OZNAMY

Kategória: OZNAMY

NOVÉ:

Deo Gratias!:

(1. Kniha VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE)

(2. Kniha VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE)

+++

17. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii :

Sv. Róbert Bellarmín

(1542 – 1621; učiteľ Cirkvi):

„O druhom ovocí sĺz, ktorým je bázeň pred peklom

…Iný úžitok z bázne je, že nielenže zaháňa hriech už spáchaný a pripravuje k ospravodliveniu, ale aj chráni pred nebezpečenstvom hriechu a uchováva získanú milosť. Svätí otcovia vysvetľujú tento úžitok rôznymi podobenstvami. Svätý Bazil prirovnáva v reči na prvú kapitolu Knihy prísloví bázeň pred Pánom k ostrým klincom, ktoré udržujú človeka pribitého na kríži, aby sa nemohol pohnúť, pretože totiž pohybom tela sa rozjatrujú rany a zväčšuje sa bolesť. Tak aj ten, kto je pribitý klincami bázne pred Božími rozsudkami a pekelnými mukami, neodvažuje sa k špatným skutkom vztiahnuť ruky, ba ani okom na ne pozrieť alebo ušami o nich počúvať, alebo srdcom o nich premýšľať. Odtiaľto Dávid vravieval: Prebodni svojou bázňou moje telo, lebo sa bojím Tvojich rozsudkov (Ž 118, 120). Akonáhle totiž vyvstane pokušenie k hriechu, vyvstane aj bázeň a bodá pamäť, aby si pripomenula pomstivé plamene, ktoré očakávajú hriešnikov v podsvetí.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, III. kniha, kapitola II.)

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista

a

Sviatok

Povýšenia Svätého Kríža

- 14. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Róbert Bellarmín

(1542 – 1621; učiteľ Cirkvi):

O treťom prameni sĺz, ktorým je uvažovanie o Kristovom utrpení

Tretí prameň sĺz je Utrpenie nášho Pána Ježiša Krista. Skôr, ako tento prameň otvoríme a načerpáme vody zo Spasiteľovej studnice, je potrebné odstrániť príklop, ktorý zdá sa, že zabraňuje otvorenie studnice. Mohla by sa totiž niekomu v mysli vynoriť pochybnosť, prečo by sa malo oplakávať utrpenie, ktoré pominulo, a nielenže pominulo, ale bolo aj obrátené na najväčšiu slávu? Spoluutrpenie nemá totiž presahovať utrpenie; Kristovo utrpenie pominulo už pred mnohými rokmi, prečo teda zároveň nepominulo aj spoluutrpenie? Zaiste, keď žena rodí – čo je príklad, uvedený naším Spasiteľom vo svätom Jánovi (16, 21) – je smutná, lebo prišla hodina jej bolesti; a ak sú prítomní nejakí príbuzní alebo priatelia, smútia spolu s ňou, lebo trpia spolu s trpiacou; ale keď už porodila syna a bolesť pominula, vtedy sa raduje ona a radujú sa aj priatelia a príbuzní. A takto sa chová aj Cirkev pri utrpení mučeníkov; dokiaľ totiž mučeníci trpeli, veriaci, ktorí boli pri nich prítomní, prežívali utrpenie s nimi; ale teraz, po skončenom utrpení, Cirkev spieva a vraví: Radujme sa v Pánovi, sláviac sviatočný deň ku cti blaženého mučeníka, nad ktorého utrpením sa radujú anjeli. A svätý pápež Lev hovorí v desiatej kázni o utrpení Pána: Najmilší, nastáva nám vytúžená a celému svetu žiaduca slávnosť utrpenia Pána, ktorá nám nedovoľuje ustať uprostred jasotu duchovných radostí. A o niečo ďalej: Čo tak teší a prekonáva rozjímanie mysle medzi všetkými Božími dielami, v ktorých omdlieva úsilie ľudského obdivu, ako utrpenie Spasiteľa? Svätý Lev teda nachádza v utrpení Pána sviatočné radosti, duchovný jasot a rozjímanie mysle oblažujúce ducha, nie ubíjajúce ho smútkom a slzami. Ale tento príklop, zakrývajúci prameň sĺz, ľahko odstránime, ak uvážime, že v utrpení Pána nachádzame oboje: radosť i žiaľ, jasot i plač. Lebo o utrpení Pána možno uvažovať troma spôsobmi: aké je samo v sebe, ako príčina a ako účinok.

Ak sa uvažuje o utrpení Pána tak, aké je samo v sebe, a najmä ak sa predstavuje rozjímajúcemu duchu ako prítomné, nepochybne spôsobí, že pramene sĺz vytrysknú aj z kamenného srdca. Ak sa o ňom uvažuje ako o príčine vykúpenia ľudského pokolenia, a ako o kľúči, ktorý otvára veriacim nebeské kráľovstvo, a ako o triumfe nad Kniežaťom tohto sveta, potom istotne v srdciach rozjímajúcich vzbudí nie žiaľ a slzy, ale radosť a jasot. Nakoniec ak sa o ňom uvažuje ako o účinku našich hriechov, znova spôsobí, že hojne vytryskne pravá bolesť a slzy.

Čo teda bolo na začiatku povedané o spoluutrpení, ktoré nie je dlhšie ako utrpenie, je správne, pokiaľ sa o utrpení uvažuje ako o minulom a ako o príčine slávy. A pretože utrpenia svätcov sa pripomínajú len ako minulé, pokiaľ boli príčinou zásluh a víťazstva: preto sa pripomínajú s radosťou a jasotom a nie so žiaľom a slzami. Pri Kristovi však Cirkev oddelene slávi žalosť utrpenia v triduu pred Veľkonočnou nedeľou a slávu Vzkrieseného v trojdní po Veľkonočnej nedeli. V prvom čase uvažuje o utrpení (pozn.: Pána) aké je samo v sebe a akoby prítomnom; v druhom období o ňom uvažuje ako o príčine triumfu a tiež ako o naozaj minulom. Prítomné utrpenie (pozn.: Pána) sa totiž nedá spojiť so vzkriesením (pozn.: Pána). A tiež pri Kristovi nejde o to isté ako pri svätých mučeníkoch. Lebo Kristus nezaslúžil slávu povýšenia len sebe, ale i nám zaslúžil spásu; teraz je slávené Kristovo utrpenie ako prítomné vo sviatostiach a preto bolo potrebné sláviť Jeho utrpenie ako prítomné aj ako minulé, utrpenie svätých mučeníkov však vo vlastnom zmysle získalo korunu len im samotným. Tak totiž hovorí svätý Lev v dvanástej kázni o utrpení Pána: Spravodliví prijali korunu, nie dali; a zo statočnosti veriacich povstali príklady trpezlivosti, nie dary spravodlivosti. Jednotlivo umierali každý zvlášť a žiadny z nich nezahladil svojou smrťou dlh niekoho iného, pretože medzi ľudskými synmi povstal jediný Ježiš Kristus, v ktorom boli všetci ukrižovaní, všetci zomreli, všetci boli pochovaní, všetci tiež boli vzkriesení. Toľko svätý Lev, ktorý v inej kázni naznačuje, že utrpenie Pána sa má sláviť s jasotom, a že rozjímanie o ňom blaží myseľ, hovorí o jasote a potešení, ktoré prinášajú sväté slzy. Lebo aj sám svätý Bonaventúra, ktorý rôzne napomína ľudí k slzám pri rozjímaní o utrpení Pána, spája s podobnými slzami veľkú radosť; takto totiž hovorí v Ostni božskej lásky: Hľadiac na Ukrižovaného Krista, je hojne zaplavovaný slzami zbožnosti a spoluutrpenia, prelievaním sĺz je najľúbeznejšie oblažovaný. (Časť I., kap. 1.) Toto pominúc, krátko vyložíme dve veci: najskôr to, že Kristovo utrpenie sa má oplakávať, keď sa duchu rozjímajúceho predstavuje ako prítomné; a po druhé, že Kristovo utrpenie má byť rovnako oplakávané, keď sa o ňom naozaj uvažuje ako o účinku našich hriechov.

Pre prvý článok sa nám ponúka príklad serafínskeho Otca, svätého Františka, ktorý podľa svedectva svätého Bonaventúru v jeho Živote (kap. 10) sa často uťahoval do lesov alebo na iné opustené miesta, najradšej v nočnom čase, a tam veľkým hlasom oplakával utrpenie Božie, akoby ho mal pred očami; a ten istý svätý Bonaventúra učí v prvej časti, druhej kapitoly Ostňu božskej lásky, že to isté máme robiť aj my; k tomu dôrazne napomína v Meditáciách o živote a utrpení Kristovom, dodávajúc tiež, že k tejto úlohe máme prinášať hojnú zásobu sĺz. A to isté učia všetci, ktorí nám zanechali buď knihy, alebo napísané meditácie o tom, ako užitočne rozjímať o utrpení Kristovom. A ak sa niekto pýta na odôvodnenie tejto veci, nech číta alebo počúva, čo nasleduje. Nado všetky veci sa máme usilovať o lásku k Bohu, pretože to Boh žiada vo svojom prvom a najväčšom prikázaní: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom (Mt 22, 37), a tiež preto, že láska k Bohu je kráľovná cností; keď tá je v nás prítomná, žijeme pre Boha, keď odchádza, umierame. Ona pri sebe nestrpí smrteľný hriech, ona plodí zásluhy, ona nás spája s Bohom tak, že sme s Bohom jeden duch. Konečne v nej spočíva naplnenie kresťanského života. Teda, láska sa v tomto čase najľahšie roznecuje uvážením dobrodení; najvyššie dobrodenie, ktoré Boh preukázal ľuďom je Kristovo utrpenie, ako hovorí sám Pán: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16). Toto tiež dosvedčuje Apoštol, ktorý píše Rimanom: Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici (Rim 5, 8.). Akým spôsobom je však možné, aby sme z tohto tak zvláštneho Božieho dobrodenia načerpali silnú a vrúcnu lásku k Bohu, ak by sme rozjímali o utrpení Pána ako o minulej udalosti, ktorá už pominula? Preto je nutné, ak chce niekto nájsť poklad lásky k Bohu v poli Pánovho utrpenia, aby čo najpozornejším uvažovaním videl pred sebou Pána akoby prítomného: teraz trpiaceho v záhrade a zápasiaceho so smútkom a žalosťou, a prelievajúceho nielen slzy, ale aj krvavý pot po celom tele; práve teraz fackovaného v rade kňazov a farizejov a potupne na tvári opľuvaného slinami; teraz spútaného a hanebne vlečeného k Pilátovi, od neho poslaného k Herodesovi a zasa od Herodesa späť poslaného k Pilátovi, ale potupeného a na posmech oblečeného do bieleho rúcha; teraz priviazaného k stĺpu a ako trestaného otroka bičovaného a o niečo neskôr ukazovaného ľudu s tŕňovou korunou, purpurovým plášťom a trstinovým žezlom ako podvodného kráľa; teraz odsúdeného na smrť a s krížom na ramenách idúceho v sprievode zločincov; teraz nakoniec napnutého na kríži a v najprenikavejšej bolesti hojne vylievajúceho krv z rúk a nôh, a umierajúceho s veľkým výkrikom a slzami. Nech nevenuje týmto jednotlivým výjavom len krátky čas, ale nech starostlivo skúma, kto je ten, ktorý trpí, čo trpí, prečo trpí, od koho trpí; a ihneď sa mu tiež otvoria štyri pramene pre načerpanie vody sĺz zo Spasiteľových rán.

Ale okrem tamtých pozorovaní, ktoré rozlične vysvetľujú tí, ktorí píšu knihy o rozjímaní o utrpení Pána, napadá mi výrok svätého apoštola Pavla, ktorý prikazuje uvažovať pri rozjímaní o božských tajomstvách o dĺžke, šírke, výške a hĺbke (porov. Ef 3, 18). Podľa týchto druhov veľkosti sme už vysvetlili v inej svojej knihe podľa svojej schopnosti prívlastky božskej bytosti. A pretože tieto slová dosť zjavne naznačujú kríž, nebude ničím zvláštnym, ak pod týmito slovami budeme rozumieť štyri prednosti, ktorými Kristovo utrpenie prevyšuje všetky utrpenia mučeníkov; a štyri hlavné čnosti, ktoré podivuhodne žiaria v Kristovom utrpení. Teda Kristovo utrpenie bolo dlhé, široké, vysoké a hlboké; a jeho dĺžku, šírku, výšku a hĺbku nemohlo dosiahnuť žiadne utrpenie mučeníkov. Lebo čo je v utrpení dĺžka, ak nie trvanie; a šírka, ak nie rozmanitosť; a výška, ak nie veľkosť; a hĺbka, ak nie čistota? Vysvetlime to jednotlivo, a najskôr pohovorme o dĺžke.

Teda hlavné Kristovo utrpenie, za ktoré môže byť označený trest kríža, trvalo tri hodiny, totiž od hodiny šiestej až do hodiny deviatej. A tak bola Kristova smrť veľmi zdĺhavá; neskončila totiž náhle, ako sa to stáva tým, čo sú popravovaní mečom, ani nenastala za malú chvíľu, ako je to v prípade tých, ktorí umierajú obesením, v ohni, ponorením do vody alebo pod zubami šeliem či následkom iných obvyklých popráv. Avšak Kristovo utrpenie nespočívalo len v pribití na kríž, ale začalo sa už v Getsemanskej záhrade, kde najskôr z nesmiernej úzkosti a smútku srdca vydal prehojný krvavý pot; a trvalo až do deviatej hodiny nasledujúceho dňa. A tak Kristovo utrpenie naozaj vyplnilo bez prerušenia osemnásť hodín; to jest, deväť hodín od tretej hodiny nočnej až do dvanástej a deväť hodín od prvej hodiny dennej až do deviatej. Ale ani v týchto deviatich hodinách nočných a deviatich denných nebolo zahrnuté celé Kristovo utrpenie. Pretože celý Jeho život môže byť nazvaný neustálym utrpením, ba utrpením kríža. Veď vedel od okamihu počatia, že je pre Neho prichystaný kríž; a prijal ho s najväčšou ochotou z úcty k Otcovi a pre spásu ľudí; a tak ho vždy mal pred duchovným zrakom, že sa popravde môže povedať, že po celý svoj život visel na kríži. Preto tiež tak často hovorieval o svojom kríži alebo o kalichu utrpenia, ako v Matúšovi: Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden (10, 38). A opäť: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma (16, 24). A opäť: Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť? (20, 22.) A v Lukášovi: Kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom (14, 27). Pochop teda, duša kresťanská, z tak vytrvalého nesenia kríža, že tvoj Pán nemal jedinú hodinu pokoja, ale naopak, že neustále dňom a nocou bol zamestnaný uskutočňovaním tvojej spásy. A mohol by si bez sĺz pomyslieť na to, že ty sám, zabúdajúc na svoju spásu, často si strávil mnoho hodín prázdnym rozhovorom alebo hrou, zatiaľ čo tvoj Pán neustále pracoval na zabezpečení tvojej spásy? Ale pristúpme k ďalšiemu.

Kristovo utrpenie nebolo len najdlhšie, ale aj najširšie, pretože nebolo vyčerpané tým, či oným druhom múk, ale svojím preširokým lonom obsiahlo nespočetné muky. Ak opomenieme putá, ktorými bol čo najtesnejšie spútaný, hneď ako bol zajatý, a facky, opľúvania, bičovanie, tŕne, kliatby a falošné svedectvá, posmešky a žarty, ktoré sa nedajú spočítať: uváž len, koľké mnohé kríže znášal tvoj Pán v jedinom kríži. Prvým bola najprenikavejšia bolesť z klincov, zarazených do rúk a do nôh. Potom nasledovalo vztýčenie kríža, ktoré spôsobilo, že rany roztiahnuté váhou celého tela, vyronili prúdy svätej krvi a stále viac boli namáhané držaním tela. K tomu pristúpila po tretie obnaženosť tela, vyčerpaného vzdychaním a krvácaním, v chladnom vzduchu a pod slnkom po celý ten čas zakrytom nezvyčajným zatmením a nevysielajúcim svoje lúče. Na štvrtom mieste sa dostavila neuveriteľná únava. Veď od skončenia poslednej večere až do ukrižovania vykonal Pán mnoho ciest, a dosť dlhých, peši a bez pokrmu. Lebo najprv sa odobral po večeri do Getsemanskej záhrady, ležiacej za mestom na Olivovej hore; potom bol z tejto záhrady odvedený spútaný späť do Jeruzalema až do Annášovho domu; odtiaľ do Kajfášovho domu; potom k Pilátovmu pretóriu, dosť vzdialenému; potom zase z Pilátovho domu do Herodesovho domu a z Herodesovho domu znovu do Pilátovho domu; nakoniec bol vedený, obťažený krížom, za mesto k hore Kalvárii. Všetky tieto cesty činia mnoho míľ. Ó, dobrý Ježišu, Ty si kedysi sedel unavený pri prameni, hľadajúc jedinú dušu; a teraz, hľadajúc mňa s mojimi ostatnými spoluslužobníkmi, unavený dlhšou cestou a preukrutným bičovaním a nesením vlastného kríža, sadol si si už nie pri prameni, ale na drevo, ktoré nemohlo zmenšiť únavu, ale len zväčšiť. Či by nebolo spravodlivé, aby som sa i ja unavoval, usilujúc sa byť Ti poslušný, alebo sa lopotil vo svojom náreku, až by som si odniesol plod Tvojej únavy skrze pravý dar pokánia a odpustenia? Ale ešte nie je dokonaný počet múk. Teda je potrebné po piate menovať smäd, ktorý Pána na kríži mocne trýznil. Nie bez príčiny Pán, opomenúc toľké iné útrapy, o jedinej – smäde, keď bol ním premožený sa zmieňuje, vraviac: Žíznim. Pána istotne trápil najpálčivejší smäd tak z dlhej únavy, ako aj z prehojného vyliatia krvi. Lebo tí, čo stratia mnoho krvi, tak vyprahnú, že žiadna trýzeň nie je pre nich tak veľká, ako smäd. Ty však, duša moja, ak si k niečomu, nepodáš Pánovi ocot, ale slzy, zo srdca vytrysknuté pre bolesť nad hriechmi a lásku k Snúbencovi. Lebo to je tá voda, po ktorej Pán dychtivo žízni. Ďalej šiestou trýzňou ukrižovaného Pána bolo, že nemohol používať ruky a nohy, v dôsledku čoho bol nútený zotrvávať na kríži nehybne, takže ani nemohol zmeniť polohu, ani si nemohol zotrieť krv alebo zabrániť jej vytekaniu. Aká veľká je to trýzeň, ktorá sa snáď bude zdať menšia tým, ktorí ju nikdy neokúsili, môžu dosvedčiť tí, ktorí boli niekedy postihnutí ochrnutím alebo podagrou a zároveň aj chiragrou a nemohli sa hýbať. Ako siedmu trýzeň možno menovať pohľad na Pannu – Matku a učeníka, ktorých miloval; ich bolesť a slzy Pánovi spôsobovali nie menšiu bolesť. Ôsma trýzeň vznikla z potupných a rúhavých slov, ktoré proti Nemu volali farizeji a zákonníci i kňazi; táto trýzeň totiž býva pre jemných ľudí väčšia než trýzeň telesná, lebo táto trýzni telo, tá ducha. Posledná bola horká smrť, ktorú chcel náš Pán okúsiť ako poslednú hrôzu, aby ju vo svojom tele usmrtil a nás všetkých oslobodil od jej vlády. A keď je to tak, nemôže nikto pochybovať, že utrpenie Pána obsiahlo veľkú šírku trýzní a múk. Avšak dĺžka a šírka Pánovho kríža nie je väčšia než jeho výška a hĺbka.

Najskôr budem hovoriť o výške: to utrpenie sa môže nazvať vysokým, ktoré prevyšuje ostatné utrpenia tak, aby bolo väčšie, mocnejšie, prenikavejšie, trpkejšie než ostatné. A že takéto bolo utrpenie Pána, ľahko sa dá pochopiť z toho, že utrpenie nenastalo pre Pána nečakane, ale že bolo dlho predvídané a očakávané. Lebo porekadlo: Predvídané rany škodia menej, platí o tých úderoch, ktoré sa dajú odvrátiť buď celkom alebo aspoň sčasti; nie však o tých, ktoré sa nedajú odvrátiť žiadnym opatrením, ako sú nebeské blesky. Veď isteže, ak je niekto nečakane zasiahnutý bleskom, cíti menšiu bolesť než ten, komu by bolo predpovedané, že v tú a tú hodinu zahynie bleskom, takže by s veľkým strachom a hrôzou očakával úder blesku. A pretože náš Pán po celý čas svojho života s úplnou istotou poznal svoj kríž i jednotlivé muky aj ich prenikavosť, dosiahli u Neho bez akejkoľvek pochybnosti najvyšší stupeň prenikavosti a prudkosti. Tiež zvyšovali váhu bolestí dokonalé zdravie a súlad Jeho tela, ktoré bolo utvárané a do súladu uvedené prácou Ducha Sv. Čím je totiž lepšie telesné zloženie, tým sú tiež všetky zmysly živšie a preto vnímajú nielen väčšiu rozkoš z ľúbezných predmetov, ale aj prenikavejšiu bolesť z predmetov nepríjemných. Nakoniec k tomu pristupuje, že Kristus milovník ľudí, aby vykúpenie bolo hojné, nechcel, aby sa Jeho sily a odolnosť voči trýzni postupne tak zmenšili, aby na konci života z nich už nič nezostalo, ale až do vypustenia ducha si ponechal toľko sily, aby bolesť bola v plnej miere cítená od začiatku utrpenia až do jeho konca. Pravdivosť toho dosvedčuje onen veľký výkrik, po ktorom poslednýkrát vydýchol. Lebo tak hovorí svätý Lukáš: A Ježiš zvolal veľkým hlasom: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Po tých slovách vypustil dušu (Lk 23, 46). Umierajúci obyčajne nevydávajú výkriky; pretože postupne strácajú sily aj hlas. Kristus, aby ukázal, že má v moci zomrieť a nezomrieť, zomrieť, kedy chce, a nezomrieť, keď nechce, vykríknuc veľkým hlasom vypustil dušu. A pretože si stotník túto neobvyklú vec všimol, hovorí evanjelista: Keď videl, že takto vykríknuc vypustil dušu, povedal: Tento človek bol naozaj Boží Syn (Mk 15, 39). Tvoje dielo teda bolo dokonalé, Pane Ježišu, a obeť tučnú a vyberanú si priniesol Bohu Otcovi, pretože si chcel vypiť kalich utrpenia až do konca nedotknutými zmyslami a silami, aby Ti neunikla ani čiastka trpkosti. Kiežby sme sa i my, Tvoji služobníci, na takomto príklade naučili úplne a dokonale uskutočňovať diela, ktoré sa týkajú Tvojej cti alebo spásy duší; alebo aspoň kiežby sme svoju nedokonalosť pred Tebou oplakávali veľkými a hojnými slzami, aby to, čo chýba dielu, doplnila pravá kajúcnosť a aby nedostatok zbožnosti nahradila pokora.

Zostáva hĺbka utrpenia, ktoré spočíva v tom, že utrpenie Kristovo bolo plné a celistvé, to jest, že to bolo celé a číre utrpenie, nezmiešané žiadnymi útechami. Tu na zemi zriedka nájdeme útechu, ktorá by nebola primiešaná k bezútešnosti, alebo žiaľ, ku ktorému by nebola primiešaná útecha. Avšak utrpenie Pána bol čírym utrpením; a preto bolo hlboké a celistvé. Je jedna veľká útecha v protivenstve, spoločnosť priateľov; Krista opustili už na začiatku utrpenia všetci Jeho učeníci a priatelia. Lebo tak je napísané: Tu všetci učeníci Ho opustili a utiekli (Mt 26, 56). Medzi nimi sa našiel jeden zradca; iný s prísahou zaprel, že Ho poznal; a keď bol z mnohých vecí krivo obviňovaný, nenašiel sa v zástupe Jeho učeníkov a priateľov nikto, kto by sa bol odvážil prehovoriť slovo na Jeho obranu. A tak právom skrze proroka sa mu cnie a hovorí: Obzeral som sa, ale pomocníka nebolo; hľadal som, a nebolo toho, kto by pomohol (Iz 63, 5). Bol síce s Ním v záhrade Pánov anjel, ktorý Ho posilňoval, ale toto zjavenie anjela sa udialo pred utrpením, aby mu šiel pevnejšie v ústrety. Avšak počas svojho utrpenia nemal nikoho, kto by Ho utešoval alebo Mu akokoľvek pomáhal. A preto je pravda, čo sám volal na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27, 46.) Kto Ho neopustil, keď aj sám Otec Ho opustil? To opustenie však zďaleka neznamená, že by Otec Syna opustil čo sa týka prítomnosti alebo dobrotivosti. Len v tom teda opustil Otec Syna, že dopustil, aby trpel neznesiteľné bolesti bez akejkoľvek útechy. Pán to chcel v tej chvíli vysloviť, aby sa nemyslelo, že znáša oné muky zbavený zmyslov. Pretože tí, ktorí tam boli prítomní, videli predtým, že všetko znáša s takou vyrovnanosťou ducha a s takým pokojom, že nevydal ani ston alebo vzdych. Aby sme teda pochopili, že naozaj trpel, a že trpel najkrutejšie bolesti, vydal onen hlas plný bolesti a údivu, akoby chcel povedať: Je to možné, Bože môj, že by si bol dopustil, aby sa Tvoj Syn dostal do tejto priepasti bolestí? Vzdávame Ti vďaky, Pane, nie také, aké sme povinní, ale také, aké dokážeme, za to, že si nám chcel s takou námahou a bolesťou pripraviť odpočinok a večnú radosť. Rozmnož však svoje dobrodenia, daj nám osvietené oči srdca, ktorými by sme spoznávali onú milosť a tak si ju vážili a čo najstarostlivejšie chránili. Vštep do našich duší nepretržitú spomienku na Tvoje bolesti, aby nám boli najsilnejšou uzdou všetkého zlého a najostrejším ostňom ku všetkému dobrému.

Ale pristúpme už k druhej úvahe o rozmeroch kríža. Dĺžka kríža je trpezlivosť, šírka láska, výška poslušnosť, hĺbka pokora; a to sú čnosti, ktoré ako najjasnejšie hviezdy zažiarili v Kristovom utrpení.

Dĺžka je trpezlivosť; lebo k trpezlivosti patrí zhovievavosť. V Kristovom utrpení zažiarila trpezlivosť, pretože v toľkých potupách, ktorými bol zasypávaný po celú noc a takmer po celý deň od Judáša, od Židov, od Piláta, od Herodesa, od vojakov, nepočuli od Neho jediné hnevlivé slovo, hrozby alebo zlorečenia, ale zjavne ako nevinný baránok, ktorý je prinášaný na obetu, neotvoril svoje ústa. Veľmi pravdivo vraví svätý Peter: Kristus trpel za vás, zanechajúc vám príklad, aby ste kráčali v Jeho šľapajach; keď Mu zlorečili, nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, ale odovzdával sa Tomu, ktorý súdi spravodlivo (1 Pt 2, 21 – 23).

Šírka je láska, lebo veľmi široké je Jeho prikázanie (Ž 118, 96), ako spieva prorok, a naozaj najširšie je to prikázanie, ktoré sa vzťahuje aj na nepriateľov. Akým leskom zažiarila v Kristovom utrpení, dosvedčujú tieto slová: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia (Lk 23, 34). Akú väčšiu lásku je možné si predstaviť, ako tú, keď sa nielenže odpúšťa nepriateľom, keď je ich zločin ešte čerstvý, ale keď sa i ospravedlňujú a odporúčajú Otcovi, najvyššiemu Sudcovi, a vyprosuje sa im zhovievavosť? Kto kedy počul o takomto výstrelku lásky? Ukrižovaný, v čase, keď Jeho rany sú ešte čerstvé a zúri najprenikavejšia bolesť, akoby zabúdal na seba, spomína nepriateľov; a snaží sa im nakloniť Sudcu, zatiaľ čo oni pred samým ukrižovaným Pánom si rozdeľujú Jeho rúcho. To je zaiste taký skutok, že by to bol div, aby všetci, ktorí od nepriateľov utrpeli príkoria, podľa príkladu svojho Pána sa ihneď neumiernili a vážne si nezaumienili utrpené príkoria odpustiť.

Ďalej, výška je poslušnosť; lebo poslušnosť sa vždy vzťahuje k Bohu najvyššiemu, ktorému vlastne prináleží rozkazovať a z ktorého moci všetci vladári prikazujú svojim poddaným. Táto čnosť zažiarila najskvelejším jasom v utrpení Pána o nič menej než ostatné čnosti. Syn totiž poslúchol Otca vo veci zo všetkých najťažšej, ako vraví Apoštol: Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8.). A hoci v Getsemanskej záhrade Kristovo človečenstvo zachvátila hrôza pred najkrutejším utrpením tak, že prosil Otca a vravel: Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich, predsa pamätajúc na poslušnosť ihneď dodal: no nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane (Lk 22, 42). Ó, aký výnimočný príklad poslušnosti dal Pán týmito slovami! Lebo to je skutočné zapretie samého seba, to je umŕtvenie vlastnej vôle, to je obetovanie Bohu obeti zo všetkých najvznešenejšej a najmilšej.

Konečne hĺbka je pokora; tá vždy sídli v hlbine a sadá si na posledné miesto a všetkým ustupuje, nikoho zo svojej vôle nepredbieha. Táto čnosť bola Kristovi vždy tak drahá, že chcel byť výslovne považovaný za učiteľa pokory. Učte sa odo mňa, vraví, lebo som tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29). V utrpení nielenže nepokladal za zlé, že bol židovským národom postavený za Barabáša, lotra a vraha, ale sám sa ponížil, stal sa poslušným až na smrť. Čo na to povieš kresťanská duša, bude sa ti páčiť, keď máš pred sebou tak veľký príklad pokory, vyvyšovať sa nad nejakého človeka alebo s niekým zápasiť o prednosť? – Avšak tieto dve slová, ponížil sa – pretože totiž nikto Ho nemohol prinútiť, aby podstúpil smrť na kríži, keby sa nebol sám chcel ponížiť – ma napomínajú, aby som pristúpil k druhej časti zamýšľanej úvahy.

Rozvrhli sme si dve časti, ktoré by dokazovali, že máme oplakávať Kristovo utrpenie. Prvá časť bola úvaha o utrpení Krista nie ako o minulom, ale ako o prítomnom. Druhá časť je úvaha o Jeho utrpení, nie aké je samo osebe, ale ako účinku našich previnení. A pretože o prvej časti bolo už povedané dosť, treba pristúpiť k druhej a krátko ukázať, že medzi ľuďmi nebolo moci, ktorá by mohla Krista podrobiť utrpeniu, keby nebol sám chcel. A to nie je ťažké dokázať. Lebo kto kedy mal takú moc, aby mohol Syna Boha najvyššieho podrobiť toľkým mukám, ba aj smrti? Vari stotina vojakov a židovskí služobníci? Tí ustúpili a padli k zemi, keď začuli slovo Božieho Syna: Ja som. Vari náčelník Judeje Pilát? Ten je prach a popol, ak sa prirovná ku Kristovi, ktorý je Božia sila. Vari rímsky cisár? Veď aj ten je obyčajný pozemský červík. Vari diablova moc? Diablov predsa Kristus vyháňal slovom. Vari Božia spravodlivosť? Kristus bol predsa nevinný, svätý, nepoškvrnený, oddelený od hriešnikov, vyšší než nebesá a čistejší než anjeli. Čo teda Božieho Syna zbičovalo, pribilo na kríž, zabilo? Moja bezbožnosť, Otcova láska a Synova poslušnosť. Pre neprávosť svojho ľudu som Ho udrel (Iz 53, 8.), povedal Otec skrze Izaiáša; a Apoštol dodal: Syn sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8.). A tak hriechy moje, hriechy tvoje, hriechy Adamove a všetkých jeho synov boli príčinou utrpenia a smrti Božieho Syna. Ani tŕne, hoci najostrejšie, neboli by mohli preniknúť onú hlavu, pred ktorou sa trasú nebeské mocnosti, keby im nebola dodala silu moja pýcha. Nebolo by mohlo bičovanie, akokoľvek početné, vysiliť ono telo, keby mu neboli napomáhali moje telesné chúťky. Neboli by mohli železné klince, hoci najtvrdšie, prebodnúť oné ruky a nohy, keby ich neboli zarážali moje lakomstvo a moje výstrednosti. Konečne ani samotná smrť by sa nebola odvážila pristúpiť k odstráneniu života, keby jej k tomu nebola otvorila prístup moja neprávosť. Čo teda, majú hriechy ľudí takú silu, že premáhajú aj Božieho Syna? Neurobili to samotné hriechy, ale Božia nenávisť k hriechom, Otcova láska k ľudskému pokoleniu a Synova poslušnosť voči Otcovi. Ale pripisujeme to hriechom, a právom pripisujeme, pretože nebyť nich, nebolo by bývalo ani utrpenie Pána. Preto by Boží Syn právom mohol pripísať svoje utrpenie našim hriechom; ale pretože je zhovievavý a dobrotivý, pripisuje svoje utrpenie nie našim hriechom, ale svojej láske a milosrdenstvu. Lebo tak sám hovorí v Evanjeliu: Nik mi ho (život) neberie, ale ja ho dávam sám od seba (Jn 10, 18). A Apoštol hovorí za seba a za nás všetkých: Kristus nás miloval a vydal seba samého Bohu ako obetu, a to obetu krvavú ľúbeznej vône (Ef 5, 2).

Čo teda dáš, duša moja, Pánovi za všetko to, čo On dal tebe? Vari neponúkneš nič takému dobrodincovi, ktorý, aby zahladil tvoje hriechy a očistil ťa, vydal seba samého na smrť, aby bola Jeho smrť krvavou obetou Bohu k ľúbeznej vôni? Obetujem srdce skrúšené a pokorné, obetujem slzy pokánia na znamenie nenávisti k hriechu, konečne obetujem ochotnú vôľu ku všetkému, čo sa Mu zapáči odo mňa žiadať. Žiadaj teda, Pane, lebo už Ti nebudeme môcť nič odoprieť, lebo si poranil naše srdce svojou obrovskou láskou. A čo myslíš, duša, že bude Pán žiadať okrem spásy tvojej duše? Lebo to žiadal, keď na kríži povedal: Žíznim. Až tak veľmi prekypuje, Pane, Tvoja láska, že si trpel za nás až na smrť, až na smrť na kríži a nežiadaš inú odmenu, len aby sme spolupracovali na spáse svojich duší? To je nepochybne vzor najopravdivejšej lásky. Daj teda, Pane, čo žiadaš, a žiadaj, čo chceš. Lebo tak sa naplní Tvoja vôľa a naša poslušnosť k našej spáse a k Tvojej sláve.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, II. kniha, kapitola III.)

+++

10. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii :

Sv. Béda Ctihodný

(672/673 – 735; učiteľ Cirkvi):

Vyvolený rod, kráľovské kňazstvo

»Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo« (1 Pt 2, 9; porov. Ex 19, 6). Toto pochvalné svedectvo vydal kedysi Mojžiš starému Božiemu ľudu. A teraz správne vydáva apoštol Peter pohanom. Veď uverili v Krista, ktorý ako uholný kameň (porov. Ž 118, 22; Ef 2, 20) pripojil pohanov k spáse, ktorú vlastnil Izrael (porov. Jn 4, 22).

Volá ich »vyvoleným rodom« preto, že veria, aby ich odlíšil od tých, čo zavrhli živý kameň a boli sami zavrhnutí (porov. Mt 21, 42 – 44).

»Kráľovským kňazstvom« preto, že sú spojení s telom Toho (pozn.: Pána Ježiša Krista), ktorý je najvyšším kráľom a pravým kňazom. Ako kráľ dáva svojim kráľovstvo a ako veľkňaz ich očisťuje obetou svojej krvi od hriechov. Nazýva ich »kráľovským kňazstvom«, aby pamätali na to, že majú dúfať vo večné kráľovstvo a stále prinášať Bohu obetu nepoškvrneného života (porov. 1 Pt 2, 5).

Nazývajú sa aj »svätým národom a ľudom určeným na vlastníctvo« (porov. 1 Pt 2, 9) podľa toho, čo vraví apoštol Pavol, keď vykladá prorokov výrok: »Môj spravodlivý bude žiť z viery; ale keby cúvol, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie. My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život« (Hebr 10, 38 – 39; porov. Hab 2, 4). A v Skutkoch apoštolov: »Duch Svätý vás ustanovil za biskupov, aby ste pásli Pánovu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou« (Sk 20, 28).

Krvou nášho Vykupiteľa sme sa teda stali »ľudom určeným na vlastníctvo«, ako bol kedysi izraelský ľud vykúpený z Egypta krvou baránka (porov. Dt 7, 6 – 8; Ex 12, 7; 13).

A preto aj v nasledujúcej vete, kde mysticky spomína staré dejiny, učí, že ich má duchovne napĺňať aj nový Boží ľud: »Aby ste zvestovali jeho slávne skutky« (1 Pt 2, 9). Ako tí, čo boli prostredníctvom Mojžiša vyslobodení z egyptského otroctva, po prechode cez Červené more a potopení faraónovho vojska spievali Pánovi víťaznú pieseň, tak máme aj my po odpustení hriechov v krste vzdávať dôstojné vďaky za nebeské dobrodenia.

Lebo Egypťania, ktorí trápili Boží ľud, a ich meno značí »tmu« alebo »súženie«, pádne symbolizujú hriechy, ktoré sú nám v pätách, ale v krste boli zničené.

Aj vyslobodenie synov Izraela a ich vovedenie do dávno prisľúbenej krajiny zodpovedá tajomstvu nášho vykúpenia. Veď ním spejeme v Kristovom svetle a pod vedením jeho milosti k svetlu nebeského príbytku (porov. 1 Pt 2, 9). Toto svetlo milosti znázornil aj onen oblačný a ohnivý stĺp, ktorý ich chránil po celej ceste od nočných temnôt a neopísateľnými chodníkmi priviedol do prisľúbenej konečnej vlasti.”

(Z komentára sv. Bédu Ctihodného k Prvému Petrovmu listu, Cap. 2: PL 93, 50 – 51)

+++

1-vý piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 7. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: So svätými na Kalvárii :

Sv. Gaudencius z Brescie

(*? – † 410):

Dedičný dar Nového zákona

„Nebeská obeta ustanovená Kristom je naozaj dedičným darom Jeho novej zmluvy, ktorý nám zanechal v tú noc, keď bol vydaný na ukrižovanie, ako záruku svojej prítomnosti.

Je naším pokrmom na cestu. Ním sa živíme a sýtime na ceste tohto života, kým neodídeme z tohto sveta a nedostaneme sa k Nemu. Preto hovorí ten istý Pán: »Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe život« (porov. Jn 6, 53).

On chcel, aby Jeho dobrodenia trvalo zostali u nás. Chcel, aby sa duše, vykúpené Jeho drahou krvou, stále posväcovali podľa obrazu Jeho umučenia. A preto prikazuje verným učeníkom, ktorých ustanovil za prvých kňazov svojej Cirkvi, aby ustavične slávili tieto tajomstvá večného života. A majú ich sláviť všetci kňazi po jednotlivých cirkvách na celom svete, kým znova nepríde Kristus z neba. Takto máme mať aj my kňazi, aj všetok veriaci ľud každodenne pred očami živý obraz Kristovho utrpenia, ba dotýkať sa ho rukami a prijímať ústami i srdcom, aby sme si zachovali nezničiteľnú pamiatku svojho vykúpenia.

Chlieb sa pripravuje vodou z mnohých pšeničných zŕn rozomletých na múku a musí sa dotvoriť ohňom. Preto v ňom právom vidíme obraz Kristovho tela. Aj o ňom vieme, že je jedným telom, utváraným z množstva ľudí z celého ľudského pokolenia a dotvoreným ohňom Svätého Ducha.

Veď aj On sa narodil z Ducha Svätého a keďže sa patrilo, aby splnil všetko, čo je spravodlivé, vošiel do vody krstu, aby ju posvätil, a potom plný Svätého Ducha, ktorý naňho v podobe holubice zostúpil, vrátil sa od Jordánu, ako o tom svedčí Evanjelista: »Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého« (Lk 4, 1).

Podobne sa aj víno Jeho krvi, získané z mnohých bobúľ, čiže hrozien vinice, ktorú sám vysadil, vytláča v lise kríža a kvasí vlastnou silou v objemných nádobách tých, čo ho prijímajú s veriacim srdcom.

Vy všetci, čo ste unikli egyptskej a faraónovej, čiže diablovej moci, prijmite s nami s veľkou dychtivosťou nábožného srdca túto spasiteľnú veľkonočnú obetu, aby sám náš Pán Ježiš Kristus, o ktorom veríme, že je prítomný vo svojich sviatostiach, posvätil celé naše vnútro. Veď Jeho nesmierna moc trvá po všetky veky.”

(Z Traktátov sv. Gaudencia Bresciského, Tract. 2: CSEL 68, 30 – 32)

+++

Eucharistia, Pánova Veľká noc

„Jeden zomrel za všetkých (porov. 2 Kor 5, 14); a ten istý v každom chráme Cirkvi v tajomstve chleba a vína posilňuje tých, čo obetujú, oživuje tých, čo v Neho veria, a premenený posväcuje tých, čo Ho premieňajú.

Toto je Baránkovo telo, toto je Jeho krv. Lebo Chlieb, ktorý zostúpil z neba, hovorí: »Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta« (Jn 6, 51). Výstižne sa aj spôsobom vína vyjadruje krv Toho, ktorý sám v evanjeliu hovorí: »Ja som pravý vinič« (Jn 15, 1). Čím dostatočne jasne vyhlasuje, že Jeho krvou je každé víno obetované na znak Jeho umučenia. Preto svätý patriarcha Jakub prorokoval o Kristovi: »Vo víne vyperie si odev a v krvi hrozna svoj plášť« (Gn 49, 11). Svoje rúcho, čiže naše telo, ktorým sa zaodial, mal obmyť vlastnou krvou.

Teda sám Stvoriteľ a Pán prírody, ktorý zo zeme vyvádza chlieb (porov. Ž 104, 14), z chleba zasa – pretože môže a aj prisľúbil (porov. Jn 6, 51) – tvorí svoje vlastné telo, a ktorý urobil z vody víno, urobil aj z vína svoju krv.

Hovorí: »Je Pánova Veľká noc« (porov. Mt 26, 2; Ex 12, 11), čiže Pánov prechod. Nepokladaj za pozemské to, čo urobil nebeským Ten, ktorý doň prešiel a premenil ho na svoje telo a krv.

Čo prijímaš, je telom onoho nebeského Chleba a krvou onoho svätého Viniča. Lebo keď podával svojim učeníkom premenený chlieb a víno, hovoril: »Toto je moje telo, toto je moja krv« (Mt 26, 26; 28). Verme, prosím, Tomu, Komu sme uverili. Pravda nepozná lož (porov. 2 Tim 1, 12).

Keď rozprával zástupom, že treba jesť Jeho telo a treba piť Jeho krv, oni sa divili a šomrali: »Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!« (Jn 6, 60.) A tak aby nebeským ohňom zmazal myšlienky, ktorých, ako som už povedal, treba sa chrániť, dodal: »Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život« (Jn 6, 63).”

(Z Traktátov sv. Gaudencia Bresciského, Tract. 2: CSEL 68, 26. 29 – 30)

+++

5. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Bonaventúra

(1221 – 1274; učiteľ Cirkvi – Doctor Seraphicus):

Sv. Bonaventúra píše: „V súlade s napomínaniami sv. Pavla (Hebr 13, 13) »vyjdime« aj my s naším Ženíchom, dobrým a najšľachetnejším Ježišom, »von z tábora« to znamená von zo žiadostivostí tohto sveta, s Ním »nesúc potupu« kríža i trýzne pút.

»Nesluší sa totiž byť neumŕtveným údom ukrižovanej Hlavy«

(sv. Bernard z Clairvaux, Sermo V. in festo Omnium Sanctorum, n. 9)

a nech úd nehovorí, že patrí k telu Hlavy, ak nespolutrpel s Hlavou.“

(Pozn.: Jn 19, 16 – 18; Ef 5, 23; 30; Kol 1, 24; Gal 2, 19; 5, 24; Rim 8, 13; 17;

Sv. Bonaventúra, Vitis mystica seu tractatus de passione Domini, cap. IV, 5)

+++

2. september roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Anton Paduánsky

(1195 – 1231; učiteľ Cirkvi – Doctor Evangelicus):

„Pán hovorí skrze ústa Izaiáša: »Hľa, do dlaní som si ťa vryl« (Iz 49, 16).

Všimni si, že na písanie sú potrebné tri veci: papier, atrament a pero. Dlane Krista boli papierom, Jeho krv atramentom, a klince perom.

Kristus si ťa vpísal do svojich rúk z troch príčin. Po prvé, aby ukázal Otcovi jazvy rán, ktoré niesol za nás a tak získal Jeho milosrdenstvo. Po druhé, aby nikdy na nás nezabudol a preto On sám hovorí skrze ústa Izaiáša: »Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl« (Iz 49, 15 – 16). Po tretie, napísal na svojich dlaniach, ako a v čo máme veriť.“

(Sant’Antonio di Padova, Sermoni, Ottava di Pasqua §11)

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 31. august roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Anton Paduánsky

(1195 – 1231; učiteľ Cirkvi – Doctor Evangelicus):

Sv. Anton píše:Kristus, ktorý je tvojím životom, visí pred tebou, aby si hľadel na kríž ako do zrkadla. V ňom môžeš spoznať, aké sú tvoje zranenia smrteľné, že nijaký liek ich nemohol vyliečiť, iba krv Božieho Syna. Ak sa dobre prizrieš, uvedomíš si, aká veľká je tvoja ľudská dôstojnosť a tvoja hodnotaNikde inde si človek nemôže lepšie uvedomiť, akú má cenu, ako pri pohľade do zrkadla kríža.“

(Z kázne sv. Antona Paduánskeho, Sermones Dominicales et Festivi III, s. 213 – 214; citát prevzatý z Katechézy pápeža Benedikta XVI. o sv. Antonovi Paduánskom, ktorú predniesol na generálnej audiencii 10. februára roku Pána 2010.)

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 24. august roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Augustín

(*354 – † 430; učiteľ Cirkvi, Doctor Gratiae):

„Vznešená je naša vlasť, cesta do nej pokorná. Naša vlasť je život Krista, cesta do nej smrť Krista. Naša vlasť je tam, kde prebýva Kristus. Cesta do nej umučenie Krista. Kto odmieta cestu, prečo hľadá vlasť? Nakoniec (pozn.: Kristus) aj tým, ktorí hľadali povýšenie takto odpovedal: »Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?« (pozn.: Mt 20, 22.) Hľa, ako sa ide k povýšeniu, po ktorom túžite. Samozrejme poukázal na kalich pokory a utrpenia.“

(Sv. Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu 28, 5)

+++

23. august roku Pána 2018:

Anjel Pána so Svätým Otcom:

Vstúpme do Ježišovho Srdca cez jeho rany

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium (porov. Jn 12,20-33) rozpráva o udalosti, ktorá sa odohrala počas posledných dní Ježišovho života. Dej sa odohráva v Jeruzaleme, kam Ježiš prišiel kvôli židovskému sviatku Veľkej noci. Kvôli tejto slávnosti prišli i niektorí Gréci; boli to nábožne zmýšľajúci muži, ktorých priťahovala viera hebrejského ľudu. Pretože už o tomto veľkom prorokovi počuli hovoriť, pristúpili k Filipovi, jednému z dvanástich apoštolov, a povedali mu: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša“ (v. 21). Ján dáva dôraz na túto vetu. Jej centrom je sloveso vidieť, a to v slovníku evanjelistu znamená ísť poza zovňajšok a pochopiť tajomstvo danej osoby. Sloveso „vidieť“, ktoré použil evanjelista Ján, znamená dostať sa až k srdcu, zrakom i chápaním dôjsť až k tomu, čo je v človeku najosobnejšie, k jeho vnútru.

Ježišova reakcia na predloženú žiadosť je prekvapivá. Neodpovedá totiž „áno“ alebo „nie“, ale hovorí: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený“ (v. 23). Tieto slová sa na prvý pohľad zdajú byť ignorovaním otázky, ktorá prišla od Grékov. V skutočnosti však sú ozajstnou odpoveďou: ten, kto chce poznať Ježiša, musí hĺbkovo uprieť zrak na kríž, kde sa zjavuje jeho sláva. Hĺbkovo hľadieť na kríž. Dnešné evanjelium nás pozýva, aby sme svoj pohľad upriamili na kríž, no nie ako na nejaký obyčajný okrasný predmet či bytový doplnokneraz zneužívaný! ale ako na náboženský znak, ktorý treba kontemplovať a pochopiť. V podobe ukrižovaného Ježiša sa odhaľuje tajomstvo smrti Syna ako ten najvyšší akt lásky, zdroj života a spásy pre ľudstvo všetkých čias. Jeho rany nás uzdravili.

Môžem sa zamyslieť: „Ako pozerám na kríž? Ako na nejaké umelecké dielo, aby som videl, či je krásne alebo nie? Alebo sa pozerám do jeho vnútra, vstupujem do Ježišových rán a cez ne až k jeho srdcu? Hľadím na to tajomstvo Boha, ktorý sa sebazriekol až na smrť, ako nejaký otrok, ako kriminálnik?Nezabudnite na to: pozerať na kríž, no hľadieť na jeho podstatu. Existuje jedna pekná pobožnosť, pomodliť sa Otče náš pri každej z piatich rán: keď sa modlíme ten Otče náš, snažíme sa cez Ježišove rany vstúpiť do vnútra, až k samotnému jeho srdcu. A tam sa naučíme tej veľkej múdrosti Kristovho tajomstva, veľkej múdrosti kríža.

Aby vysvetlil význam svojej smrti a zmŕtvychvstania, Ježiš si poslúžil obrazom. Hovorí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (v. 24). Takto chce, aby ostatní pochopili, že jeho konečný osud – t. j. kríž, smrť a zmŕtvychvstanie – je aktom plodnosti – jeho rany nás uzdravili –; plodnosti, ktorá prináša plody pre mnohých. Takto prirovnáva seba samého k pšeničnému zrnu, ktoré keď odumiera v zemi, plodí nový život. Vtelením Ježiš prišiel na svet; ale to nestačí: on musí aj zomrieť, aby vykúpil ľudí z otroctva hriechu a aby im daroval nový život zmierený v láske. Povedal som „aby vykúpil ľudí“: nuž, aby vykúpil mňa, teba, nás všetkých, každého z nás, Ježiš zaplatil tú cenu. Toto je tajomstvo Krista. Choď k jeho ranám, vstúp, kontempluj; hľaď na Ježiša, ale zvnútra.

Tento dynamizmus pšeničného zrna, ktorý sa vyplnil v Ježišovi, sa má uskutočňovať aj v nás, jeho učeníkoch: sme povolaní osvojiť si tento paschálny (veľkonočný) zákon, t. j. stratiť život, aby sme dostali nový a večný. A čo znamená stratiť život? Čiže, čo znamená stať sa pšeničným zrnom? Znamená to myslieť menej na seba samých, na vlastné záujmy, a dokázaťvidieťpotreby našich blížnych, najmä tých posledných, a vychádzať im v ústrety. S radosťou uskutočňovať skutky lásky voči tým, čo trpia na tele a na duši je ten najrýdzejší spôsob ako žiť Evanjelium; je to nevyhnutný základ, aby naše spoločenstvá rástli v bratskej láske a vo vzájomnom prijatí. Chcem vidieť Ježiša, ale chcem ho vidieť z vnútra. Vstúp do jeho rán a kontempluj tú lásku jeho srdca k tebe, k tebe, k tebe, ku mne, ku všetkým.

Panna Mária, ktorá mala vždy pohľad svojho srdca upretý na svojho Syna, počnúc jasličkami v Betleheme až po kríž na Kalvárii, nech nám pomôže stretnúť sa s ním a spoznať ho tak ako to on chce, aby sme mohli žiť ním osvietení a vo svete prinášať plody spravodlivosti a pokoja.

(18. marca roku Pána 2018; zdroj:

http://sk.radiovaticana.va/news/2018/03/18/anjel_p%C3%A1na_so_sv%C3%A4t%C3%BDm_otcom_vst%C3%BApme_do_je%C5%BEi%C5%A1ovho_srdca/1367485 )

+++

19. august roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S cirkevnými otcami na Kalvárii:

Sv. Ambróz

(*ok. 340 – † 397; učiteľ Cirkvi):

„»Blúdim ako ovca, čo sa stratila; hľadaj svojho sluhu, lebo nezabúdam na tvoje predpisy« (pozn.: Ž 118, 176). Príď, Pane Ježišu, hľadaj svojho sluhu, hľadaj Tvoju vyčerpanú ovcu! Príď, Pastier, hľadaj ma… Nes ma na Kríži, ktorý je záchranou pre zblúdilých, jediným odpočinkom pre vyčerpaných, jedine na ktorom nachádzajú život všetci, ktorí umierajú.“

(Sancti Ambrosii, Expositio Psalmi CXVIII., 28; 30.)

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 17. august roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: O moci Kristovho svätého Kríža:

sv. Leufroi, alebo: sv. Leufroy, Leutfrid, Leutfridus

(*? – † ok. 738):

„Rozhorlenie svätého Leufroia proti démonom nám opísal P. Gyrim spôsobom veľmi neobyčajným. Keď mnísi ráno vstupovali do chrámu, často našli svätého Lefroia už pohrúženého v božskom rozjímaní. Raz si mysleli, že ho vidia na jeho zvyčajnom mieste; ale jeden z bratov ktorý ho práve opustil v jeho cele, išiel ho upozorniť, že nejaký klam ho ukazuje v kostole vo chvíli, keď tam nie je. Svätec rozpoznal, že ide o nástrahy nepriateľa, bežal do kaplnky, urobil znamenie kríža na dverách a oknách, akoby chcel zapchať východy a pristúpiac k tomu, ktorý sa odvážil vziať si na seba jeho podobu, rozhorlene ho zbil. Svätý Leufroi vedel, vraví jeho dejepisec, že démon duševne cíti rany, ktoré mu zasadil telesne. Démon chcel utiecť, ale východy boli uzavreté. Na dverách a oknách bolo znamenie kríža. Telo, ktoré si utvoril, mohlo by sa ihneď rozplynúť, ale zdá sa, že nemal na to dovolenie. Boh ho chcel pokoriť pod údermi svätého Leufroia, hmotne zasadenými, duchovne cítenými a pod mocou znamenia kríža, ktoré zajatcovi uzatváralo východy, aby nemohol utiecť. Boh ho prinútil utiecť cez zvonicu, aby citeľne okúsil svoju porážku a svoj strach. Mnísi spoznali silu svojho otca a slabosť svojho nepriateľa.“

(Arnošt Hello: Podobizny svatých. Preložil S. Bouška OSB. Praha, U Ladislava Kuncíře, roku Pána 1938, s. 177 – 178. IMPRIMATUR: Dr. Theophilus Opatrný, vicarius generalis. Pragae, die 5. Maii 1937. No 6460.)

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 10. august roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Róbert Bellarmín

(1542 – 1621; učiteľ Cirkvi):

O nevyhnutnosti nariekania: z proroka Ezechiela

Prorok Ezechiel opisuje jedno svoje veľmi hrozné videnie, také, že ak ono nedokáže pohnúť ľudí k plaču a náreku, potom naozaj neviem, čo by ich k tomu mohlo pohnúť. A Pán mu povedal: Prejdi stredom mesta uprostred Jeruzalema; a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí nariekajú a žialia nad všetkými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú. A tamtým (služobníkom Božieho hnevu) povedal: Prejdite cez mesto a zabíjajte; nech sa vám oko nezmiluje a nešetrite. Starca, mladíka a pannu, dieťa i ženu zabíjajte až po vyničenie: ale nikoho, na kom uvidíte Tau, nezabíjajte, a začnite od mojej svätyne (Ez 9, 4 – 6). Toto videnie zjavne naznačuje, že z Božieho ľudu budú spasení jedine tí, ktorí nosia na čele znamenie Tau; a že znamenie Tau nosia iba tí, ktorí nariekajú a žialia nad ohavnosťami, ktoré sú v Božom ľude. Znamenie Tau nie je nič iné, ako znamenie kríža. Lebo, ako vraví svätý Hieronym pri výklade tohto miesta z Ezechiela, písmeno Tau, ktoré je posledné v hebrejskej abecede, malo kedysi v starom písme podobu kríža; potom však Ezdráš zmenil písmená a to je príčina, prečo sa znamenie kríža nenachádza medzi hebrejskými písmenami, ktoré dnes máme. Nachádzalo sa však za čias svätého Hieronyma, ako sám dosvedčuje, v písme, ktoré používali Samaritáni, ktorí si ponechali staré písmo. Preto Tau, o ktorom hovorí Ezechiel, ktorý predchádzal Ezdráša, malo bez akejkoľvek pochybnosti podobu kríža. A čo to znamená, nosiť na čele znamenie kríža, ak nie: nehanbiť sa za Kristov kríž? Za Kristov kríž sa nehanbia tí, ktorí milujú pokoru, trpezlivosť, miernosť; ktorí sa nepomstievajú za krivdy, ale naopak, odplácajú zlo dobrom, ktorí pohŕdajú bohatstvom, pestujú chudobu, ktorí si sadajú na posledné miesto, napokon, ktorí nie sú z tohto sveta, ako Kristus nebol z tohto sveta. Títo, pretože sú holubice a nie havrany, neustále nariekajú, nikdy však nekričia. Ale tí, ktorí nie sú na čele označení, a preto sú započítaní medzi zatratených, síce nariekajú a trúchlia, no nie nad urážkami a hriechmi proti Bohu, ale nad urážkami a škodami, ktoré sú nútení sami znášať. Nezáleží im na tom, ak sa niekto pred nimi rúha Bohu; ale ak niekto do nich hodí nadávku, nad tým sa mrzia a nad tým nariekajú, to nemôžu stráviť, a neustanú, dokiaľ za pohanu nevrátia facku alebo úder. Čo je teda divné na tom, že sa nenachádzajú medzi tými čo sú označení krížom a že zasiahnutí ničiteľom hynú naveky?

A aby sme pochopili, že toto videnie sa vzťahuje nielen na synagógu Židov, ale aj na kresťanskú Cirkev, píše svätý Ján v Zjavení, že videl Anjela vystupujúceho od východu slnka, ktorý mal pečať živého Boha a ten mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: Neškoďte zemi ani moru ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha! A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela. A o niečo ďalej dodáva: Potom som videl veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov a pokolení i kmeňov a jazykov, ako stoja pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bielych rúch a v rukách mali palmy; a mohutným hlasom volali: Sláva nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi! (Zjv 7, 2 – 4 a 9 – 10.) To sú totiž Boží vyvolenci a označení znamením Tau na svojich čelách, sčasti zo Židov, sčasti z pohanov. Vyvolených zo Židov je však málo v porovnaní s vyvolenými z pohanov; preto je počet vyvolených zo Židov stoštyridsaťštyritisíc a o vyvolených z pohanov sa vraví, že je ich nespočetne veľa – nie preto, že by ich naozaj bolo nespočítateľne veľa, lebo veď u Boha sú spočítané aj ich vlasy, ako vraví Pán vo svätom Matúšovi (porov. Mt 10, 30), ale preto, že je ich o toľko viac, než tamtých, že pre nepatrný počet tamtých sa títo zdajú byť nespočetní.

A nech sa nikto nedomnieva z toho, že sa vraví, že vyvolení z pohanov nemôžu byť spočítaní, akoby počet vyvolených bol väčší ako počet zatratených. Lebo počet vyvolených z pohanov síce bude omnoho väčší ako zo Židov, ale celkový počet vyvolených, či už zo Židov, alebo z pohanov, bude menší ako počet zatratených. To sa dá pochopiť aj priamo z tohto miesta. Lebo vyvolených zo Židov sa na tomto mieste počíta stoštyridsaťštyritisíc, čo je počet takmer nekonečne menší ako počet zatratených zo židovstva. Lebo v knihe Exodus, keď synovia Izraela odchádzali z Egypta, bolo ich napočítaných takmer šesťstotisíc pešo idúcich (pozn.: mužov), okrem detí, ale k tomu ešte nespočetne všelijakého ľudu (porov. Ex 12, 37 – 38). A tak, ak pridáme k šesťstotisíc pešo idúcim ženy a deti a nespočetný zástup sluhov a slúžok, vzrastie počet najmenej na milión ľudí. Potom Dávid nariadil spočítať všetkých bojovníkov, ktorí boli za jeho čias v izraelskom kráľovstve, a bolo ich nájdených milión tristotisíc vojakov (porov. 2 Sam 24, 9); ak k nim pripočítaš deti a ženy, bude ich neporovnateľne viac. A keď k nim pripočítaš Židov, koľko ich bolo od čias Abrahámových a koľko ich bude až do konca sveta, dostaneš také nesmierne množstvo, že počet stoštyridsaťštyritisíc vyvolených, ktorý sa uvádza v Zjavení, nie je ani tisícina množstva zatratených. A čo sme povedali o počte Židov, môžeme pri zachovaní pomeru povedať aj o počte kresťanov. To čo Pán hovorí v Matúšovi a Lukášovi o tesnej bráne, čo vedie do života, ktorou vchádzajú len nemnohí, a o ceste a bráne širokej, čo vedie do zatratenia, a ktorou vchádzajú mnohí (pozn.: Mt 7, 13 – 14; Lk 13, 23 – 24)to platí o Židoch aj kresťanoch. Lebo ten, čo sa pýtal Pána: »Je málo tých, čo budú spasení?« (Lk 13, 23) nepovedal, či ich bude málo zo Židov, ale jednoducho, či je málo tých, čo budú spasení; a Pán neodpovedal: Úzka je cesta, čo vedie do života, a nemnohí zo Židov ňou vchádzajú, ale jednoducho: a nemnohí ňou vchádzajú. Toto môže byť potvrdené Izaiášom, ktorý pri opise nepatrného počtu tých, ktorí na konci sveta dosiahnu spásu, používa dve podobenstvá: vinice po vinobraní a očesaného olivovníku, ktoré skutočne vzbudzujú nesmiernu hrôzu. Takto totiž hovorí Izaiáš o konci sveta: Ajhľa, Pán rozptýli zem a obnaží ju (Iz 24, 1.). A ďalej: Tak bude uprostred zeme, uprostred národov: Ako keď neveľa olív, ktoré zostali, boli strasené z olivovníku; a hrozná, keď skončilo vinobranie. Tí pozdvihnú svoj hlas a zaplesajú; keď bude Pán oslávený (Iz 24, 13 – 14). A tak sa bude počet zatratených podobať množstvu olív, ktoré padajú na zem, keď sa prvý raz zatrasie olivovníkom; a malý počet vyvolených sa bude podobať malému počtu olív, ktoré unikli rukám oberačov a zostali na vrcholoch vetiev a ktoré sa potom oberajú zvlášť. Tiež sa množstvo zatratených prirovnáva k vinobraniu, pri ktorom je mnoho džberov naplnených hroznami, ktoré zhromažďuje mnoho roľníkov; a malé množstvo vyvolených sa prirovnáva k malému počtu hrozien, ktoré sa po skončenom vinobraní náhodne nájdu vo vinici. Preto tento malý počet vyvolených s neuveriteľnou radosťou pozdvihne hlas a zaplesajú, až bude Pán oslávený odsúdením všetkých bezbožníkov. Toto sú istotne veci takého druhu, že niet divu, ak vyvolení a Krížom na čele označení neustále nariekajú a žialia, keď vidia zločiny, ktoré sa na zemi páchajú a uvažujú o trestoch, ktoré čakajú v pekle na bezbožníkov.

Nechcem obísť, čo hovorí Ezechiel alebo skôr Boh skrze Ezechiela o kňazoch: Začnite od mojej svätyne (pozn.: Ez 9, 6). Boh totiž prikazuje, aby tí, ktorí majú trestať bezbožníkov, začali od zlých kňazov. Nikto totiž nebude na poslednom súde ťažšie potrestaný ako cirkevní predstavení, ktorí boli povinní všetkých ostatných predchádzať slovom aj príkladom. Počuj, čo o tom hovorí svätý Gregor v sedemnástej homílii: Najmilší bratia, som presvedčený o tom, že Boh od nikoho nemusí znášať väčšiu ujmu ako od kňazov, keď vidí, že tí, ktorých ustanovil, aby naprávali iných, sami dávajú príklad neprávosti: keď my, ktorí sme mali hriechy karhať, sami hrešíme… nehľadáme zisk duší, denne myslíme len na svoje vlastné záujmy, túžime po pozemskom, usilovne sa pachtíme za ľudskou slávou. Nech čitateľ popremýšľa o celej homílii a zároveň sa poradí s listom svätého Augustína, ktorý adresoval jeho biskupovi Valeriovi a rečou svätého Bernarda na slová: Hľa, my sme opustili všetko; a pochopí, v akom veľkom nebezpečenstve sú zlí kňazi. Ak však slová svätých ľudí, akokoľvek učených, nemajú taký účinok, počujme, čo hovorí Duch Svätý skrze Malachiáša, karhajúc kňazov: Pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst budú vyhľadávať zákon: lebo je poslom Pána zástupov. Vy však ste sa odchýlili od cesty a mnohých ste urobili kolísavými v zákone; zrušili ste zmluvu s Lévim, hovorí Pán zástupov. Nuž aj ja som vás urobil opovrhnutými a poníženými pred všetkými národmi, pretože ste nezachovávali moje cesty a robili ste v zákone výnimky (Mal 2, 7 – 9). A ak Pán tak ťažko znášal nedbalosť a zlé mravy kňazov Starého Zákona, zaiste sa bude omnoho viac rozhorčovať a hnevať na zlých kňazov Nového Zákona, ktorý je nadovšetko porovnanie posvätnejší než Starý Zákon.“

(Sv. Róbert Bellarmín, De gemitu columbae – O náreku holubice, I. kniha, kapitola VI.)

+++

1-vý piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 3. august roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: S učiteľmi Cirkvi na Kalvárii:

Sv. Róbert Bellarmín

(1542 – 1621; učiteľ Cirkvi):

„II. Vysvetlenie znamenia Najsvätejšieho Kríža

ŽIAK. Predtým, ako načneme prvú časť tejto náuky, si prajem, aby si mi ukázal, v čo treba veriť; čiže najdôležitejšie tajomstvá obsiahnuté vo Vyznaní viery, spolu s ich jasným a stručným vysvetlením.

UČITEĽ. Správne navrhuješ, tak aj urobím. Máš teda vedieť, že sú dve základné tajomstvá našej viery, obsiahnuté práve v znaku nazývanom Svätý Kríž. Prvým tajomstvom je trojjedinosť Božia. Druhým je vtelenie a umučenie nášho Spasiteľa.

Ž. Čo chápeš pod trojjedinosťou Božou?

U. To sú vznešené záležitosti a budú vysvetlené postupne v priebehu tejto náuky. Nateraz bude stačiť, ak sa naučíš jednotlivé mená a pochopíš ich, nakoľko sa dá. Jedinosť Boha je taká skutočnosť, ďaleko presahujúca všetky stvorené veci, ktorá nemá začiatok, vždy bola a bude; udržuje a riadi všetko ostatné, ňou stvorené; je nad všetkým najvyššia, najkrajšia, najvznešenejšia, najmocnejšia Pani všetkých vecí. A tá skutočnosť sa volá Boh, ktorý je jeden, pretože môže byť len jedna pravá božská prirodzenosť a bytnosť, nekonečne mocná, múdra, dobrá atď. Avšak toto božstvo sa nachádza v troch Osobách ‒ Otec, Syn a Duch Svätý ‒ trojica čo do osôb, avšak čo do prirodzenosti a bytnosti, ktorú majú spoločnú, jeden Boh. Keby napríklad boli na zemi tri osoby, z ktorých jedna by sa volala Peter, druhá Pavol a tretia Ján, majúce jednu a tú istú dušu, jedno a to isté telo, nazývali by sa troma osobami, pretože jedna by bola Peter, druhá Pavol a tretia Ján; a predsa by to bol jeden človek, a nie traja ľudia, lebo by nemali ani tri duše, ani tri telá, ale iba jedno telo a jednu dušu. To však je medzi ľuďmi nemožné, pretože ich bytie je malé a konečné, a tak nedokáže byť vo viacerých osobách. Ale pretože Božie bytie a jeho božstvo je nekonečné, nachádza sa tá istá bytnosť a to isté božstvo, ktoré sú v Otcovi, rovnako aj v Synovi a Duchu Svätom. A tak sú tri osoby, jedna je Otcova, druhá Synova a tretia Ducha Svätého, a predsa sú jediným Bohom, lebo majú jedno spoločné božstvo, jednu podstatu, jednu moc, múdrosť, dobrotu atď.

Ž. Ešte mi povedz, čo je vtelenie a umučenie Krista, nášho Spasiteľa.

U. Ide o to, že druhá osoba Trojice, ktorú menujeme Synom, popri svojom božskom bytí, ktoré mal už pred stvorením sveta, ba od večnosti, prijal ľudské telo a ľudskú dušu, teda celú našu prirodzenosť, v lone prečistej Panny; a týmto spôsobom ten, ktorý bol predtým jedine Bohom, začal byť naraz Bohom aj človekom. A potom, keď strávil tridsaťtri rokov medzi ľuďmi, ukazujúc cestu spásy a vykonajúc mnoho zázrakov, nechal sa nakoniec vyzdvihnúť na kríž, na ktorom aj zomrel, aby zadosťučinil Otcovi za hriechy celého sveta. Avšak tretí deň po smrti vstal k životu a štyridsiaty deň po Zmŕtvychvstaní vystúpil na nebesia, ako sa neskôr povie obšírnejšie pri vysvetlení dvanástich článkov. Toto je teda vtelenie a umučenie nášho Spasiteľa.

Ž. Prečo sú toto hlavné tajomstvá našej viery?

U. Lebo prvé zahŕňa prvopočiatok a konečný cieľ človeka; druhé však poskytuje jedinečný a najúčinnejší prostriedok na spoznanie onoho počiatku a na dosiahnutie posledného cieľa. Navyše vierou a vyznaním týchto dvoch tajomstiev sa odlišujeme od všetkých klamných pohanských siekt, a tiež Turkov, židov a bludárov. Napokon preto, že bez viery a vyznania týchto dvoch tajomstiev sa nikto nemôže spasiť.

Ž. Akým spôsobom sa nachádzajú tieto dve tajomstvá v znaku Najsvätejšieho Kríža?

U. Pri prežehnávaní sa znakom Kríža hovoríme: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého, a pritom na sebe naznačujeme tvar kríža. Pravou rukou sa dotýkame čela, hovoriac: V mene Otca, potom hrude, hovoriac: i Syna, a nakoniec, zdvihnúc pravicu, pokračujeme od ľavého pleca k pravému, hovoriac: i Ducha Svätého. Slová V mene znamenajú jedinosť Boha, hovoríme totiž V mene, a nie v menách; ďalej slovami V mene sa označuje božská moc, ktorá je jediná v troch Osobách. No a slová Otca i Syna i Ducha Svätého uvádzajú Trojicu osôb. Prežehnávanie v tvare Kríža predstavuje nielen umučenie, ale tiež vtelenie Syna Božieho. Prechod pravice zľava doprava, namiesto sprava doľava, znamená naše prenesenie skrze Pánovo umučenie od pominuteľnosti k večnosti, z hriechu do milosti a zo smrti do života.

Ž. Prečo robíme znamenie Kríža?

U. V prvom rade preto, aby sme svedčili, že sme kresťania, t.j. vojaci Krista, nášho najvyššieho Vládcu. Je to akýsi symbol či vlajka, ktorým sa Kristovi vojaci odlišujú od nepriateľov Cirkvi, teda pohanov, židov, Turkov a bludárov. Ďalej robíme znak Kríža preto, aby sme zvolávali Božiu pomoc pri všetkých našich dielach. Čiže týmto znakom sa volá na pomoc Najsvätejšia Trojica, pre zásluhy umučenia Krista, nášho Spasiteľa. A preto si zvyknú dobrí kresťania robiť toto znamenie, či už vstávajú z lôžka, odchádzajú z domu, sadajú k stolu, idú spať, alebo keď sa podujímajú na nejaké dielo. (Tertulián: De corona militis cap.3 [PL2/80].) Napokon robíme toto znamenie preto, aby sme sa vyzbrojili proti diabolským pokušeniam. Diabol sa totiž desí tohto znaku a uteká od neho ako zločinci, keď vidia miesto trestu. (Augustín: De diversis 83 quaestionibus q.79,n.4 [PL40/92]; Ján Zlatoústy: In Mattheum Homilia 54,n.4 [PG58/537].) A tak sa človek skrze znak Kríža častokrát vyslobodzuje z mnohých nebezpečenstiev, či už duchovných alebo časných, ak ho používa s pravou vierou a dôverou v Božie milosrdenstvo a zásluhy nášho Pána Ježiša Krista. “

(Sv. Robert Bellarmín, Catechismus seu explicatio doctrinae christianae, auctore Roberto Bellarmino, II. Vysvetlenie znamenia Najsvätejšieho Kríža)

+++

Vysvetlenie štvrtého článku (pozn.: Apoštolského vyznania viery)

Ž. Ako sa majú chápať slová nasledujúce vo štvrtom článku, teda: Trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný?

U. Tento článok obsahuje najpotrebnejšie tajomstvo Vykúpenia a v skratke hovorí toto: Po tom, čo Kristus účinkoval na tomto svete tridsaťtri rokov, učil nás cestu spásy svojím presvätým životom, náukou a zázrakmi, dal ho Poncius Pilát nevinného zbičovať a pribiť na drevo Kríža, na ktorom aj zomrel; a bol pochovaný niekoľkými svätými mužmi.

Ž. O tomto tajomstve mi prichádzajú na um nejaké pochybnosti, ktoré si želám aby si mi vyjasnil; aby som vedel byť o toľko vďačnejší Bohu za jeho dobrodenie, o koľko lepšie ho budem chápať. Preto mi povedz, že ak je Kristus Syn Boha Všemohúceho, prečo ho jeho Otec nevyslobodil z rúk Piláta? Či dokonca, ak Kristus je Boží Syn, prečo sám seba nevyslobodil?

U. Kristus sa mohol tisícimi spôsobmi vymaniť z rúk Piláta, ak by si to bol želal. Ba celý šíry svet by mu nebol mohol nijako uškodiť, pokiaľ by taká bola jeho vôľa. To sa tu dá zreteľne ukázať. Veď už dlho predtým predvídal a predpovedal svojim učeníkom, že Židia sa ho budú snažiť vydať na smrť, budú sa mu posmievať, bičovať ho a nakoniec ho usmrtia; a predsa sa pred nimi neukryl, ale dokonca vykročil v ústrety svojim nepriateľom, ktorí sa ho strojili dolapiť ‒ a predsa ho nespoznali ‒ a povedal im, že je to on, koho hľadajú. A keď v tej chvíli padli dozadu ako mŕtvi, neodišiel ‒ hoci mohol ‒, ale počkal, kým sa nepreberú a nevstanú, a až vtedy sa nechal ako krotký baránok odviesť, kam oni chceli.

Ž. Z akého dôvodu bol Kristus ochotný dať sa nespravodlivo ukrižovať a zabiť, najmä keď bol nevinný?

U. Z mnohých dôvodov, ale hlavne preto, aby Bohu Otcovi zadosťučinil za naše hriechy. Mal by si vedieť, že urážka sa hodnotí na základe dôstojnosti urazeného, a naopak, zadosťučinenie má váhu podľa dôstojnosti toho, kto ho koná; čo bude zrejmé z príkladu: Ak sluha zasadí úder kniežaťu, bude sa to považovať za vážny priestupok, podľa dôstojnosti kniežaťa; ak to ale urobí knieža sluhovi, iste sa to bude pokladať za malichernosť, kvôli nízkosti sluhu. A zase keď sluha zloží čiapku v prítomnosti kniežaťa, je to maličkosť, ale ak ju zloží knieža k pocte sluhu, bude to mať podľa vyššie uvedeného pravidla veľkú cenu. Takže po tom, čo prvý človek ‒ a my všetci s ním ‒ urazil Boha, ktorý má nekonečnú dôstojnosť, vykonaná urážka vyžadovala nekonečné zadosťučinenie. A pretože k takej dôstojnosti nemôže dospieť ani človek, ani anjel, prišiel nakoniec sám Syn Boží, ktorý má ako Boh nekonečnú dôstojnosť, prijal smrteľné telo a pre Božiu česť sa v tomto tele vydal na smrť na kríži; a týmto spôsobom zadosťučinil svojím trestom za našu vinu.

Ž. Aký je ďalší dôvod, pre ktorý chcel Kristus podstúpiť tak trpkú smrť?

U. Zaiste aby nás svojím príkladom naučil čnosti trpezlivosti, pokory, poslušnosti a lásky, čo sú štyri čnosti naznačené štyrmi koncami Kríža. Veď sa nedá nájsť väčšia trpezlivosť, ako nevinne vytrpieť tak potupnú smrť; ani väčšia poníženosť, ako keď Pán všetkých pánov sa nechá zavesiť na kríž medzi zbojníkov; ani väčšia poslušnosť, ako chcieť radšej pretrpieť smrť, než nenaplniť Otcov príkaz; a napokon ani väčšia láska, ako položiť život za spásu svojich nepriateľov. A treba vedieť, že láska sa väčšmi prejavuje skutkami než slovami, a väčšmi vlastným utrpením, než vykonanými činmi. Tak Kristus ukázala to nielen nekonečným množstvom nám udelených dobrodení, ale aj vlastným umučením a smrťou ‒, že nás najhorlivejšie miluje.

Ž. Ak je Kristus Bohom aj človekom, ako sa vyššie povedalo, a Boh je ušetrený všetkého utrpenia a smrti, ako je tu možné hovoriť, že trpel a zomrel?

U. Práve preto, že je Bohom aj človekom, môže naraz trpieť aj netrpieť, zomrieť aj nezomrieť. Nakoľko je Bohom, nemôže trpieť ani zomrieť, ale nakoľko je človekom, môže trpieť aj zomrieť. Preto som povedal, že súc Bohom, stal sa človekom, aby zadosťučinil za naše hriechy, prijmúc na svojom presvätom tele trest smrti, čo by inak nebol mohol urobiť, ak by sa nebol stal človekom.

Ž. Ak teda Kristus zadosťučinil Otcovi za hriechy všetkých ľudí, ako to, že je toľko ľudí zatratených, a prečo nám treba robiť pokánie za naše hriechy?

U. Kristus vskutku zadosťučinil za hriechy všetkých ľudí, ale aj tak je potrebné v tom-ktorom prípade osobitne žiadať o udelenie tohto zadosťučinenia. To sa robí vierou, sviatosťami a dobrými skutkami, no predovšetkým pokáním. Teda človek má vytrvať v pokání a dobrých skutkoch, hoci už Kristus za nás trpel a zadosťučinil. Preto aj sú mnohí zatratení a zostávajú Božími nepriateľmi, buď že sa vzpierajú prijať vieru, ako židia, Turci a bludári; alebo nechcú pristúpiť k sviatostiam, napríklad tí, čo odmietajú prijať krst alebo sa vyspovedať a statočne zmyť hriechy pokáním; alebo tí, čo si nezaumienia žiť v súlade s Božími príkazmi.

Ž. Objasni mi to prosím na príklade.

U. Predstav si takýto príklad: Keby bol niekto, kto sa veľa namáhal a svojou prácou a námahami získal veľké množstvo peňazí, ktoré by stačili na splatenie všetkých dlhov v tomto meste, a tie by položil do pokladnice, s tou podmienkou, že z nej môžu brať len tí, ktorí donesú potvrdenie o dlhu. Taký človek by teda naozaj zo svojej strany za všetkých zadosťučinil, a predsa zostanú mnohí zadĺžení, pretože ‒ či už zadržaní pýchou, lenivosťou alebo iným zlom ‒ buď si nevyžiadajú potvrdenie, alebo sa odmietnu dostaviť k pokladnici, aby prijali peniaze.“

(Sv. Robert Bellarmín, Catechismus seu explicatio doctrinae christianae, auctore Roberto Bellarmino, Vysvetlenie štvrtého článku Apoštolského vyznania viery)

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 27. júl roku Pána 2018:

Bola doplnená rubrika: O moci Kristovho svätého Kríža:

sv. Izák Ninivský, alebo: sv. Izák Sýrsky (*ok. 640 – † ok. 700):

„Pre pravých veriacich znamenie Kríža nie je niečo malé, pretože vládne presvedčenie, že v ňom sú akoby obsiahnuté všetky symboly. A kedykoľvek pozdvihnú oči a pohliadnu naň, akoby kontemplovali Kristovu tvár, a tak sú naplnení úctou voči nemu: pohľad naň ich napĺňa úctou a bázňou a súčasne láskou… A kedykoľvek pristupujeme ku Krížu, akoby sme sa približovali ku Kristovmu telu: tak sa nám to javí, keď v neho veríme. A keď k nemu pristupujeme a hľadíme naň, svojou mysľou mysticky kráčame priamo do neba.“

(sv. Izák Ninivský, II. diel, Homília 11, 17 – 19)

+++

Kríž je Kristov odev, ako je Kristovo človečenstvo odevom Božstva. A tak dnes Kríž slúži ako obraz v očakávaní času, kedy bude zjavený ten skutočný Prvo-obraz: potom už tieto veci nebudú potrebné. Pretože Božstvo prebýva neoddeliteľne v Človečenstve, bez konca a naveky, inými slovami: neobmedzene. Preto hľadíme na Kríž ako na miesto, ktoré patrí k Šekine Najvyššieho (pozn.: Prítomnosti Najvyššieho), Pánovu svätyňu, oceán symbolov Božej ekonómie. Táto podoba Kríža skrze oči viery zjavuje obraz, ktorý patrí k obom Zákonom… Navyše je to konečná pečať ekonómie nášho Spasiteľa. Kedykoľvek sa sústredene zahľadíme na Kríž, so stíšenou mysľou, usporadúva sa do celku a pred naším vnútorným zrakom vyvstáva spomienka na celú ekonómiu nášho Pána.“

(sv. Izák Ninivský, II. diel, Homília 11, 24 – 26)

+++

V okamžiku, keď je podoba Kríža nakreslená na stenu alebo na dosku alebo je zhotovená z nejakého druhu zlata alebo striebra alebo niečoho podobného alebo vyrezaná z dreva, hneď sa oblieka do Božej moci, ktorá tam (pozn.: v arche zmluvy) prebývala, napĺňa sa ňou a stáva sa miestom Božej Šekiny (pozn.: Božej Prítomnosti).

keď hľadíme na tento obraz (pozn.: Kríž) v čase modlitby alebo keď mu prejavíme úctu, pretože na ňom bol ukrižovaný Človek (pozn.: Bohočlovek Ježiš Kristus; 1 Tim 2, 5; Jn 1, 1; 14; 20, 28), dostávame skrze neho božskú moc a sme uznaní za hodných pomoci, spásy a nevýslovného dobra v tomto svete i vo svete budúcom a to všetko skrze Kríž.“

(sv. Izák Ninivský, II. diel, Homília 11, 12; 13)

+++

V Kríži prebýva neobmedzená Božia moc, podobne ako sídlila nepochopiteľným spôsobom v arche (pozn.: Ex 25, 10 – 22), ktorú izraelský ľud uctieval s veľkou vážnosťou a bázňou a skrze ktorú táto moc pôsobila zázraky a mocné znamenia uprostred tých, ktorí sa nehanbili nazývať ju »Boh« (pozn.: Nm 10, 35 – 36), to znamená, že na ňu hľadeli s bázňou ako na Boha kvôli sláve vznešeného Božieho mena, ktoré bolo nad ňou. Archa bola pod Božím menom uctievaná nielen izraelským ľudom, ale tiež cudzími národmi, ktoré boli jeho nepriateľmi: »Beda nám, pretože dnes prišiel do tábora Boh tohto národa« (pozn.: 1 Sam 4, 7). My veríme, že moc, ktorá bola v arche, je v tejto velebnej podobe Kríža, ktorý uctievame s mocným vedomím, že je tu prítomný Boh.“

(sv. Izák Ninivský, II/11, 3 – 4)

+++

„Nevrhol sa snáď Mojžiš a ľud s veľkou bázňou a chvením pred archou na zem? Neležal pred ňou Jozue, syn Nunov, tvárou k zemi od rána až do večera? (pozn.: Joz 7, 6) Neukázali sa tam hrozné Božie zjavenia, aby tento predmet obdarili cťou, pretože v ňom prebývala Šekina Božia? A táto Šekina (pozn.: Prítomnosť Božia) teraz prebýva v Kríži; z archy odišla a tajomne sa zabývala v Kríži.“

(sv. Izák Ninivský, I/11, 5)

+++

Mocou Kríža mnohí krotili divoké zvieratá, statočne čelili ohňu, kráčali po jazerách, kriesili mŕtvych, zadržiavali pohromy, vo vyprahnutej a neobývanej krajine dávali vytrysknúť prameňom, vymedzili hranice moru, prikázali mocným prívalom riek, aby tiekli za nimi, a zvrátili tok vody. Prečo o tom hovorím? Sám diabol a jeho tyranstvo stojí v hrôze pred podobou Kríža, keď ho proti nemu zobrazíme.“

(sv. Izák Ninivský, II/11, 7 – 8.)

+++

+++

Piatok - deň umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista, 18. november roku Pána 2016:

Vďaka nekonečne dobrému Trojjedinému Bohu bola urobená NOVÁ rubrika:

2. Kniha

VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE:

Kniha V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti:

2. Kniha – 2-oj stranová – (rok Pána 2016; PDF)

2. Kniha – 1-no stranová (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF)

2. Kniha – Obálka FB (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF)

2. Kniha – Obálka ČB (pre TLAČ) – (rok Pána 2016; PDF)

+++

Autor tejto knihy i tejto internetovej stránky DOVOĽUJE túto knihu a tiež fotografie, kresby, alebo texty z tejto internetovej stránky VOĽNE šíriť!

+++

+++

+++

Veľký Piatok - 18. apríl roku Pána (a Sedembolestnej Panny Márie) 2014:

Bola urobená nová rubrika: Dielo vtelenej nekonečnej Lásky a dielo naše:

Brat Ján Mária od ukrižovanej Nekonečnej Lásky

Dielo vtelenej Nekonečnej Lásky a dielo naše

Veru, biedne je to srdce, ktoré bude toto čítať
a nebude pri tom skrúšene, v Božom objatí plakať:

Moja ukrižovaná Nekonečná Láska – moje všetko dobro!

Dnes, na Veľký Piatok – 18. apríla Tvojho roku 2014, v tento najsladší, najláskyplnejší a najobdivuhodnejší deň v roku, Tebe samému – Trojjedinému Bohu, venujem z celého svojho passionistického srdca túto maličkú kytičku mojej vďačnej spomienky na Tvoje obdivuhodné skutky bezhraničnej lásky, ktoré si nám vo svojom pozemskom živote preukázal a ktorými si nám dokázal svoju nekonečnú lásku, ktorou nás miluješ, ako – viem, že malé a nepatrné – zadosťučinenie predovšetkým za všetky moje hriechy i hriechy celého sveta:

Ty, Boh, všemohúci Vládca, bol si pri príchode na našu zem anjelom ohlásený ako večný Kráľ – naopak, my sme Ťa posmešne vyhlásili za kráľa, korunovali tŕňovou korunou, Tvoje zbičované, krvou zaliate telo zaodeli šarlátovým plášťom, do ruky Ti dali za žezlo trstinu, a potom Ti vzdávali náš „kráľovský“ hold: pľuli sme na Teba, trstinou Ťa bili po hlave, kľakali pred Tebou a robili si z Teba posmech!

Ty, nekonečne blažený Boh, Kráľ kráľov, Pán celého stvorenia si zostúpil zo svojho nebeského trónu ako pokorný sluha k našim nohám, aby si ich umýval – naopak, my sme z Teba urobili kráľa každej bolesti a potupy a na tróne, ktorý sme Ti zhotovili – na kríži Ťa s tŕňovou korunou na hlave vyzdvihli zo zeme do neba a potom nevďačne pod ním šliapali svojimi nohami po Tvojej svätej krvi, ktorú si vylieval za našu spásu!

Ty, Všadeprítomný, v ktorom prebýva celé stvorenie, prišiel si nám darovať Božie kráľovstvo – naopak, my sme Tebe hneď v prvom dni Tvojho narodenia, keď si to najviac potreboval, odmietli poskytnúť prístrešie!

Ty si nás stratených prišiel hľadať ako tichý, krotký Boží Baránok, nekonečne žízniaci po našej spáse – naopak, my sme Ťa od Tvojho narodenia hľadali a prenasledovali s rúhavým revom ako zúrivé levy, nenásytne hladné po Tvojej smrti!

Ty si chlebom zázračne nasýtil tisíce hladných ľudí, ktorí tri dni nejedli, aby na ceste domov od vysilenia nepoomdlievali a Seba samého si nám v Chlebe – Eucharistii zanechal ako posilu na našej ceste do neba – naopak, my sme Ťa nasýtili hladom, smädom a mnohorakým mučením – celkom vysilili a potom, v takomto stave, s ťažkým krížom na ramenách hnali na Golgotu!

Ty si vínom zázračne napojil svadobčanov a svoju vlastnú Krv – Seba samého si nám pod spôsobom vína zanechal ako nápoj večného života – naopak, my sme Ťa na kríži napájali octom a Tvoju svätú krv považovali za nič!

Ty si sa 40 dní postil, vôbec nič nejedol a po celý život žil v chudobe a skromnosti – naopak, my sme Ťa nazvali pažravcom!

Ty si z neba zostúpil, aby si sa stal našou cestou, ktorá vedie do večnej nebeskej blaženosti a bol náš vodca – naopak, my sme od Teba bočili a vraveli o Tebe, že si zvodca!

Ty si nás prišiel pozdvihnúť z pekelnej priepasti do pre nás nedostupnej nekonečnej nebeskej výšiny – do Božieho kráľovstva – naopak, my sme Ťa vyviedli na zráz vrchu a stadiaľ chceli zhodiť dolu!

Ty si často na unavených nohách kráčal za chorými, aby si ich uzdravil citlivým dotykom svojich rúk – naopak, my sme Tvoje nohy a ruky bezcitne pribili na kríž!

Ty, vtelená nekonečná Múdrosť si nás učil Božej múdrosti – naopak, my sme Ťa vyhlásili za šialeného a pomäteného!

Ty, vtelená neomylná Pravda si nás učil bez najmenšej lži oslobodzujúcej pravde a potvrdzoval ju veľkými zázrakmi – naopak, my sme Ti neverili a nazvali Ťa klamárom!

Ty si vyháňal z ľudí zlých duchov a porazil Knieža temnoty – naopak, my sme o Tebe vraveli, že si posadnutý zlým duchom a spoločníkom satana!

Ty si svojou slinou vrátil slepým zrak a hluchonemému reč a sluch – naopak, my sme Ti opovržlivo pľuli do tváre!

Ty si uzdravoval hluchých a odťaté ucho vrátil Tvojmu nepriateľovi a uzdravil ho – naopak, my sme Ťa zauškovali!

Ty, vševidiaci a vševediaci Boh si nám, telesne i duchovne slepým ľuďom, vracal zrak – naopak, my sme Ti zakryli oči handrou a potom Ťa päsťami surovo bili po tvári so slovami: „Prorokuj, hádaj, kto Ťa udrel“!

Ty, Svetlo sveta si nás prišiel oslobodiť z temného žalára, z večnej tmy – naopak, my sme Ťa väznili v temnici a potom zabili a vložili do temného hrobu!

Ty, Božia živá Voda, prišiel si uhasiť náš smäd po večnom šťastí – naopak, my sme Ťa na kríži trápili smädom!

Ty, keď si spal na dreve, ktoré pohlcovali vlny rozbúreného jazera a Tvoji učeníci, zachvátení hrôzou z blížiacej sa smrti Ťa budili, hneď si vstal a oslobodil ich od smrteľnej hrôzy – naopak, v deň, keď si sa dobrovoľne chystal „usnúť“ na dreve a Tvoja duša od smútku, úzkosti a hrôzy zomierala a Tvoje telo sa potilo krvou – hoci si nás žiadal, aby sme s Tebou bdeli –, my sme zaspali a keď si nás zobudil, znova sme zaspali, tri razy si prišiel za nami a zakaždým si nás našiel spať, nedokázali sme s Tebou bdieť ani jednu hodinu!

Ty si nám rozviazal otrocké putá a oslobodil si nás od hriechu a večnej smrti – naopak, my sme Ťa zviazali ako zločinca a v putách odviedli na smrť!

Ty, Najvyšší, ktorý nás nekonečne prevyšuješ, dal si nám moc šliapať po našich nepriateľoch – hadoch – zlých duchoch, ktorí nás chcú stiahnuť dolu k sebe do večného zatratenia – naopak, my – prach, sme sa s nimi spolčili a spolu s nimi šliapali po Tebe ako po červíkovi a uličnom blate!

Ty si uzdravil a k nebu vzpriamil k zemi zhrbenú ženu, ktorú satan sužoval 18 rokov – naopak, my sme spolu so satanom zaťažili Tvoje plecia ťažkým krížom a vyčerpaného Ťa zrazili do prachu k našim nohám!

Ty, vidiac na dreve ťažkými hriechmi obťaženého Zacheja, povolal si ho dolu a oslobodil od nich – naopak, my sme Ťa na zemi ťažkými hriechmi obťažili a vyzdvihli a zavesili na smrtiace drevo!

Ty, nekonečne slobodný a všadeprítomný Boh si uzdravoval telá ochrnutých, dával im slobodu pohybu – naopak, my sme Tvoje telo bolestne znehybnili klincami na kríži a potom, keď si na ňom zomrel, ho zavreli do malého, tesného hrobu!

Ty, vtelené Božie Slovo si nám hovoril slová večného života – naopak, my sme Ťa na kríži umlčali!

Ty, aby si nás získal, si za naše vykúpenie zaplatil Božej spravodlivosti na kríži svojou bolestnou smrťou nekonečnú cenu – naopak, my – aby sme sa Ťa zbavili – sme za Tvoju bolestnú smrť zaplatili 30 strieborných!

Ty, chcejúc posilniť našu vieru, si sa pred našimi očami slávne premenil a majestátne zažiaril v nadpozemsky bielom odeve – naopak, my sme Ťa v deň Tvojho umučenia a smrti pred očami sveta zosmiešnili okrem iného aj tým, že sme Ťa obliekli do žiariaceho lesklého rúcha!

Ty si uzdravil mnohých malomocných, ktorých telá boli celé znetvorené a z ktorých odpadávali kusy mäsa – naopak, my sme celé Tvoje telo od hlavy po päty bičmi znetvorili a to tak strašne, že celé bolo dotrhané až do kostí a viseli z neho kusy mäsa!

Ty, nekonečná vtelená Krása, najkrajší z ľudských synov, prišiel si prinavrátiť nášmu Božiemu obrazu stratenú krásu – naopak, my sme Tvoj ľudský výzor zohavili na nepoznanie!

Ty, nekonečná, nesmrteľná Blaženosť, ktorá všetko stvorené zaodieva existenciou a tvarom, si prišiel zaodieť našu dušu i telo Sebou – naopak, my sme vyzliekli nehanebne Tvoje telo zo šiat donaha a Tvoju dušu, zdĺhavou bolestivou smrťou z tela!

Ty, nekonečné Bohatstvo si nás prišiel obohatiť – urobiť z nás Božie deti – naopak, my sme z Teba urobili najväčšieho chudáka a vzali Ti aj to posledné: šaty, dobré meno i život!

Ty si nad naším nešťastím, bolesťou a smrťou plakal – naopak, my sme sa z Tvojho nešťastia, bolesti a strašnej smrti smiali!

Ty, nekonečne milosrdný Boh, si nás svojou svätou krvou obmyl, očistil od našich hriechov a zachránil pred večnou smrťou – naopak, my sme Ťa – hoci sme vedeli, že si nevinný – vydali na smrť a potom si hriešne umyli ruky vo vode a vyhlásili, že nemáme vinu na Tvojej krvi!

Ty, Nevinný si sa stal vinný namiesto nás vinníkov a bol si za naše viny umučený a ukrižovaný – naopak, my vinníci sme oslobodili zločinca – Barabáša a namiesto neho – a to aj napriek tomu, že Tvoj sudca Ťa vyhlásil za nevinného – urobili sme z Teba vinníka, ktorý si zasluhuje smrť na kríži!

Ty, nepoškvrnená Nevinnosť, keď Ťa na kríži pre naše viny pohlcovala strašná smrť, si nás ospravedlňoval pred Otcovou spravodlivosťou – naopak, my sme pred sudcom, ktorý Ťa ospravedlňoval a vyhlasoval za nevinného, na Teba žalovali, krivo Ťa pred ním obviňovali a s veľkým krikom si od neho vynucovali túto Tvoju strašnú smrť!

Ty, nekonečná Spravodlivosť, prišiel si nás ospravedlniť a zachrániť pred večnou smrťou – naopak, my sme Ťa nespravodlivo odsúdili na smrť!

Ty, svätý Boh, nekonečná vtelená bezhriešnosť a nevinnosť, prišiel si nás hriešnikov oslobodiť z otroctva hriechu – naopak, my sme Ťa započítali medzi zločincov!

Ty, vtelená nekonečná Dobrota si nežne objímal deti a požehnával ich – naopak, my sme Tvoje ruky surovo rozpäli na kríži, aby si na ňom zomrel ako prekliaty!

Ty, večný Život si zo smrti a hrobu povolával mŕtvych späť k životu – naopak, my sme Ťa zabili a vložili do hrobu!

Ty, Boh, Boží Syn si nás stratených vo večnej smrti prišiel v ľudskom tele hľadať až za svoju smrť, aby si nás so sebou zjednotil v Jedno – urobil údmi svojho Tela – daroval nám Božie synovstvo – naopak, my, hoci sme s Tebou žili tri roky v jednom dôvernom spoločenstve a vedeli, že si Boží Syn, sme Ťa zradili, za 30 strieborných Tvojim nepriateľom predali a vydali na smrť, rozutekali sa od Teba do všetkých strán, pred ľuďmi prisahali, že Ťa nepoznáme a na kríži, keď si za nás zomieral v desivej smrteľnej opustenosti, Ťa zanechali samého!

Ty, Boh v ľudskom tele si všetkým ľuďom na kríži svojou strašne bolestivou smrťou vydobyl blažený večný život – naopak, my hriešnici sme sa vtedy, keď si za nás na kríži v strašných bolestiach zomieral, stojac pod ním, z Teba smiali, potriasali hlavami a rúhali sa Ti, že nedokážeš zachrániť ani len seba!

Ty si pre nás na kríži otvoril dokorán svoje dlane, náruč i srdce, ktoré si dovolil vojakovi kopijou otvoriť, pretože si chcel aby sme doň vstúpili – do blaženého objatia Tvojej ukrižovanej nekonečnej lásky – naopak, my sme pred Tebou svoje srdcia zatvrdili a Tvoje plačúce oči hľadeli na naše doširoka napriahnuté ramená s otvorenými dlaňami, ktoré Ťa fackali, na naše dlane zovreté v päsť, ktoré Ťa nemilosrdne bili a na naše dlane zvierajúce kamene, povrazy, palice, kopije, biče, klince, kladivá, ktoré Ťa mučili a nakoniec aj zabili!

Ty nekonečná Blaženosť, priniesol si nám večný Boží život bez bolesti a trápenia – naopak, my sme celý Tvoj ľudský život naplnili slzami, trýzňou a najväčšími mukami!

Ty, Boh, vtelená Nekonečná Láska si nás miloval až do krajnosti – naopak, my sme Ťa až do krajnosti nenávideli!

+++

!!!

Ak Boh dovolí, na túto internetovú stránku bude neskôr do nej vložený po zhotovení (napísaní) jej ZÁVEREČNÝ VRCHOL - 5 Kníh VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE.

Z VEĽKEJ KNIHY O UKRIŽOVANEJ NEKONEČNEJ LÁSKE sú už HOTOVÉ tieto jednotlivé knihy:

1. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky v dokonalých číslach,

2. Kniha: V náručí ukrižovanej Nekonečnej Lásky vo Fibonacciho postupnosti

a

5. Kniha: V náručí ukrižovaného Božieho Slova.

+++

Kto chce, nech sa prosím za mňa pomodlí, aby som vždy a všade, až do konca svojho života, čo najdokonalejšie plnil Božiu vôľu. ĎAKUJEM!

+++