly také vznešené myšlienky, tak k môjmu blahu a spaseniu, ako aj k ucteniu a zvelebovaniu Tvojho nebeského Otca. Lež akýže hriech môže mať vzápätí taký strašný trest? Áno, Pane môj, už rozumiem! Nič iné, ako moje márnivé a pyšné myšlienky.

Okrem tŕňov bolo aj iné, čo spôsobilo prenikavú bolesť najsv. hlave Pána Ježiša, boly to surové, posmešné reči, strašné bohorúhania, ktoré musela počuť od nepriateľov. Preto sa raduj, duša, keď svoju lásku k Pánu Ježišovi môžeš dokázať aj skutkami, tým, že bez slova pretrpíš urážlivé alebo posmešné slová a tak sa môžeš stať jemu podobnou.

Pondelok

Ježišova znetvorená najsv. tvár.

Viď dobrotivú a láskavú sv. tvár milého Ježiša, na ktorú anjeli hľadia vždy s túžbou, ktorej pozorovanie pôsobilo požehnanej Matke takú nevýslovnú radosť; aká je bledá, bezfarebná a napuchnutá od nemilosrdných úderov. Viď, ako ju zošpatili suroví kati pľuvaním a ako hojne tiekla na ňu predrahá krv zpod bodliakov tŕňov. Viď len jeho tiché a dobrotivé oči, žiari z nich láska; zalialy ich krvavé slzy; drahý Vykupiteľ roní horké slzy nad našimi hriechmi.

Preto, duša, milujúca Boha, uváž, keď cudzie hriechy takú krásu, aká kedy jestvovala na svete, tak zohavily, akú len zmenu spôsobia na tebe tvoje vlastné hriechy?

Ó, Ježišu môj, láska a ozdoba zeme a neba, osvieť ma, aby som sa bála všetkého a v ošklivosti mala všetko to, prečo si Ty chcel trpieť takú veľkú hanbu a potupu. Daj, aby láska a príchylnosť, ktorú som cítila ku svetu, premenila sa vo mne v opravdivú a sv. nenávisť, lebo uznávam, že ja som príčinou Tvojich bolestí a múk.

Utorok

Ježišove pery, schradnuté od smädu.

Duša, milujúca Boha, mysli na sv. jazyk Pána Ježiša, ktorý nám hlásal tak mnohé pravdy, vznešené tajomstvá a nebeské učenie; mysli na jeho sv. pery, ktoré dňom i nocou chválily Boha. Aké nevýslovné utrpenie a horkosť, znášajú pre naše hriechy.

Len zloba a hriechy nášho jazyka sú také veľké a časté, že by sme za ne museli robiť celý život pokánie.

Pán Ježiš práve pre tieto hriechy trpel najukrutnejšie muky, čo i z toho vidieť, že, hoci ostatné muky znášal bez slova, o svojom pálčivom smäde zmienil sa predsa na naše poučenie, keď zvolal na kríži: »Žíznim!«

Predstúpte, vy hriešnici, ktorých Kristus vykúpil svojou predrahou krvou, a učte sa od drahého Spasiteľa. Tu sa naučíte, ako treba robiť pokánie. Premôžte svoje telesné žiadosti, lebo jediná Adamova telesná žiadosť spôsobila nevinnému Spasiteľovi toľko múk a trápenia.

Ó, dobrotivý Ježišu! koľké bolesti si chcel trpieť za moju nemiernosť, daromné a hriešne reči, reptavé správanie a hlavatosť, pre moje roztržité a bez lásky konané modlitby!

Posilni ma svojou Božskou milosťou, aby som svoj život vážne polepšila a tak aspoň trochu uhasila Tvoj smäd!

Ó, milovaný Ježišu! viem, že Tvoj smäd po mojej spáse a blaženosti je omnoho pálčivejší než môj vlastný, preto Ťa úpenlive prosím, veď ma svojou sv. milosťou, aby som sa úprimne usilovala dosiahnuť svoju večnú spásu a tak túžila prijať Tvoju sv. krv, ako dychtí smädom umorený po občerstvujúcom prameni.

Streda

Rozdriapané ramená a rozdrúzganá chrbtová kosť Pána Ježiša.

Nahliadni, duša, milujúca Boha, aké nesmierne muky musí trpieť Pán Ježiš a znášať bolestné, nespočetné údery od surových katov. Celou silou ho bili, ako prorok predpovedal – striedavo prevádzali to neľudské mučenie. Najsvätejšie telo Pánovo dosekali tak strašne, že sa koža s mäsa celkom slúpala a sv. ramená i chrbát boly jedna rana. Konečne na strhané a zranené plecia položili ťažký kríž, takže drahý Spasiteľ padol pre veľkú ťarchu a od nevýslovných bolestí celkom vysilený.

Po dokonanej krížovej ceste pribili ho potom na Kalvárii na kríž tak nemilosrdne, že pre ostré tŕne nenašiel miesta, kam by bol oprel svoju hlavu. Ale všetko trpezlive znášal pre tvoje hriechy. Ó, duša moja, či sa opovážiš na ponosu otvoriť ústa, ak kríž tlačí tvoje plecia a trpíš, keď si pomyslíš, že Tvoj Spasiteľ nesmierne trpel a nevinne, len z nekonečnej lásky k tebe, s takou nevysloviteľnou trpezlivosťou?! Uváž, že aj ty si hriešna a že Pán Ježiš za tvoje hriechy trpel práve tak, ako za hriechy celého sveta.

Povzbuď sa preto, duša, vykúpená drahou krvou Kristovou, a nos spokojne kríž, položený na tvoje plecia!

Štvrtok

Ježišove prebodnuté ruky.

Najsvätejšie ruky Všemohúceho! moje hriechy vás pribily na kríž, lebo za ne sa muselo dať zadosťučinenie nebeskému Otcovi, ktorý žiada náhradu aj za menšiu urážku.

Ježišu môj! na čo ma má upozorniť to, že svojimi najsvätejšími rukami nemôžeš ani hnúť?

Dobrotivý Otče! Či nie preto roztváraš svoje ramená, aby si privinul k sebe márnotratného syna? Ó, nepochopiteľná láska! Dovoľ, aby som sa smela vrhnúť do Tvojho náručia!

Áno, dobrá duša, len objím drahého Spasiteľa a Vykupiteľa. Drž sa ho pevne, nespusť sa ho nikdy, kvôli nemu priviaž svoj život ku krížu.

Presväté Ježišove ruky, viem, že moja nevďačnosť bola príčinou vašich veľkých múk a bolestí. Ó, šľachetné ruky, belšie nad sneh, ľúbeznejšie nad hyacint, ako hovorí nevesta v Piesni Šalamúnovej, teraz ste, žiaľno, prebodnuté nemilosrdnými klincami a jediným vaším skvostom je červená krv.

Ó, Ježišu môj, akú veľkú dobrotivosť a lásku mi preukazuješ, keď svoje sv. ruky, ktoré moje hriechy pribily predsa na kríž, aj teraz vystieraš ku mne, aby si ma vyzdvihol z bahna hriechu!

Ó, Ježišu môj, keďže prijímam poučenie, nadobudnuté v škole kríža, robím predsavzatie, že z lásky k Tebe chcem žiť vo sv. poslušnosti. Odteraz oddialim od seba každú neporiadnu túžbu a hriešnu rozkoš. Len o to Ťa prosím, dovoľ láskave, aby moje srdce spočinulo na Tvojom najsv. Srdci a moja ruka v Tvojich rukách naveky.

S radosťou sa bezvýhradne odporúčam do Tvojich sv. rúk, ochotne chcem plniť, čo odo mňa žiadaš, lebo viem, že ani nemôžeš chcieť iné, ako moju večnú spásu a blaženosť.

Uveď mi na pamäť, duša moja, všetky dobrodenia, ktorých si sa stala účastnou na svoj duševný osoh a spásu a ktoré v sebe obsahujú všetko bohatstvo a slávu.

Piatok

Ježišovo prebodnuté Srdce.

Stredisko citov je srdce. Preto, ak zanedbáme pravidelné vzdelanie srdca a neupravujeme všetky jeho city správe a dôsledne na Boha, zvrhne sa a stane sa sídlom neprávostí a hriechu. Otec nebeský aj v tej veci žiada zadosťučinenie. Zadosťučinením bolo láskou horiace Srdce Ježišovo, ktoré po jeho smrti tak nemilosrdne a surovo prebodli ostrou kopijou.

Vnáraj sa, ó, duša, ak naozaj miluješ Boha, do tohto šľachetného Srdca, veď stojí otvorené pred tebou; vstúp do nebeskej ríše a porozumej tu slovám lásky, ktoré Božský Učiteľ, tvoj ukrižovaný Ježiš, hovorí takým dojímavým spôsobom k tebe.

Veľmi správne a dobre teda hovorí, ó, Pane, Tvoj najmilší učeník, že si nás až do konca miloval, lebo svoju lásku k nám si chcel naozaj i po smrti preukázať, keď si nám otvoril svoje Božské Srdce.

A ty, ó, duša, ešte i po tomto by si sa zdráhala odovzdať mu celkom a nedelene svoju vôľu a srdce? Buď hotová radšej tisíc ráz zomrieť ako jeho milujúcemu najsv. Srdcu čo i v najmenšej veci spôsobiť bolesť. Ale, ak predsa žiješ nie pre Ježiša, ak okrem neho miluješ aj iné a nechceš, čo on chce, vtedy by bolo lepšie, keby si nepoznala lásku a nemala vôbec svojej vôle.

Najväčšiu bolesť zavinily Najsv. Srdcu Ježišovmu predsa len naše hriechy.

Ó, najsladšie Srdce môjho Ježiša, sídlo Ducha Svätého, ktorý si nám znova zabezpečil našu blaženosť a slávu, či by Tvoja blaženosť a sláva bola menšia, keby ľudia, počnúc od Adama až do posledného, boli všetci zahynuli! – Istotne nie! Len Tvoja nekonečná láska, nevýslovná dobrota a milosrdenstvo Ťa pohly, že si pre naše spasenie a blaženosť zaplatil také veľké výkupné.

Sobota

Ježišove zranené nohy.

Milovaný Ježišu môj! Hľa, padám k Tvojim presvätým nohám a s hlbokou poníženosťou prosím, dovoľ, aby som ich i ja zmáčala slzami tak ako Magdaléna. Preto si chcel, aby Tvoje nohy visely v takej polohe na kríži, kde by som vždy dosiahla to miesto milosti a milosrdenstva a bozkami ich pokryla. Ó, Ježišu môj, ako často som doteraz obrátila svoje kroky nebezpečným smerom. Rovno do pekla by som bola vbehla, keď ma nezadržíš svojím silným ramenom a svojou milosťou a nepretrpíš za mňa také hrozné muky! A tie Tvoje bolesti boly nevýslovne veľké, lebo Tvoje sv. telo ťažilo celou váhou zranené nohy.

Nauč sa, duša moja, od Božského Učiteľa, ako máš svoju lásku dokázať i skutkami tým, že budeš v nosení kríža a vo svojom utrpení silná a že vytrváš v dobrom až do konca.

Viď, duša, milujúca Boha, aký chudobný je Tvoj Spasiteľ! Olúpený je o všetko, vzali mu i posledný kus odevu; niet preňho ani pohára vody, ktorou by utíšil svoj smäd; taký je chudobný, že len hroznú tŕňovú korunu na najsvätejšej hlave, strašné bolesti a tupé klince, ktorými ho pribili na kríž, môže nazvať svojimi.

Naučme sa aj my, čo je chudoba, a milujme toto bohatstvo Pána Ježiša.

(Modlitebná kniha Dcér Božského Vykupiteľa; Nákladom vlastným, R. P. 1947; Nihil obstat. Dr. Ladislaus Hanus, m. p. censor. Imprimatur. Nr. 1817. Scepusii, 18. Julii 1946. + Joannes Eppus; Modlitby k trpiacemu Spasiteľovi, str. 202 – 212.)

+++

26. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 23. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S modlitbou s trpiacim Spasiteľom:

Modlitba na pamiatku prehorkej smrti Pána Ježiša

(V piatok)

Od šiestej hodiny nastala tma po celej zemi až do deviatej hodiny.

Otče náš… Zdravas…

Okolo deviatej hodiny zvolal Ježiš veľkým hlasom: »Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?«

Otče náš… Zdravas…

Ježiš zas zvolal veľkým hlasom: »Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.« »A naklonil hlavu a vypustil dušu.«

Otče náš… Zdravas…

V. Kristus bol poslušný za nás až na smrť. R. A to až na smrť kríža.

Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, ktorý si sa dal pribiť na potupné drevo kríža pre vykúpenie sveta a vylial si svoju predrahú krv na odpustenie našich hriechov; pokorne Ťa prosíme, aby sme po svojej smrti radostne prekročili bránu nebeskú. Ktorý žiješ a kráľuješ na veky vekov. Amen.

(Modlitebná kniha Dcér Božského Vykupiteľa; Nákladom vlastným, R. P. 1947; Nihil obstat. Dr. Ladislaus Hanus, m. p. censor. Imprimatur. Nr. 1817. Scepusii, 18. Julii 1946. + Joannes Eppus; Modlitba na pamiatku prehorkej smrti Pána Ježiša, str. 199.)

+++

22. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S modlitbou s trpiacim Spasiteľom:

Modlitba na pamiatku smrteľnej úzkosti Pána Ježiša

(Vo štvrtok)

Pán Ježiš vyšiel s učeníkmi na horu Olivovú a tam, pohrúžený v smútku a úzkosti, vyriekol slová: »Smutná je duša moja až na smrť!«

Otče náš…

Potom padol na svoju tvár, modlil sa a hovoril: »Otče môj, ak je možné, odním tento kalich odo mňa, lež nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane!«

Otče náš…

Keď prekonal smrteľný zápas, krvavý pot tiekol s jeho presvätej tvári; vtedy sa zjavil anjel s neba a posmeľoval ho!

Otče náš…

V. Boh neušetril svojho vlastného Syna. R. Ale vydal ho za nás všetkých!

Modlime sa: Shliadni, prosíme Ťa, Pane, na túto svoju rodinu, za ktorú Pán náš, Ježiš Kristus, neváhal vydať sa do rúk svojich prenasledovateľov a podstúpiť trápnu smrť na kríži. Ktorý s Tebou a s Duchom Svätým žije a kráľuje na veky vekov. Amen.

(Modlitebná kniha Dcér Božského Vykupiteľa; Nákladom vlastným, R. P. 1947; Nihil obstat. Dr. Ladislaus Hanus, m. p. censor. Imprimatur. Nr. 1817. Scepusii, 18. Julii 1946. + Joannes Eppus; Modlitba na pamiatku smrteľnej úzkosti Pána Ježiša, str. 198.)

+++

21. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

20. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S modlitbou s trpiacim Spasiteľom:

Cvičenie hodín utrpenia

Pozostáva v tom, že sa na začiatku každej hodiny rozpamätáme na určité tajomstvo Ježišovho utrpenia, obnovíme dobrý úmysel a takto celý deň ostaneme spojené s trpiacim Spasiteľom. Toto cvičenie je veľmi osožný spôsob žiť v prítomnosti Božej.

Každý raz, keď hodiny bijú, pomodlíme sa túto modlitbu:

»Pane, popraj nám šťastlivú hodinu života a smrti skrze Krista, Pána nášho. Amen. Ó, Ježišu, ktorého túto hodinu (tu povedzme patričné tajomstvo, napr. bičovali), nech je všetko v tejto hodine v poslušnosti a z lásky k Tebe. Amen. Mária, bez poškvrny dedičného hriechu počatá, pros za nás, ktorí sa k tebe utiekame.«

O 5. hod. ráno: Ježiša vedú k Pilátovi a obžalujú ho, 6. hod.: Herodes posmieva P. Ježiša, 7. hod.: Ježiša zas vedú k Pilátovi; Barabášovi dávajú prednosť pred Ježišom, 8. hod.: Ježiša bičujú, 9. hod.: Ježiša tŕním korunujú, 10. hod.: Ježiša na smrť odsúdia, 11. hod.: Ježiš nesie ťažký kríž, 12. hod.: Ježiša ukrižujú, 1. hod.: Ježišovi sa na kríži rúhajú, 2. hod.: Ježiš trpí posledné bolesti, 3. hod.: Ježiš na kríži umiera, 4. hod.: Ježiša snímajú s kríža, 5. hod.: Ježiša kladú do hrobu, 6. hod.: Ježiš umýva svojim učeníkom nohy, 7. hod.: Ježiš ustanovuje najsv. Sviatosť Oltárnu, 8. hod.: Ježišove slová pri poslednej večeri, jeho cesta na horu Olivovú, 9. hod.: Ježiš sa modlí v Getsemanskej záhrade, 10. hod.: Ježiš v smrteľnej úzkosti krvou sa potí, 11. hod.: Judáš zradí Ježiša, vojaci ho sviažu, 12. hod.: Ježiš pred Annášom, sluha Ho bije do tvári, 1. hod. v noci: Ježiš pred Kajfášom, 2. hod.: vojaci trýznia Ježiša a posmievajú sa mu, 3. hod.: Peter zapiera Ježiša, 4. hod.: Ježiš v žalári.

(Modlitebná kniha Dcér Božského Vykupiteľa; Nákladom vlastným, R. P. 1947; Nihil obstat. Dr. Ladislaus Hanus, m. p. censor. Imprimatur. Nr. 1817. Scepusii, 18. Julii 1946. + Joannes Eppus; Cvičenie hodín utrpenia, str. 213 – 215.)

+++

19. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 16. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

+++

12. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 9. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

Ako sa stalo krvipreliatie v Černovej?

Napísali sme už, že Hlinka si zaumienil vybudovať v svojej rodnej Černovej kostol. Stavbu kostola previedli stavitelia Milan Harminc a Andrej Janček. Peniaze zaopatril Hlinka zo sbierok a z vlastnej pokladnice.

O stavbe kostola a o jeho krvavej posviacke uverejnily 1. novembra 1907 »Ľudové noviny« dva články. Prvý článok je na pravej strane »Ľudových novín« a má čierny rámec. Pod rámcom kríž a pod krížom nadpis článku: »Obetiam Párvyho v Černovej!« V tomto článku sa hovorí o postupe Párvyho a o mučeníckej krvi Černovcov.

Na str. 2. toho samého čísla »Ľudových novín« je druhý článok, z ktorého – ako zo súčasného dokumentu – doslovne preberám:

Poldruha roka je tomu, čo hrozný Alexander, biskup spišský, suspendoval nevinného farára ružomberského Andreja Hlinku len preto, že tento zastal sa uhnetenej pravdy slovenskej a hlasoval na slovenského kandidáta. Svätého života kňaz Hlinka nesmie pristúpiť k oltáru, nesmie v ruky brať telo Pána. Zato však administrátor Fischer presúša sa v milosti hierarchov, fiškusov, slúžnovcov a spupným svojím chovaním uráža veriaci ľud a znesväcuje prázdny kostol.

Nový kostol.

Černová je ulicou mesta Ružomberka. Má asi 1300 duší. Je rodišťom Hlinkovým. Farár Hlinka – vzdor tomu, že ho biskup suspendoval a neprevádza súd od poldruha roka, neustal vo svojej apoštolskej horlivosti. Strádal sám, sbieral po novinách milodary a povzbudzoval veriacich, aby si vystavali nový kostol. Kostol stál 80 tisíc korún. Chudobní ľudia so slzami radosti dobrovoľne donášali obete od 300 až po 1000 korún jeden a jeden. I od biskupa pýtali. Ten ale nedal ani haliera.

Prišiel čas posviacky. Zpočiatku chcel ho vysvätiť biskup Párvy sám osobne. Černovci tešili sa, že pri tej príležitosti obmäkčí sa srdce Párvyho a milovaného farára dostanú naspät do úradu. Biskup pyšno odmietnul ich. Tým – vraj – utrpela by vec maďarstva.

Černovci však vytrvale stáli na tom: kostol vystavali sme si za svoje peniaze, nedáme ho vysvätiť skôr, kým nebude farár do úradu uvedený! Pomýleného svedomia biskup Párvy preto neosmelí sa ani súdiť nad Hlinkom, lebo dobre vie, že Hlinka k suspenzii príčiny nezadal, že je nevinný. Keď Černovci nepopustili, Párvy poveril najprv Kurimského, kanoníka zo Spiša, ale Černovci v piatok pred posviackou telegrafovali Kurimskému, aby nechodil, lebo že oni bez Hlinku nechcú mať posviacku.

Len napred, just napred!

Streštení maďarónski kňazi s biskupom i s ružomberskými zemanmi spikli sa v jednu bandu a umienili si na silu a na moc previesť posviacku: trebárs sa bude vo svätenej vode i krv ľudu kaliť. Včas ráno zadržali bohoslužby, aby sa ľud s okolia tým väčším počtom mohol zúčastniť. A skutočne mnoho ľudu prišlo do Černovej, lebo kňazi už pred týždňom vyzývali s kazateľnice, aby ľudia išli do Černovej.

Černová už v sobotu večer dostala 16 žandárov, aby – vraj – pri svätení kostola držali »poriadok«.

V nedeľu 27. októbra 1907 okolo 10. hodiny zjavily sa na hradskej dva koče. Na prvom viezol sa slúžny Zoltán Pereszlényi, na druhm Pazúrik, dekan likavský, Fischer, administrátor ružomberský, Hanzely, administrátor ludrovský a Kalocsay, katechéta ružomberský…

Ľud sviatočne vyobliekaný stál na dolnom konci dediny, v úzkej uličke medzi školou a humnami. Ľudu bolo asi 1000. Žandári tvorili špalier po obidvoch stranách cesty. Keď ľud poznal kňazov: starci, ženy i mužovia z ďaleka kývali im a volali:

– »Velební páni, vráťte sa, nerobte nám násilie«.

Rozhorčilo ľud, že v kočoch sedeli práve tí kňazi, ktorí na svoje čestné slovo sľubovali, že nezúčastnia sa pri posviacke, kým nebude Hlinka nazpät uvedený.

Koče vrazily medzi ľud. Na prvom Zoltán Pereszlényi s hajdúchom a so zverolekárom Buzim pri boku. Druhý koč s kňazmi bezprostredne za nimi. Ľudia, aby zabránili prístup, zastali si husto telo k telu. Slúžny v tom okamihu zareval: »csak előre!!« »len napred!« Aj jeden z kňazov zavolal: »csak előre!« Hajdúch Veverica vytrhol kočišovi bič a opraty, šľahnul medzi ľud a do koní, tak že tie skokom vrazily do zástupu… Tu priskočilo pár chlapov ku koňom, chytili ich za uzdy a chceli obrátiť kone nazad. V tom okamihu slúžny povstal v koči a bez toho, žeby niekoho bol upozornil, rozkázal »strieľať«. Žandári priskočili ku koňom a hneď strelili štyri salvy jedno za druhým.

Rachot 50 výstrelov mrazil duše. Nevinná krv slovenského ľudu miesila sa s modzgami útrapných hláv. Desné výkriky podzemskej kliatby zápasily s poslednou modlitbou čistých duší: »Ježiš, Maria!« V ťažkom, dymnom mračne kmitaly sa smrť sršiace ohne a drzé tváre žandárov. Jako démon tohoto nezákonného prepadnutia spína sa snáď krvilačný Zoltán a chrapľavým hlasom chce zahlušiť hlas ľudu i svedomia: »csak előre!« Jeho kňazskí pajtáši nemali slova, nemali prímluvy; chladno pily oči ich posledné trhanie sa zomierajúcich a odvrátili sa až vtedy, keď im para slovenskej krvi zasadla na pľúca, zatajila dych…

A naši? Ach! … úzkosť srdce sviera… V kaluži krvi ležia matky… otcovia… deti… naše…

Keďby sme viery nemali, ako Zoltáni a Alexandri!

Bože, v Teba sme dúfali, daj, aby sme neboli zahanbení na veky.

Ľud najprv myslel, – referujú ďalej »Ľudové noviny« – že žandári strieľali naprázdno, jako to ich »reglema« prísne nakladá. Iba keď sa vyvalilo pár ľudí, rozpŕchli sa. Na mieste ostalo 9 mŕtvych: starci, ženy, deti, chlapi. Štyria ranení zomreli behom 24 hodín v strašných mukách.

Naši drahí mučeníci sú:

Hneď zomreli:

Pavel Janči, 45-ročný. Strelený do života. Zostaly po ňom žena a dve deti. Antonia Lejko, 14-ročná. Strelená do pŕs. Michal Polievka, 45-ročný. Strelený do hrdla. Zostaly po ňom žena a dve deti. Jozef Hlinka, 50-ročný. Strelený do pŕs. Zostaly po ňom žena a štyri deti. Katarína Demková, 35-ročná. Strelená do života. Zostal po nej muž a štyri deti. Jozef Lejko, 45-ročný. Strelený do srdca. Zostala po ňom žena a jedno dieťa. Ondrej Uhrina, 24-ročný. Strelený do pľúc. Zostala po ňom žena. Ružena Fagaová, 18-ročná. Strelená do pľúc. Jozef Demko, 35-ročný. Strelený do života. Zostala po ňom žena a tri deti.

Dňa 28. októbra zomreli:

Ignác Janček, 25-ročný. Strelený do života. Zostala po ňom žena a deti. Karol Otiepka z Likavky, 26-ročný. Strelený do života. Zostala po ňom žena. Katarína Debnárová, 38-ročná vdova. Strelená do pŕs. Zostalo po nej sedem detí. Jozef Lajčiak, 55-ročný. Strelený do života. Zostala po ňom žena i deti.

Javište vraždy nemožno opísať. Kaluže krvi slepenej s prachom hradskej… hromada mŕtvol. So zúfalým nárekom poznávajú živí mŕtvych svojich. Iní s krvácajúcimi ranami, bledí vlečú sa domov: – krv značí cestu ich.

Umierajú v strašných bôľoch. Umierajú bez slova. Umierajú za čistotu viery a mravov. Životy dávajú za svojho farára Hlinku. Smrť podstupujú za Bohom dané práva slovenčiny. Krvou vykupujú drahý poklad, slobodu slovenského národa.

Ťažko ranení vyznavači naši sú:

Katarína Kubačková, 18-ročná. Strelená do pravej nohy. Ondrej Smieška, 35-ročný. Strelený do života. Anna Urbanová, 37-ročná. Krížová kosť prestrelená. Tehotná a tri deti má. Ondrej Šulík-Kučera, 35-ročný. Dve rany, prestrelili mu nohu. Antonia Bobko-Milanová, 16-ročná. Ruku prestrelenú. Juro Remeň, 48-ročný. Zlomené pravé rameno a ruka prestrelená.

Slúžny, pošlúc patrolu do dediny, utekal do kasárne pre vojsko. Snáď sa mu zdalo primálo dvanásť mŕtvych. Priviedol 100 honvédov a 400 pechoty docitoval z Košíc a z Levoče.

Doviezli úradného a súkromného lekára, ktorí od 11 ½ do 2 ½ obväzovali ranených.

Niektorí ranení zomreli ešte behom noci a dňa v strašných bôľoch. Ale nikto z nich nebedákal. Smrť ich bola hrdinská.

Celý spôsob posviacky ukazuje, – tak píše zpravodajca »Ľudových novín« – že ju chceli previesť stoj čo stoj. Vyslali napred slúžneho, aby im pripravil cestu za každú cenu. Slúžny je Maďar, nevediaci ani slova slovensky: ako ten mohol ľud vyzvať k rozchodu a k pokoju?

Deň 27. októbra roku 1907 krvavými písmenami zaznačíme do dejín slovenského národa.

Nech zaň pred Bohom zodpovedajú tí, ktorí ho svojou spupnosťou zavinili. Krv mučeníkov a výroky vyznavačov sú nám svätými. Jako poklady uschováme ich, aby i detné deti naše ctily obetavosť černovských katolíkov.

Na hroby ich putovať budeme: S trávou mohýl ich vzrástne nám nádej, že

»Dá Boh trpieť, lež zhynúť nie slovenskej rodine«.

Toľko »Ľudové noviny« o posviacke kostola v Černovej. 13 Černovcov zomrelo hneď, ďalší dvaja v peštianskej nemocnici. Černovská tragédia mala teda 15 obetí.“

(Z knihy: Karol Sidor, František Vnuk, Andrej Hlinka 1864 – 1938, I. časť Karol Sidor, Andrej Hlinka (1864 – 1926), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008, str. 187 – 191.)

+++

1. november roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

»Za ľud slovenský som hotový i život obetovať

„Andrej Hlinka na Morave počúval tie vzdychy sirôt a vdov. A už i jemu prišiel čas nastúpiť ďalšiu cestu utrpenia. Dostal predvolanie, aby sa dňa 30. novembra ráno o 8. hod. dostavil do väzenia v Segedíne odpykať svoj trest dvojročného väzenia.

Ešte 28. novembra mal prednášku v Ústí nad Orlicou. Celý český národ – píšu »Ľudové noviny« 6. decembra 1907 – s úctou dieťaťa ľpel na slove jeho. Toto veľké dieťa kŕčovite objalo otca a volalo: tatíčko, nechoďte do Uhorska, neukracujte si život v žiaľnych temniciach. My vás nepustíme! »Čo hlásam, to musím skutkami potvrdiť« – hovoril Hlinka – »prečo by som neobetoval z môjho života dva roky, keď 15 Černovcov dalo život celý?«

Bolo projektované – píše dr. A. Kolísek v brnenskom »Hlase« dňa 6. decembra 1907 – že do Pešti odprevadí ho posl. dr. Pavel Blaho a z Pešti do Segedína posl. Milan Hodža. No Blaho došiel do Hodonína neskoro. Hlinka v sprievode Kolískovom šiel až po Marchegg a odtiaľ sám.

V Pešti na stanici vrhol sa mu k nohám človek a vrele začal ho bozkávať. Bol to Michal Remeň, postrieľaný mučeník černovskej vraždy: vyliečený z Rochusovej nemocnice vracal sa do svojej domoviny. Úpenlive prosil svojho farára, aby nešiel do väzenia, aby sa vrátil do Čiech. Hlinka vravel: »Silný je Boh a neopustí nás. Za ľud slovenský som hotový i život obetovať.«

Pred nastúpením väzenia Andrej Hlinka odlúčil sa od svojich priateľov v súkromných listoch a aj v tlači.

V Šilingrovom »Hlase« (6. decembra 1907) odlúčil sa od Čechov. »Moje pobytie na bratskej zemi českej bolo plné spontánneho blaha, moje cesty medzi Vami boly triumfálne pochody. Takéto nezažil som nikdy. Takýto stav nerád človek mení s dvojročným väzením. A ja predsa toto posledné som si volil a myslím celkom správne a odôvodnene. Som už v Segedíne a nastupujem väzbu. Nastupujem ju s najkrajšími nádejami, pravda, nie pre svoju osobu, ale pre môj národ. Ešte pravda nadarmo nikdy netrpela, nebude trpieť nadarmo ani pravda naša slovenská!«

V Hodžovom »Slovenskom týždenníku« (6. decembra 1907) je tiež Hlinkov článok.

Som už v Segedíne – píše v ňom Hlinka. – Odišiel som ticho a nebadane. Nelúčil som sa s tebou, drahý rode môj! Stále mi bol odporúčaný útek. Ja predsa neutekám – ba predsa utekal som, ale do väzenia a pút za pravdu tvoju, národe môj! Utekal som z voľnej zeme českej, kde ponúkali mi všetky možné výhody a slobody. Pohŕdol som slávou a výhodami, volil som dvojročné väzenie. A toto robil som na deň veľmi významný, na deň môjho ochrancu a patróna. Dnes kríž a putá sv. Andreja slušia Slovákovi, bo ťažko sme zkúšaní a ranení. Ľudu stotiny stonú po žalároch, pätnásť mŕtvych v Černovej svedčí, jak drahá je sloboda národa. Moja rodina je v krvi alebo putách. Dva bratanci: Jozef Hlinka v Pešti pochovaný a Ondrej Šulík-Kučera sú mŕtvi. Po nich ostaly kŕdle opustených sirôt. Sestra Anna Fullová, sesternica Anna Kosová, rodená Debnárovie, stonú v putách. Ja tiež to samé volím. Celý kŕdeľ väzňov alebo mrzákov v mojom rodisku oslavuje dnes sv. Andreja so slzami. Takto patrí to dnes aj mne. Prvý deň v putách, prvá noc vo väzení patrí môjmu patrónovi a krížu jeho.

Na konci Hlinka žiada, aby ľud čítal svoje časopisy a vytrval v dobrom.

V skalických »Ľudových novinách« (ešte 15. novembra 1907) uverejnil Hlinka svoj pamätný článok »Snáď posledné slovo?« Z článku aspoň niekoľko úryvkov:

Troch nás začali mučiť. Jehličku, Jurigu a mňa. Len jedného podarilo sa vám zlomiť. Jediný Jehlička podľahol, my sme sa otužili v ohni vašich žalárov a temníc.

Starcovia, bedlite nad dedictvom otcov vašich, bráňte čistotu viery. Plňte povinnosti svoje náboženské, bo vedzte, že bez viery nemožno sa ľúbiť Bohu. Bráňte rodné práva, nezadajte stupky práv vašich bez boja. Ste Slováci, pravekí obyvatelia vlasti, vydediť sa nedajte, trebárs vám stokrát do vlastizradcov nadajú. Radi by vás pochovať, nedajte sa. Videl som v pražskom muzeu obraz Vereščagina: »Poranený hrdina«. Poranenému kamaráti radia: Ľahni si a umri. Ja vám hovorím: Bárs ste ťažko ranení v srdciach i právach, neľahnite si a ani nechcite umrieť! Národ slovenský stvorený je k životu, nie k predčasnej smrti!

S hlavou povznesenou, so svedomím spokojným vstúpil Andrej Hlinka do segedínskeho väzenia. Brány jeho 30. novembra 1907 – zavrely sa za ním…

Katolícky priatelia Hlinkovi z Moravy a Čiech neprestali zaň pracovať. Brnenský augustinián a posl. Tomáš Šilinger na ríšskej rade dal odhlasovať návrh, podľa ktorého rakúska vláda žiada uhorskú, aby bol v Uhorsku uskutočnený zákon národnostný a aby prestali prenasledovať Slovákov. Rakúsky parlament návrh prijal a to vyvolalo v Pešti veľmi trápny dojem.

Gróf Theodor Bathyányi vyhlásil po prečítaní Šilingrovho návrhu: »Fakt, že tento návrh v rakúskom parlamente pojednávali a prijali, je jednoduchou infámiou a darebáctvom«. Ministerský predseda Wekerle k tomu dodal, že takáto vec nemá páru v dejinách národa.

Takto vyslovovala sa aj peštianska tlač. Útočila na posl. Šilingra, nadávala Čechom, ale Černovú už so sveta sniesť nemohla. Černová z tlače, parlamentov a ľudových shromaždení prešla do politických dejín slovenského národa a tam bude vždy svedčiť proti Maďarom a ich brutalite.“

(Z knihy: Karol Sidor, František Vnuk, Andrej Hlinka 1864 – 1938, I. časť Karol Sidor, Andrej Hlinka (1864 – 1926), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008, str. 197 – 200.)

+++

30. október roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

+++

28. október roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

Pomník černovských martýrov

„V októbri (pozn.: 27. X. roku Pána) 1907 sa malá liptovská dedina Černová, rodisko Andreja Hlinku, stala pojmom, ktorý vstúpil do slovenských dejín. Bola javiskom strašnej tragédie, ktorej padlo za obeť 15 životov a ďalšie desiatky jej obyvateľov natrvalo poznačila hlbokou a bolestnou traumou. Černovská tragédia názorne predstavila svetu ťažké položenie Slovákov v Uhorsku. Maďarská a maďarónska tlač chcela zvaliť všetku zodpovednosť na Hlinku, hoci on v tom čase vôbec nebol na Slovensku. Zdržoval sa na Morave, kde prednášal o Slovákoch a o ich utrpení pod cudzou nadvládou.

Nikdy nebolo v českých krajinách toľko súcitu a porozumenia pre Slovákov, ako po černovskej masakre. A tým, že Maďari robili za tragédiu zodpovedným Andreja Hlinku, sa jeho meno stalo známym doma i v cudzine a stalo sa symbolom trpiaceho Slovenska. Príkladom týchto sympatií je list, ktorý poslal Hlinkovi po jeho prednáške v Prahe veľký český básnik Svatopluk Čech a v ktorom mu píše:

»Marně a zbytečně bych hledal slov, abych přejavil, co cítim v duši v tuto chvíli, ještě s mocným ohlasem Vaši sobotní řeči (t. j. reči prenesenej v Prahe v sobotu 1. novembra 1907), řeči, která zatrásla zajistě srdcem každého Čecha, který ji slyšel, neb jen četl, jako já. Stačí úplně pravím-li: Obdivuji sa Vaši hrdinnosti v nerovném strašném zápase, jsem uchvácen Vaším horoucím, činorodým nadšením a čerpám ze síly Vašeho přesvědčení nezvratnou víru, že lid s takovými bojovníky nemůže podlehnout, že nakonec přece jen zvítězí všem a všemu navzdory.« (SNA, OF A Kolísek, kart.2.)

Pod dojmom takýchto prejavov Andrej Hlinka sa ešte viac utvrdil vo svojom presvedčení, že slovenská pravda napokon predsa zvíťazí. Vyjadril to v slovách, ktoré adresoval svojim krajanom pred nastúpením do väzenia:

»Ešte pravda nadarmo nikdy netrpela, nebude trpieť nadarmo ani naša pravda slovenská.« (Hlas /Brno/, 6. december 1908.)

V rozklade feudálneho Uhorska v roku 1918 Hlinka videl splnenie biblického proroctva, kde »Pán zosadil z trónu mocných a povýšil ponížených« (pozn.: Lk 1, 46; 52). V páde maďarskej nadvlády videl víťazstvo slovenskej pravdy, za ktorú on išiel do žalára a jeho černovskí rodáci položili životy. A toto víťazstvo slovenskej pravdy chcel zvečniť do »pomníka z tatranskej žuly, ako trvalé svedectvo našej viery v Božiu spravodlivosť«.

Tento cieľ sa mu podarilo uskutočniť na 25. výročie černovskej tragédie. Pomník černovským obetiam bol slávnostne odhalený 28. októbra 1932. Jeho autorom bol akademický sochár Frico Motoška a postavenie sponzorovala Slovenská liga na Slovensku. Dominantnou črtou pamätníka bol veľký kríž. Pod ním boli do travertínu vytesané mená 15 černovských martýrov a nápis:

ŽEHNAJ, PANE, NÁŠ NÁROD, ZA KTORÝ TÍTO UMIERALI 27. X. 1907.

Hlinka nielenže sám často chodieval k tomuto pamätníku, ale privádzal sem aj návštevníkov a delegácie, ktoré prichádzali k nemu z rozličných kútov Slovenska a z cudziny. Tu – po chvíľke slávnostného ticha – zvykol hovorievať:

»Toto je naša slovenská Kalvária, ktorá bola potrebná, aby prišlo naše národné vzkriesenie.«“

(Z knihy: Karol Sidor, František Vnuk, Andrej Hlinka 1864 – 1938, II. časť František Vnuk, Andrej Hlinka (1926 – 1938), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008, str. 716 – 718.)

+++

27. október roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S otcom slovenského národa – katolíckym kňazom Andrejom Hlinkom na Kalvárii:

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 26. október roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Svätý Bonaventúra (v Lignum vitae – Strom života, Plod VII, 26) píše: „»Kto môže splniť moju prosbu? Nech mi Boh dá to, po čom túžim« (Jób 6, 8.), aby som bol celý, duchovne i telesne, pribitý na drevo kríža spolu s mojím Milovaným (pozri Gal 2, 19 – 20; 5, 24).“

+++

25. október roku Pána 2018:

Bola doplnená NOVÁ rubrika: So svätým Jozefom na Kalvárii:

Z Pobožnosti pre sedem stried

pred sviatkom sv. Jozefa,

ktorej autorom je

učiteľ Cirkvi

sv. Alfonz Mária de´ Liguori

(*1696 – † 1787)

„Štvrtú stredu.

Ustavičné spolužitie sv. Jozefa s Ježišom.

»Ježiš sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný« (Lk 2, 51).

Keď Mária a Jozef našli Ježiša, vrátili sa všetci do Nazareta. V chráme sa nejako zjavilo Ježišovo Božstvo; ale po kratučkom, skvelom zjavení uchyľuje sa opäť do skrytosti. Ľúbezný nazaretský kvet, ktorý sa na okamih roztvoril, uzatvára sa opäť na niekoľko rokov, čo evanjelista zhŕňa v krátkych slovách: »Prišiel do Nazareta a bol im poslušný.« Teda večné Slovo, ktoré sa stalo človekom, bývalo v chudobnom domčeku u sv. Jozefa, poslúchajúc ho ako svojho otca až do jeho skonania.

Rozjímaj tu o svätom živote, ktorým žil Jozef v spoločenstve Pána Ježiša a Panny Márie. V tejto Svätej Rodine vládlo jediné prianie: páčiť sa Bohu. Boh, ktorý odovzdal sv. Jozefovi pocty a práva, patriace Otcovi jediného Syna, chcel tiež, aby plnil všetky povinnosti tohto úradu. Iste však prvou, najdôležitejšou a najčestnejšou Jozefovou povinnosťou bolo, starať sa o pokrm pre Božie Dieťa. Táto úloha Živiteľa ho úzko spájala s vteleným Božím Synom. I keď tento spravodlivý muž nemal účasť na prvých počiatkoch Kristovho človečenstva, bolo predsa vôľou Božou, aby hojne napomáhal k Jeho rozvoju a zdokonaleniu. Ježiš chcel byť odkázaný na Jozefovu výživu pre svoje zdravie, vzrast a svoj život. Ale pokrm, ktorý požíval Boží Syn nepochádzal z bohatstva predkov, zo zdedeného majetku, ale z denného zárobku práce chudobného tesára, z denného ovocia potu jeho tváre. Ako Mária darovala svetu obeť vykúpenia, tak ju Jozef živil ku dňu obetovania. Chlieb Jozefov živil Spasiteľa sveta, ktorý mal zomrieť na kríži; z neho pochádzala krv, kolujúca v žilách Syna Božieho, ktorá mala byť preliata na Kalvárii.

A toho si boli asi Mária i Jozef dobre vedomí. Koľkokrát asi sa spoločne zhovárali o láske, ktorú ľudia dlhujú Bohu, – o nekonečnej láske, ktorú má Boh k ľuďom, a ktorá sa zjavila zvlášť v tom, že poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby trpel a svoj život dokonal ku spáse ľudského pokolenia v mori bolestí a útrap! Iste asi len so slzami spomínali Mária a Jozef, hľadiac na Ježiša, a poznajúc dobre Sväté písma, na smutné Simeonovo proroctvo: »Hľa, On je ustanovený na znamenie, ktorému budú odporovať« a: »Tvoju dušu prenikne meč« (Lk 2, 34; 35). Úzkosťou a obavami plnila ich duše myšlienka, že ich milovaný Syn bude oným mužom bolesti, o ktorom predpovedal Izaiáš, že Jeho nepriatelia Ho tak stýrajú, že nikto v Ňom nespozná najkrajšieho z ľudských synov; že Jeho sväté telo bude bičmi zbité tak, že bude ranami pokryté ako telo malomocného, On však, Vykupiteľ, bude ako baránok, ktorý onemie pred ukrutníkmi, všetko trpezlivo znesie a nechá sa ochotne viesť na smrť. Aká asi bolesť, aká láska a úzkosť prenikla pri tom srdce sv. Jozefa!

Modlitba.

Svätý Jozef, pre slzy, ktoré si prelieval, keď si uvažoval o budúcom utrpení svojho svätého Zverenca, vypros mi milosť, aby som stále pamätal na bolesti svojho Spasiteľa s nežnou zbožnosťou. Pre svätú horúčosť lásky, ktorá vzplanula v tvojom srdci, keď si spomínal na smrť svojho Spasiteľa alebo o nej hovoril, daj, nech sa dostane jediná iskrička z onej lásky mne úbohému, ktorý som bol svojimi hriechmi príčinou utrpenia Ježiša Krista. Amen.

A ty, blahoslavená Panna, ktorá si toľko vytrpela pri pohľade na muky a smrť svojho premilého Syna v Jeruzaleme, vypros mi veľkú, pravú ľútosť nad mojimi neprávosťami. Amen.

Pane Ježišu, ktorý si trpel i zomrel z lásky ku mne, biednemu hriešnikovi, daj, nech nikdy na tak veľkú lásku nezabudnem. Tvoja smrť, ó, Spasiteľu, je moja jediná nádej; verím, že si umrel i za mňa; milujem Ťa celým srdcom, viac než kohokoľvek iného, viac než seba samého! Milujem Ťa – a z tejto lásky som ochotný znášať všetky bolesti. Najvyššie Dobro, z hĺbky srdca ľutujem urážky, ktorých som sa proti Tebe dopustil! Nežiadam si nič, len Teba milovať a Tebe sa páčiť! Pomôž mi, Pane môj, a nedopusť, aby som sa od Teba niekedy odlúčil. Amen.

(Zdroj: preložené z knihy: Jděte k Josefovi! Napsal P. Ludvík Soengen T. J., přeložil a upravil Prokop Holý, Praha 1931, Tiskem Cyrillo-Methodějské knihtiskárny V. Kotrba, str. 288 – 292; NIHIL OBSTAT. Dr. Franciseus Stejska, censor. IMPRIMATUR. Pragae die 24. Aprilis 1924. + Antonius Podlaha, Episcopus Paphien., Vicarius generalis. N. 4357.)

23. október roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: Znova a znova… Stále znova, lebo::

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista

(tiež: spomienka na sv. Pavla z Kríža), 19. október roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: Znova a znova… Stále znova, lebo::

Sv. Pavol z Kríža

(*1694 – † 1775; zakladateľ rehole passionistov):

Svet je spútaný satanovými okovami, lebo zabudol na JEŽIŠOVO UTRPENIE, na ten najväčší zázrak Božej lásky; treba mu teda vravieť o Kristovom Umučení, ktoré jeNAJÚČINNEJŠÍM prostriedkom na dosiahnutie VŠETKÉHO dobra“, pretožeNEEXISTUJE NIČ UŽITOČNEJŠIE a ZÁSLUŽNEJŠIE ako nábožnosť k UMUČENIU JEŽIŠA KRISTA a BOLESTIAM MÁRIINÝM!

+++

16. október roku Pána 2018:

Bola doplnená NOVÁ rubrika: So svätým Jozefom na Kalvárii:

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 12. október roku Pána 2018:

Bola urobená NOVÁ rubrika: So svätým Jozefom na Kalvárii:

Z Modlitebnej knihy

Dcér Božského Vykupiteľa

Nihil obstat. Dr. Ladislaus Hanus, m. p. censor.

Imprimatur. Nr. 1817. Scepusii, 18. Julii 1946. + Joannes Eppus.

(Pobožnosť)

K svätému Jozefovi

Na česť 7 bolestí a 7 radostí sv. Jozefa

1. Prečistý ženích najsvätejšej Panny Márie, sv. Jozef! Aké veľké bolo trápenie a súženie tvojho srdca v rozpakoch, či prepustiť svoju nepoškvrnenú nevestu: taká nevýslovná bola radosť, keď ti anjel zjavil vznešené tajomstvo vtelenia.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, poteš našu dušu teraz a v smrteľných bolestiach potechou dobrého života a svätej smrti, ktorá nech je prítomnosťou P. Ježiša a P. Márie podobná tvojej.

Otče náš, Zdravas a Sláva.

2. Prešťastný patriarcha, slávny sv. Jozef! Ty si bol vyvolený na hodnosť pestúna vteleného Slova. Bolesť, ktorú si cítil, keď si videl dieťa Ježiša v toľkej chudobe sa narodiť, chytro sa ti premenila na nebeskú radosť, keď si začul anjelské chválospevy a uzrel slávu tej prejasnej noci.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, vypros nám milosť, aby sme po skončenej púti tohto života mohli počúvať anjelské chválospevy a požívať jasnosť večnej slávy.

Otče náš, Zdravas a Sláva.

3. Najposlušnejší plniteľ božieho zákona, slávny sv. Jozef! Drahocenná krv, ktorú Spasiteľ ako dieťa pri obriezke vylieval, ranila síce tvoje srdce, ale meno Ježiš znovu ti ho oživilo a naplnilo radosťou.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby sme za života zbavení akéhokoľvek hriechu s najsvätejším menom Ježišovým v srdci a na jazyku radostne umierali.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

4. Najvernejší svätý, ktorý si bol zasvätený do tajomstiev nášho vykúpenia, slávny sv. Jozef! I keď ti Simeonovo proroctvo o mukách, ktoré mali pretrpieť Ježiš a Mária, spôsobilo ukrutnú bolesť, predsa naplnilo ťa blaženou radosťou to, že podľa tohto proroctva tie muky budú na spasenie a na slávne vzkriesenie veľkého množstva ľudí.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť prosíme ťa, vypros nám, aby sme boli pripočítaní k tým, ktorí pre Ježišove zásluhy a na Máriino orodovanie slávne vstanú z mŕtvych.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

5. Najbedlivejší strážca vteleného Syna Božieho, slávny sv. Jozef! Koľko si sa natrápil, aby si vychoval a obslúžil Syna Najvyššieho, najmä keď ti prichodilo s ním utekať do Egypta. Ale koľká bola tvoja radosť, že si mal ustavične pri sebe samého Boha a že si videl, ako sa rúcajú pred ním egyptské modly.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby sme sa vždy stránili pekelného tyrana, najmä útekom pred nebezpečnými príležitosťami, aby takto zmizli z našich sŕdc modly zemských náklonností a aby sme vždy celkom oddaní službe P. Ježiša a P. Márie len pre nich žili a s nimi šťastlivo umreli.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

6. Zemský anjel, slávny sv. Jozef! Ty si obdivoval Kráľa nebies, ako poslúcha na každý tvoj pokyn. A hoci sa aj tvoja radosť, že ho môžeš naspäť priniesť z Egypta, zakalila obavou pred Archelaom, predsa od anjela uspokojený radostne si prebýval s Ježišom a s Máriou v Nazarete.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vypros nám, aby naše srdcia, oslobodené od akéhokoľvek škodlivého strachu, požívali pokoj svedomia a my aby sme s Ježišom a Máriou bezpečne žili a s nimi aj umierali.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

7. Vzor všetkej svätosti, slávny sv. Jozef! Keď si bez vlastnej viny stratil Ježiška, hľadal si ho s najväčším žiaľom tri dni, kým si sa z celej duše nepotešil, že si ho v chráme medzi zákonníkmi našiel.

Pre túto tvoju bolesť a pre túto tvoju radosť vrúcnym srdcom ťa prosíme, oroduj za nás, aby sme nikdy nestratili Ježiša ťažkým hriechom. A keby sme ho na svoje najväčšie nešťastie predsa stratili, urob, aby sme ho s neprestajnou bolesťou dotiaľ hľadali, kým ho nám priaznivého nenájdeme, a to najmä v hodinu smrti, aby sme potom mohli prísť do neba a tam ho požívať a s tebou na veky ospevovať jeho božské zmilovania.

Otče náš, Zdravas, Sláva.

Antif. Sám Ježiš, keď začínal, bol asi tridsaťročný a pokladali ho za syna Jozefovho.

V. Oroduj za nás, svätý Jozef. R. Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.

Modlime sa: Bože, ktorý si nevýslovnou prozreteľnosťou blahoslaveného Jozefa za ženícha najsvätejšej Rodičky tvojej vyvoliť ráčil: daj, prosíme, aby sme si za orodovníka v nebesiach zaslúžili toho, ktorého ctíme ako ochrancu na zemi. Ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

+++

1-vý Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 5. október roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Róbert Bellarmín

(*1542 – † 1621; učiteľ Cirkvi):

„O druhom prameni sĺz, ktorým je úvaha o pekle

…Pán a Majster náš Kristus… hovorí o plači zbožným ženám, ktoré Ho nasledovali v slzách k hore Kalvárii, kde mal byť ukrižovaný: Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo hľa, prídu dni, v ktorých povedia: Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nekojili. Vtedy začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás, a kopcom: Prikryte nás; lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým? (Lk 23, 28 – 31.) Pán sa nemrzel ani nezakázal úkon zbožnosti, ktorým oné ženy oplakávali Jeho utrpenie; chcel však naznačiť, že majú väčšiu príčinu k žiaľu ony, ktoré zrodili zlých synov, akými boli premnohí z tých, ktorí verejne kričali: Preč s ním, preč s ním, ukrižuj ho! (Jn 19, 15.) a: Jeho krv na nás a na naše deti (Mt 27, 25). To oni povedia v deň súdu vrchom: Padnite na nás, a kopcom: Prikryte nás. Lebo ak proti stromu zelenému, to jest proti Kristovi, zelenajúcemu sa a kvitnúcemu všetkými druhmi čností, pre hriechy iných tak vzplanul oheň utrpenia – čo sa bude diať so suchým, to jest so zlými ľuďmi, v ktorých vyschla všetka miazga lásky?“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, Kniha II., kapitola 2.)

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 28. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Peter Chryzológ

( *ok. 380 – † ok. 450; učiteľ Cirkvi):

Buď Božou obetou i kňazom

»Pre Božie milosrdenstvo vás prosím« (Rim 12, 1). Pavol prosí, ba cez Pavla prosí Boh, lebo chce, aby sme Ho skôr milovali, ako sa Ho báli. Boh prosí, lebo skôr chce byť Otcom ako Pánom. Boh prosí z milosrdenstva, aby sa nemusel domáhať prísnosťou.

Počúvaj Pána, ako prosí: Viďte, viďte vo mne svoje telo, svoje údy, svoje srdce, svoje kosti, svoju krv! A keď sa bojíte toho, čo je Božie, prečo nemilujete to, čo je vaše? Ak utekáte pred Pánom, prečo sa neutiekate k Otcovi?

Možno vás zahanbuje veľkosť utrpenia, ktoré ste mi spôsobili. Nebojte sa! Tento kríž nie je mojím ostňom, ale ostňom smrti. Tieto klince nevrážajú do mňa bolesť, ale hlboko do mňa vtláčajú lásku k vám. Tieto rany nevyrážajú zo mňa stony, ale vás vovádzajú do môjho Srdca. Rozpätie môjho tela nezväčšuje moje muky, ale vám rozširuje moje náručie. Moja krv sa mi nestráca, ale uchováva sa ako výkupné za vás.

Poďte teda, vráťte sa a aspoň takto sa presvedčte o Otcovi. Veď vidíte, že sa za zlé odpláca dobrým, za urážky láskou, za toľké rany takou láskou.

Ale počúvajme už, o čo prosí Apoštol. Hovorí: »Prosím vás, aby ste svoje telá prinášali na obetu« (Rim 12, 1). Apoštol takouto prosbou vedie všetkých ľudí na vrchol kňazstva: »Aby ste svoje telá prinášali ako živú obetu« (Rim 12, 1).

Aká neslýchaná je služba kresťanského kňazstva, keď si je človek sám aj obetou, aj kňazom; keď si človek nehľadá vonku, čo by obetoval Bohu; keď človek prináša so sebou, ba v sebe to, čo chce obetovať Bohu za seba; keď aj obeta zostáva tá istá, aj kňaz pretrváva ten istý; keď obeta umiera, a predsa žije; keď kňaz, ktorý má obetovať, neusmrcuje.

Nezvyčajná obeta, kde sa obetuje telo bez zabitia tela a krv bez vyliatia krvi! Hovorí: »Pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú obetu« (Rim 12, 1).

Bratia, táto Kristova obeta má svoj pôvod vo forme, akou Kristus svoje telo v pravom zmysle slova obetoval za život sveta; naozaj urobil svoje telo živou obetou, lebo hoci bol zabitý, žije. Pri takejto obete sa teda smrti zadosťučiní, a obeta zostane, obeta žije, a smrť je potrestaná. Preto sa mučeníci smrťou rodia, koncom začínajú, zabití žijú a žiaria na nebi tí, o ktorých si na zemi mysleli, že vyhasli.

Hovorí: »Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú obetu« (Rim 12, 1). Toto je to, o čom spieval prorok: »Obety a dary si nepraješ, lež telo si mi utvoril« (Hebr 10, 5; porov. Ž 40, 7).

Buď, človeče, buď Božou obetou i kňazom! Nestrať to, čo ti dala a dovolila Božia moc! Zaodej sa rúchom svätosti, prepáš sa opaskom čistoty! Kristus nech je pokrývkou tvojej hlavy. Kríž na čele nech je tvojou trvalou záštitou. Na hruď si prilož tajomstvá Božej múdrosti! Stále zapaľuj voňavé kadidlo modlitby! Chop sa meča Ducha! Zo svojho srdca urob oltár! A tak prinášaj Bohu s dôverou svoje telo na obetu!

Boh hľadá vieru, nie smrť. Žízni po modlitbe, nie po krvi. Dá sa uzmieriť vôľou, nie usmrtením.”

(Z Rečí sv. biskupa Petra Chryzológa, Sermo 108: PL 52, 499 – 500)

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 21. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: Na Slovensku máme relikviu Sv. Kríža:

Na Slovensku máme

vzácnu relikviu zo Svätého Kríža

Bohu vďaka i za to, že aj na našom krásnom Slovensku, ktoré vo svojom štátnom znaku hrdo nosí Spasiteľov Svätý Kríž, vlastníme z neho niekoľko čiastočiek!

Túto vzácnu relikviu môžeme nájsť a uctiť si ju nielen v hlavnom meste Slovenskej republiky, v Bratislave, ale aj v Košiciach.

Keď hľadíme hoci aj na veľmi malú čiastočku zo Spasiteľovho Sv. Kríža, majme na pamäti slová sv. biskupa Pavlín z Noly (355 – 431), ktoré napísal svojmu priateľovi Sulpiciovi Severovi, keď mu v zlatom relikviári ako dar posielal maličkú čiastočku z Pánovho Sv. Kríža.

Sv. Pavlín z Noly svojmu priateľovi Sulpiciovi napísal, že aj „v najmenšej čiastočke sa nachádza celá moc Kríža.“

(Pavlín z Noly, Ep. 31, 1)

+++

Bratislava:

V Bratislave sa relikvia z pravého Sv. Kríža nachádza v dvoch kostoloch:

v Katedrálnom gréckokatolíckom chráme Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža na Ondrejskom cintoríne

a v Petržalke, v kostole Povýšenia Svätého Kríža na Daliborovom námestí 1.

Bratislava (Petržalka)

Kostol Povýšenia Svätého Kríža

na Daliborovom námestí 1.:

17. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii :

Sv. Róbert Bellarmín

(1542 – 1621; učiteľ Cirkvi):

„O druhom ovocí sĺz, ktorým je bázeň pred peklom

…Iný úžitok z bázne je, že nielenže zaháňa hriech už spáchaný a pripravuje k ospravodliveniu, ale aj chráni pred nebezpečenstvom hriechu a uchováva získanú milosť. Svätí otcovia vysvetľujú tento úžitok rôznymi podobenstvami. Svätý Bazil prirovnáva v reči na prvú kapitolu Knihy prísloví bázeň pred Pánom k ostrým klincom, ktoré udržujú človeka pribitého na kríži, aby sa nemohol pohnúť, pretože totiž pohybom tela sa rozjatrujú rany a zväčšuje sa bolesť. Tak aj ten, kto je pribitý klincami bázne pred Božími rozsudkami a pekelnými mukami, neodvažuje sa k špatným skutkom vztiahnuť ruky, ba ani okom na ne pozrieť alebo ušami o nich počúvať, alebo srdcom o nich premýšľať. Odtiaľto Dávid vravieval: Prebodni svojou bázňou moje telo, lebo sa bojím Tvojich rozsudkov (Ž 118, 120). Akonáhle totiž vyvstane pokušenie k hriechu, vyvstane aj bázeň a bodá pamäť, aby si pripomenula pomstivé plamene, ktoré očakávajú hriešnikov v podsvetí.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, III. kniha, kapitola II.)

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 18. november roku Pána 2016:

Vďaka nekonečne dobrému Trojjedinému Bohu bola urobená NOVÁ rubrika:

2. Kniha

VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE:

Kniha V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti:

2. Kniha – 2-oj stranová – (rok Pána 2016; PDF) 2. Kniha – 1-no stranová (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF) 2. Kniha – Obálka FB (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF) 2. Kniha – Obálka ČB (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF)

+++

Autor tejto knihy i tejto internetovej stránky DOVOĽUJE túto knihu a tiež fotografie, kresby, alebo texty z tejto internetovej stránky VOĽNE šíriť!

+++

+++

+++

Veľký Piatok - 18. apríl roku Pána (a Sedembolestnej Panny Márie) 2014:

Bola urobená nová rubrika: Dielo vtelenej nekonečnej Lásky a dielo naše:

Brat Ján Mária od ukrižovanej Nekonečnej Lásky

Dielo vtelenej Nekonečnej Lásky a dielo naše

Veru, biedne je to srdce, ktoré bude toto čítať a nebude pri tom skrúšene, v Božom objatí plakať:

Moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro!

Dnes, na Veľký Piatok – 18. apríla Tvojho roku 2014, v tento najsladší, najláskyplnejší a najobdivuhodnejší deň v roku, Tebe samému – Trojjedinému Bohu, venujem z celého svojho passionistického srdca túto maličkú kytičku mojej vďačnej spomienky na Tvoje obdivuhodné skutky bezhraničnej lásky, ktoré si nám vo svojom pozemskom živote preukázal a ktorými si nám dokázal svoju nekonečnú lásku, ktorou nás miluješ, ako – viem, že malé a nepatrné – zadosťučinenie predovšetkým za všetky moje hriechy i hriechy celého sveta:

Ty, Boh, všemohúci Vládca, bol si pri príchode na našu zem anjelom ohlásený ako večný Kráľ – naopak, my sme Ťa posmešne vyhlásili za kráľa, korunovali tŕňovou korunou, Tvoje zbičované, krvou zaliate telo zaodeli šarlátovým plášťom, do ruky Ti dali za žezlo trstinu, a potom Ti vzdávali náš „kráľovský“ hold: pľuli sme na Teba, trstinou Ťa bili po hlave, kľakali pred Tebou a robili si z Teba posmech!

Ty, nekonečne blažený Boh, Kráľ kráľov, Pán celého stvorenia si zostúpil zo svojho nebeského trónu ako pokorný sluha k našim nohám, aby si ich umýval – naopak, my sme z Teba urobili kráľa každej bolesti a potupy a na tróne, ktorý sme Ti zhotovili – na kríži Ťa s tŕňovou korunou na hlave vyzdvihli zo zeme do neba a potom nevďačne pod ním šliapali svojimi nohami po Tvojej svätej krvi, ktorú si vylieval za našu spásu!

Ty, Všadeprítomný, v ktorom prebýva celé stvorenie, prišiel si nám darovať Božie kráľovstvo – naopak, my sme Tebe hneď v prvom dni Tvojho narodenia, keď si to najviac potreboval, odmietli poskytnúť prístrešie!

Ty si nás stratených prišiel hľadať ako tichý, krotký Boží Baránok, nekonečne žízniaci po našej spáse – naopak, my sme Ťa od Tvojho narodenia hľadali a prenasledovali s rúhavým revom ako zúrivé levy, nenásytne hladné po Tvojej smrti!

Ty si chlebom zázračne nasýtil tisíce hladných ľudí, ktorí tri dni nejedli, aby na ceste domov od vysilenia nepoomdlievali a Seba samého si nám v Chlebe – Eucharistii zanechal ako posilu na našej ceste do neba – naopak, my sme Ťa nasýtili hladom, smädom a mnohorakým mučením – celkom vysilili a potom, v takomto stave, s ťažkým krížom na ramenách hnali na Golgotu!

Ty si vínom zázračne napojil svadobčanov a svoju vlastnú Krv – Seba samého si nám pod spôsobom vína zanechal ako nápoj večného života – naopak, my sme Ťa na kríži napájali octom a Tvoju svätú krv považovali za nič!

Ty si sa 40 dní postil, vôbec nič nejedol a po celý život žil v chudobe a skromnosti – naopak, my sme Ťa nazvali pažravcom!

Ty si z neba zostúpil, aby si sa stal našou cestou, ktorá vedie do večnej nebeskej blaženosti a bol náš vodca – naopak, my sme od Teba bočili a vraveli o Tebe, že si zvodca!

Ty si nás prišiel pozdvihnúť z pekelnej priepasti do pre nás nedostupnej nekonečnej nebeskej výšiny – do Božieho kráľovstva – naopak, my sme Ťa vyviedli na zráz vrchu a stadiaľ chceli zhodiť dolu!

Ty si často na unavených nohách kráčal za chorými, aby si ich uzdravil citlivým dotykom svojich rúk – naopak, my sme Tvoje nohy a ruky bezcitne pribili na kríž!

Ty, vtelená nekonečná Múdrosť si nás učil Božej múdrosti – naopak, my sme Ťa vyhlásili za šialeného a pomäteného!

Ty, vtelená neomylná Pravda si nás učil bez najmenšej lži oslobodzujúcej pravde a potvrdzoval ju veľkými zázrakmi – naopak, my sme Ti neverili a nazvali Ťa klamárom!

Ty si vyháňal z ľudí zlých duchov a porazil Knieža temnoty – naopak, my sme o Tebe vraveli, že si posadnutý zlým duchom a spoločníkom satana!

Ty si svojou slinou vrátil slepým zrak a hluchonemému reč a sluch – naopak, my sme Ti opovržlivo pľuli do tváre!

Ty si uzdravoval hluchých a odťaté ucho vrátil Tvojmu nepriateľovi a uzdravil ho – naopak, my sme Ťa zauškovali!

Ty, vševidiaci a vševediaci Boh si nám, telesne i duchovne slepým ľuďom, vracal zrak – naopak, my sme Ti zakryli oči handrou a potom Ťa päsťami surovo bili po tvári so slovami: „Prorokuj, hádaj, kto Ťa udrel“!

Ty, Svetlo sveta si nás prišiel oslobodiť z temného žalára, z večnej tmy – naopak, my sme Ťa väznili v temnici a potom zabili a vložili do temného hrobu!

Ty, Božia živá Voda, prišiel si uhasiť náš smäd po večnom šťastí – naopak, my sme Ťa na kríži trápili smädom!

Ty, keď si spal na dreve, ktoré pohlcovali vlny rozbúreného jazera a Tvoji učeníci, zachvátení hrôzou z blížiacej sa smrti Ťa budili, hneď si vstal a oslobodil ich od smrteľnej hrôzy – naopak, v deň, keď si sa dobrovoľne chystal „usnúť“ na dreve a Tvoja duša od smútku, úzkosti a hrôzy zomierala a Tvoje telo sa potilo krvou – hoci si nás žiadal, aby sme s Tebou bdeli –, my sme zaspali a keď si nás zobudil, znova sme zaspali, tri razy si prišiel za nami a zakaždým si nás našiel spať, nedokázali sme s Tebou bdieť ani jednu hodinu!

Ty si nám rozviazal otrocké putá a oslobodil si nás od hriechu a večnej smrti – naopak, my sme Ťa zviazali ako zločinca a v putách odviedli na smrť!

Ty, Najvyšší, ktorý nás nekonečne prevyšuješ, dal si nám moc šliapať po našich nepriateľoch – hadoch – zlých duchoch, ktorí nás chcú stiahnuť dolu k sebe do večného zatratenia – naopak, my – prach, sme sa s nimi spolčili a spolu s nimi šliapali po Tebe ako po červíkovi a uličnom blate!

Ty si uzdravil a k nebu vzpriamil k zemi zhrbenú ženu, ktorú satan sužoval 18 rokov – naopak, my sme spolu so satanom zaťažili Tvoje plecia ťažkým krížom a vyčerpaného Ťa zrazili do prachu k našim nohám!

Ty, vidiac na dreve ťažkými hriechmi obťaženého Zacheja, povolal si ho dolu a oslobodil od nich – naopak, my sme Ťa na zemi ťažkými hriechmi obťažili a vyzdvihli a zavesili na smrtiace drevo!

Ty, nekonečne slobodný a všadeprítomný Boh si uzdravoval telá ochrnutých, dával im slobodu pohybu – naopak, my sme Tvoje telo bolestne znehybnili klincami na kríži a potom, keď si na ňom zomrel, ho zavreli do malého, tesného hrobu!

Ty, vtelené Božie Slovo si nám hovoril slová večného života – naopak, my sme Ťa na kríži umlčali!

Ty, aby si nás získal, si za naše vykúpenie zaplatil Božej spravodlivosti na kríži svojou bolestnou smrťou nekonečnú cenu – naopak, my – aby sme sa Ťa zbavili – sme za Tvoju bolestnú smrť zaplatili 30 strieborných!

Ty, chcejúc posilniť našu vieru, si sa pred našimi očami slávne premenil a majestátne zažiaril v nadpozemsky bielom odeve – naopak, my sme Ťa v deň Tvojho umučenia a smrti pred očami sveta zosmiešnili okrem iného aj tým, že sme Ťa obliekli do žiariaceho lesklého rúcha!

Ty si uzdravil mnohých malomocných, ktorých telá boli celé znetvorené a z ktorých odpadávali kusy mäsa – naopak, my sme celé Tvoje telo od hlavy po päty bičmi znetvorili a to tak strašne, že celé bolo dotrhané až do kostí a viseli z neho kusy mäsa!

Ty, nekonečná vtelená Krása, najkrajší z ľudských synov, prišiel si prinavrátiť nášmu Božiemu obrazu stratenú krásu – naopak, my sme Tvoj ľudský výzor zohavili na nepoznanie!

Ty, nekonečná, nesmrteľná Blaženosť, ktorá všetko stvorené zaodieva existenciou a tvarom, si prišiel zaodieť našu dušu i telo Sebou – naopak, my sme vyzliekli nehanebne Tvoje telo zo šiat donaha a Tvoju dušu, zdĺhavou bolestivou smrťou z tela!

Ty, nekonečné Bohatstvo si nás prišiel obohatiť – urobiť z nás Božie deti – naopak, my sme z Teba urobili najväčšieho chudáka a vzali Ti aj to posledné: šaty, dobré meno i život!

Ty si nad naším nešťastím, bolesťou a smrťou plakal – naopak, my sme sa z Tvojho nešťastia, bolesti a strašnej smrti smiali!

Ty, nekonečne milosrdný Boh, si nás svojou svätou krvou obmyl, očistil od našich hriechov a zachránil pred večnou smrťou – naopak, my sme Ťa – hoci sme vedeli, že si nevinný – vydali na smrť a potom si hriešne umyli ruky vo vode a vyhlásili, že nemáme vinu na Tvojej krvi!

Ty, Nevinný si sa stal vinný namiesto nás vinníkov a bol si za naše viny umučený a ukrižovaný – naopak, my vinníci sme oslobodili zločinca – Barabáša a namiesto neho – a to aj napriek tomu, že Tvoj sudca Ťa vyhlásil za nevinného – urobili sme z Teba vinníka, ktorý si zasluhuje smrť na kríži!

Ty, nepoškvrnená Nevinnosť, keď Ťa na kríži pre naše viny pohlcovala strašná smrť, si nás ospravedlňoval pred Otcovou spravodlivosťou – naopak, my sme pred sudcom, ktorý Ťa ospravedlňoval a vyhlasoval za nevinného, na Teba žalovali, krivo Ťa pred ním obviňovali a s veľkým krikom si od neho vynucovali túto Tvoju strašnú smrť!

Ty, nekonečná Spravodlivosť, prišiel si nás ospravedlniť a zachrániť pred večnou smrťou – naopak, my sme Ťa nespravodlivo odsúdili na smrť!

Ty, svätý Boh, nekonečná vtelená bezhriešnosť a nevinnosť, prišiel si nás hriešnikov oslobodiť z otroctva hriechu – naopak, my sme Ťa započítali medzi zločincov!

Ty, vtelená nekonečná Dobrota si nežne objímal deti a požehnával ich – naopak, my sme Tvoje ruky surovo rozpäli na kríži, aby si na ňom zomrel ako prekliaty!

Ty, večný Život si zo smrti a hrobu povolával mŕtvych späť k životu – naopak, my sme Ťa zabili a vložili do hrobu!

Ty, Boh, Boží Syn si nás stratených vo večnej smrti prišiel v ľudskom tele hľadať až za svoju smrť, aby si nás so sebou zjednotil v Jedno – urobil údmi svojho Tela – daroval nám Božie synovstvo – naopak, my, hoci sme s Tebou žili tri roky v jednom dôvernom spoločenstve a vedeli, že si Boží Syn, sme Ťa zradili, za 30 strieborných Tvojim nepriateľom predali a vydali na smrť, rozutekali sa od Teba do všetkých strán, pred ľuďmi prisahali, že Ťa nepoznáme a na kríži, keď si za nás zomieral v desivej smrteľnej opustenosti, Ťa zanechali samého!

Ty, Boh v ľudskom tele si všetkým ľuďom na kríži svojou strašne bolestivou smrťou vydobyl blažený večný život – naopak, my hriešnici sme sa vtedy, keď si za nás na kríži v strašných bolestiach zomieral, stojac pod ním, z Teba smiali, potriasali hlavami a rúhali sa Ti, že nedokážeš zachrániť ani len seba!

Ty si pre nás na kríži otvoril dokorán svoje dlane, náruč i srdce, ktoré si dovolil vojakovi kopijou otvoriť, pretože si chcel aby sme doň vstúpili – do blaženého objatia Tvojej ukrižovanej nekonečnej lásky – naopak, my sme pred Tebou svoje srdcia zatvrdili a Tvoje plačúce oči hľadeli na naše doširoka napriahnuté ramená s otvorenými dlaňami, ktoré Ťa fackali, na naše dlane zovreté v päsť, ktoré Ťa nemilosrdne bili a na naše dlane zvierajúce kamene, povrazy, palice, kopije, biče, klince, kladivá, ktoré Ťa mučili a nakoniec aj zabili!

Ty nekonečná Blaženosť, priniesol si nám večný Boží život bez bolesti a trápenia – naopak, my sme celý Tvoj ľudský život naplnili slzami, trýzňou a najväčšími mukami!

Ty, Boh, vtelená Nekonečná Láska si nás miloval až do krajnosti – naopak, my sme Ťa až do krajnosti nenávideli!

+++

!!!

Ak Boh dovolí, na túto internetovú stránku bude neskôr do nej vložený po zhotovení (napísaní) jej ZÁVEREČNÝ VRCHOL - 5 Kníh VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE.

Z VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE sú už HOTOVÉ tieto jednotlivé knihy:

1. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky v dokonalých číslach, 2. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti

a

5. Kniha: V náručí ukrižovaného Božieho Slova.

+++

Kto chce, nech sa prosím za mňa pomodlí, aby som vždy a všade, až do konca svojho života, čo najdokonalejšie plnil Božiu vôľu. ĎAKUJEM!

+++