OZNAMY

Kategória: OZNAMY

NOVÉ:

Deo Gratias!:

(1. Kniha VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE)

(2. Kniha VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE)


+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 15. december roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Augustín

(*354 – † 430; učiteľ Cirkvi, Doctor Gratiae):

„Uvážil si, aká veľká je moc tohto veľkého znamenia, to jest znamenia kríža? Slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoje svetlo; kríž však bude žiariť a zatmie nebeské svetlá, a keď popadajú, jedine sám bude žiariť (pozn.: Mt 24, 29 – 30), aby si sa poučil, že kríž je aj nad mesiac žiarivejší, i nad slnko jasnejší, jasom božieho svetla ožiarený.“

(Sanctus Augustinus, Sermo CLV, 10, De Passione Domini, VI; seu de Cruce et Latrone)

***


Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 8. december roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: S apoštolskými otcami na Kalvárii:

Sv. Polykarp zo Smyrny

(*ok. 69 – † ok. 155; žiak apoštolov):

Martýrium sv. Polykarpa, biskupa v Smyrne

Cirkev Božia, bývajúca v Smyrne, cirkvi Božej, bývajúcej vo Filoméliu, a všetkým spoločenstvám svätej a katolíckej cirkvi: Nech sa rozmnoží milosrdenstvo, mier a láska Boha Otca a Pána nášho Ježiša Krista.

Písali sme vám, bratia, o tých, ktorí vydali svedectvo a o blaženom Polykarpovi, ktorý akoby zapečatil a svojim svedectvom (pozn.: Grécke slovo martýrium znamená jednak »svedectvo« a jednak »umučenie«.) ukončil prenasledovanie. Dá sa takmer povedať, že sa všetko predošlé stalo preto, aby nám Pán zhora ukázal svedectvo podľa evanjelia. Polykarp počkal, aby bol vydaný podobne ako Pán; aby sme sa aj my stali nasledovateľmi, nehľadiac len na seba, ale aj na svojich blížnych. Patrí ku skutočnej a spoľahlivej láske to, že nechce byť len sám spasený, ale chce, aby boli spasení aj všetci bratia.

Blažené a ušľachtilé sú všetky svedectvá, ktoré sa udiali podľa vôle Božej. Musíme byť úprimne zbožní a odovzdávať Bohu moc nad všetkým. Kto by sa nedivil nad ich ušľachtilosťou, vytrvalosťou a láskou k Pánovi? Niektorí boli zbičovaní do krvi, až bolo vidieť ich orgány až po vnútorné cievy a žily, a vydržali, takže ich okolostojaci ľutovali a nariekali. Oni došli v ušľachtilosti až tak ďaleko, že nikto z nich neprehovoril ani nevzdychol, a tak nám všetkým dokázali, že utrápení v onú hodinu opustili telo ako najušľachtilejší svedkovia Kristovi, ba ešte viac, Pán bol pri nich a rozprával sa s nimi. I pridŕžali sa Kristovej milosti a nedbali na svetské mučenie a za jednu hodinu si kúpili večný život. Aj oheň odporných sudcov im bol studený. Dbali totiž o to, aby unikli ohňu večnému a nehasnúcemu a očami srdca vzhliadali na dobrá zachované pre tých, ktorí vytrvajú, dobrá, ktoré ucho nepočulo a oko nevidelo a ktoré do ľudského srdca nevstúpili. Pán ich však ukázal im, ktorí už neboli ľudia, ale anjeli. Podobne i tí, ktorí boli odsúdení k šelmám, vytrpeli hrozné tresty; podkladali pod nich ostré mušle a trestali ich inými druhmi všelijakých mučení, aby ich tyran – pokiaľ možno – vytrvalým trestaním prinútil k zapretiu. Diabol totiž vymyslel veľa proti nim.

Ale vďaka Bohu – so žiadnym nič neurobil. Najušľachtilejší Germanikos ich v bázni posiloval svojou vytrvalosťou a úspešne bojoval so šelmami. Keď ho chcel prokonzul presvedčiť a hovoril mu, aby ľutoval svoju mladosť, násilím si pritiahol šelmu, pretože chcel rýchlejšie opustiť ich bezprávny a bezbožný život. Tu však celý dav, diviaci sa ušľachtilosti kresťanského ľudu, milujúceho a ctiaceho si Boha, zvolal: »Preč s bezbožníkmi, hľadajte Polykarpa!«

Ale jeden, menom Quintus, Fryžan, ktorý nedávno prišiel z Frýgie, sa zhrozil, keď zbadal šelmy. A pritom to bol on, ktorý spôsobil, že on a niektorí iní pristupovali dobrovoľne. Prokonzul ich veľmi prosil a presvedčil ho, aby prisahal a obetoval. Preto teda, bratia, nechválime tých, ktorí sami seba vydávajú, lebo tak evanjelium neučí.

Keď to najpodivuhodnejší Polykarp po prvýkrát počul, nevyľakal sa, ale chcel zostať v meste; väčšina ho však presvedčila, aby odišiel. I odišiel na statok nie príliš vzdialený od mesta a prebýval tam so zopár ľuďmi. Vo dne v noci nečinil nič iného, než sa modlil za všetkých a za spoločenstvá po celom svete, ako mal vo zvyku. A keď sa modlil, mal videnie – tri dni predtým, ako bol zatknutý – a videl, ako je jeho vankúš spaľovaný ohňom. I obrátil sa a povedal tým, ktorí boli u neho: »Musím byť za živa upálený.«

A keď ho stále hľadali, prešiel na iný statok. A hneď prišli tí, ktorí ho hľadali. Keď ho nenašli, chopili sa dvoch mladých otrokov, z ktorých druhý pri mučení prehovoril. Napokon bolo nemožné, aby sa skrýval, keď tí, ktorí ho zradili, patrili k domu. Veliteľ polície, ktorý zdedil rovnaké meno a zvaný Héródés, ponáhľal s jeho privedením na štadión, aby sa Polykarp stal spoločníkom Kristovým a dokonal tak svoj osud. A aby tí, ktorí ho zradili, podstúpili ten istý trest ako Judáš.

S tým mladým otrokom sa teda v piatok v čase večere vypravili vojaci a jazdci so svojimi obvyklými zbraňami – ako keby naháňali zlodeja. A v neskorú hodinu ho prepadli a našli ho ležiaceho na hornom poschodí. Odtiaľ mohol ešte odísť na iný statok, ale nechcel – povedal: »Staň sa vôľa Božia.« Keď ich počul prichádzať, zostúpil a hovoril s nimi. Prítomní sa divili jeho veku a pokoju, a či bolo také súrne zatýkať tak starého muža. Hneď nariadil, aby im v tú hodinu dali jesť a piť koľko by len chceli a požiadal ich, aby mu dali hodinu, aby sa mohol v pokoji pomodliť. Keď to dovolili, vstal a plný Božej milosti sa modlil, až ho dve hodiny nemohli utíšiť. Tí, ktorí to počuli, desili sa, že sa vydali na tak bohumilého starca.

Keď potom ukončil modlitbu, spomenúc na všetkých, s ktorými sa kedy stretol – na malých i na veľkých, na slávnych i neslávnych, a na všeobecnú cirkev celého sveta, a prichádzala hodina odchodu, posadili ho na osla a viedli do mesta – bolo to na veľký sabat. Naproti mu vyšiel veliteľ polície Héródés a jeho otec Nikétés – tí ho presadili do kočiara, sadli si vedľa neho a prehovárali ho. Hovorili: »Čo je zlého na tom povedať: Cisár je pán, obetovať a vykonať to, čo s tým súvisí, a zachrániť sa?« On im spočiatku neodpovedal, ale keď neprestávali, povedal: »Nevykonám to, čo mi radíte.« Keď sa im ho nepodarilo presvedčiť, hovorili mu hrozné veci a rýchlo ho vyhodili, takže si pri vystupovaní z kočiara odrel holeň. Ale ani sa neobrátil a ochotne sa ponáhľal, akoby sa mu nič nestalo, keď ho viedli na štadión. Na štadióne bol taký hluk, že nikto nemohol nič počuť.

Keď Polykarp vchádzal na štadión, zaznel hlas z neba: »Polykarp, buď silný a zmužilý.« Hovoriaceho nikto nevidel, ale mnohí z našich, ktorí tam boli prítomní, ten hlas počuli. Napokon keď ho privádzali, opýtal sa ho prokonzul, či je Polykarpom. Keď prisvedčil, prehováral ho, aby zaprel. Hovoril: »Šetri svoj vek« a iné veci v tomto smere, ako to vravievali: »Prisahaj pri Fortune cisárovej, rozmysli si to, povedz: Preč s bezbožníkmi!« Keď prokonzul naliehal a hovoril: »Prisahaj a prepustím ťa, zloreč Kristovi!«, Polykarp odpovedal: »Osemdesiatšesť rokov mu slúžim a nikdy mi neublížil; ako by som sa mohol rúhať svojmu kráľovi, ktorý ma zachránil?«

Keď prokonzul neprestával a opäť hovoril: »Prisahaj pri šťastí cisárovom,« odpovedal: »Robíš si márne nádeje, že budem prisahať na Fortunu cisára ako tvrdíš, činíš, akoby si nevedel kto som. Počuj jasne: Som kresťan. Ak chceš spoznať zmysel kresťanstva, stanov deň a počúvaj.« Na to prokonzul: »Presvedči ľud!« Polykarp povedal: »Mal som ťa za hodného slova. Sme totiž naučení vydávať vládam a mocnostiam ustanoveným od Boha príslušnú česť, pokiaľ nám to neškodí; oni však nie sú hodní, aby som sa pred nimi obhajoval.«

Prokonzul povedal: »Mám šelmy a im ťa hodím, ak nezmeníš svoje zmýšľanie.« On potom povedal: »Zavolaj, pre nás je totiž nemožná zmena zmýšľania od lepšieho k horšiemu, avšak je pekné odkloniť sa od zlého k spravodlivému.« On k nemu opäť: »Nechám ťa strestať ohňom, keď pohŕdaš šelmami – pokiaľ nezmeníš svoje zmýšľanie.« Polykarp povedal: »Hrozíš ohňom, ktorý horí hodinu a za chvíľočku zhasne; nepoznáš totiž, že pre bezbožného je pripravený oheň budúceho súdu a večného trestu. Ale čo otáľaš? Vynes, čo chceš!«

Keď toto i mnoho iného hovoril, naplnil sa odvahou i radosťou a jeho výzor bol plný milosti, čiže nielenže nepadol vydesene pred tým, čo mu hovorili, ale naopak, prokonzul bol zmätený a poslal svojho hlásateľa, aby uprostred štadióna trikrát vyhlásil: »Polykarp sa priznal, že je kresťan.« Keď to hlásateľ oznámil, celé to množstvo pohanov a Židov (pozn.: O Židoch žijúcich v Smyrne, porov. Zjv 2, 9.) žijúcich v Smyrne zvolalo v neviazanom hneve a veľkým hlasom: »To je ten učiteľ Ázie, ten otec kresťanov, vrah našich bohov, ktorý mnohých učí, aby im neobetovali a neklaňali sa!« To vraveli a volali a žiadali aziarchu Filipa, aby vypustil na Polykarpa levy. Ten povedal, že nemôže, pretože štvanice sa už skončili. Tu sa im podarilo jednotne zvolať, aby Polykarpa zaživa upálil. Malo sa totiž splniť videnie, ktoré sa mu zjavilo na vankúši, pretože ho videl horieť, keď sa modlil a obrátil sa vtedy k verným, čo boli s ním, a prorocky im riekol: »Musím zaživa zhorieť.«

To sa udialo tak rýchlo, rýchlejšie, ako sa to povedalo – a davy hneď z dielní a kúpeľní znášali dreva a raždia, a zvlášť Židia boli tomu ochotne nápomocní, ako je ich zvykom (pozn.: O tom, že Židia nezriedka podnecovali prenasledovanie kresťanov, svedčí i Tertullián, ktorý nazýva synagógy »fontes persecutionum«.). Keď potom bola hranica pripravená, odložil Polykarp všetko šatstvo, odviazal pás a snažil sa i zobuť, hoci to predtým nerobil, pretože každý z verných sa vždy ponáhľal, kto z nich sa rýchlejšie dotkne jeho kože, pretože pre svoje dobré správania bol i pred martýriom zdobený všetkým krásnym. Hneď mu začali pripevňovať veci používané k upaľovaniu. A keď ho mali ešte pribiť, povedal: »Nechajte ma tak, ten, ktorý dáva vydržať oheň, dá aj bez vášho zaistenia v pokoji vydržať hranicu.«

Oni ho teda nepribili, ale priviazali. Dali ruky dozadu a bol spútaný ako vybraný baránok z veľkého stáda k obeti, k príjemnej zápalnej obeti pripravenej Bohu a vzhliadnuc k nebesiam povedal: »Pane Bože všemohúci, Otec svojho milovaného a dobrorečeného služobníka Ježiša Krista, skrze ktorého sme prijali poznanie teba, Bože anjelov a mocností, všetkého stvorenia a celého rodu spravodlivých, ktorí žijú pred tebou: Dobrorečím ti, že si ma uznal za hodného tohto dňa a tejto hodiny, že môžem zaujať miesto v počte svedkov na kalichu tvojho Krista na vzkriesenie života večného duše i tela v neporušiteľnosti Svätého Ducha. Medzi ne nech som dnes prijatý pred tebou v obeti príjemnej, ako si to pripravil a predzjavil a naplnil, ty neklamúci a pravdivý Bože. Preto ťa i za všetko chválim, dobrorečím ti a oslavujem ťa skrze večného a nebeského veľkňaza Ježiša Krista, tvojho milovaného služobníka, skrze neho buď sláva tebe, jemu i Svätému Duchu teraz i na veky vekov. Amen.«

Keď vyslal nahor amen a skončil modlitbu, ľudia od ohňa podpálili. A keď vyšľahol veľký plameň, tí z nás, ktorým to bolo dané vidieť, videli div; a boli sme zachovaní, aby sme zvestovali ostatným, čo sa stalo. Oheň totiž vytvoril tvar prístrešku, ako lodná plachta naplnená vetrom, a akoby okolo obstavil telo mučeníkovo a prostriedok nebol ako horiace telo, ale ako pečený chlieb alebo ako zlato a striebro prepaľované v peci. A pocítili sme takú vôňu, ako keby zavanulo kadidlo či iná zo vzácnych vôní.

Konečne, keď bezbožní videli, že jeho telo nemôže byť strávené ohňom, prikázali, aby k nemu prišiel dobíjač a prebodol (ho) dýkou. Keď tak urobil, vyšla holubica a množstvo krvi, takže oheň zhasol a všetok dav sa divil, či je taký rozdiel medzi neveriacimi a vyvolenými, z ktorých jeden bol najpodivuhodnejší svedok Polykarp, v našich časoch apoštolský a prorocký učiteľ, episkopos katolíckej cirkvi v Smyrne. Každé slovo, ktoré povedal, bolo dokonané a dokoná sa.

Keď ten závistlivec a neprajník a zlý, protivník rodu spravodlivých, videl veľkosť jeho svedectva a od počiatku bezúhonné konanie, ako je korunovaný korunou neporušiteľnosti a ako si odniesol nepopierateľnú cenu, postaral sa, aby sme nemohli odniesť ani jeho ostatky, hoci mnohí túžili tak urobiť a mať (tak) spoločenstvo s jeho svätým telom. Tajne totiž podnietil Nikétu, otca Héródovho a brata Alčina, aby vládcu prehovoril, že nemá vydať jeho telo – aby, povedal, neopustili ukrižovaného a nezačali uctievať tohto. To povedali podnecovaní a nabádaní Židmi, ktorí videli, že ho chceme vytiahnuť z ohňa. Nevedeli, že nikdy nebudeme môcť ani opustiť Krista, ktorý bol bez poškvrny a trpel za hriešnikov, za spasenie všetkých zachránených celého sveta, ani uctievať kohokoľvek iného. Jemu sa totiž klaniame, pretože je Synom Božím; mučeníkov milujeme ako učeníkov a napodobiteľov Pána pre neprekonanú horlivosť voči svojmu kráľovi a učiteľovi – kiežby sme sa i my stali ich spoločníkmi a spoluučeníkmi.

Keď stotník videl neznášanlivosť prichádzajúcu od Židov, položil ho, ako je ich zvykom, na prostriedok i zhorel. A tak sme neskôr vzali jeho kosti, vzácnejšie ako drahé kamene a cennejšie nad zlato, a pochovali sme ich, kam sa patrilo. Tam, ak sa budeme môcť zhromaždiť, nech nám Pán dá v jasote a radosti sláviť výročie jeho mučeníctva, na pamiatku tých, ktorí už dokonali zápas, a na cvičenie a prípravu budúcich.

Toľko teda o blaženom Polykarpovi, ktorý – s tými z Filadelfie – svedčil v Smyrne ako dvanásty, ale na neho pamätajú všetci najviac, takže i pohania o ňom všade hovoria. Nebol to len slávny učiteľ, ale i vynikajúci svedok, ktorého svedectvo, (vydané) podľa Kristovho evanjelia, túžia všetci napodobniť. Svojou vytrvalosťou premohol nespravodlivého vládcu, a tak dostal veniec neporušenosti. S apoštolmi a všetkými svätými jasá a oslavuje Boha a Otca vládcu všetkého a dobrorečí nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi našich duší, vládcovi našich tiel a pastierovi všeobecnej cirkvi po celom svete.

Zaslúžite si, aby vám bolo dôkladne vyrozprávané, čo sa stalo; zatiaľ sme vám povedali to hlavné skrze svojho brata Markiona. Keď to prečítate, pošlite tento list i vzdialenejším bratom, aby i oni oslavovali Pána, ktorý si vyvolí zo svojich vlastných služobníkov. Tomu, ktorý nás všetkých môže milosťou a darom voviesť do svojho večného kráľovstva skrze svojho Syna, jednorodeného Ježiša Krista, tomu nech je sláva, česť, moc, veľkosť na veky. Pozdravujte všetkých svätých. Pozdravujú vás tí, ktorí sú s nami, a ten, ktorý písal, Euarestos, s celým svojím domom.

Blažený Polykarp bol umučený druhého Xanthika, sedem dní pred marcovými kalendami, cez veľký šabat, o ôsmej hodine. Zatkol ho Héród za veľkňaza Filipa Tralliana, keď bol prokonzulom Statius Quadratus, a keď naveky kraľoval náš Pán Ježiš Kristus, ktorému (buď) sláva, česť, veľkosť a večný trón od pokolenia do pokolenia. Amen.

Modlíme sa, aby ste sa mali dobre, bratia, a držali sa podľa slov evanjelia Ježiša Krista, s ktorým (nech je) sláva Bohu a Otcovi a Svätému Duchu pre spasenie svätých vyvolených, ako svedčil blažený Polykarp – nech nás nájdu v jeho stopách v kráľovstve Ježiša Krista. Toto prepísal Gáios z Eirénaia, Polykarpov žiak, ktorý takisto pracoval s Eirénaiem. Potom ja, Sókratés Pionios, som to opísal z vyššie uvedeného (exemplára), ktorý som vyhľadal, keď sa mi vo videní zjavil blažený Polykarp, ako to nižšie popíšem. Zhromaždil som to, čo bolo časom takmer už zničené, aby Pán Ježiš Kristus i mňa zhromaždil so svojimi vyvolenými vo svojom nebeskom kráľovstve; jemu buď sláva s Otcom a Svätým Duchom na veky vekov. Amen.

(pozn.: Iný záver z moskovského kódexu)

Toto prepísal Gáios z Eirénaiových spisov; on sám obcoval s Eirénaiem, ktorý bol žiakom svätého Polykarpa. Tento Eirénaios, ktorý bol v dobe mučeníka biskupa Polykarpa v Ríme, učil mnohé a zapísal mnohé prekrásne a veľmi správne spisy, v nich zmieňuje Polykarpa ako svojho učiteľa; šikovne karhal každú herézu a postúpil ďalej cirkevné a katolícke učenie, ktoré prijal od toho svätého. Uvádza toto: Keď raz blaženého Polykarpa stretol Markion (pozn.: Markion patril medzi najvýznamnejšie osobnosti heretikov 2. stor.), podľa neho sú tzv. markioniti, a povedal: »Poznaj nás, Polykarp.« On Markionovi povedal: »Poznávam, poznávam prvorodencov satanových.« Ešte to sa uvádza v Eirénaiových spisoch, že toho dňa a tej hodiny, kedy bol v Smyrne Polykarp umučený, začul Eirénaios, ktorý bol v meste Rimanov, ako hlas poľnice oznamujúci: Polykarp bol umučený. Z týchto Eirénaiových spisov, o ktorých bola reč, (toto) opísal Gáios, a z Gáiovho exempláru potom Isokratés v Korinte. Ja, Pionios, som opäť opisoval z Isokratovho exempláru – hľadal som ho podľa zjavenia svätého Polykarpa, a zhromaždil som ho, keď bol už časom takmer zničený, aby Pán Ježiš Kristus priviedol i mňa do svojho nebeského kráľovstva; jemu buď sláva s Otcom a Svätým Duchom na veky vekov. Amen.

(Zdroj: Z knihy doc. ThDr. ICLic. Štefana Mordela PhD., DIELA APOŠTOLSKÝCH OTCOV, Pojednanie o dielach Apoštolských Otcov a spisy zo života prvotnej cirkvi, Spišské Podhradie 2007)

***


1-vý Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 1. december roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: S apoštolskými otcami na Kalvárii:

Z listu sv. Ignáca Antiochijského cirkevnej obci vo Filadelfii:

„Ignác, ktorý sa nazýva tiež Theoforus, cirkvi Boha Otca a Pána Ježiša Krista v ázijskej Filadelfii, ku ktorej bol Boh dobrotivý, ktorá je pevná svojou jednotou Božou, ktorá sa úprimne hlási k utrpeniu nášho Pána a k jeho zmŕtvychvstaniu a ktorej sa dostalo veľa milostí. Pozdravujem ju v krvi Ježiša Krista, ktorý dáva večnú a stálu radosť tým, ktorí žijú v jednote s biskupom, jeho kňazmi a diakonmi zvolenými podľa vôle Ježiša Krista, ktorých, aby boli pevní, posilnil On z vlastného rozhodnutia Duchom Svätým…

Bratia moji, neschádzajte na bludné cesty. Kto nasleduje odpadlíkov, ten nepríde do Božieho kráľovstva. Kto sa zaoberá falošnou náukou, ten nemá nijakej účasti na utrpení (Ježišovom).“

(List sv. Ignáca Antiochijského cirkevnej obci vo Filadelfii / pozn.: Pozdrav, / 3, 3).

(Zdroj: Z knihy doc. ThDr. ICLic. Štefana Mordela PhD., DIELA APOŠTOLSKÝCH OTCOV, Pojednanie o dielach Apoštolských Otcov a spisy zo života prvotnej cirkvi, Spišské Podhradie 2007)

***

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 24. november roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: S apoštolskými otcami na Kalvárii:

Sv. Ignác Antiochijský

(*ok. 30 – † ok. 107; apoštolský otec):

List sv. Ignáca Antiochijského Rimanom:

„Ignác, ktorý sa nazýva tiež Theoforus cirkvi, ktorá zakúsila Božie milosrdenstvo v sláve najvyššieho Otca a Ježiša Krista, jeho jediného Syna, ktorá je milovaná a osvietená vôľou toho, ktorý chce všetko, čo chce láska nášho Boha Ježiša Krista, cirkvi, ktorá má prednostné postavenie v krajine Rimanov a ktorá je hodná Boha, ctihodná, ctená, chvályhodná, hodná úspechu, čistá a predsedníčka v spoločenstve lásky, ktorá sa riadi Kristovým zákonom, ktorú aj pozdravujem v mene Ježiša Krista, Syna Otcovho; tým, ktorí sú v tele i v duchu v jednote so všetkými jeho prikázaniami, nerozdielne naplnení milosťou Božou, ktorí nie sú prefarbení žiadnou cudzou farbou.

Keď som sa modlil k Bohu, vynorili sa mi vznešené tváre, takže som si prial, aby som ich mal pri sebe. I keď som spútaný pre Ježiša Krista, dúfam, že vás pozdravím osobne, ak však budem toho hodný. Začiatok je dobrý. Ak dosiahnem milosť, dostanem sa bez prekážky ku svojmu dedičstvu. Bojím sa vašej lásky, aby mi neuškodila. Čo chcete urobiť, je pre vás ľahké. Pre mňa však, ak ma budete šetriť, bude ťažké dosiahnuť Boha.

Mojím prianím je, aby ste sa nepáčili ľuďom, ale Bohu, ako je tomu až doteraz. Pretože ani ja už nebudem mať nikdy takúto príležitosť prísť ku Bohu, tak aj vy, keď budete mlčať, budete sa môcť lepšie zapísať na svoje diela. Ak budete o mne mlčať, ja budem slovom Božím, ak budete mať radi moje telo, budem opäť len prázdnou nádobou. Viac mi nemôžete dať, ako to, aby som bol obetovaný Bohu. Až bude pripravený obetný oltár, zaspievajte radostne spoločne Otcovi v Kristovi Ježišovi, že Boh uznal sýrskeho biskupa, ktorého povolal z východu, za hodného obeti. Je krásne zapadnúť pred svetom, aby som pri ňom mohol povstať.

Vy ste nikdy nikomu nič nezávideli. Iných ste učili. Prajem si, aby to, čo ste učili a prikazovali, teraz aj dodržali. Vyprosujte mi len vonkajšiu i vnútornú silu, aby som nielen rozprával, ale aj chcel, aby som sa nielen kresťanom volal, ale aby som ním aj bol. Že som taký a že som verným kresťanom, to môžem povedať práve vtedy, keď pre tento svet budem neviditeľný. Nič nie je dobré, čo je na tomto svete viditeľné. Pretože náš Boh Ježiš Kristus sa zjavuje oveľa nádhernejšie odkedy je znovu pri Otcovi. Kresťanstvo nie je dielom prehovárania, ale dielom (vnútornej) veľkosti, keď ho svet nenávidí.

Píšem všetkým cirkvám a všetkým pripomínam, že rád zomriem za Boha, ak mi v tom nezabránite. Prosím vás, nepreukazujte mi nevhodnú dobrotivosť. Nechajte ma, aby som sa stal korisťou divej zveri, ktorá mi umožní dosiahnuť Boha. Som Božím obilím a budem zomletý zubami zvierat, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom. Radšej prikážte zveri, aby sa mi stala hrobom a nezanechala nič z môjho tela, aby som, keď zomriem, nebol pre niekoho na príťaž. Ak svet neuvidí moje telo, vtedy budem ozajstným Kristovým žiakom. Vrúcne proste Krista, aby zuby zvierat pripravili zo mňa Božiu obeť. Neprikazujem vám to ako Peter a Pavol. Oni sú apoštolmi, ja odsúdenec. Oni sú slobodní, ja až doteraz len služobník. Ak však budem trpieť, stanem sa prepustencom Ježiša Krista. V ňom vstanem z mŕtvych ako slobodný. Teraz sa v putách učím netúžiť po ničom inom.

Od Sýrie až po Rím, na zemi i na mori, vo dne i v noci zápasím so zverou. Som pripútaný k desiatim leopardom, čo znamená k vojenskému oddielu; títo, keď sa im preukazuje dobrodenie, sú ešte horší. Ich bezprávie je pre mňa školou, ale tým ešte nie som ospravedlnený. Kiež by som sa stal sústom pre pripravenú zver. Modlím sa, aby so mnou nerobila žiadne okolky. Len si prajem, aby ma rýchlo zjedla, nie tak, ako sa niektorých zo strachu ani nedotkla. A keby nechcela – a ja to chcem – prinútim ju. Uznajte mi. Viem čo mi prospieva. Teraz začínam byť žiakom. Kiež by som nedal prednosť tomu čo je viditeľné pred tým, čo je neviditeľné, aby som tak mohol dosiahnuť Krista. Nech ma pália, križujú, nech na mňa pošlú svorku zveri, nech ma trhajú, rozsekajú, nech rozmetajú moje kosti, rozbijú údy, rozdrvia celé telo, nech si na mňa vymyslia diabolské tresty, len nech dosiahnem Krista.

Svetské radosti ani kráľovstvá sveta mi nič neprospejú. Pre mňa je lepšie zomrieť v Ježišovi Kristovi, ako vládnuť nad celým svetom. Túžim po tom, ktorý za nás zomrel. Chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Pôrod pre večný život mi už nastáva. Odpustite mi, bratia. Nebráňte mi žiť, nechcite aby som nezomrel. Kto chce patriť Bohu, tomu nezalichotíte svetom, ani ho nezvediete hmotou. Dovoľte, aby som uzrel jasné svetlo. Keď tam prídem, až vtedy budem človekom. Nechajte ma, aby som napodobnil utrpenie svojho Boha. Kto má v sebe Boha, ten pochopí, čo chcem. Nech má so mnou zľutovanie, nech si uvedomí čo zamestnáva moju myseľ.

Vládca tohto sveta ma chce uchvátiť a zničiť moju túžbu dostať sa k Bohu. Preto nikto z vás, ktorí budete pri tom, nech mu nepomáha. Stojte pevne pri mne, pri Bohu. Nehovorte o Ježišovi Kristovi, ak túžite po svete. Závisť nech nemá u vás miesto. Ak by som vás o to osobne prosil, neverili by ste mi: verte aspoň tomu, čo vám píšem. Píšem vám, pokiaľ som ešte na žive. Túžim zomrieť. Moja láska je ukrižovaná. Nehorí vo mne oheň spaľujúci drevo, ale živá voda, ktorá mi vo vnútri hovorí: rýchle k Otcovi. Netúžim po pokrme záhuby ani po rozkošiach tohto pozemského života. Chcem Boží chlieb, telo Ježiša Krista, toho z Dávidovho rodu. Za nápoj chcem jeho krv, jeho nekonečnú lásku.

Už nechcem žiť ako ľudia. Ak budete chcieť, bude to tak. Rozhodnite sa chcieť. Stručne som vám napísal, o čo vás prosím. Verte mi. Ježiš Kristus vám dosvedčí, že hovorím pravdu, že neklamú ústa, ktorými Boh pravdivo prehovoril. Proste za mňa, aby som to dosiahol. Praje si to nie telo, ale Boh. Chcite, aby som trpel. Neradi by ste videli, keby som bol zavrhnutý.

Pamätajte vo svojej modlitbe na cirkev v Sýrii. Jej pastierom namiesto mňa je teraz Boh. Namiesto jej biskupa ju bude riadiť Ježiš Kristus a vaša láska. Hanbím sa hovoriť v ich mene. Nie som toho hodný, som len posledným z nich, nedonosený plod. Dostanem však milosť byť niečím, ak dosiahnem Boha. Pozdravuje vás moja duša a láska cirkví, ktoré ma prijali v mene Ježiša Krista, nie ako (obyčajného) pútnika. Pozdravujem aj tie cirkvi, ktoré neležali na mojej ceste, ktorou som šiel a odprevádzali ma z mesta do mesta.

Píšem vám zo Smyrny prostredníctvom blažených Efezanov. Okrem mnohých iných je tu so mnou i Krokos, ktorý je mi veľmi milý. O tých, ktorí prišli zo Sýrie, na slávu Boha, do Ríma už predo mnou, predpokladám, že ste ich spoznali; povedzte im tiež, že už nie som ďaleko. Všetci sú totiž hodní Boha i vás; doprajte im u vás osvieženia, držte sa dobre. Napísal som vám to deviateho dňa pred októbrovými kalendami (24. augusta). Žite dobre až do konca v trpezlivosti Ježiša Krista.“

(Zdroj: Z knihy doc. ThDr. ICLic. Štefana Mordela PhD., DIELA APOŠTOLSKÝCH OTCOV, Pojednanie o dielach Apoštolských Otcov a spisy zo života prvotnej cirkvi, Spišské Podhradie 2007)

***

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 17. november roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Cézar z Arles

(*470 – † 542):

„…Večná spravodlivosť kričí vo tvojom svedomí: Tak ako spravuješ svoje pole, spravuj aj svoje srdce. Ako obrábaš svoje gazdovstvo, obrábaj aj svoju dušu. Ako zbieraš zbytočné výhonky zo svojej vinice, tak zbieraj aj zo svojej duše zlé vlastnosti. Odstraňuješ zo svojej vinice to, čo je zlé, odstrihni zo svojej duše to, čo je nespravodlivé.

Keby niekto nechcel ostrihať svoju vinicu počas jedného roka, tá by v tom istom roku vyprodukovala v nadbytku, ale potom by zostala planá, bez úrody. Tak aj ten, kto neodstráni zo svojej duše zlé myšlienky a zlé túžby, bude sa zdať plný ovocia zbojníctva a krádeže v roku svojho života, ktorý žije v tomto svete, ale potom zostane neúrodný vo večnosti. A pretože neukázal opravdivé ovocie, večný oheň ho bude mučiť bez milosrdenstva, tak ako zbytočné a neplodné výhonky, podľa tohto Pánovho slova: »Spáli slamu v neuhasiteľnom ohni« (pozn.: Mt 3, 12). Tak ako vo svojej vinici odtrhávaš zbytočné púčiky a nechávaš dva alebo tri, ktoré sú potrebné, tak podobne máš vytrhnúť zo svojej duše kladivom Svätého Ducha a prerezávacím nožom kríža všetky zlé túžby, ktorými prenikajú cudzie zlé myšlienky a spôsobujú najhoršie žiadostivosti, a máš si ponechať len tie, kde rozpoznávaš spravodlivosť a milosrdenstvo.

Veď predsa viete, najmilovanejší bratia, akým spôsobom sa zvyčajne obrába pôda. Najskôr sa vytrhávajú tŕne, odhadzujú kamene, potom sa rýľuje pôda, znovu sa tak robí druhý- a tretíkrát, potom štvrtý- alebo piatykrát, potom sa zaseje v náležitom poriadku. Kiež sa tak deje, najmilovanejší bratia, aj v našej duši. Nech sa najprv vytrhajú tŕne, to znamená zlé myšlienky. Potom sa odnesú kamene, to znamená, že sa očistí od všetkej zloby a tvrdosti. Potom prerýľujeme naše srdce pluhom evanjelia kríža, rozdrvme ho pokáním, skyprime ho almužnou, pripravme ho láskou na Pánovo semeno, aby zem nášho srdca, keď už je očistená a dobre obrobená, mohla prijať s radosťou semeno Božieho slova a priniesla nielen tridsať-, ale šesťdesiat- a stonásobne svoje ovocie…“

(Sv. Cézar z Arles, Sermo 6, 6 – 7)

***

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 10. november roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

sv. Augustín nás učí:

Keď spal na kríži, prinášal tak znamenie, napĺňal to, čo bolo naznačené v Adamovi, pretože, keď bolo Adamovi odňaté vo sne rebro, bola utvorená Eva. Takto, keď spal Pán na kríži, kopijou mu bol otvorený bok a vytiekli sviatosti, z ktorých je utvorená Cirkev. Lebo Cirkev bola utvorená ako Pánova manželka z boku, tak ako Eva bola utvorená z boku. Ale ako tamtá bola utvorená len z boku spiaceho, tak aj táto bola utvorená len z boku zomierajúceho (pozn.: Gn 2, 21 – 23; Jn 11, 11 – 13; 19, 33 – 34).“

(Sv. Augustín, Enarratio in psalmum 126, 7)

***

Ako nás Boh veľmi miluje, keď poslal Krista na kríž kvôli hriešnikom a bezbožným a jeho drahou krvou nás vykúpil (pozn.: 1 Kor 6, 20) a my sme boli jeho nepriateľmi; keď sme milovali to, čo učinil, namiesto toho, kto to učinil! Preto keď sme tieto veci činili, »poslal Boh ako hovorí apoštol, »svojho Syna« (pozn.: Gal 4, 4) a jeho vydal za nás hriešnikov, aby ho iní hriešnici zabili (pozn.: Rim 5, 6).

Bojujte proti hriechu, proti slovám ľudí, ktorí hovoria zle: »Takže ty nechceš odplatiť? Ostaneš bez obrany, nič mu neukážeš? Keby sa to mne stalo!« Zápaste a zvíťazte. Keby Kristus chcel a rozkázal by zemi, keď toľko trpel od Židov, aby sa otvorila a pohltila jeho prenasledovateľov, vari by sa tak nestalo? Takže ten, kto má moc, znášal ich, až kým ho nezdvihli s krížom, a keď visel na kríži, povedal: »Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia (pozn.: Lk 23, 34)«. Ty, sluha vykúpený krvou svojho ukrižovaného Pána, nenapodobníš svojho Spasiteľa? Prečo mu bolo treba toľko trpieť, ak bolo možné aj netrpieť? Veď on toto riekol: »Mám moc položiť svoj život a mám moc si ho naspäť vziať. Nik mi ho neberie, ale ja ho kladiem a zoberiem si ho späť (pozn.: Jn 10, 17 – 18)«. Tak aj urobil. Bratia, čo sa vlastne stalo? Visel na kríži, ako sme o tom čítali na dôležitých miestach. Ale on, len čo videl, že sa naplnilo Písmo a že mu podali ocot, povedal: »Dokonané je«. Naklonil hlavu a vypustil ducha (pozn.: Jn 19, 30), akoby len preto tu bol, aby toto vyplnil. Vlastne, keď chcel, aj položil svoj život (pozn.: Jn 10, 18). Preto on bol Boh a tamtí boli len ľuďmi, čo boli s ním ukrižovaní. On umrel rýchlejšie a tamtí pomalšie. Potom keď prišiel odkaz, aby telá boli z krížov zložené kvôli sobote, aby ich pochovali, našli zločincov ešte živých a polámali im kosti, Pána však našli už mŕtveho. A tak jeden z nich mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda (pozn.: Jn 19, 31 – 34). Hľa, tu je tvoja cena.

Čo iné vytieklo z rany boku než sviatosť, ktorú prijímajú veriaci? »Duch, krv, voda« (pozn.: 1 Jn 5, 8.). Duch, ktorého vypustil, a krv i voda, ktoré mu vytiekli z boku (pozn.: Jn 19, 30; 34). Z tejto krvi a vody sa zrodila Cirkev, ako je to oznámené. Kedy však vyšla krv a voda z boku? Keď už Kristus usnul na kríži, lebo i Adam usnul v raji a z jeho boku bola utvorená Eva (pozn.: Jn 11, 11 – 13; 19, 33 – 34; Gn 2, 21 – 23). Vlastne tu je tvoja cena. Napodobňuj svojho Pána a jeho stopy a nehovor: »Kto toto dokáže?« Možno je niekto pri tebe, kto to nedokáže. Ale keby si to urobil, v tom zástupe by si vyzeral ako to zrno na humne plnom slamy. Ťažko nájdeš spolu dve zrnká, ale skôr pomiešané so slamou. Podobne i medzi tými, ktorí chcú slúžiť Bohu, je plno hluku a množstvo zlých ľudí, ktorí ich obklopujú, a kdekoľvek sa obrátia, nenájdu nikoho, iba zlých radcov. Usiluj sa o to, aby si bol zrnom, a o slamu sa nestaraj. Príde čas, že sa to oddelí (pozn.: Mt 3, 12; 13, 24 – 30; 36 – 43; 25, 31 – 46).“

[Sv. Augustín, Sermo 5 (De luctatione Iacob cum angelo – Zápas Jakuba s anjelom), 2; 3]

***

1-vý piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 3. november roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: O úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu:

Z knihy

Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu

zostavil Mons. Vincent Malý

LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2016

S cirkevným schválením
Arcibiskupského úradu v Trnave,
dňa 13. 7. 1994, č. 2886/94.

† Dominik Tóth
biskup, generálny vikár

Prisľúbenia Božského Srdca

Ctitelia Božského Srdca obsiahnu:

1. všetky milosti, potrebné ich stavu;

2. pokoj v rodinách;

3. potechu vo všetkých protivenstvách;

4. ochranu v živote, ale osobitne v hodine smrti;

5. požehnanie na všetky podujatia;

6. žriedlo a nekonečné more milosrdenstva v Božskom Srdci pre hriešnikov;

7. horlivosť vlažným dušiam;

8. horlivým dušiam pokrok v dokonalosti;

9. požehnanie domom, v ktorých uctievajú obraz Božského Srdca;

10. kňazom milosť pri práci na spáse duší;

11. tým, čo rozširujú pobožnosť Božského Srdca istotu, že budú zapísaní v samom Srdci Ježišovom.

12. Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočiskom v hodine smrti.

+

Zasvätenie sa rodiny Božskému Srdcu

Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ty si prejavilo svätej Margite Márii želanie, že chceš vládnuť v kresťanských rodinách. Aby sme splnili tvoje želanie, zišli sme sa dnes verejne uznať tvoju zvrchovanú moc nad našou rodinou. Odteraz chceme žiť tvojím životom, aby v našej rodine prekvitali čnosti, za ktoré si prisľúbilo pokoj už tu na zemi. Budeme sa strániť svetského ducha, ktorého ty odsudzuješ.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, daj, aby sme ťa vždy viac a viac milovali.

Panuj teda nad naším rozumom jednoduchosťou našej viery, kraľuj nad našimi srdcami, ktoré nech bez prestania horia láskou k tebe, a my oheň tejto lásky budeme v sebe udržiavať častým svätým prijímaním.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, daj, aby sme ťa vždy viac a viac milovali.

Božské Srdce Ježišovo, zaujmi prvé miesto medzi nami, kedykoľvek sa zídeme spolu; žehnaj naše duchovné i časné podujatia, rozožeň naše starosti, posväť naše radosti, uľav naše trápenia.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, daj, aby sme ťa vždy viac a viac milovali.

Keby z nás niekto nešťastne upadol a hriechom ťa zarmútil, nedaj mu, Božské Srdce, zabudnúť, že si plné dobroty a milosrdenstva ku kajúcim hriešnikom.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami.

A keď nadíde hodina rozlúčenia, keď smrť pohrúži do smútku našu rodinu, my všetci, či už budeme zo sveta odchádzať, alebo ešte ostaneme na zemi, ochotne prijmeme tvoje večné rozhodnutie. Budeme sa tešiť tou myšlienkou, že príde deň, keď celá naša rodina, spojená v nebi, bude ťa velebiť za tvoje dobrodenia.

K.: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, tebe dôverujem.

Nepoškvrnené Srdce Panny Márie a slávny patriarcha svätý Jozef nech ti prednesú toto naše zasvätenie a nech v nás zachovajú živú spomienku naň po všetky dni nášho života.

Sláva Srdcu Ježišovmu, nášmu Kráľovi a Otcovi. Amen.

(Túto modlitbu ako osnovu zasvätenia rodín Božskému Srdcu schválil pápež / pozn.: svätý / Pius X. 19. mája 1908.)

Zasvätenie rodiny môže urobiť kňaz alebo hlava rodiny. Keď zasvätenie koná kňaz, oblečie si superpelíciu a štólu, prehovorí k členom rodiny o význame zasvätenia sa, posvätí nový obraz Božského Srdca, ktorý potom hlava rodiny zavesí alebo umiestni na čelné miesto príbytku. Kňaz sa predmodlieva litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, po ňom hlava rodiny predrieka modlitbu zasvätenia. Potom možno spievať pieseň o Božskom Srdci.

Napokon kňaz udelí prítomným požehnanie.

Ak zasvätenie koná hlava rodiny, najprv si rodina dá v kostole posvätiť obraz Božského Srdca a potom sa doma modlí litánie a modlitbu zasvätenia. Zasvätenie zakončí piesňou o Najsvätejšom Srdci Ježišovom.

***

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 27. október roku Pána 2017:

Ranná homília pápeža Františka:

Objavme tajomstvo ukrižovaného Krista

»Vatikán 24. októbra (pozn.: roku Pána 2017) Centrom tajomstva Ježiša Krista je skutočnosť, že ma miluje a dal seba samého až na smrť za mňa. Aby sme vstúpili do tohto tajomstva, vysvetlil v dnešnej homílii pri rannej omši v Dome sv. Marty pápež František, musíme začať meditovať Pánovo umučenie, Krížovú cestu.

Inšpiráciu pre svoju dnešnú kázeň našiel Svätý Otec v prvom čítaní z Listu Rimanom (Rim 5,12.15b.17-19.20b-21), v ktorom sv. Pavol hovorí o hriechu, neposlušnosti, milosti a odpustení, aby nám „pomohol čosi pochopiť“. Apoštol cíti, že je „bezmocný“ pri vysvetľovaní toho, čo chce povedať. Za tým všetkým sa skrývajú dejiny spásy.

Keďže niet dostatočných slov na vysvetlenie Ježiša Krista, Pavol „nás nabáda“, „postrkuje nás, aby sme vhupli do tajomstva“ Krista, vysvetlil Svätý Otec. Tieto kľúčové slová sú iba kroky na ceste ponorenia sa do Kristovho tajomstva, ktoré nie je jednoduché pochopiť. Je tak „prekypujúce“, „tak štedré“, že ho nie je možné pochopiť s obyčajnými zdôvodneniami, lebo tie nás vedú len do určitého bodu. Aby si pochopil, kto je Ježiš Kristus pre teba, pre mňa, pre nás, dodal ďalej pápež František, je potrebné ponoriť sa do hlbín tohto tajomstva.

V inom úryvku sv. Pavol hľadiac na Ježiša Krista hovorí: Miloval ma a dal seba samého za mňa. Apoštol sa zamyslel na tým, že i keď sa nájde niekto taký – hoci veľmi ťažko – , kto by bol ochotný zomrieť za spravodlivého človeka, jedine Ježiš Kristus chce dať život za hriešnika ako som ja. S týmito slovami sa sv. Pavol snaží vstúpiť do Ježišovho tajomstva. Nie je to jednoduché, „je to milosť“.

Pochopili to nielen svätí, ktorých poznáme, ale aj svätí, ktorí sú skrytí v každodennom živote; ľudia pokorní, ktorí vkladajú svoju nádej do Pána. Aj oni vstúpili do tajomstva ukrižovaného Krista, ktoré „je bláznovstvom“, hovorí sv. Pavol dodávajúc, že ak by sa mal niečím chváliť, tak nie znalosťami a štúdiami v synagóge, ale „svojimi hriechmi a ukrižovaným Ježišom Kristom. To je „ďalšie protirečenie“, ktoré nás privádza k tajomstvu ukrižovaného Ježiša, „v dialógu s mojimi hriechmi“.

Svätý Otec František ďalej zdôraznil, že keď chodievame na svätú omšu, vieme, že on je v Slove, že Ježiš príde v Eucharistii, avšak toto podľa pápežových slov nestačí na to, aby sme vstúpili do Ježišovho tajomstva:

Vstúpiť do tajomstva Ježiša Krista znamená viac, znamená to nechať sa viesť do tej priepasti milosrdenstva, kde neexistujú slová, jedine objatie lásky. Lásky, ktorá priviedla Ježiša na smrť za nás. Keď sa ideme spovedať, lebo máme hriechy – áno, ‚musím sa zbaviť hriechov‘, zvykneme hovoriť; alebo ,aby mi Boh odpustil hriechy‘ – a ideme, povieme spovedníkovi hriechy a sme pokojní a spokojní.

Ak takto robíme, nevstúpili sme do tajomstva Ježiša Krista. Ak tam idem, idem tam preto, aby som sa stretol s Ježišom Kristom, aby som vstúpil do tajomstva Ježiša Krista, aby som vstúpil do toho objatia odpustenia, o ktorom hovorí Pavol, do tej nezištnosti odpustenia.“

Na otázku «Kto je pre teba Ježiš», pokračoval ďalej v dnešnej homílii Svätý Otec, by sme mohli odpovedať slovami „Boží Syn“, mohli by sme povedať celé Krédo, celý katechizmus, a to všetko by bola pravda, avšak prišli by sme len do určitého bodu. Do bodu, kedy by sme neboli schopní vysloviť to centrum tajomstva Ježiša Krista, to miloval maa dal seba samého za mňa.

Pochopiť tajomstvo Ježiša Krista nie je vecou štúdia,“ poznamenal pápež František, leboJežiš Kristus môže byť poznaný len vďaka čistej milosti. Je tu však niečo, dodal Petrov nástupca, čo nám predsa len môže pomôcť, a tým je Krížová cesta:

Znamená to kráčať s Ježišom vo chvíli, keď nás objíma odpustením a pokojom. Je krásne vykonať si Krížovú cestu. Urobiť si ju doma, mysliac na chvíle umučenia Pána. Aj veľkí svätí vždy radili začínať duchovný život týmto stretnutím sa s tajomstvom Ukrižovaného Ježiša.

Sv. Terézia radila svojim rehoľným sestrám: aby ste dosiahli modlitbu kontemplácietú vznešenú modlitbu, ktorú ona dosahovalatreba začať s meditáciou Pánovho umučenia. Kríž, na ktorom je Kristus. Kristus na kríži. Začať premýšľať. A tak sa snažiť pochopiť srdcom ono ,miloval ma a dal seba samého za mňa’, ,dal seba samého až na smrť za mňa’.“

Na záver dnešnej rannej homílie sa Svätý Otec František zamyslel, či na vstúpenie do Kristovho tajomstva stačí byť „len dobrým kresťanom“:

„,Som dobrý kresťan, chodím v nedeľu na omšu, konám skutky milosrdenstva, odriekam modlitby, dobre vychovávam svoje deti’: toto všetko je správne. Avšak ja sa pýtam: ,Toto všetko robíš, vstúpil si však do tajomstva Ježiša Krista?’. Do toho, čo ty nemôžeš kontrolovať…

Prosme sv. Pavla – pravého svedka, toho, ktorý sa stretol s Ježišom Kristom a nechal sa ním navštíviť, a ktorý vstúpil do tajomstva Ježiša Krista – prosme ho, Pavla, aby nám vyprosil milosť vstúpiť do tajomstva Ježiša Krista, ktorý nás miloval, dal seba samého až na smrť za nás, ktorý nás urobil pred Bohom spravodlivými, ktorý odpustil všetky hriechy, aj korene hriechu: aby sme vstúpili do Pánovho tajomstva.“

Svätý Otec prítomných veriacich v Kaplnke sv. Marty vo Vatikáne pozval, aby upreli zrak na kríž, ikonu toho najväčšieho tajomstva stvorenia, všetkého: Ukrižovaného Krista, centrum dejín, centrum môjho života. -ej- «

ZDROJ:

http://sk.radiovaticana.va/news/2017/10/24/rann%C3%A1_hom%C3%ADlia_p%C3%A1pe%C5%BEa_franti%C5%A1ka_objavme_tajomstvo_ukri%C5%BEovan%C3%A9/1344854

resp:

https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20171025016

+++

26. október roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

„My všetci sme… povolaní k duchovnej svadbe, na ktorej ženíchom je Ježiš Kristus. O ňom spievame v žalme: »Je ako ženích, ktorý vychádza zo svojej komnaty« (Ž 19, 6). Nevestou potom sme my sami, pokiaľ sa vám to nezdá neuveriteľné; všetci spolu sme ako jedna nevesta, a duše jednotlivcov sú ako jednotlivé nevesty

Zo svojho boku ťa utvoril, keď pre teba usnul na kríži, a tak prijal spánok smrti (pozn.: Gn 2, 21 – 22; Jn 11, 11 – 13; 19, 18; 30; 34). Kvôli tebe odišiel od Boha Otca a opustil matku synagógu, aby si sa, až sa k Nemu pripútaš, stala s Ním jedným telom (pozn.: Gn 2, 24; Ef 5, 31 – 32). Preto teda »čuj, dcéra, pozoruj,« uvažuj, aká veľká je voči tebe láska tvojho Boha, »zabudni na svoj ľud, na otcov dom« (Ž 45, 11). Opusť svoje telesné vášne, odnauč sa svetské spôsoby, zdŕžaj sa predošlých nerestí, zabudni na škodlivé návyky. Čo si myslíš? Nestojí snáď už anjel Pána pripravený, aby ťa rozťal napoly (pozn.: Dan 13, 59), ak by si – čo nech sa nestane – sama k sebe vpustila iného milovníka?“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo II. De mutatione aquae in vinum, 2; 3)

***

23. október roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: O úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu:

Sv. Bernard z Clairvaux

(*1090 – † 1153; učiteľ Cirkvi – Doctor Mellifluus):

O Božskom Srdci

„Pretože sme raz dospeli k najsladšiemu Ježišovmu Srdcu a je nám tu dobre, nedajme sa ľahko od neho odtrhnúť, o ktorom je napísané: Odchádzajúci od teba budú zapísaní na zemi (pozn.: pozri: Jer 17, 13).

A čo prichádzajúci? – Ty sám nás poúčaš. Ty si povedal prichádzajúcim k tebe: Radujte sa, lebo vaše mená sú zapísané v nebi (pozn.: pozri: Lk 10, 20). Porovnajme to. Ak zapísaní v nebi sa budú radovať, čo tí, ktorí sú zapísaní na zemi? Isteže nariekať. Avšak kto by sa nechcel radovať?

Pristúpme teda k tebe a budeme jasať a radovať sa v tebe, pamätajúc na tvoje Srdce. Ó, aké dobré a ľúbezné je prebývať v tomto Srdci!

Tvoje Srdce, dobrý Ježišu, je vzácny poklad a cenná perla, ktoré nájdeme, ak budeme kopať na poli tvojho tela (pozn.: pozri: Mt 13, 44 – 46). Kto by túto perlu zahadzoval? Všetko radšej dám, za všetky myšlienky a city svojej duše si ju kúpim, vložím svoje myslenie do Srdca Pána Ježiša a ono ma istotne bude posilňovať.

V tomto chráme, v tejto veľsvätyni, pri tomto oltári zmluvy sa budem klaňať a chváliť meno Pánovo, volajúc s Dávidom: Našiel som svoje srdce, aby som sa modlil k Bohu. Áno, našiel som Srdce Kráľa, brata a dobrotivého priateľa Ježiša. Mohol by som sa neklaňať?

Áno, budem ho vzývať.

Jeho Srdce je so mnou. A nebojím sa to povedať, lebo Kristus je mojou hlavou. Ako by mi mohlo nenáležať, čo patrí mojej hlave? Ako oči mojej telesnej hlavy sú skutočne moje, tak aj duchovné Srdce je mojím srdcom. A čo je na tom divné, ak množstvo veriacich bude jedno srdce (pozn.: pozri: Sk 4, 32)?

Našiel som teda, najsladší Ježišu, toto Srdce tvoje i svoje a preto ťa budem vzývať, môj Bože. Dovoľ len, aby moje prosby stúpali do svätyne vyslyšania a mňa celkom pritiahni k svojmu Srdcu. Ohavnosť mojich hriechov ma síce zdržuje, ale pretože ono Srdce je veľmi rozšírené nepochopiteľnou láskou, ty, ktorý sám môžeš očistiť človeka počatého z nečistého semena, daj, aby som odložil horu hriechov (pozn.: pozri: Mt 17, 20) a bol schopný prejsť uchom ihly (pozn.: pozri: Mk 10, 25). Ó, Ježišu, nadovšetko vynikajúci krásou, obmy ma od mojej neprávosti a očisti od mojich hriechov (pozn.: pozri: Ž 51, 4), aby som tebou očistený bol uschopnený pristúpiť k tebe najčistejšiemu a v tvojom Srdci si zaslúžil prebývať po všetky dni môjho života, aby som vždy dokázal aj poznávať aj plniť tvoju vôľu.

Preto bol prebodnutý bok (pozn.: pozri: Jn 19, 34), aby nám bol otvorený vchod. Preto bolo tvoje Srdce zranené, aby sme v ňom a v tebe, zbavený vonkajších súžení, mohli prebývať. A ešte preto bolo zranené, aby rana viditeľná ukazovala neviditeľnú ranu lásky. Ako sa môže tento žiar lepšie prejaviť, než tak, že nielen telo, ale aj Srdce si dal zraniť? Telesná rana teda ukazuje ranu duchovnú…

Kto by Srdce tak zranené nemiloval? Kto by tak milujúcemu nesplácal láskou? Kto by tak čisté neobjímal?… My teda doteraz prebývajúc v tele, ako len môžeme, milujme, splácajme láskou, objímajme svojho Raneného, ktorému bezbožníci prebodli nohy i ruky, bok i Srdce (pozn.: pozri: Ž 22, 17; Jn 19, 18; 34), a snažme sa, aby naše srdce, doposiaľ tvrdé a nekajúce, si zaslúžilo byť spútané putom jeho lásky a šípom zranené.“

(sv. Bernard z Clairvaux, úryvok z III. reči o umučení Pána; preklad z českého katolíckeho časopisu Na hlubinu, z roku Pána 1927, 2, 6, s. 330 – 331)

***

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 20. október roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Bernard z Clairvaux nás učí:

O zvestovaní samotného Narodenia

„…»v Betleheme v judskej zemi sa rodí Ježiš Kristus, Syn Boží«.

Predstúpme teda pred Pánovu tvár s vyznaním, aby zistil, že sme rovnako posvätení aj pripravení, a že sme Betlehem v judskej zemi, aby sme si zaslúžili vidieť, ako sa v nás rodí Pán. Avšak ak nejaká duša pokročí až tak ďaleko – čo samozrejme veľmi záleží od nás – že sa z nej stane plodná panna, že bude hviezda morská a plná milosti, že bude mať v sebe takú pretekajúcu hojnosť Ducha Svätého, myslím, že On nebude váhať narodiť sa nielen v nej, ale aj z nej. Samozrejme nech sa nikto neodvažuje toto privlastniť, iba tí, na ktorých On sám ukáže zvláštnym znamením ako prstom: »Hľa, moja matka a moji bratia« (Mt 12, 49). Veď vypočuj si jedného z nich: »Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus« (Gal 4, 19). Ak teda bolo vidieť, ako sa v nich rodí Kristus, keď v nich bola tvorená podoba Krista, ako by si Apoštol neprivlastňoval vravieť, že rovnako v ňom sa podobne rodí, keď on ho v nich akýmsi spôsobom porodil v bolestiach? Veď aj ty, bezbožná synagóga, si nám porodila tohto syna, z akejsi povinnosti matky, nie však s citom matky. Vypudila si ho zo svojho lona, vyhnala ho za mesto a vyzdvihla (pozn.: na kríži, Jn 8, 28; 12, 32 – 33; 19, 15 – 18) zo zeme, akoby si vravela cirkvi pohanov a cirkvi praotcov, ktorá je na nebesiach: »Nech nepatrí ani mne ani vám, ale nech je rozdelený« (pozn.: 1 Kr 3, 26). Áno, nech je rozdelený, ale nie medzi obe, ale obidvoma. Bol totiž vyhnaný a vyzdvihnutý, a to tak, aby nebol ani v tvojich hradbách, ani na zemi; kovovými klincami si ho obkľúčila, aby snáď ani sem ani tam neunikol, aby síce bol od teba oddelený, ale k žiadnej z tých dvoch neprišiel. Ako ukrutná matka, tak si ho chcela v sebe zabiť, keď nebolo nikoho, kto by sa chcel ujať toho, ktorého si vypudila! Rob teda to, čo si chcela, či skôr pozri na to, že si nič nedosiahla! Odvšadiaľ totiž prichádzajú dcéry sionské, aby videli kráľa Šalamúna s jeho diadémom, ktorým si ho korunovala (pozn.: Pies 3, 11). Opúšťa matku a pripája sa ku svojej manželke, aby boli dvaja v jednom tele (pozn.: Ef 5, 31), a vyhnaný z mesta je vyvýšený zo zeme a všetko priťahuje k sebe (pozn.: Jn 12, 32), pretože On je nad všetkým, Boh, velebený na veky. Amen.“

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo VI. De pronuntiatione ipsius Nativitatis, 10; 11)

***

16. október roku Pána 2017:

Bola doplnená rubrika: O úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu:


Encyklika pápeža Pia XII.

Haurietis aquas

O úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu

15. mája 1956

Ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatným miestnym ordinárom, ktorí zdieľajú pokoj a spoločenstvo s Apoštolskou Stolicou

ÚVOD

Ctihodní bratia, pozdrav a Apoštolské požehnanie!

1. „Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy“1 ( Iz 12,3) Tieto slová, ktorými prorok Izaiáš symbolicky predpovedá mnohoraké a prehojné Božie dary, ktoré mali priniesť mesiášske časy, Nám spontánne prichádzajú na um pri spomienke na uplynulé sté výročie odvtedy, čo sa sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – vďaka Nášmu predchodcovi, nezabudnuteľnej pamäti pápežovi Piovi IX., ktorý rád vyhovel prosbám celého katolíckeho sveta – začal tešiť rozšíreniu a povinnej úcte v celej Cirkvi.

2. Ani sa nedajú spočítať nebeské milosti, ktoré kult preukazovaný Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vniesol do duší veriacich; milosti očisty, nadpozemskej útechy, ako aj povzbudenie k získaniu každého druhu čností. My teda, pamätajúc na múdre slová apoštola Jakuba: „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel“ (Jak 1,17), môžeme oprávnene pozorovať v tomto kulte – ktorý sa stal všeobecne rozšíreným a každým dňom čoraz viac horlivejším – dar, ktorý Vtelené Slovo, náš Božský Spasiteľ a jediný Prostredník milosti a pravdy medzi nebeským Otcom a ľudským pokolením, uskutočnil v Cirkvi, svojej mystickej neveste, v týchto posledných storočiach jej ťažko skúšanej histórie.

3. Vďaka tomuto daru nevýslovnej hodnoty môže Cirkev účinne preukazovať vrúcnu lásku, ktorú má k svojmu Božskému Zakladateľovi, a širokou mierou odpovedať na pozvanie, ktoré zachytáva sv. evanjelista Ján ako obrátenie sa na samého Ježiša Krista: «V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.» (Jn 7,37-39).

4. Ježišovým poslucháčom nebolo zaiste ťažké pochopiť v týchto jeho slovách – ktoré obsahovali v sebe prisľúbenie prameňaživej vody“, ktorý mal vytrysknúť z jeho hrude -, jasný odkaz na proroctvá, s ktorými proroci Izaiáš, Ezechiel a Zachariáš predpovedali príchod Mesiášskeho kráľovstva, ako aj na onú skalu, ktoráudretá Mojžišovou palicouvylievala vody v hojnosti. (Porov. Iz 12,3; Ez 47,1-12; Zach 13,1; Ex 17,1-7; Num 20, 7-13; 1 Kor 10,4; Zjv 7,17; 22,1)

5. Božia láska má v skutočnosti svoj hlavný zdroj v Duchu Svätom, ktorý je Láskou osobnou aj Otca, aj Syna, v lone najvznešenejšej Trojice. A preto Apoštol právom, vložiac akoby do úst Ježiša Krista, pripisuje Duchu Svätému rozliatie lásky v dušiach veriacich: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5).

6. Tento veľmi úzky vzťah, ktorý je podľa slov Svätého písma medzi láskou, ktorá má horieť v srdciach kresťanov a Duchom Svätým, ktorý sám v sebe je Láska, nám podivuhodne dáva najavo, ctihodní bratia, hlboký ráz úcty, ktorú máme prejavovať Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Ak je pravdou, že tento kult, vzhľadom na svoju vlastnú podstatu, je najvyššou čnosťou zbožnosti, ktorá vyžaduje absolútnu a bezpodmienečnú podriadenosť a zasvätenie sa zo strany našej lásky voči Božskému Vykupiteľovi, ktorého veľmi výrazným znakom a symbolom je jeho prebodnuté Srdce; potom je rovnako pravdou a to ešte v hlbšom slova zmysle, že tento kult je tajomnou výmenou našej a Božej lásky.

7. Keďže len skrze lásku možno dosiahnuť úplnú a dokonalú oddanosť ľudského ducha nadvláde Najvyššieho Pána, potom vďaka tomu city nášho srdca mnohorakým spôsobom priľnievajú k Božej vôli, aby s ňou vytvárali jednotu, ako je napísané: „Kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch.“ (1 Kor 6,17).

PRVÁ KAPITOLA

Základy kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Starom zákone

a) vyjasnenie neporozumení v katolíckom prostredí

8. Napriek tomu, že Cirkev mala vždy v hlbokej pozornosti kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý mnohorakým spôsobom pramení a rastie v prostredí kresťanského ľudu, predsa nezabúda takisto otvorene brániť tento kult proti útokom naturalizmu a sentimentalizmu. Je pritom smutné, že či už v minulých alebo našich časoch sa tento vznešený kult netešil rovnako hlbokej úcte, a to neraz aj u mnohých tých, ktorí sa úprimne cítia byť oduševnení za záujmy katolíckeho náboženstva a vlastného posvätenia.

9. „…keby si poznala Boží dar…“ (Jn 4,10) Nuž teda, ctihodní bratia, otcovské napomenutie, ktoré My, povolaný Božím rozhodnutím byť strážcom a správcom pokladu viery a zbožnosti, ktorý Božský Vykupiteľ zveril svojej Cirkvi, cítime povinnosť obrátiť sa na všetkých tých Našich synov, ktorí – napriek tomu, že kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho víťaziac nad chybami a ľudským indiferentizmom a prenikajúc mystické Telo Spasiteľa – majú voči tomuto kultu výhrady a domnievajú sa, že nie je v súlade, ba je priam škodlivý, vo vzťahu k nevyhnutným duchovným potrebám Cirkvi a ľudstva v súčasnosti.

Mnohí zas mylne kladúc základnú povahu tohto kultu na jednu úroveň s rozličnými formami nábožnosti, ktoré Cirkev síce dovoľuje a chráni, ale neprikazuje, pokladajú tento kult za čosi nadbytočné, pričom ho človek môže alebo nemusí praktizovať podľa svojej ľubovôle.

11. Iní zas pokladajú tento kult za priťažujúci a nijak alebo len trochu osožný pre bojovníkov Božieho kráľovstva. Takíto sú ustarostení o to, aby pri obrane a šírení katolíckej pravdy a sociálneho kresťanského učenia vyhoveli vlastným duchovným silám, ich vlastnými prostriedkami, v ich vlastnom čase a tiež rozvojom tých náboženských praktík a diel, ktoré pokladajú za ďaleko potrebnejšie pre súčasnosť.

12. Okrem toho sú aj takí, ktorým sa zdá – namiesto toho, aby rozpoznali v tomto kulte účinný prostriedok pre dielo obnovy a rozvoja kresťanských mravov, tak v osobnom ako aj v rodinnom živote – že v tejto forme úcty je ľudský rozum príliš ovplyvnený nežnými myšlienkami a citmi, čím je vhodnejší skôr pre ženy, než pre vzdelané osoby. Sú taktiež iní, ktorí chápu tento kult ako príliš zviazaný so skutkami pokánia, zadosťučinenia a takých čností, ktoré sú skôr „pasívne“, lebo zabraňujú zviditeľniť vonkajšie ovocie. Vnímajú ho ako málo vhodný na zmohutnenie modernej duchovnosti, ktorej prislúcha povinnosť otvorene a neúnavne pracovať na víťazstve katolíckej viery a statočne brániť kresťanské mravy, uprostred spoločnosti zamorenej náboženskou vlažnosťou, ktorá nedbá na žiadnu normu chrániacu pravdu v myšlienkovej či skutkovej oblasti pred diskrimináciou zo strany lži, pričom je oddaná princípom ateistického materializmu a laicizmu.

b) Pápeži o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu

14. Ako nevidieť, ctihodní bratia, očividný protiklad medzi podobnými mienkami a verejnými svedectvami úcty v kulte voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktoré boli preukazované Našimi Predchodcami na tejto katedre pravdy? Prečo odsudzovať ako zbytočné alebo menej hodiace sa pre súčasnú epochu tú formu zbožnosti, ktorú Náš Predchodca, nezabudnuteľnej pamäti Lev XIII., neváhal definovať slovami: „náboženská prax najchvályhodnejšia“, a ktorú označil ako liek na všetky tie zlá, individuálne i sociálne, ktoré aj dnes a nepochybne v širšej a akútnejšej miere sužujú ľudstvo? „Táto zbožnosť, ktorú všetkým odporúčame“ – ako On zdôrazňuje – „bude užitočná pre všetkých.“ Okrem toho dodal tieto výstražné napomenutia a povzbudenia, ktoré výrazne pozývajú k úcte voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu: „Zoči-voči hrozbám veľkých pohrôm, ktoré už oddávna narastajú, je urgentné, aby sme sa s úpenlivou prosbou utiekali o pomoc k tomu, ktorý je jediný, čo má moc, aby tie pohromy oddialil. A kto iný ním môže byť, ak nie Ježiš Kristus, Jednorodený Boh? „…lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.” (Sk 4,12) „Treba sa teda utiekať k Tomu, ktorý je cesta, pravda a život.“2

15. Nie menšiu chvályhodnosť a osožnosť pre podnietenie kresťanskej zbožnosti priznáva existencii tohto kultu Náš bezprostredný Predchodca, blahej pamäti Pius XI., ktorý v encyklike Miserentissimus Redemptor zdôrazňuje: „Či snáď nie je v tej forme úcty vyjadrený súhrn všetkých katolíckych pobožností a teda aj norma dokonalého života, ktorý je založený na dôkladnejšom dosiahnutí hlbokého poznania Krista Pána, a najúčinnejší prostriedok k tomu, aby sa duše oddali intenzívnejšej láske voči Nemu a tiež aby ho vernejšie nasledovali?“3

16. Nám potom, nie zaiste menej ako Našim Predchodcom, sa táto vznešená pravda javí ako evidentná a vhodná na schválenie; a keď začíname Náš Pontifikát, v kontemplácii šťastného a čoskoro víťazného vzrastu Kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v kresťanskom ľude, cítime, že Náš duch je plný radosti a tešíme sa nespočítateľnému ovociu spásy, ktoré sa vďaka tomuto kultu rozšíri do celej Cirkvi. A tieto naše city sú už potešené aj pri zverejnení Našej prvej Encykliky.4

17. Toľké ovocie – v týchto dlhých rokoch Nášho Pontifikátu plných pohrôm a úzkostí, ale tiež plných nevýslovnej útechy – sa neumenšovalo ani počtom, ani kvalitou, ani krásou, ba práveže pomerne dosť vzrástlo. Naozaj, vznikli mnohé šťastné diela s cieľom napomôcť stále väčšie rozvinutie tejto úcty: združenia osvety, zbožnosti a dobročinnosti; publikácie historického, asketického alebo mystického charakteru týkajúce sa tohto cieľa; zbožné cvičenia kajúcnosti; a obzvlášť považujeme za vhodné zmieniť sa o prejavoch vrúcnej zbožnosti podnecovanej Spoločenstvom „Apoštolátu modlitby“, vďaka horlivosti ktorého sa hlavne rodiny, inštitúty a neraz i celé národy zasvätili Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Kvôli takýmto nie zriedkavým prejavom kultu sme vyjadrili Naše otcovské potešenie či už prostredníctvom Encykliky alebo prostredníctvom preslovu, či poslúžiac si rádiovým vysielaním.5

18. Preto pohnutý videním množstva spásnej vody, – ktorá rozlieva nebeskú nadprirodzenú lásku, čo prúdi zo Svätého Srdca nášho Vykupiteľa, nie bez inšpirácie a bez účinku Ducha Svätého, a vylieva sa na nespočítateľné deti katolíckej Cirkvi – nemôžeme sa zdržať od toho, ctihodní bratia, aby sme sa na vás neobrátili s otcovským pozvaním zjednotiť sa so Mnou spustením hymnu najvyššej chvály a najvrúcnejšieho úkonu vďaky Bohu, darcovi každého dobra, volajúc s Apoštolom: „Tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“ (Ef 3,20-21)

19. Ale My po tom, čo sme vzdali Najvyššiemu povinné vďaky, túžime touto Encyklikou nabádať vás a všetkých milovaných synov Cirkvi k pozornému uvažovaniu nad tými doktrinálnymi princípmi obsiahnutými vo svätom Písme, v spisoch svätých Otcov a teológov, na ktorých, ako na pevných základoch, sa opiera Kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Sme samozrejme presvedčení, že vo svetle Božieho zjavenia len vtedy budeme viac preniknutí dôvernou hĺbkou a podstatou tohto kultu, keď budeme schopní náležite a dokonale oceňovať neporovnateľnú znamenitosť a nevyčerpateľnú plodnosť každého druhu nebeskej milosti, a tým spôsobom získavať – zbožnou meditáciou a kontempláciou dobrodení z toho plynúcich – motív k dôstojnej oslave stého výročia ustanovenia záväzného sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v celej Cirkvi.

20. S cieľom ponúknuť dušiam veriacich pastvu spásonosných rozjímaní, vďaka ktorým možno ľahšie obsiahnuť náplň tohto kultu a získať hojnejšie ovocie, My sa pozastavujeme predovšetkým nad tými stránkami Starého a Nového zákona, ktoré obsahujú zjavenie a opis nekonečnej lásky Božej k ľudskému rodu, ktorej vznešenú veľkosť nikdy nemôžeme úplne preskúmať. Potom poukážeme na komentár, ktorý nám zanechali Otcovia a Učitelia Cirkvi. Napokon ozrejmíme úzky vzťah, ktorý prebieha medzi formami úcty, ktorá je vzdávaná voči Srdcu Božského Vykupiteľa a uctievaním, ktoré ľudia preukazovali láske, ktorú On a ostatné Osoby Najsvätejšej Trojice prechovávajú voči celému ľudskému pokoleniu. Máme v úcte skutočnosť, že vo svetle Písma a Tradície kedysi kontemplované základy a prvky, tvoriace tento prevznešený kult, pomáhajú kresťanom ľahšie čerpať „vodu s radosťou z prameňov spásy“6 (por. Iz 12,3) a tiež oceňovať ako veľmi dôležité, že kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu bol prijatý do liturgie Cirkvi, v jej vnútornom i vonkajšom živote, ako aj v jej dielach. Vďaka tomu im bude ľahšie prijať to duchovné ovocie, ktoré je zjavné spasiteľnou obnovou ich mravov, v zhode s hlasom Pastierov Kristovho stáda.

c) Božia láskahlavný motív kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

21. Ak chceme v prvom rade lepšie pochopiť hodnotu obsiahnutú v niektorých textoch Starého a Nového zákona z hľadiska tohto kultu, je potrebné mať pred očami motív úcty, ktorú Cirkev preukazuje Srdcu Božského Vykupiteľa. Nuž, ako zaiste viete, ctihodní bratia, tento motív je dvojaký. Prvým motívom je to, že tento kult je spoločný aj iným posvätným údom tela Ježiša Krista, a že je tvorený na základe toho, že jeho Srdce, ktoré je časťou najvznešenejšej ľudskej prirodzenosti, je spojené hypostaticky s Osobou Božieho Slova. Z tohto dôvodu je záslužným jeden a ten istý kult poklony, ktorým Cirkev ctí Osobu toho istého Vteleného Božieho Syna. Ide o pravdu katolíckej viery, ktorá bola slávnostne vyhlásená na ekumenických konciloch v Efeze a na Druhom Konštantinopolskom.7

22. Druhý motív, ktorý osobitne prináleží k Srdcu Božského Vykupiteľa, a ktorý napomáha v najvlastnejšom zmysle slova prijať tento kult poklony, vyplýva z tej skutočnosti, že jeho Srdce, viac než iná časť jeho tela, je prirodzeným ukazovateľom alebo symbolom jeho nevýslovnej lásky voči ľudstvu. „Svätému Srdcu je prirodzenou“ – ako pripomenul Náš Predchodca, blahej pamäti Lev XIII. – „vlastnosť symbolu a výraznej podoby nekonečnej lásky Ježiša Krista, ktorá nás pobáda, aby sme mu jeho lásku opätovali našou láskou.“8

23. Je zrejmé, že v svätých Knihách nie sú žiadne konkrétne odkazy ohľadom tohto kultu, čo sa týka špeciálnej úcty a lásky preukazovanej fyzickému Srdcu Vteleného Slova v zmysle prednostného symbolu jeho najvrúcnejšej lásky. Avšak tento fakt, ak je náležite a otvorene preskúmaný, nás nesmie udivovať, ako ani utvrdzovať v pochybnostiach, že či vôbec ľudské duše môže mocne dojímať láska, ktorá je principiálnym dôvodom tohto kultu a Starým a Novým zákonom oslavovaná a vštepovaná toľkými podobenstvami. Tieto obrazy, keďže sú obsiahnuté vo svätých Knihách a predpovedajú príchod Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, môžu byť chápané ako predzvesť čohosi, čo musí byť najvznešenejším symbolom a znakom Božej lásky, a tým je najsvätejšie a úctyhodné Srdce Božského Vykupiteľa.

24. V rámci cieľa tejto Encykliky si nemyslíme, že by bolo nevyhnutné podať množstvo svedectiev kníh Starého zákona, v ktorých sú obsiahnuté základné pravdy Božieho zjavenia. Nabádame však, aby sa dostatočne zdôrazňovalo, že Zmluva uzavretá medzi Bohom a vyvoleným ľudom a potvrdzovaná pokojnými obetami – o čom hovoria základné zákony, napísané na dvoch tabuliach, vyhlásené Mojžišom (porov. Ex 34, 27-28) a interpretované Prorokmi – bola pevnou a životodarnou dohodou založenou nielen na zväzkoch najvyššej vlády zo strany Božej a náležitej poslušnosti zo strany človeka, ale aj na ušľachtilých motívoch lásky. A veru naozaj, pre ľud Izraela najvyšším dôvodom jeho poslušnosti nebol ani tak strach z Božích trestov, ktorý bol v dušiach vzbudzovaný prostredníctvom hromov a bleskov rozliehajúcich sa z vrchu Sinaj, ako skôr povinná láska k Bohu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci.“ (Dt 6,4-6)

25. Netreba byť prekvapený z toho, ak Mojžiš a Proroci, ktorí sú Anjelským učiteľom plným právom nazvaní ako „veľkí“9 vyvoleného ľudu, – jasne pochopiac, že základom celého zákona bolo spočinutie v tomto príkaze lásky, – zaznamenali všetky možné existujúce vzťahy medzi Bohom a jeho Národom vyjadrujúc ich skôr črtami vzájomnej lásky medzi otcom a synmi, alebo manželskou láskou, než predstavovaním ich obrazmi prísne inšpirovanými zvrchovaným Božím panstvom alebo na základe povinnej a úzkostlivej služby nás všetkých. Tak napríklad Mojžiš v jeho preslávnej piesni o oslobodení ľudu z egyptského otroctva, chcejúc naznačiť, že sa to stalo zásahom všemohúceho Boha, používa nasledovné výrazy a obrazy, ktoré napĺňajú ducha dojatím: „Jak orol zobúdza svoje hniezdo, krúži nad svojimi mláďatami, tak rozpäl svoje krídla, chytil ho, niesol ho na svojich perutiach.“ (Dt 32,11).

26. Ale snáď nikto iný z Prorokov, ako Ozeáš, neukázal a neopísal lepšie dôraznými výrazmi neuhasínajúcej lásky Boha k svojmu ľudu, a to slovami naozaj vynikajúcimi spomedzi malých Prorokov, ktorými Boh prostredníctvom hlbokých pojmov a výstižných výrazov zjavuje takú lásku k svojmu vyvolenému ľudu, ktorá je pravá a sväto naliehavá, ktorá je výčitkou lásky milosrdného a milujúceho otca alebo rozhnevaného manžela kvôli urážke na cti. Je to láska, ktorá sa neumenšuje pohľadom na mrzkú nevernosť a potupujúce zrady, a aj napriek spôsobeným krivdám sa neuchyľuje k zaslúženým trestom, ani kvôli tomu nezavrhuje a neopúšťa svoj ľud, ale o to viac túži vidieť svoju cudzoložnú, nevernú manželku ako tú, ktorá sa vracia, i nevďačné deti, kajúce, očisťujúce sa a vracajúce sa do opätovnej jednoty s Ním, s obnoveným a hlbším zväzkom lásky. „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna… A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem. Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky… Vyhojím ich poranenia, milovať ich budem vďačne, lebo môj hnev sa od nich odvráti. Budem Izraelu ako rosa, prekvitať bude ako ľalia a zapustí korene sťa Libanon.“ (Oz 11, 1.3-4; 14,5-6)

27. Takéto podobné výrazy znejú aj na perách proroka Izaiáša, keď predstavuje opačné city Boha a vyvoleného ľudu: „Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,14-15)

28. Nie menej dojímavé sú výrazy, s ktorými autor Veľpiesne, poslúžiac si symbolizmom manželskej lásky, líči farbami plnými života zväzky vzájomnej lásky, ktoré zjednocujú Boha a ním milovaný Národ: „Jak ľalia medzi tŕním je moja priateľka medzi dievčencami…. Môj milý je môj a ja som jeho, on, ktorý pasie medzi ľaliami… Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!“ (Vľp 2,2; 6,3; 8,6)

29. Jednako táto najnežnejšia, odpúšťajúca a veľkodušná láska Boha – ktorý sa javí ako dôrazný i jemný, a i keď sa rozhnevá pre opakujúce sa nevernosti izraelského ľudu, nikdy ho definitívne nezavrhne – nie je to v podstate nič iné než predohra tej najplamennejšej lásky, ktorou chcel sľúbený Vykupiteľ prekypovať voči všetkým zo svojho láskou preplneného Srdca, a ktorá sa mala stať vzorom našej lásky a uhlovým kameňom novej Zmluvy.

30. Naozaj iba On, Otcov Jednorodený a Slovo , ktoré sa stalo telom, „plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14), bytostne priblížený ľuďom, stiesnený našimi nespočetným hriechmi a biedou, sa mohol stať žriedlom zo svojej ľudskej prirodzenosti, hypostaticky zjednotenej s jeho Božskou Osobou, ako „prameň živej vody“, ktorá prehojne zavlažuje vyschnutú zem ľudstva a mení ju na záhradu plnú kvetov a ovocia.

31. Je to u proroka Jeremiáša, ktorý už dávno predpovedal tento podivný zázrak, ktorý sa mal stať v dôsledku milosrdnej a večnej lásky Božej: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň… Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!… toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom… Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem.“ (Jer 31,3.31.33-34)

DRUHÁ KAPITOLA

Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo svetle Nového zákona a Tradície

a) Láska Boha vo Vtelení a Vykúpení

32. Už i zo samotných evanjelií možno jasne vidieť, že nová Zmluva uzavretá medzi Bohom a ľuďmi – vyjadrená symbolickými predobrazmi v zmluve potvrdenej medzi Bohom a ľudom Izraela prostredníctvom Mojžiša a predpovedaná proroctvom Jeremiáša – je tá istá, ktorá bola uskutočnená prostredníctvom diela zmierenia vteleného Slova. Táto zmluva je k uctievaniu neporovnateľne vznešenejšia a dokonalejšia, lebo, na rozdiel od predchádzajúcej, nie je potvrdzovaná krvou capov a teliat, ale presvätou Krvou Toho, ktorý bol týmito zmiernymi a nerozumnými zvieratami predpovedaný akoBaránok, ktorý sníma hriech sveta“ (porov. Jn 1,29; Hebr 9,18-28; 10,1-17).

33. Nuž, Mesiášska zmluva, v oveľa väčšej miere ako tá stará, jasne zjavuje, ako je uzavretie zmluvy – nezaložené na citovom svete sluhov alebo ich strachu, ale z hľadiska priateľstva, ktoré musí vládnuť vo vzťahu medzi otcom a synmi, živené a upevňované štedrým darovaním Božej milosti a pravdy – zhodné s výrokom evanjelistu sv. Jána: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,16-17)

34. Začínajúc týmito slovami učeníka, „ktorého Ježiš miloval“, toho, „čo sa pri večeri naklonil k jeho hrudi“ (porov. Jn 21,20), pri samotnom tajomstve nekonečnej lásky Vteleného Slova, je dôstojné a správne, náležité a spasiteľné, aby sme sa trochu pozastavili, ctihodní bratia, pri kontemplácii tohto ľúbezného tajomstva, aby sme, osvietení svetlom, ktoré o ňom vyžaruje zo strán evanjelia, mohli zakúsiť šťastné splnenie sľubu Apoštola, ktorý vyjadril slovami adresovanými pre veriacich v Efeze: „…aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3, 17-19).

35. Tajomstvo Božieho Vykúpenia je zaiste vo vlastnom a prirodzenom slova zmysle mystériom lásky, čiže tajomstvom opravdivej lásky zo strany Krista k svojmu nebeskému Otcovi, ktorého obeť na kríži, obeta milujúceho a poslušného ducha, predstavuje zadosťučinenie nekonečne presahujúce hriechy ľudského rodu: „Kristus, trpiaci z lásky a poslušnosti, obetoval Bohu niečo v ďaleko vyššej hodnote, než by mohli vykompenzovať všetky obety dané Bohu zo strany ľudí“10

36. Okrem toho, mystérium Vykúpenia je tajomstvom milosrdnej lásky Najvznešenejšej Trojice a Božský Vykupiteľ – vo vzťahu k ľuďom, ktorí sú neschopní obetou zadosťučiniť Bohu za svoje priestupky11 – Kristus, na základe nevyspytateľného bohatstva zásluh, ktoré nadobudol vyliatím svoje predrahej Krvi, mohol obnoviť a zdokonaliť tú zmluvu priateľstva medzi Bohom a ľuďmi, ktorá bola prvýkrát porušená v pozemskom raji vinou Adama, a potom nespočetne veľakrát nevernosťou vyvoleného ľudu.

37. Z tohto dôvodu Božský Vykupiteľ – v svojej úlohe nášho legitímneho a dokonalého Prostredníka – z podnetu najvrúcnejšej lásky k nám dokonale zhladil dlhy a záväzky ľudstva voči Bohu a stal sa nepochybne pôvodcom toho podivuhodného zmierenia medzi Božou spravodlivosťou a Božím milosrdenstvom, ktoré je založené na absolútnej transcendencii tajomstva našej spásy, ako to múdro vyjadril Anjelský učiteľ týmito slovami: „Je osožné pozorovať, že oslobodenie človeka prostredníctvom Kristovho utrpenia bolo náležité z titulu jeho milosrdenstva i jeho spravodlivosti. Najprv z titulu jeho spravodlivosti, pretože svojim utrpením Kristus zadosťučinil za hriechy ľudstva: a preto skrze Kristovu spravodlivosť bol človek oslobodený. Potom z titulu milosrdenstva, keďže človek nebol v stave zadosťučiniť za hriech, ktorý zamoril celú ľudskú prirodzenosť: Boh mu daruje „Opravára“ v osobe svojho Syna. Tu sa teda zo strany Božej deje gesto najušľachtilejšieho zľutovania, pričom On odpustil hriechy bez vyžadovania nejakej vynáhrady. Lebo je napísané:“ Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom.“ (Ef 2,4-5)12

b) Trojaká láska Spasiteľa voči ľuďomBožská, ľudská: duchovná a citová (zmyslová)

38. Avšak – uvedomujúc si smrteľnosť človeka, aby sme mohli verne „so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka“ (Ef 3, 18) tajomnej lásky Vteleného Slova voči nebeskému Otcovi i voči ľuďom poškvrneným takou veľkou vinou – je potrebné si uvedomiť, že jeho láska nebola len spirituálna, ako sa zaiste oprávnene pripisuje Bohu, keďže „Boh je duch“ (Jn 4,24). Nepochybne povahy čisto duchovnej bola láska prechovávaná Bohom k našim predkom a k hebrejskému ľudu. Preto výrazy ľudskej lásky, či už manželskej alebo otcovskej, ako to čítame v Žalmoch, u Prorokov a vo Veľpiesni, sú ukazovatele a symboly najpravejšej lásky absolútne spirituálnej, ktorou Boh miluje ľudské pokolenie. Naproti tomu však láska, ktorá dýcha z Evanjelia, z listov Apoštola a zo strán Apokalypsy, kde je takisto líčená láska Srdca Ježiša Krista, neobsahuje len lásku Božskú, ale sa rozširuje aj na pocity ľudského cítenia. Komukoľvek, kto vyznal katolícku vieru, je táto pravda neotrasiteľná. Je zrejmé, že Božie Slovo neprijalo nejaké iluzórne a fiktívne telo, ako to už v prvom storočí kresťanskej éry tvrdili niektorí heretici, pričom v tomto zmysle sv. Ján apoštol výstražne varuje: „Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele.“ (2 Jn 7); avšak On svojou Božskou Osobou zjednotil, scelil a zdokonalil jedinečnú ľudskú prirodzenosť, počatú v lone najčistejšej Márie Panny mocou Ducha Svätého (porov. Lk 1,35).

40. Nič však nechýbalo ľudskej prirodzenosti prijatej Božím Slovom, veď On ju vlastnil bez akéhokoľvek umenšenia a bez nejakej zmeny, a to z hľadiska duchovného ako aj telesného. Totiž táto ľudská prirodzenosť bola vybavená inteligenciou i vôľou a inými vnútornými a vonkajšími poznávacími schopnosťami; taktiež schopnosťami citovej vnímavosti a všetkými ich príslušnými vášňami. Toto je učením katolíckej Cirkvi, ktoré bolo schválené a slávnostne potvrdené rímskymi veľkňazmi a ekumenickými koncilmi: „Úplný vo svojom vlastnom, úplný v tom našom“ 13; „dokonalý v Božstve a Ten istý dokonalý v človečenstve“14; „celý Boh (sa stal) človekom a celý človek (stal sa) Bohom.“15

41. Niet teda čo pochybovať o tom, žeby Ježiš Kristus azda nevlastnil pravé ľudské telo, vybavené všetkými citmi, ktoré sú mu vlastné, medzi ktoré na prvom mieste patrí láska. Je takisto zrejmé, že On mal vrodenou citovou činnosťou zásobené svoje fyzické srdce vo všetkom podobné nášmu, berúc do úvahy, že nie je možný ľudský život, pokiaľ by bol zbavený tohto najvznešenejšieho údu tela. Preto Srdce Ježiša Krista, hypostaticky zjednotené s Osobou Vteleného Slova, musí nepochybne planúť láskou a každým iným vnímateľným citom; tieto city však boli v plnej miere zhodné a zladené s ľudskou vôľou naplnenou Božou láskou a s tou istou nekonečnou láskou, ktorú má Syn spoločnú s Otcom a s Duchom Svätým, pričom medzi týmito tromi láskami niet žiadneho protirečenia alebo nesúladu.16

42. Samozrejme fakt, že Božie Slovo prijalo pravú a dokonalú ľudskú prirodzenosť, pričom si vytvorilo a akoby vymodelovalo telesné srdce, ktoré, nie menej ako naše, mohlo cítiť utrpenie a byť prebodnuté; tento fakt, hovoríme, ak nie je videný a zvažovaný vo svetle, ktoré vyžaruje nielen z hypostatickej a substanciálnej jednoty, ale aj z pravdy o Vykúpení ľudí, tak potom by bol súčasťou toho, čo sa mnohým javilo ako „pohoršenie“ a „bláznovstvo“, ako sa aj vskutku javil „Ukrižovaný Kristus“ Židom i pohanom (porov. 1 Kor 1,23).

43. Nuž; vyznania viery, v dokonalej zhode so Svätým písmom, nás uisťujú, že Jednorodený Boží Syn prijal prirodzenosť schopnú utrpenia a smrti hlavne z hľadiska krvavej obety na kríži, ktorú sa rozhodol podstúpiť, aby priniesol obetu za spásu ľudí. Toto je napokon výslovným učením Apoštola národov: «…Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi, keď hovorí: „Tvoje meno zvestujem svojim bratom a uprostred zhromaždenia budem ťa velebiť.“ ďalej: „Ja budem v neho dúfať.“A zasa: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh.“ A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, … Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.» (Hebr 2,11-14.17-18)

c) Svätí otcovia o citoch Vteleného Slova

44. Svätí otcovia, vieryhodní svedkovia Božieho zjavenia, rozpoznali v tomto jasnom učení Apoštola Pavla, že tajomstvo Božej lásky je súčasne základom i vrcholom tak Vtelenia ako i Vykúpenia. A naozaj, v ich spisoch sú časté a zreteľné state, v ktorých sa uvádza, že cieľ, kvôli ktorému sa Ježiš Kristus stal pre nás úplnou ľudskou bytosťou a telom pominuteľným a slabým ako naše, bol práve ten, aby sa postaral o našu spásu a zjavil nám čo najjasnejším spôsobom svoju nekonečnú lásku, ktorá je obsiahnutá v tej viditeľnej.

45. Sv. Justín v akejsi odozve na slová Apoštola píše: „Adorujeme a milujeme Slovo, ktoré je Boh nevýslovný a narodený v tele. On sa vskutku stal človekom pre nás, aby naše ľudské utrpenia, na ktorých mal účasť, pretavil na uzdravujúci liek.“17

46. Taktiež sv. Bazil, prvý z troch kapadóckych otcov, rozhodne tvrdí, že Kristove zmyslové city boli vždy pravé a sväté: „Aj keď je všetkým známe, že Pán prijal prirodzené city pre potvrdenie skutočnosti Vtelenia, pravého, nie imaginárneho; jednako zahnal od seba tie neporiadne city, ktoré znečisťujú čistotu nášho života, lebo tie neboli hodné, aby boli nesené v jeho nepoškvrnenom božstve.“18

47. Aj pre sv. Jána Chryzostoma, ktorý je najslávnejšou ozdobou Cirkvi v Antiochii, zmyslové emócie, ktorými oplýval božský Vykupiteľ, zázračne spolupracovali na potvrdzovaní toho, že On prijal úplnú ľudskú prirodzenosť v každom ohľade: „Naozaj, ak by sa nebol dostavil v našej ľudskej prirodzenosti, nebol by dvakrát plakal“19

48. Spomedzi latinských otcov si zasluhujú byť spomenutí tí, ktorých si dnes Cirkev ctí ako svojich hlavných Učiteľov. K takým patrí sv. Ambróz, ktorý vidí v hypostatickej jednote prirodzený zdroj zmyslových hnutí a dojatí, ktorými oplývalo Božie slovo, ktoré sa stalo človekom: „Preto, keď On prijal dušu, prijal aj utrpenia; pretože Boh, akým On bol, sa ani nemohol znepokojiť, ani zomrieť.“20

49. Taktiež sv. Hieronym práve existenciu týchto zmyslových citov v Kristovi používa ako presvedčivý argument k uisteniu, že On naozaj prijal ľudskú prirodzenosť: „Náš Pán, preto, aby zjavil, že je v pravom zmysle slova osobne zjednotený so svojou ľudskou prirodzenosťou, opravdivo zakúsil aj smútok.“21

50. Sv. Augustín so zvláštnou naliehavosťou zdôrazňuje úzky vzťah, ktorý existuje medzi zmyslovými hnutiami Vteleného Slova a cieľom vykúpenia ľudstva: „Pán Ježiš prijal tieto city slabej ľudskej prirodzenosti, slabosti i smrť ľudského tela, nie z nejakej potreby jeho Božských vlastností, ale z pohnútok svojej slobodnej vôle, aby nám preukázal milosrdenstvo; čiže s tým cieľom, aby obetoval seba samého aj v Cirkvi, ktorá je obrazom jeho tela, pričom On je jej hlavou, totiž vo všetkých členoch, ktorými sú jeho svätí a jeho veriaci; takže ak sa niektorí z nich pod útokmi ľudských pokušení zarmútia alebo trpia, nemusia to považovať za umenšenie pôsobenia jeho milosti alebo žeby tieto postihnutia boli sami v sebe hriešne, ale iba za ukazovatele ľudskej schopnosti trpieť. Tak jeho mystické Telo, podobne ako jeden chór hlasov, ktorý je zosúladený s tým, ktorý dal intonáciu, sa má učiť od jej vlastnej Hlavy.“22

51. Stručnejšie, ale nie menej pôsobivejšie od predchádzajúcich, je predostreté učenie Cirkvi nasledujúcim úryvkom z textov sv. Jána Damascénskeho: „Zaiste, celý Boh prijal všetko to, čo je vo mne ako v človeku a všetko je to úplne zjednotené, aby to prinášalo spásu celému človeku. Preto, inými slovami, nemohlo byť uzdravené to, čo by nebolo prijaté“23; „Kristus však prijal všetky prvky tvoriace ľudskú prirodzenosť, aby ich všetky posvätil.“24

d) naturálny symbolizmus Ježišovho Srdca vo výpovediach Svätého písma a cirkevných Otcov

52. Predsa len je potrebné priznať, že aj posvätní autori, aj cirkevní Otcovia, tak v prednášaných textoch, ako aj mnohými inými spôsobmi, jasne zdôrazňujúc realitu zmyslových pohnútok, ktoré rozochvievali Kristovu dušu a kladúc v priamy vzťah prijatie ľudskej prirodzenosti s cieľom našej večnej spásy ustanovenej Kristom, nikdy výslovne nehovoria o úzkom vzťahu týchto hnutí s fyzickým Spasiteľovým srdcom ako k výrazne takému, ktoré by bolo symbolom jeho nekonečnej lásky.

53. Avšak aj keď nám evanjelisti a iní cirkevní pisatelia nepredstavujú priamo rôzne city, ktoré v pulzujúcom rytme srdca nášho Vykupiteľa, nie menej živom a zmyslovom od nášho, museli nepochybne vzbudzovať vášne jeho duše a prekypujúcej lásky jeho dvojnásobnej vôle, božskej i ľudskej, predsa však boli obsiahnuté v prejavoch lásky, ako i všetky ostatné pocity spolu s ňou zjednotené, to znamená: túžba, radosť, smútok, strach, hnev; podľa toho ako sa prejavujú prostredníctvom jeho pohľadu, slov a gest. Je to predovšetkým poklonyhodná tvár nášho Spasiteľa, ktorá sa javí ako najvernejšie zrkadlo tých pocitov, ktoré dojímajú rozličným spôsobom jeho dušu, ktoré – podobne ako vlny odrážajúce sa od brehu – prichádzajú k Najsvätejšiemu Srdcu a povzbudzujú jeho tlkot. Naozaj, čo sa týka Krista, Anjelský učiteľ vycvičený obyčajnou skúsenosťou, pozoruje v oblasti ľudskej psychológie a v javoch s ňou spätými: „Nepokoj spôsobený hnevom zasahuje aj vonkajšie údy; a predovšetkým si to možno všimnúť u tých údov, na ktorých sa otvorenejšie ukazuje vplyv srdca, ako napr. v očiach, na tvári a v jazyku.“25

54. A tak Srdce Vteleného Slova je plným právom chápané ako hlavný symbol tej trojakej lásky, ktorou Božský Vykupiteľ miloval a neustále miluje Večného Otca i ľudstvo.

55. Ono je totiž predovšetkým symbolom lásky, ktorú má On spoločnú s Otcom a s Duchom Svätým, ale ktorá sa iba v ňom, keďže je Vteleným Slovom, zjavuje prostredníctvom krehkého a chatrného závoja ľudského tela, „veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva.“ (Kol 2,9)

56. Okrem toho Kristovo Srdce je symbolom tej najvrúcnejšej lásky, ktorá, vliata do jeho duše, tvorí drahocenné veno jeho ľudskej vôle a ktorej skutky sú osvietené a usmerňované dvojitým poznaním, čiže blaženým a vliatym.26

57. Napokon – a to je cesta ešte prirodzenejšia a priamejšia – Srdce Ježišovo je symbolom jeho navonok prejavovanej lásky, pretože telo Božského Spasiteľa, utvorené v lone najčistejšej Panny Márie podivuhodným pôsobením Ducha Svätého, prevyšuje dokonalosťou a teda schopnosťou vnímania každý iný ľudský organizmus.27

58. Keď sa zo Svätého písma i z vierovyznaní dozvedáme o dokonalom súzvuku a súlade, ktorý vládne v najsvätejšej duši Ježiša Krista a o tom, ako nasmeroval k cieľu našej spásy všetky prejavy jeho trojakej lásky, môžeme so všetkou istotou kontemplovať a uctievať v Srdci Božského Spasiteľa obraz vyjadrujúci jeho lásku a dokument zvestujúci našu spásu, a tiež akoby mystické schody, po ktorých možno vystúpiť k objatiuBoha, nášho Spasiteľa“ (Tit 3,4)

59. Preto v slovách, v skutkoch, v poučeniach, v zázrakoch a zvlášť v úkonoch, ktoré jasnejšie svedčia o jeho láske k nám – a obzvlášť sem patrí ustanovenie Božskej Eucharistie, jeho bolestné umučenie a smrť, darovanie jeho Najsvätejšej Matky, založenie Cirkvi, zoslanie Ducha Svätého na apoštolov a všetkých veriacich – vo všetkých týchto skutočnostiach, opakujeme, musíme obdivovať tak mnohé svedectvá jeho trojakej lásky.

60. Pri meditácii nad údermi jeho Srdca sa zdá, že odmeriavali časové okamihy jeho pozemskej púte až do poslednej chvíle, v ktorej, ako svedčia evanjelisti: „Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Jn 19,30; porov. Mt 27,50) Vtedy prestalo biť jeho Srdce a jeho zmyslová láska bola pozastavená až do momentu slávneho zmŕtvychvstania.

61. Keď sa nanovo zjednotila duša Vykupiteľa, ktorý zvíťazil nad smrťou vo svojom oslávenom tele, jeho presväté Srdce znovu obnovilo svoj pravidelný tlkot a odvtedy ním nikdy neprestalo biť, ani neprestane – rytmom, ktorý sa stal navždy pokojným a neochvejným – ako znak trojakej lásky, ktorá spája Božieho Syna s jeho nebeským Otcom i s celým ľudským spoločenstvom, ktorého je plným právom mystickou Hlavou.

TRETIA KAPITOLA

Aktívna účasť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v spásnej misii Vykupiteľa

a) Ježišovo Srdce ako symbol Ježišovej lásky v čase pozemského života Spasiteľa

62. A tak, ctihodní bratia, s úmyslom zhrnúť hojnejšie ovocie týchto toľkých našich povzbudzujúcich zamyslení, zastavujeme sa trochu v kontemplácii nad hlbokou účasťou, ktorú malo Srdce nášho Spasiteľa Ježiša Krista na jeho božskoľudskom citovom živote, počas etapy jeho pozemského života, ako aj nad touto jeho účasťou, ktorú Ono má v prítomnosti a bude mať po celú večnosť. Vyplýva to zo stránok evanjelia, aby sme sa dožadovali svetla pre vstup do svätyne tohto Božského Srdca, kde môžeme s Apoštolom národov obdivovať „nesmierne bohatstvo milosti (Božej) dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi.“ (porov. Ef 2,7)

63. Poklonyhodné Srdce Ježiša Krista, horiace láskou, v súzvuku so svojou ľudskou i božskou láskou, vtedy, ako predstavuje Apoštol, len čo Panna Mária vyslovila svoje veľkolepé „Fiat“ Božiemu Slovu: „keď prichádza na svet, hovorí: «„Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“… V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.“» (Hebr 10,5-7.10)

64. Podobne Srdce Spasiteľa horelo láskou vždy v dokonalej harmónii s hnutiami jeho ľudskej vôle i s jeho Božskou láskou odvtedy, ako nadviazal nebeský dialóg s najsladšou Matkou v nazaretskom domčeku i s jeho domnelým otcom Jozefom, ktorého poslúchal ako verný spolupracovník v namáhavom stolárskom remesle.

65. Takisto v plnom súlade s jeho dvojitou spirituálnou láskou horela láska Ježišovho Srdca v jeho apoštolskom putovaní, v nespočetných divoch všemohúcnosti, ktorými alebo kriesil mŕtvych alebo navracal zdravie rozlične chorým, v znášaní ťažkostí, potu, hladu, smädu, v dlhom nočnom bdení počas modlitby pred tvárou svojho nebeského Otca, a napokon v ohlasovaní slova, v predkladaní a vysvetľovaní podobenstiev, zvlášť tých, ktoré hovorili o jeho milosrdenstve, ako bolo napr. podobenstvo o stratenej drachme, o zablúdenej ovečke alebo o márnotratnom synovi. No najmä prostredníctvom Božieho slova, ako pripomína sv. Gregor Veľký, sa zjavuje Božské Srdce: „Vnímajme Srdce Boha v Božích slovách, aby sme vrúcnejšie zakúsili príťažlivosť večných dobier.“28

66. Ešte viac horelo láskou Srdce Ježiša Krista vtedy, keď z jeho perí vychádzali výrazy inšpirované jeho najvrúcnejšou láskou. Tak napríklad vtedy, keď pri pohľade na hladné a unavené zástupy ľudí zvolal: „Ľúto mi je zástupu“ (Mk 8,2) alebo vtedy, keď sa pri pohľade na milované mesto Jeruzalem, ktorému bola predpovedaná hrozná skaza kvôli svojej tvrdošijnosti, obrátil naň s touto trpkou výčitkou: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!“ (Mt 23,37) Jeho srdce taktiež planulo láskou a svätým rozhorčením pri pohľade na svätokupectvo v chráme, kde sa obrátil na znesväcovateľov týmito ostrými slovami: «Napísané je: „Môj dom sa bude volať domom modlitby.“ A vy z neho robíte lotrovský pelech.“» /62/ (Mt 21,13)

67. Ale Srdce Ježišovo zvlášť horelo láskou a obavami pred blížiacou sa hodinou utrpenia, keď prežívajúc prirodzený odpor pred nastávajúcim utrpením a smrťou, Ježiš zvolal: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“ (Mt 26,39) Jeho Srdce horelo láskou a intenzívnym zármutkom aj potom, čo ho zradca pobozkal, pričom reagoval jemnými slovami, ktoré zneli z jeho najmilosrdnejšieho Srdca ako posledné pozvanie k obráteniu tomu priateľovi, ktorý s dušou neľútostnou, vierolomnou a úplne zaťatou sa ho chystal vydať do rúk mučiteľov: „Priateľu, načo si prišiel!? Bozkom zrádzaš Syna človeka?“ (Mt 26,50; Lk 22,48); a naopak, údery Spasiteľovho Srdca boli pohnuté nežnou láskou a hlbokým spolucítením, keď zbožným ženám, ktoré plakali nad jeho nespravodlivým odsúdením k hroznej poprave na kríži, vyriekol tieto slová: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi… Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ (Lk 23,28.31)

68. Ale bolo to predovšetkým na kríži, keď Božský Vykupiteľ cítil svoje Srdce akoby sa bolo stalo mohutným prúdom, prekypujúcim najrozličnejšími citmi – horúcou láskou, úzkosťou, súcitom, vrúcnou túžbou, vyrovnaným pokojom, ako nám o tom otvorene svedčia nasledujúce jeho nezabudnuteľné slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34) „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46) „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43) „Žíznim!“ (Jn 19,28) „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46)

b) najväčšie dary Ježišovho Srdca

69. Nuž kto by mohol náležitejšie opísať údery Božského Srdca Spasiteľa, ktoré sú zaručenými znakmi jeho nekonečnej lásky, vo chvíľach, v ktorých On poskytol ľudstvu svoje najdrahocennejšie dary: seba samého vo sviatosti Eucharistie, svoju Najsvätejšiu Matku a Kňazstvo?

70. Ešte pred požívaním Poslednej večere so svojimi učeníkmi mysliac na ustanovenie sviatosti svojho Tela a svojej Krvi, v ktorej vyliatí bola potvrdená Nová Zmluva, Srdce Ježišovo sa chvelo intenzívnym dojatím, čo On vyjavil apoštolom týmito slovami: „Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť.“ (Lk 22,15); avšak jeho dojatie muselo dosiahnuť vrchol vtedy, keď „vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20)

71. Je teda možné oprávnene tvrdiť, že Božská Eucharistia, Sviatosť i Obeta, skrze ktorú On sám seba rozdáva a obetuje sa prostredníctvom svojich služobníkov „od východu slnka až po západ“ (Mal 1,11), ako aj Kňazstvo, sú zjavné dary Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

72. Avšak aj Mária, vznešená Matka Božia a naša najmilovanejšia Matka, je najdrahocennejším darom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Patrilo sa, aby Tá, ktorá sa stala telesnou Rodičkou nášho Vykupiteľa, a s ktorým sa stala účastnou v diele prerodu Eviných detí k životu milosti, bola samým Ježišom vyhlásená za duchovnú Matku celého ľudstva. A tak právom o Nej píše svätý Augustín: „Ona je nepochybne Matkou údov Spasiteľa, ktorými sme my, pretože svojou láskou spolupracovala, aby veriaci mali život v Cirkvi, ktorej je On Hlavou a oni údmi.“29

73. Neuspokojac sa s nekrvavou obetou seba samého, pod spôsobmi chleba a vína, náš Spasiteľ Ježiš Kristus chcel pridať ako najvyššie svedectvo svojej hlbokej, nekonečnej lásky, krvavú obetu na kríži. Keď tak urobil, dal nám príklad tej najušľachtilejšej lásky, ktorú ukázal svojim učeníkom ako najvyšší cieľ lásky, týmito slovami: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13).

74. Preto láska Ježiša Krista, Syna Božieho, vyjavuje v obete na Golgote – a to najvýrečnejším spôsobomlásku samého Boha: „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov.“ (1 Jn 3,16). A naozaj, náš Božský Vykupiteľ bol pribitý na drevo kríža viac z vnútornej sily svojej lásky, než z brutálnej vonkajšej vôle jeho mučiteľov. Jeho dobrovoľné a úplné obetovanie sa je najvyšším darom, ktorý jeho Srdce vykonalo za každého jedného človeka, ako to výrazne vyjadril Apoštol: „Boží Synma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2,20)

75. Niet pochýb, že Najsvätejšie Srdce Ježišovo sa podieľa na vnútornom živote Vteleného Slova ako nástroj spájajúci Božstvo, nie menej ako iné časti ľudskej prirodzenosti30 v uskutočňovaní celého jeho diela milosti a všemohúcnosti. Tým sa tiež stalo legitímnym symbolom tej nesmiernej lásky, ktorá pohýnala nášho Spasiteľa, aby vo svojej krvi slávil mystické manželstvo s Cirkvou. „On podstúpil utrpenie z ohnivej túžby zjednotiť seba s Cirkvou ako svojou Nevestou.“31

76. Cirkev, ktorá je pravou správkyňou Krvi Vykúpenia, je zrodená z prebodnutého Srdca Vykupiteľa. Z neho rovnako vyviera v prekypujúcej miere množstvo milostí zo Sviatostí, ktoré vlievajú večný život do detí Cirkvi, ako nám to vhodne pripomína posvätná Liturgia: „Z prebodnutého Srdca sa zrodila Cirkev Kristovi príbuznáTy, ktorý zo svojho Srdca robíš prameň milosti.“32

77. Tento symbolizmus, ktorý nie je neznámy ani starovekým Otcom a cirkevným spisovateľom, vyjadril v ich mene sv. Tomáš Akvinský ako ich verný interprét týmito slovami: „Z Kristovho boku vyviera voda, symbol duchovnej očisty, a krv, symbol vykúpenia. Kým Krv sa priraďuje k sviatosti Eucharistie, voda zas k sviatosti krstu, ktorý si však prepožičiava svoju obmývajúcu silu z moci Kristovej Krvi.“33

78. Tento symbolizmus Kristovho boku, prebodnutého a otvoreného kopijou vojaka, nie je zaiste cudzí jeho vlastnému Srdcu, ktoré nepochybne muselo byť zasiahnuté násilnou ranou, zasadenou s cieľom potvrdiť smrť ukrižovaného Ježiša Krista. A tak, rana Najsvätejšieho Ježišovho Srdca, ktoré už bolo smrťou nehybné, zostáva v histórii ako oživujúci obraz tej nezištnej milosrdnej lásky, ktorá pohla samého Boha k tomu, aby daroval svojho Jednorodeného Syna pre vykúpenie ľudstva. Touto láskou nás Kristus miloval naozaj presvedčivo a to až k vydaniu seba ako nepoškvrnenú, krvavú obetu na Kalvárii: „Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!“ (Ef 5,2)

c) Najsvätejšie Srdce Ježišovo v nebeskej slávesymbol trvalej trojakej lásky voči ľuďom

79. Po tom, čo náš Pán vystúpil do neba a zasadol po pravici Otca v jase jeho osláveného tela, neprestal milovať Cirkev, svoju nevestu, neustále tou horúcou láskou, ktorá planie v jeho Srdci. On totiž, keď vystúpil na nebesia, si nechal svoje rany na rukách, na nohách a na boku ako žiarivé trofeje jeho trojakého víťazstva: nad diablom, nad hriechom a nad smrťou.

80. On si ponechal aj svoje Srdce, v ktorom ako v najdrahocennejšej skrinke sú ukryté nesmierne poklady zásluh, ovocia jeho trojakého víťazstva, ktoré sa teraz rozdáva v hojnej miere vykúpenému ľudskému pokoleniu. A toto je potešujúca pravda, ktorú obhajuje Apoštol národov, keď píše: «„Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary.“ Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko.“» (Ef 4,8.10)

d) Dary Ducha Svätého a Ježišovo Srdce

81. Darovanie Ducha Svätého učeníkom je prvým jasným znakom veľkodušnej lásky Spasiteľa po svojom slávnom vystúpení k Otcovej pravici. Po desiatich dňoch Duch Svätý darovaný Otcom zostúpil na apoštolov zhromaždených vo Večeradle, ako to Ježiš prisľúbil pri Poslednej večeri. „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky.“ (Jn 14,16) Tento Duch Tešiteľ, ktorý je obapolnou, osobnou Láskou, ktorou Otec miluje Syna a Syn Otca, od obidvoch zoslaný, je pod symbolom ohnivých jazykov vsadený do duší učeníkov spolu s hojnosťou Božej lásky a inými nebeskými charizmami.

82. Avšak toto vliatie nadprirodzenej lásky vytrysklo takisto aj zo Srdca nášho Spasiteľa, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania.“ (Kol 2,3). Božia láska je preto súčasne darom Ježišovho Srdca i jeho Ducha. Tomuto spoločnému Duchu Otca i Syna je na prvom mieste vďačná za svoj pôvod Cirkev ako taká, ako aj jej podivuhodné rozšírenie sa medzi všetky národy, ktoré boli predtým ovládané modloslužbou, nenávisťou medzi ľuďmi, mravnou skazenosťou a násilím.

83. Je to Božia láska, najcennejší dar Kristovho Srdca a jeho Ducha, ktorá napĺňala apoštolov a mučeníkov hrdinskou silou pri ohlasovaní pravdy Evanjelia a v prinášaní svedectva o nej až po preliatie krvi; Učiteľom Cirkvi vlievala veľkú horlivosť pri objasňovaní a obhajobe katolíckej viery; Vyznávačom silu k vyvoleniu si čnosti a k uskutočneniu činov viac osožných, obdivuhodných a výhodných k vlastnému posväteniu a k spáse duše i tela blížnych; a napokon pannám silu pohotovo a radostne sa zrieknuť všetkých zmyslových pôžitkov, s cieľom zasvätiť sa jedine láske nebeského Ženícha.

84.Je to práve táto Božia láska, ktorou prekypuje Srdce Vteleného Slova a vlieva sa prostredníctvom Ducha Svätého do duší všetkých veriacich, ktorá Apoštola národov uvádza k spevu hymnu víťazstva, ktorý oslavuje v rovnakom čase víťazstvo Ježiša Krista ako Hlavy i údov jeho mystického Tela nad všetkým, čo bráni obnove Božieho kráľovstva prostredníctvom lásky medzi ľuďmi. „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť, alebo prenasledovanie, hlad, alebo nahota, nebezpečenstvo, alebo meč?…Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8,35. 37-39)

e) Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho je kultom osoby Vteleného Slova

85. Nič nám teda nezakazuje uctievať Najsvätejšie Srdce Ježišovo, pretože je najvýstižnejším účastníkom i symbolom tej nevyčerpateľnej lásky, ktorou Božský Vykupiteľ i teraz vyživuje ľudské pokolenie. Ono hoci už nie je podrobené skúškam prítomného života, je vždy živé a bijúce, pričom je nerozlučným spôsobom spojené s Osobou Božieho Slova a – v ňom a skrze neho – v svojej Božskej vôli. Z toho vyplýva, že Kristovo Srdce prekypujúce láskou Božou i ľudskou a plné pokladov všetkých milostí, vydobytých našim Vykupiteľom zásluhami jeho života, jeho utrpením a smrťou, je bezpochyby prameňom tej večnej lásky, ktorú jeho Duch šíri vo všetkých údoch jeho mystického Tela.

86. V Srdci nášho Spasiteľa teda vidíme toľkými spôsobmi sa odrážať obraz Božskej Osoby Slova, ako čistý obraz jeho dvojakej prirodzenosti, ľudskej i Božskej. Môžeme v ňom obdivovať nielen symbol, ale takpovediac súhrn celého tajomstva nášho vykúpenia. Uctievajúc Najsvätejšie Srdcev ňom a skrze nehoadorujeme nestvorenú lásku Božieho Slova ako aj jeho ľudskú lásku so všetkými jeho ďalšími citmi a čnosťami, pričom obidve pobádali nášho Vykupiteľa k obetovaniu seba samého za nás a za celú Cirkev, svoju Nevestu, v zhode s výrokom Apoštola: „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5,25-27)

87. Ako Kristus miloval Cirkev, tak aj teraz miluje intenzívne tou trojakou láskou, o ktorej sme hovorili. A je to práve táto láska, ktorá ho pohýna, aby sa za nás prihováral, aby sme boli zmierení Otcovou milosťou a milosrdenstvom, „lebo žije stále, aby sa za nás prihováral.“ (porov. Hebr 7,25) Modlitba nasmerovaná k Otcovi, ktorá vyráža z jeho nevyčerpateľnej lásky, nestrpí žiadnu prestávku. Ako „v dňoch svojho pozemského života“ (Hebr 5,7), tak teraz, keď je Víťazom v nebi, sa prihovára u Otca s nie menšou účinnosťou; k Tomu, ktorýtak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) On ukazuje svoje Srdce živé a ranené láskou hlbšie, než bolo vtedy, keď už ako bezduché bolo ranené kopijou rímskeho vojaka: „Kvôli tomuto bolo prebodnuté (tvoje srdce), aby sme mohli prostredníctvom viditeľnej rany vidieť neviditeľnú ranu lásky.“34

88. Je isté, že nebeský Otec, „ktorý vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32), prosený takým Zástancom a s tak mocnou láskou, bude štedro rozdávať všetkým ľuďom svoje Božské milosti.

ŠTVRTÁ KAPITOLA

Vznik a rozšírenie kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

a) počiatky kultu v pobožnosti k Svätému krížu a k Svätým ranám

89. Vo všeobecných náčrtoch sme chceli predostrieť vám, ctihodní bratia, i kresťanskému ľudu, vnútornú povahu trvalého kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, odvolávajúc sa na učenie Božieho zjavenia ako na jeho prvotný zdroj. Sme preto presvedčený, že tieto Naše úvahy, ktoré sú nám diktované vyučovaním samého Evanjelia, jasne naznačujú, nakoľko je tento kult v podstate identický s uctievaním Božej lásky i Vteleného Slova a tiež s úctou k tej láske, ktorú Otec i Duch Svätý prechovávajú voči hriešnym ľuďom. Preto, ako upozorňuje Anjelský učiteľ, láska troch Božských osôb je v princípe i v počiatkoch tajomstvom Vykúpenia ľudí, pretože ona mocne pôsobí v ľudskej vôli Ježiša Krista a – prekypujúc v jeho úctyhodnom Srdci – vdychuje mu tú istú lásku, ktorá ho viedla k veľkodušnému darovaniu svojej Krvi, aby nás oslobodila z otroctva hriechu:35 „Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“ (Lk 12,50).

90. Je napokon Našim presvedčením, že úcta preukazovaná láske Boha a Ježiša Krista voči ľudskému pokoleniu prostredníctvom vznešeného symbolu prebodnutého Srdca Vykupiteľa, nikdy nesmie vymiznúť zo zbožnosti veriacich, hoci v nedávnej dobe mala svoje jasné prejavy a obdivuhodné rozšírenie v Cirkvi najmä po tom, čo si sám Pán ráčil vyvoliť niektoré obľúbené duše, ktorým vyjavil Božie tajomstvá tohto kultu a ktoré si On vyvolil ohlasovať osobitné milosti, ktorými ich zahrnul v hojnej miere.

91. Vždy však boli duše zasvätené Božej úcte, ktoré – inšpirované znamenitými príkladmi Božej Matky, Apoštolov a osvietených Otcov Cirkvi – preukazovali kult poklony, vďakyvzdávania a lásky Najsvätejšej ľudskej prirodzenosti Krista a zvlášť jeho Ranám, ktoré boli otvorené v jeho tele mukami jeho spásonosného Utrpenia.

92. Napokon, ako nevyznávať v oných slováchPán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28) – vyslovených apoštolom Tomášom, ktoré nám odhaľujú jeho náhle obrátenie z neveriaceho na veriacehootvorené vyznanie viery, adorácie a lásky, ktoré zranená ľudská prirodzenosť Spasiteľa povznáša až k majestátu Božej Osoby?

93. Prebodnuté Srdce Vykupiteľa dávalo vždy mocný podnet ľudskému pokoleniu pre kult voči jeho nekonečnej láske. No i keď kresťanmi všetkých čias boli napr. veľmi cenené slová proroka Zachariáša, ktoré sv. Ján evanjelista vzťahuje na Ukrižovaného: „Uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,37; Zach 12,10), je potrebné si všimnúť, že len pozvoľna sa Ono stalo predmetom osobitnej úcty ako obrazu ľudskej i Božskej lásky Vteleného Slova.

b) Kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v stredoveku a neskôr

94. Chcejúc teraz len naznačiť slávne etapy tohto kultu v histórii kresťanskej zbožnosti, je potrebné pripomenúť si v prvom rade mená niektorých z tých, ktorých možno považovať za priekopníkov tejto úcty; najskôr súkromným spôsobom, ale postupne sa táto forma úcty čoraz viac rozšírila aj v prostredí náboženských inštitútov. V tomto zmysle sa o vznik a rozšírenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu zaslúžili napríklad: sv. Bonaventúra, sv. Albert Veľký, sv. Gertrúda, sv. Katarína Sienská, bl. Henrich Suzský, sv. Peter Kanízius, sv. František Saleský. Od sv. Jána Eudes pochádzajú prvé úradné liturgické formuláre k úcte Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorého slávnosť bola prvýkrát slávená, so súhlasom mnohých biskupov Francúzska, 20. októbra 1672.

95. Avšak spomedzi všetkých podnecovateľov tejto najvznešenejšej úcty si zasluhuje miesto osobitného významu sv. Margita Mária Alacoque. Jej vzdelanému duchovnému vodcovi, ktorý s ňou spolupracoval, bl. Klaudiovi de la Colombiérovi, patrí vďaka za to, že sa jeho horlivým pričinením tento kult rozšíril a spojil v hnutie, ktoré dnes vzbudzuje obdiv veriacich kresťanov a vytvára charakteristické prejavy pocty, lásky a zadosťučinenia, ktoré tento kult odlišuje od mnohých iných foriem kresťanskej nábožnosti.36

96. Stačí tento krátky pohľad na prvopočiatky a postupné rozšírenie sa kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, aby sme boli úplne presvedčení, že jeho podivuhodný rozvoj musel spočívať predovšetkým vo fakte, že bol v úplnom súlade s povahou kresťanského náboženstva, ktoré je náboženstvom lásky. Nemožno teda povedať, že by takýto kult pochádzal zo súkromných zjavení. Ani sa nesmie chápať v tom zmysle, že sa nečakane objavil v živote Cirkvi. Tento kult totiž vznikol spontánne zo živej viery a z vrúcnej nábožnosti, ktorú vyvolené duše prechovávali voči osobe Vykupiteľa a k jeho slávnym ranám, ktoré kontemplatívnemu duchu veriacich najvýrečnejším spôsobom svedčia o nesmiernej láske.

97. Z toho vyplýva, že zjavenia, ktorými bola obdarená sv. Margita Mária, nepridali žiadnu novú pravdu v katolíckom učení. Ale ich dôležitosť spočíva v tom, že Pánukazujúc svoje Srdcenadprirodzeným a jedinečným spôsobom ráčil pritiahnuť ľudské mysle ku kontemplácii a uctievaniu najmilosrdnejšej lásky Boha k ľudskému pokoleniu. Prostredníctvom tohto výnimočného zjavenia Ježiš Kristus výrazne a opätovne poukázalviac ako inokedy - na svoje Srdce ako na symbol vhodný podnecovať ľudí k poznávaniu a uctievaniu jeho lásky. Zároveň ustanovil určitý znak a závdavok milosrdenstva a milosti pre duchovné potreby novodobej Cirkvi.

c) pápežské schválenie – slávnosť k úcte Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

98. Napokon, evidentným dôkazom, že tento kult berie svoju životnú miazgu z koreňov rovnakých ako má katolícka dogma, je skutočnosť, že schválenie liturgického sviatku zo strany Apoštolskej Stolice predchádzalo spisom sv. Márie Margity. A naozaj, nezávisle na akomkoľvek súkromnom zjavení, iba vypočutím hlasu veriacich, Posvätná Kongregácia pre liturgiu dekrétom vydaným 25. januára roku 1765 a schváleným Našim Predchodcom Klementom XIII. 6. februára toho istého roku, bolo udelené biskupom Poľska a Rímskemu Arcibratstvu Svätého Srdca povolenie sláviť liturgický sviatok. Týmto činom chcela Svätá Stolica podnietiť nový vzrast kultu už žijúceho a kvitnúceho, ktorého cieľom bolo „symbolicky oživiť spomienku na Božiu lásku“37, ktorá pohla Spasiteľa obetovať sa za odčinenie hriechov ľudstva.

99. Od tohto prvého oficiálneho uznania, ktoré bolo dané vo forme privilégia v ohraničenej miere, ďalšie, nasledujúce neskôr zhruba o jedno storočie, malo omnoho väčší význam. Máme na mysli dekrét, už vyššie spomínaný, vydaný Posvätnou Kongregáciou pre liturgiu 23. augusta roku 1856, ktorým Náš nezabudnuteľnej pamäti Predchodca Pius IX., vyhovejúc prianiu Francúzskych biskupov i celého katolíckeho sveta, rozšíril na celú Cirkev sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a nariadil jeho dôstojné liturgické slávenie.38 Túto skutočnosť je zaiste záslužné odporúčať k trvalej pamäti veriacich, ako je to zdôraznené aj v samotnej liturgii daného sviatku: „Od tých dní kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, podobne ako bujná rieka, ktorá prekonáva všetky prekážky, je rozšírený po celom katolíckom svete.“

100. Uvedenými skutočnosťami prichádzame, ctihodní bratia, k jasnejšiemu chápaniu, že pri odkrývaní prameňov priezračného a hlbokého kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa veriaci majú učiť hlavne z textov Svätého písma, Tradície i posvätnej Liturgie, ak chcú preniknúť do podstaty tohto kultu a vnútornou nábožnou meditáciou čerpať z neho pokrm a rast pre ich náboženskú horlivosť. Vďaka tejto snahe a hlboko osvietenej meditácie veriaca duša nemôže nedospieť k nežnému poznaniu Kristovej lásky, v ktorej je ukrytá plnosť kresťanského života, ako o tom učí Apoštol na základe vlastnej skúsenosti, keď píše: „Preto zohýnam kolená pred Otcom… nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť … a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3,14.16-19) Touto univerzálnou plnosťou Božou je dozaista najžiarivejší obraz samého Srdca Ježiša Krista, pričom ide o tú plnosť milosrdenstva, ktorá je vlastná novej Zmluve, v ktorejsa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom“ (Tit 3,4), pretože: „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3,17).

d) duchovný charakter kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

101. Cirkev, ktorá je pre ľudí učiteľkou pravdy, bola vždy presvedčená, už od vydania svojich prvých úradných dokumentov spomínajúcich kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, že jeho základné prvky, čiže úkony lásky a vynáhrady preukazované nekonečnej láske Boha k ľuďom, vzdialené od znečistenia materializmom a poverčivosťou, tvoria formu úcty, v ktorej sa dokonale uskutočňuje viac než inokedy duchovný a ozajstný kult predpovedaný samotným Spasiteľom v jeho rozhovore so Samaritánkou: „Prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,23-24)

102. Preto je nesprávne povedať, že kontemplácia fyzického Ježišovho Srdca odporuje dôvernému stretnutiu sa s Božou láskou a že brzdí pokrok duše na ceste, ktorá vedie k vlastneniu vznešenejších čností. Cirkev samozrejme odráža takéto falošné mysticizmy, ako napr. ústami Nášho Predchodcu, blahej pamäti Inocenta IX., keď zavrhla učenie tých, ktorí tvrdili: „Nesmú (duše na tejto vnútornej ceste) prevádzať úkony lásky k blahoslavenej Panne, k svätým a ku Kristovej ľudskej prirodzenosti; pretože, keďže ide o zmyslové objekty, aj láska, ktorá sa im preukazuje, je zmyslová. Žiadne stvorenie, a teda ani blahoslavená Panna a svätí, nesmie sídliť v našom srdci, pretože len Boh ho môže obývať a vlastniť.“39 Tí, ktorí takto zmýšľajú, sú prirodzene toho názoru, že symbolizmus Kristovho Srdca nestojí za znakom jeho senzibilnej lásky a že teda nemôže predstavovať nový základ kultu poklony, ktorý je rezervovaný vo svojej podstate iba Bohu. Podobné chápanie symbolickej hodnoty svätých obrazov sa musí každému javiť ako úplne falošné, pretože obmedzuje ich transcendentný zmysel.

103. Rozdielne od nich usudzujú a učia katolícki teológovia, ktorých jednotne vyjadruje tvrdenie sv. Tomáša Akvinského, keď píše: „Obrazom je náležite preukazovaná nábožná úcta nie na základe ich absolútnej vážnosti, ktorá by pre ne vyplývala zo samotnej ich existencie: ale preto, lebo sú obrazmi, ktoré nás vedú až k Vtelenému Bohu. Takže pohyb duše, ktorá má pred sebou obraz ako taký, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje až k tomu objektu, ktorý ten obraz predstavuje. Z toho však, že kult nábožnosti je preukazovaný Kristovým obrazom, nevyplýva, že by tento kult poklony bol podstatou iný, než aký prislúcha čnosti nábožnosti.“40 Je to teda samotná Osoba Vteleného Slova, ku ktorej sa ako k svojmu cieľu unáša príslušný kult preukazovaný jeho obrazom, či už sú to relikvie Umučenia, alebo posvätný obraz, ktorý je pre svoju výraznú hodnotu nad všetky obrazy, a tým je prebodnuté Srdce ukrižovaného Krista.

104. Z tohto telesného elementu, akým je Srdce Ježiša Krista, a z jeho prirodzeného symbolizmu, je pre nás oprávnené a náležité vystupovať, nesení na krídlach viery, nielen ku kontemplácii jeho senzibilnej lásky, ale ešte vyššie, až k nahliadnutiu a adorácii jeho najvznešenejšej vliatej lásky; a koniec-koncov, s krajnou sladkosťou a posvätným výstupom sa povznášame až k meditácii a adorácii jeho Božskej lásky, Lásky Vteleného Slova. Skutočne, vo svetle viery, ktorou veríme, že v Kristovej osobe existuje zväzok medzi ľudskou a Božskou prirodzenosťou, naša myseľ je uspôsobená pochopiť najtesnejšie putá, ktoré existujú medzi senzibilnou láskou fyzického Srdca Ježišovho a jeho dvojakou duchovnou láskou, ľudskou a Božskou. V skutočnosti tieto lásky sa nesmú považovať iba ako pri sebe existujúce v poklonyhodnej Osobe Božského Vykupiteľa, ale tiež ako spojené prirodzeným zväzkom, pretože Božej láske sú podriadené ľudské lásky – duchovná i zmyslová – a tieto dve posledne menované rovnako v sebe zrkadlia prenesenú podobnosť tej prvej. Nemožno preto tvrdiť, že by bolo iba niečím formálnym kontemplovať a uctievať si obraz Ježišovho Srdca, ktoré je vlastným a dokonalým znakom jeho Božskej lásky, veď ani nie je možné, aby najhlbšia podstata tejto lásky bola priliehavejšie vyjadrená nejakým iným stvoreným obrazom. Ale veriaci, uctievajúc Srdce Ježišovo, adoruje spolu s celou Cirkvou symbol a v istom zmysle stopu milosrdnej Božej lásky, ktorú sme pohnutí milovať aj v Srdci Slova, ktoré sa stalo Telom, v prostredí ľudského pokolenia poznačeného toľkými hriechmi.

105. V tomto zmysle je teda neustále potrebné udržiavať ako dôležitý a zároveň jemnocitný argument to, že pravda prirodzeného symbolizmu, v sile ktorej telesné Srdce Ježišovo vstupuje do nového vzťahu s Osobou Slova, úplne spočíva na základnej pravde o hypostatickej únii. Vo vzťahu k tejto pravde nemožno vnášať žiadne námietky, že sa azda chcú obnoviť bludy, ktoré Cirkev viackrát zavrhla ako odporujúce jednote Kristovej Osoby, v odlišnosti a integrite dvoch prirodzeností.

106. Táto základná pravda nás uschopňuje porozumieť, ako je Srdce Kristovo srdcom jednej Božskej osoby, t.j. Vteleného Slova, a že preto predstavuje celú tú lásku, ktorú On mal a ešte má voči nám. Z tohto dôvodu vyplýva, že kult preukazovaný Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu si zasluhuje úctu ako k povolaniu, ktoré má byť praktizované v celom kresťanstve. Kresťanské náboženstvo, keďže je vskutku náboženstvom Ježiša, je úplne znitované s božskoľudským Prostredníkom tak, že nie je možné dospieť k Srdcu Boha, ak neprechádzame cez Srdce Krista, čo je v súlade s tým, čo On povedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,6)

107. Z tohto základu je ľahké vyvodiť, že kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nie je v podstate tým, čím je kult k láske, ktorú má Boh k nám v Ježišovi, pričom je zároveň skúsenosťou našej lásky k Bohu a k ľuďom. Totiž, opačnými slovami, kult k Ježišovmu Srdcu v sebe ponúka lásku Božiu predovšetkým ako objekt adorácie, vďakyvzdávania a nasledovania. Okrem toho ponúka skúmanie dokonalosti našej lásky k Bohu a k blížnemu, čo má byť vytúženým cieľom pomocou stále horlivejšieho praktizovania nového prikázania, ktoré zanechal Božský Učiteľ apoštolom ako posvätné dedičstvo, keď im povedal: „Nové prikázanie vám dávam… aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás… Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás.“ (Jn 15,12; 13,34) Je to Kristovo naozaj nové a vlastné prikázanie, lebo, ako poznamenáva Akvinský: „Celý rozdiel medzi Novým a Starým Zákonom je zhrnutý v krátkom slove, ako je to povedané u Jeremiáša: ,Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!´ (Jer 31,31). Hoci v Starom zákone bol praktizovaný taký príkaz pohnútkami posvätnej bázne a lásky, treba to pripisovať vplyvu Nového zákona: preto je pravdou, že tento príkaz existoval v Starom zákone, nie však ako prednostný, ale skôr ako predvoj a príprava nového.“41

PIATA KAPITOLA

Prax kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

a) lepšie porozumieť, zaktualizovať

108. Prv než zakončíme tak krásne a potešiteľné úvahy nad ozajstným pôvodom a jedinečnou znamenitosťou kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, My, plne si uvedomujúc svoj Apoštolský úrad založený ponajprv na blahoslavenom Petrovi, po tom, čo trikrát vyznal lásku k Božskému Spasiteľovi, pokladáme za vhodné obrátiť sa znovu na vás, ctihodní bratia, a prostredníctvom vás na toľkých Nami ctených a milovaných synov v Kristovi, slovom povzbudenia, aby ste sa snažili podporovať túto najvznešenejšiu pobožnosť, od ktorej očakávame najhojnejšie duchovné ovocie aj pre naše časy.

109. Zaiste, ak sú patrične premyslené argumenty, na ktorých je založený kult preukazovaný prebodnutému Ježišovmu Srdcu, musia každému jasne poukázať na to, že tu nejde iba o nejakú zbožnú prax, ktorú je dovolené vystriedať inou alebo ktorú netreba mať v nejakej vážnosti, ale že tu ide o formu kultu, ktorý je v plnej miere vhodný na dosiahnutie kresťanskej dokonalosti. Preto, ak „nábožnosť“ – v zmysle tradičnej teologickej koncepcie, vyjadrenej Anjelským Učiteľom – sa nejaví byť iná od takej, ktorá „napomáha ochotne oddať vôľu do služieb Bohu“42, tak potom akú službu Bohu viac zaväzujúcu, potrebnejšiu a zároveň ušľachtilejšiu a sladšiu si možno predstaviť od tej, ktorá je službou oddania sa jeho láske? A akú službu si možno nadto pomyslieť, milšiu k prijatiu Bohom od tejto, ktorá spočíva na prejavoch pocty voči milosrdnej Božej láske, a ktorá je podrobením sa láske, odvtedy, čo každé dobrovoľné oddanie sa službe je v istom zmysle darom, lebo „láska tvorí prvý dar, zdroj každého ďalšieho darovania“?43

110. Je teda hodno mať vo veľkej úcte túto formu kultu, vďaka ktorej je človek v stave väčšej úcty a lásky voči Bohu a ľahšieho i pohotovejšieho zasvätenia sa službe Božej láske; o to viac, pokiaľ nestrácame zo zreteľa, že sám Vykupiteľ ráčil tento kult navrhnúť a odporúčať ho kresťanskému ľudu a Najvyšší Veľkňazi ho prostredníctvom pamätných dokumentov zahrnuli veľkou chválou. Ktokoľvek by prechovával malú úctu voči tak vynikajúcemu dobrodeniu darovanému Ježišom Kristom jeho Cirkvi, robil by vec opovážlivú a škodlivú, ako aj urážlivú voči Bohu.

111. Ak je to tak, veriaci nemajú čo pochybovať, že preukazujúc svoju hlbokú úctu Najsvätejšiemu Srdu Vykupiteľa, zadosťučiňujú zároveň najvážnejšej povinnosti, ktorou je slúžiť Bohu a zasvätiť sa mu ako svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, ako aj celú svoju činnosť, vnútornú i vonkajšiu, a týmto spôsobom praktizovať Boží príkaz: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ (Mk 12,30; Mt 22,37)

112. Veriaci, ktorí tak robia, sú si rovnako istí, že hlavným motívom ich zasväteniu sa službe Bohu nemá byť nejaký osobný prospech pre ich telo alebo dušu, časný či večný, ale samotná dobrota Boha, ktorému sa usilujú vzdávať hlbokú úctu skutkami lásky, adorácie a náležitého vďakyvzdávania. Ak to tak nie je, kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho by viac nezodpovedal prirodzenej povahe kresťanského náboženstva, lebo vtedy by človek v takom kulte nemal pred očami v prvom rade uctievanie Božej lásky. A preto sa pri tomto kulte treba varovať od prílišnej lásky, ktorá sa ponáhľa uprednostňovať seba, lebo by oprávňovala vznášať obvinenia zo strany tých, čo zle chápu alebo menej poctivo praktizujú formu pobožnosti samu v sebe najvznešenejšiu. Je potrebné stále pamätať na to, že kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu vo svojej podstate nespočíva vo vonkajších zbožných úkonoch, ani nesmie byť oduševňovaný v prvom rade nejakou nádejou z vlastných výhod, aj keď tieto dobrodenia Božský Spasiteľ potvrdil prostredníctvom osobných prísľubov, aby ľudia boli podnietení s väčšou horlivosťou spĺňať základné povinnosti katolíckeho náboženstva a prostredníctvom toho si lepším spôsobom zaobstarávali potom aj osobný duchovný úžitok.

113. Naliehavo teda žiadame všetky Naše milované deti v Kristovi, aby horlivo praktizovali túto pobožnosť, nech tí, ktorí už sú naučení čerpať spásonosné vody, ktoré prýštia zo Srdca Vykupiteľa, nech sú zvlášť tými, ktorí na spôsob divákov čím prv začnú pozorovať so zvedavým a bázneplným duchom toto potešujúce predstavenie. Nech pozorne rozjímajú, že ide o kult, ako sme na to už vyššie poukázali, ktorý bol už oddávna rozšírený v Cirkvi a ktorý hlboko ponára svoje korene do samotných stránok Evanjelia. Ide o kult, ktorý je v súlade s učením Tradície a posvätnej Liturgie, ktorý oceňovali Rímski Veľkňazi mnohorakými a najvyššími chválami. Neuspokojili sa iba s ustanovením sviatku ku cti najvznešenejšiemu Srdcu Vykupiteľa a s jeho rozšírením v Cirkvi po celom svete, ale okrem toho boli autormi slávnostného zasvätenia sa ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu.44

114. Nakoniec je osožné zamyslieť sa, že tento kult sa teší úrode prehojného a obveseľujúceho duchovného ovocia, ktoré je vovádzané do Cirkvi, to znamená: nespočetné navrátenia duší k praktizovaniu kresťanského náboženstva, upevnenie viery u mnohých, dôvernejšia jednota veriacich s našim najmilovanejším Vykupiteľom,… Všetko toto ovocie, predovšetkým v týchto posledných desaťročiach, je zjavné v hojnej a dojímavej miere.

115. V kontemplácii tohto nádherného predstavenia vytvoreného čoraz rozsiahlejšou a vrúcnejšou zbožnosťou veriacich kresťanov každej vrstvy voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Náš duch sa cíti byť nepochybne plný nevýslovnej útechy; a po vzdaní povinnej vďaky nášmu Vykupiteľovi za nekonečné poklady jeho dobroty, nemôžeme opomenúť vyjadrenie Nášho otcovského blahopriania všetkým tým, či už z kléru, alebo spomedzi laikov, ktorí účinne spolupracovali na vzraste tohto kultu.

b) kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo vzťahu k aktuálnym potrebám Cirkvi

116. No napriek tomu, ctihodní bratia, že úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu priniesla hojné duchovné plody obnovy v kresťanskom živote, nikomu nemôže uniknúť, že Cirkev bojujúca v tomto svete, a zvlášť v ľudskom spoločenstve, nedosiahla takú morálnu dokonalosť, ktorá by zodpovedala prísľubom a prianiam zjaveným Ježišom Kristom, mystickým Ženíchom Cirkvi a Vykupiteľom ľudského rodu. Je veru nemálo synov Cirkvi, ktorí znetvorujú početnými škvrnami a vráskami jej tvár, ktorú taktiež odzrkadľujú v sebe samých. Nie všetci veriaci kresťania vyžarujú skrze svätosť mravy, ku ktorým sú pozývaní. Nie všetci hriešnici sa vracajú do otcovského domu, aby si tam obliekli „najlepšie šaty“ (Lk 15,22) a dostali prsteň vlastnej vernosti ženíchovi ich duší. Nie všetci neveriaci boli začlenení do Mystického Kristovho Tela.

117. A to nie je všetko. Preto, ak je Náš duch z jednej strany živo zarmútený z pohľadu na vlažnosť dobrých, čo sú uchlácholení falošnými pokladmi sveta, ktoré ochladzujú a v konečnom dôsledku uhášajú plameň Božej lásky v ich srdciach, – z druhej strany je ešte viac zarmútený pri pohľade na machinácie bezbožných ľudí, ktorí, viac ako v minulosti, sa zdajú byť podnecovaní samým pekelným nepriateľom v ich neúprosnej a otvorenej nenávisti voči Bohu, voči Cirkvi a zvlášť voči Tomu, ktorý je na celej zemi legitímnym vikárom Božského Vykupiteľa a predstaviteľom jeho lásky voči ľuďom, ako o tom vhodne poznamenáva milánsky biskup a Učiteľ Cirkvi: „(Petrovi) boli položené otázky o tom, o čom iní mohli pochybovať, ale Pán nepochybuje; On sa pýta nie preto, aby sa oboznámil, ale aby učil toho, ktorého – prv ako mal vystúpiť na nebesia – nám zanechal ako zástupcu jeho lásky.“45

118. Naozaj, nenávisť voči Bohu a voči jeho zákonitým predstaviteľom je najmrzkejší zločin, aký len môže poškvrniť človeka, stvoreného na obraz a podobu Boha a určeného k prežívaniu jeho dokonalého a večného priateľstva v nebi. A veru, v nenávisti voči Bohu, ktorá má v sebe maximálne odvrátenie sa človeka od Najvyššieho Dobra, sa človek vzďaľuje od seba a taktiež od všetkého toho, čo pochádza od Boha, s Bohom zjednocuje a k prežívaniu Boha smeruje: od lásky, čnosti, pokoja a spravodlivosti.46

c) Srdce Ježišaznak spásy pre súčasný svet

119. Nuž, keď vidíme, ako žiaľ počet tých, ktorí sa vydávajú za Božích nepriateľov zo dňa na deň rastie, a ktorí princípy teoretického i praktického materializmu rozosievajú čoraz viac, pred týmto čoraz bezuzdnejším divadlom výstrednosti a chamtivosti, možno sa vari diviť tomu, že v mnohých dušiach chladne láska, o ktorej dobre vieme, že je najvyšším zákonom kresťanského náboženstva, najpevnejším základ pravej a dokonalej spravodlivosti a zvrchovaným prameňom pokoja a bezúhonných potešení? Aj sám Spasiteľ varuje: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.“ (Mt 24,12)

120. Pri pohľade na toľké zlo, ktoré dnes, viac ako v minulosti, sužujú jednotlivcov, rodiny, národy i celý svet, kde vôbec, ctihodní bratia, nájdeme liek? Je azda možné nájsť znamenitejšiu nábožnosť, než je kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, zhodnejšiu svojou povahou s katolíckym náboženstvom, schopnejšiu uspokojiť súčasné duchovné potreby Cirkvi i ľudstva? Či nájsť taký postoj náboženskej úcty, ktorý by bol ušľachtilejší, sladší, spásonosnejší, než je tento kult, ktorý odkedy existuje, všetko prinavracia k samej Božej láske?47 Napokon, je vari možné obnoviť skutočný pokoj medzi ľuďmi, ako múdro pripomínajú slová Ducha Svätého: „účinkom pravdy bude pokoj“ (Iz 32,17), nejakým silnejším účinkom Kristovej láskyktorú zbožnosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu podnecuje a zväčšujepre pohnutie veriacich k dokonalejšiemu zachovávaniu evanjeliového zákona, než akým je tento kult?

121. Preto, nasledujúc príklad Nášho bezprostredného Predchodcu, aj Nám je milé obrátiť sa na všetkých Našich milovaných synov v Kristovi slovami nášho napomenutia, ktorými nezabudnuteľnej pamäti Lev XIII. koncom minulého storočia povzbudil všetkých veriacich kresťanov a ktoré sú úprimne naliehavé v otázke spásy osobnej ako i celej civilnej spoločnosti. „Hľa, tu sa dnes ponúka nášmu pohľadu iný, najpotešujúcejší a najbožskejší znak: Najsvätejšie Srdce Ježišovožiariace plameňom najjasnejšej nevinnosti. V ňom sú umiestnené všetky nádeje: z nehoúpenlivým prosením a pozorným počúvanímpochádza spása ľudstva.“48

122. Je takisto Našou najživšou túžbou, aby tí, ktorí sú ozdobení menom kresťan a statočne bojujú pre upevnenie Kristovho kráľovstva na zemi, mali vo vážnej úcte pobožnosť k Srdcu Ježišovmu ako vlajku jednoty, spásy a pokoja. A tak nech si nikto nemyslí, že tou hlbokou úctou sa vnáša niečo škodlivé iným formám nábožnosti, ktorými kresťanský ľud, pod vedením Cirkvi, vzdáva úctu Božskému Vykupiteľovi. Práve naopak, vrúcne uctievanie Ježišovho Srdca bude vyživovať a zveľaďovať osobitným spôsobom kult k najsvätejšiemu Krížu, ako aj lásku k najvznešenejšej Sviatosti oltárnej. A právom môžeme tvrdiť – čo je napokon podivuhodne ilustrované v zjaveniach, ktorými Ježiš Kristus poctil sv. Gertrúdu a sv. Margitu Máriu – že nik skutočne neporozumie Ukrižovanému, ak neprechádza cez jeho Srdce. Ani nemožno ľahko pochopiť lásku, ktorá pohla Spasiteľa, aby sa nám dal ako duchovný pokrm, ak sa nepestuje osobitná zbožná úcta k Eucharistickému Srdcu Ježišovmu, ktorý nám priamo pripomína, ako to vyjadril Náš Predchodca, blahej pamäti Lev XIII., „úkon najvyššej lásky, ktorou Náš Vykupiteľ, nešetriac všetkými bohatstvami jeho Srdca s cieľom upevniť medzi nami jeho prebývanie až do konca čias, ustanovil poklonyhodnú Sviatosť Eucharistie.“49 A naozaj, „Eucharistia nemôže byť uctievaná iba ako nejaká nepatrná čiastočka jeho Srdca, pre tak veľkú lásku jeho Srdca, s ktorou nám ju (On) daroval.“50

123. Konečne, pohnutý veľkou túžbou podať účinnú pomoc proti bezbožným úkladom nepriateľov Boha a Cirkvi, ako aj v snahe priviesť späť na cestu lásky k Bohu budúce rodiny a národy, neváhame predložiť nábožné uctievanie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho ako najúčinnejšiu školu Božej lásky. Po tejto Božej láske treba ako po pevnom základe vystupovať nahor k Božiemu kráľovstvu, ktoré je potrebné upevniť v povedomí jednotlivých ľudí, v domácich spoločenstvách i v národoch, podľa premúdrej pripomienky Nášho preslávneho Predchodcu zbožnej pamäti: „Kráľovstvo Ježiša Krista čerpá silu a krásu z Božej milosrdnej lásky: milovať sväto a poriadne je jeho základom i vrcholom. Z toho sú nevyhnutne odvodené nasledujúce normy: neporušiteľne spĺňať vlastné povinnosti; nerobiť voči niekomu neprávosť; chápať ľudské vlastníctvo ako podriadené Božiemu; dávať prednosť láske k Bohu pred láskou k stvoreniam.“51

124. Aby potom kult k najvznešenejšiemu Srdcu Ježišovmu priniesol hojnejšie plody dobra v kresťanských rodinách i v celom ľudskom spoločenstve, je potrebné, aby sa veriaci dôverne zbližovali s úctou k Nepoškvrnenému Srdcu Božej Rodičky. Je nanajvýš vhodné, že podobne ako Boh chcel nerozlučiteľne pridružiť Najblahoslavenejšiu Pannu Máriu ku Kristovi v uskutočnení diela spásy ľudstva, – takže naša spása sa môže pochváliť ovocím milosrdnej lásky a utrpenia Ježiša Krista, ktoré boli úzko spojené s láskou a bolesťami jeho Matkytak aj kresťanský ľud, ktorý od Krista i od Márie prijal Boží život, po vzdávaní povinného uctievania Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, má pohotovo uctievať podobne aj najmilovanejšie Srdce nebeskej Matky zbožnosťou, láskou, vďačnosťou a skutkami odčinenia. Je v súlade s týmto najmúdrejším a najlahodnejším plánom Božej Prozreteľnosti, že My sami by sme chceli slávnostne zveriť a zasvätiť svätú Cirkev i celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Blahoslavenej Panny Márie.52

d) dôstojne uctiť storočnicu slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

125. A keďže v priebehu tohto roka, ako sme už vyššie spomenuli, sa šťastne dovŕši sto rokov odvtedy, čo sa z rozhodnutia Nášho Predchodcu, blahej pamäti Pia IX., Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho slávila v celej Cirkvi, je našou najživšou túžbou, ctihodní bratia, aby na túto jubilujúcu storočnicu pamätal kresťanský ľud všade a slávnostne verejnými úkonmi adorácie, vďakyvzdávania a vynáhrady obetovanými Božskému Srdcu Ježišovmu. A ďalej, tieto prejavy kresťanskej radosti a kresťanskej zbožnosti musia byť nepochybne slávené s obzvláštnym nadšením – nie menej v spoločenstve lásky a modlitby s veriacimi celej Cirkvi – v tom Národe, v ktorom, nie bez tajomného Božieho plánu, sa narodila svätá Panna, ktorá je pôvodkyňou a neúnavnou zvestovateľkou tejto úcty.

126. Zatiaľ, posilnení najľúbeznejšou nádejou a už duchom cítiac predchuť tých duchovných plodov, ktoré, ako veríme, budú v hojnej miere vnášané do Cirkvi prostredníctvom kultu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu – pokiaľ bude správne chápaný a horlivo praktizovaný v zhode s tým, ako sme to predložili – povznášame úpenlivé prosby k Bohu, aby ráčil s účinnou podporou jeho milosti vypočuť tieto Naše najvrúcnejšie priania; a vyjadrujeme takisto túžbu, aby z láskavosti Najvyššieho zbožná úcta veriacich k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu nadobudla zo slávenia tohto roka stále väčší vzrast a vo väčšej miere rozšírila na všetkých v celom svete svoje najpríjemnejšie panovanie a kraľovanie: „kráľovstvo pravdy a života; kráľovstvo svätosti a milosti; kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja“53

127. Po tejto predpovedi nebeských darov, osobne vám, ctihodní bratia, ako aj kléru a všetkým veriacim zvereným vašej pastoračnej starostlivosti, a najmä tým, ktorí sa všemožne snažia podporovať a zväčšovať kult k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, udeľujeme z celého srdca svoje Apoštolské požehnanie.

Dané v Ríme, pri sv. Petrovi 15. mája 1956 v dvanástom roku Nášho Pontifikátu.

PIUS XII.

© Copyright – Libreria Editrice Vaticana

Poznámky:

1 v orig.: „Budete čerpať vody s radosťou z prameňov Spasiteľa“ (pozn. prekl.)
2 Enc. Annum Sacrum, 25 Maii 1899; Acta Leonis, vol. XIX, 1900, pp. 71, 77-78.
3 Enc. Miserentissimus Redemptor, 8 Maii 1928: A.A.S., XX, 1928, p. 167.
4 Porov. Enc. Summi Pontificatus, 20 Octob. 1939: A.A.S., XXXI, 1939, p. 415.
5 Porov. A.A.S., XXXII, 1940, p. 276; XXXV, 1943, p. 170; XXXVII, 1945, pp. 263-264; XL, 1948, p. 501; XLI, 1949, p. 331.
6 v orig. „vody… z prameňov Spasiteľa“ (pozn. prekl.)
7 Conc. Ephes., can. 8; cf. Mansi, Sacrorum Conciliorum Ampliss. Collectio, IV, 1083 C.; Conc. Const. II, can. 9; Cf. ibid. IX, 382 E.
8 Porov. Enc. Annum sacrum: Acta Leonis, vol. XIX, 1900, p. 76.
9 Porov. Sum. Theol., II-II, q. 2, a. 7; ed. Leon., tom. VIII, 1895, p. 34.
10 Sum. Theol., III, q. 48, a. 2; ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 464.
11 Porov. Enc. Miserentissimus Redemptor: A.A.S., XX, 1928, p. 170.
12 Sum. Theol., III, q. 46, a. 1 ad 3; ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 436.
13 S. Leo Magnus, Epist. dogm. « Lectis dilectionis tuae » ad Flavianum Const. Patr., 13 Iun., a. 449; cf. P.L., LIX, 763.
14 Conc. Chalced., a. 451; cf. Mansi, Op. cit. VII, 115 B.
15 S. Gelasius Papa, tract. III: « Necessarium » de duabus naturis in Christo, cf. A. Thiel, Epist. Rom. Pont. a S. Hilaro usque ad Pelagium II, p. 532.
16 Porov. S. Thom., Sum. Theol., III, q. 15, a. 4; q. 18, a. 6; ed. Leon. tom. XI, 1903, p. 189 et 237.)
17 Apol., II, 13: P.G., VI, 465
18 Epist. 261, 3: P.G., XXXII, 972
19 In Ioann., Homil. 63, 2: P.G., LIX, 350
20 De fide ad Gratianum, II, 7, 56: P.L., 594
21 Porov. Super Matth., XXVI, 37: P.L., XXVI, 205
22 Enarr. in Ps. LXXXVII, 3: P.L., XXXVII, 1111.
23 De Fide Orth., III, 6: P.G., XCIV, 1006
24 Ibid., III, 20: P.G., XCIV, 1081
25 Sum. Theol., I-II, q. 48, a. 4; ed. Leon., tom. VI, 1891, p. 306.
26 Porov. Sum. Theol., III, q. 9, aa. 1-3: ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 142.
27 Porov. Ibid., III, q. 33, a. 2 ad 3m; q. 46, a. 6: ed. Leon. tom. XI, 1903, pp. 342, 433.
28 Registr. epist., lib. IV, ep. 31 Ad Theodorum medicum: P.L., LXXVII, 706
29 De sancta virginitate, VI: P.L., XL, 399.
30 Porov. S. Thom., Sum. Theol. III, q. 19, a. 1: ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 329.
31 Sum. Theol., Suppl., q. 42, a. 1 ad 3m: ed. Leon., tom. XII, 1906, p. 81.
32 Porov. Hymnus na Vešpery zo Slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
33 Sum. Theol., III, q. 66, a. 3 ad 3m: ed. Leon., tom. III, 1906, p. 65.
34 S. Bonaventura, Opusc. X: Vitis mystica, c. III, n. 5; Opera omnia. Ad Claras Aquas (Quaracchi) 1898, tom. VIII, p. 164; cf. S. Thom., Sum. Theol., III, q. 54, a. 4: ed. Leon., tom. XII, 1903, p. 513.
35 Porov.. Sum. Theol., III, q. 48, a. 5: ed. Leon., tom. XI, 1903, p. 467.
36 Porov. Litt. Enc. Miserentissimus Redemptor: A.A.S., XX, 1928, pp. 167-168.)
37 Porov. A. Gardellini, Decreta authentica, 1857, n. 4579, tom. III, p. 174.
38 Porov. Decr. S. C. Rit., apud N. Nilles, De rationibus festorum Sacratıssimi Cordis Iesu et purissimi Cordis Mariae, 5a ed., Imusbruck, 1885, tom. I, p. 167.
39 Innocentius XI, Constit. Ap. Coelestis Pastor, 19 Novembris 1687; Bullarium Romanum, Romae, 1734, tom. VIII, p. 443.
40 Sum. Theol., II-II, q. 81 a. 3 ad 3m: ed. Leon., tom. IX, 1897, p. 180.
41 Comment. in Evang S. Ioann., c. XIII, lect. VII, 3, ed. Parmae, 1860, tom. X, p. 541.
42 Sum. Theol., II-II, q. 82, a. 1: ed. Leon., tom. IX, 1897, p. 187.
43 Ibid., I, q. 38, a. 2: ed. Leon., tom. IV, 1888, p. 393.
44 Porov. Leo XIII, Enc. Annum Sacrum: Acta Leonis, vol. XIX, 1900, p. 71 sq.; Decr. S. C. Rituum, 28 Iun. 1899, in Decr. Auth., III, n. 3712; Pius XI, Enc. Miserentissimus Redemptor: A.A.S., 1928, p. 117 sq.; Decr. S. C. Rit., 29 Ian. 1929: A.A.S., XXI, 1929, p. 77.
45 Exposit. in Evang. sec. Lucam, I, X, n. 175: P.L., XV, 1942.
46 Porov. S. Thom., Sum. Theol., II-II, q. 34, a. 2: ed. Leon., tom. VIII, 1895.
47 Porov. Enc. Miserentissimus Redemptor: A.A.S., XX, 1928, p. 166.
48 Enc. Annum Sacrum: Acta Leonis, vol. XIX, 1900, p. 79; Miserentissimus Redemptor: A.A.S., XX, 1928, p. 167.
49 Litt. Apost. quibus Archisodalitas a Corde Eucharistico Iesu ad S. Ioachim de Urbe erigitur, 17 Febr. 1903: Acta Leonis, vol. XXII 1903, p. 307 sq.; cf. Enc. Mirae caritatis, 22 Maii 1902: Acta Leonis, vol. XXII, 1903, p. 116.
50 S. Albertus M., De Eucharistia, dist. VI, tr. 1, c. 1: Opera omnia, ed. Borgnet, vol. XXXVIII, Parisiis, 1890, p. 358.
51 Enc. Tametsi: Acta Leonis, vol XX, 1900, p. 303.
52 Porov. A.A.S., XXXIV 1942, p. 345 sq.
53 Ex Miss. Rom., Praef. Iesu Christi Regis.

ZDROJ: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/haurietis-aquas

***

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 18. november roku Pána 2016:

Vďaka nekonečne dobrému Trojjedinému Bohu bola urobená NOVÁ rubrika:

2. Kniha

VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE:

Kniha V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti:

2. Kniha – 2-oj stranová – (rok Pána 2016; PDF)

2. Kniha – 1-no stranová (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF)
2. Kniha – Obálka FB (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF)
2. Kniha – Obálka ČB (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF)

***

Autor tejto knihy i tejto internetovej stránky DOVOĽUJE túto knihu a tiež fotografie, kresby, alebo texty z tejto internetovej stránky VOĽNE šíriť!


***

***

***

Veľký Piatok - 18. apríl roku Pána (a Sedembolestnej Panny Márie) 2014:

Bola urobená nová rubrika: Dielo vtelenej nekonečnej Lásky a dielo naše:

Brat Ján Mária od ukrižovanej nekonečnej Lásky

Dielo vtelenej nekonečnej Lásky a dielo naše

Veru, biedne je to srdce, ktoré bude toto čítať
a nebude pri tom skrúšene, v Božom objatí plakať:

Moja ukrižovaná nekonečná Láska – moje všetko dobro!

Dnes, na Veľký Piatok – 18. apríla Tvojho roku 2014, v tento najsladší, najláskyplnejší a najobdivuhodnejší deň v roku, Tebe samému – Trojjedinému Bohu, venujem z celého svojho passionistického srdca túto maličkú kytičku mojej vďačnej spomienky na Tvoje obdivuhodné skutky bezhraničnej lásky, ktoré si nám vo svojom pozemskom živote preukázal a ktorými si nám dokázal svoju nekonečnú lásku, ktorou nás miluješ, ako – viem, že malé a nepatrné – zadosťučinenie predovšetkým za všetky moje hriechy i hriechy celého sveta:

Ty, Boh, všemohúci Vládca, bol si pri príchode na našu zem anjelom ohlásený ako večný Kráľ – naopak, my sme Ťa posmešne vyhlásili za kráľa, korunovali tŕňovou korunou, Tvoje zbičované, krvou zaliate telo zaodeli šarlátovým plášťom, do ruky Ti dali za žezlo trstinu, a potom Ti vzdávali náš „kráľovský“ hold: pľuli sme na Teba, trstinou Ťa bili po hlave, kľakali pred Tebou a robili si z Teba posmech!

Ty, nekonečne blažený Boh, Kráľ kráľov, Pán celého stvorenia si zostúpil zo svojho nebeského trónu ako pokorný sluha k našim nohám, aby si ich umýval – naopak, my sme z Teba urobili kráľa každej bolesti a potupy a na tróne, ktorý sme Ti zhotovili – na kríži Ťa s tŕňovou korunou na hlave vyzdvihli zo zeme do neba a potom nevďačne pod ním šliapali svojimi nohami po Tvojej svätej krvi, ktorú si vylieval za našu spásu!

Ty, Všadeprítomný, v ktorom prebýva celé stvorenie, prišiel si nám darovať Božie kráľovstvo – naopak, my sme Tebe hneď v prvom dni Tvojho narodenia, keď si to najviac potreboval, odmietli poskytnúť prístrešie!

Ty si nás stratených prišiel hľadať ako tichý, krotký Boží Baránok, nekonečne žízniaci po našej spáse – naopak, my sme Ťa od Tvojho narodenia hľadali a prenasledovali s rúhavým revom ako zúrivé levy, nenásytne hladné po Tvojej smrti!

Ty si chlebom zázračne nasýtil tisíce hladných ľudí, ktorí tri dni nejedli, aby na ceste domov od vysilenia nepoomdlievali a Seba samého si nám v Chlebe – Eucharistii zanechal ako posilu na našej ceste do neba – naopak, my sme Ťa nasýtili hladom, smädom a mnohorakým mučením – celkom vysilili a potom, v takomto stave, s ťažkým krížom na ramenách hnali na Golgotu!

Ty si vínom zázračne napojil svadobčanov a svoju vlastnú Krv – Seba samého si nám pod spôsobom vína zanechal ako nápoj večného života – naopak, my sme Ťa na kríži napájali octom a Tvoju svätú krv považovali za nič!

Ty si sa 40 dní postil, vôbec nič nejedol a po celý život žil v chudobe a skromnosti – naopak, my sme Ťa nazvali pažravcom!

Ty si z neba zostúpil, aby si sa stal našou cestou, ktorá vedie do večnej nebeskej blaženosti a bol náš vodca – naopak, my sme od Teba bočili a vraveli o Tebe, že si zvodca!

Ty si nás prišiel pozdvihnúť z pekelnej priepasti do pre nás nedostupnej nekonečnej nebeskej výšiny – do Božieho kráľovstva – naopak, my sme Ťa vyviedli na zráz vrchu a stadiaľ chceli zhodiť dolu!

Ty si často na unavených nohách kráčal za chorými, aby si ich uzdravil citlivým dotykom svojich rúk – naopak, my sme Tvoje nohy a ruky bezcitne pribili na kríž!

Ty, vtelená nekonečná Múdrosť si nás učil Božej múdrosti – naopak, my sme Ťa vyhlásili za šialeného a pomäteného!

Ty, vtelená neomylná Pravda si nás učil bez najmenšej lži oslobodzujúcej pravde a potvrdzoval ju veľkými zázrakmi – naopak, my sme Ti neverili a nazvali Ťa klamárom!

Ty si vyháňal z ľudí zlých duchov a porazil Knieža temnoty – naopak, my sme o Tebe vraveli, že si posadnutý zlým duchom a spoločníkom satana!

Ty si svojou slinou vrátil slepým zrak a hluchonemému reč a sluch – naopak, my sme Ti opovržlivo pľuli do tváre!

Ty si uzdravoval hluchých a odťaté ucho vrátil Tvojmu nepriateľovi a uzdravil ho – naopak, my sme Ťa zauškovali!

Ty, vševidiaci a vševediaci Boh si nám, telesne i duchovne slepým ľuďom, vracal zrak – naopak, my sme Ti zakryli oči handrou a potom Ťa päsťami surovo bili po tvári so slovami: „Prorokuj, hádaj, kto Ťa udrel“!

Ty, Svetlo sveta si nás prišiel oslobodiť z temného žalára, z večnej tmy – naopak, my sme Ťa väznili v temnici a potom zabili a vložili do temného hrobu!

Ty, Božia živá Voda, prišiel si uhasiť náš smäd po večnom šťastí – naopak, my sme Ťa na kríži trápili smädom!

Ty, keď si spal na dreve, ktoré pohlcovali vlny rozbúreného jazera a Tvoji učeníci, zachvátení hrôzou z blížiacej sa smrti Ťa budili, hneď si vstal a oslobodil ich od smrteľnej hrôzy – naopak, v deň, keď si sa dobrovoľne chystal „usnúť“ na dreve a Tvoja duša od smútku, úzkosti a hrôzy zomierala a Tvoje telo sa potilo krvou – hoci si nás žiadal, aby sme s Tebou bdeli –, my sme zaspali a keď si nás zobudil, znova sme zaspali, tri razy si prišiel za nami a zakaždým si nás našiel spať, nedokázali sme s Tebou bdieť ani jednu hodinu!

Ty si nám rozviazal otrocké putá a oslobodil si nás od hriechu a večnej smrti – naopak, my sme Ťa zviazali ako zločinca a v putách odviedli na smrť!

Ty, Najvyšší, ktorý nás nekonečne prevyšuješ, dal si nám moc šliapať po našich nepriateľoch – hadoch – zlých duchoch, ktorí nás chcú stiahnuť dolu k sebe do večného zatratenia – naopak, my – prach, sme sa s nimi spolčili a spolu s nimi šliapali po Tebe ako po červíkovi a uličnom blate!

Ty si uzdravil a k nebu vzpriamil k zemi zhrbenú ženu, ktorú satan sužoval 18 rokov – naopak, my sme spolu so satanom zaťažili Tvoje plecia ťažkým krížom a vyčerpaného Ťa zrazili do prachu k našim nohám!

Ty, vidiac na dreve ťažkými hriechmi obťaženého Zacheja, povolal si ho dolu a oslobodil od nich – naopak, my sme Ťa na zemi ťažkými hriechmi obťažili a vyzdvihli a zavesili na smrtiace drevo!

Ty, nekonečne slobodný a všadeprítomný Boh si uzdravoval telá ochrnutých, dával im slobodu pohybu – naopak, my sme Tvoje telo bolestne znehybnili klincami na kríži a potom, keď si na ňom zomrel, ho zavreli do malého, tesného hrobu!

Ty, vtelené Božie Slovo si nám hovoril slová večného života – naopak, my sme Ťa na kríži umlčali!

Ty, aby si nás získal, si za naše vykúpenie zaplatil Božej spravodlivosti na kríži svojou bolestnou smrťou nekonečnú cenu – naopak, my – aby sme sa Ťa zbavili – sme za Tvoju bolestnú smrť zaplatili 30 strieborných!

Ty, chcejúc posilniť našu vieru, si sa pred našimi očami slávne premenil a majestátne zažiaril v nadpozemsky bielom odeve – naopak, my sme Ťa v deň Tvojho umučenia a smrti pred očami sveta zosmiešnili okrem iného aj tým, že sme Ťa obliekli do žiariaceho lesklého rúcha!

Ty si uzdravil mnohých malomocných, ktorých telá boli celé znetvorené a z ktorých odpadávali kusy mäsa – naopak, my sme celé Tvoje telo od hlavy po päty bičmi znetvorili a to tak strašne, že celé bolo dotrhané až do kostí a viseli z neho kusy mäsa!

Ty, nekonečná vtelená Krása, najkrajší z ľudských synov, prišiel si prinavrátiť nášmu Božiemu obrazu stratenú krásu – naopak, my sme Tvoj ľudský výzor zohavili na nepoznanie!

Ty, nekonečná, nesmrteľná Blaženosť, ktorá všetko stvorené zaodieva existenciou a tvarom, si prišiel zaodieť našu dušu i telo Sebou – naopak, my sme vyzliekli nehanebne Tvoje telo zo šiat donaha a Tvoju dušu, zdĺhavou bolestivou smrťou z tela!

Ty, nekonečné Bohatstvo si nás prišiel obohatiť – urobiť z nás Božie deti – naopak, my sme z Teba urobili najväčšieho chudáka a vzali Ti aj to posledné: šaty, dobré meno i život!

Ty si nad naším nešťastím, bolesťou a smrťou plakal – naopak, my sme sa z Tvojho nešťastia, bolesti a strašnej smrti smiali!

Ty, nekonečne milosrdný Boh, si nás svojou svätou krvou obmyl, očistil od našich hriechov a zachránil pred večnou smrťou – naopak, my sme Ťa – hoci sme vedeli, že si nevinný – vydali na smrť a potom si hriešne umyli ruky vo vode a vyhlásili, že nemáme vinu na Tvojej krvi!

Ty, Nevinný si sa stal vinný namiesto nás vinníkov a bol si za naše viny umučený a ukrižovaný – naopak, my vinníci sme oslobodili zločinca – Barabáša a namiesto neho – a to aj napriek tomu, že Tvoj sudca Ťa vyhlásil za nevinného – urobili sme z Teba vinníka, ktorý si zasluhuje smrť na kríži!

Ty, nepoškvrnená Nevinnosť, keď Ťa na kríži pre naše viny pohlcovala strašná smrť, si nás ospravedlňoval pred Otcovou spravodlivosťou – naopak, my sme pred sudcom, ktorý Ťa ospravedlňoval a vyhlasoval za nevinného, na Teba žalovali, krivo Ťa pred ním obviňovali a s veľkým krikom si od neho vynucovali túto Tvoju strašnú smrť!

Ty, nekonečná Spravodlivosť, prišiel si nás ospravedlniť a zachrániť pred večnou smrťou – naopak, my sme Ťa nespravodlivo odsúdili na smrť!

Ty, svätý Boh, nekonečná vtelená bezhriešnosť a nevinnosť, prišiel si nás hriešnikov oslobodiť z otroctva hriechu – naopak, my sme Ťa započítali medzi zločincov!

Ty, vtelená nekonečná Dobrota si nežne objímal deti a požehnával ich – naopak, my sme Tvoje ruky surovo rozpäli na kríži, aby si na ňom zomrel ako prekliaty!

Ty, večný Život si zo smrti a hrobu povolával mŕtvych späť k životu – naopak, my sme Ťa zabili a vložili do hrobu!

Ty, Boh, Boží Syn si nás stratených vo večnej smrti prišiel v ľudskom tele hľadať až za svoju smrť, aby si nás so sebou zjednotil v Jedno – urobil údmi svojho Tela – daroval nám Božie synovstvo – naopak, my, hoci sme s Tebou žili tri roky v jednom dôvernom spoločenstve a vedeli, že si Boží Syn, sme Ťa zradili, za 30 strieborných Tvojim nepriateľom predali a vydali na smrť, rozutekali sa od Teba do všetkých strán, pred ľuďmi prisahali, že Ťa nepoznáme a na kríži, keď si za nás zomieral v desivej smrteľnej opustenosti, Ťa zanechali samého!

Ty, Boh v ľudskom tele si všetkým ľuďom na kríži svojou strašne bolestivou smrťou vydobyl blažený večný život – naopak, my hriešnici sme sa vtedy, keď si za nás na kríži v strašných bolestiach zomieral, stojac pod ním, z Teba smiali, potriasali hlavami a rúhali sa Ti, že nedokážeš zachrániť ani len seba!

Ty si pre nás na kríži otvoril dokorán svoje dlane, náruč i srdce, ktoré si dovolil vojakovi kopijou otvoriť, pretože si chcel aby sme doň vstúpili – do blaženého objatia Tvojej ukrižovanej nekonečnej lásky – naopak, my sme pred Tebou svoje srdcia zatvrdili a Tvoje plačúce oči hľadeli na naše doširoka napriahnuté ramená s otvorenými dlaňami, ktoré Ťa fackali, na naše dlane zovreté v päsť, ktoré Ťa nemilosrdne bili a na naše dlane zvierajúce kamene, povrazy, palice, kopije, biče, klince, kladivá, ktoré Ťa mučili a nakoniec aj zabili!

Ty nekonečná Blaženosť, priniesol si nám večný Boží život bez bolesti a trápenia – naopak, my sme celý Tvoj ľudský život naplnili slzami, trýzňou a najväčšími mukami!

Ty, Boh, vtelená nekonečná Láska si nás miloval až do krajnosti – naopak, my sme Ťa až do krajnosti nenávideli!

***

!!!

Ak Boh dovolí, na túto internetovú stránku bude neskôr do nej vložený po zhotovení (napísaní) jej ZÁVEREČNÝ VRCHOL - 5 Kníh VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE.

Z VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE sú už HOTOVÉ tieto jednotlivé knihy:

1. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky v dokonalých číslach,

2. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti

a

5. Kniha: V náručí ukrižovaného Božieho Slova.

***

Kto chce, nech sa prosím za mňa pomodlí, aby som vždy a všade, až do konca svojho života, čo najdokonalejšie plnil Božiu vôľu. ĎAKUJEM!

***