Z mesačníka:

Duchovný Pastier

ČASOPIS KATOLÍCKEHO KŇAZSTVA

Hlavný redaktor
ANDREJ HLINKA,
farár.

Zodpovedný redaktor
ŠTEFAN MNOHEĽ,
kňaz spišský.

S povolením najdôstojnejšieho Ordinariatu
spišského pod čís. 1060.
………………………1917.

ROČNÍK II.
1918 – 19.
ČÍSLO 11 – 12.

RUŽOMBEROK
Vydáva a tlačí: „Leo“ kníhtlačiarsky a nakl. spolok účast. spoločnosť.
1919.

Mons. Andrej Hlinka

(* 27. september 1864, Černová – † 16. august 1938, Ružomberok),

slovenský katolícky kňaz – rodoľub,
ktorému pápež Pius XI. za jeho zásluhy udelil 9. marca roku Pána 1927 čestný titul
„apoštolský protonotár“.

NA SVIATOK SV. APOŠTOLOV ŠIMONA A JÚDY

„Nie je sluha väčší nad svojho pána.“
Ján 15, 20.

U Grékov bolo starou obyčajou, že sa prichádzajúci hosť poctil pohárom vína. Toto bolo dôkazom najväčšej úcty a priateľstva. Nechcel-li hosť prijať ponúknutý mu kalich, hostiteľ mu povedal: „Aut bibe aut abi!“ Slovensky: „Pi alebo choď!“ – ako by mu povedal: priateľu! na dôkaz môjho úprimného priateľstva vypi tento pohár, buď nám vítaným, alebo odíď zo spoločnosti našej. Tento zvyk zachováva aj Boh s nami, lebo hneď, ako sa narodí človek, podáva nám pohár trpký, a víta nás s tým, že musíme okúsiť všetky neresty života časného.

I dnešná slávnosť je výmluvným dôkazom toho. Slávime dvojnásobnú slávnosť, dvoch apoštolov: Šimona a Júdu. Jedon drží pilku a druhý kyjak. A čo značia tieto nástroje? – „Kalich môj síce budete piť, ale dať vám sedieť na pravici mojej, alebo na ľavici, neprináleží mne, lež ktorým to prihotovil môj Otec.“ (Mat. 20, 23.) Tú pravdu značia mučedelnícke nástroje v rukách sv. apoštolov, Šimona a Júdy.

Pili kalich Pánov, jedon z Mezopotámii, druhý z Egypta, až ich konečne spojila Persia, kde slávne dokončili beh života svojho mučedelníckou smrťou. Život ich bol životom apoštolov a mučedelníkov. Na nich splnily sa slová ich Majstra: „Mňa prenasledovali, aj vás prenasledovať budú.“ (Ján 15, 20.) Ich Pán a Majster pripravil im hody: horúčosť i zima, hlad i smäd, muky i trápenie, biedu i nešťastie, nemoc a kríže im pripravil a volal: „Pi, alebo odíď!“ – Podobne deje sa s každým človekom, či je vysokého alebo nízkeho rodu. Alebo prejde ohňom utrpenia, alebo von zo sveta. A či sme my iné, ako Pán náš a Jeho učenníci? Niet rozdielu: človek narodený zo ženy, za krátky čas žijúci naplnený býva mnohými biedami. (Jób 14, 1.) Musíš aj ty piť, ako iní, lebo trpký kalich neobíde žiadneho, nevyníma ani teba. Korunovaný Žalmista hovorí: „Kalich v ruke Pánovej plný je miešaného, budú ho piť všetci hriešnici zeme.“ (Žalm 74, 7 – 8.) Čo okúsil Pán a Jeho apoštolovia, tomu sa nevyhne žiadon smrteľník.

Preto uvažujme o útrapách života, a povedzme, keď sme celý prestáli: „Všetko dobre učinil!“ (Mark. 7, 37.)

Že žiadon človek neostane na zemi za dlhší čas bez krížov a trápenia, nepotrebujeme dokazovať; o tom nás učí každodenná zkúsenosť. Nemoc, nedostatok, žiaľ sú podielom človeka.

Naša cesta je úzka a chodník skalnatý, a treba nám hodne sily. Podá-li nám dobrý priateľ pohár vína alebo piva, neodmrštneme ho ľahkomyseľne, a trebárs by bol kalich a nápoj i nedobrý, predsa ho vďačne príjmeme, lebo pochádza z rúk dobrého priateľa. Preto, milý kresťane, ktorého tak často počuť trpko sa ponosovať na ťarchy života, povedz mi, z čej ruky pochodí tento kalich útrap životných?

Odpovieš: Tento alebo tamten nepriateľ mi zapríčinil toľko nepríjemností svojím nespravodlivým vystupovaním. Tamten ma doniesol o dobré meno a pokoj. Mýliš sa. On je len nástrojom v rukách Božích, nášho dobrého Otca. Pochybnosť zaháňa Písmo Sv.: „Dobré i zlé, život i smrť, chudoba a dôstojnosť pochádza od Boha.“ (Eccl. 11, 14.) Čuj roztrpčenú Annu v kostole modliacu sa: „Pán dáva život a smrť, a On vedie do kráľovstva smrti a vyvádza odtiaľ; Pán činí chudobným i bohatým – On ponižuje a povyšuje!“ (I. Kráľ 2, 6 – 7.)

A čo sú vlastne biedy životné? Čo je dobré a čo je zlé? My držíme za dobré to, čo sa nám ľúbi, alebo nám prospeje; za zlé to, čo nás zarmucuje. V skutočnosti je tomu ale nie tak. Môže byť niečo zlým v našich očiach, snáď na chvíľu a v prítomnosti, ale v budúcnosti môže nám byť ono najlepším. Viďme príklad Jozefa patriarchu.

Bratia ho predali. Bieda ich núti do Egypta. Jozef sa nedá znať. Jeho úradník im naplňuje vrecia zbožím, na dôvažok každému kladie peniaze na vrch do vreca. Benjamínovi ale ešte i Jozefov strieborný pohár. Bratia odišli. Sotva opustili kniežací palác, už je posol za nimi. „Zlostníci, čo ste učinili? Za dobré ste sa zlým odplatili, a pohár môjho pána ste odcudzili!“ (Gen. 44, 4 – 5.) Ako hrom účinkuje táto reč na bratov Jozefových. „Sme nevinní, a synom smrti nech je ten, pri ktorom sa nájde pohár.“ (Gen. 44, 9.) Otvárajú sa vrecia od najmenšieho do najväčšieho, a hľa, vo vreci Benjamína ukáže sa strieborný pohár.

Čo si myslia bratia? Ako zanevrú na mladého Benjamína? On, nevinný chlapec, díva sa a trasie plný zármutku a strachu, a dľa jeho mienky smrť ho nevyhnutne očakáva, a to je tým viac, že sú jeho bratia prepustení, ale on, ako zlodej je do kráľovského väzenia hodený. Koľká bolasť sviera srdce nevinného chlapca. Kto spôsobil toto zlo? Benjamín? Nie. Sám Jozef, ktorý predsa okrem otca snáď nikoho tak nemiloval, ako práve najmladšieho brata Benjamína. A hľa, čo nevykoná z lásky! Tu oprávnene hovorí sv. Rehor veliký: „Ó mučenníku milosrdenstva! a tak veľmi trápi a miluje. On miluje Benjamína nad všetkých bratov, a predsa ho zarmucuje, sužuje a trápi, ako žiadneho z bratov.“

Koho tu máme myslieť v osobe Jozefa? Nikoho iného, ako nášho Spasiteľa Ježiša Krista. A ktože sú Jeho bratia? Všetci kresťania. On nám podáva z toho divotvorného kalicha utrpenia a zármutku, z ktorého On sám hodne zakúsil. Áno, On ho posvätil a sošľachtil svojimi Božskými ústami.

A čo nám chce ukázať Pán týmto podivným kalichom? Nič iného, ako či sme Jeho dobrými dietkami, a či patríme do počtu Jeho vyvolených? Tu sa ukazuje, či sme pre blaženosť a nebo určení – lebo do neba nevedie široká cesta rozkoše a pôžitkov, ale uzučký chodník nasledovania Kristovho, lebo „Učenník nie je nad učiteľa.“ (Mat. 10, 24.) A ty, kresťane, v ktorého vreci sa nachádza kalich utrpenia a prenasledovania, ty si tým drahým a milovaným Benjamínom. Často ovšem sa ti predstavuje trpkou a tvrdou ruka Otca nebies. Ona je dobrotivá a láskyplná voči svojim dietkam, a predsa ich navštivuje mnohými biedami a tak ich núti piť kalich utrpenia až do dna.

Pozri na trpezlivého Jóba, zkúšaného Tóbiáša, nevinného Daniela, ukameňovaného Štefana, zťatého Pavla. Či by títo nemali byť bohumilými dietkami? A predsa sú takto ťažko zkúšaní, pravda, k ich najväčšiemu prospechu.

Kríže a biedy životné by sme mohli nazvať kvetom a poslami mnohého dobrého, ako to hovorí sv. Rehor nyssenský. Máš, kresťane, malý sad, nepatrnú záhradku, vidíš-li na jar stromy posypané hustým a voňavým kvietim, máš sladkú nádej na hojnosť chutného ovocia. Nekvitne-li tvoja jabloň alebo hruška, jaseni sa netešíš, ani ju túžobne nečakáš.

Ty si stromom. Kvitneš-li za jara a sparna životného bohatým kvietim krížov a utrpenia, neboj sa. Očakáva ťa hojná odmena a oberačka. Stodoly tvoje budú preplnené. Veď dnes trpíš niečo zlého, ale ono je voči tomu, čo nás očakáva dobré.

Príde pokušenie, a tážeš sa ma v srdci: čože dobrého mi môže doniesť moja chudoba? Som so všetkých strán utlačený a prenasledovaný. Nemoc ma stále tlačí k posteli a život môj padá, ako ťažké kamene a nevyslyšaný som nikde, a neprijatá je moja žaloba. Priateľu, ver mi, sú to kvety a to bohaté. Kvety požehnanej žatvy.

Zase sa navraciam k Jozefovi Egyptskému; nehže ti slúži za vzor. Pozri naň a súď ako prišiel k vyvýšeniu a sláve? Zrada, nevera braterská bola tým chodníkom, ktorým kráčal do žalára. Stone, ale nezúfa. Trpí a čaká. Prešlo jaro, pominula sa horúčosť žalára. A hľa, Boh obrátil všetko k dobrému jeho, premôžúc pokušenie nevernej manželky Putifárovej ho ženie do žalára.

Tam máš Mojžiša, veľkého proroka starej doby. Kto bol tento bohuznámy muž? Synom chudobného pastiera. Pýtaj sa ho, že ako sa to stalo, ako sa dostal do kráľovského dvora? Ako sa dostal do domu kráľovského syn ľudu? A odpovie ti Písmo Sv.: Najprv ho chceli zadusiť, konečne ho z milosrdenstva nahého hodili do smolou vymazaného koša, pustili do rieky. „Tu ma, a nie inde – volá on sám – našla dcéra kráľovská. Vo vode, v zime a trsti som vyrástol na proroka. Iné čítaj v I. knihe mojej a nájdeš, kresťane, seba samého.“

A ty, šťastná kráľovno Esther, ako si došla slávy kráľovskej, keďže si ty bola chudobným židovským dievčaťom? Čítaj jej knihu a dozvieš sa, že bola od Persov násilne z domu odvedená a dlho viedla chudobný a utiahnutý život, až si ju konečne Asvur kráľ zamiloval, a ju mnoho zkúšanú otrokyňu na prestol kráľovský povýšil.

Ale i telesného mrzáka Miphibosetha vám uvádzam. Bol to syn kráľovského syna Jonatháša. A ako sa to stalo, že on samojediný ostal z celej kráľovskej rodiny Saulovej? Ľahká odpoveď: od malička trpel, bol mrzákom, lebo si náhodou obe nohy zlomil. Celý svet ho držal za nešťastného a poľutovania hodného. Nebol súci ani do práce, ale ani do vojny. Boh láskavý ale tento kríž obrátil v jeho prospech a blaženosť. „Moji všetci bratia a celá rodina zahynula jedného dňa v boji, ja sám som ostal z celej rodiny – a bohatstvo otca môjho prešlo na mňa.“ Hľa, sladké ovocie kríža. Či pri pohľade na tieto skutočné pády nevyvoláš s Pánom tvojím? „Nemám-li piť kalich, ktorý mi dal Otec?“ (Ján 18, 11.) Áno, Otec ťa navštevuje, Otec karhá a tresce, aby ťa ako zlato v ohni zkúšok zkúsil.

Čo poviete vy ctitelia apoštolov Šimona a Júdu. Vdova, ktorá si žila za roky v radosti a hojnosti, dnes nemá skyvu čierneho chleba. Je to kríž. Voľakedy dávala si hojnú almužnu, dnes si ty odkázaná na almužnu a pomoc. Uváž, že ti Boh poslal tento kalich. Roľník, majster, sluha máte každý svoj kríž. Robte podobne. A jestliže by ani horká bylina z vôle Otca nevedela osladiť kalich tvojho utrpenia, vhoď do neho malú čiastku z kríža Spasiteľa a našich apoštolov. Pridaj niekoľko kvapák octu a žlče na kríži umierajúceho Krista a presvedčíš sa, že pravdu mlúvil veľký otec sv. Augustín, privolávajúc ti: „Nič nie je tak trpkého pri smrti, čo by smrťou Kristovou nemohlo byť osladené!“

Putujeme ako Židia po suchopárnej púšti života. Nedostáva sa nám vody sladkosti, ako kedysi vyvolenému národu. Čo robiť, kde hľadať liek a útočište? Židia dostali od Mojžiša sladké drevo. Toto pustili do vody a osladla. Učiň podobne. Ponosuješ sa, že ti Boh nepraje kvapky útechy. Že dokiaľ ostatní majú hojnosť všelijakých vecí, teba stíha škoda, kríž, trápenie, nehoda a prenasledovanie. Nešomri, pokús sa, vezmi kúsok sladkého dreva. Dreva totižto kríža Kristovho; pusť do vody tvojich bied. Uváž, čo On trpel. Čo trpeli mučenníci a svätí, a predsa volali so Žalmistom: „Riavou rozkoše Tvojej budeš ich napájať!“ (Žalm 35, 9.)

Konečne jedon príklad. Ján Kapistrán, ako mestodržiteľ Sicílie, bol pri akomsi pohraničnom opore pristihnutý, sbitý, do okov a žalára hodený. Bol to kríž pre jeho telo a jeho vysoké postavenie. Pokúsil sa o útek: skočil z väže. Ale tým si nepomohol, ba si ešte zhoršil, lebo bol prichytený, znovu zavretý a 42 libier ťažkými okovami sputnaný. Tu mu konečne zišlo svetlo. On, predtým sveták, obrátil sa k Bohu, stal sa svätým, a bol oslobodený. Slovom i skutkom bránil kresťanstvo proti Turkom. Eneáš Sylvius, neskôr pápež, napísal o ňom toto: „Keď som Jána videl vo Viedni – bola to stará osôbka, starý mužíček šesťdesiatpäťročný. Zdal sa byť len kosť a koža. V práci býval veselý, silný a neprekonateľný. Kázal každodenne neustále, a prednášal samé vysoké a hlboké pravdy. On uspokojil učené i neučené uši a vedel každého pohnúť a každým zvrtnúť, kam len chcel. Tento muž viedol nebeský život na zemi a zachoval svoju dušu čistú od poškvrny hriechu, a stále hľadel k budúcim a večným veciam.“

Hľa, čo dobrého pôsobilo utrpenie Jána Kapistrána! On viedol nebeský život už na zemi. Neviem, čo asi myslel, keď po strastiplnom živote v Belaku umieral. Ale čo by si myslel, keď mu uhorský kráľ so svojimi palatínmi bozkával a slzami skvápal ruky chladné volajúc: „Úbohé kráľovstvo, čo si teraz bez tohoto svätého počneme? Tento muž nám viac pomohol, ako niekoľko tisíc bojovníkov.“ Čo by si iného myslel, keď si spomnel na všetky prestáte kríže, ako to, čo povedal sv. Augustín: „Tak veľká je vlasť budúcej slávy, že keby z nej len jedna kvapka do pekla kvapla, všetku trpkosť zatratencov by osladila.“

A preto poďme za svätými našimi. Nasledujme ich volajúc: „Vezmem kalich slávy a meno Pána budem vzývať!“ (Žalm 115, 13.)

Amen.

Andrej Hlinka, farár.

+++

Mons. Andrej Hlinka

(* 27. september 1864, Černová – † 16. august 1938, Ružomberok),

slovenský katolícky kňaz – rodoľub,
ktorému pápež Pius XI. za jeho zásluhy udelil 9. marca roku Pána 1927 čestný titul
„apoštolský protonotár“.

VEĽKOPIATOČNÁ DUMA!

Ó vy spozdilí a ťažkí srdcom k vereniu toho, čo mlúvili Proroci.
Či nemusel toto všetko trpieť Kristus a tak vojsť do slávy svojej?
(Luk. 24, 25 – 26)

Človek bôľom a zármutkom skľúčený mimovoľne hľadá útechu a pomoc. Pravdu túto poprie len ten, kto nevie, čo je bolesť a muka. A kto nájde takého muža? Osud a podiel celého človečenstva je vypovedaný na úsvite stvorenia človeka: »pamätaj, že si prach« – »v potu tvári tvojej vyhľadávať budeš chlieb svoj« (pozn.: porovn. Gn 3, 19). Dotušuje (pozn.: Dosvedčuje) nábožný a tuho stíhaný Jób vzdychajúc: »Tak i ja som mal mesiace márne a noci plné trápenia sú mi očítané. Telo moje odené je červy a hnilobou prachu; koža moja rozpúšťa sa a puká« (Job 7, 3 – 5).

Osudu tomuto neunikne žiaden smrteľník.

Neunikol ani Syn človeka Ježiš Kristus. Trpel, nevýslovne mnoho trpel. Od jasieľ Betlehemských až po kríž Golgothy, celý jeho život bol nepretržný rad bôľov, strádania a múk. Muky tieto dovŕšil 15. deň Nizana, na hore Olivetskej, v súdnej sieni, pred Annášom, Kajfášom, Pilátom, Herodesom, konečne na Golgote na kríži.

Je pozdný večer, večer tichý a rozkošný, aký len v čarokrásnu jar a v teplej zemi mliekom a medom tekúcej je možný. On, po strávení baránka ide dľa obyčaje na horu Olivetskú, posiatu pestrými palinami, bujnou zeleňou a ľubovonným kvietím. Je to posledný večer jeho požehnaného života. Všetko mlčí, všeteční vtáčkovia umĺkli v hustom kroví, občas zašelestí tichý vetrík lístím obťažených paliem. Skrovný srp nového mesiaca tuho zápasí hustými chmárami, chce vidieť posledný zápas umierajúceho. On veľký Prorok kľačí, modlí sa, dumá, apoštolovia spia. On pohrúžený v pokornú a vrúcnu modlitbu, zápasí sám so sebou. Počína sa ťažký boj. »Otče môj, jeli možno nech odíde kalich tento odo mňa, ale nie ako ja chcem, ale ako ty chceš!« A tu Božské jeho čelo pokryje sa krúpajami hrubými; pot, smrteľný pot valí sa z tvári jeho. »A učinený je jeho pot ako krupaje krvi tekúcej na zem!« (Luk. 22, 44). Nastáva boj života so smrťou, príprava k veľkému dielu vykúpenia človeka.

Zarmucuje sa a tesklivie. Pred jeho vševedúceho ducha tiahnu desné a čierne postavy. Mestom tiahne ozbrojený zástup na čele s Judášom. V radnej sieni hovorí biskup (pozn.: veľkňaz) na čele rady kniežat kňazských a farizejov: »Čo učiníme, poneváč človek ten mnohé znaky činí? Jestli že ho prepustíme všetci uveria v neho a prídu Rimania a zaujmú naše miesto a ľud« (Ján 11, 47). K nim druží sa Judáš, ponúkajúc svoje nízke služby. Nevystáva Peter, Ján a ostatní. Cíti sa sám opustený a osamelý. Annáš, Kajfáš, Herodes, Pilát závodí v jeho mysli, nikde nenachádza útechy, preto jeho zrak letí ta nad blankyt, utieka sa k Otcovi. Nechybí sluha poličkujúci, hanebná šarlátová handra, koruna potupy, žezlo posmechu. Na koniec Barabáš a dva zločinci jeden sprava, druhý zľava. Završuje obraz podvedený, popudený a rozľútený ľud. »Ukrižuj ho, ukrižuj ho (pozn.: porovn. Lk 23, 21),« otriasa ovzduším. A sudca obávajúc sa o priazeň rozľúteného zástupu, umývajúc ruky, vydáva im ho na smrť, »ja nevinný som od krvi Spravodlivého tohto« (pozn.: porov. Mt 27, 24). Vojaci ho schytia. Bol to smutný prôvod, ktorý vôbec nemá sebe rovného, ktorý uberal sa z domu súdnej siene na horu Kalvárie. Pred ním žoldnier, za ním dráb: stranou škodoradostní farizeji a biskupi. A jeho mučí ťažký kríž, nie ako by už On sám na ňom visel, ale kríž ťažký, surový visí na ramenách Ježišových. Koľkú potupu a uníženie: na krku jeho odznak odsúdenca – hrubý povraz; na poranenom a zbičovanom pleci – drevo hanby. On klesá. Žiaden div, údy jeho zmorené šlahami bičov, duch jeho sužovaný zradou apoštola, ľudu a nevďačného národa. Padá, ženy plačú, surový paholok v kňazskom rúchu sa smeje, tešiac sa, že veľký Prorok a prísny mravokárca je vedený na popravné miesto. Viedli ho na Golgotu, je hodina dvanásta, slnko páli na oblohe, bôľ páli údy Ježišove, blkom nenávisti horí srdce pyšného farizeja a zákonníka. Blíži sa koniec! Krista s krížom vyzdvihli. Skoro ukončí sa trúchlohra, niekoľko okamihov a Božské ústa sa zatvoria, oko zapadne, hlava ovisne. Nepočuje viac zákonník a nadutý farizej výčitky »vy hroby obielené« (pozn.: porovn. Mt 23, 27), »vy plemeno jašterčie« (pozn.: porov. Mt 23, 33). Pravda, Cesta, Život podľahne presile zloby v rúško zákona odiatej. Tak bolo písané od prorokov o Synovi človeka.

Ešte jeden vzdych, ešte jedno udretie srdca, z kríža nesie sa posledné slovo: »Dokonané je!« (pozn.: Jn 19, 30) a Ježiš Kristus vypustil svojho požehnaného ducha, On skonal. A hľa slnko sa stmieva, zem sa trasie, skaly sa pukajú, dávajú najavo znak ťažkého bôľu. Celá príroda je vzrušená. Koniec urážkam a mukám, koniec prácam a strádaniam, nastal pokoj, veliký. On umrel, Ježiš viac netrpí a neumiera.

Prečo táto ťažká duma opanúva dnes srdcia a duše naše? Prečo dnes zanášame sa týmito ťažkými myšlienkami?

Sme na Golgote. Trpíme ťažko a mnoho: súdy, žaláre, putá, pohany, duševný smäd a hlad. Prečo? Nepoviem, aby som nebol vedený do átria – pitvora, tam políčkovaný a uväznený na celý rad rokov. Vie to i tak celý svet: za vieru a reč. Dnešný veľký piatok, upomína nás na to, čo chybí dnešnému pokoleniu ľudskému. Pokoj a mier Kristov. Z úst súdiacich a trápených rovnako ozýva sa: »I uzdravovali ranu dcéry ľudu môjho riekajúc: pokoj, pokoj! Kdežto pokoja nebolo!« (Jerem. 8, 11). Tak je, pokoja niet, poneváč pokolenie ľudské stone ťažko pod bremenom hriechu. Prečo? Odvrátili sa od kríža, zanechali duch sv. evanjelia, odbočili národy od cesty pravej, posmievajú sa Ježišovi volajúcemu: »Kto chce za mnou, vezmi kríž svoj, nasleduj mňa!« Poneváč ľudia neznajú sebazaprenia, zachvejú sa pri najmenšom utrpení. Svet s jeho prívržencami je zmäklý a slabý. Čo ho uzdraví? Kríž.

Späť ku krížu, späť ku Kristu a prestane nenávisť, boj a kliatba, nastane tichosť veliká.

Kríž Kristov pozdvihnul padlé pokolenie ľudské. Náuka Ukrižovaného naučila čnosti, sebazaprenia a doniesla sladké ovocie kríža pred tisíc rokmi, donesie i dnes. Kríž preporodil svet, kríž učinil ľud svätým, slabého mocným, otroka slobodným.

Berme teda kríž, on nás privedie ku spáse.

Čo priviedlo k Ježišovi povestnú ženu Chananejskú? Bôľ a nemoc dieťaťa. Čo pohlo hrdého stotníka, tohto dvorana rozpustného Heroda ku Kristovi? Rozkoš, tance, veselosti? Nie, nikdy; guľka pušky, bojovný vír a hurhaj? Tiež nie. Či snáď kázeň, divy, zázraky? Ani to. Že tento mocný vojak, sluha cudzoložného Herodesa, padá v prach zeme pred slabým Ježišom: to pôsobil kríž a nemoc sluhu. Čo nedoviedli pôžitky kráľovského stola, čo nedosiahli divy Krista, čo nevykonali slová útechy veľkého Kazateľa od Galileje, to doviedla lomcujúca horúčka, ťažká nemoc, pálčivý bôľ milovaného sluhu. Hľa účinok kríža!

Čo zabezpečilo Dismasovi blahú smrť (pozn.: sv. Dismas je kajúci lotor, ktorý bol ukrižovaný vedľa nášho Pána: Lk 23, 40 – 43)? Kríž Kristov. Čo vytrhlo Magdalénu z kalu chlípnosti? Láska Ukrižovaného Majstra. Čo vzkriesilo a životu navrátilo Lazára, naimského mládenca, Jairovu dcéru. Dnes pohanený, vysmievaný a zabitý Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.

My tiež sme bojovníci i kresťania. Hlásame sa ku Kristu. Vejú vetry prenasledovania zo všech strán, otvárajú sa súdne siene, žaláre žiadajú svoje obete; čo robiť? Pod kríž utiekajme. Ajhľa, drevo kríža, na ňomž spása sveta odvisla! Či nevieme, že Kristus musel najprv trpieť a tak vojsť do slávy svojej? Či nevieme, že čnosť sa v slabosti zdokonaľuje? Zavíta kríž do nášho príbytku, dovedie nás ku Kristovi. Zvíťazíme!

Zabúdaš na porekadlo: kto trpí, ten panuje! Nebodaj, krátky je ten život, dlhá nekonečná je večnosť. Keď budeš klesať pod ťarchou biedy a nedostatku, povznes oči k nebu, odtiaľ príde útecha, odtiaľ spása a pomoc. Tam uvidíš napísané zlatými písmenami slová knihy múdrosti: »títo sú, ktorých sme mali kedysi za posmech a v podobenstvo výsmechu. My nerozumní, ich život mali sme za nezmysel a koniec ich bez slávy: hľa jako pripočítaní sú medzi synov Božích, a v počte svätých je podiel jejich« (pozn.: Múd 5, 3 – 5).

Obzri sa, čo je život? Kde sú veľkí a mocní sveta tohto, ktorí si zakladali v sile, kráse a moci? Pominuli sa, neostalo po nich ani stopy, nasledovníci Krista ale žijú: Pavel sťatý, Peter žalárovaný, Ondrej ukrižovaný, Bartolomej odretý, Júda rozpílený, Ján v oleji varený, žijú; žijú večne v tieni svätého kríža, v gloriole slávy. Odkiaľ nabrali tejto posily? Z drahého kríža Kristovho. Čuj Pavla: »Kto odlúči nás od lásky Kristovej? Snáď utrpenie? Nie nikdy, bo Ježiš premení ho v najčistejšiu radosť. Či trpká núdza a chudý nedostatok? Ani to, bo Ježiš bude naša hojná odmena. Či biedna chudoba? Nikdy, bo kríž Kristov premení ju v nekonečné bohatstvo. Či prenasledovania? Ani to, bo blahoslavení sú, ktorí trpia, poneváč jejich je kráľovstvo nebeské! Nič na svete neodlúči nás od Krista.«

Hore tedy srdcia, volajme s básnikom:

Ó Bože sudca pravý
súď, – preber srdcia naše, precúď hlavy:
v nich špiny nenájdeš, ich snahy túhy
vždy boli čisté, čo svit tvojej dúhy –
Súď a plať! – Tá zem, posiaľ bied len bydlo,
to zo stínov to z lúčov majúc krídlo,
tiež ako hviezda tvojim nebom letí:
ó, pod to jasné preveď smútku deti! –

A zavri pôst…

(Andrej Hlinka: Veľkopiatočná duma! In: Ľudové noviny, roč. 58, 29. 3. 1907, č. 13, s. 1 – 2.

Zdroj: Róbert Letz, Andrej Hlinka vo svetle dokumentov, Post Scriptum, Bratislava, rok 2014, s. 192 – 195; zvýraznenia a pozn. v texte urobil autor tejto internetovej stránky)

+++

Fotopohľad na rodisko Mons. Andreja Hlinku

Ružomberok:

Černová:

„Kňaz Andrej Hlinka nabádal veriacich viesť príkladný život. Usiloval sa ich pozdvihovať a pripomínal im prísľub večnej blaženosti. Záležalo mu na nich, preto napríklad v Troch Sliačoch začal boj s alkoholizmom a založil spolok striezlivosti, v ktorom sa jeho členovia zaviazali nevstúpiť do krčmy.

Andrej Hlinka, citlivý na sociálne problémy, sa rozhodol pomôcť roľníkom zakladaním svojpomocných spolkov a združení, o čom napísal aj niekoľko publikácií. V Ružomberku založil chudobinec a sirotinec a na jeho základinu prispel aj finančne.“

(Text z dolného obr., z expozičnej tabule „KTO BOL ANDREJ HLINKA“)

„Dňa 21. 8. 1938 sa konal pohreb A. Hlinku. Pohreb bol celonárodnou udalosťou a okrem tisícok ľudí sa na ňom zúčastnili aj predstavitelia politického života a vládna delegácia na čele s Milanom Hodžom. Telo A. Hlinku bolo najprv vyložené v Kostole sv. Ondreja a potom nasledoval pohrebný obrad na námestí pred kostolom. Telo bolo v smútočnom sprievode prevezené na Mestský cintorín a pochované v jezuitskej hrobke.

Dňa 31. 10. 1939 bolo telo Andreja Hlinku prenesené z cintorína do novopostaveného mauzólea pod Kostolom sv. Ondreja za prítomnosti ľudu, vlády a veľkého počtu domácich a zahraničných prominentov. V mauzóleu sa telo nachádzalo do marca 1945, kedy bolo v obave pred blížiacim sa frontom prevezené do Bratislavy. O jeho osudoch v povojnovom období sa nezachovali dostatočne hodnoverné informácie.“

(Text z horného obr., z expozičnej tabule „POHREB ANDREJA HLINKU“)

+++

O černovskej masakre

„Ako sa stalo krvipreliatie v Černovej?

Napísali sme už, že Hlinka si zaumienil vybudovať v svojej rodnej Černovej kostol. Stavbu kostola previedli stavitelia Milan Harminc a Andrej Janček. Peniaze zaopatril Hlinka zo sbierok a z vlastnej pokladnice.

O stavbe kostola a o jeho krvavej posviacke uverejnily 1. novembra 1907 »Ľudové noviny« dva články. Prvý článok je na pravej strane »Ľudových novín« a má čierny rámec. Pod rámcom kríž a pod krížom nadpis článku: »Obetiam Párvyho v Černovej!« V tomto článku sa hovorí o postupe Párvyho a o mučeníckej krvi Černovcov.

Na str. 2. toho samého čísla »Ľudových novín« je druhý článok, z ktorého – ako zo súčasného dokumentu – doslovne preberám:

Poldruha roka je tomu, čo hrozný Alexander, biskup spišský, suspendoval nevinného farára ružomberského Andreja Hlinku len preto, že tento zastal sa uhnetenej pravdy slovenskej a hlasoval na slovenského kandidáta. Svätého života kňaz Hlinka nesmie pristúpiť k oltáru, nesmie v ruky brať telo Pána. Zato však administrátor Fischer presúša sa v milosti hierarchov, fiškusov, slúžnovcov a spupným svojím chovaním uráža veriaci ľud a znesväcuje prázdny kostol.

Nový kostol.

Černová je ulicou mesta Ružomberka. Má asi 1300 duší. Je rodišťom Hlinkovým. Farár Hlinka – vzdor tomu, že ho biskup suspendoval a neprevádza súd od poldruha roka, neustal vo svojej apoštolskej horlivosti. Strádal sám, sbieral po novinách milodary a povzbudzoval veriacich, aby si vystavali nový kostol. Kostol stál 80 tisíc korún. Chudobní ľudia so slzami radosti dobrovoľne donášali obete od 300 až po 1000 korún jeden a jeden. I od biskupa pýtali. Ten ale nedal ani haliera.

Prišiel čas posviacky. Zpočiatku chcel ho vysvätiť biskup Párvy sám osobne. Černovci tešili sa, že pri tej príležitosti obmäkčí sa srdce Párvyho a milovaného farára dostanú naspät do úradu. Biskup pyšno odmietnul ich. Tým – vraj – utrpela by vec maďarstva.

Černovci však vytrvale stáli na tom: kostol vystavali sme si za svoje peniaze, nedáme ho vysvätiť skôr, kým nebude farár do úradu uvedený! Pomýleného svedomia biskup Párvy preto neosmelí sa ani súdiť nad Hlinkom, lebo dobre vie, že Hlinka k suspenzii príčiny nezadal, že je nevinný. Keď Černovci nepopustili, Párvy poveril najprv Kurimského, kanoníka zo Spiša, ale Černovci v piatok pred posviackou telegrafovali Kurimskému, aby nechodil, lebo že oni bez Hlinku nechcú mať posviacku.

Len napred, just napred!

Streštení maďarónski kňazi s biskupom i s ružomberskými zemanmi spikli sa v jednu bandu a umienili si na silu a na moc previesť posviacku: trebárs sa bude vo svätenej vode i krv ľudu kaliť. Včas ráno zadržali bohoslužby, aby sa ľud s okolia tým väčším počtom mohol zúčastniť. A skutočne mnoho ľudu prišlo do Černovej, lebo kňazi už pred týždňom vyzývali s kazateľnice, aby ľudia išli do Černovej.

Černová už v sobotu večer dostala 16 žandárov, aby – vraj – pri svätení kostola držali »poriadok«.

V nedeľu 27. októbra 1907 okolo 10. hodiny zjavily sa na hradskej dva koče. Na prvom viezol sa slúžny Zoltán Pereszlényi, na druhm Pazúrik, dekan likavský, Fischer, administrátor ružomberský, Hanzely, administrátor ludrovský a Kalocsay, katechéta ružomberský…

Ľud sviatočne vyobliekaný stál na dolnom konci dediny, v úzkej uličke medzi školou a humnami. Ľudu bolo asi 1000. Žandári tvorili špalier po obidvoch stranách cesty. Keď ľud poznal kňazov: starci, ženy i mužovia z ďaleka kývali im a volali:

– »Velební páni, vráťte sa, nerobte nám násilie«.

Rozhorčilo ľud, že v kočoch sedeli práve tí kňazi, ktorí na svoje čestné slovo sľubovali, že nezúčastnia sa pri posviacke, kým nebude Hlinka nazpät uvedený.

Koče vrazily medzi ľud. Na prvom Zoltán Pereszlényi s hajdúchom a so zverolekárom Buzim pri boku. Druhý koč s kňazmi bezprostredne za nimi. Ľudia, aby zabránili prístup, zastali si husto telo k telu. Slúžny v tom okamihu zareval: »csak előre!!« »len napred!« Aj jeden z kňazov zavolal: »csak előre!« Hajdúch Veverica vytrhol kočišovi bič a opraty, šľahnul medzi ľud a do koní, tak že tie skokom vrazily do zástupu… Tu priskočilo pár chlapov ku koňom, chytili ich za uzdy a chceli obrátiť kone nazad. V tom okamihu slúžny povstal v koči a bez toho, žeby niekoho bol upozornil, rozkázal »strieľať«. Žandári priskočili ku koňom a hneď strelili štyri salvy jedno za druhým.

Rachot 50 výstrelov mrazil duše. Nevinná krv slovenského ľudu miesila sa s modzgami útrapných hláv. Desné výkriky podzemskej kliatby zápasily s poslednou modlitbou čistých duší: »Ježiš, Maria!« V ťažkom, dymnom mračne kmitaly sa smrť sršiace ohne a drzé tváre žandárov. Jako démon tohoto nezákonného prepadnutia spína sa snáď krvilačný Zoltán a chrapľavým hlasom chce zahlušiť hlas ľudu i svedomia: »csak előre!« Jeho kňazskí pajtáši nemali slova, nemali prímluvy; chladno pily oči ich posledné trhanie sa zomierajúcich a odvrátili sa až vtedy, keď im para slovenskej krvi zasadla na pľúca, zatajila dych…

A naši? Ach! … úzkosť srdce sviera… V kaluži krvi ležia matky… otcovia… deti… naše…

Keďby sme viery nemali, ako Zoltáni a Alexandri!

Bože, v Teba sme dúfali, daj, aby sme neboli zahanbení na veky.

Ľud najprv myslel, – referujú ďalej »Ľudové noviny« – že žandári strieľali naprázdno, jako to ich »reglema« prísne nakladá. Iba keď sa vyvalilo pár ľudí, rozpŕchli sa. Na mieste ostalo 9 mŕtvych: starci, ženy, deti, chlapi. Štyria ranení zomreli behom 24 hodín v strašných mukách.

Naši drahí mučeníci sú:

Hneď zomreli:

Pavel Janči, 45-ročný. Strelený do života. Zostaly po ňom žena a dve deti.
Antonia Lejko, 14-ročná. Strelená do pŕs.
Michal Polievka, 45-ročný. Strelený do hrdla. Zostaly po ňom žena a dve deti.
Jozef Hlinka, 50-ročný. Strelený do pŕs. Zostaly po ňom žena a štyri deti.
Katarína Demková, 35-ročná. Strelená do života. Zostal po nej muž a štyri deti.
Jozef Lejko, 45-ročný. Strelený do srdca. Zostala po ňom žena a jedno dieťa.
Ondrej Uhrina, 24-ročný. Strelený do pľúc. Zostala po ňom žena.
Ružena Fagaová, 18-ročná. Strelená do pľúc.
Jozef Demko, 35-ročný. Strelený do života. Zostala po ňom žena a tri deti.

Dňa 28. októbra zomreli:

Ignác Janček, 25-ročný. Strelený do života. Zostala po ňom žena a deti.
Karol Otiepka z Likavky, 26-ročný. Strelený do života. Zostala po ňom žena.
Katarína Debnárová, 38-ročná vdova. Strelená do pŕs. Zostalo po nej sedem detí.
Jozef Lajčiak, 55-ročný. Strelený do života. Zostala po ňom žena i deti.

Javište vraždy nemožno opísať. Kaluže krvi slepenej s prachom hradskej… hromada mŕtvol. So zúfalým nárekom poznávajú živí mŕtvych svojich. Iní s krvácajúcimi ranami, bledí vlečú sa domov: – krv značí cestu ich.

Umierajú v strašných bôľoch.
Umierajú bez slova.
Umierajú za čistotu viery a mravov.
Životy dávajú za svojho farára Hlinku.
Smrť podstupujú za Bohom dané práva slovenčiny.
Krvou vykupujú drahý poklad, slobodu slovenského národa.

Ťažko ranení vyznavači naši sú:

Katarína Kubačková, 18-ročná. Strelená do pravej nohy.
Ondrej Smieška, 35-ročný. Strelený do života.
Anna Urbanová, 37-ročná. Krížová kosť prestrelená. Tehotná a tri deti má.
Ondrej Šulík-Kučera, 35-ročný. Dve rany, prestrelili mu nohu.
Antonia Bobko-Milanová, 16-ročná. Ruku prestrelenú.
Juro Remeň, 48-ročný. Zlomené pravé rameno a ruka prestrelená.

Slúžny, pošlúc patrolu do dediny, utekal do kasárne pre vojsko. Snáď sa mu zdalo primálo dvanásť mŕtvych. Priviedol 100 honvédov a 400 pechoty docitoval z Košíc a z Levoče.

Doviezli úradného a súkromného lekára, ktorí od 11 ½ do 2 ½ obväzovali ranených.

Niektorí ranení zomreli ešte behom noci a dňa v strašných bôľoch. Ale nikto z nich nebedákal. Smrť ich bola hrdinská.

Celý spôsob posviacky ukazuje, – tak píše zpravodajca »Ľudových novín« – že ju chceli previesť stoj čo stoj. Vyslali napred slúžneho, aby im pripravil cestu za každú cenu. Slúžny je Maďar, nevediaci ani slova slovensky: ako ten mohol ľud vyzvať k rozchodu a k pokoju?

Deň 27. októbra roku 1907 krvavými písmenami zaznačíme do dejín slovenského národa.

Nech zaň pred Bohom zodpovedajú tí, ktorí ho svojou spupnosťou zavinili. Krv mučeníkov a výroky vyznavačov sú nám svätými. Jako poklady uschováme ich, aby i detné deti naše ctily obetavosť černovských katolíkov.

Na hroby ich putovať budeme: S trávou mohýl ich vzrástne nám nádej, že

»Dá Boh trpieť, lež zhynúť nie slovenskej rodine«.

Toľko »Ľudové noviny« o posviacke kostola v Černovej. 13 Černovcov zomrelo hneď, ďalší dvaja v peštianskej nemocnici. Černovská tragédia mala teda 15 obetí.“

(Z knihy: Karol Sidor, František Vnuk, Andrej Hlinka 1864 – 1938, I. časť Karol Sidor, Andrej Hlinka (1864 – 1926), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008, str. 187 – 191.)

+++

Pomník černovských martýrov

„V októbri (pozn.: 27. X. roku Pána) 1907 sa malá liptovská dedina Černová, rodisko Andreja Hlinku, stala pojmom, ktorý vstúpil do slovenských dejín. Bola javiskom strašnej tragédie, ktorej padlo za obeť 15 životov a ďalšie desiatky jej obyvateľov natrvalo poznačila hlbokou a bolestnou traumou. Černovská tragédia názorne predstavila svetu ťažké položenie Slovákov v Uhorsku. Maďarská a maďarónska tlač chcela zvaliť všetku zodpovednosť na Hlinku, hoci on v tom čase vôbec nebol na Slovensku. Zdržoval sa na Morave, kde prednášal o Slovákoch a o ich utrpení pod cudzou nadvládou.

Nikdy nebolo v českých krajinách toľko súcitu a porozumenia pre Slovákov, ako po černovskej masakre. A tým, že Maďari robili za tragédiu zodpovedným Andreja Hlinku, sa jeho meno stalo známym doma i v cudzine a stalo sa symbolom trpiaceho Slovenska. Príkladom týchto sympatií je list, ktorý poslal Hlinkovi po jeho prednáške v Prahe veľký český básnik Svatopluk Čech a v ktorom mu píše:

»Marně a zbytečně bych hledal slov, abych přejavil, co cítim v duši v tuto chvíli, ještě s mocným ohlasem Vaši sobotní řeči (t. j. reči prenesenej v Prahe v sobotu 1. novembra 1907), řeči, která zatrásla zajistě srdcem každého Čecha, který ji slyšel, neb jen četl, jako já. Stačí úplně pravím-li: Obdivuji sa Vaši hrdinnosti v nerovném strašném zápase, jsem uchvácen Vaším horoucím, činorodým nadšením a čerpám ze síly Vašeho přesvědčení nezvratnou víru, že lid s takovými bojovníky nemůže podlehnout, že nakonec přece jen zvítězí všem a všemu navzdory.« (SNA, OF A Kolísek, kart.2.)

Pod dojmom takýchto prejavov Andrej Hlinka sa ešte viac utvrdil vo svojom presvedčení, že slovenská pravda napokon predsa zvíťazí. Vyjadril to v slovách, ktoré adresoval svojim krajanom pred nastúpením do väzenia:

»Ešte pravda nadarmo nikdy netrpela, nebude trpieť nadarmo ani naša pravda slovenská.« (Hlas /Brno/, 6. december 1908.)

V rozklade feudálneho Uhorska v roku 1918 Hlinka videl splnenie biblického proroctva, kde »Pán zosadil z trónu mocných a povýšil ponížených« (pozn.: Lk 1, 46; 52). V páde maďarskej nadvlády videl víťazstvo slovenskej pravdy, za ktorú on išiel do žalára a jeho černovskí rodáci položili životy. A toto víťazstvo slovenskej pravdy chcel zvečniť do »pomníka z tatranskej žuly, ako trvalé svedectvo našej viery v Božiu spravodlivosť«.

Tento cieľ sa mu podarilo uskutočniť na 25. výročie černovskej tragédie. Pomník černovským obetiam bol slávnostne odhalený 28. októbra 1932. Jeho autorom bol akademický sochár Frico Motoška a postavenie sponzorovala Slovenská liga na Slovensku. Dominantnou črtou pamätníka bol veľký kríž. Pod ním boli do travertínu vytesané mená 15 černovských martýrov a nápis:

ŽEHNAJ, PANE, NÁŠ NÁROD,
ZA KTORÝ TÍTO UMIERALI
27. X. 1907.

Hlinka nielenže sám často chodieval k tomuto pamätníku, ale privádzal sem aj návštevníkov a delegácie, ktoré prichádzali k nemu z rozličných kútov Slovenska a z cudziny. Tu – po chvíľke slávnostného ticha – zvykol hovorievať:

»Toto je naša slovenská Kalvária, ktorá bola potrebná, aby prišlo naše národné vzkriesenie.«“

(Z knihy: Karol Sidor, František Vnuk, Andrej Hlinka 1864 – 1938, II. časť František Vnuk, Andrej Hlinka (1926 – 1938), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008, str. 716 – 718.)

+++

»Za ľud slovenský som hotový i život obetovať.«

„Andrej Hlinka na Morave počúval tie vzdychy sirôt a vdov. A už i jemu prišiel čas nastúpiť ďalšiu cestu utrpenia. Dostal predvolanie, aby sa dňa 30. novembra ráno o 8. hod. dostavil do väzenia v Segedíne odpykať svoj trest dvojročného väzenia.

Ešte 28. novembra mal prednášku v Ústí nad Orlicou. Celý český národ – píšu »Ľudové noviny« 6. decembra 1907 – s úctou dieťaťa ľpel na slove jeho. Toto veľké dieťa kŕčovite objalo otca a volalo: tatíčko, nechoďte do Uhorska, neukracujte si život v žiaľnych temniciach. My vás nepustíme! »Čo hlásam, to musím skutkami potvrdiť« – hovoril Hlinka – »prečo by som neobetoval z môjho života dva roky, keď 15 Černovcov dalo život celý?«

Bolo projektované – píše dr. A. Kolísek v brnenskom »Hlase« dňa 6. decembra 1907 – že do Pešti odprevadí ho posl. dr. Pavel Blaho a z Pešti do Segedína posl. Milan Hodža. No Blaho došiel do Hodonína neskoro. Hlinka v sprievode Kolískovom šiel až po Marchegg a odtiaľ sám.

V Pešti na stanici vrhol sa mu k nohám človek a vrele začal ho bozkávať. Bol to Michal Remeň, postrieľaný mučeník černovskej vraždy: vyliečený z Rochusovej nemocnice vracal sa do svojej domoviny. Úpenlive prosil svojho farára, aby nešiel do väzenia, aby sa vrátil do Čiech. Hlinka vravel: »Silný je Boh a neopustí nás. Za ľud slovenský som hotový i život obetovať.«

Pred nastúpením väzenia Andrej Hlinka odlúčil sa od svojich priateľov v súkromných listoch a aj v tlači.

V Šilingrovom »Hlase« (6. decembra 1907) odlúčil sa od Čechov. »Moje pobytie na bratskej zemi českej bolo plné spontánneho blaha, moje cesty medzi Vami boly triumfálne pochody. Takéto nezažil som nikdy. Takýto stav nerád človek mení s dvojročným väzením. A ja predsa toto posledné som si volil a myslím celkom správne a odôvodnene. Som už v Segedíne a nastupujem väzbu. Nastupujem ju s najkrajšími nádejami, pravda, nie pre svoju osobu, ale pre môj národ. Ešte pravda nadarmo nikdy netrpela, nebude trpieť nadarmo ani pravda naša slovenská!«

V Hodžovom »Slovenskom týždenníku« (6. decembra 1907) je tiež Hlinkov článok.

Som už v Segedíne – píše v ňom Hlinka. – Odišiel som ticho a nebadane. Nelúčil som sa s tebou, drahý rode môj! Stále mi bol odporúčaný útek. Ja predsa neutekám – ba predsa utekal som, ale do väzenia a pút za pravdu tvoju, národe môj! Utekal som z voľnej zeme českej, kde ponúkali mi všetky možné výhody a slobody. Pohŕdol som slávou a výhodami, volil som dvojročné väzenie. A toto robil som na deň veľmi významný, na deň môjho ochrancu a patróna. Dnes kríž a putá sv. Andreja slušia Slovákovi, bo ťažko sme zkúšaní a ranení. Ľudu stotiny stonú po žalároch, pätnásť mŕtvych v Černovej svedčí, jak drahá je sloboda národa. Moja rodina je v krvi alebo putách. Dva bratanci: Jozef Hlinka v Pešti pochovaný a Ondrej Šulík-Kučera sú mŕtvi. Po nich ostaly kŕdle opustených sirôt. Sestra Anna Fullová, sesternica Anna Kosová, rodená Debnárovie, stonú v putách. Ja tiež to samé volím. Celý kŕdeľ väzňov alebo mrzákov v mojom rodisku oslavuje dnes sv. Andreja so slzami. Takto patrí to dnes aj mne. Prvý deň v putách, prvá noc vo väzení patrí môjmu patrónovi a krížu jeho.

Na konci Hlinka žiada, aby ľud čítal svoje časopisy a vytrval v dobrom.

V skalických »Ľudových novinách« (ešte 15. novembra 1907) uverejnil Hlinka svoj pamätný článok »Snáď posledné slovo?« Z článku aspoň niekoľko úryvkov:

Troch nás začali mučiť. Jehličku, Jurigu a mňa. Len jedného podarilo sa vám zlomiť. Jediný Jehlička podľahol, my sme sa otužili v ohni vašich žalárov a temníc.

Starcovia, bedlite nad dedictvom otcov vašich, bráňte čistotu viery. Plňte povinnosti svoje náboženské, bo vedzte, že bez viery nemožno sa ľúbiť Bohu. Bráňte rodné práva, nezadajte stupky práv vašich bez boja. Ste Slováci, pravekí obyvatelia vlasti, vydediť sa nedajte, trebárs vám stokrát do vlastizradcov nadajú. Radi by vás pochovať, nedajte sa. Videl som v pražskom muzeu obraz Vereščagina: »Poranený hrdina«. Poranenému kamaráti radia: Ľahni si a umri. Ja vám hovorím: Bárs ste ťažko ranení v srdciach i právach, neľahnite si a ani nechcite umrieť! Národ slovenský stvorený je k životu, nie k predčasnej smrti!

S hlavou povznesenou, so svedomím spokojným vstúpil Andrej Hlinka do segedínskeho väzenia. Brány jeho 30. novembra 1907 – zavrely sa za ním…

Katolícky priatelia Hlinkovi z Moravy a Čiech neprestali zaň pracovať. Brnenský augustinián a posl. Tomáš Šilinger na ríšskej rade dal odhlasovať návrh, podľa ktorého rakúska vláda žiada uhorskú, aby bol v Uhorsku uskutočnený zákon národnostný a aby prestali prenasledovať Slovákov. Rakúsky parlament návrh prijal a to vyvolalo v Pešti veľmi trápny dojem.

Gróf Theodor Bathyányi vyhlásil po prečítaní Šilingrovho návrhu: »Fakt, že tento návrh v rakúskom parlamente pojednávali a prijali, je jednoduchou infámiou a darebáctvom«. Ministerský predseda Wekerle k tomu dodal, že takáto vec nemá páru v dejinách národa.

Takto vyslovovala sa aj peštianska tlač. Útočila na posl. Šilingra, nadávala Čechom, ale Černovú už so sveta sniesť nemohla. Černová z tlače, parlamentov a ľudových shromaždení prešla do politických dejín slovenského národa a tam bude vždy svedčiť proti Maďarom a ich brutalite.“

(Z knihy: Karol Sidor, František Vnuk, Andrej Hlinka 1864 – 1938, I. časť Karol Sidor, Andrej Hlinka (1864 – 1926), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008, str. 197 – 200.)

+++

„Na prahu novej doby.

Píše: Andrej Hlinka, farár.

Rok 1918. pre Slovákov je rokom znovuzrodenia, menovite deň 30. októbra. Celý národ postavil sa na nohy…

Von na obranné bašty majúc v ruke zbraň viery a štít pravdy Kristovej.

Nech hovorí nepriateľ čo chce. Nech nám vytýkajú, že sme panovití, že my klerikáli chceme panovať. Boh nám je svedok, že nechceme my panovať, ale chceme aby Kristus všade panoval. Nech nám hovoria, že rozbíjame národ, že sa drobíme na sekty a strany. Sľubujeme verejne a slávne, že prijmeme každého, že nám je milý každý, kto chce pracovať za Boha a národ náš slovenský. Donesieme obety najďalej siahajúce za celok národa, ale vieru, kríž Kristov nikdy a nikomu nedonesieme v obeť.

My chceme, aby Kristus panoval v rodine, manželstve a národe. My chceme, aby slovo Kristovo panovalo v škole, v kostole ale i v parlamente.

My chceme, aby Kristus panoval v každej kancelárii súdnej i advokátskej. Chceme aby panoval nielen v srdci kňaza, ale i v srdci ľudu.

V mene Božom púšťame sa do práce za náš ľud a za naše práva. Bože nám pomáhaj.“

(SLOVÁK, Ročník I., Štvrtok, 16. januára 1919., Číslo 1., str. 1.)

+++

„Eucharistické kongresy sú medzinárodné stretnutia katolíckeho kléru a laikov s cieľom prehĺbiť a šíriť Eucharistickú úctu. Prvý takýto kongres sa konal v roku 1881 vo francúzskom meste Lille a odvtedy tradícia pokračuje. Kongres sa koná každé 3 – 4 roky a zakaždým v inom meste. V dňoch 27. júna – 3. júla 1935 prebiehal 32. Eucharistický kongres v Prahe. Iniciátormi a organizátormi boli biskupi Č-SR, ale na prípravách sa podieľali aj civilné úrady republiky. Bolo pozoruhodné a chválitebné, že celé podujatie sa stretlo s porozumením a podporou ministerstva zahraničia a Hradu. Dr. Beneš týmto gestom chcel napraviť narušené vzťahy medzi Svätou stolicou a Č-SR a nakloniť si vatikánske kruhy, ktorých vplyv na domácu politiku nebol zanedbateľný.

Napriek sympatiám Hradu, usporiadatelia Kongresu nenašli dosť pochopenia u predstavenstva mesta Prahy. V mestskej rade sedeli protikatolícky orientovaní zástupcovia socialistických a voľnomyšlienkárskych strán. Otvárajúce a záverečné ceremónie Kongresu sa plánovali v rámci sv. omše na Václavskom námestí.

Na tento cieľ mal byť postavený poľný oltár s veľkým krížom.

Rada mesta Prahy nechcela však dať súhlas, aby sa veľký symbol kresťanstva vypínal nad panorámou hlavného mesta Č-SR. Usporiadatelia sa vtedy obrátili o intervenciu aj na Andreja Hlinku a ten sa ochotne ujal veci s energiou jemu vlastnou. O jeho nekonvenčnom ale účinnom zásahu do príprav svedčí jeho list F. Orlickému z 11. mája 1935, v ktorom píše:

»Včera o ôsmej hodine som dostal telegram z Prahy, že rada mesta nepovolila na deň Katolíckeho Eucharistického kongresu postaviť kríž. Provokácia neslýchaná! Milióny sme vyhodili na českých emigrantov, na Tyršov, na sokolské štadióny, na kiná, bary a divadlá. Ale pre kríž Kristov nemajú kúsok miesta na verejnom námestí.

Situáciu môže zachrániť len Slovensko. Zachránime ju. Alebo bude kríž na námestí počas Kongresu, alebo živý Slovák do Prahy nepôjde.

Nič nevadí, že nám z Prahy mičuráci nadávajú, že sme sa spojili s luteránmi a pravoslávnymi. Keď horí sme im dobrí. Kde je Mičura? Kde je vysoký klérus?

Za Krista vykonáme všetko…

Aj vy buďte ako levy, bojujte proti nepriateľom chleba, národa, Cirkvi, vlasti a autonómie!«*

(*SNA, OF AH, kart. 5.)

Hlinkovi sa zazlievalo, že využíva náboženskú vec na politické ciele, ale nikto nepoprie, že sa pričinil, aby ten kríž nad Prahou stál. Či to bol výsledok jeho agitácie, alebo či sa tak stalo zásahom iných a vplyvnejších osobností, je dnes už druhoradé.

Kongres vyznel ako mohutná manifestácia katolicizmu v Č-SR. Zúčastnili sa ho kňazi a veriaci z celej republiky i zo zahraničia. Slávnostnému lesku mu dodala účasť troch kardinálov: parížsky arcibiskup kardinál Jean Verdier, ktorý ako pápežský legát na Kongrese zastupoval pápeža Pia XI., kardinál Hlond z Krakova a kardinál Innitzer z Viedne.“

(Z knihy: Karol Sidor, František Vnuk, Andrej Hlinka 1864 – 1938, II. časť František Vnuk, Andrej Hlinka (1926 – 1938), LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008, str. 796 – 797.)

+++

+++